Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_17Co-95-2016.pdf
PDF · 112.34 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/95/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Dušana Ďuriana a sudkýň JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Jany Haluškovej, ako členiek senátu, v spore žalobcu TELERVIS PLUS a.s., IČO: 35717769, so sídlom v Bratislave, Staré Grunty č. 7, zastúpeného JUDr. Alanom Strelákom, advokátom so sídlom v Bratislave, Na vŕšku č. 12, proti žalovaným: 1/ G. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom v F. R., č. XXX, a 2/ E. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom v F. R., č. XXX, obidvaja zastúpení právnym zástupcom Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., IČO: 47234466, so sídlom v Košiciach, Kuzmányho č. 29, v mene ktorého pred súdom koná JUDr. Peter Rybár, advokát a konateľ, o zaplatenie 962,- € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 4C/123/2014-120 zo dňa 04.11.2015, ako súdu prvej inštancie, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaní 1/ a 2/ sú p o v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 172,50 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 172,50 € od 15.07.2012 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu žalobcu z a m i e t a.
III. Žalovaným 1/ a 2/ p r i z n á v a proti žalobcovi spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov konania v rozsahu 69,40 %.
odôvodnenie:
1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového poriadku; ďalej len „C.s.p.“).
1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 962,- € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 962,- € od 15.07.2012 do zaplatenia, a to všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok) a súčasne povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 74,- € ako súdny poplatok a v sume 515,96 € ako trovy právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu žalobcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (druhý výrok).
1.2 Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním, podľa ktorého žalobca a žalovaní 1/ a 2/ uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 420112896 zo dňa 04.11.2011, predmetom ktorej bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru v sume 1.000,- € s dohodnutou odmenou v sume 380,- €; sumu 1.380,- € sa žalovaní zaviazali vrátiť žalobcovi v 13 mesačných splátkach a to prvé tri splátky v sume 5,- € a desať splátok v sume 136,50 € so splatnosťou prvej splátky 10. deň po uzavretí zmluvy a každá ďalšia splátka až do úplného zaplatenia splatná 30. deň po splatnosti predchádzajúcej splátky; strany dohodli právo žalobcu na vrátenie celej dlžnej sumy po uplynutí troch
mesiacov od omeškania so splnením jednotlivej splátky; žalovaní dodržali splatnosť len prvých piatich splátok, šiestu splátku zaplatili len čiastočne a spolu zaplatili žalobcovi sumu 418,- €; súd prvej inštancie ďalej zistil, že v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere uzavreli žalobca a žalovaní 1/ a 2/ aj zmluvu o poskytnutí domáceho servisu zo dňa 04.11.2011, na základe ktorej žalovaní zaplatili žalobcovi sumu 409,50 €.
1.3 Podľa právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie má sporná zmluva o spotrebiteľskom úvere všetky zákonné náležitosti vrátane uvedenia doby trvania zmluvy a termínu konečnej splatnosti a preto ju nemožno považovať za bezúročnú a bez poplatkov; zmluvu o poskytnutí domáceho servisu považoval za samostatnú zmluvu a preto plnenia na túto zmluvu nie je možné započítať na inú zmluvu, t.j. úhrady vykonané žalovanými za službu domáci servis nie je možné zohľadniť na úhrady zo zmluvy o úvere; na základe uvedeného súd prvej inštancie žalobe žalobcu v plnom rozsahu vyhovel (po zastavení konania v časti o zaplatenie sumy 165,- € z titulu zmluvnej pokuty osobitným uznesením).
1.4 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia § 1 ods. 2, § 9 ods. 1 a ods. 2 písm. a) až y) a § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (v znení účinnom ku dňu 04.11.2011) v spojení s § 122 a § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka; o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016 a plne úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania.
2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods. 2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.).
2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali žalovaní 1/ a 2/ prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie zo dňa 17.12.2015 (č.l. 135-141 spisu). Rozsudok súdu prvej inštancie napadli v celom rozsahu. Vyjadrili názor, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a súčasne napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci; v konaní pred súdom prvej inštancie videli aj vady, v dôsledku ktorých došlo k nedostatočne zistenému skutkovému stavu a použitiu nesprávneho ustanovenia právneho predpisu a súčasne k odňatiu ich možnosti konať pred súdom.
2.1.1 Žalovaní nesúhlasili s názorom súdu prvej inštancie, že sporná zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru; dôvodili, že zmluva musí obsahovať konkrétny termín konečnej splatnosti; úmyslom zákonodarcu bolo, aby spotrebiteľ nemusel rôznymi výpočtami zisťovať konkrétny dátum konečnej splatnosti, ale tento musí uviesť podnikateľ v samotnej zmluve; poukázal na to, že ani súd nevedel uviesť konkrétny dátum konečnej splatnosti a poukazoval na článok zmluvy, ktorý však túto náležitosť v presnom číselnom vyjadrení neobsahuje; spornú zmluvu o spotrebiteľskom úvere považovali za bezúročnú a bez poplatkov.
2.1.2 Žalovaní vyjadrili názor, že súd prvej inštancie nevenoval náležitú pozornosť preskúmaniu podstatných náležitostí spornej zmluvy o spotrebiteľskom úvere; v zmluve absentuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (ďalej aj „RPMN“), ktorú si súd prvej inštancie zamenil s údajom o úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru; s ich námietkou o absencii RPMN priamo v zmluve sa súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevysporiadal; navyše poukázali, že hodnota RPMN sa nachádza len v drobnom texte všeobecných obchodných podmienok, hoci zákon vyžaduje jej uvedenie priamo v zmluve, navyše údaj o RPMN uvedený vo všeobecných podmienkach vo výške 67,70 % nezodpovedá skutočnosti, pretože po zadaní údajov úveru do kalkulačky slúžiacej na výpočet RPMN dostaneme hodnotu 103,46 % (a to pri výpočte bez poplatkov za domáci servis).
2.1.3 Nakoniec žalovaní nesúhlasili ani s názorom súdu prvej inštancie, že zmluvu o poskytnutí domáceho servisu je potrebné považovať za samostatnú zmluvu; poukázali na skutočnosť, že úver predstavoval sumu 1.000,- € a domáci servis sumu 409,50 €, tento sa splácal za prvé tri mesiace splácania úveru sumou, ktorá sa rovnala výške splátky úveru a uzavretie zmluvy o domácom servise bolo podmienkou uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; zmluvu o poskytovaní domáceho servisu považoval preto za neplatnú ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože vytvára značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa, ktorá je spôsobená tým, že na jej základe vzniká povinnosť platiť žalobcovi za to, že si tento plní svoje základné povinnosti poskytovateľa úveru (zaúčtovanie a
preberanie platieb, vedenie a kontrola splátkového kalendára); vyjadrili názor, že bezodplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere spôsobuje tiež bezodplatnosť zmluvy o poskytnutí domáceho servisu; zmluva o poskytnutí domáceho servisu je zmluvnou podmienkou, ktorá sa odchýlila od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa a nakoniec zmluva o poskytnutí domáceho servisu bola prostriedkom žalobcu, ktorým sa snažil obísť zákonom stanovenú maximálnu výšku odplaty za poskytnutý úver; Občiansky zákonník vychádza z prezumpcie určenia miesta platenia, pričom nepočíta so spoplatňovaním tejto služby; tým, že ako spotrebitelia podpísali zmluvu o poskytovaní domáceho servisu, ktorá im bola predložená bez možnosti zmeny a na ktorú žalobca viazal uzavretie zmluvy o úvere a tým, že služba domáceho servisu bola spoplatňovaná, pričom táto služba pozostáva zo základných povinností každého veriteľa a spôsob platby nebolo možné dohodnúť inak len osobným prevzatím hotovosti si jednoznačne zhoršili svoje zmluvné postavenie, čím došlo k odchýleniu od ustanovení Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa; zmluva o poskytovaní domáceho servisu je priamo súvisiaca so zmluvou o spotrebiteľskom úvere; služby zaradené pod domáci servis (starostlivosť pri poskytnutí úveru, zaúčtovanie peňažnej hotovosti ako splátky úveru, vedenie a kontrola splátkového kalendára, oznamovanie termínu splátok a následkov nesplácania) nie sú nadštandardné a súvisia so zákonnými povinnosťami žalobcu ako poskytovateľa úveru, sú upravené aj v obchodných podmienkach, preto nie je dôvod na ich opakovanú zmluvnú úpravu ani na požadovanie odplaty za ich poskytovanie; pri uzavieraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere im nebola ponúknutá možnosť jej uzavretia bez zmluvy o poskytovaní domáceho servisu, o ktorom neboli osobitne poučení; aj samotnú dojednanú výšku odplaty za poskytnutie domáceho servisu považovali za rozpornú s dobrými mravmi; vyjadrili názor, že skutočným účelom zmluvy o poskytovaní domáceho servisu bolo len výrazne zvýšiť odplatu za poskytnutý úver tak, aby táto suma nebola priamo uvedená v zmluve o úvere a nebola zohľadnená pri výpočte RPMN; zmluvu o poskytovaní domáceho servisu považovali za neplatnú.
2.1.4 Na základe uvedeného žalovaní navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
2.2 Žalobca vo vyjadrení zo dňa 27.01.2016 (č.l. 173 spisu) prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že súd prvej inštancie správne vymedzil skutkový stav a správne aplikoval právne normy, keď predovšetkým pri posudzovaní konečnej splatnosti úveru a dobe trvania zmluvy je potrebné jednoznačne súhlasiť s aplikáciou ustanovenia § 122 Občianskeho zákonníka; zmluva o poskytovaní domáceho servisu je samostatným úkonom; napadnutý rozsudok preto považoval za vecne správny a navrhol ho potvrdiť.
3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.)
3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.).
4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax (§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.).
4.1 Konanie v prejednávanom spore začalo pred 30.06.2016. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok; podľa § 470 ods. 1 C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti; podľa § 470 ods. 2 C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované; ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
4.2 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalovaných podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania žalovaných podľa § 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní žalovaných podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 C.s.p. zmenil, pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie.
4.3 Podľa § 388 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
4.4 Odvolací súd pri rozhodovaní o podanom odvolaní vychádzal zo skutkových zistení súdu prvej inštancie popísaných v napadnutom rozsudku, preto nebolo potrebné vykonané dokazovanie opakovať alebo doplniť. Odvolaciu námietku žalovaných o nesprávnych skutkových zisteniach z vykonaných dôkazov nepovažoval odvolací súd za dôvodnú, pretože skutkové zistenia čerpal súd prvej inštancie z listinných dôkazov, ktoré do konania predložili strany a tieto skutkové zistenia súdu prvej inštancie z vykonaných dôkazov nie sú podľa odvolacieho súdu v rozpore s ich obsahom. Odvolací súd sa však nestotožnil s právnym posúdením veci zo strany súdu prvej inštancie.
4.5 Zo spisu súdu prvej inštancie vyplýva skutkový stav tak, ako ho popísal súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku. Podľa zisteného skutkového stavu žalobca a žalovaní 1/ a 2/ uzavreli zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 420112896 zo dňa 04.11.2011, predmetom ktorej bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru v sume 1.000,- € s dohodnutou odmenou v sume 380,- €; sumu 1.380,- € sa žalovaní zaviazali vrátiť žalobcovi v 13 mesačných splátkach a to prvé tri splátky v sume 5,- € a desať splátok v sume 136,50 € so splatnosťou prvej splátky 10. deň po uzavretí zmluvy a každá ďalšia splátka až do úplného zaplatenia splatná 30. deň po splatnosti predchádzajúcej splátky; žalovaní zaplatili žalobcovi spolu sumu 418,- €; v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere uzavreli žalobca a žalovaní 1/ a 2/ aj zmluvu o poskytnutí domáceho servisu zo dňa 04.11.2011, na základe ktorej žalovaní zaplatili žalobcovi sumu 409,50 €.
4.6 V zmysle § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (v znení účinnom ku dňu 04.11.2011) sa poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. alebo neobsahuje náležitosti podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) zákona č. 129/2010 Z. z. alebo ustanovenia § 10 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.; jednou z náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere tak podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. bolo aj uvedenie doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru; odvolací súd sa nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že sporná zmluva o spotrebiteľskom úvere túto náležitosť obsahuje; splnenie tejto obsahovej náležitosti videl súd prvej inštancie vo formulácii zmluvy, podľa ktorej sa žalovaní zaviazali „splácať úver riadne a včas vrátane odplaty v 13 mesačných splátkach“, pričom „prvá splátka je splatná 10. deň po uzavretí zmluvy a každá ďalšia splátka až do úplného zaplatenia je splatná 30. deň po splatnosti predchádzajúcej splátky“; odvolací súd sa stotožnil s názorom žalovaných, že sporná zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 420112896 zo dňa 04.11.2011 neobsahuje údaj podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z., preto sa úver podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. považuje za bezúročný a bez poplatkov; v spornej zmluve o spotrebiteľskom úvere je spôsob splácania úveru dohodnutý v splátkach; žalovaní mali zaplatiť žalobcovi trinásť mesačných splátok, ktorých splatnosť nebola určená konkrétnym dátumom a ani takým jednoduchým spôsobom, aby umožnila spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy jednotlivých splátok; doba trvania spornej zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru nie je vyjadrený vôbec; Súdny dvor Európskej únie vo veci Home Credit Slovakia, a.s., proti Kláre Bíróovej sp. zn. C-42/2015 dňa 09.11.2016 k prejudiciálnej otázke vnútroštátneho súdu Slovenskej republiky k výkladu čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48/ES zo dňa 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS uviedol, že článok 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok; odvolací súd dospel k záveru, že vymedzenie termínov jednotlivých splátok úveru (§ 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z.) ako aj doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z.) v spornej zmluve o spotrebiteľskom úvere nezodpovedá citovaným ustanoveniam zákona č. 129/2010 Z. z. ani výkladu článku 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 Súdnym dvorom Európskej únie; žalovaní ako spotrebitelia by museli zložitým spôsobom výkladom ustanovení zmluvy a zákona sami určiť termíny splatnosti splátok úveru, dobu trvania zmluvy ako aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru; tieto dátumy popri tom majú z hľadiska dojednania strán v zmluve o spotrebiteľskom úvere podstatný význam z dôvodu, že veriteľ je podľa zmluvy oprávnený žiadať od dlžníka vrátenie celej dlžnej sumy po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením jednotlivej splátky; nesprávnosť názoru súdu prvej inštancie o dodržaní predmetných podstatných náležitostí spornej zmluvy potvrdzuje aj skutočnosť, že sám súd
prvej inštancie v napadnutom rozsudku ani žalobca v žalobe neuviedli konkrétne dátumy termínov splatnosti jednotlivých splátok úveru, dobu trvania zmluvy ani konkrétny termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru; na základe uvedeného je zrejmé, že predmetný spotrebiteľský úver je v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.
4.7 Odvolací súd sa nestotožnil ani s názorom súdu prvej inštancie, že pri rozhodovaní nie je možné zohľadniť platby žalovaných, ktoré zaplatili žalobcovi na základe zmluvy o poskytovaní domáceho servisu zo dňa 04.11.2011; súd prvej inštancie v súlade s argumentáciou žalobcu považoval uvedenú zmluvu za samostatný právny úkon; z obsahu samotnej zmluvy vyplýva, že jej predmetom je „úprava vzájomných práv a povinností zmluvných strán pri využívaní domáceho servisu žalovanými“, pričom domáci servis je „poskytovanie konzultačných a nadštandardných služieb, ktoré spočívajú v starostlivosti o klienta pri poskytnutí úveru na základe zmluvy o úvere č. 420112896 zo dňa 04.11.2011“ a to najmä „služba spočívajúca v preberaní a zaúčtovaní peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátky úveru, vedenie a kontrola splátkového kalendára, upozornenie na termín splátky a na prípadné následky nesplácania“ (článok I zmluvy); z uvedeného je zrejmé, že predmetná zmluva o poskytovaní domáceho servisu nemôže obstáť samostatne, pretože bez existencie zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 420112896 zo dňa 04.11.2011 nemá žiadny (najmä hospodársky) zmysel; súčasne je zrejmé, že predmetom domáceho servisu sú úkony, ktoré sú bežnou súčasťou vedenia a správy spotrebiteľského úveru, ktorú musí vykonávať každý zodpovedný veriteľ, ak chce mať prehľad o splácaní úveru; nejde teda o žiadne nadštandardné služby spotrebiteľovi, ktoré by mali pre neho nejaký význam; na túto skutočnosť zareagoval aj zákonodarca a s účinnosťou od 10.06.2013 vyžadovanie úhrady poplatkov, nákladov alebo inej odplaty za vedenie, evidenciu alebo správu spotrebiteľského úveru zakázal (§ 9 ods. 10 zákona č. 129/2010 Z. z.); žalovaní ako spotrebitelia nemali možnosť žiadnym spôsobom ovplyvniť obsah predloženej zmluvy o poskytovaní domáceho servisu, ktorá je výhodná výlučne pre žalobcu ako veriteľa; podľa názoru odvolacieho súdu ťažiskovým zmyslom zmluvy o poskytovaní domáceho servisu bolo obísť ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. o zohľadnení nákladov spotrebiteľa pri výpočte RPMN; odvolací súd prejudiciálne vyhodnotil predmetnú zmluvu o poskytovaní domáceho servisu ako absolútne neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi (39 Občianskeho zákonníka) a preto platby vykonané žalovanými na jej základe bolo nevyhnutné zohľadniť pri rozhodovaní v prejednávanom spore. Odvolací súd sa nestotožnil so žalobcom preloženým rozhodnutím iného senátu tunajšieho súdu, pretože sa nezaoberá obsahom zmluvy o poskytovaní domáceho servisu. 4.8 Nakoľko medzi stranami nebolo sporné, že žalobca poskytol žalovaným sumu 1.000,- € a títo zaplatili žalobcovi spolu sumu 827,50 € (418,- € plus 409,50 €), žaloba žalobcu bola dôvodná len ohľadne sumy 172,50 €; v dôsledku omeškania žalovaných so splnení peňažného dlhu prisúdil odvolací súd žalobcovi aj uplatnené úroky z omeškania (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 a § 10c nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov), proti ktorým žalovaní v podanom odvolaní žiadnym spôsobom nenamietali.
5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).
5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal.
6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.).
6.1 Žalovaní podané odvolanie v podstate ťažiskovo odôvodnili tým, že v prejednávanom spore dospel súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Skutkové zistenia súdu prvej inštancie z vykonaných dôkazov však považuje odvolací súd za správne, odvolací súd sa však stotožnil s názorom žalovaných o nesprávnom právnom posúdení veci zo strany súdu prvej inštancie (body 4.4 až 4.8 odôvodnenia).
7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a žalobe žalobcu vyhovel len čiastočne čo do zaplatenia sumy 172,50 € s príslušenstvom a v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.
8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie v spojení s § 396 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci v spojení s § 255 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo v spojení s § 256 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane a nakoniec v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko rozhodnutím odvolacieho súdu konanie v prejednávanom spore končí a súčasne odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie, bol odvolací súd povinný rozhodnúť o nároku na náhradu trov celého konania; pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania bolo nevyhnutné zobrať do úvahy výsledok celého konania; podľa výsledku konania boli žalovaní 1/ a 2/ v spore pomerne úspešnejší, pretože pri predmete konania v sume 1.127,- € (962,- € plus 165,- €) ich úspech predstavuje 84,70 % (zamietnutá suma 789,50 € a zavinenie žalobcu na zastavení konania v časti o zaplatenie sumy 165,- €, pretože zavinenie na zastavení konania sa z hľadiska rozhodovania o trovách konania prejaví rovnako ako neúspech) a úspech žalobcu predstavuje 15,30 % (prisúdená suma 172,50 €), pretože neúspech žalobcu, resp. jeho zavinenie na zastavení konania, je súčasne v rovnakom rozsahu úspechom žalovaných; pri rozhodovaní o trovách konania nebral odvolací súd do úvahy uplatnené príslušenstvo; z hľadiska pomeru úspechu strán v konaní boli tak žalovaní 1/ a 2/ v spore pomerne úspešnejší a vznikol im proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 69,40 % (84,70 % mínus 15,30 %). O samotnej výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
8.1 Z obsahu spisu vyplýva, že na strane žalovaných vystupoval v priebehu konania vedľajší účastník. Pokiaľ ide o postavenie vedľajšieho účastníka na strane žalovaných odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal zo skutočnosti, že dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok, ktorý obsahovo neprevzal inštitút vedľajšieho účastníka ako bol upravený v Občianskom súdnom poriadku v znení účinnom do 30.06.2016; napriek uvedenému odvolací súd vychádza z právneho názoru, že nadobudnutím účinnosti Civilného sporového poriadku dňa 01.07.2016 procesné postavenie vedľajšieho účastníka na strane žalovaných nezaniklo absolútne, pretože podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované (t.j. vrátane právneho účinku doručenia oznámenia o vstupe vedľajšieho účastníka do konania, ktorým vzniklo vedľajšie účastníctvo za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2016); pre účely ďalšieho (v tomto prípade odvolacieho) konania tak zostali zachované všetky procesné úkony vykonané vedľajším účastníkom na strane žalovaných ako aj procesné nároky, ktoré mu v konaní vznikli (predovšetkým nárok na náhradu trov konania); nakoľko s účinnosťou od 01.07.2016 vedľajší účastník ako subjekt konania zanikol a nie je možné ho stotožňovať so žiadnym iným subjektom definovaným v Civilnom sporovom poriadku, ktorý pri riešení problematiky intervencie (doterajší inštitút vedľajšieho účastníctva) prikročil k jej komplexnej zmene, pretože podľa novej právnej úpravy intervenient je výlučne ten, kto sa zúčastňuje na konaní popri žalobcovi alebo žalovanom a má právny záujem na výsledku sporu (§ 81 C.s.p.); s účinnosťou od 01.07.2016 nedochádza k automatickej transformácii bývalého vedľajšieho účastníka na žiadny iný subjekt a podmienky intervencie v prejednávanom spore splnené neboli (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/55/2014 zo dňa 29.09.2016). V odvolacom konaní preto odvolací súd s pôvodným vedľajším účastníkom nemohol pokračovať v konaní, mohol len prípadne posudzovať dôvodnosť jeho nároku na náhradu trov konania vzniknutý do skončenia konania. Keďže však napadnutým rozsudkom nerozhodol súd prvej inštancie o trovách konania pôvodného vedľajšieho účastníka na strane žalovaných, v odvolacom konaní pôvodný vedľajší účastník nepodal žiadne vyjadrenie (žiadne trovy konania mu nevznikli), odvolací súd o trovách odvolacieho konania pôvodného vedľajšieho účastníka na strane žalovaných nerozhodoval.
9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).