Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6C/109/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred samosudcom Mgr. Andrejom Kekelym v právnej veci žalobcu: GENERAL FACTORING, a. s., so sídlom Košická 56, 821 08 Bratislava, IČO: 35 838 825, právne zastúpená Jakubčák, advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Michalská 14, 811 03 Bratislava, IČO: 47 255 706, proti žalovaným: I. F. O., D.. XX.XX.XXXX, H. N. XXX XX H. XXX, Š. P. Z., II. V. O., D.. XX.XX.XXXX, H. N. Ž., H. Č.V. N. T. XX, XXX XX Ž., Š. P. Z., III. A. G., D.. XX.XX.XXXX, H. N. D. W., Š. P. Z., o zaplatenie 14.568,99 eur s prísl., takto

rozhodol:

Žalobu žalobcu o zaplatenie sumy 9.949,94 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 9.949,94 eur od 21.03.2015 do zaplatenia zamieta.

Konanie o zvyšnej časti žaloby zastavuje.

Žalovaným I. až III. priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Žalobou zo dňa 11.10.2011 doručenou Okresnému súdu Žilina dňa 16.11.2011 sa žalobca domáhal vydania súdneho rozhodnutia, ktorým by žalovaným bola uložená povinnosť zaplatiť mu sumu 14.568,99 eur spolu s úrokom vo výške 9,10 % ročne zo sumy 13.399,83 eur od 22.12.2010 do zaplatenia, s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 13.399,83 eur od 22.12.2010 do zaplatenia s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť ostatných žalovaných plniť a nahradiť mu trovy konania. 2. Žalobu žalobca skutkovo odôvodnil tým, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 21.12.2010 nadobudol ďalej uvedenú pohľadávku veriteľa Slovenská sporiteľňa, a. s., so sídlom Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653 (ďalej len „SlSp“). Postúpenie pohľadávky bolo žalovaným oznámené listom o postúpení pohľadávky podľa ust. § 526 Občianskeho zákonníka zo dňa 28.12.2010. Jeho právny predchodca SlSp a žalovaní I. a II. uzatvorili dňa 17.03.2005 zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej jeho právny predchodca poskytol žalovaným I. a II. úver vo výške 9.958,18 eur (300.000,- Sk) pri úrokovej sadzbe 9,10 % ročne. Žalovaní I. a II. sa zaviazali poskytnutý úver splácať mesačnou splátkou v sume 129,22 eur (3.893,- Sk) vždy k 20. dňu toho ktorého mesiaca. Splatnosť prvej splátky bola dohodnutá zmluvnými stranami na termín 20.04.2005. Žalovaní I. a II. boli povinní splatiť poskytnutý úver v dohodnutom čase, v stanovenom čase platiť úroky, poplatky dohodnuté v zmluve, ďalšie poplatky a náklady spojené s úverom a dodržiavať dohodnuté podmienky. Podmienky čerpania úveru, spôsob, výška, termíny splácania úveru, zabezpečenie úveru, podmienky pri neplnení a ďalšie náležitosti boli dojednané v zmluve o úvere. Na zabezpečenie návratnosti záväzku zo zmluvy o úvere jeho právny predchodca uzavrel so žalovaným III. dohodu o ručení zo dňa 17.03.2005, v ktorej žalovaný III. vyhlásil, že uspokojí pohľadávku veriteľa, ak tak neurobí dlžník. Žalovaný III. zároveň vyhlásil, že si je vedomý všetkých právnych následkov súvisiacich

s dohodou o ručení a zároveň potvrdil, že obsah a rozsah záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy o úvere veriteľa, za ktoré sa zaručuje, je mu známy, vrátane práv a povinností, ktoré z tohto ručenia vyplývajú (čl. III. bod 1 a 2 dohody o ručení). Zmluvné strany sa dohodli v čl. II. bod 1 písm. f) dohody o ručení na vylúčení ust. § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka. Žalovaní I. a II. svoj záväzok vyplývajúci zo zmluvy o úvere neplnili a poskytnutý úver nesplácali, preto jeho právny predchodca postúpil pohľadávku vzniknutú zo zmluvy o úvere na žalobcu, a to s príslušenstvom a so všetkými právami, ktoré vyplývajú z predmetného úverového vzťahu. Ďalej žalobca uviedol, že na mimosúdnom riešení pohľadávok, t. j. na predžalobnú komunikáciu s dlžníkmi smerujúcu k vymoženiu pohľadávok splnomocnil plnou mocou spoločnosť Platiť sa oplatí s. r. o., ktorá v nadväznosti na toto zaslala žalovaným list „Výzva na zaplatenie“ zo dňa 17.02.2011, v ktorom poskytla informáciu o aktuálnom zostatku záväzku a aj o tom, že záväzok vyplývajúci zo zmluvy o úvere sa stal splatným. Po postúpení predmetnej pohľadávky nebola na úhradu záväzku vzniknutého na základe zmluvy o úvere poukázaná žiadna platba. Žalobca napokon uviedol, že jeho pohľadávka zo zmluvy o úvere bola ku dňu postúpenia, t. j. 21.12.2010 vo výške celkom 14.568,99 eur, z toho istina vo výške 13.399,83 eur a nezaplatené úroky z omeškania vo výške 1.169,16 eur. Istinu vo výške 13.399,83 eur ďalej úročí úrokom vo výške 9,10 % ročne a úrokom z omeškania v zákonnej výške 9 % ročne. 3. Žalovaní I. až III. sa k žalobe, ktorá bola žalovaným I. a II. doručená náhradným spôsobom podľa ust. § 46 ods. 2 O.s.p. a žalovanému III. doručená riadne do vlastných rúk, v súdom určenej lehote písomne nevyjadrili. 4. Žalobca v podaní zo dňa 31.07.2014 uviedol, že si uplatňuje v konaní už len nárok na zaplatenie sumy 13.449,41 eur, spolu s úrokom vo výške 9,10 % ročne zo sumy 6.760,34 eur od 18.02.2011 do zaplatenia a úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 12.482,63 eur od 18.02.2011 do zaplatenia. Žalovaný žalovanú sumu 13.449,41 eur špecifikoval ako pozostávajúcu z istiny (doposiaľ nevrátenej sumy úveru) vo výške 6.760,34 eur (ako suma rozdielu súčtu poskytnutého úveru 300.000,- Sk a poplatku za poskytnutie úveru vo výške 4.000,- Sk a sumy úhrad žalovaných vo výške 100.338,10 Sk; 300.000,- Sk + 4.000,- Sk - 100.338,10 Sk = 203.661,90 Sk = 6.760,34 eur), z riadnych úrokov v sume 5.548,70 eur, poplatkov za správu úveru v celkovej sume 137,07 eur, poplatkov za žalobnú upomienku v celkovej sume 36,52 eur a kapitalizovaných úrokov z omeškania za obdobie od 17.02.2007 ku dňu predčasnej splatnosti úveru, t. j. 17.02.2011, v celkovej sume 966,78 eur. 5. Žalobca podaním zo dňa 22.02.2017 zobral žalobu v rozsahu prevyšujúcom nárok na zaplatenie sumy 9.949,94 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 9.949,94 eur od 21.03.2015 do zaplatenia späť, pričom pokiaľ ide o sumu 9.949,94 eur, túto špecifikoval ako sumu zodpovedajúcu súčtu splátok vo výške 129,22 eur (3.893,- Sk) splatných od 20.11.2008 do 20.03.2015 (77 splátok x 129,22 eur = 9.949,94 eur). Zaplatenia úrokov z omeškania sa tak žalobca ďalej domáhal z uplatnenej sumy 9.949,94 eur odo dňa 21.03.2015, t. j. odo dňa nasledujúceho po dni konečnej splatnosti úveru. Ďalej v tomto podaní žalobca prezentoval rozsiahlu argumentáciu ohľadom možnej aplikácie ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. v danom prejednávanom prípade, a to zásadne tú, že toto ustanovenie zákona č. 483/2001 Z. z. nie je možné vykladať ako ustanovenie nie je možné považovať za ustanovenie, ktoré limituje podmienky postúpenia pohľadávky banky proti klientovi, pri ktorých nenaplnení by bolo možné považovať právny úkon banky spočívajúci v postúpení pohľadávky voči klientovi za neplatný. Toto písomné podanie žalobcu je tak možné považovať v spojení s obsahom žaloby zo dňa 11.10.2011 za zhrnutie žalobcových skutkových tvrdení v spore, špecifikáciou napokon uplatňovanej pohľadávky s jej uplatňovaným príslušenstvom a zásadnou právnou argumentáciou žalobcu v spore. 6. Súd vec prejednal a vo veci vykonal dokazovanie na pojednávaniach dňa 18.03.2014 (v neprítomnosti žalobcu a žalovaných I. a III., keďže žalobca sa na pojednávanie neustanovil, avšak na pojednávaní prostredníctvom svojho právneho zástupcu o odročenie nepožiadal a žalovaní I., ktorý zobral termín pojednávania na vedomie osobne na súde dňa 28.01.2014 a III., ktorému bolo predvolanie na pojednávanie riadne doručené do vlastných rúk, sa na pojednávanie bez ospravedlnenia neúčasti a žiadosti o odročenie pojednávania neustanovili) a dňa 31.03.2017 (v neprítomnosti žalobcu, jeho právneho zástupcu, keďže právny zástupca žalobcu svoju neúčasť, ako aj neúčasť žalobcu, na pojednávaní ospravedlnil podaním zo dňa 30.03.2017 a požiadal o konanie v ich neprítomnosti a žalovaného III., ktorému bolo predvolanie na pojednávanie doručené podľa ust. § 106 ods. 3 a tento svoju neúčasť na pojednávaní neospravedlnil a nepožiadal o odročenie pojednávania). 7. Žalovaný sa k žalobe vyjadril zásadne až na pojednávaní dňa 31.03.2017, a to tak, že by to mohol (žalovanú pohľadávku) nejako splácať, ale nevie v akých čiastkach vzhľadom k tomu, že celú žalovanú sumu nemá k dispozícii. 8. Žalovaná II. sa k žalobe vyjadrila tak, že namieta absolútnu neplatnosť predmetnej zmluvy o splátkovom úvere s odôvodnením, že v čase jej podpisu už so žalovaným I. ako manželom prakticky

nežila v spoločnej domácnosti. O podpis na nejakej zmluve ju požiadal žalovaný I. a odôvodnil to len formálnym podpisom z jej strany. Vedel, že je na materskej dovolenke, že nemá žiadny príjem a že teda ani nemôže spĺňať podmienky pre uzavretie zmluvy. Žalovaný I. za ňu predložil v banke fiktívne doklady, na základe ktorých ju banka považovala za riadnu dlžníčku. Ona však nevedela ani o aký zámer sa jedná a v akej mal byť výške a nevedela, na aký účel mal byť úver použitý. Žalovaným I., teda svojim manželom bola podvedená a uzavretie zmluvy tak neurobila riadne, slobodne a určito. Až neskôr jej žalovaný I. povedal, že peniaze z úveru boli určené pre tretiu osobu. Nie je si vedomá, že by žalovaní úverové zdroje použil pre svoju potrebu. Myslí si, že aj on bol podvedený, ale vedel o všetkých skutočnostiach, pričom ona nevedela prakticky nič. Podpísať úver ju manžel vytiahol od 11-mesačného dieťaťa. Aj táto skutočnosť svedčí o tom, že nemala a ani nemohla mať žiadne informácie o poskytnutom úvere. V tomto prípade sa cíti byť v postavení spotrebiteľa a viem, že bola zneužitá na podpis zmluvy, aby úver dostal žalovaný I. a aby ho potom on vyplatil pre tretiu osobu. So žalovaným I. nežijem od jej 7-meho mesiaca tehotenstva, kedy mal žalovaný I. už milenku. V prípade, že by ju súd zaviazal na zaplatenie uplatňovaného nároku, takýto rozsudok by bol nespravodlivý a bol by na ujmu jej osoby a jej detí. Preto žiadala, aby súd žalobu proti jej osobe ako neodôvodnenú zamietol. Nikdy nemala žiadne zmluvy a ani písomnosti k tomuto úveru. Nežili so žalovaným I. v spoločnej domácnosti a urobila to len z toho dôvodu, že ju o to požiadal a že ho ako otca svojho dieťaťa nestratí. Všetko to tak bolo pripravené a dohodnuté a ju zneužili na „formálny podpis“. Jedná sa teda o trestnú činnosť a ona zmluvu podpisovala v omyle. Samú seba považuje za osobu poškodenú na svojich právach, zneužitú a preto aj z tohto dôvodu nemôže byť zmluva platná. 9. Na pojednávaní dňa 24.02.2017, ktoré bolo odročené bez prejednania veci žalovaní I. a II. výslovne súhlasili s čiastočným späťvzatím žaloby v zmysle podaní žalobcu zo dňa 31.07.2014 a zo dňa 22.02.2017. 10. Žalovaný III. bol súdom vyzvaný na vyjadrenie k čiastočnému späťvzatiu žaloby žalobcom podaniami zo dňa 31.07.2014 a zo dňa 22.02.2017 výzvou zo dňa 24.02.2017 s doložkou (§ 157 ods. 2 , že ak sa v určenej lehote (3 dni od doručenia výzvy) k čiastočnému späťvzatiu žaloby nevyjadrí, súd bude mať za to, že s čiastočným späťvzatím žaloby súhlasí. Žalovaný sa na výzvu súdu doposiaľ nevyjadril. 11. Súd na základe listinných dôkazov produkovaných žalobcom dospel k nasledovným skutkovým zisteniam. 12. SlSp ako veriteľ uzavrela so žalovanými I. a II. ako dlžníkmi dňa 17.03.2005 zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX (dôkaz produkovaný žalobcom na č. l. 16 spisu), na základe ktorej sa zaviazala poskytnúť dlžníkom po splnení podmienok úver vo výške 300.000,- Sk (9.958,18 eur) za dohodnutých podmienok: druh úveru: úver PLUS na bývanie, výška úrokovej sadzby: typ premenlivá 9,10 % ročne v deň podpisu zmluvy, poplatok za poskytnutie úveru: 4.000,- Sk splatný v deň podpisu zmluvy, poplatok za správu úveru: 50,- Sk mesačne, výška splátok: 3.893,- Sk (129,22 eur), periodicita splátok: mesačne k 20. dňu v mesiaci, splatnosť prvej splátky: 20.04.2005, konečná splatnosť úveru: 20.03.2015, splatnosť úrokov: v posledný deň kalendárneho mesiaca, účel úveru: údržba domu. Dlžníci sa zaviazali splatiť poskytnutý úver v dohodnutom čase, v stanovenom čase platiť úroky, poplatky dohodnuté v zmluve, ďalšie poplatky a náklady spojené s úverom a dodržiavať dohodnuté podmienky. Dlžníci sa súčasne zaviazali doručiť veriteľovi v lehote do 17.09.2005 listiny preukazujúce účelovosť úveru. 13. SlSp ako veriteľ a žalovaný III. ako ručiteľ uzavreli dňa 17.03.2005 dohodu o ručení (dôkaz produkovaný žalobcom na č. l. 10 spisu), v ktorej čl. I. ručiteľ prehlásil, že má vedomosť o tom, že veriteľ uzavrel dňa 17.03.2005 so žalovanými I. a II. ako dlžníkmi zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX o poskytnutí úveru vo výške 300.000,- Sk. V čl. II. dohody ručiteľ vyhlásil, že podľa ust. § 303 a nasl. Obchodného zákonníka uspokojí nasledovné pohľadávky veriteľa: a) pohľadávku, ktorá vznikla z Úverovej zmluvy v znení jej neskorších zmien a dodatkov, na základe ktorej veriteľ poskytol dlžníkovi úver a ktorú tvoria istina vo výške 300.000,- Sk, úroky, úroky z omeškania a všetky poplatky a náklady spojené s úverovou zmluvou, b) pohľadávku a jej príslušenstvo, ktorá vznikne v dôsledku alebo v súvislosti s odstúpením alebo vypovedaním úverovej zmluvy, c) pohľadávku na uhradenie nákladov podľa úverovej zmluvy, tejto dohody a všetkých ostatných zmlúv uzavretých medzi veriteľom a dlžníkmi, d) pohľadávku a jej príslušenstvo, ktorá vznikne v dôsledku alebo v súvislosti so zánikom úverovej zmluvy, iným spôsobom ako splnením, odstúpením alebo vypovedaním, e) pohľadávku a jej príslušenstvo na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vznikne, resp. vznikla v dôsledku alebo v súvislosti s plnením veriteľa dlžníkovi bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, f) pohľadávku (pohľadávky) a jej (ich) príslušenstvo, ktoré vzniknú na základe zmeny právneho vzťahu založeného úverovou zmluvou (t. j. pohľadávky, vyplývajúce zo zmeny výšky poskytnutých peňažných prostriedkov a pod.), alebo nahradením záväzku vyplývajúceho z úverovej zmluvy novým záväzkom, t. j. v prípade privatívnej novácie právneho vzťahu

založeného úverovou zmluvou; a to v prípade, ak dlžník neuhradí veriteľovi pohľadávku riadne a včas, a to aj bez doručenia výzvy na plnenie dlžníkovi. Zmluvné strany sa dohodli na vylúčení ust. § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka. Ručiteľ v čl. II. bod 3 dohody neodvolateľne a bezpodmienečne zaviazal, že na prvú písomnú výzvu veriteľa obsahujúcu jeho vyhlásenie, že dlžník neuhradil pohľadávku riadne a včas, uhradí túto pohľadávku veriteľovi v lehote určenej veriteľom vo výzve a ak táto lehota vo výzve určená nie je, tak v lehote 10 pracovných dní odo dňa doručenia výzvy, a to aj bez doručenia výzvy na plnenie dlžníkovi. Právne vzťahy vyplývajúce z tejto dohody o ručení sa vo veciach v nej neupravených mali riadiť príslušnými ustanoveniami VOP, ktoré boli súčasťou tejto dohody, Obchodným zákonníkom a ostatnými právnymi predpismi, a to v uvedenom poradí. Dohoda nadobudla platnosť a účinnosť dňom jej podpisu oboma účastníkmi. Účastníci dohody sa dohodli, že záväzok ručiteľa vyplývajúci z tejto dohody o ručení zaniká až úplným zaplatením pohľadávky. 14. Dňa 21.12.2010 uzavrela SlSp ako postupca so žalobcom ako postupníkom zmluvu o postúpení pohľadávok č. 1424/2010/CE (dôkaz produkovaný žalobcom na č. l. 21 spisu), ktorej predmetom bolo odplatné postúpenie pohľadávok postupcu špecifikovaných v prílohe č. 1 zmluvy, medzi inými aj pohľadávky z vyššie uvedenej zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX v celkovej výške 14.568,99 eur (výňatok z prílohy č. 1; dôkaz produkovaný žalobcom na č. l. 37). Túto skutočnosť SlSp oznamovala aj listom zo dňa 28.12.2010 (dôkaz produkovaný žalobcom na č. l. 20 spisu) žalovanému I., pričom tento list sa vrátil odosielateľovi späť ako nedoručený z dôvodu, že si ho žalovaný I. nevyzdvihol v odbernej lehote u poštového doručovateľa (dôkaz produkovaný žalobcom na č. l. 20 rub spisu). 15. Spoločnosť Platiť sa oplatí s. r. o. vyzvala listami zo dňa 17.02.2011 (dôkazy produkované žalobcom na č. l. 7, 8 a 9 spisu) žalovaných I. až III. na zaplatenie sumy 14.947,31 eur z titulu nesplatenia úveru č. XXXXXXXXXX, a to vyčíslenej ku dňu 17.02.2011 s tým, že nakoľko sa žalovaní dostali do omeškania s plnením uvedeného záväzku, odstúpil týmto veriteľ podľa ust. § 506 Obchodného zákonníka od zmluvy o úvere, čím sa ich záväzok stal splatným v celom rozsahu spolu s príslušenstvom. Dňa 01.01.2011 splnomocnil žalobca spoločnosť Platiť sa oplatí s. r. o. zastupovaním vo všetkých právnych veciach súvisiacich s uplatnením a vymáhaním pohľadávok (vrátane práv spojených s realizáciou všetkých zabezpečovacích inštitútov), ktoré boli zverené spoločnosti Platiť sa oplatí s. r. o. na mandátnu činnosť mandátnou zmluvou zo dňa 01.01.2011 uzavretou medzi splnomocnencom a splnomocniteľom. (dôkaz produkovaný žalobcom na č. l. 6 spisu) Spoločnosť Pekná Modrá s.r.o. podala na poštovú prepravu listy adresované žalovaným II. a III. dňa 28.02.2011 (dôkazy produkované žalobcom na č. l. 95 a 96 spisu). 16. Podľa výpisov z úverového účtu č. XXXXXXXXXX za obdobie od 01.01.1990 do 12.11.2011 (dôkazy produkované žalobcom na č. l. 78 a 89 spisu) došlo zo strany žalovaných k celkovým úhradám na ich peňažné záväzky z predmetnej zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX v celkovej sume 100.338,- Sk (3.330,61 eur) s poslednou úhradou dňa 02.01.2008 v sume 4.000,- Sk (132,78 eur). 17. Podľa ust. § 25 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, právne vzťahy, ktoré vznikli pred 11. júnom 2010 na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, sa spravujú podľa doterajších predpisov, ak tento zákon v odseku 2 neustanovuje inak. 18. Podľa ust. § 1 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v pôvodnom znení účinnom do 10.06.2010, tento zákon upravuje niektoré podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa. 19. Podľa ust. § 1 ods. 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom do 30.06.2006, zákon sa nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru [1) napríklad § 497 až 507 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2 písm. b) zákona č. 21/1992 Zb. o bankách v znení neskorších predpisov] na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu, 20. Podľa ust. § 1 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. (ďalej len „ObZ“), právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon. 21. Podľa ust. § 261 ods. 3 písm. d) zákona č. 513/1991 Zb. v znení účinnom do 31.01.2013, touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho častí (§ 476), zmluvy o úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti (§ 591), zasielateľskej zmluvy (§ 601), zmluvy o prevádzke dopravného prostriedku (§ 638), zmluvy o tichom

spoločenstve (§ 673), zmluvy o otvorení akreditívu (§ 682), zmluvy o inkase (§ 692), zmluvy o bankovom uložení veci (§ 700), zmluvy o bežnom účte (§ 708) a zmluvy o vkladovom účte (§ 716). 22. Podľa ust. § 263 ods. 1 v znení zákona č. 432/2004 Z. z. účinnom od 01.10.2004 do 31.12.2010, strany sa môžu odchýliť od ustanovení tejto časti zákona alebo jej jednotlivé ustanovenia vylúčiť s výnimkou ustanovení § 261 a § 262 ods. 2, § 263 až 272, § 273 ods. 1, § 276 až 289, § 301, 303, 304, § 306 ods. 2 a 3, § 308, § 311 ods. 1, § 312, 313, § 321 ods. 4, 324, 341, 365, 370, 371, 376, 382, 384, 386 až 408, 408a, 444, 458, 459, 477, 478, § 479 ods. 2, § 480, 481, § 483 ods. 3, § 488, 493, 499, § 509 ods. 1, § 592, 597, § 655 ods. 1, § 655a, § 660 ods. 2 až 4, § 668 ods. 3, § 668a, 669, 669a, 672a, 675, § 676 ods. 1 a 711, 720, 725, 729 a 743. 23. Podľa ust. § 303 ObZ, kto veriteľovi písomne vyhlási, že ho uspokojí, ak dlžník voči nemu nesplnil určitý záväzok, stáva sa dlžníkovým ručiteľom. 24. Podľa ust. § 304 ods. 2 ObZ, ručením možno zabezpečiť aj záväzok, ktorý vznikne v budúcnosti alebo ktorého vznik závisí od splnenia podmienky. 25. Podľa ust. § 306 ods. 1 ObZ, veriteľ je oprávnený domáhať sa splnenia záväzku od ručiteľa len v prípade, že dlžník nesplnil svoj záväzok v primeranej dobe po tom, čo ho na to veriteľ písomne vyzval. Toto vyzvanie nie je potrebné, ak ho veriteľ nemôže uskutočniť alebo ak je nepochybné, že dlžník svoj záväzok nesplní, najmä pri vyhlásení konkurzu. 26. Podľa ust. § 311 ods. 1 ObZ, ručenie zaniká zánikom záväzku, ktorý ručenie zabezpečuje. 27. Podľa ust. § 365 v znení do 31.01.2013, dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom. Dlžník však nie je v omeškaní, pokiaľ nemôže plniť svoj záväzok v dôsledku omeškania veriteľa.. 28. Podľa ust. § 497 ObZ, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. 29. Podľa ust. § 768k ods. 3 v znení zákona č. 9/2013 Z. z. účinnom od 01.02.2013, ustanovenia o čase plnenia peňažného záväzku dlžníka (§ 340a), osobitné ustanovenia pre čas plnenia peňažného záväzku dlžníka, ktorým je subjekt verejného práva (§ 340b), ustanovenia o omeškaní dlžníka (§ 365) a ustanovenia o nekalých zmluvných podmienkach a nekalej obchodnej praxi (§ 369d) účinné od 1. februára 2013 sa nevzťahujú na záväzkové vzťahy uzavreté pred 1. februárom 2013. 30. Podľa ust. § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) v znení zákona č. 509/1991 Zb. účinnom od 01.01.1992, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. 31. Podľa cit. ust. § 49a v znení zákona č. 509/1991 Zb. účinnom od 01.01.1992, právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl táto osoba vyvolala úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným. 32. Podľa ust. § 52 ods. 1 v znení zákona č. 150/2004 Z. z. účinnom od 01.04.2004 do 31.12.2007, spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. 33. Podľa ust. § 53 ods. 1 v znení zákona č. 150/2004 Z. z. účinnom od 01.04.2004 do 31.12.2007, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). 34. Podľa ust. § 53 ods. 4 v znení zákona č. 150/2004 Z. z. účinnom od 01.04.2004 do 31.12.2007, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. 35. Podľa ust. § 524 ods. 1 v znení zákona č. 509/1991 Zb. účinnom od 01.01.1992, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. 36. Podľa ust. § 524 ods. 2 v znení zákona č. 509/1991 Zb. účinnom od 01.01.1992, s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené. 37. Podľa ust. § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení zákona č. 616/2004 Z. z. účinnom od 25.11.2004 do 30.06.2007, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

38. Podľa ust. § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. v znení zákona č. 616/2004 Z. z. účinnom od 25.11.2004 do 30.06.2007, na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu [13d) § 52 až 60 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov], sa primerane použijú ustanovenia tohto predpisu. 39. Podľa ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 552/2008 Z. z. účinnom od 01.01.2009 (predtým ods. 7), ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom. 40. Podľa ust. § 216 ods.1 CSP, súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu. 41. Podľa ust. § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 42. Z vyššie cit. ust. § 216 ods. 1 vyplýva, že súd je pri rozhodovaní viazaný žalobným návrhom. Z uvedeného tak vyplýva, že súd nemôže priznať žalobcovi viac, ako požadoval v žalobnom návrhu, avšak nemôže mu priznať ani niečo iné, než požadoval (teda žalovanému nemôže uložiť inú ako žalobcom navrhovanú povinnosť), alebo nemôže žalobcovi priznať síce požadované plnenie, avšak z iného skutkového základu, ako bol žalobcom vymedzený. Zároveň súd poukazuje na znenie cit. ust. čl. 8 Základných princípov CSP, teda na to, že žalobca je v žalobnom návrhu povinný označiť skutkové tvrdenia, ktoré majú odôvodňovať jeho uplatnený nárok čo do dôvodu, ako aj výšky a súčasne má dôkaznú povinnosť, t. j. označiť alebo predložiť dôkazy preukazujúce jeho skutkové tvrdenia. Súd tak nemá povinnosť (a opak by bol v rozpore so zásadou rovnosti strán sporu v konaní) zo žalobcom predložených a označených dôkazov odvodzovať skutkové tvrdenia, ktoré neboli žalobcom produkované a na základe týchto žalobcovi priznať síce uplatnený nárok, avšak uplatnený na základe iného žalobcom tvrdeného skutkového stavu. 43. S poukazom na vyššie cit. ust. § 216 ods. 1 a výklad uvedený v predošlom odseku tohto rozsudku súd konštatuje, že žalobca sa žalobou v zmysle posledného podania žalovaného zo dňa 22.02.2017 (teda po poslednom čiastočnom späťvzatí žaloby podaním zo dňa 22.02.2017) domáhal v konaní nároku na zaplatenie sumy 9.949,94 eur titulom plnenia peňažnej povinnosti žalovaných I. a II. ako dlžníkov vyplývajúcej im z predmetnej zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX a žalovaného ako ručiteľa vyplývajúcej mu z dohody o ručení zo dňa 17.03.2005, pričom suma 9.949,94 eur zodpovedá súčtu 77 splátok vo výške 129,22 eur splatných v období od 20.11.2008 (vrátane) do 20.03.2015 (konečná splatnosť úveru), s tým, že tento nárok (pohľadávku) nadobudol na základe postúpenia tejto pohľadávky, spolu s jej príslušenstvom a právami s ňou spojenými od pôvodného veriteľa SlSp na základe zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1424/2010/CE zo dňa 21.12.2010. 44. V danom prípade tak bol predmetnou zmluvou o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 17.03.2005 založený medzi SlSp ako veriteľom a žalovanými I. a II. ako dlžníkmi záväzkovo-právny vzťah, z ktorého vyplynula SlSp povinnosť poskytnúť za dohodnutých podmienok dlžníkom úver - peňažné prostriedky do sumy 300.000,- Sk (9.958,18 eur) a žalovaným I. a II. ako dlžníkom poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť SlSp aj s úrokmi a dohodnutými poplatkami v pravidelných mesačných splátkach vo výške 3.893,- Sk (129,22 eur) so splatnosťou do 20. dňa príslušného kalendárneho mesiaca, so splatnosťou prvej splátky dňa 20.04.2005 a poslednej splátky 20.03.2015. Túto zmluvu vzhľadom k tomu, že predmetom zmluvy bolo poskytnutie účelového úveru PLUS na bývanie - údržba domu zo strany veriteľa dlžníkom nemožno s poukazom na cit. ust. § 1 ods. 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z. z. považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa ust. § 2 písm. b) zákona č. 258/2001 Z. z. a zákon č. 258/2001 Z. z. sa ani na zmluvný vzťah medzi SlSp a žalovanými I. a II. založený predmetnou zmluvou o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX nevzťahuje. Súd tak vychádzal z toho, že v danom prípade je potrebné posúdiť zmluvu uzavretú medzi SlSp a žalovanými ako zmluvu o úvere podľa cit. ust. § 497 ObZ. Keďže zmluva o úvere je tzv. absolútnym obchodom [cit. ust. § 261 ods. 3

písm. d) ObZ] riadil sa záväzkovo-právny vzťah medzi zmluvnými stranami ustanoveniami tretej časti (§ 261 a nasl.). 45. Ak žalovaná II. namietala neplatnosť predmetnej zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 17.03.2005, a to z dôvodu, že mala byť uvedená zo strany žalovaného I. do omylu, súd túto argumentáciu žalovanej neprijal, a to z dôvodu, že právne významný omyl žalovanej by v zmysle ust. § 49a OZ, teda omyl spôsobujúci neplatnosť právneho úkonu (v danom prípade spornej zmluvy o splátkovom úvere), prichádzal do úvahy len vtedy, ak by tento omyl vyvolala druhá zmluvná strana, t. j. SlSp, alebo by o ňom musela vedieť. V danom prípade je nepochybné, že tomu tak nebolo a omyl mal na strane žalovanej II. vyvolať žalovaný I., t. j. rovnaká zmluvná strana. V uvedenom kontexte súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR spis. zn. 3Cz 69/74 zo dňa 06.12.1974, v ktorom bol vyslovený nasledovný právny názor: „Podľa ust. § 49 ods. 1 Občianskeho zákonníka môže byt dôvodom pre odstúpenie od zmluvy len omyl, ktorý vyvolal druhý účastník zmluvy alebo ktorý musel byť tomuto účastníkovi známy podľa odseku 2 tohto ustanovenia potom len omyl, ktorý bol druhým účastníkom vyvolaný úmyselne. Občiansky zákonník v oboch týchto ustanoveniach uvádza druhého účastníka, z čoho je nutné vyvodiť, že musí ísť o účastníka, ktorý stojí na druhej strane zmluvy ako účastník, ktorý sa chce dovolať omylu ako dôvodu pre odstúpenie od zmluvy; musí ísť teda napr. o vzťah kupujúci - predávajúci, obdarovaný - darca, veriteľ - dlžník a pod. Ak je však na jednej strane zmluvy viac osôb, napr. niekoľko predávajúcich, potom sa nemôže žiadny z účastníkov stojacich na jednej strane zmluvy dovolávať ako dôvodu pre odstúpenie od zmluvy omylu, o ktorom tvrdí, že bol vyvolaný, či už úmyselne, alebo nie, účastníkom stojacim na tej istej strane zmluvy, alebo omylu, ktorý musel byť známy len tomuto účastníkovi zmluvy.“. Aj keď podľa v súčasnosti platnej právnej úpravy danej cit. ust. § 49a uzákonenej novelou zákon č. 509/1991 Zb. účinnou od 01.01.1992, je právnym dôsledkom omylu účastníka právneho úkonu relatívna neplatnosť právneho úkonu, a to na rozdiel do 31.12.1991 účinnej právnej úpravy ust. § 49 OZ, ktorá umožňovala osobe konajúcej v omyle od zmluvy odstúpiť, má súd za to, že citovaný právny názor je možné vztiahnuť aj na súčasnú právnu úpravu cit. ust. § 49a OZ, a to vzhľadom k tomu, že zásadne možno stotožniť druhého zmluvného účastníka s osobou, ktorej bol právny úkon konajúcej osoby určený. Z uvedených dôvodov tak súd pre nadbytočnosť nevykonal dokazovanie v zmysle návrhu žalovanej na pojednávaní dňa 31.03.2017, a to výsluchom ňou označených svedkov. (§ 185 ods. 1 46. Pokiaľ ide o záväzkovo-právny vzťah, ktorý mal vzniknúť medzi SlSp ako veriteľom a žalovaným III. na základe dohody o ručení zo dňa 17.03.2005, je možné konštatovať, že ručiteľským vyhlásením žalovaného III. (podľa ust. § 303 bolo nepochybne zabezpečené plnenie peňažných záväzkov žalovaných I. a II. voči SlSp ako veriteľovi vyplývajúcich z predmetnej zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, pričom strany dohody o ručení vylúčili v zmysle cit. ust. § 263 ods. 1 aplikáciu ust. § 306 ods. 1 na ich vzájomný záväzkovo-právny vzťah. Žalovanému III. tak vznikla povinnosť poskytnúť SlSp za žalovaných I. a II. plnenie ich peňažných záväzkov z predmetnej zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, pokiaľ tieto záväzky nesplnenia v lehote splatnosti žalovaní I. a II. 47. Žalobca tak v ďalšom vyvodzoval svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore z tvrdenej právnej skutočnosti, že ako postupník postúpením pohľadávky zmluvou o postúpení pohľadávok č. 1424/2010/ CE zo dňa 21.12.2010 podľa cit. ust. § 524 od SlSp ako pôvodného veriteľa a postupcu nadobudol žalovanú pohľadávku s príslušenstvom vyplývajúcu z predmetnej zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX spolu s jej príslušenstvom a právami s ňou spojenými (vrátane zabezpečenia). Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaných I. a II., túto žalobca vyvodzoval z ich dlžníckeho záväzku podľa cit. ust. § 497 a z tej skutkovej okolnosti, že žalovaní I. a II. nesplnili svoj záväzok splácať splátky úveru riadne a včas v rozsahu žalovanej sumy. Čo sa týka pasívnej vecnej legitimácie žalovaného III., túto žalobca vyvodzoval z jeho ručiteľského záväzku podľa cit. ust. § 303 ObZ, z ktorého mu vyplynula povinnosť poskytnúť veriteľovi plnenie peňažného záväzku žalovaných I. a II. z predmetnej zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX v prípade, ak toto plnenie neposkytnú žalovaní I. a II. 48. Súd vychádzal z toho, že v danom prípade išlo nesporne o pohľadávku pôvodného veriteľa SlSp ako banky, ktorá poskytla predmetný úver dlžníkom - žalovaným I. a II. (ako klientom). Z tohto dôvodu je potrebné v súvislosti s postúpením tejto pohľadávky brať zreteľ aj na oprávnenie banky postúpiť pohľadávku za podmienok podľa cit. ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Aj napriek tomu, že dotknuté cit. ust. § 92 ods. 8 je systematicky zaradené v 14. časti zákona č. 483/2001 Z. z. upravujúcej ochranu klientov a bankové tajomstvo, nie je možné vykladať ho zužujúco len v rovine povinnosti banky chrániť bankové tajomstvo bez dopadu porušenia povinností banky na jej právne úkony vo vzťahu k iným osobám vstupujúcim s bankou do súkromno-právnych vzťahov. Ak by súd takýto výklad pripustil, poprel by najúčinnejší nástroj pôsobiaci voči banke, aby bolo zamedzené postupovanie „neukončených“ („živých“) úverov jej klientov bez ich súhlasu a vedomia na iné subjekty, čím by

nepochybne nemohol byť naplnený účel dotknutého ust. § 92 ods. 8, a to je ochrana klienta banky a bankového tajomstva. Výkladu súdu nasvedčuje aj dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne ust. § 92 ods. 7), ktorá doslova uvádza: „V odseku 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu, a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“. Rovnako vo všeobecnosti neobstojí ani prípadný argument, že v dotknutých ustanoveniach upravujúcich inštitút postúpenia pohľadávky neobsahuje obmedzenie oprávnenia banky postúpiť pohľadávku voči klientovi na iný subjekt (obdobne ani zákon č. 258/2001 Z. z., či zákon č. 129/2010 Z. z.), keďže úpravu podľa cit. ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. je v tomto prípade potrebné považovať za právnu úpravu špeciálnu (lex specialis) vo vzťahu k príslušným ustanoveniam (lex generalis). Z cit. ust. § 92 ods. 8 tak možno vyvodiť, že banka je oprávnená (môže) postúpiť inému subjektu bez súhlasu klienta iba tú pohľadávku (resp. jej časť), ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu, a to iba za podmienky, že klient (dlžník) je napriek písomnej výzve banky nepretržite dlhšie ako 90 dní v omeškaní so splnením tejto časti svojho peňažného záväzku voči banke. 49. K rovnakému záveru o obsahu a zmysle právnej úpravy obsiahnutej v dotknutom ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. dospel napr. aj Krajský súd v Bratislave v uznesení spis. zn. 6Co/203/2015 zo dňa 19.05.2015 [„Z ust. § 92 ods. 8 zákona č. 482/2001 Z. z. (zákon o bankách) vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V odseku 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlh, a to aj osobe, ktorá nie je bankou“. Pokiaľ teda Slovenská sporiteľňa, a. s., postúpila zmluvou z 21.10.2010 predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu, postupovala v rozpore s § 92 ods. 8 zákona č. 482/2001 Z. z. Totiž keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatným celý úver (nedošlo k vyhláseniu jeho mimoriadnej splatnosti), Slovenská sporiteľňa a.s., nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení pohľadávok z 21.10.2010 je preto neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.“], Krajský súd v Prešove v rozsudku č. k. 4Co/145/2014-341 zo dňa 11.03.2015, Krajský súd v Košiciach v rozsudku spis. zn. 11Co/898/2014 zo dňa 19.11.2015 [„Odvolací súd uvádza, že v zmysle ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách spôsobilým predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už splatnými (dospelé splátky) a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy potom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky. Musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Nakoľko v konaní žalobca takýto dôkaz nepredložil, a to písomnú výzvu banky Slovenskej sporiteľne a.s., takéto postúpenie pohľadávky je neplatné v zmysle § 39 pre rozpor so zákonom, a to pre nedodržanie zákonnej podmienky uvedenej v § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktorou je existencia písomnej výzvy banky klientovi na plnenie peňažného záväzku, s ktorou je klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní.“] a Krajský súd v Žiline v rozsudkoch č. k. 5Co/48/2016-123 zo dňa 23.02.2016, č. k. 11Co/79/2016-128 zo dňa 17.05.2016, č. k. 7Co/199/2016-124 zo dňa 29.06.2016, č. k. 7Co/270/2016-210 zo dňa 26.10.2016, č. k. 6Co/257/2016-230 zo dňa 25.01.2017 [v zmysle tohto: „Z cit. zákonného ustanovenia vyplýva, že banková pohľadávka (alebo jej časť) môže byť postúpená, ak je (1) splatná, a to až po predchádzajúcej (2) písomnej výzve a kumulatívne, ak je splnené (3) omeškanie dlžníka so splnením postupovanej pohľadávky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Uvedené ustanovenie je lex specialis k inštitútu cesie.... Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky. Predpoklady musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky (pozri rozsudky Krajského súdu v Prešove vo veciach sp. zn. 6Co/119/2013, 19Co/194/2015, 4Co/145/2014..., viaceré rozhodnutia Krajského súdu v Žiline, napr. spis. zn. 6Co/674/2015, 6Co/46/2016)] a o ktorých rozhodnutiach má súd vedomosť zo svojej činnosti (§ 186 ods. 1 . Súd sa tak s odkazom na plejádu či už citovaných, alebo len označených rozhodnutí odvolacích súdov nestotožnil s argumentáciou žalobcu, ktoré mala podporiť ním označená rozhodovacia činnosť súdov prvej inštancie, teda súdov nižšieho stupňa.(čl. 2 ods. 2 50. Súd musí konštatovať, že v konaní nevyšlo najavo naplnenie vyššie uvedených podmienok pre vznik oprávnenia SlSp ako banky postúpiť žalovanú pohľadávku voči klientom (žalovaným I. a II.) z predmetnej zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX aj bez ich súhlasu. Pokiaľ ide o časť pohľadávky zodpovedajúcej splátkam vo výške 129,22 eur splatným v období od 20.01.2011 do 20.03.2015, t. j. celkovo vo výške 6.590,22 eur (51 splátok x 129,22 eur), keďže žalobca v konaní nepreukázal a ani toto nevyšlo najavo, že ku dňu postúpenia pohľadávky, t. j. ku dňu 21.12.2010 vôbec došlo k ich predčasnej splatnosti (žalobca v konaní zásadne tvrdil opak, a to že k „zosplatneniu“ pohľadávky došlo až listom spoločnosti Platiť sa oplatí s. r. o. zo dňa 17.02.2011). V zmysle už vyššie uvedeného tak nebolo preukázané, že SlSp ako banka bola bez súhlasu dlžníkov (žalovaní I. a II.), ktorý žalobca v konaní mimo iné nepreukázal, postúpiť nesplatnú časť svojej pohľadávky vyplývajúcej z predmetnej zmluvy o

splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX. Rovnako však nebolo žalobcom preukázané naplnenie podmienok pre vznik oprávnenia SlSp ako banky bez súhlasu dlžníkov (žalovaných I. a II.) postúpiť pohľadávku z predmetnej zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX aj v ďalšej časti zodpovedajúcej splátkam splatným v období od 20.10.2010 do 20.12.2010, t. j. vo výške 387,66 eur (3 splátky x 129,22 eur), a to aj napriek tomu, že už išlo o splátky, ktorých splatnosť nastala pred postúpením pohľadávky, t. j. pred 21.12.2010, avšak omeškanie dlžníkov (žalovaných I. a II.) v prípade týchto splátok netrvalo nepretržite viac ako 90 dní. Napokon žalobcom nebolo preukázané naplnenie podmienok pre vznik oprávnenia SlSp ako banky bez súhlasu dlžníkov (žalovaných I. a II.) postúpiť pohľadávku z predmetnej zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX aj v zvyšnej časti zodpovedajúcej splátkam splatným v období od 20.11.2008 do 20.09.2010, t. j. vo výške 2.972,06 eur (23 splátok x 129,22 eur), a to aj napriek tomu, že už išlo o splátky, ktorých splatnosť nastala viac ako 90 dní pred postúpením pohľadávky (teda dlžníci - žalovaní I. a II. boli v omeškaní s plnením týchto splátok nepretržite dlhšie ako 90 dní), t. j. pred 21.12.2010, avšak žalobca v konaní nepreukázal, že k tomuto omeškaniu došlo aj napriek písomnej výzve SlSp ako banky podľa cit. ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Súd zdôrazňuje, že žalobca v konaní aj napriek vedomosti o znení ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. a možnosti prieskumu platnosti postúpenia ním uplatňovanej pohľadávky súdom (toto vyplýva jednoznačne implicitne z podania jeho právneho zástupcu zo dňa 22.02.2017), neprodukoval v konaní ani len tvrdenie o takejto výzve banky, nie to ju ešte označil ako dôkaz. 51. Zároveň nevyšlo v konaní najavo (a ani žalobca neprodukoval takéto tvrdenia), že by žalovaný ako dlžník udelil SlSp súhlas na postúpenie (a tento súhlas nie je možné vyvodiť ani zo žalobcom tvrdeného, ale nepreukázaného obsahu ust. bodu 18.14. Všeobecných obchodných podmienok SlSp, ktoré mali byť súčasťou predmetnej zmluvy o splátkovom úvere (k tomu viď ďalšie odseky č. 52 až 56 odôvodnenia tohto rozsudku), žalovanej pohľadávky vyplývajúcej z predmetnej zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX. 52. V zmysle žalobcom tvrdeného ust. bodu 18.14. Všeobecných obchodných podmienok SlSp (ďalej len „VOP“), mal klient (dlžník, žalovaní I. a II.) výslovne súhlasiť s tým, že „Banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje Pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či Banka vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou akúkoľvek požiadavku, alebo nie, voči Klientovi na tretiu osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu osobu. Klient je oprávnený postúpiť svoje pohľadávky voči Banke alebo previesť svoje záväzky voči nej na tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim písomným súhlasom Banky.“. Súd na toto vyhlásenie klienta (žalovaných I. a II. neprihliadal, keďže aj v prípade existencie takéhoto ustanovenia VOP (keďže žalobca ich obsah nepreukázal), by bolo potrebné považovať túto zmluvnú podmienku za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa cit. ust. § 53 ods. 1 OZ, ktorá je absolútne neplatnou podľa cit. ust. § 53 ods. 4 OZ. Na daný záväzkovo-právny vzťah medzi SlSp a žalovanými ako dlžníkom založený predmetnou zmluvou o splátkovom úvere sa bez akýchkoľvek pochybností primerane vzťahovala úprava podľa cit. ust. § 52 a nasl. OZ, a to aj napriek tomu, že v čase uzavretia zmluvy ust. § 52 ods. 1 definovalo spotrebiteľskú zmluvu, ako kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti a zmluvu podľa ust. § 55, ak zmluvnými stranami boli na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Neznamená to však, že by v danom prípade nešlo o zmluvu spotrebiteľskú, a to vzhľadom k tomu, že táto predmetná zmluva o splátkovom úvere č. 0362698952 má všetky znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa cit. ust. § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, teda že bez najmenších pochybností išlo o tzv. formulárovú zmluvu, ktorá bola uzavieraná vo viacerých prípadoch a spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom ovplyvnil nemohol. Potom v zmysle cit. ust. § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. sa na túto zmluvu vzťahujú primerane ust. § 52 a nasl. v znení zákona č. 150/2004 Z. z. 53. V zmysle cit. ust. § 53 ods. 1 možno považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku len takú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá nebola individuálne dojednaná (§ 52 ods. 1 a súčasne (kumulatívne) ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Súd v danom prípade dospel k záveru o naplnení oboch podmienok a potrebe deklarovať (v prípade jej existencie) neplatnosť dotknutej zmluvnej podmienky podľa ust. bodu 18.14. VOP ako neprijateľnej zmluvnej podmienky. (neprijateľnosť obsahovo totožnej zmluvnej podmienky SlSp súd judikoval už v rozsudku č. k. 6C/96/2014-82 zo dňa 13.10.2015 potvrdeného rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 5Co/48/2016-123 zo dňa 23.02.2016, v rozsudku č. k. 6C/177/2014-83 zo dňa 06.10.2015 potvrdeného rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 11Co/79/2016-128 zo dňa 17.05.2016, rozsudkom č. k. 6C/117/2013-87 zo dňa 22.01.2016 potvrdenom rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 7Co/199/2016-124 zo dňa 29.06.2016, rozsudkom č. k. 6C/285/2013-172 zo dňa

01.03.2016 potvrdenom rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 7Co/270/2016-210 zo dňa 26.10.2016; súd má o tom vedomosť zo svojej činnosti - išlo o vec toho istého zákonného sudcu, ako v prejednávanej veci). 54. Splnenie prvého predpokladu pre deklarovanie neprijateľnosti dotknutej zmluvnej podmienky, a to že vyplývala z vopred dodávateľom pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy a jej obsah spotrebiteľ (v danom prípade dlžník - žalovaní I. a II.) nemohol individuálne ovplyvniť, nepochybne plynie už len zo samotného faktu, že táto zmluvná podmienka mala byť obsiahnutá vo vopred SlSp predformulovaných VOP, ktoré boli účinné od 01.08.2002 (ako sa to udáva v čl. V. bod 2 predmetnej zmluvy o splátkovom úvere, t. j. ešte pred jej uzavretím dňa 17.03.2005) a ktoré ako neoddeliteľnú súčasť zmluvných podmienok zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 17.03.2010 bol nútený dlžník - žalovaní I. a II. prijať, ak chcel vstúpiť do zmluvného vzťahu s bankou - SlSp ako veriteľom. 55. Naplnenie druhého predpokladu pre deklarovanie neprijateľnosti dotknutej zmluvnej podmienky, t. j. že spôsobovala (v prípade jej existencie) značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, súd videl v tom, že jednak touto zmluvnou podmienkou banka zrejme obchádzala už uvedené ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. (resp. v čase účinnosti VOP do 31.12.2008 ods. 7) a súčasne v tom, že spotrebiteľ (v danom prípade dlžník žalovaný) už vopred pri samotnom uzavretí zmluvného vzťahu s bankou dával súhlas s postúpením akýchkoľvek pohľadávok bankou voči nemu ako dlžníkovi, resp. s prevodom akýchkoľvek záväzkov banky voči nemu, na tretiu osobu (teda aj na zahraničný subjekt, voči ktorému domôcť sa práva zo strany spotrebiteľa by bolo sťažené), zatiaľ čo spotrebiteľ vôbec takýto súhlas banky na postúpenie pohľadávky voči banke, resp. prevod záväzku voči banke, na tretiu osobu nedostal a bol oprávnený na postúpenie pohľadávky, resp. prevod záväzku, voči banke na tretiu osobu zásadne s jej predchádzajúcim písomným súhlasom. Takáto úprava práv a povinností dodávateľa (v tomto prípade banky - SlSp) a spotrebiteľa (v tomto prípade dlžníka žalovaných I. a II.) zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. 56. Vzhľadom k vyššie uvedenému nenaplneniu podmienok podľa cit. ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. pre vznik oprávnenia SlSp postúpiť žalovanú pohľadávku na žalobcu bez jeho súhlasu, súd hľadel na dvojstranný právny úkon SlSp a žalobcu, t. j. na zmluvu o postúpení pohľadávok č. 1128/2015/CE zo dňa 29.09.2015 v časti postúpenia žalovanej pohľadávky s príslušenstvom, ako na (absolútne) neplatný právny úkon urobený v rozpore so zákonom podľa cit. ust. § 39 OZ. Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu súd totiž prihliada bez toho, aby to strana sporu namietala, teda z úradnej povinnosti (ex officio). Na základe neplatného právneho úkonu však žalobca nemohol nadobudnúť žalovanú pohľadávku s príslušenstvom a právami s ňou spojenými a teda nemohol vstúpiť do práv veriteľa a súčasne nebol oprávnený požadovať od žalovaných I. a II. ako dlžníkov a žalovaného III. ako ručiteľa uspokojenie žalovanej pohľadávky s príslušenstvom. 57. V kontexte argumentácie žalobcu týkajúcej sa možnosti/nemožnosti vyslovenia neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok z dôvodu nenaplnenia podmienok ustanovených v ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., ako ju žalobca produkoval v podaní zo dňa 22.02.2017 (súd konštatuje, že o aplikácii tohto ustanovenia v prejednávanej veci zo strany súdu boli strany sporu upovedomené na pojednávaní dňa 31.03.2017, ktorého sa však žalobca a ani jeho právny zástupca nezúčastnili, pričom však ešte pred tým svoju argumentáciu k tejto právnej otázke súdu predložili práve v podaní zo dňa 22.02.2017 zrejme uvedomujúc si, že súd pristúpi k posudzovaniu platnosti časti predmetnej zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1128/2015/CE zo dňa 29.09.2015, ktorou bola postúpená žalovaná pohľadávka, keďže logicky by v opačnom prípade žalobca nemal dôvod takúto argumentáciu v spore súdu predkladať), súd považuje za potrebné uviesť nasledovné. 58. Ak žalobca argumentoval pri výklade ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. odkazujúc na ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z., resp. zákona č. 258/2001 Z. z., ktoré neodkazujú v žiadnej časti na zákon č. 483/2001 Z. z., z čoho vyvodil, že nie je správne aplikáciou ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., túto argumentáciu je možné považovať vzhľadom na skutočnosť, že zákon č. 129/2010 Z. z. sa nevzťahuje v zmysle cit. ust. § 25 ods. 1 na právne vzťahy, ktoré vznikli pred 11.06.2010 na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pretože tieto sa spravujú podľa doterajších predpisov, ako aj vzhľadom na uvedené v odseku č. 44 odôvodnenia tohto rozsudku, že daný záväzkovo-právny vzťah medzi SlSp a žalovanými I. a II. sa nespravoval ani zákonom č. 258/2001 Z. z., keďže v danom prípade nešlo o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, za bezpredmetnú. V konečnom dôsledku sa však s touto časťou argumentácie žalobcu súd už vysporiadal v odseku č. 48 odôvodnenia tohto rozsudku. Súd v ďalšom poukazuje na to, že s touto argumentáciou sa vysporiadal aj Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v rozsudku č. k. 7Co/199/2016-124 zo dňa 29.06.2016, v zmysle ktorého: „...ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách je zákonom lex specialis vo vzťahu k ust. § 4 ods. 6 Zákona č. 258/2001 Z. z. a ďalej k ust.

§ 524 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré všeobecne upravujú podmienky postúpenia pohľadávky v spotrebiteľských vzťahoch. Inými slovami, ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách je potrebné aplikovať na oblasť tých právnych vzťahov, ktoré boli na základe Zákona č. 483/2001 Z. z. uzatvárané, do tohto rámca patrí aj oblasť právnych vzťahov, na základe uzatvorených zmlúv o úvere (poskytnutých bankou), pričom subjektom týchto právnych vzťahov môžu byť aj fyzické osoby - spotrebitelia. Ust. § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka a ust. § 4 ods. 6 Zákona č. 258/2001 Z. z. upravujú podmienky postúpenia pohľadávky v širokom okruhu právnych vzťahov (z hľadiska predmetu subjektov); avšak ak predmetom právneho vzťahu je poskytnutie úveru bankou, ktorého subjektom (veriteľom) je banka, osobitne Zákon o bankách upravuje podmienky, za ktorých je možné pohľadávku postúpiť tretej osobe.“. (obdobne už aj cit. rozsudok Krajského súdu v Žiline spis. zn. 6Co/257/2016 zo dňa 25.01.2017) 59. Na predmetnom posúdení platnosti dotknutej časti zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1424/2010/ CE zo dňa 21.12.2010 súdom nemôže nič zmeniť ani argumentácia žalobcu spočívajúca v preferencii výkladu právnych úkonov v prospech ich platnosti (s odkazom na judikatúru Ústavného súdu SR rozhodnutia spis. zn. I. ÚS 640/2014 a spis. zn. IV. ÚS 15/2014, resp. Ústavného súdu ČR spis. zn. III. ÚS 3900/2012), a to vzhľadom k tomu, že súd v konaní neposudzoval platnosť dvojstranného právneho úkonu SlSp a žalobcu z dôvodu jeho nedostatkov podľa ust. § 37 ods. 1 OZ, ale v kontexte výkladu právnej normy, konkrétne cit. ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., t. j. v kontexte abstraktného skúmania zákonných podmienok oprávnenia banky postúpiť svoju pohľadávku voči klientovi na iný subjekt bez súhlasu klienta a s týmto spojenej platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky banky na iný subjekt. Ako už bolo vyššie uvedené, súd dospel k takému právnemu posúdeniu, že na platné postúpenie pohľadávky banky voči klientovi bez jeho súhlasu je nutné, aby boli naplnené podmienky pre vznik oprávnenia banky postúpiť pohľadávku voči klientovi na iný subjekt podľa cit. ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. V prejednávanom prípade naplnenie týchto podmienok preukázané nebolo, z čoho súd vyvodil neplatnosť dotknutej časti zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1424/2010/CE zo dňa 21.12.2010 podľa cit. ust. § 39 pre rozpor so zákonom. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že zákon č. 483/2001 Z. z. explicitne v znení dotknutého ust. § 92 ods. 8, ani v znení iného ustanovenia, nestanovuje, že by v prípade nenaplnenia podmienok stanovených v ust. § 92 ods. 8 bola zmluva o postúpení pohľadávky banky voči klientovi neplatná. Cit. ust. § 39 postihuje neplatnosťou práve právne úkony, ktoré svojim obsahom alebo účelom odporujú zákonu alebo ho obchádzajú alebo sa priečia dobrým mravom. Samotná skutočnosť, že právny úkon svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu (ako v predmetnom prípade, kde právny úkon odporoval zákonu o bankách, ktorý v ust. § 92 ods. 8 výslovne stanovuje, za splnenia akých podmienok je banka oprávnená bez súhlasu klienta postúpiť pohľadávku na iný subjekt ako inú banku, pričom tieto podmienky v danom prípade splnené neboli), ako to predpokladá dotknuté ust. § 39 OZ, vôbec nemusí byť (a ani nie je) explicitne vyjadrená v dotknutom zákone, ktorého obsahu alebo účelu takýto právny úkon odporuje. 60. Z vyššie uvedených dôvodov tak súd pre nedostatok vecnej legitimácie žalobcu v prejednávanej veci žalobu v celom rozsahu, na ktorom žalobca po čiastočných späťvzatiach podaniami zo dňa 31.07.2014 a dňa 22.02.2017, zamietol. 61. Podľa ust. § 145 ods. 2 CSP, ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej. 62. Podľa ust. § 146 ods. 1 CSP, súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie. 63. Podľa ust. § 144 CSP, žalobca môže vziať žalobu späť. 64. Podľa ust. § 145 ods. 2 CSP, ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej. 65. Podľa ust. § 146 ods. 1 CSP, súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie. 66. Súd zároveň rozhodol týmto rozsudkom aj o zastavení konania o časti žaloby (§ 145 ods. 2 , ktorou si žalobca uplatňoval nároky prevyšujúce nárok na zaplatenie sumy 9.949,94 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 9.949,94 eur od 21.03.2015 do zaplatenia (ako je tento skutkovo opísaný v podaní žalobcu zo dňa 22.02.2017 uvedenom v odseku č. 5 odôvodnenia tohto rozsudku), a to na základe podaní žalobcu zo dňa 31.07.2014 a zo dňa 22.02.2017, ktoré súd podľa ich obsahu (§ 124 ods. 1 posúdil ako čiastočné späťvzatie žaloby podľa ust. § 144 v spojení s ust. § 145 ods. 2 s tým, že žalovaní I. až III. s uvedeným čiastočným späťvzatím žaloby súhlasili (§ 146 ods. 1 . 67. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

68. Podľa ust. § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. 69. Podľa ust. § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 70. Žalovaní I. až III. boli v konaní v celom rozsahu úspešní, preto im súd v zmysle cit. ust. § 262 ods. 1 priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu 100 %. Za úspešných súd považoval žalovaných aj v časti konania, ktoré bolo na základe čiastočných späťvzatí žaloby žalobcom zo dňa 31.07.2014 a zo dňa 22.02.2017 zastavené a teda žalobca procesne zavinil zastavenie tejto časti konania, keďže žalobu čiastočne zobral späť nie však pre správanie samotných žalovaných. (§ 256 ods. 1

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Žilina. Podľa ust. § 125 ods. 1 CSP, odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podľa ust. § 125 ods. 2 CSP, odvolanie urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. Podľa ust. § 125 ods. 3 CSP, odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Podľa ust. § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisovej značky konania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Podľa ust. § 364 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa ust. § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa ust. § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Podľa ust. § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa ust. § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).