Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozhodnutie_8S-62-2016.pdf
PDF · 144.17 KB
Case nature
Area
Subarea
8S/62/2016
Rozhodnutie
Krajský súd v Košiciach ako správny súd v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Naďa a členov senátu JUDr. Mareka Kotoru a JUDr. Jozefa Kuruca v právnej veci žalobcu: CREO ART s.r.o., Werferova 1, 040 01 Košice, IČO: 44 471 165, právne zastúpeného B&B, advokátska kancelária s.r.o., Rázusova 1, 040 01 Košice, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 103663548/2016 zo 04.08.2016, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a.
II. Účastníkom nepriznáva právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou Krajskému súdu v Košiciach 20.10.2016 podanou v zákonom stanovenej lehote (§ 181 ods. 1 SSP) sa žalobca prostredníctvom právneho zástupcu domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného - Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 103663548/2016 zo 04.08.2016, ktorým žalovaný ako správny orgán druhého stupňa v oblasti správy daní rozhodol podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) o odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu Daňového úradu Košice č. 103045142/2016 zo dňa 02.05.2016, ktorým daňový úrad podľa § 81 ods. 1 daňového poriadku zriadil záložné právo na zabezpečenie daňového nedoplatku na dani z príjmov právnickej osoby (žalobcu) za zdaňovacie obdobie roka 2012 vo výške 62 586,00 Eur, a to hnuteľný majetok vo vlastníctve daňového dlžníka (žalobcu), tak že označené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu z 02.05.2016 potvrdil.
2. Daňový úrad Košice rozhodnutím z 02.05.2016 zriadil podľa § 81 ods. 1 daňového poriadku záložné právo na zabezpečenie daňového nedoplatku žalobcu vo výške 62 586,00 Eur na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roka 2012 splatného dňa 15.03.2016 k nasledovným hnuteľným veciam:
„Predmetom záložného práva je
· LED obrazovka Prešov - Sekčov Inventárne číslo: 0000002 Rok výroby: 2014 Dátum zaradenia: 01.09.2014
· LED obrazovka Spišská Nová Ves - OS Madaras Inventárne číslo:000003 Rok výroby: 2013
Dátum zaradenia: 01.09.2014
· LED obrazovka - Steel aréna Košice Inventárne číslo: 000004 Rok výroby: 2014 Dátum zaradenia: 01.09.2014
· LED obrazovka - Bajzova ul. Košice - Mc Donald Inventárne číslo: 000006 Rok výroby: 2012 Dátum zaradenia: 01.09.2014
· LED plnofarebná veľkopl. obrazovka - OC Dubeň Inventárne číslo: 000009 Rok výroby: 2011 Dátum zaradenia: 03.09.2014
· LED plnofarebná veľkopl. obrazovka -OC Optima Inventárne číslo: 000010 Rok výroby: 2011 Dátum zaradenia: 03.09.2014
· LED obrazovka HOTEL CENTRUM Inventárne číslo: 000011 Rok výroby: 2012 Dátum zaradenia: 01.11.2014
Správca dane v súlade s ustanovením § 81 ods. 2 daňového poriadku zároveň zakázal daňovému dlžníkovi nakladať s predmetom záložného práva bez predchádzajúceho súhlasu správcu dane. Zároveň ho poučil o právnych povinnostiach vyplývajúcich z ustanovenia § 81 ods. 7 daňového poriadku a o tom, že v prípade, ak bude daňový nedoplatok zaplatený celkom alebo sčasti, správca dane je oprávnený podľa § 82 daňového poriadku zmeniť alebo zrušiť záložné právo, a to aj čiastočne.
3. Žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia zo 04.08.2016, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane z 02.05.2016, reagujúc na odvolacie námietky žalobcu uvedené v odvolaní z 31.05.2016 (č.l.14-16 súdneho spisu), ktoré po obsahovej právnej stránke korešpondujú so žalobnými námietkami uvedenými v žalobe z 20.10.2016 argumentoval nasledovne:
„Správca dane evidoval ku dňu vydania rozhodnutia o zriadení záložného práva u daňového dlžníka CREO ART s.r.o., Werferova 1, 040 01 Košice, IČO: 44471165, DIČ: 2022708435, IČ DPH: SK 2022708435, daňový nedoplatok vo výške 62 586,00 eur, ktorý vznikol na dani z príjmov právnickej osoby podľa právoplatného a vykonateľného rozhodnutia č. 21205949/2015 zo dňa 09.11.2015.
Na zabezpečenie predmetného daňového nedoplatku zriadil správca dane záložné právo vydaním rozhodnutia č. 103045142/2016 zo dňa 02.05.2016 podľa § 81 ods. 1 Daňového poriadku. Predmetom záložného práva je hnuteľný majetok vo vlastníctve daňového dlžníka, a to: LED obrazovka Prešov- Sekčov, inventárne číslo:000002, rok výroby 214, dátum zaradenia 01.09.2014, LED obrazovka Spišská Nová Ves - OC Madaras, inventárne číslo:000003, rok výroby 2013, dátum zaradenia 01.09.2014, LED obrazovka - Steel aréna Košice, inventárne číslo: 000004, rok výroby 2014, dátum zaradenia 01.09.2014, LED obrazovka - Bajzova ul. Košice - Mc.Donald, inventárne číslo: 000006, rok 2012, dátum zaradenia 01.09.2014, LED plnofarebná veľkoplošná obrazovka - OC Dubeň, inventárne číslo: 000009, rok výroby 2011, dátum zaradenia 03.09.2014, LED plnofarebná veľkoplošná obrazovka HOTEL CENTRUM, inventárne číslo: 000011, rok 2012, dátum zaradenia 01.11.2014.
Finančné riaditeľstvo SR k námietkam uvedeným v odvolaní zaujíma nasledovné stanovisko:
Podľa § 81 ods. 1 prvá veta Daňového poriadku na zabezpečenie daňového nedoplatku môže rozhodnutím správcu dane vzniknúť záložné právo k predmetu záložného práva vo vlastníctve daňového dlžníka alebo k pohľadávke daňového dlžníka.
Podľa § 81 ods. 2 Daňového poriadku rozhodnutie podľa odseku 1 musí obsahovať okrem náležitostí podľa § 63 ods. 3 aj rodné číslo, ak je to nevyhnutné podľa osobitných predpisov, označenie daňového nedoplatku, predmetu záložného práva a zákaz daňovému dlžníkovi alebo poddlžníkovi nakladať s predmetom záložného práva bez predchádzajúceho súhlasu správcu dane.
Podľa § 81 ods. 6 Daňového poriadku správcu dane dbá, aby hodnota predmetu záložného práva podľa odseku 1 bola primeraná sume daňového nedoplatku, na zabezpečenie ktorého sa záložné právo zriaďuje. Ak daňový dlžník v čase vydania rozhodnutia o zriadení záložného práva nevlastní predmet záložného práva, ktorého hodnota je primeraná sume daňového nedoplatku, môže správca dane rozhodnúť o zriadení záložného práva aj na predmet vyššej hodnoty.
Daňový dlžník v podanom odvolaní uviedol, že správca dane podľa jeho názoru nedostatočne identifikoval predmet záložného práva uvedený ako LED obrazovky v poradí pod č. 5, 6 a 7 výrokovej časti rozhodnutia, nešpecifikoval dostatočne miesto predmetu záložného práva tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným hnuteľným majetkom vo vlastníctve daňového dlžníka.
K tejto námietke odvolací orgán uvádza, že správca dane pred vydaním rozhodnutia o zriadení záložného práva disponoval informáciou o stave majetku daňového dlžníka, keďže samotný daňový dlžník predložil Daňovému úradu Košice dňa 25.04.2016 doklady o vlastníctve vyššie uvedených LED obrazoviek. Dokladmi preukazujúcimi vlastníctvo uvedených hnuteľných vecí je Dlhodobý majetok - súhrnná karta, ktorá obsahuje popis hnuteľnej veci, inventárne číslo, u niektorých hnuteľných vecí aj umiestnenie, ďalej rok výroby, typ odpisu, odpisovú triedu, skupinu, položku, dátum zaradenia, vstupnú cenu pre daňový a účtovný odpis a rozpísané účtovné prípady.
Správca dane pri predložených súhrnných kartách dlhodobého majetku mal za to, že daňový dlžník pri evidencii svojho majetku postupoval podľa zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v platnom znení, najmä podľa ustanovenia § 4 ods. 5, podľa ktorého účtovná jednotka je povinná viesť účtovníctvo ako sústavu účtovných záznamov podľa § 31 ods. 2. Účtovným záznamom sa rozumie údaj, ktorý je nositeľom informácie týkajúcej sa predmetu účtovníctva alebo spôsobu jeho vedenia. Každú informáciu týkajúcu sa predmetu účtovníctva alebo spôsobu jeho vedenia je účtovná jednotka povinná zaznamenávať len účtovnými záznamami.
Podľa ustanovenia § 4 ods. 6 citovaného zákona účtovnými záznamami sú najmä účtovné doklady, účtovné zápisy, účtovné knihy, odpisový plán, inventúrne súpisy, účtovný rozvrh, účtovná závierka a výročná správa. Jednotlivé účtovné záznamy sa môžu zoskupovať do účtovných záznamov obsahujúcich súhrnnú informáciu (ďalej len „súhrnné účtovné záznamy“). Účtovná jednotka je povinná účtovné záznamy viesť v rozsahu ustanovenom týmto zákonom.
Taktiež podľa Opatrenia Ministerstva financií SR k postupom účtovania pre podnikateľov účtujúcich v sústave podvojného účtovníctva, najmä podľa ustanovenia § 42 ods. 2, podľa ktorého Analytická evidencia podľa jednotlivých zložiek dlhodobého nehmotného majetku a dlhodobého hmotného majetku slúži na jeho identifikáciu a obsahuje najmä názov alebo opis majetku, číselné označenie, dátum jeho obstarania a uvedenia do užívania, dátum zaúčtovania na účte účtovnej skupiny 01, 02 a 03, ocenenie, údaje o zvolenom postupe odpisov, sumy účtovných odpisov a daňových odpisov za zdaňovacie obdobie, účtovnú zostatkovú cenu a daňovú zostatkovú cenu, dátum a spôsob vyradenia. V analytickej evidencii dlhodobého majetku sa uvádza vecné bremeno k dlhodobému majetku, poskytnutá dotácia, podpora alebo príspevok (ďalej len „dotácia“) na dlhodobý majetok, záložné právo aj príslušenstvo, sa jednotlivé časti súboru a jednotlivé kusy majetku zaznamenávajú v analytickej evidencii vo fyzickom a hodnotovom vyjadrení. Ak sa k súboru hnuteľných vecí priradí ďalšia vec a k majetku sa priradí príslušenstvo alebo naopak vyradí, zaznamenáva sa v analytickej evidencii aj dátum priradenia alebo vyradenia tejto veci alebo príslušenstva.
Správca dane pri vydaní rozhodnutia o zriadení záložného práva vychádzal z dokladov, ktoré predložil daňový dlžník a jednotlivé hnuteľné veci - LED obrazovky označil vo výroku svojho rozhodnutia tak,
ako ich označil daňový dlžník na súhrnnej karte dlhodobého majetku, t.j. popisom hnuteľnej veci, pri niektorých hnuteľných veciach aj ich umiestnením, ďalej inventárnym číslom, rokom výroby a dátumom zaradenia. Pri hnuteľných veciach - LED obrazovky uvedené vo výroku rozhodnutia v poradí ako položka 5, 6 a 7 správca dane neuviedol miesto umiestnenia, pretože to neuvádzal ani daňový dlžník na súhrnnej karte dlhodobého majetku. Samotné umiestnenie hnuteľného majetku ako identifikátor nie je podstatné, pretože hnuteľnú vec je možné kedykoľvek premiestniť. Podstatné je, že každá zo založených hnuteľných vecí je identifikovaná jej presným opisom, prideleným inventárnym číslom, rokom výroby a dátumom zaradenia.
Z vyššie uvedených dôvodov považuje odvolací orgán námietku daňového dlžníka spočívajúcu v nedostatočnej identifikácii predmetu záložného práva u LED obrazoviek v poradí č. 5, 6 a 7 za bezpredmetnú.
Daňový dlžník v podanom odvolaní ďalej namieta, že odpisová hodnota, zohľadňujúca amortizáciu so stavom k 31. marcu 2016 predstavovala u uvedených LED obrazoviek súhrnne sumu 142 537,27 eura. Z uvedeného daňový dlžník vyvodzuje, že hodnota predmetu záložného práva je vo výraznom nepomere k výške zabezpečenej daňovej pohľadávky správcu dane a takto zriadené záložné právo je neprimerané a v rozpore s ustanovením § 81 ods. 6 Daňového poriadku.
K tejto námietke odvolací orgán uvádza, že správca dane má v zmysle citovaného ustanovenia § 81 ods. 6 Daňového poriadku dbať, aby hodnota predmetu záložného práva bola primeraná výške daňového nedoplatku a v prípadoch, keď daňový dlžník ku dňu vydania rozhodnutia o zriadení záložného práva nevlastní predmet záložného práva, ktorého hodnota by bola primeraná sume daňového nedoplatku, môže správca dane rozhodnúť o zriadení záložného práva aj na predmet vyššej hodnoty. Uvedené ustanovenie Daňového poriadku neukladá správcovi dane v štádiu zriaďovania záložného práva povinnosť detailne zisťovať hodnotu záložného majetku, toto ustanovenie má len chrániť pred zjavnými excesmi a neprimeranosťou pri zriaďovaní záložného práva.
Správca dane pri zriadení záložného práva vychádzal z dokladov, ktoré mu predložil samotný daňový dlžník. Daňový dlžník odvodzuje hodnotu založeného majetku len z účtovných, resp. daňových odpisov. Táto cena nezodpovedá trhovej cene, za ktorú by v prípade realizácie záložného práva bolo možné založené veci predať. Takúto cenu by bolo možné stanoviť len na základe znaleckého posudku, ktorý pri stanovení hodnoty majetku je povinný prihliadať aj na vonkajšie faktory ovplyvňujúce trhovú cenu pri predaji. Výrazným faktorom ovplyvňujúcim cenu je aj charakter samotných výrobkov, keďže ide o produkty z oblasti elektroniky, kde je všeobecne známou skutočnosťou, že tieto výrobky vzhľadom na stále sa rozvíjajúce nové technológie rýchlo podliehajú zastaraniu.
V neposlednom rade je potrebné uviesť, že daňový nedoplatok vo výške 62 586,00 eur, ktorý správca dane zabezpečil zriadením záložného práva, daňový dlžník ani ku dňu vydania tohto rozhodnutia neuhradil a jeho dlh tak neustále narastá o prípadné úroky z omeškania, ktoré bude správca dane povinný vyrubiť z úradnej moci. Tiež je nutné zdôrazniť, že je to daňový dlžník, ktorý porušil svoje povinnosti a neuhradil svoju daňovú povinnosť a preto správca dane využil svoje zákonné oprávnenie a daňový nedoplatok zabezpečil zriadením záložného práva.
Preskúmaním odvolaním napadnutého rozhodnutia odvolací orgán konštatuje, že bolo vydané v súlade s platnou právnou úpravou.“
4. Obsahom žaloby z 20.10.2016 žalobca napadol rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov tvrdiac, že ich nepovažuje za správne z dôvodu, že v predmetnej veci bol nesprávne ustálený skutkový stav a vec bola nesprávne právne posúdená. Protiprávnosť zriadenia záložného práva k hnuteľným veciam vo vlastníctve žalobcu vyvodzoval žalobca z ustanovení § 3 ods. 1, 2, 8, § 24 ods. 2, § 63 ods. 1,2 daňového poriadku, ako aj z dikcie článku 2 ods. 2, článku 20 ods. 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky. V nadväznosti na daný právny rámec rozsahu napadnutia správnych orgánov oboch stupňov žalobca koncipoval nasledovné dve žalobné námietky:
a) nedostatočné vymedzenie predmetu zálohu:
„Daňový poriadok v § 63 ods. 2 stanovuje, že rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom. Podľa ustanovenia § 81 ods. 2 Daňového poriadku, Rozhodnutie podľa odseku 1 musí obsahovať okrem náležitostí podľa § 63 ods. 3 aj rodné číslo, ak je to nevyhnutné podľa osobitných predpisov, označenie daňového nedoplatku, predmetu záložného práva a zákaz daňovému dlžníkovi alebo poddlžníkovi nakladať s predmetom záložného práva bez predchádzajúceho súhlasu správcu dane.
Čo sa týka označenia predmetu záložného práva, podľa vyššie uvedeného ustanovenia Daňového poriadku, predmet záložného práva je správca dane povinný v rozhodnutí označiť tak, aby nevznikli pochybnosti o zálohu. Nedostatočné označenie zálohu v rozhodnutí správcu dane bolo dôvodom pre zrušenie rozhodnutí správcu dane Najvyšším súdom SR pre ich nepreskúmateľnosť.
K predmetnej veci sa vyjadril aj Najvyšší súd SR, R 23/1997, Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. marca 1996 sp.zn. 4Sž 126/95 a 4 Sž/127/95;
„Ak správca dane v rozhodnutí o vzniku záložného práva k veciam daňového dlžníka podľa § 71 ods. 1 veta prvá zákona SNR č. 511/1992 Zb. v znení zákona č. 146/1995 Z.z. na zabezpečenie daňovej pohľadávky nevymedzil jednoznačne predmet zálohu, je to dôvod, aby súd podľa § 250j ods. 2 O. s. p. pre nespreskúmateľnosť takéto rozhodnutie zrušil.“
Podľa § 119 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nehnuteľnosti sú pozemky a stavby spojené so zemou pevným základom.
Podľa § 43 ods. 2 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (ďalej len „Stavebný poriadok“). Reklamná stavba je stavebná konštrukcia postavená stavebnými prácami zo stavených výrobkov, ktorá je pevne spojená so zemou podľa odseku 1 písm. a) až d) alebo upevnená stojnými súčiastkami alebo zvarom a pevný základ na zemi alebo ktorej osadenie vyžaduje úpravu podkladu a ktorej funkciou je šírenie reklamných, propagačných, navigačných a iných informácií viditeľných z verejných priestorov. Reklamné stavby sa na účely tohto zákona členia podľa veľkosti informačnej plochy na: a) reklamné stavby, na ktorých najväčšia informačná plocha je menšia ako 3 m2, b) reklamné stavby, na ktorých najväčšia informačná plocha má veľkosť od 3 m2 do 20 m2 a c) reklamné stavby, na ktorých najväčšia informačná plocha je väčšia ako 20 m2.
Podľa § 81 ods. 11 Daňového poriadku, ustanovenia Občianskeho zákonníka a osobitných predpisov o záložnom práve sa použijú, ak tento zákon neustanovuje inak. Keďže Daňový poriadok bližšie nešpecifikuje predmet záložného práva, je pri jeho vymedzení potrebné vychádzať z § 151d zákona č. 40/1964 Zb. v platnom znení (ďalej len „Občiansky zákonník“), podľa ktorého záloh môže byť vec (hnuteľná aj nehnuteľná), právo, iná majetková hodnota, byt a nebytový priestor, ktoré sú prevoditeľné. Záloh môže byť súbor vecí, práv alebo iných majetkových hodnôt, podnik alebo časť podniku, alebo iná hromadná vec.
Podľa zákona aj podľa judikatúry má správca dane povinnosť jednoznačne vymedziť predmet zálohu. No žalovaný potvrdil rozhodnutie, v ktorom správca dane predmet záložného práva nedôsledne vymedzil napr. v bode 5 ako: LED plnofarebná veľkoplošná obrazovka OC Dubeň, inventárne číslo 000009, rok výroby 2011, dátum zaradenia 3.9.2014.
Ako vyplýva už zo zmieneného § 43 ods. 2 Stavebného poriadku reklamná stavba je stavebná konštrukcia postavená stavebnými prácami zo stavebných výrobkov, ktorá je pevne spojená so zemou podľa odseku 1 písm. a) až d) alebo upevnená stojnými súčiastkami alebo zvarom a pevný základ na zemi alebo ktorej osadenie vyžaduje úpravu podkladu.....
Správca dane pri špecifikácii predmetu absolútne nešpecifikoval miesto, kde je stavba pevne spojená so zemou (alebo kde je reklamná stavba upevnená o pevný základ na zemi), teda vôbec nevymedzil kde sa daná stavba nachádza, nevymedzil ani len mesto, ulicu, súpisné alebo popisné číslo stavby (podľa možností), kde sa záloh nachádza, či parcelu, na základe ktorej by bolo možné presne identifikovať predmet zálohu.
Úplne totožne správca dane postupoval pri vymedzení zálohu v bode č. 6 a v bode č. 7. V bode č. 1 správca dane vymedzil naviac mesto a sídlisko, kde sa záloh nachádza a v bodoch č. 2 až 4 bližšie špecifikoval lokalitu, no takisto podľa nášho názoru nedostatočne.
Okrem toho každá LED obrazovka má svoje výrobné číslo, na základe ktorej sa dá presne identifikovať. Výrobné čísla LED obrazoviek neboli v Rozhodnutí o zriadení záložného práva vôbec uvedené.
Žalovaný vo svojom Rozhodnutí uvádza, že vychádzal z dokladov a z účtovných záznamov žalobcu, a preto predmet záložného práva označil podľa označenia v účtovných záznamoch žalobcu a na základe tohto dôvodu považuje námietku žalobcu spočívajúcu v nedostatočnej identifikácii predmetu záložného práva u LED obrazoviek za bezpredmetnú.
Zákon však neukladá povinnosť ani možnosť správcovi dane identifikovať predmet zálohu podľa účtovnej evidencie a dokladov daňového subjektu, naopak bez ohľadu na šírku vymedzenia veci alebo práva v účtovnej evidencii daňového subjektu, správca dane je povinný jednoznačne vymedziť predmet zálohu pod podmienkou zrušenia rozhodnutia, ak rozhodnutie dostatočne nespĺňa zákonné požiadavky.
Sme toho názoru, keďže sa jedná o reklamnú stavbu, že správca dane pri určovaní predmetu záložného práva je povinný označiť miesto, v ktorom sa záloh má nachádzať, t.j. miesto, ulicu a ak je to možné aj súpisné a popisné číslo stavby, na ktorej sa záloh nachádza, poprípade číslo parcely. Takisto je možné vec identifikovať aj cez jej výrobné číslo. Iba tieto podmienky dokážu jasne a presne vymedziť predmet zálohu tak, ako to určuje zákon.
Aj z Rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 5Sž/66/98 vyplýva, že výrok rozhodnutia je jadrom celého rozhodnutia, ktorým sa určujú konkrétne práva a povinnosti účastníkov správneho konania. Musí v presnej, stručnej a úplnej formulácii vyjadriť záver správneho orgánu o otázke, ktorá je predmetom rozhodnutia. Požiadavku určitosti, presnosti a zrozumiteľnosti výroku treba dôsledne rešpektovať aj pri vydávaní rozhodnutia odvolacieho orgánu.
Na základe vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že správca dane nepostupoval v súlade so zákonom, nedostatočne vymedzil predmet záložného práva tým, že neuviedol mesto, ulicu, súpisné a popisné číslo ani neoznačil parcelu, na ktorej sa reklamná stavba - predmet záložného práva nachádza a ani neuviedol výrobné číslo LED obrazoviek. Vzhľadom na fakt, že ako bolo vyššie uvedené je reklamná stavba pevne spojená so zemou, a teda s konkrétnou parcelou je nielen možné špecifikovať predmet zálohu uvedením parcely, s ktorou je spojený ale jediným spôsobom, ktorým je možné tento predmet zálohu špecifikovať je vymedziť parcelu, s ktorou je pevne spojený a uviesť jeho výrobné číslo. Takým postupom správca dane porušil ustanovenie § 63 ods. 2, keďže rozhodnutie neobsahovalo náležitosti ustanovené zákonom a § 81 ods. 2 daňového poriadku a § 151d Občianskeho zákonníka, keď nedostatočne vymedzil predmet záložného práva, čo je podmienkou pre platnosť rozhodnutia správcu dane. Ako vyplýva z uvedeného rozsudku Najvyššieho súdu, takéto konanie je dôvodom, aby súd dané rozhodnutie zrušil. Keďže náprava daného stavu sa nedosiahla žalovaným v rozhodnutí o odvolaní, žiadame, aby súd rozhodujúci o tejto žalobe zrušil nezákonné rozhodnutie o zriadení záložného práva.“
b) Neprimeranosť hodnoty predmetu záložného práva v sume daňového nedoplatku:
„Podľa znenia ustanovenia § 63 ods. 1 Daňového poriadku, ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa znenia ustanovenia § 63 ods. 2 Daňového poriadku, rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.
V zmysle ustanovenia § 81 ods. 6 Daňového poriadku, správca dane dbá, aby hodnota predmetu záložného práva podľa odseku 1 bola primeraná sume daňového nedoplatku, na zabezpečenie ktorého sa záložné právo zriaďuje. Ak daňový dlžník v čase vydania rozhodnutia o zriadení záložného práva
nevlastní predmet záložného práva, ktorého hodnota je primeraná sume daňového nedoplatku, môže správca dane rozhodnúť o zriadení záložného práva aj na predmet vyššej hodnoty.
Z tohto ustanovenia zákona vyplýva povinnosť pre správcu dane dbať, aby hodnota predmetu záložného práva bola primeraná výške daňového nedoplatku. Daňový subjekt uvádza, že ak mal správca dane možnosť (a nielen možnosť, ale aj povinnosť) pred vydaním rozhodnutia zistiť stav majetku daňového subjektu a overiť pravdivosť jeho tvrdení, čo zrejme aj pred vydaním rozhodnutia urobil, potom je rozsah zriadeného záložného práva zabezpečujúci daňový nedoplatok vo výške 62 586,00 Eur neprimeraný k hodnote LED obrazoviek, na ktoré bolo zriadené záložné právo.
Žalobca v odvolaní v záujme právnej istoty predložil žalovanému v prílohe kartu majetku, týkajúcu sa práve predmetných LED obrazoviek a uvádza, že ich odpisová hodnota zohľadňujúca amortizáciu so stavom k 31. marcu 2016, predstavovala v súhrne sumu 142 537,27 Eur (slovom jednostoštyridsaťdvatisíc päťstotridsaťsedem eur a dvadsaťsedem eurocentov).
Z uvedeného jasne vyplýva, že hodnota záložného práva je vo výraznom nepomere (viac ako dvojnásobok) k hodnote splatnej daňovej pohľadávky, čo je v rozpore s § 81 ods. 6 Daňového poriadku.
Vyjadrenie žalovaného k predmetnej veci spočíva v tvrdení, že žalobca odvodzuje hodnotu založeného majetku len z účtovných, resp. daňových odpisov a táto cena nezodpovedá trhovej cene, za ktorú by v prípade realizácie záložného práva bolo možné založené veci predať.
Odpis je v súlade so zákonom č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“) peňažným vyjadrením opotrebenia majetku. Z uvedeného teda vyplýva, že odpismi sa cena, ktorou bol majetok pri jeho nadobudnutí ocenený znižuje.
Zároveň je nutné poukázať na fakt, že spôsob ocenenia majetku pri jeho nadobudnutí, ako aj spôsob jeho odpisovania je presne vymedzený zákonom o dani z príjmov a teda nejde o svojvoľné určenú ničím nepodloženú hodnotu majetku určenú žalobcom.
Je nepochybné, že Daňový poriadok umožňuje žalovanému skontrolovať pravdivosť súpisu majetku a teda aj jeho cenu. Daňový poriadok však neumožňuje správcovi dane samovoľne bez akéhokoľvek právneho a skutkového základu meniť alebo spochybňovať cenu tohto majetku, určenú v súlade so zákonom. Skutočnosť, že sa jedná o cenu majetku vyplývajúcu z účtovníctva, nie o trhovú cenu, pričom trhová cena zároveň zohľadňuje amortizáciu predmetného majetku nemôže byť dôvodom, aby žalovaný dospel k záveru, že táto cena nie je správna, nakoľko ani z Daňového poriadku, ani zo žiadneho iného právneho predpisu nevyplýva, že hodnota majetku má byť určená ako jedna trhová cena.
Sám žalovaný v rozhodnutí tvrdí, že trhovú cenu by bolo možné stanoviť len na základe znaleckého posudku.
Podľa znenia ustanovenia § 63 ods. 2 Daňového poriadku, rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní. Ak teda žalovaný nesúhlasí s výškou hodnoty, ktorú preukázal žalobca, žalovaný je povinný vypracovať znalecký posudok (alebo aspoň odborné vyjadrenie), ktorý by preukazoval primeranosť hodnoty zálohu k hodnote pohľadávky. Správca dane nemá právo na základe vlastnej úvahy v rozpore s účtovnými dokladmi, bez akéhokoľvek dôkazu preukazujúceho, že hodnota majetku vyplývajúca z účtovnej evidencie žalobcu nie je správna svojvoľne určovať hodnotu predmetu záložného práva. Zároveň si dovoľujeme poukázať na fakt, že rozhodnutiu žalovaného nepredchádzal žiaden dôkaz, ktorý by čo i len naznačoval, že trhová cena predmetu zálohu je nižšia ako jeho účtovná cena. Takéto konanie správcu dane sa prieči § 63 ods. 2 Daňového poriadku, keďže rozhodnutie nevychádza zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, ale vychádza iba z ľubovoľného usúdenia správcu dane nepodloženého náležitými dôkazmi zistenými v daňovom konaní. V tomto prípade hodnota zálohu prevyšuje daňový nedoplatok približne o 80.000 EUR, čo je celkovo viac ako dvojnásobok hodnoty daňovej pohľadávky.
Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Správca dane porušil aj toto ustanovenie Daňového poriadku tým, že vôbec
nekonal tak (napríklad vypracovaním znaleckého posudku alebo odborného vyjadrenia), aby skutočnosti nevyhnutné ne účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie, ale svojvoľne bez zisťovania potrebných skutočností zriadil záložné právo na majetok žalobcu v neprimeranom rozsahu, čím neoprávnene obmedzil vlastnícke právo žalobcu k predmetu zálohu.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že správca dane postupoval nezákonne nielen v rozpore s § 63 ods. 2 a §24 ods. 2 Daňového poriadku, ale aj v rozpore s § 81 ods. 6 Daňového poriadku.
V druhej vete uvedeného ustanovenia Daňového poriadku je ustanovené, že ak daňový dlžník v čase vydania rozhodnutia o zriadení záložného práva nevlastní predmet záložného práva, ktorého hodnota je primeraná sume daňového nedoplatku, môže správca dane rozhodnúť o zriadení záložného práva aj na predmet vyššej hodnoty. Správca dane v tomto prípade absolútne nemôže aplikovať toto zákonné ustanovenie, keďže Rozhodnutie sa netýka jedného predmetu vyššej hodnoty, ale správca dane zriadil záložné právo na viacero rôznych predmetov s nižšou hodnotou - konkrétne na sedem rôznych LED obrazoviek, na sebe nezávislých, nachádzajúcich sa v rôznych častiach Slovenskej republiky. Z tohto ustanovenia zákona vyplýva, že ak chcel správca dane zriadiť záložné právo na LED obrazovky vo vlastníctve žalobcu v súlade so zákonom, povinnosťou správcu dane bolo zriadiť záložné právo iba na niektoré LED obrazovky, ktorých hodnota by bola primeraná hodnote daňového nedoplatku.“
5. Žalovaný v písomnom vyjadrení z 30.11.2016 (č.l.25 - 29 spisu) argumentoval k obsahu vznesených žalobných námietok nasledovne:
a) K námietke týkajúcej sa označenia predmetu záložného práva:
„Podľa ustanovenia § 81 ods. 2 Daňového poriadku rozhodnutie podľa odseku 1 musí obsahovať okrem náležitosti podľa § 63 ods. 3 aj rodné číslo, ak je to nevyhnutné podľa osobitných predpisov, označenie daňového nedoplatku, predmetu záložného práva a zákaz daňovému dlžníkovi alebo poddlžníkovi nakladať s predmetom záložného práva bez predchádzajúceho súhlasu správcu dane.
Daňový poriadok ani Občiansky zákonník ako všeobecný právny predpis upravujúci záložné právo neobsahujú úpravu o tom, ako má byť označený predmet záložného práva. Podľa ustálenej súdnej praxe má byť predmet záložného práva označený tak, aby nebol zameniteľný s iným. Správca dane v rozhodnutí o zriadení záložného práva označil hnuteľné veci (LED obrazovky) vo vlastníctve žalobcu na základe ním predloženého dokladu -Dlhodobý majetok - súhrnná karta (ďalej len „súhrnná karta"). Jednotlivé založené hnuteľné veci správca dane označil ich popisom, prideleným inventárnym číslom, rokom výroby, dátumom zaradenia do majetku a pri niektorých hnuteľných veciach aj ich umiestnením. Žalovaný je toho názoru, že takto označený predmet záložného práva je dostatočne identifikovateľný a na základe tejto identifikácie je nezameniteľný s iným. Označenie predmetu záložného práva v rozhodnutí správcu dane spĺňa náležitosti podľa § 81 ods. 2 Daňového poriadku. V tejto súvislosti žalovaný poukazuje na to, že v odvolaní proti rozhodnutiu o zriadení záložného práva žalobca namietal len podľa neho nedostatočné označenie predmetu záložného práva uvedeného v rozhodnutí správcu dane ako bod 5,6 a 7. Nenamietal označenie predmetu záložného práva ako celok, ako sa to javí z podanej žaloby. Nad rámec odvolacích námietok je aj argumentácia žalobcu o reklamnej stavbe a jeho tvrdenie o tom, že LED obrazovky nie sú identifikované výrobným číslom. Uvedené námietky neboli predmetom odvolania proti rozhodnutiu o zriadení záložného práva a preto sa nimi žalovaný ako odvolací orgán nezaoberal. Odvolací orgán preskúmava odvolaním napadnuté rozhodnutie podľa § 74 ods. 2 Daňového poriadku v rozsahu požadovanom v odvolaní. Túto novo vznesenú argumentáciu žalobcu - definícia reklamnej stavby podľa §43 ods. 2 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov, považuje žalovaný za zavádzajúcu a nedôvodnú. Predmetom záložného práva podľa rozhodnutia správcu dane sú hnuteľné veci - LED obrazovky vo vlastníctve žalobcu, ktoré sú umiestnené na budovách obchodných centier, ktoré sú vo vlastníctve iných osôb. Predmetom záložného práva nie je reklamná stavba, preto označenie predmetu záložného práva parcelným číslom, ulicou, súpisným číslom a pod. je bezpredmetné. Navyše ide o hnuteľné veci, ktoré môžu byť premiestnené, preto označenie hnuteľných vecí ich presnou lokalizáciou nie je rozhodujúci identifikátor. Pokiaľ ide o uvedenie výrobných čísel jednotlivých LED obrazoviek, tieto správca dane vo svojom rozhodnutí neuviedol, pretože o nich nemal vedomosť. Ako je už uvedené, správca dane
pri vydávaní rozhodnutia o zriadení záložného práva vychádzal z podkladov od samotného žalobcu - súhrnnej karty, kde pri identifikácii jednotlivých LED obrazoviek neboli výrobné čísla uvedené. Napriek tomu je žalovaný toho názoru, že jednotlivé hnuteľné veci - LED obrazovky sú v rozhodnutí správcu dane označené dostatočnými identifikátormi, ktoré vylučujú ich zameniteľnosť.
Žalobca argumentuje, že zákon neukladá povinnosť ani možnosť správcovi dane identifikovať predmet zálohu podľa účtovnej evidencie a dokladov daňového subjektu. Žalovaný naopak zastáva názor, že pre identifikáciu predmetu záložného práva môže správca dane využiť akékoľvek podklady, ktoré umožnia predmet záložného práva dostatočne identifikovať, t.j. aj účtovnú evidenciu alebo iné doklady predložené daňovým subjektom. V tejto súvislosti žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazoval na právnu úpravu obsiahnutú v zákone č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov a na Opatrenie Ministerstva financií SR k postupom účtovania pre podnikateľov účtujúcich v sústave podvojného účtovníctva, z ktorej vyplýva pre daňové subjekty povinnosť viesť analytickú evidenciu podľa jednotlivých zložiek dlhodobého nehmotného majetku a dlhodobého hmotného majetku a ktorá má slúžiť na jeho identifikáciu. Vzhľadom na uvedené je možné považovať označenie majetku podľa účtovnej evidencie za relevantný podklad pre označenie majetku aj v rozhodnutí o zriadení záložného práva.
Žalovaný neakceptuje námietku žalobcu o tom, že výrok rozhodnutia o zriadení záložného práva nespĺňa požiadavku určitosti, presnosti a zrozumiteľnosti. Výrok rozhodnutia o zriadení záložného práva má náležitosti podľa § 81 ods. 2 Daňového poriadku, obsahuje označenie daňového nedoplatku, označenie predmetu záložného práva a zákaz nakladania s predmetom záložného práva bez súhlasu správu dane. Výrok predmetného rozhodnutia má všetky materiálne znaky stanovené zákonom a je dostatočne určitý, presný a zrozumiteľný.“
b) K námietke týkajúcej sa primeranosti hodnoty predmetu záložného práva:
„Podľa ust. § 81 ods. 6 Daňového poriadku správca dane dbá, aby hodnota predmetu záložného práva podľa odseku 1 bola primeraná sume daňového nedoplatku, na zabezpečenie ktorého sa záložné právo zriaďuje. Ak daňový dlžník v čase vydania rozhodnutia o zriadení záložného práva nevlastní predmet záložného práva, ktorého hodnota je primeraná sume daňového nedoplatku, môže správca dane rozhodnúť o zriadení záložného práva aj na predmet vyššej hodnoty.
Žalovaný pri preskúmavaní rozhodnutia o zriadení záložného práva vo vzťahu k ustanoveniu § 81 ods. 6 Daňového poriadku vychádzal z nasledovných úvah.
Hodnota založeného majetku predstavuje podľa súhrnnej karty účtovnú hodnotu, ktorá nezodpovedá trhovej cene. Založený majetok podlieha amortizácii, čo znižuje jeho cenu. Záložné právo plní okrem zabezpečovacej funkcie aj funkciu uhradzovaciu, ktorá znamená, že veriteľ môže uspokojiť svoju pohľadávku zo založeného majetku dlžníka. Aby táto funkcia mohla byť naplnená, hodnota založeného majetku musí byť primeraná výške pohľadávky aj s prihliadnutím na amortizáciu.
Princíp primeranosti obsiahnutý v citovanej právnej úprave, nie je možné podľa názoru žalovaného vykladať tak, že jeho prostredníctvom bude vytvorená celkom nová právna úprava spočívajúca vo vytvorení povinnosti podrobne zisťovať hodnotu založeného majetku a tú porovnávať s výškou daňového nedoplatku. Právna úprava obsiahnutá v ustanovení § 81 ods. 6 Daňového poriadku má chrániť len pred zjavnými excesmi pri zriaďovaní záložného práva, čo podľa názoru žalovaného nie je posudzovaný prípad. Pri posudzovaní primeranosti hodnoty predmetu záložného práva bol braný do úvahy aj charakter majetku a jeho umiestnenie. Trhová cena tohto majetku sa každým dňom znižuje, zatiaľ čo daňový nedoplatok, ktorý správca dane zabezpečil zriadením záložného práva v podstate narastá o úrok z omeškania, ktorý správca dane bude musieť vyrubiť, keďže vyrubený rozdiel dane nebol zaplatený v lehote splatnosti.
Žalovaný nesúhlasí s argumentáciou žalobcu, že správca dane nemá právo na základe vlastnej úvahy svojvoľne určovať hodnotu majetku, že mal postupovať podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku, t.j. dbať
o to. aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a mal napríklad vypracovať znalecký posudok alebo odborné vyjadrenie.
K tomu žalovaný uvádza, že ustanovenie § 81 ods. 6 Daňového poriadku neukladá správcovi dane povinnosť detailne zisťovať hodnotu majetku pred zriadením záložného práva. Mohlo by totiž dôjsť k tomu, že by hodnotu majetku musel zisťovať dvakrát. Prvýkrát pre účely zriadenia záložného práva a druhýkrát v prípade výkonu záložného práva predajom hnuteľných vecí. Pokiaľ by správca dane musel hodnotu majetku obsiahlo a detailne zisťovať pred zriadením záložného práva, nie je vylúčené, že by daňové subjekty zistili, že sa správca dane zaujíma o ich majetok, ktorý by mohli následne previesť na iné osoby, prípadne s ním naložiť takým spôsobom, ktorým by zriadenie záložného práva zmaril. Za takých podmienok by zriadenie záložného práva bolo fakticky neuskutočniteľné a stratilo by svoje opodstatnenie. V neposlednom rade je tiež potrebné uviesť, že správca dane hodnotu založeného majetku nijako neurčoval, ale na základe vyššie uvedených úvah rozhodol o zriadení záložného práva na hnuteľný majetok vo vlastníctve žalobcu uvedený v súhrnnej karte, ktorú správcovi dane predložil.
V tejto súvislosti je tiež potrebné zdôrazniť, že je to predovšetkým žalobca, ktorý porušil svoje povinnosti a neuhradil vyrubený rozdiel dane. Správca dane len následne konal svoju povinnosť, keď existujúci daňový nedoplatok zabezpečil záložným právom. Na základe uvedeného má žalovaný za to. že žalobca rozhodnutím daňových orgánov nebol poškodený na svojich právach.“
6. Súd v konaní podľa Správneho súdneho poriadku (zákon č. 162/2015 Z.z.), postupujúc podľa tretej časti uvedeného zákona (správna žaloba - § 177 a nasl. SSP) preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, ako aj obsah dvojinštančného konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu v právnych medziach správnej žaloby (§ 182 ods. 1 písm. e) SSP) a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
7. Správny súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, vychádzajúc z procesnoprávnych podmienok pre takýto postup uvedených v ustanoveniach § 182 ods. 1 písm. g), § 105 ods. 2 písm. a) a § 107 ods. 1, 2 SSP.
8. Podľa § 182 ods. 1 písm. e) SSP v správnej žalobe sa musia okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť dôvody žaloby, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté výroky rozhodnutia alebo opatrenia za nezákonné (ďalej len „žalobné body“).
9. V súlade s citovaným zákonným ustanovením Správneho súdneho poriadku žalobca uviedol v žalobe z 20.10.2016 dve zásadné žalobné námietky. Prvým zo žalobných bodov bolo tvrdenie žalobcu podopreté jeho právnou argumentáciou, podľa obsahu ktorého predmet záložného práva určený v preskúmavaných rozhodnutiach daňových orgánov nie je určený správne, dostatočne presne a určito. Pôvodnú argumentáciu v opravnom prostriedku proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane žalobca v súvislosti s danou žalobnou námietkou právne modifikoval do tej roviny, že LED obrazovky umiestnené na konkrétne miesto, ktoré sú predmetom zálohu, sú z právneho hľadiska reklamnými stavbami v súlade s ustanovením § 43 ods. 2 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku. Správca dane pri špecifikácii predmetu záložného práva podľa žalobcu absolútne nešpecifikoval miesto, kde je stavba pevne spojená so zemou, teda „vôbec nevymedzil, kde sa daná stavba nachádza, nevymedzil ani len mesto, ulicu, súpisné alebo popisné číslo stavby (podľa možností), kde sa záloh nachádza, či parcelu, na základe ktorej by bolo možné presne identifikovať predmet zálohu.“ Druhý žalobný bod sa vzťahoval na námietky žalobcu vo vzťahu k potrebe zachovania primeranosti hodnoty predmetu záložného práva v sume daňového nedoplatku v súlade s ustanovením § 81 ods. 6 Daňového poriadku, tak ako to žalobca namietal v riadnom opravnom prostriedku - odvolaní žalobcu z 31.05.2016 proti prvostupňovému rozhodnutiu Daňového úradu Košice z 02.05.2016.
10. Obidve žalobné námietky správny súd vyhodnotil ako nedôvodné, nemajúce riadnu oporu v zistenom skutkovom a právnom stave veci, konštatujúc zároveň, že žalovaný správny orgán sa v druhostupňovom rozhodnutí zo 04.08.2016 dôsledne a vyčerpávajúcim právnym spôsobom zaoberal oboma zo žalobných námietok a jeho hodnotiacim právnym záverom zo strany správneho súdu niet čo vytknúť. Závery
daňových orgánov plne korešpondujú s právnymi kritériami pre zriadenie záložného práva podľa § 81 daňového poriadku, pričom zároveň rozhodnutia daňových orgánov majú všetky obsahové právne náležitosti vyplývajúce z dikcie § 63 ods. 2 daňového poriadku a ďalších dotknutých ustanovení uvedenej procesnoprávnej normy.
11. Správny súd k prvému zo žalobných bodov (námietky vytýkajúce daňovým orgánom neoznačenie predmetu záložného práva ako reklamnej stavby) považuje za nutné zdôrazniť zásadný nesúlad medzi tvrdeniami žalobcu v žalobe z 20.10.2016 obsahovo zameranými na občianskoprávne a stavebno- právne podmienky zriadenia a existencie tzv. reklamnej stavby podľa § 119 ods. 2 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na ustanovenie § 43 ods. 2 zákona č. 50/1976 Zb. v znení neskorších predpisov na jednej strane, a samotným predmetom záložného práva uvedeným v prvostupňovom rozhodnutí správcu dane - Daňového úradu Košice z 02.05.2016, ktorým bolo zriadené záložné právo k hnuteľným veciam (LED obrazovkám uvedeným vo výrokovej časti označeného rozhodnutia správcu dane). Predmetom záložného práva podľa preskúmavaných rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov teda nie sú nehnuteľnosti, tak ako to navodil právny zástupca žalobcu v uvedenom žalobnom bode, ale hnuteľné veci, ktoré boli podľa údajov žalobcu poskytnutých správcovi dane umiestnené na konkrétnych miestach a ktoré sú zároveň kedykoľvek z uvedených miest odmontovateľné a prenesené na iné miesto. Nebolo pritom povinnosťou správcu dane skúmať a identifikovať z hľadiska miesta existenciu reklamných stavieb, na ktorých boli hnuteľné veci tvoriace predmet záložného práva umiestnené. Z hľadiska práv k veciam (hnuteľným a nehnuteľným) ide o dve samostatné kategórie vecí, ku ktorým právny prístup aj pri napĺňaní a ochrane práv tretích osôb môže byť z právneho hľadiska odlišný a ktoré nemajú žiadne vzájomné právne prepojenie pre posudzovanú právnu vec. Preto súd uvedenú žalobnú námietku vyhodnotil ako právne nedôvodnú, nemajúcu reálny právny a skutkový základ v zistenom stave veci.
12. S obsahom druhého zo žalobných bodov - námietok žalobcu vzťahujúcich sa na údajnú neprimeranosť hodnoty predmetu záložného práva vo vzťahu k pohľadávke správcu dane, súd konštatoval rovnako neexistenciu skutkových a právnych dôvodov pre odlišný hodnotiaci právny postoj, než je konkrétne vo všetkých podrobnostiach čitateľný z obsahu odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia žalovaného zo 04.08.2016.
13. Podľa § 81 ods. 6 daňového poriadku správca dane dbá, aby hodnota predmetu záložného práva podľa ods. 1 bola primeraná sume daňového nedoplatku, na zabezpečenie ktorého sa záložné právo zriaďuje. Ak daňový dlžník v čase vydania rozhodnutia o zriadení záložného práva nevlastní predmet záložného práva, ktorého hodnota je primeraná sume daňového nedoplatku, môže správca dane rozhodnúť o zriadení záložného práva aj na predmet vyššej hodnoty. Medzi účastníkmi konania nie je sporným konštatovanie správcu dane o výške daňového nedoplatku žalobcu na dani z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie roka 2012 vo výške 62 586,00 Eur. Ide o vysokú pohľadávku správcu dane, u ktorej správny súd z obsahu súdneho a administratívneho spisu v preskúmavanej právnej veci nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali čo i len čiastočnej úhrade tejto právoplatne vyrubenej dane. Pokiaľ ide o hodnotu predmetu záložného práva - odpisová hodnota zohľadňujúca amortizáciu so stavom k 31.03.2016 u LED obrazoviek uvedených vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia správcu dane z 02.05.2016 v sume 142 537,27 Eur, porovnaním uvedenej hodnoty hnuteľných vecí s výškou pohľadávky správcu dane (a jej narastajúcim a potencionálne výrazne vyšším príslušenstvom) je aj z právneho pohľadu správneho súdu predmet záložného práva primeraným výške zabezpečenej pohľadávky. Žalovaný sa v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia navyše zaoberal aj ďalšími právne relevantnými aspektmi hodnoty predmetu záložného práva zameranými na ďalšie faktory ovplyvňujúce trhovú cenu predmetných hnuteľných vecí pri ich prípadnom predaji. Právna úvaha žalovaného v naznačenom smere je logická a majúca oporu v ustanovení § 81 ods. 6 daňového poriadku.
14. Vo všeobecnosti k obsahu správnej žaloby súd považuje za nevyhnutné poukázať na právny význam záložného práva v konaní podľa daňového poriadku majúci konkrétne premietnutie do povinnosti daňového subjektu rešpektovať právo správcu dane na to, aby právne úkony týkajúce sa predmetu záložného práva po vydaní rozhodnutia o zriadení záložného práva mohol daňový dlžník vykonávať len po predchádzajúcom súhlase správcu dane. Inštitút záložného práva slúži na
zabezpečenie splatnej dane, teda daňového nedoplatku, ako aj na zabezpečenie budúcej istej daňovej pohľadávky, ak má správca dane odôvodnenú obavu, že nesplatnú alebo nevyrubenú daň daňový subjekt neuhradí. Právny záujem štátu na správnom vyrubení a vybraní dane u jej všetkých druhov v súlade so zisteným skutkovým a právnym stavom je rozhodujúcim právnym základom pre postup správcu dane aj pri zabezpečení splatnej pohľadávky voči daňovému subjektu zahŕňajúci v sebe aj právnu možnosť zriadenia záložného práva podľa § 81 daňového poriadku.
15. Vychádzajúc z hore uvedeného skutkového a právneho stavu veci súd žalobu zamietol procesným postupom podľa § 190 Správneho súdneho poriadku.
16. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 a nasl. SSP (náhrada trov konania) tak, že žalobcovi, ktorý v konaní nebol úspešný, ani žalovanému správnemu orgánu nepriznal právo na náhradu trov konania.
17. Súd v preskúmavanej právnej veci rozhodol v senáte jednohlasne (§ 3 ods. 9, posledná veta zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od jeho doručenia na Krajský súd v Košiciach.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).