Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_BA-1S-63-2018.pdf
PDF · 134.63 KB
Case nature
Area
Subarea
BA-1S/63/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a členov senátu Mgr. Pavla Ištóka a JUDr. Iny Šingliarovej, v právnej veci žalobcu: Mesto Svidník, IČO: 00331023, so sídlom vo Svidníku, Sov. Hrdinov 200/33, proti žalovanému: Úrad pre verejné obstarávanie, IČO: 31797903, so sídlom v Bratislave, Ružová dolina 10, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 6354-P/2018 zo dňa 19.04.2018, takto
rozhodol:
Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania
1. Žalovaný ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. 16894-3000/2017, 752-3000/2018 zo dňa 12.1.2018 uložil žalobcovi pokutu v sume XX.XXX,XX € podľa § 149 ods. 1 písm. a/ zákona č. 25/2006 Z.z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon č. 25/2006 Z.z.) za to, že žalobca zvolenou formou kombinácie zmluvných vzťahov, a to uzavretím: a. Kúpnej zmluvy zo dňa 14.5.2015 uzatvorenou sa spoločnosťami A. B., C., D. XXX, XXX XX C., IČO: XX XXX XXX (ďalej len A. B., C.) a E. C.. C. F., C. A. XXX, XXX XX C., IČO: XX XXX XXX (ďalej len E. C.. C. F.), b. Dohody o prevode práv a povinností stavebníka zo dňa 14.5.215 so spoločnosťami A. B., C., a E. C. C.. C. F. G., c. Nájomnej zmluvy zo dňa 14.5.2015 so spoločnosťami A. B., C., a E. C.. C. F., d. Zmluvy o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 1.7.2015 so spoločnosťami A. B., C., a E. C.. C. F. G. a e. Kúpnej zmluvy zo dňa 27.2.2017 so spoločnosťami A. B., C., a E. C.. C. F.
neoprávnene aplikoval výnimku podľa ustanovenia § 1 ods. 2 písm. m) zákona č. 25/2006 Z.z., a týmto pri obstaraní výstavby bytov nižšieho štandardu bloky B a C na ul. Festivalovej vo Svidníku sa vyhol povinnosti uzavrieť zmluvu na daný predmet zákazky na uskutočnenie stavebných prác podľa zákona č. 25/2006 Z.z., spôsobom alebo postupom ustanoveným zákonom č. 25/2006 Z.z., a teda konal v rozpore s § 9 ods. 1 zákona č. 25/2006 Z.z.
2. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia uviedol, že aplikácie výnimky podľa § 1 ods. 2 písm. m) zákona č. 25/2006 sa nemožno dovolávať v prípade, ak verejný obstarávateľ súkromnému subjektu predá alebo prenajme pozemok, následne na tomto pozemku bez procesu verejného obstarávania tento subjekt vybuduje objekt a tento vybudovaný objekt, dovolávajúc sa predmetnej výnimky, odpredá verejnému obstarávateľovi. Použitie výnimky je vylúčené v čase pred samotným
uskutočnením stavebných prác, výsledkom ktorých bude výstavba bytov alebo rekonštrukcia objektov, resp. ich nájom a na jej priznanie sa vyžaduje, aby sa predmet zákazky týkal nadobúdania alebo nájmu nehnuteľnosti a s tým súvisiacich práv, pričom je nevyhnutné aby táto nehnuteľnosť bola v čase použitia výnimky existujúca. Prvostupňový orgán poukázal predovšetkým na článok 16 smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2004/18/ES z 31.marca 2004 o koordinácii postupov zadávania verejných zákaziek na práce, verejných zákaziek na dodávku tovaru a verejných zákaziek na služby (ďalej len smernica č. 2004/18/ES), judikatúru Súdneho dvora EÚ (rozsudok C-26/03, StadtHalle a RPL Lochau ako aj C-2020/05 Jean Auroux a i vs. Commune de Roanne a C-536/07 Komisia vs. Nemecko). Z obsahu nájomnej zmluvy zo dňa 14.5.2015 a zmluvy o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 1.7.2015 bol zrejmý úmysel žalobcu nadobudnúť výlučné vlastníctvo k bytovým domom nižšie štandardu bloky B a C a príslušnej vybavenosti vrátane technickej infraštruktúry. Prenechal dotknutým spoločnostiam do nájmu nehnuteľnosti, ktorých je výlučným vlastníkom, aby na nich postavili na vlastné náklady stavby a na základe zmluvy o budúcej zmluve mal žalobca tieto stavby odkúpiť po ich kolaudácii. Ide o odplatný vzťah s peňažným plnením. V čase podpísania zmlúv nehnuteľnosti – bytové domy nižšieho štandardu bloky B a C - neexistovali a hlavným predmetom zmlúv teda bola realizácia stavebných prác, ktorých výsledkom mala byť nová nehnuteľnosť. Zadávanie zákaziek na uskutočnenie stavebných prác podlieha pravidlám a postupom upraveným zákonom č. 25/2006 Z.z. a nespadá teda pod režim výnimky upravenej v § 1 zákona č. 25/2006 Z.z. Týmto konaním žalobca ako verejný obstarávateľ, keďže nepoužil postup podľa zákona č. 25/2006 Z.z. naplnil skutkovú podstatu správneho deliktu podľa § 149 ods. 1 písm. a) zákona č. 25/2006 Z.z. Pri určovaní výšky sankcie prvostupňový orgán postupoval podľa § 149 ods. 1 písm. a) a ods. 6 zákona č. 25/2006 Z.z. Pre výpočet výšky sankcie ako základ použil zmluvnú cenu za celý predmet kúpy, tak ako bola stanovená v článku 2 kúpnej zmluvy zo dňa 27.2.2017 v celkovej výške X.XXX.XXX,XX € a uložil žalobcovi pokutu vo výške 5 % zmluvnej ceny t.j. XX.XXX,XX €.
3. Predseda Úradu pre verejné obstarávanie ako druhostupňový správny orgán rozhodnutím č. 6354-P/2018 zo dňa 19.4.2018 zamietol rozklad žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie č. 16894-3000/2017,752-3000/2018 zo dňa 12.1.2018 ako vecne správne a zákonné.
4. V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že žalobca zvolil použitie kombinácie zmluvných vzťahov špecifikovaných vo výroku prvostupňového rozhodnutia, ktorým sledoval neoprávnenú aplikáciu výnimky podľa § 1 ods. 2 písm. m) zákona č. 25/2006 Z.z. a vyhol sa tak povinnosti uzavrieť zmluvu na predmet zákazky na uskutočnenie stavebných prác podľa zákona č. 25/2006 Z.z. Dovolávať sa predmetnej výnimky nemožno ak verejný obstarávateľ súkromnému subjektu predá alebo prenajme pozemok a na tomto pozemku bez procesu verejného obstarávania tento subjekt vybuduje nehnuteľnosť, a túto nehnuteľnosť odpredá verejnému obstarávateľovi. Poukázal na § 1 ods. 7 zákona č. 25/2006 Z.z., podľa ktorého verejný obstarávateľ nesmie zadať zákazku podľa odsekov 2 až 5 s cieľom vyhnúť sa použitiu postupov zadávania zákaziek podľa tohto zákona. Považoval za nesporné, že v čase podpísania zmlúv nehnuteľnosti neexistovali a hlavným predmetom zmluvy bola realizácia stavebných prác, ktorých výsledkom mala byť nová nehnuteľnosť. Zadávanie zákaziek na uskutočnenie stavebných prác podlieha pravidlám a postupom upraveným v zákone č. 25/2006 Z.z., nespadá pod výnimky v § 1 zákona č. 25/0006 Z.z., stavebné práce preto nemali byť zadané bez použitia súťažného postupu.
5. Žalovaný považoval výšku pokuty za adekvátnu porušenej povinnosti a presne vyplývajúcu zo zákonnej úpravy; nemožno ju totiž meniť na základe správnej úvahy konajúceho orgánu verejnej správy.
II. Žaloba
6. Žalobca sa včas podanou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 6354-P/2018 zo dňa 19.4.2018, jeho zrušenia spolu s prvostupňovým rozhodnutím č. 16894-3000/2017,752-3000/2018 zo dňa 12.1.2018 a vrátenia veci orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.
7. Žalobca namietal, že nenaplnil skutkovú podstatu správneho deliktu, pretože pri uzatváraní zmluvných vzťahov postupoval podľa zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 138/1991 Zb.) a § 1 ods. 2 písm. m) zákona č. 25/2006 Z.z., v ktorom je vymedzená jeho negatívna pôsobnosť. Znenie zákonnej výnimky je dostatočne presné, jasné a zrozumiteľné. Zákonodarca nepoužil rovnaké znenie ako smernica, čím poukázal na svoj úmysel rozšíriť podmienky na uplatnenie § 1 ods. 2 písm. m) zákona č. 25/2006 Z.z.
8. Žalobca uviedol, že správne orgány nemajú právomoc rozširovať alebo redukovať podmienky pre aplikáciu žalobcom použitej výnimky zo zákona č. 25/2006 Z.z. Podmienku existencie nehnuteľnosti nemožno implementovať ani rozširujúcim výkladom normy a ani analógiou, pretože nejde o znenie neurčité alebo vágne. Zdôraznil, že text právnej normy nie je možné vkladať proti doslovnému zneniu zákona. K teleologickému výkladu použitému žalovaným uviedol, že správny orgán čerpal poznatky zo smernice č. 2004/18/ES, ktorá nemá záväzné účinky pre fyzické a právnické osoby, jej jediným adresátom je členský štát. Žalobca nebol povinný poznať obsah príslušnej smernice. Svoje konanie subsumoval pod § 1 ods. 2 zákona č. 25/2006 Z.z. a ustanovenia zákona č. 138/1991 Zb.
9. Žalovaný argumenty o existencii nehnuteľnosti interpretuje pomocou inštitútu priameho účinku smerníc a eurokomformného výkladu, pričom právnu legitimitu ich použitia na daný prípad nepreukázal. Právnu otázku rozporu smernice so zákonom vyriešil v rozpore s právom Európskej únie a pravidlami hermeneutiky, opomenul zásadu zákazu výkladu contra legem a zásadu právnej istoty, čo tvorí prekážku eurokonformného výkladu.
10. Žalobca poukázal na skutočnosť, že pre oblasť správneho trestania platí zásada zákonnosti, vyjadrená princípmi nullum crimen sine lege a nulla poena sine lege, čo znamená že nie je správneho deliktu a správneho postihu bez toho, aby to zákon výslovne stanovil. Sankcionovať preto možno len také konanie, ktorého znaky sú vyjadrené prostredníctvom skutkovej podstaty v zákone, a možno uplatniť len taký systém sankcií, ktorí stanoví zákon.
III. Vyjadrenie žalovaného
11. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť. Odkázal na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia a zdôraznil, že trvá na správnosti a zákonnosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, nakoľko z neho jasne a zrozumiteľne vyplýva uzatvorenie zmluvného vzťahu, ktorého cieľom nie je nadobudnutie nehnuteľnosti, ale výstavba nehnuteľnosti a jej následné nadobudnutie, čo nie je zákonne možné subsumovať pod oprávnenú aplikáciu výnimky podľa § 1 ods. 2 písm. m) zákona č. 25/2006 Z.z. Zo strany žalobcu došlo ku konaniu zakladajúcemu skutkovú podstatu správneho deliktu podľa § 149 ods. 1 písm. a) zákona č. 25/2006 Z.z.
IV. Replika žalobcu
12. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného uviedol, že právne posúdenie veci zo strany žalovaného je nedostatočné a smernicu č. 2004/18/ES aplikoval nesprávne. Podmienky pre aplikáciu priameho účinku smernice a nepriameho účinku smernice neboli ani naplnené. Poukázal na právnu argumentáciu uvedenú v žalobe a zdôraznil že žalobca zákonnosť svojho konania preukázal naplnením podmienok § 1 ods. 2 písm. m) zákona č. 25/2006 Z.z. Metodická činnosť žalovaného a jej výstupy v podobe usmernení nie sú právne záväznými prameňmi práva.
13. Žalovaný sa k replike žalobcu písomne nevyjadril.
V. Pojednávanie
14. V zmysle § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 398/2022 Z.z. prešiel výkon súdnictva od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave. Z uvedeného dôvodu je spis Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S/63/2018 vedený na Správnom súde v Bratislave pod sp. zn. BA-1S/63/2018.
15. Správny súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z.z. v spojení s § 10 a § 13 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len SSP) rozhodol vo veci na pojednávaní dňa 12.06.2024 rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil v neprítomnosti žalobcu a v prítomnosti žalovaného. Žalobca bol na pojednávanie riadne a včas predvolaný, svoju neúčasť ospravedlnil a súhlasil s pojednávaním v jeho neprítomnosti.
VI. Relevantné právne predpisy
16. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
17. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
18. Podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.
19. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 25/2006 Z.z. tento zákon upravuje zadávanie zákaziek na dodanie tovaru, zákaziek na uskutočnenie stavebných prác, zákaziek na poskytnutie služieb, súťaž návrhov a správu vo verejnom obstarávaní.
20. Podľa § 1 ods. 2 písm. m) zákona č. 25/2006 Z.z. tento zákon sa nevzťahuje na nadobúdanie alebo nájom nehnuteľností a s tým súvisiacich práv okrem finančných služieb, ktoré s tým súvisia, ak ide o civilnú zákazku.
21. Podľa § 1 ods. 7 zákona č. 25/2006 Z.z. verejný obstarávateľ a obstarávateľ nesmie zadať zákazku podľa odsekov 2 až 5 s cieľom vyhnúť sa použitiu postupov zadávania zákaziek podľa tohto zákona.
22. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 25/2006 Z.z. zákazka na uskutočnenie stavebných prác na účely tohto zákona je zákazka, ktorej predmetom je uskutočnenie stavebných prác alebo vypracovanie projektovej dokumentácie a uskutočnenie stavebných prác súvisiacich s niektorou z činností uvedených v oddiele 45 Spoločného slovníka obstarávania (ďalej len "slovník obstarávania"), alebo uskutočnenie stavby. Stavba na účely tohto zákona je výsledok stavebných prác ako celku, ktorý spĺňa ekonomickú funkciu alebo technickú funkciu, a uskutočnenie stavby zodpovedá požiadavkám verejného obstarávateľa alebo obstarávateľa.
23. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 25/2006 Z.z. verejný obstarávateľ a obstarávateľ sú povinní pri zadávaní zákaziek postupovať podľa tohto zákona.
24. Podľa § 14 zákona č. 25/2006 Z.z. koncesionár na účely tohto zákona je fyzická osoba, právnická osoba alebo skupina takýchto osôb, s ktorou verejný obstarávateľ uzavrel koncesnú zmluvu na uskutočnenie stavebných prác (ďalej len "koncesná zmluva na práce") alebo koncesnú zmluvu na poskytnutie služby podľa tohto zákona. Koncesionárom môže byť aj verejný obstarávateľ.
25. Podľa § 15 zákona č. 25/2006 Z.z. koncesia na stavebné práce je zákazka rovnakého typu ako zákazka na uskutočnenie stavebných prác s tým rozdielom, že protiplnením za stavebné práce, ktoré sa majú uskutočniť je buď len právo na využívanie stavby na dohodnutý čas alebo toto právo spojené s peňažným plnením. V koncesnej zmluve verejný obstarávateľ a koncesionár dohodnú rozsah práva na využívanie stavby, ktorého súčasťou môže byť aj poberanie úžitkov z nej, ako aj výšku a podmienky prípadného peňažného plnenia (ods. 1). Koncesia na služby je zákazka rovnakého typu ako zákazka na poskytnutie služby s tým rozdielom, že protiplnením za služby, ktoré sa majú poskytnúť je buď len právo využívať poskytované služby na dohodnutý čas alebo toto právo spojené s peňažným plnením. V koncesnej zmluve verejný obstarávateľ a koncesionár dohodnú rozsah využívania poskytovaných služieb, ktorého súčasťou môže byť aj poberanie úžitkov z nich, ako aj výšku a podmienky prípadného peňažného plnenia (ods. 2).
26. Podľa § 149 ods. 1 písm. a/ zákona č. 25/2006 Z.z. úrad uloží verejnému obstarávateľovi alebo obstarávateľovi pokutu vo výške 5% zmluvnej ceny, ak sa vyhol povinnosti uzavrieť zmluvu alebo
koncesnú zmluvu podľa tohto zákona, spôsobom alebo postupom ustanoveným týmto zákonom, alebo ak uzavrel zmluvu rokovacím konaním bez splnenia podmienok na jeho použitie.
27. Podľa § 153 ods. 1 zákona č. 25/2006 Z.z. všeobecný predpis o správnom konaní sa nevzťahuje na konania podľa tohto zákona, okrem konania podľa § 130, § 132 ods. 3, § 134 ods. 2, § 146d a § 149.
28. Podľa prílohy č. 7 bodu 2 k zákonu č. 25/2006 Z.z. do zoznamu preberaných právne záväzných aktov Európskej únie patrí Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/18/ES z 31.marca 2004 o koordinácii postupov pri zadávaní verejných zákaziek na práce, verejných zákaziek na dodávku tovaru a verejných zákaziek na služby (Ú. v. EÚ L 134, 30. 4. 2004, s. 114) v znení nariadenia Komisie (ES) č. 1874/2004 z 28.októbra 2004, ktorým sa menia a dopĺňajú smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/17/ES a 2004/18/ES, pokiaľ ide o ich prahy uplatňovania v oblasti postupov uzatvárania zmlúv (Ú. v. EÚ L 326, 29. 10. 2004, s. 17).
29. Podľa čl. 16 písm. a/ smernice č. 2014/18/ES táto smernica sa nevzťahuje na verejné zákazky na služby, ktorých predmetom je: nadobudnutie alebo prenájom pozemkov, existujúcich stavieb alebo iných nehnuteľností, alebo práv k nim akýmkoľvek finančným spôsobom; napriek tomu sa táto smernica vzťahuje na zmluvy na finančné služby uzatvorené v akejkoľvek podobe súčasne, pred alebo po zadaní zákazky na nadobudnutie alebo prenájom.
30. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. účelom tohto zákona je ustanoviť, ktoré veci z majetku Slovenskej republiky prechádzajú do vlastníctva obcí, a upraviť majetkové postavenie a hospodárenie obcí s ich majetkom.
31. Podľa § 32 SP správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania (ods. 1). Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán (ods. 2). Na žiadosť správneho orgánu sú štátne orgány, orgány územnej samosprávy, fyzické osoby a právnické osoby povinné oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre konanie a rozhodnutie (ods. 3).
32. Podľa § 46 SP rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
VII. Posúdenie veci správnym súdom
33. Predmetom prieskumu správnym súdom je rozhodnutie žalovaného, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie o uložení pokuty žalobcovi za správny delikt spočívajúci v obchádzaní zákona č. 25/2006 Z.z. kombináciou uzatvorených zmlúv pri obstaraní výstavby bytov nižšieho štandardu bloky B a C na ul. Festivalovej vo Svidníku.
34. Medzi účastníkmi bola spornou otázka, či žalobca mohol aplikovať výnimku z postupov verejného obstarávania v zmysle § 1 ods. 2 písm. m/ zákona č. 25/2006 Z.z., a teda či v konečnom dôsledku spáchal správny delikt podľa § 149 ods. 1 písm. a/ zákona č. 25/2006 Z.z.
35. V prvom rade je potrebné uviesť, že z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad rozsudok vo veci Lauko proti Slovenskej republike z 2.9.1998, č. sťažnosti 26138/95; vo veci Öztürk proti SRN z 21.2.1984, číslo sťažnosti 8544/79; vo veci Čanády proti Slovenskej republike zo 16.11.2004, č. sťažnosti 53371/99, atď.) vyplýva, že priestupky a správne delikty sú vecami trestného charakteru. Pre posúdenie otázky, či sa na účely Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách (publikovaný pod č. 209/1992 Zb.) protiprávne konanie kvalifikuje ako trestné, sú dôležité nasledovné kritériá: a/ či text právnej normy definujúci protiprávne konanie patrí alebo nepatrí v právnom systéme príslušného štátu do trestného práva, b/ či povaha protiprávneho konania, c/ povaha a stupeň prísnosti sankcie, ktorej uloženie hrozí príslušnej osobe. Význam vnútroštátnej kvalifikácie protiprávneho konania na trestné a správne delikty je iba relatívny. Faktormi väčšieho významu sú povaha protiprávneho konania a povaha a stupeň prísnosti sankcie, ktorá hrozí príslušnej osobe. Povaha protiprávneho
konania a povaha a stupeň prísnosti sankcie, ktorej uloženie hrozí, sú alternatívne a nie kumulatívne: na to, aby sa článok 6 Dohovoru aplikoval z dôvodu slov „trestné obvinenie“ stačí, aby predmetné protiprávne konanie bolo vo svojej podstate „trestné“ z pohľadu Dohovoru alebo aby zodpovednej osobe mohla byť uložená sankcia, ktorá pre svoju povahu a stupeň prísnosti patrí vo všeobecnosti do „trestnej“ sféry. Na základe toho konanie o správnom delikte zahŕňa rozhodovanie o „trestnom obvinení“, a preto sa naň vzťahuje článok 6 Dohovoru.
36. Dohovor publikovaný v Zbierke zákonov ČSFR pod č. 209/1992 Zb. dňa 15.5.1992 je medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, ratifikovanou a vyhlásenou spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti Ústavy SR, t.j. pred 1.10.1992. Z časového hľadiska jej ratifikácie má táto medzinárodná zmluva prednosť pred zákonmi SR, len ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Prednosť pred zákonmi SR znamená ústavný príkaz adresovaný súdu a orgánu verejnej správy aplikujúcemu právo použiť ex offo na konkrétny prípad priamo relevantné ustanovenia medzinárodnej zmluvy za splnenia podmienok uvedených v čl. 154c ods. 1 Ústavy SR. Súčasťou medzinárodne akceptovaného štandardu ľudských práv a základných slobôd nie sú iba práva a slobody v podobe, v ktorej ich výslovne zakotvujú medzinárodné zmluvy, ale aj rozhodnutia príslušných orgánov dotvorených v ich rozhodovacej činnosti (judikatúre), ktoré túto medzinárodnú zmluvu vykladajú a možno ich tiež kvalifikovať ako prameň práva SR s prednosťou pred zákonmi. Inými slovami, nielen Dohovor bude mať prednosť pred zákonmi SR, ak zabezpečuje viac ústavných práv a slobôd ako zákony SR, ale aj rozhodovacia činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá Dohovor vykladá. Rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva majú deklaratórny charakter, a teda majú účinky, podobne ako rozhodnutia Súdneho dvora EÚ v prejudiciálnych otázkach, ex tunc.
37. Vzhľadom na skutočnosť, že Dohovor v čl. 6 zabezpečuje obvinenému zo správneho deliktu viac práv ako Správny poriadok z hľadiska špecifikácie skutku vo výroku rozhodnutia identifikáciou miesta, času, spôsobu spáchania správneho deliktu a ďalších znakov umožňujúcich odlíšiť ho od iných deliktov, tak aby sa zabránilo porušeniu zásad prezumpcie neviny, ne bis in idem, res iudicata, a podobne, je nevyhnutné jeho aplikáciu uprednostniť pred Správnym poriadkom pri vyššie uvedených aspektoch. Správny súd dospel k záveru, že výrok napadnutého rozhodnutia žalovaného tieto požiadavky spĺňa a podrobne opisuje miesto (sídlo žalobcu), čas (od uzatvorenia kúpnej zmluvy č. 127/2013/OSMM zo dňa 4.11.2013 až po uzatvorenie poslednej kúpnej zmluvy č. 4/2015/OVZP zo dňa 14.1.2015) aj spôsob spáchania správneho deliktu (kombinácia zmluvných vzťahov uzatvorených medzi žalobcom a podnikateľom H. I.: kúpna zmluva č. 127/2013/OSMM zo dňa 4.11.2013, kúpna zmluva č. 276/2014/OSMM zo dňa 11.12.2014, zmluva o budúcej kúpnej zmluve č. 128/2013/OSMM zo dňa 4.11.2013 v znení Dodatku č. 1 zo dňa 11.12.2014 a kúpna zmluva č. 4/2015/OVZP zo dňa 14.1.2015).
38. Skutková podstata správneho deliktu podľa § 149 ods. 1 písm. a/ zákona č. 25/2006 Z.z. sa skladá zo subjektu, objektu a objektívnej stránky. Subjektívna stránka sa u správnych deliktov právnických osôb neskúma, teda je právne irelevantné, či právnická osoba spáchala delikt vedome alebo nevedome, prípadne s úmyslom alebo nedbanlivosťou; podstatným je samotné porušenie zákona. Inými slovami, na spáchanie správneho deliktu postačuje naplnenie formálnych znakov skutkovej podstaty s prihliadnutím na fakt, že skutková podstata správneho deliktu nezahŕňa materiálny prvok.
39. Subjektom správneho deliktu podľa § 149 ods. 1 písm. a/ zákona č. 25/2006 Z.z. je verejný obstarávateľ, teda aj obec, ktorú zákon č. 25/2006 Z.z. v ustanovení § 6 ods. 1 písm. b/ považuje za verejného obstarávateľa. Objektom je záujem chránený zákonom č. 25/2006 Z.z. aj smernicou č. 2004/18/ES, teda dodržanie postupov vo verejnom obstarávaní v zmysle legislatívnej úpravy a na uskutočnenie stavebných prác zadávať zákazky alebo uzatvoriť koncesnú zmluvu; prípadná aplikácia zákonnej výnimky sa musí vykladať reštriktívne. Objektívnou stránkou správneho deliktu je potom v zmysle § 149 ods. 1 písm. a/ zákona č. 25/2006 Z.z. vyhnutie sa povinnosti uzavrieť zmluvu alebo koncesnú zmluvu podľa tohto zákona, spôsobom alebo postupom ustanoveným týmto zákonom, alebo uzavretie zmluvy rokovacím konaním bez splnenia podmienok na jeho použitie. Všetky znaky skutkovej podstaty správneho deliktu musia byť naplnené kumulatívne, inak nemožno hovoriť o spáchaní správneho deliktu a nemožno ho ani sankcionovať.
40. Kľúčovou pre posúdenie veci je kombinácia piatich uzatvorených zmlúv medzi žalobcom a spoločnosťami A. B., C., a E. C.. C. F. (ďalej aj ako spoločnosti) a ich hlavný účel alebo hlavný cieľ, ktorý má vplyv na vyvodenie deliktuálnej zodpovednosti voči žalobcovi. Podľa názoru správneho súdu
je z hľadiska predmetu jednotlivých zmlúv, ich prvkov a časovej následnosti ich uzatvorenia nevyhnutné vnímať ich vo vzájomnej súvislosti ako celok (C-536/07). Žalovaný správne zistil, že žalobca v čase od 14.5.2015 do 27.2.2017 uzatvoril s uvedenými spoločnosťami päť zmlúv: a. Kúpnu zmluvu zo dňa 14.5.2015, v ktorej žalobca ako predávajúci previedol na spoločnosti vlastnícke právo k projektovej dokumentácie pre stavebné povolenie stavby: Svidník, 54 bj nižšieho štandardu, b. Dohodu o prevode práv a povinností stavebníka zo dňa 14.5.215, ktorou žalobca ako prevodca previedol na spoločnosti ako nadobúdateľov práva a povinnosti ako stavebníka, ktoré žalobcovi vyplývali zo stavebných povolení vydaných Obcou Nižný Orlík č. 205/2009-SP/208 zo dňa 29.12.2009 na stavbu: Svidník, 54 bj. nižšieho štandardu, a stavebným povolením vydaným Mestom Svidník č. 1608-5810/2009 zo dňa 28.12.2009 na stavbu: Svidník, 54 b.j. nižšieho štandardu – objekt SO 106 Miestne komunikácie spevnené plochy, I., II., III. etapy, c. Nájomnú zmluvu zo dňa 14.5.2015, ktorou žalobca ako prenajímateľ prenajal dotknutým spoločnostiam ako nájomcom pozemok o výmere 4000 m2 za účelom výstavby bytových domov nižšieho štandardu bloky B a C na ul. Festivalovej vo Svidníku na dobu určitú do 31.12.2016, d. Zmluvu o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 1.7.2015, ktorou sa spoločnosti ako predávajúci a žalobca ako budúci kupujúci zaviazali, že o nadobudnutí právoplatnosti kolaudačných rozhodnutí o užívaní všetkých stavieb – bytových domov nižšieho štandardu bloky B a C na ul. Festivalovej vydaných príslušným stavebný úradom - a po splnení ďalších dojednaných podmienok uzavrú písomnú kúpnu zmluvu alebo súbor viacerých kúpnych zmlúv, ktorých predmetom bude odplatný prevod vlastníckeho práva k bytovým domom nižšieho štandardu bloky B a C na ul. Festivalovej, ktoré už v čase doručenia výzvy budú jednotlivo zapísané na príslušnom liste vlastníctva, e. Kúpnu zmluvu zo dňa 27.2.2017, na základe ktorej dotknuté spoločnosti ako predávajúci previedli na žalobcu ako kupujúceho vlastnícke právo k bytovým domom nižšieho štandardu blok B a C a súvisiacej infraštruktúre.
41. Žalobca namietal, že žalovaný aplikoval inštitút priameho účinku smernice č. 2004/18/ES a smernice 2014/24/EÚ bez splnenia kumulatívnych podmienok a aplikoval eurokonformný výklad contra legem.
42. Správny súd v tejto súvislosti uvádza, že rozsudky Súdneho dvora EÚ týkajúce sa prejudiciálnych otázok sú spolu s výkladom alebo posúdením platnosti práva Únie, ktoré sa v ňom nachádzajú, záväzné pre vnútroštátny súd, ktorý podal prejudiciálnu otázku (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Benedetti, 52/76, 3.2.1977, Zb. s. 163, bod 26), ako aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Milch, Fett a Eierkontor, 29/68, 24.6.1969, Zb. s. 165, bod 2). Súdny dvor výkladom úniového ustanovenia objasňuje zmysel a pôsobnosť vykladaného ustanovenia už od okamihu, kedy toto ustanovenie nadobudlo účinnosť. Súdnym dvorom interpretované ustanovenie musia vnútroštátne súdy aplikovať aj na právne vzťahy, ktoré vznikli alebo boli založené pred vynesením prejudiciálneho rozsudku. Prejudiciálny rozsudok teda nemá konštitutívny, ale len deklaratórny charakter a pôsobí ex tunc (rozsudky Súdneho dvora EÚ vo veciach Kempter, C-2/06, 12.2.2008, Zb. s. I-411, bod 35; Kühne a Heitz, C-453/00, 13.1.2004, Zb. s. I-837, bod 21; Blaizot, 24/86, 2.2.1988, Zb. s. 379, bod 27). Inými slovami, smernicu 2004/18/ES je potrebné interpretovať v duchu rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, ktoré ju vykladajú, už odo dňa jej účinnosti, t.j. odo dňa 30.4.2004 (čl. 83 smernice); pre Slovenskú republiku odo dňa 1.5.2004, kedy sa stala členským štátom Európskej únie, teda aj za účinnosti zákona č. 25/2006 Z.z. a v tomto svetle vykladať aj výnimky z aplikácie smernice č. 2004/18/ES a zákona č. 25/2006 Z.z., do ktorého bola smernica prebraná. Každá výnimka z pravidiel verejného obstarávania sa musí vykladať reštriktívne a ten, kto ju chce použiť, má dôkazné bremeno preukázať skutočnú existenciu výnimočných okolností, ktoré použitie výnimky odôvodňujú (C-340/02).
43. Hoci zákon č. 25/2006 Z.z. expressis verbis nepoužíval v § 1 ods. 2 písm. m/ slová „existujúca nehnuteľnosť“, je potrebné upriamiť pozornosť na znenie čl. 16 písm. a/ smernice č. 2004/18/ES, kde sa už slová „existujúca stavba“ používajú. Medzi uvedenými právnymi aktmi teda existujú odchýlky z hľadiska textácie právnej normy.
44. Je nepochybné, že právo Európskej únie (komunitárne právo) má podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky a štátne orgány členských štátov sú povinné ho prednostne aplikovať bez ohľadu na právne odvetvie (verejné právo, súkromné právo a podobne). Zároveň je nespochybniteľná povinnosť štátnych orgánov konať na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, vyplývajúca z čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. V zmysle čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie na účely výkonu právomocí Únie inštitúcie prijímajú nariadenia,
smernice, rozhodnutia, odporúčania a stanoviská. Nariadenie má všeobecnú platnosť; je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu; rozhodnutie, ktoré označuje tých, ktorým je určené, je záväzné len pre nich. Odporúčania a stanoviská nie sú záväzné.
45. Smernice majú priamy účinok v členských štátoch Európskej únie, ak sú súčasne (kumulatívne) splnené nasledovné podmienky (ktoré vyplývajú napríklad z rozsudkov Súdneho dvora EÚ vo veciach C-168/95, C-41/74): a. uplynula transpozičná lehota, b. smernica nie je transponovaná včas, v celom rozsahu alebo je transponovaná chybne, c. ustanovenia smernice zakladajúce právo pre jednotlivca alebo povinnosť pre členský štát sú dostatočne jasné, presné a nepodmienené, d. priama aplikácia nesmie mať za následok uloženie povinnosti fyzickej osobe alebo právnickej osobe. Hoci sú nariadenia priamo uplatniteľné, a preto môžu mať vzhľadom na svoju povahu priame účinky, neznamená to, že ostatné kategórie aktov nemôžu mať nikdy obdobné účinky. Bolo by nezlučiteľné so záväzným účinkom, ktorý smernici priznáva článok 288, aby bolo možné v zásade vylúčiť možnosť dotknutých osôb domáhať sa povinnosti, ktorú smernica ukladá. Najmä vtedy, keď orgány Spoločenstva smernicou zaviazali členské štáty správať sa určitým spôsobom, by potrebný účinok takéhoto aktu bol oslabený, ak by sa jednotlivcom bránilo domáhať sa ho na súdoch a ak by sa vnútroštátnym súdom bránilo odvolávať sa naň ako na súčasť práva Spoločenstva. V každom jednotlivom prípade treba preskúmať, či sú povaha, systematika a znenie predmetného ustanovenia spôsobilé vyvolať priamy účinok na vzťahy medzi členskými štátmi a jednotlivcami (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-41/74). 46. Je nevyhnutné si uvedomiť, že prednostnú aplikáciu práva Európskej únie vo vnútroštátnom práve sú povinné realizovať nielen súdy (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Simmenthal C-106/77), ale aj orgány verejnej správy príslušného štátu v rámci ich právomocí (rozsudky Súdneho dvora EÚ vo veciach C-118/00, C-302/97, čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 7 ods. 2 druhá veta Ústavy SR). Platí pritom nevyvrátiteľná právna domnienka znalosti právne záväzných aktov, ktoré v boli v úradnom vestníku uverejnené.
47. Súdny dvor EÚ v rozhodnutí C-106/77 konštatoval, že existencia komunitárnych noriem spôsobuje automaticky neuplatniteľnosť ľubovoľného ustanovenia národného práva, a má za následok neplatnosť schválenia každého nového národného zákona, ktoré je v nesúlade s komunitárnym právom. Každý národný súd musí v rámci svojej jurisdikcie uplatniť komunitárne právo v jeho celej súvislosti a chrániť práva, ktoré priznáva jednotlivcom a musí primerane zanedbať každé ustanovenie národného práva, ktoré s ním môže byť v nesúlade, bez ohľadu na to, či bolo prijaté pred alebo po komunitárnom ustanovení.
48. V zmysle zásady prednosti práva EÚ pred vnútroštátnym právom, vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ, vyjadrenej v čl. 7 ods. 2 druhá veta Ústavy SR sú orgány verejnej moci členských štátov EÚ povinné vykladať všetky vnútroštátne ustanovenia eurokonformným spôsobom tak, aby ich aplikácia prispela k realizácii požiadavky na zabezpečenie účinnej súdnej a správnej ochrany práv, ktoré fyzickým a právnickým osobám vyplývajú z komunitárneho právneho poriadku, pričom právo EÚ má v prípade kolízie jeho právnych noriem s právnymi normami členského štátu prednosť pred vnútroštátnymi právnymi normami.
49. Transpozičná lehota smernice č. 2004/18/ES pre SR uplynula dňa 1.5.2004, kedy sa stala členským štátom Európskej únie. Na Slovensku bola smernica 2004/18/ES transponovaná do zákona č. 25/2006 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňom 1.2.2006 a bol zrušený zákonom č. 343/2015 Z.z. s účinnosťou od 18.4.2016 (naposledy uvedený zákon je naďalej účinný). Ustanovenie § 1 ods. 2 písm. m/ zákona č. 25/2006 Z.z. však svojím znením v časti existencie alebo neexistencie nadobúdanej stavby nevykazoval súlad so smernicou č. 2004/18/ES, keď slovenský zákon č. 25/2006 Z.z. v § 1 ods. 2 písm. m/ upravoval použitie výnimky na nadobúdanie nehnuteľnosti, nie na nadobúdanie existujúcej nehnuteľnosti, resp. existujúcej stavby. Žalované orgány verejnej správy oboch stupňov postupovali v konaní správne a v súlade s čl. 7 ods. 2 Ústavy SR, keď vzhľadom na konflikt medzi komunitárnou a vnútroštátnou právnou úpravou prednostne aplikovali čl. 16 písm. a/ smernice č. 2004/18/ES pred doslovným znením § 1 ods. 2 písm. m/ zákona č. 25/2006 Z.z.; citovanie rozhodnutí Súdneho dvora EÚ v prvostupňovom aj druhostupňovom rozhodnutí má svoje legálne opodstatnenie.
50. Podľa názoru správneho súdu v čase podpisu zmluvy o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 1.7.2015 nehnuteľnosti s požadovanými charakteristickými znakmi neexistovali. Žalobca sa už dňa 1.7.2015 zaviazal, že nadobudne do svojho vlastníctva bytové domy nižšieho štandardu blok B a C a súvisiacu infraštruktúru a za tým účelom určil aj podmienky v zmluve o budúcej kúpnej zmluve. Pre určenie existencie nehnuteľnosti na účely § 1 ods. 2 písm. m/ zákona č. 25/2006 Z.z. je rozhodujúci jej charakter a účel, na ktorý slúži, v čase uzatvárania kontraktov na ňu sa viažucich. Od samotného počiatku uzatvárania zmluvných vzťahov medzi žalobcom a dotknutými spoločnosťami žalobca vedel, že dôjde k výstavbe bytových domov a bude ich v budúcnosti využívať ako nájomné byty pre obyvateľov mesta Svidník. Dokresľuje to aj skutočnosť, že dotknuté spoločnosti vykonali výstavbu bytových domov na základe projektovej dokumentácie pôvodne patriacej žalobcovi a stavebných povolení vydaných pôvodne pre žalobcu.
51. Správny súd zastáva názor, že hlavným predmetom komplexu uzatvorených zmlúv boli stavebné práce na bytových domoch nižšieho štandardu blok B a C a súvisiacej infraštruktúre. Ide preto o zákazku alebo o koncesiu na uskutočnenie stavebných prác, na ktoré sa výnimka z použitia postupov verejného obstarávania nevzťahuje. K rovnakému záveru dospel aj Súdny dvor EÚ v skutkovo veľmi obdobných veciach, a to C-536/07, C-220/05 aj C-213/13.
52. Nič žalobcovi ako verejnému obstarávateľovi nebránilo, aby si ponechal projektovú dokumentáciu, nepostupoval práva stavebníka a vyhlásil verejné obstarávanie na vykonanie stavebných prác podľa § 3 ods. 3 zákona č. 25/2006 Z.z. alebo na uzatvorenie koncesie podľa § 15 zákona č. 25/2006 Z.z., čo sa nestalo. Žalobca sa uzavretím kombinácie dotknutých zmlúv vyhol použitiu postupov zadávania zákaziek alebo koncesie na stavebné práce, hoci mu to zakazuje § 1 ods. 7 zákona č. 25/2006 Z.z., čím porušil § 9 ods. 1 citovaného zákona.
53. Správny súd nespochybňuje oprávnenie mestského zastupiteľstva rozhodovať o nakladaní s majetkom mesta podľa zákona č. 138/1991 Zb., no aj mestské zastupiteľstvo je povinné pri svojej činnosti a rozhodovaní dodržiavať zákony, a v tomto prípade je to zákon č. 25/2006 Z.z. aj smernica č. 2004/18/ES. Žalobca a jeho mestské zastupiteľstvo však obišli zákon č. 25/2006 Z.z. tým, že nevyhlásil verejné obstarávanie na zadanie zákazky na stavebné práce podľa § 3 ods. 3 zákona č. 25/2006 Z.z., prípadne koncesie na vykonanie stavebných prác podľa § 15 citovaného zákona, ale sériou piatich zmlúv previedol svoj majetok na tretí subjekt a od neho ho nadobudol naspäť do svojho vlastníctva po vykonaní vopred špecifikovaných stavebných prác. Výnimka upravená v § 1 ods. 2 písm. m/ zákona č. 25/2006 Z.z. v znení čl. 16 písm. a/ smernice č. 2004/18/ES sa nevzťahuje na akýkoľvek prevod vlastníctva k nehnuteľnosti, ale len na nadobudnutie existujúcej nehnuteľnosti, a o tento prípad nešlo.
54. Na základe uvedeného skutkového stavu, citovaných právnych predpisov a rozhodnutí Súdneho dvora EÚ správny súd dospel k záveru, že žalobca naplnil všetky znaky skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 149 ods. 1 písm. a/ zákona č. 25/2006 Z.z., teda že správny delikt spáchal verejný obstarávateľ – obec (žalobca), tým že sa vyhol povinnosti uzavrieť zmluvu na vykonanie stavebných prác alebo koncesiu na vykonanie stavebných prác podľa § 3 ods. 3 alebo § 15 zákona č. 25/2006 Z.z., a porušil tým svoju povinnosť zakotvenú v § 1 ods. 7 a § 9 ods. 1 zákona č. 25/2006 Z.z.
55. Uložená sankcia v sume 90.158,99 € zodpovedá zákonnej sadzbe vyjadrenej v § 149 ods. 1 písm. a/ zákona č. 25/2006 Z.z., a to 5% zo zmluvnej ceny. Zákon neumožňuje orgánu verejnej správy v tomto type sankcie použiť správnu úvahu, keďže určuje fixnú sadzbu pokutu bez škály rozpätia od – do a používa priamo slová: „úrad uloží verejnému obstarávateľovi ... pokutu vo výške 5% zmluvnej ceny“. Orgán verejnej správy by mohol použiť správnu úvahu na uloženie konkrétnej sumy pokuty len v prípade, ak by zákonodarca formuloval ustanovenie tak, žeby určil jej hornú hranicu (uloží pokutu až do 5% zmluvnej ceny), čo sa v tomto prípade nestalo. Správny súd nevyhovel žalobcovi v časti petitu o moderovaní žalobou napadnutého rozhodnutia v časti uloženej sankcie, tak aby upustil od jej uloženia, pretože má za to, že správny delikt bol spáchaný, spáchal ho žalobca a zákon č. 25/2006 Z.z. neumožňuje v takejto dôkaznej situácii uložiť iný druh sankcie akou je pokuta vo výške 5% zmluvnej ceny. Na potenciálne použitie moderačného oprávnenia správneho súdu sa vyžaduje, aby osobitný zákon umožňoval zmierniť sankciu, prípadne upustiť od potrestania (§ 198 ods. 2 SSP), no táto podmienka nie je v predmetnej veci splnená vzhľadom na znenie § 149 ods. 1 písm. a/ zákona č. 25/2006 Z.z. Odhliadnuc od toho, správny súd považuje výšku uloženej pokuty za primeranú a plniacu represívnu,
preventívnu aj výchovnú funkciu v tom smere, že žalobca sa v budúcnosti zdrží obdobného konania a bude postupovať podľa príslušného zákona o verejnom obstarávaní v takých situáciách, ktoré tento zákon upravuje.
56. Vychádzajúc z uvedených skutočností a citovaných právnych predpisov správny súd dospel k záveru, že správne orgány riadne zistili skutkový stav veci, správne právne vec posúdili a vo veci rozhodli v súlade so zákonom č. 25/2006 Z.z., Správnym poriadkom aj smernicou č. 2004/18/ES. Správny súd preto zamietol žalobu žalobcu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP.
57. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP a úspešnému žalovanému nepriznal náhradu trov konania, pretože nezistil dôvody, na základe ktorých by bolo možné spravodlivo od žalobcu požadovať ich náhradu.
58. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave (§ 493e SSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).