Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24S/94/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Antalovej a členov senátu JUDr. Silvie Zdráhalovej Rúfusovej a JUDr. Jozefa Zlochu, v právnej veci žalobcu: AGROHONT DUDINCE, a.s., so sídlom Viničná 404, 962 71 Dudince, IČO: 36 000 469, zast. JUDr. Jozefom Veselým, advokátom, so sídlom AK Mierová 1, 990 01 Veľký Krtíš, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, so sídlom Masarykova 10, 040 01 Košice, IČO: 00 166 405, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č.: OPS/BEZ/2015/4218; O-307/2016 zo dňa 11. júla 2016, takto

rozhodol:

Rozhodnutie žalovaného Národný inšpektorát práce Košice č.: OPS/BEZ/2015/4218; O-307/2016 zo dňa 11. júla 2016 a rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy Inšpektorátu práce Banská Bystrica č.k. 109/15-1.0/pok/r./I. zo dňa 23. marca 2016 z r u š u j e a vec v r a c i a prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie.

Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.

odôvodnenie:

1. Inšpektorát práce Banská Bystrica (ďalej aj „prvostupňový orgán verejnej správy“) vykonal v dňoch 13.1., 4.2., 11.2., 23.2. a 27.2.2015 kontrolu na zistenie príčin vzniku závažného pracovného úradu zamestnanca žalovaného R.. W.R. (ďalej aj „poškodený“ alebo „poškodený zamestnanec“). Prvostupňový orgán verejnej správy vydal dňa 27. februára 2015 pod č.IBB-6-65-2.2/P-J02-15, č.úrazu: ZPÚ 19/2014 Protokol, v ktorom sumarizoval závery svojej inšpekčnej činnosti. Následne pod č.109/15-1.0/pok/ozn. dňa 21. apríla 2015 oznámil žalobcovi (ďalej aj „účastník administratívneho konania“ alebo „účastník konania“ alebo „zamestnávateľ“) začatie správneho konania o správnych deliktoch spočívajúcich v tom, že

- zamestnávateľ nezabezpečil oboznámenie a informovanie zamestnanca R.. W.R. o spôsobe používania biokrbu na alkohol, v súvislosti s obsluhou ktorého sa stal dňa 12. decembra v Penzióne u Mlynárky pracovný úraz R.. W.R., čo je porušením § 7 ods.1 písm.a) zákona č.124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č.124/2006 Z.z.“),

- zamestnávateľ nezabezpečil osvetlenie pracoviska - relaxačnej miestnosti v Penzióne u Mlynárky, na ktorom sa nachádzal biokrb na bioalkohol a na ktorom sa stal dňa 12. decembra 2014 o 18:50hod. pracovný úraz R.. W.R., umelým osvetlením potrebným pri obsluhe biokrbu, čo je porušením § 6 ods.1 písm.e) zákona č.124/2006 Z.z. v nadväznosti na § 4 bod 8.1. Prílohy č.1 nariadenia vlády č.391/2006 Z.z. o minimálnych bezpečnostných a zdravotných požiadavkách na pracovisko (ďalej len „nariadenie č.391/2006 Z.z.“). Predmetným oznámením o začatí správneho konania prvostupňový orgán verejnej správy žalobcu upovedomil o možnosti uloženia pokuty vo výške do 100.000,-Eur a vyzval ho, aby sa vo veci vyjadril a predložil orgánu verejnej správy dôkazy na objasnenie skutkového stavu a miery svojej zodpovednosti.

Žalobca sa vo veci vyjadril, konanie z hľadiska rozhodnutia vo veci samej považoval za predčasné (vzhľadom na súbežne prebiehajúce trestné stíhanie), poukázal na spoluzodpovednosť poškodeného zamestnanca a navrhol doplnenie dokazovania vyžiadaním stanovísk štatutárneho zástupcu žalobcu, bezpečnostného technika a navrhol vyčkať na ukončenie vyšetrovania príčin vzniku požiaru. Po stanovisku inšpektora prvostupňový orgán verejnej správy rozhodol vo veci samej rozhodnutím č.k.: 109/15-1.0/pok/r. zo dňa 16. júna 2015. V dôsledku podaného odvolania žalovaný prv napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zrušil a vec mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie z dôvodu potreby bližšieho vymedzenia predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte. Po stanovisku inšpektora vo veci samej rozhodol prvostupňový orgán verejnej správy rozhodnutím č..k.:109/15-1.0/pok/r./I. zo dňa 23. marca 2016 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“). O podanom odvolaní rozhodol žalovaný rozhodnutím č.: OPS/BEZ/2015/4218, O-307/2016 zo dňa 11. júla 2016 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy potvrdil.

2. Inšpektorát práce Banská Bystrica príslušný na konanie podľa § 7 ods. 3 písm. i) zákona č. 125/2006 Z.z. a podľa § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „“) rozhodol prvostupňovým rozhodnutím podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z.z., za porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) bod 3. zákona č. 125/2006 Z.z., konkrétne za porušenie

- § 7 ods. 1 písm. a) zákona č. 124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci (ďalej len „zákon č. 124/2006 Z.z.“) spočívajúce v tom, že účastník konania ako zamestnávateľ AGROHONT DUDINCE, a.s., Viničná 404, 962 71 Dudince, IČO: 36 000 469, nezabezpečil oboznámenie a informovanie zamestnanca R.. W.R., nar. XX. T. XXXX (pracovná zmluva zo dňa 29. mája 2009 uzatvorená na dobu neurčitú), ktorý bol podľa evidencie pracovného času prvýkrát zaradený na zastupovanie na pracovisku wellness dňa 05. novembra 2014 v čase od 8:00 hodiny do 20:00 hodiny, o spôsobe používania biokrbu na bioalkohol, v súvislosťou s obsluhou ktorého sa stal dňa 12. decembra 2014 v čase o 18:50 hodine v Penzióne u Mlynárky v Dudinciach pracovný úraz R.. W.R.,

- § 6 ods. 1 písm. e) zákona č. 124/2006 Z.z. v nadväznosti na § 4 a bod 8.1. prílohy č 1. nariadenia vlády č. 391/2006 Z.z. o minimálnych bezpečnostných a zdravotných požiadavkách na pracovisko, spočívajúce v tom, že účastník konania ako zamestnávateľ AGROHONT DUDINCE, a.s., Viničná 404, 962 71 Dudince, IČO: 36 000 469 nezabezpečil dňa 12. decembra 2014 osvetlenie pracoviska - relaxačnej miestnosti v Penzióne u Mlynárky v Dudinciach, na ktorom sa nachádzal biokrb na alkohol, a na ktorom sa stal dňa 12. decembra 2014 o 18:50 hodine pracovný úraz R.. W.R., I. (pracovná zmluva zo dňa 29. mája 2009, uzatvorená na dobu neurčitú) umelým osvetlením potrebným pri obsluhe biokrbu. Za porušenie vyššie uvedených povinností žalovaný žalobcovi uložil pokutu vo výške 33 000,-Eur, nakoľko mal za to, že sankčné delikty sú v príčinnej súvislosti so vznikom závažného pracovného úrazu R.. W.R., zamestnanca účastníka administratívneho konania, ktorý následkom tohto závažného pracovného úrazu utrpel ťažkú ujmu na zdraví s poškodením dôležitého orgánu - popáleniny tela druhého a tretieho stupňa v rozsahu 62% tela. Prvostupňový orgán verejnej správy v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že u žalobcu bol realizovaný výkon inšpekcie práce zameraný na šetrenie závažného pracovného úrazu zamestnanca R.. W.R.. V súvislosti s vyšetrovaním príčiny závažného pracovného úrazu bolo zistené, že žalobca ako účastník administratívneho konania nezabezpečil oboznámenie a informovanie zamestnanca R.. W.R., o spôsobe používania biokrbu na bioalkohol, v súvislosti s obsluhou ktorého sa stal 12. decembra 2014 v čase o 18:50 hodine v Penzióne u Mlynárky v Dudinciach jeho pracovný úraz. Účastník konania nepredložil žiaden písomný doklad o oboznámení zamestnanca v súvislosti s jeho preradením na výkon práce vo wellnesse, ktoré konanie je porušením § 7 ods. 1 písm. a) zákona č. 124/2006 Z.z.. Vyšetrovaním príčin pracovného úrazu bolo taktiež zistené, že žalobca ako zamestnávateľ nezabezpečil dňa 12. decembra 2014 osvetlenie pracoviska - relaxačnej miestnosti v Penzióne u Mlynárky v Dudinciach, na ktorom sa nachádzal biokrb na alkohol, a na ktorom sa stal dňa 12. decembra o 18:50 hodine pracovný úraz R.. W.R., čo je porušením § 6 ods. 1 písm. e) zákona č. 124/2006 Z.z.. V odôvodnení prvostupňový orgán verejnej správy tiež poukázal na skutočnosť, že vo veci bol vypracovaný protokol z vykonanej inšpekcie práce a tento bol prerokovaný so štatutárnym orgánom žalobcu, ktorý k zisteným skutočnostiam a nedostatkom nemal námietky. V rozhodnutí prvostupňový orgán verejnej správy popísal priebeh administratívneho konania, doklady, z ktorých vychádzal pri vydaní rozhodnutia a konštatoval, že R.. W.R., zamestnaný u žalobcu ako zamestnávateľa od 29. mája 2009 ako recepčný od začiatku mesiaca november 2014 začal v dôsledku dlhodobej práceneschopnosti pracovníčky wellnessu Y. W. zastupovať aj na tomto

pracovisku. Pracovník wellnessu má v pracovnej náplni prípravu a obsluhu zariadení wellnessu pre potrebu hostí, pripravuje pre hostí aj relaxačnú miestnosť, ktorá sa v rámci denného režimu využíva v dvoch turnusoch, a to od 16:00hod. do 18:00hod. a od 19:00hod. do 20:00hod.. Relaxačná miestnosť sa temperuje prostredníctvom biokrbu s palivom bioalkohol. Biokrb sa začína pripravovať v závislosti od vonkajšej teploty 10 až 30 minút pred začiatkom turnusu a to nalievaním bioalkoholu do troch krbových nádobiek o objeme každá 0,5 l. R.. W.R. ako pracovník wellnessu dňa 12. decembra 2014 v čase o 18:50 hodine plnil v relaxačnej miestnosti nádobky umiestnené v biokrbe alkoholom, ktorý nalieval priamo z originálneho obalu - päťlitrovej umelohmotnej bandasky, v prítmí miestností, nakoľko táto nemala umelé osvetlenie. Pri tejto činnosti došlo k samovoľnému vznieteniu bioalkoholu, alkohol prešľahol do bandasky so zostatkom paliva. Bandaska vybuchla v rukách poškodeného a toho zasiahli splodiny výbuchu, ktoré mu spôsobili popáleniny tela druhého až tretieho stupňa. Pri stanovení zdroja a príčiny pracovného úrazu vychádzal inšpektor práce z ohliadky miesta úrazu, podania informácie postihnutým zamestnancom, jeho spolupracovníkmi a z dokladov, ktoré predložil účastník konania ako zamestnávateľ. Z tvrdení predsedu predstavenstva žalovaného prvostupňový orgán verejnej správy konštatoval, že biokrb bol zakúpený približne pred 6 rokmi, nie je známy jeho výrobca. Žalobca ako zamestnávateľ nezabezpečil žiadnu technickú dokumentáciu, neposúdil riziko vyplývajúce z používania biokrbu a neurčil bezpečný pracovný postup pri jeho používaní. Zamestnanci pracujúci vo wellnesse nemali byť podľa čoho oboznámení so zásadami bezpečnosti pri práci s týmto konkrétnym biokrbom a skúsenosti s jeho obsluhou získavali praxou. Žalobca ako zamestnávateľ tiež neposkytol zamestnancom kartu bezpečnostných údajov od výrobcu používaného bioalkoholu a neboli oboznámení s jeho vlastnosťami. Na zapaľovanie biokrbu používali zamestnanci bežné zapaľovače, ktoré používajú fajčiari, prípadne zápalky. Špeciálny zapaľovač používaný pri zapaľovaní biokrbu nemali k dispozícii. Prvostupňový orgán verejnej správy konštatoval, že žalobca ako zamestnávateľ neposúdil riziko pri obsluhe biokrbu, ani v priebehu jeho používania. V analýze nebezpečenstiev, ohrození, rizík pre profesiu pracovník vo wellnesse sa neuvažuje s nebezpečenstvami vyplývajúcimi s používaním biokrbu. Prvostupňový orgán verejnej správy tiež zdôraznil, že relaxačná miestnosť nemá umelé osvetlenie a na jej čiastočné osvetlenie slúži počas turnusov 10 parafínových sviečok umiestnených v prednej časti miestnosti. V čase druhého turnusu je viditeľnosť v relaxačnej miestnosti veľmi obmedzená. Vo vzťahu k vyjadreniu účastníka konania prvostupňový orgán verejnej správy uviedol, že žalobca ako zamestnávateľ sa nemôže odvolávať na informácie ohľadne návodu na obsluhu a bezpečnostných predpisov pre biokrby prístupné na internete, nakoľko je povinný preukázateľne oboznámiť zamestnanca so zásadami bezpečnej práce, so zásadami bezpečného správania sa na pracovisku a s bezpečnými pracovnými postupmi a s nebezpečenstvami, ktoré môžu ohroziť život a zdravie zamestnanca. Od začiatku používania biokrbu účastník konania nezabezpečil žiadnu technickú dokumentáciu a neposúdil riziko vyplývajúce s používania biokrbu a tiež neurčil bezpečný pracovný postup pri jeho používaní. Ak žalobca v konaní navrhoval, aby stanovisko vo veci zaujal aj predseda predstavenstva žalovaného a R.. X. H., ktorý na základe mandátnej zmluvy zabezpečoval výkon bezpečno-technickej služby, prvostupňový orgán verejnej správy uviedol, že inšpektori práce požiadali o podanie informácie zamestnancov, ktorí boli bezprostredne prítomní na pracovisku v čase pracovného úrazu, alebo ktorí vykonávali činnosť, pri ktorej sa pracovný úraz stal. Štatutárny orgán žalobcu mal pritom možnosť vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam a nedostatkom pri prerokovaní protokolu. X. H.

- ABT sa rovnako ako predseda predstavenstva žalobcu zúčastnil na šetrení zo strany inšpektorátu práce. Pokiaľ žalobca ako zamestnávateľ zabezpečil bezpečno-technickú službu prostredníctvom osoby X. H., prvostupňový orgán verejnej správy konštatoval, že zriadením takejto bezpečnostno-technickej služby nie sú dotknuté povinnosti účastníka konania ako zamestnávateľa v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ani zodpovednosť účastníka konania ako zamestnávateľa za zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Ak účastník konania tvrdil, že v danom prípade ide minimálne o spoluzodpovednosť z hľadiska toho, akým spôsobom si počínal zamestnanec vzhľadom na jeho postup a namietal, že zápisnice o podaní informácie nie sú smerodajným a vyčerpávajúcim podkladom pre vydanie rozhodnutia, prvostupňový orgán verejnej správy konštatoval, že zápisnice o podaní informácie sú listinným dôkazom a slúžia na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci. Výkonom inšpekcie práce bolo zistené, že príčinou úrazu bolo neoboznámenie sa s podmienkami bezpečnej práce a nedostatky v osvetlení a viditeľnosti na pracovisku. Bolo tiež preukázané, že zo strany poškodeného zamestnanca neboli v príčinnej súvislosti so vznikom závažného pracovného úrazu zistené nedostatky. S takýmito tvrdeniami bol účastník konania ako zamestnávateľ oboznámený pri prerokovaní protokolu, obsah protokolu nenamietal. Zdôraznil tiež, že vzhľadom ku skutočnosti, že pracovný úraz sa stal na pracovisku, na ktorom sa pravidelne pracuje aj vo večerných hodinách, žalobca ako zamestnávateľ bol povinný zabezpečiť osvetlenie pracoviska umelým osvetlením. Prvostupňový orgán verejnej správy

návrh žalobcu na doplnenie dokazovania nepovažoval za relevantný (spísanie zápisnice so štatutárnym orgánom a s bezpečnostným technikom), a taktiež konštatoval, že pre určenie zodpovednosti žalobcu ako zamestnávateľa za porušenie právnych predpisov v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci je irelevantné určenie zodpovednosti podľa trestnoprávnych predpisov. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia tiež popísal obsah zápisnice o podaní informácie spísanej so zamestnancom W. N. a zamestnankyňou Y. W. a taktiež zápisnicu o podaní informácie s poškodeným R.. W.R.. Na základe takýchto informácií mal prvostupňový orgán verejnej správy za preukázané, že účastník konania ako zamestnávateľ nezabezpečil oboznámenie a informovanie zamestnanca R.. W.R. o spôsobe používania biokrbu na bioalkohol a nezabezpečil osvetlenie pracoviska - relaxačnej miestnosti, v ktorej sa nachádzal biokrb na bioalkohol umelým osvetlením potrebným pri obsluhe biokrbu. Uvedené skutočnosti boli pritom v príčinnej súvislosti so vznikom pracovného úrazu zamestnanca. S poukazom na § 7 ods. 1 písm. a) zákona č. 124/2006 Z.z. žalovaný konštatoval, že zamestnávateľ bol povinný oboznámiť zamestnanca o spôsobe používania biokrbu na bioalkohol predtým, ako zamestnanec začal vykonávať prácu vo wellnesse, ktorej súčasťou bola aj obsluha uvedeného biokrbu. Oboznamovanie zamestnancov predstavuje povinnosť zamestnávateľa, ktorá je nevyhnutným predpokladom, aby zamestnanec vykonával prácu bezpečne, dodržiaval právne predpisy a ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, zásady bezpečnej práce, zásady ochrany zdravia pri práci a zásady bezpečného správania sa na pracovisku, určené pracovné postupy a vyvaroval sa nebezpečného konania, ktoré by mohlo ohroziť jeho život a zdravie. Správanie sa zamestnanca v pracovnom procese spôsobom, ktorý predpokladajú právne a ostatné predpisy na zaistenie BOZP možno od zamestnanca vyžadovať iba vtedy, ak bol s nimi riadne a preukázateľne oboznámený. Účastník konania pritom nepredložil žiadny písomný doklad o oboznámení zamestnanca o spôsobe používania biokrbu v súvislosti s jeho preradením na výkon práce vo wellnesse. Prvostupňový orgán verejnej správy tiež poukázal na § 6 ods. 1 písm. e) zákona č. 124/2006 Z.z. a § 4 Nariadenia č. 391/2006 Z.z. a konštatoval, že zamestnávateľ je povinný zabezpečiť, aby pracovisko spĺňalo požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci. Pracoviská sa musia podľa osobitného predpisu v čo najväčšej miere osvetliť denným svetlom a vybaviť umelým osvetlením primeraným bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Tým, že žalobca ako zamestnávateľ nezabezpečil osvetlenie pracoviska umelým osvetlením potrebným pri obsluhe biokrbu, porušil uvádzané ustanovenia právnych predpisov. Tento nedostatok je tiež v príčinnej súvislosti so vznikom závažného pracovného úrazu zamestnanca. Vo vzťahu k uloženej pokute a jej výške prvostupňový orgán verejnej správy poukázal na ustanovenie § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z.z. a konštatoval, že pri ukladaní pokuty zohľadňoval jej preventívne pôsobenie, ale aj represívny charakter a pri určovaní výšky prihliadol na dobu trvania protiprávneho stavu. Prihliadal tiež na závažnosť nedostatkov a ich dôsledkov, celkový počet zamestnancov, riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, skutočnosť, že zistené porušenie je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce, skutočnosť, že účastník konania nezabezpečil dostatočne pracovisko, aby nebola ohrozená bezpečnosť a zdravie jeho zamestnancov. Prvostupňový orgán verejnej správy tiež prihliadal na skutočnosť, že nejde o opakované zistenie uvedených nedostatkov, aplikoval absorpčnú zásadu a sankciu uložil v spodnej hranici zákonnej sadzby. Prihliadal tiež na skutočnosť, že žalobca po vzniku pracovného úrazu prijal opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov.

3. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, ktoré žalovaný zamietol a rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy potvrdil. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí popísal priebeh administratívneho konania, dôvody, na ktorých prvostupňový orgán verejnej správy založil svoje rozhodnutie a obsah podaného odvolania. Po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia a súvisiaceho spisového materiálu mal žalovaný za to, že prvostupňový orgán verejnej správy jednoznačne preukázal protiprávnosť konania žalobcu spočívajúcu v neoboznámení a neinformovaní zamestnanca R.. W.R. o spôsobe používania biokrbu na bioalkohol, a to pri jeho zaradení na výkon inej pracovnej činnosti ako bola pôvodne dohodnutá v pracovnej zmluve. Poškodený bol po nástupe do zamestnania v roku 2009 činný na pozícii recepčného, jeho práca spočívala v poskytovaní ubytovacích služieb, rezervovaní pobytov, účtovaní za ne a tiež v poskytovaní informácií hosťom. Od začiatku mesiaca november 2014 však poškodený za účelom zastupovania vykonával prácu vo wellness, čo je zjavné nielen zo záverov inšpektorátu práce obsiahnutých v protokole, ale aj z účastníkom konania predloženej evidencie dochádzky poškodeného za mesiac november. Podľa výpovede poškodeného, ale aj iných dotazovaných osôb, činnosť pracovníka wellenssu spočívala aj v obsluhe biokrbu, nachádzajúceho sa v relaxačnej miestnosti penziónu, ktorý slúžil na vyhriatie tejto miestnosti a tiež spĺňal dekoračný účel. Zo zistení prvostupňového orgánu verejnej správy vyplynulo,

že žalobca ako účastník konania a prevádzkovateľ tohto biokrbu nedisponoval žiadnou technickou dokumentáciou, neposúdil riziko, ktoré je s jeho používaním spojené a neurčil ani bezpečný pracovný postup pri jeho používaní, čo je zjavné z ďalšieho obstaraného dokladu, a to analýzy nebezpečenstiev, ohrození a rizík pre profesiu „pracovník vo wellnesse“. Potreba posúdiť riziko ohrozenia zamestnancov pri tejto práci a určiť bezpečný pracovný postup je pritom zrejmá z charakteru činností, kedy osoby obsluhujúce biokrb prichádzajú do kontaktu s ohňom a horľavými chemickými látkami, ku ktorým bioalkohol a jeho výpary patria. Oporu tomuto tvrdeniu poskytuje aj účastníkom konania dodatočne doložená správa o požiari, ktorý vznikol na tomto pracovisku a ktorý viedol k ťažkej ujme na zdraví u poškodeného zamestnanca. Napriek tomu, že biokrb bol zakúpený pred cca 6 rokmi a v čase vzniku úrazu teda nešlo o úplne novú súčasť pracoviska, účastník konania nepristúpil k zaškoleniu zodpovedných pracovníkov s jeho obsluhou, čo je zjavné z výpovede pani W., pána N., ako aj z informácie podanej poškodeným. Žalovaný tak konštatoval, že účastník konania si nesplnil jednu zo svojich elementárnych povinností, keď dopustil, aby bol biokrb ako potenciálny zdroj nebezpečenstva obsluhovaný nezaškolenými osobami, a to pomerne dlhý čas. Práve nezaškolenie poškodeného so spôsobom používania biokrbu na bioalkohol podľa mienky inšpekčných orgánov viedlo k tomu, že poškodený v dôsledku neznalosti rizík spojených s touto prácou nebol dostatočne opatrný pri jeho obsluhe, čo malo za následok vznietenie nahromadených horľavých plynov, a teda vznik pracovného úrazu. Žalovaný mal tak za to, že prvostupňový orgán verejnej správy počas šetrenia dospel k správnym skutkovým záverom a stotožnil sa aj so sankcionovaním žalobcu za ďalšie porušenie povinností, ktorého sa účastník konania dopustil v súvislosti s osvetlením pracoviska, na ktorom došlo k vzniku šetreného pracovného úrazu. Vo vzťahu k námietkam žalobcu uvedeným v podanom odvolaní žalovaný uviedol, že na účely liberácie žalobcu nepostačuje ani poukazovanie na chýbajúci právny predpis v časti výroku rozhodnutia, kde sú vymedzené právne predpisy, ktoré boli účastníkom konania porušené a ani odvolávanie sa na pochybenie pána X. H., zmluvného autorizovaného bezpečnostného technika, ktorý bol poverený vykonávaním kontrolnej činnosti na pracoviskách, vrátane realizovania školení zamestnancov na zaistenie bezpečnosti a ochrany pri práci. Z výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že účastník konania v pozícii zamestnávateľa postupoval v rozpore s § 7 ods. 1 písm. a) zákona o BOZP a taktiež z ustanovení § 6 ods. 1 písm. e) zákona č.124/2006 Z.z. v nadväznosti na § 4 a bod 8.1. prílohy č. 1. nariadenia č. 391/2006 Z.z. Spôsob, ktorým sa dopustil porušenia predmetných ustanovení je v tejto obsahovej náležitosti rozhodnutia rovnako presne a zrozumiteľne popísaný, tak ako to od správneho orgánu vyžaduje aj súdna prax. Snaha žalobcu preniesť jeho pochybenie na zmluvného partnera právne neobstojí, a to vzhľadom na platiaci princíp absolútnej objektívnej zodpovednosti právnických osôb za správne delikty. Na účely legitímneho sankcionovania za správny delikt sa vyžaduje iba preukázanie toho, že zo strany zodpovednej osoby došlo k porušeniu zákonom jej uloženej povinnosti, bez ohľadu či sa tak udialo úmyselne alebo nie, zavinením účastníka konania, či inej osoby, poprípade v dôsledku iných okolností. V danom prípade žalobca nielenže nesplnil povinnosť oboznámiť poškodeného zamestnanca s obsluhou biokrbu pri jeho preradení na iné pracovisko, ale ani nezabezpečil dostatočné umelé osvetlenie v relaxačnej miestnosti s biokrbom tak, aby toto zodpovedalo požiadavkám na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov na tomto pracovisku. Ak žalobca namietal, že relaxačnú miestnosť nie je možné považovať za pracovisko, žalovaný s poukazom na § 2 nariadenia č. 391/2006 Z.z. konštatoval, že pracoviskom sa rozumie miesto, ktoré je určené na výkon práce zamestnancov v priestore zamestnávateľa, na ktoré má zamestnanec prístup počas výkonu práce. Nakoľko obsluha biokrbu je súčasťou práce vo wellnesse, relaxačná miestnosť sa stáva ich pracoviskom. Ak žalobca navrhol doplniť dokazovanie vo vzťahu k tvrdeniu, že obsah napadnutého rozhodnutia nekorešponduje so súčasným stavom informácií (nepoužívanie biokrbu) žalovaný zdôraznil, že nebolo povinnosťou prvostupňového orgánu verejnej správy v procese nového prejednania veci vykonať doplňujúce dokazovanie, ak mal za preukázané, že skutkový stav veci tak, ako bol deklarovaný, je zistený spoľahlivo. Ak prvostupňový orgán verejnej správy dospel k záveru, že ním obstarané dôkazy počas šetrenia pracovného úrazu poškodeného poskytujú dostatočne oporu jeho záverom, nemal povinnosť zabezpečovať si žiadne ďalšie písomnosti tak, ako to demonštroval účastník konania. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu, že poškodený dobrovoľne pôsobil na pozícii „pracovníka vo wellnesse“ bez vedomia a súhlasu zamestnávateľa, žalovaný poukázal na výpoveď poškodeného o jeho zastupovaní na pracovisku s vedomím zamestnávateľa, po dohode s nadriadenou Y. Y. a poukázal tiež na vyjadrenie pána N. o tom, že sa s poškodeným striedal na zastupovaní práceneschopnej zamestnankyne. Poukázal tiež na prax žalobcu v tejto veci, nakoľko pán N. podľa svojich slov má taktiež ako dohodnutý druh práce uvedenú pozíciu „recepčný“, pričom približne po troch rokoch od nástupu do práce začal na základe potreby účastníka konania vykonávať prácu na pozícii „pracovník vo wellnesse“. Žalovaný tiež zdôraznil obsah žalobcom predloženej evidencie

dochádzky poškodeného za mesiac november 2014 a fakt, že účastník konania k poukazovaniu na dobrovoľnú prácu poškodeného vo wellnesse pristúpil až po tom, ako mu bolo rozhodnutie o uložení pokuty doručené. Obranu žalovaného tak považoval za účelovú a zavádzajúcu, ktorá nemôže byť spôsobilá privodiť ním zamýšľaný právny následok. Záverom žalovaný uzavrel, že postih žalobcu za porušenia zákonných ustanovení, ktoré boli zistené v príčinnej súvislosti so vznikom závažného pracovného úrazu bol legitímny, vecne správne vyvodený. Odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia pritom poskytovalo skutkovú a právnu oporu výroku rozhodnutia. Prvostupňový orgán verejnej správy v predmetnej veci dospel k správnym skutkovým zisteniam a k správnemu právnemu posúdeniu veci. Pokiaľ prvostupňový orgán verejnej správy pokutoval účastníka konania sumou 33 000,-Eur, nijako nevybočil s medzí ustanovených zákonom, nakoľko mal za náležite preukázané, že k závažnému pracovnému úrazu poškodeného došlo práve v dôsledku toho, že účastník konania ako zamestnávateľ nezabezpečil oboznámenie a informovanie zamestnanca, ktorý bol podľa evidencie pracovného času zaradený prvýkrát na zastupovanie na pracovisku wellnessu už dňa 05. novembra 2014, o spôsobe používania biokrbu na bioalkohol, v súvislosti s obsluhou ktorého sa stal dňa 12. decembra 2014 v čase o 18:50hod. pracovný úraz poškodeného. Preukázané bolo tiež to, že žalovaný nezabezpečil uvedený deň osvetlenie pracoviska, na ktorom sa nachádzal biokrb na bioalkohol, na ktorom sa stal pracovný úraz, umelým osvetlením potrebným pri obsluhe biokrbu. Žalovaný sa tak stotožnil s právnym názorom prvostupňového orgánu verejnej správy a dospel k záveru, že argumentácia žalobcu uvedená v odvolaní nie je dôvodom na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia a účastník konania nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by mali podstatný vplyv na posúdenie veci.

4. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného. Žiadal, aby správny súd napadnuté rozhodnutie žalovaného a prvostupňového orgánu verejnej správy zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Uplatnil nárok na náhradu trov konania. Žalobca nesúhlasil s konštatovaním žalovaného, že došlo k spoľahlivo zistenému skutkovému stavu tak ako to má na mysli § 3 ods. 5 Správneho poriadku a v konaní došlo k viacerým pochybeniam. Žalobca namietal, že žalovaný si nezabezpečil vyjadrenie lekárov, resp. lekárske posudky, aby spoľahlivo ustálil stav, že ide o ťažkú ujmu na zdraví. Táto otázka je podstatná pre stanovenie výšky sankcie v zmysle § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z.z.. Žalovaný taktiež nezohľadnil obsah vyjadrenia - správy o požiari ORHaZZ, vyložil si ho jednostranne v neprospech žalobcu a pri určovaní sankcie nebral do úvahy pochybenia na strane poškodeného a jeho porušenie zákona o ochrane pred požiarmi z jeho strany. Žalovaný v tomto smere vôbec nereagoval na doplnenie odvolania, žiadnym smerom sa s ním nevysporiadal, a preto je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné. Žalobca tiež namietal, že žalovaný nevykonal navrhovaný dôkaz spočívajúci vo vyjadrení, resp. stanovisku X. H., ktorý bol povinný v zmysle zmluvy uzavretej so žalobcom vykonávať kontrolnú činnosť na všetkých pracoviskách žalobcu v zmysle § 9 zákona č. 124/2006 Z.z. a vykonávať školenie zamestnancov, poskytovať poradenské služby ohľadne bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, pričom žalovaný sa uspokojil len s vyjadreniami jednotlivých pracovníkov. Žalovaný sa tiež neoboznámil s viacerými výpoveďami a stanoviskami majúcimi význam pre posúdenie veci, ktoré boli zabezpečené v súbežne vedenom trestnom stíhaní. Žalobca tiež zdôraznil, že nebola jednoznačne skúmaná príčina vzniku požiaru, ktorý mal za následok poškodenie zdravia zamestnanca, keď jediným, kto bol prítomný pri vzniku požiaru bol samotný zamestnanec, ktorý však uvádza rôzne verzie vzniku požiaru. Tvrdil, že sú nezhody medzi výpoveďami poškodeného a objektívnym zistením príčin požiaru zo strany zisťovateľa, a preto nemožno jednoznačne veriť len poškodenému, že ním tvrdeným spôsobom, veľmi nepravdepodobným, došlo k vzniku požiaru. Žalobca považoval za nesporné, že medzi žalobcom ako zamestnávateľom a poškodeným zamestnancom bola uzavretá pracovná zmluva zo dňa 29. mája 2009 a pracovnou náplňou poškodeného bola pozícia recepčného. Účastníci pracovnej zmluvy však nikdy neuzavreli dodatok pracovnej zmluvy o zmene pracovnej činnosti, resp. doplnení tejto pracovnej činnosti na pozíciu pracovníka wellnessu. Z dostupných podkladov vyplýva, že poškodený zamestnanec v rozhodujúcom čase vzniku úrazu zastupoval práceneschopnú kolegyňu Y. W., avšak táto aktivita zo strany poškodeného bola jeho vlastnou iniciatívou bez toho, aby ho zamestnávateľ k tomu vyzval, poveril takouto činnosťou a bol s jeho konaním oboznámený. Úvaha žalovaného o tom, že žalobca bol povinný zamestnanca poučiť ako sa používa biokrb na alkohol, nevyplýva z nijakého ustanovenia zákona a ani z citovaného § 7 ods. 1 písm. a) zákona č. 124/2006 Z.z.. Žalobca tvrdil, že poškodený bol pravidelne, zrozumiteľne a preukázateľne oboznamovaný so všetkými právnymi predpismi ohľadne bezpečnosti a zdravia pri práci, jednotlivé školenia boli zabezpečované externe prostredníctvom uzavretej mandátnej zmluvy. Žalobca tak nemôže byť sankcionovaný za to, že nedodržal niečo, na čo ani nebol povinný a v tejto súvislosti sa následne mal stať úraz poškodeného. Žalovaný síce cituje rozhodnutie o príčinách vzniku požiaru, vykladá si ho

úplne nesprávne, správna úvaha v tomto smere nekorešponduje so skutočnosťou a žalovaný opomína, že pri uvedenom požiari došlo zo strany samotného poškodeného k porušeniu § 14 písm. b) zákona č. 314/2001 Z.z.. Ak by poškodený manipuloval s biokrbom ako ostatní pracovníci, s bežnou starostlivosťou a obozretnosťou, k uvedenému incidentu by nemuselo dôjsť. Je evidentné, že poškodený mal plastovú nádobu s biopalivom v blízkosti krbu a na tejto plastovej nádobe je poučenie, že horľavinu je nebezpečné umiestňovať v blízkosti objektov s ľahkou vznetlivosťou. Nemôže byť na ťarchu zamestnávateľa, ak niekto ľahkomyseľne a nezodpovedne pristupuje a manipuluje s vecami, ktoré sa ľahko vznietia. V tomto smere žalobca tvrdil, že nebolo povinnosťou orgánov verejnej správy uložiť žalovanému pokutu, ale len možnosťou, žalovaný však zvolil cestu sankcie v podobe peňažnej náhrady vo výške 33 000,-Eur, ktorá je pre žalobcu likvidačná. Žalobca tiež namietal, že neexistuje žiadny predpis, ktorý by deklaroval, aké umelé osvetlenie by mala relaxačná miestnosť spĺňať, nakoľko zamestnanci sa v nej zdržiavajú len sporadicky a nie dlhodobo. Prvostupňový orgán verejnej správy neskúmal, či osvetlenie v priestore bez denného svetla spĺňa normy uvedené v prílohe č. 2 Nariadenia vlády 269/2006 Z.z. o podrobnostiach a požiadavkách na osvetlenie pri práci. Miestnosť, kde sa nachádza biokrb, je miestnosťou presklenou, a táto miestnosť neslúži ako pracovisko pre zamestnancov, ale slúži ako relaxačná miestnosť pre návštevníkov wellnessu. Osvetlenie alebo neosvetlenie miestnosti nemalo žiadnu príčinnú súvislosť ohľadne vzniku požiaru, nakoľko príčina požiaru vyplýva jednak z tvrdení poškodeného zamestnanca, resp. zo zistení zisťovateľa požiaru. Konštatovanie žalovaného, že miestnosť mala byť osvetlená umelým osvetlením, nie je dostatočným spôsobom odôvodnené, nakoľko zákonodarca má na mysli osvetlenie pracovísk ako takých z hľadiska denného svetla a umelého osvetlenia a v danom prípade ide o určité špecifikum. Žalobca namietal, resp. nesúhlasil s tým, že žalobcovi vytýkané porušenia ustanovení zákona o bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci sú v príčinnej súvislosti so vznikom pracovného úrazu. Ak vznikol pracovný úraz, išlo o ľahkomyseľný a nezodpovedný prístup zamestnanca, ktorý bol účastníkom školenia o BOZP, o dodržiavaní protipožiarnych predpisov a práve porušenie týchto predpisov, s ktorými bol oboznámený, bolo príčinou vzniku požiaru. Príčinou vzniku požiaru nebolo to, že nebol oboznámený s tým, ako sa používa biokrb a ani to, že relaxačná miestnosť nebola osvetlená umelým osvetlením. Žalobca tiež namietal porušenie zásady zákonnosti spočívajúcej v tom, že uplatniteľné sankcie a okolností, za akých sa môže uložiť, ustanoví len zákon. Niet správneho deliktu a správneho postihu bez toho, aby to zákon výslovne ustanovil. Sankcionovať možno len také konanie, ktorého znaky sú vyjadrené prostredníctvom skutkovej podstaty uvedenej v zákone a možno súčasne uplatniť len taký systém sankcií, ktorý stanoví zákon. Žalovaný sankcionuje žalobcu sa absenciu oboznámenia zamestnanca s určitými informáciami, ktoré nie sú vyslovene zakotvené v zákone, ani v inom právnom predpise. Prostredníctvom neprípustnej analógie orgán verejnej správy vychádzal zo záveru porušenia predpisov o BOZP. Vo verejnom práve je pritom analógia neprípustná. Žalobca mal za to, že v tomto prípade absentuje protiprávnosť konania, keď tento nedostatok sa prejavuje v situácii, keď konanie osoby formálne vykazuje znaky správneho deliktu, chýba však materiálny znak, to znamená, aby uvedené konanie bolo výslovne uvedené v zákone. Požiadavka vyplývajúca z princípu nulla poena sine lege, je nielen určenie samotného druhu a sadzby sankcie, ale aj určenie jednotlivých kritérií, po zohľadnení ktorých orgán verejnej správy ukladá sankciu v určitej výške v rámci zákonom stanovenej sadzby. Žalobca tvrdil, že jedným z kritérií pri určovaní druhu sankcie a jej výšky, je aj miera zavinenia, na ktorú je orgán verejnej správy povinný vždy prihliadať. Súdy v tomto smere už judikovali, že orgán verejnej správy sa pri rozhodovaní o povinnosti právnickej osoby platiť sankciu za správny delikt v obore verejného práva riadi, ak zákon vyslovene neustanovuje niečo iné, obdobnými princípmi ako sú v obore súkromného práva pri rozhodovaní o ich všeobecnej zodpovednosti za škodu. Žalobca zdôraznil, že v administratívnom konaní orgány verejnej správy neskúmali mieru zavinenia, odvolávali sa na absolútnu objektívnu zodpovednosť právnických osôb pri správnom trestaní. Žalovaný tak porušil zásadu spoľahlivo zisteného skutkového stavu, nakoľko neskúmal to, prečo došlo k vzniku požiaru a aká bola jeho príčina, neskúmal mieru zavinenia na oboch stranách, a to, či si poškodený počínal v súlade so zákonom. Žalobca sa nestotožnil ani s uloženou sankciou a jej výškou, nakoľko účelom inšpekcie práce nie je represívne pôsobiť na dozorované subjekty, ale predovšetkým preventívna činnosť zameraná na zabezpečenie ochrany života a zdravia pracovníkov. Pokuty ukladané inšpektormi práce majú mať predovšetkým preventívny a výchovný charakter. Žalobca zdôraznil, že po vydaní protokolu žalobca odstránil všetky vytýkané nedostatky a v minulosti nikdy nebol sankcionovaný ani šetrený zo strany akéhokoľvek orgánu verejnej správy. Uloženie pokuty tak nespĺňa preventívny ani výchovný charakter. Inšpektoráty práce po zhodnotení zistených nedostatkov a zohľadnení preventívneho pôsobenia pokuty sú oprávnené, nie však povinné ukladať dozorovaným subjektom pokuty. Na základe tejto argumentácie žalobca navrhol (pre prípad, že správny súd dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná), aby správny súd aplikoval peňažnú moderáciu a znížil výšku peňažného plnenia, ktorá bola priznaná napadnutým

rozhodnutím žalovaného, nakoľko priznaná výška peňažnej náhrady je neprimeraná a voči žalobcovi likvidačná.

5. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Vo vzťahu k žalobným bodom poukázal na závery šetrenia, konštatoval, že v príčinnej súvislosti so vznikom požiaru boli pochybenia žalobcu ako zamestnávateľa, konkrétne tá skutočnosť, že žalobca nezabezpečil oboznámenie a informovanie zamestnanca R.. W. O. o spôsobe používania biokrbu na bioalkohol, v súvislosti s obsluhou ktorého sa stal pracovný úraz a tiež nezabezpečil osvetlenie pracoviska

- relaxačnej miestnosti, v ktorej sa nachádzal biokrb na bioalkohol a na ktorom sa stal pracovný úraz, umelým osvetlením potrebným pri obsluhe biokrbu. Zdôraznil, že sa zaoberal tým, čo viedlo zamestnanca k tomu, že prelial zásobníky bioalkoholom, resp. že používal pracovný postup, ktorý nie je možné považovať za bezpečný. Zo záverov šetrenia je zrejmé, že poškodený a ani iné osoby vykonávajúce prácu vo wellnesse, neboli pri zaradení na inú prácu oboznámení so zásadami bezpečnej práce a bezpečným pracovným postupom pri obsluhe biokrbu na bioalkohol. Ak by si žalobca ako zamestnávateľ splnil svoju povinnosť, preukázal, že poškodeného oboznámil so zásadami bezpečnej práce na tomto pracovisku a ten by aj napriek tomuto jeho pokyny nedodržiaval, až v takomto prípade by sa žalobca mohol zbaviť zodpovednosti za vznik pracovného úrazu poškodeného. Z obstaraných výpovedí poškodeného ale i ďalších osôb však vyplýva, že žalobca týmto spôsobom nepostupoval a ani poškodený a ani ďalší dvaja zamestnanci žalobcu neboli zaškolení na obsluhu biokrbu. Logickým záverom je aj záver inšpekčných orgánov, že nemožno pripísať na vrub poškodeného, že si nevšimol preliatie zásobníkov, pretože s prihliadnutím na dátum a čas vzniku pracovného úrazu a spôsob, akým bola relaxačná miestnosť s biokrbom osvetlená preukazuje, že za vznikom pracovného úrazu je aj pochybenie žalobcu, ktorého povinnosťou bolo zabezpečiť osvetlenie pracoviska umelým osvetlením, spĺňajúcim požiadavky na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Tento záver je potvrdený aj výpoveďami ďalších zamestnancov, ktorí uviedli potrebu svietiť si mobilnými telefónmi, resp. sviečkami počas procesu nalievania bioalkoholu do zásobníkov, ako aj samotná zložitosť, až nemožnosť tohto úkonu vzhľadom na objem nádoby, v ktorej sa bioalkohol často nachádzal. Na základe uvedených skutočností žalovaný dospel k jednoznačnému záveru, že vznik pracovného úrazu je následkom pochybení žalobcu, ktorý si nesplnil základné povinnosti na úseku BOZP, keď neoboznámil poškodeného o bezpečnom spôsobe obsluhy biokrbu a nezabezpečil dostatočné osvetlenie pracoviska, na ktorom dochádzalo k manipulácii s nebezpečnými chemickými látkami. Na uvedených záveroch nič nemení ani poukazovanie na činnosť X. H. ako zmluvného autorizovaného bezpečnostného technika, nakoľko žalovaný uplatnil princíp absolútnej objektívnej zodpovednosti právnických osôb za správne delikty. Skutočnosť, či k správnemu deliktu došlo úmyselne alebo nie, zavinením účastníka konania, či inej osoby, poprípade v dôsledku iných skutočností, je na účely posúdenia veci irelevantná, nakoľko orgán verejnej správy mal za dostatočne preukázané, že osoba, ktorej zákonodarca zveruje plnenie určitých povinností, tieto porušila tak, ako je tomu v preskúmavanej veci. Ak žalobca v žalobe namietal rozpory vo výpovediach poškodeného ohľadne vzniku požiaru, pre účely správneho posúdenia veci je úplne irelevantné, či poškodený v čase bezprostredne pred vznikom požiaru držal umelohmotnú bandasku v rukách alebo ju otvorenú položil do blízkosti krbu a je tiež nepodstatný, či v krbe bolo dohorené alebo nie. Podstatné je, že poškodený nemal vedomosť o rizikách spojených s obsluhou biokrbu a v nadväznosti na ne ani na bezpečnom pracovnom postupe pri nalievaní bioalkoholu do zásobníkov a jeho následnom zapálení, nakoľko ho žalobca o tomto vôbec nepoučil. Žalovaný mal tiež za preukázané, že vykonávanie práce na pozícii wellness pracovníka nebolo vlastnou iniciatívou poškodeného bez toho, aby ho žalobca k tomu vyzval, prípadne ho touto činnosťou poveril a bol s jeho konaním oboznámený. Toto je zjavné z viacerých faktov, a to zápisnice z výpovede poškodeného pred inšpektormi práce, z výpovede pána N., s účastníkom konania vedenej evidencie dochádzky pána O. za mesiac november a v neposlednom rade aj z predloženej správy o požiari. Žalovaný považoval za nepochybné, že žalobca mal vedomosť o zaradení poškodeného na výkon práce vo wellnesse, čo v konečnom dôsledku potvrdzujú aj výpovede pána O. pred orgánmi činnými v trestnom konaní, na ktoré právny zástupca žalobcu v podanej žalobe poukazuje. Zamestnávateľ má povinnosť pravidelne, zrozumiteľne a preukázateľne oboznamovať každého zamestnanca s právnymi predpismi a ostatnými predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, so zásadami bezpečnej práce, zásadami ochrany zdravia pri práci, zásadami bezpečného správania na pracovisku a s bezpečnými pracovnými postupmi a overovať ich znalosť. Žalobca počas šetrenia a ani v priebehu administratívneho konania nepreukázal, že si túto svoju povinnosť splnil. Žalovaný zdôraznil, že ak by si žalobca ako zamestnávateľ splnil svoju základnú povinnosť a oboznámil poškodeného so zásadami bezpečnej práce a bezpečným

postupom pred tým, ako poškodený začal vykonávať prácu vo wellnesse, až vtedy by prichádzalo do úvahy zaoberať sa samotným konaním poškodeného a pri takejto príležitosti skúmať, či dodržal všetky pokyny žalobcu, s ktorými bol preukázateľne oboznámený. Pokiaľ žalobca namietal, že relaxačná miestnosť nie je pracoviskom, žalovaný s poukazom na § 2 nariadenia č. 391/2006 Z.z. zdôraznil, že pracoviskom sa rozumie miesto, ktoré je určené na výkon práce zamestnancov v priestoroch zamestnávateľa, na ktoré má zamestnanec prístup počas výkonu práce. Nakoľko obsluha biokrbu je súčasťou práce vo wellnesse, v dôsledku toho sa stáva relaxačná miestnosť pracoviskom. Žalobca mal teda vo vzťahu k zamestnancom pracujúcim na pozícii „pracovník vo wellnesse“ povinnosť zabezpečiť, aby pracovisko bolo v čo najväčšej miere osvetlené denným svetlom a vybavené umelým osvetlením, primeraným bezpečnosti a ochrane zdravia zamestnancov, čo v preskúmavanej veci dodržané nebolo. Pokiaľ žalobca namietal výšku uloženej sankcie, žalobca poukázal na ustanovenie § 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z.z. a argumentoval, že ak v dôsledku porušenia povinností zamestnávateľa vznikol pracovný úraz, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví, zákon ustanovuje sankciu vo výške najmenej 33 000,-Eur. Takáto sankcia má byť zamestnávateľovi uložená v prípade preukázania príčinnej súvislosti medzi jeho protiprávnym konaním a vznikom pracovného úrazu s takýmto následkom, čo v preskúmavanej veci bolo skutkovo a právne podložené. Žalovaný, resp. prvostupňový orgán verejnej správy tým, že pokutoval žalobcu sumou 33 000,-Eur, nijako nevybočil z medzí ustanovených zákonom, nakoľko mal náležite preukázané, že k závažnému pracovnému úrazu zamestnanca došlo práve v dôsledku toho, že žalobca ako zamestnávateľ nezabezpečil oboznámenie a informovanie zamestnanca o spôsobe používania biokrbu na alkohol a nezabezpečil osvetlenie pracoviska - relaxačnej miestnosti, v ktorej sa nachádzal biokrb na bioalkohol a v ktorej sa stal pracovný úraz zamestnanca, umelým osvetlením potrebným pri obsluhe biokrbu. Žalovaný nezistil dôvod, aby bolo jeho rozhodnutie ako nezákonné zrušené, nakoľko inšpektorát práce, okrem toho, že dospel k správnym skutkovým zisteniam a k správnemu právnemu posúdeniu veci, popísal zodpovedne aj skutkový stav, čo sa týka oboch porušení povinností, ktoré boli predmetom uloženia pokuty. Žalovaný v rámci odvolacieho konania preskúmal prvostupňové rozhodnutie, usúdil, že tak, ako je koncipované, je aktom vecne správne vyvodeným, zachovávajúcim zásady správneho konania a trestania, za súčasného pridržiavania sa požiadaviek súdnej praxe.

6. Žalobca v replike na vyjadrenie žalovaného zotrval na stanovisku, že prvostupňový orgán verejnej správy pri prešetrení pracovného úrazu postupoval nedôsledne, povrchne, zabezpečil si stanoviská len niektorých zamestnancov, stanovisko zamestnávateľa zabezpečené nebolo. Takéto rozhodnutie je účelové a jednoznačné len pokiaľ sa týka toho, že celá vina za údajný pracovný úraz je na strane zamestnávateľa a zamestnanec neporušil žiadne bezpečnostné pravidlá. Toto stanovisko žalovaný nezmenil ani po predložení písomného dôkazu v odvolacom konaní, dokladu o príčinách vzniku požiaru zo strany hasičského a požiarneho zboru, ktorý bol v rozpore so zistením inšpektorátu práce. Podľa tvrdenia žalobcu bolo zistené, že poškodený v inkriminovaný deň vôbec nemal pracovať, nebol zapísaný ani do knihy dochádzok a je teda sporné, či išlo o pracovný úraz. Pokiaľ poškodený nastúpil do práce, išlo o individuálnu dohodu o zastupovaní ďalšieho zamestnanca a o takejto činnosti štatutárny zástupca žalobcu nemal žiadne vedomosti. Išlo o vlastnú iniciatívu zamestnanca, ktorý pôsobil v pracovnom procese len ako recepčný a obsluhu práce vo wellnesse mali na starosti iní zamestnanci. Ak sa teda zamestnanec bez vedomia a súhlasu zamestnávateľa rozhodol, že bude vykonávať túto prácu vo wellnesse a rozhodol sa zastupovať neprítomnú zamestnankyňu bez toho, aby to bolo zaznamenané v knihe dochádzok, tento zamestnanec nedostal žiadny pokyn, aby obsluhoval biokrb a pokiaľ bol presvedčený, že nebol poučený o možnosti obsluhovať takýto biokrb, mohol prácu odmietnuť. Poškodený zamestnanec pritom podal vo veci trestné oznámenie. Voči predsedovi predstavenstva žalobcu sa vedie trestné stíhanie a v trestnom spise sa nachádzajú kompletné výpovede dotknutých zamestnancov, listinné dôkazy o tom, že poškodený sa dobrovoľne bez vedomia štatutárneho orgánu rozhodol, že bude zastupovať neprítomnú pracovníčku wellnessu a bez vedomia štatutárneho orgánu si vymenil službu s inou zamestnankyňou a takúto prácu vykonával ojedinele s tým, že jeho cieľom bol vyšší zárobok ako vo funkcii recepčného. Vo wellnesse však nemal čo hľadať, a ani vykonávať činnosť, pri ktorej došlo k vzniku požiaru a poškodeniu zdravia. Žalobca tak považoval za sporné, či vôbec išlo o pracovný úraz, aká je zodpovednosť zamestnanca a zamestnávateľa, akým spôsobom došlo ku vzniku požiaru a či tento požiar bol v príčinnej súvislosti s tým, že poškodený nebol poučený o obsluhe biokrbu a že v predmetnej miestnosti (relaxačnej miestnosti) nebolo adekvátne osvetlenie. V doplnenom vyjadrení žalobca zdôraznil, že zo strany zamestnanca išlo o exces. V uvedený deň začal pracovať vo wellnesse bez vedomia a súhlasu zamestnávateľa, žiaden nadriadený mu neprikázal a nevydal mu žiaden pokyn, aby išiel obsluhovať a zapaľovať biokrb takým spôsobom ako to urobil. V prípade, že nebol poučený

o obsluhe takéhoto zariadenia, mohol takúto prácu odmietnuť a ak niečo urobil svojvoľne, nemôže za to niesť zodpovednosť zamestnávateľ. Žalobca poukázal na výpoveď svedkyne Y., o ktorej poškodený tvrdil, že bola jeho nadriadenou a že konal na základe jej pokynov a súhlasu, pričom táto uviedla, že mu nebola žiadnou nadriadenou, nedala mu žiadne pokyny a ani ho neposlala vykonávať prácu vo wellnesse a tento rozpor odstránený nebol. Išlo o nelegálny postup a činnosť poškodeného. Štatutárny zástupca žalobcu o takejto nelegálnej činnosti nevedel a nebol o tom informovaný. Ak aj poškodený tvrdil, že bol oboznámený a poučený o obsluhe vo wellness a obsluhe biokrbu, išlo o individuálnu dohodu medzi zamestnancami, nakoľko zamestnanec N. nemal žiadne poverenie od zamestnávateľa aby ním bol R.. O. poučený, ako má obsluhovať wellness a zamestnávateľ nemal vedomosť o tom, že svojvoľne dochádzalo k výmene zmien medzi zamestnancami z hľadiska inej pracovnej náplne ako bola v pracovnej zmluve. V súčasnej dobe je zisťované, že niektorí zamestnanci žalobcu falšovali a úmyselne pozmeňovali písomnosti týkajúce sa dochádzky do zamestnania, za účelom zakrytia rôznych machinácií. Žalobca má vážne podozrenie, že poškodený predchádzajúcu noc, kedy došlo k jeho zraneniu vykonával prácu ako nočný recepčný. Po takejto pracovnej smene mal ísť jednoznačne domov a viac nepracovať. Z akých dôvodov sa vyskytol vo wellnesse a vykonával prácu za niekoho iného je predmetom šetrenia a v prípade, že budú konkrétne výsledky, žalobca o týchto správny súd oboznámi. Žalobca uzavrel, že v preskúmavanej veci ostáva sporné, či išlo o pracovný úraz, aká je zodpovednosť zamestnanca a zamestnávateľa, akým spôsobom došlo ku vzniku požiaru a či tento požiar bol v príčinnej súvislosti s tým, že poškodený nebol poučený o obsluhe biokrbu, a že v predmetnej miestnosti nebolo adekvátne osvetlenie.

7. Ďalšie vyjadrenia vo veci samej podané neboli.

8. Krajský súd v Banskej Bystrici s poukazom na § 491 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie a konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo, aplikujúc ustanovenia SSP a po prejednaní veci na pojednávaní dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, a preto rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy podľa § 191 ods. 1 písm. e) zrušil a vec vrátil prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie.

9. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní zotrval na podanej žalobe a dôvodoch v nej uvedených, navrhol, aby správny súd rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového orgánu verejnej správy zrušil. Zdôraznil, že v preskúmavanej veci žalovaný nesprávne vychádzal zo skutočnosti, že išlo o pracovný úrad, nakoľko táto skutočnosť ostala sporná a nebola preukázaná. Samotný poškodený sa bez vedomia žalobcu ako zamestnávateľa dohodol s inou zamestnankyňou o tom, že ju v čase jej práceneschopnosti bude zastupovať. O tejto skutočnosti žalobca nevedel ani v priebehu administratívneho konania a táto skutočnosť vyšla najavo až v priebehu trestného konania. Ani v trestnom konaní nebola potvrdená skutočnosť, žeby žalobca vedel o vzájomnej dohode zamestnancov, alebo žeby zaplatil za takto vykonávanú činnosť. Konanie poškodeného zamestnanca považoval za exces, nakoľko tento nemal pokyny od zamestnávateľa, prácu vo wellness nemal vykonávať a z uvedeného dôvodu nemohol byť na činnosti vykonávané vo wellness ani zaškolený. Zdôraznil ľahkomyseľnosť zo strany poškodeného zamestnanca pri zapaľovaní biokrbu, jeho neopatrnosť a skutočnosť, že zamestnanec nedodržal elementárne postupy. Vo všeobecnosti boli všetci zamestnanci poučení a poškodený zamestnanec špeciálne poučený nebol, nakoľko tam (vo wellness) nemal čo robiť. Poškodený pritom vo wellness vykonával prácu asi 8x avšak dňa 12. Decembra 2014 poškodený vykonával prácu v zmysle svojej pracovnej zmluvy (ako recepčný) v čase od 8:00hod. do 18:00hod., a preto v čase, kedy sa udalosť stala, už nemal na svojom pracovisku a ani vo wellnesse čo robiť. Skutočnosti, týkajúce sa tvrdených pochybností o tom, či ide o pracovný úraz alebo nie, neboli žalobcovi v čase administratívneho konania známe a dozvedel sa ich v priebehu súbežne prebiehajúceho trestného konania.

10. Žalovaný na pojednávaní zotrval na dôvodoch uvedených v písomnom vyjadrení k žalobe a navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Žalobca v priebehu administratívneho konania nevzniesol žiadne námietky k tomu, že nejde o pracovný úraz, čo namietal len v podanom odvolaní. Z vykonaných dôkazov mal však žalovaný (ako aj prvostupňový orgán verejnej správy) za nesporne preukázané, že o pracovný úraz išlo. Nešlo o exces ale o pravidelnú činnosť vo vzťahu k jej niekoľkonásobnému opakovaniu. Poškodený ako aj pán N. vypovedali, že na zastupovaní pani W. sa dohodli s vedomím zamestnávateľa a o tejto skutočnosti vedela pani Y. Y., ktorá bola v pozícií nadriadeného týchto zamestnancov, konkrétne aj v pozícií nadriadeného poškodenému. Žalobca sa tak nemôže zbaviť zodpovednosti tvrdením, že o takomto zamestnávaní nevedel. Postačuje, aby o zastupovaní sa zamestnancov vedel priamy

nadriadený poškodeného. Aj zamestnanec N. mal uzavretú zmluvu na pracovnú pozíciu „recepčný“, vykonával však aj práce na pracovnej pozícií „pracovník vo wellness“.

11. Predseda predstavenstva žalovaného na pojednávaní zdôraznil, že vedomosť o zastupovaní sa zamestnancov na jednotlivých pracoviskách nemal. Na pozícií prevádzkarmi pracovali dve zamestnankyne, jedna z nich bola pani Y.. V jej kompetencii ale nebolo, aby určila niekoho iného na zastupovanie neprítomného zamestnanca, resp. aby určila niekoho, kto pracoval na recepcii na zastupovanie vo wellness. Pani W., ktorá mala náplň práce „pracovník vo wellness“ bola asi rok práceneschopná. Začiatkom decembra (2014) už bola práceschopná, v konkrétnom prípade (12. decembra 2014) nebola na pracovisku z dôvodu čerpania dovolenky. V prípade takejto prekážky mala prevádzkarka poveriť zastupovaním vo welness druhú zamestnankyňu s takouto náplňou práce, táto však oslovená nebola. Prevádzkarka ale nemal kompetenciu rozhodnúť o zastupovaní pani W. poškodeným zamestnancom. Ak z evidencia dochádzky za november 2014 vyplýva, že poškodený zamestnanec pracoval v dňoch 5., 16., 17. a 26. novembra 2014 vo wellness, zrejme bolo na základe takejto evidencie vypracované aj mzdové hodnotenie a za túto prácu mu bola poskytnutá mzda. Úraz ako pracovný úraz bol hlásený pánom H., ktorému to vyplýva z mandátnej zmluvy

12. Podľa § 2 ods.1 ods.2 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

13. Podľa § 177 ods.1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

14. Podľa § 178 ods.1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.

15. Podľa § 194 SSP

(1) Správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné obdobné protiprávne konanie. (2) Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

16. Podľa § 195 SSP Správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak a) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci alebo skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, b) ide o skúmanie otázky zániku zodpovednosti za priestupok, uplynutia prekluzívnej lehoty alebo premlčacej lehoty, v ktorej bolo možné vyvodiť zodpovednosť za iný správny delikt alebo za iné podobné protiprávne konanie, c) ide o základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na správne trestanie, d) ide o dodržanie zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na ukladanie sankcií v rámci správneho trestania, e) ide o skúmanie, či uložený druh sankcie a jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy orgánu verejnej správy.

17. Podľa § 197 SSP správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, môže doplniť dokazovanie vykonané orgánom verejnej správy, a to aj na návrh účastníka konania, ktorým však nie je viazaný.

18. Podľa § 198 ods.1 ods.2 SSP

(1) Správny súd môže na základe výsledkov ním vykonaného dokazovania na návrh žalobcu rozsudkom a) zmeniť druh alebo výšku sankcie, aj keď orgán verejnej správy pri jej uložení nevybočil zo zákonného rámca správnej úvahy, ak táto sankcia je neprimeraná povahe skutku alebo by mala pre žalobcu likvidačný charakter, b) upustiť od uloženia sankcie, ak účel správneho trestania možno dosiahnuť aj samotným prejednaním veci. (2) Správny súd môže podľa odseku 1 rozhodnúť len tak, ako mohol podľa osobitného predpisu rozhodnúť orgán verejnej správy.

19. Podľa § 191 ods.1 písm.e) SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostatočné na riadne posúdenie veci.

20. Podľa § 19 ods.1 písm.a) zákona č.125/2006 Z.z. inšpektorát práce je oprávnený uložiť pokutu, ak tento zákon neustanovuje inak, zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona, z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) prvom bode až treťom bode a šiestom bode alebo za porušenie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100 000 eur, a ak v dôsledku tohto porušenia vznikol pracovný úraz, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví, najmenej 33 000 eur.

21. Podľa § 2 ods.1 písm.a) bod 3 zákona č.125/2006 Z.z. Inšpekcia práce je dozor nad dodržiavaním právnych predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci vrátane predpisov upravujúcich faktory pracovného prostredia.

22. Podľa § 7 ods.1 písm.a) zákona č.124/2006 Z.z. zamestnávateľ je povinný pravidelne, zrozumiteľne a preukázateľne oboznamovať každého zamestnanca s právnymi predpismi a ostatnými predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, so zásadami bezpečnej práce, zásadami ochrany zdravia pri práci, zásadami bezpečného správania na pracovisku a s bezpečnými pracovnými postupmi a overovať ich znalosť.

23. Podľa § 6 ods.1 písm.e) zákona č.124/2006 Z.z. zamestnávateľ v záujme zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci je povinný zabezpečovať, aby chemické faktory, fyzikálne faktory, biologické faktory, faktory ovplyvňujúce psychickú pracovnú záťaž a sociálne faktory neohrozovali bezpečnosť a zdravie zamestnancov.

24. Podľa § 4 nariadenia č.391/2006 Z.z. zamestnávateľ je povinný zabezpečiť, aby pracovisko podľa § 1 ods. 1 spĺňalo požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci uvedené v prílohách č. 1 a 2.

25. Podľa bodu 8.1. Prílohy č.1 nariadenia č.391/2006 Z.z. pracoviská sa musia podľa osobitného predpisu v čo najväčšej miere osvetliť denným svetlom a vybaviť umelým osvetlením primeraným bezpečnosti a ochrane zdravia zamestnancov.

26. Podľa § 1 ods.2 zákona č.311/2001 Z.z. (ďalej len „zákon č.311/2001 Z.z.“ alebo „“) závislá práca je práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom.

27. Podľa § 7 ods.2 Zákonníka práce, zamestnávateľ vystupuje v pracovnoprávnych vzťahoch vo svojom mene a má zodpovednosť vyplývajúcu z týchto vzťahov. Zamestnávateľom je aj organizačná jednotka zamestnávateľa, ak to ustanovujú osobitné predpisy alebo stanovy podľa osobitného predpisu. Ak je účastníkom pracovnoprávneho vzťahu zamestnávateľ, nemôže ním byť súčasne jeho organizačná jednotka a naopak.

28. podľa § 9 Zákonníka práce, (1) V pracovnoprávnych vzťahoch robí právne úkony za zamestnávateľa, ktorý je právnická osoba, štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu; zamestnávateľ, ktorý je fyzická osoba, koná osobne. Namiesto nich môžu robiť právne úkony aj nimi poverení zamestnanci. Iní zamestnanci zamestnávateľa,

najmä vedúci jeho organizačných útvarov, sú oprávnení ako orgány zamestnávateľa robiť v mene zamestnávateľa právne úkony vyplývajúce z ich funkcií určených organizačnými predpismi. (2) Zamestnávateľ môže písomne poveriť ďalších svojich zamestnancov, aby robili určité právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch v jeho mene. V písomnom poverení musí byť uvedený rozsah oprávnenia povereného zamestnanca. (3) Vedúci zamestnanci zamestnávateľa sú zamestnanci, ktorí sú na jednotlivých stupňoch riadenia zamestnávateľa oprávnení určovať a ukladať podriadeným zamestnancom zamestnávateľa pracovné úlohy, organizovať, riadiť a kontrolovať ich prácu a dávať im na ten účel záväzné pokyny.

29. Podľa § 10 Zákonníka práce, (1) Právne úkony štatutárnych orgánov alebo členov štatutárnych orgánov a poverených zamestnancov (§ 9 ods. 1 a 2) zaväzujú zamestnávateľa, ktorý na základe týchto úkonov nadobúda práva a povinnosti. (2) Ak štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu alebo poverený zamestnanec prekročil právnym úkonom v pracovnoprávnych vzťahoch svoje oprávnenie, nezaväzujú tieto úkony zamestnávateľa, ak zamestnanec vedel alebo musel vedieť, že tento štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu alebo poverený zamestnanec svoje oprávnenie prekročil. To isté platí, ak právny úkon urobil zamestnanec zamestnávateľa, ktorý na to nebol oprávnený zo svojej funkcie, ani tým nebol poverený.

30. Podľa § 195 ods.2 Zákonníka práce pracovný úraz je poškodenie zdravia, ktoré bolo zamestnancovi spôsobené pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním nezávisle od jeho vôle krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov.

31. Podľa § 8 ods.1 písm.a) zákona č.461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon č.461/2003 Z.z.“) pracovný úraz podľa tohto zákona je poškodenie zdravia alebo smrť fyzickej osoby spôsobené nezávisle od jej vôle krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov, ktoré zamestnanec zamestnávateľa podľa § 16 utrpel pri plnení pracovných úloh alebo služobných úloh alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh alebo služobných úloh, pre plnenie pracovných úloh alebo služobných úloh a pri odvracaní škody hroziacej zamestnávateľovi.

32. Predmetom preskúmavacieho konania bolo rozhodnutie žalovaného, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Inšpektorátu práce Banská Bystrica č.k.: 109/15-1.0/pok/r.I. zo dňa 23. marca 2016, ktorým prvostupňový orgán verejnej správy žalobcovi za porušenie povinnosti vyplývajúcich z právnych predpisov uvedených v § 2 ods.1 písm.a) bod 3 zákona č.125/2006 Z.z. uložil žalobcovi pokutu vo výške 33.000,-Eur, nakoľko sankčné delikty boli v príčinnej súvislosti so vznikom závažného pracovného úrazu poškodeného zamestnanca, ktorý následkom závažného pracovného úrazu utrpel ťažkú ujmu na zdraví s poškodením dôležitého orgánu - popáleniny tela II.-III. stupňa v rozsahu 62% tela.

33. Žalobca v žalobe predovšetkým namietal, že v administratívnom konaní nebol dostatočne zistený skutkový stav v rozsahu potrebnom na rozhodnutie. Namietal, že žalovaný (resp. prvostupňový orgán verejnej správy) si nezabezpečil vyjadrenie lekárov a lekárske posudky, aby ustálil u poškodeného zamestnanca taký zdravotný stav odôvodňujúci záver o ťažkej ujme na zdraví, ktorá skutočnosť bola podstatnou pre stanovenie výšky sankcie. Nezohľadnil ani obsah žalobcom predloženého vyjadrenia ORHaZZ vo Zvolene, vyložil si ho jednostranne a nebral do úvahy pochybenia poškodeného zamestnanca. Nezobral tak do úvahy dôvody doplneného odvolania a z toho dôvodu považoval rozhodnutie žalovaného aj za nepreskúmateľné. Žalobca tiež namietal, že v administratívnom konaní orgány verejnej správy nevykonali navrhovaný dôkaz - vyjadrenie, resp. stanovisko X. H. a neoboznámili sa s výpoveďami dotknutých osôb v trestnom konaní. Žalobca tvrdil, že nebola jednoznačne stanovená príčina požiaru, nesúhlasil s tým, že príčinou vzniku požiaru bolo vytýkané porušenie povinností zo strany žalobcu ako zamestnávateľa a že vytýkané porušenia boli v bezprostrednej súvislosti so vznikom úrazu poškodeného zamestnanca. Poukázal na to, že zastupovanie neprítomnej zamestnankyne pracujúcej na pozícií „pracovník vo wellness“ bolo vlastnou iniciatívou poškodeného zamestnanca. Tvrdil, že v preskúmavanej veci bola porušená zásada nullum crime sine lege, nulla poena sine lege, nakoľko nešlo zo strany žalobcu o protiprávne konanie. Podľa tvrdenia žalobcu žalovaný vec nesprávne posúdil, pokiaľ aplikoval absolútnu zodpovednosť žalobcu ako právnickej osoby v rámci správneho trestania. Vo vzťahu k uloženej sankcii mal zato, že žalovaný nebol povinný, ale len oprávnený ukladať sankciu vo výške 33.000,-Eur. Pre prípad, že sa správny súd s jeho žalobnými námietkami nestotožní, navrhol, aby

aplikoval sankčnú moderáciu (v žalobe nesprávne uvedené „peňažnú moderáciu“ - ide však o žalobu vo veciach správneho trestania a nie všeobecnú správnu žalobu).

34. Ak žalobca namietal, že orgány verejnej správy nezistili dostatočne skutkový stav a nezabezpečili si vyjadrenie lekárov a lekárske posudky, odôvodňujúce záver o ťažkej ujme na zdravá, táto námietka je v rozpore s obsahom administratívneho spisu. Z administratívneho spisu totiž vyplýva, že rozsah poškodenia zdravia žalovaný, resp. prvostupňový orgán verejnej správy zisťoval a svoje zistenie založil na stanovisku Kliniky popálením a rekonštrukčnej chirurgie LF UK a UNB Bratislava (ďalej len „klinika“), podľa ktorého bol úraz zamestnanca klasifikovaný ako ťažká ujma na zdraví v dôsledku poškodenia dôležitého orgánu, a to popálením tela II. a III. stupňa na 62% povrchu tela. Žalobca v administratívnom konaní ani nenamietal, že k ťažkej ujme na zdraví zamestnanca došlo a neprodukoval ani dôkaz, ktorý by závery o ťažkej ujme na zdraví spochybňovali. Postup žalovaného, pokiaľ sa so stanoviskom kliniky a jej závermi uspokojil, nevykazuje znaky nezákonnosti.

35. Neobstojí ani námietka žalobcu, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné z dôvodu, že žalovaný nevzal v rámci svojej rozhodovacej činnosti doplnenie odvolania a nezohľadnil obsahu vyjadrenia ORHaZZ vo Zvolene, vyložil si ho jednostranne a nebral do úvahy ani pochybenia poškodeného. Už zo žalobnej námietky je zrejmé, že žalobca si protirečí v tom, že na jednej strane tvrdí, že žalovaný nezohľadnil obsah predmetného vyjadrenia a na strane druhej namieta, že si ho vyložil jednostranne. Skutočnosť, že sa žalovaný dôvodmi odvolania a jeho doplnenia zaoberal vyplýva z napadnutého rozhodnutia (str.5 napadnutého rozhodnutia), žalovaný toto vyjadrenie vyhodnotil ako dôkaz a uviedol aj záver o príčine požiaru podľa správy o požiari. Rozhodnutie orgánov verejnej správy však nie je založené len na skutočnosti, že požiar vznikol, aká bola jeho príčina, či bol zamestnanec pri nalievaní biopaliva do biokrbu neopatrný a aké boli následky požiaru. Rozhodnutie bolo založené predovšetkým na skutočnosti, že žalobca ako zamestnávateľ neoboznámil a neinformoval zamestnanca o spôsobe používania biokrbu na bioalkohol pri jeho zaradení na výkon inej pracovnej činnosti ako bola pôvodne dohodnutá v pracovnej zmluve a zároveň nezabezpečil dostatočné osvetlenie pracoviska, na ktorom bol biokrb na biopalivo umiestnený. V príčinnej súvislosti s tým konštatoval, že posúdenie nedbalosti poškodeného zamestnanca by bolo relevantné iba v prípade, ak by žalobca ako zamestnávateľ svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zákona č. 124/2006 Z.z. splnil.

36. Podľa tvrdenia žalobcu žalovaný nezistil dostatočne skutkový stav aj v tom smere, že nevykonal navrhovaný dôkaz a nezabezpečil si vyjadrenie, resp. stanovisko X. H., ktorý na základe mandátnej zmluvy vykonával pre žalobcu kontrolnú činnosť v zmysle § 9 zákona č.124/2006 Z.z. a vykonával školenia zamestnancov a poskytoval poradenské činnosti ohľadne BOZP. Bez ohľadu na to, že zo strany žalobcu absentuje v administratívnom konaní konkretizácia tvrdenia, na ktoré sa mal navrhovaný dôkaz vykonať, je potrebné zdôrazniť, že bolo povinnosťou žalobcu ako zamestnávateľa pravidelne, zrozumiteľne a preukázateľne oboznamovať každého zamestnanca s právnymi predpismi a ostatnými predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, so zásadami bezpečnej práce, zásadami ochrany zdravia pri práci, zásadami bezpečného správania na pracovisku a bezpečnými pracovnými postupmi a overovať ich znalosť (§ 7 ods.1 písm.a/ zákona č.124/2006 Z.z.) a zabezpečovať, aby chemické faktory, fyzikálne faktory, biologické faktory, faktory ovplyvňujúce psychickú pracovnú záťaž a sociálne faktory neovplyvňovali bezpečnosť a zdravie zamestnancov (§ 6 ods.1 písm.a/ zákona č.124/2006 Z.z.), z čoho vyplýva povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť, aby pracovisko spĺňalo požiadavky na bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci (§ 4 nariadenia č.391/2006 Z.z.) a teda i požiadavku dostatočného osvetlenia pracoviska. Pre dôvodnosť vykonania navrhovaného dôkazu tak nepostačuje tvrdenie, že konkrétny subjekt zabezpečoval pre zamestnávateľa činnosti vo vzťahu k BOZP, najmä pokiaľ žalobca netvrdil, že informačnú a oboznamovaciu povinnosť voči zamestnancovi splnil. V konečnom dôsledku žalobca v preskúmavacom konaní tvrdil opak, a teda, že poškodený zamestnanec informovaný a zaškolený o pracovnom postupe - obsluhe biokrbu nebol a jeho činnosť - obsluha wellnesu, bola excesom, a teda činnosťou, ktorú vykonával bez vedomia a pokynov žalobcu ako zamestnávateľa. Ako dôkaz tak neobstojí poukázanie na to, že povinnosti vyplývajúce zo zákona č.124/2006 Z.z. žalobca splnil prostredníctvom tretej osoby, svojho zmluvného partnera za súčasného tvrdenia, že povinnosti (oboznámenie a informovanie zamestnanca) nesplnil, nakoľko tak v dôsledku jeho pracovnej náplne spraviť nemusel.

37. Žalobca v žalobe nesúhlasil so záverom žalovaného, že vytýkané porušenia sú v bezprostrednej súvislosti so vznikom pracovného úrazu a naopak, že príčinou vzniku požiaru nebolo vytýkané porušenie

povinností. Žalobca v tomto smere opomenul, že napadnutým rozhodnutím mu bola uložená sankcia za spáchanie správneho deliktu spočívajúceho v tom, že porušil povinnosť vyplývajúcu mu z predpisov uvedených v § 2 ods.1 písm.a) bod 3 zákona č.125/2006 Z.z., ktorým sú právne a ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci vrátane predpisov upravujúcich faktory pracovného prostredia. Povinnosťou vyplývajúcou zo zákona č.124/2006 Z.z. (ktorý nepochybne upravuje zásady prevencie a podmienky za zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci) je povinnosť pravidelne, zrozumiteľne a preukázateľne oboznamovať každého zamestnanca nielen s právnymi a ostatnými predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ale aj so zásadami bezpečnej práce, zásadami ochrany zdravia pri práci, zásadami bezpečného správania na pracovisku a s bezpečnými pracovnými postupmi a overovať ich znalosť (§ 7 ods.1 zákona č.124/2006 Z.z.). Zároveň žalovaný konštatoval nedodržanie povinnosti zabezpečovať, aby chemické faktory, fyzikálne faktúry, biologické faktory, faktory ovplyvňujúce psychickú pracovnú záťaž a sociálne faktory neohrozovali bezpečnosť a zdravie pracovníkov (§ 6 ods.1 písm.e/ zákona č.124/2006 Z.z.). Už takéto nesplnenie povinností vyplývajúcich z právnych predpisov je správnym deliktom umožňujúcim uloženie sankcie až do výšky 100.000,-Eur, pričom orgán verejnej správy pri ukladaní sankcie za správny delikt prihliadne na skutočnosti uvedené v § 19 ods.6 zákona č.125/2006 Z.z.. Orgány verejnej správy v rámci svojej rozhodovacej činnosti nekonštatovali, že požiar, následkom ktorého došlo k ťažkej ujme na zdraví, vznikol dôsledkom porušenia povinností žalobcu, ale konštatovali, že nezaškolenie poškodeného zamestnanca so spôsobom používania biokrbu na bioalkohol viedlo k tomu, že tento v dôsledku neznalosti rizík spojených s touto prácou nebol dostatočne opatrný pri obsluhe biokrbu, čo malo za následok vznietenie nahromadených horľavých látok (a teda vznik požiaru), a teda vznik pracovného úrazu. Vznik požiaru teda spojili s nedostatočnou opatrnosťou poškodeného zamestnanca a jeho nedostatočná opatrnosť bola následkom porušenia povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 7 ods.1 zákona č.124/2006 Z.z.. Taktiež konštatovali, že ďalším faktorom, ktorý prispel (t.j. nebol príčinou) k vzniku požiaru bolo nedostatočné osvetlenie pracoviska v rozsahu, v akom si to vyžadovala manipulácia s biokrbom na bioalkohol. Týmto záverom nemožno nič vytknúť.

38. Ak žalobca namietal porušenie zásady nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege, a tvrdil, že žalovaný sankcionoval žalobcu za absenciu oboznámenia zamestnanca s informáciami, ktoré nie sú výslovne zakotvené v zákone ani v inom právnom predpise, jeho námietka nie je dôvodná. Ako už bolo vyššie uvedené, správnym deliktom v preskúmavanej veci je porušenie povinností vyplývajúcich z právnych predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, vrátane predpisov upravujúcich faktory pracovného prostredia. Zákon č.124/2006 Z.z., ktorý je nepochybne právnym predpisom na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci v ustanovení § 7 ods.1 písm.a) a § 6 ods.1 písm.e) nesporne upravuje povinnosti zamestnávateľa. Ak žalobca tvrdil, že informácie, o ktorých je zamestnávateľ povinný oboznámiť zamestnanca, nie sú výslovne uvedené v zákone, takéto tvrdenie nie je súladné s ustanovením § 7 ods.1 písm.a) zákona č.124/2006 Z.z., podľa ktorého je zamestnávateľ povinný preukázateľne oboznamovať nielen s právnymi a ostatnými predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ale aj so zásadami bezpečnej práce, zásadami ochrany zdravia pri práci, zásadami bezpečného správania na pracovisku a s bezpečnými pracovnými postupmi. Návod na obsluhu biokrbu je v tomto smere nepochybne spôsobom, ktorým sa zabezpečuje bezpečný pracovný postup, a preto nemožno konštatovať absenciu zákonnej úpravy. Zákon č.125/2006 Z.z. ustanovuje, čo je správnym deliktom, v čom (porušení akej povinnosti) správny delikt spočíva s poukazom na právne predpisy upravujúce oblasť bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a za nedodržanie povinností ustanovuje sankciu. Nemožno tak konštatovať, že žalobca bol sankcionovaný za niečo, čo správnym deliktom nie je, a že by mu bola uložená sankcia, ktorú zákon neustanovuje.

39. Ak žalobca namietal neprípustnosť analógie v správnom práve, možno s jeho tvrdením súhlasiť. Ak však neuviedol, v čom došlo zo strany žalovaného k neprípustnej analógii, jeho námietka je v tomto smere len tvrdením. Ak tvrdil, že prostredníctvom neprípustnej analógie správny orgán vychádzal zo záveru porušenia predpisov o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, jeho tvrdenie je neurčité. Správny súd dospel k záveru, že v preskúmavanej veci nedošlo k analógii pri aplikácii predpisov o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci. Ustanovenie § 19 ods.1 zákona č.125/2006 Z.z. síce odkazuje na ustanovenie § 2 ods.1 bod 3 a ten na povinnosti vyplývajúce z zamestnávateľovi ustanovené v zákona č.124/2006 Z.z.. Takýto postup však nie je analógiou a teda nedošlo k vypĺňaniu medzier v zákone, ako tvrdil žalobca.

40. Žalobca tiež z poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 4Sž 145/02 namietal, že žalovaný neskúmal mieru zavinenia odvolávajúc sa na objektívnu zodpovednosť

právnických osôb pri správnom trestaní. Žalobca mal teda zato, že orgány verejnej správy mali prihliadnuť na príčiny vzniku požiaru, mieru zavinenia na strane zamestnanca a na strane zamestnávateľa. Najvyšší súd Slovenskej republiky v namietanom rozsudku rozhodoval podľa iného zákona (zákona č.308/2000 Z.z. o retransmisii), pričom konštatoval, že: „Sankčná zodpovednosť, tak ako je konštruovaná v § 64 ods.1 zákona, nie je viazaná na zavinenie ani vo forme nedbanlivosti. Ide o objektívnu zodpovednosť. Jej uplatnenie je podmienené jedine existenciou protiprávneho úkonu, ktorým sa porušuje povinnosť uložená týmto zákonom, teda správaním, ktoré je v rozpore s uloženou povinnosťou“. Najvyšší súd ďalej uviedol: „Na tomto charaktere zodpovednosti nič nemení okolnosť, že pre určenie výšky pokuty podľa § 64 ods.2 druhá veta sa má prihliadať na mieru zavinenia. Toto hľadisko je použiteľné len pri fyzických osobách, ale až v druhom slede pre výšku pokuty“. Z uvedeného vyplýva, že tvrdenie žalobcu nemá oporu v rozhodnutí, na ktoré pri svojej argumentácii poukazoval. Sankčná zodpovednosť, tak ako je konštruovaná v § 19 ods.1 zákona č.125/2006 Z.z. je objektívnou zodpovednosťou, a nie je viazaná na zavinenie. Ako správne uviedol žalovaný v napadnutom rozhodnutí, na účely legitímneho sankcionovania sa vyžaduje iba preukázanie toho, že zo strany zodpovednej osoby (tu zamestnávateľa) došlo k porušeniu zákonom jej uloženej povinnosti (tu § 7 ods.1 písm.a/ a § 6 ods.1 písm.e/ zákona č.124/2006 Z.z.). Skutočnosť, či sa tak udialo úmyselne alebo nie, zavinením účastníka konania alebo inej osoby, poprípade v dôsledku iných okolností je na účely posúdenia veci irelevantná, ak má orgán verejnej správy dostatočne preukázané, že osoba, ktorej zákonodarca zveril plnenie určitých povinností, postupovala v rozpore s ustanoveniami zákona. Ani námietka vo vzťahu k objektívnej zodpovednosti za správne delikty tak nie je dôvodná.

41. Žalobca však namietal, že zastupovanie inej pracovníčky na pozícii „pracovník vo wellness“ bola osobnou iniciatívou poškodeného zamestnanca, bez toho, aby ho zamestnávateľ k takejto činnosti vyzval alebo dal poškodenému zamestnancovi pokyn. V tomto smere žalobca tiež namietal, že žalovaný sa neoboznámil s výpoveďami dotknutých zamestnancov v trestnom konaní ohľadne prípadného excesu poškodeného zamestnanca. Táto námietka žalobcu vo vzťahu k nedostatočne zistenému skutkovému stavu v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie orgánu verejnej správy je dôvodná. Žalovaný pri ukladaní sankcie aplikoval ustanovenie § 19 ods.1 písm.a) zákona č. 125/2006 Z.z., podľa ktorého je inšpektorát práce oprávnený uložiť pokutu zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona, z predpisov uvedených v § 2 ods.1 písm.a) prvom bode až treťom bode a šiestom bode alebo za porušenie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100.000,-Eur. Uloženie sankcie najmenej 33.000,- Eur zákon viaže na také porušenie povinností, ak v dôsledku takéhoto porušenia vznikol pracovný úraz, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví. Pracovným úrazom je pritom poškodenie zdravia, ktoré bolo zamestnancovi spôsobené pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním nezávisle od jeho vôle krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov (§ 195 ods.2 Zákonníka práce) a pre účely zákona č.461/2003 Z.z. je pracovným úrazom poškodenie zdravia alebo smrť fyzickej osoby spôsobené nezávisle od jej vôle krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov, ktoré zamestnanec zamestnávateľa podľa § 16 utrpel pri plnení pracovných úloh alebo služobných úloh alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh alebo služobných úloh, pre plnenie pracovných úloh alebo služobných úloh a pri odvracaní škody hroziacej zamestnávateľovi. Aby mohlo ísť o pracovný úraz musí byť preukázané plnenie pracovných úloh alebo priama súvislosť s plnením pracovných úloh.

42. Aby teda došlo k pracovnému úrazu, musia byť naplnené všetky atribúty závislej práce, tak ako ich definuje ustanovenie § 1 ods.2 Zákonníka práce, musí ísť o prácu vykonávanú vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene a v pracovnom čase určenom zamestnávateľom. V administratívnom konaní nebolo však jednoznačne preukázané, že išlo o výkon závislej práce, najmä nebolo preukázané, že činnosti, pri ktorých došlo k požiaru a poškodeniu zdravia zamestnanca, zamestnanec vykonával na základe pokynov zamestnávateľa. Poškodený zamestnanec bol zaradený na pracovnú pozíciu „recepčný“ s definovanými pracovnými činnosťami, medzi ktoré obsluha biokrbu vo wellness nepatrila. Pre náležité zistenie skutkového stavu je potrebné zistiť, či poškodený zamestnanec v deň, v čase a na mieste, na ktorom nastala udalosť majúca za následok poškodenie jeho zdravia, konal na základe pokynov zamestnávateľa. Táto skutková okolnosť preukázaná nebola. Podľa tvrdenia predsedu predstavenstva, štatutárneho orgánu žalobcu, tento žiadny pokyn k zastupovaniu zamestnanca priradeného na inú pracovnú pozíciu nedával. Pokyn k zastupovaniu vyplýva len z tvrdenia poškodeného zamestnanca, podľa ktorého konal na základe pokynu, resp. súhlasu nadriadenej zamestnankyne, pani Y.. Na dostatočné posúdenie udelenia pokynu na zastupovanie

zamestnanca na pozícii „pracovník vo wellness“ je potrebné zistenie organizačnej štruktúry žalobcu a hierarchie zamestnancov, či zamestnankyňa, ktorá mala dať poškodenému zamestnancovi pokyn, resp. súhlas so zastupovaním bola na to oprávnená a či bola vo vzťahu k poškodenému zamestnancovi jeho nadriadenou. Zo zisteného skutkového stavu nevyplýva, kto v rámci organizačnej štruktúry žalobcu bol oprávnený povoľovať dovolenky, komu sa oznamovala prípadná práceneschopnosť a kto bol oprávnený (okrem štatutárneho orgánu žalobcu) rozhodnúť o zastupovaní neprítomného zamestnanca. Tvrdenie o tom, že touto osobou je zamestnankyňa Y. síce vyplýva z prvotného úkonu inšpektorátu práce vykonaného s poškodeným zamestnancom, nie je však ničím verifikované (napr. organizačná štruktúra, výpoveď pani Y.). Z napadnutého rozhodnutia a obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalovaný sa uspokojil s tvrdením poškodeného zamestnanca bez toho, aby toto jeho tvrdenie bolo podložené aj inými dôkazmi a v naznačenom smere ani ďalšie dôkazy nezisťoval. Žalobca síce na pojednávaní pri konfrontácii so skutočnosťami uvedenými v listine „dochádzka zamestnancov“ potvrdil, že poškodený zamestnanec vykonával práce vo wellness už v októbri 2014 a tento výkon práce bol „zrejme“ finančne ohodnotený. Z administratívneho spisu ale nevyplýva, aká bola odmena za prácu vo wellness, nevyplýva porovnanie s dosiahnutým zárobkom a ani nevyplýva, či bol zamestnanec finančne ohodnotený aj za prácu vo wellness dňa 12. decembra 2014, kedy došlo k pracovnému úrazu. Nebolo teda jednoznačne v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie preukázané, že poškodený zamestnanec konkrétne dňa 12. decembra 2014 vykonával závislú prácu, najmä nebolo dostatočne zistené, či išlo o prípadný exces zamestnanca alebo o výkon práce podľa pokynov zamestnávateľa, pričom pokynom zamestnávateľa sa rozumie aj pokyn zamestnávateľom povereného zamestnanca, ktorému takéto oprávnenie vyplýva z organizačnej štruktúry, alebo poverenia zamestnávateľom.

43. Výkon práce podľa pokynov zamestnávateľa nepotvrdzuje ani evidencia dochádzky za mesiac november 2014, nakoľko k tvrdenému pracovnému úrazu došlo v mesiaci december 2014 a pre naplnenie zodpovednosti za správny delikt, odôvodňujúce uloženie sankcie pre prípad závažnej ujmy na zdraví, je nevyhnutné preukázať, či v konkrétny deň (12. decembra 2014) išlo o výkon závislej práce (podľa pokynov zamestnávateľa). Dôkazom pokynu zamestnávateľa nie sú ani tvrdenia iných zamestnancov, pána N. a pani W., o pokyne zamestnávateľa, resp. povereného zamestnanca nevypovedali. Len samotné zistenie, že k úrazu došlo v priestoroch žalobcu, že úraz utrpel jeho zamestnanec, ktorý mal zastupovať neprítomnú zamestnankyňu s vedomím pani Y. nepostačuje na vyvodenie záveru, že išlo o výkon závislej práce ako predpokladu zodpovednosti zamestnávateľa za správny delikt v dôsledku porušenia právnej povinnosti, ktorej následkom mala byť ťažká ujma na zdraví poškodeného zamestnanca.

44. Vzhľadom na vyššie uvedené súd napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy trpiaceho rovnakou vadou podľa § 191 ods.1 písm.e) SSP zrušil a vec vrátil prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie, nakoľko zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci.

45. V ďalšom konaní budú orgány verejnej správy povinné doplniť dokazovanie ohľadom naplnenia všetkých atribútov závislej práce podľa § 1 ods.2 Zákonníka práce, najmä doplnením dokazovania o zistenie organizačnej štruktúry žalobcu vo vzťahu k oprávnenosti udeľovať pokyn, prípadne súhlas so zastupovaním jednotlivých zamestnancov, spôsobu odmeňovania zamestnancov v prípade zastupovania. Orgán verejnej správy zistí spôsob odmeňovania poškodeného zamestnanca pri zastupovaní neprítomného zamestnanca na pozícii „pracovník vo wellnes“ za účelom zistenia, či aj v deň, keď došlo k poškodeniu zdravia zamestnanca konal vo vzťahu podriadenosti a nadriadenosti, na základe pokynov zamestnávateľa a v pracovnom čase a teda, či boli naplnené všetky atribúty závislej práce.

46. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní navrhol na tvrdenie, že nebol riadne zistený skutkový stav, doplniť dokazovanie oboznámením sa s obsahom výpovedí jednotlivých zamestnancov žalobcu vykonanými v súbežne prebiehajúcom trestnom konaní. Takémuto návrhu na doplnenie dokazovania správny súd nevyhovel, nakoľko dospel k záveru, že v administratívnom konaní skutkový stav nebol zistený v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie a je potrebné dokazovanie doplniť aj nad rámec v preskúmavacom konaní navrhovaného dokazovania.

47. Nakoľko správny súd napadnuté rozhodnutie a rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy zrušil, nebolo možné aplikovať ustanovenia SSP o sankčnej moderácii.

48. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Nakoľko žalobca bol v konaní úspešný v celom rozsahu, súd mu priznal nárok na úplnú náhradu trov konania.

49. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods.4 SSP). Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods.4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia, podaná na Krajskom súde v Banskej Bystrici. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva, d) návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.