Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10Co-122-2016.pdf
PDF · 168.42 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/122/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobcov: X/ E.. L. X., V.. XX. XX. XXXX, B. P. O. C.. Č.. XX, P. D. P. M., T. P., T. XX, T. I. V., Š. N. T. I. V., X/ K. X., V.. XX. XX. XXXX, P. N. R. Č.. XXX, P., Č. I., B. Č. E. Y. T. XXXX, P., Č. I., obaja zastúpení advokátom: JUDr. Karol Spišák, Tuhovská ul. č. 1, Bratislava, proti žalovaným: 1/ SLOVNAFT, a.s., IČO: 31 322 832, Vlčie hrdlo č. 1, Bratislava, zastúpený: Ružička Csekes s. r. o., IČO: 36 863 360, Vysoká ul. č. 2/B, Bratislava, 2/ SAM - SHIPBUILDING AND MACHINERY a. s., IČO: 36 246 093, Vlčie hrdlo č. 5985, Bratislava, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, na odvolanie žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 03. februára 2016, č. k. 11C/221/2008 - 891, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaným 1/ a 2/ p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plne výške.
odôvodnenie:
1.
Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) zamietol žalobou žalobcov 1/ a 2/, ktorou sa domáhali určenia, že pôvodné pozemnoknižné parcely číslo XXXX a XXXX, nachádzajúce sa v katastrálnom území Y. (I.), pôvodne vedené v pozemnoknižnej vložke č. XXX, ktoré nadobudli na základe výmeru č. XXX/X/XXXXfin vydaného Finančným odborom rady ÚNV v Bratislave poručitelia D. X., I.. T., V.. XX. XX. XXXX, O.. E. XX. XX. XXXX, naposledy bytom O. XX, P. D. J. X., V.. XX. XX. XXXX, O.. E. XX. XX. XXXX, naposledy bytom O. X, P., ktoré sú totožné s parcelami vytvorenými geometrickým plánom č. XX/XXXX, vyhotoveným geodetom S.. L.. X., a to parc. č. XXXX/XXX vo výmere 349 m2, zastavané plochy, parc. č. XXXXX/XX vo výmere 2ha 6415 m2 zastavané plochy, parc. č. XXXXX/XX vo výmere 75 m2, zastavané plochy, parc. č. XXXXX/XX vo výmere 4714 m2, zastavané plochy, parc. č. XXXXX/XX vo výmere 741 m2, zastavané plochy, parc. č. XXXXX/XX vo výmere 460 m2, zastavané plochy, patria do patria do dedičstva po nebohých D. X.Ú., I.. T., V.. XX. XX. XXXX, O.. XX. XX. XXXX a J. X., V.. XX. XX. XXXX, O.. E.D. XX. XX. XXXX. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 1 ods. 1 zák. č. 75/1948 Sb., čl. VII Dohody medzi Československom a Maďarskom o výmene obyvateľstva č. 145/1946 Sb., § 4 ods. 1, 2, 3 zák. č. 182/1950 Sb., § 2, § 3 ods. 1, 4, 8, § 5 ods. 3, § 6 ods. 1 nar. vl. č. 30/1948 Sb. o majetku, ktorý zanechali v Československej republike osoby presťahované do Maďarska podľa československo - maďarskej dohody o výmene obyvateľstva, § 7 ods. 1, § 9 ods. 1, § 10 ods. 1, 2, § 11 ods. 2, 3 zák. č. 103/1950 Sb. o národných podnikoch priemyslových § 20 ods. 1, 2, 3, 4 zák. č. 280/1949 Sb. o územnom plánovaní a výstavbe obcí, § 42, § 44 ods. 1 nariadenia vlády č. 93/1950 Sb. o výstavbe obcí a vecne tým, že vykonaným dokazovaním nemal preukázané, že právni predchodcovia žalobcov boli ku dňu svojej smrti vlastníkmi parciel č. XXXX D. Č.. XXXX, pôvodne vedených v pozemnoknižnej vložke č. XXX s tým, že medzi stranami nebolo sporným, že právni predhodcovia (správne predchodcovia, pozn. odvolacieho súdu) žalobcov - J. D. D. X., mali postavenie oprávnených prisťahovalcov podľa nariadenia vlády č. 30/1948 Sb., ktorým z majetku presťahovaných Maďarov prináležala náhrada zásadne prídelom jednotlivých podstát z majetku Maďarov do vlastníctva (náhradový prídel), pričom osídľovací úrad ešte pred prídelom do vlastníctva bol oprávnený odovzdať jednotlivé podstaty prisťahovalcom do dočasného užívania (§ 6 ods. 1 NV č. 30/1948 Sb.). Uviedol, že právnym predchodcom žalobcov boli Výmerom zo dňa 21. 05. 1949, č. XXXXX/XXXX, okrem iného pridelené do dočasného užívania aj pozemky vedené v PKV č. XXX, D. B. Y.. Č.. XXXX D. Y.. Č.. XXXX bývalých vlastníkov L. X., Q. D. J. V. D. D. A. rod. L. v podiele 5/8 a nakoľko uvedeným Výmerom právni predchodcovia žalobcov nenadobudli a ani nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k sporným parcelám, keď uvedená skutočnosť vyplýva aj z obsahu označeného výmeru, prehlásenie J. X. zo dňa 15. 11. 1949, ktorým sa zrieka sporných parciel s tým, že bude uspokojený prídelom role parc. č. XXX, Y. Č.. XXXX, je z hľadiska posúdenia, či týmto úkonom došlo alebo nedošlo k zániku, resp. zrieknutiu sa vlastníctva k pozemkom, bez právneho významu, a to aj s poukazom na skutočnosť, že na poskytnutie náhrady určitým spôsobom nebol právny nárok (§ 3 ods. 8 NV č. 30/1948 Sb.). Poukázal na skutočnosť, že výmer zo dňa 21. 05. 1949, č. XXXXX/XXXX bol zrušený a dňa 20. 11. 1949 bol vydaný nový výmer č. XXXXX, na základe ktorého boli právnym predchodcom žalobcov do dočasného užívania pridelené nehnuteľnosti o veľkosti podielu 1/1, pôvodne uvedené aj v zrušenom výmere č. XXXXX/XXXX zo dňa 21. 05. 1949, a to nehnuteľnosti vlastníkov Q. H. D. R. Q., L. L. Y. Č.. XXX - Y.. Č.. XXX/XX D. Y.. Č.. XXX/XXX a nehnuteľnosti nové (uvedené aj v prehlásení J. X. zo dňa 15. 11. 1949), a to nehnuteľnosti vlastníkov F. Q., D. Q. D. X. Q., L. L. Y. Č.. XXXX D. Y.. Č.. XXX s tým, že nehnuteľnosti označené vo výmere zo dňa 20. 11. 1949, č. XXXXX, boli výmerom Osídľovacieho úradu pre Slovensko zo dňa 01. 01. 1950, č. XXXXX/ XX/XX/C/XXXX právnym predchodcom žalobcov následne pridelené aj do vlastníctva, keď na základe tohto výmeru právni predchodcovia žalobcov požiadali o zápis v pozemkovej knihe, konanie bolo vedené pod č.d. XXX/XX, pričom návrh na zápis vlastníckeho práva na nehnuteľnosti vedené v PKV č. XXX ako parc. č. XXX/XX a parc. č XXX/XXX a pozemky vedené v PKV č. XXXX - Y. Č.. XXX, bol Ľudovému súdu v Bratislave doručený dňa 24. 02. 1954, z čoho vyplýva, že im boli za pôvodne pridelené pozemky vedené v PKV č. XXX - parc. č. XXXX D. Y.. Č.. XXXX do užívania a následne aj do vlastníctva pridelené iné pozemky, t. j. nehnuteľnosti bývalých vlastníkov F. Q., D. Q. D. X. Q., vedené v PKV č. XXXX - Y.. Č.. XXX, ku ktorým vlastnícke právo právnych predchodcov žalobcov bolo zapísané aj v pozemkovej knihe. K tvrdeniu žalobcov, ktorí odvodzovali vlastnícke právo svojich právnych predchodcov k par. č. XXXX a par. č. XXXX, pôvodne vedených v PKV č. XXX, ktoré im mali byť pridelené do vlastníctva na základe výmeru číslo XXX/X/XXXXfin zo dňa 16. apríla 1955, ktorý bol predložený žalobcom 1/, odhliadnuc od jeho obsahovej nezhody s originálom výmeru zachovaným v archíve Krajského súdu v Bratislave, súd prvej inštancie uviedol, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že ich právni predchodcovia vlastnícke právo k sporným pozemkom nadobudnúť nemohli, nakoľko z listinných dôkazov založených v spise vyplýva, že vlastníkmi sporných parciel číslo XXXX a parcely číslo XXXX, pôvodne vedených v PKV č. XXX boli podľa zápisu v pozemkovej knihe: L. X. v podiel 1, Q. D. J. V., každý o veľkosti podielu 1/16 (obaja celkom 1), D. L. v podiele 1/8, S. D. Q. Z. - každý o veľkosti podielu 1/16, t. j. obaja celkom 1/8 a R. Q. v podiele 1. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia k prideľovaniu nehnuteľností, ktoré boli vo vlastníctve presťahovaných Maďarov na základe dohody č. 145/1946 Sb. o výmene obyvateľstva uviedol, že vlastnícke právo presťahovaných osôb k im prináležiacim nehnuteľnostiam nadobudol podľa čl. VII Dohody o výmene obyvateľstva č. XXX/XXXX Sb. štát s tým, že ku konfiškácii majetku (prechodu na štát) došlo priamo na základe uvedenej dohody, ktorá bola zverejnená v Zbierke zákonov, avšak za splnenia podmienok stanovených zákonom č. 148/1947 Sb., medzi ktoré patrilo aj právoplatné rozhodnutie príslušného správneho orgánu (pôvodne osídľovacieho úradu, neskôr Fondu národnej obnovy ako aj KNV) o tom, že sú splnené podmienky pre konfiškáciu majetku, na ktorý sa vzťahuje čl. VII dohody, pričom tieto podmienky sa považovali za splnené, ak bola osoba, ktorej tento majetok patril, presťahovaná do Maďarska (§ 2 zák. číslo 148/1947 Sb.). Uviedol, že o tom, že sú splnené podmienky pre konfiškáciu majetku L. X., D. L., Q. D. J. V., O. L. Y. Č.. XXX - Y.. Č.. XXXX D. Y.. Č.. XXXX
- v podiele celkom 5/8, podľa § 2 ods. 1 zák. č. 148/1947 Sb., teda, že ide o majetok osôb maďarskej národnosti, ktoré boli presťahované do Maďarska, bolo rozhodnuté KNV v Bratislave výmerom zo dňa 09. 05. 1950, č. XXX.X-X-S., keď následne dňa 27. 02. 1951, t. j. potom ako bolo právoplatne rozhodnuté o splnení podmienok pre konfiškáciu majetku vyššie uvedených vlastníkov, bola uzavretá kúpno - predajná zmluva medzi Československým štátom - Fondom národnej obnovy v Bratislave a Slovnaftom, národným podnikom, z ktorej obsahu vyplýva, že zmluva bola uzavretá s poukazom na ust. § 5 ods. 3 nar. vl. č. 30/1948, t. j. predmetom zmluvy bol tzv. zvyšný majetok presťahovaných Maďarov, teda majetok, ktorý nebol pridelený ako náhrada oprávneným prisťahovalcom podľa dohody o výmene obyvateľstva. K tvrdeniu žalobcov, že takto uzatvorená zmluva je neplatná, pretože Fond národnej obnovy nebol oprávnený zmluvne previesť vlastnícke právo k sporným častiam nehnuteľností na Slovnaft, národný podnik, ktorého majetok bol vo vlastníctve štátu, poukázal na ust. § 4 ods. 2 zák. č. 182/1950 Sb., z ktorého je možné bez ďalšieho vyvodiť platnosť kúpnopredajnej zmluvy, keď podľa citovaného zákonného znenia konfiškovaný majetok bol Fond národnej obnovy oprávnený zmluvne previesť aj na národné podniky s tým, že vychádzajúc zo zákonov platných v danom období, nebol dôvod v súčasnom období akýmkoľvek spôsobom spochybňovať platnosť zmluvy iba s poukazom na to, že žalobcom sa uvedená konštrukcia zmluvy javí ako nelogická. Poukázal na skutočnosť, že národný podnik mal postavenie samostatnej právnickej osoby a vo veciach, ktoré sa týkali majetku národného podniku, vystupoval a konal vo vlastnom mene (§ 7 ods. 1, § 10 ods. 1 a § 10 ods. 2 zák. č. 103/1950 Sb.) s tým, že na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že národný podnik sám nebol vlastníkom žiadneho majetku, nakoľko majetok národného podniku bol vo vlastníctve štátu a národný podnik vykonával iba jeho správu, ktorá skutočnosť sa prejavila okrem iného aj v tom, že vo verejných knihách, úradných registroch alebo zoznamoch vedených podľa československého práva ako vlastník nehnuteľnosti alebo práva, ktoré má národný podnik v správe, sa zapisoval československý štát s vyznačením tohto podniku (§ 10 ods. 2 zák. č. 103/1950 Sb.), keď obdobné právne postavenie majú aj v súčasnosti štátne podniky. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej poukázal na skutočnosť, že vyvlastňovacím výmerom zo dňa 21. 08. 1951, zn. G.-XXXX-XXXX-XX v spojení s výmerom zo dňa 10. 12. 1951, zn. G.-XXX-XXXX-XX, ÚNV v Bratislave, na žiadosť Slovnaftu, n. p. v Bratislave vyvlastnil pre Slovnaft, n. p. na stavbu závodu "Nové výrobne" nehnuteľnosti vlastníkov - R. Q. - podiel 1, S. D. Q. Z., každý o veľkosti podielu 1/16 s tým, že celkový vyvlastnený podiel predstavoval 3/8 a vlastnícke právo v prospech Československého štátu - Slovnaft, n. p. bolo v pozemkovej knihe zapísané na základe návrhu, ktorý bol Ľudovému súdu v Bratislave doručený dňa 13. 11. 1952, keď v tomto konaní došlo k začleneniu parcely č. XXXX D. parc. č. XXXX v celom rozsahu do PKV č. XXXX a vložka č. XXX bola zrušená, pričom zápis v pozemkovej knihe bol vykonaný dňa 19. 11. 1952. Uviedol, že argument žalobcov, že Slovnaft, n. p. nemohol vyvlastniť označené pozemky je právne irelevantný, nakoľko vychádzajúc z vtedy platných právnych predpisov (§ 20 ods. 4 zák. č. 280/1949 Sb.), vyvlastniť bolo možné nielen v prospech štátu, ale aj (okrem iného) v prospech národných podnikov a nestotožnil sa s ich tvrdením, že označenie výmerov ako "tajné" spôsobilo ich nulitu, nakoľko predmetné rozhodnutia obsahujú všetky formálne náležitosti požadované vtedajšími právnymi predpismi (NV č. 8/1928 Sb.), a preto bol povinný z obsahu týchto rozhodnutí vychádzať. Poukázal na skutočnosť, že z uvedených dôkazov mal v konaní bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že ku dňu 19. 11. 1952 bolo v prospech Československého štátu - Slovnaft, národný podnik Bratislava, zapísané vlastnícke právo k nehnuteľnostiam parc. č. XXXX a parc. XXXX a tieto nehnuteľnosti boli zápisom zo dňa 19. 11. 1952 odčlenené z pozemnoknižnej vložky č. XXX a vložené do pozemmnoknižnej vložky č. XXXX T. tým, že pokiaľ ide o podiel vlastníkov na sporných parcelách: R. Q. - Y. X/X, S. D. Q. Z., každý o veľkosti podielu 1/16, keď celkový vyvlastnený podiel predstavoval 3/8 uzavrel, že v prípade týchto vlastníkov sa nejednalo o osoby, ktorých majetok podliehal konfiškácii, resp., u ktorých boli splnené podmienky pre konfiškáciu podľa § 2 ods. 1 zák. č. 148/1947 Sb., prípadne akéhokoľvek iného zákona o konfiškácii majetku, keď podporným listinným dôkazom v tomto smere je i pôvodný výmer osídľovacieho úradu o umiestnení zo dňa 21. 05. 1949, č. XXXXX/XXXX, podľa ktorého právnym predchodcom žalobcov boli pôvodne pridelené do dočasného užívania pozemky parc. č. XXXX a parc. č. XXXX (správne XXXX D. XXXX, pozn. odvolacieho súdu) v podiele 5/8, teda v podiele, ktorý zodpovedal vlastníctvu L. X., Q. V., J. V. a D. A. I.. L., teda vlastníkov, u ktorých bolo výmerom KNV zo dňa 09. 05. 1950, č. XXX.X-X-S. konštatované splnenie podmienok pre konfiškácie majetku podľa § 2 ods. 1 zák. č. 148/1947 Sb. s tým, že konfiškácia majetku predstavuje nútené odňatie majetku uskutočnené na základe zákona výrokom príslušného orgánu, keď vlastníkom konfiškovaného majetku sa stáva štát. Uviedol, že medzi konfiškáciou a vyvlastnením existujú zásadné rozdiely, ktoré spočívajú v tom, že pri konfiškácii nedochádza k primeranej náhrade za odňatie majetku, nepožaduje sa preukázanie verejného záujmu v správnom konaní, pretože ku konfiškácii dochádza priamo zo zákona a rozhodnutie príslušného orgánu má len deklaratórnu povahu s tým, že konfiškáciou mohol nadobudnúť majetok iba štát, pričom pri vyvlastnení majetok môže nadobudnúť aj iná fyzická alebo právnická osoba. Uviedol, že vychádzajúc zo skutočnosti, že ku dňu 16. 04. 1955, kedy bol vydaný Výmer, od ktorého žalobcovia odvodzovali vlastnícke právo svojich právnych predchodcov, bol preukázateľne majetok pôvodne vedený v PKV č. XXX O. tejto vložky odčlenený, PKV č. XXX P.ola zrušená a v pozemkovej knihe boli parcely č. XXXX D. Y.. Č.. XXXX preukázateľne vložené a zapísané do vložky č. XXXX, kde ako vlastník sporných nehnuteľností bol zapísaný Československý štát - Slovnaft, národný podnik, keď zároveň na majetok štátu, ktorý bol v správe národného podniku, nemohli tretie osoby nadobudnúť žiadne záložné alebo iné vecné práva, či už knihovné alebo neknihovné; pričom národný podnik nebol oprávnený scudzovať časti majetku, ktoré boli určené na to, aby ich trvalo užíval a úkony priečiace sa tomuto zákazu nemali právne následky (§ 11 ods. 1, 2 zák. č. 103/1950 Sb.), a sporné pozemky z uvedených dôvodov neboli a nemohli byť ku dňu 16. 04. 1955 evidované príslušným úradom ako majetok presťahovaných Maďarov, ktorý bol určený na pridelenie oprávneným osobám podľa zák. č. 30/1948 Sb., nakoľko náhrada podľa zák. č. 30/1948 Sb. sa poskytovala zásadne prídelom jednotlivých podstát z majetku presťahovaných Maďarov do vlastníctva oprávneným prisťahovalcom (§ 3 ods. 4 zák. č. 30/1948 Sb.), pričom právnym predchodcom žalobcov preukázateľne boli do dočasného užívania a následne do vlastníctva odovzdané a pridelené iné pozemky, a právni predchodcovia žalobcov preukázateľne sporné pozemky ku dňu 16. 04. 1955 reálne neužívali ani nemohli užívať, nemohli nastať ani právne následky predpokladané Výmerom, a to ani podľa vtedy platných právnych prepisov a nemožno ich priznať ani v súčasnosti. Poukázal na skutočnosť, že pokiaľ ku dňu 16. 04. 1955 majetok, ktorý mal byť výmerom o prídele do vlastníctva pridelený právnym predchodcom žalobcov, bol v správe národného podniku, Ústredný národný výbor v Bratislave, ktorý bol postavený na roveň Krajského národného výboru, na ktorý po zrušení Fondu národnej obnovy, prešla pôsobnosť fondu, nebol oprávnený bez predchádzajúceho administratívneho alebo zmluvného základu (NV č. 90/1950 Sb., zákon č. 279/1949 Sb.) rozhodnúť o pridelení majetku štátu v správe národného podniku do vlastníctva právnych predchodcov žalobcov, teda rozhodnutie o prídele sporných pozemkov bolo vydané orgánom, ktorý nebol oprávnený o tom rozhodnúť, t. j. orgánom absolútne vecne nepríslušným, ktorého rozhodnutie nemohlo v tejto časti spôsobiť žiadne právne následky s tým, že právne následky predpokladané výmerom (nadobudnutie vlastníckeho práva) nemohli nastať ani z toho dôvodu, že osoby uvedené vo výmere nikdy neboli vlastníkmi sporných nehnuteľností v rozsahu uvedenom vo výmere, nakoľko podľa výmeru predloženého žalobcami vlastníkmi boli: L. X. - podiel 1, Q.Í. V. - podiel 1, J. V. - podiel 1, D. L. - podiel 1, avšak skutočnými vlastníkmi podľa zápisu v pozemkovej knihe boli: L. X. - podiel 1, Q. V. - podiel 1/8, J. V.
- podiel 1/8, D. L. - podiel 1/8, S. Z. - podiel 1/16, Q. Z. - podiel 1/16 a R. Q. - podiel 1, z dôvodu ktorého právni predchodcovia žalobcov nikdy nemohli nadobudnúť vlastnícke právo každý v podiele 1/2, teda spoluvlastníctvo k celku, keďže osoby vo výmere uvedené, po sčítaní veľkosti ich podielov, nikdy neboli vlastníkmi sporných parciel v celku a neboli ani spoluvlastníkmi takých podielov, ako boli uvedené vo výmere predloženom žalobcom 1/. Uviedol, že rovnako ako zmätočne a v rozpore zo (správne so, pozn. odvolacieho súdu) skutkovým a právnym stavom boli vo výmere predloženom žalobcami uvedené sporné parcely, tak nelogicky bol v tomto výmere uvedený aj majetok bývalých vlastníkov Q. H. D. Q. H.
- PKV č. XXX - Y.. č. XXX/XX, parc. č. XXX/XXX, hoci tento bol právnym predchodcom žalobcov už raz pridelený výmerom zo dňa 01. 01. 1950, č. XXXXX/XX/XXC/XXXX, na základe ktorého samotní právni predchodcovia žalobcov požiadali o zápis vlastníckeho práva do pozemkovej knihy, podaním doručeným súdu dňa 24. 02. 1954, t. j. necelý rok predtým, ako im opätovne mali byť tieto nehnuteľnosti pridelené do vlastníctva výmerom predloženým žalobcami, pričom naopak v origináli výmeru zachovanom v archíve Krajského súdu v Bratislave sa nenachádzajú ani sporné nehnuteľnosti a ani majetok Q. H. D. Q. H.. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí ďalej uviedol, že skutočnosti, ktoré nastali po smrti poručiteľa a s ktorými právny poriadok spája vznik vlastníctva niekoho iného (napríklad vydržaním) v konaní, v ktorom sa zisťuje, či určitá vec bola v čase smrti poručiteľa v jeho vlastníctve, sú právne bezvýznamné, z dôvodu ktorého sa nezaoberal okolnosťami, ktoré nastali po smrti právnych predchodcov žalobcov a na ktoré v tejto súvislosti poukazovali žalovaní (vydržanie zo strany žalovaného 1/, ochrana dobromyseľnosti pri nadobudnutí vlastníckeho práva na strane žalovaného 2/). Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1, § 224 ods. 3, § 151 ods. 1 ods. 2 O. s. p. a vecne tým, že úspešným žalovaným prináležala náhrada trov konania, ako aj náhrada trov odvolacieho konania, nakoľko však v lehote troch pracovných dní od rozhodnutia, ktorým sa konanie končí trovy konania nevyčíslili a zo spisu im okrem trov právneho zastúpenia, žiadne trovy konania ku dňu vyhlásenia rozhodnutia nevyplývajú, rozhodol tak, že im náhradu trov konania nepriznal.
2.
Proti tomuto rozsudku podali žalobcovia 1/ a 2/ v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p., t. j., že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p.), na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.), a napokon z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a ich žalobe vyhovieť alebo zrušiť a vec vrátiť prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie. Uviedli, že dňa 27. 02. 1951 bola podľa § 5 ods. 3 nar. vl. č. 30/1948 Sb. medzi Československou republikou - Fond národnej obnovy v Bratislave a Slovnaft, národný podnik v Bratislave uzavretá kúpnopredajná zmluva, ktorej predmetom boli, okrem iného, aj nehnuteľnosti zapísané v PKV č. XXX, parc. č. XXXX D. XXXX, doposiaľ vedené na meno L. X. L. 1., D. L. L. X/X, Q. V. L. X/X D. J. V. v 1/8, ktoré podľa čl. VII Dohody o výmene obyvateľstva (zák. č. 145/1946 Sb.) prešli do vlastníctva Československého štátu s tým, že tvrdenie súdu prvej inštancie, že o splnení podmienok pre konfiškáciu majetku L. X., D. L. D. Q. D. J. V. zapísaných v PKV č. XXX, parc. č. XXXX a parc. č. XXXX v podiele 5/8, podľa § 2 ods. 1 zák. č. 148/1947 Sb., teda, že sa jedná o majetok osôb maďarskej národnosti, ktoré boli presťahované do Maďarska, bolo rozhodnuté KNV v Bratislave výmerom zo dňa 09. 05. 1950, Č..XXX.X- X-X/XX a následne dňa 27. 02. 1951, t. j. potom, ako bolo právoplatne rozhodnuté o splnení podmienok pre konfiškáciu majetku vyššie uvedených vlastníkov, bola uzatvorená kúpno - predajná zmluva medzi Československým štátom - Fondom národnej obnovy v Bratislave a Slovnaftom, národný podnikom je nepravdivé a je v priamom rozpore s dôkazom predloženým v súdnom konaní, nakoľko Výmer KNV v Bratislave, číslo X.XXX.X-X-X/XX nebol vydaný dňa 09. 05. 1950, ale dňa 09. 05. 1951 (v tento deň nadobudol právoplatnosť aj vykonateľnosť), teda o rok neskôr a vyše dva mesiace po podpise danej zmluvy zo dňa 27. 02. 1951 a návrh na vklad vlastníckeho práva predmetných pozemkov bol doručený Okresnému súdu Bratislava pozemnoknižnému oddeleniu až dňa 24. 09. 1952 pod Č. XXXX/XXXX, pričom vykazuje známky dodatočnej manipulácie, keďže v ňom absentujú mená pôvodných vlastníkov L. X. pod P..I..Č.. XX, D.O. L. Y. P..I..Č.. XX D. L. V. P..I..Č.. XX D. XX sa taktiež nezhodujú s B.r.č. uvedenými v kúpnopredajnej zmluve. Uviedli, že Fond národnej obnovy nebol oprávnený scudzovať nehnuteľnosti, ale ich mohol dať iba do operatívnej správy svojmu národnému podniku Slovnaft n. p. len v zmysle Hospodárskej zmluvy o prevode správy Národného majetku, z dôvodu ktorého nebolo reálne možné, aby Fond národnej obnovy odpredal Slovnaftu n. p. nehnuteľnosti do vlastníctva, keďže by bolo nelogické, že Československý štát, zastúpený Fondom národnej obnovy, predal ešte raz svojmu vlastnému národnému podniku (v tomto prípade Slovnaft n. p.) nehnuteľnosti, ktoré už predtým podľa čl. VII Dohody o Výmene obyvateľstva zákon 145/1946 Sb. prešli do vlastníctva Československého štátu (FNO), čiže ich už štát raz vlastnil a napriek tomu, že ich už raz štát vlastní, predal by ich ešte raz sám sebe do neexistujúcej formy podnikového vlastníctva (§ 10 ods. 1 zák. č. 103/1950 Sb. vlastníkom majetku národného podniku je štát, národnému podniku je taký majetok zverený do správy. Vo veciach tohto majetku národný podnik vystupuje a koná vo vlastnom mene, § 10 ods. 2 zák. č. 103/1950 Sb., pokiaľ sa neustanovuje inak, zapisuje sa vo verejných knihách, úradných registroch alebo zoznamoch vedených podľa československého práva ako vlastník nehnuteľnosti alebo práva, ktoré má národný podnik v správe, československý štát s vyznačením tohto podniku). Poukázali na skutočnosť, že ich právnym predchodcom bol majetok, ktorý mali od roku 1949 v držbe, pridelený Výmerom o prídele, ktorý vydal dňa 16. 04. 1955 Finančný odbor UNV číslo XXX/X/XXXX do vlastníctva a vychádzal z ustanovení zák. č. 148/1947 Zb., vlád. nar. č. 30/1948 Zb., na základe ktorého sa oprávneným prisťahovalcom prideľovala náhrada tak, aby sa hodnota náhradového prídelu rovnala hodnote náhrady, pričom sa prideľoval oprávneným prisťahovalcom aj majetok, ktorý podľa tohto nariadenia mali v dočasnom užívaní (§ 6 ods. 1) s tým, že podľa článku III. výmeru, je tento výmer vkladovou listinou podľa § 11 zák. č. 90/1947 Zb. a UNV dáva súhlas k tomu, aby bolo vložené vlastnícke právo na základe tejto listiny v prospech prídelcov D. X. D. J. X., keď NV v Bratislave bol na vydanie výmeru o prídele do vlastníctva splnomocnený vyhláškou Ministerstva financií č. 225/50 Ú. v., ktorá v § 5 stanovovala, že Krajské národné výbory na Slovensku spravujú majetok, ktorý v Československu zanechali osoby presťahované do Maďarska a nakladajú s týmto majetkom podľa ust. zák. č. 148/1947 Zb. (Osídľovacie úrady boli medzičasom zrušené zákonom č. 18/1950 Zb. a podľa vlád. nar. č. 19/1950 Zb. pôsobnosť osídľovacích úradov prešla na Fond národnej obnovy a z Fondu podľa vlád. nar. č. 255/1950 Ú. v. v spojení so zák. č. 13/1954 Zb. na Ústredný národný výbor v Bratislave) s tým, že výmer o prídele do vlastníctva v čl. XI11 (strana 7) ustanovuje: „Toto rozhodnutie je konečné a proti nemu v poradí inštančnom odvolanie nie je prípustné (§ 10 ods. 2 vl. nar. č. 30/48 Sb.) a posledná strana Výmeru o prídele do vlastníctva potvrdzuje vo forme doložky vykonanie pozemnoknižného zápisu s týmto textom: „Uznesením č. d. XXXX/XXXX povolený pozemnoknižný zápis, prevedený vo vložke v uznesení uvedenej. Žalobcovia 1/ a 2/ vo svojom odvolaní ďalej uviedli, že prijatím stredného občianskeho zákonníka (zák. č. 141/1950 Zb. s účinnosťou od 01. 01. 1951) bol zrušený intabulačný princíp zápisov vlastníckych a iných vecných práv k nehnuteľnostiam a k prevodu vlastníckeho práva došlo už samotnou zmluvou, bez potreby akéhokoľvek ďalšieho zápisu v pozemkovej knihe z čoho vyplýva, že výmer o prídele do vlastníctva má všetky požadované znaky zákonnosti, nakoľko ho vydal vtedajší štátny orgán v rámci svojich právomocí a kompetencií a o jeho pravosti (Výmer o prídele do vlastníctva č. XXXXX/XXXX/fin. zo dňa 16. 04. 1955) svedčí aj znalecký posudok č. p. X/ XXXX, vypracovaný Ústavom kriminalistiky a kriminológie, s.r.o. Poukázali na skutočnosť, že Výmer mal pre ich právnych predchodcov účinky nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, keď podľa doložky Ľudového súdu v Bratislave zo dňa 29. 04. 1955 bol zrealizovaný aj zápis tohto vlastníctva do pozemkovej knihy, z dôvodu ktorého ich vlastníctvo k pôvodným parcelám č. XXXX D. XXXX v kat. území Y. nemožno spochybňovať tým, že nie je k dispozícii dôkaz o tom, že v danom čase bol predmetný prevod prevedený do kat. operátu, ktorý už mal iba deklaratórne účinky (intabulačný princíp sa v danom období neuplatňoval), a na ich ťarchu nemôže byť ani skutočnosť, že sa v archívoch nachádzajú pod č. d. XXXX výmery, ktoré z neznámeho dôvodu sporné parcely neobsahujú. Uviedli, že Výmer o prídele do vlastníctva je podstatou tohto sporu a preukazuje opodstatnenosť ich žaloby, a nakoľko nebol zrušený, zakladá vlastnícke právo pôvodne pozemnoknižných parciel č. XXXX D. XXXX, vložky č. XXX, kat. územie Y. v prospech ich právnych predchodcov, z dôvodu ktorého do ich dedičstva patria.
3.
Žalobca 1/ sa podaniami zo dňa 06. 04. 2016, 21. 08. 2016, 22. 08. 2016, 09. 10. 2016, 14. 02. 2017 vyjadril k napadnutému rozsudku a k odvolaniu žalobcu (nie je zrejmé ktorého, nakoľko sám je žalobca, pozn. odvolacieho súdu), v ktorých uviedol, že je nepochopiteľné, najmä s poukazom na zásadu hospodárnosti súdneho konania, že podľa názoru Okresného súdu Bratislava II, vychádzajúc z obsahu rozsudku zo dňa 03. 02. 2016, dôvody pre ktorý bola ich žaloba zamietnutá, ktoré boli už veľa krát vyvrátené ako paaktné, nulitné a právne absolútne irelevantné, pričom v tomto konaní bolo uskutočnených 13 pojednávaní a od tretieho pojednávania sa priebeh pojednávaní a argumentácie obidvoch strán opakujú s tým, že je nepochopiteľné a nelogické, najmä s poukazom na zásadu hospodárnosti súdneho konania, že Okresný súd Bratislava II nenavrhol už na prvom alebo druhom súdnom pojednávaní vypracovanie znaleckého posudku vo veci zisťovania pravosti listiny Výmeru o prídele do vlastníctva č. 680/1/1955 ako kľúčového dokumentu celého pojednávania. Upozornil na prieťahy v súdnom konaní zavinené právnym zástupcom žalovaného 1/ tým, že v jeho vyjadrení zo dňa 06. 08. 2014 a na súdnom pojednávaní zo dňa 23. 09. 2014 sú argumenty a údajné nespochybniteľné dôkazy, ktoré boli veľa krát vyvrátené ako právne paaktné a tým plne právne irelevantné (viď kapitola VII. Kúpnopredajná zmluva a kapitola VIII. Vyvlastňovacie výmery), t. j. právna paaktnosť a tým plná právna irelevantnosť Kúpnopredajnej zmluvy z 27. februáru 1951 č. E.. XXXX/XX, právna paaktnosť a tým plná právna irelevantnosť Vyvlastňovacieho výmeru G.-XXX-XXXX/XX Č.. E.. XXXX/XX Príloha A) a Vyvlastňovacieho výmeru G.-XXX-XXXX/XX Č.. E.. XXXX/XX Príloha B), keď aj spochybnenia Znaleckého posudku č. p. 03/2013 sú právne irelevantné, lebo pravosť porovnávacích Výmerov o prídele do vlastníctva bola jednoznačne potvrdená (viď Kapitola III Záver strana 9 Znaleckého posudku č. 3/2013). Namietol, že žalovaný 1/ umelo vykonštruoval argument o použití iného písacieho stroja a takisto vo Výmere o prídele do vlastníctva č. XXX/X XXXX boli použité dva písacie stroje a Výmer bol pravý a všetkými pompetentnymi (zrejme kompetentnými, pozn. odvolacieho súdu) inštitúciami bola jeho pravosť uznaná, ďalej, že je právne irelevantné, čo sa nachádza v štátnych, provinčných a lokálnych archívoch alebo kto, kedy a koho požiadal niekde o nejaký zápis. Žalobca 1/ ako príklad ďalšieho umelého hypotetického vykonštruovaného argumentu uviedol, že Výmer o prídele do vlastníctva č. XXX/X/XXXX mohol byť manipulovaný, keďže žalovaný nepredložil ani jeden dôkaz, že Výmer o prídele do vlastníctva č. XXX/X/XXXX skutočne manipulovaný bol s tým, že zjavnou jeho snahou je neustálym umelým hypotetickým konštruovaním právne irelevantných nespochybniteľných dôkazov naťahovať súdne konanie, uvádzať súd do omylu a hlavne sa vyhnúť hlavnému cieľu každého súdneho pojednávania - konzensu (zrejme konsenzu, pozn. odvolacieho súdu), t. j. mimosúdnej dohode. Namietol, že prvá konajúca sudkyňa bola počas súdneho konania opakovane vyzvaná, aby vyslovila svoj právny názor a nakoľko tak neurobila, súdne konanie prebieha metodicky nejasne a nehospodárne a metodika zamietnutiu návrhu druhou konajúcou sudkyňou zo zákona na 13 pojednávaní je metodikou uznania právne neplatného vlastníctva Slovnaftu a neuznania právne platného vlastníctva žalobcu a žiadal z dôvodu neobjektívnosti sudcu zo zákona vymeniť za sudcu zo zákona. Uviedol, že sudkyňa zo zákona podľa jeho právneho názoru v napadnutom rozsudku úmyselne manipulovala kľúčové údaje výmeru zo dňa 09. 05. 1951, č. XXX.X-X-S., keďže je sa tu jedná (doslovná citácia, pozn. odvolacieho súdu) o reálnu nemožnosť prevodu vlastníctva na SLOVNAFT a. s. podľa zásady súkromného práva nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet, čím došlo k hrubému porušeniu Zmluvy o Európskej únii, Európskeho dohovoru o ľudských právach a Dodatkového protokolu a vytkol súdu prvej inštancie, že v napadnutom rozsudku nikde nespomína pravosť hlavného kľúčového dokumentu, Výmeru. Namietol, že doterajší výsledok súdneho konania je veľmi kontroverzný, po 13 súdnych pojednávaniach je výsledok taký, že Krajský súd v Bratislave pre množstvo vád správne rozhodol, že rozsudok súdu prvého stupňa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a Okresný súd Bratislava II návrh znova zamietol na základe dôvodov, ktoré boli už veľa krát vyvrátené ako paaktné, nulitné a právne absolútne irelevantné (viď napr. vyjadrenie žalobcu zo dňa 31. 10. 2014 a zo dňa 22. 12. 2014 a odvolanie zo dňa 18. 03. 2016) s tým, že súdne pojednávania neboli doteraz zamerané na mimosúdnu dohodu. Uviedol, že aj laik vidí púhym okom, že osoba, ktorá vypĺňala formulár Oblastnej úradovne Osídlovacieho úradu sfalšovala podpis J. X. s tým, že rovnaký rukopis tejto osoby z formuláru Oblastnej úradovne Osídlovacieho úradu je viditeľný na sfalšovanom právnom dokumente „Prehlásenie" zo dňa 15. XI. 49 najmä na písmenách „n" a „H" sfalšovaného podpisu s úplne rozdielnym „n" a „H" podpisu J. X. v „Životopise“, a z dôvodu dlhotrvajúcich prieťahov v súdnom konaní požiadal kvôli spravodlivosti v tomto súdnom konaní o pomoc Y. Y. T. I. D. Q.. Uviedol, že n. p. Slovnaft sa nemohol transformovať na akciovú spoločnosť s tým, že dáva na vedomie právnu ultimatívnosť Výmeru o prídele do vlastníctva č. XXX/X/XXXX/fin. zo dňa 16. 04. 1954, ktorý ako jediní (zrejme jediný, pozn. odvolacieho súdu) právny dokument v celom súdnom konaní je právne nespochybniteľný, nenapadnuteľný, konečný, autentický a pravý a navrhol upustiť zo zdravotných dôvodov od výsluchu D. H., N. Z. D. K. X., keďže odovzdali súdu čestné vyhlásenie a nachádzajú sa v zlom zdravotnom stave, ktorý neumožňuje osobnú účasť na súdnom konaní a zároveň upustiť od znaleckého dokazovania za účelom posúdenia pravosti podpisu J. X. na dokumente „Prehlásenie" z 15. 11. 1949 keďže sa tu jedná o jeden z viacerého množstva vedľajších dôvodov neplatnosti dokumentu „Prehlásenie" z 15. 11. 1949. Uviedol, že právne plne relevantný je už hlavný dôvod neplatnosti a paaktnosti tohto „Prehlásenia" z 15. 11. 1949, ktorý je v tom, že pridelený majetok bolo možné odňať prídelcom v súlade so zákonom len podľa § 23 ods. 2 na základe zákona č. 104/1945, z výslovného znenia ktorého vyplýva, že rozhodovanie o odňatí prideleného majetku patrilo len Povereníctvu SNR pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu a k odňatiu prídelu bolo možné pristúpiť len z dôvodov uvedených v § 23 ods. 2 nar. vlády č. 104/1945 Sb. n. SNR, ktoré však v danom prípade nenastali a iný spôsob odňatia pridelenej pôdy (pridelenie už raz pridelenej pôdy inému subjektu) právne predpisy účinné v tomto období neumožňovali s tým, že na prídely prídelcov nemohli mať vplyv žiadne rozhodnutia bývalých národných výborov (najmä nie tie s dôsledkom odňatia vlastníckeho práva, nakoľko takáto právomoc na bývalé národné výbory nikdy neprešla), ani prípisy povereníctva, či zápisnice pracovných skupín pre pozemkovú reformu. Poukázal na skutočnosť, že poručitelia sa na základe Dohody medzi Československom a Maďarskom o výmene obyvateľstva uverejnenej v zbierke zák. č. 145/1946 presťahovali z Maďarska do Československej republiky a ako presídlencom z Maďarska im Oblastný osídľovací úrad a Fond národnej obnovy v Bratislave výmerom zo dňa 21. 05. 1949, číslo XXXXX obl./1949 pridelil podľa § 6 vlád. nar. č. 30/1948 do držby nehnuteľnosti, o. i. aj pozemky v kat. území Y. PKV 263 parc. č. XXXX v podiele 1/1 a parc. č. XXXX v podiele 1/1, z čoho vyplýva, že im bol do držby pridelený majetok, ktorý bol právoplatne skonfiškovaný podľa Dekrétu prezidenta republiky č. 108/1945 Zb., nariadenia SNR č. 104/45 Zb., v znení nar. SNR č. 64/46 Zb. a zák. č. 148/1947 Zb. a preto je zrejmé, že poručitelia sa nespochybniteľne stali odo dňa 21. 05. 1949 legitímnymi držiteľmi pozemkového majetku, ktorý im bol neskôr pridelený do vlastníctva a nakoľko nehnuteľnosti neboli odňaté prídelcom z držby, nebolo reálne možné, aby boli v súlade so zákonom dané do držby národnému podniku Slovnaft, lebo k odňatiu prídelu bolo možné pristúpiť iba z dôvodov uvedených v § 23 ods. 2 nar. vl. č. 104/1945 Sb. n. SNR, ktoré však v danom prípade nenastali a iný spôsob odňatia pridelenej pôdy, právne predpisy účinné v tomto období neumožňovali. Žalobca 1/ vo svojich podaniach ďalej uviedol, že „Prehlásenie" z 15. 11. 1949 je viacnásobne právne neplatné a právny paakt, nakoľko chýba jednoznačná identifikácia prídelcu J.na X. podľa miesta a roku narodenia, uvádzajú sa v ňom v Československu neexistujúce lokality, chýba identifikácia pozemkov podľa PKV, čísla a rozlôh parciel, je písané a podpísané jednou rukou v 3. osobe a nie v 1. osobe, čiže ho nemohol písať J. X. za svoju osobu, notársky neoverené, že sa jedná o vlastnoručný podpis J. X., nemá formálne náležitosti právoplatného právneho rozhodnutia, chýba v ňom právny titul, úradná pečiatka, chýba doložka o jeho právoplatnosti a vôbec doručovaní prídelkyni manželke J. X., D. X., rodenej T. atď., avšak hlavným dôvodom neplatnosti a paaktnosti tohto „Prehlásenia" je to, že pridelený majetok bolo možné odňať prídelcom v súlade so zákonom len podľa § 23 ods. 2 na základe zákona č . 104/1945 („Ak prídelca nehospodári so starostlivosťou riadneho hospodára, môže mu Povereníctvo Slovenskej národnej rady pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu do 10 rokov odo dňa ujatia sa držby po vypočutí miestnej organizácie Jednotného zväzu slovenských roľníkov a okresného národného výboru pridelený majetok odňať a prideliť ho inej podľa tohto nariadenia kvalifikovanej osobe, o ktorej možno odôvodnene predpokladať, že bude na ňom riadne hospodáriť."). K tvrdeniu žalovaného 1/, že nehnuteľnosti dobromyseľne vydržal uviedol, že je právne absolútne irelevantné, nakoľko nikto nemôže dobromyseľne vydržať čo mu nikdy nepatrilo, v pätdesiatich rokoch minulého storočia vládol v komunistickom Československu štátny teror, čiže kúpa a vyvlastnenie do neexistujúceho vlastníctva národného podniku neboli robené na základe slobodnej právnej vôle, ale pod nátlakom štátneho teroru, kedy bol na ťarchu porušovania základných práv jednotlivcov sledovaný eminentný záujem vedenia režimu s tým, že syn poručiteľov K. X., ako to vyplýva z čestného vyhlásenia zo dňa 07. 09. 2009, ktoré je súčasťou tohto spisu, sa spoločne so svojimi rodičmi niekoľkokrát osobne zúčastnil jednania so zástupcami Slovnaftu ohľadom odkúpenia ich pozemkov, ktoré im boli násilne zabrané do areálu Slovnaftu, avšak k dohode nedošlo, z čoho vyplýva, že je právne absolútne irelevantné, aby bol Slovnaft n. p. vo vydržaní dobromyseľný. Poukázal na skutočnosť, že Slovnaft sa nemohol stať oprávneným vlastníkom nehnuteľností, lebo forma vlastníctva národného podniku v inkriminovanom období neexistovala, keďže podľa tzv. Stredného občianskeho zákonníka 141/1950 z 25. 10. 1950 existovali len formy vlastníctva štátneho a družstevného. Žalobca 1/ ďalej uviedol, že Kúpnopredajná zmluva z 27. februára 1951 č. d. XXXX/XX J. právne nezmyselná, právne neplatná a právny paakt, nakoľko na jej 5. strane je napísané, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom kúpy podľa čl. VII dohody o výmene obyvateľstva prešli do vlastníctva Československého štátu (FNO), avšak Fond národnej obnovy nebol oprávnený scudzovať nehnuteľnosti, ale mohol ich iba dať do operatívnej správy svojmu národnému podniku SLOVNAFT v zmysle Hospodárskej zmluvy o prevode správy Národného majetku, z dôvodu ktorého nebolo reálne možné, aby Fond národnej obnovy odpredal SLOVNAFTu nehnuteľnosti do politicky, ideologicky a právne neexistujúceho podnikového vlastníctva a tvrdenie Okresného súdu Bratislava II, že na základe ust. § 4 ods. 2 zák č. 182/1950 Sb., z ktorého je možné podľa názoru Okresného súdu Bratislava II vyvodiť platnosť kúpnopredajnej zmluvy, pretože Fond národnej obnovy bol oprávnený zmluvne previesť konfiškovaný majetok aj na národné podniky je zavádzajúce a právne neplatné, pretože podľa § 4 ods. 1 toho istého zákona konfiškovaný majetok mohol byť úradným výrokom zverený jedine do správy národným a komunálnym podnikom, ale nie predaný do právne neplatného a neexistujúceho vlastníctva národného podniku, ako to stojí v právne neplatnej Kúpnopredajnej zmluve z 27. februára 1951.
4.
Žalovaný 1/, ktorému bolo odvolanie žalobcov 1/ a 2/ doručené na vyjadrenie dňa 01. 04. 2016 a podanie žalobcu 1/ zo dňa 06. 04. 2016 (doručené) dňa 12. 04. 2016, sa k nim nevyjadril.
5.
Žalovaný 2/, ktorému bolo odvolanie žalobcov 1/ a 2/ doručené na vyjadrenie dňa 01. 04. 2016 a podanie žalobcu 1/ zo dňa 06. 04. 2016 dňa 15. 04. 2016, sa k nim nevyjadril.
6.
Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 380 ods. l C. s. p. (zákon č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok účinný od 01. 07. 2016), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 378 ods. l C. s. p. (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. marca 2017 podľa § 219 ods. 3 C. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci, ich právni zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom.
7
Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p., účinný do 30. 06. 2016) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.).
8
Podľa § 387 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016), ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
9.
S poukazom na citované ustanovenie, prihliadnuc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým žalobu žalobcov 1/ a 2/ zamietol.
10.
K námietke žalobcov 1/ a 2/ v podanom odvolaní, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.
11.
K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O. s. p. (Občiansky súdny poriadok účinný v čase rozhodovania súdu prvej inštancie napadnutým rozsudkom) dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany sporu. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O. s. p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov.
12.
V posudzovanej veci ide o v poradí druhý rozsudok súdu prvej inštancie, keď rozsudok zo dňa 17. októbra 2011, č. k. 11C/221/2008 - 373, ktorým súd prvej inštancie žalobu žalobcov 1/ a 2/ zamietol, zrušil Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 13. júna 2013, č. k. 2Co/80/2012 - 437 z dôvodu, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil v otázke povinnosti žalobcov 1/ a 2/ preukázať naliehavý právny záujem na nimi podanej určovacej žalobe a nie ako sa mylne domnieva žalobca 1/ z dôvodu množstva pochybení, ktorých sa podľa jeho názoru mal dopustiť prvoinštančný súd pri rozhodovaní v poradí prvým rozsudkom.
13.
V posudzovanej veci sa žalobca 1/ ako vnuk D. X., I.. T. a J. X. a žalobca 2/ ako ich syn domáhali určenia, že pôvodné pozemnoknižné parcely číslo XXXX D. XXXX, nachádzajúce sa v katastrálnom území Y. (I.), vedené v pozemnoknižnej vložke č. XXX, ktoré nadobudli, na základe výmeru č. XXX/ X/XXXXfin. vydaného Finančným odborom rady ÚNV v Bratislave poručitelia (D. X., I.. T., V.. XX. XX. XXXX, O.. E. XX. XX. XXXX, naposledy bytom O. XX, P. D. J. X., V.. XX. XX. XXXX, O.. E. XX. XX. XXXX, naposledy bytom O. X, P.), a ktoré sú totožné s parcelami vytvorenými geometrickým plánom č. XX/XXXX, vyhotoveným geodetom S.. L.. X., a to parc. č. XXXX/XXX vo výmere 349 m2 zastavané plochy, parc. č. XXXXX/XX vo výmere 2ha 6415 m2 zastavané plochy, parc. č. XXXXX/XX vo výmere 75m2 zastavané plochy, parc. č. XXXXX/XX vo výmere 4714 m2 zastavané plochy, parc. č. XXXXX/XX vo výmere 741 m2 zastavané plochy, parc. č. XXXXX/XX vo výmere 460 m2 zastavané plochy, patria do dedičstva po ich právnych predchodcoch (nebohých D. X., I.. T., V.. XX. XX. XXXX, O.. XX. XX. XXXX, a J. X., V.. XX. XX. XXXX, O.. XX. XX. XXXX).
14.
Z obsahu spisu a listinných dôkazov predložených žalobcami 1/ a 2/, žalovaným 1/ a zabezpečených súdom prvej inštancie zo štátnych archívov vyplýva, že právnym predchodcom žalobcov bol ako presídlencom z Maďarska v zmysle čl. VII Dohody uzavretej medzi Československom a Maďarskom o výmene obyvateľstva č. 145/1946 Sb. vydaný dňa 21. 05. 1949 Výmer č. XXXXX/XXXX D. doklad o umiestnený na majetku - zapísaného v PKV č. 752, číslo parcely XXX/XX L. Y. Č.. XXX, číslo parciel XXXX D. XXXX s tým, že ako užívatelia majú všetky práva vyhradené držiteľovi s tým, že odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, že parcely č. XXXX D. XXXX, zapísané v pozemnoknižnej vložke č. XXX právni predchodcovia žalobcov nenadobudli uvedeným výmerom do vlastníctva, nakoľko išlo o odovzdanie predmetných pozemkov výslovne iba do dočasného užívania týchto fyzických osôb, (§ 6 Nariadenia vlády č. 30/1948 Zb.), z dôvodu ktorého správne svoje dokazovanie nezameral na posudzovanie platnosti alebo žalobcom 1/ tvrdenej paaktnosti Prehlásenia J. X. zo dňa 15. 11. 1949, ktorým sa rolí vo Z. zriekol, nakoľko vlastníkom daných nehnuteľností sa nikdy nestal a preto sa ich ani nemohol „zriecť“ (z logického výkladu vyplýva, že sa mohol zriecť iba ich užívania) z dôvodu ktorého by bolo právne posudzovanie tejto otázky pre daný spor absolútne právne irelevantným.
15.
Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie zároveň nesporne vyplýva, že právnym predchodcom žalobcov bolo písomne oznámené, že Výmer vydaný dňa 21. 05. 1949, pod č. XXXXX/XXXX bol z technických príčin zrušený a zároveň im bol predložený nový platný Výmer vydaný Oblastnou osídľovacou úradovňou v Bratislave dňa 20. 11. 1949 pod číslom: XXXXX, ako doklad o umiestnení do dočasného užívania na majetku, nachádzajúcom sa v katastrálnom území Y., zapísaným v pozemnoknižnej vložke č. XXX, číslo parcely XXX/XX v podiele 1/1, parcela č. XXX/XXX (bývalí vlastníci rodinného domu L. Y., Y. C.. Č.. E.. XX, Q. H. D. R. Q.) a nehnuteľnosti vlastníkov F. Q., D. Q. D. X. Q., vedené v pozemnoknižnej vložke č. XXXX ako parcely č. XXX D. XXX v podiele 1/1, z čoho bez akýchkoľvek pochybností vyplýva ďalší správny právny záver, ku ktorému dospel súdu prvej inštancie, že právnym predchodcom žalobcov boli za pozemky vedené v pozemnoknižnej vložke č. XXX D. pridelené Výmerom č. XXXXX/XXXX, do dočasného užívania pridelené iné pozemky (viď vyššie uvedené), ktoré boli prevedené aj do ich vlastníctva v súlade s Výmerom Osídľovacieho úradu pre Slovensko zo dňa 01. 01. 1950, číslo XXXXX/XX/XX/c/XXXX (z bodu III. vyplýva, že výmer je vkladnou listinou podľa § 11 zák. č. 90/1947 Sb.), na základe ich žiadosti o zápis vlastníckeho práva do pozemkovej knihy, ktorá bola Ľudovému súdu v Bratislave doručená dňa 24. 02. 1954 (viď č. l. XXX T.pisu), a o ktorej rozhodol Okresný Ľudový súd v Bratislave, oddelenie pozemkovej knihy uznesením zo dňa 26. 02. 1954, čd XXX/XXX.
16.
V posudzovanej veci žalobcovia 1/ a 2/ vlastníctvo svojich právnych predchodcov k pozemkom zapísaným v pozemnoknižnej vložke č. XXX, parcely číslo XXXX D. XXXX však odvodzovali z Výmeru vydaného dňa 16. 04. 1955 Finančným odborom rady ÚNV v Bratislave pod č. XXX/X/XXXXfin., ktorý vo fotokópii síce predložili súdu prvej inštancie, avšak po obsahovej stránke sa nezhodoval s originálom výmeru zachovanom v archíve Krajského súdu v Bratislave, keď z výmeru predloženého žalobcami vyplýva, že im mali byť pridelené nielen dané nehnuteľnosti, ale aj pozemky, ktorých už vlastníkmi boli (zapísané v pozemnoknižnej vložke č. XXX, číslo parcely XXX/XX v podiele 1/1, parcela č. XXX/XXX, ktorých bývalými vlastníkmi boli Q. H. a manželka Q.), pričom ako z vyššie uvedenej chronológie vyplýva, sporný výmer mal byť vydaný rok po tom, ako sa stali ich vlastníkmi a najmä tri roky potom, ako bolo v prospech Československého štátu - Slovnaft, národný podnik Bratislava, zapísané vlastníctvo dňom 19. 11. 1952 k sporným pozemkom, keď k uvedenému dátumu boli parcely č. XXXX D. Č.. XXXX z pozemnoknižnej vložky č. XXX odčlenené, pozemnoknižná vložka č. XXX bola zrušená a parcely č. XXXX D. Č.. XXXX boli začlenené do pozemnoknižnej vložky XXXX.
17.
Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že z listinných dôkazov získaných súdom prvej inštancie úradnou cestou (archív Krajského súdu v Bratislave) jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že v origináli Výmeru o prídele do vlastníctva, číslo: XXX/X/XXXX Z.. zo dňa 16. 04. 1955, sú ako vlastníci podľa zápisu v pozemkovej knihe zapísaní L. X. T. Y. 1., Q. V. T. Y. X/X, J. V. s veľkosťou jeho podielu 1/8, D. L. s podielom 1/8, S. Z. s podielom 1/16, Q. Z. s podielom 1/16 a R. Q. s podielom 1, z dôvodu ktorého právni predchodcovia žalobcov nikdy nemohli nadobudnúť vlastnícke právo každý v podiele 1, teda spoluvlastníctvo k celku, keďže uvedení vlastníci zapísaní v pozemkovej knihe neboli vlastníkmi týchto parciel v celku a ani nevlastnili podiely v tej veľkosti, ako bola uvedená vo výmere predloženom žalobcom 1/, v ktorom je však zároveň uvedené, ako už uviedol odvolací súd vyššie, že sa im opätovne prideľujú nehnuteľnosti, ktorých už boli rok vlastníkmi (parcela č. XXX/XX D. XXX/ XXX, zapísané v PKV č. XXX, ktorých zápis vlastníckeho práva v prospech právnych predchodcov žalobcov bol povolený uznesením Ľudového súdu v Bratislave zo dňa 26. 02. 1954) a v čase, keď už bola pozemnoknižná vložka zrušená a parcely č. XXXX D. Č.. XXXX vložené do pozemnoknižnej vložky č. XXXX.
18.
K tvrdeniu žalobcov 1/ a 2/ v podanom odvolaní, resp. k argumentácii žalobcu 1/ v priebehu celého konania, že pravosť Výmeru zo dňa 16. 04. 1955 preukázal znaleckým posudkom č. p.: X/XXXX vypracovaného Ústavom kriminalistiky a kriminológie, s.r.o., na základe jeho objednávky dňa 07. 08. 2013 odvolací súd uvádza, že zo záveru tohto posudku jednoznačne vyplýva, že pravosť výmeru predloženého žalobcom na preskúmanie by mohla byť konštatovaná iba vtedy, ak je pravý aj výmer, ktorý žalobca 1/ predložil, pričom napriek tomu, že sám žalobca 1/ zadal znaleckej organizácii aj úlohu, porovnať ním predložený výmer s výmerom získaným žalovaným 1/ (otázka č. 7) z archívu Ľudového súdu v Bratislave, žalobca 1/ tento znaleckej organizácii nepredložil, z dôvodu ktorého zadanú úlohu zodpovedať nemohla.
19.
Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobcu 1/, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal s kľúčovou otázkou, ktorou bola pravosť Výmeru vydaného dňa 16. 04. 1955 Finančným odborom rady ÚNV v Bratislave pod Č.. XXX/X/XXXXfin., nakoľko prvoinštančný súd vo svojom rozhodnutí jednoznačne konštatoval záver znaleckého posudku (viď vyššie uvedené) a zároveň podrobne a presvedčivo vysvetlil, v čom spočíva nezhoda obsahu Výmeru predloženého žalobcom 1/ s jeho originálom získaným z archívu Krajského súdu v Bratislave, v ktorom nielenže neboli uvedené sporné nehnuteľnosti, ale ani majetok, ktorý bol vo vlastníctve Q. H. a jeho manželky a ktorého právni predchodcovia už vlastníkmi boli.
20.
Podľa § 387 ods. 1 C. s. p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
21.
S poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvej inštancie v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie v spore zistil skutkový stav, a keď žalobcovia 1/ a 2/ v odvolaní neuviedli žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne a absolútne presvedčivo vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, rozhodol vecne správne.
22.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie spĺňajúce všetky požiadavky ust. § 220 ods. 2 C. s. p. aj v celom rozsahu poukazuje a preto tento rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p.
23.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 2 C. s. p. tak, že žalovaným 1/ a 2/ úspešným v odvolacom konaní priznal náhradu trov konania v plnej výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
24.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č, 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).