Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Co/258/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alice Beňovej a sudkýň JUDr. Oľgy Lichnerovej a JUDr. Ivety Martinákovej v spore žalobcu V. B. P., s.r.o., so sídlom Q., U. 5, Q., I.: XXXXXXXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou A. B., s.r.o., so sídlom Q., U. 5, proti žalovanému F. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. C. XX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov so sídlom Bratislava, Šafárikovo nám. 7, IČO 42 362 296, zastúpeného JUDr. U. U., advokátom so sídlom Q., S. XX, o zaplatenie 5299,80 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 12. februára 2016, č.k. 20C/209/2014-101, takto

rozhodol:

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný n e m á proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

Občianske združenie Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov so sídlom Bratislava, Šafárikovo nám. 7, IČO 42 362 296 m á proti žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu o zaplatenie 5299,80 eur s príslušenstvom zamietol. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Žalobcovi uložil povinnosť nahradiť právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka trovy konania vo výške 819,01 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že dňa 21.07.2006 bola medzi právnym predchodcom žalobcu P., a.s. ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom uzavretá zmluva o splátkovom úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Uvedená zmluva je zároveň spotrebiteľskou zmluvou podľa § 23a ods. 1 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že obdobné zmluvy veriteľ uzatváral s dlžníkmi vo viacerých prípadoch a z textu predmetnej zmluvy a všeobecných podmienok právneho predchodcu žalobcu, ktoré boli vopred pripravené právnym predchodcom žalobcu, nepochybne vyplýva, že spotrebiteľ, teda žalovaný obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Predmetná zmluva je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 písm. b/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ktorá bola uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným ako spotrebiteľom, čo vyplýva aj z označenia žalovaného ako zmluvnej strany v texte zmluvy. Zmluva je uzavretá v zákonom stanovenej písomnej forme. Ide o zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi úver, teda dočasne poskytnúť peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere a spotrebiteľ sa zaväzuje tieto vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené s úverom. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie úveru vo výške 150.000,- Sk/4.979,09 Eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať veriteľovi v pravidelných mesačných splátkach po 72,60 Eur, zročných vždy do 20. dňa v mesiaci, pričom prvá splátka bola zročná dňa 20.08.2016, posledná splátka bola zročná dňa 20.06.2016. Žalobca uplatnil proti žalovanému neuhradený zostatok

tohto úveru. Konštatoval, že pred vyhodnotením oprávnenosti uplatneného práva sa súd musel zaoberať tým, či žalobca je aktívne vecne legitimovaný domáhať sa zaplatenia peňažnej pohľadávky proti žalovanému na základe predmetnej zmluvy o úvere. Bolo preukázané, že medzi pôvodným veriteľom P., a.s. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom bola dňa 04.11.2009 uzavretá zmluva o postúpení pohľadávok, z prílohy ktorej vyplýva, že predmetom postúpenia mala byť aj pohľadávka voči žalovanému v celkovej výške 8.336,64 Eur na základe zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 21.07.2006. Ustanovenie § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka priznáva veriteľovi právo postúpiť svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka písomnou zmluvou inému subjektu. Postúpením pohľadávky dochádza k zmene v osobe veriteľa, novým veriteľom sa stane postupník, ktorý nadobúda pohľadávku s príslušenstvom a právami s ňou spojenými. Stanovená obligatórna písomná forma zmluvy o postúpení pohľadávok bola v danom prípade splnená. Keďže pôvodný veriteľ P., a.s. je bankou, zákonodarcom sú stanovené ďalšie podmienky, ktoré musia byť splnené, aby mohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky banky na inú osobu. V zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách môže banka postúpiť pohľadávku voči klientovi aj bez súhlasu klienta a aj osobe, ktorá nemusí byť bankou vtedy, ak klient, teda dlžník je nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, ak predtým banka písomne vyzve klienta na úhradu omeškaných splátok pohľadávky. Tieto predpoklady musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Písomnú výzvu banky dlžníkovi na splnenie dlhu ako nevyhnutnú podmienku platnosti postúpenia pohľadávky banky na tretiu osobu vyhodnotil aj Krajský súd v Prešove v uznesení č.k. 6Co/119/2013-135 zo dňa 29.05.2014, Krajský súd v Trenčíne v rozsudku č.k. 5Co/460/2015-138 zo dňa 13.01.2016, ktoré súdy zároveň konštatovali, že banka môže postúpiť na tretiu osobu len splatnú pohľadávku. Vedľajší účastník na strane žalovaného namietal nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu práve s poukazom na citované ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Žalobca nepredložil súdu výzvu banky ako pôvodného veriteľa na splnenie dlhu adresovanú žalovanému, ani doklad o doručení, resp. odoslaní tejto výzvy žalovanému. Kvalifikovanú výzvu a doklady o jej odoslaní, resp. doručení žalovanému nepredložila súdu ani P., a.s., ktorá v správe zo dňa 01.02.2016 na výzvu súdu, aby oznámila, či a kedy doručovala výzvu na splnenie peňažného dlhu žalovanému, sa k týmto skutočnostiam nevyjadrila, a to z dôvodu, že predmetnú pohľadávku spolu s celou dokumentáciou odovzdala pri postúpení pohľadávky žalobcovi ako postupníkovi. Súdu je z vlastnej rozhodovacej činnosti známe, že ani v iných konaniach o návrhu žalobcu proti iným spotrebiteľom, banka na výzvu súdu nepredložila doklad o odoslaní, prípadne doručení výzvy na splnenie dlhu dlžníkovi. Bolo v záujme veriteľa, aby kvalifikovanú výzvu zasielal dlžníkovi takým spôsobom, aby to bolo preukázateľné, a aby doklad o odoslaní (poštový podací lístok), resp. doručení výzvy (doručenku) dlžníkovi uschovával pre prípad jeho potreby v budúcnosti. Žalobca, ktorému bola odovzdaná celá dokumentácia ohľadom predmetného úverového obchodu písomnú výzvu banky, doklad o jej odoslaní, resp. doručení žalovanému nepredložil, lebo tými listinami nedisponuje, z čoho vyplýva, že takýto doklad sa v zmluvnej dokumentácii nenachádza. Z dokazovania vyplynulo, že P., a.s. listom zo dňa 20.11.2009 oznámila žalovanému postúpenie pohľadávky na žalobcu, pričom súd podotkol, že k tomuto oznámeniu už žalobca bol schopný predložiť aj fotokópiu neprevzatej zásielky od žalovaného. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd z takého oznámenia vychádza bez toho, aby ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Tento záver konštatoval Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 4Obo 210/01. Súdna prax sa však už odklonila od tohto rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, čo vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obo 49/2008 zo dňa 14.05.2008, ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 76/2007 zo dňa 28.01.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení, resp. v spore o splnenie neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú najavo a z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca a nemožno vyvodiť ani to, že dlžník by mohol namietať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky len vtedy, ak by postupca postúpenie pohľadávky dlžníkovi neoznámil, ale postupník by postúpenie pohľadávky dlžníkovi preukázal; na takéto rozlišovanie v postavení dlžníka nemožno nájsť oporu v ustanovení § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka. K správnosti týchto záverov obsiahnutých v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 76/2007 zo dňa 28.01.2009 sa priklonil aj Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. IV. ÚS 337/2012-19 zo dňa 03.07.2012. Keďže žalobca nepreukázal, že pôvodný veriteľ pred postúpením pohľadávky na žalobcu písomne vyzval žalovaného na splnenie peňažného záväzku titulom poskytnutého úveru, že mu túto výzvu odoslal a doručil a vedľajší účastník na strane žalovaného z tohto dôvodu namietal nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, zmluva o

postúpení pohľadávok zo dňa 04.11.2009 je v časti postúpenia pohľadávky voči žalovanému absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom, a to pre nedodržanie zákonnej podmienky uvedenej v ustanovení § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Z uvedených dôvodov pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu súd prvej inštancie návrh výrokom I. v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. , podľa ktorého má úspešný žalovaný právo na plnú náhradu trov konania. Žalovaný neuplatnil náhradu trov konania a zo spisu mu vznik trov nevyplýva, preto mu súd náhradu trov konania výrokom II. nepriznal. Právny zástupca vedľajšieho účastníka na strane žalovaného uplatnil trovy právneho zastúpenia vo výške 1.018,49 Eur za 5 úkonov právnej služby. Z obsahu spisu súd zistil, že právny zástupca vykonal 4 účelné úkony právnej služby - prevzatie veci a príprava zastúpenia rok 2014 /návrh s prílohami bol právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka doručený 10.11.2014 a vtedy sa s nimi oboznámil/, podanie vyjadrenia k veci 14.11.2014, vyjadrenie z 14.07.2015 k odvolaniu žalobcu proti uzneseniu o pripustení vstupu vedľajšieho účastníka do konania, účasť na pojednávaní dňa 12.02.2016, za ktoré úkony podľa § 10 ods. 1, § 16 ods. 3 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb patrí pri hodnote sporu 5.299,80 Eur základná sadzba tarifnej odmeny 180,93 Eur x 3 úkony a podľa § 13a ods. 2 písm. b/ citov. vyhlášky 1/2-ica tarify, t.j. 90,47 Eur za vyjadrenie z 14.07.2015 k odvolaniu žalobcu proti uzneseniu súdu nie vo veci samej, režijný paušál vo výške 8,04 Eur x 2 úkony z roku 2014, vo výške 8,39 eur za úkon z roku 2015, vo výške 8,58 Eur za úkon z roku 2016. Pretože pojednávanie bolo vykonané mimo miesta sídla právneho zástupcu vedľajšieho účastníka na strane žalovaného, patria mu za tento úkon podľa § 16 ods. 4 citovanej vyhlášky cestovné náhrady za použitie osobného motorového vozidla zn. Jeep Grand Cherokee, ev. č. BL XXX KU, č. TP: TA XXXXXX v celkovej sume 66,90 Eur, skladajúce sa zo základnej náhrady v sume 47,58 Eur (0,183 Eur x 260 km) a náhrady za spotrebované pohonné látky v sume 19,32 Eur (spotreba 7,5l/100 km x 260 km x cena PHM 0,991 Eur/1 liter motorovej nafty). Za tento úkon právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka prináleží podľa § 17 ods. 4 citovanej vyhlášky aj náhrada za stratu času vo výške 85,80 Eur (14,30 Eur x 6 začaté polhodiny) za cestu na pojednávanie a späť. Vedľajší účastník má v konaní podľa § 93 ods. 4 O.s.p. rovnaké procesné práva a povinnosti ako účastník, vrátane práva dať sa zastúpiť v konaní právnym zástupcom. V danom prípade právny zástupca vedľajšieho účastníka po oboznámení sa s doručeným návrhom a jeho prílohami sa v písomnom vyjadrení a v rámci prednesu na pojednávaní venoval konkrétnym skutkovým okolnostiam uplatneného nároku, uviedol dôvody, pre ktoré nemožno návrhu vyhovieť vzhľadom na premlčanie práva, poukázal na príslušné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa, zaoberal sa podmienkami, ktoré sú v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách potrebné pre platné postúpenie pohľadávky z banky na tretiu osobu s tým, že v danom prípade tieto podmienky neboli splnené a pohľadávka banky z tohto dôvodu nebola spôsobilá na postúpenie navrhovateľovi a svoju argumentáciu oprel aj o rozhodnutia súdov, ktoré riešili obdobné veci. Preto súd dospel k záveru, že uvedené 4 úkony právnej služby boli potrebné pre účelné bránenie práv žalovaného, ktorého v konaní podporoval vedľajší účastník. Súd nepriznal vedľajšiemu účastníkovi trovy právneho zastúpenia uplatnené za ďalšie písomné stanovisko vedľajšieho účastníka zo dňa 25.01.2016, súdu doručené 29.01.2016, pretože nešlo o účelný úkon právnej služby, súd ho k podaniu tohto stanoviska nevyzýval, pričom vedľajší účastník v ňom dopĺňal a rozvíjal argumentáciu o nedostatku vecnej legitimácie žalobcu v konaní, no nič nebránilo vedľajšiemu účastníkovi uviesť kompletné zdôvodnenie obrany práv žalovaného už v prvom vyjadrení k návrhu zo dňa 14.11.2014 vzhľadom k tomu, že v tom čase vedľajší účastník už bol oboznámený s návrhom a jeho prílohami a ustanovenie § 92 ods. 7 (neskôr ods. 8) Zákona o bankách je platné a účinné od 01.01.2002. Súd potom výrokom III. uložil žalobcovi povinnosť podľa § 142 ods. 1, § 149 ods. 1 O.s.p. zaplatiť náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 819,01 Eur do rúk právneho zástupcu vedľajšieho účastníka na strane žalovaného.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobe vyhovie, prípadne, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil, ak napriek predloženému oznámeniu postupcu o postúpení pohľadávky skúmal platnosť zmluvy o postúpení. Uviedol, že v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovanej o postúpení pohľadávky spolu s podacím hárkom preukazujúcim jeho odoslanie, ktoré bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník sa v takom prípade nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, ani jej neexistencie. K tomu žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Obo 210/01, uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 8Co/564/2015 a uznesenie Krajského súdu v

Nitre, sp. zn. 9Co/133/2013. Ďalej žalobca zastáva názor, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Táto norma nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska. Doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. To znamená, že ak banka pred postúpením pohľadávky písomne nevyzvala dlžníka na plnenie, nemá to vplyv na platnosť postúpenia pohľadávky v zmysle § 524 Občianskeho zákonníka. S nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo zákona o bankách, ale nie sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky. Vzhľadom k dikcii ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách s poukazom na to, že omeškanie žalovanej trvalo viac ako rok, žalobca vyjadril názor, že jeho právny predchodca by konal v súlade s ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách (a teda by neporušil bankové tajomstvo) aj v takom prípade, ak by písomnú výzvu žalovanej nezasielal. Napokon žalobca uviedol, že v konaní predložil súdu výzvu svojho právneho predchodcu zo dňa 21.10.2009, ktorou bola žalovaná v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách vyzvaná na úhradu omeškaných splátok, čím bolo preukázané, že právny predchodca žalobcu vyzval žalovanú na úhradu dlžných splátok, a teda konal v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách. Na podporu svojej argumentácie žalobca poukázal na názor doc. JUDr. B. K., PhD., LL.M., ako aj na rozhodnutia Okresného súdu Prievidza, sp. zn. 8C/67/2013 a sp. zn. 12C/63/2014. K trovám vedľajšieho účastníka žalobca v odvolaní uviedol, že združenie na ochranu spotrebiteľa vstupuje do množstva konaní bez ohľadu na stav konania, a to oznámením o vstupe združenia do konania, ktoré obsahuje žiadosť o zaslanie žaloby a návrh na priznanie trov právneho zastúpenia. Je zrejmé, že pred zaslaním oznámenia o vstupe do konania združenie nemá žiadnu vedomosť o prejednávanom prípade a len z označenia účastníkov konania usudzuje, že ide o spotrebiteľskú vec. Bez akýchkoľvek vedomostí o predmete a stave konania nie je možné pripraviť sa na zastupovanie v tej-ktorej veci, a teda naplniť podstatu úkonu - príprava a prevzatie právneho zastúpenia. Paušálny vstup združenia zastúpeného advokátom do konaní, v ktorých pre vstup nebol žiadny dôvod, zbytočne navyšuje trovy konania a navodzuje dojem, že účelom vstupu nebola ochrana práv spotrebiteľa, ale získanie finančných prostriedkov v podobe náhrady trov právneho zastúpenia. Nemožno hovoriť o trovách účelne vynaložených na uplatnenie alebo bránenie práva, naopak, dochádza k zneužívaniu inštitútu ochrany spotrebiteľa a právnej úpravy trov konania, preto je na mieste aplikácia § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Žalobca má za to, že úmyslom zákonodarcu pri umožnení vstupu právnickej osoby ako vedľajšieho účastníka do konania bolo umožniť kvalifikovanú ochranu spotrebiteľa priamo na ten účel zriadeným subjektom, ktoré budú spôsobilé poskytnúť spotrebiteľovi kvalifikovanú pomoc, a ktoré budú v danej oblasti aj materiálne a personálne vybavené a odborne kompetentné. Preto žalobca považuje právne zastúpenie vedľajšieho účastníka v predmetnom konaní za nadbytočné, účelové a nehospodárne. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6 MCdo 5/2013, podľa ktorého trovy vzniknuté zastupovaním advokátom v tzv. hromadných veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní vyhotovených advokátov mení len o aktualizáciu a individualizáciu tej-ktorej veci, nemožno považovať za trovy nevyhnutne vynaložené na riadne uplatnenie alebo bránenie práva na súde.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. Občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV (do 30.06.2016 v procesnom postavení vedľajšieho účastníka) prostredníctvom svojho advokáta v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhlo, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania. K aktívnej legitimácii žalobcu uviedlo, že žalobca svoje nároky voči žalovanému odvodzuje od zmluvy, ktorú žalovaný uzavrel so P., a.s., teda bankou poskytujúcou úvery na základe bankovej licencie. Išlo teda o bankovú zmluvu. Banka sa pri postúpení pohľadávky musí riadiť nielen ustanoveniami § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka, ale aj ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktorý umožňuje banke postúpiť pohľadávku aj inej osobe ako banke, avšak po splnení tam uvedených podmienok. Ak tieto podmienky nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané. Ak k takémuto postúpeniu došlo, je v rozpore so zákonom, a preto je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Preto postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je povinný v súdnom konaní tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má

za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka. Nepredložením dôkazu o odoslaní výzvy v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Existuje dôvodná obava, že právny predchodca žalobcu mohol vygenerovať zo systému výzvu, ktorú doložil v konaní, avšak žalobca musí preukázať, že túto výzvu skutočne banka zaslala žalovanému. Žalobca nepreukázal doručenie písomnej formy výzvy postupcu adresovanej klientovi a súčasne neboli dodržané všetky podmienky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách, keďže bola postúpená aj nezosplatnená časť úveru. K tomu občianske združenie poukázalo na rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 5Co/460/2015, Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 6Co/203/2015, Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 23Co/574/2015, Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 19Co/177/2014 a sp. zn. 4Co/145/2014.

5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 v spojení § 219 ods. 3 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

6. Po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie a podaní odvolania žalobcom došlo k zmene právnej úpravy sporového konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.). V prechodných ustanoveniach (§ 470 ods. 1, ods. 2) stanovil, že ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, avšak s tým, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. V zmysle tohto ustanovenia odvolací súd posudzoval včasnosť a dôvodnosť odvolania podľa ustanovení O.s.p. účinných v čase vydania rozhodnutia súdu prvej inštancie.

7. Súd prvej inštancie založil svoje zamietajúce rozhodnutie na právnom názore, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok, ktorých splnenie však súd v danom konaní preukázané nemal. Pre platné postúpenie pohľadávky zo strany banky, ako postupcu, musia byť splnené okrem všeobecných podmienok ust. § 524 Občianskeho zákonníka aj podmienky uvedené práve v citovanom ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách. Zo znenia citovaného ustanovenia vyplýva, že predmetom postúpenia z banky na „nebankovku“ môžu byť len splátky úveru, ktoré sú nepretržite viac ako 90 dní po lehote splatnosti a zároveň musí byť splnená aj podmienka, že banka písomne vyzve svojho klienta na úhradu peňažného záväzku s tým, že je v omeškaní nepretržite 90 dní. Pokiaľ by došlo k výkladu, že banka je oprávnená postúpiť celý úver po uplynutí 90 dní omeškania dlžníka, musel by súd dospieť k záveru, že banka môže postúpiť úverové vzťahy bežne uzatvárané na akýkoľvek subjekt, teda aj na nebankovku, čo je v rozpore s účelom zákona o bankách a viedlo by to k zhoršeniu postavenia spotrebiteľa, ktorý vstúpil do zmluvného vzťahu s bankou, ktorej činnosť podlieha dozoru NBS a stal by sa dlžníkom nebanky.

8. Odvolací súd považuje tento právny názor súdu prvej inštancie za správny a stotožňuje sa aj odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa § 387 ods. 2 CSP. Na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím námietkam žalobcu uvádza nasledovné:

9. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej, t. j. existencie tvrdeného práva na strane žalobcu, alebo pasívnej, t. j. existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je imanentnou súčasťou súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Cdo/205/2009). Preto nepostačuje, aby žalobca v súdnom konaní svoju aktívnu vecnú legitimáciu preukázal len oznámením postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi; je potrebné preukázanie platného postúpenia pohľadávky. Podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak dlžníkovi postúpenie oznámil postupca, dlžník nemá právo požadovať preukázanie postúpenia zmluvou o postúpení pohľadávky. To však platí len vo vzťahu k dlžníkovi, teda presnejšie vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy o postúpení pohľadávky na jednej strane a dlžníkom na strane druhej, nie vo vzťahu k súdu. Správne súd prvej inštancie poukázal v tomto smere na odklon súdnej praxe od rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Obo/210/01, podľa ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd z takého oznámenia vychádza bez toho, aby ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Súd prvej inštancie poukázal

na to, že odklon od uvedeného rozhodnutia vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Obo/49/2008 zo dňa 14.05.2008, ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Cdo/76/2007 zo dňa 28.01.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení, resp. v spore o splnenie neuhradenej postúpenej pohľadávky je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu - zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú najavo a z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a súd skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca. K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení, sp. zn. IV. ÚS 337/2012-19 zo dňa 03.07.2012.

10. Pre potreby ďalšej argumentácie považuje odvolací súd za potrebné opätovne citovať § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bankách“): „Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.“

11. Citované ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách neupravuje len administratívne povinnosti banky pri ochrane bankového tajomstva, ako to naznačuje žalobca v odvolaní, ale stanovuje podmienky platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky bankou, ide teda o lex specialis vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam Občianskeho zákonníka o postúpení pohľadávky (§ 524 a nasl.). Tomu nasvedčuje jednak znenie citovaného ustanovenia („...môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku... postúpiť“), ako aj jeho zaradenie do časti zákona o bankách, ktorej nadpis znie „Ochrana klientov a bankové tajomstvo“. Účelom tohto ustanovenia teda nie je len ochrana bankového tajomstva, ale aj ochrana klientov banky. Citované ustanovenie stanovuje podmienky, za ktorých môže banka aj bez súhlasu klienta postúpiť svoju pohľadávku na inú osobu, čo výkladom a contrario znamená, že ak podmienky uvedené v tomto ustanovení splnené nie sú, banka postúpiť pohľadávku bez súhlasu klienta nemôže. Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách je potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon je absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu má súd povinnosť prihliadať ex offo. V danom prípade, keďže právnym predchodcom žalobcu bola banka, bolo správne, že súd prvej inštancie zisťoval, či boli pri postúpení pohľadávky na žalobcu dodržané podmienky ustanovené zákonom o bankách, teda, či postúpenie pohľadávky bolo platné.

12. Správne preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o odoslaní výzvy podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách zo strany jeho právneho predchodcu, a preto postúpenie pohľadávky na žalobcu nebolo v súlade s citovaným zákonným ustanovením, čoho právnym následkom je neplatnosť postúpenia pre jeho rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka). Žalobca teda nepreukázal, že vstúpil do práv pôvodného veriteľa - banky, nemá preto aktívnu vecnú legitimáciu uplatňovať v súdnom konaní právo na plnenie zo záväzkovo-právneho vzťahu založeného zmluvou o splátkovom úvere zo dňa 21.07.2006, ktorú uzavrel žalovaný so Slovenskou sporiteľňou, a.s.

- právnym predchodcom žalobcu.

13. K tvrdeniu žalobcu, že omeškanie žalobcu trvalo viac ako rok a v takom prípade by jeho právny predchodca konal v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách, aj keby písomnú výzvu žalovanému nezasielal, odvolací súd uvádza, že z citovaného ustanovenia takýto záver nemožno vyvodiť. Dodatok v znení „to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok“ je

pripojený k druhej vete citovaného ustanovenia (za bodkočiarkou), teda zjavne sa vzťahuje len na túto druhú vetu - jej časť pred bodkočiarkou. Podľa tohto ustanovenia banka nemôže postúpiť pohľadávku inej osobe bez súhlasu klienta, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to (t. j. že banka nemôže postúpiť pohľadávku, ak klient už uhradil omeškaný peňažný záväzok) neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok (zákonodarca tu rozlišuje medzi pohľadávkou a omeškaným peňažným záväzkom). Ak by časť druhej vety začínajúca sa slovami „to neplatí, ak ...“ mala predstavovať výnimku aj z prvej vety, muselo by to v nej byť výslovne vyjadrené, resp. by legislatívno-technicky musela tvoriť samostatný odsek s výslovným uvedením, ku ktorým ustanoveniam sa (táto výnimka) vzťahuje. Čo sa týka náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi - Občianskemu združeniu Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, ešte v postavení vedľajšieho účastníka (do 30.06.2016), súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného priznal náhradu trov konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia vo výške 819,01 eur. Odvolací súd sa s týmto právnym názorom súdu prvej inštancie stotožňuje. Aj podľa názoru odvolacieho súdu vedľajší účastník tak, ako ktorákoľvek iná fyzická alebo právnická osoba, mal do 30.06.2016 (za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku) právo zvoliť si advokáta, ktorý ho zastupuje v konaní, v dôsledku čoho aj odvolací súd vedľajším účastníkom uplatnené trovy právneho zastúpenia považoval za účelne vynaložené. Toto jeho právo vyplýva aj z Ústavy Slovenskej republiky, článok 47, ods. 2. V danej veci vedľajší účastník vstúpil do konania v záujme ochrany spotrebiteľa - žalovaného.

14. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

15. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. tak, že úspešnému žalovanému náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

16. Odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania Občianskemu združeniu - Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov v plnom rozsahu, nakoľko tieto mu vznikli podaním vyjadrenia k odvolaniu. O výške náhrady trov odvolacieho konania bude rozhodovať súd prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

17. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 , v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .