Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_5CoE-33-2017.pdf
PDF · 95.25 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoE/33/2017
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Márie Vrtochovej v exekučnej veci oprávneného H., a.s., so sídlom H. XX, T., O. XX XXX XXX, zastúpený I., s.r.o. so sídlom H. XX, T. I., O. XX XXX XXX proti povinnému D. T., bytom H. XX, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou V. &. H., s.r.o., IČO XX XXX XXX, so sídlom O. B. XX/B, T., o vymoženie 1.476,91 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Považská Bystrica č.k. 5Er/151/2014-36 zo dňa 13. októbra 2016, t a k t o
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie vyhovel námietkam povinného proti exekúcii s poukazom na ust. § 50 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) (ďalej len ako „Exekučný poriadok“), ust. § 52 ods. 1-4, § 53 ods. 1-2, 4 písm. r) a 5, § 54 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka. V odôvodnení uviedol, že prvoinštančný súd na základe návrhu oprávneného poveril súdneho exekútora D. P., H.. vykonaním exekúcie proti povinnému. Po doručení upovedomenia o začatí exekúcie povinný podal v zákonom stanovenej lehote námietky proti exekúcií, v ktorých uviedol, že exekučný súd pred vydaním poverenia súdnemu exekútorovi nepreskúmal zákonnosť vzniku exekučného titulu, ktorým je Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, nakoľko ide o rozhodcovský rozsudok v spotrebiteľských veciach. Zároveň vo svojich námietkach poukázal na skutočnosť, že zmluva uzatvorená s povinným obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, pričom nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a nemohol ovplyvniť jej obsah, ktorá navyše obsahuje i neprijateľnú rozhodcovskú doložku. Povinný následne prvoinštančnému súdu ešte uviedol, že od oprávneného si úver vzal z dôvodu, že si nedokázal nájsť zamestnanie v Slovenskej republike a prostriedky nadobudnuté z úveru použil na úhradu svojich osobných výdavkov v čase, keď nemal iný zdroj príjmov a na cestu do zahraničia za účelom hľadanie práce. K námietkam povinného sa vyjadril oprávnený, ktorý poukázal na to, že dňa 14.10.2010 uzatvoril s povinným zmluvu o úvere, na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver na výkon podnikania. Povinný v zmluve uviedol a aj osobitne podpísal, že poskytované finančné prostriedky sú na tento účel a preto treba chrániť dobrú vieru veriteľa, pretože v zmysle bodu 2 Všeobecných podmienok podpisom potvrdil, že informácie, ktoré poskytol oprávnenému sú pravdivé. Taktiež zákon č. 258/2001 Z.z. a neskôr 129/2010 Z.z. neustanovuje, že žiadateľ o úver v čase poskytnutia úveru na podnikanie, zamestnanie alebo povolanie musí byť podnikateľom alebo zamestnaný, a preto pre právnu kvalifikáciu povahy poskytnutého úveru úplne postačuje prejav vôle uvedený v zmluve. Má tak za to, že povinnému tak nemožno priznať postavenie spotrebiteľa. Navyše povinný nijako nepreukázal skutočnosť, že v čase podpisu zmluvy mu patrilo postavenie spotrebiteľa, pričom treba akceptovať dobrú vieru oprávneného, s ktorou do právneho vzťahu vstupoval a takáto argumentácia je aj v súlade s judikatúrou Európskeho súdneho dvora v oblasti práva na ochranu spotrebiteľa. Zároveň uviedol, že pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, je nepochybné, že rozhodcovská doložka uvedená v úverovej zmluve je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko každej zmluvnej strane umožňuje domáhať sa
ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania, a teda nevyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Zmluvné strany sa tak dohodli na tzv. alternatívne určenej právomoci súdu na riešenie sporov a v závislosti od druhu podanej žaloby prichádzalo do úvahy buď rozhodcovské konanie alebo konanie pred všeobecným súdom. Alternatívne rozhodcovské doložky sú prípustné jednak v zmysle vnútroštátneho a jednak v zmysle európskeho práva. 2. Prvoinštančný súd pre posúdenie námietok povinného preskúmal exekučný spis a zistil, že exekučným titulom v danej veci je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. zo dňa 12.04.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 21.05.2012 a vykonateľnosť dňa 24.05.2012. Z obsahu exekučného titulu vyplýva, že rozhodca zaviazal povinného zaplatiť oprávnenému istinu vo výške 1.476,91 eur spolu so zmenkovým úrokom 0,25 % denne zo sumy 1.476,91 eur od 04.11.2011 do zaplatenia, zákonným úrokom 6 % ročne zo sumy 1.476,91 eur od 08.12.2011do zaplatenia a nahradiť trovy konania vo výške 372,23 eur v 180 eur mesačných splátkach na základe predloženej zmenky. Poukázal pritom na uzavretú dohodu o vyplnení zmenky medzi účastníkmi konania, ktorí zabezpečili svoj iný záväzkový vzťah neúplnou zmenkou (blankozmenkou) vystavenou dňa 14.10.2010, kde povinný vystupoval ako vystaviteľ a oprávnený ako remitent. Keďže si povinný svoju povinnosť vyplývajúcu zo záväzkového vzťahu riadne nesplnil, čím sa stal dlh v zmysle dohodnutých podmienok splatný vcelku dňa 04.11.2011, oprávnený vyplnil dňa 03.12.2011 zmenku povinného v zmysle dohody o vyplnení zmenky na sumu 1.476,91 eur s dátumom začiatku úročenia od 04.11.2011 a táto bola povinnej predložená na zaplatenie dňa 08.12.2011. Účastníci zároveň uzatvorili dňa 14.10.2010 rozhodcovskú zmluvu, v ktorej si v čl. II bode 1 dohodli, že všetky spory vzniknuté z vyššie uvedenej Zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie ako aj spory vzniknuté z dohody o vyplnení zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad a zrušenie budú riešené buď pred Stálym rozhodcovským súdom alebo pred príslušným súdom Slovenskej republiky. Prvoinštančný súd ďalej uviedol, že predmetná zmluva o úvere má formu vopred vyhotoveného formulárového tlačiva, ktoré obsahovalo pripravenú časť /predtlačenú/ na vpísanie údajov identifikujúcich osobu ako podnikateľa a zároveň časť na označenie osoby ako nepodnikateľa. V zmluve o úvere je zároveň predtlačené vyhlásenie dlžníka /povinného/, že úver čerpá na výkon podnikania. V prípade, keď povinný sám namieta, že zmluvu uzatvoril ako spotrebiteľ, nemožno jednoznačne ustáliť, že povinný uzatvoril zmluvu o úvere ako fyzická osoba - podnikateľ v rámci výkonu podnikateľskej činnosti, teda že účelom čerpania úveru nebolo uspokojenie jeho potrieb ako spotrebiteľa. V prípade existencie pochybnosti o povahe vzťahu medzi účastníkmi /či ide o spotrebiteľský vzťah alebo nie/ má dôkazné bremeno preukázania existencie podnikateľského charakteru zmluvy o úvere poskytovateľ úveru- oprávnený. V danej veci oprávnený len tvrdil, že poskytol povinnému úver na výkon podnikania, toto tvrdenie však nepreukázal. Pokiaľ oprávnený ako dôkaz uviedol, že povinný v zmluve osobitne podpísal vyhlásenie, že úver čerpá na výkon podnikania, takáto formulácia nie ako dôkazný prostriedok postačujúca, najmä za situácie, kedy obsah zmluvy bol vopred pripravený vo formulárovej zmluve a povinný nemal možnosť si individuálne dojednať obsah zmluvy alebo jej zmeny. Pretože oprávnený nepreukázal podnikateľský charakter zmluvy o úvere, súd prvej inštancie zmluvu o úvere posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu o úvere. Ďalej prvoinštančný súd preskúmal platnosť rozhodcovskej zmluvy, pričom zistil, že nebola individuálne dojednaná nakoľko má formulárovú podobu a bola uzavretá v ten istý deň ako zmluva o úvere a je zrejmé, že jej obsah povinný nemal možnosť ovplyvniť. Navyše rozhodcovská zmluva neobsahuje žiadne poučenie pre spotrebiteľa o rozdiele medzi rozhodcovským konaním a občianskym súdnym konaním na všeobecnom súde. Prvoinštančný súd ďalej poukázal na to, že hoci v zmluve bol upravený alternatívny spôsob riešenia sporov, táto možnosť výberu spôsobu riešenia prípadného sporu je len zdanlivá, keď vo väčšine prípadov určuje spôsob riešenia prípadného sporu aj osobu rozhodcu oprávnený. Prvoinštančný súd tak na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že rozhodcovskú zmluvu je potrebné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, z čoho vyplýva, že nemôže byť základom právomoci rozhodcovského súdu. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul. Súd prvej inštancie na základe uvedeného uzavrel, že v danej veci existujú dôvody pre ktoré je exekúcia neprípustná a preto námietkam povinného vyhovel. 3. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, v ktorom poukázal na skutočnosť, že zmluvu o úvere zo dňa 14.10.2010 uzavrel s povinným, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver na výkon povolania. Povinný v zmluve uviedol aj osobitne podpísal, že poskytované finančné prostriedky sú na tento účel a svojim podpisom potvrdil, že informácie, ktoré
poskytol oprávnenému sú pravdivé, a preto treba chrániť dobrú vieru veriteľa a nevzťahovať na danú zmluvu zákon o spotrebiteľských úveroch a posudzovať ju ako zmluvu spotrebiteľskú. Skutočnosť, na čo konkrétne bol poskytnutý úver povinným použitý oprávnený neskúma a rovnako ani povinný nemá zo zákona povinnosť informovať oprávneného na čo úver skutočne použil. Ďalej k tvrdeniam súdu o rozhodcovskej doložke oprávnený namietal, že rozhodcovská doložka v danej úverovej zmluve je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Má za to, že prijatie argumentácie súdu by potom pre dodávateľa znamenalo, že nemá možnosť využiť rozhodcovské konania, pričom je zrejmé, že ani úmyslom zákonodarcu nebolo zakázať rozhodcovské konanie úplne ale iba ho obmedziť. Oprávnený má za to, že z uzavretej doložky v zmluve o úvere vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli na tzv. alternatívne určenej právomoci súdu, ktoré sú z hľadiska vnútroštátneho i európskeho práva právne prípustné, pričom zdôraznil, že v zmysle Smernice Rady 93/13/EHS sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy, avšak v danom prípade rozhodcovské konanie prebiehalo podľa rozhodcovskej doložky uzavretej v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní. Vzhľadom na uvedené skutočnosti preto navrhuje odvolaciemu súdu aby napadnuté uznesenie zrušil. 4. K podanému odvolaniu oprávneného sa písomne vyjadril povinný prostredníctvom svojho právneho zástupcu, v ktorom poukázal na to, že zmluva o úvere zo dňa 14.10.2010 je zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú treba aplikovať právnu úpravu obsiahnutú v zákone č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch ako aj všeobecnú úpravu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Ďalej poukázal na to, že súčasťou úverovej zmluvy bola rozhodcovská doložka v zmysle ktorej budú všetky spory účastníkov tohto právneho vzťahu rozhodované pred vopred označeným rozhodcovským súdom, ktorého rozhodnutia budú pre obe strany záväzné a konečné. Avšak táto doložka nebola dojednaná individuálne a do úverových zmluvných podmienok bola zaradená oprávneným ešte pred uzavretím samotnej úverovej zmluvy a spotrebiteľovi tak znemožňuje vyriešiť spor medzi účastníkmi inak ako v rozhodcovskom konaní. Všetky tieto skutočnosti tak odôvodňujú záver o neprijateľnosti uvedenej doložky ako nekalej zmluvnej podmienky v zmysle bodu čl. 3 ods. 1 v spojení s bodom 1 písm. q) Prílohy č. 1 Smernice Rady 93/13/EHS. Súd prvej inštancie tak správne mal za to, keď vzťah ktorý vznikol na základe uvedenej zmluvy posúdil ako vzťah spotrebiteľský a rozhodcovskú doložku posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Vzhľadom na uvedené tak má za to, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je správne a preto navrhuje odvolaciemu súdu aby toto uznesenie potvrdil. 5. K vyjadreniu právneho zástupcu sa následne písomne vyjadril oprávnený, ktorý opätovne namietal, že predmetnú zmluvu o úvere nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere a vzťah vzniknutý z tejto zmluvy je možné považovať ako vzťah obchodnoprávny, nakoľko tu vznikol záväzok medzi dvomi podnikateľskými subjektmi. Ďalej uviedol, že naďalej má za to, že rozhodcovská zmluva dohodnutá medzi oprávneným a povinným je nevýhradnou rozhodcovskou zmluvou, ktorá zásadne nevyžaduje od povinného aby spory s oprávneným riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Hoci je rozhodcovská zmluva neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, no predstavuje samostatný dokument, ktorý je osobitne podpísaný oboma stranami a má za to, že povinný v čase jej uzavretia nemal k jej obsahu žiadne výhrady. Nakoľko podľa oprávneného je zrejmé, že s povinným uzatvorili nevýhradnú rozhodcovskú zmluvu, nie je možná aplikácia ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Oprávnený je presvedčený že rozhodcovská zmluva bola uzavretá platne v zmysle platných právnych predpisov a nemožno mať o jej legitímnosti žiadne pochybnosti. 6. Krajský súd ako odvolací súd preskúmal vec v zmysle ust. § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP. 7. Podľa § 50 ods. 1 Exekučného poriadku, povinný môže vzniesť u exekútora povereného vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná. To isté platí, ak sa namieta, že oprávnený alebo povinný nie sú právnymi nástupcami osoby uvedenej v exekučnom titule. Námietky musia byť odôvodnené a na dodatočne uvedené dôvody sa neprihliadne. Ak po podaní námietok exekútor upustil od vykonania exekúcie /§ 46 Exekučného poriadku/, o námietkach netreba rozhodnúť. 8. Exekučné konanie má charakter sporového konania, tento charakter sa však prejavuje iba v riešení prípadnej spornej otázky medzi oprávneným a povinným, či možno vykonávať exekúciu, teda či sú splnené predpoklady na to, aby súdny exekútor vykonával úkony exekučnej činnosti smerujúce k speňaženiu majetku alebo k vynúteniu inej povinnosti. O tejto otázke rozhoduje exekučný súd. Konanie
o námietkach povinného proti exekúcii je sporom o začatie exekúcie, kde exekučný súd na základe námietky povinného rozhoduje o otázkach, či sa exekúcia oprávnene začala. Povinný môže uvádzať v námietkach proti exekúcii iba tvrdenia, ktoré pripúšťa ustanovenie § 50 ods. 1 Exekučného poriadku, a to zánik vymáhaného nároku, okolnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti nároku, dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná a hmotno-právnu legitimáciu účastníka oprávneného alebo povinného. Všetky uvedené okolnosti sú zároveň dôvodom na zastavenie exekúcie v ktoromkoľvek štádiu. Ak teda povinný námietky nepodá, môže neskôr kedykoľvek podať z uvedených dôvodov návrh na zastavenie exekúcie. Návrh na zastavenie exekúcie, však nemá odkladný účinok na vykonanie exekúcie, teda na vydanie exekučného príkazu. Je preto opodstatnené, aby sa povinný mohol brániť proti exekúcii aj formou námietok, teda skôr, ako exekútor poverený vykonaním exekúcie zo strany exekučného súdu vydá exekučný príkaz, a začne vykonávať jednotlivé úkony exekučnej činnosti vedúce k vymoženiu pohľadávky oprávneného, jej príslušenstva a trov exekúcie. 9. Námietky v zmysle vyššie uvedeného predstavujú procesnú obranu povinného proti neprípustnej exekúcii, pričom ich účelom je zastavenie exekúcie alebo upustenie od vykonania exekúcie z dôvodov taxatívne uvedených v zákone. Povinný musí uviesť dôvod neprípustnosti exekúcie. Ak je rozhodnutie, ktorým sa námietkam vyhovelo právoplatné, súd exekúciu zastaví v zmysle vety prvej ustanovenia § 50 ods. 5 Exekučného poriadku. Povinný môže v rámci námietok proti exekúcii navrhnúť, aj keď to nie je obligatórne, zastavenie exekúcie. Námietky v konečnom dôsledku predstavujú procesný prostriedok, ktorým možno vyvolať začiatok incidenčného sporu o prípustnosť exekúcie. Ich predmetom môžu byť skutočnosti procesného i hmotného práva. Spoločným znakom je, že tieto skutočnosti nastali až po vzniku exekučného titulu. Ak by jestvovali pred vznikom exekučného titulu, zásadne ich nemožno uplatniť, pretože ich relevancia sa skončila vydaním vykonateľného rozhodnutia, ktoré sa stalo podkladom na exekúciu. Hmotnoprávne skutočnosti možno rozdeliť na skutočnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku podľa hmotnoprávnych noriem, bránia vymáhateľnosti nároku, inak spôsobujú neprípustnosť exekúcie alebo znamenajú námietku, že oprávnený alebo povinný nie sú právnymi nástupcami osoby uvedenej v exekučnom titule. 10. Za správny považuje odvolací súd právny názor súdu prvej inštancie, že predmetná zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou, teda že medzi oprávneným a povinným bol založený na jej základe spotrebiteľský vzťah. Odvolací súd poukazuje na to, že predložená zmluva o úvere zo dňa 14.10.2010 vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom v deň uzatvorenia zmluvy v spojení s § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Hoci je povinný v zmluve identifikovaný nezameniteľným číslom prideľovaním subjektom vykonávajúcim podnikateľskú činnosť - IČO-om, súčasne tiež aj menom, priezviskom a rodným číslom, čo znamená, že je identifikovaný aj ako fyzická osoba - nepodnikateľ. Navyše ani zo zmluvy o úvere, uzatvorenej vo formulárovej podobe, nevyplýva, že by tento úver povinný čerpal na podnikateľské účely a rovnako ako súd prvej inštancie aj odvolací súd má za to, že oprávnený tento účel čerpania úveru dostatočne nepreukázal. Pričom práve oprávnený nesie dôkazné bremeno preukázania existencie podnikateľského charakteru úveru. Z uvedeného dôvodu bolo preto potrebné aplikovať ustanovenia § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa a to napriek skutočnosti, že zmluva o úvere je v zmysle príslušných ustanovení Obchodného zákonníka tzv. absolútny obchod. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú obchodnoprávne vzťahy len podmnožinou občianskoprávnych vzťahov, a preto ak v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi neexistovala špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa v Obchodnom zákonníku, bolo v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka potrebné na právny vzťah účastníkov subsidiárne aplikovať aj ustanovenia o ochrane spotrebiteľa obsiahnuté v Občianskom zákonníku. Preto súd prvej inštancie postupoval správne, ak na vzťah účastníkov aplikoval príslušné právne normy chrániace spotrebiteľa. 11. Za neprimeranú je potrebné považovať zmluvnú podmienku v danej veci, obsiahnutú v rozhodcovskej zmluve, ktorá je prílohou zmluvy o úvere, ktorú predkladal oprávnený povinnému na formulári, pričom nebola individuálne dojednaná a jej obsah povinný ani nemohol ovplyvniť. Veriteľ mohol na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovi, resp. rozhodcovskému súdu, ktorého sám určil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Spotrebiteľ týmto stratil právo brániť sa voči nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Výber osoby rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu pritom uskutočnil jednostranne sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojich vopred pripravených článkoch zmluvy o úvere. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky je potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to aj v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie /C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05/. 12. Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že nakoľko v predmetnom prípade bola uzavretá neplatná rozhodcovská zmluva, táto nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu /v danom prípade Stály rozhodcovský súd zriadený pri Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava/ na prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať tiež náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky /čiže stať sa spôsobilým podkladom exekúcie alebo tiež exekučným titulom/. Podobne tak judikoval i Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v uznesení sp. zn. 6Cdo/1/2012 zo dňa 21. marca 2012 skonštatoval, že rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva /či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky/, na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá, alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť /nezáväznosť/ rozhodcovského rozsudku. 13. Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v danom prípade správne právne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku a správne postupoval, keď vyhovel námietka povinného podľa § 50 ods. 1 Exekučného poriadku. 14. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správne. 15. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).