Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

21Co/173/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členiek senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Elišky Wagshalovej v spore žalobkyne N. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom M., A. XXXX/XX, právne zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Igor Šafranko, so sídlom vo Svidníku, ul. Sov. hrdinov 163/66 proti žalovanému POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, v konaní o ochranu spotrebiteľa, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 28C/89/2014-82 zo dňa 10.12.2014 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k. 28C/89/2014-137 zo dňa 22.06.2016, jednohlasne takto

rozhodol:

I. Potvrdzuje sa rozsudok v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo výroku o určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky.

II. Zrušuje sa rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia sa vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobkyni 968 eur do 3 dni od právoplatnosti tohto rozsudku, určil, že zmluvná podmienka v Zmluve o úvere č. 806300630 z 30.08.2011, obsiahnutá vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, v bode 11./ „Dlžník uznáva dlžnú sumu vrátane poplatku v celej výške na základe tejto zmluvy ako svoj dlh voči veriteľovi, čo do dôvodu aj výšky tak, ako je uvedené v tejto zmluve. Tretina poplatku predstavuje dohodnutý úrok a zvyšné dve tretiny zahŕňajú náklady na vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou“, je v časti „... a zvyšné dve tretiny zahŕňajú náklady na vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou“, neprijateľnou zmluvnou podmienkou a žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania na účet právneho zástupcu žalobkyne vo výške 574,13 eur v lehote 3 dni od právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí poukázal na ust. § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 107 ods. 1 a 2, § 153 ods. 4 a § 451 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka. Vo vzťahu k tvrdeniam žalovaného o tom, že sa nejedná o spotrebiteľskú zmluvu, keďže žalobkyňa podpísala dodatok k úveru, kde uviedla, že daný úver si berie na nákup výpočtovej techniky za účelom výkonu zamestnania uviedol súd prvej inštancie, že sú zavádzajúce a vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že vystupovala žalobkyňa od začiatku v tomto úverovom vzťahu ako spotrebiteľka. Žalobkyňa v konaní preukázala, že to nebola pravda a túto skutočnosť nikdy spoločnosti Pohotovosť neuviedla. Súd prvej inštancie preskúmaval platnosť zmluvnej podmienky určenej vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, že poplatok v časti 2/3-ín zahŕňa náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere. Zistil, že v danom prípade podľa bodu 11 Všeobecných obchodných podmienok žalovaného 1/3 poplatku

predstavuje dohodnutý úrok a 2/3 náklady za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy vrátane s tým spojenej administratívy. V prípade žalobkyne úrok predstavoval 80 eur za dva mesiace a administratívny poplatok 160 eur (20% z úveru). Úrok vo výške 80 eur za dva mesiace z úveru 800 eur predstavuje mesačne 5% a v prepočte na rok by činil 60% p.a. Z internetovej stránky NBS pritom súd prvej inštancie zistil, že priemerná úroková sadzba v decembri 2010 pri spotrebiteľských úveroch so splatnosťou do jedného roka bola len 7,56% p.a.. Dohodnutý úrok je preto nepochybne minimálne v rozpore so zásadou dobrých mravov pre jeho neúmernú výšku a preto zmluva s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka nemôže byť v tejto časti platná. Administratívny poplatok predstavuje 20% z úveru. Tento poplatok, ako to vyplýva z VOP je za spísanie zmluvy a príslušnú administratívu. Podľa názoru súdu prvej inštancie požadovanie úhrady administratívneho poplatku je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, keďže dodávateľ vyžaduje od spotrebiteľa splnenie finančného záväzku za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané. Na základe uvedeného súd prvej inštancie vyhodnotil celú odplatu za poskytnutý úver ako neprimeranú a neplatnú. Vo vzťahu k námietke žalovaného tykajúcej sa premlčanie vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 968 eur uviedol, že žalobkyňa si brala úver v auguste 2011, k zaplateniu úveru došlo v auguste 2012, žaloba bola podaná v marci 2014. Preto s poukazom na ustanovenia o premlčaní a dvojročnej lehote pri bezdôvodnom obohatení dospel k záveru, že nie je možné na premlčanie prihliadať a k premlčaniu tohto nároku nedošlo. Vo vzťahu k samotného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia mal za to, že s poukazom na vyhlásenie neprijateľnosti tejto zmluvnej podmienky ohľadne poplatkov vo výške 968 eur má žalobkyňa právo na vrátenie len v časti poskytnutej istiny a to vo výške 1.000 eur, a keďže žalobkyňa preukázala, že žalovanému zaplatila 1.968 eur, rozhodol, že žaloba žalobkyne v časti o zaplatenie 968 eur z titulu bezdôvodného obohatenia je dôvodná. Súd prvej inštancie priznal úspešnej žalobkyni náhradu trov konania za trovy právneho zastúpenia v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. celkovo vo výške 574,13 eur.

3. Proti tomuto rozsudku podal celom rozsahu v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Namietal, že v konaní došlo k vadám tým, že súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nerozhodol do termínu pojednávania o jeho vznesenej námietke miestnej príslušnosti doručenej súdu dňa 22.04.2014 a vec aj napriek náležitému ospravedlneniu neúčasti žalovaného prejednal bez jeho prítomnosti, čim jednoznačne došlo k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Ďalej žalovaný namietal, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pretože vo veci rozhodoval síce vecne, ale nie miestne príslušný súd a teda neboli splnené podmienky za ktorých môže súd konať. V danej veci je miestne príslušný súd Okresný súd Bratislava I s poukazom na ust. §§ 84 a 85 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, pričom túto skutočnosť namietal pri svojom prvom úkone. Týmto konaním zároveň došlo k závažnému porušeniu ústavného práva podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR. Považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie za nepreskúmateľné, keď z odôvodnenia rozsudku nie je vôbec zrejmé akými úvahami sa súd riadil a aké ustanovenia právnych predpisov na daný skutkový stav aplikoval, pričom samotné odôvodnenie rozsudku vykazuje množstvo zmätočných informácii. Nedostatočné odôvodnenie, ktoré bráni účastníkovi účinne sa brániť je podľa názoru žalobcu možné považovať za odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom. Podotkol, že on v konaní žiadnu námietku premlčania nevzniesol vo vyjadrení k žalobnému návrhu, pričom to je datované 22.04.2014 a nie 11.1.2014. Namietal taktiež nesprávne právne posúdenie, keď zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú ustanovuje zákona. Súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s argumentáciou žalobcu tykajúcej sa nemožnosti súdu zneplatniť zmluvnú podmienku tykajúcu sa cenového dojednania, ktorá je obsahom jeho vyjadrenia zo dňa 29.10.2014. Zmluvu o úvere nie je možné považovať ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný razantne popieral status žalobcu ako spotrebiteľa. Žalobkyňa pri uzatváraní zmluvy vyhlásila, že poskytnuté peňažné prostriedky si berie na účel zamestnania, ktorý vylučuje záver o tom, že v tomto právnom vzťahu pôsobí ako spotrebiteľ. Odmietal, že zmluvná podmienka týkajúca sa poplatku za náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy je neprijateľná. V čase uzavretia zmluvy medzi žalobcom a žalovaným neexistovalo žiadne zákonne obmedzenie zakazujúce poskytovať úver či už spotrebiteľom alebo osobám , ktoré nie sú spotrebiteľmi. Veriteľ, teda žalovaný, môže požadovať v súvislosti poskytnutím úveru okrem úroku z úveru aj poplatok za jeho poskytnutie. Všeobecné určenie jeho neprijateľnosti je preto v hrubom rozpore s právami spotrebiteľa, ktoré mu priznáva plátna legislatíva. Navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.

4. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá uviedla, že z odvolacej námietky žalovaného sa nedá zistiť, prečo by mal byť miestne príslušným súdom Okresný súd Bratislava I. Ku skutočnosti, že ide o spotrebiteľskú zmluvu sa už vyjadrila pri pojednávaní dňa 13.10.2014. V ust. § 52 ods. 4 Občianskeho

zákonníka sa nespomína zamestnanie a popieranie jej statusu ako spotrebiteľa, nemá oporu v zákone. Taktiež uviedla, že zmluva o úvere neobsahuje náležitosti vyžadované zákonom č. 129/2010 Z.z. a to ročnú úrokovú sadzbu, RPMN a priemernú RPMN a preto je bezúročná a bez poplatkov ako aj to, že poplatok tykajúci sa administratívnych nákladov nie je možné považovať za podmienku vymedzujúcu samotnú podstatu zmluvného vzťahu, pretože ide o vedľajší predmet zmluvy a súdnemu prieskumu podlieha. Administratívny poplatok je neurčitý, keďže zo zmluvy nie je zrejme ktoré konkrétne úkony si žalovaný v súvislosti s ním spoplatňuje a navyše je neprijateľné, aby poplatok za niečo ako technickú podporu závisel na výške poskytnutého úveru. Navrhla potvrdiť rozsudok ako vecne správny a priznať náhradu trov odvolacieho konania, za vyjadrenie k odvolaniu.

5. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2 C.s.p., vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné.

6. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného ku dňu uzavretia zmluvy, spotrebiteľskou zmluvou je každá bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

7. Podľa § 52 ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka účinného ku dňu uzavretia zmluvy, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

8. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného ku dňu uzavretia zmluvy, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

9. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka účinného ku dňu uzavretia zmluvy, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

10. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, spotrebiteľským úverom je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

11. Ako vyplýva z obsahu spisu a vykonaného dokazovania strany sporu dňa 30.08.2011 uzavreli formulárovú zmluvu o spotrebiteľskom úvere formou predtlače, ktorou žalovaný ako veriteľ poskytol žalobkyni ako dlžníčke bezúčelový spotrebiteľský úver vo výške 1000 eur s poplatkom vo výške 968 eur, ktorý mala žalobkyňa splatiť v 12 mesačných splátkach po 164 eur.

12. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý žalobkyni túto charakteristiku spĺňa. Súčasťou zmluvy o úvere boli bez akýchkoľvek pochybností všeobecné obchodné podmienky úveru, ktoré žalobkyňa ovplyvniť nemohla, nakoľko boli už vopred pripravené pre veľký počet spotrebiteľov. Žalovaný má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a v priebehu odvolacieho konania nebolo žalovaným preukázané, aby úver poskytol žalobcovi za účelom výkonu obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti žalobcu. S prihliadnutím na možný výskyt zastierania skutočného účelu uzatvorenia zmluvy má v prípade pochybnosti dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ. Existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že nespotrebiteľský charakter musí byť preukázaný bezpečne spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže v žiadnom prípade byť len všeobecný, nič nehovoriaci údaj o poskytnutí úveru na výkon povolania,

zamestnania, resp. podnikania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aký konkrétny súvis má výkon povolania, zamestnania resp. podnikateľská činnosť s uzatvorením konkrétnej zmluvy a či dlžník pri uzatváraní zmluvy skutočne konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Túto dôkaznú povinnosť si žalovaný nesplnil, čo má na posudzovanie právneho vzťahu vzniknutého medzi účastníkmi rovnaký vplyv, ako keby v zmluve účel jej uzatvorenia uvedený nebol. Za stavu, že žalobkyňa poprela, že by brala úver za účelom nákupu výpočtovej techniky, pričom predmetný úver si brala za účelom splatenia dlhov v domácnosti a posledných 12 rokov pracuje žalobkyňa ako robotníčka v zamestnaneckom pomere v spoločnosti, kde sa vyrábajú žalúzie (zápisnica o pojednávaní zo dňa 13.10.2014) a predmetnú zmluvu o úvere vypĺňal nesporne žalovaný, tvrdenie o žalovaného o nespotrebiteľskom charaktere zmluvného vzťahu, nemôže obstáť.

13. V samostatnej zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedené, že ju účastníci uzavreli podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov. Z uvedeného je podľa odvolacieho súdu zrejmé, že na predmetnú zmluvu je nutné aplikovať ustanovenia, ktoré sa týkajú spotrebiteľských zmlúv, upravené jednak v Občianskom zákonníku, jednak v zákone č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov.

14. Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa, podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa, aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok (čl. 6 bod 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách).

15. Odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora z 27.2.2014 vo veci sp. zn. C-470/2012, bod 41, v ktorom Súdny dvor výslovne deklaroval, že „Možnosť súdu skúmať nekalosť zmluvnej podmienky aj bez návrhu, predstavuje vhodný prostriedok na dosiahnutie výsledku stanoveného v čl. 6 Smernice 93/13, teda zabraňuje tomu, aby bol jednotlivý spotrebiteľ viazaný nekalou podmienkou a zároveň na dosiahnutie cieľa stanoveného v čl. 7 tejto Smernice, pretože takéto preskúmanie môže mať odrádzujúci účinok smerujúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi, zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky z 21.11.2012, Kofidis, C-473/00 Zb. a Monta ca Claro C-168/05 Zb.)“.

16. Neprijateľné podmienky nie sú taxatívne vypočítané a súdna prax ich môže judikovať so zreteľom na skutkové a právne okolností prípadu. Súdy členských štátov môžu judikovať, ktoré zmluvné podmienky sú nekalé (porov. C 237/02, Freiburger Kommunalbauten cit. ,„Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka, ako je tá, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 93/13 ako nekalú.“

17. Občiansky zákonník obsahuje demonštratívny výpočet neprijateľných zmluvných podmienok. To znamená, že súdu nebráni žiadna prekážka, aby vyvodil dôsledky zo zmluvného dojednania v štandardnej formulárovej zmluve, ak spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom, v neprospech spotrebiteľa podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

18. V danom prípade podľa bodu 11 Všeobecných obchodných podmienok žalovaného 1/3 poplatku predstavuje dohodnutý úrok a 2/3 náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy, vrátane s tým spojenej administratívy. V časti poplatku, ktorá má pripadať na náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy, tak v prípade žalobkyne administratívny poplatok predstavuje 64,53 % z úveru (odplata 968 eur pri úvere 1000 eur na 12 mesiacov predstavuje 96,8 % ročne, z čoho 2/3 sú 64,53 %).

19. Podľa názoru odvolacieho súdu spotrebiteľ by mal platiť administratívny poplatok len za dodané skutočné plnenie. Preto musí byť predmet administratívneho poplatku určitý a musí byť v primeranej výške. Ak tieto atribúty nie sú splnené, spôsobuje to značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa; ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, teda neplatnú podmienku v zmluve v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka.

20. Zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavretej medzi stranami sporu, ani zo všeobecných obchodných podmienok nevyplýva za čo vlastne žalobkyňa ako spotrebiteľka platí poplatok, čím absentuje požiadavka jeho určitosti. V konaní absentuje dôkaz, že žalobkyňa ako spotrebiteľ bola s jeho

podstatou oboznámená, poplatok nie je náležite špecifikovaný a viaže sa na bližšie neurčité náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Žalobkyňa ako spotrebiteľ tak platí za niečo, čo po materiálnej stránke jej vôbec nebolo dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (takzvaná teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch). Pri spotrebiteľských úveroch je pritom nevyhnutné, aby dohodnutými poplatkami sa platilo za skutočné plnenie spotrebiteľovi a v jeho záujme. Je pritom za hranicou rozumného úsudku, aby poplatok dosahujúci výšku polovice sumy poskytnutého úveru sledoval výdavky spojené s administratívnou činnosťou. (pozri rozsudok Krajského súdu v Prešove vo veci 18Co/109/2011 z 21.11.2011)

21. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná, ale aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s ratio legis zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná. Súd prvej inštancie tak mohol takúto zmluvnú podmienku posudzovať ako neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 Občianskeho zákonníka v spojení s § 153 ods. 3 O.s.p. v znení účinnom v čase rozhodovania súdu prvej inštancie.

22. Odvolací súd naviac poukazuje na to, že neprijateľnosť takejto zmluvnej podmienky už bola judikovaná rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 11C 42/2012 zo dňa 13.9.2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Prešov sp. zn. 5Co 219/2013 zo dňa 21.8.2014, ako aj rozsudkom Okresného súdu Prešov, sp. zn. 17C 212/2014 zo dňa 15.12.2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 15Co 118/2015 zo dňa 22.7.2015, v dôsledku čoho je žalovaný podľa § 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka povinný zdržať sa používania takejto podmienky v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi.

23. Naliehavý právny záujem žalobkyne - spotrebiteľa na určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve vyplýva priamo zo zákona (§ 53a Občianskeho zákonníka). Takýmto určením sa napĺňa cieľ Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách zabrániť neustálemu používaniu neprijateľnej zmluvnej podmienky. Naliehavý právny záujem je daný aj z dôvodu právnej istoty v otázke skutočnej výšky dlhu. Preto ho spotrebiteľ nemusí preukazovať.

24. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovaného o tom, že predmetom prieskumu nemôžu byť zmluvné dojednania týkajúce sa primeranosti ceny odvolací súd uvádza, že administratívny poplatok, ktorý je obsiahnutý vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, nie je dojednaním týkajúcim sa hlavného predmetu plnenia, a teda podlieha prieskumu podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Súdnemu prieskumu v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka nepodlieha hlavný predmet plnenia a primeranosť ceny (úver a úrok). Administratívny poplatok nepredstavuje cenu hlavného predmetu plnenia, pretože túto odráža úrok z úveru.

25. Žalovaný v odvolaní namietal, že konaním súdu prvej inštancie došlo k závažnému porušeniu ústavného práva podľa čl. 48 ods. Ústavy SR, keď vec prejednával a rozhodoval miestne nepríslušný súd, pričom on vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Prešov a mal za to že na vec je príslušný Okresný súd Bratislava I. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že je v danej veci miestne príslušný s poukazom na § 87 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len ,,O.s.p.“) účinného do 30.06.2016. Odvolací súd sa názorom súdu prvej inštancie stotožňuje. Podľa dôvodovej správy k zneniu ustanovenia § 87 písm. O.s.p. Zákonom č. 384/2008 Z. z. je rozšírenie miestnej príslušnosti, danej na výber príspevkom k rozšíreniu ochrany spotrebiteľa vnútroštátnymi orgánmi členských štátov Európskej únie. Je nepochybné, že žalobkyňa je spotrebiteľom v zmysle § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka a žalovaný je dodávateľom v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka. V takomto prípade je významné len to, že spor vznikol zo zmluvy, ktorá má povahu spotrebiteľskej zmluvy. Ustanovenie § 87 písm. f/ O.s.p. umožňuje spotrebiteľovi, aby podal žalobu okrem všeobecného súdu žalovaného aj na súde, v obvode ktorého má svoje bydlisko (Prešov). Keďže žalobkyňa toto právo voľby miestnej príslušnosti využila, došlo tým k založeniu miestnej príslušnosti Okresného súdu Prešov.

26. Odvolacia námietka žalovaného, že mu súd prvej inštancie nerozhodnutím o jeho námietke miestnej nepríslušnosti na prejednanie a rozhodnutie veci a súčasne uskutočnením pojednávania v jeho neprítomnosti odňal možnosť konať pred súdom tiež nie je dôvodná. Z ustanovenia § 167 ods. 1 druhá veta O. s. p. síce vyplýva možnosť súdu o podmienkach konania (t.j. vrátane miestnej príslušnosti)

rozhodnúť vo forme uznesenia, Občiansky súdny poriadok však v ustanovení § 105 ods. 1 a 2 O. s. p. nezakotvoval povinnosť súdu rozhodnúť o podanej námietke účastníka konania o nedostatku miestnej príslušnosti súdu na prejednanie a rozhodnutie veci, keď výslovne zakotvuje len povinnosť svoju miestnu príslušnosť skúmať a v závislosti na výsledku tohto skúmania neodkladne postúpiť vec inému súdu bez rozhodnutia alebo pokračovať v konaní o podanom návrhu. Z postupu súdu v konaní a odôvodnenia napadnutého rozsudku zjavne vyplýva, že súd prvej inštancie na námietku žalovaného svoju miestnu príslušnosť skúmal a dospel k záveru, že je miestne príslušný na prejednanie a rozhodnutie veci a svoj názor v odôvodnení rozsudku primerane vysvetlil.

27. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom vo výroku o určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky podľa ust. 387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

28. Vo vzťahu k rozhodnutiu súdu ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu uvedenú vo vyhovujúcom výroku odvolací súd udáva nasledovne .Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami strany sporu, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia v zmysle citovaného § 220 ods. 2 C.s.p., pričom strane sporu musí dať odpoveď na podstatné zásadné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo strany a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého rozhodnutia. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv strany na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konania spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP, porovnaj napr. rozsudok Garciaruiz v Španielsko z 21.01.1999) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29.5.1997, Hikgins c. Francúzsko z 19.02.1998.

29. Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“

30. Riadne a presvedčivo vyargumentované odôvodnenie súdneho rozhodnutia je logicky jedna z nevyhnutných podmienok preskúmateľnosti a zrozumiteľnosti rozhodnutia súdu, pričom súd je povinný jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé (§ 220 ods. 2 C.s.p. účinného od 01.07.2016, dovtedy § 157 ods. 2 O.s.p. účinného do 30.06.2016) a v neposlednom rade odôvodnenie musí nevyhnutne zodpovedať výroku rozsudku. Nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia je porušením práva strany sporu na spravodlivé súdne konanie, lebo sa mu tým odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu.

31. Podľa § 457 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

32. S poukazom na vyššie uvedené je zrejmé, že súd prvej inštancie sa náležitosťami odôvodnení súdnych rozhodnutí vo vzťahu k vyhovujúcemu výroku dôsledne neriadil. Z odôvodnenia rozsudku

nevyplýva ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa preukázala, že žalobcovi zaplatila 1.968 eur, čo malo mať za následok vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného. Súd prvej inštancii, len konštatuje uvedenú skutočnosť. Žalovaná síce v žalobe, ako aj na pojednávaní konanom dňa 13.10.2014 tvrdila, že dlh vo výške 1968 eur vyplatila a vychádzajúc zo zápisnice podľa jej slov aj predložila súdu o tom doklady, avšak žiaden dôkaz o zaplatení nie je obsahom spisu a ani si v konaní súd prvej inštancie od žalobkyne resp. žalovaného nevyžiadal.

33. Vykonávanie dokazovania na odvolacom súde k tejto otázke nepovažoval odvolací súd za účelné.

34. Podľa § 391 ods. 2 C.s.p. ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

35. So zreteľom na uvedené odvolací súd preto v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) a c) C.s.p. rozsudok vo výroku o vyhovujúcom výroku a v súvisiacom výroku o trovách konania zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

36. V súlade s § 391 ods. 3 C.s.p. odvolací súd uvádza, že pre správne rozhodnutie o veci musí mať súd prvej inštancie zistené a preukázané, či je pravdivé tvrdenie žalobkyne, že zaplatila sumu 1968 eur, a tým nastalo bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného vo výške 968 eur. Za týmto účelom súd prvej inštancie opätovne vykoná dokazovanie, a následne rozhodne o nároku žalobkyne, pričom svoje rozhodnutie zdôvodní v súlade s ust. § 220 ods. ods. 2 C.s.p. Zároveň rozhodne o trovách odvolacieho konania

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0. (§ 3 ods. 9 zákona číslo 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).