Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24Co/125/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a sudcov: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: V. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. XX, N. V. N. M., štátny občan SR, o zaplatenie 119,10 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č.k. 7C/6/2013-62 zo dňa 03.12.2015, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd návrh navrhovateľa (žalobu žalobcu) zamietol. O trovách konania súd rozhodol tak, že odporcovi (tu žalovanému) náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozhodnutie odôvodnil s použitím ust. § 663, § 588, § 879f ods. 3, § 52 ods. 2 a 3, § 52 ods. 2, § 524 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 1, § 23a zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, § 101, § 100 ods. 1, § 111 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že prejednávaná vec má občianskoprávny charakter a ide zároveň o spotrebiteľskú zmluvu, bolo namieste aplikovať na zistený skutkový stav ustanovenia o premlčaní tak, ako sú tieto upravené v Občianskom zákonníku. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, vzťahujúceho sa na tento prípad, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Žalobca sa podaným návrhom domáhal plnenia zo zmluvy o úvere, v ktorej sa žalovaný zaviazal uhrádzať 12 mesačných splátok počnúc mesiacom nasledujúcim po podpísaní zmluvy a to vždy do 10. dňa v mesiaci, pričom zmluva bola uzavretá dňa 17.04.2001. Z uvedeného vyplýva, že prvá splátka bola splatná dňa 10.05.2001 a posledná dňa 10.04.2002, pričom premlčacia trojročná doba na uplatnenie nárokov z predmetnej zmluvy plynula odo dňa splatnosti jednotlivých splátok, a celá pohľadávka bola premlčaná najneskôr v deň nasledujúci po splatnosti poslednej splátky úveru, teda dňa 10.04.2005. Návrh na začatie konania bol súdu doručený až dňa 28.11.2012, teda je zrejmé, že žalobca uplatnil právo na súde po uplynutí premlčacej doby, a z tohto dôvodu súd návrh zamietol.

3. Súd tak urobil napriek tomu, že žalobca ako listinný dôkaz doložil do spisu Dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 16.06.2010, podpísanú žalovaným, ktorý dôkaz však súd vyhodnotil ako absolútne neplatný právny úkon. Vychádzal pritom z poznatkov získaných v obdobných súdnych konaniach, kde sa žalobca domáha od dlžníkov plnenia aj na základe označeného právneho úkonu, ktorého vznik býva iniciovaný žalobcom a ktorý dlžníci podpisujú pri absencii základných náležitostí právneho úkonu akými sú vážnosť a sloboda vôle (§ 37 ods. 1 Občianskeho

zákonníka). Tento dokument, majúci charakter formulárovej zmluvy, obsah ktorej spotrebitelia nemôžu ovplyvniť, obsahuje okrem dvojstranného právneho úkonu vo forme dohody o splátkach (význam ktorého je dlžníkom zvyčajne pri jej podpise prezentovaný a ktorý v zásade ako jediný spadá do sféry záujmu spotrebiteľa), aj pre spotrebiteľov zjavne nevýhodný (napr. s ohľadom na žalobcom vopred naformulované vyhlásenie o vedomosti spotrebiteľa o premlčaní dlhu a následkoch) jednostranný úkon uznania záväzku, ktorý dlžníkom na rozdiel od dohody o splátkach už výslovne interpretovaný nie je. Vzhľadom na uvedené súd Dohodu o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach, vyhodnotil ako neplatný právny úkon, ktorý sa prieči dobrým mravom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a ktorého vznik bol iniciovaný nekalou obchodnou praktikou žalobcu (§ 7 ods. 2 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa), a preto na ňu neprihliadal. Zhrnul, že z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom bola platne uzavretá zmluva, ktorej predmetom bol prenájom spojený s následným nadobudnutím vlastníckeho práva k veci, ktorú súd, posudzujúc ju podľa obsahu hlavných záväzkov, posúdil ako kombinovanú nájomnú a kúpnu zmluvu podľa Občianskeho zákonníka a súčasne na ňu nahliadal ako na zmluvu spotrebiteľskú, keďže právny predchodca žalobcu pri jej uzatváraní a plnení z nej konal ako vyplýva z jeho výpisu z obchodného registra, v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, zatiaľ čo žalovaný ako fyzická osoba, nepodnikateľ. Z formy a obsahu zmluvy je navyše zrejmé, že záväzkový vzťah bol založený formulárovou, t.j. typovou, (štandardizovanou) zmluvou, ktorej text bol právnym predchodcom žalobcu vopred pripravený za účelom jeho použitia vo viacerých prípadoch, a ktorej obsah žalovaný ako spotrebiteľ nemal možnosť podstatným spôsobom ovplyvniť. Na základe uvedeného preto súd posudzoval nárok uplatnený v tomto konaní za použitia právnych noriem prijatých za účelom ochrany spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v záväzkovom vzťahu s dodávateľom.

4. Zákonom č. 102/2014 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku a pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov, účinným od 01.05.2014, bol novelizovaný zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, tak, že bol okrem iného doplnený o zhora citované ustanovenie § 5b. Týmto boli zavedené nové zásadné zmeny v legislatíve týkajúce sa okrem iného aj premlčania nárokov zo spotrebiteľských vzťahov, kedy súd ex offo prihliada na prípadné premlčanie uplatneného práva predávajúceho voči spotrebiteľovi (na rozdiel od doterajšej právnej úpravy, kedy súd na premlčanie mohol prihliadnuť iba vtedy, ak bola zo strany povinného vznesená námietka premlčania). Nakoľko právna úprava týkajúca sa premlčania je vo svojej podstate procesnoprávneho charakteru (aj keď je uvedená v hmotnoprávnom predpise) a nakoľko vo vzťahu k novoprijatému ustanoveniu § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa zákonodarca neprijal žiadne prechodné ustanovenie, je potrebné od 01.05.2014 vo všetkých konaniach týkajúcich sa nárokov voči spotrebiteľom ex offo prihliadať na námietku premlčania. Z uvedených dôvodov sa preto súd v súdenom prípade, ktorého predmetom sú nároky vyplývajúce zo spotrebiteľskej zmluvy, a v ktorom žalovaný v pozícii spotrebiteľa požíva osobitnú ochranu, zaoberal otázkou premlčania a aj bez návrhu prihliadal na nemožnosť uplatnenia práva žalobcu voči žalovanému, resp. na oslabenie jeho nároku vrátane jeho premlčania, ktoré bráni priznať mu voči spotrebiteľovi žalované plnenie.

5. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občiansko-právnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranú dobu nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práva a im zodpovedajúcim povinnostiam. Premlčanie má za následok zánik súdnej vymáhateľnosti nároku, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno žalobcovi priznať v súdnom konaní a ako také vymôcť, hoci právo existuje v naturálnej forme a možno ho dobrovoľne splniť (premlčanie nie je spojené so zánikom nároku). Keďže prejednávaná vec má občianskoprávny charakter a ide zároveň o spotrebiteľskú zmluvu, bolo namieste aplikovať na zistený skutkový stav ustanovenia o premlčaní tak, ako sú tieto upravené v Občianskom zákonníku. Podľa vyššie citovaného všeobecného ustanovenia § 101 Občianskeho zákonníka, vzťahujúceho sa na tento prípad, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Žalobca sa podaným návrhom domáhal plnenia zo zmluvy o úvere, v ktorej sa žalovaný zaviazal uhrádzať 12 mesačných splátok počnúc mesiacom nasledujúcim po podpísaní zmluvy a to vždy do 10. dňa v mesiaci, pričom zmluva bola uzavretá dňa 17.04.2001. Z uvedeného vyplýva, že prvá splátka bola splatná dňa 10.05.2001 a posledná dňa 10.04.2002, pričom premlčacia trojročná doba na uplatnenie nárokov z predmetnej zmluvy plynula odo dňa splatnosti jednotlivých splátok, a celá pohľadávka bola premlčaná najneskôr v deň nasledujúci po

splatnosti poslednej splátky úveru, teda dňa 10.04.2005. Návrh na začatie konania bol súdu doručený až dňa 28.11.2012, teda je zrejmé, že žalobca uplatnil právo na súde po uplynutí premlčacej doby, a z tohto dôvodu súd návrh zamietol. Súd tak urobil napriek tomu, že žalobca ako listinný dôkaz doložil do spisu Dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 16.06.2010, podpísanú žalovaným, ktorý dôkaz však súd vyhodnotil ako absolútne neplatný právny úkon. Vychádzal pritom z poznatkov získaných v obdobných súdnych konaniach, kde sa žalobca domáha od dlžníkov plnenia aj na základe označeného právneho úkonu, ktorého vznik býva iniciovaný žalobcom a ktorý dlžníci podpisujú pri absencii základných náležitostí právneho úkonu akými sú vážnosť a sloboda vôle (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Tento dokument, majúci charakter formulárovej zmluvy, obsah ktorej spotrebitelia nemôžu ovplyvniť, obsahuje okrem dvojstranného právneho úkonu vo forme dohody o splátkach (význam ktorého je dlžníkom zvyčajne pri jej podpise prezentovaný a ktorý v zásade ako jediný spadá do sféry záujmu spotrebiteľa), aj pre spotrebiteľov zjavne nevýhodný (napr. s ohľadom na žalobcom vopred naformulované vyhlásenie o vedomosti spotrebiteľa o premlčaní dlhu a následkoch) jednostranný úkon uznania záväzku, ktorý dlžníkom na rozdiel od dohody o splátkach už výslovne interpretovaný nie je. Vzhľadom na uvedené súd Dohodu o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach, vyhodnotil ako neplatný právny úkon, ktorý sa prieči dobrým mravom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a ktorého vznik bol iniciovaný nekalou obchodnou praktikou žalobcu (§ 7 ods. 2 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa), a preto na ňu neprihliadal.

6. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Súd návrh v celom rozsahu zamietol, a preto v spore úspešným účastníkom bol žalovaný, avšak keďže tento si žiadne trovy konania neuplatnil, súd preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku a náhradu trov konania mu nepriznal.

7. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré odôvodnil tým, že vyhodnotenie dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznanie záväzku súdom považuje za nesprávne. Žalobca trvá na tom, že predmetnou dohodou došlo k platnému uznaniu dlhu, čo nepovažuje za potrebné opakovane zdôvodňovať. Poukázal na to, že v inom konaní Krajský súd v Trnave dohodu o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach uznal za platnú (rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 28.07.2014, č.k. 25Co/84/2013 ako aj na rozhodnutia iných Krajských súdov SR). Súd pochybil, keď neprihliadol na jednoznačný dôkaz, že žalovaný sa dohodol s veriteľom na splátkach a zároveň uznal svoj záväzok voči žalobcovi. Neumožnením zaplatenia dlhu v splátkach by bol veriteľ nútený v prípade splatnosti pohľadávky túto si uplatniť ihneď na súde. Ďalej namietal aplikáciu ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Poukázal na čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, Nález Ústavného súdu SR z 24.05.1995, PL. ÚS 16/1995, ako aj Nález Ústavného súdu SR z 03.031996,PL ÚS 19/95. Zastáva názor, že aplikáciou citovaného ustanovenia dochádza k značnému narušeniu princípu právneho štátu ako aj k porušeniu zákazu diskriminácie, k porušeniu ochrany pred svojvoľným zásahom štátnej moci a k narušeniu práva na majetok a ochranu vlastníckeho práva. Právna úprava platná v Slovenskej republika do 30.04.2014 umožňovala spotrebiteľom brániť sa proti pohľadávke uplatnenej po uplynuté premlčacej doby vznesením námietky premlčania. Za účelom zvýšenia ochrany spotrebiteľa prijala Národná rada SR § 5b ZoOS, v ktorom prikázala orgánom rozhodujúcim o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy, vrátane súdov, ex offo prihliadať na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo inú prekážku a to bez stanovenia jasných pravidiel obsiahnutých v prechodných ustanoveniach, ktoré by zabezpečili plynulý prechod z doposiaľ platného a účinného režimu právnej úpravy do ich nového režimu. Ak by súd aplikoval § 5b ZoOS na všetky prebiehajúce súdne konania bez ohľadu na to, za akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za akého právneho stavu došlo k podaniu návrhu na začatie konania, došlo by k zotretiu princípu právnej istoty, ako jedného zo znakov právneho štátu, ktorého súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci a závažnému zásahu do majetkových práv veriteľa. Priamou aplikáciou § 5b ZoOS súd by porušil tiež zásadu stanovenú v čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorej výklad a uplatňovanie ústavných zákonov a ostatných všeobecne záväzných predpisov musí byť v súlade s Ústavou SR a navyše je tu reálna hrozba, že súd by tak spôsobil žalobcovi škodu, v súvislosti s tým navrhol, aby odvolací súd konanie prerušil do ukončenia prebiehajúceho konania na Ústavnom súde SR o súlade ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z.

o ochrane spotrebiteľa a Ústavou SR. Poukázal na názor Okresného súdu Košice II. , ktorý podal na Ústavný súd SR návrh na vyslovenie vyššie uvedeného nesúladu ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Záverom uviedol, že pokiaľ by súd neprihliadol na dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, vzhľadom na uvedené navrhuje, aby súd podal návrh na konanie na Ústavný súd SR o súlade § 5b ZoOS s Ústavou SR, prípadne aby citovaný § 5b ZoOS neaplikoval. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok po preskúmaní postupom podľa § 220 Občianskeho súdneho poriadku zmenil tak, že vyhovie návrhu žalobcu v plnom rozsahu. Zároveň si uplatnil trovy konania v prvoinštančnom i v odvolacom konaní, pričom trovy právneho zastúpenia odvolacieho konania pozostávajú z jedného úkonu právnej služby vo výške 19,92 Eur s DPH a režijného paušálu k úkonu právnej služby vo výške 10,30 Eur s DPH, spolu 30,22 Eur s DPH za podané odvolanie.

8. Žalovaný odvolanie nepodal a k doručenému odvolaniu sa písomne nevyjadril.

9. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, v dôsledku čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny s použitím § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť.

11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.

12. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi.

13. Keďže súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a odvolací súd sa s týmto odôvodnením súdu v plnej miere stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať iba nasledovné:

14. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca žalobou doručenou súdu dňa 28.11.2012, sa domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 119,10 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy 119,10 Eur od 16.12.2006 do zaplatenia ako aj náhrady trov konania. Uviedol, že v konaní uplatnený nárok predstavuje pohľadávku voči žalovanému vyplývajúcu zo zmluvy č. 5708116711, uzavretej medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobcu, ktorú žalobca nadobudol na základe zmluvy o postúpení pohľadávok. Žalobca si z tejto pohľadávky uplatňuje neuhradené dlžné splátky vo výške žalovanej sumy spolu so zákonným úrokom z omeškania počnúc dňom nasledujúcim po dni účinnosti postúpenia pohľadávky s tým, že žalovaný uvedený záväzok uznal v Dohode o uznaní záväzku.

15. Žalovaný sa k podanému návrhu ani na výzvu súdu nevyjadril.

16. Podľa tvrdenia žalobcu žalovaný si neplnil povinnosti zo zmluvy, čím sa dostal do omeškania s platením dohodnutých splátok a jeho dlh predstavuje žalovanú sumu.

17. S účinnosťou od 01.01.2006 došlo k zániku spol. Quatro, a.s. jej zrušením bez likvidácie a podľa výpisu z Obchodného registra SR sa právnym nástupcom stala spol. spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s., so sídlom Hlavné námestie 12, Kežmarok. Táto spoločnosť podľa predloženej Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 15.12.2006, postúpila pohľadávku voči žalovanému na žalobcu. Príloha č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok obsahuje údaje o pohľadávke, medzi iným sa tu uvádza, že žalovaný uhradil dňa 17.04.2001 povinnú počiatočnú platbu v sume 990,- Sk a následne už neuhradil nič, pričom dátum posledného predpisu splátky bol 20.04.2002, pohľadávka je v čase postúpenia na žalobcu premlčaná. Po postúpení pohľadávky na žalobcu, uzavreli účastníci konania dňa 16.06.2010 Dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku.

18. Odvolateľ predovšetkým namietal, že súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď aplikoval ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01.05.2014. Odvolací súd sa s touto odvolacou námietkou nestotožňuje.

19. V danom prípade síce žalovaný nenamietal premlčanie uplatneného nároku žalobcom, v zmysle súdom prvej inštancie správne aplikovaného ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 bolo potrebné aj bez návrhu, t.j. ex offo prihliadnuť na premlčanie uplatneného nároku, ktoré má za následok už bez ďalšieho nevyhnutnosť zamietnutia návrhu veriteľa. Premlčanie nároku sa stalo skutočnosťou, ktorá bráni tomu, aby súd veriteľovi jeho právo priznal.

20. Na základe zákona č. 102/2014 Z.z. (článku VIII.) došlo k novele zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene ďalších zákonov, na základe ktorej bolo prijaté nové ustanovenie § 5b, podľa ktorého, orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keby inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Podľa článku XIV. zákona č. 102/2014 Z.z., predmetné ustanovenie vstúpilo do účinnosti od 1. mája 2014. V § 29b zákona č. 102/2014 boli prijaté prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.05.2014, nie však k novoprijatému ustanoveniu § 5b citovaného zákona. Právny názor, podľa ktorého by sa v danom prípade mohlo jednať o neprípustnú retroaktivitu účinkov novelizovaného zákona č. 250/2007 Z.z. a tým súvisiaceho zásahu do právnej istoty účastníkov tohto vzťahu, nie je správny.

21. Právna teória i prax činí rozdiel medzi pravou a nepravou retroaktivitou. Pre pravú retroaktivitu platí, že lex posterior ruší (neuznáva) právne účinky v dobe účinnosti legis prioris, prípadne vyvoláva alebo spojuje práva a povinnosti subjektov s takými skutočnosťami, ktoré v dobe účinnosti legis prioris nemali povahu právnej skutočnosti. V prípade nepravej retroaktivity „nový zákon síce nezakladá právne následky pre minulosť, avšak buď povyšuje minulé skutočnosti za podmienku budúceho právneho následku (jednoduchú výlučnosť) alebo modifikuje pre budúcnosť právne následky podľa skorších zákonov založené ... nepravé spätné pôsobenie zákona znamená len, že nový zákon zachycuje (právne kvalifikuje) minulé skutočnosti, alebo že sa dotýka (modifikuje, ruší) existujúce právne následky.

22. Všeobecne v prípadoch časového stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita, t.j. od účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy, vzniknuté podľa zrušenej právnej normy, riadia novou právnou normou. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, právne nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli, ako i vykonané právne úkony, sa riadia zrušenou právnou normou (dôsledkom opačnej interpretácie stretu právnych noriem by bola pravá retroaktivita. Aplikuje sa tu princíp ochrany minulých právnych skutočností, najmä právnych konaní. Pokiaľ u pravej retroaktivity platí zásada všeobecnej neprípustnosti, za ktorej existujú striktne obmedzené výnimky prípustnosti, u nepravej retroaktivity platí naopak zásada všeobecnej prípustnosti, u ktorej existujú výnimky jej neprípustnosti.

23. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, teda pokiaľ súd prvej inštancie rozhodoval o nároku žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy ako práva zo spotrebiteľskej zmluvy v čase, keď už vstúpilo do účinnosti ustanovenie § 5b zákona č. 205/2007 Z.z. (na základe novely vykonanej zákonom č. 102/2014 Z.z.

účinnou od 01.05.2014), bol oprávnený (a zároveň povinný) prihliadať aj bez návrhu na premlčanie nároku, keďže v danom prípade platí nepravá retroaktivita, t.j. od účinnosti novej právnej normy sa riadia i právne vzťahy, ktoré vznikli aj podľa predchádzajúcej právnej normy. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, právne nároky (vyplývajúce zo zmluvy o preprave osôb) sa posudzujú podľa doterajších predpisov. Z uvedeného je potom zrejmé, že súd prvej inštancie správne na premlčanie nároku žalobcu v tomto konaní prihliadal; na základe princípu nepravej retroaktivity právnych noriem (starej aj novej právnej úpravy) nebol preto povinný prihliadať na podmienky uvedené v § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, t.j. prihliadať na premlčanie dlhu iba na námietku dlžníka.

24. Sporným zostalo a zároveň to tvorilo predmet prieskumu odvolacieho súdu, aké následky mala dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 16.06.2010 uzavretá medzi žalobcom a žalovaným, na základe ktorej podľa tvrdenia žalobcu došlo k predĺženiu premlčacej doby na 10 rokov.

25. Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade bolo potrebné posúdiť charakter právneho úkonu, zmluvy medzi právnym predchodcom žalobcu ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom zo dňa 17.04.2001, podpísanú žalovaným, ktorej predmetom bol prenájom spojený s následným nadobudnutím vlastníckeho práva k veci, ktorú súd správne posúdil so záverom, že ide o kombinovanú nájomnú a kúpnu zmluvu podľa Občianskeho zákonníka a súčasne na ňu nahliadal ako na zmluvu spotrebiteľskú, keďže právny predchodca žalobcu pri jej uzatváraní a plnení z nej konal ako vyplýva z jeho výpisu z obchodného registra, v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, zatiaľ čo žalovaný ako fyzická osoba, nepodnikateľ. Z formy a obsahu zmluvy je navyše zrejmé, že záväzkový vzťah bol založený formulárovou, t.j. typovou, (štandardizovanou) zmluvou, ktorej text bol právnym predchodcom žalobcu vopred pripravený za účelom jeho použitia vo viacerých prípadoch, a ktorej obsah žalovaný ako spotrebiteľ nemal možnosť podstatným spôsobom ovplyvniť. Na základe uvedeného preto súd posudzoval nárok uplatnený v tomto konaní za použitia právnych noriem prijatých za účelom ochrany spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v záväzkovom vzťahu s dodávateľom.

26. Z dokazovania teda vyplynulo, že právny vzťah medzi účastníkmi založený zmluvou zo dňa 17.04.2001 je nevyhnutné posudzovať ako vzťah spotrebiteľský. Postúpenie pohľadávky malo za následok, že žalobca vstúpil do práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvy ako veriteľ. Postupca postúpenú pohľadávku so všetkými právami s ňou spojenými stratil. Postupník, t.j. žalobca nadobudol pohľadávku aj so všetkými námietkami, ktoré možno proti nej uplatniť. K týmto námietkam môžu pribudnúť aj iné námietky, vzniknuté z nového pomeru medzi dlžníkom a novým veriteľom.

27. Žalobca dňa 16.06.2010 ako postupník uzavrel so žalovaným dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku. Žalobca tvrdí, že došlo k uznaniu záväzku, čo malo za následok predĺženie premlčacej lehoty na 10 rokov a zmluva bola doplnená o rozhodcovskú doložku a záverečné ustanovenia. Z uvedeného vyplýva, že dohodou o uznaní záväzku pôvodný záväzok nezanikol, nevnikol nový záväzok, došlo len k zmene, doplneniu pôvodne uzavretého záväzku. Vzhľadom ku skutočnosti, že žalobca vstúpil do práv a povinností postupcu a nedošlo k zániku pôvodne uzavretej zmluvy, len k jej zmene (doplneniu), posúdenie zmluvy a jej dodatku formou uznania záväzku sa nezmenilo, ide o spotrebiteľskú zmluvu a žalobcu je potrebné považovať za dodávateľa, voči ktorému možno použiť všetky námietky.

28. Ak žalobca ako dodávateľ uzavrel so žalovaným dohodu o uznaní záväzku, je možné dôjsť k záveru, že takáto zmluvná podmienka (dohoda) spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (začala plynúť nová 10 ročná premlčacia lehota) a preto je neplatná podľa § 53 ods. 5 aj s prihliadnutím aj k uvedenému nižšie. Spotrebiteľ nemá záujem na predlžovaní premlčacej lehoty, čím sa vystavuje dlhému obdobiu právnej neistoty a táto zmluvná podmienka upravená spotrebiteľskou zmluvou uzavretou medzi účastníkmi sa odchýlila od ustanovení v neprospech spotrebiteľa, pretože ustanovenia vo všeobecnosti upravujú 3-ročnú premlčaciu lehotu. Keďže zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku, je v tejto časti neplatná a pre posúdenie nároku žalobcu je potrebné aplikovať § 101 OZ.

29. Podľa § 55 ods. 1 sa zmluvné dojednania spotrebiteľských zmlúv nemôžu odchýliť od zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa nesmie vzdať práv, ktoré mu zákon poskytuje, alebo inak zhoršiť svoje postavenie. Jeho postavenie nesmie byť zhoršené ani s jeho súhlasom, preto prehlásenie

o predĺžení premlčacej lehoty v prospech žalobcu ako podnikateľského subjektu je možné považovať za absolútne neplatné, pretože postavenie spotrebiteľa tým bolo značne zhoršené.

30. Aj odvolací súd v súlade s hore uvedeným považoval záväzkový vzťah medzi účastníkmi za spotrebiteľský, preto je potrebné v danej veci tiež aplikovať ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré stanovujú stanovuje, že predávajúci (teda aj dodávateľ) nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.

31. Ustanovenie definuje, že obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov. Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade žalobca ako veriteľ dosiahol uzavretie dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku v dôsledku použitia nekalej obchodnej praktiky spočívajúcej v tom, že právny úkon, obsahom ktorého bolo uznanie dlhu, bol súčasťou predtlačeného formulára, do ktorého sa doplnili len údaje o žalovanom (súčasťou tohto formulára bolo aj ustanovenie, že žalovaný uznáva premlčaný dlh). Žalobca však počas konania nepreukázal (na ňom bolo dôkazné bremeno), že žalovanému ako priemernému spotrebiteľovi boli akokoľvek vysvetlené, v súlade s požiadavkou odbornej starostlivosti, následky uznania dlhu najmä s ohľadom na jeho premlčanie, resp. dĺžky premlčacej doby. Následne žalovaný bez toho, aby mu boli vysvetlené následky uznania záväzku, dohodu podpísal (došlo k narušeniu ekonomického správania sa priemerného spotrebiteľa). Ak by bol žalobca žalovanému vysvetlil následky uznania záväzku (10- ročná premlčacia lehota), bolo by nelogické, že by žalovaný s takýmto poznatkom dohodu o uznaní záväzku podpísal. Navyše súdu je z jeho rozhodovacej činnosti zrejmé, že žalobca nakupuje premlčané pohľadávky vo veľkom množstve a následne iniciuje stretnutia, na ktorých bez náležitého vysvetlenia následkov uznania záväzkov spotrebiteľom, necháva dohody o uznaní záväzku podpisovať s úmyslom docieliť nápravu pochybenia právnych predchodcov žalobcu, spočívajúcu v nepodaní žaloby včas (pred uplynutím premlčacej doby) a s cieľom získať výhody na úkor spotrebiteľa.

32. Je nepochybné, že uznanie záväzku je jednostranný právny úkon, v ktorom dlžník uznáva záväzok čo do dôvodu a výšky. Pre posúdenie platnosti takéhoto právneho úkonu je potrebné aplikovať ust. § 34 a nasledujúce OZ. Posudzujúc platnosť tohto právneho úkonu odvolací súd dospel k záveru, že ide o absolútne neplatný právny úkon, pretože nespĺňa predpoklady riadneho právneho úkonu v súlade s § 39 OZ, pre jeho rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi). Rozpor s dobrými mravmi je rozporom s objektívnym právom a tento rozpor spôsobuje neplatnosť právneho úkonu bez ohľadu na to, či subjekt o tomto rozpore vedel alebo nie. Právny úkon sa prieči dobrým mravom, pokiaľ nerešpektuje niektorú zo súhrnu spoločenských, kultúrnych a mravných noriem.

33. Ako súd vyššie dôvodil, k podpisu dohody o uznaní záväzku došlo za použitia nekalej obchodnej praktiky, t.j. konania v rozpore s dobrými mravmi. Takýto jednostranný právny úkon je potom potrebné vyhodnotiť ako absolútne neplatný, od počiatku neexistujúci a samozrejme nespôsobujúci následky, t.j. v konkrétnom prípade nedošlo platne k uznaniu záväzku, čo má za následok, že v danom prípade je premlčacia lehota 3-ročná (resp. 4-ročná podľa . Premlčacia lehota začala v danom prípade plynúť najneskôr dňa 10.04.2005 a uplynula 10.04.2008. Žalobca podal žalobu na súd 28.11.2012. Vzhľadom na to, súd správne prihliadol na premlčanie nároku, správne k premlčaniu prihliadol a žalobu zamietol.

34. Pre úplnosť je potrebné dodať, že uvedený právny názor je aj v súlade s názorom NS SR vyjadrenom v rozhodnutí z 16.01.2013, sp. zn. 6 M Cdo 9/2012, podľa ktorého kým rešpektovanie princípu „neznalosť zákona neospravedlňuje“ v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) je potrebné vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa

dôležitejšiemu princípu, ktorým je „princíp ochrany spotrebiteľa“. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov, realite praktického života odporuje požiadavka na podrobnú (až detailnú) znalosť právnych predpisov zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu.

35. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti bolo už ďalej nadbytočným zaoberať sa ďalšími dôvodmi pre zamietnutie žaloby, ako aj ďalšími odvolacími námietkami, nakoľko tieto by nič nezmenili na vyššie uvedenom závere o nevyhnutnosti žalobný návrh zamietnuť pre dôvodne vznesenú námietku premlčania. K obdobnému záveru dospel odvolací súd aj v obdobnej veci, v ktorej rozhodol rozsudkom 24Co/64/2016 zo dňa 15.03.2017.

36. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu, pokiaľ súd prvej inštancie žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 C.s.p. rozsudok ako vecne správny potvrdil.

37. Žalovaný má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a § 396 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaný bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne mu náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

38. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 .

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .