Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_6CoP-12-2017.pdf
PDF · 103.6 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoP/12/2017
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a členov senátu JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Zuzany Hartelovej, vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: H. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom u matky, zastúpený Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Dolný Kubín, dieťa rodičov: matka Mgr. D. W., rod. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XX a otec Q. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom A., W. XXXX/XX, zastúpený advokátom JUDr. Jánom Jurčom, so sídlom W. X, A., v konaní o úpravu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2P/64/2016-114 zo dňa 01. decembra 2016, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2P/64/2016-114 zo dňa 01. decembra 2016 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil otcovi povinnosť prispievať na výživu maloletého H. sumou 300,00 Eur mesačne vždy do každého 15-teho dňa v mesiaci vopred k rukám matky maloletého dieťaťa počnúc dňom 13.06.2016 (výrok I.). Zameškané výživné za obdobie od 13.06.2016 do vyhlásenia rozsudku na maloletého H. otcovi nevzniklo (výrok II.). Vo zvyšnej časti súd návrh matky zamietol (výrok III.). Žiadnemu z účastníkov nepriznal súd nárok na náhradu trov konania (výrok IV.).
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že matka sa návrhom zo dňa 13.06.2016 domáhala určenia výživného na maloletého H. v sume 300,00 Eur mesačne počnúc dňom 01. mája 2016 z dôvodu, že s otcom dieťaťa nežijú v spoločnej domácnosti od 12.04.2016 a tento na výživu dieťaťa od 01. mája 2016 neprispel žiadnou sumou. Súd uznesením č.k. 2P/64/2016-12 zo dňa 27.06.2016 začal konanie o úpravu rodičovských práv a povinností k maloletému H., nakoľko rodičia dieťaťa nežijú v spoločnej domácnosti. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že maloletý H. pochádza z manželstva rodičov, ktorí nežijú v spoločnej domácnosti, matka sa s dieťaťom odsťahovala k svojim rodičom a otec naďalej žije v A.. Matka poberá invalidný dôchodok v sume 137,20 Eur, rodičovský príspevok vo výške 203,20 Eur a prídavok na dieťa v sume 23,52 Eur. Otec je zamestnancom spoločnosti Reicheneder Slovakia, s.r.o. Bardejov s čistým mesačným príjmom vo výške 465,64 Eur, poberá diéty vo výške 666,00 Eur mesačne. Okrem toho dosahuje nepravidelný príjem od subjektu Jozef Sliva - SLIVTOUR Bardejov, kde vykonáva na základe dohody o vykonaní práce prepravu osôb do zahraničia a jeho príjem tak dosahuje 330,00 Eur. Výsluchom matky mal súd preukázané, že táto uhrádza maloletému dieťaťu poistné vo výške 35,00 Eur a svoje poistenie v rovnakej výške, rodičom prispieva na vedenie domácnosti nákupom potravín po 100,00 Eur mesačne. Výsluchom matky mal tiež preukázané platenie výživného zo strany otca za obdobie od júna 2016 do decembra roku 2016.
3. S poukazom na ust. § 62, § 75, § 77 a § 78 Zákona o rodine určil výživné pre maloletého H. v sume 300,00 Eur mesačne odo dňa podania návrhu, keď mal za to, že otec dosahuje súbeh príjmov vo výške 1.500,00 Eur mesačne, od júna 2016 prispieval pravidelne mesačne dobrovoľne sumou 300,00 Eur, nad rámec výživného zakupoval dieťaťu plienky, mlieko a iné potraviny, z ktorého dôvodu súd
konštatoval, že otcovi zameškané výživné nevzniklo. Sumu 300,00 Eur súd považoval za primeranú zárobkovým možnostiam a schopnostiam otca s tým, že táto suma zároveň zohľadňuje skutočnosť, že matka vykonáva osobnú starostlivosť o dieťa bez pomoci manžela, je poberateľkou rodičovského príspevku, invalidného dôchodku, čo ju značne obmedzuje v možnostiach zamestnať sa a dosahovať vyšší príjem.
4. O trovách konania súd rozhodol podľa § 52 CMP.
5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie otec maloletého dieťaťa, ktorý namietal, že v danom prípade neboli splnené podmienky na určenie výživného, pretože po dohode s matkou si dobrovoľne plnil svoju vyživovaciu povinnosť, čo mal súd potvrdené vyjadreniami matky. V ďalšej časti vytýkal súdu prvej inštancie, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, absolútne neskúmal a nezisťoval nevyhnutné potreby a náklady na výživu maloletého dieťaťa s prihliadnutím na jeho vek a zdravie, neskúmal náklady na zabezpečenie potrieb matky, ani otca, u otca objektívne nezistil ani príjmy, resp. či má iný majetok, aby mohol ustáliť jeho možnosti, ktoré by boli presvedčivé pre určenie výšky vyživovacej povinnosti. V závere odvolania otec vzniesol námietku zaujatosti voči všetkým sudcom Okresného súdu Dolný Kubín, pretože matka bola zamestnankyňou tohto súdu pred nástupom na materskú dovolenku. V doplnení odvolania otec uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie je zmätočný, a preto žiadal, aby súd rozsudok okresného súdu zmenil a návrh matky na určenie výživného zamietol. Zároveň si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia.
6. Matka vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedla, že sa nezakladá na pravde tvrdenie otca, že je pracovníčkou okresného súdu, pretože na okresnom súde nikdy nepracovala. Jeho námietka zaujatosti voči všetkým sudcom je teda neopodstatnená. Pokiaľ otec žiadal rozsudok okresného súdu zmeniť s tým, že návrh matky o určenie výživného bude zamietnutý, dala do pozornosti, že otec jej poukázal výživné na syna v súdom stanovenej výške 300,00 Eur a to dňa 04. januára 2017. Pokiaľ bol navštíviť syna 28.12.2016 a 04.01.2017, nezmienil sa o tom, že nie je ochotný platiť výživné v stanovenej výške. Dala do pozornosti, že súd vyzval otca na predloženie dokladov, túto povinnosť si otec nesplnil a pojednávania sa nezúčastnil.
7. Kolízny opatrovník vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že nemá nové dôkazy a návrhy na zmenu rozhodnutia prvostupňového súdu tak, ako to otec navrhoval vo svojom odvolaní. 8. Na vyjadrenie matky a kolízneho opatrovníka k podanému odvolaniu otca účastníci písomne nereagovali.
9. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), bez nariadenie pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 65 CMP, pričom nie je viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 66 CMP a rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/, c/ CSP zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
10. Vychádzajúc z dôvodov odvolania otca prioritne sa odvolací súd zaoberal vznesenou námietkou zaujatosti, ktorou namietal zaujatosť všetkých sudcov Okresného súdu Dolný Kubín, a teda aj zaujatosť zákonnej sudkyne. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že účastníci boli poučení o procesných právach a povinnostiach účastníkov konania v zmysle Civilného sporového poriadku, pričom otec toto poučenie prevzal osobne dňa 22.09.2016. Z obsahu poučenia je zrejmé, že otec bol poučený aj o možnosti uplatniť námietku zaujatosti v súlade s ust. § 52 a nasl. CSP v spojení s ust. § 49 CSP. Ust. § 52 ods. 2 CSP upravuje osobitné náležitosti námietky zaujatosti, ktoré musí námietka okrem všeobecných náležitostí podania uvedených v § 127 CSP obsahovať. Ak námietka nemá všetky zákonom vyžadované náležitosti, súd nie je povinný stranu sporu, resp. účastníka poučiť o potrebe opravy alebo doplnenia, a teda vyzvať ju na odstránenie vady. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti, súd neprihliadne a vec sa ani nadriadenému súdu nepredkladá na rozhodnutie.
11. Námietka zaujatosti vznesená otcom v podanom odvolaní nemá všetky zákonné náležitosti (§ 52 ods. 2 CSP) a bola uplatnená po uplynutí zákonnej lehoty (§ 53 CSP). V nadväznosti na uvedené zistenia odvolací súd na námietku zaujatosti vznesenú otcom neprihliadal.
12. Štruktúra odôvodnenia rozhodnutia je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ak súd pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje
spôsobom, ktorý záväzne určuje § 220 ods. 2 CSP (pred 1.7.2016 § 157 ods. 2 O.s.p.), dochádza nielen k tomu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Odôvodnenie rozhodnutia dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní o veci samej. Odôvodnenie rozhodnutí súdov tvorí v tomto smere súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Pokiaľ súd náležite neodôvodní svoje rozhodnutie, osobitne také, ktorým ukladá nejakú povinnosť, znemožní účastníkom realizovať ich procesné práva, čo je jeden z dôvodov pre zrušenie rozhodnutia v odvolacom konaní (§ 389 ods. 1 písm. b/ CSP).
13. Z uvedeného vyplýva, že súd je povinný pri odôvodňovaní svojich rozhodnutí dodržať základné obsahové požiadavky formulované v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie je koncipované tak, aby jasne, stručne a zrozumiteľne v sebe zahrnulo všetky náležitosti uvedeného zákonného ustanovenia
- vymedzenie predmetu konania, dôkaznej situácie a jej právne posúdenie. Súd je pri formulovaní odôvodnenia rozhodnutia viazaný predovšetkým požiadavkou presvedčivosti, stručnosti, presnosti, ako aj základnými princípmi logického myslenia.
14. Treba zdôrazniť, že odôvodnenie rozhodnutia má odrážať obsah vykonaného dokazovania, súd je povinný ho riadne zhodnotiť a následne vyvodiť z neho príslušné právne závery. Ak súd prijme skutkové a právne závery, ktorých vysvetlenie v odôvodnení rozhodnutia nedáva jasný obraz o všetkých podstatných otázkach, potom jeho rozhodnutie trpí vadou, ktorá musí viesť nevyhnutne k zrušeniu rozsudku.
15. Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (z rozhodnutia Najvyššieho súdu 2MCdo/4/2009).
16. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo (v intenciách uvedených v ust. § 65 a § 66 CMP) dospel k záveru, že v prejednávanej veci neboli splnené zákonné podmienky na potvrdenie ani na zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie.
17. Predmetom konania je v posudzovanej veci úprava rodičovských práv a povinností k maloletému H. W., nar. XX.XX.XXXX, a to v zmysle uznesenia č.k. 2P/64/2016-12 zo dňa 27.06.2016. Týmto uznesením súd začal konanie z úradnej povinnosti podľa v tom čase platného ust. § 81 ods. 1 O.s.p., keďže z podaného návrhu matky súd zistil, že návrhom zo dňa 13.06.2016 sa matka domáhala určenia výživného pre maloleté dieťa, ktorý odôvodnila aj tou skutočnosťou, že s otcom dieťaťa nežije v spoločnej domácnosti od 12.04.2016 a otec na výživu dieťaťa ničím neprispieva.
18. Podľa § 36 ods. 1 Zákona o rodine rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú, môžu sa kedykoľvek dohodnúť o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností. Ak sa nedohodnú, súd môže aj bez návrhu upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností, najmä určí, ktorému z rodičov zverí maloletého dieťa do osobnej starostlivosti. Ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa a ak to vyžadujú pomery v rodine, súd môže upraviť styk dieťaťa aj s blízkymi osobami. Ustanovenia § 24, § 25 a § 26 sa použijú primerane.
19. Rozhodovanie podľa ust. § 36 Zákona o rodine prichádza do úvahy, ak
- rodičia dieťaťa neuzavreli manželstvo a nežijú spolu (vôbec nezačali, resp. prestali žiť spolu),
- rodičia maloletého dieťaťa sú manželia a nežijú spolu (vôbec nezačali, resp. prestali žiť spolu). Naplnenie podmienky, že rodičia dieťaťa spolu nežijú, nie je teda závislé od okolností, či sú alebo nie sú manželia, ani od okolností, či spolu bývajú alebo nie. Právny poriadok neukladá povinnosť bývať spolu ani manželom, ani rodičom dieťaťa. Preto splnenie tejto podmienky treba posudzovať komplexne a zisťovať, či existuje medzi rodičmi vôľa tvoriť rodinu, resp. vôľa spoločne zabezpečovať jej potreby. Môže nastať prípad, že rodičia maloletého spolu nebývajú a napriek tomu spolu žijú. A naopak, i keď spolu rodičia bývajú, nemusia spolu žiť. Rodičia by mali byť schopní sa o výkone svojich rodičovských práv
a povinností dohodnúť. Dohodu rodičov zákon vždy uprednostňuje, aj keď podlieha schváleniu súdom (analogická aplikácia § 24 Zákona o rodine). Pokiaľ súd dospeje k záveru, že dohoda rodičov nie je v záujme maloletého dieťaťa, neschváli ju. Konanie však v tomto prípade nemožno skončiť jednoduchým zamietnutím návrhu, keďže ide o konanie, ktoré môže začať aj bez návrhu. Súd nie je viazaný návrhom a tak z úradnej moci upraví v takom prípade výkon rodičovských práv a povinností autoritatívnym rozhodnutím súdu tak, aby bola prijatá úprava najvýhodnejšia pre záujem maloletého dieťaťa v zmysle vykonaného dokazovania.
20. V nadväznosti na podaný návrh matky v spojení s jej vyjadreniami na súdnom pojednávaní (pojednávanie dňa 01.12.2016), s poukazom na citované ust. § 36 Zákona o rodine, bolo povinnosťou súdu prvej inštancie zaoberať sa úpravou pomerov rodičov k maloletému dieťaťu, pretože je nesporným, že rodičia maloletého dieťaťa spolu nebývajú, jeho výchovu a potreby zabezpečuje samotná matka. Z doteraz vykonaného dokazovania sa javí, že manželstvo účastníkov neplní svoje funkcie, trvá len formálne a rodičia dieťaťa spolu nežijú.
21. Okresný súd teda vec nesprávne právne posúdil, ak svojím rozhodnutím rozhodol len o určení výživného pre maloleté dieťa a nezaoberal sa návrhom matky, ktorý učinila na súdnom pojednávaní, keď žiadala dieťa zveriť do jej výchovy. Postup súdu, ktorým rozhodol len o určení výživného na maloleté dieťa, taktiež nezodpovedá uzneseniu zo dňa 27.06.2016, ktorým súd ex offo začal konanie na úpravu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu.
22. Pokiaľ ide o určenie výživného pre maloleté dieťa, závery vyslovené okresným súdom k obsahu podaného návrhu nepovažoval súd druhej inštancie jednak za preskúmateľné, jednak za majúce základ v platnej a účinnej právnej úprave.
23. Zákon o rodine (§ 62 a nasl.) upravuje základné pravidlá pre určenie výšky výživného rodičov k deťom. Konkrétna výška výživného je ovplyvňovaná faktormi jednak na strane dieťaťa, jednak na strane povinného rodiča. Podľa súdnej praxe pre určenie výšky výživného k dieťaťu sú rozhodujúce reálne zárobkové schopnosti a možnosti povinného rodiča, ktoré sú dané jeho subjektívnymi vlastnosťami (fyzickou zdatnosťou, zdravotným stavom, vzdelaním, pracovnými skúsenosťami), ale aj okolnosťami objektívneho charakteru, najmä existenciou pracovných príležitostí primeraných vlastnostiam povinného rodiča. Na stanovenie výšky výživného je potrebné skúmať majetkové pomery, životnú úroveň, počet iných vyživovacích povinností povinného rodiča. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.
24. Pri posudzovaní výšky výživného na dieťa vychádza súd z príjmov a výdavkov povinného rodiča, ako aj nákladov na výživu tohto dieťaťa. Výdavky na výživné majú vždy prednosť pred ostatnými výdavkami. V zásade platí, že dieťa sa má podieľať na životnej úrovni svojich rodičov (§ 62 ods. 2 Zákona o rodine). Príjmy a výdavky povinných osôb, ako aj náklady na výživu dieťaťa musia byť v konaní spoľahlivo preukázané, pričom súd pri posudzovaní jednotlivých tvrdení účastníkov konania, a tomu zodpovedajúcich dôkazov postupuje podľa svojej úvahy a dôkazy a tvrdenia hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon (článok 10 CMP).
25. V ust. § 62 ods. 2 Zákona o rodine je daný základ na určenie výšky vyživovacej povinnosti rodičov k deťom. Každý z rodičov je povinný vyživovať svoje dieťa. Vyživovacia povinnosť má ale niekoľko foriem. Môže byť plnená osobnou starostlivosťou, alebo tiež čiastočne starostlivosťou o domácnosť podľa § 62 ods. 4 Zákona o rodine. Druhou formou plnenia vyživovacej povinnosti je poskytovanie vecných plnení, napr. bývania (povinný poskytuje oprávnenému bývanie), alebo stravovania. Treťou formou plnenia vyživovacej povinnosti je platenie výživného ako peňažného príspevku na uhradzovanie potrieb dieťaťa. Rodič, ktorý sa o dieťa osobne stará, plní vyživovaciu povinnosť prevažne poskytovaním vecným plnení (bývanie, strava, nákup ošatenia, zabezpečenie zdravotnej starostlivosti a podobne) a osobnou starostlivosťou. Rodič, ktorý sa o dieťa osobne nestará, prispieva na jeho výživu výživným, ktoré určil súd.
26. Ak je určovaná vyživovacia povinnosť i za čas minulý, potom nesmie súd opomenúť zistiť, aké čiastky boli rodičom na výživu už poskytnuté, či tieto čiastky zodpovedali hľadiskám uvedeným v § 75 ods.
1 Zákona o rodine, či rodič neprispieval prípadne na výživu maloletého dieťaťa inak, napr. naturálnou formou, čo by bolo následne nutne zhodnotiť. Pritom je nutné zvážiť, či nešlo iba o príležitostné plnenia v čase styku otca s dieťaťom, ktoré by svojou povahou neprekračovali výdavky, ktoré nemožno na výživné započítať preto, že išlo o bežné darčeky, či iné podobné plnenia, ktoré nesmerovali k uspokojovaniu odôvodnených potrieb maloletého dieťaťa (R 44/1966).
27. Krátkodobý pobyt maloletého dieťaťa u rodiča, ktoré mu nebolo zverené do výchovy, nie je spravidla dôvodom dočasného zbavenia tohto rodiča povinnosti platiť výživné (R 73/1969).
28. S poukazom na právne závery uvedené vyššie, v nadväznosti na právnu argumentáciu súdu prvej inštancie, odvolací súd je nútený konštatovať, že okresný súd sa nevysporiadal náležite so zákonnými kritériami pre určovanie výživného na maloleté dieťa, nevysporiadal sa s dôkazmi produkovanými zo strany rodičov a vo veci určenia výživného rozhodol predčasne, resp. bez náležitého zistenia skutočného stavu.
29. Odvolací súd zdôrazňuje, že odôvodnenie rozsudku má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Musí z neho vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V záujme preskúmateľnosti zdôvodnenia právneho posúdenia veci je rovnako potrebné, aby súd v odôvodnení rozsudku presvedčivými argumentmi vyvrátil právne nesprávne námietky účastníkov. Všeobecný súd nemusí dať v odôvodnení svojho rozhodnutia odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Súd je povinný navzájom si odporujúce dôkazy hodnotiť a zdôvodniť, napr. prečo niektoré z nich pokladá za nevieryhodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne aj prečo sa niektorými dôkazmi odmietol zaoberať vôbec. Takéto vyhodnotenie vykonaného dokazovania v napadnutom rozsudku okresného súdu úplne absentuje. V súdenej veci súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí rozsiahlym spôsobom uviedol obsah jednotlivých zákonných ustanovení, vo svojej následnej argumentácii však nedostatočne vysvetlil vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.
30. Prvostupňový súd teda pri svojom rozhodovaní o vyživovacej povinnosti k maloletému dieťaťu nepostupoval dôsledne v zmysle ust. § 62 Zákona o rodine, neskúmal odôvodnené potreby maloletého dieťaťa, neskúmal dôsledne schopnosti, možnosti povinného rodiča, bežné životné náklady rodičov, na uvedené okolnosti nezameral svoju pozornosť, čo je v rozpore s princípom oficiality, ktorým je ovládané konanie vo veciach starostlivosti súdu o maloletých. Súd je povinný za účelom zistenia skutočného stavu veci vykonať všetky potrebné dôkazy, aj keď ich účastníci nenavrhli.
31. Tým, že uvedené princípy neboli súdom prvej inštancie rešpektované, došlo jeho postupom k odňatiu možnosti konať pred súdom, t.j. procesným postupom sa účastníkom znemožnila realizácia ich procesných práv, ktoré im zákon priznáva za účelom ochrany ich práv a právom chránených záujmov a vec nesprávne právne posúdil.
32. V dôsledku uvedených skutočností odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
33. V ďalšom konaní súd prvej inštancie primárne doplní dokazovanie na zistenie aktuálnej situácie rodičov, t.j. či vedú spoločnú domácnosť, či spolu žijú a teda, či je dôvod aktuálne rozhodovať o zverení dieťaťa do výchovy jedného z rodičov. V prípade, že rodičia spolu nežijú, bude potrebné rozhodnúť podľa § 36 Zákona o rodine o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností. Výsluchom účastníkom a listinnými dôkazmi doplní dokazovanie, po doplnenom dokazovaní sa opätovne vysporiada s otázkou výšky výživného pre maloleté dieťa a to predovšetkým pri zohľadnení jeho fyzického veku a jeho reálnych potrieb. Zároveň súd musí zohľadniť tú skutočnosť, že výživné má spotrebný charakter, musí byť primerané veku maloletého dieťaťa, pretože náklady na jeho výživu budú s vekom narastať, napr. nástupom na základnú školu, mimoškolské aktivity, záujmovú činnosť a podobne. Ak to majetkové pomery povinného rodiča dovoľujú, za odôvodnené potreby dieťaťa možno považovať aj tvorbu úspor (§ 63 ods. 3 Zákona o rodine). Rozsah potrebného dokazovania presahuje rámec odvolacieho konania, z ktorého dôvodu odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
34. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 58 CMP).
35. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 za, 0 proti.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP).
Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolania vo veciach, v ktorých možno začať konanie aj bez návrhu (§ 77 CMP).