Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/284/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Husivargu a sudkýň JUDr. Moniky Koščovej a JUDr. Viktórie Midovej v spore žalobkýň 1/ Anny Bochnovičovej, narodenej 20.04.1946, bytom v Košiciach, Toryská 12, 2/ Ivety Dlugošovej, narodenej 28.04.1979, bytom v Košiciach, Toryská 506/2, zastúpených JUDr. Ondrejom Lučivjanským, advokátom, so sídlom v Košiciach, Murgašova 3, proti žalovaným 1/ Miroslavovi Longauerovi, narodenému 16.12.1965, bytom v Košiciach, Sofijská 16, zastúpenému JUDr. Beátou Pitorákovou, advokátkou, so sídlom v Košiciach, Kováčska 17, 2/ Jane Longauerovej, narodenej 18.09.1967, bytom v Košiciach, Sofijská 16, o 18.076,50 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne v 1/ a 2/ rade proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 31.05.2016 č. k. 11C/49/2011-312 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku o nepriznaní trov konania žalovanej v 2/ rade.

O d m i e t a odvolanie proti výroku rozsudku o zastavení konania.

M e n í rozsudok vo výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalobkyňami a žalovaným v 1/ rade tak, že žalobkyne v 1. a 2. rade sú povinné nahradiť žalovanému v 1. rade trovy konania vo výške 4.445,48 € k rukám právnej zástupkyne JUDr. Beáty Pitorákovej, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalovaný v 1/ rade má proti žalobkyniam v 1/ a 2/ rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

Žalovanej v 2/ rade náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1.Okresný súd Košice I (ďalej len „ inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom zo dňa 31.05.2016 č. k. 11C/49/2011-312 žalobu v časti o zaplatenie 16.385,38 € s príslušenstvom zamietol (výrok č. I). V prevyšujúcej časti konanie zastavil (výrok č. II). Žalobcom v 1. a 2. rade uložil povinnosť nahradiť žalovanému v 1. rade trovy konania vo výške 4.698,21 € k rukám právnej zástupkyne JUDr. Beáty Pitorákovej, advokátke, so sídlom Kováčska 17, Košice, do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok III). Žalovanej v 2. rade náhradu trov konania nepriznal (výrok č. IV) a o trovách štátu si vymienil rozhodnúť po právoplatnosti rozsudku (výrok č. V).

2. Rozhodol tak o žalobe žalobcov (pôvodne ako žalobca v 2/ rade vystupoval Jozef Bochnovič) na zaplatenie dlžnej sumy 18.076,50 € s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia. Žalobcovia žiadali priznať uvedenú sumu titulom nárokov špecifikovaných v rozsudku súdu prvej inštancie v bodoch

1 až 30. Uvedené pohľadávky boli zaplatené žalobcami v slovenských korunách namiesto žalovaných za ich dlhy v zmysle predložených listinných dôkazov.

3. Právne vec posúdil podľa § 100 ods. 1, § 107 ods. 1,2, § 451 ods. 1, § 456 a § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“).

4. Nakoľko žalovaný v 1. rade vzniesol námietku premlčania vo vzťahu k uplatnenému nároku, súd skúmajúc premlčaciu dobu dospel k záveru, že objektívna premlčacia doba začala plynúť zaplatením finančných prostriedkov žalobcov za žalovaných v 1. a 2. rade. Z písomného vyjadrenia žalobcov vyplynulo, že tieto finančné prostriedky uhradili v rokoch 2006, 2007 a 2008 (v závislosti od zaplatenia). Subjektívna premlčacia doba začala plynúť odo dňa, čo sa žalobcovia dozvedeli, že plnili bez právneho dôvodu za žalovaných (finančné prostriedky) nebankovým subjektom. Okresný súd dospel k záveru, že žalobcovia uplatnili svoj nárok voči žalovaným v 1. a 2. rade po uplynutí dvojročnej (subjektívnej) premlčacej doby. Vzhľadom na uvedené zistenie súd žalobu v rozsahu o zaplatenie 16.385,38 € s príslušenstvom zamietol ako nedôvodnú.

5. Žalobu v časti o zaplatenie 1.691,12 € s príslušenstvom žalobcovia vzali späť a konanie žiadali zastaviť. Žalovaný v 1. rade súhlasil s uvedeným späťvzatím, a tak súd konanie v tejto časti zastavil.

6. inštancie dospel k záveru, že medzi žalobcami a žalovanými nebolo preukázané uzavretie zmluvy o pôžičke. Konštatoval, že zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, a preto sa vyžaduje reálne odovzdanie vecí dlžníkovi a to buď bezhotovostným spôsobom na účet dlžníka alebo odovzdaním z „ruky do ruky“. Súd nemal preukázané, že došlo k odovzdaniu finančných prostriedkov žalobcami žalovaným. Z uvedeného dôvodu právne nárok posúdil titulom bezdôvodného obohatenia a nie titulom zmluvy o pôžičke.

7. Z dôvodu hospodárnosti konania sa súd predovšetkým zaoberal premlčaním práva, nakoľko žalovaný v 1. rade vzniesol námietku premlčania. Vykonaným dokazovaním dospel súd k záveru, že uplatnený nárok v rozsahu 16.385,38 € je premlčaný. Ďalšie dokazovanie ohľadne zaplatenia dlžnej sumy pôvodnými žalobcami súd nevykonával práve z dôvodu dôvodne vznesenej námietky premlčania.

8. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 a § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p.. Konštatoval, že v plnom rozsahu boli úspešní žalovaní v 1. a 2. rade, preto im patrí náhrada trov konania. Žalovaná v 2. rade si náhradu trov konania neuplatnila, a preto jej súd náhradu trov konania nepriznal. Úspešnému žalovanému v 1. rade priznal náhradu trov konania pozostávajúcu zo zaplateného poplatku za odpor a z trov právneho zastúpenia.

9. Proti výroku rozsudku, ktorým bola žaloba o zaplatenie 16.385,38 € s príslušenstvom zamietnutá a výroku o trovách konania podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa v 1. rade z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/, g/, h/. Navrhla, aby odvolací súd zrušil rozsudok a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

10. Žalobkyňa v 1. rade uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie je nesprávny. Chýba mu riadne a úplné odôvodnenie a ako celok je nepreskúmateľný. Z rozsudku nie je zrejmé, ktoré skutočnosti inštancie vzal za preukázané a prečo, a ktoré skutočnosti za preukázané nevzal a dôvody, prečo tak učinil. Nevysporiadal sa s predloženými dôkazmi, ani právnym posúdením veci.

11. Uviedla, že žiadala, aby (pôvodný) žalobca v 2. rade bol vypočutý v domácom prostredí pre jeho zlý zdravotný stav. inštancie tak neurobil. Žalobcu v 2. rade vypočul až o dva roky, keď jeho zdravotný stav nedovoľoval sa vyjadriť k podstatným okolnostiam jednotlivých pôžičiek, resp. sa mu nedovoľoval vyjadriť vôbec. Došlo tak k nesprávnemu procesnému postupu, ktorý znemožnil žalobcom uskutočňovať patriace procesné práva, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

12. Poznamenala, že bolo jednoznačne preukázané vyjadrením žalovanej v 2. rade a z písomného stanoviska bývalej právnej zástupkyne JUDr. Alžbety Frankovej zo dňa 3.3.2014, že žalovaný v 1. rade pohľadávky z titulu jednotlivých pôžičiek uznal čo do základu a výšky v jej advokátskej kancelárii ústne. Nepoprel, že žalované finančné prostriedky mu požičali žalobcovia formou úhrad týchto pôžičiek a on sa zaviazal ich vrátiť. Odmietol však podpísať písomné uznanie dlhu sám, resp. chcel ho podpísať len

za prítomnosti žalovanej v 2. rade. Bolo povinnosťou súdu prvej inštancie predvolať a vypočuť na tieto okolnosti ako svedkyňu JUDr. Alžbetu Frankovú, a uložiť jej povinnosť predložiť súdu k nazretiu jej príručný advokátsky spis a zistiť skutočné stanovisko žalovaného v 1. rade k jednotlivým pôžičkám a k ich uznaniu.

13. Rozsudok súdu prvej inštancie vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko svoj nárok žalobkyňa v 1. rade uplatnila z titulu poskytnutej pôžičky pre žalovaných a nie z titulu bezdôvodného obohatenia. Nie je zrejmé, ako inštancie dospel k záveru, že vec právne posúdil ako neoprávnené obohatenie. Žalobkyňa v 1. rade a jej nebohý manžel žalovaným v 1. a 2. rade požičali finančné prostriedky na úhradu ich pôžičiek špecifikovaných v upresnení žaloby zo dňa 27.9.2012, a žalovaní v 1. a 2. rade sa zaviazali, že im tieto peniaze vrátia. Žalobcovia tieto pôžičky platili formou splátok tretím subjektom, pričom doba vrátenia pôžičiek medzi nimi výslovne dohodnutá nebola. Poukázala na to, že jednotlivé splátky sa premlčujú každá zvlášť. V predmetnej veci doba splatenia dlhu dohodnutá nebola, a tak žalovaného v 1. rade prostredníctvom právnej zástupkyne JUDr. Frankovej vyzvali na plnenie dlhu. K vyzvaniu došlo v roku 2009, a z toho dôvodu začína plynúť premlčacia lehota na plnenie dlhu až od okamžiku, keď bol dlžník nimi vyzvaný. inštancie nestanovil ani u jedného nároku začiatok ani koniec premlčacej doby, len paušálne uviedol, že nároky sú premlčané.

14. Rovnako sa nestotožnila s výrokom o trovách konania z titulu trov právneho zastúpenia, ktoré boli priznané právnej zástupkyni žalovaného v 1. rade. Jednotlivé úkony právnej služby sú vyčíslené nesprávne, nakoľko došlo k čiastočnému späťvzatiu žaloby, a predmetom konania zostala len suma 16.385,38 € s príslušenstvom. Preto právne úkony po tomto dátume sú vyčíslené nesprávne. Písomné vyjadrenie k dokladom z 1.10.2012 nie je podaním vo veci samej, preto sa nemôže jednať o plný úkon. Pojednávanie dňa 10.12.2013 nebolo pojednávaním vo veci samej, jednalo sa o nemeritórne pojednávanie. Poukázala na to, že žalobcom bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, a preto inštancie mal zohľadniť dôvody hodné osobitného zreteľa na jej strane a žalovanému v 1. rade náhradu trov konania nepriznať vôbec. Naviac v rozsudku absentuje požiadavka riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia vo vzťahu o trovách konania, čiže nie je zrejmé, prečo inštancie priznal plnú náhradu trov konania aj napriek tomu, že konanie bolo sčasti zastavené a vôbec sa nezaoberal otázkou zníženia náhrady trov konania. Ďalej poukázala na to, že uložená povinnosť platiť trovy konania vo výške 4.698,21 € je pre ňu likvidačná a znamená pre ňu odmietnutie prístupu k súdu a k spravodlivosti. Vzhľadom na okolnosti prípadu je zrejmé, že žalovaným v 1. a 2. rade boli poskytnuté pôžičky a v plnej výške ich zaplatila, preto je postoj žalovaného v 1. rade naviac aj nemorálny a bezcitný. Jednalo sa spoločné pôžičky žalovaných, keďže ich manželstvo bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Košice I sp.zn. 40C 88/2007 zo dňa 26.3.2009, ktorý nadobudol právoplatnosť 21.5.2009.

15. Proti rozsudku súdu podali žalobkyne v 1. a 2. rade odvolanie aj prostredníctvom svojho právneho zástupcu JUDr. Ondreja Lučivjanského, (advokáta), z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, e/, f/ a h/. Navrhli, aby odvolací súd zrušil rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie, eventuálne rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade 18.076,50 € s príslušenstvom do troch dní od právoplatnosti rozsudku a nahradiť trovy konania.

16. Uviedli, že v konaní bolo nepochybne preukázané, že strany uzavreli zmluvu o pôžičke, ktorej splatnosť nebola dohodnutá. Žalobkyne nesúhlasili s tvrdením konajúceho súdu, že v danom prípade sa jednalo o bezdôvodné obohatenie majúc za to, že v skutočnosti ide o pôžičku. Samotní žalovaní sa zaviazali, že požičané finančné prostriedky, ktoré im žalobcovia z vlastných finančných zdrojov „prenechali“, vrátia.

17. Poukázali aj na to, že žalovaná v 2. rade v priebehu konania súhlasila s uplatneným nárokom. Navyše žalovaná v 2. rade písomne uznala dlh uplatnený žalobcami. V súdnom spise sa nachádzajú listiny, ktoré preukazujú, že žalovaná v 2. rade vlastnoručne písomne „prehlásila“, že si s manželom - žalovaným v 1. rade požičali od žalobcov peniaze na vyplatenie dlhu v bytovom družstve, na vyrovnanie dlhov a pôžičiek a iných výdavkov žalovaných. Konajúci súd pri posudzovaní premlčania neprihliadol na uznanie dlhu a jeho účinky. Žalovaná v 2. rade súhlasila s predmetným návrhom, uznala dlh a v prípade uznania dlhu platí, že začne plynúť 10-ročná premlčacia doba, ak dlžník v zákone vyžadovaným spôsobom uzná svoj záväzok, premlčanie tohto ním uznaného práva sa začína počítať odo dňa uznania tohto záväzku.

Žalovaná v 2. rade listami zo dňa 5.10.2006 a 24.1.2008 písomne uznala svoj dlh a od toho dňa začala plynúť 10-ročná premlčacia lehota.

18. Poznamenali, že žalobkyňa v 2. rade nebola v konaní osobne vypočutá, aj keď sa stala stranou sporu. Dedičské konanie nebolo (do tohto dňa) ukončené a inštancie mal podľa jej názoru konanie prerušiť a konať s dedičmi až podľa výsledku dedičského konania tak, ako (by) prevzali právo, o ktoré v konaní ide. Ak strana sporu zomrie, súd pokračuje v konaní spravidla s dedičmi tej strany, avšak nie vždy musí ísť o dediča. Súd môže pokračovať v konaní aj s osobou, ktorá podľa výsledku dedičského konania prevzala právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide. Osoba, ktorá nastúpi do konania namiesto doterajšej strany sporu, má v celom rozsahu postavenie doterajšej strany sporu, vrátane rozhodovania o trovách konania. Podľa názoru žalobkyne v 2. rade súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

19. Žalobkyne napadli aj účelnosť vyčíslených trov právneho zastúpenia. Naviac žalobkyne boli v konaní oslobodené od povinnosti platiť súdne poplatky. Považujú rozhodnutie o trovách konania v rozpore s dobrými mravmi, ak na jednej strane inštancie prizná žalobkyniam oslobodenie od platenia súdnych poplatkov a na strane druhej ich zaviaže k neprimerane vysokej úhrade trov konania. V danom prípade majú žalobkyne za to, že existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré súd nemal priznať žalovanému v 1/ rade náhradu trov konania.

20. Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobkýň v 1. a 2. rade sa vyjadril samostatne k odvolaniu podanému JUDr. Piovarčiovou a samostatne k odvolaniu podanému JUDr. Lučivjanským.

21. Žalovaný v 1. rade poukázal na to, že bol to práve on, kto bol poškodený daným súdnym konaním, pretože súd bez akýchkoľvek dôkazných prostriedkov vydal platobný rozkaz, proti ktorému bol nútený podať odpor (a to podaním zo dňa 14.2.2011). Musel uhradiť aj poplatok za odpor. Nakoľko majetkové pomery žalovaného v 1. rade neboli dobré, súd mu priznal oslobodenie od súdnych poplatkov vo výške 80%. Až na súdnom pojednávaní 4.9.2012 konajúci súd uložil právnej zástupkyni žalobcov povinnosť upresniť dlžnú sumu, pričom pojednávanie odročil aj z dôvodu doručenia listinných dôkazov právnej zástupkyni žalovaného v 1. rade. Zo strany žalobcov boli spôsobené prieťahy v konaní, keď ani (skoro) dva roky po podaní žaloby nepovažovali za potrebné svoj nárok nielen ústne zdôvodňovať, ale aj podložiť písomnými dokladmi. Žalovaný v 1. rade od začiatku zdôrazňoval premlčanie uplatnených pohľadávok. Premlčanie pohľadávok vyplýva z predložených listinných dôkazov zo strany žalobcov, ako aj písomného vyjadrenia právnej zástupkyne žalobcov a najmä z informatívneho výsluchu žalovanej z 30.11.2015. K stanovisku žalovanej v 2. rade, ktorá v tomto spore potvrdzovala pôžičky uviedol, že v konaní pred dožiadaným súdom v Anglicku v roku 2013 uviedla, že „nemá žiadne dlhy, pôžičky, ani úvery“, viď zápisnica z pojednávania zo 17.9.2013. Možno iba konštatovať spochybnenie hodnovernosti vyjadrenia žalovanej v 2. rade. V informatívnom výsluchu žalovaná v 2. rade nielenže uviedla pochybné odpovede, ale si doslova poplietla výpovede so žalobkyňou v 1. rade. Poukázal na to, že žalovaný v 1. rade sa so žalobkyňou v 1. rade a pôvodným žalobcom v 2. rade od októbra 2006 nestýkal. Žalovaná v 2. rade opustila spoločnú domácnosť odchodom do Anglicka, a pred odchodom podala návrh na rozvod. Od tej doby sa žalovaný v 1. rade stretával (najmä) so žalobkyňou v 1. rade iba na súdnych pojednávaniach za účasti svojej právnej zástupkyne. Je doslova vylúčené, aby žalovaný v 1. rade, ktorý bol vo veľmi zlom vzťahu so žalobkyňou v 1. rade, uznával v roku 2008 pôžičky. Vzájomné napäté vzťahy medzi žalobkyňou v 1. rade a žalovaným v 1. rade potvrdzujú aj zápisnice zo súdnych konaní 40C/88/2007, ako aj v konaní 22P/95/07. Poukázal tiež na to, že žalobcovia (síce) boli od začiatku súdneho konania oslobodení od súdnych poplatkov, avšak počas celého konania boli zastúpení advokátom, a nepožiadali o poskytnutie bezplatnej právnej pomoci. Dlhodobo boli schopní platiť advokáta, a majú možnosti zaplatiť vzniklé trovy, ktorých výšku jednoznačne ovplyvnili svojím konaním.

22. K odvolaniu podanému prostredníctvom JUDr. Lučivjanského uviedol, že nie je zrejmé, ako právny zástupca žalobkýň došiel k záveru, že medzi žalobcami a žalovanými došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke. Žiadna zmluva o pôžičke nikdy neexistovala. Žalobcovia v zmysle podanej žaloby si uplatňovali pohľadávky z rôznych právnych titulov a za rôzne obdobie. Nepreukázali uzavretie akejkoľvek zmluvy o pôžičke; neuviedli kedy k tomu došlo a o akú sumu sa jednalo.

23. Rovnako je pochybné aj tzv. písomné uznanie záväzkov žalovanou v 2. rade. Žalovaný v 1. rade nikdy písomne žiaden záväzok „uznanie dlhu“ nepodpísal. Poukázal na to, že žalovaná v 2. rade dňa 6.10.2006 odcestovala do Anglicka, a nemohla vedieť výšku „dlžoby“ (nedoplatok na nájomnom), nakoľko výška dlhu bola vypočítaná a dohoda o splatení bola uzavretá 22.11.2006. Dlžníkom bol uvedený iba žalovaný v 1. rade, ktorý aj nedoplatok v ÚBD spolu s poplatkami uhradil. Dôkaz o tom predložil konajúcemu súdu. Ohľadne písomného uznania z 24.1.2008 uviedol, že je to vyjadrenie dcéry žalovaných, a to Jany Longauerovej k rodinným pomerom, a pre tento prípad je toto vyjadrenie dcéry žalovaných právne irelevantné. Čo sa týka účelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia poukázal na to, že ak by žalovaný v 1. rade nemal kvalifikovaného zástupcu, veľmi obtiažne ako jednoduchý človek by sa vedel úspešne brániť proti podanej žalobe. Uviedol (ako dôkaz), že v žalobe boli uplatnené nároky, na ktoré žalobcovia nemali nárok, resp. si ich uplatňovali duplicitne. Zároveň si žalobcovia uplatňovali aj pohľadávky, ktoré vôbec nesúviseli so žalovanými pohľadávkami (položka 3).

24. Konštatoval, že je pravdou, že žalobca v 2. rade zomrel počas konania, zákonnými dedičmi sa stali ich dcéry, a to v súčasnosti žalobkyňa v 2. rade a žalovaná v 2. rade. Žalobkyňa v 2. rade je výlučnou vlastníčkou bytu nachádzajúceho sa na Toryskej 12 v Košiciach. Jedná sa o zrekonštruovaný byt, o čom majú vedomosti strany sporu v konaní a ich právni zástupcovia, a aj prvoinštančný súd, ktorý vykonal výsluch pôvodného žalobcu v 2. rade v predmetnom byte. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania.

25. Vyjadrenie žalovaného v 1. rade bolo žalobkyniam v 1. a 2. rade doručené dňa 23.9.2016.

26. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016, ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie žalobkýň ako podané včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 a § 380 a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. a/,b/,d/,e/,f/,g/,h/ a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkýň nie je možné vyhovieť.

27. Rozsudok je vo výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku o nepriznaní trov konania žalovanej v 2/ rade vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 potvrdil.

28. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 30.03.2017 o 14,20 hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 24.03.2017 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 a § 385 ods. 1 a contrario.

29. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol dňa 31.05.2016, t. j. za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku.

30. Žalobkyne podali proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie dňa 22.07.2016 a 25.07.2016, t. j. za účinnosti Civilného sporového poriadku.

31. Žalobkyne namietali odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. a/ CSP, t. j. že neboli splnené procesné podmienky, § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, t. j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, § 365 ods. 1 písm. d/ CSP, t. j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, § 365 ods. 1 písm. e/ CSP, t.j. že inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, t. j. že inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, § 365 ods. 1 písm. g/ CSP, t.j. že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, t.j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

32. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a/ CSP, je naplnený vtedy, ak inštancie v spore konal napriek tomu, že neboli splnené procesné podmienky upravené v CSP.

33. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

34. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d/ odvolací súd uvádza, že inou vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod § 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP, ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

35. Neúplnosť zistenia skutkového stavu (§ 365 ods. 1 písm. e/ je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal navrhnuté dôkazy nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom.

36. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f/ sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191-§ 194 CSP.

37. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. g/ je daný, ak zistený stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené. Prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. Uvedený odvolací dôvod nachádza uplatnenie najmä vtedy, ak strany sporu neboli náležitým spôsobom poučené o následkoch sudcovskej koncentrácie konania.

38. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h/ odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval.

39. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody v potvrdzujúcej časti rozsudku nie sú naplnené.

40. Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 133 až § 135 O.s.p. (účinných v čase jeho rozhodovania), alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

41. inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ustanovenia § 132 O.s.p. (účinného v čase jeho rozhodovania); z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver.

42. Stručné, no zákonu zodpovedajúce a vecne správne sú aj dôvody napadnutého rozsudku v jeho potvrdzujúcej časti, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky žalobkýň nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku v napadnutej časti a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

43. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalobkýň odvolací súd uvádza nasledovné:

44. inštancie právne posúdil prejednávanú vec ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobkyne sa nestotožnili s právnou kvalifikáciou vykonanou súdom a mali za to, že predmetom konania je nárok žalobkýň na vrátenie plnenia na základe zmluvy o pôžičke. Odvolacia námietka žalobkýň týkajúca sa nesprávnej právnej kvalifikácie uplatneného nároku nie je dôvodná.

45. Podľa ustanovenia § 79 O.s.p. účinného v čase rozhodovania súdu, strana sporu nie je povinná vec právne kvalifikovať, a zároveň ani súd nie je viazaný uvedenou právnou kvalifikáciou. Na základe uvedeného mohol súd v danom prípade posúdiť nárok žalobcov na zaplatenie uplatnenej sumy ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Civilný proces je ovládaný zásadou iura novit curia (súd pozná právo). Právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Strana sporu ale musí uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu správne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie, alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak strana sporu uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje tvrdený nárok, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom strany sporu a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.09.2010, sp. zn. 5 Cdo 196/2009).

46. V prejednávanej veci inštancie posudzoval nárok žalobcov aj z hľadiska plnenia zo zmluvy o pôžičke. Na základe vykonaného dokazovania však dospel k záveru, že medzi stranami sporu nedošlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke.

47. Odvolací súd sa stotožnil s vyššie uvedeným záverom súdu prvej inštancie, nad rámec ktorého dopĺňa, že podstatnými náležitosťami zmluvy o pôžičke je dohoda o prenechaní veci (o reálnom odovzdaní), druhovom určení veci, povinnosti vrátiť vec rovnakého druhu a určení času vrátenia. Čas vrátenia nemusí byť určený konkrétnym dňom, ale stačí, ak je dohodnutý tak, že čas vrátenia možno určiť.

48. V prejednávanej veci samotná žalobkyňa v 1/ rade v konaní tvrdila, že „požičané peniaze“ platili priamo na účet nebankových subjektov. V odvolaní konštatovala, že doba vrátenia pôžičiek výslovne dohodnutá nebola. Z uvedeného vyplýva, že nebola preukázaná nielen samotná dohoda o pôžičke medzi

stranami sporu a reálne odovzdanie finančných prostriedkov, tak ako to správne ustálil inštancie, ale nebola preukázaná ani dohoda o určení času vrátenia, ako jedna z podstatných náležitostí zmluvy.

49. Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že žalovaná v 2/ rade čestne „prehlásila“ (prehlásenie zo dňa 05.10.2006 čl. 4), že si žalovaní požičali peniaze od žalobcov. Odvolací súd nemohol prehliadnuť, že žalovaná v 2/ rade aj keď je na opačnej strane sporu, si nechala doručovať zásielky na adresu rodičov

- žalobcov (čl.79) a rovnako právna zástupkyňa žalobcov na pojednávaniach ospravedlňovala neúčasť aj žalovanej v 2/ rade (čl. 111,154,175). Navyše žalobkyňa v 1/ rade preberala zásielky žalovanej v 2/ rade ako splnomocnenec, napriek tomu, že je tu zjavný rozpor záujmov medzi týmito stranami sporu. Z uvedeného sa potom javí účelovosť čestného „prehlásenia“ predloženého v spore ako dôkaz.

50. Na základe vyššie uvedeného právneho posúdenia je preto odvolacia námietka žalobkyne o dohode o plnení v splátkach a plynutí premlčacej doby podľa jednotlivých splátok nenáležitá.

51. Nakoľko inštancie dospel k záveru, že medzi stranami sporu nedošlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke, vecne správne posúdil nárok žalobcov ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia (plnenie bez právneho dôvodu) vychádzajúc z tvrdení a listinných dôkazov predložených žalobcami.

52. Žalobcovia tvrdili, že uhradili za žalovaných ich záväzky voči subjektom špecifikovaným v žalobe a jej doplnení, pričom úhrady preukazovali listinnými dôkazmi.

53. Nakoľko žalovaný v 1/ rade vzniesol námietku premlčania práva, okresný súd sa predovšetkým zaoberal otázkou premlčania nároku a to aj z dôvodu hospodárnosti konania.

54. Žalobcovia tvrdili, že za žalovaných uhradili platby, ktoré časovo možno z upresnenia žaloby zo dňa 11.11.2012 vyčleniť obdobím od 17.10.2006 do 17.11.2008“.

55. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

56. Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

57. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia je právom majetkovým, a preto sa premlčuje podľa ustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Pri premlčaní práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je ustanovená kombinovaná premlčacia doba, kratšia subjektívna a dlhšia objektívna. Ich začiatok je upravený odlišne. Vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí a to aj napriek tomu, že ešte plynie druhá premlčacia doba. Subjektívna premlčacia doba však môže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemôže presiahnuť.

58. Vychádzajúc z vyššie citovanej zákonnej úpravy, správne inštancie zameral dokazovanie v prvom rade na zistenie skutkového stavu potrebného pre posúdenie otázky premlčania. V tomto smere vykonal všetky potrebné dôkazy na ustálenie otázky, kedy sa žalobcovia dozvedeli o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na ich úkor obohatil, čiže kedy začala plynúť subjektívna premlčacia doba.

59. Oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, t.j. keď nadobudne vedomosť o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto skutočnostiach mohol dozvedieť aj skôr. To, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako takýto jeho nárok, vyplývajúci z týchto skutkových okolností, možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné.

60. V tomto smere bolo v konaní pred súdom prvej inštancie nepochybne preukázané a potvrdené samotnými žalobcami, že už pri vykonávaní úhrad jednotlivým veriteľom mali vedomosť, že plnia záväzky

za žalovaných (súd z dôvodu hospodárnosti konania už neskúmal, či sa skutočne jednalo o záväzky obidvoch žalovaných alebo iba jedného z nich alebo tretích osôb - poznámka odvolacieho súdu).

61. Správne teda súd ustálil začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby pri najskoršej úhrade dňom 17.10.2006 (ako rok 2006) a poslednej z úhrad dňom 17.11.2008 (ako rok 2008), vychádzajúc z písomného vyjadrenia žalobcov. Pre vecnú správnosť rozhodnutia okresného súdu nebolo nevyhnutné, špecifikovať začiatok plynutia a koniec premlčacej doby u každej z pohľadávok samostatne, nakoľko súd výslovne uviedol, že vychádzal z písomného vyjadrenia žalobcov, v ktorom boli časovo jednotlivé úhrady špecifikované. Nedôvodná je preto odvolacia námietka žalobkyne, že súd len paušálne uviedol, že ich nároky sú premlčané.

62. Vzhľadom na uplynutie subjektívnej premlčacej doby pred podaním žaloby na súd (subjektívna premlčacia doba pri poslednej z úhrad uplynula 17.11.2010, žaloba na súd bola podaná 21.12.2010 - poznámka odvolacieho súdu), je bez právneho významu, že v čase podania žaloby ešte neuplynula objektívna trojročná premlčacia doba (§ 107 ods. 2 . Nakoľko súd dospel k záveru o premlčaní nároku žalobcov, posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku z hľadiska poskytnutia finančných prostriedkov a rozsahu ich vrátenia by bolo nehospodárne. Z uvedeného dôvodu inštancie rozhodol vecne správne, ak žalobu žalobcov v rozsahu sumy 16.385,38 € s príslušenstvom z dôvodu premlčania práva zamietol.

63. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalobcov, v ktorej tvrdili, že žalovaný v 1/ rade uznal pohľadávku žalobcov. inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, a odvolací súd v tomto smere nezistil žiadne pochybenie zo strany súdu prvej inštancie. Z vyjadrenia JUDr. Frankovej výslovne nevyplynulo, že žalovaný v 1/ rade uznal pohľadávky žalobcov. Z vyjadrenia vyplynulo iba to, že menovaný odmietol podpísať dohodu o uznaní a splácaní dlhu bez žalovanej v 2/ rade.

64. Ani podľa názoru odvolacieho súdu neboli splnené podmienky svedčiace o tom, že žalovaný v 1/ rade alebo žalovaná v 2/ rade uznali dlh voči žalobcom. Uznanie dlhu ako jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že v čase uznania dlh existoval. Tento právny úkon okrem všeobecných náležitostí pre právne úkony (§ 34 a nasl. Občianskeho zákonníka) musí mať písomnú formu, musí byť z neho zrejmý dôvod (kauza) vzniku pohľadávky, musí v ňom byť presne určená výška pohľadávky a napokon musí obsahovať aj prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť (§ 558 Občianskeho zákonníka).

65. V prejednávanej veci žalobcovia nepreukázali, že zo strany žalovaného v 1/ rade došlo k písomnému uznaniu dlhu a v tomto smere sa vyjadrila aj JUDr. Franková vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 03.03.2014 (čl. 192).

66. Nakoľko JUDr. Franková vo vyjadrení zároveň uviedla, že odovzdala spisový materiál žalobkyni v 1/ rade, a vzhľadom na odstup času sa podľa svojich vedomostí vyjadrila k predmetu konania, nevykonanie výsluchu menovanej ako svedkyne by neprinieslo do konania nové informácie, a preto vykonanie dôkazu výsluchom menovanej svedkyne nemôže byť dôvodom nedostatočne zisteného skutkového stavu a dôvodom pre zrušenie rozsudku. Na tomto závere nemení nič ani vyjadrenie žalovanej v 2/ rade, že žalovaný v 1/ rade ústne uznal pohľadávky žalobcov titulom pôžičky.

67. Rovnako písomné vyjadrenie žalovanej v 2/ rade zo dňa 05.10.2006 nemožno považovať za uznanie dlhu, nakoľko v písomnom prejave absentuje podstatná náležitosť uznávacieho prejavu a to, že v uznaní dlhu musí byť určená presne výška pohľadávky a musí obsahovať aj prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť. Žalovaná v 2/ rade v písomnom čestnom „prehlásení“ uviedla iba všeobecne, že si požičali peniaze od žalobcov na vyplatenie dlhu na bytovom družstve a pôžičiek. Uvedené dlhy a pôžičky neboli presne špecifikované časovo (dátumom alebo špecifikáciou dlžného obdobia) ani sumou, a v prípade pôžičiek ani veriteľom. V prehlásení celkom absentuje uznávací prejav a záväzok žalovaných (žalovanej v 2/ rade) pohľadávku žalobcov zaplatiť.

68. Podanie zo dňa 24.01.2008 (čl. 83) nemožno považovať za uznávaní prejav žalovaných, nakoľko čestné prehlásenie (správne má byť vyhlásenie - poznámka odvolacieho súdu) bolo vypracované dcérou žalovaných, ktorá však nie je stranou sporu a ani oprávnenou (resp. povinnou) zo vzťahu, ktorý je predmetom sporu.

69. Rovnako odvolacia námietka žalobkýň, týkajúca sa porušenia ich práv, tým, že súd konal so žalobkyňou v 2/ rade napriek tomu, že dedičské konanie nebolo ukončené, nie je dôvodná.

70. Podľa ustanovenia § 107 ods. 3 O.s.p. účinného v čase rozhodovania súdu, konanie súd preruší najmä vtedy, ak ide o majetkovú vec a navrhovateľ alebo odporca zomrel; v konaní pokračuje s dedičmi účastníka, prípadne s tými, ktorí podľa výsledku dedičského konania prevzali právo alebo povinnosť, o ktorú v konaní ide, a to len čo sa skončí konanie o dedičstve, ak povaha veci nepripúšťa, aby sa v konaní pokračovalo skôr.

71. Prerušenie konania prichádza do úvahy najmä vtedy, keď možno predpokladať, že prekážka odpadne. Súd môže bez prerušenia pokračovať v konaní najmä vtedy, keď je zo zákona zrejmý nositeľ hmotnoprávneho vzťahu, v ktorom pôvodne vystupovala aj strana, ktorá stratila spôsobilosť.

72. Podľa šetrenia súdu zo správy Notárskeho úradu JUDr. Martiny Mižikovej, notárky zo dňa 29.02.2016 (čl. 303) vyplynulo, že ako dedičia zo zákona v I. dedičskej skupine prichádzajú do úvahy Anna Bochnovičová, Jana Longauerová a Iveta Dlugošová.

73. Nakoľko Anna Bochnovičová vystupuje v konaní ako strana sporu na strane žalobcu a Jana Longauerová vystupuje v konaní ako strana sporu na strane žalovanej, súd ďalej konal v spore (aj) s Ivetou Dlugošovou na strane žalobcu, čím mali všetky osoby takto zabezpečené všetky procesné práva do úvahy prichádzajúcich dedičov.

74. Ani odvolacia námietka žalobkyne v 2/ rade, že nebola v konaní osobne vypočutá, čím súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nie je dôvodná.

75. Žalobkyňa v 2/ rade sa po doručení žaloby, poučení a uznesenia na vyjadrenie zo dňa 11.04.2016 v písomnom podaní zo dňa 25.04.2016 vyjadrila, že súhlasí s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania. Na nariadené pojednávanie sa nedostavila, napriek tomu, že na pojednávanie bola riadne a včas predvolaná dňa 14.04.2016. Svoje procesné práva ako strana sporu nevyužila, z uvedeného dôvodu je preto táto odvolacia námietka nenáležitá.

76. Rovnako odvolacia námietka žalobkýň týkajúca sa nesprávneho procesného postupu spočívajúca v neskorom výsluchu (pôvodného) žalobcu v 2/ rade, nie je dôvodná. Obidvaja žalobcovia v čase podania žaloby (21.12.2010) boli povinní predložiť spolu so žalobou všetky listinné dôkazy, na ktoré sa odvolávali. Napriek tomu tak urobili až na výzvu súdu po prvom pojednávaní dňa 04.09.2012. Výpoveď žalobcu v 2/ rade, z ktorej vyplynulo, že všetky finančné záležitosti riešila manželka - žalobkyňa v 1/ rade, by neovplyvnila výsledok sporu, ani ak by výpoveď bola vykonaná hneď na prvom pojednávaní resp. krátko po ňom. Tvrdenia svedčiace o vykonaných úhradách zo strany žalobcov boli založené na listinných dôkazoch, a preto výpoveď žalobcu v 2/ rade mohla mať „iba“ dokresľujúci charakter na ozrejmenie okolností za ktorých tak došlo. Nakoľko žalobcom nebola odňatá možnosť predniesť žalobu a vyjadriť sa ku všetkým podstatným okolnostiam, výsluch žalobcu v 2/ rade zrealizovaný s časovým odstupom (vzhľadom na jeho zdravotný stav) po podaní žaloby nemožno považovať za porušenie procesných práv žalobcov a porušenie práva na spravodlivý proces.

77. Vecne správne rozhodol súd prvej inštancie aj o nepriznaní náhrady trov konania žalovanej v 2/ rade, nakoľko aj keď táto bola v konaní úspešná, náhradu trov konania si neuplatnila.

78. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku, odvolací súd rozsudok, vo výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku o nepriznaní trov konania žalovanej v 2/ rade ako vecne správny, potvrdil.

79. Žalobkyne podali odvolanie aj proti výroku rozsudku, ktorým im súd uložil povinnosť nahradiť žalovanému v 1. rade trovy konania vo výške 4.698,21 € k rukám právnej zástupkyne JUDr. Beáty Pitorákovej, advokátke, so sídlom Kováčska 17, Košice, do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok III). Namietali jednak účelnosť vykonaných úkonov ako aj výšku úkonov. Poukázali na to, že boli

oslobodené od platenia súdnych poplatkov a žiadali zohľadniť dôvody hodné osobitného zreteľa pri ich náhrade.

80. Súd prvej inštancie o trovách konania žalovaného v 1/ rade rozhodol podľa § 142 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. účinného v čase jeho rozhodovania.

81. Odvolací súd sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie v tejto časti a mal za to, že súd pri rozhodovaní o trovách konania v predmetnom prípade správne aplikoval ustanovenie § 142 ods.1 O.s.p. a § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. účinného v čase jeho rozhodovania.

82. Nepriznanie náhrady trov konania vo výnimočných prípadoch bolo v čase rozhodovania súdu prvej inštancie t. j. 31.05.2016 (do 30.6.2016) upravené v ustanovení § 150 ods. 1 O.s.p. (teraz § 257 . Dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajú buď v dôvodoch týkajúcich sa strán sporu alebo v okolnostiach prejednávaného sporu. Vždy je pritom potrebné zvážiť okolnosti konkrétneho prípadu tak na strane toho, v čí prospech má byť toto ustanovenie použité, ako aj na strane toho, komu inak prislúchajúci nárok nie je priznaný. Aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy vo výnimočných prípadoch a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétneho sporu. Toto ustanovenie nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane sporu; vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad. Výnimočnosť prípadu musí byť v rozhodnutiach náležite odôvodnená. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa treba prihliadnuť v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom strán sporu, pričom treba zohľadniť aj pomery tej strany, ktorej by inak patrila náhrada trov konania z toho hľadiska, aký bude dopad rozhodnutia v zmysle ust. § 150 ods. 1 O.s.p. na jej majetkové pomery. Významnými z hľadiska aplikácie predmetného ustanovenia sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj strán v priebehu konania a prípadne ďalšie okolnosti.

83. Z obsahu spisu vyplýva, že v prejednávanom spore bolo obidvom stranám priznané oslobodenie od súdnych poplatkov. Žalobkyni v 1/ rade a pôvodnému žalobcovi v 2/ rade v celom rozsahu a žalovanému v 1/ rade v rozsahu 80%. Žalovaný však vzhľadom na priznané oslobodenie (iba) v rozsahu 80%, musel na rozdiel od žalobcov uhradiť súdny poplatok za odpor vo výške 216,50 €. Na základe uvedeného možno konštatovať, že majetkové, sociálne, osobné a iné pomery strán sporu sú takmer rovnaké. Žalobcovia si na súde uplatnili nárok na zaplatenie sumy 18.076,50 € s príslušenstvom, pričom už v čase doručenia žaloby bol ich nárok premlčaný. Navyše, vzhľadom na skutočnosť, že boli v konaní zastúpení právnym zástupcom, možno predpokladať, že boli (mali byť) s premlčaním nároku uzrozumení. Napriek tomu však došlo k podaniu žaloby. Aj v priebehu sporu žalobkyne svojim správaním neprispeli k tomu, aby trovy sporu boli čo najnižšie. So žalobou neboli predložené žiadne listinné dôkazy, preukazujúce ich nárok, tieto predložili až na výzvu súdu po prvom pojednávaní.

84. S podaním žaloby a uplatnením nároku strany sporu na súde možno predpokladať, že v priebehu konania vzniknú určité výdavky (náklady), ktoré budú musieť strany sporu znášať. Tieto náklady je potrebné predvídať, nakoľko tieto budú strany sporu následne znášať podľa úspechu v spore.

85. V zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tým, že žalobcom súd priznal oslobodenie od súdnych poplatkov v celom rozsahu, došlo k naplneniu ich práva garantovaného čl. 46 Ústavy SR.

86. Povinnosť zaplatiť súdny poplatok, ako predpoklad začatia súdneho sporu, však nemožno zamieňať s povinnosťou znášať náklady konania protistrany v prípade neúspechu dotknutej strany. Aj v prejednávanom spore žalobcovia boli síce oslobodení od zaplatenia súdnych poplatkov, avšak v konaní neboli úspešní, a preto sú povinní znášať trovy konania protistrany. Náhrada trov konania sa riadi výlučne zásadou úspechu v spore, a preto sa odvolací súd nemohol stotožniť s tvrdením žalobkyne v 1/ rade, že uloženie povinnosti uhradiť trovy konania v prospech žalovaného v 1/ rade by pre ňu znamenalo

odmietnutie prístupu k súdu a spravodlivosti. Z uvedených dôvodov aj odvolací súd dospel k záveru, že aplikácia ustanovenia § 150 O.s.p. v prejednávanom spore nie je na mieste.

87. Odvolacia námietka žalobkyne v 1/ rade týkajúca sa nesprávne vyčíslenej sumy za jednotlivé úkony právnej služby po čiastočnom späťvzatí žaloby nie je náležitá. Je pravdou, že žalobkyne vzali žalobu čiastočne späť vo výške 1.691,12 €, avšak o tomto späťvzatí inštancie rozhodol až v rozhodnutí vo veci samej. Až do rozhodnutia dňa 31.05.2016 tak predmetom sporu bola suma 18.076,50 €, a preto hodnota jedného úkonu právnej služby zodpovedala sume 336,97 € tak, ako to správne vyčíslila právna zástupkyňa žalovaného v 1/ rade a ako bolo aj uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie.

88. Rovnako aj odvolacia námietka žalobkyne v 1/ rade týkajúca sa nesprávne vyčíslenej sumy za úkon vyjadrenie k dokladom z 1.10.2012 nie je dôvodná. V písomnom podaní zo dňa 01.10.2012 sa právna zástupkyňa žalovaného v 1/ rade vyjadrila k procesnej stránke sporu a bola (aj) vznesená námietka premlčania v nadväznosti na doklad podpísaný žalovanou v 2/ rade (čl.4). Možno preto tento úkon považovať za účelne vykonaný.

89. Dôvodná je však odvolacia námietka žalobkyne v 1/ rade týkajúca sa nesprávne uplatnenej a priznanej výšky odmeny právnej zástupkyne za úkon účasť na pojednávaní 10.12.2013. Právna zástupkyňa žalovaného v 1/ rade si uplatnila za tento úkon odmenu vo výške 336,97 €, a súd jej priznal odmenu v uvedenej výške. Z obsahu súdneho spisu však vyplýva, že pojednávanie dňa 10.12.2013 bolo odročené na deň 12.03.2014 bez prejednania veci, a preto v zmysle § 13a ods. 4 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb prináleží právnej zástupkyni odmena vo výške jednej štvrtiny základnej sadzby tarifnej odmeny, t. j. 84,24 € (1/4 z 336,97 €).

90. Z uvedeného dôvodu odvolací súd podľa § 388 zmenil výrok č. III rozsudku, a uložil žalobkyniam v 1/ a 2/ rade povinnosť nahradiť žalovanému v 1/ rade trovy konania vo výške 4.445,48 € k rukám právnej zástupkyne JUDr. Beáty Pitorákovej, advokátke, so sídlom Kováčska 17, Košice, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

91. Žalobkyne podali odvolanie aj proti výroku rozsudku, ktorým súd konanie v prevyšujúcej časti (suma 1.691,12 € s prísl.) zastavil (výrok č. II). Dôvodom zastavenia konania v tejto časti bolo späťvzatie žaloby a súhlas žalovaných so späťvzatím žaloby v tejto časti.

92. Odvolanie žalobkýň proti výroku č. II rozsudku by bolo dôvodné iba za predpokladu, že by nedošlo k účinnému späťvzatiu žaloby v uvedenej časti. inštancie konanie v časti 1.691,12 € s prísl. zastavil na základe dispozičného návrhu žalobkýň. Jednalo sa o určitý a zrozumiteľný procesný úkon vyjadrený najprv písomne (podanie zo dňa 30.10.2013 - čl. 160) a následne ústne na pojednávaní dňa 31.05.2016 (čl. 310). V tejto časti nebolo rozhodnuté v ich neprospech, a preto odvolací súd odvolanie proti výroku č. II rozsudku podľa § 386 písm. b/ odmietol.

93. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1,2 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný v 1/ rade bol v odvolacom konaní plne úspešný, preto mu odvolací súd priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešným žalobkyniam. O výške tejto náhrady rozhodne inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 , zohľadňujúc ustanovenie § 251 CSP. Žalovanej v 2. rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, lebo jej trovy odvolacieho konania nevznikli.

94. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 .