Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_14CoE-4-2017.pdf
PDF · 89.28 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoE/4/2017
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu U.. U. B. a členov senátu L.. K. M. a L.. E. E. v exekučnej veci oprávneného: P., s.r.o., P. XX, V., C. XX XXX XXX zastúpeného advokátskou kanceláriou I. P., s.r.o., T. 4, V., C. XX XXX XXX proti povinnej: L. X., nar. XX.X.XXXX, D. 21/XX, XXX XX F. B. o vymoženie XXX,XX eura s príslušenstvom vedenej súdnym exekútorom L.. E. M., P.., W. úrad V., K. XX, V. pod EX XXXXX/XXXX, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. 10Er/433/2015-17 zo dňa 31.5.2016 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie.
J. n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením exekučné konanie zastavil a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre vymoženie pohľadávky oprávneného na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie a rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. zo dňa XX.X.XXXX sp. zn. SR XXXXX/XX. Citujúc ustanovenia § 251 ods. 4, § 103, § 104 ods. 1 prvá veta a § 159 ods. 3 O. s. p. uviedol, že skôr ako realizoval svoju prieskumnú právomoc podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) skúmal všeobecné podmienky konania. Zistil, že na tomto okresnom súde bolo vedené exekučné konanie pod sp. zn. XXEr/XXX/XXXX, kde vystupovali ako účastníci totožné subjekty ako v tomto exekučnom konaní a ktorého predmetom bol tiež nútený výkon rozhodnutia týkajúci sa nároku oprávneného proti povinnej vo výške XXX,XX eura s prísl. Zo súdneho spisu sp. zn. XXEr/ XXX/XXXX vyplýva, že totožný oprávnený ako v tomto konaní navrhol vykonať exekúciu na základe rovnakého exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku č. XXXXX/XX, ktorý vydal dňa XX.X.XXXX Stály rozhodcovský súd zriadený Slovenskou rozhodcovskou, a.s.. V predmetnej veci uznesením zo dňa XX.XX.XXXX exekučný súd zastavil exekučné konanie podľa § 44 ods. 3 Exekučného poriadku po právoplatnosti uznesenia zo dňa X.X.XXXX, ktorým bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá pre neprijateľnú zmluvnú podmienku. Súd prvej inštancie s poukazom na tieto zistenia uzavrel, že v predmetnej veci ide o prekážku „res iudicata“, ktorá je neodstrániteľnou prekážkou konania, preto exekučné konanie zastavil. O trovách exekučného konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p., podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.
3. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvej inštancie rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, že účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutia vo veci a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Oprávnený poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa XX.XX.XXXX sp. zn. II ÚS XXX/XXXX a taktiež na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa XX.XX.XXXX sp. zn. C- XXX/XX V. P. V. Zrt proti N. N., X. N.. V zmysle tohto rozsudku v každom prípade musí vnútroštátny súd pri vykonávaní práva Únie dodržovať požiadavky na účinnú súdnu ochranu práv, ktoré oprávnení vyvodzujú z práva Únie, tak ako je garantovaná čl. 47 Charty základných práv Európskej únie. K týmto požiadavkám patrí zásada kontradiktórnosti, o ktorej Súdny dvor rozhodol, že táto vo všeobecnosti nepriznáva každému účastníkovi konania len právo oboznámiť sa s listinami a pripomienkami predkladanými súdu protistranou a vyjadrovať sa k nim, ale tiež zahŕňa právo účastníka konania oboznamovať sa a vyjadrovať sa k právnym dôvodom na ktorých chce súd založiť svoje rozhodnutie uplatňovanými ním ex offo. Zásada kontradiktórnosti však vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý v rámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Za nutné považoval konštatovať, že činnosťou súdu nastalo ústavne neakceptovateľné porušenie práv, keď exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice 93/13/ES svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im možnosť vyjadriť sa k nej, alebo k prípadnému stanovisku povinného. Rovnako bol názoru, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom - ak tak navrhne dodávateľ - v rozhodcovskom konaní je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) OZ neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky by nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods.1 smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológii a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva aj ubezpečenie sa, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. V súvislosti s uvedenou právnou argumentáciou poukázal na podstatné rozhodnutia európskych súdov (nemeckých a českých), z ktorých je zrejmé, že samotné podriadenie sa rozhodcovskému súdu na základe rozhodcovskej doložky nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, pretože obe strany stoja pred rozhodcovským súdom v rovnakých pozíciách a ak je rozhodca vopred menovaný, je tu daná istota ohľadne rozhodujúcej osoby. Podľa oprávneného súd prvej inštancie rozhodol nad rámec zverenej právomoci, keď sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 41 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 zákona č. 244/ 2001 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „Zákon o rozhodcovskom konaní“) postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. K takémuto konaniu navyše dochádza za situácie, kedy už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, nerozhoduje o zrušení rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Všeobecný súd nie je povinný zaoberať sa skúmaním, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s právnymi predpismi. Podľa jeho názoru musí exekučný súd nakladať s rozhodcovským rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu a nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Oprávnený žiadal, aby súd postupom podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania o súlade § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky. K odňatiu možnosti konať pred súdom uviedol, že k nemu došlo tým, že podľa jeho názoru exekučný súd porušil okrem iného princíp legality, zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinnou na strane jednej a oprávneným na strane druhej, kedy povinná mala zabezpečený výkon všetkých práv a oprávnený mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie, a to z dôvodu jeho postavenia ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov.
Namietal, že oprávnený nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení a nemal možnosť ani ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu. Povinnej však dal nezákonne dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného, došlo k zmareniu exekúcie. Uviedol, že je voči povinnej v pozícii veriteľa, ktorému nebol uhradený jeho legitímny dlh a nútene ho preto voči povinnej vymáha. Exekučný súd vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci, čím porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. V podanom odvolaní tiež namietal, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, a tým bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom, resp. konanie má inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci. Oprávnený uviedol, že exekučný súd vo veci nevykonal dokazovanie zákonným spôsobom a účastníci nemali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. V poslednom bode podaného odvolania oprávnený tiež nesúhlasil s posúdením rozhodcovskej doložky, ktorá založila právomoc rozhodcovského súdu, za neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi. Mal za to, že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Rozhodcovskú doložku považoval oprávnený za platnú, nakoľko účastníkom zmluvy bola daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo riadny súd. Oprávnený taktiež namietal posúdenie zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere. Uviedol, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere uzatvorenej podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom v zmysle § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka. Navyše aj strany zmluvy si v bode 19 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dohodli, že všetky právne vzťahy medzi nimi vzniknuté sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Podľa oprávneného Zmluvu o úvere nebolo možné podradiť pod právny režim zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch z dôvodu, že nespĺňa charakter spotrebiteľského úveru vymedzený v § 2 písm. b) a § 4 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že predmetom úverov poskytnutých oprávneným sú peňažné prostriedky a nie tovar alebo služby, preto zmluvy o úvere nemôžu ani obsahovať náležitosti podľa § 4 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch a poukázal tiež na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zaslanie upomienky. Uviedol, že tento úrok má sankčný charakter, že oprávnený pri poskytnutí úveru nevyžaduje žiadne zabezpečenie a výška úroku je primeraná vzhľadom na obchodné riziko oprávneného. Odvolávanie sa na dobré mravy pri posudzovaní výšky úroku z omeškania nie je podľa oprávneného dôvodné v prípade, keď si povinná svoje povinnosti zo zmluvy nesplnila.
4. Súdny exekútor a povinná sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrili, odvolanie bolo doručené súdnemu exekútorovi dňa XX.X.XXXX a povinnej dňa XX.X.XXXX.
5. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok ďalej len „C.s.p.“) po zistení, že odvolanie podal oprávnený v zákonnej lehote, prejednal odvolanie podľa § 379 a § 380 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania, pretože nejde o odvolanie, na prejednanie ktorého je podľa § 385 C.s.p. potrebné nariadiť pojednávanie a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
6. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia (§ 387 ods. 2 C. s. p.), na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného odvolací súd uvádza nasledovné:
7. Oprávnený v rozsiahlom odvolaní namieta správnosť záverov súdu prvej inštancie, ktoré v napadnutom uznesení však súd neurobil, k dôvodu zastavenia exekučného konania - prekážke rozhodnutej veci nezaujal žiadne stanovisko.
8. Podľa § 230 C. s. p. ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova.
9. Podľa § 161 ods. 1 C.s.p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
10. Podľa § 161 ods. 2 C. s. p. ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
11. Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej zistenie, keďže ide o neodstraniteľný nedostatok podmienky konania, v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania
(§ 161 ods. 1 a 2 C. s. p.). Prekážka rozsúdenej veci nastáva, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, keď ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený. O totožnosť účastníkov ide v prípade, ak tí istí účastníci vystupujú aj v novom konaní, a to bez ohľadu na to, či majú rovnaké osoby v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie a konanie sa týka tých istých osôb aj vtedy, keď v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.
12. Ustanovenie § 230 C. s. p. sa uplatní nielen v sporovom konaní, ale platí aj pre nesporové konanie vrátane konania exekučného, čo vyplýva z ustanovenia § 9a ods. 1 Exekučného poriadku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.10.2013 sp. zn. 5Cdo 16/2013).
13. Exekučný poriadok nemá ustanovenia, ktoré by upravovali preukážku rozhodnutej veci, preto pre exekučné konanie je potrebné podľa ustanovenia § 9a ods. 1 Exekučného poriadku použiť príslušné ustanovenia Civilného sporového poriadku. V prípade, ak exekučný súd zistí, že medzi tými istými účastníkmi konania sa na základe rovnakého exekučného titulu už skôr viedlo iné exekučné konanie pre vymoženie nároku z totožného exekučného titulu, musí posúdiť, či rozhodnutie v skoršej veci založilo prekážku res iudicata. Ak totiž exekučný súd napríklad zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu nepreukázania, že exekučný titul je vykonateľný, toto rozhodnutie nezakladá prekážku rozhodnutej veci a oprávnený môže podať opätovne, potom, ako sa stal exekučný titul vykonateľným, nový návrh na vykonanie exekúcie. Prekážku rozhodnutej veci však zakladá rozhodnutie exekučného súdu, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto, že notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok ako exekučné tituly nie sú materiálne vykonateľné. Aj rozhodnutia o zastavení exekúcie môžu, ale nemusia zakladať preukážku res iudicata. V prípade zastavenia exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, takéto rozhodnutie nezakladá prekážku rozhodnutej veci a oprávnený môže podať opätovne návrh na vykonanie exekúcie na základe toho istého exekučného titulu. Prekážku rozhodnutej veci však zakladá napríklad rozhodnutie, ktorým bola exekúcia zastavená z dôvodu, že po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané, alebo z dôvodu, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným.
14. V posudzovanej veci súd prvej inštancie zistil, že oprávnený už skôr podal proti povinnej návrh na vykonanie exekúcie na základe rovnakého exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. zo dňa XX.X.XXXX sp. zn. SR XXXXX/ XX vedený na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 16Er 369/2010. Uznesením zo dňa 3.9.2010 v uvedenej exekučnej veci súd prvej inštancie žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol a následne uznesením z 18.11.2010 exekúciu zastavil. Uznesenie o zastavení exekúcie nadobudlo právoplatnosť dňa 30.11.2010. Z odôvodnenia tohto uznesenia vyplýva, že exekučný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora pre nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu.
15. Oprávnený v odvolaní nespochybňuje záver súdu prvej inštancie, že v tejto veci navrhol vykonať exekúciu proti tej istej povinnej na základe toho istého exekučného titulu, ako vo veci vedenej na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 16Er 369/2010. Ak exekučný súd v uvedenom konaní právoplatne rozhodol, že rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul nie je spôsobilým byť podkladom pre nútený výkon rozhodnutia, potom toto rozhodnutie založilo prekážku právoplatne rozhodnutej veci pre predmetné konanie, v ktorom oprávnený navrhol vykonať exekúciu na základe toho istého rozhodcovského rozsudku ako nulitného rozhodnutia.
16. Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil, pretože je vo výroku vecne správne.
17. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný a ostatným účastníkom preukázateľné trovy tohto konania nevznikli.
18. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Podľa § 424 C.s.p. dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).
V dovolaní sa podľa § 428 C. s. p. popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C. s. p.). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.).