Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

21Co/100/2016

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr.Elišky Wagshalovej v spore žalobcu: Slovenská republika - Slovenský pozemkový fond, Bratislava, Búdkova 36, IČO: 17 335 345, právne zastúpeného JUDr. Renátou Bačárovou Miščíkovou, LL.M., advokátkou, Jarková 2, Prešov, proti žalovaným: 1/ M. T., D. P. XXXX/XX, H.-E., štátne občianstvo Slovenská republika, 2/ H. T., A. XXXX/XX, H.-E., štátne občianstvo Slovenská republika, 3/ E. J., G. XXX/XX, H.-E., štátne občianstvo Slovenská republika, všetci zastúpení advokátskou kanceláriou JUDr. Marcel Mašan, s.r.o., Hviezdoslavova 2, Poprad, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Poprad č.k. 12C/97/2009-949 zo dňa 22.02.2016 takto jednohlasne

rozhodol:

I. P o t v r d z u j e sa uznesenie.

II. Stranám sporu sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Napadnutým uznesením Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol tak, že: „Súd náhradu trov prvostupňového aj odvolacieho konania nepriznáva“.

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že „Súd v merite veci rozhodol rozsudkom č.k. 12C/97/2009-885 zo dňa 14.07.2014 a s právoplatnosťou k 13.01.2016 v 1. výroku tak, že návrhu navrhovateľov v celom rozsahu vyhovel z dôvodu, že navrhovateľ preukázal, že sporná nehnuteľnosť, ktorú pôvodne tvorila parcela mpč. XXX, zapísaná v zápisnici č. 2082, bola na základe zákona 104/1945 Zb. konfiškovaná a boli preukázané ostatné tvrdenia navrhovateľa. Odporcovia neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali právny titul, ktorým by vstúpili do oprávnenej držby sporných nehnuteľností. Súd vzhliadol dôvody hodné osobného zreteľa pri nepriznaní trov konania úspešnému navrhovateľovi v okolnostiach podania návrhu a v okolnostiach prejednávanej veci. Z obsahu spisu je zrejmé, odporcovia oprávnenú držbu odvodzovali ešte z obdobia 50-tych rokov, kedy sa sporná nehnuteľnosť mala stať vlastníctvom ich právneho predchodcu D. H. na základe prídelovej listiny, ktorá sa nezachovala a toto tvrdenie sa im v konaní nepodarilo preukázať. Odvtedy nepretržite boli s výnimkou rokov 1998-1990 obhospodarované právnymi predchodcami odporcov, ktorí tieto pozemky následne získali na základe darovacích zmlúv od svojich právnych predchodcov. Sporné nehnuteľnosti odporcovia a ich právni predchodcovia užívali v dobrej viere, a to až do podania návrhu. Odporcovia, resp. ich právni predchodcovia užívali sporné nehnuteľnosti a obhospodarovali ich v domnienke oprávnenej držby a tiež v domnienke, že aj k sporným nehnuteľnostiam bolo v roku 1995 ich právnymi predchodcami osvedčené vydržanie vlastníckeho práva. Navrhovateľ podal návrh až v roku 2009, dovtedy sa o sporné nehnuteľnosti nezaujímal, ani sa skôr o nápravu vlastníckych vzťahov k sporným nehnuteľnostiam nepokúsil podaním návrhu o určenie vlastníckeho práva a v konečnom dôsledku nechal užívať sporné nehnuteľnosti odporcov a ich právnych nástupcov. Keďže navrhovateľom v tomto konaní je štát, ktorý sa úspešne domohol vlastníckeho práva v nehnuteľnostiam v tomto konaní, je z vyššie uvedených dôvodov spravodlivé, aby si trovy konania

znášal sám. Súd pre úplnosť dodáva, že u odporcov súd nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa pre spočívajúce v ich osobných a majetkových pomeroch, pre ktoré by nebolo možné ich zaviazať na náhradu trov vzniknutých navrhovateľovi za právne zastupovanie, pretože odporcovia sú zárobkovo činní, zastúpení advokátom a z obsahu spisu nevyplývajú ich nepriaznivé majetkové pomery.“

3. Poukázal na ustanovenie § 142 ods. 1, § 150 ods. 1, § 244 ods. 1 O.s.p.

4. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie a priznal mu náhradu trov prvostupňového, ako aj odvolacieho konania v plnej výške. V odvolaní ďalej uviedol, že súd napadnutým uznesením mu nepriznal ako úspešnému žalobcovi náhradu trov konania s poukazom na ust.§ 150 O.s.p. Za dôvody hodné osobitného zreteľa považoval okolnosti podania návrhu a okolnosti veci. Má za to, že okolnosti, na ktoré poukazuje súd vo svojom rozhodnutí nepreukazujú žiadnu osobitosť, výnimočnosť prípadu, pre ktorú by súd náhradu trov konania nemal priznať. Práve naopak vlastník bol nútený domáhať sa svojho vlastníckeho práva do ktorého sa neoprávnene zasiahlo súdnou cestou. V napadnutom uznesení súd odôvodňuje použitie ust. § 150 ods.1 O.s.p. tým, že žalovaní odvodzovali oprávnenú držbu sporných parciel od prídelovej listiny na svojho právneho predchodcu D. H., ktorá sa nezachovala a odvtedy mali sporné parcely pôvodnú mpč. obhospodárovať a užívať v dobrej viere až do podania návrhu na súd. Takéto tvrdenie odporuje zásadám logiky a je v rozpore s rozsudkom vo veci samej, kedy je zrejmé, že vlastnícke právo svedčí žalobcovi a súd uznáva, že zo strany žalovaných došlo k neoprávnenému osvedčeniu sporných parciel, ktoré nepreukázali právny titul, ktorým by vstúpili do oprávnenej držby sporných parciel. Prídelová listina bola zachovaná. Štát s pozemkami vo svojom vlastníctve, vrátane mpč. 569 nakladal ako s majetkom štátu, o čom svedčí zriadenie práva osobného užívania na časti pôvodnej mpč 569, o čom predložil súdu listiny. V napadnutým uznesení sa ďalej uvádza, že žalobcom v tomto konaní je štát, ktorý sa úspešne domohol vlastníckeho práva a preto je spravodlivé, aby si trovy konania znášal sám. Potom je otázke kedy by mal štát ako žalobca spravodlivý nárok na trovy konania, keď v prípade plného úspechu vo veci, kde účelne uplatňoval svoje právo splnil si riadne svoju povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť a nemá nárok na náhradu trov konania. Podľa jeho názoru došlo vysloveným názorom k popretiu úspechu žalobcu v predmetom súdnom konaní. V odvolaní ďalej uviedol, že má za to, že právny názor, ktorý zastáva súd prvej inštancie v napadnutom uznesení je porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods.1 Ústavy SR a článku 6 ods.1 Dohovoru, práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi, ako aj práva na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa článku ods.2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky. Je spravodlivé a dôvodné, že ten, kto obhajoval svoje porušené alebo ohrozené právo, dostal náhradu trov konania, ktoré pri tejto činnosti vynaložil.

5. K podanému odvolaniu sa vyjadrili žalovaní. Navrhli napadnuté uznesenie ako vecne správne.

6. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“) v zmysle pravidiel uvedených v § 470 ods. 1 a 2 C.s.p., vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že že odvolanie žalobcu nie je dôvodne; v dôsledku čoho sú splnené podmienky na potvrdenie vecne správneho uznesenia súdu prvej inštancie.

7. Podľa § 470 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Podľa § 470 ods. 2 prvej vety C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.

Podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplní na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Odvolací súd v zmysle § 379 a § 380 C.s.p. je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania sa plne stotožnil s rozhodnutím prvej inštancie, nakoľko bola jeho argumentácia vecne správna, objektívna, presvedčivá.

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplývajú vzťahy medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Právne závery súdu prvej inštancie sú v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení je koherentný, t.j. jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver. Súd prvej inštancie dal odpoveď na všetky otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam.

9. Odvolací súd v súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu udáva nasledovné. Odvolateľ namieta nesprávne právne posúdenie veci. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách úspešného žalobcu v konaní aplikoval ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p účinného v čase rozhodovania súdu.

10. V prejednávanej veci niet pochýb o tom, že 100 % úspešnosť v konaní svedčí žalobcovi a teda žalovaní boli povinní nahradiť mu trovy konania podľa ustanovenia § 142 ods. l O.s.p., ktoré účelne vynaložil na uplatnenie, bránenie svojho práva.

11. Podľa § 150 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom do 30.06.2016, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Podľa § 257 C.s.p., výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

12. Zmyslom a účelom náhrady trov konania je poskytnúť úspešnej strane konania ktorej to priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musela alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom. Zákon však upravuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok konania a zodpovednosti za zavinenie pri rozhodovaní o náhrade trov konania, a to v podobe ust. § 257 C.s.p. podľa zákona účinného v čase rozhodovania súdu išlo o ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p.

13. Zo slovného znenia uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Ustanovenie § 150 ods.1 O.s.p. (§ 257 C.s.p.) preto nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane konania; vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený.

14. Zákon explicitne nevypočítava ktoré okolnosti sú relevantné do takej miery, že môžu predstavovať dôvod na nepriznanie náhrady trov konania. Judikatúra považuje za nepostačujúci na aplikáciu § 150 ods. 1 O.s.p (§ 257 C.s.p.) len všeobecný záver hodnotiaci dopad rozhodnutia o určitom druhu nároku (porov. R 34/1982, R 23/1989). Výklad podmienok pre aplikáciu výnimočného ustanovenia ponecháva zákon na súdnej praxi. Je preto vecou vždy konkrétneho prípadu, či dôjde k takým okolnostiam, ktoré budú podkladom na rozhodnutie súdu o zmiernení účinkov právnych noriem, ktoré upravujú náhradu trov konania.. Súdna prax zdôraznila aj to, že pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa § 150 O.s.p. treba prihliadať v prvom rade na majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery všetkých účastníkov konania, a treba vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka. Významnými z hľadiska aplikácie § 150 O.s.p. sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj účastníkov v priebehu konania, a podobne (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo5/2006, Drápal, L. Bureš a kol., Občanský soudní řád I. Komentař. I. vydáni. Praha: CH.Beck 2009. S. 100).

15. Musí ale ísť o výnimočný prípad (o výnimočnosť v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane účastníkov, a to obidvoch) jeho aplikácie. Rozhodnutie súdu, podľa ktorého ten, kto v konaní napokon uspel, znáša svoje náklady, sa preto bude javiť spravodlivým predovšetkým vzhľadom na existenciu okolností súvisiacich so stavom pred začatím sporu, so správaním sa účastníkov v priebehu sporu, s okolnosťami uplatnenia nároku a pod.

16. Ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p (§ 257 C.s.p.) je právnou normou s relatívne neurčitou hypotézou, t.j. právnou normou, ktorej hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom, ale ktorá prenecháva súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy z vopred neobmedzeného okruhu okolností. Ak je hypotéza právnej normy vymedzená správne, nemôže byť rozhodnutie v rozpore so zákonom z dôvodu, že neboli objasnené okolnosti ďalšie, prípadne že sa neprihliadlo k iným okolnostiam, ktoré v posudzovanom prípade nemožno považovať za podstatné či významné, lebo takéto okolnosti nie sú súčasťou hypotézy právnej normy, vymedzenej súdom v súlade so zákonom, z ktorej súd pri právnom posúdení veci vychádza.

17. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu, ktorý vo vzťahu ku v konaní úspešnému žalobcovi použil ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. a nepriznal mu náhradu trov konania, musia byť zrejmé dôvody, ktoré súd k takémuto skôr výnimočnému rozhodnutiu viedli, lebo právo úspešného účastníka na náhradu trov konania je imanentnou súčasťou práva na súdnu ochranu zakotveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

18. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že súd prvej inštancie rozobral dôvody, ktoré ho k tomuto rozhodnutiu viedli. Napriek skutočnosti, že rozsudok súdu vo veci samej je právoplatný a že žalobca vo veci samej v konaní pred súdom prvej inštancie úspech mal, našiel existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré žalobcovi s poukazom na 150 ods. 1 O.s.p. nepriznal náhradu trov konania.

19. Odvolateľ namieta, že dôvody uvádzané súdom prvej inštancie sú nedostatočné. Má za to, že okolnosti podania návrhu a okolnosti danej veci nepreukazujú žiadnu výnimočnosť prípadu tvrdiac, že práve vlastník bol nútený sa domáhať svojho vlastníckeho práva súdnou cestou, keďže neoprávnene sa zasiahlo do jeho vlastníctva. Namieta, že nesprávne súd poukazuje na okolnosť, že žalovaní odvodzovali svoju držbu sporných pozemkov od prídelovej listiny a napriek tomu je zrejmé, že žalovaní si neoprávnene osvedčili svoje vlastníctvo, nepreukázali vstup do držby a výsledkom bol rozhodnutie súdu vo veci samej výsledkom ktorej bol úspech žalobcu. V prejednávanej veci sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva. Z obsahu spisu je možné skonštatovať, že žalovaní tvrdili a mali snahu preukázať, že sa ujali držby týchto nehnuteľností, tieto užívali v dobrej viere, ako svoje vlastníctvo. V konečnom závere neuspeli, súd prvej inštancie ako aj odvolací súd vo veci samej dospeli k záveru, že žalovaní neuniesli dôkazné bremeno. Súdy pri rozhodovaní vo veci samej vychádzali aj z existencie rozporných tvrdení svedkov vypočutých v konaní niektorí tvrdili, že sporná roľa bola v roku 1948 pridelená právnym predchodcom žalovaných, iní že ju nikdy neužívali žalovaní a ani ich právni predchodcovia. Cit z výpovede svedkov: „ . Spornú roľu poľnohospodárske družstvo nikdy neobhospodárovalo.( svedkyňa D. T.). Parcelu XXX užíval pán J. a parc. XXX pán E.. Užívané pozemky mali celkovú šírku 25 metrov. Vľavo bol pridelený pozemok pánovi E. v šírke 8 metrov a vedľa neho pánovi T.. Takto boli nehnuteľnosti užívané do roku 2004. V tomto roku parcely XXX a XXX začal užívať pán T.. Nezhody pretrvávajú od roku 2004. V danom území poľnohospodársku pôdu neobhospodároval pán H.. (Svedkyňa O.. L. E.). Svedok E. B. st. uviedol, že v r. 1965 spoločne so svojou manželkou U. B. začal pripravovať výstavbu nehnuteľnosti na pozemku svojich svokrovcov. Nad jeho stavebným pozemkom sa nachádzali parc. č. XXX, XXX a XXX. Tieto nehnuteľnosti obhospodároval do r. 1994, kedy parcelu č. XXX zabral p. T.. ( svedok E. B. ml.). J. M. F. uviedol, že „Pamätá si, že na pozemkoch, ktoré sú predmetom konania, právni predchodcovia H. T. už oddávna tam niečo sadili. Spolu s H. S. býva vo dvojdome ako ľavý sused H. T.. Predchodcovia odporcov obhospodárovali pozemky nad ich záhradou. Pozemky neboli oplotené. Nemá vedomosť o tom, aby na pozemku niekedy hospodárilo družstvo, prípadne štátny majetok. Družstvo obhospodárovalo pozemky nad ich nehnuteľnosťou. Rodina T. obhospodárovala aj časť pozemku nad nehnuteľnosťou rodiny B.. O históriu vlastníckych vzťahov sa nezaujímal. Svedok D. C. uviedol, „že do mestskej časti E. sa presťahoval v roku 1966. Za dedinou bol mlyn, do ktorého chodil, preto vie, že role, ktoré sa v tom mieste nachádzali, obhospodároval p. M. T.. Mal k dispozícii malý traktor, ktorý mu svedok občas pomáhal opravovať. P. T. gazdoval na roli v šírke 40 až 50 m a dĺžke 150 m, ktorú mal získať dedičstvom. P. H. osobne nepoznal, avšak poznal ho z videnia. Sám je otcom p. Z., ktorá vedie s navrhovateľom súdny spor.“Svedok M. R. uviedol, že „ odporcov pozná, pretože s ich rodičmi p. M. T. a jeho manželkou spolu robili na družstve. Role v E. mal svokor p. T. p. H., ktorý keď zomrel, tieto previedol na zaťa. Role sa nachádzali vedľa cintorína a školy, kde mali postavený rodinný dom. V roku 1959, kedy prišiel do E., menovaní už kapustnice obrábali. Ako traktorista rodine T. pomohol po zabezpečení povolenia od družstva. Za vykonanú prácu neplatili, avšak túto si museli odpracovať. Takáto situácia bola do roku 1965, kedy to prebrali majetky. Svoju výpoveď upresnil, že užívali to aj v ďalšom období,

ale už nebolo možné im z majetkov poskytnúť mechanizmy. Rodina T. mala najširšiu roľu vo výmere cca 24 m na výsadbu obilovín a okrem toho mali tam ešte zasadené zemiaky. Rodina B. mala obiloviny posadené na šírke asi 8 m. Či tam boli posadené zemiaky uviesť nevedel.“ Svedok D. P. uviedol,“ že pozná tak odporcov a poznal rovnako ich rodičov. P. T. mu v minulosti pomáhal malotraktorom pri oborávaní zemiakov. V minulosti pracoval na JRD, v roku 1965 to prebrali štátne majetky. Menovaný mal za domom role, na ktorých mu občas vykonával poľné práce. Role neboli oplotené, ale boli tam určité znaky, ktoré predstavovali hranicu“. Svedkyňa W. T. uviedla, že pozná odporcov a rovnako poznala aj ich rodičov ako aj p. D. H., ktorý určitú dobu býval u M. T.. Do mestskej časti E. sa presťahovala v roku 1964 na ul. A.. Sama chodila p. T. zbierať zemiaky na roli, ktorá sa nachádzala za jeho rodinným domom. Na roľu prechádzala buď cez nehnuteľnosť rodiny T. alebo povedľa chodníkom.“

20. Súd pri rozhodovaní vo veci samej konštatoval, že“ Právni predchodcovia odporcov Fr. T. a D. T. mohli byť na základe osvedčenia o vydržaní parcely XXX o výmere 1793 podľa chybnej identifikácie zapísaní na liste vlastníctva E KN iba k parcele parc. čísla XXX zapísanej v PK vložke 2229, nie aj k parcele č. XXX z PK vložky 2082, ktorá je predmetom sporu.. Jedinou písomnosťou, ktorá deklaruje užívanie nehnuteľností v predmetnej lokalite nie D. H., ale už M. T., je dohoda zo dňa 10.12.1964 uzavretá medzi Miestnym národným výborom v E. a M. T. a jeho manželkou D., podľa ktorej ornú pôdu M. T., nachádzajúcu sa na parc. č. XXX/X k. ú. E. (koncom záhrady) o celkovej výmere 42 á a 43 m2, ktorá sa nachádza v strede honu, určeného pre zcelenie pre komplexnú poľnohospodársku výrobu má užívať štátny majetok, ktorý bude plniť dodávkové úlohy. Predložené dôkazy svedčia o tom, že právnemu predchodcovi odporcov D. H. bol vydaný príslušným orgánom výmer a prídelová listina o pridelení nehnuteľnosti, rodinného domu a poľnohospodárskej pôdy ako bývalého konfiškátu, ktoré menovaný začal užívať a vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam je v súčasnej dobe evidované na jeho právnych nástupcoch. Jedná sa však o nehnuteľnosti na inom mieste v k. ú. E..“

21. Skutkové zistenia vyplývajúce z dôkazov vykonaných vo veci samej priniesli rozporuplné skutočnosti svedčiace o užívaní sporných pozemkov aj žalovanými a ich právnymi predchodcami. Žalovaní nepreukázali titul pre vstup do oprávnenej držby vo vzťahu k sporným pozemkom, oprávnenú držbu sporných pozemkov ich právnych predchodcov od roku 1956. Práve tieto skutočnosti v prejednávanej veci viedli súd k záveru, že je namieste aplikovať výnimočné ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. Rozhodovanie o trovách konania vychádza z reálnych okolností života. Pri posudzovaní individuálnych okolností prípadu považoval súd prvej inštancie za potrebné predovšetkým vziať do úvahy to, že žalovaní resp. ich právni predchodcovia sa snažili preukázať, že žalobca nie je vlastníkom, že sporné pozemky užívali, obhospodárovali, pričom časť svedkov ich tvrdenia potvrdila. Je potrebné zdôrazniť, že žalovaní vyvíjali snahu na preukázanie svojich tvrdení. Je potrebné vziať do úvahy, že užívacie vzťahy k spornému pozemku sa javili ako pomerne komplikované. Z praxe súdu je známe, že v dôsledku spoločenských historických zmien dochádzalo aj k zásadným zmenám v systéme vlastníctva a tiež v evidencií vlastníckeho práva. V priebehu historického vývoja na území dnešného Slovenska dochádzalo k rozdrobovaniu pôdy, neskôr k sceľovaniu. Zložité a komplikované užívacie vzťahy k spornému pozemku, rozsiahle dokazovanie vytvárajú špecifiká tohto prípadu. Odvolací súd má za to, že nedošlo nepriznaním trov konania k popretiu úspechu žalobcu v konaní ako to tvrdí. Za týchto všetkých okolností bolo potrebné z hľadiska spravodlivosti pri rozhodovaní o trovách konania uprednostiť aplikáciu § 150 ods. 1 o.s.p a nepriznať trovy konania úspešnému účastníkovi.

22. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods.1 Ústavy SR a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovoru“) práva na právnu pomoc v konaní pred súdom (Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky),odvolací súd uvádza, že v prípade rozhodnutia súdu o nepriznaní trov konania inak úspešnému žalobcovi nemožno v žiadnom prípade hovoriť o porušení práva žalobcu v prístupe k spravodlivosti, ktoré by v konečnom dôsledku malo znamenať znemožňujúci reálny prístup k spravodlivosti.

23. Porušením práva na spravodlivý proces podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky a práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa jej článku 47, preto nie je také rozhodnutie súdu, ktorým súd neprizná účastníkovi náhradu trov konania a nákladov na zastupovanie advokátom. Ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. neslúži k zmierňovaniu majetkových rozdielov medzi účastníkmi konania, ale k riešeniu situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené práva

alebo právom chránené záujmy, získal náhradu trov, ktoré pri tomto konaní dôvodne vynaložil. Ani predmetnú vec nemožno vylúčiť z aplikácie uvedeného zmierňujúceho ustanovenia. Ústavný súd (III. ÚS 351/07) v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. 11. 1983, séria A č.70), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie (v citovanou prípade advokáta), kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu je na druhej strane vyvážená výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie.

24. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie ako vecne správne (§ 387 ods.1 C.s.p.).

25. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p.

Rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3 :0 (§ 3 ods. 9 zákona číslo 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).