Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_6Co-42-2017.pdf
PDF · 104.49 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/42/2017
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej, sudcov JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci žalobcu: Friendly Finance Slovakia, s.r.o., so sídlom so sídlom Bratislava - Staré Mesto, Tallerova č. 4, IČO: 47 243 368, zastúpený advokátom Mgr. Henrichom Schindlerom, so sídlom Banská Bystrica, Janka Kráľa č. 7, IČO: 408 874 81, proti žalovanému: N. J., nar. XX.X.XXXX, bytom T., I. č. XXX, o zaplatenie 200,- Eur s príslušenstvom, v konaní o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 4Csp/14/2016-20 zo dňa 1. decembra 2016, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Čadca č. k. 4Csp/14/2016-20 zo dňa 1. decembra 2016 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 200,- Eur s príslušenstvom. Zároveň týmto rozsudkom nepriznal žalovanému náhradu trov konania voči žalobcovi. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že záväzok mal v danej veci vzniknúť na základe zákona č. 266/2005 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Podľa § 2 ods. 7 zákona veriteľom môže byť len subjekt, ktorý poskytuje úver v rámci svojho podnikania. Z výpisu z obchodného registra na č. l. 2 spisu vyplýva, že žalobca má v predmete činnosti uvedené poskytovanie spotrebiteľských úverov, keďže však ide o úver spotrebiteľský, nepredložil súdu so žalobou licenciu NBS SR k poskytovaniu spotrebiteľských úverov, a to ku dňu uzavretia zmluvy zo dňa 17.5.2013. V konaní je preukázané, že žalovaný je spotrebiteľ, teda okrem osobitného zákona č. 266/2005 Z. z. sa na neho vzťahujú všetky zákonné ustanovenia o ochrane spotrebiteľa vrátane Občianskeho zákonníka, § 52 a nasl., ktoré súd musí kogentne skúmať a aplikovať v prospech ochrany spotrebiteľa, a to z úradnej moci, bez toho, že by žalovaný - spotrebiteľ produkoval takéto tvrdenia. Žalobca nepreukázal existenciu platného záväzku, na základe ktorého žiada plnenie od žalovaného - spotrebiteľa. Nepredložil dôkaz o reálnom odovzdaní a prevzatí úveru v sume 200,- Eur; z nijakého dôkazu nevyplýva, že účet, na ktorý bola doručená suma 200,- Eur, patrí žalovanému. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie tvrdenia o reálnom odovzdaní úveru práve žalovanému ako jednu z podmienok platnej úverovej spotrebiteľskej zmluvy, a to aj v nadväznosti na § 657, § 658 zmluvy o pôžičke, ktorá vyžaduje reálne odovzdanie a prevzatie sumy. Naviac nedoručil jasný a zrozumiteľný súhlas žalovaného podľa § 3 ods. 1 zákona č. 266/2005 Z. z. a informáciu o čase uzavretia podľa § 4 ods. 7 zákona č. 266/2005 Z. z. Nedoručil všetky dôkazy podľa § 4 ods. 1 zákona č. 266/2005 Z. z. o tom, že kedy a aké informácie poskytol spotrebiteľovi, pričom bol povinný mu poskytnúť všetky zákonné informácie o dodávateľovi služby, špecifikácii odplaty za poskytnutú službu (istina, úrok z omeškania, výška poplatkov, nákladov, dane, riziká, splatnosť, započítavanie platieb, možnosti odstúpenia). V zmysle § 8 zákona sa dôkazné bremeno vzťahuje výslovne na žalobcu. Podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. V zmluve o poskytnutí spotrebiteľského úveru bolo
výslovne dohodnuté, že úver je dohodnutý ako úver bezúročný, teda bez účtovania úroku ako odmeny z úveru, teda bez príslušenstva podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Predmetom sporu bolo príslušenstvom podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, a to úrok z omeškania. Výška úroku z omeškania zo zmluvy nevyplýva, bola uplatnená v zákonnej výške podľa článku IV. bod 4 rámcovej zmluvy a § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/95 Z. z., teda vo výške 5,5 % ročne. Za situácie, kedy podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka nebolo v zmluve dohodnuté príslušenstvo pohľadávky, úrok ako odmena z úveru ani úroky a poplatok z omeškania, potom nie je zrejmé a preskúmateľné, aké príslušenstvo vo výške 50,45 Eur bolo dohodnuté, keď v ustanovení zmluvy o úvere sa uvádza, že ide o poplatok za poskytnutie úveru a zároveň sa tam uvádza, že úver je bezúročný, pričom úrok je práve príslušenstvo ako odmena za poskytnutie úveru. V samotnej zmluve sú ustanovenia, ktoré sú navzájom v rozpore. V konaní taktiež žalobca nepreukázal, koľko žalovaný zaplatil ku dňu rozhodovania súdu, aby súd mohol brať do úvahy ochranu práv spotrebiteľa vzhľadom na neprijateľné dohody, podmienky, na základe ktorých by spotrebiteľ prípadne už plnil v prospech žalobcu. Súd nemôže vychádzať z jednostranného tvrdenia žalobcu, že predmetom sporu je len čistý úver, ktorý bol žalovanému poskytnutý vo výške 200,- Eur, keď takéto tvrdenie nebolo preukázané žiadnymi účtovnými dokladmi o tom, koľko už žalovaný zaplatil, pretože ak žalovaný zaplatil platby na základe neprijateľných zmluvných podmienok, potom tieto platby by súd započítal na plnenie istiny. Za týchto okolností žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie dôvodnosti svojho nároku. 3. Pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal okresný súd z ustanovení § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1, 2 a § 263 ods. 1 CSP) a zo záveru, že žalovaný si trovy konania neuplatnil, resp. mu žiadne nevznikli.
4. Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zmeny a vyhovenia žalobe, resp. zrušenia rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Namietal nesprávne a nedostatočne zistený skutkový stav a nesprávne vyhodnotenie dôkazov, ktoré uvádza súd v odôvodnení rozsudku. Vyjadril presvedčenie, že nie je rozhodujúce, či účet, na ktorý žiadal žalovaný zaslať finančné prostriedky, patrí jemu alebo nie. Je na voľbe žalovaného, kam si nechá zaslať prostriedky, pričom účet môže, ale nemusí vlastniť. Podstatné sú však údaje uvedené v rámcovej zmluve, ako aj v zmluve o poskytnutí spotrebiteľského úveru, teda údaj rodného čísla, ktorý jednoznačne identifikuje osobu, ktorá urobila právny úkon a číslo účtu uvedené v rámcovej zmluve, ktorý si zvolil žalovaný. Žalobca nemá možnosť ani dôvod zisťovať, komu patrí účet, na ktorý požiada žalovaný zaslať finančné prostriedky. Nie je podmienkou uzatvorenia zmluvy, aby žalovaný vlastnil účet a sám si môže zvoliť, kam budú prostriedky úveru zaslané. Žalobca v zmluve uviedol rodné číslo, ktoré je jednoznačným identifikačným osobným údajom, ktorý nie je verejne prístupný. Žalovaný nijako nenamietal svoju pasívnu legitimáciu a okresný súd žalobcu na doplnenie návrhu nevyzval. Odvolateľ zdôraznil, že identitu osôb, s ktorými uzatvára zmluvy, si overuje telefonicky; nahrávku daného rozhovoru môže predložiť. Zmluva mohla byť v danom prípade v zmysle zákona č. 266/2005 Z. z. v nadväznosti na ustanovenie § 40 ods. 4 Občianskeho zákonníka uzavretá aj v elektronickej forme. Žalobca ďalej poukazoval na nesprávnosť niektorých tvrdení okresného súdu, ktorý dôsledne nerozlíšil odplatu a úrok z úveru, nenáležite uviedol, že žaloba neobsahovala dátum splatnosti úveru. Pokiaľ súd poukazoval na nepredloženie licencie udelenej Národnou bankou Slovenska, údaj o nej si mohol súd zistiť na webovom sídle NBS SR. Odplatu v sume 50,45 Eur skúmal súd nad rámec žalobného návrhu, pretože táto nebola v spore uplatnená. Za nesprávne považoval aj úvahy súdu o tom, či žalovaný zaplatil nejakú sumu úveru, ak žalobca v žalobe riadne uviedol, že doposiaľ nebola na úver platená žiadna suma. Je pritom všeobecnou právnou zásadou, že negatívne skutočnosti nemožno preukázať. Napokon odvolateľ poukázal na ustanovenie § 151 ods. 1 CSP, ktoré bolo základom aj pre zrušujúce rozhodnutie Krajského súdu v Žiline v obdobnej veci (sp. zn. 9Co/276/2016).
5. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.
6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a contrario toto rozhodnutie v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
7. Štruktúra odôvodnenia rozhodnutia je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak súd pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje § 220 ods. 2 CSP, dochádza nielen k tomu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné
právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Odôvodnenie rozhodnutia dovoľuje stranám sporu posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní o veci samej. Odôvodnenie rozhodnutí súdov tvorí v tomto smere súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Pokiaľ súd náležite neodôvodní svoje rozhodnutie, osobitne také, ktorým ukladá nejakú povinnosť, znemožní stranám realizovať ich procesné práva, čo je jeden z dôvodov pre zrušenie rozhodnutia v odvolacom konaní (§ 389 ods. 1 písm. b/ CSP). 8. Z uvedeného vyplýva, že súd je povinný pri odôvodňovaní svojich rozhodnutí dodržať základné obsahové požiadavky formulované v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie je koncipované tak, aby jasne, stručne a zrozumiteľne v sebe zahrnulo všetky náležitosti uvedeného zákonného ustanovenia
- vymedzenie predmetu konania, dôkaznej situácie a jej právne posúdenie. Súd je pri formulovaní odôvodnenia rozhodnutia viazaný predovšetkým požiadavkou presvedčivosti, stručnosti, presnosti, ako aj základnými princípmi logického myslenia. 9. Treba zdôrazniť, že odôvodnenie rozhodnutia má odrážať obsah vykonaného dokazovania, súd je povinný ho riadne zhodnotiť a následne vyvodiť z neho príslušné právne závery. Ak súd prijme skutkové a právne závery, ktorých vysvetlenie v odôvodnení rozhodnutia nedáva jasný obraz o všetkých podstatných otázkach, potom jeho rozhodnutie trpí vadou, ktorá musí viesť nevyhnutne k zrušeniu rozsudku.
10. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 CSP). Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane konania, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. 11. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. 12. Pri posudzovaní dôkazného bremena treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti.
13. Pri posudzovaní dôvodnosti podaného odvolania krajský súd zameral svoju pozornosť na preskúmanie, či zmluva uzavretá medzi stranami spĺňala kritéria pre jej kvalifikáciu ako zmluvu spotrebiteľskú, či bola dodržaná jej zákonná forma a či skutkové tvrdenia žalobcu a ním predložené dôkazy sú postačujúce pre priznanie ochrany žiadanému právu.
14. Je zrejmé, že žalobca je spoločnosťou, ktorá v rámci svojej obchodnej činnosti poskytuje úvery a pôžičky, zatiaľ čo žalovaný je fyzickou osobou, ktorej status pri uzatváraní zmluvy so žalobcom nemala žiadnu spojitosť s jej podnikaním či povolaním (§ 2 písm. a/ Zákona o spotrebiteľských úveroch). Oprávnenie žalobcu vykonávať podnikateľskú činnosť si mohol okresný súd overiť vykonaním dôkazu podľa § 185 ods. 2 CSP, a to bez toho, aby niektorá zo strán vzniesla príslušný procesný návrh. Bez objasnenia oprávnenia žalobcu poskytovať spotrebiteľské úvery naznačeným spôsobom sú závery súdu prvej inštancie o nepredložení dokladu o udelení licencie predčasné.
15. Zmluva uzavretá medzi stranami nebola zmluvou o spotrebiteľskom úvere, keďže lehota splatnosti úveru bola menej než tri mesiace (§ 1 ods. 3 písm. l/ Zákona o spotrebiteľských úveroch), avšak treba na ňu v zmysle § 24 Zákon o spotrebiteľských úveroch použiť okrem iného aj ustanovenia § 9 ods. 1 a § 11 Zákona o spotrebiteľských úveroch, ktoré prikazujú uzavretie zmluvy v písomnej forme, ktorý nedostatok je sankcionovaný bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru.
16. Podľa § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný.
17. Podľa § 40 ods. 2 Občianskeho zákonníka písomne uzavretá dohoda sa môže zmeniť alebo zrušiť iba písomne.
18. Podľa § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou osobou; ak právny úkon robia viaceré osoby, nemusia byť ich podpisy na tej istej listine, ibaže právny predpis ustanovuje inak. Podpis sa môže nahradiť mechanickými prostriedkami v prípadoch, keď je to obvyklé.
19. Podľa § 40 ods. 4 Občianskeho zákonníka písomná forma je zachovaná, ak je právny úkon urobený telegraficky, ďalekopisom alebo elektronickými prostriedkami, ktoré umožňujú zachytenie obsahu právneho úkonu a určenie osoby, ktorá právny úkon urobila. Písomná forma je zachovaná vždy, ak právny úkon urobený elektronickými prostriedkami je podpísaný zaručeným elektronickým podpisom alebo zaručenou elektronickou pečaťou.
20. Písomná forma právneho úkonu predpokladá existenciu dvoch základných náležitostí - vyhotovenie písomností a jej podpis. Písomnosť spočíva v tom, že prejav vôle so všetkými podstatnými, zákonom ustanovenými náležitosťami právneho úkonu je zachytený vo forme písaného textu na hmotnom nosiči (najčastejšie na papieri). Úkon môže byť vykonaný aj na iných nosičoch (dreve, hline, látke a pod.). V prípade, ak je právny úkon zachytený na viacerých listoch papiera, pokiaľ to osobitne nevyžaduje zákon (napr. pri legalizácii podpisov alebo autorizácii zmlúv), listiny nemusia byť fyzicky spojené, musí však byť zrejmé, že patria k sebe, že sú súčasťou jedného celku. Pri prevodoch nehnuteľností sa však vyžaduje tzv. technická jednota zmluvy - teda pevné spojenie (zošitie) jednotlivých listín (hárkov) zmluvy o prevode nehnuteľností, vrátane jej nedielnych príloh a geometrického plánu. Pre písomnú formu nie je podstatná forma nosiča - média, na ktorom je text napísaný, rovnako ani prostriedky, ktorým je text vyjadrený. Text môže byť napísaný vlastnoručne konajúcim, zapísaný rukou inej osoby, počítačom, elektronicky, strojom, tlačou, telegraficky, ďalekopisom, teda akoukoľvek formou, ktorá umožňuje zachytenie jeho obsahu a určenie osoby, ktorá úkon urobila. 21. Na platnosť právneho úkonu sa okrem dodržania jeho formy vyžaduje aj podpis konajúceho. V prípade, ak je konajúcich viac, ich podpisy nemusia byť na jednej listine, pokiaľ to zákon výslovne neustanovuje (napr. § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka - zmluvy o prevode nehnuteľností). Samotný pojem „podpis" nie je v práve definovaný. Jedinú známu definíciu tohto pojmu podal rakúsky Najvyšší správny súd, ktorý podpis definoval ako zobrazenie písmen bežného písma, z ktorého tretia osoba, ktorá pozná meno podpisujúceho, je schopná ešte toto meno rozpoznať z vonkajšej formy písma. Nemožno požadovať, aby podpis bol čitateľný. Avšak musí ísť o charakteristický ťah písma, ktorý podpisujúceho dostatočne individualizuje, vykazuje zodpovedajúce charakteristické znaky a ktorý predstavuje podpis mena. 22. Podpis môže byť nahradený mechanickými prostriedkami (pečiatka, faksimile, reprodukcia) tam, kde je to v občianskoprávnom styku objektívne obvyklé - aj v takomto prípade zákon spája s písomným právnym úkonom právne následky, takýto prejav však nie je možné považovať za vlastnoručný podpis. Vlastnoručným podpisom nie je ani vytlačené meno a priezvisko osoby. Okrem vlastnoručného podpisu poznáme aj elektronický podpis. Náležitosti elektronického podpisu upravuje zákon č. 215/2002 Z. z. o elektronickom podpise. 23. Podpisom konajúcej právnickej osoby je výlučne podpis, resp. podpisy osôb, ktoré sú oprávnené konať za právnickú osobu. Ak napríklad na kúpnej zmluve o predaji nehnuteľnosti, ktorú na jednej strane uzaviera spoločnosť s ručením obmedzeným, nie je podpis konateľa, ale tretej osoby, nemožno konštatovať, že bola zachovaná písomná forma právneho úkonu. To napokon potvrdzuje aj znenie § 20 Občianskeho zákonníka. 24. Podpisom konajúcej osoby môže byť v určitých zákonom ustanovených prípadoch len podpis, ktorý bol osvedčený (notárom alebo obvodným úradom či obcou).
25. Pri skúmaní formy právneho úkonu, od ktorého žalobca odvodzuje svoje práva, krajský súd vychádzal aj z úpravy zákona č. 266/2005 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku, ktorý predpokladá možnosť využitia finančnej služby prostriedkom diaľkovej komunikácie (najmä elektronickou poštou, telefónom, faxom, na základe adresného listu, ponukového katalógu a pod., viď §
2 písm. e/ zákona č. 266/2005 Z. z.). Zákon definuje zmluvu na diaľku ako zmluvu medzi dodávateľom a spotrebiteľom o poskytnutí finančnej služby výlučne prostredníctvom prostriedkov diaľkovej komunikácie (§ 2 písm. a/ zákona č. 266/2005 Z. z.). Za finančnú službu právna úprava pokladá okrem iného aj službu poskytovanú veriteľom, ktorý poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania (§ 2 písm. b/ bod. 7 zákona č. 266/2005 Z. z.); poznámka k uvedenému ustanoveniu odkazuje na § 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý bol neskôr nahradený zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Je evidentné, že zákon umožňuje pri dojednávaní finančných služieb na diaľku využiť aj moderné technológie, ako je internet, koniec koncov, tento spôsob možno v súčasnosti považovať za úplne bežný, obvyklý, rýchly a štandardný, z ktorého dôvodu nemožno od strán pri kontraktácii vyžadovať vyhotovenie zmluvy v listinnej forme s vlastnoručným podpisom (ktorý zákon ani nepredpisuje), pretože by to poprelo zmysel predmetnej úpravy. Z hľadiska ochrany spotrebiteľa týmto nemožno samozrejme negovať potrebu ochrany spotrebiteľských práv vyplývajúcich z Občianskeho zákonníka, Zákona o spotrebiteľských úveroch, zákona č. 266/2005 Z. z. či ďalších predpisov.
26. Odvolací súd dospel k presvedčeniu, že písomná forma právneho úkonu bola pri uzatváraní zmluvy medzi stranami dodržaná, pretože umožňovala zachytenie obsahu právneho úkonu (najmä za situácie, ak žalovaný uviedol pri diaľkovej komunikácii chránený osobný údaj - rodné číslo, či ďalšie špecifické údaje, ako číslo bankového účtu, bydlisko, telefónne číslo). Pri hodnotení, či zmluva obsahovala podpis žalovaného krajský súd vychádzal z názoru vysloveného v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sži 3/2010 zo dňa 20.1.2011, podľa ktorého „pod pojmom elektronický podpis je nevyhnutné okrem zákonnej definície (§ 3, § 4 zákona č. 215/2002 Z. z. o elektronickom podpise v znení neskorších predpisov) zaradiť aj také formy elektronického podpisu, ktoré zákon nedefinuje, ako napr. jednoduché uvedenie mena a priezviska odosielateľa na záver e-mailovej komunikácie, alebo podpisový vzor, ktorý sa automaticky pripojí k odosielanej e-mailovej správe, alebo akékoľvek iné znaky a označenia, ktoré zmluvné alebo iné strany považujú za identifikačný kód, v súlade s ktorým sú schopné identifikovať odosielateľa. Predmetné druhy elektronických podpisov je nevyhnutné považovať za elektronický podpis v zmysle významu tohto pojmu". Ak žalovaný pri komunikácii cez internet smerujúcej k uzavretiu zmluvy uviedol aj chránené osobné údaje, ktoré nie sú verejne dostupné, nemožno hneď predpokladať ich zneužitie a ktoré umožňujú nepochybnú identifikáciu osoby, potom túto zmluvu podpísal a právny úkon tak treba považovať za právne perfektný. 27. Úvahy okresného súdu o nepreukázaní zaslania sumy 200,- Eur v prospech žalovaného neboli správne, pokiaľ je zjavné, že číslo účtu, na ktoré boli tieto zaslané, definoval žalovaný. Je bez významu, či daný účet patril žalovanému, podstatné je, že tento uvádzal žalovaný pri uzatváraní zmluvy. Pokiaľ ide o listiny podľa § 4 ods. 1 zákona č. 266/2005 Z. z., ich nezaslanie žalovanému nemôže mať vplyv na platnosť zmluvy; naviac tieto mohli byť zasielané aj po uzavretí kontraktu, nie vopred (§ 4 ods. 7 zákona č. 266/2005 Z. z.). Rovnako boli nenáležité úvahy okresného súdu k sume 50,45 Eur, pretože táto (hoci dohodnutá v zmluva) nebola v spore uplatnená. K bezúročnosti úveru treba len stručne uviesť, že táto okolnosť nemohla znamenať nemožnosť priznania úrokov z omeškania vyplývajúcich priamo zo zákona. Za nesprávne považoval krajský súd aj závery okresného súdu o potrebe definovania platieb, ktoré už žalovaný zaplatil, keďže priamo zo žaloby vyplýva, že dlžník doposiaľ neuhradil ani len časť dlžnej sumy.
28. Po vrátení veci na ďalšie konanie okresný súd predovšetkým vykoná dôkaz k zisteniu oprávnenia žalobcu poskytovať spotrebiteľské úvery ku dňu uzavretia zmluvy. Po objasnení danej skutočnosti zvolí príslušný procesný postup rešpektujúc právny názor krajského súdu k jednotlivým sporným otázkam.
29. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 za, 0 proti.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).