Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7S-37-2016.pdf
PDF · 177.58 KB
Case nature
Area
Subarea
7S/37/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Tymka a členov senátu JUDr. Tamary Sklenárovej a JUDr. Pavla Tkáča, v právnej veci žalobcu CREO ART s.r.o., so sídlom Werferova 1, Košice, IČO: 44 471 165, zastúpeného B & B, advokátskou kanceláriou s.r.o., so sídlom Rázusova 1, Košice, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102466593/2016 zo dňa 01.02.2016, takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a .
Účastníkom n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobou zo dňa 29.03.2016 doručenou Krajskému súdu v Košiciach dňa 30.03.2016 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102466593/2016 v spojitosti s rozhodnutím Daňového úradu Košice - pobočka Spišská Nová Ves č. 21080292/2015 a vrátenia veci na ďalšie konanie a rozhodnutie.
2. Daňový úrad Košice, pobočka Spišská Nová Ves rozhodnutím č. 21080292/2015 zo dňa 26.10.2015 podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov vyrubil platiteľovi dane z pridanej hodnoty CREO ART s.r.o., IČO: 44 471 165, DIČ: 2022708435, IČ DPH: SK2022708435, Werferova 1, 040 11 Košice, rozdiel dane v sume 13 670,64 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2014.
Daň vyrubená daňovým priznaním doručeným dňa 25.06.2014 1 014,55 eur Daň zistená správcom dane vo vyrubovacom konaní 14 685,19 eur Rozdiel dane v sume 13 670, 64 eur
Rozdiel dane v sume 13 670,64 eur je splatný do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet Daňového úradu Košice vedený v Štátnej pokladnici číslo účtu Z. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, variabilný symbol XXXXXXXXXX.
3. Odôvodnenie citovaného rozhodnutia Daňového úradu Košice, pobočka Spišská Nová Ves je obsahom podrobného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného.
4. V odvolaní proti rozhodnutiu Daňového úradu Košice, pobočka Spišská Nová Ves žalobca navrhol, aby odvolací orgán rozhodnutie Daňového úradu Košice, pobočka Spišská Nová Ves č. 210808292/2015 zo dňa 26.10.2015, ktorým vyrubil rozdiel dane v sume 13 670,64 eur na dani z priadnej hodnoty za
zdaňovacie obdobie máj 2014 daňovému subjektu CREO ART s.r.o., IČO: 44 471 165, Werferova 1, Košice 040 11, Slovenská republika, zrušil a vec vrátil Daňovému úradu Košice, pobočka Spišská Nová Ves na ďalšie konanie a rozhodnutie.
5. Odvolacie námietky žalobcu proti citovanému rozhodnutiu Daňového úradu Košice, pobočka Spišská Nová Ves korešpondujú so žalobnými námietkami a sú taktiež obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaného.
6. Žalovaný napadnutým rozhodnutím podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov rozhodnutie Daňového úradu Košice, pobočka Spišská Nová Ves, číslo 21080292/2015 zo dňa 26.10.2015, ktorým podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2014 v sume 13 670,64 eur, daňovému subjektu CREO ART s r.o., Werferova 1, 040 11 Košice, IČO: 44 471 165, DIČ: 2022708435, IČ DPH: SK2022708435, potvrdil.
7. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný poukázal na rozhodnutie Daňového úradu Košice, pobočka Spišská Nová Ves, ako aj konanie, ktoré tomuto rozhodnutiu predchádzalo a taktiež na dôkazy vykonané a vyhodnotené správcom dane.
8. Žalovaný k námietkam odvolávajúceho sa uviedol, že dokazovanie je procesný postup, cieľom ktorého je zistiť objektívne skutočnosti rozhodujúce pre vyrubenie dane, pričom tieto musia byť zistené čo najúplnejšie. Dôkaznú povinnosť (dôkazné bremeno) rozdeľuje daňový poriadok medzi správcu dane a daňový subjekt. Splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku preukazuje daňový subjekt, t.j. platiteľ dane z pridanej hodnoty. Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo v iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
9. Žalovaný poukázal na ust. § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. a uviedol, že právo na odpočítanie dane možno uplatniť len vo vzťahu ku skutočne splatným daniam, t.j. daniam, zodpovedajúcim plneniu podliehajúcemu dani z pridanej hodnoty, resp. zaplateným z dôvodu ich splatnosti. Konštatoval, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočítanie dane. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, keďže to zákon neustanovuje, ani za dobromyseľnosti platiteľa.
10. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný ďalej uviedol, že správca dane preto v danom prípade skúmal uskutočnenie zdaniteľných obchodov nielen z formálnej stránky, ale preveroval aj súlad skutočného stavu so stavom formálnym. Správca v tomto prípade použil protokoly o daňových kontrolách, svedecké výpovede, zápisnice o miestnom zisťovaní a všetky zabezpečené dôkazy vyhodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, hlavne z hľadiska ich pravdivosti, pričom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo a dospel k záveru, že k dodaniu fakturovaných tovarov a služieb nedošlo tak, ako je to deklarované na predmetných faktúrach od spoločnosti Amato company s. r. o. a následne nevzniklo ani právo na odpočítanie dane z týchto faktúr.
11. Žalovaný vo vzťahu k tvrdeniam odvolávajúceho sa daňového subjektu, že obchodol so spoločnosťou Amato company s. r. o., ktorá sa zaviazala dodať daňovému subjekut určité služby, pričom jej dodanie potvrdili vo výpovediach konatelia oboch spoločností a ich vykonanie je podložené faktúrami podloženými súpisom vykonaných prác a jedine táto skutočnosť je pre daňový subjekt z hľadiska preverenia si dodania služby a jej následného preukázania na daňové účely rozhodujúca, žalovaný uviedol, že samotná existencia faktúr a ich zaúčtovanie v súlade so zásadami účtovníctva ešte nezakladá podmienku možnosti uplatnenia práva na odpočítanie dane z prijatej zdaniteľnej dodávky, nakoľko podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. môže platiteľ od dane, ktorú je povinný platiť, odpočítať len daň, ktorá je voči nemu uplatnená iným platiteľom dane v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, a ktoré použije na účely svojho podnikania ako platiteľ.
12. Žalovaný konštatoval, že daňový subjekt ako dôkaz prijatia prác a služieb predložil iba faktúry vykonaných prác a služieb, ale žiadne iné dôkazy preukazujúce materiálnu podstatu veci, t.j. reálne dodanie služby nepredložil. Predloženie faktúry so všetkými náležitosti od dodávateľa ešte neznamená, že údaje v nej uvedené odrážajú aj materiálne, reálne, naplnenie písomnej informácie. Podpornými dokladmi, na základe ktorých sa dá preveriť, či skutočne došlo k zdaniteľnému obchodu tak, ako je uvedené na faktúre, slúžia ďalšie doklady preukazujúce priebeh nadobúdania a dodania prác a služieb s dokladovaním, kto tieto práce reálne vykonal v rátane dokladov preukazujúcich nákup a dodanie materiálu, prepravu materiálu, resp. osôb, realizujúcich predmetné služby, písomnú alebo e-mailovú, resp. inú komunikáciu, medzi zmluvnými stranami a ďalšie iné doklady podľa charakteru činnosti.
13. Žalovaný poukázal na to, že nie je pravdivé tvrdenie daňového subjektu, že iba vyslovenie názoru daňového subjektu o tom, že došlo k zdaniteľným obchodom, postačuje na vznik nároku na uplatnenie práva na odpočítanie dane, keďže daňový subjekt nepredložil okrem faktúr (a správcom dane spochybnených dokladov o úhrade týchto faktúr), žiadne iné relevantné dôkazy, ktorými by hodnoverne preukázal dodanie služieb spoločnosťou Amato company s. r. o.. Rovnako nie je pravdivé ani tvrdenie daňového subjektu uvedené v odvolaní, že dodanie služieb od spoločnosti Amato company s. r. o. je podložené faktúrami podloženými súpisom vykonaných prác. Pri predložených faktúrach nebol priložený žiadny súpis vykonaných prác a popis fakturácie uvedený na faktúrach je všeobecný, bez bližšieho určenia rozsahu, druhu, množstva, času a miesta vykonávania a dodania služieb. Skutočnosť, že daňový subjekt vlastní faktúry od spoločnosti Amato company s. r . o. ešte neznamená, že táto spoločnosť v skutočnosti zdaniteľný obchod aj uskutočnila. Nedostatok preukázateľnosti dodania prác a služieb nemôže byť odstránený tvrdením daňového subjektu, že fakturované práce a služby boli skutočne vykonané a boli prevzaté.
14. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný ďalej uviedol, že daňový subjekt nevedel určiť, kto reálne tieto deklarované práce a služby realizoval, keďže zo strany priameho dodávateľa nemohlo vzhľadom na jeho materiálne a personálne predpoklady dôjsť k dodaniu týchto služieb. Nevedel určiť žiadnych subdodávateľov, hoci v daných prípadoch ide o špecifickú činnosť, ktorá si vyžaduje vzájomnú komunikáciu zainteresovaných strán za účelom zabezpečenia a realizácie týchto služieb, keďže konateľ spoločnosti Amato company s. r. o. prehlásil, že on nie je technický typ a tieto činnosti neovláda.
15. Žalovaný konštatoval, že daňový subjekt nepredložil v daňovej kontrole ani v odvolacom konaní žiadne nové dôkazy a neuviedol žiadne skutočnosti, ktorými by preukázal, že k dodaniu služieb deklarovaných spoločnosťou Amato company s. r. o. reálne došlo. Poukázal na to, že ustanovenie § 24 príkladmo vymenúva rôzne druhy a typy dôkazných prostriedkov, ktoré zákon pripúšťa na využitie daňovým subjektom. Je iba vecou zodpovednosti daňového subjektu, aby sám, resp. s osobou znalou daňových predpisov zvážil rozsah, potrebnosť a využiteľnosť jemu dostupných dôkazných prostriedkov, ktoré v daňovej kontrole, resp. v odvolacom konaní predloží. Žalovaný poukázal ďalej na to, že z vykonaného dokazovania je zrejmé, že faktúram, ktoré boli predložené odvolávajúcim sa, a na základe ktorých si uplatnil odpočítanie dane, absentuje reálny základ, keďže sa nepreukázalo, že osoba, ktorá je uvedená na faktúre dodanie tovarov a služieb skutočne uskutočnila. Na základe vyššie uvedeného žalovaný považoval uvedené námietky daňového subjektu za neopodstatnené.
16. K námietke odvolávajúceho sa, že daňový subjekt nemá možnosť ovplyvniť správanie sa svojich obchodných partnerov, a teda nemá možnosť ovplyvniť plnenie ich povinností voči správcovi dane, vedenie ich účtovníctva, zabezpečenie subdodávateľov, či výkon ich ekonomickej činnosti, žalovaný uviedol, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné plnenie sa viaže nárok na odpočítanie dane. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady faktúry a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľný obchod.
17. Žalovaný z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia na základe predloženého spisového materiálu zistil, že u deklarovaného dodávateľa Amato company s. r. o., ani u jeho právneho nástupcu spoločnosti Royal Gold, s.r.o. nebolo možné počas daňovej kontroly preveriť účtovníctvo dodávateľskej spoločnosti. Správca dane z uvedených dôvodov nemohol preveriť, či sporné faktúry boli zaúčtované v účtovníctve deklarovaného dodávateľa. Skutočnosť, že spoločnosť Amato company s. r. o. vystavila faktúry a spoločnosť CREO ART s.r.o. ich vlastní, ešte neznamená, že tento deklarovaný dodávateľ
dodanie tovarov a služieb aj skutočne uskutočnil a vznikla mu daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z. z..
18. Žalovaný poukázal na to, že vzhľadom na skutočnosť, že dodávateľ daňového subjektu nevedel identifikovať svojich dodávateľov (subdodávateľov daňového subjektu), nemal žiadnych zamestnancov a jeho účtovníctvo nie je k dispozícii, dodanie služieb daňovému subjektu je opodstatnene spochybnené. Za danej situácie dôkazné bremeno preukázania zdaniteľných plnení zaťažuje daňový subjekt. S poukazom na zásadu skutočného obsahu skutočností rozhodujúcich pre určenie dane sa však tieto transakcie javia ako umelé, bez ekonomického obsahu. V tomto smere žalovaný poukázal na závery Najvyššieho súdu SR uvedené v rozhodnutí č. 3Sžf/81/2013, z ktorých vyplýva, že uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu. Vzhľadom na to, že daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré vzhľadom na charakter zdaniteľných obchodov zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného obchodu správcovi dane.
19. Žalovaný konštatoval, že daňový subjekt nepreukázal, akým spôsobom preveroval samotnú realizáciu dodania služieb a aké opatrenia prijal na zabezpečenie preukázania splnenia zákonom stanovených podmienok pre odpočítanie dane v prípadoch deklarovaných od dodávateľa Amato company s. r. o.. Uviedol, že dôkazy, ktoré daňový subjekt predložil k preverovanému odpočítaniu dane neboli schopné osvedčiť splnenie podmienok pre odpočítanie dane. Žalovaný poukázal na to, že správca dane v súlade so zásadou preferovania skutočného obsahu právneho úkonu pred jeho formálnych prejavom, pri výkone daňovej kontroly a vo vyrubovacom konaní nebral do úvahy len platiteľom dane predložené dôkazy, ale aj sám vykonal dokazovanie za účelom získania objektívnych skutočností potrebných k posúdeniu preverovaných obchodných vzťahov.
20. K námietke daňového subjektu, že dodávateľská spoločnosť Amato company s. r. o. mala v rozhodnom období mesiaca máj 2014 živnostenské oprávnenie na všetky predmety podnikania, teda na všetky činnosti, ktoré dodala daňovému subjektu CREO ART s.r.o., žalovaný uviedol, že obchodné transakcie nie je možné deklarovať len po formálnej stránke (živnostenské oprávnenie, vystavená faktúra), aj keď splnenie formálnej stránky je jednou z podmienok, aby bolo uznané odpočítanie dane. Skutočnosť, že dodávateľská spoločnosť mala v rozhodnom období živnostenské oprávnenie nepreukazuje, že zdaniteľné obchody boli ňou aj reálne vykonané a dodané.
21. K námietke daňového subjektu, že žiadne z ustanovení § 263 ods. 2 a § 264 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka nepredpisuje pre uskutočnenie zdaniteľných obchodov, ktorých vykonanie a dodanie správca dane popiera, povinne zo zákona uzavretie písomnej zmluvy na preukázanie existencie obchodno-záväzkového právneho vzťahu medzi daňovým subjektom a spoločnosťou Amato company s. r. o., žalovaný uviedol, že daňový subjekt v zmysle citovaných ustanovení síce nie je povinný uzavrieť písomnú zmluvu, ale v prípade pochybností správcu dane je povinný predložiť dôkazy, že k dodaniu služieb deklarovaných jeho obchodným partnerom na faktúrach skutočne došlo. Je iba vecou zodpovednosti daňového subjektu, aby sám zvážil rozsah, potrebnosť a využiteľnosť jemu dostupných dôkazných prostriedkov.
22. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný ďalej uviedol, že daňový subjekt namieta, že za účelom preukázania zdaniteľného obchodu predložil faktúru so všetkými náležitosťami, ako aj ďalšie doklady, ktoré uskutočnenie preukazujú, ako sú kontrolný výkaz, účtovný denník, kniha záväzkov a pohľadávok, evidencia dane z pridanej hodnoty, pokladničná kniha, zmluvy a podobne. K uvedenej námietke žalovaný uviedol, že pochybnosti správcu dane boli opodstatnené aj z dôvodu, že správca dane zistil, že v kontrolnom výkaze za zdaňovacie obdobie 2. štvrťrok 2014 podanom spoločnosťou Amato company s. r. o. nie sú uvádzané dodania pre daňový subjekt CREO ART s.r.o.. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že konateľ dodávateľskej spoločnosti Amato company s. r. o. sa do zápisnice o ústnom pojednávaní č. 98124014/5/330337/2015/GabM zo dňa 12.02.2015 vyjadril, že kontrolný výkaz nevidel, takže nevie povedať, či spoločnosť CREO ART s.r.o. bola uvedená v kontrolnom výkaze, pričom k uvedeniu jedného dodávateľa a jedného odberateľa v kontrolnom výkaze došlo chybou účtovníčky. Žalovaný konštatoval, že predloženie vyššie uvedených dokladov neznamená, že fakturované práce a služby boli skutočne reálne vykonané a prevzaté, nakoľko správca dane uvedené doklady spochybnil - podľa vyjadrenia konateľa bol kontrolný výkaz chybne podaný, k faktúram nebol žiadny súpis vykonaných prác, popis fakturácie uvedený na faktúrach je všeobecný, bez
bližšieho určenia rozsahu, druhu, množstva, času a miesta vykonávania a dodania služieb, správca dane spochybnil aj doklady o úhrade týchto faktúr, preto považuje uvedenú námietku za neopodstatnenú.
23. Žalovaný ďalej poukázal na to, že odvolávajúci sa daňový subjekt vo svojom odvolaní sa opiera o viaceré rozhodnutia Súdneho dvora, špecifikujúce podmienky odmietnutia nároku na odpočítanie DPH, a to napr. spojeného rozsudku C-80/11 Mahagebén a C-142/11 Dávid, rozsudku C-324/11 Tóth a ďalej rozsudku C-285/11 BONIK, z ktorých daňový subjekt cituje iba tú časť rozsudku, v ktorej súd vyslovil názor, že právo na odpočítanie dane možno zdaniteľnej osobe zamietnuť iba pod podmienkou, že na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa týmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto služieb zúčastní daňového podvodu týkajúceho sa dane z pridanej hodnoty zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo na výstupe zasahuje do reťazca týchto dodaní alebo týchto služieb.
24. Žalovaný vychádzajúc z obsahu týchto rozsudkov, a to jednak znenia sporu vo veci samej a taktiež z položenia prejudiciálnych otázok, zastával názor, že vo všetkých týchto rozsudkoch Súdny dvor konštatuje, že zamietnuť právo na odpočítanie dane nie je možné, ak z celkového posúdenia vyplýva, že sa predmetné dodania tovaru (alebo služby) skutočne uskutočnili, a že spoločnosť (napr. BONIK) tieto tovary využila na výstupe pre potreby svojich vlastných zdaniteľných plnení. Žalovaný uviedol, že Súdny dvor v rozsudku vo veci C-285/11 BONIK EOOD v bode 31., 32., 33., 35. uvádza, že aby bolo možné dospieť k existencii práva na odpočítanie dane, ktorého sa dovoláva BONIK na základe týchto dodaní tovaru, treba overiť, či sa dodania skutočne uskutočnili, a či BONIK tieto tovary skutočne využila pre potreby svojich vlastných zdaniteľných plnení. Treba teda pripomenúť, že v rámci konania začatého podľa článku 267 ZFEÚ, Súdny dvor nemá právomoc preskúmať, či posúdiť skutkové okolnosti týkajúce sa konania vo veci samej. Vnútroštátnemu súdu tak prislúcha vykonať celkové posúdenie všetkých skutočností a skutkových okolností v tejto veci, aby bolo možné určiť, či BONIK môže vykonať svoje právo na odpočítanie dane na základe uvedených dodaní. Ak z tohto posúdenia vyplýva, že sa predmetné dodania skutočne uskutočnili, a že BONIK tieto tovary využila na výstupe pre potreby svojich vlastných zdaniteľných plnení, nemožno jej v zásade zamietnuť právo na odpočítanie dane. Treba však pripomenúť, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam, je cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112 (rozsudky Halifax, Kittel, Tanoarch, ako aj Mahagebén a Dávid).
25. Žalovaný vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti uviedol, že správca dane opodstatnene konštatoval, že na základe vykonaného dokazovania a na základe predložených dokladov nebolo preukázané, že k dodaniu služieb spoločnosťou Amato company s. r. o. aj skutočne došlo. Daňový subjekt vo svojom odvolaní uviedol, že predmetom služieb dodaných daňovému subjektu (zo strany dodávateľa Amato company s. r. o.) boli údržba LED obrazoviek a nahadzovanie spotov. Poskytla sa údržba obrazoviek, takže sú čisté a bežia, spoty sa odvysielali, a to bol výsledok poskytnutej služby, ktorá bola vyfakturovaná. Žalovaný uviedol, že daňový subjekt ani jeho dodávateľ však nepreukázali, či došlo reálne k dodaniu týchto služieb, a kto reálne tieto práce realizoval. Zo strany dodávateľa Amato company s. r. o. však došlo aj k fakturácii za vyhodnotenie reklamných kampaní, grafické služby, PC služby a reklamné služby, ktoré daňový subjekt v odvolaní neuvádza. Žalovaný konštatoval, že ani daňový subjekt, ani jeho dodávateľ správcovi dane nepreukázali, že k dodaniu týchto služieb reálne došlo, ani to, kto ich mal reálne vykonať. Ich vyjadrenia k týmto službám boli pri všetkých ústnych pojednávaniach nejasné, vágne, zahmlievajúce a neboli podložené žiadnymi výstupnými podkladmi o spôsobe a čase ich realizácie.
26. Žalovaný v tejto súvislosti s poukázaním odvolávajúceho sa na rozsudky Súdneho dvora Európskej únie uviedol, že daňový subjekt iba poukázal na právny záver konkrétnych rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie, ale nepreukázal, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky daného rozsudku. V danom prípade správca dane daňovému subjektu CREO ART s.r.o. zamietol právo na odpočítanie dane z faktúr od spoločnosti Amato company s. r. o. z dôvodu, že daňový subjekt CREO ART s.r.o. nepreukázal reálne dodanie fakturovaných služieb. Z uvedených dôvodov žalovaný považoval aj túto námietku odvolávajúceho sa za neopodstatnenú.
27. Žalovaný k tvrdeniu daňového subjektu, že nesúhlasí s názorom správcu dane, že daňový subjekt nepreukázal na aké zdaniteľné obchody boli použité služby poskytnuté spoločnosťou Amato company s. r. o., poukázal na skutočnosť, že správca dane požadoval priradiť k faktúre na vstupe
prislúchajúcu faktúru na výstupe pri plnení z faktúry č. 20140602-29 za vyhodnotenie reklamných kampaní. Žalovaný uviedol, že daňový subjekt nevedel k tejto faktúre priradiť žiadnu faktúru, daňový subjekt pre odberateľov Build & Media spol. s r.o., ani pre SALVADOR s.r.o. takéto činnosti nefakturoval. Žalovaný konštatoval, že práve v rozhodnutí Súdneho dvora EÚ C-104/12, na ktoré daňový subjekt v tejto súvislosti poukazuje, sa uvádza, že právo na odpočet sa rovnako priznáva zdaniteľnej osobe, dokonca aj pri absencii priamej bezprostrednej súvislosti medzi osobným plnením a jedným alebo viacerými plneniami zakladajúcimi právo na odpočet, ak náklady na predmetné služby tvoria súčasť celkových nákladov vynaložených zdaniteľnou osobou. Žalovaný konštatoval, že daňový subjekt však nepreukázal, že náklady na predmetné služby tvoria súčasť celkových nákladov vynaložených na uskutočnenie zdaniteľných obchodov. Uviedol, že k nepriznaniu práva na odpočítanie dane došlo najmä z dôvodu nepreukázania uskutočnenia zdaniteľného obchodu na vstupe dodávateľskou spoločnosťou Amato company s. r. o., preto uvedenú námietku považuje za neopodstatnenú.
28. V závere odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že z odôvodnenia odvolaním napadnutého rozhodnutia, ako aj z obsahu predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že posúdenie skutkového stavu veci a prijaté závery o nepreukázaní splnenia zákonných podmienok na odpočítanie dane v zmysle ust. § 49 a § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. z faktúr od spoločnosti Amato company s. r. o., boli správne a následne prijaté závery sú v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, ako aj daňového poriadku. Z vyššie uvedených dôvodov žalovaný konštatoval, že postup správcu dane, keď vyrubil daňovému subjektu CREO ART s.r.o. rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2014 v sume 13 670,64 eur, bol v súlade s platnými právnymi predpismi.
29. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR č. 102466593/2016 v spojitosti s rozhodnutím Daňového úradu Košice - pobočka Spišská Nová Ves č. 21080292/2015 a vrátenia veci na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň žalobca navrhol, aby súd v zmysle § 250c ods. 1 O.s.p. odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, ako aj Daňového úradu Košice - pobočka Spišská Nová Ves.
30. V podanej žalobe žalobca uviedol, že má za to, že žalovaný vydal nezákonné rozhodnutie, ktorým bol žalobca ukrátený na svojich právach, a to z dôvodu, že v predmetnej veci nesprávne ustálil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil, čím dospel k nezákonným rozhodnutiam. Poukázal na to, že žalovaný v rozhodnutí zhodne zopakoval obsah odvolania podaného žalobcom, pričom všetky námietky žalobcu vyhodnotil ako neopodstatnené a v konečnom dôsledku podané odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil, čím neuznal žalobcovi ako daňovému subjektu právo na odpočítanie dane vo výške 13 670,64 eur.
31. Žalobca k námietkam žalovaného, že spoločnosť Amato company s. r. o. ako dodávateľ uvedený na faktúrach nemohla dodať fakturované služby vzhľadom na nedostatok personálneho a technického aparátu spoločnosti, a teda ak zdaniteľný obchod nie je dodaný priamo konkrétne dodávateľom uvedeným na faktúre, nezakladá takáto faktúra dostatočný predpoklad na uplatnenie si odpočtu DPH uviedol, že uvedený záver správcu dane je nesprávny, vzhľadom na to, že je bežne akceptovanou praxou v obchodných vzťahoch, že dodávatelia dodávajú tovar a služby prostredníctvom subdodávateľov a tento fakt nebráni vzniku nároku na odpočet DPH príjemcu takto dodaných tovarov a služieb.
32. Žalobca mal za to, že jeho dôkazné bremeno sa odvíja od základnej ústavnej zásady obsiahnutej v čl. 2 ods. 3 Ústavy SR „Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá“. Na základe uvedeného nemožno rozširovať dôkazné bremeno žalobcu na skutočnosti, ktoré sa týkajú jeho obchodného partnera a dodávateľa. Žalobca poukázal na to, že nie je povinný overovať si, alebo preukazovať kým konkrétne boli služby dodané, keďže nemá možnosť ovplyvniť správanie svojich obchodných partnerov, zabezpečenie subdodávateľov, či výkon ich ekonomickej činnosti. Pokiaľ takýto obchodný partner dodá službu, na ktorej sa dohodli, nemá žalobca dôvod nejakým spôsobom, pochybovať o jeho činnosti. Žalobca uviedol, že konal v súlade so zásadou dobrej viery v rámci obchodného styku a vzhľadom na to, že práce na LED obrazovkách boli vykonané, nie je jeho povinnosťou preukazovať akými subdodávateľmi boli dodané.
33. Žalobca v podanej žalobe ďalej uviedol, že odmieta záver dokazovania, ku ktorému dospel žalovaný s poukazom na to, že žalobca okrem faktúr nepredložil žiadne iné dôkazy o uskutočnených obchodoch.
Žalobca konštatoval, že už v priebehu daňových kontrol, ktoré predchádzali vydaniu rozhodnutia Daňového úradu Košice - pobočka Spišská Nová Ves, predložil okrem faktúr daňové priznania za rozhodné obdobia, kontrolné výkazy, výpisy z účtu žalobcu, účtovné denníky, knihy záväzkov a pohľadávok, evidencie DPH, vydané faktúry, výdavkové pokladničné doklady, pracovné zmluvy, zmenky, pokladničné knihy, leasingové zmluvy a pod.. Uviedol, že každý z týchto dokladov preukazoval svojim spôsobom uskutočnenie zdaniteľných obchodov medzi žalobcom a spoločnosťou Amato company s. r. o.. Takými dôkazmi sú hlavne výpisy z účtu, výdavkové doklady a zmenky, ktoré boli vystavené za účelom platieb za služby dodané spoločnosťou Amato company s. r. o.. Poukázal na to, že ak by k dodaniu týchto služieb nedošlo, žalobca by v žiadnom prípade neplatil za ich dodanie, najmä s poukazom na to, že sa jedná o vyššie peňažné čiastky. Okrem vyššie uvedeného, uskutočnenie zdaniteľných obchodov potvrdili vo svojich výpovediach obaja konatelia spoločností. Poukázal na to, že žalovaný vo svojom rozhodnutí k uvedeným skutočnostiam uviedol, že v kontrolnom výkaze spoločnosti Amato company s. r. o. sa dodanie služieb pre žalovaného neuvádza, čím žalovaný spochybňuje doklady predložené žalobcom. Uviedol, že to, že žalovaný uvedené doklady spochybnil, nemôže však automaticky znamenať, že fakturované služby neboli dodané a navyše opätovné pochybenia na strane spoločnosti Amato company s. r. o. nemôžu byť pričítané na ťarchu žalobcovi.
34. Žalobca poukázal na ustanovenie § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty a uviedol, že uvedenú podmienku na uplatnenie nároku si žalobca splnil a okrem faktúr predložil správcovi dane aj iné doklady, ktoré preukazujú existenciu zdaniteľných obchodov a vznik nároku na odpočet dane. Žalobca zdôraznil, že nie je a ani nemôže byť zodpovedný za správanie iného subjektu, a to ani ak ide o jeho dodávateľa a nemôže byť postihovaný za to, že jeho dodávateľ si nevedie riadne účtovníctvo, neplní si povinnosti voči správcovi dane a nekomunikuje s ním. Poukázal na to, že žalobca ako daňový subjekt si splnil všetky svoje povinnosti uložené mu zákonom v zmysle ústavnej zásady obsiahnutej v čl. 2 ods. 3, pričom prenášanie dôkazného bremena a povinností týkajúcich sa preukazovania skutočností o dodávateľovi žalobcu ide nad rámec zákonom uložených povinností žalobcovi, a to aj s prihliadnutím na ustanovenia § 24 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní. Žalobca mal za to, že vznik nároku na odpočet dane osvedčil, pričom žalovaný sa snaží vznik tohto nároku spochybniť.
35. V podanej žalobe žalobca ďalej uviedol, že vyššie uvedené skutočnosti sú podporené závermi Súdneho dvora Európskej únie obsiahnutými v rozsudkoch C-80/11 Mahagebén a C-142/11 Dávid, ako aj v ďalších, ktorými sa žalovaný vôbec nezaoberal, a to z dôvodu, že skutkový stav daňovej transakcie žalobcu vraj nemá prvky daného rozsudku. Uviedol, že s uvedeným záverom sa nemožno stotožňovať vzhľadom na to, že v jeho prípade sa jedná o spor o tom, či tu existuje, alebo neexistuje nárok na odpočet DPH a za akých okolností ho možno zamietnuť, pričom tieto rozsudky dávajú všeobecné výkladové pravidlá práve pre tieto situácie a sú aplikovateľné aj v prípade, ak skutkový stav nie je úplne totožný. Uviedol, že v zmysle uvedeného rozsudku SD EÚ treba povedať, že: „bod 42 ... prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne ... bod 45 ... môže byť nárok na odpočet dane zdaniteľnej osobe zamietnutý iba na základe judikatúry vyplývajúcej z bodov 56 až 61 už citovaného rozsudku Kittel a Recolta Recycling, podľa ktorého musí byť s ohľadom na objektívne skutočnosti preukázané, že platiteľ, ktorému bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca nárok na odpočet dane, vedel alebo mal vedieť, že toto plnenie je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa alebo iného predchádzajúceho subjektu ... bod 61 až bod 66, ktoré aj žalobca citoval. Na tento účel stanovuje smernica 2006/112 a predovšetkým jej článok 242 povinnosť každej zdaniteľnej osoby viesť dostatočne podrobné účtovníctvo s cieľom umožniť uplatnenie DPH a jej kontrolu daňovým orgánom. Na uľahčenie výkonu tejto činnosti články 245 a 249 tejto smernice uvádzajú právo príslušných orgánov na prístup k faktúram, ktoré je zdaniteľná osoba povinná uchovávať podľa článku 244 tejto smernice. Je potrebné na prejudiciálne otázky položené vo veci C-80/11 odpovedať tak, že článok 167, článok 168 písm. a/, článok 178 písm. a/ a článok 273 smernice 2006/112 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej praxi, v zmysle ktorej daňový úrad zamietne právo odpočítať daň z dôvodu, že sa zdaniteľná osoba neubezpečila, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar, na základe ktorej sa požaduje vykonanie nároku na odpočet dane, spĺňala podmienky zdaniteľnej osoby, že disponovala predmetným tovarom a bola schopná ho dodať, a že si splnila svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť DPH alebo z dôvodu, že uvedená zdaniteľná osoba nemá okrem danej faktúry iné dokumenty, ktorých povaha by preukazovala, že uvedené podmienky boli splnené, napriek tomu, že vecné a formálne podmienky vzniku a výkonu práva na odpočet dane upravené v smernici 2006/112 boli splnené, a že
zdaniteľná osoba nedisponovala informáciou, ktorá by ju oprávňovala predpokladať vznik nezákonností alebo daňového podvodu na strane uvedeného vystaviteľa faktúry.
36. Žalobca mal za to, že v daňovom konaní riadne osvedčil vznik nároku na odpočet dane, predložením faktúr, ako aj podrobnej účtovnej evidencie, ktoré potvrdzujú existenciu zdaniteľných obchodov, čím spĺňa tak vecné, ako aj formálne predpoklady jeho vzniku v zmysle smernice č. 2006/112 a vzhľadom na vyššie uvedené vydal Daňový úrad Košice - pobočka Spišská Nová Ves nezákonné rozhodnutie, ktorým odoprel žalobcovi právo na odpočet dane. Žalobca uviedol, že v súvislosti s tým mal žalovaný predmetné rozhodnutie v odvolacom konaní zrušiť, čo sa však nestalo a týmto postupom vydal rozhodnutie, ktoré je v rozpore s ustanoveniami zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, ako aj s ustanoveniami zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní.
37. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 09.08.2016 navrhol žalobu zamietnuť. Dôvody uvedené v tomto písomnom vyjadrení žalovaného korešpondujú s odôvodnením napadnutého rozhodnutia žalovaného, pričom žalovaný uviedol, že zistený skutkový stav je podrobne uvedený v rozhodnutí správcu dane, ako aj v žalobou napadnutom rozhodnutí.
38. Žalovaný k žalobným dôvodom žalobcu uviedol, že postupoval v zmysle 74 ods. 2 daňového poriadku a preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní, o čom svedčí odôvodnenie jeho rozhodnutia, kde sa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní (námietky v odvolaní sú v podstate tie isté, ako v podanej žalobe).
39. Žalovaný k tvrdeniam žalobcu v podanej žalobe poukázal na to, že nedostatok preukázateľnosti dodania prác a služieb nemôže byť odstránený tvrdením daňového subjektu a jeho dodávateľa, že fakturované práce a služby boli skutočne vykonané a boli prevzaté, najmä ak výpovede konateľov spoločností sú všeobecné, nekonkrétne a rozporuplné a nie sú podložené žiadnymi dôkazmi, okrem predložených listinných dokladov. Žalovaný uviedol, že predložené listinné dôkazy nemohli spochybniť skutkové zistenia správcu dane týkajúce sa ekonomickej činnosti dodávateľskej spoločnosti, pretože technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad. Žalobca v podstate ničím relevantným nespochybnil závery správcu dane, ktorý vykonal dokazovanie smerujúce k prevereniu a získaniu dôkazov o fakturovaných zdaniteľných obchodoch, pretože iba samotná existencia faktúry vyhotovenej platiteľom dane, na ktorej je uvedená DPH ešte nezakladá právo na odpočítanie dane.
40. Žalovaný poukázal na to, že aj Najvyšší súd SR v rozsudku č. 4Sžf/20/2011 uviedol, že pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba predloženie účtovných dokladov a zmlúv nepostačuje, pretože uskutočnenie zdaniteľného plnenia je potrebné preukázať nielen po formálnej, ale aj po obsahovej stránke. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, správca dane tieto dôkazy posúdi a vyhodnotí. Správca dane, ktorý získa oprávnené pochybnosti o tom, či bol predmetný tovar dodaný, nie je povinný dokazovať jeho nedodanie, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného obchodu osobou uvedenou na predložených faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z faktúr. Ak platiteľ neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočítanie dane.
41. Žalovaný konštatoval, že podľa zistení správcu dane dodávateľská spoločnosť Amato company s. r. o. v období od roka 2012 až 2014 podávala buď negatívne daňové priznania alebo daňové priznania, v ktorých vykázala daňovú povinnosť v rozpätí od 10 do 45 eur s výnimkou zdaňovacieho obdobia máj 2014, kedy v podanom daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty deklarovala dodanie tovaru a služby vo výške 8 328 113,23 eur. Za nasledujúce zdaňovacie obdobie už nepodala žiadne daňové priznanie a dňa 23.08.2014 došlo k jej dobrovoľnému výmazu. Výmazom spoločnosti Amato company s. r. o. a nekontaktnosťou jej právneho nástupcu bolo správcovi dane znemožnené preverenie vzniku daňovej povinnosti v účtovníctve dodávateľa.
42. Žalovaný uviedol, že v rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 08. decembra 2011 č. 8Sžf/51/2010 bolo zdôraznené, že znakom jednej zo zásad obchodného práva, t.j. poctivého obchodného styku, je predpoklad riadneho fungovania obchodnej spoločnosti. Z toho plynie očakávanie, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má presnú vedomosť o obsahu a rozsahu činností, ktorými spoločnosť napĺňa definíciu pojmu podnikania. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu chýbajú, pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady,
že do úvahy sa berie vždy skutočný obsah právneho úkonu, opodstatnené. Žalovaný uviedol, že v zmysle vykonaného dokazovania, ako aj vyhodnotenia predložených dokladov, správca dane objektívne spochybnil vierohodnosť, pravdivosť a úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, ako aj postup daňového subjektu pri uplatnení ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov.
43. K tvrdeniu žalobcu, že nie je povinný overovať si, kým boli konkrétne služby dodané, keďže nemá možnosť ovplyvniť správanie svojich obchodných partnerov, zabezpečenie subdodávateľov, či výkon ekonomickej činnosti, žalovaný uviedol, že správca dane v priebehu daňovej kontroly nepožadoval od daňového subjektu žiadne úkony a dôkazy, ktoré nie je schopný zabezpečiť z dôvodu svojho postavenia. Žalobca síce nebol povinný skúmať, kým boli konkrétne služby dodané, ale takýmto postojom sa vystavil riziku, že nebol schopný preukázať splnenie zákonom stanovených podmienok pre odpočítanie dane podľa § 49 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov.
44. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobcom predložené doklady majú povahu listinných dôkazov a samé o sebe nepreukazujú fakturované zdaniteľné obchody. Žalovaný poukázal na to, že správca dane vykonal dokazovanie v priamom vzťahu dodávateľ - odberateľ a vzhľadom na vyjadrenia žalobcu a jeho dodávateľa, bol správca dane v záujme úplného zistenia skutkového stavu oprávnený preverovať i ďalšie skutočnosti o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných obchodov. To ale neznamená, že žalobca sa mohol zbaviť dôkazného bremena vo veci preukázania splnenia zákonom stanovených podmienok pre odpočítanie dane. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie dane je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca služby v skutočnosti nadobudol alebo akým spôsobom ich získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetné práce boli dodané spoločnosťou uvedenou na faktúre. Žalovaný okrem iného v odôvodnení rozhodnutia poukázal aj na skutočnosti týkajúce sa vykonávania ekonomickej činnosti odberateľa Build & Media, spol. s r.o. a jeho ďalších dodávateľov a ich personálneho prepojenia.
45. Žalovaný v písomnom vyjadrení ďalej uviedol, že žalobca sa vo svojej žalobe odvoláva na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora, špecifikuje podmienky odmietnutia nároku na odpočítanie DPH, a to na rozsudok C-80/11 Mahagebén a C-142/11 Dávid, z ktorých žalovaný cituje iba tú časť rozsudku, v ktorej súd vyslovil názor, že právo na odpočítanie dane možno zdaniteľnej osobe zamietnuť iba pod podmienkou, že na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa týmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto služieb zúčastní daňového podvodu týkajúceho sa dane z pridanej hodnoty zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu ..., pričom poukazuje na skutočnosť, že tieto rozsudky dávajú všeobecné výkladové pravidlá práve pre tieto situácie a sú aplikovateľné aj v prípade, ak skutkový stav nie je úplne totožný.
46. Žalovaný vychádzajúc z obsahu týchto rozsudkov zastával názor, že v týchto rozsudkoch Súdny dvor konštatuje, že zamietnuť právo na odpočítanie dane nie je možné, ak z celkového posúdenia vyplýva, že sa predmetné tovary alebo služby skutočne uskutočnili, a že spoločnosť tieto služby využila pre potreby svojich zdaniteľných plnení.
47. Žalovaný poukázal na to, že v uvedenom prípade nebolo dostatočne preukázané prijatie a ani dodanie fakturovaných služieb. Správca dane v priebehu daňovej kontroly preveroval oprávnenosť odpočítania dane z pridanej hodnoty v rámci celého reťazca obchodu s predmetom fakturácie a vykonaného dokazovania vyplynulo, že medzi podnikateľskými subjektmi nešlo o reálne vykonávanú podnikateľskú činnosť. Personálne prepojenie jednotlivých spoločností cez konateľov, spoločníkov alebo cez účtovníčky nasvedčuje, že jednotlivé spoločnosti, vrátane žalobcu vedeli, resp. vedieť mohli, že sa svojou činnosťou podieľajú na plnení, ktoré je súčasťou podvodu.
48. Žalovaný pripomenul, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam, je cieľ uznávaný a podporovaný smernicou 2006/112. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva všeobecná zásada práva Spoločenstva spočívajúca v tom, že o právo Spoločenstva sa nemožno opierať na zneužívajúce alebo podvodné účely. O žiadne ustanovenie práva Spoločenstva sa nemožno opierať na zaistenie výhod, ktoré sú zjavne v rozpore s jeho účelmi a cieľmi.
49. V závere písomného vyjadrenia žalovaný uviedol, že z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR (napr. 2Sžf/28/2010 zo dňa 18.05.2011), ako aj z judikatúry Nejvyššího správního soudu (napr. 9Afs/60/2012-44, 2Afs/24/2007-119) vyplýva, že dôkazná povinnosť je na daňovom subjekte, pretože ide o skutočnosti, ktoré sú súčasťou jeho daňového priznania. Pod dôkaznou povinnosťou je potrebné chápať presné skutkové vymedzenie činnosti a označenie dôkazov preukazujúcich tvrdenia daňového subjektu.
50. Žalovaný konštatoval, že posúdením celého rozhodnutia správcu dane, ako aj obsahu predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že posúdenie skutkového stavu veci a prijaté závery týkajúce sa porušenia ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpis, boli vecne správne a sú v súlade tak s príslušnými ustanoveniami citovaného zákona, ako aj daňového poriadku.
51. Správny súd v konaní podľa § 177 a nasl. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“), po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a oboznámení sa s administratívnym spisom žalovaného dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju zamietol postupujúc podľa 190 SSP..
52. Na pojednávaní správneho súdu dňa 29. marca 2017 právny zástupca žalobcu uviedol, že zotrváva na všetkých dôvodoch uvedených v podanej žalobe.
53. Zástupkyňa žalovaného uviedla, že zotrváva na dôvodoch, ktoré sú uvedené v napadnutom rozhodnutí žalovaného, ako aj v písomnom vyjadrení žalovaného zo dňa 09.08.2016 k žalobe.
54. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 563/2009 Z. z.“), pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z., správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z., správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z., daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2) b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
Podľa § 24 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z., správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 24 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z., správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
Podľa § 24 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z., ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
Podľa § 44 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z., daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.
Podľa § 74 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z., odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové či právne okolnosti účastníkom konania neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, odvolací orgán na ne pri rozhodovaní prihliadne; odvolací orgán nie je viazaný len návrhmi účastníka konania a môže zmeniť odvolaním napadnuté rozhodnutie aj v jeho neprospech. V rámci odvolacieho konania môže odvolací orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty.
Podľa § 19 ods. 1 veta prvá a druhá zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z. z.“), daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.
Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z., platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z., právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
55. Ako to vyplýva z obsahu administratívneho spisu správcu dane, Daňový úrad Košice - pobočka Spišská Nová Ves vykonal u daňového subjektu CREO ART s.r.o. daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2014, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 20852139/2015 zo dňa 18.09.2015, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole doručený žalobcovi dňa 22.09.2015. Na základe výsledkov zistených vykonanou daňovou kontrolou a vo vyrubovacom konaní správca dane dňa 26.10.2015 vydal rozhodnutie č. 21080292/2015, pričom rozhodujúcou skutočnosťou pre vydanie rozhodnutia boli zistenia správcu dane, že daňový subjekt si v zdaňovacom období máj 2014 neoprávnene uplatnil právo na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od spoločnosti Amato company s. r. o., Mäsiarska 33, Košice, v celkovej výške 13 670,64 eur, ktoré sú podrobne špecifikované v rozhodnutí správcu dane.
56. V priebehu výkonu daňovej kontroly správca dane vykonal dokazovanie v súčinnosti so žalobcom a rovnako vykonal vlastné dokazovanie, pričom vzal do úvahy všetky doklady predložené žalobcom a zároveň konal v zmysle ustanovenia § 24 ods. 2 daňového poriadku a pri výkone dokazovania sa neviazal iba na názory a návrhy žalobcu.
57. Z obsahu administratívneho spisu Daňového úradu Košice, pobočka Spišská Nová Ves a najmä z dôkazov vykonaných správcom dane, ktoré sú špecifikované tak v rozhodnutí Daňového úradu Košice, pobočka Spišská Nová Ves, ako aj žalovaného, vyplýva, že žalobcom ani jeho dodávateľom Amato company s. r. o. nebolo preukázané, kto boli ďalší subdodávatelia prác a služieb pre spoločnosť Amato company s. r. o.. Ak teda dodávateľ Amato company s. r. o. neprijal predmetné práce a služby od ďalších subdodávateľov, tak tieto práce a služby nemohol následne dodať žalobcovi.
58. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení daňového poriadku a zákona č. 222/2004 Z. z., možno na základe obsahu administratívneho spisu podľa názoru správneho súdu konštatovať, že žalobcom deklarované obchody - dodávky od subjektu Amato company s. r. o. ako dodávateľa, uvedené vo faktúrach č. 20140602-29, č. 20140602-30, č. 20140602-31, č. 20140602-32, č. 20140602-33, č. 20140602-35 v celkovej výške 13 670,64 eur, neboli zo strany žalobcu preukázané, hoci žalobcu ako daňový subjekt zaťažuje dôkazná povinnosť pri preukazovaní deklarovaných nárokov na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Správny súd zistil, že zistenia správcu dane týkajúce sa žalobcom deklarovaných dodávok vzťahujúce sa na spoločnosť Amato company s. r. o. jednoznačne nasvedčujú
tomu, že uvedený subjekt reálne nedodal fakturované práce žalobcovi. Z uvedených dôvodov danému subjektu nevznikla daňová povinnosť z titulu dodania služieb podľa § 9 ods. 1 v nadväznosti na ustanovenie § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. a žalobcovi preto nevzniklo právo na odpočítanie dane podľa ustanovení § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH. V súlade s obsahom administratívneho spisu je aj konštatovanie konateľa spoločnosti Amato company s. r. o. v zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 12.02.2015, z ktorého vyplýva, že spoločnosť nemala žiadnych zamestnancov, práce boli vykonávané v subdodávke, subdodávateľmi boli živnostníci ako horolezci, programátori, elektrikári, prenajímatelia plošín, pričom konateľ spoločnosti nevedel uviesť ani jedno meno subdodávateľa, a to ani tých najväčších. Na každú otázku správcu dane smerujúcu k objasneniu deklarovaných obchodných aktivít odpovedal, že sa nepamätá, nevedel určiť, kde prebiehali rokovania so žalobcom, z fakturovaných reklamných prác si nepamätal o aké PC služby ide a kde boli vykonané. Vyhodnotenie reklamných kampaní zadával v subdodávkach, účtovníctvo spoločnosti mala na starosti p. F., on kontrolný výkaz za 2. štvrťrok 2014 nevidel, takže nevedel povedať, či spoločnosť CREO ART s.r.o. bola uvedená v kontrolnom výkaze.
59. Správca dane taktiež vykonal ústne pojednávanie s O. O., konateľom žalobcu dňa 16.10.2014 a 08.09.2015. Z predložených dokladov a vyjadrení konateľa žalobcu mal správca dane preukázané, že žalobca nepreukázal uskutočnenie zdaniteľných obchodov dodávateľom Amato company s. r. o., ani jeho subdodávateľmi, nevedel určiť kto reálne tieto deklarované práce a služby realizoval, keďže zo strany priameho dodávateľa nemohlo vzhľadom na jeho materiálne a personálne predpoklady dôjsť k dodaniu týchto služieb, nevedel určiť žiadnych subdodávateľov, nepreukázal na uskutočnenie akých zdaniteľných obchodov boli použité niektoré zdaniteľné služby prijaté od spoločnosti Amato company s. r. o.. Taktiež dodanie služieb na faktúrach je uvádzané všeobecne, nejednoznačne, nekonkrétne bez bližšej identifikácie druhu a miesta vykonávaných služieb.
60. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k právnej problematike dane z pridanej hodnoty jednoznačne vyplýva, že právne podmienky uvedené v § 49 ods. 1, 2 písm. a/, § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok daňového subjektu na odpočet dane z pridanej hodnoty. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže zákon tak neustanovuje), ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak zákonodarca požaduje pre ľahkú zneužiteľnosť, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené (rozsudok NS SR č. k. 4Sžf/4/2011 z 15.03.2011).
61. V súvislosti s danou argumentáciou Najvyššieho súdu SR vzťahujúcou sa na dôkazné bremeno daňového subjektu, správny súd konštatuje, že zvládnutím dôkazného bremena v konaní pred správcom dane je nie len preukázanie existencie plnenia (tovaru, služby), ale nevyhnutnou podmienkou pre priznanie nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z konkrétneho deklarovaného obchodu, je preukázanie tej skutočnosti, že dodávateľom fakturovaného tovaru alebo služieb, je subjekt uvedený na faktúre. Danú skutočnosť však žalobca v priebehu daňovej kontroly ani v rámci vyrubovacieho konania nepreukázal. Žalobca teda neuniesol dôkazné bremeno týkajúce sa faktúr už vyššie špecifikovaných vystavených dodávateľom Amato company s. r. o..
62. K obsahu vznesených žalobných námietok preto správny súd ďalej uvádza, že z hľadiska posúdenia nárokov žalobcu na uznanie odpočtu dane z pridanej hodnoty za kontrolované zdaňovacie obdobie máj 2014 nie je právne významnou skutočnosť, že reálne existuje dodaná služba - údržba LED obrazoviek a nahadzovanie spotov. Kľúčovým pre právne posúdenie veci je zistenie správcu dane o tom, že žalobca nepreukázal reálne dodanie uvedených služieb konkrétnym dodávateľom - Amato company s. r. o. (resp. jeho subdodávateľmi) tak, ako to bolo deklarované vo faktúrach predložených správcovi dane.
63. K obsahu žaloby a na doplnenie svojej hore uvedenej argumentácie správny súd zároveň považuje za nevyhnutné uviesť, že prísne pravidlá požadované zákonom č. 222/2004 Z. z. pre priznanie nadmerného odpočtu DPH sa priamo dotýkajú aj právnej otázky rozloženia dôkaznej povinnosti medzi správcu dane a daňový subjekt, resp. problematiky dôkaznej povinnosti daňového subjektu pre preukázanie právnych podmienok pre odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 2 o DPH. Právnym východiskovým základom ustálenej judikatúry správnych súdov Slovenskej republiky pri posudzovaní právnych podmienok pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty je jednak požiadavka, aby daňový
doklad odrážal skutočnosť pri súčasnom zvýrazňovaní dôkazného bremena, ktorým je zaťažovaný daňový subjekt a nie správca dane. Na druhej strane však nemožno uprieť právo správcu dane na vykonanie takých dôkazov, ktoré správca dane považuje za nevyhnutné pre náležité objasnenie veci. V tejto súvislosti správny súd poukazuje napr. na rozsudky Najvyššieho súdu SR č. k. 8Sžf/29/2010 z 10.03.2011, č. k. 2Sžf/52/2010 z 21.09.2011, č. k. 8Sžf/36/2010 z 28.04.2011, č. k. 2Sžf/41/2010 z 15.06.2011 a iné.
64. Správny súd zároveň z obsahu administratívneho spisu správcu dane zistil, že žalobcovi bol daný v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania dostatočný procesnoprávny priestor pre dokazovanie a tým pre preukázanie dôvodnosti uplatnenia nároku na odpočítanie DPH. Procesnoprávne a tým aj ústavnoprávne rozmery preskúmavanej právnej problematiky, správny súd hodnotil aj v intenciách judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky a v súlade s ňou dáva do pozornosti účastníkov konania, že zmyslom procesných garancií vyplývajúcich z ustanovení čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru je zabezpečiť, aby bola účastníkovi konania, na ktorého sa tieto garancie vzťahujú, poskytnutá zo strany príslušného orgánu verejnej moci rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledky konania využitím svojich procesných práv za podmienok, ktoré ho nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhými účastníkmi konania. Procesný postup orgánu verejnej moci by predstavoval protiústavný zásah do označených základných práv, ak by účastníkovi konania objektívne znemožnil využiť jeho oprávnenia byť prítomný pri prerokovaní veci (vrátane dokazovania), predložiť argumentáciu na podporu svojich stanovísk, znášať námietky a návrhy, navrhovať a predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení, vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, klásť svedkom otázky, využívať právnu pomoc v konaní alebo uplatniť opravné prostriedky (nález Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 153/07-35 z 18.10.2007).
65. Podľa názoru správneho súdu nemá reálny právny základ ani argumentácia žalobcu poukazujúca na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie vo vzťahu k smernici Rady č. 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty. Správny súd poukazuje na komplexnosť danej európskej judikatúry a jej jednoznačnosť v tom, že je nevyhnutné pri posudzovaní nárokov daňového subjektu na odpočet DPH vychádzať z podmienky, že musia byť splnené tak všetky vecné, ako aj formálne podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie dane (čo vyplýva aj z rozhodnutí SD EÚ č. C-80/11 Mahagebén, C-142/11 Dávid). Žalobca sa vo svojej žalobe odvolával na uvedené rozhodnutia, z ktorých však citoval iba tú časť rozsudku, v ktorej súd vyslovil názor, že právo na odpočítanie dane možno zdaniteľnej osobe zamietnuť iba pod podmienkou, že na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa týmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto služieb zúčastní daňového podvodu týkajúceho sa dane z pridanej hodnoty zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu. Z uvedených rozsudkov však vyplýva, že Súdny dvor konštatuje, že zamietnuť právo na odpočítanie dane nie je možné, ak z celkového posúdenia vyplýva, že sa predmetné tovary alebo služby skutočne uskutočnili, a že spoločnosť tieto služby využila pre potreby svojich zdaniteľných plnení. V danom prípade však nebolo dostatočne preukázané prijatie a ani dodanie fakturovaných služieb, pričom správca dane v priebehu daňovej kontroly preveroval oprávnenosť odpočítania dane z pridanej hodnoty v rámci celého reťazca obchodu s predmetom fakturácie a vykonaného dokazovania vyplynulo, že medzi podnikateľskými subjektmi nešlo o reálne vykonávanú podnikateľskú činnosť.
66. Záverom správny súd k právnym otázkam dôkazného bremena daňového subjektu a jeho rozloženia medzi daňový subjekt a správcu dane poukazuje aj na ďalšiu ústavnú judikatúru Najvyššieho súdu SR obsiahnutú napríklad v rozsudku č. k. 8Sžf/36/2010 z 28.04.2011, podľa záverov ktorého:
„Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, že ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Existenciu zákonných podmienok pre nárok na odpočet musí preukázať platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje.“
67. Obdobne v rozsudku č. k. 1Sžf/52/2010 Najvyšší súd SR formuloval nasledovné závery:
„Z dikcie § 49 ods. 2 zákona o DPH jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základná podmienka je, aby išlo o tovary, ktoré mu naozaj boli dodané
konkrétnym platiteľom DPH. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH, je vychádzať nie len z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcove tvrdenie o tom, že predmetný tovar bol dodaný spol. J., s.r.o.“
68. Pretože rozhodnutia žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa sú v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, dospel správny súd k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju podľa § 190 SSP zamietol.
69. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1, § 168 SSP tak, že účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania. Žalobca nemal vo veci celkom, ani sčasti úspech, preto nemá právo na náhradu trov konania a žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.
70. Rozsudok bol prijatý senátom správneho súdu pomerov hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitosti podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.