Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_52C-91-2016.pdf
PDF · 148.13 KB
Case nature
Area
Subarea
52C/91/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava II pred samosudkyňou JUDr. Alenou Roštárovou v spore strán žalobcov: L.. O. H.I., D.. XX. XX. XXXX, N. A. G. XXX/XX, XXX XX Š., zastúpeného spoločnosťou BADUCCI Legal, s.r.o., so sídlom Mostová 2, Bratislava, proti žalovanému: W.. L.. O. N., A.., D.. XX. XX. XXXX, N. G. XX, N., zastúpeného pov. zástup. S. N., N. M. XX, S., o ochranu osobnosti, takto
rozhodol:
Súd žalobu žalobcu z a m i e t a .
Žalovanému voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1) Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 19. 05. 2016 sa žalobca domáhal ochrany osobnosti a povinnosti žalovaného ospravedlniť sa žalobcovi v znení špecifikovanom v žalobnom návrhu. Taktiež sa domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zverejniť písomné znenie príslušného ospravedlnenia na svojej internetovej stránke J..N..sk <C.:/..N..sk> do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a povinnosť nahradiť žalobcovi vzniknuté trovy konania. Svoju žalobu žalobca odôvodnili tým, že dňa 30.03.2016 žalovaný ako poslanec Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej iba ako „NR SR“) zverejnil na svojej internetovej stránke J..N..sk <C.:/..N..sk> a na facebookovom profile žalovaného (J..T..Y. <C.:/..T..Y.>) čiernu listinu s 93 menami, voči ktorým by mali ministri vyvodiť osobnú zodpovednosť (ďalej iba ako „Čierna listina“), pričom táto Čierna listina bola následne zverejnená prostredníctvom online stránok www.sme.sk <http://www.sme.sk>, www.hnonline.sk <http://www.hnonline.sk>, www.pravda.sk <http://www.pravda.sk>, www.pluska.sk <http://www.pluska.sk> a www.aktuality.sk <http://www.aktuality.sk> a ďalších a takisto spravodajská televízia TA3 v ten istý deň odvysielala reportáž na túto tému. Žalovaný v Čiernej listine pod poradovým číslom 30. uverejnil meno žalobcu, ktorý bol riaditeľom Fakultnej nemocnice Trnava (ďalej iba ako „FN Trnava“), pričom ako dôvod žalovaný uviedol, že žalobca „bol riaditeľom nemocnice pri kauze stravovacích tendrov“. Žalobca v žalobe ďalej poukázal na Správu z overenia kalkulácie výpočtu stravnej jednotky pacientov a zamestnancov FN Trnava za rok 2011, kde podľa jeho názoru bolo konštatované, že predložená Kalkulácia výpočtu stravnej jednotky pacientov a zamestnancov FN Trnava za rok 2011 poskytuje vo všetkých významných súvislostiach pravdivý a verný obraz o skutočne vynaložených nákladoch na prípravu a výdaj stravy pre pacientov a zamestnancov FN Trnava. Žalobca v žalobe taktiež poukázal na Protokol o výsledku kontroly dodržiavania zákona o verejnom obstarávaní č.: XXXXX-XXXX/XXXX-P. týkajúceho sa zadávania koncesie služby s názvom „Koncesia na poskytovanie stravovania Fakultnej nemocnice Trnava“, ktorá síce zistila formálne chyby predmetného verejného obstarávania, avšak tieto chyby nemali vplyv na výsledok daného verejného obstarávania obstarávateľa FN Trnava. Žalobca súčasne uviedol, že aj Protimonopolný úrad SR oznámením zo dňa 09.06.2015 č.: XXXX/PMÚ Z. ukončil prešetrovanie v súvislosti s účasťou a predkladaním ponúk vo verejnom obstarávaní obstarávateľa FN
Trnava a dospel k záveru, že nedisponuje dostatočnými informáciami, ktoré by odôvodňovali začatie správneho konania vo veci porušenia právnych predpisov týkajúcich sa hospodárskej súťaže. Obdobne žalobca poukázal aj na závery príslušných orgánov činných v trestnom konaní vyslovené v uznesení sp. zn.: A.-XXX/NKA-A.-Z. zo dňa 23.12.2015, kde tieto orgány nezistili v súvislosti s obstarávaním dodávky stravy pre pacientov a zamestnancov také konanie, ktoré by napĺňalo skutkovú podstatu zločinu machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe ani obzvlášť závažného zločinu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa príslušných ustanovení Trestného zákona. Uviedol, že výzvou zo dňa 25.04.2016, doručenou žalovanému 28.04.2016 poukázal na tieto skutočnosti a vyzval žalovaného na verejné ospravedlnenie, avšak žalovaný na túto výzvu nereagoval. Po právnej stránke žalobca odôvodňoval svoju žalobu tým, že zaradenie žalobcu na Čiernu listinu nie je možné považovať za dostatočne dôveryhodné tvrdenie, nakoľko sa jedná iba o subjektívne tvrdenie žalovaného a samo o sebe nepreukazuje pravdivosť záverov uvedených v tejto Čiernej listine, najmä záverov o zodpovednosti žalobcu za žalovaným špecifikovanú „kauzu“ a o nemožnosti vymenovať žalobcu do akejkoľvek verejnej funkcie. V tejto súvislosti žalobca poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn.: 30 Cdo 1174/2007 podľa ktorej sa u verejne činnej osoby vyššia miera tolerancie pri posúdení skutkových tvrdení a hodnotiacich súdov uplatnených pri kritike súvisiacej s verejnou činnosťou, ktorú táto osoba vykonáva, nevzťahuje na nepravdivé údaje o verejne činnej osobe. Žalobca sa ďalej odvoláva na súdnu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne na rozhodnutia vo veciach sp. zn.: 3MCdo 10/2005 a 3 Cdo 84/2011, podľa ktorej ak je za zásah do osobnostných práv považovaný písomný prejav, je pre posúdenie, či sa negatívne dotkol osobnosti, potrebné analyzovať nielen obsah tohto prejavu ale aj formu v ňom použitých prostriedkov, lebo tá je vonkajším prejavom obsahu a taktiež, že pri skúmaní, či zverejnená informácia v novinách, časopise alebo inom periodiku zasiahla do osobnostných práv fyzickej osoby, je osobitne významná otázka pravdivosti skutkových okolností, ktoré sú v ňom uvedené. Žalobca sa domnieva, že v tomto prípade dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania pravdivosti záverov uvedených v Čiernej listine spočíva na žalovanom, z dôvodov, že táto pravdivosť je ním tvrdená a takisto sa odvoláva na negatívnu dôkaznú teóriu (t.j. strana nie je povinná dokazovať negatívne skutočnosti). Ďalej žalobca v žalobe cituje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 4 Cdo 69/99, v ktorom Najvyšší súd označil zákonné znaky, za prítomnosti ktorých treba určité správanie považovať za zásah do osobnosti (objektívna spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby, neoprávnenosť zásahu a príčinná súvislosť medzi určitým správaním a porušením alebo ohrozením osobnostných práv. Žalobca v žalobe takisto poukazuje na intenzitu zásahu, ktorá spočívala v jeho dostupnosti širokej verejnosti a v tomto smere zas poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 1 Co 15/97 a tvrdil, že zásah do osobnostných práv žalobcu žalovaným prostredníctvom zverejnenia informácií obsiahnutých v Čiernej listine skrz internetovú stránku (J..N..sk) a na profile na internetovej sociálnej sieti (J..T..Y. <C.:/..T..Y.>) je ešte závažnejší ako zásah, ktorý sa uskutoční prostredníctvom televízneho vysielania. Vo zvyšku žaloby žalobca uvádzal teoreticko-právne vymedzenie osobnostných práv, zásahov do nich a prostriedkov ich ochrany prostredníctvom inštitútu ochrany osobnosti, ktorý normuje Občiansky zákonník a tvrdil, že osočovací útok žalovaného je potrebné vnímať ako celok, nakoľko je potrebné posúdiť informáciu z hľadiska odkazu, ktorý je pre bežného príjemcu zrejmý, a to, že žalobca zodpovedá za tzv. kauzu „stravovacích tendrov“ a nie je žiaduce vymenovať ho do akejkoľvek verejnej funkcie. Tieto tvrdenia považuje za nepravdivé a ničím nepodložené a predstavujúce citeľný zásah do žalobcovho práva na ochranu osobnosti, pričom tento zásah žalobca hodnotí ako značne intenzívny majúci nepriaznivé dôsledky čo do jeho postavenia v politike a v spoločnosti. Žalobca taktiež poukazuje nato, že má zato, že morálne zadosťučinenie postačuje nato, aby bola primerane zmiernená nemajetková ujma na osobnosti žalobcu.
2) Žalovaný sa v písomnom podaní zo dňa 15. 08. 2016 vyjadril k podanej žalobe tak, že podľa jeho názoru zo žaloby vyplýva, že došlo k stretu dvoch ústavných práv a to práva na slobodu prejavu a ochranu osobnosti. Uviedol, že žalobca ako osoba pôsobiaca vo funkcii riaditeľa FN Trnava a teda osoba verejne činná, musí strpieť vyššiu toleranciu a vyššiu mieru záujmu o svoju osobu ako to vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.: IV. ÚS 146/04 a nálezu sp. zn.: I.ÚS 367/03. Obdobne poukázal aj na ďalší nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.: IV. ÚS 23/05, podľa ktorého je pokiaľ ide o verejne činné osoby a vec verejného záujmu a sloboda prejavu osoby kritizujúcej má byť obmedzená rozhodnutím súdu, dotknutá osoba musí preukázať, že kritika nebola vyslovená v dobrej viere, príp. že nešlo o fair kritiku.
Žalovaný zároveň tvrdil, že nepovažuje za pravdivé žalobcove tvrdenia, že žalovanému adresoval výzvu, ktorá mu mala byť doručená 28.04.2016 a podľa názoru žalovaného ide o úmyselne alebo nedbanlivostne uvedenú nepravdivú informáciu. Žalovaný takúto zásielku nikdy neprevzal a podpis na doručenke nepovažuje za svoj, ani za podpis svojho splnomocnenca. Žalovaný v predmetnom vyjadrení ďalej poukázal na to, že hodnotiace úsudky nepripúšťajú možnosť dôkazu, čo opieral aj o nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: IV. ÚS 492/2012. Žalovaný uviedol, že jediné skutkové tvrdenie, ktoré bolo z jeho strany vyslovené vo vzťahu k žalobcovi znelo: „O. H. bol riaditeľom FN Trnava pri kauze stravovacích tendrov“, pričom toto skutkové tvrdenie žalovaný považuje za pravdivé, primerané a výsostne týkajúce sa veci verejného záujmu. Tvrdenia, ktoré žalovaný uviedol následne a ktoré špecifikoval vo svojom vyjadrení boli podľa jeho názoru iba hodnotiace úsudky, ktoré vyjadrujú názor opozičného poslanca. Žalovaný ďalej uviedol, že rozpor zmlúv týkajúcich sa stravovacích tendrov so zákonom potvrdil aj vtedajší minister zdravotníctva S.. Č., nakoľko tieto zmluvy mali byť schválené vládou. Žalovaný tvrdil, že minister S.. Č. uviedol, že „za porušenie zákona sú zodpovedné konkrétne osoby“ a skončil tým, že sa na odstúpení „dohodol“ s riaditeľom troch nemocníc- v Trnave atď. Ďalej poukázal na to, že žalobca nijako nespochybnil porušenie § 19 ods. 15 zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy v znení neskorších predpisov. Žalovaný uviedol, že sa stotožňuje s názorom mimovládnej organizácie Transparency International, podľa ktorej je problém auditu v zadaní, nakoľko audítori nezisťovali, či bolo stravovanie v nemocnici v roku 2011 prevádzkované hospodárne a ani to, či existujú iné alternatívy, napr. nechať si stravu dodávať externe. Poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa slobody prejavu opozičného poslanca (prípady Castells proti Španielsku resp. Incal proti Turecku). V závere svojho vyjadrenia žalovaný poukazuje na svoju poslaneckú indemnitu a na to, že predmetné výroky vyslovil pri výkone funkcie poslanca NR SR v tzv. press centre, ktoré je zriadené za účelom prezentácie členov zákonodarného zboru a vyslovovania ich názorov. Z vyššie uvedených dôvodov žalovaný považoval žalobu za nedôvodnú a navrhol aby ju súd zamietol a priznal žalovanému náhradu vzniknutých trov konania.
3) Žalobca v predmetnej veci využil právo dupliky a vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného, ktoré bolo tunajšiemu súdu doručené dňa 09.09.2016 poukazoval na rozdiel medzi skutkovým a hodnotiacim tvrdením, ktorý spočíva v charaktere samotného prejavu, nakoľko hodnotiaci úsudok je postavený na subjektívnom názore šíriteľa, ktorý vyžaduje oporu v pravdivých skutkových tvrdeniach. Ďalej tvrdil, že je potrebné skúmať, či sa hodnotiaci úsudok zakladá na pravdivej informácii, či forma jeho verejnej prezentácie je primeraná a či zásah do osobnostných práv je nevyhnutným sprievodným javom kritiky, to znamená, či primárnym cieľom kritiky nie je hanobenie či zneuctenie danej osoby. Následne poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 3Cdo/61/2000, v ktorom sa Najvyšší súd zaoberal prípustnosťou kritiky, jej konkrétnosťou a v tomto smere rozhodujúcim pravdivým opísaním skutkových okolností. Uviedol, že kritika by sa mala vyvarovať výlučne všeobecným súdom, ktoré nie sú podporené konkrétnymi argumentmi a v prípade ak má nejaké vyjadrenie podobu hodnotiaceho úsudku, môže jeho prípustnosť závisieť od toho, či pre tento úsudok existuje dostatočný fakticky podklad, pretože dokonca i hodnotiaci úsudok bez akéhokoľvek faktického podkladu na jeho podporu môže byt prehnaný (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci T. proti Slovenskej republike.) Takisto podľa názoru žalobcu čim hromadenejšie sa distribuuje kritika, tým vyššie je ochrana osobnostných práv. Tvrdil, že síce aj keď hodnotiaci úsudok nepripúšťa dôkaz pravdy, musí vychádzať z dostatočne opísaného a pravdivého skutkového základu, ktorý tak môže relevantným spôsobom zavážiť a presvedčiť tretie osoby o správnosti názoru šíriteľa. Žalovaný mal zato, že hodnotiaci úsudok žalovaného nevykazuje znaky vecnosti, nakoľko zaradenie žalobcu na Čiernu listinu nie je podložené pravdivým skutkovým základom o osobe žalobcu. Žalobca zdôrazňuje, že žalovaný opomenul uviesť závery kompetentných úradov, ktoré konkretizoval v žalobe a ktoré boli žalovanému nepochybne známe a ktoré nepotvrdili porušenie zákona v tzv. stravovacích tendroch. Týmto konaním mal žalovaný podľa názoru žalobcu skresliť hodnotiaci úsudok verejnosti, ktorá si nemohla vytvoriť svoj vlastný úsudok vychádzajúci z pravdivých skutočností. Žalobca ďalej tvrdil, že kritika žalovaného sa neopiera o konkrétne skutočnosti, ale vychádza výlučne z názoru o funkčnosti princípu osobnej zodpovednosti v iných štátoch a následného vyvodenia všeobecného záveru o zlyhaní osoby žalobcu. Žalobca takisto poukázal na difamujúce výroky žalovaného, ktoré podľa jeho názoru pôsobia voči osobe žalobcu znevažujúco, majú široký dosah verejnosti a tak sú z hľadiska formy kritiky neprimerané. V závere svojho vyjadrenia k vyjadreniu žalovaného žalobca poukázal na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.: III. ÚS 359/96 týkajúci sa neadekvátnosti difamujúcej kritiky pri absencii dostatočného skutkového základu, nakoľko nestranný čitateľ konfrontovaný s takouto masívnou kritikou si ťažko
mohol vybrať niečo iné ako podozrievať navrhovateľa z nečestného správania. Obdobne žalobca odkázal na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Českej republiky, konkrétne na rozhodnutia sp. zn.: 4 Cdo/149/2009 a sp. zn.: 30 Cdo/1491/2007 venujúcim sa neprípustnej kritike, ktorá je v značnom nepomere s jej cieľom, ktorým v týchto prípadoch je zneváženie konkrétnej osoby. Žalobca svoje vyjadrenie uzavrel tak, že má zato, že žalovaný uviedol hodnotiace tvrdenia, ktoré obsahujú aj skutkové tvrdenia, ktoré sa nezakladajú na pravde a zotrval na názore, že jeho zaradenie na Čiernu listinu, ktorá je verejne dostupná na internete, bez uvedenia relevantných a korektných informácií a s využitím vyššie spomínajúcich difamujúcich výrazov ponecháva priestor pre dezinformáciu širokého okruhu osôb, ktoré tak môžu nadobudnúť presvedčenie o nedôveryhodnosti žalobcu, čo môže negatívne zasiahnuť do jeho občianskej cti a ľudskej dôstojnosti žalobcu a žalovaného kritika vzhľadom na šírku okruhu pôsobenia svojho následku nie je primeraná a vecná.
4) Žalovaný v predmetnom spore využil svoje právo repliky a vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu doručenému tunajšiemu súdu dňa 17.10.2016 označil za medzi ním a žalobcom nesporné, že žalobca sa počas rozhodujúceho obdobia nachádzal v postavení verejného činiteľa. Žalovaný ďalej tvrdil, že medzi ním a žalobcom existuje spor o tom, či sa v kauze stravovacích tendrov potvrdilo porušenie zákona, za ktoré by bol žalobca zodpovedný. Žalovaný poukázal na Čiastkovú správu o výsledku kontroly „Verejné financie a majetok zdravotníckych zariadení“, ktorú vypracoval Najvyšší kontrolný úrad (ďalej iba ako „NKÚ“), ktorý žalovaný považuje za orgán, ktorému je nezávislosť priznaná priamo Ústavou SR. Žalovaný poukázal na obsah tejto správy, na identifikované nedostatky, najmä koncesné zmluvy na stravovacie služby, ktoré boli uzavreté bez súhlasu vlády, čo bolo v rozpore so zákonom o rozpočtových pravidlách verejnej správy. Žalovaný uviedol, že zodpovednosť za zistené nedostatky NKÚ nesie vtedajší riaditeľ FN Trnava, teda žalobca, čo potvrdil aj bývalý minister zdravotníctva S.. Č. a NKÚ.
5) Súd vo veci vykonal dokazovanie prednesom právneho zástupcu žalobcu, právneho zástupcu žalovaného, ako aj oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov, ktoré tvoria obsah spisu, pričom zistil nasledovný skutkový stav:
6) Z online článkov zverejnených prostredníctvom internetu stránke J..N..sk <C.:/..N..sk>, www.hnonline.sk <http://www.hnonline.sk>, www.spravy.pravda.sk <http://www.spravy.pravda.sk>, www.aktuality.sk <http://www.aktuality.sk>, www.ta3.com <http://www.ta3.com> vyplýva, že žalovaný zostavil zoznam 93 mien, voči ktorým by mali ministri vyvodiť osobnú zodpovednosť, pričom žalobca sa na tomto zozname nachádza na mieste č. 30.
7) Zo správy nezávislého audítora z overenia kalkulácie výpočtu stravnej jednotky pacientov a zamestnancov vo FN Trnava za rok 2011 zo dňa 30.04.2015 vyplýva, že podľa názoru audítora predložená kalkulácia výpočtu stravnej jednotky pacientov a zamestnancov vo FN Trnava za rok 2011 poskytuje vo všetkých významných súvislostiach verný a pravdivý obraz o skutočne vynaložených nákladoch a výnosoch na prípravu a výdaj stravy pre pacientov a zamestnancov vo FN Trnava za rok 2011.
8) Z protokolu o výsledku kontroly dodržiavania zákona o verejnom obstarávaní zo dňa 28.09.2015 č.: 13053-7000/2014-OK/6, ktorý vypracoval Úrad pre verejné obstarávanie (ďalej iba ako „ÚVO„) vyplýva, že po vykonanej kontrole predloženej dokumentácie z verejného obstarávania predmetnej zákazky a postupe kontrolovaného pri jej zabezpečovaní v porovnaní s ustanoveniami zákona o verejnom obstarávaní je zrejmé, že ÚVO zistil konkrétne špecifikované porušenia zákona o verejnom obstarávaní, ktoré nemali vplyv na výsledok predmetného verejného obstarávania.
9) Z oznámenia o ukončení prešetrovania Protimonopolného úradu Slovenskej republiky zo dňa 09.06.2015 č.: 2611/PMÚ SR/2015 vyplýva, že Protimonopolný úrad Slovenskej republiky po vyhodnotení doteraz získaných podkladov a informácií v predmetnom prešetrovaní dospel k záveru, že aktuálne nedisponuje dostatočnými podkladmi a informáciami, ktoré by odôvodňovali začatie správneho konania vo veci porušenia pravidiel hospodárskej súťaže v predmetnej veci, a preto prešetrovanie zastavuje.
10) Z uznesenia vydaného Prezídiom Policajného zboru, Národnou kriminálnou agentúrou zo dňa 23.12.2015 č.: Č.:A.-XXX/NKA-A.-Z.-XXXX vyplýva, že podnet týkajúci sa podozrenia zo spáchania zločinu machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe a obzvlášť závažného zločinu
porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa príslušných ustanovení Trestného zákona bol odmietnutý, nakoľko nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku.
11) Z výzvy na verejné ospravedlnenia zo dňa 25.04.2016, ktorú adresoval žalobca žalovanému a z pripojenej doručenky vyplýva, že žalovanému bola dňa 28.04.2016 doručená výzva na verejné ospravedlnenie žalobcovi z titulu, že žalovaný dňa 30.03.2016 v článku Hospodárskych novín zverejnil Čiernu listinu s 93 menami osôb, ktoré sú podľa názoru žalovaného zodpovedné za kauzy na Slovensku, pričom meno žalobcu bolo na tomto zozname uverejnené pod poradovým číslom 30. Žalobca na základe tohto vyzval žalovaného na ospravedlnenie sa a odstránenie mena žalobcu z tohto zoznamu.
12) Z prevádzkového poriadku tlačovej miestnosti v budove NR SR zo dňa 21.04.2016 č.: CDR 702/2016, ktorú vydala Kancelária NR SR vyplýva, že tlačovú miestnosť môže využívať iba okruh osôb presne špecifikovaných v tomto prevádzkovom poriadku.
13) Z čiastkovej správy - Verejné financie a majetok zdravotníckych zariadení, ktorú vydal NKÚ Slovenskej republiky v septembri 2016 v N. vyplýva, že kontrolou nákladov na služby bolo zistené, že v troch zdravotníckych zariadeniach (FNsP B. Bystrica, FN Trenčín a FN Trnava) boli na poskytovanie komplexných stravovacích služieb pre pacientov a zamestnancov uzatvorené koncesné zmluvy. Zmluvy boli uzatvorené na 10 rokov a koncesionár sa v nich zaviazal vykonať nevyhnutné stavebné práce a realizovať dodávku a sprevádzkovanie nových zariadení. V zmluvách bola, okrem iného, dohodnutá odplata za neodobraté stravné jednotky. Zmluvné podmienky možno podľa záverov uvedených v tomto dokumente považovať za nevyvážené a nevýhodné pre nemocnice, pretože rozhodujúca časť rizika neplnenie odberu dohodnutého objemu stravných jednotiek bola na nemocniciach, riziko neznášal aj dodávateľ. Okrem toho boli koncesné zmluvy uzatvorené bez predchádzajúceho súhlasu vlády SR, čo bolo v rozpore so zákonom o rozpočtových pravidlách verejnej správy.
14) Žalobca v priebehu konania ďalej uviedol, že z jeho strany nedošlo k porušeniu zákona, aj pochybenia, ktoré urobil vychádzali z právnych analýz. Nevedel, že je potrebný predchádzajúci súhlas vlády. Pokiaľ ide o námietky na neefektivitu verejného obstarávania oslovil 20 audítorských spoločností, urobila sa súťaž a na základe toho audit vyhodnotil, že všetky kroky boli v súlade s účtovníctvom FN Trnava a aj metodika stanovovania ceny stravného bola správna.
15) Právny zástupca žalobcu v priebehu konania ďalej uviedol, že pokiaľ by sa im žalovaný ospravedlnil v rámci svojho prednesu na pojednávaní, zobrali by žalobu späť, nič si neuplatňujú, ide im len o ospravedlnenie.
16) Poverený zástupca žalovaného v priebehu konania ďalej uviedol, že v tomto spore ide o kolíziu dvoch ústavných práv, a to práva na slobodu prejavu a práva na ochranu osobnosti. Súd pri skúmaní predpokladov kolízie týchto práv musí vziať do úvahy štyri kritériá, ktoré vylučujú úspech žalobcu v spore. Prvé kritérium, ktoré je nesporné je, že osoba žalobcu bola nepochybne vereným funkcionárom, ktorý má povinnosť strpieť vyššiu mieru informovanosti o svojej činnosti a reakcií na ňu ako bežný občan. Ďalej je dôležité, čo bolo obsahom prejavu, a to bola oblasť verejnej správy, konkrétne nakladanie s finančnými prostriedkami štátu, čo je nepochybne oblasť verejného záujmu všetkých občanov, ako aj poslancov. Žalobca namietal skutočnosť, že žalovaný použil nepravdivé tvrdenia. Uviedol, že jediným skutkovým tvrdením, ktoré žalovaný použil, bolo konštatovanie, že žalobca bol v čase kauzy stravovacieho tendra riaditeľom nemocnice v Trnave a to je nepochybne pravdivé. Ďalšie skutočnosti uvedené vo vyjadrení žalovaného, sú hodnotiace úsudky, pre ktoré neexistuje dôkaz pravdy, pretože ide o jeho názorové vyjadrenie, žeby verejným funkcionármi mali byť ľudia, ktorí si to zaslúžia, a nie takí u ktorých boli zistené pochybenia. Pričom pri tomto svojom úsudku alebo hodnotení vychádzal žalovaný z vyjadrenia ministra zdravotníctva, ktorý uviedol, že došlo k porušeniu zákona v týchto stravovacích tendroch u troch subjektov, medzi nimi bola aj nemocnica v Trnave, a dôsledkom tohto bolo aj odvolanie z funkcie riaditeľa menovaným ministrom a ďalej vychádzal z vyjadrenia nezávislého orgánu NKÚ, ktorý vo svojom protokole, konkrétne uviedol, že koncesné zmluvy na stravovacie služby boli uzatvorené bez súhlasu vlády SR, čo bolo v rozpore so zákonom o rozpočtových pravidlách verejnej správy, ich zmluvné podmienky boli pre nemocnice nevýhodné a nevyvážené. Ďalej uviedol, že tretím kritériom je postavenie osoby, ktorá sa k problematike vyjadrovala. Išlo o osobu opozičného poslanca, ktorý sa dlhodobo venuje problematike zdravotníctva. Poukázal na rozsiahlu judikatúru Európskeho súdu, ktorý uviedol, že kritika
alebo vyjadrenia opozičných poslancov, hoci oveľa ostrejšieho charakteru, musia byť vnímané v kontexte ich slobody prejavu v rámci demokratického politického boja. Uviedol, že procesným dôvodom pre zamietnutie žaloby, je samotná osoba žalovaného ako poslanca, ktorý má imunitu aj z hľadiska jeho občianskoprávnej zodpovednosti, a to za výroky, ktoré predniesol ako poslanec. Túto procesnú námietku považuje za dôležitú, ale nie za rozhodujúcu, nakoľko má za to, že predchádzajúce kritériá vecne preukazujú nedôvodnosť žaloby. Poukázal nato, že sloboda prejavu poslancov je garantovaná Ústavou a medzinárodnými dohovormi. To čo uviedol žalovaný ako skutkové tvrdenie a hodnotiace úsudky je pravdivé a preto nemá žiadny dôvod sa ospravedlňovať. Žiadal žalobu zamietnuť a v prípade úspechu si neuplatnil náhradu trov konania.
17) Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
18) Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.
19) Podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
20) Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
21) Podľa § 16 Občianskeho zákonníka, kto neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti spôsobí škodu, zodpovedá za ňu podľa ustanovení tohto zákona o zodpovednosti za škodu.
22) Podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
23) Podľa č. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
24) Podľa § 9a zákona č. 350/1996 Z.z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky, poslanec je povinný pri výkone svojej funkcie správať sa v súlade so zásadami slušného správania a dobrých mravov a dodržiavať ústavu, zákony a Etický kódex poslanca, ktorý môže schváliť národná rada uznesením
25) Podľa čl. 17 CSP, súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.
26) Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
27) Podľa § 470 ods. 2 CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
28) Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
29) S poukazom na citované zákonné ustanovenia a na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a preto ju súd s poukazom na dôvody, ktoré sú v odôvodnení špecifikované nižšie zamietol.
30) Súd v úvode uvádza, že nepovažoval za potrebné zaoberať sa spornou skutkovou okolnosťou medzi sporovými stranami t.j. či došlo k riadnemu doručeniu Výzvy na verejné ospravedlnenie žalovanému, nakoľko táto skutočnosť je pre rozhodnutie vo veci samej irelevantná a ani jej prípadné nedoručenie nijako nebráni žalobcovi v uplatňovaní svojich práv súdnou cestou.
31) Občiansky zákonník v citovaných ustanoveniach § 11 a nasl. poskytuje ochranu osobnosti subjektom, proti ktorým smeroval zásah znižujúci ich vážnosť, dôstojnosť a česť a ohrozujúci ich postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Podmienkou pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti je preukázanie, že došlo k neoprávnenému zásahu a že tento zásah bol objektívne spôsobilý porušiť alebo aspoň ohroziť fyzickú alebo mravnú integritu osobnosti oprávneného. Obe tieto podmienky musia byť splnené, aby vznikol právny vzťah, ktorého obsahom je právo dotknutej osoby domáhať sa ochrany a povinnosti subjektu zásahu znášať sankcie. Ku vzniku občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa § 13 Občianskeho zákonníka musí byť ako predpoklad zodpovednosti splnená podmienka existencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení, alebo len ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite, tento zásah musí byť neoprávnený (protiprávny) a musí tu existovať príčinná súvislosť medzi zásahom a vzniknutou ujmou na chránených osobnostných právach fyzickej osoby. Súd pri úvahe o primeranosti požadovanej satisfakcie musí predovšetkým vychádzať tak z celkovej povahy, ako aj z jednotlivých okolností konkrétneho prípadu (musí prihliadnuť napr. k intenzite, povahe a spôsobu neoprávneného zásahu, k charakteru a rozsahu zasiahnutej hodnoty osobnosti, k trvaniu a šírke vzniknutej nemajetkovej ujmy a podobne). Morálne zadosťučinenie, ako aj relutárne zadosťučinenie sledujú cieľ primerane, to znamená sledujú ho s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu optimálne a tým účinne vyvážiť a zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu, to znamená relatívne sanovať nemajetkovú ujmu vzniknutú na osobnosti konkrétnej fyzickej osoby.
32) Súd v úvode uvádza, že nepovažoval za potrebné zaoberať sa spornou skutkovou okolnosťou medzi sporovými stranami t.j. či došlo k riadnemu doručeniu Výzvy na verejné ospravedlnenie žalovanému, nakoľko táto skutočnosť je pre rozhodnutie vo veci samej irelevantná a ani jej prípadné nedoručenie nijako nebráni žalobcovi v uplatňovaní svojich práv súdnou cestou.
33) Čo sa týka žalovaným uplatňovanej námietky poslaneckej indemnity, túto súd považoval za nedôvodnú, nakoľko predmetom sporu strán, ktorý súvisí s formálnym poňatím strán sporu a je teda až na zákonné výnimky plne v rukách žalobcu, sa v intenciách žaloby netýkal výrokov, ktoré žalovaný predniesol v tlačovom centre NR SR, ale žalobca v žalobe za skutkový základ sporu špecifikoval zverejnenie Čiernej listiny žalovaným na internetovej stránke J..N..sk <C.:/..N..sk> a na facebookovom profile žalovaného J..T..Y. <C.:/..T..Y.>. Súd len pre úplnosť uvádza, že je toho názoru, že posúdením dôvodnosti takejto námietky a teda tým, či sa na výroky v tlačovom centre NR SR vzťahuje poslanecká indemnita je kompetentný výlučne Ústavný súd SR.
34) Po vysporiadaní sa s námietkou poslaneckej indemnity žalovaného sa súd ďalej zaoberal žalobným nárokom vo veci samej, pričom súd sa zameral najmä na označené výroky žalovaného a v konaní skúmal otázku, či tieto boli spôsobilé vyvolať protiprávny následok t.j. žalobcom tvrdený zásah do osobnostných práv žalobcu a prípadnú intenzitu takéhoto zásahu. Súd v konaní nemal za preukázanú existenciu neoprávneného zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení, alebo len v ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite. Súd sa plne stotožňuje so žalovaným, že jediné skutkové tvrdenie, ktoré žalovaný v predmetnej veci uviedol, bolo, že „žalobca bol riaditeľom FN Trnava pri kauze stravovacích tendrov“, čo je tvrdenie, ktoré je pravdivú, čo v konaní nerozporovala žiadna zo sporových strán. Súd ďalej uvádza, že zvyšné tvrdenia žalovaného považuje za hodnotiace tvrdenia, ktoré sú podľa názoru súdu takého charakteru, ktorý plne zodpovedá postaveniu žalobcu ako štátneho úradníka a de facto verejného činiteľa, pričom tieto nijakým spôsobom neznehodnocujú, či nezasahujú jeho občiansku česť a dôstojnosť ale výlučne súvisia s jeho profesijným pôsobením v oblasti verejnej správy.
35) V súlade s právnym názorom vyjadreným v Uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 4Cdo 149/2009 sa v tomto konaní súd zaoberal aj prípustnosťou kritiky. Najvyšší súd v tomto Uznesení uviedol, že: „Treba teda rozlišovať medzi kritikou prípustnou (oprávnenou) a medzi kritikou, ktorá môže tvoriť podstatu neoprávneného porušenia práva na česť (dobrú povesť). Ak má
byť kritika prípustná, musí byť vecná, konkrétna a primeraná (zodpovedajúca) čo do obsahu, formy a miesta. Vecnosť kritiky vyžaduje, aby kritika vychádzala z pravdivých skutočností (podkladov) ako premís pre hodnotiaci úsudok. Hodnotiaci úsudok musí byť totiž záverom, ktorý možno na základe uvedených skutočností logicky dovodiť. Konkrétnosť kritiky znamená, že hodnotiaci úsudok sa musí opierať o konkrétne skutočnosti. Primeranosť kritiky čo do obsahu, formy a miesta (použitými výrazmi, formuláciami, spojeniami), znamená, že nevybočuje z medzí nutných k dosiahnutiu sledovaného a zároveň spoločensky uznávaného účelu (cieľa)“. Súd konštatuje, že kritika nebola v tomto prípade svojvoľná, ale vychádzala z príslušných zistení NKÚ. Podľa názoru súdu išlo o kritiku konkrétnu, vychádzajúcu z pravdivého skutkového tvrdenia uvedeného vyššie a takisto išlo o kritiku primeranú vzhľadom na to, že obidve sporové strany sú osobami verejne činnými. Súd poukazuje aj na bod č. 36 Nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.: IV. ÚS 1511/13, podľa ktorého „pokiaľ ide o kritiku vo vzťahu k verejne činným osobám, je nevyhnutné vždy zvážiť, či pri kritike konkrétnej osoby bolo zasiahnuté do jej profesijnej sféry, či sféry súkromného života. Pokiaľ kritika zasahuje sféru profesijnú, je chránená viac ako kritika zasahujúca do súkromnej sféry osoby (porovnaj tiež rozsudok ESĽP Dalban proti Rumunsku zo dňa 28. 9. 1999, č. 28114/95, odst. 50)“.
36) Súd ďalej uvádza, že je toho názoru, že tvrdenia žalovaného, že v prípade zlyhaní štátnych úradníkov je namieste vyvodenie zodpovednosti a že dotknutí štátni úradníci by sa už v budúcnosti nemali uchádzať o verejné funkcie, treba považovať za hodnotiace tvrdenia žalovaného, ktoré sa zakladajú na zisteniach NKÚ a teda nie sú ničím nepodložené, ale rezultujú zo zistení tohto nezávislého orgánu verejnej moci. Súd ešte dodáva, že aj reakcia samotného bývalého ministra zdravotníctva ako vrcholového predstaviteľa Ministerstva zdravotníctva, ktorý pripustil porušenie zákona a osobné pochybenia dotknutých osôb, je spôsobilá vyvolať reakciu zo strany verejných funkcionárov - poslancov NR SR (t. aj žalovaný), ktorí majú v zákonodarnom zbore chrániť a presadzovať záujmy občanov Slovenskej republiky a teda chrániť aj ich majetok, tj. verejné zdroje.
37) Pokiaľ sa týka relevancie auditu, na ktorý sa žalobca odvoláva a ktorý podľa neho potvrdil zákonnosť príslušných procesov, súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s názorom žalovaného. Je zrejmé, že audit vždy poskytuje iba odpoveď na otázku, ktorú položí jeho zadávateľ, pričom predmetný audit sa fokusoval výhradne na otázku súladu výpočtov s účtovníctvom a nie na otázku efektivity vynaloženia finančných prostriedkov a taktiež nebol zameraný na kritické hodnotiace úsudky žalovaného.
38) Súd považuje za dôležité taktiež akcentovať, že v konaní neprihliadol na námietku žalovaného, že žalobca nijako nerozporoval, že pri predmetných „stravovacích tendroch“ došlo k porušeniu § 19 ods. 5 Zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy. Súd uvádza, že prípadné porušenie, či neporušenie právnych predpisov v súvislosti s týmito „stravovacími tendrami“ nie je predmetom tohto konania. Predmetom tohto konania bolo výlučne posúdenie skutočnosti, či sa označené difamačné vyjadrenia žalovaného zakladajú na pravde a v prípade ak nie, či boli spôsobilé zasiahnuť do zákonom chránených práv žalobcu.
39) Súd taktiež poukazuje na skutočnosť, že tieto skutkové a hodnotiace tvrdenia resp. úsudky urobil žalovaný ako poslanec NR SR pri výkone svojej funkcie. Podľa názoru súdu práve pri vykonávaní poslaneckého mandátu má byť kontrola hospodárenia s verejnými financiami prioritou, nakoľko tento mandát mu bol zverený práve občanmi Slovenskej republiky ako zdrojmi verejných financií, s ktorými štát prostredníctvom svojich úradníkov a predstaviteľov nakladá. V tomto smere súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: IV. ÚS 472/2012, podľa ktorého: „podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej iba ako „ESĽP“), ktorú ústavný súd konštantne zohľadňuje vo svojej rozhodovacej činnosti, sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti, jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“ (Handyside proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. decembra 1976, § 49). V niektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitujúce klauzuly v čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru spoločnosti („opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“). Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv
a slobôd iných“, teda okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v čl. 19 ústavy a konkretizovanom najmä v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré chránia súkromné osoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb alebo štátu. Vychádzajúc zo záväznosti ústavy pre všetky orgány verejnej moci, všeobecné súdy nevynímajúc, ústavný súd konštatuje, že pri rozhodovaní sporov vo veciach ochrany osobnosti musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to minimálne v rozsahu jej ústavných záruk. Uvedené ustanovenia Občianskeho zákonníka teda nemožno aplikovať izolovane, ale je nutné ich vykladať a aplikovať v súlade s ústavou. Nutnosť zohľadniť slobodu prejavu, samozrejme, neznamená rezignáciu na ochranu osobnosti. Znamená to však, že v niektorých prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný prejav môže mať isté nedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti [porovnaj k tomu aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 55/2008 z 25. februára 2009]. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína tiež povinnosť všeobecných súdov zohľadňovať pri svojej rozhodovacej činnosti relevantnú judikatúru ESĽP a ďalších medzinárodných súdnych orgánov vyvoditeľnú okrem iného aj z čl. 1 ods. 2 Ústavy. Pri posudzovaní otázky subjektu („KTO“), ktorý mal v danom prípade podľa záverov krajského súdu neprípustným spôsobom zasiahnuť do práva žalobkyne na ochranu osobnosti (práva na súkromie), ústavný súd vychádza zo stabilizovanej judikatúry ESĽP, v ktorej sa subjekty uplatňujúce slobodu prejavu rozčleňujú do viacerých skupín z hľadiska dôležitosti ich prejavov pre výmenu názorov v demokratickej spoločnosti. Z judikatúry ESĽP zjavne vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí politikom, voleným zástupcom v širšom slova zmysle a novinárom, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick proti Rakúsku z 26. apríla 1995, sťažnosť č. 1594/90, alebo rozsudok ESĽP Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z 20. mája 1999, sťažnosť č. 21980/93). Sloboda prejavu je dôležitá pre každého a zvlášť pre voleného zástupcu ľudí, ktorý reprezentuje voličov, poukazuje na to, čo ich ťaží a obhajuje ich záujmy (pozri napr. sťažnosť č. 26958/95, rozsudok ESĽP z 27. februára 2011, Jerusalem proti Rakúsku, § 36). Privilegované postavenie politikov pri realizácii slobody prejavu ESĽP zdôrazňuje vo svojej rozhodovacej činnosti už dlhodobo (sťažnosť č. 11798/85, rozsudok ESĽP z 23. apríla 1995, Castells proti Španielsku, § 42), pričom ústavný súd sa s týmto prístupom k ochrane slobody prejavu v plnom rozsahu stotožňuje“.
40) Ďalej súd osobitne akcentuje, že má zato, že bdieť nad dodržiavaním zákonnosti postupov vo verejnej správe, efektivitou nakladania s verejnými prostriedkami a hospodárením s nimi tvorí imanentnú súčasť výkonu funkcie poslanca NR SR a podľa názoru súdu je dokonca povinnosťou poslanca NR SR pri výkone svojho mandátu upozorňovať na zistené porušenia. Súd konštatuje, že táto skutočnosť vyplýva aj z § 9a zákona č. č. 350/1996 Z.z. o rokovacom poriadku NR SR, podľa ktorého poslanec je povinný pri výkone svojej funkcie správať sa v súlade so zásadami slušného správania a dobrých mravov a dodržiavať ústavu, zákony a Etický kódex poslanca, ktorý môže schváliť národná rada uznesením.
41) Súd takisto poukazuje na skutočnosť, že žalobca ako osoba verejne činná je aj podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky povinný zniesť zvýšenú mieru kritiky a v tomto smere plne odkazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 3 Cdo 228/2012 podľa ktorého sa práva na ochranu osobnosti samozrejme môžu domáhať aj politici a ostatne verejne činné osoby, no kritériá posúdenia skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov sú v ich prípadoch omnoho mäkšie v prospech pôvodcov týchto výrokov. Je to dané skutočnosťou, že osoba vstúpiaca na verejnú scénu musí počítať s tým, že ako osoba verejne známa bude pod drobnohľadom verejnosti, ktorá sa zaujíma o jej profesionálny ako aj súkromný život a súčasne ho hodnotí, zvlášť, ak ide o osobu, ktorá spravuje verejné záležitosti. Súd zároveň v tomto smere považuje za relevantné a poukazuje aj na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/149/2009, podľa ktorého články 19 a 26 Ústavy SR vyjadrujú základné ústavné hodnoty právneho poriadku Slovenskej republiky ako demokratického právneho štátu. Pre demokraciu, chápanú ako vládu ľudu, ľudom a pre ľud, je životnou nutnosťou šírenie informácií, myšlienok a názorov, či už pochvalných alebo kritických, preto aby bola verejnosť zásobená všetkými dostupnými faktami nevyhnutnými pre vyvolanie kvalitnej debaty vo veciach celospoločenského záujmu a následného utvárania názorov jednotlivcov alebo pre dosiahnutie konsenzu o konaní a obstarávaní vecí celospoločenského záujmu. Sloboda prejavu však nie je bezbrehá; ústavne zaručené právo vyjadrovať svoje názory je obsahovo obmedzené právami iných, najmä právami uvedenými v Čl. 19 Ústavy. Kolízia oboch práv sa realizuje práve napríklad pri aplikácii § 11 a nasl. Obč. zákonníka v súvislosti s uplatňovaním občianskoprávnej ochrany osobnosti a pri aplikácii § 19b ods. 3 Obč. zákonníka v súvislosti s uplatňovaním ochrany dobrej povesti právnickej
osoby. Povinnosťou súdov v takýchto prípadoch je interpretovať jednotlivé zákonné ustanovenia v prvom rade z pohľadu účelu a zmyslu ochrany ústavne garantovaných práv a slobôd. Pri strete slobody prejavu s právom na ochranu osobnosti treba dbať na to, aby s prihliadnutím k okolnostiam konkrétneho prípadu jednému z týchto práv nebola neodôvodnene daná prednosť pred právom druhým. V konkrétnom prípade je vždy nevyhnutné skúmať mieru (intenzitu) tvrdeného porušenia základného práva na ochranu osobnosti, a to práve v kontexte so slobodou prejavu a s právom na informácie a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv.
42) Súd s poukazom na vyššie uvedené má zato, že v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný uvedeným nepravdivých skutkových tvrdení alebo hodnotiacich tvrdení zakladajúcich sa výlučne na nepravde zasiahol do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Súd nepovažoval za preukázanú ani skutočnosť, že by sa tieto hodnotiace úsudky, ktoré do veľkej miery reflektujú vlastný názor osoby, ktorá ich prednáša, nezakladali na relevantnom skutkovom základe a to opäť najmä s poukazom na už vyššie spomínané zistenia NKÚ, ale aj reakciu zo strany bývalého ministra zdravotníctva S.. Č..
43) S poukazom na vyššie uvedené súd preto nárok žalobcu voči žalovanému považuje za nedôvodný, nemajúci oporu v zákone a nespôsobilý na jeho priznanie, preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol.
44) Súd v konaní nevykonal žalovaným navrhované dôkazy a to výsluchy svedkov O. G., R. W., L.. M. N. V. M.. M. W., nakoľko skutočnosti ku ktorým sa mali vyjadriť boli vo vzťahu k rozhodnutiu súdu irelevantné a súd preto postupoval v súlade s princípom hospodárnosti konania vyplývajúceho z článku 17 CSP.
45) Žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil, preto súd v súlade so zásadou racionality túto náhradu trov konania žalovanému nepriznal, hoci by mu inak vzhľadom na jeho úspech v spore patrila.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní, odo dňa jeho doručenia, na tunajšom súde, písomne, v dvoch vyhotoveniach.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie, podľa osobitného zákona.