Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/216/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a členov senátu JUDr. Petra Šama a JUDr. Romana Tótha v právnej veci žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpený advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, proti žalovanej: O. C.Á., L.. XX. X. XXXX, J. XXX XX B., P. XXX/XX, za účasti intervenienta právna pomoc spotrebiteľom, so sídlom Sofijská 13, 040 01 Košice, zastúpené advokátom JUDr. Ladislavom Miklušom, so sídlom Baštová 2, 040 13 Košice, o zaplatenie 1.060,38 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č. k. 2C/573/2013 - 49 zo dňa 7. 10. 2014, jednohlasne takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie.

Žiaden z účastníkov, a ani intervenient na strane žalovanej, n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Kežmarok (ďalej len „súd prvej inštancie“) návrh zamietol, žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania vo výške 138,90 eur a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca žiadal, aby súd zaviazal žalovanú na úhradu žalovanej istiny s príslušenstvom, keď uviedol, že dňa 8. 11. 2010 uzavrel so žalovanou Zmluvu o revolvingovom úvere, na základe ktorej jej poskytol úver vo výške 1.170,- eur, ktorý sa žalovaná zaviazala splácať spolu s úrokom v 42-mesačných splátkach vo výške 62,69 eur s termínom splatnosti podľa splátkového kalendára, ktorý bol dohodnutý v zmluve. Žalovaná sa dostala do omeškania s úhradou splátok úveru už pri prvej splátke č. 1 a do okamžitej splatnosti úveru zaplatila len sumu 1.572,60 eur. Keďže bola s úhradou splátky v omeškaní viac ako 3 mesiace, žalobca si uplatnil právo veriteľa podľa § 265 Občianskeho zákonníka, t. j. okamžitú splatnosť úveru. Žalobca si zároveň uplatnil v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka aj nárok na úrok z omeškania, zmluvnú pokutu vo výške 0,065 % denne v zmysle čl. 14 ods. 14.1 zmluvy.

3. Po vykonanom dokazovaní mal súd prvej inštancie za preukázané, že účastníci uzavreli dňa 8. 11. 2010 Zmluvu o revolvingovom úvere, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške 1.170,- eur, pričom podľa karty klienta jej 8. 11. 2010 bola vyplatená čiastka 1.001,83 eur. Tento úver sa žalovaná zaviazala zaplatiť spolu s úrokom v 42-mesačných splátkach po 62,69 eur k 26. dňu v mesiaci. To, že došlo k omeškaniu s úhradou splátok úveru, sporné v konaní nebolo, ani skutočnosť, že žalobca vzhľadom k omeškaniu a v súlade s § 265 Občianskeho zákonníka, uplatnil právo veriteľa, a teda vyhlásil okamžitú splatnosť úveru, v zmysle ktorej žalovaná mala sumu neuhradených splátok totožných so

žalovanou istinou uhradiť dňa 31. 7. 2013. Žalovaná splátky neuhradila. Z bodu 5 zmluvy je podľa súdu prvej inštancie zrejmé, že ročná úroková sadzba úveru predstavuje 76,21 %. V rozhodnom období podľa štatistiky Národnej banky Slovenska, bola priemerná úroková sadzba pre tento typ úveru 12,77 %, teda v zmluve uvedená úroková sadzba je neprimerane vysoká.

4. Súd prvej inštancie aplikujúc ust. § 52 ods. 1, 2, § 54 ods. 1, 2, § 39, § 39a, § 44 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 9 ods. 1, ods. 2 písm. j) a § 11 ods. 1 písm. b) zák. č. 120/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, mal za preukázané, že žalobca poskytol žalovanej peňažné prostriedky na základe neplatnej spotrebiteľskej zmluvy, preto má nárok len na vrátenie požičanej istiny (bez úrokov a poplatkov). Žalovaná už však podľa karty klienta žalobcovi sumu 1.572,60 eur vrátila oproti požičanej sume 1.001,83 eur, preplatila teda viac ako si požičala. Ako je zo zmluvy zrejmé, žalovaná vyplnila bod 5 zmluvy dňa 4. 11. 2010 v T., a síce údaj o požadovanom revolvingovom úvere a žalobca až dňa 8. 11. 2010 v Bratislave vyplnil bod 6, označený ako údaj o schválenom revolvingovom úvere. Údaje o ročnej percentuálnej miere nákladov za úver sa v týchto bodoch zmluvy líšia, a teda nie je možné inak, ako súhlasiť s vedľajším účastníkom, že k platnému uzavretiu dohody o RPMN nedošlo.

5. Pokiaľ ide o uplatnenú zmluvnú pokutu v zmysle čl. 14 bod 14.1. Zmluvných dojednaní Zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti žalobcu, ktoré tvorili neoddeliteľnú súčasť zmluvy, tu ešte naviac oproti predchádzajúcim skutočnostiach možno podľa súdu prvej inštancie uviesť, že tieto dojednania sú vyhotovené drobným a nahusteným písmom tak, že voľným okom je prakticky nečitateľný. Je preto podľa súdu prvej inštancie na zváženie, pokiaľ aj tieto dojednania boli predložené žalovanej, či táto mala dostatok času a možnosť oboznámiť sa s celým ich obsahom a pochopiť význam podmienok v nich uvedených. Podľa súdu prvej inštancie ide o pomerne dlhý text obsahujúci množstvo odbornej právnej terminológie. Pokiaľ v tomto texte sú uvádzané dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a zmluva neobsahuje výslovne upozornenie na tieto nároky, nemožno ich žalobcovi priznať pre rozpor s dobrými mravmi.

6. O trovách konania vedľajšieho účastníka súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Zároveň vyslovil, že žalovanej v priebehu konania trovy nevznikli.

7. Proti tomuto rozsudku podal v celom rozsahu včas odvolanie žalobca. V dôvodoch podaného odvolania namietal nezákonnosť záverov o tom, že Zmluva o revolvingovom úvere neobsahuje predpísané náležitosti a nedošlo k uzavretiu Dohody o výške RPMN. Závery súdu sú podľa odvolateľa nesprávne a vychádzajú z celkom neopodstatneného predpokladu, kedy by údaj o hodnote RPMN mal byť výsledkom dojednávania medzi zmluvnými stranami. Omyl, ktorý je dôvodom nesprávnych záverov súdu je v tom, že údaj o RPMN nikdy nie je a objektívne nemôže byť výsledkom dohody zmluvných strán. Tento údaj sa nenavrhuje a nedojednáva v zmysle ust. § 44 a násl. Občianskeho zákonníka, ale sa len určuje na základe iných údajov, ktoré môžu a sú výsledkom dohody medzi stranami. Ak by podľa žalobcu súd vychádzal zo zákonnej úpravy stanovenej hodnoty RPMN, potom by nemohol dospieť k inému záveru. V bodu 5 formuláru žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru sa uvádza údaj o hodnote RPMN, ktorý je s ohľadom na údaje uvedené v žiadosti predpokladaným. Tento údaj a všetky tieto údaje v bode 5 však nevymedzujú predmet zmluvy, lebo ten je až v obsahu bodu 6, kde sa uvádza presný údaj o RPMN úveru. Vzhľadom na povahu zmluvy (ako revolvingovej) a vstupné hodnoty počítané podľa vzorca pre určenie RPMN, však opätovne a logicky nie je možné deklarovať RPMN pre prípad poskytnutia revolvingu (lebo v ňom sa v čase uzavretia zmluvy nevie či bude poskytnutý, kedy; o úvere sa to vie, a preto sa uvádza v bode 6 už presný údaj o RPMN. Vzhľadom na uvedené však podľa odvolateľa nie je možné hovoriť v tom prípade, že nebol prijatý návrh na uzavretie dohody. Rozdiel medzi predpokladanou hodnotou RPMN a RPMN schváleného úveru vyplýva výhradne z toho, že RPMN schváleného úveru je možné určiť až po jeho schválení. Táto hodnota je v bode 6 uvedená presne. Pre výpočet RPMN majú totiž význam tieto údaje: suma úveru, celkové náklady, dátum splatnosti prvej splátky, dátum vyplatenia úveru a dátum splatnosti každej splátky. Pri podaní žiadosti o úver údaj o dátume vyplatenia úveru známy nie je. Tento sa stane známym až pri schválení úveru. Z toho dôvodu sa podľa žalobcu údaj RPMN môže odchyľovať. To je však nie je zmenou návrhu; napokon žiadateľ o úver nenavrhuje žiaden konkrétny dátum kedy má byť úver vyplatený. Osobné údaje, ktoré vstupujú do výpočtu RPMN, sú a boli rovnaké, teda nezmenila sa ani výška celkových nákladov, ani suma úveru, ani počet splátok, a ani dátum splatnosti splátok. Rozdiel v údaji RPMN podľa žalobcu v žiadnom prípade nie je okolnosťou, pre ktorú by bolo opodstatnené hovoriť o tom, že nedošlo k nijakej dohode. Vzhľadom k uvedenému žalobca tvrdil, že Zmluva o revolvingovom úvere obsahuje údaj o RPMN. Celkové náklady

spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom jednoznačne definuje zákon č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy. Ich výška je v návrhu na uzavretie zmluvy a v jeho prijatí zhodnou. Údaj o RPMN je percentuálnym vyjadrením týchto nákladov, kde sa zohľadňuje práve časový faktor (dátum splatnosti prvej splátky, počet dní medzi vyplatením úveru a pod.). Práve vzhľadom na spôsob konštituovania zmluvného vzťahu (kedy žalovaný podáva návrh na uzavretie zmluvy a predkladá ho žalobcovi a ten rozhoduje o jeho ne/schválení), je potrebné podľa odvolateľa konštatovať, že časové vyjadrenie celkových nákladov v podobe nižšej RPMN, ako je uvedená v návrhu, takouto zmenou, výhradou či doplnením, ktoré spĺňalo predpoklady pre aplikáciu ust. § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Údaj o RPMN nie je osobitne dojednávaný, ale je výsledkom prepočtu tých náležitostí zmluvy, ktoré boli medzi zmluvnými stranami dohodnuté. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam žalobca uzatvoril, že závery súdu týkajúce sa údaja o RPMN nie sú dôvodnými a zákonnými.

8. Žalobca napadol aj výrok, ktorým boli vedľajšiemu účastníkovi priznané trovy právneho zastúpenia, keďže tieto podľa neho nie sú účelne vynaložené na bránenie práva. Z napadnutého rozsudku nevyplýva, na základe čoho súd rozhodol o náhrade trov právneho zastúpenia vedľajšiemu účastníkovi, teda ktoré skutkové právne okolnosti sú dôvodom priznania ich náhrady. Vedľajší účastník sa deklaruje ako združenie založené na ochranu spotrebiteľa, a teda sa prioritne predpokladá pomoc zo strany združenia založeného za týmto účelom, nie zo strany zvoleného zástupcu združenia. Účelom združenia je zastupovanie spotrebiteľa a ochrana ich spotrebiteľských práv v konaní pred súdom, resp. ich podpora vedľajšieho účastníctva. Združenia na ochranu spotrebiteľa majú možnosť využívať aj podporu ministerstva. Z uvedeného dôvodu súdy rozhodujú tak, že ak sa združenie rozhodne využiť pri zastupovaní v konaniach pomoc advokáta, musí jeho trovy znášať samo z vlastných prostriedkov. Odôvodnené právne zastupovanie môže byť v mimoriadne obťažných právnych veciach, v opačnom prípade sa totiž na spôsob a formu činnosti daného združenia javí len ako činnosť zameraná na dosiahnutie odmeny. Zákonná úprava pritom priznáva združeniam, ktoré majú predmet činnosť ochranu spotrebiteľa osobitné práva a povinností (viď § 25 zák. č. 250/2001 Z. z.). Vzhľadom na ich obsah odlišuje takýto typ združenia od „obyčajných“ združení a pripodobňuje ich postavenie k takým subjektom, ako sú napr. odborové organizácie a pod.. Zastúpenie prostredníctvom právneho zástupcu tak podľa odvolateľa v tomto prípade nemá žiadne opodstatnenie. Podporne poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6M Cdo/5/2013, podľa ktorého trovy konania vzniknuté zastupovaním advokátom v tzv. hromadných veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní mení len o aktualizáciu tej ktorej veci a jej individualizáciu na súdoch v Slovenskej republike, nemožno považovať za trovy nevyhnutne vynaložené na riadne bránenie práva na súde.

9. V tomto prípade podľa odvolateľa zastupovanie advokátom nezodpovedá účelu, ktorý sleduje procesné právo inštitútu zastupovania advokátom v súdnom konaní. Treba súhlasiť s názorom, že právo na právnu pomoc a náhrada trov konania sú dve rozdielne veci, keď vedľajší účastník sa mohol dať zastupovať v súdnom konaní advokátom, avšak trovy, ktoré vynaložil v tejto súvislosti, nemožno považovať za trovy účelné. Podporne poukázal odvolateľ aj na rozsudok Okresného súdu Bratislava 5 vo veci sp. zn. 43C/25/2012 a uznesenie Okresného súdu Bratislava 4 vo veci sp. zn. 23C/27/2012, pričom uvedenú neúčelnosť trov konania potvrdil následne aj Krajský súd v Bratislave v konaní sp. zn. 5Co/515/2012.

10. Poukazujúc na uvedené preto odvolateľ navrhol, aby krajský súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že návrhu vyhovie a zaviaže žalovanú na náhradu trov konania s tým, že zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

11. Žalovaná sa k podanému odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

12. Intervenient na strane žalovanej (v tom čase vedľajší účastník), vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu sa v plnom rozsahu stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie a navrhol odvolaciemu súdu napadnuté rozhodnutie potvrdiť. Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove v konaní sp. zn. 17Co/262/2014 zo 14. 4. 2015, ako aj na obdobné rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní sp. zn. 15Co/768/2014.

13. Odvolací súd v zmysle ust. § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku prejednal vec podľa Občianskeho súdneho poriadku. Podľa tohto ustanovenia právne účinky úkonov, v ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Civilný sporový poriadok

nadobudol účinnosť 1. 7. 2016 a odvolanie žalobcu bolo podané pred týmto dátumom. V prípade žalobcu ide teda o právo na prejednanie odvolania, ktoré mu vzniklo podľa doterajších právnych predpisov a teda z hľadiska princípu legitímneho očakávania i právnej istoty je treba jeho odvolanie prejednať podľa právnej úpravy platnej v čase, keď toto bolo podané. V podmienkach právneho a demokratického štátu majú právne normy pôsobiť zásadne do budúcnosti. Princíp právnej istoty je nepochybne neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Súčasne princípom právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok je zákaz retroaktivity, t.j. zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov. Pokiaľ niekto konal a postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia. Neskorší právny predpis nemôže ukladať povinnosti, resp. meniť právny status práva spätným pôsobením právneho predpisu, ktorý v čase jeho konania neexistoval a ktorého právnu úpravu nemohol poznať. Subjekt práva už nemôže ovplyvniť svoje práva a právne postavenie nadobudnuté v minulosti. Odvolací súd teda podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p. prejednal vec v medziach, ktorých sa odvolateľ domáhal jej preskúmania a dospel k záveru, že jeho odvolanie nie je dôvodné.

14. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 219 ods. 1, 2 potvrdil.

15. Podľa § 219 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (ods. 1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (ods. 2).

16. Vzhľadom na uplatnené odvolacie námietky žalobcu je v prvom rade potrebné zdôrazniť, že odvolací súd je viazaný konkrétnymi odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). V danom prípade je zrejmé, a to aj z dôvodu predkladania enormného množstva typových odvolaní žalobcom na rôzne súdy, že odvolacie dôvody nie plne korešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami uvedenými v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie. Ide o zhrnutie rozličných dôvodov reagujúcich na rôzne dôvody zamietnutia návrhu na začatie konania okresnými súdmi SR v obdobných veciach.

17. Občiansky zákonník upravuje spotrebiteľské zmluvy v ust. § 50 a násl., ktoré je možné označiť za všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách. Spotrebiteľné zmluvy sú zmluvy, ktoré z bežných typov zmlúv (a to v závislosti od subjektov, ktoré ich uzatvárajú), im dávajú charakter spotrebiteľských zmlúv. Každá zmluva, ktorú uzatvára dodávateľ a spotrebiteľ, sa považuje za spotrebiteľskú, pričom nie je rozhodujúce, v akej forme je zmluva uzavretá. Bez ohľadu na dohodnuté práva, každý zmluvný typ, ktorý má charakter spotrebiteľskej zmluvy, patrí k spotrebiteľským zmluvám a podlieha podmienkam určeným právnym poriadkom SR. Pre spotrebiteľskú zmluvu v zmysle poskytnutia osobitnej ochrany podľa § 53 a násl. Občianskeho zákonníka nie je podstatné to, ako je zmluva typologický nazvaná, ale aplikáciu akého zákona si zmluvné strany dohodli, resp. akú právnu formu pre daný vzťah určil zákon, alebo si zmluvné strany dohodli, ale iba to, či sú naplnené pojmové znaky ust. § 52 Občianskeho zákonníka. Za dodávateľa sa považuje osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zo spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. O spotrebiteľský vzťah pôjde iba vtedy, ak samotné plnenie dodávateľa bude dôsledkom uzavretej spotrebiteľskej zmluvy. Nestačí teda, že vo všeobecnosti bude mať dodávateľ charakter osoby, ktorá inak môže byť dodávateľom. Vyžaduje sa, aby sa tento charakter prejavil v konkrétnom posudzovanom vzťahu. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, alebo inej podnikateľskej činnosti.

18. Reagujúc na odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenia právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Prvoinštančný súd dospel k záveru, že Zmluvy o revolvingovom úvere je zmluvou spotrebiteľskou. Prvoinštančný súd posúdil spotrebiteľský úver ako bezúročný a bez poplatkov z dôvodu nedostatku obligatórnych náležitostí zmluvy o revolvingovom úvere uvedených v § 9 ods. 2 písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože žalovaná vyplnila údaje o požadovanom revolvingovom úvere skôr, a to dňa 4. 11. 2010, ako žalobca, ktorý ich vyplnil až dňa 8. 11. 2010.

19. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie v tom, že úroky vo výške 76,21 % ročne sú neprimerane vysoké a dodáva, že odporujú dobrým mravom (porovnaj Najvyšší súd ČR vo veci sp. zn. 21Cdo/1484/2004 alebo Najvyšší súd SR vo veci sp. zn. 5Cdo/26/2011). Rovnako odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje líšiace sa údaje o ročnej percentuálnej miere nákladov za úver medzi údajmi o požadovanom revolvingovom úvere, ktorý vyplnila žalovaná a medzi údajmi o schválenom revolvingovom úvere, ktorý vyplnil žalobca. S týmto záverom súhlasí aj odvolací súd. Je potrebné zdôrazniť, že Zákon o spotrebiteľských úveroch vo svojich jednotlivých ustanoveniach precizuje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere spĺňala prísne obsahové náležitosti. Cieľom tejto právnej úpravy je totiž ochrana spotrebiteľa ako slabšieho účastníka záväzkového vzťahu zo spotrebiteľského úveru. Odvolací súd dodáva, že síce zo znenia § 9 ods. 2 písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch nie je možné vyvodiť, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere musí byť rozpísaná splátka úveru na časť istiny, časť úroku a iných poplatkov, avšak po zohľadnení zmyslu právnej úpravy (aby bol spotrebiteľ zrozumiteľne informovaný, v akých termínoch, kedy, v akej výške, ako dlho je povinný plniť si povinnosti

- splácať istinu, úroky a iné poplatky vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) považuje odvolací súd za správne taký výklad citovaného ustanovenia, že priamo v spotrebiteľskej zmluve musí byť každá jednotlivá splátka rozpísaná, aká čiastka z nej pripadá na istinu, na úroky a iné poplatky, aby mohol spotrebiteľ už pri vstupe do úverového vzťahu a výbere dodávateľa zohľadniť rozloženie jednotlivých splátok úveru, eventuálne vedieť rozlíšiť, aká časť splátky bude použitá na istinu, úrok a ďalšie poplatky, čo mu umožní náležitým spôsobom zorientovať sa v danej situácii. Uvedené nie je možné, tak ako to tvrdil žalobca, uvedením celkovej výšky splátky. Cieľom citovaného ustanovenia je totiž v zrozumiteľnej forme informovať spotrebiteľa, ako bude so splátkou úveru naložené a najmä, aká časť úveru bude ňou splatená. Uvedené údaje zmluva o revolvingovom úvere uzatvorená so žalovanou neobsahuje, t. j. neobsahuje vyčíslenie výšky splátok istiny, výšky splátok úroku a výšky iných poplatkov (pri každej čiastkovej položke), a teda ide o absenciu podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorú zákon sankcionuje bezplatnosťou a bezúročnosťou úveru. Odvolací súd zároveň dodáva, že neprijateľné z hľadiska spotrebiteľskej ochrany je aj neuvedenie výšky poslednej splátky. Takáto situácia na strane spotrebiteľa - žalovanej vyvoláva neistotu, keď nevie určiť súhrnnú sumu splátok, ktoré má dodávateľovi zaplatiť, čo prehlbuje jej nerovné postavenie v právnom vzťahu s dodávateľom a môže byť zdrojom svojvôle dodávateľa. Už len neuvedenie výšky poslednej splátky istiny, úrokov a iných poplatkov spôsobuje absenciu náležitostí v zmysle ust. § 9 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Keď prvoinštančný súd posúdil spotrebiteľskú úver ako bezúročný a bez poplatkov, postupoval tak podľa odvolacieho súdu v súlade so Zákonom o spotrebiteľských úveroch.

20. Odvolací súd len prisvedčuje, že výška dojednanej ročnej úrokovej sadzby (76,21 % ročne) je neprimerane vysoká a rovnako ako zmluvná pokuta sa prieči dobrým mravom. Odvolací súd poukazuje na to, že hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej finančnej čiastky) pri peňažných pôžičkách, ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na dohode zmluvných strán, nie je neobmedzená. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytnutú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci sp.zn. 1M Cdo/1/2009 zo dňa 31. 7. 2009) ako na to správne poukázal súd prvej inštancie. V danom prípade sa preto prvoinštančný súd správne zaoberal výškou úroku z úveru, ktorá činí 76,21 % ročne a porovnával ju s úrokmi poskytovanými peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy. Z internetovej stránky NBS súd prvej inštancie preveril úrokové miery podobných úverov v bankách a zistil, že pri spotrebiteľskom úvere bola priemerná úroková sadzba pre daný typ úveru 12,77 %. Z toho je zrejmé, že žalobcom požadovaný úrok v danom prípade bol viac ako 6-násobne vyšší ako úrok, ktorý za podobných podmienok banky poskytovali. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie považuje za rozporné s dobrými mravmi, ak sa poskytne spotrebiteľovi úver za cenu prevyšujúcu o 600 % priemernú cenu porovnateľných úverov poskytovaných bankami. Žalobcom požadovaný úrok z úveru vo výške 76,21 % spôsobil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov tejto úverovej zmluvy, pretože bolo súdom v rámci skutkového stavu preukázané a zistené, že priemerne v tomto období boli úroky 12,77 % ročne.

21. Úrok z úveru vo výške odporujúcej dobrým mravom, s ktorým zákon spája absolútnu neplatnosť (§ 39 Občianskeho zákonníka) nemožno, tak ako to uviedol žalobca v podanom odvolaní, obhajovať ani princípom zmluvnej slobody. Zmluvná sloboda účastníkov zmluvného vzťahu nie je neobmedzená a nesmie vybočiť z určitých aj právom akceptovateľných hraníc. Jednou z týchto hraníc je aj súdom prvej inštancie správne aplikovaný právny inštitút dobrých mravov (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1M Cdo/1/2009 a rozhodnutie sp.zn. 21Cdo/1474/2004 Najvyššieho súdu ČR).

22. Zmluvné podmienky v predmetnej veci prvoinštančný súd správne, pokiaľ ide o úrok z úveru, ako aj dojednanú zmluvnú pokutu, vyhodnotil ako odporujúce dobrým mravom a odvolaciemu súdu neprináleží ich upravovať tak, aby zodpovedali zákonnej požiadavke v súlade s dobrými mravmi (rozsudok Súdneho dvora EÚ C-618/10 Banco Espaňol). Odvolací súd ďalej poznamenáva, že súdy sa značne kriticky vyjadrili už aj k nižším úrokovým sadzbám (5Cdo/26/2011 - 48 %, 1M Cdo/1/2009 - 60 %). Nemecký BGH v rozsudku z 13. 3. 1990 sp.zn. AZX 1 ZR 252/89 vyhlásil úver s rozdielom o 12 percentuálnych bodov oproti priemeru na trhu pre obdobný úver za nemravný a žalobu zamietol pre rozpor plnenia s dobrými mravmi (civilno-právna úžera). Švajčiarsky spolkový súd znížil v roku 1967 rozhodnutím z 1. 4. 1967 úrokovú sadzbu v prípadoch úverov pre spotrebiteľov z 26 % na 18 % a sadzbu 26 % vyhlásil za odporujúcu dobrým mravom. Odvolacie námietky žalobcu preto nie sú dôvodné.

23. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia aj v časti, v ktorej súd prvej inštancie konštatoval nedostatok vyžadovanej písomnej formy, a teda to, že tento nedostatok písomnej formy mal v zmysle § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka spôsobiť neplatnosť právneho úkonu - revolvingového úveru, uvádza odvolací súd ďalšie dôvody:

24. Treba prisvedčiť názoru, že ak dlžník (žalovaná) žiadosť/zmluvu podpísala dňa 4. 11. 2010 a veriteľ žiadosť/zmluvu podpísal dňa 8. 11. 2010, kedy nahlásil, resp. až vtedy do zmluvy doplnil konkrétne údaje o schválenom revolvingovom úvere (bod 6), že takúto zmluvu nemožno mať za riadne a platne uzavretú, predovšetkým z toho dôvodu (je jednoznačné, že zmluva nemá písomnú formu). Údaje o schválenom úvere v čase, kedy zmluvu o revolvingovom úvere podpísala žalovaná, vôbec neboli obsahom zmluvy, preto ich žalovaná písomne akceptovať ani nemohla. Nové údaje, ktoré boli obsahom bodu 6 smerované žalobcom žalovanej, predstavovali vlastne nový návrh na uzavretie zmluvy a nebolo preukázané, či žalovaná takýto návrh akceptovala. Súhlas žalobcu s revolvingovom úverom, t.j. oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi - Zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 8. 11. 2010 je len jednostranný úkon veriteľa - žalobcu, ktorý nie je zmluvou a neobsahuje dohodu strán o výške úveru ani o ďalších náležitostiach.

25. Nedostatok písomného prejavu vôle žalovanej byť účastníkom záväzkového vzťahu za určitých konkrétnych podmienok úveru (daný prípad) zákon sankcionuje neplatnosťou takéhoto právneho úkonu. Účastníci preto platne neuzavreli zmluvu o revolvingovom úvere.

26. V kontexte odsekov 1 a 2 bodu 2 Všeobecných zmluvných dojednaní žalobcu (veriteľa), na ktoré poukazuje žalobca v podanom návrhu a ktoré pripojil k tomuto žalobnému návrhu, niet pochybnosť o tom, že pre platnosť zmluvy o revolvingovom úvere z hľadiska jej formy sa vyžaduje písomná forma. Takto si to vymienil sám veriteľ. V bodu 1, 2 Zmluvných dojednaní v zmluve o revolvingovom úvere spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o. je tu uvedené, že „uzatvárajú na formulári veriteľa, ktorý je zároveň žiadosťou o poskytnutie revolvingového úveru, aj zmluvou o revolvingovom úvere. Pre vznik zmluvy sa vyžaduje podpis oboma zmluvnými stranami, teda dlžníkom a veriteľom, prípadne aj spoludlžníkom/mi“.

27. Hoci bod 2.1 Zmluvných dojednaní zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o. dokonca uvažuje so situáciou, že údaje bodov 5 a 6 môžu byť odlišné, keď priamo obsahom žiadosti/zmluvy bolo zahrnuté „vyhlásenie dlžníka o tom, že berie na vedomie, že ním požadovaná čiastka úveru je maximálna a že veriteľ je oprávnený pri posudzovaní žiadosti dlžníka aj spoludlžníkov splácať požadovanú výšku úveru jednostranne znížiť, opraviť výšku, splátok úveru, RPMN úveru, pričom výšku úrokov a RPMN nebude vyššia než v prípade úveru požadovaného dlžníkom v bode 5 bez toho, aby to znamenalo porušenie povinnosti zo strany veriteľa“, napriek tejto dohode treba trvať na názore o neplatnosti zmluvy. Vzhľadom k tomu, že tak ako je to už vyššie uvedené, dlžník (žalovaná) žiadosť/zmluvu podpísala dňa 4. 11. 2010 a veriteľ žiadosť/zmluvu podpísal dňa 8. 11. 2010, kedy následne do zmluvy doplnil konkrétne údaje o schválenom revolvingovom úvere (bod 6). Niet tak pochýb o tom, že dlžník (žalovaná) dňa 8. 11. 2010 podpísal len žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru, teda návrh na uzavretie zmluvy.

28. Prílohou návrhu na začatie konania a obsahom spisu je aj tzv. „karta klienta“ - výpis z internej evidencie žalobcu, ktorý podľa názoru žalobcu má preukazovať vyplatenie úveru žalovanej. Faktom je, že v tomto dokumente s dátumom tlače dňa 17. 10. 2013 sa uvádza v kolónkach označených „poskytnutá čiastka“ a „poskytnuté celkom“ je v oboch uvedená suma 1.170,- eur, v kolónke „dátum vyplatenia“ je

uvedený deň 8. 11. 2010 a v kolónke „vyplatená čiastka“ je uvedené 1.001,83 eur. Taká istá čiastka je uvedená aj v kolónke „vyplatené, vrátane revolvingom“. V kolónke „splatené“ je sumu 1.572,60 eur, pričom ako vyplýva z vyššie uvedeného textu, ide o súčet mesačných splátok splatných od 26. 12. 2010 do 26. 8. 2014 (v tabuľkovej forme sú uvádzané konkrétne sumy jednotlivých splátok, ktoré žalovaná v prospech žalobcu zaplatila s uvedením dátumu splatnosti bezúročnej splátky a dátumom skutočného zaplatenia). V kolónke dátum uplatnenia (zrejme ide o zosplatnenie úveru) je uvedené 31. 7. 2013 a ako žalovaná suma je uvedená 1.060,38 eur s prísl..

29. Podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné uviesť, že takto uvedenými údajmi nepochybne dochádza ku klamaniu žalovanej ako spotrebiteľa, keď nie je možné jednoznačne a presne preukázať konkrétne kedy, a v akej výške bolo žalovanej žalobcom „plnené“, žalobca používa pojem „poskytnuté“ a „vyplatené“, kde sú dosadené rozdielne číselné hodnoty a tieto údaje sú rozporuplné s tým, že odvolateľ ich bližšie nevysvetlil, neozrejmil a jednoznačne nedefinoval ani v odvolacom konaní.

30. Následnom odvolacou námietkou žalobcu v časti priznania trov intervenientovi na strane žalovanej je nadbytočnosťou zastúpenia tohto intervenienta. Na margo tejto námietky odvolací súd poukazuje na vtedy platné ust. § 93 ods. 2 až 3 O.s.p., ktoré bolo rovnako platné a účinné ku dňu vstupu intervenienta (vtedy ako vedľajšieho účastníka) do konania, podľa ktorého ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu (zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa). Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu, alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh. V konaní má vedľajší účastník rovnaké právne povinnosti ako účastník. Koná však len sám za seba.

31. Z čl. 47 ods. 2 Ústavy SR vyplýva právo každého na právnu pomoc v konaní pred súdmi, ako aj inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy. Z uvedeného prívlastku „právna“ pomoc vyplýva, že v danom prípade ide o pomoc poskytnutú v kvalifikovanej právnej forme, ktorú môže poskytnúť iba osoba so zodpovedajúcim tzv. právnickým vzdelaním.

32. Vo veci sa nedá stotožniť s argumentáciou o nadbytočnosti a nehospodárnosti právneho zastupovania vedľajšieho účastníka len preto, lebo vedľajší účastník je inštitúciou zriadenou na ochranu spotrebiteľa a z toho dôvodu nemá mať v tomto konaní právo na kvalifikované právne zastúpenie. Bez pochýb vedľajší účastník mal v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník, čo bolo zrejmé z ust. § 93 ods. 4 O.s.p.

33. Táto argumentácia žalobcu neobstojí zásadne v náhľade na legislatívu Európskej únie a konštatuje judikatúru Súdneho dvora EÚ. „Zásada účinnej súdnej ochrany ako je stanovená v čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, sa má vykladať v tom zmysle, že nie je vylúčené, aby sa jej dovolávali právnické osoby a pomoc poskytnutá na základe tejto zásady môže zahŕňať najmä oslobodenie od platenia trov konania alebo zastupovanie advokátom“ (viď rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-279/09).

34. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, preto nadväzujúc na uvedené právne závery odvolací súd poukazuje na to, že Občiansky súdny poriadok v ust. § 24 a násl. umožňoval každému účastníkovi dať sa zastúpiť v konaní zástupcom, ktorého si zvolil. Takýmto zástupcom mohol byť i advokát. Občiansky súdny poriadok vo svojich ustanoveniach pritom nevylučoval, aby účastník odborne spôsobilý hájiť svoje záujmy v konaní pred súdom, sa nemohol dať zastúpiť zástupcom a aby len z toho dôvodu mu nemala byť priznaná náhrada trov vzniknutých v súvislosti s právnym zastupovaním. Náklady s tým spojené sú vždy potrebné. Vyššie uvedené sa plne miere vzťahovalo tiež na možnosť vedľajšieho účastníka dať sa zastupovať v konaní advokátom.

35. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ v súvislosti so vstupom a účasťou v konaní vznikli vedľajšiemu účastníkovi trovy konania, má aj vedľajší účastní podľa výsledku konania právo na náhradu účelne vynaložených trov konania.

36. Bez pochýb vedľajší účastník vykonal úkony týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Z obsahu nepochybne vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia 1.060,38 eur s prísl. a trov konania. V uplatnenom nároku žalobcom voči žalovanej bola žalovaná za účinnej pomoci vedľajšieho účastníka, ktorý vstúpil do

konania na ochranu jeho práv, úspešným účastníkom, keďže žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá. Preto podľa výsledku konania vzniklo v tom čase vedľajšiemu účastníkovi (teraz intervenientovi na strane žalovanej) právo na náhradu trov konania v plnej výške podľa ust. § 146 ods. 2 prvej vety O.s.p..

37. Záverom odvolací súd dodáva, že žalobca vo svojom odvolaní nespochybnil vykonanie jednotlivých úkonov právnej služby ani výšku náhrady prisúdenú napádaným rozsudkom. Vychádzajúc z vyššie uvedeného preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane výroku o náhrade trov konania medzi žalobcom a vedľajším účastníkom (teraz už intervenientom na strane žalovanej), ako vecne správny potvrdil.

38. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté postupom podľa § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Úspešnej žalovanej a ani intervenientovi na jej strane, trovy odvolacieho konania nevznikli, žalovaná ani intervenient si ani trovy odvolacieho konania neuplatnili, preto im neboli priznané a neúspešnému žalobcovi trovy odvolacieho konania nepatria. Poukazujúc na uvedené preto odvolací súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

39. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .