Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_3Cob-42-2016.pdf
PDF · 102.71 KB
Case nature
Area
Subarea
3Cob/42/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Vancu a členov senátu JUDr. Gabriely Varhalíkovej a JUDr. Drahomíry Brixiovej v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO 35 724 803 zastúpeného advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO 36 613 843 proti žalovanému: K. C., nar. XX.XX.XXXX, D. XX o zaplatenie 8 358,33 eura s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice- okolie zo dňa 1.10.2015 č. k. 10Cb/96/2012-87 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.
Sporovým stranám nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudok návrh zamietol a rozhodol, že účastníci nemajú právo na náhradu trov konania.
2. Rozhodnutie založil súd prvej inštancie na zistení, že právny predchodca žalobcu spoločnosť GE Money a žalovaný uzavreli dňa 5.6.2008 zmluvu o úvere č. 1194726567, na základe ktorej veriteľ poskytol žalovanému ako dlžníkovi tzv. Expres pôžičku vo výške 195 000,- Sk, t. j. 6 472,82 eura a žalovaný sa zaviazal pôžičku splácať po dobu 72 mesiacov v mesačných splátkach po 4 232,- Sk, t. j. 140,80 eura. Zo splátkového kalendára súd prvej inštancie zistil, že žalovaný nezaplatil už splátku v októbri 2008, v dôsledku čoho mu bol vyúčtovaný poplatok za zaslanie upomienky v sume 250,- Sk, v roku 2009 žalovaný zaplatil len dve splátky a ďalej úver nesplácal. Veriteľ preto úver zosplatnil dňa 20.7.2009 a žiadal zaplatiť zostatok úveru s príslušenstvom.
3. Žalobca, ktorému veriteľ postúpil pohľadávku zmluvou o postúpení pohľadávok z 23.9.2009, uplatnil proti žalovanému na súde nárok na zaplatenie 8 358,33 eura, ktorá pozostáva z istiny 5 869,94 eura, riadneho úroku 2 347,50 eura, zmluvnej pokuty 93,33 eura a poplatkov vo výške 47,56 eura. O nároku žalobcu rozhodol súd prvej inštancie rozsudkom dňa 19.2.2013 č. k. 1Cb/96/2012-49 tak, že žalobu zamietol a rozhodol, že účastníci nemajú právo na náhradu trov konania. Na základe žalobcom podaného odvolania odvolací súd rozsudkom zo dňa 18.12.2014 č. k. 3Cob/141/2013-73 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby o zaplatenie úroku vo výške 2 347,50 eura a o zaplatenie zmluvnej pokuty a poplatkov v sume 140,89 eura potvrdil a v prevyšujúcej časti rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Predmetom konania ostal nárok žalobcu na zaplatenie istiny 5 909,94 eura s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 25.9.2009 do zaplatenia.
4. Súd prvej inštancie posúdil nárok uplatnený žalobou podľa § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a uviedol, že v zmluve nie je uvedený úrok a keďže podľa citovaného
ustanovenia veriteľ nemôže od spotrebiteľa požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere, považoval tento spotrebiteľský úver za bezúročný, čo vyplýva aj zo záverov rozhodnutia odvolacieho súdu. Poukázal na to, že žalovaný bol v omeškaní s platením splátok, preto veriteľ úver zosplatnil k 20.7.2009 a nárok na zaplatenie dlhu proti žalovanému uplatnil na súde dňa 23.7.2012. Súd prvej inštancie uviedol, že súčasťou spisu je dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 25.2.2010, z ktorej vyplýva uznanie záväzku vo výške 5 909,14 eura a inkasných nákladov 150,- eur, ktorý záväzok sa mal splácať po 20,- eur mesačne počnúc 28.2.2010.
5. Citujúc ustanovenia § 100 ods. 1, § 101 a § 103 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie uviedol, že žalobca mohol svoje právo proti žalovanému uplatniť na súde už 21.7.2009, kedy došlo k zosplatneniu úveru, žalobu podal na súde dňa 23.7.2012. Keďže žalovaný vzniesol námietku premlčania, súd prvej inštancie k tejto námietke prihliadol a žalobu v celom rozsahu zamietol, lebo na súde bola uplatnená po trojročnej premlčacej dobe.
6. S poukazom na ustanovenia § 53 ods. 1 a ods. 5 a § 54 Občianskeho zákonníka, § 6 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a čl. 3 bod 1 Smernice Rady 93/63/EHS súd prvej inštancie zastával názor, že dohoda o uznaní záväzku nie je platná a účinná a ide o nekalú obchodnú praktiku žalobcu v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 4 ods. 7 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, preto na túto dohodu neprihliadol.
7. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa úspechu strán v spore. Žalobcovi, ktorý nebol v konaní úspešný, náhradu trov konania nepriznal a náhradu trov konania nepriznal ani úspešnému žalovanému, lebo trovy konania nežiadal.
8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že jeho žalobe v plnom rozsahu vyhovie. Odvolanie podal z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Nesúhlasil so zamietnutím žaloby z dôvodu premlčania, lebo nárok uplatnil po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby ani s posúdením Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku z 25.2.2010 ako zmluvy neplatnej. Zdôraznil, že v predmetnej veci ide o tzv. absolútny obchod, kedy sa právny vzťah bez ohľadu na povahu jeho účastníkov spravuje Obchodným zákonníkom a použitie ustanovení Občianskeho zákonníka neprichádza do úvahy ani pri posudzovaní premlčania, ale je potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, ktorý stanovuje 4-ročnú premlčaciu dobu. Keďže v predmetnej veci začala plynúť premlčacia doba od 21.7.2009 a uplynula 21.7.2013, pričom žalobca podal žalobu na súd 23.7.2012, svoj nárok uplatnil včas. Na podporu tejto argumentácie o aplikácii Obchodného zákonníka žalobca citoval z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 M Cdo 9/2014 z 24.3.2015, sp. zn. 6 M Cdo 4/2012 z 27.3.2012 a sp. zn. 2 M Cdo 3/2011 z 28.4.2001 a poukázal na rozhodnutia krajských súdov, ktoré vo svojich rozhodnutiach vyslovili obdobný právny názor. Vyhodnotenie Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku súdom prvej inštancie považoval žalobca za nesprávne, lebo súd prvej inštancie neprihliadol na jednoznačný dôkaz o tom, že žalovaný sa s veriteľom dohodol na splátkach v čase, keď pohľadávka nebola premlčaná a svoj záväzok voči žalobcovi uznal. Uviedol, že obsahom dohody strán je uznanie záväzku žalovaným a tiež zmena v obsahu záväzku dohodou strán, ktorá spočíva v tom, že žalovanému bolo umožnené splácať záväzok v splátkach. Žalobca uviedol, že žalovaný nebol k podpisu Dohody donútený a bol si vedomý svojho záväzku, preto záväzok podpisom Dohody uznal, čím prejavil vôľu záväzok splniť. Zo strany žalobcu išlo o konanie, ktorým sa snažil v záujme žalovaného predísť súdnemu konaniu a poukázal na to, že je logické, že žalobca si musí zabezpečiť vymožiteľnosť svojej pohľadávky pre prípad neskoršieho neplnenia splátkového kalendára žalovaným, a to práve uznaním dlhu zo strany žalovaného. Vyhodnotenie Dohody súdom prvej inštancie považoval žalobca za ničím neodôvodnenú bezbrehú ochranu žalovaného ako spotrebiteľa, ktoré má za následok zbavenie spotrebiteľa zodpovednosti za plnenie svojich povinností, ktoré mu zo záväzkového vzťahu vyplývajú, čím podľa žalobcu dochádza k porušeniu zásady rovnosti strán sporu, ktorá vedie k tomu, že osoby, ktorým bol poskytnutý úver, tento nebudú musieť vrátiť. Súčasne označil rozhodnutia, v ktorých krajské súdy vyhodnotili ako platnú Dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku.
9. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril, odvolanie bolo žalovanému doručené dňa 25.1.2016.
10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 zák.č. 160/2015 Z.z. - Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Vec prejednal podľa § 379 - § 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
11. Toto odvolacie konanie začalo podaním odvolania dňa 30.12.2015, teda za účinnosti Zákona č. 99/1963 Zb. - Občianskeho súdneho poriadku.
12. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí Civilný sporový poriadok aj na konania začaté predo dňom jeho účinnosti, teda pred 1.7.2016.
13. Podľa § 470 ods. 2 prvá veta CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku zostávajú zachované.
14. Keďže odvolanie bolo podané ešte pred 1.7.2016, odvolací súd posúdil vec podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Dôvodom je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán odvolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (článok 2 ods. 1, 2 CSP), ako aj potreba ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (článok 3 ods. 1 CSP).
15. S odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa odvolací súd stotožňuje, konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k námietkam uvedeným v odvolaní len dodáva:
16. Žalobca v odvolaní proti rozsudku namietal nesprávne právne posúdenie veci a že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď tvrdí, že nie je možné sa stotožniť s názorom súdu o premlčaní pohľadávky, nakoľko sa v predmetnej veci jedná o tzv. absolútny obchod, čo znamená, že tento právny vzťah bez ohľadu na povahu jeho účastníkov sa spravuje Obchodným zákonníkom, z čoho vyvodil, že aj v otázke premlčania je na daný vzťah potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka (nie Občianskeho zákonníka) a to štvorročnú premlčaciu dobu, ktorá začala plynúť dňa 21.7.2009 a uplynula dňa 21.7.2013, pričom žaloba bola podaná na súd 23.7.2012, teda v premlčacej dobe. Rovnako namietal závery súdu prvej inštancie, ktorý pri vyhodnotení Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku vyvodil záver o jej neplatnosti, pretože zo strany žalobcu ide o nekalú obchodnú praktiku.
17. Odvolací súd dospel k záveru, že pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci samej namietané odvolacie dôvody nie sú dané.
18. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvej inštancie je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav, to znamená, že právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav nedopadá alebo právnu normu síce určil správne, avšak nesprávne ju interpretoval alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.
19. Podstata odvolacieho dôvodu, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov.
20. Napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli ani nevyšli za konania najavo, alebo že by pri hodnotení
dôkazov bol logický rozpor, alebo že by na zistený stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia, alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne interpretoval.
21. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie v predmetnej veci zistil skutkový stav v potrebnom rozsahu, jasne, stručne a zrozumiteľne vysvetlil, z ktorých dôkazov vychádzal, ako vykonané dôkazy vyhodnotil, k akému záveru dospel a ako právne zistený skutkový stav posúdil.
22. Pokiaľ odvolateľ v prejednávanej veci namietal aplikáciu všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka a nie štvorročnej podľa Obchodného zákonníka na daný vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy, zastávajúc názor, že v predmetnej veci sa jedná o tzv. absolútny obchod, čo znamená, že tento právny vzťah bez ohľadu na povahu jeho účastníkov sa spravuje Obchodným zákonníkom a v takom prípade použitie ustanovení Občianskeho zákonníka neprichádza do úvahy ani pri posudzovaní otázky premlčania, odvolací súd len dodáva, že medzi účastníkmi konania nie je sporné, že zmluva o úvere ( Expres pôžička zo dňa 5.6.2008 č. 1194726567) patrí medzi zmluvy uzavreté podľa ustanovení Obchodného zákonníka, jej obsah sa však spravuje ustanoveniami zák.č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase jej uzavretia (viď. aj formulár o zmluvných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom úvere), navyše sa na vzťahy vzniknuté zo zmluvy vzťahujú aj ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú spotrebiteľské zmluvy. Aj keď teda v predmetnej veci uzavretá úverová zmluva, ktorá je upravená len v Obchodnom zákonníku, je zmluvou spotrebiteľskou, čo žalobca nerozporoval, okrem vymedzenia zmluvného typu a podstatných náležitostí zmluvy o úvere podľa ustanovení Obchodného zákonníka na všetko ostatné (napr. premlčanie a pod.) sa aplikujú ustanovenia Občianskeho zákonníka.
23. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že spotrebiteľské právo a jeho úprava v Občianskom zákonníku je dôsledkom transpozícií smerníc Európskej únie týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa.
24. Vzťah Obchodného a Občianskeho zákonníka v spotrebiteľských vzťahoch je riešený v rozhodnutiach súdov Slovenskej republiky spôsobom, ktorý sa postupne vyvíja smerom k dôslednejšej ochrane spotrebiteľa.
25. Spotrebiteľský charakter zmluvy o úvere predurčuje teda aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka nielen na ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami ale aj na posúdenie premlčania práv z právneho vzťahu založeného touto zmluvou.
26. Podľa § 52 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 12.6.2014, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.
27. Zákonom č. 102/2014 Z.z. s účinnosťou od 13.6.2014 bola doplnená do ustanovenia § 52 ods. 2 OZ tretia veta , podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy Obchodného práva.
28. Keďže k tomuto doplnenému textu neexistuje prechodné ustanovenie, znamená to, že od dňa jeho účinnosti sa vzťahuje toto ustanovenie aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom (rozsudok NS SR z 21.4.2015 sp.zn. 3MCdo/14/2014).
29. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že k aplikácii predpisov o ochrane spotrebiteľov na tzv. absolútne obchody sa vyjadroval Ústavný súd SR už v rozhodnutí z 19.6.2013 č.k. I. ÚS 402/2013-10, ktorým odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť sťažnosť sťažovateľa vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vo veci, kde odvolací súd vzťah k úverovej zmluve posudzoval ako vzťah spotrebiteľský.
30. Odvolací súd sa teda stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie v tom, že na prejednávanú vec je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka takým spôsobom, že majú prednosť pred aplikovateľnými ustanoveniami Obchodného zákonníka. Preto súd prvej inštancie správne neaplikoval ustanovenia § 391 ods. 1 a § 397 Obchodného zákonníka o premlčaní, ale ustanovenia Občianskeho zákonníka.
31. Odvolací súd považuje za potrebné tiež poukázať na to, že zákonom č. 102/2014 Z.z. ako bod 11 článok VIII. bol do zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa zavedený aj nový § 5b v znení „Orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával." Ide nepochybne o legislatívne vyjadrenie princípu ochrany slabšej strany spotrebiteľa v právnych vzťahoch. Tento zákon nadobudol účinnosť 1.5.2014 a zákonodarca nestanovil žiadne intertemporálne pravidlá, rovnako ani k doplnenému textu ustanovenia § 52 ods. 2 tretia veta Občianskeho zákonníka. Z uvedeného možno vyvodiť, že tieto normy od ich účinnosti sa vzťahujú na právne vzťahy založené pred týmto dňom a je zrejmé, že súd prvej inštancie musí (bez ohľadu na to, či dôjde k vzneseniu námietky premlčania) vziať na zreteľ § 5b zák.č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a premlčané právo posudzovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka.
32. Právny vzťah, ktorý existuje medzi účastníkmi sporu je právnym vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy, a preto naň treba aplikovať ustanovenia upravujúce právne vzťahy spotrebiteľského charakteru a tieto ustanovenia je potrebné aplikovať aj na právne úkony, ktoré bezprostredne nadväzujú na spotrebiteľskú zmluvu, teda aj na právny úkon uznania dlhu. Z obsahu a formy Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku je nepochybné, že ide o tzv. formulárovú zmluvu, ktorej predtlač formulára mal žalobca už vopred pripravený a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa žalovaného, z čoho vyplýva, že tento nemal možnosť obsah zmluvy žiadnym podstatným spôsobom ovplyvniť, ani ho neovplyvnil. Žalobca v konaní nepreukázal, že išlo o individuálne zmluvné dojednanie, pričom dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje žalobcu ako dodávateľa (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka).
33. Pokiaľ žalobca namieta správnosť vyhodnotenia Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku súdom prvej inštancie, keďže v tejto dohode žalovaný uznal svoj dlh a zaviazal splatiť ho v dohodnutých splátkach, odvolací súd sa s poukazom aj na výpoveď žalovaného so závermi súdu prvej inštancie stotožňuje.
34. Je potrebné prisvedčiť žalobcovi, že v čase podpisu dohody jeho nárok proti žalovanému nebol premlčaný, aj keď z textu žalobcom predloženej dohody táto skutočnosť nevyplýva. Práve naopak, v texte dohody je uvedené, že ide o premlčaný dlh a že osoby uvedené v tejto dohode majú vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch. To svedčí o tom, s poukazom už aj na vyššie uvedené, že žalobca predkladá takéto dohody na formulárovom tlačive, ktoré je adresované neurčitému okruhu klientov, bez zohľadnenia osobitosti konkrétneho vzťahu t.j. bez individuálneho zmluvného dojednania.Aj keď v čase podpisu dohody nebola pohľadávka žalobcu premlčaná, nemá to vplyv na správnosť zhodnotenia tejto dohody súdom prvej inštancie ako nekalej obchodnej praktiky žalobcu.
35. Navyše obsahom tejto dohody bolo viacero právnych úkonov, konkrétne uznanie záväzku, ako jednostranný právny úkon, dohoda o splátkach a dohoda o uzavretí rozhodcovskej doložky, ako dvojstranné právne úkony. Takáto dohoda jednoznačne je pre priemerného spotrebiteľa nezrozumiteľná, ktorému nemôžu byť jasné ani kategórie uznania záväzku, prípadne rozhodcovskej doložky a pod., teda ich právny význam a ich následky nedokáže rozlíšiť. Pokiaľ teda žalobca v takejto Dohode o uzatvorení splátkového kalendára a uznaní dlhu spojil do jedného písomného prejavu viacero úkonov, medzi iným aj splátkový kalendár a uznávací prejav zo strany žalovaného, už to samo osebe je potrebné považovať za nekalú praktiku v spotrebiteľských zmluvách, pretože spájať navyše úkon, ktorým je spotrebiteľovi poskytnutá výhoda - možnosť splácať splatný záväzok v splátkach s podmienkou, že tento súčasný svoj dlh uzná, je neprijateľné. Odvolací súd poukazuje na výpoveď žalovaného, ktorý potvrdil len to, že „z donútenia“ uzavrel dohodu o splátkovom kalendári, nebol si však vedomý toho, že by svoj dlh voči žalobcovi aj uznal. Je potrebné zdôrazniť, že len samotný podpis na tejto dohode neznamená vedomosť dlžníka o tom, čo je premlčanie dlhu, čo je uznanie dlhu, aké sú dôsledky premlčania dlhu a jeho uznania a z dohody ani nevyplýva, že žalovanému ako dlžníkovi - spotrebiteľovi boli tieto pojmy
vysvetlené, a teda nepochybne si nebol vedomý dôsledkov podpisu dohody. Odvolací súd zastáva názor, že priemernému spotrebiteľovi sú tieto pojmy bez dostatočného objasnenia neznáme, čomu nasvedčuje aj správanie žalovaného, ktorý vnímal podpis dohody ako podpis splátkového kalendára. Vychádzajúc z obsahu dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalobca pri jej uzavretí konal v rozpore s dobrými mravmi s poukazom na ust. § 4 ods. 8 zák.č. 250/2007 Z.z., keďže pod zámienkou uzavretia dohody o splátkach vynútil na žalovanom uznanie záväzku, čím zhoršil jeho postavenie v dôsledku predĺženia premlčacej doby. Z uvedeného možno konštatovať, že úmyslom žalobcu bolo pod zámienkou ponuky splátok toto dosiahnuť a takéto konanie je v rozpore s dobrými mravmi, preto nemôže požívať ani súdnu ochranu podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie správne vyhodnotil žalobcom predloženú dohodu ako nekalú obchodnú praktiku zo strany dodávateľa voči spotrebiteľovi a správne na ňu neprihliadol, a teda neprihliadol ani na uznanie dlhu žalovaným.
36. Účinným vznesením námietky premlčania práva zo strany žalovaného nedochádza síce k zániku nároku ale subjektívne právo veriteľa prestáva byť súdne vynútiteľné a tento účinok sa prejavil nielen vo vzťahu k pohľadávke, ale aj k príslušenstvu, ktoré predstavuje aj úrok z omeškania.
37. Z vyššie uvedených dôvodov ako aj z dôvodov uvedených v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, vrátane výroku o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie v súlade s platnou právnou úpravou.
38. Výrok o náhrade trov odvolacieho konania vyplýva z ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého právo na náhradu trov odvolacieho konania má úspešný účastník, v danom prípade žalovaný, ktorý si však trovy odvolacieho konania neuplatnil, keďže mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, pričom žalobca ako neúspešný účastník nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
39. Rozhodnutie bolo prijaté Krajským súdom v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) /§ 428 C.s.p./.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).