Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

12CoP/4/2017

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a JUDr. Jany Haluškovej, v právnej veci starostlivosti o maloletú Y. F. V. nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom ako matka, zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny vo O. N., dieťa rodičov - matky Y. W. nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom I. X, XXX XX O. N., právne zastúpenej JUDr. Vladimírom Barcíkom advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Mierová 1, 990 01 Veľký Krtíš, a otca W. V. nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom W. X/XX, E., v odvolacom konaní právne zastúpeného JUDr. Jozefom Školníkom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Mierová 1, 990 01 Veľký Krtíš, v konaní o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, na základe odvolania otca proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš č.k. 7P/93/2016-87 zo dňa 26. 10. 2016, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš vo výroku, ktorým určil otcovi vyživovaciu povinnosť voči maloletej (druhý výrok) a v závislom výroku o splatnom (zročnom) výživnom (tretí výrok) z r u š u j e a vec mu v tomto rozsahu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. 1. Okresný súd Veľký Krtíš ako súd prvej inštancie (ďalej aj „súd prvej inštancie“ event. „prvoinštančný súd“) rozsudkom zo dňa 26. 10. 2016 zveril maloletú Y. F. V., nar. XX. XX. XXXX (ďalej aj „maloletá“) do osobnej starostlivosti matke, ktorá bude maloletú zastupovať a spravovať jej majetok (prvý výrok). Otcovi maloletej (ďalej aj „otec“) uložil s účinnosťou od 12. 05. 2016 povinnosť prispievať na výživu maloletej výživným vo výške 150 Eur mesačne, s tým, že uvedené výživné je splatné k rukám matky maloletej (ďalej aj „matka“) vždy do 15. dňa v mesiaci vopred (druhý výrok). Splatné výživné za obdobie od 12. 05. 2016 do 26. 10. 2016 vo výške 846 Eur povolil otcovi splácať v mesačných splátkach po 20 Eur, splatných súčasne s bežným výživným, počínajúc mesiacom november 2016 s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia (tretí výrok). Zároveň upravil styk otca s maloletou tak, že otec je oprávnený stýkať sa s maloletou každý nepárny týždeň v mesiaci v sobotu od 10.00 hod. do 12.00 hod. s tým, že otec maloletú prevezme pred bytom matky a matke ju taktiež pred jej bytom odovzdá (štvrtý výrok). Matke uložil povinnosť maloletú na uvedený styk s otcom riadne pripraviť a maloletú mu riadne odovzdať (piaty výrok). 1. 2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval, že matka v návrhu žiadala, aby súd zveril maloletú do jej osobnej starostlivosti. Zároveň žiadala, aby súd uložil otcovi s účinnosťou od 01. 09. 2015 povinnosť prispievať na výživu maloletej výživným vo výške 150 Eur mesačne a aby mu zároveň umožnil styk s maloletou každú párnu sobotu v mesiaci od 9,00 hod. do 12,00 hod. za jej prítomnosti, s tým, že maloletú si prevezme pred jej bytom a taktiež ju pred jej bytom odovzdá. Matka v návrhu uviedla, že s otcom maloletej, ktorá pochádza z ich spolužitia, nie sú manželia. V čase narodenia maloletej obidvaja žili a pracovali v B. a to približne do šiestich mesiacov veku maloletej, kedy ona bola na materskej dovolenke a otec pracoval, pričom však v mesiaci august 2015 prestal pracovať a spoločne sa vrátili na Slovensko. Otec je od vtedy nezamestnaný. Ďalej uviedla, že vzťahy medzi ňou a otcom maloletej sa postupne začali zhoršovať a vyhrotili sa tak, že od novembra 2015 spolu nežijú. Otec nikde nepracuje,

na výživu maloletej neprispieva žiadnou čiastkou aj napriek tomu, že ona na neho naliehala, aby sa zamestnal a na výživu maloletej prispieval, čo sa však minulo účinkom. Uviedla, že ich vzájomný vzťah je neznesiteľný. Okrem toho v návrhu poukázala na to, že je zamestnaná, pracuje pre spoločnosť M. M. N. so zárobkom do 2.000 Eur, pričom otec nepracuje z vlastnej viny, žiadna objektívna prekážka mu nebráni, aby sa zamestnal, aby si mohol plniť svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť. 1. 3. V ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na vzájomnej vyjadrenia rodičov maloletej a na vykonané dokazovanie a následne uviedol: „Z vykonaného dokazovania mal súd nesporne preukázané, že rodičia maloletého dieťaťa nie sú manželia a títo ani nežijú v spoločnej domácnosti, matka žije sama spolu s maloletým dieťaťom a otec maloletého dieťaťa žije sám, miesto trvalého bydliska má určené v Obci E., W. X v rodinnom dome svojej starej matky. V čase rozhodnutia súdu o návrhu matky sa otec maloletej nachádzal vo väzbe (...). Zároveň z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že rodičia maloletého dieťaťa majú vzájomne veľmi narušené vzťahy. Otec maloletej na výživu maloletej neprispieva žiadnou čiastkou v podstate už od minulého roku, tento pracoval u označeného zamestnávateľa v B. republike, kde podľa svojho vyjadrenia vykonával funkciu obchodného riaditeľa s priemerným mesačným zárobkom 2.000 Eur spolu s diétami, pričom pracovný pomer u tohto zamestnávateľa skončil na základe dohody o skončení pracovného pomeru a to podľa vyjadrenia otca v dôsledku toho, že so svojim nadriadeným mal narušené vzťahy pričom tak ako to uviedol, pokiaľ by on nebol skončil pracovný pomer dohodou bola by mu daná výpoveď. Z vykonaného dokazovania bolo zároveň preukázané, že v súčasnej dobe otec maloletej (...) nikde nepracuje, nemá žiaden príjem. Zo správy z prešetrenia pomerov u otca maloletej mal súd preukázané, že šetrenie v rodine otca bolo vykonané dňa 11.08.2016, kedy bolo zistené, že otec maloletej na adrese trvalého pobytu teda E., W. X nežije, býval v záhradkárskej oblasti v Obci E. - pivnica a obýval chatu, ktorá bola vo vlastníctve jeho tety zo M., táto pozostávala z dvoch izieb, jednej zariadenej a z kuchyne a príslušenstva. Túto chatu obýval na základe ústneho súhlasu svojej tety a podľa jeho vyjadrenia sa jednalo o obmedzenú dobu na kedy mal povolenie obývať túto nehnuteľnosť. Úrad práce ďalej uviedol, že podľa vyjadrenia otca je tento nezamestnaný od septembra 2015 a nie je vedený ani v evidencii uchádzačov o zamestnanie, je bez príjmu, nevlastní žiaden majetok. V spoločnej domácnosti žil s matkou maloletého dieťaťa a to až do novembra 2015, kedy spoločnú domácnosť opustil avšak o maloletú Y. F. má záujem, zvykol ju navštevovať, starať sa o ňu a to najmä aj v období keď matka išla za prácou do B.. Zároveň zo správy referátu poradensko - psychologických služieb vo O. N. zo dňa 20. 10. 2016 na (čl. 80) súd zistil, že bola vykonaná konzultácia s rodičmi maloletého dieťaťa s ohľadom na riešenie otázky styku otca s maloletým dieťaťom pričom otec maloletej v zmysle tejto správy prezentoval veľmi postupné uvedomovanie si faktu, že partnerský vzťah medzi ním a matkou dieťaťa je ukončený, avšak dlho dúfal, že existencia spoločného dieťaťa bude v prospech obnovenia partnerského vzťahu a s touto skutočnosťou sa len ťažko vyrovnáva. Zároveň v uvedenej správe referát poradensko - psychologických služieb konštatuje, že otec maloletej skutočnosť, že aktuálne nemá vytvorené podmienky na život považuje za dôsledok posledných rokov, kedy sa venoval partnerke. Zároveň uviedol, že má záujem pracovať v zahraničí, kde si postupne vybuduje zázemie a predpokladá, že sa bude vracať na Slovensko zo zahraničia približne raz za pol roka. Vtedy si predstavuje, že v tom čase bude maloletá hlavne s ním, avšak dovtedy chce byť s ňou čo najčastejšie a čo najdlhšie. Matka maloletej na individuálnej konzultácii uviedla, že partnerský rozchod je realitou najmä pre agresivitu zo strany otca maloletej voči nej. Priestor na obnovenie spolužitia už neexistuje a prezentovala stupňujúcu nedôveru voči osobe otca, jeho matke, avšak bola toho názoru, že má právo dieťa na prítomnosť obidvoch rodičov vo svojom živote, vrátane aj širšej rodiny, pričom považuje za optimálne na starostlivosť o tak malé dieťa ako je maloletá Y. F. podmienky za ktorých otec trávi väčšinu svojho času a v prípade zmeny podmienok na strane otca nevylučuje aj možnosť rozšírenia frekvencie resp. jeho kontaktov s maloletou ale aj so starou matkou. Na diadickú konzultáciu sa otec maloletej už nedostavil, pričom podľa vyjadrenia matky bol tento vzatý do väzby za porušenie podmienky, ktorá mu bola daná a ktorá predstavovala podľa znalosti súdu to, že sa k matke nemohol priblížiť na 5 metrov. Záver z konzultácie s rodičmi predstavoval stanovisko úradu práce v tom smere, že vzhľadom na postoj obidvoch rodičov sa javí vhodné klinická diagnostika osobnosti obidvoch rodičov.“ 1. 4. Po citácií ustanovení § 36 ods. 1, § 62 ods. 1, 2, 4, 5, § 75 ods. 1, § 77 ods. 1 a § 25 ods. 1, 2 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o rodine“) prvoinštančný súd uviedol, že „pri svojom rozhodovaní vychádzal z vyššie citovaných ustanovení zákona. Mal nesporne preukázané, že od novembra 2015 rodičia maloletého dieťaťa, ktorí nie sú manželia, nežijú v spoločnej domácnosti. Otec maloletej opustil spoločnú domácnosť pričom v súčasnej dobe žije sám, tiež matka maloletej žije sama spolu s maloletou a táto výlučne sama zabezpečuje osobnú starostlivosť o maloleté dieťa. Súd mal nesporne preukázané, že jej starostlivosť o maloleté dieťa je dobrá, na dobrej úrovni, dieťa má zabezpečené všetky podmienky potrebné k svojmu fyzickému

rastu a rozvoju, nedisponuje s informáciami pre ktoré by súd dieťa zveriť matke nemohol. Zároveň tiež pokiaľ sa týka stanoviska otca maloletého dieťaťa tento vyjadril pri svojom výsluchu súhlas s tým, aby maloletá bola zverená do osobnej starostlivosti matke. Súd preto potom aj s prihliadnutím na útly vek maloletého dieťaťa ako aj na súčasnú osobnú starostlivosť matky o maloleté dieťa maloleté dieťa zveril do jej osobnej starostlivosti pričom matka maloletého dieťaťa bude maloleté dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok.“ 1. 5. V súvislosti s odôvodnením rozhodnutia o úprave styku prvoinštančný súdu uviedol, že „pokiaľ sa týka úpravy styku matka sa podaným návrhom domáhala, aby bol upravený aj styk otca s maloletou za jej prítomnosti pričom však v priebehu konania na pojednávaní dňa 26. 10. 2016 uviedla, že s prihliadnutím na situáciu, ktorá nastala v priebehu celého konania, čo znamená že otec maloletého dieťaťa bol pre porušenie podmienky vo vzťahu k jej osobe (a to podmienka priblížiť sa k nej na vzdialenosť 5 m podľa vedomostí súdu) vzatý do väzby, matka maloletého žiadala styk neupraviť, pričom však s poukazom na dikciu ustanovenia § 25 ods. 2 Zákona o rodine, keďže sa úpravy styku domáhal otec súd preto potom pristúpil k úprave styku otca s maloletou.“ Následne v tejto súvislosti uviedol, že „s prihliadnutím na situáciu, keďže tak ako to vyplynulo z vykonaného dokazovania otec maloletej aj napriek tomu, že mal trvalé bydlisko v Obci E. na tejto adrese sa nezdržiaval, v čase konania sa zdržiaval na chate v Obci E., kde nemal vytvorené vhodné podmienky. Aj napriek tomu, že rodinní príslušníci otca - matka a staré matky deklarovali možnosť tráviť styk s maloletou v ich rodinnom prostredí, súd bol toho názoru, že maloletá vzhľadom na svoj útly vek potrebuje stabilné prostredie, ktoré by dobre poznala, aby mohla v tomto tráviť dlhší čas tak ako to prezentoval otec, pričom v tejto súvislosti súd prihliadol aj na stanovisko matky, ktorá v podstate v priebehu celého konania prezentovala svoj názor a vôľu a právo dieťaťa na obidvoch rodičov s tým, že otcovi umožní kontakt s dieťaťom aj na základe vzájomnej dohody, preto potom v podstate súdom upravený styk predstavuje len určitý súdom garantovaný kontakt otca s maloletým dieťaťom, pokiaľ by nedošlo k dohode rodičov o tomto styku v širšom rozsahu.“ Zároveň poukázal na to, že „sám otec nemal predstavu o tom, akým spôsobom by sa chcel s maloletým dieťaťom stretávať, kedy prezentoval len čo najširší a najčastejší styk s dieťaťom, pričom však v tejto súvislosti súd poukazuje na denný režim dieťaťa, na potrebu stability rodinného prostredia a jeho záujem. Pri rozhodovaní o úprave styku súd vzal do úvahy aj tú skutočnosť, že dieťa je vo veku X,X roka, je teda útleho veku pričom v súčasnej dobe to je v čase, kedy súd rozhodoval o úprave práv a povinností k maloletému otec ani fyzicky nie je schopný si pre dieťa prísť a vyzdvihnúť ho nakoľko sa nachádza vo väzbe. Zároveň tento ani nemá vytvorené vhodné podmienky pre to, aby mohol s maloletým dieťaťom plnohodnotne stráviť čas, ktorý by mal určený s maloletým dieťaťom. Tak ako už bolo uvedené, dieťa vzhľadom na svoj vek potrebuje mať zabezpečené s ohľadom na svoj denný režim všetky podmienky, ktoré otec v súčasnej dobe zabezpečiť nevie a nemôže. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že nemá žiaden príjem v podstate ho financujú len jeho rodičia resp. príbuzní. Je nesporné, že otec maloletého dieťaťa v súčasnej dobe nemá stabilné prostredie pričom striedanie miesta styku dieťaťu v tak útlom veku by mohlo určitým spôsobom pôsobiť negatívne, keďže na prostredie u starých rodičov otca, resp. u matky otca dieťaťa nie je úplne zvyknuté, avšak je potrebné záverom k úprave styku poukázať na vyjadrenie matky maloletého dieťaťa, pokiaľ sa týka umožnenia kontaktov otcovi s dieťaťom, ktorá nemala vážnejšie výhrady voči tomu, aby sa otec s maloletým dieťaťom stretával a sama mu tieto kontakty umožňovala bez jej prítomnosti. Styk otca s maloletým dieťaťom tak ako ho upravil súdnym rozhodnutím súd predstavuje rámcový základ pre stretávanie sa dieťaťa s otcom, jedná sa len o určitú garanciu styku otca s maloletým dieťaťom, čo však neznamená, že by matka maloletého dieťaťa práve v záujme maloletého dieťaťa nemohla umožniť absolvovať stretávanie sa dieťaťa s otcom odklonom od takto stanoveného a upraveného styku a to podľa toho, čo budú vyžadovať potreby a najlepší záujem maloletého dieťaťa. V tejto súvislosti najmä s prihliadnutím na súčasný stav vzťahov medzi rodičmi, ktoré nie sú ideálne resp. harmonické, vymedzenie konkrétneho termínu vrátane presných hodín odovzdania resp. vrátenia dieťaťa vytvára pozitívny rámec pre jednotlivé stretnutia. Podľa názoru súdu takto bude rešpektovaný najmä záujem maloletého dieťaťa, ktorý je prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa maloletých detí.“ 1. 6. V súvislosti s odôvodnením rozhodnutia o výživnom súd prvej inštancie uviedol: „Súd o výživnom na maloleté dieťa rozhodol v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami § 62 a § 75 Zákona o rodine. Z uvedených zákonných ustanovení nesporne vyplýva, že rodičia maloletého dieťaťa sú povinní prispievať na výživu maloletého dieťaťa pričom plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará pričom výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Zároveň pri určení výživného súd prihliada na odôvodnené potreby oprávneného ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Je potrebné

zdôrazniť, že na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania. Uvedené zákonné ustanovenia je potrebné vzhliadnuť aj na prípad otca maloletého dieťaťa to znamená, že sa jedná o situáciu, kedy sa bez vážneho dôvodu vzdal výhodného zamestnania, ktoré mu poskytovalo väčší príjem a to bez toho, aby si v dohľadnej dobe zabezpečil porovnateľný zdroj príjmu tak, aby plnenie vyživovacej povinnosti k dieťaťu nebolo ohrozené. Na znížený príjem resp. na situáciu, že nedisponuje otec maloletého dieťaťa v tomto prípade žiadnym príjmom by bolo možné prihliadnuť len vtedy, ak by preukázal dôležitý dôvod, ktorý vznikol objektívne bez jeho zavinenia, ktorým by mohlo byť napr. výrazné zhoršenie zdravotného stavu, ktoré by mu znemožňovalo doterajší výkon práce, alebo by to mohlo byť aj skončenie pracovného pomeru z organizačných dôvodov a pod. Jedná sa o také dôvody, ktoré on ako povinný rodič ovplyvniť nemôže. V prejednávanom prípade bolo nepochybne preukázané, že k ukončeniu pracovného pomeru otca u jeho zamestnávateľa došlo dohodou na podnet otca dieťaťa napriek tomu, že dohodu o pracovnej činnosti mal uzavretú resp. zmluvu o pracovnom pomere mal uzavretú na dobu určitú pričom tak, ako to sám súdu ozrejmil, by bol dostal z pracovného pomeru výpoveď, čo v podstate svedčí o tom, že by k skončeniu pracovného pomeru došlo zavinením otca maloletého dieťaťa, kedy bolo zistené z jeho výsluchu, že k tejto situácii malo dôjsť v dôsledku jeho neprítomnosti v zamestnaní bez predchádzajúceho náležitého upozornenia svojho zamestnávateľa. Keďže ku skončeniu pracovného pomeru otca došlo zo subjektívnych dôvodu na strane otca, súd v tejto súvislosti postupoval pri rozhodovaní o výške výživného v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 75 ods. 1 Zákona o rodine a uvedené konanie otca posúdil ako vzdanie sa bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania a pri rozhodovaní vychádzal z potencionálneho príjmu otca, ktorý by on mohol dosahovať. Z predloženého potvrdenia o zárobku, ako aj z vyjadrenia otca je nesporné, že tento dosahoval príjem vo výške cca 2.000 Eur pričom z uvedeného príjmu by on bol schopný plniť si vyživovaciu povinnosť vo výške 150 Eur mesačne. Je nesporné, že aj matka maloletej má k dieťaťu vyživovaciu povinnosť, ktorú si ona plní aj výkonom osobnej starostlivosti, keďže dieťa je v útlom veku a ona sa o dieťa osobne stará. Je nesporné, že matka maloletého dieťaťa má v súčasnej dobe vyšší životný štandard, keďže jej príjem predstavuje cca 2.000 Eur mesačne podľa jej vyjadrenia. Výdavky, ktoré vznikajú matke v súvislosti so zabezpečovaním potrieb dieťaťa predstavujú bežné výdavky spojené s vývojom, fyzickým rastom maloletého dieťaťa ale aj so zabezpečením ostatných vývinových potrieb dieťaťa, či už sú to uspokojovanie kultúrnych záujmových potrieb, ale aj rekreačných potrieb. Pri tom v tejto súvislosti je potrebné uviesť, že maloleté dieťa si samo nemôže uspokojiť svoje potreby a teda je výlučne na rodičoch dieťaťa, aby mu tieto potreby zabezpečili prostredníctvom výživného. Je potrebné uviesť, že ani jeden z rodičov okrem maloletej a teda ani otec ďalšiu vyživovaciu povinnosť nemá. Všetky tieto okolnosti súd zvážil pri určovaní výšky výživného, pričom táto sa odráža vo výdavkoch, ktoré vznikajú v súvislosti so zabezpečovaním potrieb dieťaťa a výživné s prihliadnutím na potreby dieťaťa a schopnosti a možnosti otca dieťaťa tak, ako ho súd stanovil vo výške 150 Eur mesačne súd považoval za odôvodnené.“ 1. 7. V odôvodnení rozhodnutia týkajúcom sa splatného (zameškaného) výživného prvoinštančný súd konštatoval, že výživné určil s účinnosťou od podania návrhu na súd, t.j. od 12. 05. 2016, pričom uviedol, prečo neakceptoval návrh matky o zvýšenie výživného spätne od 01. 09. 2015. Keďže otec si vyživovaciu povinnosť voči maloletej neplnil, za obdobie od 12. 05. 2016 do doby rozhodovania prvoinštančného súdu mu vznikol dlh na výživnom vo výške 846 Eur. Tento nedoplatok na splatnom výživnom povolil otcovi splácať v mesačných splátkach po 20 Eur, pod stratou výhody splátok v prípade omeškania s riadnym plnením.

2. 1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal otec (prostredníctvom právneho zástupcu) v zákonnej lehote odvolanie, ktorým napadol výrok o určení jeho vyživovacej povinností voči maloletej (druhý výrok) a závislý výrok o splatnom (zročnom) výživnom (tretí výrok). Žiadal, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu v uvedených výrokoch „zrušil“ (pravdepodobne myslené „zmenil“ - poznámka odvolacieho súdu) a sám určil výšku výživného a to „v podstatne nižšej výške ako prvoinštančný súd.“ 2. 2. V odôvodnení odvolania poukázal na to, že po odchode z B. začali s matkou a maloletou žiť v spoločnej domácnosti vo O. N., s tým, že on si hľadal zamestnanie. Medzitým ale všetky svoje úspory investoval do bytu matky maloletej, ktorý prerábal, rekonštruoval a modernizoval. Taktiež investoval finančné prostriedky, svoju prácu a čas do rekonštrukcie chaty patriacej matke maloletej. Robil tak v dobrom úmysle, aby vytvoril čo najlepšie podmienky pre bývanie a život matky maloletej a samotnej maloletej. Konflikty medzi ním a matkou nastali až potom, keď sa mu minuli finančné prostriedky a nezabezpečil si zamestnanie. Matka maloletej začala neustále vyvolávať hádky, v dôsledku čoho dochádzalo medzi nimi ku vzájomným konfliktom a to vyvrcholilo tým, že ho matka maloletej vyhodila z bytu a zakázala mu i prístup na chatu. Zároveň na neho pôsobila tým spôsobom, že ak jej o okamžite

nezačne prispievať na domácnosť a na maloletú, postará sa o to, aby sa dostal do väzenia. Opätovnými trestnými oznámeniami sa jej to nakoniec aj podarilo a bol umiestnený do väzby v Z. Z.. Nemá žiadny majetok, nemá žiadny príjem a ukončenie jeho trestného stíhania je v nedohľadne. Za takýchto okolností nie je možné, aby bol zaviazaný prispievať na výživu maloletej výživným v sume 150 Eur mesačne. Namiesto toho, aby si konečne našiel adekvátne zamestnanie a mohol platiť výživné na maloletú, je držaný vo väzbe, kde samozrejme nemá žiadny príjem. Ďalej uviedol, že rozhodnutie prvoinštančného súdu ohľadom určenia výšky výživného považuje za nelogické, nakoľko nie je možné aby platil takéto výživné. Dlh na výživnom by sa len zvyšoval a do budúcnosti by mu vytvoril „obrovskú prekážku, ak by si svoje povinnosti chcel riadne a včas plniť.“ Poukázal i na to, že matka maloletej má podľa vlastného vyjadrenia príjem v sume 2.000 Eur mesačne a teda je schopná zabezpečovať potreby maloletej dovtedy, do kedy sa uzavrie jeho trestné konanie a bude mať možnosť riadne sa zamestnať a začať si riadne plniť svoje povinnosti.

3. Matka (prostredníctvom právneho zástupcu) v písomnom vyjadrení k odvolaniu otca navrhla, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil. Konštatovala, že je v možnostiach a schopnostiach otca prispievať na výživu maloletej výživným vo výške určenej prvoinštančným súdom. Poukázala i na to, že dôvodom ukončenia „výnosného zamestnania“ otca bolo jeho „neprístojné správanie“. Podľa jej názoru, „práci sa úmyselne vyhýba, túto si ani nehľadá, nie je evidovaný ani v evidencii nezamestnaných“ a teda „jeho tvrdenie, že namiesto toho, aby si hľadal adekvátne zamestnanie a mohol platiť výživné je vo väzbe, je klamstvom.“ Za klamstvo označila i ďalšie tvrdenia otca uvedené v odvolaní, týkajúce sa jeho investícií do úpravy jej bytu a rekonštrukcie jej chaty. Záverom poukázala na to, že nie je pravdou, že má príjem 2.000 Eur mesačne, to je minulosťou, nakoľko práve v dôsledku konania otca sa dostala do stavu, keď bola dlhodobo práceneschopná (od augusta do novembra 2016) a z toho dôvodu bola nútená ukončiť s bývalým zamestnávateľom svoj pracovný pomer, nakoľko tento nebol ochotný tolerovať jej dlhodobú neprítomnosť v práci.

4. Kolízny opatrovník maloletej sa k odvolaniu otca nevyjadril.

5. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok - ďalej aj „CSP“), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením § 65 a § 66 zák. č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej aj „CMP“), bez nariadenia pojednávania § 385 ods. 1, 2 a contrario a rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým určil otcovi vyživovaciu povinnosť voči maloletej (druhý výrok) a v závislom výroku o splatnom (zročnom) výživnom (tretí výrok) podľa § 389 ods. 1 písm. c) zrušil a v tomto rozsahu vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 , z nasledovných dôvodov:

6. 1. Ako vyplýva z vyššie uvedeného odôvodnenia, súd prvej inštancie pri určovaní výšky vyživovacej povinnosti otca voči maloletej vychádzal z ustanovenia § 75 ods. 1 Zákona o rodine (zákon č. 36/2005 Z.z. v znení zmien a doplnkov) a keďže na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že k ukončeniu jeho pracovného pomeru došlo „zo subjektívnych dôvodov“ na jeho strane, v zmysle uvedené ustanovenia posúdil jeho konanie ako vzdanie sa bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu a preto pri určovaní výšky jeho k vyživovacej povinnosti vychádzal s jeho potenciálneho príjmu, teda de facto z príjmu 2.000 Eur mesačne, ktorý dosahoval u svojho zamestnávateľa pred skončením pracovného pomeru. Tento záver prvoinštančného súdu by mohol byť v zásade správny, za predpokladu, že by ho nespochybňovali konkrétne okolnosti. Je síce nesporné, že otec ukončil pracovný pomer dohodou, ale prvoinštančný súd sa vôbec nezaoberal otázkou, čo bolo skutočným dôvodom skončenia jeho pracovného pomeru týmto spôsobom a uspokojil sa len formalistickým konštatovaním, že k ukončeniu jeho pracovného pomeru došlo de facto v dôsledku jeho zavinenia. Otec vo výpovedi na pojednávaní na prvoinštančnom súde dňa 23. 08. 2016 uviedol, že k ukončeniu jeho pracovného pomeru uvedeným spôsobom došlo v dôsledku toho, že medzi ním a zamestnávateľom došlo ku konfliktom a v prípade, ak by nedošlo k ukončeniu jeho pracovného pomeru dohodou, dostal by výpoveď. Zároveň však špecifikoval, čo bolo dôvodom vzniku konfliktu resp. nedorozumenia medzi ním a zamestnávateľom. Uviedol, že tým dôvodom bolo to, že išiel s maloletou do nemocnice, v dôsledku čoho nedošlo k pracovnému stretnutiu s jeho nadriadeným. Ide o závažné tvrdenie a ak je pravdivé, navodzuje iný pohľad na celý proces skončenia jeho pracovného pomeru (samozrejme, to nie je myslené z hľadiska pracovnoprávneho). Ak otec porušil svoje pracovnoprávne povinnosti tým, že uprednostnil záujem nemocnej dcéry (maloletej) s ktorou išiel do nemocnice a ak

v dôsledku toho bol „nútený“ ukončiť pracovný pomer, aplikácia druhej vety ustanovenia § 75 ods. 1 Zákona o rodine spôsobom ako to urobil súd prvej inštancie je sporná. Prvoinštančný súd však v tomto smere nevykonal žiadne dokazovanie a ako už bolo konštatované, uspokojil sa len formalistickým konštatovaním, že k ukončeniu jeho pracovného pomeru došlo de facto v dôsledku jeho zavinenia. Okrem toho, prvoinštančný súd vôbec neskúmal, či presťahovanie sa účastníkov konania na Slovensko bolo dôsledkom vzájomného konsenzu medzi otcom a matkou. V prípade, ak by to tak bolo, je málo pravdepodobné, že by si dokázal zabezpečiť zamestnanie, v ktorom by dosahoval pôvodný príjem. Za tejto situácie by potom i výška potenciálneho príjmu v zmysle uvedeného ustanovenia bola iná. Z uvedených dôvodov preto možno konštatovať, že rozhodnutie prvoinštančného súdu vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu. 6. 2. Ďalej odvolací súd poukazuje na to, že otec bol v dobe rozhodnutia prvoinštančného súdu vo väzbe, z čoho logicky vyplýva že objektívne nemal možnosť zabezpečiť si pravidelný príjem zodpovedajúcom jeho schopnostiam a možnostiam. Ak za tohto stavu (ktorý bol súdu prvej inštancie v dobe je rozhodovania známy), prvoinštančný súd zaviazal otca k povinnosti prispievať na výživu maloletej výživným vo výške 150 Eur mesačne, bez toho, aby mal náležite preukázané že platenie výživného v takejto výške je z jeho strany objektívne možné (napr. z preukázaných úspor a pod.), možno jeho rozhodnutie hodnotiť ako nesprávne. 6. 3. Okrem toho odvolací súd konštatuje, že prvoinštančný súd sa v odôvodnení rozhodnutia vôbec nezaoberal otázkou konkrétnych odôvodnených potrieb maloletej (determinovaný jej vekom), teda určitým a zrozumiteľným spôsobom nešpecifikoval konkrétne odôvodnené potreby maloletej, na uspokojovaní ktorých sa samozrejme primeraným spôsobom musí podieľať i matka maloletej a to i napriek tomu, že zabezpečuje i osobnú starostlivosť o maloletú. Z tohto hľadiska je preto jeho rozhodnutie nepreskúmateľné.

7. Z uvedených dôvodov preto odvolaciemu súdu neostávala iná možnosť ako rozsudok súd prvej inštancie vo výroku, ktorým určil otcovi vyživovaciu povinnosť voči maloletej (druhý výrok) a v závislom výroku o splatnom (zročnom) výživnom (tretí výrok) podľa § 389 ods. 1 písm. c) zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 , pričom v ďalšom konaní bude pokračovať vo vyššie naznačenom smere.

8. Odvolaním nenapadnuté výroky rozsudku prvoinštančného súdu o zverení maloletej do osobnej starostlivosti matke (prvý výrok) a o úprave styku (štvrtý a piaty výrok ) zostali nedotknuté (§ 367 ods. 2 .

9. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (391 ods. 2 .

10. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 .

11. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie ani na základe výzvy na plnenie (§ 379 ods. 1 a 2 , môže mu súd uložiť pokutu do 1.000,- Eur (§ 382 ods. 1 , rozhodnúť o zastavení výplaty rodičovského príspevku a prídavku na dieťa a príplatku k prídavku na dieťa (§ 383 ods. 1 alebo odňať maloletého tomu, u koho podľa rozhodnutia nemá byť a postarať sa o jeho odovzdanie tomu, komu bolo podľa rozhodnutia zverené, alebo tomu, komu rozhodnutie priznáva právo na styk s maloletým po obmedzený čas, alebo tomu, kto je oprávnený neoprávnene premiestneného alebo zadržaného maloletého prevziať (§ 386 ods. 1 a to všetko aj bez návrhu (§ 376 ods. 2 .