Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/163/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Veščičikovej a sudkýň JUDr. Viery Bodnárovej a JUDr. Dany Popovičovej v spore žalobcu EOS KSI Slovensko, s. r. o., Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zast. Tomáš Kušnír, s. r. o., Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti žalovaným 1) E. Š., F.. X.X.XXXX, F.. T. P., P.. D. XX, 2) H. Š., F.. XX.X.XXXX, F.. T. P., T. XXX/X, a 3) S. P., F.. XX.X.XXXX, F.. T. P.O., S. XX, o zaplatenie 10.278,45 eur istiny s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku 41C/143/2014 - 122 z 15.10.2015 a uzneseniu 41C/143/2014 - 142 z 1.2.2016 Okresného súdu Košice I

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí nároku v prevyšujúcej časti.

Z r u š u j e uznesenie 41C/143/2014-142 z 1.2.2016 a v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Stranám náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie (ďalej len „súd“) rozsudkom žalovaným v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne a žalovanému v 3. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 8.320,65 eur, úrok z omeškania zo splátok za obdobie od 21. 3. 2011 do 6. 8. 2011 vo výške 15,44 eur, ročný úrok z omeškania vo výške 9 % zo sumy 8.320,65 eur od 4.3.2014 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti nárok žalobcu zamietol. Žalovaným v 1., 2. a 3. rade uložil povinnosť nahradiť spoločne a nerozdielne žalobcovi trovy konania vo výške 382,23 eur za zaplatený súdny poplatok a vo výške 622,- eur za trovy právneho zast., a to na účet právneho zást. žalobcu Tomáš Kušnír, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Vychádzajúc z § 303 a § 497 Obch. zák., § 1 ods. 1, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1a 2 písm. a) až i), ods. 5 zák. č. 258/2001 Z.z., § 52 ods. 2, § 54 ods. 1§ 101, § 111 a § 112 Obč. zák., § 5b zák. č. 250/2007 Z. z., o ochrane spotrebiteľa a o zmene zák. SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ich znenie citoval), na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu ako veriteľ so žalovanými v 1. a 2. rade uzavrel 29.4.2005 zmluvu o úvere, na základe ktorej bol žalovaným v 1. a 2. rade poskytnutý za účelom rekonštrukcie bytu úver vo výške 400.000,- Sk (13.277,57 eur) a so žalovaným v 3. rade uzavrel zmluvu o ručení 28.4.2011. Tieto zmluvy vyhodnotil ako spotrebiteľské zmluvy, preto pri rozhodovaní aplikoval aj zák. ust. o spotrebiteľoch. Poukázal na to, že žalovaní si riadne svoje povinnosti v zmysle uvedených zmlúv neplnili a splátky právnemu predchodcovi žalobcu neplatili, že žalobca žiadal priznať nepremlčané splátky za obdobie od 20.3.2010 do 20.5.2015 v počte 63 v celkovej výške 10.278,45 eur a zároveň žiadal aj zaplatenie úroku z omeškania z týchto splátok za obdobie od 21.3.2010 do 6.8.2011 vo výške 177,01 eur, pričom táto suma je 9 % úrok z omeškania ročne z jednotlivých splátok úveru 163,15 eur od dňa nasledujúceho po dni ich splatnosti, t. j. , od 21. dňa príslušného mesiaca, vždy do 6.8.2011, t. j. , keď došlo k mimoriadnej splatnosti úveru. Vzhľadom na to, že v zmysle § 52 ods. 2 Obč. zák., a zároveň § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. urobil záver, že ide o spotrebiteľský vzťah, aj premlčanie posudzoval podľa Obč. zák., v zmysle ktorého je premlčacia lehota 3-ročná. Keďže žalobca mu nepreukázal doručenie mimoriadnej splatnosti úveru, a zároveň výzvy na splatenie dlžnej sumy žalovanými , rátal premlčanie 3 roky od dňa podania žaloby , a to od 3.3.2014. Z uvedených dôvodov priznal žalobcovi zaplatenie sumy 8.320,65 eur, čo sú dlžné splátky od 20.3.2011 do 20.5.2015 o počte 51, a v prevyšujúcej časti istiny, pozostávajúcej zo splátok za obdobie od 20.3.2010 do 20.2.2013 v počte 12 v celkovej výške 1.957,80 eur z dôvodu premlčania , nárok žalobcu zamietol. Z uvedených dôvodov priznal žalobcovi úrok z omeškania zo splátok iba za obdobie od 21.3.2011 do 6.8.2011 vo výške 15,44 eur a vo zvyšnej časti 161,57 eur za obdobie od 21.3.2010 až 21.2.2011 , z dôvodu premlčania tento nárok zamietol. V zmysle § 517 ods. 2 Obč. zák. priznal žalobcovi ročný úrok z omeškania vo výške 9 % zo sumy 8.320,65 eur, a to od 4.3.2014 do zaplatenia, t.j., od dňa nasledujúceho po dni podania žaloby na súd. Aj v prevyšujúcej časti úroku z omeškania za obdobie od 7.8.2011 do 3.3.2014 bol žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 2 O.s.p. V danom prípade , bol žalobca úspešný v rozsahu 62 % (8.320,65 eur je 81 % zo sumy 10.278,45 eur, v tomto rozsahu bol úspešný žalobca, žalovaný bol úspešný v rozsahu 1 957,80 eur, čo je 19 %, rozdiel medzi 81 % a 19 % je 62 %). Žalobca vyčíslil náhradu trov konania vo výške 616,50 eur za zaplatený súdny poplatok, z čoho mu priznal 382,23 eur, čo je 62 % a trovy právneho zast. mu priznal celkom vo výške 622,- eur, čo je tiež 62 % z celkovej sumy, ktorú si správne zást. žalobcu uplatnil podľa vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z., a to v celkovej výške 1.003,30 eur, pozostávajúcej z 3 úkonov právnej pomoci - prevzatie a príprava zast., žaloba z 20.2.2014, účasť na pojednávaní 15.10.2015 a 270,54 eur + 20 % DPH 162,32 eur, režijný paušál 2 x 8,04 eur, 1 x 8,39 eur.

3. Uznesením 41C/143/2014-142 z 1.2.2016 uložil žalobcovi v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, ktorý je 616,50 eur (pol.č. 1a) sadzobníka súdnych poplatkov).

4. Žalobca v časti zamietnutia žaloby, podal v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočne zisteného skutkového stavu.

5. Citujúc znenie § 387 ods. 1 a § 397 Obch. zák., poukázal na to, že súd na daný prípad nesprávne aplikoval ust. Obč. zák. týkajúce sa premlčacej doby, nakoľko bolo potrebné aplikovať ust. Obch. zák., keďže ide o zmluvu o úvere, a teda absolútny obchodno-záväzkový vzťah , aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ.

6. Uviedol, že predmetná úverová zmluva bola uzavretá 29.4.2005, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali § 52 až 54 Obč. zák. len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti Obč. zák. , ako aj na zmluvu podľa § 55 Obč. zák. , že zmluva o úvere bola upravená v Obch. zák. , že v dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ust. § 879f ods. 3 Obč. zák. , že novelizovaným § 52 ods. 1 Obč. zák. sa nespravujú nároky vzniknuté pred 1.1.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 1.1.2008, t.zn., že pokiaľ pred dňom 1.1.2008 bola uzavretá zmluva o úvere, kde bol dlžník spotrebiteľom, tak, ako v danom prípade, nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 1.1.2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa § 52 až 54 Obč. zák. , že právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 1.1.2008 sa spravujú ust. Obch. zák. bez ohľadu na povahu účastníkov. Poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 2MCdo/3/2011 z 28.4.2011, 6MCdo/4/2012 z 27.3.2013. Citoval z rozhodnutí Krajského súdu v Prešove 9Co/64/2013 - 145 z 30.9.2014. Vzhľadom na uvedené, zastával názor, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnených splátok spolu s prísl. úrokom z omeškania z každej splátky , odo dňa nasledujúceho po splatnosti každej splátky až do zaplatenia. Ďalej uviedol, že súd na daný prípad aplikoval § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa, že nesúhlasí s tým, aby v danom prípade súd postupoval v zmysle cit. ust., ktoré nadobudlo účinnosť 1.5.2014. Citoval ČI. 1 ods. 1 Ústavy SR a poukázal na Nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 16/95 z 24.5.1995 a Nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 36/95 z 3.3.1996, čl. 123 ods. 1 písm. a) a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR. Ďalej citoval aj z nálezu ÚS SR III. ÚS 348/06-42 z 8.3.2011 a uviedol, že aplikáciou § 5b ZoOS dochádza k značnému narušeniu princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 1 ods. 2 Ústavy SR, k porušeniu zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR a čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu ochrany pred svojvoľným zásahom štátnej moci zakotvenej v čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, k narušeniu práva na majetok a ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1. Dodatkového protokolu o ochrane ľudských práv a základných slobôd, k porušeniu práva na prístup k nezávislému a nestrannému súdu podľa čl. 46 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a k porušeniu zásady rovnosti účastníkov súdneho konania garantovanej čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Tvrdil, o.i., že aplikáciou § 5b ZoOS na prebiehajúce súdne konania , bez ohľadu na to, za akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za akého právneho stavu došlo k podaniu návrhu na začatie konania, došlo k zotretiu princípu právnej istoty, ako jedného zo znakov právneho štátu, ktorého súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci a závažnému zásahu do majetkových práv veriteľa. Ďalej uviedol, že SR priznáva každému z účastníkov súdneho konania rovnaké postavenie, že odhliadnuc od skutočnosti, že možnosť zbaviť sa dlhu vznesením námietky premlčania , už sama o sebe znamená zásah do majetkových práv a zásad dobrých mravov, prijatím § 5b ZoOS zákonodarca zašiel ešte ďalej a uložil súdom a iným orgánom povinnosť vyhľadávať dôvody, pre ktoré by mohol nárok veriteľa zamietnuť, či pre ktoré by nemusel priznať veriteľom uplatnený nárok v plnej výške a skúmať dôkazy v tomto svetle, čím zákonodarca de facto zlegalizoval postavenie súdu ako advokáta dlžníka. Porušil tým Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami garantované právo prístupu k nestrannému súdu a narušil tiež zásadu rovnosti účastníkov konania a nestrannosti súdu, ktorá sa v civilnom procese prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd.[2] Nedovoleným spôsobom tak zasiahol do princípov právneho štátu. V plnej miere sa v tejto súvislosti stotožnil s názorom sudcu Ústavného súdu SR E. Ľ., že zákonodarca a súdy Slovenskej republiky v oblasti ochrany spotrebiteľa zašli už tak ďaleko, že sa dotýkajú samej podstaty a primeranosti práva a absolútne nevýchovne, paternalisticky a v rozpore so zásadou rovnosti a zásadou, podľa ktorej právo patrí bdelým, ktoré by mali platiť aj pre „privilegovaného spotrebiteľa", spotrebiteľa neprípustne zvýhodňujú v porovnaní s veriteľom, ktorému reálne hrozí riziko nevymoženia ani len elementárneho nároku bez príslušenstva. Spotrebiteľovi tak umožňujú legálne sa obohatiť na úkor veriteľa za asistencie súdov. Mal za to, že priamym aplikovaním § 5b ZoOS súd taktiež porušil zásadu stanovenú v čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorej výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade Ústavou SR. Tvrdil, že navyše vzniká reálna hrozba, že súd by mu tak spôsobil škodu. Citujúc z rozhodnutia Krajského súdu v Prešove 9Co/64/2013 - 145 z 30.9.2014 a rozhodnutia 9Co/105/2013 - 164 z 22.10.2014 navrhol rozsudok zmeniť, žalobe vyhovieť, resp. rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si voči žalovaným uplatnil náhradu trov odvolacieho konania , spolu 107,90 eur s DPH za podanie odvolania.

7. Rozsudok okrem výroku o zamietnutí nároku v prevyšujúcej časti odvolaním nebol napadnutý, nadobudol právoplatnosť (§ 206 ods. 1, 3 O.s.p.), preto nebol v uvedenom rozsahu v odvolacom konaní preskúmavaný.

8. Žalobca napadol odvolaním v zákonnej lehote aj uznesenie, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo výške 616,50 eur.

9. Poukázal na to, že sa odvolal len proti rozsudku v časti, v ktorej súd zamietol jeho nárok vo výške 1.957,80 eur, pričom súdny poplatok je určený z vyššej sumy, nakoľko súd požaduje úhradu vo výške 616,50 eur, že správna výška poplatku je teda 117,- eur. Navrhol uznesenie o uložení súdneho poplatku zrušiť a vydať nové uznesenie.

10. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ § 385 ods. 1 C. s. p. - na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 ods. 1 C. s. p. a rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti nároku potvrdil podľa §387 ods. 1,2 C. s. p. , lebo je vecne správny, súd úplne zistil skutkový stav veci, vec správne ho právne posúdil, odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotožňuje, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené žalobcom v odvolaní.

11. Žalobca v odvolaní uplatnil odvolacie dôvody uvedené v § 205 ods. 2 písm. c) a f) O.s.p., t.j., že súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

12. Neúplnosť zistenia skutkového stavu je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd nevykonal stranou navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy stranami navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana sporu , ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené, súd nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom.

13. Súdom vykonané dôkazy boli dostatočným podkladom na úplné zistenie skutkového stavu, čo je nepochybné zrejme z obsahu spisu.

14. V odvolaní žalobca, o. i., neoznačil žiaden dôkaz, ktorý bol ním navrhnutý a súd ho nevykonal, preto tento odvolací dôvod nie je daný.

15. Je potrebné dodať, že žalobca bol súdom na pojednávaní 15.10.2015 (zápisnica č.l. 121 spisu) poučený o tom, že všetky dôkazy musí predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, pretože na dôkazy predložené a označené neskôr súd neprihliada (§ 120 ods. 4 O.s.p.) a účastníci, t.j., aj zást. žalobcu ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania nemali, preto súd vyhlásil uznesením dokazovanie za skončené.

16. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu ).

17. V prejednávanej veci , s prihliadnutím na spotrebiteľský charakter bola namieste aplikácia § 101 a nasl. Obč. zák., vychádzajúc aj zo súdnej praxe v obdobných právnych veciach.

18. Predmetná úverová zmluva medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými má spotrebiteľský charakter, lebo žalovaným v 1.a 2. rade bol poskytnutý úver právnym predchodcom žalobcu ako spotrebiteľovi, nie ako podnikateľom.

19. Úverová zmluva v prejednávanej právnej veci je spotrebiteľskou zmluvou, na ktorú sa vzťahuje osobitná právna úprava, zák. č. 258/2001 Z.z., z čoho možno jednoznačne vyvodiť záver, že ide o občianskoprávny vzťah a občianskoprávny nárok, že z titulu poskytnutia spotrebiteľského úveru je potrebné tento vzťah posudzovať v zmysle zák. 258/2001 Z.z. V prípade vznesenej námietky premlčania sa pri uvedenom zmluvnom vzťahu posudzuje premlčacia doba podľa ust. Obč. zák. a to § 100 ods. 1 a nasl.

20. Podľa § 100 ods. 1 Obč. zák. právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110).

21. Podľa § 101 Obč. zák. pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

22. Aj pokiaľ ide o úver, ktorý patrí podľa § 261 ods. 3 písm. d) Obch. zák. medzi tzv. „absolútne obchody“, nie je možné ani v tomto prípade určovať premlčaciu dobu podľa Obch. zák., ale tá sa má určovať podľa Obč. zák.

23. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanými v 1. a 2. rade je žalobcom uplatňované právo zo spotrebiteľskej zmluvy, a v takom prípade je nevyhnutné na predmetnú vec aplikovať všetky ustanovenia spotrebiteľského práva, transformovaného právneho poriadku členského štátu EÚ, ktorým je aj Slovenská republika, s cieľom harmonizovať zmluvné právo so zásadami komunitárnej úpravy ochrany spotrebiteľa.

24. V tejto súvislosti je potrebné uviesť aj to, že vstupom Slovenskej republiky do Európskeho hospodárskeho právneho systému boli aj do slovenského Občianskeho zákonníka začlenené ust. o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a n.) a, že uvedená právna úprava má základ v Smernici Rady č. 93/13/ EHS z 5.4.1993.

25. Napokon je potrebné prihliadnuť aj na to, že celkové nastavenie spoločenských vzťahov v oblasti ochrany spotrebiteľa je nepochybné, že smeruje k maximalizácii ochrany spotrebiteľa ako slabšej strany v právnych vzťahoch a, že každá právna norma sa má vykladať na prospech toho, na ochranu ktorého je primárne určená.

26. Žalobca v odvolaní vytýkal súdu, že súd nesprávne aplikoval zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zák. SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, v znení neskorších predpisov, a to konkrétne znenie § 5 b) v znení účinnom od 1.5.2014, ktoré podľa jeho názoru nemal v prejednávanej veci aplikovať, že došlo tým k narušeniu princípov právneho štátu a k spätnému pôsobeniu práva, so zreteľom na to, že úverová zmluva bola so žalovanými 1, 2 uzavretá právnym predchodcom žalobcu 29.4.2005, predo dňom účinnosti cit. zák. ust. , pred 1.5.2014.

27. K výhradám žalobcu je potrebné uviesť, že ust. § 5b zák. o ochrane spotrebiteľa je tak lex specialis k ust. § 100 ods. 1 Obč. zák., ktoré je však samo procesným ustanovením, nakoľko normuje o procesných vzťahoch (procesnej činnosti súdu), keďže stanovuje súdu podmienenú povinnosť prihliadať na skutočnosti, ktoré nastali v konaní . Dikcia § 100 ods. 1 Obč. zák. a dikcia § 5 zák. o ochrane spotrebiteľa sú komplementárnymi pravidlami vo vzťahu lex specialis (§ 100 ods. 1 Obč. zák. a lex specialis § 5b zák. o ochrane spotrebiteľa), lebo dikcia § 5 b) zák. o ochrane spotrebiteľa jednoznačne dopĺňa pravidlo ust. § 100 ods. 1 Obč. zák. v tom zmysle, že pokiaľ nepôjde o nároky vyplývajúce zo spotrebiteľských zmlúv, na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka uplatnenú v konaní pred súdom. A naopak, pokiaľ pôjde o právo zo spotrebiteľskej zmluvy, na premlčanie (správnejšie na márne uplynutie premlčacej lehoty) súd prihliadne i bez návrhu dlžníka. Zo systematického výkladu možno urobiť záver o procesnoprávnom charaktere právnej normy § 5b zák. o ochrane spotrebiteľa. Ak teda platí, že právna norma § 5b zák. o ochrane spotrebiteľa má procesný charakter a zákonodarca nestanovil osobitný právny režim intertemporality, má súd prihliadať na premlčanie práva ex officio vo všetkých , aj pred nadobudnutím účinnosti tohto ustanovenia v začatých konaniach podliehajúcich hypotéze tejto právnej normy.

28. Vychádzajúc z uvedeného, súd urobil správny právny záver, že bolo jeho povinnosťou vziať zreteľ na znenie § 5 písm. b) zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 1.5.2014 aj v prejednávanej právnej veci.

29. Existuje tak zákonný dôvod, ktorý bráni v časti priznať plnenie požadované žalobou, v rozsahu zamietnutia pre premlčanie niektorých splátok úveru, keďže cit. zák. ust. účinné od 1.5.2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou je, nemajú prechodné ustanovenia, čo znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom.

30. O povahe právnej normy nerozhoduje formálne kritérium zaradenia právnej normy do právneho predpisu, ale charakter právnych vzťahov, ktoré táto právna norma reguluje. Ak právna norma reguluje vzájomné subjektívne práva a povinnosti svojich adresátov priamo, nesprostredkovane súdnym zásahom, pôjde o normu hmotnoprávnu. Procesné právo naopak stelesňuje všetky tie normy, ktoré regulujú ľudské správanie v konaní zameranom na poskytovanie súdnej ochrany pred súdnymi orgánmi.

31. Odvolací súd preto zastáva názor, že ust. § 5b zák. o ochrane spotrebiteľa normuje predovšetkým a najmä procesné činnosti orgánu rozhodujúceho o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy a má preto charakter procesnoprávny.

32. Z uvedených dôvodov bolo potrebné rozsudok vo výroku o zamietnutí nároku v prevyšujúcej časti potvrdiť ako vecne správny.

33. Odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie 41C/143/2014 - 142 z 1.2.2016 zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, lebo súd vec nesprávne právne posúdil, pokiaľ uložil žalobcovi zaplatiť súdny poplatok za odvolanie , vychádzajúc z ceny predmetu konania 10.278,45 eur, nad rozsah podaného odvolania, napriek tomu, že odvolanie smeruje len voči zamietnutiu časti nároku žalobcu v rozsahu 1.957,80 eur, z ktorého 6 % (Sadzobník súdnych poplatkov položka 1a zákona č. 71/92 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov) nezodpovedá súdom vyrubenej sume 616,50 eur.

34. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude opätovne o povinnosti žalobcu zaplatiť súdny poplatok rozhodnúť, vychádzajúc z ceny (z úhrady), ktorá je predmetom odvolacieho konania.

35. Náhrada trov odvolacieho konania sporovým stranám nebola priznaná ,lebo žalobca nemal v odvolacom konaní úspech a žalovaným žiadne trovy nevznikli (§ 396 ods. 1, § 255 ods. 1 C.s.p.).

36. Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods. 9 tretia veta zák.č. 757/04 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).