Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_41Cob-156-2016.pdf
PDF · 165.34 KB
Case nature
Area
Subarea
41Cob/156/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy Púchovskej a členiek senátu JUDr. Daniely Maštalířovej a JUDr. Miriam Boborovej Sninskej, v právnej veci žalobcu Pekáreň Kokavan s.r.o., so sídlom Námestie 1. Mája 184/8, 985 05 Kokava nad Rimavicou, IČO: 46 033 866, zastúpeného advokátom Mgr. Ľudovítom Paulovičom, so sídlom M.Rázusa 19. 984 01 Lučenec, proti žalovanému B. Z., s miestom podnikania A. X, XXX XX C. G. P., IČO: 10 865 934, zastúpenému advokátom JUDr. Jánom Čipkom, so sídlom Partizánska 197, 981 01 Hnúšťa, o zaplatenie 39.752,52 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec, č.k. 13Cb/28/2014-431 zo dňa 14.marca 2016 takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Lučenec, č.k. 13Cb/28/2014-431 zo dňa 14.marca 2016 v napadnutej časti, v ktorej súd žalobu o zaplatenie sumy 28.797,-Eur s príslušenstvom zamietol, potvrdzuje.
II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu o zaplatenie sumy 28.797 Eur s príslušenstvom. Konanie v časti o zaplatenie sumy 10.955,52 Eur s príslušenstvom zastavil a o trovách konania vyslovil, že o nich bude rozhodnuté v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku.
2. V odôvodnení rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca žalobou zo dňa 17.2.2014 sa domáhal zaplatenia sumy 13.824,-Eur s príslušenstvom, pričom uviedol, že žalobca je obchodná spoločnosť, ktorá bola založená Spoločenskou zmluvou zo dňa 3.12.2010. Pri vzniku spoločnosti bol za konateľa ustanovený B. Z., teda žalovaný ako fyzická osoba, ktorý túto funkciu vykonával do 10.12.2013, ku ktorému dňu bol rozhodnutím Valného zhromaždenia z funkcie konateľa odvolaný. S účinnosťou od 11.12.2013 bol za konateľa spoločnosti Valným zhromaždením vymenovaný T.. V. U.. Spoločníkmi spoločnosti žalobcu sú B. Z. s vkladom 2.100,-Eur, B.. E. O. s vkladom 1.600,-Eur a T.. T. R. s vkladom 1.300,-Eur. Žalobca aktívne vykonáva výrobu pekárenských výrobkov, maloobchod a veľkoobchod. Žalovaný je živnostník, ktorého predmet podnikania je vymedzený v živnostenskom registri. Žalobca v žalobe uviedol, že podľa údajov Správy nezávislého auditora D.A.E. AUDIT, s.r.o., Hviezdoslavova 49/11, Lučenec zo dňa 18.10.2013 vypracovanej na základe vykonaného auditu hospodárenia spoločnosti žalobcu za obdobie od 1.1.2013 do 31.8.2013, žalovaný v rozpore so svojimi legitímnymi oprávneniami podľa živnostenského zákona na základe faktúry č. 2013/056 zo dňa 31.8.2013 vzájomným zápočtom dňa 20.11.2013 v sume 8.824,-Eur a dňa 10.9.2013 hotovostným výberom z pokladne spoločnosti v sume 5.000,-Eur vykonal vo svoj prospech úhradu sumy spolu vo výške 13.824,-Eur. Ako dôvod fakturácie je v texte uhradenej faktúry uvedený výkon činnosti „ riadenie prevádzky, zabezpečenie odbytu, expedície, kontroly, rozšírenie obchodnej siete, zabezpečenie opráv technologického zariadenia a ostatné práce súvisiace s riadením pekárne od 1.1.2013 do 31.8.2013“.
Uviedol, že odhliadnuc od namietaných právnych vád, účtovný doklad označený ako „ Vzájomný zápočet faktúr“ zo dňa 2.11.2013 nespĺňa po formálnej stránke náležitosti zákonom požadované pre platný právny úkon podľa ustanovenia § 364 Obchodného zákonníka v spojení s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko dohoda nie je za žalobcu podpísaná, zápočet je datovaný ku dňu 2.11.2013, avšak úhrada započítanej sumy 8.824,-Eur bola podľa pokladničného dokladu č. 46033866 vykonaná ku dňu 10.9.2013. Žalobca tiež tvrdil, že na základe údajov z výpisu zo Živnostenského registra je úradne preukázané, že žalovaný nemá zákonom požadované oprávnenie na výkon žiadnej z podnikateľských činností, ktoré dodávateľsky fakturuje spoločnosti žalobcu vo faktúre č. 2013/056 zo dňa 31.8.2014. Žalovaný svojím neoprávneným konaním, t.j. postup ako konateľ žalobcu a zároveň jeho domnelý dodávateľ si na úkor spoločnosti žalobcu neoprávneným konaním získal finančný prospech v sume 13.824,-Eur bez relevantného zákonného právneho dôvodu. Na úhradu protiprávne zaplatenej sumy 13.824,-Eur vyzval žalobca žalovaného písomnou výzvou zo dňa 22.10.2013, pričom žalovaný pohľadávku neuhradil a jej úhradu odmieta.
3. Ďalšou žalobou zo dňa 16.5.2014 sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 25.928,52 Eur s príslušenstvom, pričom v žalobe uviedol, že na základe inventarizácie spotreby múky podľa všeobecných noriem spotreby v porovnaní s dosiahnutými tržbami vykonanej spoločníkmi B.. E. O. a T.. T. R. v dňoch 25. až 26.2.2013 vyplynul záver nasvedčujúci tomu, že podľa prepočtu vykázanej spotreby múky za rok 2012 na podklade objektívneho koeficientu mali byť za rok 2012 z predaja chlebových výrobkov a rohlíkov dosiahnuté tržby vo výške 114.175,50 Eur, zatiaľ čo vykázaná skutočnosť predstavuje sumu 98.521,99 Eur. Takto vzniknutý výpadok z tržieb predstavuje za rok 2012 sumu 15.656,51 Eur. Na základe tohto poznatku vykonali spoločníci spoločnosti žalobcu v dňoch 5. a 6.3.2013 kontrolnú inventarizáciu výrobnej spotreby múky aj za rok 2011, a to za obdobie od 1.3.2011 do 31.12.2011. Z výsledku inventarizácie vyplynulo zistenie, že za uvedené obdobie roku 2011 mali byť z predaja chlebových výrobkov a rohlíkov dosiahnuté tržby vo výške 62.057,48 Eur, zatiaľ čo vykázaná skutočnosť predstavuje 52.225,49 Eur. Výpadok z tržieb z tohto dôvodu za rok 2011 predstavuje sumu 9.831,99 Eur. Výsledky inventarizácie boli oznámené konateľovi žalobcu - žalovanému, ktorý sa k nim písomne vyjadril listom zo dňa 12.3.2012. V doručenom vyjadrení nesúhlasil so závermi vykonaných inventarizácii a považoval vykázanú spotrebu múky za hodnovernú v súlade s reálnymi normami spotreby. Po doručení stanoviska žalovaného bola vykonaná opätovná kontrola spotreby múky v pomere k tržbám, z ktorej záverov vyplynul za rok 2012 zvýšený rozdiel v tržbách v sume 16.096,53 Eur, čo je o 443,02 Eur viac než bolo zistenie pri pôvodnej inventarizácii za uvedené obdobie. Spolu výška nezdôvodneného rozdielu v tržbách za roky 2011 a 2012 za ktorú zodpovedá žalovaný, ako bývalý konateľ spoločnosti žalobcu predstavuje sumu 25.928,52 Eur. Žalobca poukázal na skutočnosť, že v dôsledku konania žalovaného v rozpore s povinnosťou výkonu funkcie s odbornou starostlivosťou došlo k výpadku tržieb z predaja pekárenských výrobkov z produkcie žalobcu v období od 1.3.2011 do 31.12.2012 spolu vo výške 25.928,52 Eur, pričom medzi konaním žalovaného a vznikom uvedenej škody žalobcovi je príčinná súvislosť. Výlučná zodpovednosť žalovaného za vznik škody vyplýva zo skutočnosti, že v zistenom období ako jediný konateľ spoločnosti žalobcu zodpovedal za obchodné vedenie spoločnosti. Žalobca tiež tvrdil, že žalovaný zámerne vytváral podmienky pre manipuláciu s tržbami z predaja tým, že od počiatku výkonu funkcie konateľa v spoločnosti žalobcu neevidoval prvotnú výrobnú evidenciu spotreby surovín na pekárenskú výrobu, čím sa snažil mariť možnosť kontroly spotreby, výroby a tržieb.
4. Žalovaný k žalobe o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 13.824,-Eur poukázal na faktúru č. 2013/016 zo dňa 31.8.2013 vystavenú na základe platne uzatvorenej zmluvy o poskytovaní služieb medzi žalovaným, ako poskytovateľom a žalobcom, ako objednávateľom zo dňa 4.3.2011. Uviedol, že všetky fakturované práce boli pre žalobcu skutočne vykonané, a preto boli predmetom fakturácie. Podľa jeho názoru neprekročil pôsobnosť štatutárneho orgánu a poukázal na ustanovenie § 133 Obchodného zákonníka. Uviedol, že v rokoch 2011 a 2012 si vzhľadom na začiatky podnikania žalobcu neuplatnil nárok na zaplatenie odmeny podľa zmluvy o poskytovaní služieb. Robil tak v dobrej viere, že ako spoločník v konečnom dôsledku bude v rozbehu spoločnosti mať nárok na podiel na zisku. Začiatkom roku 2013 však spoločníci, ktorí do tej doby nevykonávali žiadne činnosti pre spoločnosť žalobcu, začali bez jeho účasti ako spoločníka riešiť veci údajného schodku na múke, ktoré nemajú žiaden reálny základ. Preto sa rozhodol v roku 2013 za svoju činnosť nad rámec povinností konateľa vyúčtovať si odmenu ako živnostník podľa platnej zmluvy o poskytovaní služieb. Uplatnený nárok teda považoval za nedôvodný.
5. Taktiež nepovažoval žalovaný za dôvodný nárok žalobcu vo výške 25.928,52 Eur za údajné krátenie tržieb za roky 2011 a 2012. Poukázal na to, že zo žaloby nevyplýva o aké všeobecné normy spotreby sa spoločníci opierali a najmä, či zohľadnili akúkoľvek normu strát, ktorá pri výrobe okrem množstva múky potrebnej na výrobu chleba, je nesporná. Taktiež namietol, že okrem výroby chleba sa vyrábali aj iné pekárenské výrobky, pričom žalobca neuvažuje o tom, že podľa zmlúv s odberateľmi sa odúčtuvával vrátený a nimi nepredajný chlieb. Taktiež žalobca neuvažoval o tom, že z dôvodu presadenia sa na trhu bolo potrebné prijať podmienky najväčšieho odberateľa CBA , a.s. Lučenec, ktorý požadoval jednak zľavu na cenách z výrobkov a rovnako aj zľavu na objeme dodávok. Žalobca sa tiež vôbec nezaoberal stratami pri výrobe, ktoré boli zapríčinené nedodávaním elektrickej energie, následne prestojmi a používaním múky pri samotnom procese výroby výrobkov. Keby sa žalobca zaoberal týmito skutočnosťami, zistil by, že ku kráteniu tržieb nedošlo. Z týchto dôvodov žiadal zamietnuť žalobu aj ohľadne sumy 25.928,52 Eur.
6. Žalovaný zároveň v priebehu konania uviedol, že pokiaľ by súd dospel k iným skutkovým a právnym záverom, uplatňuje si v rámci obrany podľa § 98 veta druhá O.s.p. právo na zaplatenie sumy 17.940,- Eur, o ktoré sa žalobca na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Z účtovnej evidencie žalobcu je nesporné, že za priestory, kde žalobca vykonával pekárenskú výrobu neplatil žiadne nájomné, neuhrádzal ani vstupné náklady nevyhnutné na prevádzkovanie pekárenskej výroby tým, že užíval nehnuteľnosti v spoluvlastníctve žalovaného bez úhrady za ich užívanie, získal na jeho úkor obohatenie, lebo pred začatím pekárenskej výroby mal v priestoroch nájomcov, s ktorými ukončil nájomné zmluvy.
7. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní listinnými dôkazmi priloženými v spise, výsluchmi žalovaného, štatutárneho zástupcu žalobcu a svedkov, ako aj znaleckým posudkom konštatoval, že zo strany konateľa spoločnosti žalobcu B. Z. došlo k porušeniu jeho povinností, nakoľko v obchodnej spoločnosti nebol vypracovaný technologický postup výroby a taktiež účtovníctvo v zmysle vykonaného auditu v spojení so znaleckým dokazovaním nebolo vedené zodpovedajúcim spôsobom. Argumentácia konateľa, resp. jeho právneho zástupcu v tom smere, že spoločníci vedeli o jeho kompetencii vo vzťahu k účtovníctvu, preto bola poverená vedením účtovníctva tretia osoba, resp. obrana v tom smere, že sa jednalo o tretiu osobu, ktorá bola určená, resp. úzko spolupracovala s ďalším spoločníkom B.. E. O., je vo vzťahu k povinnostiam konateľa bez právneho významu, pretože konateľ zodpovedá pri výkone svojich povinností aj za konania takýchto tretích osôb, na ktoré časť jeho právomocí bola delegovaná. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že povinnosti konateľa boli jednoznačne definované Spoločenskou zmluvou, ako aj príslušnými zákonnými ustanoveniami. Vo vzťahu žalovaného, ako konateľa obchodnej spoločnosti žalobcu došlo minimálne k porušeniu povinností článku X, bod 3.4, písm. b) zabezpečovať bežné záležitosti spoločnosti, a to vo vzťahu k zadefinovaniu technologického procesu výroby vrátane zabezpečenia receptúry pre jednotlivé pekárenské výrobky a ich inštituciolazovania v obchodnej spoločnosti, vo vzťahu k písm. g) zabezpečovať riadne vedenie účtovníctva a v zmysle článku X, bod 3.5 vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou. Súd mal za to, že je vo všeobecnosti možné od konateľa obchodnej spoločnosti, ktorej predmetom je výroba pekárenských výrobkov požadovať, ako od konateľa akejkoľvek výrobnej spoločnosti, aby dohliadal nad výrobným procesom, ktorého nepochybne základným predpokladom je zadefinovanie výrobných postupov, vstupov, nákladovosti, kalkulácie cien, sledovanie chybovosti a ich evidencie tak, aby boli preukázané. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie konštatoval, že došlo k porušeniu povinností konateľa, čo však neznamená, že zároveň boli naplnené kumulatívne aj ďalšie dva atribúty, a to príčinná súvislosť medzi porušením povinností a vznikom škody a zároveň preukázanie, že škoda vôbec vznikla. Okresný súd poukázal na to, že žalobca si uplatňuje právo na náhradu škody titulom znížených tržieb, ktoré podľa jeho názoru by bola obchodná spoločnosť dosiahla vzhľadom na evidovaný nákup vstupných produktov, najmä múky. Podľa názoru súdu však vo vzťahu k určeniu, či škoda v skutočnosti vznikla a v akej výške, zo strany žalobcu nedošlo k uneseniu dôkazného bremena, pretože výšku eventuálnej škody objektívne nie je možné zistiť a vyčísliť a tým pádom ani overiť správnosť uplatneného práva žalobcu. Súd poukázal na to, že pri chýbajúcom zadefinovaní technologického postupu, t.j. receptúry, na základe ktorej pekárenské výrobky mali byť vyrábané, absencii evidencie výrobkov, chybovosti a návratnosti takto nezrealizovaných výrobkov, preto výpočet len podľa množstva nakúpenej múky, keďže nie je zadefinovaná esenciálna spotreba v rámci výrobného procesu, je čisto hypotetický. Poukazovanie na efektivitu výrobného procesu u iných výrobcov, resp. iné receptúry podľa názoru súdu prvej inštancie má taktiež len hypotetickú vypovedaciu hodnotu, nakoľko aj súdny znalec konštatuje, že u žalobcu nie je možné overiť efektivitu výroby, a teda zistiť, akým spôsobom jeho výrobky za aké náklady boli vyrobené, a či v konečnom dôsledku boli realizované na trhu, resp. boli vadné alebo sa vrátili ako nepredané. Z tohto dôvodu súd
nevedel ustáliť, či ku škode skutočne došlo a ak áno, v akej výške. Súd taktiež uviedol, že samotná skutočnosť, že došlo k pochybeniu pri výkone konateľských povinností sama o sebe, a to jednak vo vzťahu k správnemu evidovaniu účtovníctva, ako aj výrobnému procesu, nespôsobuje vznik škody. Je potrebné preukázať, či medzi takýmto porušením povinností a eventuálne vzniknutou škodou je príčinná súvislosť, to znamená, že nie každé porušenie môže spieť k vzniku a spôsobovať vznik škody. Súd konštatoval, že v predmetnom konaní nie je možné posúdiť spotrebu múky zakúpenej a deklarovanej žalobcom vo vzťahu k dosiahnutým výnosom ako neefektívnu, nakoľko neexistovalo žiadne objektívne kritérium, v zmysle ktorého by bolo možné posúdiť efektivitu výroby. Súd tiež konštatoval, že nie každá neefektivita výroby zakladá zodpovednosť konateľa za vznik škody. Z výsluchov svedkov v konaní súd zistil, že výroba sa u žalobcu realizovala v značne primitívnych podmienkach, pri častej poruchovosti, a teda nie je možné posúdiť, či skutočne spotrebovaná múka by sa bola aj na prípadných tržbách odrazila a tým pádom by tieto narástli a tvrdená škoda by nebola v takom rozsahu. Vychádzať len z tvrdeného množstva, koľko by sa malo pekárenských výrobkov vyrobiť, s poukazom na iných producentov, ktorí vykonávajú podnikateľskú činnosť na základe odlišných receptúr a odlišného technologického zázemia je čisto hypotetické. Žalobca v konaní oprel svoje tvrdenia ohľadom výšky vzniknutej škody titulom výpadku tržieb o výpočet určitej priemernej spotreby vo vzťahu k nakúpenému množstvu múky. Určenie výšky škoda, ktorá eventuálne výpadkom tržieb vznikla, je však podľa názoru súdu komplexnejší problém, keďže nie je možné zistiť efektivitu výroby, chybovosť, ako aj skutočnosť koľko vyrobených pekárenských výrobkov nebolo v skutočnosti predaných a tieto sa vrátili spätne žalobcovi. Nie je teda možné ustáliť v akej skutočnej výške eventuálne škoda žalobcovi vznikla. Súd preto žalobu na náhradu škody spočívajúcu vo výpadku tržieb s poukazom na inventarizáciu zakúpenej múky zo strany žalobcu ako nedôvodnú zamietol, pretože podľa názoru súdu len s poukazom na zistenia inventarizácie nie je možné ustáliť, či ku škode vôbec došlo a v akej výške.
8. Vo vzťahu k vyplatenej odmene za riadiacu činnosť súd uviedol, že spoločenská zmluva žalobcu, ako aj zákon priamo vylučujú uzatváranie zmlúv medzi obchodnou spoločnosťou a konateľom, ako osobou, t.j. konateľ nemôže uzatvárať obchody vo vlastnom mene. Podľa názoru súdu prvej inštancie bol porušený zákaz konkurencie konateľa vo vzťahu k obchodnej spoločnosti a konateľ by mal z takýchto obchodov vydať prospech, ktorý mu vznikol. Žalobca takýto prospech v konaní nežiadal vydať, žiadal jedine vrátenie sumy, ktorú si konateľ účtoval na základe uzatvorenej zmluvy o vykonaní tzv. manažérskej funkcie. Predmetnú zmluvu však súd považoval za neplatnú jednak vzhľadom na skutočnosť, že bol porušený zákaz konkurencie konateľa v spoločnosti, keďže zmluvu podpísal za obchodnú spoločnosť sám, ako jediný konateľ a tiež za osobu, ktorá má vykonávať tieto manažérske funkcie v rámci svojej živnosti. Naviac sa súd domnieva, že predmetná zmluva, keďže spoločenská zmluva nezakotvuje oprávnenie konateľa na výplatu odmeny za výkon konateľskej činnosti, de facto týmto spôsobom bez vedomia zostávajúcich spoločníkov, keďže obchodná spoločnosť nemá zriadenú ani dozornú radu, umožnila vyplácanie odmeny konateľa skrytým spôsobom. Takéto konanie zo strany žalovaného súd považoval za rozporné s pravidlami poctivého obchodného styku. Z týchto dôvodov sa súd domnieva, že sumu vyplatenú a čiastočne započítanú zo strany žalovaného, by mal žalovaný obchodnej spoločnosti žalobcu vydať. Žalobcovi teda vzniklo právo na vrátenie sumy 13.824,-Eur. Žalovaný si však v priebehu konania uplatnil vzájomným návrhom právo na zaplatenie sumy 17.940,-Eur, pričom tvrdil, že o túto sumu sa žalobca na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Z účtovnej dokumentácie žalobcu je nesporné, že za priestory, kde žalobca vykonával pekárenskú výrobu neplatil žiadne nájomné a neuhrádzal ani vstupné náklady nevyhnutné na prevádzkovanie pekárenskej výroby, a tým že užíval nehnuteľnosti v spoluvlastníctve žalovaného bez úhrady za ich užívanie, získal na jeho úkor bezdôvodné obohatenie, lebo pred začatím pekárenskej výroby mal v priestoroch nájomcu, s ktorým v záujme žalobcu ukončil nájomnú zmluvu. Žalovaný si uplatnil nájom vo výške 50 % od 1.2.2011 do 30.3.2011 a od 1.4.2011 do 31.8.2011 za výrobné plochy 304,15 2m x 22,-Eur/1m2/rok, t.j. 6.691,30 Eur ročne a za ostatné plochy o výmere 63,33 m2 x 11,50/l m2/ rok, t.j. 729,-Eur ročne, teda spolu za 29 mesiacov vo výške 17.922,-Eur . Teda žalovaný spolu uvádzal sumu 17.940,-Eur. Súd vychádzal z listinných dôkazov predložených žalovaným a konštatoval, že zo strany žalobcu nedošlo k spochybneniu spoluvlastníckeho práva žalovaného a ani skutočnosti, že výroba prebiehala v nehnuteľnosti v jeho spoluvlastníctve. Súd preto dokazovanie ohľadne týchto skutočností nevykonával, pretože vychádzal zo zhodných tvrdení strán konania. Súd tiež uviedol, že zo strany žalobcu nebol predložený žiadny relevantný dôkaz, ktorý by svedčil o tom, že medzi žalobcom a žalovaným ohľadom užívania existoval nejaký právny vzťah, či už v písomnej alebo ústnej podobe, a teda že by bolo vyvrátené tvrdenie žalovaného, že k užívaniu dochádzalo bez právneho dôvodu. Taktiež zo strany žalobcu neboli spochybnené a namietané listinné dôkazy žalovaného spočívajúce v preukázaní užívanej plochy pre výpočet výšky
nájomného. Zároveň súd mal za to, že výpočet nájmu tak, ako bol žalovaným prezentovaný a žalobcom nebol namietaný, ani spochybnený predstavuje skutočnú výšku bezdôvodného obohatenia, ktorú následne v rámci vzájomného návrhu súd započítal do výšky 13.824,-Eur ako pohľadávku žalobcu voči pohľadávke žalovaného vo výške 17.940,-Eur, ktoré týmto zanikli vzájomným stretom ku dňu splatnosti pohľadávky žalobcu titulom vrátenia neprávom vyplatenej odmeny vo výške 13.824,-Eur žalovanému, ktorej splatnosť nastala neskoršie. Z týchto dôvodov súd žalobu žalobcu zamietol ako čiastočne nedôvodnú vo vzťahu k uplatnenej škode na výpadku tržieb, ako aj z dôvodu vzájomného započítania pohľadávky žalovaného.
9. Z dôvodu že žalobca vzal po prvom pojednávaní žalobu čiastočne späť v sume 10.955,52 Eur, súd so súhlasom žalovaného v tejto časti konanie v súlade s § 96 ods. 1 O.s.p. zastavil.
10. O trovách konania súd rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p. tak, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
11. Proti rozsudku v časti, v ktorej bola žaloba zamietnutá v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca a žiadal, aby odvolací súd v tejto časti napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V odvolaní uviedol, že § 1 Občianskeho súdneho poriadku upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a úctu k právam iných osôb. Poukázal na to, že Občiansky súdny poriadok stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu. Úmyslom zákonodarcu bolo zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí. S účinnosťou od 15.10.2008 Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 213 ods. 2 O.s.p. posilňuje právo na spravodlivý proces tým, že účastník bude môcť až po samotné rozhodnutie argumentovať a predvídať možné rozhodnutie súdu. Zákon ustanovuje, že účastníci by nemali byť zaskočení možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť na ich preukázanie dôkazy. Rovnako by nemali byť zaskočení takým postupom súdu, ktorý nemá oporu v predvídateľnom právnom postupe súdu, ktorý nie je v súlade s procesným právom a jeho pravidlami. Podľa názoru žalobcu uvedené zásady postupu súdu v Civilnom sporovom konaní neboli v náležitej miere naplnené.
12. Žalobca v odvolaní tiež namietol, že súd prvej inštancie porušil zásadu nestranného, a teda rovnakého prístupu k účastníkom konania tým, že zjavne arbitrárnym postupom, neprihliadajúc na jednotlivé vykonané dôkazy dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a na tomto základe vecne nesprávne rozhodol. Odmieta tvrdenie súdu, že neuniesol voči žalovanému dôkazné bremeno na preukázanie žalovaných nárokov. Toto tvrdenie súdu prvej inštancie považuje žalobca za konzistentné s jednostranným, v prospech žalovaného zaujatým posudzovaním vykonaných dôkazov, ktoré žalobca prezentoval v priebehu konania. Žalobca poukázal na to, že súd prvej inštancie uznal oprávnenosť žalobcovej pohľadávky vo výške 13.824,-Eur z titulu vydania bezdôvodného obohatenia, avšak uviedol, že táto pohľadávka mala zaniknúť na základe v priebehu súdneho konania vznesenej obrany podľa podania žalovaného zo dňa 13.10.2014 spočívajúcej v uplatnení domnelého „ nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu užívania nebytových priestorov v objekte V. A. v C. G. P. v celkovej sume 17.940,-Eur“. Vo vzťahu k nároku žalovaného na zaplatenie pohľadávky v sume 17.940,-Eur žalobca uviedol, že v konaní na pojednávaní dňa 24.11.2014 bol vykonaný dôkaz výsluchom spoločníkov spoločnosti žalobcu, z ktorého významu sa jednoznačne popiera opodstatnenosť existencie tejto pohľadávky žalovaného voči žalobcovi. Vypočutý svedok B.. E. O., ako spoluzakladajúci spoločník žalobcu vo svojej výpovedi doslovne uviedol: „ pri zakladaní spoločnosti bolo medzi spoločníkmi dohodnuté, že až do konsolidácie obchodnej spoločnosti, t.j. do bodu keď obchodná spoločnosť bude dosahovať nejaký zisk si nebudú uplatňovať ako spoločníci voči spoločnosti žiadne práva, či už titulom nájmu, titulom odmeny alebo odplaty za výkon svojich činností“. V rovnakom smere potvrdil existenciu zmienenej dohody medzi spoločníkmi vo svojej výpovedi pred súdom dňa 24.11.2014 aj ďalší svedok, spoločník žalobcu T.. T. R.. K vzhľadom jednoznačnému dôkaznému významu uvedených svedeckých výpovedí je odôvodnený záver, že súd prvej inštancie pri hodnotení vykonaných dôkazov zjavne odignoroval skutkové zistenia vyvracajúce opodstatnenosť žalovaného pohľadávky na zaplatenie nájomného v sume 17.940,-Eur a zjavne ústretovo voči žalovanému akceptoval zápočet tejto pohľadávky voči legitímnemu nároku žalobcu na zaplatenie sumy 13.824,-Eur. V rozpore s vykonanými dôkazmi došlo k neoprávnenému zvýhodneniu žalovaného na úkor žalobcu. Žalobca zároveň poukázal na ustanovenie § 132 O.s.p., ktorý hovorí o hodnotení dôkazov súdom a taktiež na § 451 ods. 1 a 2
Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje právny titul bezdôvodného obohatenia. Zároveň uviedol, že záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia vznikne len za splnenia určitých ( zákonných ) predpokladov, ktorými sú získanie bezdôvodného obohatenia na strane určitej osoby ( (obohateného), protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia, majetková ujma, ktorá postihuje inú určitú osobu ( postihnutého ) a príčinná súvislosť medzi protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia určitou osobou a majetkovou ujmou inej určitej osoby. V kontinuite uvedených skutočností vo vzťahu k okresným súdom uskutočnenému zápočtu vecne neoprávnenej žalovaného pohľadávky voči súdom uznanému nároku je namieste uviesť, že postup súdu prvej inštancie v tomto smere postráda zákonný podklad, a je teda protiprávny. Z uvedených dôvodov žalobca z opatrnosti vzniesol námietku premlčania žalovaným uplatňovaného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle vznesenej obrany podľa podania žalovaného zo dňa 13.10.2014 spočívajúcej v uplatnení domnelého „ nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu užívania nebytových priestorov v objekte V. A. v C. G. P. v celkovej sume 17.940,- Eur“, a to námietku premlčania predmetného nároku v plnej výške, ako aj námietku premlčania každého jednotlivého čiastkového nároku na vydanie údajného bezdôvodného obohatenia jednotlivo v rozsahu jednotlivých čiastkových súm.
13. Za ďalší dôkaz vecnej nesprávnosti skutkových zistení súdu uvádzaných v napadnutom rozsudku považuje žalobca aj neprijateľné spochybnenie a odmietnutie vecného a právneho základu žalobcovho nároku na zaplatenie inventarizačného rozdielu z účelovo vykázanej neprimerane nadmernej spotreby chlebovej múky za kontrolované obdobie rokov 2011 a 2012 v pôvodne vyčíslenej výške 25.928,52 Eur, zníženej na základe podania žalobcu zo dňa 23.2.2016 na sumu 14.973,-Eur. Žalobca poukázal na znalecký posudok vypracovaný v konaní znalcom T.. B. Y. O.., ktorý súd prvej inštancie vyhodnotil tak, že znalecký posudok pod č. 1/2015 neobsahuje žiadne závery, ktoré by pre dané konanie mali dôkazný význam. Táto skutočnosť však z hľadiska práva nemôže byť vnímaná ako argumentačná výhoda v prospech žalovaného, ktorú súd prvej inštancie uplatnil jednoznačne v prospech deliberácie žalovaného voči záväzku na náhradu škody, a to najmä s prihliadnutím na fatálne závery znaleckého posudku súdneho znalca profesora T.. B. M. č. 5/2015, ktoré nasvedčujú o zámerne žalovaným spôsobenej absolútnej nepreukázanosti účtovníctva spoločnosti žalobcu. Žalobca v priebehu dokazovania prezentoval dôkazy osvedčujúce podklady pre výpočet objektívneho priemeru spotreby pekárenskej múky podľa v pekárenskej výrobe všeobecne uplatňovaných priemerných spotrieb. Na objektívne preukázanie týchto skutočností právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 28.1.2016 predniesol dôkazný návrh, aby súd podľa náhodného výberu predvolal a vypočul náhodne vybraných členov Slovenského zväzu pekárov, cukrárov a cestovinárov. Odmietnutím vykonania tohto dôkazu navrhovaného žalobcom súd prvej inštancie prezentoval nezáujem na spoľahlivom a úplnom zistení skutkových okolností podstatných pre posúdenie nároku žalobcu na náhradu škody, čo do základu a výšky, aj keď sa nejednalo o osobitne náročné dôkazné úkony. Právne závery súdu prvej inštancie vyjadrené akceptovaním žalovaného obrany vo vzťahu k enormnej výrobnej spotrebe, sa tak opierajú o objektívne neprijateľný a absurdný vecný základ, priečiaci sa všeobecne uznávaným racionálom štandardom. Z hľadiska racionálneho ponímania, bola takto súdom prvej inštancie pripustená verzia absurdnosti posudzovania vonkajších javov bez akéhokoľvek logického základu, ak uznal za prijateľné, že na jeden kilogram chlebového cesta je potrebné 1.150 gramov múky. Z uvedených dôvodov postup súdu prvej inštancie je nielen hrubým porušením zásady materiálnej pravdy, rovnosti strán konania v civilnom sporovom konaní, ale predovšetkým potvrdzuje nedostatočné poznanie a zhodnotenie výsledkov celého priebehu konania z hľadiska vykonaných dôkazov a ich významu. Obsah predmetného súdneho konania sa tak posunul do roviny, v ktorej sa zámerne udržiavaný neporiadok založený na absurdných tvrdeniach žalovaného stáva jednostrannou výhodou v prospech neho, kto ho účelovo spôsobil a udržiaval ho. Takto deformovaná aplikácia práva v juridikcii zákonného sudcu v predmetnom konaní je v príkrom rozpore s európskymi štandardmi právnej istoty strán sporového civilného súdneho konania a zakladá právo dotknutej strany obrátiť sa so žiadosťou o právnu ochranu na Ústavný súd Slovenskej republiky.
14. Žalovaný sa vyjadril k odvolaniu žalobcu podaním zo dňa 18.4.2016 a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako vecne správny potvrdil. Zároveň žiadal zaviazať žalobcu na zaplatenie trov odvolacieho konania, ktoré vyčíslil v sume 609,78 Eur.
15. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že odvolanie žalobcu považuje za nedôvodné a napadnutý rozsudok považuje vo svojom výroku za vecne správny. Je toho názoru, že po vykonanom dokazovaní, najmä po poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p. , bez ďalších návrhov na doplnenie dokazovania, súd prvej inštancie
vykonal všetky navrhnuté dôkazy, vykonané dôkazy spravodlivo vyhodnotil v rozsahu ustanovenia § 132 O.s.p., vyhodnotenie dôkazov náležite odôvodnil tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. a neexistuje odvolací dôvod prezentovaný žalobcom v odvolaní podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. b) a c) O.s.p. Podľa názoru žalovaného neprijateľné útoky žalobcu na postup a rozhodnutie súdu sú dôkazom toho, že súd prvej inštancie nerozhodol podľa vôle a očakávania žalobcu. Túto skutočnosť však nemožno považovať za arbitrárny postup a ani za nepredvídateľné rozhodnutie súdu. Uviedol, že v priebehu konania poukazoval na nesprávnosť postupu žalobcu pri výpočte výpadku tržieb z predaja pekárenských výrobkov. Od začiatku konania tvrdí, že škoda, ktorú si uplatňuje žalobca v konaní nevznikla. V priebehu konania žalobca neprodukoval taký dôkaz, ktorý by jednoznačným spôsobom preukázal vznik škody na jeho strane. K zmene dôkaznej situácie by nedošlo ani predvolaním „ náhodného výberu a vypočutím náhodne vybraných členov Slovenského zväzu pekárov, cukrárov a cestovinárov“. Aj takýto dôkaz by len potvrdil závery súdneho znalca T.. B. Y. O.., že „ nie je možné posúdiť stav technologického zariadenia k efektivite výroby, tak isto nie je možné určiť či deklarované vstupy zodpovedajú deklarovaným výstupom, a či spotreba surovín na vstupe do výrobného procesu bola adekvátna dosiahnutej produkcii na výstupe v období rokov 2010 až 2013“. Takýto záver znalca však nie je možné hodnotiť ako argumentačnú výhodu v prospech žalovaného, ale je potrebné ho hodnotiť ako skutočnosť, že v konaní žalobca nepreukázal vznik škody. Zároveň žalovaný vo vzťahu k započítaniu jeho pohľadávky uplatnenej vo výške 17.940,- Eur zdôraznil, že v žiadnom prípade neexistovala medzi ním a B.. E. O., ako spoluzakladajúcim spoločníkom dohoda prezentovaná v odvolaní žalobcu. Takáto dohoda by bola pre neho neprijateľná. Preukázateľne ukončil predchádzajúce zmluvy o nájme, na vlastné náklady nebytové priestory upravil tak, aby zmeny obchodných priestorov na výrobné spĺňali hygienické, výrobné a bezpečnostné normy. V rámci obrany a uplatnenia si nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia využil svoje právo žiadať vydať časť ujmy, ktorú mu žalobca spôsobil a o ktorú sa bezdôvodne obohatil. Žalobca žiadnym spôsobom v priebehu konania neprodukoval žiaden dôkaz o tom, že by ním uplatnené nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia boli sporné. Uznal teda právny základ uplatneného nároku jednak čo do dôvodu a výšky. Samotná vznesená námietka premlčania v odvolacom konaní nie je žiadnym spôsobom konkrétna. Nie je z nej zrejmé počítanie lehôt, z ktorých žalobca vyvodzuje premlčanie práva žalovaného a nemôže byť ani odvolacím dôvodom s poukazom na ustanovenie § 205 a ods. 1 O.s.p. Ak súd prvej inštancie uznal právo žalobcu na zaplatenie sumy 13.824,-Eur, potom dôvodne vyhovel aj obrane žalovaného a ním uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia započítal na pohľadávku žalobcu a takto žalobu zamietol.
16. S názorom súdu prvej inštancie, že konanie žalovaného, ako konateľa žalobcu pri uzatváraní Zmluvy o spolupráci je konaním porušujúcim zákaz konkurencie a zároveň konaním rozporným s pravidlami poctivého obchodného styku nesúhlasil. K tvrdeniu, že vzniklo žalobcovi právo na zaplatenie sumy vo výške 13.824,-Eur, žalovaný uviedol, že článok 36 písm. a) Ústavy SR je podporný článok pre to, aby bolo možné prijať záver o tom, že nárok na zaplatenie dohodnutej odmeny vo výške 13.824,-Eur mu vznikol. Poukázal na jeho povinnosti , ako konateľa a jeho zodpovednosť, ako konateľa vzhľadom na ustanovenia § 133, § 135a a § 136 ods. 1 písm. d) Obchodného zákonníka a preto je v tomto smere názor zo strany súdu správny. Žalovaný však nemôže súhlasiť s tým, že zákaz konkurencie pri výkone jeho funkcie konateľa v spoločnosti žalobcu sa môže bez ďalšieho vzťahovať na uzatvorené obchody medzi žalobcom a ním, ako živnostníkom, podnikajúcim podľa živnostenského zákona. Nie je porušením zákazu konkurencie, ak v mene žalobcu, ako predávajúceho uzatvoril kúpne zmluvy s ním, ako kupujúcim za rovnakých alebo porovnateľných podmienok, ako boli uzatvorené kúpne zmluvy s ostatnými kupujúcimi. Takto rozširujúco zákaz konkurencie nie je možné chápať. Skutočne sporným by mohlo zostať posudzovanie uzatvorenej Zmluvy o spolupráci. Žalovaný však zastáva názor, že ani Zmluve o spolupráci nemožno pričítať jej neplatnosť, prípadne nemožnosť uplatnenia si práva žalovaného na odmenu podľa tejto zmluvy. Žalovaný nepokladá za sporné, že o odmene konateľa rozhoduje valné zhromaždenie spoločníkov a valné zhromaždenie neprijalo rozhodnutie o tom, že by mu za prácu konateľa vzniklo právo na odmenu. Podľa názoru žalovaného, by bolo neústavné prijatie názoru, že konateľ má len povinnosti a zodpovednosť bez nároku na akúkoľvek odmenu za vykonanú činnosť konateľa. Ak ako konateľ si mal plniť všetky povinnosti je zároveň dôvodné, aby mal za vykonanú činnosť odmenu, čím by sa dosiahlo ústavné právo vlastniť majetok. Nebolo však možné dosiahnuť rozhodnutie spoločníkov o schválení odmeny konateľa. Žalovaný zastáva názor, že je právom štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti, teda konateľa, aby uzatvoril s kýmkoľvek zmluvu na výkon činnosti nad rámec povinností konateľa. Mal možnosť, ako konateľ žalobcu uzatvoriť medzi žalobcom, ako zamestnávateľom a žalovaným, ako zamestnancom pracovnú zmluvu, v ktorej by vymedzil funkciu a náplň práce tak, ako bola v konečnom dôsledku vymedzená v Zmluve o spolupráci. Uzatvorenie
pracovnej zmluvy, by nebolo možné považovať za rozpor s pravidlami poctivého obchodného styku a ani za porušenie zákazu konkurencie. Ak však uzatvoril zmluvu o spolupráci, riadil sa záujmami žalobcu, aby pri zachovaní svojho práva na spravodlivú odmenu za vykonanú prácu neboli náklady žalobcu navyšované o povinné odvody, ktoré by žalobca, ako zamestnávateľ bol povinný uhrádzať. Podľa jeho názoru práve prijatie názoru súdu prvej inštancie o nemožnosti uzatvorenia Zmluvy o spolupráci, by bolo v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Poukázal tiež na to, že je spoločníkom spoločnosti žalobcu a v konaní bolo preukázané, že ani jeden zo spoločníkov nevykonával činnosti, ktoré by zodpovedali rozsahu činností, ktoré vykonával sám. Pri spoločnosti s ručením obmedzeným, ako kapitálovej spoločnosti, nie je ani dôvodné toto od spoločníkov vyžadovať. Je v rozpore s pravidlami poctivého obchodného styku spoločníkovi, hoci aj vo funkcii konateľa, nepriznať právo na žiadnu odmenu za reálny a skutočný výkon prác a činností, ktoré v priebehu konania preukázal, a ktorých výkon nebol žiadnym spôsobom spochybnený. Z uvedených dôvodov, ako aj vzhľadom na vyčerpávajúce odôvodnenie napadnutého rozsudku tento považuje vo výroku za vecne správny.
17. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa ustanovenia § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok ( ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie v rozsahu danom ustanovením § 379 CSP, rešpektujúc viazanosť odvolacími dôvodmi podľa ustanovenia § 380 ods. 1 CSP, nenariadil pojednávanie, pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( ustanovenie § 385 ods. 1 CSP ), pričom dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
18. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
19. Podľa ustanovenia § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
20. V zmysle ustanovenia § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.
21. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP, ktorý nadobudol účinnosť 1.júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pre dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
22. V preskúmavanej veci krajský súd nezistil dôvod k tomu, aby zo strany odvolacieho súdu došlo k zopakovaniu alebo k doplneniu dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie.
23. V danom prípade preto vychádzal zo skutkového zistenia zisteného súdom prvej inštancie. Po preskúmaní veci na základe podaného odvolania žalobcom dospel krajský súd k záveru, že súd prvej inštancie zistil v dostatočnom rozsahu skutkový stav veci potrebný pre rozhodnutie, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil podľa ustanovenia § 220 ods. 2 CSP. S dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie sa krajský súd stotožňuje a v podrobnostiach na tieto dôvody odkazuje.
24. Z obsahu spisového materiálu odvolací súd zistil, že žalobca žalobou podanou na Okresný súd Lučenec dňa 17.2.2014 si uplatnil proti žalovanému právo na zaplatenie 13.824,-Eur s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia, pričom konanie bolo vedené na Okresnom súde Lučenec pod sp.zn. 13Cb/28/2014. Ďalšou žalobou doručenou Okresnému súdu v Lučenci dňa 19.5.2014 si žalobca uplatnil proti žalovanému právo na zaplatenie 25.928,52 Eur s príslušenstvom titulom náhrady škody, ktorú mal žalovaný spôsobiť žalobcovi pri výkone funkcie konateľa spoločnosti. Toto konanie bolo vedené na Okresnom súde Lučenec pod sp.zn. 13Cb/47/2014. Okresný súd Lučenec uznesením zo dňa 29.9.2014 spojil obe konania na spoločné konanie s tým, že ďalej bude vedené pod sp.zn. 13Cb/28/2014. Žalobca v priebehu konania zobral žalobu čiastočne v sume 10.955,52 Eur s príslušenstvom späť, a to v časti požadovaného zaplatenia náhrady škody. Z dôvodu, že žalovaný s čiastočným späťvzatím žaloby súhlasil, súd konanie v tejto sume zastavil. Ohľadne zvyšku uplatnených nárokov súd prvej inštancie
vykonal rozsiahle dokazovanie listinnými dôkazmi, výsluchmi svedkov, ako aj nariadením znaleckého dokazovania a vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že žalobcov nárok ohľadne uplatnenej sumy 13.824,-Eur titulom bezdôvodného obohatenia je oprávnený, avšak z dôvodu žalovaným uplatnenej započítacej námietky s bezdôvodným obohatením, ktoré vyčíslil v sume 17.940,-Eur, ktoré súd považoval za oprávnené, súd prvej inštancie pristúpil k započítaniu do výšky žalobcom uplatnenej sumy a z toho dôvodu v tejto časti žalobu zamietol. Čo sa týka uplatneného titulu náhrady škody súd konštatoval, že žalobca nezvládol dôkazné bremeno preukázania tvrdených skutočností, a preto aj v tejto časti žalobu zamietol.
25. Podľa § 65 ods. 1 Obchodného zákonníka, ustanovenia o jednotlivých spoločnostiach určujú, ktoré osoby a v akom rozsahu podliehajú zákazu konkurenčného konania.
26. Podľa § 65 ods. 2 Obchodného zákonníka, spoločnosť je oprávnená požadovať, aby osoba, ktorá tento zákaz porušila vydala prospech z obchodu, pri ktorom porušila zákaz konkurencie alebo previedla tomu zodpovedajúce práva na spoločnosť. Tým nie je dotknuté právo na náhradu škody.
27. Podľa § 136 ods. 1 písm. a), d) Obchodného zákonníka, pokiaľ zo spoločenskej zmluvy alebo stanov nevyplývajú ďalšie obmedzenia, konateľ nesmie :
a) vo vlastnom mene alebo na vlastný účet uzavierať obchody, ktoré súvisia s podnikateľskou činnosťou spoločnosti, d) vykonávať činnosť ako štatutárny orgán alebo člen štatutárneho alebo iného orgánu inej právnickej osoby s podobným predmetom podnikania, ibaže ide o právnickú osobu, na ktorej podnikaní sa zúčastňuje spoločnosť, v ktorej vykonáva pôsobnosť konateľa.
28. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
29. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
30. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu, alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
31. Podľa § 265 Obchodného zákonníka, výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.
32. Podľa § 358 Obchodného zákonníka, na započítanie sú spôsobilé pohľadávky, ktoré možno uplatniť na súde. Započítaniu však nebráni, ak je pohľadávka premlčaná, ale premlčanie nastalo až po dobe, keď sa pohľadávky stali spôsobilými na započítanie.
33. Podľa § 580 Občianskeho zákonníka, ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé na započítanie.
34. Podľa § 373 Obchodného zákonníka, kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu, je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinností bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť.
35. Podľa § 147 ods. 2 CSP ( predtým § 98 O.s.p. ), vzájomnou žalobou je i prejav žalovaného, ktorým proti žalobcovi uplatňuje svoju pohľadávku na započítanie, ale len ak navrhuje, aby bolo prisúdené viac, než čo uplatnil žalobca; inak súd posudzuje taký prejav len ako prostriedok procesnej obrany žalovaného.
36. Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol v konaní uplatniť pred súdom prvej inštancie ( predtým § 205a) O.s.p. ).
37. Odvolací súd nad rámec uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa k žalobcom uplatnenému nároku na náhradu škody podľa § 373 a nasl. Obchodného zákonníka, ktorá mala vzniknúť žalobcovi neprimerane vysokou spotrebou múky na výrobky chleba a tým malo dôjsť k zníženiu tržieb žalobcu zavinením žalovaného, že zodpovednosť konateľa za škodu spôsobenú spoločnosti porušením povinností v súvislosti s výkonom funkcie je podľa ustanovenia § 373 Obchodného zákonníka objektívna. Pod povinnosťami, stanovenými Obchodným zákonníkom je v zmysle ustanovenia § 757 Obchodného zákonníka potrebné rozumieť aj povinnosti orgánov obchodných spoločností a členov orgánov týchto spoločností konať so starostlivosťou riadneho hospodára.
38. Predpokladmi zodpovednosti za škodu podľa § 373 Obchodného zákonníka sú: a) protiprávny úkon,
b) vznik škody,
c) príčinná súvislosť medzi vznikom škody a protiprávnym úkonom. Všetky uvedené predpoklady majú objektívny charakter a ich existenciu musí preukázať poškodený.
39. Žalobca vznik škody a jej výšku odvodzoval podľa odvolacieho súdu z hypotetických údajov iných výrobcov, ako aj z podkladov auditora a ním vykonanej inventarizácie. Odvolací súd však zdôrazňuje, že v konaní bolo preukázané nestrannými výsluchmi svedkov, zamestnancami žalobcu, že pri výrobe chleba a pekárenských výrobkov dochádzalo k poruchovosti peci, následkom čoho bolo veľa odpadu. Tieto skutočnosti, ani množstvo múky použitej pre samotnú výrobu žalobca v žalobe nezohľadňoval. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom, že zo strany žalobcu ide o hypotetické určenie škody a jej výšky, nakoľko aj samotný znalec ustanovený v konaní škodu a jej výšku nepotvrdil. Bolo preukázané, že neexistuje predpis, resp. smernica, ktorá by určovala množstvo spotreby múky na výrobu jedného chleba, alebo pekárenského výrobku. Pokiaľ odvolateľ tvrdil, že súd prvej inštancie mu odobral možnosť konať pred súdom tým, že nevypočul ktoréhokoľvek iného výrobcu pekárenských výrobkov, odvolací súd zastáva názor, že takýto výsluch by bol nadbytočný vzhľadom na skutočnosť, že svedok by nevedel v skutočnosti zhodnotiť výrobný postup, receptúru a všetky ostatné skutočnosti od ktorých sa odvíjala spotreba múky u žalobcu. Je síce pravdou, že žalovaný, ako konateľ žalobcu porušil svoje povinnosti dané mu ustanovením § 135 ods. 1 Obchodného zákonníka, avšak aj ďalší dvaja spoločníci žalobcu okrem žalovaného, a to B.. E. O. a T.. T. R. v značnej miere nesú zodpovednosť za to, že účtovníctvo žalobcu nebolo vedené správne a taktiež, že nebol riadne vypracovaný technologický postup výroby. Bolo totiž povinnosťou žalobcu v zastúpení žalovaným zvolať valné zhromaždenie v súlade s § 128 Obchodného zákonníka najmenej raz za rok. Valné zhromaždenie žalobcu teda bolo povinné schvaľovať účtovnú závierku, teda mali možnosť sa oboznámiť s plnením povinností konateľa žalovaného. Ak valné zhromaždenie žalobcu odvolalo žalovaného z funkcie konateľa až v roku 2013, kedy B.. E. O. a T.. T. R. vykonali aj inventarizáciu spotreby múky za roky 2012 a 2011, možno vyvodiť záver, že inventarizácia mala byť urobená za rok 2011 už v roku 2012. Samotná skutočnosť porušenia povinností zo strany žalovaného, ako konateľa žalobcu však automaticky neznamená, že žalobcovi škoda vznikla v príčinnej súvislosti s konaním žalovaného. Pri škode musí ísť o skutočnú škodu vierohodne preukázanú, kde dôkazné bremeno preukázania je na poškodenom, teda žalobcovi. Odvolací súd však v súlade s názorom súdu prvej inštancie zastáva názor, že žalobca toto dôkazné bremeno neuniesol, a to vzhľadom na už uvedené svedecké výpovede zamestnancov žalobcu, ktorí potvrdili značné straty múky pri výrobe.
40. Čo sa týka uplatneného nároku bezdôvodného obohatenia v sume 13.824,-Eur odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že tento nárok žalobcu je oprávnený, nakoľko bol
porušený zákaz konkurencie zo strany žalovaného, čo je v rozpore s pravidlami poctivého obchodného styku. K tvrdeniu žalovaného uvedenému vo vyjadrení k podanému odvolaniu žalobcu, že uzatvorením zmluvy o vykonávaní tzv. manažérskej funkcie vlastne chránil záujmy žalobcu, nakoľko mohol uzatvoriť za žalobcu so svojou osobou pracovnú zmluvu, teda žalobca by musel platiť aj odvody, odvolací súd uvádza, že konateľ spoločnosti môže uzavrieť pracovnú zmluvu so svojou osobou len na iné činnosti odlišné od pôsobnosti konateľa, ako štatutárneho orgánu. Tomu však zodpovedá aj ustanovenie § 7 ods. 3 Zákonníka práce, v zmysle ktorého so zamestnancom, ktorý je štatutárnym orgánom dohodne podmienky podľa § 43 ods. 1 v pracovnej zmluve orgán alebo právnická osoba, ktorá ho ako štatutárny orgán ustanovila. V prípade konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným by však malo o týchto podmienkach v pracovnej zmluve rozhodovať valné zhromaždenie, teda odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalovaného, že by mohol uzavrieť ako konateľ žalobcu so sebou pracovnú zmluvu bez schválenia valným zhromaždením.
41. Je nutné však zdôrazniť, že každý zemestnanec, t.j. aj konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným pokiaľ nemá iné pracovné zaradenie má právo na finančnú odmenu za výkon svojej činnosti. Pokiaľ sa spoločníci žalobcu dohodli, že konateľovi odmena vyplácaná nebude až do doby, kým žalobca nebude vykazovať zisk, takáto dohoda je v rozpore so základnými princípmi spravodlivosti a v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko pracovať od založenia spoločnosti do roku 2013 bez akéhokoľvek príjmu je nereálne. V obchodnoprávnych vzťahoch však platí princíp zmluvnej voľnosti a pokiaľ žalovaný aj za podmienok, že mu odmena nebude vyplácaná funkciu konateľa prijal a vykonával, musel si byť vedomý následkov takejto dohody. Mal totiž možnosť za takýchto podmienok vzdať sa funkcie konateľa, resp. túto funkciu vôbec neprijať.
42. K nároku žalovaného uplatnenému v priebehu konania titulom bezdôvodného obohatenia v sume 17.940,-Eur odvolací súd uvádza, že žalovaný dostatočným spôsobom v konaní preukázal, že priestory, v ktorých podnikateľskú činnosť vykonával žalobca boli v jeho spoluvlastníctve. Listinnými dôkazmi preukázal, že sám žalovaný a na svoje náklady urobil všetky úkony potrebné, aby žalobca pekárenskú činnosť v priestoroch vykonávať mohol. Tiež preukázal, že v týchto priestoroch mal nájomcu, od ktorého poberal pravidelný nájom, teda je nelogické, aby žalovaný poskytol svoje priestory bezplatne na užívanie žalobcovi a zároveň sám platil náklady spojené s užívaním týchto priestorov. K námietke žalobcu, že dostatočným spôsobom v konaní preukázal výpoveďou svedka B.. E. O. a T.. T. R., že pred založením spoločnosti sa všetci spoločníci dohodli, že žalovaný poskytne priestory bezplatne k užívaniu žalobcovi až do doby, kým nezačne žalobca vykazovať zisk, odvolací súd uvádza, že sa nestotožňuje s názorom žalobcu, že ním tvrdené skutočnosti boli naozaj preukázané. Žalovaný, ako spoločník žalobcu v konaní tvrdil, že takáto dohoda uzatvorená nebola, pričom je logické, že každý spoločník na inej strane konania tvrdí skutočnosti vo svoj prospech, a preto sa súd nestotožňuje s názorom žalobcu, že takáto dohoda preukázaná bola. Žiadny iný listinný dôkaz na preukázanie tejto skutočnosti v konaní predložený nebol, a keďže žalovaný v konaní preukázal oprávnenosť ním požadovanej sumy bezdôvodného obohatenia, súd postupoval správne, keď považoval žalovaným uplatnenú pohľadávku za preukázanú. Odvolací súd dopĺňa, že žalovaný si uplatnil pohľadávku v súlade s § 147 ods. 2 CSP, pričom sa jedná o započítaciu námietku do výšky pohľadávky uplatnenej žalobcom, a preto súd prvej inštancie postupoval správne, keď v napadnutom rozsudku vyslovil, že došlo k započítaniu dvoch splatných vzájomných pohľadávok ku dňu splatnosti pohľadávky žalobcu. K žalobcom vznesenej námietke premlčania odvolací súd uvádza, že ide o námietku právnu, ktorú môže povinný subjekt uplatniť v ktoromkoľvek štádiu konania až do právoplatného skončenia veci ( rozhodnutie NS SR sp.zn. 4 Obo 39/2008. Z uvedeného dôvodu odvolací súd skúmal oprávnenosť žalobcom vznesenej námietky premlčania a dospel k záveru, že nie je dôvodná. Žalovaný si totiž uplatnil svoj nárok titulom bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo v obchodno-právnom vzťahu, pričom žiadna špeciálna úprava bezdôvodného obohatenia sa v Obchodnom zákonníku nenachádza. Treba však uviesť, že právna úprava premlčania v Obchodnom zákonníku má komplexnú povahu, a pokiaľ ust. § 387 ods. 2 Obchodného zákonníka hovorí o premlčaní práva zo záväzkových vzťahov, možno dôjsť k záveru, že v zmysle § 261 a § 1 ods. 1 Obchodného zákonníka bude na premlčanie akéhokoľvek obchodného záväzkového vzťahu aplikovaná právna úprava podľa § 397, teda štvorročná premlčacia doba, preto žalovaný si svoj nárok uplatnil včas.
43. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s názorom odvolateľa, že v konaní pred súdom prvej inštancie bola porušená zásada rovnosti strán konania, nakoľko táto môže byť porušená, ak druhá strana nedostala žalobu, ak sa jej odňala možnosť konať pred súdom, alebo ak sa jej odňalo právo na vyjadrenie,
či podanie vzájomného návrhu a podanie. Otázku porušenia zásady rovnosti strán konania je vždy potrebné hodnotiť so zreteľom na všetky známe okolnosti namietaného porušenia tejto zásady, pričom odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie svojím konaním túto zásadu neporušil. Samotná skutočnosť, že súd prvej inštancie rozhodol v neprospech žalobcu nemôže sama o sebe znamenať, že došlo k porušeniu tejto zásady. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí zohľadnil všetky skutočnosti tvrdené a namietané žalobcom a v písomnom rozhodnutí sa dostatočným spôsobom vysporiadal so zisteným skutkovým stavom, vykonanými dôkazmi. Súd prvej inštancie pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný všetkými návrhmi strán konania a pokiaľ v konaní neurobil výsluch žalobcom navrhnutého svedka podľa názoru odvolacieho súdu tak, ako už bolo uvedené vyššie nedošlo k odňatiu práva konať pred súdom.
44. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP, pretože je v napadnutom výroku vecne správne.
45. Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v nadväznosti na ustanovenie § 262 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech a ktorému vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 262 ods. 2 CSP.
46. Rozhodnutie bolo jednohlasne schválené členmi odvolacieho senátu.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP)