Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

12Co/443/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a JUDr. Jany Haluškovej, v spore žalobcu J.. W. M., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom Y. XXX, XXX XX Y. (korešpondenčná adresa: B. č.XX, XXX XX D.), za účasti Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS, so sídlom Petzwalova 12, 949 12 Nitra, IČO: 42 205 735 (do 30. 06. 2016 vystupujúceho v pozícii vedľajšieho účastníka na strane žalobcu), proti žalovanému Rapid life životná poisťovňa, a. s., so sídlom Garbiarska 2, 040 71 Košice, IČO: 31 690 904, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, na základe odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš č.k. 3C/142/2013-283 zo dňa 02. 06. 2015, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Veľký Krtíš p o t v r d z u j e.

Žalobcovi a Združeniu na ochranu finančného spotrebiteľa OFS, so sídlom Petzwalova 12, Nitra, náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. 1. Okresný súd Veľký Krtíš ako súd prvej inštancie (ďalej aj „súd prvej inštancie“ event. „prvoinštančný súd“) rozsudkom zo dňa 02. 06. 2015 zrušil rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice, so sídlom Košice, Alžbetina 41 sp. zn. 3C/1449/2012 z 19. 01. 2012 (prvý výrok). Zároveň rozhodol, že žalobcovi a (pôvodnému) vedľajšiemu účastníkovi na strane žalobcu priznáva náhradu trov konania vo výške 100 % (druhý výrok). 1. 2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd zrušil rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice, so sídlom Košice, Alžbetina 41 sp. zn. 3C/1449/2012 z 19. 01. 2012 a priznal mu náhradu trov konania. V žalobe uviedol, že citovaným rozhodcovským rozsudkom mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 51,45 Eur a nahradiť mu trovy rozhodcovského konania vo výške 276,- Eur, všetko do 5 dní od doručenia rozhodcovského rozsudku, alebo v tej istej lehote podať proti nemu odpor. Rozsudok prevzal dňa 25. 06. 2013. V zákonnej 30 dňovej lehote (podľa § 41 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní) preto podal žalobu na súd o jeho zrušenie z dôvodu, že namieta rozhodcovskú doložku, ktorá tvorí súčasť poistnej zmluvy a to Všeobecných poistných podmienok pre poistenie zjednané Prvou česko- slovenskou poisťovňou Rapid, a. s. - XV. časť - Rozhodcovské konanie. Táto je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a ako taká je neplatná, čím došlo k porušeniu jeho práv ako spotrebiteľa. Preto sa domáha zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa ustanovenia § 40 ods. 1 písm. j/ zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Tvrdil, že rozhodcovská doložka nebola platne uzavretá a preto nebola daná právomoc rozhodcovského súdu z dôvodu, že dojednanie o rozhodcovskej doložke, uvedené v poistných podmienok je v rozpore s ustanovením § 53 ods. 1, 2, 4, 5 Občianskeho zákonníka. Napriek tomu, že rozhodcovská doložka, ktorá je uvedená aj v predmetnej poistnej zmluve, bola súdmi uznaná za neprijateľnú podmienku a teda za neplatnú, žalovaný sa nezdržal jej používania v zmysle ustanovenia

§ 53a ods. 4 Občianskeho zákonníka, čím porušil svoju zákonnú povinnosť. Namietal tiež premlčanie nároku žalovaného, uplatneného v rozhodcovskom konaní. 1. 3. V ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na vyjadrenia strán sporu a na vykonané dokazovanie, a po uvedení konkrétnych zákonných ustanovení (§ 52, § 53 ods. 1, 2, 3, 4 písm. r/, ods. 5, § 54 ods. 1, 2, Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. 12. 2014, a § 4 ods. 1, 2 veta prvá, § 40 ods. 1 písm. c/, j/ a § 43 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, v znení účinnom do 31. 12. 2014) uviedol, že „pri svojom rozhodovaní vychádzal z citovaných ustanovení zákona. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že poistná zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovaným dňa 27. 11. 2007 je spotrebiteľskou zmluvou, uzavretou podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka. Je nesporné, že žalovaný pri uzatváraní zmluvy vystupoval ako dodávateľ, pretože konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a žalobca ako spotrebiteľ, pretože pri uzatváraní zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Preto žalovaný bol od uzavretia zmluvy so žalobcom v postavení dodávateľa a žalobca v postavení spotrebiteľa. Spotrebiteľská zmluva spadá pod ochranu § 54 ods. 1 Obč. zákonníka. Pre spotrebiteľské zmluvy je charakteristické, že jedna strana uzatvára zmluvu s veľkým počtom spotrebiteľov, pričom návrhy zmlúv sú pripravené na vopred predtlačených formulároch a spotrebiteľ nemá možnosť zmeniť obsah takto navrhovaných zmlúv. Súd pri hodnotení žaloby žalobcu vychádzal zo Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorej členské štáty majú zabezpečiť, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzavretých so spotrebiteľom neboli záväzné pre spotrebiteľa, pričom čl. III. ods. 3 Smernice obsahuje indikatívny a nie vyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré môžu byť považované za nekalé. Výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách je uvedený aj v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, pričom od 01. 01. 2008 je neprijateľnou zmluvou podmienkou aj dojednanie rozhodcovskej doložky tak, že spory s dodávateľom budú výlučne riešené v rozhodcovskom konaní. Zmyslom a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v Občianskom zákonníku, je poskytovanie spotrebiteľom Slovenskej republiky minimálne taký štandard ochrany, aký stanovuje Smernica č. 93/13/EHS.“ Následne poukázal na to, že „žalobca sa podanou žalobou domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku z dôvodu, že pri rozhodovaní rozhodcovského súdu boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu jeho práv ako spotrebiteľa, ako aj z dôvodu, že rozhodcovský súd rozhodoval na základe neplatnej rozhodcovskej doložky. Dokazovaním mal súd preukázané, že pri dojednávaní rozhodcovskej doložky v poistnej zmluve, nedošlo k individuálnemu dojednaniu takejto rozhodcovskej doložky. Preto takáto rozhodcovská doložka je neprijateľná zmluvná podmienka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá vytvára značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a je potom neplatná so zreteľom na ustanovenie § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka totiž za neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve považuje najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednania rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Žalovaný popieral skutočnosť, že by nedošlo k individuálnemu dojednaniu rozhodcovskej zmluvy a tvrdil, že okrem podpisu poistnej zmluvy, žalobca podpísal aj VPP ako aj Osobitné zmluvné dojednania č. 01/2007 k poistnej zmluve, ktoré riešia otázku rozhodcovského konania. Svoje stanovisko žalovaný opieral aj o záznam o požiadavkách a potrebách klienta v poistnej zmluve, ktoré mali riešiť otázku inštitútu rozhodcovského konania. V tejto súvislosti súd zistil, že zo Všeobecných poistných podmienok pre poistenie zjednané Prvou česko-slovenskou poisťovňou Rapid, z bodu 1, XV. časti - Rozhodcovské konanie, vyplýva, že poisťovňa a poistník sa dohodli, že všetky vzájomné spory a sporné nároky z poistenia sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom. Z bodu 5, XV. časti tiež vyplýva, že rozhodnutie rozhodcovského súdu v spore je rozhodnutím konečným a nemožno ho preskúmavať iným rozhodcom alebo rozhodcovským súdom. Podľa názoru súdu, všeobecné poistné podmienky majú riešiť otázku bližších podmienok poistného vzťahu a nevytvárať nové individuálne záväzky účastníka, napríklad vo forme rozhodcovskej zmluvy. Naviac, ustanovenie o rozhodcovskom konaní je zahrnuté do pomerne obsiahleho textu VPP, kde si žalobca nemusel ako poistený uvedomiť dôsledky, že okrem preberania a podpisovania VPP uzatvára so žalovaným aj rozhodcovskú doložku ako osobitnú zmluvu o tom, že spory medzi ním a žalovaným budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Okrem toho mal súd preukázané, že ak žalovaný tvrdí, že Osobitné zmluvné dojednania č. 01/2007 boli individuálnym dojednaním rozhodcovskej doložky a ich nepodpísaním, by nebol účastník poistného vzťahu zaviazaný k rozhodcovskému konaniu, tak jednoznačne ako aj XV. časť VPP tak aj Osobitné zmluvné dojednania, stále upravujú povinnosť riešiť spor v rozhodcovskom konaní (namiesto súdneho konania). Samotný žalobca popieral v konaní tú skutočnosť, že by zo strany sprostredkovateľa poistenia (predajcu), mu bolo vysvetlené čo znamená rozhodcovské konanie a že podpisom VPP rieši aj

otázku rozhodcovského konania. Taktiež záznam o požiadavkách a potrebách klienta k poistnej zmluve, na ktorý žalovaný poukazoval, podľa názoru súdu rieši skôr výber poistenia a požiadaviek klienta na krytie rizika poistného vzťahu, a len upozorňuje na to, že v prípade vzniku sporov vyplývajúcich zo sprostredkovania poistenia, je možné na ich mimosúdne vyrovnanie využiť inštitút rozhodcovského konania v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. Teda záznam o požiadavkách a potrebách klienta v žiadnom prípade nie je dohodou o výbere možnosti zveriť riešenie sporov medzi účastníkmi v rozhodcovskom konaní.“ Na základe toho potom vyslovil názor, že „rozsah všeobecných poistných podmienok a „strata“ rozhodcovskej doložky v pomerne rozsiahlom texte VPP, vytvára predpoklad, že žalobcovi ako poistenému nemusel byť celkom jasný obsah dojednávania rozhodcovskej doložky, a to ani v osobitných zmluvných podmienkach, ani v XV. časti VPP v tom zmysle, že všetky vzájomné spory a sporné nároky z poistenia sa budú rozhodovať v rozhodcovskom konaní. Dojednávanie rozhodcovskej doložky vo všeobecných poistných podmienkach možno charakterizovať ako nekalú obchodnú praktiku žalovaného, s tým, že sa chce vyhnúť riešeniu sporu pred všeobecnými súdmi, pričom je zjavné, že rozhodcovské konanie je smerované skôr k tomu, aby o nároku žalovaného bolo rozhodované pred vopred určeným rozhodcom, ktorého si vyberá sám, pretože ani v VPP ani v osobitných zmluvných dojednaniach nie je určené, ktorý rozhodcovský súd vec rozhodne. Taktiež dojednanie rozhodcovského súdu žalovaným je v rozpore s judikovanými rozhodnutiami Súdneho dvoru, ktoré riešia otázku neprijateľnosti zmluvných podmienok, keďže rozhodcovský súd sídli v sídle žalovaného ako dodávateľa, v danej veci v Košiciach (napr. rozhodnutie C-243/08 prípad Erzsébet Sustikné Györfi a Oceáno Grupo Editorial), čo by mohlo byť z hľadiska Smernice č. 93/13/EHS kvalifikované ako nekalá praktika. Podľa názoru súdu, potom formulárová rozhodcovská doložka v XV. časti VPP, ktorá znemožňuje žalobcovi ako spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadných sporov v inom ako rozhodcovskom konaní, je neprijateľná zmluvná podmienka. Poukazuje na to aj uznesenie Ústavného súdu SR z 24.2.2011 sp. zn. IV. ÚS 55/2011-19, z ktorého okrem iného vyplýva, že „Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej, rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi.“ Okrem toho bol súd toho názoru, že rozhodcovská doložka medzi účastníkmi konania nebola osobitne dojednaná, čo vyplýva aj z jej zaradenia do VPP. Takáto podmienka vytvára značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa. Súd na námietku žalovaného, že došlo k individuálnemu dojednaniu rozhodcovskej doložky neprihliadol, pretože možnosť voľby spotrebiteľa medzi rozhodcovským konaním a konaním pred všeobecným súdom bola len iluzórna. Žalobca ako spotrebiteľ bol nútený k uzavretiu rozhodcovskej doložky a k prejednaniu sporov medzi účastníkmi výlučne v rozhodcovskom konaní. Neprijateľná rozhodcovská doložka je absolútne neplatná, kde ide o nekalú obchodnú praktiku žalovaného, preto je vylúčené, aby súd akceptoval takúto rozhodcovskú doložku. Taktiež rozhodcovské konanie, má neprimerane krátke lehoty (5-dňová lehota na podanie odporu proti platobnému rozkazu), pričom prejednanie veci rozhodcom je podmienené zaplatením pomerne vysokého poplatku. V danej toto veci tiež trovy rozhodcu prevyšujú niekoľkonásobne vymáhanú istinu pohľadávky vo výške 51,45 Eur, pričom trovy rozhodcovského konania predstavujú 276,- Eur, preto už len táto skutočnosť predstavuje neprimeranosť arbitrážneho procesu.“ 1. 4. Následne súd prvej inštancie skúmal procesnoprávne podmienky predmetnej žaloby a v tejto súvislosti uviedol, že „so zreteľom na ustanovenie podľa § 41 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z., mal súd preukázané, že rozhodcovský rozsudok bol dourčený žalobcovi dňa 25. 06. 2013, pričom žalobu podal na súde dňa 23. 07. 2013, teda v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku. Pretože dokazovaním mal súd preukázané, že nedošlo medzi účastníkmi k platnému uzavretiu rozhodcovskej zmluvy a pri rozhodcovskom rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa, preto potom súd považoval nárok žalobcu za dôvodný, žalobe žalobcu vyhovel a zrušil predmetný rozhodcovský rozsudok podľa ustanovenia § 40 ods. 1 písm. c/, j/ zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.“ 1. 5. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie aplikáciou v tej dobe platného a účinného ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O.s.p.“), ktoré pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádza zo zásady úspechu. Keďže žalobca a (pôvodný) vedľajší účastník na jeho strane mali vo veci plný úspech, v súlade s ustanovením § 151 ods. 7 O.s.p. im priznal

náhradu trov konania vo výške 100 % s tým, že po právoplatnosti rozhodnutia rozhodne o výške náhrady trov konania samostatným uznesením.

2. 1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok „zrušil“ (myslené pravdepodobne „zmenil“ - poznámka odvolacieho súdu) a žalobu žalobcu zamietol. 2. 2. V odôvodnení odvolania namietal, že prvoinštančný súd „vec nesprávne právne posúdil, pričom to dosiahlo až takých rozmerov, že v súvislosti s posúdením či sa jedná o neprijateľnú podmienku súd pravdepodobne priznal spotrebiteľovi také práva, ktoré právne predpisy SR spotrebiteľovi nepriznávajú.“ Namietal, že prvoinštančný súd nesprávne zistil skutkový stav. V tejto súvislosti poukázal na to, že prvoinštančný súd „opomenul vyhodnotiť ten fakt, že vo Všeobecných poistných podmienkach sa v nich nachádza XV. časť - Rozhodcovské konanie, ktorá obsahuje ustanovenia o rozhodcovskom konaní“, avšak on má za to, že „tieto ustanovenia sa uplatnia len vtedy, keď klient podpíše Osobitné zmluvné dojednania, ktoré predstavujú rozhodcovskú doložku a teda zakladajú príslušnosť rozhodcovského súdu. Len na základe tejto rozhodcovskej doložky je možné uplatniť ustanovenia XV. časti o rozhodcovskom konaní.“ Ďalej žalovaný namietal, že prvoinštančný súd „vec nesprávne posúdil, pretože neaplikoval relevantnú právnu normu zákon č. 340/2005 Z.z.. Súd tak opomenul vyhodnotiť, že k samotnému procesu uzatvárania poistnej zmluvy predchádza ešte tzv. predzmluvná fáza, ktorá je normovaná zákon č. 340/2005 Z.z..“ Okrem toho žalovaný namietal, že postupom prvoinštančného súdu „bola stranám odňatá možnosť konať, pretože súd neumožnil stranám po vykonaní dokazovania vyjadriť sa k predmetným listinám, čím porušil kontradiktórnosť konania.“ V tejto súvislosti poukázal na to, že prvoinštančný súd vykonal dokazovanie listinami na pojednávaní dňa 12. 05. 2015, avšak v zápisnici o pojednávaní sa neuvádza, že by súd strany vyzval, aby sa k dôkazu po jeho vykonaní vyjadrili. Zároveň namietal i to, že prvoinštančný súd zaťažil konanie procesnou vadou, pretože si nesplnil svoju procesnú povinnosť uloženú § 118 ods. 2 O.s.p. a toto opomenutie zo strany súdu spôsobilo, že jeho rozhodnutie bolo pre strany nepredvídateľné. Zároveň tým porušil zásadu kontradiktórnosti konania. V závere odôvodnenia odvolania žalovaný namietal, že prvoinštančný súd „nesprávne zistil skutkový stav, pretože neprihliadol na novelu zákona č. 233/1995 Z.z. (Exekučný poriadok) a zrušil tak rozsudok, ktorí už v tom čase nebol pre strany záväzný. Súd bol povinný zamietnuť žalobu, pretože podľa § 154 ods. 1 O.s.p. je rozhodujúci skutkový stav ku dňu vynesenia rozhodnutia a ten bol taký, že účastníkom konania odpadla vecná legitimácia.“ V tejto súvislosti poukázal na novelizáciu zákona č. 233/1995 Z.z. (Exekučný poriadok) prevedenú zákonom č. 335/2014 Z.z., kde pod bodom 49 bolo za ustanovenie § 243c vložené ustanovenie § 243d. Prvoinštančný súd rozhodol dňa 02. 06. 2015, kedy v dôsledku aplikácie uvedenej právnej normy rozhodcovský rozsudok prestáva účastníkov konania zaväzovať a teda na jeho podklade nemožno ani vykonať exekúciu. V dôsledku uvedeného ustanovenia sa „anulovala právoplatnosť tohto rozhodcovského rozsudku. Týmto sa právne postavenie účastníkov konania obnovilo do stavu pred vydaním rozhodcovského rozsudku - žalobca nie je viazaný povinnosťou založenou rozhodcovským rozsudkom a žalovaný nemôže tento nárok uplatňovať. Dôsledkom uvedeného je, že obe strany konania bez vlastného zavinenia resp. pričinenia sú objektívne bez právneho záujmu na výsledku konania (na meritórnom rozhodnutí).“

3. Žalobca a ani (pôvodný) vedľajší účastník na jeho strane za odvolaniu žalovaného nevyjadrili.

4. Odvolanie žalovaného bolo podané ešte za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O.s.p“), ktorý bol ku dňu 01. 07. 2016 zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok. Dňa 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť nový procesnoprávny kódex - Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý v prechodných ustanoveniach, v § 470 ods. 1 uvádza: „Ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.“ Z citovaného ustanovenia vyplýva, že vzhľadom na skutočnosť, že rozhodovanie o odvolaní prebieha už v dobe účinnosti CSP, bolo potrebné na odvolacie konanie aplikovať príslušné ustanovenia s poukazom na ustanovenie § 470 ods. 2 veta prvá CSP, v zmysle ktorého „právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti CSP, zostávajú zachované.“

5. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 , vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379, § 380 a 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario s použitím § 219 ods. 3 a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 ako vecne správny potvrdil.

6. 1. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 6. 2. Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne. Odvolací súd (v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením jeho rozhodnutia, ktoré je dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, a teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP.

8. Odvolací súd konštatuje, že žalovaný v odvolaní v súvislosti so záverom prvoinštančného súdu, že predmetná rozhodcovská doložka je neplatná a preto na základe nej nemohlo dôjsť platnému rozhodcovskému rozhodnutiu, neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, okolnosti alebo argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania prvoinštančného súdu a s ktorými by sa prvoinštančný súd náležite nevysporiadal.

9. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia (v súlade s citovaným § 387 ods. 2 preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalobcu uvedené v odvolaní.

10. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní účinného do 31. 12. 2014, rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.

11. Podľa ustanovenia § 4 ods. 1, 2, prvá veta zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní účinného do 31. 12. 2014, rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná.

12. Podľa ustanovenia § 73 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov rozhodcovská zmluva uzavretá pred 1. januárom 2015 sa spravuje predpismi účinnými v čase jej uzavretia.

13. Z obsahu spisu a vykonaného dokazovania je nesporné, že predmetná poistná zmluva je zmluvou spotrebiteľskou. Zároveň je nesporné, že žalobca bol v súvislosti s touto poistnou zmluvou účastníkom rozhodcovského konania, preto je aktívne legitimovaný v zmysle § 40 ods. 1 písm. c/ zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní účinného do 31. 12. 2014 na podanie žaloby o zrušenie tuzemského rozhodcovského rozsudku, pretože popieral platnosť rozhodcovskej zmluvy (dohody). Žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku podal dňa 23. 07. 2013, teda v lehote v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku, ktorý mu bol doručený dňa 25. 06. 2013.

14. Pokiaľ z obsahu odvolania žalovaného možno vyvodiť, že namietal nesprávnosť záveru prvoinštančného súdu, že predmetná rozhodcovská doložka (zmluva) nebola dojednaná individuálne a v dôsledku toho je neplatná, tak v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že pod pojmom „individuálne dojednanie“ je potrebné rozumieť osobitne dohodnuté práva a povinnosti zmluvných strán, teda prípady, keď o právach a povinnostiach obsiahnutých v zmluve obe zmluvné strany rokujú a keď majú možnosť ovplyvniť obsah konkrétnych ustanovení. Pokiaľ sú zmluvné podmienky dodávateľom vopred pripravené a naformulované a spotrebiteľ ich obsah ovplyvniť nemôže a tým, že nemá ani možnosť alternatívnej voľby pre rozhodovanie prípadných sporov, nejde o individuálne dohodnuté zmluvné ustanovenia. Rozhodnutie rozhodcovského súdu vydané na základe neplatnej rozhodcovskej doložky je rozhodnutím vydaným nepríslušným orgánom a teda ide o nulitný právny akt.

15. Pokiaľ žalovaný poukazoval na to, že v tomto prípade bola rozhodcovská doložka individuálne dohodnutá, a to v Osobitných zmluvných dojednaniach, ktoré žalobca osobitne podpísal, odvolací

súd poukazuje na to, že Osobitné zmluvné dojednania č. 01/2007 k poistnej zmluve sú súčasťou Všeobecných poistných podmienok, uvedené hneď za kolónkou určenou na dátum a podpis poistníka a sú obsiahnuté vo formulárovej predtlači pripravenej žalovaným. Vychádzajúc z textu formulárovej predtlače poistnej zmluvy žalobca nemal možnosť tieto ovplyvniť, mohol len túto časť zmluvy, v ktorej sú obsiahnuté dve dojednania (okrem rozhodcovskej doložky aj dojednanie o ukončení poistenia neuhradením poistného), nepodpísať. Navyše, v odseku 2 Osobitných zmluvných dojednaní, ktoré podľa predtlače chápu zmluvné strany ako rozhodcovskú doložku, je odkaz na rozhodcovské konanie upravené v časti XV. Všeobecných poistných podmienok. Len samotná skutočnosť, že tzv. Osobitné zmluvné dojednania sú odčlenené od Všeobecných poistných podmienok nadpisom a že ich povinný podpísal osobitne v ten istý deň ako Všeobecné poistné podmienky, ešte neznamená, že tieto osobitné zmluvné dojednania a v rámci nich pod bodom 2 aj rozhodcovská doložka, boli individuálne dojednané. Zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dojednaná a ktorá určuje, že spory zo zmluvy budú riešené výlučne rozhodcovským súdom, je neprijateľná. Takéto dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli bezpochyby vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu zaručujú ustanovenia § 52 a nasl. OZ. Rozhodcovská doložka preto v tomto prípade predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je v zmysle § 53 ods. 4 neplatná.

16. V súvislosti s argumentáciou žalovaného, že žalobca mal možnosť v zmysle dodatku č. 2 k Všeobecným poistným podmienkam z 21. 05. 2007 (č.l. 193 spisu) do 30 dní odmietnuť dojednanie upravené v časti XV VPP, odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že neplatnú rozhodcovskú doložku nie je možné nahradiť (konvalidovať) ani dodatočnou zmenou VPP, pričom zmena VPP (ktorá je za splnenia zákonných podmienok nepochybne súčasťou poistnej zmluvy) je možná jedine na základe písomnej dohody medzi účastníkmi zmluvy. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že uvedený dodatok, na ktorý sa žalovaný v odvolaní odvoláva, nebol medzi zmluvnými stranami dojednaný písomne, preto nespĺňa atribúty platnosti. Na tomto závere nič nemení ani dojednanie nachádzajúcej sa vo VPP časť XVII. - Záverečné ustanovenia bod 7d, z ktorého vyplýva: „Poisťovňa má právo vykonať zmeny VPP a nadväzujúcich osobitných poistných podmienok formou dodatkov a doplnkov alebo vyhlásením ich úplného znenia ... . Zmeny VPP, osobitných podmienok, ich dodatkov a doplnkov sú voči poistníkovi účinné ich vyhlásením prostredníctvom zverejnenia na internetovej stránke G..“

17. Pokiaľ ide o ďalšiu odvolaciu námietku, treba prisvedčiť žalovanému, že ani zo zápisnice z pojednávania prvoinštančného súdu zo dňa 24. 03. 2015 a ani zo zápisnice z pojednávania zo dňa 12. 05. 2015 (kedy prvoinštančný súd vyhlásil dokazovanie za skončené) nevyplýva, že by si prvoinštančný súd splnil svoju procesnú povinnosť v zmysle ustanovenia § 118 ods. 2 O.s.p. Procesný postup súdu v rámci pojednávania bol do 30. 06. 2016 rámcovo upravený v ustanovení § 118 O.s.p., z ktorého vyplývalo: „Po začatí pojednávania účastníci prednesú alebo doplnia svoje návrhy a predseda senátu alebo samosudca oznámi výsledky prípravy pojednávania.“ (§ 118 ods. 1 O.s.p.). „Po vykonaní úkonov podľa odseku 1 predseda senátu alebo samosudca podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli.“ (§ 118 ods. 2 O.s.p.). Z dôvodovej správy k ustanovenia § 118 ods. 2 O.s.p. pritom vyplývalo, že zaradenie tohto ustanovenia do Občianskeho súdneho poriadku malo za cieľ zvýšiť predvídateľnosť postupu súdu a posilniť právo na spravodlivý súdny proces; v záujme dosiahnutia predvídateľnosti postupu a rozhodovania ukladalo toto ustanovenie súdu povinnosť oboznámiť účastníka konania (od 01. 07. 2016 strana sporu - pozn. odvolacieho súdu) na pojednávaní s predbežným zhrnutím sporných a nesporných skutkových okolností a tiež s predbežným náhľadom súdu na to, ktoré z navrhnutých dôkazov treba, resp. netreba vykonať. Účastníkovi konania (strane) mala tým byť vytvorená možnosť predvídať rozhodnutie súdu a tomu prispôsobiť uplatňovanie (realizáciu) svojich procesných oprávnení (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/236/2010 zo dňa 14.04.2011 alebo sp. zn. 3MCdo/18/2010 zo dňa 17.02.2011). Odvolací súd však poukazuje aj na to, že ani v samotnom sporovom konaní nemuselo mať nedodržanie postupu podľa § 118 ods. 2 O.s.p. vždy za následok odňatie možnosti konať pred súdom - porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/128/2011 zo dňa 10. 10. 2012 a sp. zn. 4Cdo/167/2012 zo dňa 28.05.2013, z ktorého dokonca vyplýva záver, že nedodržanie postupu podľa § 118 ods. 2 O.s.p. nemá za následok odňatie možnosti konať pred súdom. S uvedeným záverom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Okrem toho odvolací súd konštatuje, že vzhľadom na jednoznačnú a konzistentnú skutkovú a právnu argumentáciu

uvedenú v žalobe i žalobcom prezentovanú v rámci prvoinštančného konania, nemohol uvedený procesný nedostatok spôsobiť pre žalovaného nepredvídateľnosť rozhodnutia prvoinštančného súdu.

18. 1. Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukazoval na to, že v dobe rozhodovania prvoinštančného súdu už bolo účinné ustanovenie § 243d ods. 1 Exekučného poriadku a v dôsledku toho podľa jeho názoru stratilo súdne konanie o návrhu na zrušenie sporného rozhodcovského rozsudku význam, odvolací súd uvádza, že uvedený právny záver nie je správny. 18. 2. Znenie § 372w Občianskeho súdneho poriadku (účinné v čase rozhodovania okresného súdu) obsahovalo prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2015 a stanovovalo povinnosť súdu dokončiť spory o neplatnosť spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy a o zrušenie rozhodcovského rozsudku (spory spĺňajúce podmienky podľa osobitného predpisu - zákon č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní), ktoré začali na súde pred 01. 01. 2015 a do tohto dátumu neboli právoplatne ukončené. 18. 3. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca je v zmluvnom vzťahu so žalovaným, s ktorým uzavrel poistnú zmluvu obsahujúcu spornú rozhodcovskú doložku, na základe ktorej bol vydaný sporný rozhodcovský rozsudok, ktorého zrušenia sa v postavení spotrebiteľa v spore domáhal. Podľa názoru odvolacieho súdu, spor (konanie) o zrušenie rozhodcovského rozsudku na základe žaloby spotrebiteľa nestratilo zmysel nadobudnutím účinnosti § 243d ods. 1 Exekučného poriadku. V dôsledku účinnosti § 243d ods. 1 Exekučného poriadku rozhodcovský rozsudok vydaný pred 1. januárom 2015 nezanikol, nezrušil sa, nezanikla jeho právoplatnosť, uvedenou právnou úpravou nebol anulovaný, len dňom 1. apríla 2015 nie je vykonateľným exekučným titulom, ak do 31. 03. 2015 nebol podaný návrh na jeho vykonanie. Právna úprava uvedená v 243d ods. 1 Exekučného poriadku neodstránila medzi stranami neistotu, či žalovaný má voči žalobcovi pohľadávku, o ktorej rozhodol sporný rozhodcovský rozsudok. Okrem toho, prvoinštančný súd v spore (v konaní) o zrušenie rozhodcovského rozsudku nemal možnosť objektívne zistiť, či na podklade exekučného titulu - sporného rozhodcovského rozsudku vydaného pred 1. januárom 2015 nezačalo exekučné konanie na niektorom inom súde, ako na Okresnom súde Veľký Krtíš, preto podľa názoru odvolacieho súdu bolo potrebné začatý spor (konanie) o zrušenie rozhodcovského rozsudku dokončiť.

19. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 ako vecne správny potvrdil.

20. Žalobca i Združenie na ochranu finančného spotrebiteľa OFS, so sídlom Petzwalova 12, Nitra (do 30. 06. 2016 vystupujúce v pozícii vedľajšieho účastníka na strane žalobcu) boli v odvolacom konaní úspešní a preto im podľa § 396 ods. 1 s použitím § 255 ods. 1 vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Náhradu trov odvolacieho konania si však neuplatnili a keďže existenciu ich účelne vynaložených trov odvolacieho konania nemal odvolací súd preukázanú ani zo spisu, náhradu trov odvolacieho konania im nepriznal.

21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .