Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8CoE/244/2016

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek senátu JUDr. Ivety Záleskej a Mgr. Ivany Šlesarovej v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Advocate s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 36 865 141, proti povinnej: T. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q., Ľ. F. XX/XX, štátna občianka Slovenskej republiky, o vymoženie sumy 482 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 8. augusta 2016, č.k. 6Er/317/2011-41, takto

rozhodol:

Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

odôvodnenie:

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie exekúciu zastavil s poukazom na § 57 ods. 1 písm. a) Ex. por. Uviedol, že oprávnený sa návrhom zo dňa 30.03.2011 domáhal, aby súdny exekútor vymohol 482 Eur, zmenkový úrok, úrok z omeškania a trovy konania na podklade rozhodnutia Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. zo dňa 22.02.2011, sp. zn. SR 14874/10. Súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na základe návrhu oprávneného. Z predloženej Zmluvy o úvere zo dňa 30.01.2009 vyplýva, že oprávnený poskytol povinnej úver 350 Eur, ktorý sa povinná zaviazala splatiť spolu s poplatkom za úver 322 Eur v 12 mesačných splátkach po 56 Eur. Zo zmluvy o úvere mal súd prvej inštancie za preukázané, že túto uzatvoril oprávnený s osobou JJ. ktorá je v zmluve identifikovaná na jednej strane nezameniteľným identifikačným údajom prideľovaným subjektom vykonávajúcim podnikateľskú činnosť (IČO-m) a na druhej strane je zároveň identifikovaná menom, priezviskom a rodným číslom ako fyzická osoba- nepodnikateľ. V prípade, keď povinná sama namieta, že zmluvu uzatvorila ako spotrebiteľ, pričom pri vypĺňaní formulára sa označila aj ako živnostník len na základe pokynu zamestnanca oprávneného (keďže v čase uzatvorenia zmluvy disponovala živnostenským oprávnením), nemožno jednoznačne ustáliť, že povinná uzatvorila zmluvu o úvere ako fyzická osoba - podnikateľ v rámci výkonu podnikateľskej činnosti, teda že účelom čerpania úveru nebolo uspokojenie jej potrieb ako spotrebiteľa. V danej veci oprávnený len tvrdil, že poskytol povinnej úver na výkon podnikania, toto tvrdenie však nepreukázal. Pokiaľ oprávnený ako dôkaz uviedol, že povinná v zmluve osobitne podpísala vyhlásenie, že úver čerpá na výkon podnikania, takáto formulácia nie je ako dôkazný prostriedok postačujúca, najmä za situácie, kedy obsah zmluvy bol vopred pripravený vo formulárovej zmluve a povinná nemala možnosť si individuálne dojednať obsah zmluvy alebo jej zmeny. Pretože oprávnený nepreukázal podnikateľský charakter zmluvy o úvere, súd prvej inštancie s prihliadnutím na § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu o úvere. Keď súd ustálil, že medzi oprávneným a povinnou zo zmluvy vznikol spotrebiteľsko-zmluvný vzťah, konštatoval, že v čl. 18 všeobecných podmienok poskytnutia úveru je obsiahnutá neprijateľná podmienka v zmysle čl. 3 ods. 3 v spojení s bodom 1 písm. q) Prílohy č. 1 Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a to rozhodcovská doložka. Rozhodcovskú doložku považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, čo znamená, že ako taká nemôže

byť základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil a na jej základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul a z tohto dôvodu tento nikdy nenadobudol vykonateľnosť. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. a) Ex. por. zastavil. Uviedol, že o trovách exekúcie rozhodne samostatne po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

2. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý postavenie povinnej ako spotrebiteľa razantne odmieta. Poukázal na skutočnosť, že dňa 30.01.2009 uzavrel s povinnou zmluvu o úvere č. XXXXXXX, na základe ktorej bol povinnej poskytnutý úver na účel podnikania. Zmluvu o úvere nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, a preto nie je na mieste vzťahovať na ňu výlučne ustanovenia Občianskeho zákonníka. Podľa zákona o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Dôležité teda je, na aký účel bol úver poskytnutý, a nie na aký účel povinná poskytnuté peňažné prostriedky v skutočnosti použila. Oprávnený v danom prípade pri poskytnutí úveru vychádzal z vyhlásení povinnej, že ide o úvery poskytnuté na výkon podnikania. Povinná toto svoje vyhlásenie potvrdila svojím osobitným podpisom v zmluve o úvere, pričom je potrebné zdôrazniť, že zmluva o úvere umožňuje aj iný obsah vyhlásenia v podobe poskytnutia úveru na účel zamestnania, povolania alebo iného účelu. Zo zmluvy o úvere vyplýva, že povinná je živnostníkom zapísaným v živnostenskom registri, t. j. podnikateľom v zmysle § 2 ods. 2 písm. b) Obchodného zákonníka, podľa ktorého podnikateľom jej osoba, ktorá podniká na základe živnostenského oprávnenia. Ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa, je treba takúto obligáciu charakterizovať ako obchod, a nie spotrebiteľský záväzok, pretože je potrebné chrániť dodávateľovu dobrú vieru, pretože dobrá viera je všeobecným princípom zmluvného práva. Predmetná zmluva o úvere nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a ani spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko povinná vstúpila do právneho vzťahu s oprávneným na základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon podnikania, a teda nie na svoju súkromnú potrebu. Oprávnený poukázal na uznesenia Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 05.02.2016, č.k. 10Er/422/2014-41, Okresného súdu Dolný Kubín zo dňa 04.03.2016, č.k. 5Er/474/2013-7, Okresného súdu Bratislava V zo dňa 30.03.2016, č.k. 54Er/4513/2014-31, Okresného súdu Trnava zo dňa 17.02.2016, č.k. 54Er/776/2014-22, zo dňa 22.02.2016, č.k. 21Er/115/2010-13, zo dňa 18.02.2016, č.k. 10Er/186/2010-11, Okresného súdu Bratislava III zo dňa 15.02.2016, č.k. 35Er/1632/2014-16, Okresného súdu Čadca zo dňa 11.02.2016, sp. zn. 16Er/366/2014, Okresného súdu Zvolen, č.k. 14Er/301/2014-43 a Okresného súdu Komárno zo dňa 14.04.2016, č.k. 14Er/618/2014-22. V konaní, v ktorom bolo vydané rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, na ustanovenie § 17 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch nebolo možné prihliadnuť, z dôvodu zákazu zabezpečiť splnenie dlhu zo spotrebiteľského úveru zmenkou, ktorá bola ustanovená v § 17 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách od 01.01.2011 do 30.04.2014 (t. j. presne 40 mesiacov) a jedinou sankciou za jej porušenie bola zodpovednosť veriteľa za škodu vzniknutú porušením nemožnosti zabezpečiť splnenie dlhu zo spotrebiteľského úveru zmenkou veriteľom. V zmenkovom konaní až do 22.12.2015 nebol súd oprávnený ex offo prihliadať na okolnosti, ktoré sa zakladali na in personam vzťahoch medzi zmenkovým veriteľom a zmenečníkom. Dodatočná povinnosť prihliadnuť na neprípustnosť zmenky, ak nebola súdu uložená takáto procesná povinnosť v čase konania o zmenkovom nároku, ako je od 01.01.2016 stanovená, je vo vzťahu k právoplatným rozhodnutiam o zmenkových nárokoch prejavom porušenia ústavnej zásady ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere, nepochybne pravou retroaktivitou, pretože sa spätne zasahuje do už priznaných nárokov v súlade s vtedajším právom, pričom takýto postup nemožno oprieť ani o extenzívny výklad a uplatnenie priameho účinku smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pretože v prípade zmenkového nároku nejde o zmluvnú podmienku, a tak je smernica 93/13/EHS neaplikovateľná na zmenky. Zákonodarca riešil v § 17 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z. z. túto situáciu zodpovednosťou veriteľa z takéhoto zmenkového uplatnenia voči dlžníkovi zodpovednosťou za škodu, ktorú mu takto spôsobí. Takúto námietku in personam pre porušenie zákonného zákazu mohol dlžník v rozhodcovskom konaní, sp. zn. SR 14874/10 uplatniť. Samozrejme za podmienky, že vznik škody preukáže. Rozhodca preto nemohol prihliadnuť na nemožnosť zabezpečiť splnenie dlhu zo spotrebiteľského úveru zmenkou, pretože dlžník - povinná ani netvrdila vznik škody, ani ho nepreukazovala. Zákaz zmenky nemôže spôsobiť jej nevykonateľnosť. Zmenka je totiž cenný papier a jej vznik, aj keď je zakázaný, nemožno poprieť. Prihliadať na to, že jej vznik zakázaný, voči

zmenke samotnej, nie je možné. Ak súd nezistil neplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nemožno brániť výkonu práva zo zmenky. Ale aj keby zistil neplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, opäť do 22.12.2015 na túto okolnosť musel upozorniť zmenkový dlžník námietkou. Oprávnený navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v zmysle § 389 zrušil a v zmysle § 391 mu vec vrátil na ďalšie konanie.

3. Povinná k odvolaniu oprávneného uviedla, že predmetný úver si brala ako fyzická osoba, nie ako podnikateľ. Peňažné prostriedky získané z úveru použila na úhradu nájomného za byt na adrese jej trvalého bydliska. Pri žiadosti o poskytnutie peňažných prostriedkov formou úveru ako dôvod žiadosti uviedla, že financie potrebuje na úhradu nájomného za byt. Jednalo sa o byt družstevný, a keďže nemala peniaze na úhradu nájmu, manžel v tom čase nepracoval, bol dlhodobo PN, povinná síce mala ešte formálne živnostenské oprávnenie, ale tiež už nepodnikala, a to pre zlý zdravotný stav, poskytnuté peniaze použila na úhradu nájomného za byt, lebo hrozilo, že ako rodina prídu o strechu nad hlavou. Zdravotný stav povinnej sa nezlepšoval, práve naopak, takmer po celý rok 2010 bola práceneschopná a od 11. mesiaca roku 2011 sa stala poberateľkou plného invalidného dôchodku. Pred podaním žiadosti vo veci invalidity povinná 07.07.2010 zrušila živnostenské oprávnenie, bola si vedomá toho, že vzhľadom na zlé zdravie už v budúcnosti nebude môcť vykonávať svoju činnosť v rámci živnostenského oprávnenia. Čo sa týka formálnej stránky úverovej zmluvy, aj keď platí, že neznalosť zákona neospravedlňuje, povinná si neuvedomila, že podpisuje aj tú skutočnosť, že úver je poskytovaný na potreby jej podnikania, povinná pracovníčke oprávneného poskytla údaje, ktoré od nej požadovala v dobrej viere, že tieto všetky potrebuje pre účely úveru, ktorý následne použila na úhradu nájmu za byt, tak ako jej povedala, keď prišla so žiadosťou o poskytnutie úveru. Povinná žiadala odvolací súd, aby odvolanie oprávneného zamietol a potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie.

4. Oprávnený sa k vyjadreniu povinnej písomne nevyjadril.

5. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec na podklade podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v platnom znení (ďalej len „CSP“) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 potvrdiť. Odvolací súd tak rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

6. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Podľa § 470 ods. 2 prvá veta CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

8. Podľa § 243d ods. 1 a 2 Exekučného poriadku v platnom znení, exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať. Na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

9. Podľa § 54b ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ustanovenia tohto zákona sa použijú aj na konania začaté pred 1. januárom 2015.

10. Exekučný súd v rámci svojho postupu pri preskúmavaní listín podľa ustanovenia § 44 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.12.2014 (ďalej len "Exekučný poriadok") v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase vydania rozhodcovského rozsudku, teda v znení účinnom do 31.12.2014 (ďalej len "zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní"), z úradnej povinnosti posudzuje, či rozhodcovský rozsudok, ktorý je podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku tiež spôsobilým exekučným titulom, tento nezaväzuje účastníka

rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právne nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom (§ 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní), resp. či rozhodcovský rozsudok nemá nedostatok uvedený v ustanovení § 40 písm. a) a b) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Pri zistení takéhoto dôvodu, nevyhnutným následkom je zastavenie exekučného konania aj bez návrhu.

11. V tomto smere odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo následné čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom. Takýto postup je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Keďže súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú na to dané zákonné dôvody.

12. Exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to aj na účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku).

13. Všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 165/2011).

14. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná.

15. Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu "rozhodnutia" nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná.

16. Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu, ktorý skúmal, či bola v danej veci medzi účastníkmi konania platne uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k "zrušeniu" tohto rozhodnutia. Exekučný súd v súlade so zákonom skúmal, či oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným, či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd. Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.

17. Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a prípadne aj konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť

rozhodcovského rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. septembra 2012 sp. zn. 5 Cdo 230/2011).

18. Za správny odvolací súd považuje právny názor súdu prvej inštancie, že predmetná zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou, teda že medzi oprávneným a povinnou bol založený na jej základe spotrebiteľský vzťah. Odvolací súd má rovnako ako súd prvej inštancie za to, že povinná v zmluvnom vzťahu vystupovala ako spotrebiteľ a oprávnený ako dodávateľ (§ 52 ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka). Odvolací súd preto zastáva právny názor, že predmetná Zmluva o úvere zo dňa 30.01.2009, ktorou bol založený právny vzťah medzi účastníkmi konania, vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom v čase jej uzavretia, teda ide o zmluvu (bez ohľadu na právnu formu), ktorú uzatvoril dodávateľ - oprávnený ako právnická osoba, ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti so spotrebiteľom - povinnou ako fyzickou osobou nepodnikateľom, kedy povinná pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonala v rámci predmetu obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že na predmetnú zmluvu o úvere, ako aj na rozhodcovskú zmluvu uzatvorenú v ten istý deň ako úverová zmluva medzi tými istými účastníkmi, je potrebné aplikovať aj právne normy právneho poriadku chrániace spotrebiteľa. V zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

19. Odvolací súd poukazuje, že vzhľadom na označenie dlžníka (povinnej) v predmetnej úverovej zmluve nie je ani výkladom možné ustáliť, či povinná túto zmluvu uzatvárala ako spotrebiteľ alebo ako nespotrebiteľský subjekt v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Uvedené nemožno bezpečne ustáliť s poukazom na „dvojaké“ označenie povinnej v tejto zmluve tak osobnými údajmi, ktoré sú typické pre nepodnikajúcu fyzickú osobu (meno, priezvisko, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu a trvalé bydlisko) ako aj údajmi charakterizujúcimi fyzickú osobu podnikateľa (obchodné meno, IČO, miesto podnikania). Z uvedených údajov dokonca možno dôjsť skôr k predpokladu, že povinná uvedenú zmluvu uzatvárala ako spotrebiteľ a nie ako podnikateľ, keď údaje obsiahnuté v rámci označenia zmluvných strán, ktoré by charakterizovali povinnú ako podnikateľa, sú voľne dostupné vo verejnej časti živnostenského registra alebo tiež z osvedčenia o živnostenskom oprávnení. Naopak údaje charakterizujúce povinnú ako fyzickú osobu nepodnikateľa, nie sú verejne prístupné a je ich možné zistiť napríklad z občianskeho preukazu. Zo znenia predmetnej zmluvy je zrejmé, že verejná listina (napr. Občiansky preukaz) nebola pri uzatváraní zmluvy využitá len na identifikáciu dotknutej fyzickej osoby, či napr. ide o tú istú osobu, ktorá predložila živnostenské oprávnenie, ale tieto údaje boli do obsahu zmluvy priamo zahrnuté. Preto sa dá predpokladať, že dlžník v uvedenom vzťahu vystupoval ako spotrebiteľ, a úver tak nebol poskytnutý na účely podnikania. Odvolací súd k tomuto uvádza, že povinná bola svojim menom, priezviskom, miestom trvalého pobytu a číslom občianskeho preukazu označená na prvom mieste, a až nižšie nasleduje jej označenie ako podnikateľského subjektu, čo tvrdenie oprávneného o nespotrebiteľskom charaktere úverovej zmluvy spochybňuje.

20. Jednoznačnú odpoveď na otázku, či má predmetná zmluva o úvere spotrebiteľský alebo nespotrebiteľský charakter, nemožno získať ani z označenia účelu predmetnej zmluvy „na podnikanie,“ keď s poukazom na absenciu akýchkoľvek iných dôkazov, „zaškrtnutie“ uvedenej kolónky zrejme nemožno hodnotiť inak, ako formálny pokus o vyňatie posudzovaného právneho vzťahu spod ochranného režimu spotrebiteľského práva. Uvedené možno vyvodiť zo skutočnosti, že predmetná zmluva o úvere má povahu značne jednostrannej adhéznej zmluvy obsahujúcej veľké množstvo ustanovení znevýhodňujúcich dlžníka, ktorej obsah rozhodne nenasvedčuje tomu, že by jej uzatvoreniu predchádzali rokovania typické pre uzatváranie zmlúv medzi podnikateľmi. Jej forma na predtlačenom formulári spolu so všeobecnými zmluvnými podmienkami skôr svedčí o skutočnosti, že bola uzatváraná bez hlbšej vzájomnej súčinnosti zmluvných strán, z postavenia zmluvne nadriadeného subjektu voči subjektu podriadenému, t. j. z postavenia dodávateľa voči spotrebiteľovi (zmluva bola tvorená vopred predtlačenými údajmi veriteľa, kolónkami pre vpísanie identifikačných údajov dlžníka, výšky poskytnutého úveru, odplaty a spôsobu splácania. Všetky ostatné zmluvné dojednania boli súčasťou Všeobecných podmienok poskytnutia úveru).

21. V prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu (spotrebiteľský vzťah), má dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ, oprávnený), pričom existujúce pochybnosti treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne, spôsobom nevzbudzujúcim dôvodné pochybnosti. V opačnom prípade je potrebné uplatniť výklad v súlade s § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/>, podľa ktorého ustanovenia v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Oprávnenému sa nepodarilo preukázať skutočnosť, že povinná pri uzatváraní zmluvy o úvere konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, a teda že predmetná zmluva má nespotrebiteľský charakter. Bezpečným preukázaním nemôže byť (nie je) všeobecný údaj o poskytnutí úveru na výkon podnikania, prípadne uvedenie identifikačného čísla osoby, a ani údaj o tom, pod akým číslom je fyzická osoba zapísaná v živnostenskom registri. Takéto údaje neposkytujú odpoveď na otázku, v akom odbore podnikania povinná vykonáva svoju podnikateľskú činnosť a akú konkrétnu súvislosť s podnikateľskou činnosťou vôbec uzavretie zmluvy o úvere má. Oprávnený v doplnení návrhu na vykonanie exekúcie zo dňa 21.01.2016 nepreukázal hodnoverným spôsobom nespotrebiteľský charakter úverovej zmluvy. Povinná na výzvu súdu prvej inštancie oznámila, že úver si zobrala ako fyzická osoba - nepodnikateľ, a z tohto úveru platila nájom za byt.

22. Z uvedeného možno zhrnúť, že v exekučnom konaní použitím dôkazných prostriedkov nebolo preukázané, že by povinná pri uzatváraní predmetnej zmluvy o úvere konala v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Naopak vyšli najavo niektoré skutočnosti, ktoré túto hypotézu skôr vyvracajú. Za danej situácie, ako už odvolací súd uviedol vyššie, je potrebné uplatniť výklad v súlade s § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/>, t. j. výklad pre spotrebiteľa priaznivejší. Súd prvej inštancie preto správne pri svojom rozhodovaní vychádzal zo skutočnosti, že zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinnou založený zmluvou o úvere je vzťahom spotrebiteľským, čo možno vyvodiť aj z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07 <http:// merit.slv.cz/I.US243/07> ktorý konštatoval, že „ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, javí sa byť spravodlivým vykladať ich v neprospech toho, kto ich do zmluvy uložil,“ t. j. v prejednávanom prípade v neprospech oprávneného.

23. Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v príslušnom znení, bolo na základe uvedeného v danej veci potrebné aplikovať aj ustanovenia § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka, s prihliadnutím aj na príslušnú smernicu Rady 93/13/EHS. Súd prvej inštancie v tomto smere správne zisťoval, či úverová zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému v rozhodcovskom konaní, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa, teda v neprospech povinného, podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Rozhodcovskú doložku, na základe ktorej si rozhodcovský súd založil svoju právomoc, obsiahnutú v bode 18. Všeobecných obchodných podmienok zmluvy o úvere zo dňa 30.01.2009, je potrebné považovať za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v príslušnom znení.

24. Za neprimeranú je tak potrebné považovať rozhodcovskú doložku v danej veci, ktorá je súčasťou Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré predkladal oprávnený povinnej na formulári, pričom nebola individuálne dojednaná, keď jej obsah povinná nemohla ovplyvniť, resp. niektoré z ustanovení vylúčiť. V danom prípade veriteľ mohol na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie a rozhodnutie rozhodcovskému súdu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Výber osoby rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu pritom uskutočnil jednostranne sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, resp. všeobecných podmienkach poskytnutia úveru. Odvolací súd zastáva názor, že o nekalú zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ má podľa nej možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym všeobecným súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa (veriteľa), spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky je potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku

v celosti za neprijateľnú podmienku a to aj v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora EÚ (C-240/98 až C-244/98,C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05).

25. Odvolací súd zároveň uvádza, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória a prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (k tomu viď aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011, sp. zn. IV. ÚS 55/2011).

26. Odvolací súd uzatvára, že súd prvej inštancie v danom prípade správne právne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku a správne exekúciu zastavil.

27. Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 potvrdil.

28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 :

- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420

- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1

- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424

- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2

- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428

- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 . Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .