Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

CA-9C/35/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Č a d c a sudkyňou JUDr. Ľubomírou Krišťákovou v právnej veci žalobcu G. Ž., U.. X.X.XXXX, R. H. D. XXX, XXX XX L., zastúpeného Advokátskou kanceláriou V4 Legal, s.r.o., so sídlom Tvrdého 4, 010 01 Žilina, IČO: 36 858 820 proti žalovanej Slovenskej republike, zastúpenej Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, Štúrova 2, 812 85 Bratislava v konaní o náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia takto

rozhodol:

I. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 939,55 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 939,55 € od 29.11.2014 do zaplatenia a príslušenstvo vo výške 118,98 €, všetko v lehote 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

II. Žalobu vo zvyšku úrokov z omeškania z a m i e t a .

III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1) Žalobou, ktorá bola Okresnému súdu Čadca doručená dňa 30.1.2015, sa žalobca domáha voči žalovanej zaplatenia sumy vo výške 939,55 € spolu s úrokom z omeškania 8,25 % ročne od 5.6.2014 do zaplatenia a príslušenstva v sume 118,98 € na tom skutkovom základe, že uznesením policajného orgánu Okresného riaditeľstva policajného zboru v Čadci ČVS:ORP-148/OEK-CA-2007 z 24.3.2009 bolo žalobcovi vznesené obvinenie pre trestný čin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. b) Trestného zákona spáchaný formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Žalobca ako poškodený podal proti uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť, ktorú prokurátor Okresnej prokuratúry Čadca uznesením, č. k. Pv 452/07-22 zo dňa 17.4.2009 zamietol. Prokurátor Okresnej prokuratúry Čadca podal na žalobcu podľa § 234 ods. 1 Trestného poriadku obžalobu vedenú pod sp. zn. Pv 452/07-29 z 21.9.2009 Okresnému súdu Čadca, ktorý viedol trestnú vec pod sp. zn. 2T 113/2009. Na hlavnom pojednávaní dňa 19.9.2012 prokurátor podľa § 239 ods. 2 Trestného poriadku ustúpil od obžaloby a Okresný súd Čadca rozsudkom, č. k. 2T 113/2009-375 zo dňa 19.9.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 19.9.2012, žalobcu spod obžaloby podľa § 285 písm. f) Trestného poriadku oslobodil. S poukazom na oslobodzujúci rozsudok v trestnej veci je v danom prípade nezákonné rozhodnutie uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 24.3.2009. V trestnom konaní žalobcu obhajoval zvolený obhajca, ktorý žalobcovi vyúčtoval úkony právnej služby spolu vo výške 939,55 € vrátane DPH. Na základe plnej moci žalobcu bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vo výške 939,55 € z titulu trov obhajoby v trestnom konaní. Zároveň si žalobca uplatnil príslušenstvo svojho nároku, ktorým sú trovy právneho zastúpenia v konaní o predbežné prejednanie nároku vo výške 118,98 €. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku bola doručená Ministerstvu vnútra SR dňa 21.5.2014. V nasledujúcom období si žiadosť postupovali medzi sebou Ministerstvo vnútra SR, Generálna prokuratúra a Ministerstvo spravodlivosti SR. Podstatnou pre

žalobcu je skutočnosť, že škoda ku dňu podania žaloby uhradená nebola. Žalobca si uplatňuje náhradu škody s úrokom z omeškania od 5.6.2014 (dátum doručenia prvého oznámenia o nenahradení škody na podklade predbežného rokovania, nároku na náhradu škody) a príslušenstva, ktoré tvoria trovy právneho zastúpenia vo výške 118,98 € zaplatené v súlade so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.

2) Generálna prokuratúra Slovenskej republiky vo vyjadrení k podanej žalobe, ktoré bolo súdu doručené 26.3.2015, zotrvala na závere, že nie je orgánom oprávneným konať v mene štátu. V zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. je štát, t.j. Slovenská republika, zodpovedným za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci v trestnom konaní. Za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 514/2003 Z. z.. V minulosti vznikali a neustále vznikajú aplikačné problémy a spornou otázkou zostáva, ktorý orgán má konať v mene štátu v prípade, ak škoda vznikla v dôsledku trestného stíhania, t.j. ak titulom na vznik nároku na náhradu škody je nezákonné rozhodnutie v rozsahu uznesenia o vznesení obvinenia. Napriek tomu, že uznesenie o vznesení obvinenia nebolo formálne zmenené ani zrušené (t. j. nedalo sa považovať za nezákonné), judikatúra dospela systematickým a logickým výkladom § 6 ods. 1 zákona 514/2003 Z. z. k záveru, že v prípade, ak dôjde k zastaveniu trestného stíhania, prípadne oslobodeniu spod obžaloby, je potrebné takéto rozhodnutie považovať za nezákonné. Titulom nároku na náhradu škody je potom nezákonné rozhodnutie, ktorým je uznesenie o vznesení obvinenia. Je nesporné, že uznesenie o vznesení obvinenia v tomto prípade vydal práve vyšetrovateľ Policajného zboru. V dôsledku ostatnej novely zákona č. 514/2003 Z.z. platnej a účinnej od 1.1.2013 vznikla situácia, kedy je sporné, ktorý orgán je oprávnený konať v mene Slovenskej republiky v prípade, ak titulom na náhrady škody je uznesenie o vznesení obvinenia. Z ustanovení Trestného poriadku je nesporné, že vo väčšine prípadov vydáva uznesenie o vznesení obvinenia práve vyšetrovateľ, prípadne poverený príslušník Policajného zboru. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia je prípustný opravný prostriedok, ktorým je sťažnosť, o ktorej rozhoduje prokurátor. Prokurátor je oprávnený sťažnosti vyhovieť a uznesenie o vznesení obvinenia zrušiť, prípadne sťažnosť zamietnuť, a tým potvrdiť uznesenie o vznesení obvinenia. Ministerstvo vnútra SR vo svojich jednotlivých vyjadreniach v rámci súdnych konaní o náhradu škody spôsobenú orgánmi verejnej moci v minulosti dôvodilo tým, že v prípade, ak prokurátor nezamietne sťažnosť obvineného, t.j. potvrdí uznesenie o vznesení obvinenia, takýmto postupom v podstate odobrí postup vyšetrovateľa, prípadne povereného príslušníka policajného zboru, a teda dá sa predpokladať, že vyšetrovateľ konal zákonne. Ministerstvo vnútra SR dôvodilo, že v prípade, ak prokurátor sťažnosť zamietne, nie je možné dospieť k inému záveru ako k záveru, že Ministerstvo vnútra SR nie je v danom prípade orgánom oprávneným konať v mene štátu. Túto premisu pretavilo aj do novely zákona č. 514/2003 Z. z., a teda Ministerstvo vnútra SR bude konať v mene štátu iba vtedy, ak prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru, keď ďalšou podmienkou pre vznik ich zodpovednosti je skutočnosť, že prokurátor nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu. Z gramatického výkladu § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že škodu musí spôsobiť prokurátor v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo v správnom konaní. Ak sa zotrvá na judikatúrou ustanovenom titule, t.j. za titul nároku na náhradu škody bude považované uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré je predbežne vykonateľné, t.j. odo dňa jeho vydania vyšetrovateľom, prípadne povereným príslušníkom Policajného zboru, má právne účinky, a to bez ohľadu na jeho oznámenie obvinenému, nie je možné dospieť k záveru, že škodu spôsobil orgán podľa osobitného predpisu v trestnom konaní, a teda nie je možné aplikovať ustanovenie § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z.z. Uznesenie o vznesení obvinenia je predbežne vykonateľné, a teda právne účinky voči obvinenému nastavajú už jeho vydaním bez ohľadu na jeho oznámenie, či právoplatnosť. Škoda je teda spôsobená jeho vydaním a poškodenému vzniká škoda jeho vydaním, pričom ho vydal vyšetrovateľ, prípadne poverený príslušník Policajného zboru a nie orgán podľa osobitného predpisu, t.j. prokurátor. Bez ohľadu na následné konanie prokurátora v rozsahu rozhodnutia o sťažnosti nie je možné bez ďalšieho dospieť k záveru, že konať v mene štátu má Generálna prokuratúra SR, a to z dôvodu, že orgán podľa osobitného predpisu, t. j. prokurátor nespôsobil škodu, ktorej sa poškodený domáha. Ak teda v tomto prípade nie je oprávnené konať ani Ministerstvo vnútra SR, ani Generálna prokuratúra SR, potom sa javí, že je možné aplikovať iba ustanovenie § 4 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., a teda, ak nie je možné príslušný orgán určiť podľa ods. 1, tak v mene štátu koná Ministerstvo spravodlivosti SR. V prípade logického výkladu je tiež nevyhnutné prihliadnuť na ustanovenia Trestného poriadku, ktoré upravujú postup orgánov činných v trestnom konaní a ich oprávnenia, z ktorých možno dospieť k záveru, v ktorom štádiu je ktorý orgán zodpovedný za prebiehajúce trestné konanie, a teda aj oprávnený konať v mene štátu v zmysle zákona

č. 514/2003 Z.z.. Titulom náhrady škody je uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré judikatúra označila za nezákonné rozhodnutie. Toto rozhodnutie vydal vyšetrovateľ, prípadne poverený príslušník Policajného zboru. Zákon č. 514/2003 Z.z. v znení po novele platnej a účinnej od 1.1.2013 ustanovil v § 4 ods. 1 písm. b) dve podmienky, ktoré vylučujú zodpovednosť Ministerstva vnútra SR na konanie. Prvou je, že prokurátor nezamietne sťažnosť a druhou podmienkou je, že prokurátor nepodá v danej veci obžalobu. Ministerstvo vnútra SR teda zodpovedá len za neprávoplatné rozhodnutie, ktoré by bolo prokurátorom zrušené na základe riadneho opravného prostriedku. Z úpravy § 238 ods. 1 Trestného poriadku, § 241 ods. 1 Trestného poriadku a § 243 ods. 1 Trestného poriadku je nesporné, že môžu nastať viaceré alternatívy, ako môže súd po doručení obžaloby postupovať. Dá sa však dospieť k záveru, že ak samosudca preskúma obžalobu, prípadne senát predbežne prejedná obžalobu a následne nariadi hlavné pojednávanie vo veci, má sa zato, že prípravné konanie vrátane podania obžaloby bolo zákonné. Pri logickom a systematickom výklade zákona je potom potrebné dospieť k záveru, že v prípade, ak sa za titul považuje nezákonné rozhodnutie v rozsahu uznesenia o vznesení obvinenia, malo by konať v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti SR vtedy, ak súd prijme obžalobu na konanie, vytýči hlavné pojednávanie, prípadne vydá trestný rozkaz, a to z dôvodu, že príslušný súd preskúmal, resp. prejednal podanú obžalobu a s tým súvisiace spisy a uznal zákonnosť prípravného konania v trestnej veci, a teda odobril a potvrdil zákonnosť prípravného konania a podanie obžaloby. Žalovaná na podporu tvrdení o nedostatku procesnej spôsobilosti Generálnej prokuratúry SR poukázala napríklad na rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota, sp. zn. 16C 64/2009 zo dňa 1.10.2009, ktorý bol potvrdený Krajským súdom v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co 11/2010 zo dňa 31.3.2010, ako aj na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 16Co 121/2011-96 zo dňa 21.7.2011. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky navrhla, aby súd ďalej konal s Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky.

3) Vykonaným dokazovaním, a to vyjadrením právnej zástupkyne žalobcu, poverenej zástupkyne žalovanej, ako aj oboznámením listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spisovom materiáli 9 C 35/2015, pripojeného spisu Okresného súdu Čadca, sp. zn. 2 T 113/2009 mal súd zistený nasledovný skutkový stav:

4) Právna zástupkyňa žalobcu zotrvala na podanej žalobe. V rámci svojho vyjadrenia poukázala na rozsudok Okresného súdu Čadca, sp. zn. 7C 29/2015, vo vzťahu ku ktorému uviedla, že bol vydaný v obdobnom konaní za rovnakých skutkových okolností, v ktorom bola žalovanou rovnako Generálna prokuratúra SR a ktorým súd žalobe vyhovel a žalobcovi nárok na náhradu škody priznal, pričom tento rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu Žilina. Poukázala na čl. 2 zakotvujúci jeden zo základných princípov, a to princíp právnej istoty, v zmysle ktorého by súdy v obdobných konaniach mali rozhodovať rovnako, hlavne ak skutkové okolnosti prípadu sú totožné. Poukázala aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo 194/2010. Uviedla, že v danom prípade bola v súlade s návrhom podaná žiadosť na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky. Následne táto bola postupovaná a z dokumentov, resp. listín doručených súdu je zrejmé, že žiaden z týchto orgánov nechcel prevziať zodpovednosť za škodu, ktorá bola žalobcovi spôsobená. Poukázala tiež na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 7Cdo 87/2012. Uviedla, že žalobca si v konaní uplatňuje iba náhradu účelne vynaložených nákladov, ktoré mu vznikli v súvislosti s vedením trestného stíhania, ktoré predchádzalo tomuto konaniu a v ktorom bol žalobca oslobodený z dôvodu, že prokurátor ustúpil od obžaloby. Nebolo preukázané, že žalobca by sa skutku dopustil. Prokurátor sa vyjadril, že dôkazy sú len nepriame, nedostatočné a nepostačujúce na preukázanie viny obžalovaných a z toho dôvodu upustil od obžaloby. Obžaloba bola postavená na svedeckej výpovedi jediného svedka, pána R., pričom zo svedeckých výpovedi je zrejmé, že v minulosti medzi sebou mali nejaké spory. V podstate svedecká výpoveď bola akt pomsty a smerovala iba k tomu, aby boli rodine Ž. spôsobené problémy. Žalobca má zato, že v tomto konkrétnom spore ide o nezákonné rozhodnutie, čo potvrdil aj rozsudok Krajského súdu, sp. zn. 9Co 344/2016.

5) Poverená zástupkyňa žalovanej zotrvala na vyjadrení Generálnej prokuratúry SR. Uviedla, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo zákonné, bolo vydané na základe výpovede svedka R., ktorý v čase pred vznesením obvinenia popísal podrobne priebeh skutku. Následne po vznesení obvinenia svedok odmietol vypovedať. Táto výpoveď svedka R. však podanie obžaloby odôvodňovala. Svedok pred vznesením obvinenia presne popísal skutok. Skutok bol pred vznesením obvinenia dôkladne popísaný s dátumom miesta činu a spôsobom spáchania trestného činu. Až na hlavnom pojednávaní svedok uviedol, že si nič nepamätá. Súd by preto mal pri svojom rozhodovaní prihliadnuť na to, že podmienky na vznesenie obvinenia boli splnené a rovnako tak aj na podanie obžaloby. Je pravdou, že

neskôr sa skutok nedalo preukázať, avšak uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané na základe riadnych podkladov. To, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený, neznamená, že trestné stíhanie bolo nezákonné. Ak by bol pripustený takýto postup, že cestou advokácie sú uplatňované nároky na náhradu škody, bol by popretý legitímny základ pre trestné stíhanie. Sú už aj rozhodnutia, ktoré takýto nárok zamietajú. Poverená zástupkyňa žalovanej nesúhlasila ani s uplatnenou náhradou. Poukázala na to, že u bodov 1, 2 a 3 vyúčtovania bola vyúčtovaná DPH 20 % a rovnako u bodov 8, 9, 11 bola nesprávne účtovaná náhrada vo výške 47,96 €, hoci správne má byť uvedené 47,69 €. Poukázala tiež na rozhodnutie ÚS SR II.ÚS 163/2013-50 z 13.11.2013, podľa ktorého uznesenie o vznesení obvinenia nemožno považovať za nezákonné rozhodnutie iba z dôvodu, že obžalovaný bol neskôr oslobodený, ako aj na rozhodnutie ESĽP z 20.6.2013 vo veci M. proti Českej republike, ktorý tak isto konštatoval, že skutočnosť, že osoba bola zbavená viny, nezakladá to, že trestné stíhanie bolo nezákonné, ako aj na to, že Okresná prokuratúra má vedomosť o takýchto konaniach, kde Okresný súd Čadca takéto uplatnené nároky na náhradu škody voči Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky zamietol. Je tu teda rozdielna prax súdov a je potrebné skúmať otázku nezákonnosti. Tiež žalovaná poukázala nato, že Okresný súd Čadca aj v iných veciach rozhodol tak, že nepriznal náhradu škody a bolo to aj vo veciach, kde boli rozhodnutia ako nulitné zrušené a súd takúto žalobu zamietol. Tiež poukázala nato, že Okresný súd Čadca po obdržaní obžaloby vec nevrátil, nepostupoval podľa § 241 a nasl. Trestného poriadku alebo § 281 Trestného poriadku, čo urobiť mohol, ale neurobil. Naopak, vykonával dokazovanie a až vzhľadom k tomu, že svedok na pojednávaní uviedol, že si nepamätá, prokurátor ustúpil od obžaloby. Aj rozhodnutie ÚS SR II.ÚS 163/2013 hovorí, že uznesenie o vznesení obvinenia nie je nezákonné z dôvodu, že v čase jeho vydania existovala pravdepodobnosť spáchania trestného činu a neskorším štádiom sa trestné konanie z rôznych dôvodov nepotvrdí. Práve v týchto veciach je potrebné prihliadať na konkrétnosť veci, a to najmä v trestných veciach, kde napríklad je vykonávané rozsiahle dokazovanie znalecké alebo je tam krivá výpoveď a na základe toho nie je možné povedať, že rozhodnutie bolo nezákonné. Poukázala tak isto na rozsudok Okresného súdu Bratislava, sp. zn. 10C 204/2011 zo dňa 13.2.2017, ktorý zastáva názor, že ak dôjde k oslobodeniu spod obžaloby, neznamená to, že trestné stíhanie bolo nezákonné alebo vadné. Navrhla, aby žaloba bola zamietnutá.

6) Uznesením ČVS:ORP-148/OEK-CA-2007 zo dňa 24.3.2009 bolo žalobcovi podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku vznesené obvinenie pre trestný čin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. b) Trestného zákona spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona.

7) Prokurátor Okresnej prokuratúry Čadca uznesením, č. k. Pv 452/07-22 zo dňa 17.4.2009 sťažnosť podanú žalobcom ako obvineným voči uzneseniu vyšetrovateľa ORPZ, Úradu justičnej a kriminálnej polície, odbor justičnej polície Čadca ČVS:ORP-148/OEK-CA-2007 z 24.3.2009 zamietol ako nedôvodnú, nakoľko podľa odôvodnenia rozhodnutie vyšetrovateľa považuje za zákonné, dôvodné, keďže v jeho postupe nebolo zistené pochybenie.

8) Prokurátor Okresnej prokuratúry Čadca podal obžalobu, č. k. Pv 452/2007-29 zo dňa 21.9.2009 na žalobcu ako obvineného pre trestný čin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. b) Trestného zákona v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného zákona.

9) Okresný súd Čadca rozsudkom, č. k. 2T 113/2009-375 zo dňa 19.9.2012 podľa § 285 písm. f) Trestného poriadku oslobodil aj žalobcu ako obžalovaného spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Čadca Pv 452/07 zo dňa 21.9.2009.

10) Podľa výpovede svedka O. R. učinenej v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. 2T 113/2009 na hlavnom pojednávaní dňa 19.9.2012 svedok k otázke prokurátora, aby sa vlastnými slovami vyjadril k tomu, čo vie o podpálení auta G. V., uviedol, že o podpálení auta nevie nič. Na otázku sudkyne, či vie o tom, že malo byť podpálené auto G. V., či niečo o tom počul, svedok uviedol, že nevie o tom, že bolo auto G. V. podpálené. Raz ho namerali policajti pri L. U. G., keď išiel autom, bol pri tom G. V. a povedal mu, že mu nechá odobrať vodičské oprávnenie, keď mu nepovie, kto mu podpálil auto. Na ďalšiu otázku, aby sa vyjadril, v akom vzťahu je k obžalovaným a poškodenému G. V., svedok uviedol, že obžalovaný G. Ž. je jeho bývalý svokor, v súčasnej dobe nie sú v žiadnom vzťahu, nestretávajú sa. G. Ž. je jeho bývalý švagor, tak isto sa spolu nestretávajú. S C. C. je v príbuzenskom pomere, párkrát ho videl, osobne sa nepoznajú. Videl ho pri pánovi Ž., nepamätá si kde ani kedy. Nepamätá si nič v súvislosti s obžalovanými, pretože to bolo už dávno, stalo sa odvtedy veľa udalostí. Nepamätá si, či sa v

období apríl 2007 stretol pri nejakej príležitosti s obžalovaným. Nepamätá si, že by počul obžalovaných sa rozprávať o podpálení auta G. V..

11) Zároveň na uvedenom hlavnom pojednávaní prokurátor vyhlásil, že od obvinenia ustupuje z dôvodu, že obžaloba bola založená na jedinom dôkaze, a to výpovedi svedka R., ktorý bol v prípravnom konaní vypočutý pred vznesením obvinenia, a preto jeho výpoveď z procesného hľadiska nemožno v tomto konaní použiť. Svedok na hlavnom pojednávaní sa ku skutku vyjadriť nevedel. S prihliadnutím na ostatné dôkazy má zato, že tu neexistuje žiaden priamy ani nepriamy dôkaz. Pokiaľ ide o nepriame dôkazy, tieto sú nepostačujúce, sú nedostatočné na potvrdenie viny obžalovaných, a preto podľa § 239 ods. 2 Trestného poriadku ustupuje od obžaloby. Zároveň na uvedenom hlavnom pojednávaní súd vyhlásil rozsudok, ktorým podľa § 285 písm. f) Trestného poriadku oslobodil spod obžaloby okrem iných aj žalobcu, lebo prokurátor na hlavnom pojednávaní ustúpil od obžaloby podľa § 239 ods. 2 Trestného poriadku.

12) Podľa vyúčtovania trov právneho zastúpenia Advokátskou kanceláriou C.. L., C.. H., E..A..O.. zo dňa 22.4.2014 adresovaného žalobcovi boli žalobcovi v súvislosti s právnym zastupovaním v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Čadca pod spisovou značkou 2T 113/2009 vyúčtované trovy právnej pomoci spolu v sume 939,55 €.

13) Podľa príjmového pokladničného dokladu Advokátskej kancelárie C.. L., C.. H., E..A..O.. zo dňa 22.4.2014 žalobca uhradil menovanej advokátskej kancelárii sumu 939,55 €.

14) Podľa príjmového pokladničného dokladu zo dňa 2.5.2014 Advokátskej kancelárii C.. F. D. žalobca uhradil sumu 118,98 € na účel náhrady škody.

15) Žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 14.5.2014 adresovanou Ministerstvu vnútra SR si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vo výške 939,55 € z titulu trov obhajoby v trestnom konaní a vo výške 118,98 € z titulu trov právneho zastúpenia v konaní o predbežnom prejednaní nároku na náhradu škody. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody odôvodnil tým, že uznesením policajného orgánu OR PZ v Čadci ČVS:ORP-148/OEK-CA-2007 zo dňa 24.3.2009 bolo žalobcovi vznesené obvinenie pre trestný čin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. b), ods. 2 písm. b) Trestného zákona spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona. Žalobca podal proti uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť, ktorú prokurátor Okresnej prokuratúry Čadca uznesením, č. k. Pv 452/07-22 zo dňa 17.4.2009 zamietol. Prokurátor Okresnej prokuratúry Čadca podal na žalobcu obžalobu, č. k. Pv 452/2007-29 z 21.9.2009 Okresnému súdu Čadca, ktorý trestnú vec viedol pod sp. zn. 2T 113/2009. Na hlavnom pojednávaní dňa 19.9.2012 prokurátor podľa § 239 ods. 2 Trestného poriadku ustúpil od obžaloby a Okresný súd Čadca rozsudkom, č. k. 2T 113/2009-375 zo dňa 19.9.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť 19.9.2012, žalobcu spod obžaloby oslobodil podľa § 285 písm. f) Trestného poriadku.

16) Ministerstvo vnútra SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody postúpilo listom zo dňa 23.5.2014 Generálnej prokuratúre SR. Z postúpenia vyplynulo, že žiadosť o predbežné prerokovanie nároku bola Ministerstvu vnútra SR doručená dňa 21.5.2014. Generálna prokuratúra SR postúpila žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody listom zo dňa 6.6.2014 Ministerstvu spravodlivosti SR. Z odôvodnenia vyplynulo, že žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bola Generálnej prokuratúre SR doručená 28.5.2014. Ministerstvo spravodlivosti SR vrátilo Generálnej prokuratúre SR žiadosť o prerokovanie nároku na náhradu škody listom zo dňa 30.6.2014. Generálna prokuratúra SR listom zo dňa 18.7.2014 oznámila právnemu zástupcovi žalobcu, že zotrváva na pôvodnom závere, že nie je orgánom, ktorý by mal v danej veci konať. Poukázala na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Uviedla, že škoda žalobcu nevznikla v dôsledku konania štátneho orgánu podľa osobitného predpisu, ale v dôsledku konania vyšetrovateľa, prípadne povereného príslušníka Policajného zboru. Poukázala na ustanovenie § 4 ods. 2 zákona 514/2003 Z.z., kedy koná v mene Slovenskej republiky Ministerstvo spravodlivosti SR, ak nie je možné príslušný orgán určiť podľa odseku 1 a toto ustanovenie je nutné aplikovať aj na prípad žalobcu.

17) Podľa § 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z. tento zákon upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.

Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 514/2003 Z. z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, a 1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo 2. vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora.

Podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z. z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní.

Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012 ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného do 31. 12. 2012 náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného do 31. 12. 2012 náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ak tieto trovy konania priamo súviseli s nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného do 31. 12. 2012 súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným predpisom. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.

Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Podľa § 255 ods. 1 súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

18) V súdenom prípade sa žalobca voči žalovanej domáha zaplatenia istiny vo výške 939,55 € spolu s úrokom z omeškania a príslušenstvom vo výške 118,98 € z titulu nároku na náhradu škody zo zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú mu rozhodnutím vydaným v trestnom konaní, a to uznesením, ČVS: ORP-148/OEK-CA-2007 zo dňa 24. 3. 2009.

19) Žalobcovi, voči ktorému bolo citovaným uznesením ČVS: ORP-148/OEK-CA-2007 zo dňa 24. 3. 2009 vznesené obvinenie pre trestný čin útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. b/, ods. 2 písm. b/ Trestného zákona spáchaný formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona, svedčí v konaní aktívna legitimácia. Pasívna legitimácia v konaní svedčí Slovenskej republike, keďže predmetom konania je nárok zo zodpovednosti štátu za škodu. Sporným bolo, ktorý orgán má v spore v mene žalovanej konať. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ktorú žalobca v podanej žalobe označil ako orgán konajúci v mene žalovanej, vo vyjadrení k podanej žalobe namietala nedostatok svojho oprávnenia konať v mene žalovanej a navrhla, aby súd ďalej konal ako so zástupcom žalovanej s Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Súd sa s touto obranou Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky nestotožnil. Naopak s prihliadnutím k tomu, že vykonaným dokazovaním bolo nesporne preukázané, že prokurátor vo veci konal a sťažnosť žalobcu voči uzneseniu o vznesení obvinenia zo dňa 24. 3. 2009 ako nedôvodnú zamietol, pričom po podaní obžaloby na hlavnom pojednávaní od obžaloby ustúpil, bol súd toho názoru, že na základe takejto aktívnej činnosti prokurátora po vznesení obvinenia sú splnené podmienky v zmysle vyššie citovaného § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z. z., kedy vo veci náhrady škody spôsobenej orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. V tomto smere súd poukazuje aj na závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijaté v rozsudku, sp. zn. 8 Cdo 289/2014 zo dňa 14. 10. 2015, podľa ktorých, ak prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka policajného zboru a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, vo veci náhrady škody, keďže škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v trestnom konaní, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (§ 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z. z.). Preto zo všetkých uvedených dôvodov bol súd toho názoru, že žalobca správne označil orgán oprávnený konať v mene žalovanej, keď označil Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky.

20) Žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 14. 5. 2014 v spojení s postúpením predmetnej žiadosti Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky zo dňa 23. 5. 2014, postúpením žiadosti Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa 6. 6. 2014 Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky a vrátením žiadosti o prerokovanie nároku na náhradu škody Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky zo dňa 30. 6. 2014 mal súd ďalej preukázané, že žalobca si nárok tvoriaci predmet daného súdneho konania riadne uplatnil na predbežné prerokovanie a na tomto závere v nadväznosti na vyššie citované ustanovenie § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. nič nemení to, že táto žiadosť o predbežné prerokovanie nároku bola pôvodne podaná na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky. Zároveň odpoveďou Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa 18. 7. 2014 i výpoveďou poverenej zástupkyne žalovanej, ktorá v konaní žalobcom uplatnený nárok rozporovala, tento nárok neuznala, mal súd preukázané, že tento žalobcom uplatnený nárok nebol

žalovanou uspokojený v žiadnej výške. Žalobca bol preto oprávnený obrátiť sa so svojim nárokom na súd.

21) V ďalšom konaní žalobcu zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať kumulatívne splnenie základných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., a to nezákonné rozhodnutie, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou.

22) Žalobca svoj nárok na náhradu škody odvodzuje od uznesenia o vznesení obvinenia, ČVS: ORP-148/OEK-CA-2007 zo dňa 24. 3. 2009, voči ktorému uzneseniu sa žalobca aktívne bránil podaním sťažnosti. O tejto sťažnosti prokurátor Okresnej prokuratúry Čadca rozhodol uznesením, č. k. Pv 452/2007-22 zo dňa 17. 4. 2009 tak, že sťažnosť ako nedôvodnú zamietol a následne podal na žalobcu ako obvineného obžalobu, č. k. Pv 452/2007-29 zo dňa 21. 9. 2009. Na hlavnom pojednávaní prokurátor od obžaloby ustúpil a žalobca bol rozsudkom Okresného súdu Čadca, č. k. 2 T 113/2009-375 zo dňa 19. 9. 2012 spod obžaloby podľa § 285 písm. f/ Trestného poriadku oslobodený.

23) Súd vzhľadom k tomu, že citované uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 24. 3. 2009 nebolo v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. zrušené pre nezákonnosť, sa ďalej zaoberal tým, či aj oslobodenie spod obžaloby môže mať z hľadiska § 6 zákona č. 514/2003 Z. z. rovnaký význam ako jeho zrušenie pre nezákonnosť, keďže zákon č. 514/2003 Z. z. výslovne nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia spod obžaloby neupravuje. Systematickým a logickým výkladom citovaného § 6 zákona č. 514/2003 Z. z. a jeho porovnaním s § 7 a 8 zákona č. 514/2003 Z. z. treba vyvodiť záver, že zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby majú v zmysle § 6 zákona č. 514/2003 Z. z. rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, a to preto, že predpoklad k spáchaniu trestného činu vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia nebol potvrdený s výnimkou dôvodov uvedených v ustanovení § 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré je potrebné aplikovať analogicky, pretože jednoznačne vymedzujú prípady, kedy poškodený právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe a o treste nemá (ide o tzv. negatívne vymedzenie). Zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby má rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia a nič na tom nemení skutočnosť, že k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, nedošlo. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania. V tomto smere, kedy obžalovaný bol spod obžaloby oslobodený, má súdna prax za to, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov zásadné právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. V súlade s ustálenou súdnou praxou teda štát zodpovedá aj za škodu spôsobenú začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného stíhania. Táto zásada bola vyjadrená už vo viacerých skorších rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody spôsobenej štátnym orgánom v zmysle zrušeného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Rozhodovanie súdov podľa tohto zákona sa ustálilo na názore, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má právo na náhradu škody spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia (R 35/1991). Na podstate týchto právnych záverov zotrvala súdna prax aj po prijatí zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý zakladá objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu zavinil, ale rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania. V tomto smere súd poukazuje i na závery nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky II.ÚS 25/2011-33. Zo všetkých uvedených dôvodov preto, keďže ako už bolo uvedené, rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania, je potom obrana žalovanej o tom, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané na základe výpovede svedka R., ktorý v čase pred vznesením obvinenia popísal podrobne priebeh skutku a až následne po vznesení obvinenia odmietol vypovedať, bez akejkoľvek relevancie. Uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 24. 3. 2009, keďže žalovaný bol po tom, čo prokurátor na hlavnom pojednávaní od obžaloby ustúpil, spod obžaloby rozsudkom, č. k. 2 T 113/2009-375 zo dňa 19. 9. 2012 podľa § 285 písm. f/ Trestného poriadku oslobodený, preto vykazuje všetky znaky nezákonného rozhodnutia v zmysle citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z..

24) Ďalším predpokladom vzniku zodpovednosti štátu je vznik a existencia škody. Zákon č. 514/2003 Z. z. definíciu škody neobsahuje. Je preto potrebné pri jej výklade vychádzať aj z ustanovení Občianskeho zákonníka a potom škodu možno charakterizovať ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňazí, ak nedôjde k naturálnej reštitúcii. Skutočná škoda je ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré bolo potrebné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predchádzajúceho stavu. To, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk), je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedôjde v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, aj keď sa to dalo očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí (R55/1971).

25) Vyúčtovaním trov právneho zastúpenia zo dňa 22. 4. 2014 mal súd ďalej preukázané, že v súvislosti s trestným konaním vedeným proti žalobcovi ako obvinenému na podklade uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 24. 3. 2009 boli obhajcom žalobcu vyúčtované žalobcovi dňa 22. 4. 2014 trovy právneho zastúpenia vo výške spolu 939,55 €. Uvedené trovy žalobca podľa predloženého príjmového pokladničného dokladu Advokátskej kancelárie C.. L., C.. H. zo dňa 22. 4. 2014 obhajcovi uhradil uvedeného dňa 22. 4. 2014. V súvislosti s uplatnením nároku na predbežné prerokovanie žalobca podľa predloženého príjmového pokladničného dokladu Advokátskej kancelárie C.. F. D. zo dňa 2. 5. 2014 uhradil sumu vo výške 118,98 €. O uvedenú sumu, ktorú žalobca preukázateľne uhradil obhajcovi za poskytnuté právne služby v trestnom konaní, v ktorom mu bolo uznesením zo dňa 24. 3. 2009 vznesené obvinenie, sa preukázateľne jeho majetok zmenšil, ako aj sa zmenšil o sumu vo výške 118,98 €, ktorú žalobca uhradil za právne služby spojené s uplatnením nároku na náhradu škody na predbežné prerokovanie. Pokiaľ poverená zástupkyňa žalobcu poukazovala na to, že bola vo vyúčtovaní zo dňa 22. 4. 2014 nesprávne vyúčtovaná DPH pri úkonoch príprava a prevzatie zastúpenia dňa 6. 4. 2009, podanie sťažnosti voči uzneseniu o vznesení obvinenia a účasť na výsluchu dňa 20. 5. 2009, súd sa s touto obranou žalovanej nestotožnil, nakoľko bol toho názoru, že pri určení výšky dane z pridanej hodnoty je rozhodujúci okamih, kedy nastalo zdaniteľné plnenie a toto zdaniteľné plnenie nastalo okamihom vyhotovenia vyúčtovania trov právneho zastúpenia, kedy bola výška DPH v rozsahu 20%.

26) Zároveň mal súd preukázané, že uvedená škoda spočívajúca v úhrade trov za poskytnutú právnu pomoc obhajcovi vo výške 939,55 € a v úhrade trov právneho zastúpenia pri uplatnení nároku na predbežné prerokovanie bola v priamej príčinnej súvislosti s uznesením, ktorým bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie. Súd tak mal preukázanú i priamu a bezprostrednú príčinnú súvislosť medzi uznesením o vznesení obvinenia zo dňa 24. 3. 2009 a vzniknutou škodou.

27) Preto zo všetkých uvedených dôvodov súd v súlade s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami žalovanú zaviazal k povinnosti uhradiť žalobcovi istinu vo výške 939,55 €, ako aj príslušenstvo vo výške 118,98 € z titulu trov právneho zastúpenia pri podaní žiadosti o predbežné prerokovanie nároku.

28) Žalobca si tiež voči žalovanej uplatnil nárok na úroky z omeškania vo výške 8,25% ročne zo sumy 939,55 € od 5. 6. 2014. Zákon č. 514/2003 Z. z. splatnosť pohľadávky na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím neustanovuje, a preto je potrebné aplikovať právnu úpravu splatnosti pohľadávok podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovuje, že ak čas plnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka sa teda týka aj daného sporu. Žalovaná sa dostala do omeškania so splnením nároku na náhradu škody dňa 29. 11. 2014, t. j. po uplynutí 6-mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku, pričom žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bola Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky doručená dňa 28. 5. 2014, ako vyplynulo z postúpenia žiadosti Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa 6. 6. 2014. Výška úrokov z omeškania v zmysle § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba ECB k prvému dňu omeškania. Preto súd žalobcovi priznal úroky z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 939,55 € od 29. 11. 20014 do zaplatenia a vo zvyšku uplatneného nároku na úroky z omeškania žalobu zamietol.

29) Žalobca bol v konaní neúspešný iba v nepatrnej časti, keď súd jeho nárok na úrok z omeškania v rozsahu presahujúcom úrokovú sadzbu 5,05% ročne a v rozsahu časového obdobia od 5. 6. 2014 do 28. 11. 2014 zamietol. Prináleží mu preto voči žalovanej nárok na náhradu trov v rozsahu 100%. Preto súd v súlade s § 255 ods. 1 priznal žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov v rozsahu 100%.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Čadca písomne v dvoch vyhotoveniach.

Podľa § 363 C. s. p. v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 C. s. p. ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti v podaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis. Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 365 ods. 1 C. s. p. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 C. s. p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 C. s. p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozsudkom splnená dobrovoľne, je možné navrhnúť výkon rozhodnutia.