Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10Co-610-2015.pdf
PDF · 107.78 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/610/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobcov: 1/ T. J., nar. X.X.XXXX, bytom Y. XX, 2/ X. S., nar. XX.X.XXXX, bytom A., Q. XX, 3/ E. I., nar. XX.X.XXXX, bytom Z. XXXX, S. republika, 4/ Y.. A. V., nar. XX.X.XXXX, bytom U., N. - Q. XXX, 5/ C. V., nar. X.X.XXXX, bytom S. XXX, všetci právne zastúpení advokátkou JUDr. Antóniou Kauzalovou, so sídlom S., Y. XXXX, proti žalovaným: 1/ M. T., nar. XX.X.XXXX, bytom M., U. V. XXX, zastúpenej splnomocneným zástupcom Y. nar. XX.X.XXXX, bytom L. XXXX/XX, 2/ T. F., nar. X.X.XXXX, bytom Y., V. XXX, právne zastúpenému advokátom Mgr. Michalom Mozolíkom, so sídlom S., T. XXXX, o určenie, že odporcovia (žalovaní) nie sú vlastníkmi podielov v nehnuteľnostiach a tieto patria do dedičstva po nebohom K. J., ktorý zomrel X.X.XXXX, na základe odvolania oboch sporových strán proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 10C/283/2012-372 zo dňa 25. júna 2015 takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e vo výroku o určení, že podiely (vo výroku rozsudku okresného súdu presne vymedzené) patria do dedičstva po K. J., ktorý zomrel X.X.XXXX a vo výroku o náhrade trov prvoinštančného konania.
Rozsudok okresného súdu z o s t á v a n e d o t k n u t ý vo výrokoch o zamietnutí návrhu/žaloby o určenie, že žalovaná 1/ a žalovaný 2/ nie sú vlastníkmi podielov (vo výroku rozsudku okresného súdu presne vymedzených).
Žalobcovia 1/ až 5/ m a j ú voči žalovaným 1/ a 2/ n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 75%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu v časti o určenie, že žalovaní 1/ a 2/ nie sú vlastníkmi podielov 1/30 k pozemkom v katastrálnom území Y. (presne v dotknutých výrokoch vymedzených) a zároveň určil, že predmetné podiely patria do dedičstva po nebohom K. J., ktorý zomrel X.X.XXXX. Vychádzal z toho, že na negatívnom určení nie je daný naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p., keďže by takýmto výrokom/výrokmi nebola s konečnou platnosťou odstránená právna neistota; súčasne požadované negatívne určenie predstavuje vo vzťahu k pozitívnemu určeniu prejudiciálnu otázku. Naopak, určením, či sporné spoluvlastnícke podiely patria do dedičstva po K. J., bude definitívne vyriešená otázka (spolu)vlastníctva, a tým odstránený i stav právnej neistoty. 2. Vo vecnej rovine okresný súd prihliadol najmä na uznesenie Okresného súdu Čadca Čd. 531/1948 z 15.4.1948 a súvisiacu zápisnicu spísanú na Miestnom národnom výbore (ďalej len MNV) Makov dňa 10.4.1948. Neakceptoval obranu žalovaných ohľadne nepodpísania danej zápisnice predsedom a ani tajomníkom MNV, ktorých priezviská by zodpovedali publikácii o obci Makov. V tomto smere za rozhodujúce považoval potvrdenie Ministerstva vnútra SR z 9.10.2013, podľa ktorého výmerom
Povereníctva vnútra v Bratislave z 5.4.1948 bol MNV v Makove rozpustený a bola ustanovená Dočasná miestna správna komisia, ktorá prevzala všetku správu obce. Predsedom tejto komisie bol X. A., ktorý sa zúčastnil miestneho pojednávania predchádzajúceho zápisu do pozemkovej knihy. Z archívnych dokumentov bola „preukázaná nespochybniteľná existencia“ dotknutej zápisnice i rozhodnutia/uznesenia Okresného súdu Čadca. Uvedené - podľa okresného súdu - vyvracia argumentáciu žalovaných o nedôveryhodnosti týchto dokumentov, založenú na tom, že uznesenie nie je opatrené pečiatkou súdu a neobsahuje ani meno sudcu, resp. súdneho úradníka. Okresný súd dodal, že ak by takéto uznesenie a zápisnica neboli existovali ako úradné listiny, neboli by ani súčasťou archívnych dokumentov. 3. V otázke nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnostiam v rozhodnom období uviedol, že v zmysle § 10 vládneho nariadenia č. 114/1943 Sl.z. bolo možné úradné svedectvo potrebné pre zápis skutočného držiteľa do pozemkovej knihy nahradiť potvrdením členov obecného zastupiteľstva pojatým do zápisnice. Účelom zápisu do pozemkovej knihy skutočných držiteľov v danom období bola snaha o zjednotenie skutočného stavu so zápismi v pozemkovej knihe, ktorý by zostal bez významu, ak by sa naďalej zotrvávalo na splnení podmienky 32-ročnej vydržacej doby. Naopak, podmienka 32-ročnej vydržacej doby bola nahradená inými predpokladmi, a to kratšou dobou držby a splnením ďalších podmienok (napríklad obecným vyhlásením). K zápisu do pozemkovej knihy tak dochádzalo na základe rozhodnutia súdu po prešetrení pomerov, pričom dotknutý (skutočný) držiteľ nehnuteľnosť nedržal 32 rokov. Voči takémuto zápisu (napríklad aj z titulu neprítomnosti pri verejnom pojednávaní/miestnom šetrení) mohli podať odpor pôvodní pozemnoknižní spoluvlastníci, ale nie žalovaní 1/ a 2/. Nezrovnalosti pri označení ďalšieho nadobúdateľa vlastníctva (R., resp. R. J.), ktorého základom boli totožné listiny ako vo vzťahu k právnemu predchodcovi žalobcov, nie sú v súdenej veci relevantné, lebo predmetom konania sú podiely K. J. a ten bol označený jednoznačne a vo všetkých dotknutých listinách zhodne. 4. Okresný súd posúdením notárskej zápisnice sp. zn. N 102/2003, Nz 25226/2003 z 7.4.2003 uzavrel, že vlastníctvo žalovaných k sporným spoluvlastníckym podielom v konaní preukázané nebolo. Predovšetkým súvisiace vyjadrenia o kúpnych zmluvách a zámenných zmluvách s pôvodnými spoluvlastníkmi neobsahujú žiadnu bližšiu identifikáciu, s kým právni predchodcovia žalovaných konkrétne podiely zamieňali, resp. od koho ich kupovali a kedy k uvedenému došlo. Nebola teda preukázaná žiadna okolnosť, ktorá by podmieňovala objektívne presvedčenie, že sporné spoluvlastnícke podiely patria žalovaným. Z listu vlastníctva č. XXXX kat. úz. Y. (ďalej bez uvádzania katastrálneho územia, keďže všetky dotknuté nehnuteľnosti sa nachádzajú v kat. území Y. - pozn. odvolacieho súdu) súčasne vyplýva, že rodinný dom žalovaných sa nachádza na pozemku parc. č. 3737/2; čo vyvracia ich tvrdenie o tom, že jedna zo sporných nehnuteľností (parc. č. KN-E 4426) je „parcela pod ich domom“. 5. O trovách konania rozhodol okresný súd tak, že žiadnemu z účastníkov ich náhradu v zmysle § 142 ods. 2 O.s.p. nepriznal. Konštatoval, že každá zo strán bola v časti konania úspešná a rovnako v (inej) časti konania neúspešná.
6. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie obe sporové strany. 7. Žalovaní napádali rozsudok okresného súdu vo „výrokoch III a IV“ (pozitívny určujúci výrok a výrok o náhrade trov konania) a alternatívne sa domáhali ich zmeny tak, že žaloba o určenie, že príslušné (spolu)vlastnícke podiely patria do dedičstva po V.. J. bude zamietnutá (zároveň bude žalobcom uložená povinnosť nahradiť žalovaným trovy konania), alebo ich zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Tvrdili, že zápisnica Čd. 531/1948 je nulitným právnym aktom, lebo Dočasná miestna správna komisia nemala žiadne oprávnenie na vykonávanie tzv. obecného vysvedčenia. Predmetná komisia nemala postavenie MNV, lebo ten bol rozpustený. Navyše, sú dané nezrovnalosti aj v označení konajúcich osôb; napríklad „žiaden Y.“ nebol tajomníkom MNV. V zápisnici tak absentuje svedectvo MNV, v jeho mene nemohol konať X. A., ktorý bol predsedom (len) Dočasnej miestnej správnej komisie. Žalovaní opakovane poukazovali na publikáciu o obci Makov a fakt, že výmer Povereníctva vnútra „nevyvracia funkciu tajomníka“; t.j., že tajomníkom MNV bol niekto iný, než je uvedené v zápisnici Čd. 531/1948. Za MNV mal pritom „podpisovať“ aj tajomník. 8. V súvislosti s archívnymi dokumentmi - zápisnica Čd. 531/1948 a súvisiace uznesenie súdu - odvolatelia uviedli, že uloženie týchto dokumentov v archíve automaticky neznamená, že dotknuté doklady nemôžu byť nulitné a ničotné. Predmetné uznesenie súdu nemá základné náležitosti a nie je opatrené odtlačkom pečiatky súdu. Nebolo ani preukázané, že nariadenie vpisu skutočného držiteľa bolo doručené poslednému skutočnému vlastníkovi, čo bolo podmienkou nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním s kratšou dobou než 32 rokov. Okresný súd tiež náležite nevyriešil otázku konania MNV ako kolektívneho orgánu, nezaoberal sa kompetenciami MNV a Dočasnej miestnej správnej komisie. Žalovaní zotrvali na stanovisku, že K. J. nenadobudol vlastnícke právo k sporným pozemkom.
9. Žalobcovia napadli rozsudok okresného súdu len vo výroku o trovách konania a žiadali jeho zrušenie a vrátenie veci v tejto časti na ďalšie konanie. Zdôrazňovali svoj úspech ohľadne pozitívnej určovacej žaloby, z ktorého dôvodu im prislúcha náhrada trov konania podľa § 142 ods. 3 O.s.p. Poukazovali na to, že právni predchodcovia žalovaných „zavinili tento spor“, keď si bezdôvodne nechali zapísať podiel K. J.. 10. Žalovaní považovali toto odvolanie za neopodstatnené jednak s poukazom na vlastné (meritórne) odvolanie a jednak vzhľadom na nedostatočnú argumentáciu protistrany. Doplnili, že žalobcovia boli vo veci samej v rovnakej miere úspešní i neúspešní.
11. Žalobcovia v reakcii na odvolanie žalovaných žiadali „výrok III“ napadnutého rozsudku potvrdiť. Poukazovali na to, že Dočasná miestna správna komisia prevzala „všetku správu obce“, z ktorého titulu jej predseda X. mal (okrem iného) oprávnenie podávať obecné vysvedčenia a podpisovať príslušné listiny. Opakovane popísali priebeh vykonania zápisu do pozemnoknižných vložiek, ktorý rešpektoval v danom období príslušné zákonné požiadavky. V tejto spojitosti uviedli, že oprávnenie namietať predmetný zápis v pozemkovej knihe mali pôvodne zapísaní spoluvlastníci, nie však žalovaní. Zároveň predmetné zápisy boli rešpektované i pri vykonávaní prác ROEP a do roku 2003 boli „J.“ zapísaní aj na dotknutých listoch vlastníctva. Sporné podiely si R. a jeho manželka nechali osvedčením o vydržaní neoprávnene zapísať na seba, keď zneužili skutočnosť, že dané podiely neboli prejednané v dedičskom konaní po K. J.. 12. V následnej reakcii, žalovaní zotrvali na svojom odvolaní; svoje tvrdenia označili za relevantné a argumentáciu protistrany za „nie relevantnú“. Zopakovali, že ako žalovaní (pasívne vecne legitimované osoby) boli/sú oprávnení namietať vlastníctvo žalobcov, resp. ich právnych predchodcov. 13. Na predmetné vyjadrenie (repliku) už žalobcovia nereagovali.
14. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaniach (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), z ktorého titulu zostali nedotknutými odvolaním nenapadnuté výroky o zamietnutí návrhu/žaloby, že žalovaní 1/ a 2/ nie sú vlastníkmi (presne vymedzených) podielov a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) v preskúmavanej časti rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.
15. Hoci negatívne určovacie výroky (smerujúce k určeniu, že žalovaní 1/ a 2/ nie sú vlastníkmi príslušných podielov k sporným nehnuteľnostiam) neboli predmetom odvolacieho prieskumu, je potrebné poukázať aj na predmetnú súvislosť. Pasívna vecná legitimácia žalovaných vyplýva z ich zápisu ako spoluvlastníkov k jednotlivým pozemkom v katastri nehnuteľností. Predpokladom pozitívneho určovacieho výroku je tak preukázanie opaku (nesprávnosti) dotknutých zápisov. Základom zápisu v prospech žalovaných do katastra nehnuteľností je osvedčenie o vydržaní vydané formou notárskej zápisnice JUDr. Ľudmily Kupkovej pod sp. zn. N 102/2003 dňa 7.4.2003.
16. Bez ohľadu na to, že predmetom osvedčenia sú desiatky pozemkov a stovky spoluvlastníckych podielov, vymedzenie skutočností, ktoré majú preukázať danosť (spolu)vlastníckeho práva R. a M. F., rod. M. (právnych predchodcov žalovaných), je nedostatočné. Nielenže z neho nie sú zrejmé žiadne náležité časové údaje, ktoré sú nevyhnutné na posúdenie dôvodnosti tvrdení žiadateľov o vydanie osvedčenia z hľadiska zásadných (priebežných) zmien v právnych úpravách súvisiacich otázok, ale vo vzťahu k odvodzovaniu nadobudnutia vlastníctva od konkrétnych subjektov/ /osôb posledne zapísaných v príslušných evidenciách (v pozemkovej knihe a na jej základe neskôr i v katastri nehnuteľností) neobsahuje osvedčenie o vydržaní žiadnu konkrétnu informáciu, umožňujúcu verifikáciu tvrdení žiadateľov o vydanie osvedčenia. 17. Takouto konkrétnou skutkovou informáciou rozhodne nie je formulácia „...ktorí podiely nadobudli pred II. svetovou vojnou na základe ústnych kúpnych a zámenných zmlúv s pôvodnými pozemnoknižnými spoluvlastníkmi, ako i so svojimi súrodencami“, ktorá je použitá v osvedčení o vydržaní (jeho str. 20). Predmetný nedostatok je významný aj z pohľadu zákonných požiadaviek na vydanie osvedčenia o vydržaní v zmysle § 63 zák. č. 323/1993 Z.z., ktorým (okrem iného) je vyjadrenie osôb, ktorým posledný zápis v katastri nehnuteľností preukazuje vlastnícke právo alebo ich právnych nástupcov. Už len z toho, že jedným z takýchto subjektov je (resp. v čase spísania notárskej zápisnice o vydržaní bol) i K., resp. jeho právni nástupcovia, je zrejmé, že osvedčenie o vydržaní z 7.4.2003 nezodpovedá zákonným požiadavkám. Nadväzne (minimálne v rozsahu sporných spoluvlastníckych podielov určite) je relevantne spochybnený zápis (spolu)vlastníckeho práva v prospech právnych predchodcov žalovaných, ku ktorému záveru dospel už okresný súd a ktorého východiská (zhodné s
prezentovaným postojom odvolacieho súdu) i z nich rezultujúce závery nie sú konkrétne spochybňované ani samotnými žalovanými.
18. Predmetným preukázaním opaku zápisov v katastri nehnuteľností nastala situácia, kedy spoluvlastnícke oprávnenie svedčí poslednému (predchádzajúcemu) evidovanému spoluvlastníkovi a tým je K. J. na základe zápisu v pozemnoknižnej vložke č. 630 pod B 30b (resp. čiastočne neskôr vo vložke 1440 pod B 9). Keďže údaje v pozemkovej knihe o vlastníctve mali z hľadiska hodnovernosti a záväznosti rovnakú povahu, ako aktuálne zápisy v katastre nehnuteľností (t.j. že sú hodnoverné a záväzné, kým sa nepreukáže ich opak), uvedené je významné aj z hľadiska dôkazného bremena v súdenej veci. Inými slovami, po preukázaní opaku aktuálnych zápisov v katastri nehnuteľností nie je povinnosťou žalobcov preukázať, že predmetný (predchádzajúci) zápis v pozemkovej knihe je správny, ale je povinnosťou žalovaných relevantne spochybniť právne účinky dotknutého zápisu.
19. Okresný súd správne poukázal na spojitosti zápisov/vpisov skutočných držiteľov do pozemkovej knihy v rozhodnom období a na fakt, že títo sa nezapisovali do pozemkovej knihy po uplynutí 32-ročnej vydržacej lehoty, ale po uplynutí výrazne kratších lehôt a na základe rozhodnutia súdu. Titulom zápisu do pozemkovej knihy tak nebolo vydržanie v pravom slova zmysle definovanom uhorským obyčajovým právom, platným na území dnešnej Slovenskej republiky až do roku 1950, ale uznesenie súdu o povolení zápisu v pozemkovej knihe. Neopodstatneným sa tak stávajú námietky žalovaných, že K. by do držby musel vstúpiť už v roku 1916 (1948-32), kedy bol ešte neplnoletou osobou.
20. Okresný súd taktiež správne vyhodnotil oprávnenie namietať neplatnosť vpisu do pozemkovej knihy, ktoré prináležalo osobe zapísanej v pozemkovej knihe pred vykonaním konkrétneho zápisu (t.j. nie žalovaným). Svojim charakterom išlo o rozväzovaciu podmienku; pokiaľ takáto osoba (výlučne ona) nezačala spor o výmaz titulom neplatnosti nadobudnutia, je nutné zápis považovať za platný a záväzný. Neobstojí preto argumentácia žalovaných, že aj oni môžu v súčasnosti namietať zápis do pozemkovej knihy z toho dôvodu, že pôvodní (resp. predchádzajúci pred osobami vpísanými na základe uznesenia súdu) spoluvlastníci neboli prítomní pri miestnom šetrení, resp. im nebolo predmetné uznesenie doručené. Tým, že dotknutí predchádzajúci pozemnoknižní spoluvlastníci toto svoje oprávnenie nevyužili, došlo ku právom predpokladanej konvalidácii („ospravedlneniu“) prípadných nedostatkov v procese vykonania zápisu. Žalovaní teda môžu z pozície pasívne legitimovaných osôb rozporovať vlastníctvo právneho predchodcu žalobcov, ale nie sú oprávnení na uplatnenie námietok týkajúcich sa procesu zápisu do pozemkovej knihy prislúchajúcich výlučne predchádzajúcim spoluvlastníkom zapísaným v pozemkovej knihe. 21. Žalovaní si celkovo (zrejme aj čiastočne tendenčne) zamieňajú vecnú nesprávnosť a nulitnosť právneho aktu/rozhodnutia štátneho orgánu. Prípadná vecná nesprávnosť súdneho rozhodnutia (napr. z dôvodu nedôsledností v procese predchádzajúcom jeho vydaniu) nie je dôvodom jeho nulitnosti. Takým by mohol byť nedostatok právomoci konajúceho orgánu. Je však nesporné, že rozhodnutie o povolení zápisov do pozemkovej knihy prináležalo okresnému súdu, jeho pozemnoknižnému oddeleniu, ktorý predmetné rozhodnutie v roku 1948 aj vydal.
22. Krajský súd pre úplnosť dodáva, že z dokazovania je zrejmé, že v archívoch sa už nenachádza celý súvisiaci spisový materiál. Z daného dôvodu nie je možné verifikovať, či k doručeniu uznesenia („výmeru“) predchádzajúcim spoluvlastníkom zapísaným v pozemkovej knihe došlo alebo nedošlo. Od uvedeného sa pritom odvodzovali aj odlišné lehoty, v ktorých títo spoluvlastníci mohli napadnúť zápis skutočného držiteľa do pozemkovej knihy. Z dokazovania však zároveň nevyplynulo, že by kedykoľvek po vykonaní daného zápisu do pozemkovej knihy v roku 1948 (t.j. po niekoľko desaťročí) bola napadnutá správnosť rozhodnutia súdu o povolení zápisu; čo relevantne vylučuje využitie oprávnenia predchádzajúcich spoluvlastníkov zapísaných v pozemkovej knihe.
23. Žalovanými tvrdenú nulitnosť uznesenia súdu o povolení zápisu do pozemkovej knihy nespôsobuje ani chýbajúca pečiatka konajúceho okresného súdu. Nielen následné (dňa 17.4.1948) vykonanie zápisu na jeho podklade robí z chýbajúceho odtlačku pečiatky bežnú administratívnu/úradnícku nedôslednosť. Predovšetkým však z rozhodovacej činnosti odvolacieho súdu (§ 186 ods. 1 CSP) je známe, že pri vykonávaní zápisov do pozemkovej knihy a vyhotovovaní im predchádzajúcich úkonov (vrátane uznesení konajúcich súdov; ich pozemnoknižných oddelení) nebolo striktné dodržiavanie formálno- právnych náležitostí pravidlom. Posudzované uznesenie pritom v plnej miere zodpovedá obdobným rozhodnutiam v pozemnoknižných veciach.
24. Hoci v oblasti vedenia pozemkovej knihy existovali ešte z čias Rakúsko-Uhorska, ako i z obdobia I. Československej republiky veľmi rozsiahle a podrobné (dnešnou terminológiou povedané) spravovacie poriadky, tieto sa viac nerešpektovali, ako rešpektovali. Názorným príkladom uvedeného je neprepísanie pôvodných pozemnoknižných protokolov do pozemnoknižných vložiek ani do konca vykonávania zápisov do pozemkovej knihy (plnohodnotne do roku 1950; fakultatívne a evidenčne ešte až do roku 1964), hoci uvedená povinnosť vyplývala z právnych predpisov prijatých ešte v 80-tych rokoch 19. storočia; či uvádzanie spoluvlastníckych podielov vo forme zlomku, hoci v pozemkovej knihe mali byť písané slovom. V dotknutých historických súvislostiach preto na formálne náležitosti rozhodnutí súdov nie je možné nazerať „dnešnou optikou“.
25. Krajský súd opakovane poukazuje na to, že v archívoch sa nezachoval celý spisový materiál (čo vo svojej podstate zodpovedá aj pravidlám archivácie/skartácie súdnych spisov), ale len samotné uznesenie a k nemu prislúchajúca zápisnica. Vyžadovanie dnes s odstupom takmer 70 rokov a s ním súvisiacou zásadnou zmenou spoločenských podmienok (osobitne v otázkach súkromného vlastníctva pôdy) od žalobcov, aby oni preukázali správnosť postupu súdu sa rovná vmanipulovaniu ich do situácie, ktorá nemá riešenie. Žiadať od žalobcov preukázať niečo, čo objektívne nemožno realizovať, znamená vo svojich dôsledkoch právo likvidovať. Právo totiž neexistuje preto, aby nerozumné a nespravodlivé dôsledky legitimizovalo, ale preto, aby prinášalo racionálne a spravodlivé usporiadanie vzťahov medzi jednotlivcami. Zároveň je dôležité poukázať na to, že žalobcovia, resp. ich právny predchodca nemohol ovplyvniť dôslednosť a náležitosť postupov v rozhodnom období konajúceho súdu, z ktorého titulu rozoberané hľadisko prístupu k naplneniu práva na súdnu a inú právnu ochranu je ešte zásadnejším. Osobitne, ak jeho súčasťou je i viera v práva nadobudnuté rozhodnutím štátneho orgánu.
26. Základom zápisu do pozemkovej knihy bolo súdne rozhodnutie, o ktorom - tak ako dnes - platí/platila prezumpcia vecnej správnosti. Na jej spochybnenie slúžilo oprávnenie dotknutých (predchádzajúcich) spoluvlastníkov zapísaných v pozemkovej knihe. Ako je už uvedené vyššie, k tomuto však nedošlo, a preto - aj na základe prezumpcie správnosti súdnych rozhodnutí - nie sú súdy konajúce v prejednávanom prípade v pozícii odvolacej/prieskumnej inštancie. Nadväzne nie je osobitnejšie významné, či postup Okresného súdu Čadca v roku 1948 bol právne perfektným pri zadovažovaní podkladov, čo sa viaže aj na získanie tzv. obecného osvedčenia. 27. Napriek konštatovanému žalobcovia predložením potvrdenia Ministerstva vnútra SR preukázali, že v rozhodnom období pôsobnosť MNV Makov vykonávala Dočasná miestna správna komisia, ktorej predsedom bol X.. Menovaný sa osobne zúčastnil pojednávania dňa 10.4.1948 a zápisnicu o danom úkone i podpísal. Z jej obsahu je nepochybné potvrdenie tam obsiahnutých údajov aj zástupcom MNV, ktorého pôsobnosti v danom čase vykonávala Dočasná miestna správna komisia. Vzhľadom na preukázanie rozpustenia MNV úradným archívnym dokumentom nemá zásadnejší význam informácia uvedená v publikácii o obci Makov, ktorá sa týka výlučne funkcionárov (predsedu a tajomníka) MNV a vôbec sa nezmieňuje o skutočnostiach jeho rozpustenia v roku 1948. V danej spojitosti okresný súd náležite uzavrel, že z okolnosti, že bezprostredne vo výmere Povereníctva vnútra z 5.4.1948 nie je uvedený tajomník Dočasnej miestnej správnej komisie, ktorá prevzala všetku správu v obci, neznamená, že v tejto funkcii nepôsobil práve pán Y. Súčasne je nutné dodať, že publikácia o obci Makov
- „Makov 1895-1995, 1720-1995“, ktorá bola predložená žalovanými, nie je štandardným historickým dokumentom vychádzajúcim z archívnych podkladov, ale viac populárno-vedeckou „spomienkou na roky minulé i dokladom pre roky budúce“ (ako ju priamo definuje jej úvodný text) vydanou bezprostredne samotnou obcou Makov. Uvedené zásadným spôsobom podmieňuje i jej preukaznú schopnosť, ktorá je v porovnaním s riadnym archívnym dokumentom nižšia.
28. Bez ohľadu na vyššie definované východiská a závery odvolacieho súdu, ktoré za rozhodujúce nepovažujú otázky týkajúce sa tzv. obecného osvedčenia, je nedôvodnou odvolacia námietka žalovaných, podľa ktorej vládne nariadenie č. 114/1943 Sl.z. nebolo v roku 1948 súčasťou právneho poriadku ČSR. Pokiaľ žalovaní poukazujú v tejto spojitosti na ústavný dekrét prezidenta republiky z 3.8.1944 o obnovení právneho poriadku, nedôsledne vykladajú jeho obsah a dôsledky. V zmysle článku 1 ods. 2 síce predpisy vydané od 30.10.1938 sa nepovažovali za súčasť československého právneho poriadku, ale bolo ich možné používať aj naďalej, ak sa nepriečili demokratickým zásadám (článok 2). Takýto rozpor vo vzťahu k podrobnostiam zápisov do pozemkovej knihy za situácie nekodifikovanosti občianskeho práva na území dnešnej SR až do roku 1950 a existencie zásadných rozporov medzi faktickým stavom a stavom pozemnoknižným konštatovať rozhodne nemožno. Výslovne vylúčená bola
len aplikácia predpisov vydaných od 30.10.1938 v oblasti trestného práva, súdneho konania trestného, práva osobného a práva rodinného.
29. Z doteraz konštatovaného je zrejmé, že odvolacie námietky žalovaných nie sú dôvodné. Keďže odvolací súd nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), v preskúmavanej meritórnej časti napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny. 30. Vecne správne je napadnuté rozhodnutie aj v otázke náhrady trov konania pred súdom prvej inštancie. Je nepochybné, že v rovnakom rozsahu boli obe sporové strany úspešné, ako i neúspešné, čo podmieňuje záver o nepriznaní náhrady trov žiadnej z nich (v čase rozhodovania okresného súdu podľa § 142 ods. 2 O.s.p.; aktuálne podľa § 255 ods. 2 CSP). Pokiaľ sa žalobcovia rozhodli požadovať/ uplatňovať súčasne negatívny i pozitívny určujúci petit o totožnom hmotnom predmete, pričom pozitívne určenie vo svojej podstate negatívny petit subsumuje, zaťažuje ich následok čiastočného (polovičného) neúspechu v konaní vyplývajúci z takéhoto spôsobu uplatňovania práva. Žalobcovia ani neuviedli, prečo by mal byť neúspech ohľadne negatívnych určujúcich výrokov len nepatrný v porovnaní s úspechom ohľadne pozitívneho určujúceho výroku.
31. V odvolacom štádiu konania v otázkach nároku na náhradu jeho trov je však situácia už odlišná. Zamietajúce výroky (o negatívnom určení) neboli odvolaním napadnuté a teda ani neboli predmetom odvolacieho prieskumu. Následne je nutné konštatovať, že v meritórnej časti mali žalobcovia v odvolacom konaní plný úspech. 32. Zároveň však nie je možné prehliadať ich neúspech v časti týkajúcej sa náhrady trov prvoinštančného konania. Pri pomerovaní významu meritórneho rozhodnutia a rozhodovania o trovách konania krajský súd vychádzal z kritéria zásadnej významnosti meritórneho rozhodnutia odstraňujúceho stav právnej neistoty, z ktorého titulu úspech žalobcov ustálil v odvolacom konaní v rozsahu 75%.
33. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 ods. 1 CSP. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.