Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9Co-66-2016.pdf
PDF · 163.93 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/66/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Veščičikovej a sudkýň JUDr. Viery Bodnárovej a JUDr. Dany Popovičovej v spore žalobkyne Ľ. D., J.X., N. XX, zast. JUDr. Danicou Holováčovou, advokátkou, Advokátska kancelária, Košice, Poštová 14, proti žalovaným 1) L.G.M. spoločnosť s ručením obmedzeným, Košice, Jesenského 25, IČO: 36 214 841, a 2) W. N., J., U. XX, zast. JUDr. Mariánom Vojčíkom, advokátom, Advokátska kancelária, Košice, Mäsiarska 3, o neplatnosť zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalovaného 2) proti rozsudku 8C/173/2012-402 z 26.11.2015 Okresného súdu Košice - okolie
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalobkyni p r i z n á v a proti žalovanému v 2. rade náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
Žalovaným náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie (ďalej len „súd“) rozsudkom určil, že záložné právo zriadené Zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti zo dňa X.X.XXXX, uzatvorenej medzi veriteľom H. N., W.. D. a dlžníkom L.G.M., s.r.o. so sídlom v Košiciach, Jesenského 25 a povolené rozhodnutím Katastrálneho úradu v Košiciach, Správy katastra Košice, pod č. V 2058/09 neexistuje. Žalovaným v 1. a 2. rade uložil solidárne uhradiť žalobkyni 100 % trov konania, ktoré budú vyčíslené po právoplatnosti tohto rozsudku osobitným uznesením.
2. V odôvodnení , o.i. , uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou, ktorej zmenu pripustil uznesením z 5.11.2014 domáhala určenia, že záložné právo zriadené Zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti zo dňa X.X.XXXX uzatvorenej medzi veriteľom H. N., W.. D. a dlžníkom L.G.M., s.r.o. a povolené rozhodnutím Katastrálneho úradu v Košiciach, Správy katastra Košice pod č. V 2058/09 neexistuje, na tom skutkovom a právnom základe, že medzi jej právnym predchodcom a žalovaným v 1. rade bola XX.X.XXXX uzatvorená kúpna zmluva o prevode vlastníckeho práva, predmetom ktorej bol predaj nehnuteľnosti - budov a pozemkov, zapísaných Správou katastra Košice-okolie v obci H., J.. Ú.. H. na LV č.XXX ako hotel so súp.č. XX, nachádzajúcim sa na parc.č. XXX, parc.č. XXX zapísaná ako zast. plochy a nádvoria vo výmere XXXX m2, parc.č. XXX zapísaná ako zast. plochy a nádvoria vo výmere XXXX m2, parc.č. XXX zapísaná ako zast. plochy a nádvoria vo výmere XXX m2, parc.č. XXX zapísaná ako ostatné plochy vo výmere XXXX m2 a parc.č. XXX zapísaná ako ostatné plochy vo výmere XXX m2. Na základe kúpnej zmluvy mal žalovaný v 1. rade zaplatiť predávajúcemu dohodnutú kúpnu cenu vo výške 200 000,00 eur a v hotovosti oproti vystavenému písomnému potvrdeniu bezprostredne pri podpise kúpnej zmluvy. Vklad vlastníckeho práva v prospech žalovaného v 1. rade bol na základe predmetnej kúpnej zmluvy zapísaný pod V XXXX/XXXX U. A. XX.X.XXXX. Dohodnutá kúpna cena
nebola v celej výške žalovaným v 1. rade žalobkyni (resp. jej právnemu predchodcovi) zaplatená ani v náhradnej lehote do X.X.XXXX, z dôvodu čoho právny predchodca žalobkyne XX.XX.XXXX odstúpil od kúpnej zmluvy z dôvodu, že ani v dodatočnej lehote nedošlo k zaplateniu kúpnej ceny ako podstatnej náležitosti predmetnej zmluvy, čo bolo aj predmetom súdneho konania vedeného na Okresnom súde Košice-okolie pod sp.zn. 13C/10/2011 o určenie vlastníckeho práva. Žalovaný v 1. rade ihneď po zápise vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam účelovo a v rozpore so zákonom uzatvoril so žalovanou v 2. rade Zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam v zmysle § 553 a nasl. Obč. zák. k zmluve o pôžičke zo X.X.XXXX, na základe ktorej žalovaná v 2. rade mala poskytnúť žalovanému v 1. rade finančné prostriedky vo výške 50 000,00 eur, ktoré mali byť žalovanému v 1. rade vyplatené až po zápise záložného práva v prospech žalovanej v 2. rade ako veriteľa. Záložné právo v prospech žalovanej v 2. rade bolo zapísané na nehnuteľnosti zapísanej Správou katastra Košice-okolie na LV č.XXX, J.. Ú.. H. N. Č..C.-XXXX/XX U. XX.X.XXXX. Na základe predmetnej záložnej zmluvy žalovaný v 1. rade ako záložca na zabezpečenie pohľadávky žalovaného v 2. rade ako záložného veriteľa dal do zálohu vyššie uvedené nehnuteľnosti zapísané na LV č.XXX, J.. Ú.. H.. Žalovaný v 1. rade neuhradil v stanovenej lehote dohodnutú kúpnu cenu v celej výške tak, ako sa dohodli v kúpnej zmluve z XX.X.XXXX s predávajúcim, právnym predchodcom žalobkyne. Na základe tejto skutočnosti účastníci tejto kúpnej zmluvy XX.X.XXXX spísali dohodu, na základe ktorej sa dohodli, že kupujúcemu sa poskytne dodatočná primeraná lehota na zaplatenie kúpnej ceny, a to, že k zaplateniu celkovej sumy dôjde ku dňu X.X.XXXX. V prípade, že nedôjde k zaplateniu predmetnej nehnuteľnosti, táto sa vráti majiteľovi v pôvodnom stave. Na základe uvedených právnych skutočností mala žalobkyňa za to, že žalovaný v 1. rade nebol oprávnený na uzatváranie zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam v prospech žalovaného v 2. rade, a preto bez ďalšieho nemôže byť v katastri nehnuteľnosti zapísaný v časti C: ťarchy na LV č.XXX, J.. Ú.. H. ako zmluva o zriadení záložného práva v prospech žalovaného v 2. rade. Žalobkyňa odvodzujúc od nesplnenia zákonných podmienok predmetnej záložnej zmluvy odvodzovala aj naliehavý právny záujem na určení, že záložná zmluva zo X.X.XXXX je neplatná. V zmysle uvedeného znel aj petit žaloby, ktorým sa žalobkyňa domáhala vyslovenia neplatnosti predmetnej zmluvy o zriadení záložného práva a súčasne sa žalobkyňa domáhala k solidárnemu zaviazaniu žalovaných k povinnosti náhrady trov konania do 3 dní od právoplatnosti rozsudku v jej prospech. Žalovaný v 2. rade žiadal žalobu zamietnuť z dôvodu, že žaloba je nedôvodná a poukazoval na jej nejasnosť, na spôsob, akým žalobkyňa v žalobe poukazuje na rozpor so zákonom, že ani sama neuvádza o aký rozpor ide a neuvádza ani to, ako mieni tento rozpor preukázať. Súd uznesením zo 6.5.2013 pripustil na strane žalovaného v 2. rade W. N., R.. XX.X.XXXX. Žalobkyňa tvrdila, že zmluva o zriadení záložného práva k predmetným nehnuteľnostiam je neplatná v zmysle § 39 Obč. zák., a to vzhľadom ku skutočnostiam opísaným v žalobe, že je neplatným právnym úkonom, nakoľko sa prieči dobrým mravom, resp. obchádza zákon. Videla účelovosť v konaní žalovaných, keď žalovaný v 1. rade, majúc vedomosť o nezaplatení kúpnej ceny, uzavrel zmluvu o zriadení záložného práva a následne zmluvu o pôžičke, ktorá následne bola predložená správe katastra. Súčasne polemizovala nad platnosťou uzatvorenia zmluvy o pôžičke z titulu absencie podpisov na nej, z ktorej vyvodzovala neplatnosť zmluvy o zriadení záložného práva. Písomným podaním žalobkyňa spochybnila platnosť uzatvorenej záložnej zmluvy zo X.X.XXXX a tým aj založenie a vznik samotného záložného práva k nehnuteľnostiam. Poukázala na to, že záložné právo slúži k zabezpečeniu iného (primárneho záväzku), a teda má akcesorickú povahu a jeho existencia je závislá od existencie ním zabezpečovanej pohľadávky. Tvrdila, že nedošlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke, a to bez ohľadu na jej formu, pričom poukázala na to, že ak sa náhodou po dlhšom čase objaví písomná forma zmluvy o pôžičke, o ktorej bolo dovtedy tvrdené, že má ústnu formu, jedná sa o podvrh. Žalobkyňa taktiež poukázala na to, že v zmysle výpovede žalovaného v 2. rade, mal tento odovzdávať peniaze svedkovi K. a nie N.. D., ktorého podpis sa má nachádzať na zmluve o pôžičke. Žalobkyňa argumentovala poukazom na dobré mravy podľa § 39 Obč. zák., s účinkami od počiatku, ako aj s poukazom na judikát Najvyššieho súdu SR 3Cdo 137/2003. Žalobkyňa navrhla zmenu žaloby v zmysle § 95 ods.1 O.s.p. tak, že súd určuje, že záložné právo zriadené Zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti zo dňa X.X.XXXX uzatvorenej medzi veriteľom H. N., W.. D. a dlžníkom L.G. M., spoločnosť s ručením obmedzeným a povolené rozhodnutím Katastrálneho úradu v Košiciach, Správy katastra Košice pod č. C. XXXX/XX neexistuje. Súd uznesením z 5.11.2014 vyhovel zmene petitu žaloby. Uviedol, že v konaní nevypočul žalobkyňu, ktorá mu písomným podaním z 8.4.2014 oznámila, že súhlasí s tým, aby pojednával v jej neprítomnosti. Súčasne navrhla vypočuť ako svedka Q. D., ktorý o celej záležitosti má vedomosť, na rozdiel od nej, keďže aj túto záležitosť riešil on sám na základe plnomocenstva. Preto súd z uvedeného dôvodu nepovažoval za potrebné žalobkyňu v tomto konaní vypočuť, a to aj s poukazom na zásadu rýchlosti a hospodárnosti konania, pretože žalobkyňa t. č. dlhodobo žije vo Veľkej Británii, čo jej bráni sa zúčastňovať pojednávaní na tunajšom súde. Z uvedeného dôvodu nevyhovel požiadavke žalovaného
v 2. rade , žalobkyňu vypočuť v konaní ako prvú v poradí. Nevykonal výsluch svedka K., vychádzal zo skutočnosti, že aj napriek opätovným snahám o predvolanie a dokonca aj o predvedenie tohto svedka, sa jeho osobnú prítomnosť na pojednávaní nepodarilo zaistiť. Doručoval predvolanie tomuto svedkovi na viacero mu známych adries, a to na adresu v J., J. XX, ktorú tento v inom trestnom konaní uviedol ako adresu na doručovanie písomnosti. Rovnako sa snažil o doručenie predvolania na pojednávanie aj na adrese prechodného pobytu Č., D. XX, avšak s rovnakým výsledkom. Konštatoval, že taktiež márna bola aj snaha príslušníkov Policajného zboru o predvedenie menovaného svedka na pojednávanie z adresy prechodného pobytu. V zmysle zistení príslušníkov PZ na mieste pokusu o predvedenie bolo zistené, že menovaný sa na uvedenej adrese prechodného pobytu viac ako 6 rokov nezdržiava. Taktiež nevypočul štatutárneho zástupcu žalovaného v 1. rade, pretože konateľka K. T. sa v zmysle verejne dostupných zdrojov z obchodného registra stala konateľkou žalovaného v 1. rade až od 17.7.2010, teda pred vyššie uvedenými udalosťami. Jej výsluch tak súd vyhodnotil ako nadbytočný. Nevykonal ani výsluch svedkyne
- Ú. X.. I., ktorú navrhoval vypočuť žalovaný v 2. rade, nakoľko v zmysle vyjadrenia právneho zást. žalovaného v 2. rade, jeho klient netrvá na výsluchu tejto svedkyne a ponechal toto rozhodnutie na úvahe súdu, ktorý považoval tento procesný úkon za nadbytočný. Vychádzajúc z § 3 ods. 1, § 39, § 40a, § 49a, § 151a, § 151b ods. 1,2, § 151c ods. 1, § 151c ods. 2, § 657 ods. 1 Ob. zák., § 125, § 132, § 153 ods. 1 a § 157 ods. 2 O.s.p. (ich znenie citoval), s prihliadnutím na vykonané dôkazné prostriedky , nemal za preukázané, že zo strany žalovaného v 2. rade, resp. zo strany jeho právneho predchodcu došlo k reálnemu odovzdaniu predmetu zmluvy o pôžičke. V tejto súvislosti poukazoval na protichodné vyjadrenia žalovaného v 2. rade, v zmysle ktorých peniaze mal žalovaný v 2. rade odovzdávať C. K., ako splnomocnenému zástupcovi žalovaného v 1. rade a na vyjadrenie bývalého konateľa žalovaného v 1. rade N. D., ktorý uviedol, že žiadna zmluva o pôžičke uzatvorená nebola, resp., že suma vyplývajúca z tejto zmluvy nikdy nebola poukázaná žalovanému v 1. rade. Uviedol, že v tejto súvislosti sa ako podstatný dôkaz prezentuje výdavkový pokladničný doklad z XX.X.XXXX. Tento dôkaz nepovažoval za hodnoverný, nakoľko súdne konanie sa vedie od septembra 2012 a k jeho predloženiu uňho došlo až na pojednávaní v septembri 2014. Z hľadiska obsahu považoval za podstatnú tú skutočnosť, že podpis príjemcu nekorešponduje s výpoveďou žalovaného v 2. rade, ako aj s výpoveďou svedka N. D.. V zmysle výpovede žalovaného v 2. rade mal peňažnú hotovosť prevziať splnomocnenec žalovaného v 1. rade - C. K.. Mal za nelogické, aby hotovosť určenú pre splnomocniteľa preberal splnomocnenec, ale potvrdenie o tom podpisoval samotný splnomocniteľ, ktorý navyše podľa vlastných slov žiadnu hotovosť neprevzal. Poukázal na to, že ak by potvrdenie podpisoval splnomocnenec, k vlastnému podpisu by mal priradiť označenie identifikujúce, že podpisuje splnomocnenec a nie splnomocniteľ, napr. skratku v.z.. Zdôraznil, že aj voľným okom je zreteľne vidieť, že podpis príjemcu je totožný s podpismi N. D. nachádzajúcim sa na Zmluve o pôžičke zo X.X.XXXX a Zmluve o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti zo X.X.XXXX, že sa jedná pritom o dôkazné prostriedky, ktoré predložil samotný žalovaný v 2. rade na pojednávaní 11.9.2014. Napokon zo vzťahu k pokladničnému dokladu, poukázal na absenciu podpisu osoby, ktorá tento pokladničný doklad mala vystavovať, t.j. H. N., pričom vychádzal z vyjadrenia žalovaného v 2. rade, podľa ktorého peniaze mala poskytnúť jeho matka, nakoľko on sám takouto hotovosťou v tom čase nedisponoval. Preto mal za logické, že potvrdenie o poskytnutí sumy 50 000,00 eur, by podpisoval ten, kto vystupoval ako veriteľ. Pre úplnosť uviedol, že verifikovať si poskytnutie predmetu pôžičky od jej veriteľa, vzhľadom na jeho úmrtie, ešte v čase pred začatím súdneho konania, nie je možné. Uviedol, že zo strany žalovaného v 2. rade nedošlo k preukázaniu tej skutočnosti, že jeho právny predchodca vystupujúci v hmotno-právnom postavení veriteľa zo zmluvy o pôžičke, v čase jej poskytnutia skutočne disponoval sumou zodpovedajúcou 50.000,00 eur. Nepovažoval za postačujúce vyjadrenie žalovaného v 2. rade, v zmysle ktorého pôvod týchto peňazí bol v dedičstve, resp. v našetrených úsporách. V tomto smere si žalovaný v 2. rade síce splnil povinnosť tvrdenia, avšak neuniesol dôkazné bremeno predložením dôkazu preukazujúcim jeho tvrdenie, čo malo za následok stav dôkaznej núdze na jeho strane. Stotožnil sa s argumentáciou žalobkyne v tom, že uzatvorením Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti zo X.X.XXXX nemohlo dôjsť k zabezpečeniu budúcej pohľadávky, nakoľko v zmysle dátumov na zmluve o pôžičke ako aj na zmluve o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti, tieto boli podpísané (teda aj uzatvorené) v jeden deň. Neostávalo preto iné, len sa prikloniť k právnemu názoru vyslovenému Najvyšším súdom ČR sp.zn. 21Cdo 2217/2003, podľa ktorého pohľadávkou, ktorá vznikne v budúcnosti sa rozumie pohľadávka, ktorá bude založená na základe zmluvy o budúcej zmluve, prípadne podľa iného dojednania (dohody, zmluvy) účastníkov, ktoré obsahuje záväzok zriadiť určitú pohľadávku v budúcnosti. Pokiaľ došlo ku kontraktácií oboch relevantných zmlúv v jeden deň, nemohlo dôjsť k zabezpečeniu budúcej pohľadávky. Mal pritom za pravdepodobné, že obe zmluvy boli podpísané v krátkom časovom slede za sebou, či skôr naraz. Všetky tieto okolnosti nielen jednotlivo, ale hlavne vo svojom súhrne ustálili jeho presvedčenie o nepreukázaní poskytnutia predmetu pôžičky zo strany
H.R. N. v prospech žalovaného v 1. rade. Konštatoval, že v zmysle platnej právnej úpravy a ustálenej súdnej praxe je zmluva o pôžičke považovaná za reálnu zmluvu, pre vznik ktorej nepostačuje len jej formálne uzatvorenie (či už v písomnej alebo ústnej forme) a je nevyhnutné aj reálne odovzdanie predmetu pôžičky druhej zmluvnej strane. Nakoľko nemal v zmysle uvedeného za preukázané reálne odovzdanie predmetu pôžičky, urobil záver, že nemohlo dôjsť k platnému uzatvoreniu zmluvy o pôžičke a contrario došlo k neplatnému uzatvoreniu zmluvy ako právneho úkonu s účinkami ex tunc. Z obsahu Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti zo X.X.XXXX mu vyplynulo, že slúži na zabezpečenie záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o pôžičke zo X.X.XXXX. Z povahy záložného práva mu vyplynulo, že toto má akcesorickú povahu, v zmysle ktorej vzťah založený zmluvou o zriadení záložného práva môže platne vzniknúť len ak dôjde k platnému vzniku primárneho záväzku, že pritom rešpektuje aj to, že v zmysle § 151c ods.2 Obč. zák., je možné platne zabezpečiť aj pohľadávku, ktorá vznikne v budúcnosti. V tejto súvislosti ale poukázal na to, že v čase uzatvárania zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti podľa čl. I ods.1 sa zabezpečoval záväzok, ktorý vznikol zo zmluvy o pôžičke z toho istého dňa, teda sa nemalo jednať o budúci záväzok, ale o záväzok už vzniknutý. V tejto súvislosti poukázal na už skôr konštatovanú neplatnosť zmluvy o pôžičke z titulu absencie reálneho odovzdania jej predmetu. Súčasne poukázal aj na tú skutočnosť, že zo strany žalovaného v 1. rade nedošlo k riadnemu a včasnému zaplateniu kúpnej ceny za prevod vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti, ktorá tvorila obsah zálohu, že nezaplatenie kúpnej ceny bolo taktiež právoplatne rozhodnuté v konaní 13C/10/2011, v dôsledku čoho nadobudla žalobkyňa vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti v zmysle pred súdom vykonaných dôkazov - LV č.XXX. Oboznámil sa s týmito listami vlastníctva aj z dôvodu námietky nedostatku aktívnej vecnej legitimácie vznesenej žalovaným v 2. rade. Vyjadrenie svedka Q. D. o tom, že síce došlo k vráteniu predmetných nehnuteľnosti, avšak so stratou, považoval za dôveryhodné. Aj táto okolnosť mu nasvedčovala, že žalovaný v 1. rade nemal záujem sa v čase po nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnosti o túto sa starať ako o vec vlastnú (hoci len v rozsahu elementárnej údržby), ale mal záujem ju zaťažiť, čo v konaní sporné nebolo. Toto považoval za rozporné s dobrými mravmi, pričom poukázal na zásadu zákazu zneužitia práva vyjadrenú v § 3 ods.1 Obč. zák. Súčasne uviedol, že konanie, ktoré sa prieči dobrým mravom, nepožíva právnu ochranu (§ 39 Obč. zák.), pričom zákon rozpor s dobrými mravmi sankcionuje absolútnou neplatnosťou právneho úkonu a v tejto súvislosti dal do pozornosti nález Ústavného súdu ČR sp.zn. IV. ÚS 457/10 z 18.7.2013. Dodal, že aj Najvyšší súd SR uplatňuje vo svojej rozhodovacej činnosti vyslovené pravidlo, že zákaz zneužitia práva je silnejší než dovolenie dané právom a pokiaľ právna norma určité správanie aprobuje a iná za predpokladu, že je zneužívané ho zakazuje, takéto konanie v skutočnosti nie je výkonom práva, ale protiprávnym úkonom. Výkonu práva, ktoré je jeho zneužitím, súdy nesmú poskytnúť ochranu, keďže takýto postup by bol v rozpore s ústavou chránenými právami, čo je aj prípadom tunajšieho konania. Dodal, že za predpokladu, že by nevyslovil absolútnu neplatnosť právneho úkonu- Zmluvy o pôžičke zo X.X.XXXX, v dôsledku čoho nemohol vzniknúť ani zabezpečovací vzťah v zmysle Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti zo X.X.XXXX, bol by tak učinil v rámci režimu relatívnej neplatnosti právneho úkonu podľa § 49a Obč. zák. Mal za preukázané, že podmienkou uzatvorenia Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti zo X.X.XXXX bolo riadne a včasné zaplatenie kúpnej ceny za predmetnú nehnuteľnosť, k čomu (ako bolo už rozhodnuté v konaní 13C/10/2011) nikdy nedošlo. Táto skutočnosť mu vyplynula aj z výpovede žalovaného v 2. rade, ktorý uviedol, že mu bol predložený nielen list vlastníctva predmetných nehnuteľnosti, ale tiež kúpna zmluva, z ktorej vyplývalo, že kúpna cena bola záložcom riadne a včas (pri podpise kúpnej zmluvy) zaplatená. Poukázal na to, že žalovanému v 1. rade muselo byť toto presvedčenie žalovaného v 2. rade známe, pretože aj v zmysle čl. II ods.4 Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti zo X.X.XXXX záložca vyhlásil, že nehnuteľnosti nie sú zaťažené akýmikoľvek právami tretích osôb a že na nich neviaznu žiadne dlhy ani vecné bremena, či predkupné právo. Podľa názoru súdu toto ust. zmluvy vysvetľuje garanciu pre záložného veriteľa zo strany záložného dlžníka, že za nehnuteľnosť bolo riadne a včas zaplatené, že preto žalovaný v 1. rade, aj keď vedel, že k zaplateniu kúpnej ceny nedošlo, nevyviedol záložného veriteľa pri podpise zmluvy z jeho omylu, ponechal ho v ňom, a to aj napriek tomu, že riadne a včasné zaplatenie kúpnej ceny bolo skutočnosťou, ktorá bola pre uskutočnenie právneho úkonu rozhodujúca. Tým by mal za preukázané naplnenie podmienok pre vyslovenie relatívnej neplatnosti Zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti zo X.X.XXXX.
3. Na základe uvedeného urobil záver, že žaloba je v celom rozsahu dôvodná. O náhrade trov konania rozhodol v zmysle § 151 ods. 7 O.s.p. tak, že po právoplatnosti tohto rozhodnutia rozhodne o výške náhrady trov konania samostatným uznesením.
4. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný v 2 rade podaním zo 17.12.2015, došlým súdu 21.12.2015, v ktorom uviedol, že odvolanie podáva v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a), b), c), d), e) a f) O.s.p. Navrhol napadnutý rozsudok v zmysle § 220 O.s.p. zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania s tým, že vyššie uvedené dôvody tohto odvolania bližšie a podrobnejšie odôvodní samostatným písomným podaním.
5. Žalovaný v 2. rade, až po predložení veci na odvolacie konanie odvolaciemu súdu, podaním z 29.6.2016, došlým súdu prvej inštancie 30.6.2016 (po uplynutí viac ako 6 mesiacov od nedostatočne odôvodneného odvolania, ktoré nespĺňalo náležitosti riadneho odvolania) odvolanie doplnil (č.l. 430-435).
6. Opakoval, že uvedená zmluva o pôžičke, ako aj zmluva o zriadení záložného práva boli reálne uzavreté, že z oboch strán boli povinnosti zmluvných strán splnené, že pôžička bola reálne poskytnutá, čo bolo v konaní riadne preukázané. Poukázal na to, že bolo vecou právneho predchodcu žalobkyne, aby si úhradu kúpnej ceny, resp. nezaťaženie predmetných nehnuteľností kupujúcim, do uhradenia kúpnej ceny v plnej výške zmluvne zabezpečil. Zdôraznil, že vykonané dokazovanie jednoznačne preukázalo, že zmluva o pôžičke, ako aj zmluva o zriadení záložného práva boli uzavreté v súlade s platnou právnou úpravou, čo dokazuje aj ten fakt, že vklad predmetného záložného práva v prospech právnej predchodkyne žalovaného v 2. rade bolo príslušnou správou katastra riadne povolené. Ďalej uviedol, že žalovaný v 1. rade po nadobudnutí vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam nebol zákonne a ani zmluvne obmedzený v disponovaní s predmetnou nehnuteľnosťou, teda bol plne oprávnený s ňou nakladať aj tým spôsobom, že zriadil záložné právo na predmetnú nehnuteľnosť v prospech jeho právnej predchodkyne, ktorá žalovanému v 1. rade reálne poskytla finančnú pôžičku vo výške 50.000,- eur, že nezaplatenie kúpnej ceny v plnom rozsahu nebolo zmluvnou ani zákonnou prekážkou toho, aby žalovaný v 1. rade zriadil záložné právo v prospech právnej predchodkyne žalovaného v 2. rade. K tvrdeniu žalobkyne, že jej právna predchodkyňa sa XX.X.XXXX dohodla so žalovaným v 1. rade, že mu poskytne dodatočne primeranú lehota na zaplatenie kúpnej ceny a to do X.X.XXXX, uviedol, že lehotu 18 dní nie je možné považovať za primeranú na úhradu sumy prevyšujúcej čiastku 180.000,- eur, ak berie do úvahy skutočnosť, že žalovaný v 1. rade takouto čiastkou nedisponoval ani pri uzavretí kúpnej zmluvy, o čom právny predchodca žalobkyne v čase uzavierania predmetnej kúpnej zmluvy vedel a vedel, že žalovaný v 1. rade tieto peňažné prostriedky musí získať od tretieho subjektu, čo pri bežnej znalosti pomerov pri získavaní pôžičiek, resp. úverov v tejto výške muselo byť právnemu predchodcovi žalobkyne zrejmé, že za taký krátky čas sa ani pôžička, ani úver v takejto výške získať nedajú. Ďalej poukázal na to, že k uzavretiu tejto dohody došlo cca pol roka potom, čo žalovaný v 1. rade ako legitímny vlastník, uzavrel zmluvu o zriadení záložného práva, že platne tak zriadil záložné právo na predmetných nehnuteľnostiach v prospech jeho právnej predchodkyne a na základe toho nemá oporu tvrdenie žalobkyne, že žalovaný v 1. rade nebol oprávnený na uzavretie zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam v prospech žalovaného v 2. rade. Zdôraznil, že žalovaný v 1. rade nebol obmedzený v slobodnom disponovaní predmetnou nehnuteľnosťou v celej škále oprávnení vlastníka s nehnuteľnosťou ako so svojou nakladať. Ďalej vytýkal súdu, že v konaní ako účastník konania nebola riadne vypočutá ani samotná žalobkyňa a to aj napriek tomu, že na tejto účastníckej výpovedi trval a že nebol vypočutý ani zást. žalovaného v 1. rade, a to aj napriek tomu, že na tomto účastníckom výsluchu trval. Ďalej vytýkal súdu, že tiež nevykonal dôkaz výsluchom svedka K.Č., ktorý bol osobou konajúcou za žalovaného v 1. rade, ktorého výsluch by ozrejmili okolnosti, za ktorých sa uzavrela zmluva o pôžičke, ako aj zmluva o zriadení záložného práva, nakoľko zastupoval žalovaného v 1 rade na základe plnej moci, pričom poukázal na výpoveď uvedeného svedka pred 00 PZ, odbor kriminálnej polície v Košiciach pod ČVS: ORP- 2177/7-OEK-KE-2012, ktorý vypovedal o skutočnostiach, relevantných pre posúdenie predmetnej veci inak ako svedok D. v tomto konaní. Poukázal na to, že súd nevyužil všetky možnosti zabezpečiť výsluch tohto svedka pre účely tohto konania. Ďalej uviedol, že sa nestotožňuje s tvrdením zást. žalobkyne, že zmluva o zriadení záložného práva k predmetným nehnuteľnostiam je neplatná v zmysle § 39 Obč. zák., a to s vzhľadom ku skutočnostiam opísaným v žalobe. Poukázal na to, že vykonané dokazovanie v tomto konaní nepreukázalo objektívnu existenciu dôvodu na vyvodenie záveru, že zmluva o zriadení záložného práva je v rozpore s dobrými mrvami alebo že by akýmkoľvek spôsobom obchádzala zákon a že nie je možné, aby právny úkon bol zároveň v rozpore s dobrými mravmi a zároveň, aby obchádzal zákon. K záveru súdu, že nemal za preukázané to, že zo strany právneho predchodcu žalovaného v 2. rade došlo k reálnemu odovzdaniu predmetu pôžičky uviedol, že je v rozpore s listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, a to riadne uzavretá písomná zmluva o pôžičke a pokladničný doklad preukazujúci odovzdanie predmetu pôžičky, že tento
záver súd vyvodil z rozporných tvrdení žalovaného v 2. rade a tvrdení N. D.. Poukázal na to, že práve za účelom odstránenia týchto rozporov navrhoval a trval na vykonaní výsluchu svedka K., ktorý na základe splnomocnenia za žalovaného v1. rade prevzal predmet zmluvy o pôžičke. Ďalej nepovažoval za správne vyhodnotenie hodnovernosti pokladničného dokladu o vyplatení predmetu pôžičky, s poukazom na skutočnosť, že žalovaný v 2. rade tento doklad predložil až na pojednávaní v septembri 2014 a poukázal na skutočnosť, že tento doklad predložil, ako náhle v konaní bola spochybnená reálnosť vyplatenia predmetu pôžičky, že dovtedy túto okolnosť žalobkyňa nespochybňovala. K záveru súdu, že je nelogické, aby hotovosť určenú pre splnomocniteľa preberal splnomocnenec, ale potvrdenie o tom podpisoval samotný splnomocniteľ, ktorý navyše podľa vlastných slov žiadnu hotovosť neprevzal uviedol, že súd nezdôvodnil, v čom by mal byť takýto postup nelogický, že v tejto časti je odôvodnenie predmetného rozsudku nepreskúmateľné, nakoľko súd bližšie nezdôvodnil, prečo sa mu javí postup, ktorý zvolili D. O. K. za nelogický. Čo sa týka absencie, neuviedol žiadnu právnu úvahu v tomto smere, len konštatovanie, že sa mu to javí ako nelogické podpisu veriteľa - H. N. na pokladničnom doklade v tejto súvislosti konštatoval, že rozhodujúcim pre veriteľa je vždy podpis dlžníka, ktorým potvrdzuje prevzatie sumy, ktorá tvorí predmet plnenia, o ktorom sa vystavuje pokladničný doklad. Poukázal na to, že nie je zrejmé ako sa súd vysporiadal s predloženým čestným prehlásením manžela pôvodnej veriteľky, ktorý má potvrdiť, že jeho manželka požičanou hotovosťou disponovala, že o existencii tohto čestného prehlásenia v odôvodnení nie je ani zmienka a ani o tom, že predmetná pohľadávka bola predmetom dedičského konania. Ďalej uviedol, že zmluva o pôžičke ako aj zmluva o zriadení záložného práva sa podpisujú v rovnaký deň s tým, že obe zmluvy sú platné a zmluva o pôžičke obsahuje odkladaciu podmienku pre vyplatenie predmetu pôžičky, do momentu vzniku záložného práva k dohodnutému predmetu zálohu, že takýmto štandardným postupom riešili svoje vzťahy aj jeho právna predchodkyňa a žalovaný v 1. rade, že preto argumentácia žalobkyne, že postupom žalovaného v1. rade a právnou predchodkyňou žalovaného v 2. rade nemohlo dôjsť k zabezpečeniu budúcej pohľadávky, neobstojí. Záver súdu, že všetky okolnosti nielen jednotlivo, ale hlavne vo svojom súhrne mali ustáliť presvedčenie súdu o nepreukázaní poskytnutia predmetu pôžičky zo strany H. N. žalovanému v1. rade, považoval za absolútne nedôvodný, ktorý objektívne nezohľadňuje dôkazy, ktoré predložil v tomto konaní (najmä zmluva o pôžičke, zmluva o zriadení záložného práva, doklad preukazujúci povolenie vkladu záložného práva do katastra, pokladničný doklad o prevzatí predmetu plnenia, čestné prehlásenie manžela právnej predchodkyne žalovaného v 2. rade), ktoré súd bez náležitých dôvodov vyhodnotil ako nedôveryhodné a v tomto smere považuje úvahu súdu za svojvôľu, ktorá je neprípustná a robí rozhodnutie nezákonným a nepreskúmateľným. Skutočnosť, či žalovaný v 1. rade zaplatil celú dohodnutú kúpnu cenu za kúpu predmetných nehnuteľností, považoval za irelevantnú vzhľadom k tomu, že právny predchodca žalobkyne ako predávajúci neobmedzil žalovaného v 1. rade ako kupujúceho vo voľnom disponovaní s predmetnými nehnuteľnosťami, do času splatenia celej kúpnej ceny. Tvrdil, že z tohto dôvodu žalovaný v 1. rade ako riadne evidovaný vlastník predmetných nehnuteľnosti zapísaný v príslušnom katastri nehnuteľnosti mohol voľne z predmetným i nehnuteľnosťami disponovať a tým pádom ich aj zaťažiť predmetný záložným právom. Úvahu súdu, že čo presne považoval za rozpor s dobrými mravmi vo vyjadrení Ladislava Beňaka, považuje za nejasnú, nezrozumiteľnú a nepreskúmateľnú, a teda za nezákonnú. V súvislosti s relatívnou neplatnosťou právneho úkonu zmluvy o zriadení záložného práva žalovaný v 2. rade vzniesol námietku premlčania v tejto veci na tom právnom základe, že súd uznesením zo 4.11.2014 pripustil zmenu žalobného petitu, že žalobkyňa túto určovaciu žalobu, že záložné právo zriadené Zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo X.X.XXXX, uzavretej medzi H. N. a žalovaným v 1. rade a povolené rozhodnutím Katastrálneho úradu v Košiciach, Správa katastra Košice, pod č. V XXXX/XX neexistuje, túto určovaciu žalobu žalobkyňa mohla podať vo všeobecnej premlčacej dobe troch rokov odo dňa zriadenia predmetného záložného práva, mohla svoje právo uplatniť prvý krát X.X.XXXX a najneskôr X.X.XXXX a tak učinila až 5.11.2014, po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby. Navrhol rozsudok zmeniť, žalobu v celom rozsahu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania v plnom rozsahu, ako aj trov odvolacieho konania alebo rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej na ďalšie konanie.
7. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu namietala, že odvolanie žalovaného v 2. rade považuje v celom rozsahu za nedôvodné a navyše nedostatočne odôvodnené. Citujúc znenie § 209 ods. 1 O.s.p. poukázala na to, že ako vyplýva z podaného odvolania, rozsudok bol zást. žalovaného v 2. rade doručený 10.12.2015 a odvolanie bolo doručené súdu 21.12.2015, že lehota na podanie odvolania pritom končila až 25.12.2015, že zást. žalobcu mal dostatok časového priestoru na to, aby odvolanie voči rozsudku dostatočným spôsobom zdôvodnil a neobmedzil sa len na vymenovanie ustanovení O.s.p., o ktoré svoje odvolanie opiera, že z tohto jeho postupu možno vyvodiť, že takéto neúplné odvolanie podal nie z
dôvodu, že by bolo podávané v posledný deň lehoty, keďže táto skončila až o 4 dni neskôr, ako bolo odvolanie doručené súdu, ale bolo v takejto forme podané v snahe spôsobiť prieťahy v konaní tým, že súd má povinnosť uznesením vyzvať odvolateľa na doplnenie odvolania v lehote, ktorú v zmysle zákona nesmie byť kratšia ako 10 dní, že súd musí najskôr vydať uznesenie a doručiť ho dovolateľovi, čím sa súdne konanie len predĺži, nakoľko do uplynutia súdom určenej lehoty na doplnenie odvolania súd prvej inštancie nemôže spis odstúpiť odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní. Navrhla odvolanie žalovaného v 2. rade, ktoré považuje za účelové, ktorého cieľom je neprimerane predĺžiť súdne konanie odmietnuť podľa § 218 ods. 1 O.s.p..
8. Žalobkyňa k doplnenému odvolaniu žalovaného uviedla, že v celom rozsahu súhlasí s rozsudkom. Mala za to, že súd vo veci správne rozhodol, dostatočne zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil podľa prísl. zák. ust., že rozsudok je dostatočne odôvodnený, súd sa v ňom vysporiadal so všetkými skutočnosťami významnými pre rozhodnutie vo veci. K tvrdeniu žalovaný v 2. rade, že v konaní bolo preukázané, že zmluva o pôžičke ako aj zmluva o zriadení záložného práva boli reálne uzavreté, že pôžička bola reálne poskytnutá, uviedla že s ním nesúhlasí, že zmluva o pôžičke zo X.X.XXXX ako aj Zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti zo X.X.XXXX boli uzatvorené medzi právnou predchodkyňou žalovaného v 2. rade - H. N. ako veriteľom a žalovaným v 1. rade - spoločnosťou L.G.M. spoločnosť s ručením obmedzeným ako dlžníkom, že vzhľadom na reálny charakter zmluvy o pôžičke, bolo v konaní nutné preukázať, že H. N. ako veriteľ reálne odovzdala predmet pôžičky (sumu 50.000,- Eur) spoločnosti L.G.M. spoločnosť s ručením obmedzeným (žalovaný v 1. rade) ako dlžníkovi. Táto skutočnosť však v súdnom konaní nebola preukázaná. N. D., ktorý bol konateľom žalovaného v 1. rade v období od XX.X.XXXX A. XX.X.XXXX vo svojej svedeckej výpovedi na pojednávaní 5.11.2014 potvrdil, že síce zmluvu o pôžičke ako aj zmluvu o záložnom práve podpísal, pretože ho o to poprosil C. K., avšak s H. N. sa nikdy nestretol, nikdy od nej žiadne peniaze neprevzal. Žalovaný v 2. rade zasa vo svojej výpovedi z 11.9.2014 uviedol, že predmet pôžičky v sume 50.000,- Eur odovzdal splnomocnencovi C. K., ktorý mal generálnu plnú moc na konanie za žalovaného v 1. rade. K tomuto uviedla, že ak by aj peňažné prostriedky boli odovzdané C. K., tento ich neodovzdal žalovanému v 1. rade, čo je zrejmé aj z predložených súvah žalovaného v 1. rade za r. XXXX O. XXXX, z ktorých vyplýva, že predmetná pôžička nebola zaevidovaná v účtovníctve žalovaného v 1. rade. Aj z uvedeného mala za zrejmé, že k odovzdaniu predmetu pôžičky reálne nikdy nedošlo, a to ani priamo žalovanému v 1. rade, ani prostredníctvom splnomocneného zástupcu C.W. K.. Pokiaľ ide o výdavkový pokladničný doklad z XX.X.XXXX, mala za to, že súd správne postupoval, keď tento dôkaz nepovažoval za hodnoverný, pričom poukázal na tú skutočnosť, že podpis príjemcu nekorešponduje s výpoveďou žalovaného v 2. rade, ktorý tvrdil, že hotovosť prevzal splnomocnenec žalovaného v 1. rade C. K., ako aj s výpoveďou svedka N. D., ktorý vypovedal, že sa s H. N. nikdy ani nestretol a žiadne peniaze od nej neprevzal. Poukázala na to, že je pochybnou skutočnosť, že pôžičku určenú pre žalovaného v 1. rade prevzal jeho splnomocnenec, ale výdavkový doklad za príjemcu podpísal samotný konateľ žalovaného v 1. rade, že ak by potvrdenie podpisoval splnomocnenec, k vlastnému podpisu by mal priradiť označenie identifikujúce, že podpisuje splnomocnenec a nie splnomocniteľ, napr. skratku v.z. Taktiež poukázala na fakt, že na tomto výdavkovom pokladničnom doklade chýba podpis osoby, ktorá ho vystavila, t. j. podpis právnej predchodkyne žalovaného v 2. rade - H. N.. V tejto súvislosti poukázala na § 10 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve, ktorý stanovuje povinné náležitosti účtovného dokladu, ktorým je aj výdavkový pokladničný doklad. Z uvedeného je zrejmé, že povinnou náležitosťou výdavkového pokladničného dokladu ako účtovného dokladu je aj podpis osoby, ktorá daňový doklad vystavuje, v tomto prípade mal obsahovať podpis H. N. (vlastnoručný alebo v technickej forme), ktorá predmetný výdavkový pokladničný doklad z XX.X.XXXX mala vystaviť. Predmetný doklad však túto náležitosť neobsahuje. Vzhľadom na uvedené možno jednoznačne vyvodiť záver, že výdavkový pokladničný doklad z XX.X.XXXX nemožno považovať za dôkaz preukazujúci tú skutočnosť, že došlo k reálnemu odovzdaniu predmetu pôžičky vo výške 50.000,- Eur žalovanému v 1. rade. Ďalej uviedla, že v konaní nebolo jednoznačne preukázané, že došlo k reálnemu odovzdaniu predmetu pôžičky žalovanému v 1. rade, ktorý bol dlžníkom v zmysle zmluvy o pôžičke zo X.X.XXXX, že žalovaný v 2. rade nepredložil žiadny dôkaz o tom, že finančná suma 50.000,- Eur bola žalovanému v 1. rade odovzdaná. Zdôraznila, keďže nebolo preukázané reálne odovzdanie predmetu pôžičky dlžníkovi (žalovanému v 1. rade), že nebola splnená jedna zo zákonných podmienok vzniku právneho vzťahu z pôžičky, a teda nedošlo ani k platnému uzatvoreniu uvedenej Zmluvy o pôžičke zo X.X.XXXX, že záväzok dlžníka zo zmluvy o pôžičke bol zabezpečený Zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti zo X.X.XXXX. Existencia záložnej zmluvy, resp., záložného práva ako prostriedku zabezpečenia hlavného záväzku zo zmluvy o pôžičke, je vzhľadom na svoju akcesorickú povahu závislé na existencii hlavného záväzku. Tvrdila, že v
danom prípade, nedošlo k platnému vzniku zmluvy o pôžičke, preto nemohlo vzniknúť ani záložné právo zabezpečujúce záväzok z tejto zmluvy o pôžičke. Pokiaľ ide o námietky žalovaného v 2. rade týkajúce sa toho, že právny predchodca žalobkyne sa XX.X.XXXX dohodol so žalovaným v 1. rade, že mu ako predávajúci poskytne ako kupujúcemu dodatočnú primeranú lehotu na zaplatenie kúpnej ceny, a to do X.X.XXXX, pričom žalovanému v 2. rade sa táto lehota zdala krátka, uviedla, že nevidí dôvod, prečo by sa mal žalovaný v 2. rade vyjadrovať k otázke primeranosti poskytnutej dodatočnej lehoty na zaplatenie kúpnej ceny, že išlo o dohodu medzi jej právnym predchodcom a žalovaným v 1. rade, pričom žalovaný v 1. rade nikdy nenamietal neprimeranosť poskytnutej dodatočnej lehoty na zaplatenie kúpnej ceny. Navyše tieto skutočnosti boli predmetom iného súdneho konania vedeného pod sp. zn. 13C/10/2011, v ktorom bolo vo veci rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Košice - okolie 13C/10/2011 z 29.5.2012. K námietke žalovaného v 2. rade, že súd nevykonal dokazovanie jej výsluchom a taktiež výsluchom svedka C. K., uviedla, že s týmto sa súd prvej inštancie vysporiadal vo svojom rozsudku, kde uviedol, pokiaľ ide o výsluch žalobkyne, že táto písomným podaním z 8.4.2014 oznámila súdu, že súhlasí s tým, aby súd pojednával v jej neprítomnosti. Keďže dlhodobo žije vo C. D., s poukazom na zásadu rýchlosti a hospodárnosti konania, ako aj vzhľadom na to, že ona samotná navrhla ako svedka v konaní vypočuť Q. D., ktorý celú záležitosť riešil sám na základe plnomocenstva, považoval súd jej výsluch za nadbytočný. Pokiaľ ide o výsluch C. K., od tohto súd upustil, pretože aj napriek opakovaným pokusom o predvolanie a dokonca aj predvedenie tohto svedka, sa jeho osobnú prítomnosť na pojednávaní nepodarilo zabezpečiť. Súd tohto svedka predvolával z viacerých jemu známych adries, avšak s nulovým výsledkom. Poukázala na to, že v prípade, ak žalovaný v 2. rade trval na výsluchu tohto svedka a mal vedomosť o tom, kde sa C. K. nachádza, mal možnosť sám zabezpečiť jeho účasť na pojednávaní, čo však neurobil. V tejto súvislosti poukázala tiež na to, že súd nemá povinnosť vykonať všetky stranami navrhované dôkazy, že je na jeho úvahe, ktorý z navrhnutých dôkazov vykoná, a ktoré nevykoná, pričom v prípade, ak niektorý z navrhnutých dôkazov nevykoná, je povinný v zmysle § 220 ods. 2 C.s.p. toto v konečnom rozhodnutí odôvodniť, čo súd prvej inštancie v plnej miere urobil. K námietke premlčania uplatnenej žalovaným v 2. rade , citujúc znenie § 112 Obč. zák. uviedla, že v zmysle uvedeného ust. premlčacia doba sa zastavuje (spočíva) po dobu konania, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo inom príslušnom orgáne a v začatom konaní riadne pokračuje. Predpokladom spočívania premlčacej doby teda je, aby oprávnený (veriteľ) riadne pokračoval v začatom konaní. Strana v konaní riadne pokračuje, ak svojimi procesnými úkonmi nebráni riadnemu priebehu konania, takže toto môže skončiť vydaním rozhodnutia vo veci. Poukázala na to, že zmluva o pôžičke a Zmluva o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti boli uzatvorené X.X.XXXX, že žalobou doručenou súdu 6.9.2012 sa domáhala určenia absolútnej neplatnosti záložnej zmluvy zo X.X.XXXX, že absolútnej neplatnosti právneho úkonu sa možno dovolať kedykoľvek, teda nie iba v rámci trojročnej premlčacej doby, že podaním žaloby na súd a začatím konania, dochádza k tomu, že počas konania premlčacie doby neplynú, t. j. spočívajú, že podaním z 29.10.2014, doručeným súdu 30.10.2014, navrhla zmenu petitu, že súd na pojednávaní 5.11.2014 vyhlásil uznesenie, ktorým pripustil zmenu petitu. Teda aj súd mal za to, že v danom prípade, je dôvod na pripustenie zmeny žaloby a túto uznesením pripustil. Návrh na zmenu petitu bol jej procesný úkon, realizovaný už v rámci začatého súdneho konania, ktorý sa neviaže na uplatnenie v rámci trojročnej premlčacej doby. Toto tvrdenie žalovaného v 2. rade, ktorým namieta premlčanie ňou uplatneného práva na určenie neexistencie záložného práva, je zavádzajúce a účelové. Na základe uvedených skutočností mala za to, že podané odvolanie je v celom rozsahu nedôvodné a navrhla rozsudok ako vecne správny potvrdiť a zároveň priznať jej plnú náhradu trov odvolacieho konania.
9. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. - na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1,2 C.s.p. a rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1,2 C.s.p., lebo súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ho právne posúdil, odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody rozsudku sú správne a presvedčivé, na čom nič nemení ani podané odvolanie žalovaným v 2. rade.
10. Žalovaný v 2. rade uplatnil v odvolacom konaní odvolacie dôvody uvedené v § 205 ods. 2 písm. a), b), c), d), e) a f) O.s.p. t.j., že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené ( § 205a) a, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
11. Ani jeden z uvádzaných odvolacích dôvodov nie je daný.
12. Súd vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 132 O.s.p. účinného v čase rozhodovania, na základe týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil aj svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správne právne závery, pričom sa nedopustil ani žiadnej vady uvedenej v § 221 ods. 1 O.s.p. , účinného v čase jeho rozhodovania, prípadne inej vady konania.
13. Správne a zákonné sú aj dôvody rozsudku s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto aj odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.).
14. Žalovaný v 2. rade v odvolaní v podstate uvádza skutočnosti, ktoré už uvádzal pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní vo veci, ktoré námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.
15. Je potrebné poukázať aj na to, že žalovaný v 2. rade doplnil odvolacie dôvody, až po uplynutí 6 mesiacov od doručenia rozsudku súdom prvej inštancie.
16. Pokiaľ ide o vadu konania - nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia je potrebné uviesť, že súd sa nedopustil tejto vady konania, že jeho rozhodnutie je náležite odôvodnené a zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 157 ods. 2 O.s.p. účinného v čase rozhodovania súdu.
17. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
18. Napadnutý rozsudok zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 157 ods. 2 O.s.p. a zásadám súdnej praxe a je preskúmateľný. Súd vykonané dôkazy posúdil jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti a rovnako urobil a odôvodnil svoje závery, prečo prisúdil tým-ktorým dôkazom výpovednú hodnotu a prečo uveril, resp. neuveril tomu-ktorému dôkazu, čo náležite aj vo svojom rozhodnutí odôvodnil, s ktorými závermi sa aj odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje.
19. Neúplnosť zistenia skutkového s (§ 205 ods. 2 písm. c) O.s.p.) je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy stranami navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana sporu, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkazy, ktoré - hoci boli navrhované - neboli vykonané a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie, nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.
20. Súd postupoval správne, keď na základe doposiaľ vykonaných dôkazov vo veci rozhodol, lebo súdom vykonané dôkazy boli dostatočným podkladom na úplné zistenie skutkového stavu a rozhodnutie veci, čo je nepochybne zrejmé z obsahu spisu. K výhradám žalovaného v 2. rade, že pred súdom v konaní nebola riadne vypočutá ani samotná žalobkyňa, že súd nevykonal dôkaz výsluchom svedka K., že v konaní tiež nebol vypočutý ani zást. žalovaného v 1. rade, napriek tomu, že žalovaný v 2. rade na tomto výsluchu trval, je potrebné uviesť, že dôvody ktoré ho viedli k nevykonaniu uvedených dôkazov, riadne a presvedčivo vysvetlil v odôvodnení svojho rozsudku, na ktoré dôvody v celom rozsahu poukazuje aj odvolací súd. Odvolací súd, o.i., poukazuje aj na tú skutočnosť, že žalobkyňa bola pred súdom prvej inštancie aj v odvolacom konaní riadne zastúpená, že výsluch strany sporu nie je nutný a je možný a slúži ako jeden z dôkazov v súdnom spore, že svedok K. bol súdom prvej inštancie opätovne predvolávaný, že bolo žiadané aj jeho predvedenie a jeho osobná prítomnosť na pojednávaní, čo sa
súdu prvej inštancie nepodarilo ,s uvedeným svedkom komunikoval na viacerých známych adresách, ktoré uviedol aj v trestnom konaní, doručoval mu predvolanie na pojednávanie aj na adrese prechodného pobytu Č., D. XX a bola márna jeho snaha aj prostredníctvom PZ o jeho predvedenie na pojednávanie. Rovnako sa vysporiadal aj s dôvodom, prečo nevypočul štatutárneho zást. žalovaného v 1. rade, keďže konateľka žalovaného v 1. rade K. T. sa v zmysle verejne dostupných zdrojov z Obchodného registra stala konateľkou žalovaného až od 17.7.2010, teda pred uvedenými udalosťami a jej výsluch vyhodnotil ako nadbytočný, s ktorého záverom sa stotožňuje aj odvolací súd.
21. Odvolací súd pripomína, že dokazovanie je vecou súdu, že navrhnuté dôkazy v konaní súd môže, alebo nemusí vykonať a to vzhľadom na doposiaľ vykonané dôkazy a zistený skutkový stav.
22. Odvolací dôvod týkajúci sa chyby v zisťovaní skutkového stavu veci, spočívajúci v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu prvej inštancie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O.s.p., a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O.s.p.
23. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O.s.p.
24. Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t.zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).
25. Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní žalovaného v 2. rade, v ktorom sa v podstate iba opakujú skutočnosti, s ktorými sa súd v odôvodnení napadnutého rozsudku presvedčivo a výstižne vyrovnal.
26. Z uvedených dôvodov bolo potrebné rozsudok potvrdiť ako vecne správny.
27. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že zo strany žalovaného v 2. rade, resp. jeho právneho predchodcu nebolo preukázané, že došlo aj k reálnemu odovzdaniu predmetu zmluvy o pôžičke.
28. Odvolací súd sa stotožňuje aj s tým, že výdavkový pokladničný doklad z XX.X.XXXX nemožno považovať za dôkaz preukazujúci skutočnosť, že došlo k reálnemu odovzdaniu predmetu pôžičky vo výške 50.000,- eur žalovanému v 1. rade, lebo povinnou náležitosťou výdavkového pokladničného
dokladu, ako účtovného dokladu je aj podpis osoby, ktorá daňový doklad vystavuje, že v tomto prípade mal obsahovať podpis H. N. (vlastnoručný alebo v technickej forme), ktorá predmetný výdavkový pokladničný doklad z XX.X.XXXX mala vystaviť, avšak predmetný doklad túto náležitosť neobsahuje.
29. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania, keďže nebolo preukázané reálne odovzdanie predmetu pôžičky dlžníkovi (žalovanému v 1. rade), možno jednoznačne urobiť záver, že nebola splnená jedna zo zákonných podmienok vzniku právneho vzťahu - zmluvy o pôžičke, že nedošlo ani k platnému uzatvoreniu zmluvy o pôžičky zo X.X.XXXX, ktorý záväzok mal byť zabezpečený zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti zo X.X.XXXX. Existencia záložnej zmluvy, resp. záložného práva ako prostriedku zabezpečenia hlavného záväzku - zmluvy o pôžičke, je vzhľadom na svoju akcesorickú povahu, závislá na existencii hlavného záväzku.
30. Výhrada žalovaného v 2. rade o poskytnutí primeranej lehoty na zaplatenie zostatku kúpnej ceny a to lehoty 18 dní, ktorú nie je možné podľa neho považovať za primeranú, je bez právneho významu, už aj so zreteľom na tú skutočnosť, že posúdenie primeranosti, resp. neprimeranosť poskytnutej lehoty na plnenie z kúpnej zmluvy, bolo predmetom konania vedeného pred Okresným súdom Košice - okolie 13C/10/2011, ktoré bolo rozhodnuté právoplatným rozsudkom 13C/10/2011 z 29.5.2012.
31. Je potrebné poukázať aj na súdnu prax, ktorá sa zjednotila na tom , že ak pohľadávka , pre ktorú bolo záložné právo zriadené, v skutočnosti platne nevznikla, napr. preto, že nedošlo k uzavretiu zmluvy, podľa ktorej mala pohľadávka vzniknúť, je taká zmluva neplatná. Nie je tu záložné právo, aj keby samotná záložná zmluva bola bezchybná. Ak nie je tu teda pohľadávka, ktorá má byť zabezpečená záložným právom, má to za následok, že podľa záložnej zmluvy - hoci ide o platný právny úkon a aj keď, ak ide o nehnuteľnosť, bolo podľa nej vložené záložné právo do katastra nehnuteľností - záložné právo nevznikne. Ak pohľadávka, ktorá má byť zabezpečená záložným právom, platne nevznikla (neexistuje), nie je to dôvodom neplatnosti záložnej zmluvy; táto okolnosť má za následok, že podľa záložnej zmluvy
- hoci ide o platný právny úkon a aj keď, ak ide o nehnuteľnosť, bolo podľa nej vložené záložné právo do katastra nehnuteľností - záložné právo nevznikne.
32. Súdna prax sa zjednotila aj na tom, že na určenie, že je neplatná záložná zmluva, podľa ktorej bolo vložené do katastra nehnuteľností záložné právo, nie je naliehavý právny záujem (§ 80 písm. c) O.s.p.). Na odstránenie neistoty v právnom postavení žalobcu alebo na zamedzení ohrozenia jeho práva, môže v takomto prípade viesť iba určenie toho, či tu záložné právo je, alebo nie je.
33. K námietke premlčania vznesenej žalovaným v 2. rade, až v odvolacom konaní, je potrebné uviesť, že žalobkyňa si už v podanej žalobe z 3.9.2012, došlej súdu 6.9.2012 o určenie neplatnosti Zmluvy o zriadení záložného práva, pred súdom uplatnila svoje právo, na základe skutkových tvrdení uvedených v žalobe, z ktorých súd už od počiatku v zásade vychádzal, t.j., či došlo k platnému uzavretiu záložnej zmluvy, ktorá mala zabezpečovať hlavný záväzok - zmluvu o pôžičke, ktorého existencia je v súdnom konaní namietaná. Bolo jeho povinnosťou zistiť, či pohľadávka, ktorá mala byť zabezpečená záložným právom - zmluva o pôžičke vznikla, resp. nevznikla.
34. Z uvedených dôvodov bolo potrebné rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
35. Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. e) O.s.p. je daný vtedy, ak vo svetle nových skutočností alebo dôkazov, ktoré účastník uplatnil v súlade s § 205a O.s.p. nemôže obstáť súdom zistený skutkový stav. Ide najmä o skutočnosti a dôkazy, ktoré nastali (vznikli) po vyhlásení )vydaní) rozsudku súdu, preto skutočnosti a dôkazy, ktoré tu boli v konaní pred súdom a účastník ich neuplatnil (hoci len preto, že o nich nevedel), nemôžu byť v sporovom konaní odvolacím dôvodom. Predpokladá sa, že uplatnené skutočnosti a dôkazy sú nové (v porovnaní s tým, aké tu boli v konaní pred súdom) a v danej veci sú právne významné.
36. Žalovaný v 2. rade v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti alebo dôkazy, ktoré nemohol uplatniť pred súdom prvej inštancie a ktoré by nastali, vznikli po vyhlásení rozsudku a ktoré by boli v danej veci právne významné.
37. Z uvedeného dôvodu nie je daný aj tento odvolací dôvod.
38. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p.
39. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná, preto jej bola priznaná proti žalovanému v 2. rade náhrada trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
40. Žalovaný v 2. rade nemal v odvolacom konaní úspech a žalovanému v 1. rade žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto im náhrada trov odvolacieho konania nebolo priznaná.
41. Výsledok hlasovania - pomer hlasov : 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).