Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/255/2016

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a sudkýň JUDr. Dagmar Podhorcovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci žalobcu: Y.. S. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom C., M. XX, zast. Mgr. Elenou Szabóovou, advokátkou so sídlom Nové Zámky, Kapisztóryho 2, proti žalovanému: Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Pribinova 2, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 06. 05. 2016 č.k. 7C/186/2009-144, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

odôvodnenie:

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu zo dňa 18. 12. 2015 na prerušenie konania a predloženie veci Ústavnému súdu SR o súlade ust. § 9 ods. 2 a § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zák. č. 412/2012 Z. z. účinného od 01. 01. 2013 s Ústavou Slovenskej republiky. Rovnako tak zamietol návrh žalobcu i na priznanie mu nároku na zaplatenie sumy 15 eur za účasť na pojednávaní dňa 05. 03. 2013.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa v tomto konaní domáha náhrady škody spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom podľa zák. č. 514/2003 Z. z., pričom v priebehu konania dňa 29. 12. 2015 podal návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a na podanie návrhu na Ústavný súd SR na zaujatie stanoviska podľa čl. 144 ods. 2 Ústavy SR vo veci nesúladu ust. § 9 ods. 2 a § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení zák. č. 412/2012 Z.z. účinného od 01. 01. 2013 s Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami. Týmto návrhom sa taktiež domáhal zaplatenia sumy 15 eur podľa 147a ods. 6 OSP z dôvodu, že žalovaný zavinil odročenie pojednávania dňa 05. 03. 2013. Zamietnutie návrhu na prerušenie konania a predloženie veci Ústavnému súdu SR právne oprel o ust. § 109 ods. 1 písm. b/ druhá veta OSP konštatujúc, že predmetné ustanovenie upravuje procesnú situáciu, kedy všeobecný súd využije svoje právo v zmysle čl. 130 ods. 1 písm. b) Ústavy SR a požiada ústavný súd o výklad všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorý aplikuje a o ktorého ústavnej konformnosti nadobudol pochybnosti. Dospel k záveru, že v danom prípade nemožno mať pochybnosti o súlade namietaného zákonného ustanovenia s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V tejto súvislosti dôvodil, že právna úprava obsiahnutá v novele zák. č. 412/2012 nie je upravená v práve Európskej únie a nie je obsiahnutá v judikatúre Súdneho dvora Európskej únie, ako to vyplýva z dôvodovej správy k zák. č. 412/2012 Z.z. Poukázal tiež na to, že zák. č. 514/2003 Z.z. bol prijatý dňa 28. októbra 2003 v čase, keď prístupové rokovania o členstve SR do Európskej únie už boli ukončené a Európska rada v Kodani potvrdila ukončenie rokovaní a pri prijatí zákona nemohla Národná rada Slovenskej republiky prijať právnu normu bez skúmania súladu s právom EÚ. Naviac Listina základných práv a slobôd bola pojatá do textu Ústavy SR. Návrh na prerušenie konania a predloženie návrhu na Ústavný súd SR označil tak za účelový, čo je zrejmé aj z postupu strán sporu v konaní aj v iných konaniach a tento zamietol. Rovnako

tak ako nedôvodný zamietol i návrh žalobcu na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 15 eur v súvislosti s pojednávaním dňa 05. 03. 2013 poukazujúc na to, že pojednávanie bolo otvorené, došlo k prednesu žaloby a žalovaný mal na danom pojednávaní osobne prítomnú splnomocnenú zástupkyňu. Neboli tak splnené podmienky pre aplikáciu § 147a ods. 1 OSP, keďže pojednávanie nebolo odročené a k jeho odročeniu nedošlo zavinením ani náhodou žalovaného.

3. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dôvodil, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vo vzťahu k zamietnutiu jeho návrhu na priznanie náhrady za odročené pojednávanie podľa § 147a OSP sa nestotožnil s argumentáciou prvoinštančného súdu, že pojednávanie bolo otvorené a vec prejednaná majúc za to, že v tejto súvislosti je podstatné, že pre neprítomnosť žalovaného a pre nutnosť vykonania procesných úkonov voči žalovanému, ktoré by nebolo nutné vykonať v prípade, že by bol prítomný na pojednávaní, ako aj pre absenciu jeho vyjadrenia, pojednávanie odročené bolo. Poukázal na to, že na pojednávaní bol osobne prítomný, pojednávanie bolo odročené z dôvodov na strane žalovaného, svoj nárok si uplatnil v zákonom určenej lehote, čím boli splnené podmienky podľa § 147a OSP, pričom ak súd rozhodol o odročení nariadeného pojednávania, zákon nevyjadruje, že sa tak musí stať bez otvorenia pojednávania, pred otvorením pojednávania a ani inú podmienku pre aplikáciu § 147a OSP. Vo vzťahu k zamietnutiu jeho návrhu na prerušenie konania namietal, že síce odôvodnenie rozhodnutia je rozsiahle rozsahom, avšak argumentácia v ňom uvedená smeruje k iným skutočnostiam než tým, ktoré boli dôvodom jeho žiadosti. V tejto súvislosti poukázal na to, že nenapádal nesúlad Ústavy SR a Listiny základných práv, že dôvodová správa obsahujúca doložku zlučiteľnosti návrhu s právom EÚ nemá a nesmie mať v rozhodovanej veci zásadný význam, pretože ide o formálnu podmienku v zmysle legislatívnych pravidiel, bez ktorej nie je možné návrh zákona prejednať v zákonodarnom zbore a zákon prijať a nie je známy ani jediný prípad, kedy by zákonodarca v doložke zlučiteľnosti konštatoval, že zákon je v rozpore s právom EÚ alebo Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami, čo by vylučovalo akýkoľvek zákon z prieskumnej právomoci ústavného súdu, čím by sa stalo ust. čl. 125 Ústavy SR nadbytočným. Konštatovanie súdu prvej inštancie, že právna úprava obsiahnutá v novele zák. č. 514/2003 Z.z. nie je upravená v práve Európskej únie a judikatúre Súdneho dvora EÚ, ako i odôvodnenie neexistencie nesúladu predpisu s ústavou a medzinárodnými zmluvami považoval za nepostačujúce osobitne vo vzťahu k ním namietaným rozporom, na ktoré poukázal. Za nemiestne označil tvrdenie o účelovosti jeho návrhu na prerušenie konania. Vytkol tiež prvoinštančnému súdu, že v odôvodnení rozhodnutia nedostal odpovede na otázky a aplikačné problémy, ktoré vo svojom návrhu na prerušenie konania nastolil, keď odôvodnenie neobsahuje jediný konkrétny argument vo vzťahu ku zákonným ustanoveniam, na ktoré poukazoval a ani len naznačenie odpovede na jeho námietky vo vzťahu k rozpornosti zákonnej úpravy so základnými právami, a to ani vo vzťahu k namietanej retroaktivite právnej normy. Rozhodnutie sa tak dostalo do kolízie s jeho právom ako účastníka konania na jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a úplné odôvodnenie rozhodnutia, z ktorého by pochopil, aké úvahy viedli súd k zamietnutiu návrhu na prerušenie konania a ako sa vysporiadal s argumentami, ktoré sú pre rozhodnutie v danej veci podstatné. Záverom poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej sú to práve všeobecné súdy, ktoré majú byť primárne garantami dodržiavania aplikácie základných práv a sú to mnohokrát samotné súdy, ktoré z vlastnej činnosti upozorňujú Ústavný súd SR na možný nesúlad jednotlivých zákonných ustanovení s Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami a tým de facto žiadajú o legálny a legitímny výklad vo vzťahu k ich ústavnej konformnosti. Dodal tiež, že nerozumie časti odôvodnenia, v ktorej prvoinštančný súd uviedol, že nie je potrebné predložiť spisový materiál na vyjadrenie o preskúmaní súladu s právom ES, pretože nie je zrejmé, ku ktorej časti jeho návrhu sa touto formuláciou vyjadril a komu nepovažuje za potrebné spisový materiál predložiť.

4. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť, stotožniac sa v plnom rozsahu s dôvodmi uvedenými v preskúmavanom rozhodnutí.

5. Prijatím zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) s účinnosťou od 01. 07. 2016 došlo k zrušeniu zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (§ 473 . Podľa prechodného ust. § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá právne účinky úkonov, ktoré v konaní

nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Znamená to, že nová právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem, a teda sa použije na všetky konania a to i na konania začaté predo dňom účinnosti Civilného sporového poriadku s výnimkami z tohto základného pravidla ustanovenými v § 470 ods. 2 CSP.

6. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 po zistení, že odvolanie podala v stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 strana, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané (§ 359 , prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

7. V tomto konaní sa žalobca svojou žalobou voči žalovanému domáha zaplatenia sumy 159.950 eur s 8,50 % úrokom z omeškania od 20. 02. 2009 do zaplatenia z titulu náhrady škody spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície Komárno v trestnej veci vedenej pod ČVS: 609/OSV-KN-2004 Kn. V priebehu konania žalobca podal návrh na jeho prerušenie podľa § 109 ods. 2 OSP a podanie návrhu Ústavnému súdu SR na zaujatie stanoviska podľa čl. 144 ods. 2 Ústavy SR vo veci nesúladu ust. § 9 ods. 2 a § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zák. č. 412/2012 Z.z. účinného od 01. 01. 2013 s Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami, ktorý súd prvej inštancie preskúmavaným uznesením zamietol.

8. Podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP platného a účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie (teraz ust. § 162 ods. 1 písm. b/ , súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

9. Oprávnenie všeobecného súdu iniciovať kvalifikovaným, t.j. právne relevantným spôsobom, konanie o súlade právnych predpisov pred ústavným súdom má ústavný základ. Opiera sa v prvom rade o čl. 130 ods. 1 písm. d/ Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „“), podľa ktorého ústavný súd začne konanie, ak podá návrh súd. Toto ustanovenie ústavy treba však vykladať a uplatňovať v bezprostrednom spojení s čl. 144 ods. 2 ústavy.

10. Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy, ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

11. Legitimácia všeobecného súdu na podanie návrhu na začatie konania pred ústavným súdom teda predpokladá spojitosť konania pred všeobecným súdom vyjadrenú tak, že podaniu návrhu musí predchádzať rozhodovacia činnosť takého súdu. Takýto postup súdu je viazaný na výsledok procesu tvorenia jeho názoru na prejednávanú vec, ako aj na právnu úpravu, ktorej aplikácia prichádza do úvahy. Súd takto postupuje len vtedy, ak dospeje k názoru svedčiacemu o existencii rozporu právneho predpisu s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Pochybnosť o tom, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, musí však mať konajúci súd. Na podanie návrhu ústavnému súdu za účelom začatia konania o súlade právnych predpisov nemá vplyv skutočnosť, že takúto pochybnosť prejavil účastník konania. Potreba tohto postupu preto nie je daná v prípade, že o ústavnosti zákona má pochybnosti účastník, nie však prejednávajúci súd. Preto pokiaľ súd rozpor zákona s Ústavou SR alebo iným zákonom či medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, nezistí, konanie nepreruší.

12. Vychádzajúc z uvedeného, odvolací súd dospel k záveru o vecnej správnosti preskúmavaného uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým bol návrh žalobcu na prerušenie konania zamietnutý. Žalobca tvrdí, že je povinnosťou súdu konanie prerušiť za účelom vyriešenia rozporu § 9 ods. 2 a § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zák. č. 412/2012 Z.z. účinného od 01. 01. 2013 s Ústavou Slovenskej republiky a

medzinárodnými zmluvami. Tento rozpor vzhliadol v tom, že podľa novelizovaného znenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. účinného od 01. 01. 2013 sa podstatným spôsobom menia podmienky na priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom a novelizovaným ust. § 17 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. sa stanovuje maximálny limit výšky nemajetkovej ujmy, čo pre absenciu intertemporálnych ustanovení k zák. č. 412/2012 Z.z. navodzuje aj možnosť výkladu zakladajúceho neprípustnú pravú retroaktivitu zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01. 01. 2013. Nie je tak vylúčené spätné pôsobenie zákona aj vo vzťahu ku škodám, ktoré vznikli pred účinnosťou jeho novely a boli aj uplatnené na súde do tejto doby, pričom predmetnou novelou boli pre poškodeného vznesené povinnosti, ktoré v čase vzniku škody a splnenia nárokov na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy nebol povinný plniť a nemohol ich ani predvídať a naviac súd s účinnosťou od 01. 01. 2013 pri rozhodovaní o splnení podmienok na náhradu škody je viazaný rozhodovacím kritériom, ktoré pred 01. 01. 2013 nebolo vo vzťahu k takémuto druhu škôd definované, jeho splnenie sa nevyžadovalo a nie je v moci poškodeného spätne tieto podmienky splniť a preukázať. Od 01. 01. 2013 tak nastal stav, keď žalobca v konaniach podľa zák. č. 514/2003 Z.z. sa fakticky nemôže domôcť náhrady za prieťahy, ktoré nastali pred účinnosťou zák. č. 412/2012 Z.z., pretože do tejto doby nebol nárok na náhradu škody spôsobenej prieťahmi podmienený žiadnym konaním a aktívne konanie účastníka konania nebolo povinnosťou vyplývajúcou zo zákona. Mal za to, že tieto závery sa vzťahujú aj k stanoveniu maximálneho limitu výšky nemajetkovej ujmy v § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. (správne zrejme ods. 4), osobitne v porovnaní s výškou náhrad, ktoré boli v minulosti poskytované, pričom náhrada nemajetkovej ujmy by mala spravodlivo kompenzovať následky pochybenia štátu, čo pri stanovení maximálnej výšky tejto náhrady nemusí byť vždy možné. Žalobca ním označené ustanovenia zák. č. 514/2003 Z.z. považoval za rozporné s Listinou základných práv a slobôd

- čl. 1, čl. 2 ods. 3, čl. 4 ods. 1 a 4, s Chartou práv Európskej únie - čl. 47, s Ústavou Slovenskej republiky

- čl. 1 ods. 1, 2, čl. 2 ods. 2, 3, čl. 13 ods. 1, 4, čl. 46 ods. 1, 2, čl. 48 ods. 2 a s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd - čl. 1, čl. 6 a čl. 13. Následne žalobca obsiahlo argumentoval vo vzťahu k retroaktivite namietaných zákonných ustanovení a v tomto smere svoju argumentáciu podporil i poukazom na závery Ústavného súdu SR vyplývajúce z jeho nálezov.

13. S ohľadom na takto žalobcom predkladané dôvody nesúladu označených ustanovení zák. č. 514/2003 Z.z. účinných od 01. 01. 2013 ani odvolací súd nedospel k záveru, že je potrebné obrátiť sa na ústavný súd s návrhom na konanie o ich súlade s ústavou a medzinárodnými zmluvami. Samotný žalobca totiž ich nesúlad v zásade vyvodil len z absencie prechodných ustanovení v zákone č. 412/2012 Z.z. vzbudzujúcich pochybnosti, či na daný prípad bude aplikovateľný zák. č. 514/2003 Z.z. v znení do 01. 01. 2013 alebo už v novelizovanom znení vykonanom zák. č. 412/2012 Z.z. Otázku, v ktorom znení sa majú napadnuté ustanovenia zák. č. 514/2003 Z.z. v danom prípade aplikovať na rozhodnutie o predmete konania, však musí súd prvej inštancie posúdiť v rámci procesu hodnotenia skutkovej a právnej stránky sporu. V prípade, že dospeje k záveru, že žalobcom namietané rozporné ustanovenia zák. č. 514/2003 Z.z. v platnom znení sa v predmetnej veci nebudú aplikovať, sú z hľadiska rozhodovania irelevantné a nie je tak dôvod ani pristúpiť k posúdeniu ich rozpornosti s ústavou a medzinárodnými zmluvami. V tomto smere už ústavný súd vyslovil, že rozhodovaciu činnosť všeobecného súdu chápe ako postup, v ktorom po začatí konania všeobecný súd smeruje k rozhodnutiu vo veci samej, t.j. k výroku o tom, čo je požadované v návrhu na začatie konania (v žalobe) a v jeho odôvodnení. Ak v tomto postupe nemá miesto interpretácia a aplikácia všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorého vyslovenie nesúladu sa mieni uplatniť v návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, potom nie je splnený základný predpoklad na ochranu ústavnosti poskytovanú ústavným súdom v konaní podľa čl. 125 ústavy, za ktorý treba považovať len také konanie o súlade právnych predpisov začaté všeobecným súdom, ktorému predchádza konanie pred všeobecným súdom, v ktorom má materiálne dôjsť (podľa obsahu prítomnej žaloby) k použitiu napadnutého ustanovenia zákona, t.j. subsumcii skutkového stavu pod napádanú právnu normu, pričom tento predpoklad nie je splnený, ak k takémuto použitiu napadnutého ustanovenia nielenže nedochádza, ale pre nedostatok procesných podmienok alebo zjavnú neopodstatnenosť žaloby ani nemôže dôjsť.

14. Za danej situácie i odvolací súd akcentuje, že nejestvuje pochybnosť o súladnosti napadnutých ustanovení s vecou súvisiaceho všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná a nebol preto dôvodný postup podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP. V tejto súvislosti poukazuje i na to, že vo veci samej konanie prebieha, a preto žalobca môže svoje argumenty uplatniť v konaní samom v posudzovaní merita veci a tiež aj pri rozhodovaní o prípadných opravných prostriedkoch. Má teda ešte možnosť vo veci konať a ovplyvniť výsledok rozhodnutia vo veci samej. Reagujúc na námietky žalobcu uvádzané v jeho odvolaní, odvolací

súd tiež uvádza, že také odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, ako to požadoval žalobca, ktoré by spočívalo v jeho názoroch a hodnoteniach o súladnosti či nesúladnosti konkrétneho zákonného ustanovenia s označeným článkom ústavy a medzinárodnými zmluvami, by suplovalo konanie o súlade právnych predpisov, ktoré v súlade s čl. 125 ústavy patrí do výsostnej právomoci ústavného súdu. Pokiaľ teda súd prvej inštancie návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol, jeho rozhodnutie odvolací súd považuje za vecne správne. Pre úplnosť len dodáva, že výrok uznesenia, ktorým súd prvej inštancie návrh žalobcu na predloženie Ústavnému súdu SR o súlade ustanovení s Ústavou Slovenskej republiky zamietol, je nadbytočné a nemalo oporu v čase rozhodovania platnej procesnej úpravy, keďže ust. § 109 ods. 1 písm. b/ zakotvovalo, že v prípade, že súd konanie preruší po tom, čo dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Z logiky veci potom vyplýva, že ak žalobca žiadal prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP, tak ide o návrh subsumujúci v sebe i postúpenie (predloženie) návrhu ústavnému súdu na zaujatie stanoviska a nie o dva samostatné procesné návrhy.

15. Predmetom tohto odvolacieho konania bol i výrok napadnutého uznesenia, ktorým súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu na priznanie mu nároku na zaplatenie sumy 15 eur za účasť na pojednávaní dňa 05. 03. 2013, ktorú si uplatnil v zmysle § 147a ods. 1 OSP z dôvodu, že k odročeniu pojednávania došlo pre neprítomnosť žalovaného, pre absenciu jeho vyjadrenia a pre nutnosť vykonania procesných úkonov voči žalovanému.

16. Podľa § 147a ods. 1 OSP účinného v čase vydania rozhodnutia, ak súd rozhodol o odročení nariadeného pojednávania na základe žiadosti účastníka z dôležitého dôvodu na jeho strane, ktorý zavinil, alebo je výsledkom náhody, ktorá sa mu prihodila, má účastník vystupujúci v konaní ako protistrana, ktorý sa dostavil na pojednávanie, právo od neho požadovať sumu 15 eur.

17. Právo podľa ods. 1 vznikne účastníkovi, ktorý sa dostavil na nariadené pojednávanie aj v prípade, že dôvodom jeho odročenia je neospravedlnená neprítomnosť účastníka vystupujúceho v konaní ako protistrana (§ 147a ods. 3 OSP).

18. Z ust. § 147a OSP možno výkladom vyvodiť, že právo účastníka požadovať od protistrany sumu 15 eur v prípade, že došlo k odročeniu nariadeného pojednávania, vzniklo len pri splnení zákonných podmienok. Týmito boli: 1. odročenie pojednávania na základe žiadosti účastníka, 2. dôležitý dôvod na strane účastníka, ktorý zavinil alebo bol výsledkom náhody, ktorá sa mu prihodila, 3. nesplnenie si povinnosti podľa § 119 ods. 2 OSP a nedoručenie žiadosti o odročenie pojednávania najneskôr 3 dni pred termínom pojednávania a 4. neuplatnenie práva do 15 dní odo dňa, keď sa malo pojednávanie konať. V tomto smere však mal právnu relevanciu len dôležitý dôvod na strane účastníka ,ktorý zavinil, pričom zavinenie z pohľadu právnej teórie je chápané ako psychický vzťah subjektu ku konaniu a jeho následku. Zároveň bolo potrebné predmetné ustanovenie vykladať i v kontexte so základným právom účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručuje v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky, okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a pri jeho aplikácii sa vyvarovať prílišného formalizmu.

19. Hodnotiac predmetnú vec vo svetle týchto aspektov, odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého neboli splnené podmienky pre priznanie sumy 15 eur žalobcovi v zmysle § 147a ods. 1 OSP. Zo spisu totiž nevyplývajú žiadne dôvody, ktoré by zakladali dôvodnosť na takýto postup. Zápisnica z pojednávania pred súdom prvej inštancie zo dňa 05. 03. 2013 totiž osvedčuje, že pojednávania sa zúčastnil žalobca, ako i splnomocnený zástupca žalovaného, na ktorom došlo i k meritórnemu prejednaniu veci a k jeho odročeniu došlo za účelom zabezpečenia vyjadrenia Okresnej prokuratúry v Komárne v trestnej veci, v ktorej žalobca namieta nesprávny úradný postup. Zároveň bolo žalovanému uložené predložiť písomné vyjadrenie zo dňa 05. 03. 2013 za účelom jeho doručenia žalobcovi a rovnako tak aj žalobcovi bola uložená povinnosť písomne špecifikovať porušenie článkov ústavy, ktoré uviedol v žalobe a upresniť žalobu čo do výšky nemajetkovej ujmy. Niet tak sporu, že k odročeniu pojednávania nedošlo na základe žiadosti žalovaného ani z dôležitého dôvodu na jeho strane, ktorý by zavinil alebo bol výsledkom náhody, ktorá sa mu prihodila, čím neboli splnené zákonné podmienky pre aplikáciu ust. § 147a ods. 1 OSP.

20. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 potvrdil.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 ; dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 ; povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .