Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4Co-66-2016.pdf
PDF · 110.74 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/66/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu JUDr. Valérie Kleinovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobkyne: J. Y., trvale bytom I. XXX, I., zast. Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., Hlavná 31, Trnava, proti žalovanému: Klub mnohodetných rodín, občianske združenie, Lichardova 16, Bratislava, IČO: 30 796 067, o zaplatenie 4.392,13 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 16. októbra 2015 č.k. 21C 155/2012-286 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalovaný nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu zo dňa 02.04.2012, zmenenú dňa 22.09.2014, ktorou sa žalobkyňa proti žalovanému domáhala zaplatenia 4.392,13 eur titulom uhradenia mzdy za vykonanú prácu za obdobie júl 2008 až september 2009, ktorá jej nebola vyplatená, hoci jej pracovný pomer založený pracovnou zmluvou zo dňa 02.01.2007 trval do 30.09.2009. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že žalobkyňa uzatvorila ako zamestnanec so žalovaným ako zamestnávateľom dňa 02.01.2007 pracovnú zmluvu, na základe ktorej vznikol dňom jej nástupu do práce pracovný pomer na dobu neurčitú, so 40-hodinovým týždenným pracovným časom, s dohodnutou mesačnou mzdou 9.000,- Sk brutto vo funkcii vedúci strediska Trnava. Splatnosť mzdy bola v pracovnej zmluve dohodnutá do 15 dní nasledujúceho kalendárneho mesiaca.
3. Uviedol, že žalobkyňa v konaní argumentovala tým, že sumu 4.392,13 eur si uplatnila z titulu nevyplatenej mzdy, nakoľko v zmysle pracovnej zmluvy zastávala u žalovaného funkciu manažérky dielne v Trnave, a vykonávala práce spočívajúce vo vedení strediska, príprave, školení, publikácií, komunikácie s ústredím, monitorovaní prác, podpory projektu v regióne a získavanie a motivácii ďalších účastníkov, pričom na základe odvedenej práce jej bola poskytovaná mzda. Žalobkyňa vysvetlila, že v januári 2008 odišla z osobných dôvodov do D. H. (opustila obvyklé miesto výkonu práce), a so žalovaným sa dohodla, že prácu bude vykonávať tam, pričom žalovaný zmenu pracovných podmienok akceptoval. Tvrdila, že naďalej, ako pred odchodom do zahraničia, vykonávala prácu, ktorá spočívala v prieskume sociálnej siete a v získavaní informácií o spôsobe zabezpečenia mnohodetných rodín. Počas konania pred súdom uviedla, že za prácu vykonanú od júla 2008 do septembra 2009 nedostala mzdu ani daňový bonus na vyživované deti za rok 2008 a 2009. Žalovaný vzniesol námietku premlčania. Vysvetlil, že po odchode žalobkyne do Anglicka od nej očakával správu o reálnej situácii opatrovania detí dennými rodičmi, ale žalobkyňa mu žiadnu správu nedodala. Uviedol, že po odchode žalobkyne
do zahraničia jej pol roka vyplácal mzdu, hoci žiadna práca z jej strany nebola odovzdaná. Poukázal na to, že mali medzi sebou dobré vzťahy, a tak ju písomne nevyzýval na plnenie pracovných úloh, a robil tak len telefonicky. Tvrdil, že pracovné miesto nemohol zrušiť vzhľadom na dohodu s úradom práce, a tak prácu žalobkyne vykonával sám. Zdôrazňoval, že žalobkyňa požaduje mzdu za prácu, ktorú nikdy nevykonala. Žalobkyňa nepovažovala námietku premlčania za dôvodnú, keď poukázala na to, že si náhradu škody uplatnila v trestnom konaní, a preto došlo k prerušeniu plynutia premlčacej doby. Žalovaný s jej argumentáciou nesúhlasil a zdôraznil, že trestné oznámenie, ktoré na neho podal manžel žalobkyne, bolo odmietnuté ako nedôvodné. Žalobkyňa ďalej tvrdila, že keďže jej žalovaný nechcel preplatiť služobné cesty, chcela sama ukončiť pracovný pomer, k čomu došlo ku koncu septembra 2009, keď dohodu o skončení pracovného pomeru za ňu podpísala manželka štatutára žalovaného. Uviedla, že so skončením pracovného pomeru súhlasila a žiadala doplatenie mzdy. Za dôkaz o tom, že riadne vykonávala svoju prácu považovala jednak správu z monitorovacej návštevy u zamestnávateľa, z ktorej vyplýva, že bola v tento deň na pracovisku, ako aj skutočnosť, že v spise na úrade práce sa nenachádzajú žiadne sťažnosti alebo skončenie pracovného pomeru, ale výkazy o hospodárení za roky 2008 a 2009 a prehľad o celkovej cene práce, na základe ktorého jej mala byť riadne vyplácaná mzda, a tiež e-mailovú komunikáciu a výpovede svedkov. Považovala za nesporné, že jej nebol vyplatený daňový bonus za rok 2008 vo výške 13.644,- Sk (452,89 eur) a za rok 2009 vo výške 351,84 eur, pričom mala za to, že tento jej právom náleží. Ak žalovaný namietal, že pre neho nevykonávala dostatok práce, mala za to, že v tejto časti by sa jednalo o prekážky na strane zamestnávateľa, ktorý ju eventuálne neúkoloval dostatočne, hoci bola na výkon práce pripravená, a preto ide o jej oprávnený nárok na náhradu mzdy v zmysle ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Zotrvala však na tvrdení, že vykonávala činnosť riadne, a preto jej prináleží mzda. Výkon práce pre žalovaného a spôsob, akým ju vykonávala, priamo preukázať nevedela, čo odôvodnila tým, že jediný výstup, čo mala písomný, odovzdala žalovanému na pracovnej ceste na Slovensku. Žalovaný vo vzťahu k žalobkyňou tvrdeným služobným cestám uviedol, že tieto neboli služobnými cestami, nakoľko ju na Slovensko nepovolával, a že žalobkyňa si tu vybavovala súkromné veci týkajúce sa prenájmu domu v I.. V tejto súvislosti žiadal, aby žalobkyňa na preukázanie svojich tvrdení predložila cestovný príkaz. Ohľadne daňového bonusu uviedol, že tento bol použitý na vyplatenie odvodov, keďže musel doplácať ešte na odvody. Zdôraznil, že žalobkyňa neodovzdala ani počítač ani ďalšie zariadenia, ktoré boli poskytnuté pre vytvorenie jej pracovného miesta.
4. Súd prvej inštancie uviedol, čo vypovedali v konaní vypočutí svedkovia, a skonštatoval, že svedkyňa M.. D. S. sa k otázke, aké konkrétne práce žalobkyňa pre žalovaného vykonávala a aké výkazy mu v rozhodnom čase zasielala, nevedela vyjadriť, svedok V.. C. H. uviedol, že o uvedených veciach žalobkyňa komunikovala s jeho manželkou I.. Q. H., ktorá vypovedala, že žalobkyňa prišla na Slovensko v polovici júla 2008, kedy bola so štatutárom žalovaného (pánom U.) vo Viedni na odovzdávaní cien KOFA, a potom prišla v roku 2008 nakrátko na Slovensko ešte raz, keď o všetkých skutočnostiach, o ktorých vypovedala, vedela od žalobkyne, s ktorou bola v telefonickom kontakte. Z pracovných výkazov zistil, že žalobkyňa vykonávala pre žalovaného v období od 15.02.2007 do 30.06.2008 prácu v rozsahu uvedenom v jednotlivých výkazoch. Z odpovede Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Trnava zo dňa 21.08.2015 súd zistil, že Úrad nedisponuje žiadnymi pracovnými výkazmi žalobkyne za obdobie od júla 2008 do septembra 2009. Zo správy z monitorovacej návštevy u zamestnávateľa zo dňa 30.10.2008 vyplynulo, že uvedenej návštevy sa žalobkyňa zúčastnila ako zamestnanec. Z pripojeného vyšetrovacieho spisu Okresného riaditeľstva PZ v Trnave zistil, že manžel žalobkyne podal dňa 18.03.2011 trestné oznámenie na V.. G. U. z dôvodu, že jeho manželke nevyplácal za obdobie od júla 2008 do septembra 2009 mzdu, a že uznesením ORPZ v Trnave sp.zn. Č.: B.-XXX/OEK-U.-XXXX- Č. zo dňa 11.06.2011 bolo toto trestné oznámenie odmietnuté, pretože nebol dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 1 písm. a), b), c) alebo ods. 2 Tr. por. Uznesením Okresnej prokuratúry v Trnave č.k. 1Pn 243/2011-15 zo dňa 06.10.2011, právoplatným dňa 06.10.2011, bola sťažnosť manžela žalobkyne voči uvedenému uzneseniu ORPZ v Trnave zamietnutá ako nedôvodná. Z e-mailovej komunikácie, založenej žalobkyňou do spisu, zistil, že táto v rozhodnom čase obsahuje komunikáciu medzi ňou, žalovaným, a tretími osobami, týkajúcu sa voľnočasových aktivít (napríklad informácie o ich zdravotnom stave a o zdravotnom stave ich rodinných príslušníkov, vtipy, priania k Vianočným sviatkom). Skonštatoval, že súčasťou komunikácie je aj email žalovaného, ktorého obsahom je zadanie práce, zaslaný dňa 06.09.2008 okrem žalobkyne aj ďalším adresátom, a že odpoveď na tento email bola odoslaná osobou odlišnou od žalobkyne.
5. Vec posúdil právne podľa ust. § 47 ods. 1 písm. a), § 118 ods. 1, § 129 ods. 1 a 3 Zákonníka práce, § 100 ods. 1 a § 101 Obč. zák., § 46 ods. 3 Tr. por. a § 132 O.s.p., a dospel k záveru, že žalobkyňa
uplatnila žalobou nárok na zaplatenie mzdy za vykonanú prácu, ale nepreukázala, že v žalovanom období vykonávala pre žalovaného prácu podľa pracovnej zmluvy. Po vyhodnotení výpovedí v konaní vypočutých svedkov mal za to, že títo svojimi výpoveďami nepreukázali, že žalobkyňa vykonávala v žalovanom období pre žalovaného prácu, keďže uviedli, že k záveru, že žalobkyňa robí niečo pre žalovaného, dospeli vzhľadom na vyjadrenia žalobkyne. Vyhodnotil, že žalobkyňou tvrdené vykonávanie práce nebolo preukázané ani ňou predloženou e-mailovou komunikáciou medzi ňou, žalovaným a ďalšími osobami, pretože e-maily sa týkajú ich voľnočasových aktivít, informácií o ich zdravotnom stave a o zdravotnom stave ich rodinných príslušníkov, sú tam vtipy, priania k Vianočným sviatkom a podobne. Nestotožnil sa s argumentáciou žalobkyne, že v dôsledku trestného stíhania došlo k prerušeniu plynutia premlčacej doby, keď ustálil, že si jednak škodu neuplatnila riadne, pretože jej manžel v podaní zo dňa 10.05.2011 označenom ako doplňujúce informácie k jeho trestnému oznámeniu 1Pn 243/11 zo dňa 18.03.2011 len žiadal, aby bol V.. G. U. zaviazaný k úhrade nevyplatených mzdových prostriedkov jeho manželke, ale výšku škody riadne nešpecifikoval, a zároveň zdôraznil, že vo veci nebolo ani len začaté trestné stíhanie a nikomu nebolo vznesené obvinenie, nebol teda obvinený, voči ktorému by bola žalobkyňa oprávnená si v zmysle príslušných ustanovení Trestného poriadku uplatniť náhradu škody. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 46 ods. 3 Tr. por. Dospel potom k záveru, že k prerušeniu plynutia premlčacej doby nedošlo. Prihliadol na námietku premlčania, vznesenú žalovaným, a vyhodnotil, že už táto námietka by bola dôvodom na zamietnutie návrhu v časti úrokov z omeškania v celom rozsahu a v časti žalovanej mzdy za obdobie júl 2008 až február 2009. Vysvetlil, že premlčacia doba je trojročná a začala plynúť dňom nasledujúcim po splatnosti mzdy za jednotlivé mesiace. Keďže žalobkyňa žalobu na súd podala 02.04.2012, urobila tak po uplynutí premlčacej lehoty. Ďalej poukázal na to, že žalobkyňa po oboznámení sa s predbežným názorom súdu zmenila svoj nárok na náhradu mzdy, argumentujúc. že jej žalovaný neprideľoval prácu, čo vyhodnotil ako účelové tvrdenie. Uviedol tiež, že žalobkyňa nepreukázala výzvu žalovanému, aby ju zamestnával. V tejto súvislosti prihliadol na to, že počas celého sporu tvrdila, že prácu vykonávala. Podrobne vysvetlil úpravu daňového bonusu, upraveného v zákone č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov, a žalobkyňou voči žalovanému tvrdený nárok na vyplatenie daňového bonusu k jednotlivým mzdám vyhodnotil ako neopodstatnený, nemajúci oporu v zákone, v Zákonníku práce ani v iných právnych predpisoch, pretože z nich nevyplýva povinnosť zamestnávateľa na vyplácanie daňového bonusu spolu so mzdou. Vyhodnotil, že ide o nárok, ktorý môže v zmysle zákona č. 595/2003 Z.z. uplatniť daňovník pri dani z príjmu. Nárok žalobkyne v tejto časti považoval za nedôvodný, a vzhľadom na všetky v konaní preukázané skutočnosti zamietol žalobu v celom rozsahu. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., a v konaní úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, pretože mu žiadne trovy nevznikli.
6. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa včas odvolanie a žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Namietala nesprávne skutkové zistenia ako aj nesprávne právne posúdenie veci. Opätovne zdôraznila, že sa domáha zaplatenia mzdy za obdobie od júla 2008 do septembra 2009, ktorá jej prináleží z titulu pracovného pomeru na základe pracovnej zmluvy zo dňa 02.01.2007 vo výške 298,75 eur mesačne splatnej vždy k 15. dňu príslušného mesiaca. Uviedla, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný si nedostatočne plnil svoju povinnosť ukladať jej pracovné úlohy, čo ho ale nezbavilo povinnosti uhrádzať jej riadne a včas mzdu. Mala za to, že v konaní bolo preukázané, že jej pracovný pomer v žalovanom období trval, a že jej žalovaný nevyplatil mzdu a ani daňový bonus, na ktorý má nárok za rok 2008 a 2009 celkovo vo výške 905,80 eur a tvrdila, že aspoň tento daňový bonus jej mal súd prvej inštancie priznať. Uviedla, že miesto výkonu pracovnej činnosti zmenila počas trvania pracovného pomeru so súhlasom žalovaného a od februára 2008 vykonávala svoju prácu v zahraničí, kde pokračovala v plnení svojich pracovných úloh. S poukazom na emailovú komunikáciu so žalovaným, hlavne na email zo dňa 28.02.2009, v ktorom jej žalovaný ďakuje za informácie o projekte, mala za nepochybné, že v danom období vykonávala u žalovaného riadne a včas prácu. Skutočnosť, že pre žalovaného v rozhodnom období prácu vykonávala, mala za preukázanú aj svedeckými výpoveďami vypočutých svedkov. Poukázala aj na svoj email, v ktorom uviedla, že od počiatku roka 2009 bol jediným pracovným pokynom zo strany žalovaného sledovanie grantov a hľadanie projektov s dotáciami, z čoho vyvodila, že iné pracovné pokyny jej žalovaný nezadával a bolo teda preukázané, že minimálne do februára 2009, kedy sa jej žalovaný poďakoval za informácie o projekte, vykonávala pre žalovaného pracovné činnosti. Uviedla, že z listinných dôkazov, ktoré boli vykonané na pojednávaní dňa 24.09.2015 vyplýva, že žalovaný ju v rozhodnom období viedol ako svojho zamestnanca, a že deklaroval Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava riadne a včasné odvádzanie mzdy, s čím sa súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nevysporiadal. V tejto súvislosti zdôraznila, že trvala aj na doložení pracovných výkazov za obdobie od júla 2008 do septembra 2009, ktoré žalovaný
nepredložil a súd prvej inštancie od vykonania tohto dôkazu upustil. Citovala znenie ust. § 47 ods. 1 písm. a), § 118 ods. 1 a § 142 Zákonníka práce a s poukazom na ne argumentovala, že má podľa ust. § 118 ods. 2 Zákonníka práce právo na výplatu nevyplatenej mzdy resp., že má v každom prípade právo na náhradu mzdy podľa ust. § 142 ods. 3 Zákonníka práce a to v žalovanej výške, keďže jej žalovaný od februára 2009 nezadával riadne a včas pracovné pokyny tak ako bol na základe pracovnej zmluvy povinný, pričom ona bola počas celého obdobia pripravená pracovné úlohy plniť a bola mu k dispozícii. Vyjadrila sa i k záveru súdu prvej inštancie, ktorý v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že počas konania zmenila žalovaný nárok zo mzdy na náhradu mzdy, ktorý považovala za nesprávny, keď poukázala na to, že žalovaný sa v konaní bránil tým, že pre neho nevykonávala prácu, na čo sa ona bránila tým, že uvádzala, že prácu vykonávala v rozsahu, v akom ju žalovaný úkoloval, pričom uviedla, že ju neúkoloval riadne. Zdôraznila, že žalovaný nepredložil žiaden dôkaz o tom, že by jej uložil pracovnú úlohu, ktorú by ona nevykonala, hoci bol ako zamestnávateľ povinný jej pracovné úlohy ukladať, pričom ona podľa Zákonníka práce nebola povinná sa voči zamestnávateľovi ukladania pracovných úloh domáhať. Nesúhlasila ani s posúdením premlčania, a to s poukazom na to, že žalobu podala dňa 02.04.2012 a posledná časť mzdy bola splatná dňa 16.10.2009, z čoho vyplýva, že nemohlo dôjsť k uplynutiu premlčacej doby v celej časti nároku. V tejto súvislosti zotrvala na názore, že nakoľko si mzdu ako škodu uplatnila v trestnom konaní, došlo k prerušeniu plynutia premlčacej doby, a teda súd prvej inštancie neposúdil otázku premlčania po právnej stránke správne.
7. Žalovaný odvolanie nepodal a k odvolaniu žalobkyne sa nevyjadril.
8. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.
9. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
10. Podľa ust. § 470 ods. 1 a 2 veta prvá C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. V zmysle prechodného ustanovenia § 470 C.s.p., podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované, a s prihliadnutím na skutočnosť, že žaloba žalobkyne, o ktorej bolo napadnutým rozsudkom rozhodnuté, samotný napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, jeho poučenie o odvolaní, ako i odvolanie žalobkyne, spadajú pod režim procesných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016, posudzoval odvolací súd napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo, podľa v čase konania a rozhodnutia účinných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“).
11. S poukazom na vyššie citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol, a v podrobnostiach na ne poukazuje. Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje, a vyjadrí sa len k odvolacím námietkam žalobkyne.
12. Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne a dostatočne zistil skutkový stav, vec aj správne právne posúdil, keď aplikoval § 47 ods. 1 písm. a), § 118 ods. 1, § 129 ods. 1 a 3 Zákonníka práce, § 100 ods. 1 a § 101 Obč. zák., § 46 ods. 3 Tr. por., ktoré aj správne vyložil, a svoje rozhodnutie tiež odôvodnil tak, ako to malo na mysli v čase rozhodovania platné a účinné ust. § 157 ods. 2 O.s.p. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné, zaoberal sa argumentáciou oboch sporových strán, správne vyhodnotil vykonané dôkazy, prihliadol na námietku premlčania, vznesenú žalovaným, a dospel
k správnemu záveru, že žalobkyňou žalobou uplatnený nárok na zaplatenie mzdy s príslušenstvom je v napadnutom rozsudku špecifikovanej časti premlčaný, a vo zvyšnej, nepremlčanej časti, nedôvodný. S týmto záverom, ktorý viedol k zamietnutiu žaloby sa odvolací súd stotožnil.
13. Žalobkyňa v odvolaní argumentovala tým, že súd prvej inštancie nezistil správne skutkový stav, keď mala za to, že z ňou predložených dôkazov a svedeckých výpovedí je nepochybné, že v žalovanom období vykonávala pre žalovaného prácu, a preto jej patrí mzda. V tejto súvislosti poukázala na e-mail zo dňa 28.02.2009, v ktorom jej žalovaný poďakoval za informácie o projekte, ako aj na listinné dôkazy, z ktorých vyplýva, že žalovaný ju viedol v rozhodnom období ako zamestnanca a deklaroval Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava riadne a včasné odvádzanie mzdy. Z jej odvolania teda je teda zrejmé, že namieta výlučne hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie, keď má na rozdiel od súdom prijatých záverov za to, že z vykonaných dôkazov vyplýva to, čo ona tvrdí. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku účinného rozhodoval súd prvej inštancie na základe poznatkov získaných z vykonaných dôkazov a zhodných tvrdení sporových strán (§ 153 O.s.p.), a následne tieto poznatky voľne podľa svojej logickej úvahy zhodnotil a dospel k rozhodnutiu. Dôkazy teda hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli sporové strany (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Súd prvej inštancie sa všetkými týmito hľadiskami a zásadami riadil.
14. Odvolací súd sa vyhodnotením produkovaných dôkazov stotožnil, keď dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, že žalobkyňa nepreukázala, že pre žalovaného vykonávala v období od marca do septembra 2009 (keďže ňou uplatnený nárok na zaplatenie mzdy za obdobie júl 2008 až február 2009 je premlčaný) prácu, keďže žalovaný tvrdil, že žiadnu prácu pre neho nevykonala, a žalobkyňa neprodukovala žiadny relevantný dôkaz o vykonaní akejkoľvek práce. Na tento záver nemá vôbec žiadny vplyv skutočnosť, že žalovaný zrejme zavádzal Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trnava ohľadom vykonávania práce žalobkyňou a splnenia podmienok na dotáciu jej pracovného miesta, keďže predmetom prebiehajúceho sporu nebolo posudzovanie konania žalovaného vo vzťahu k úradu práce, ale vyhodnotiť, či je žalobkyňou voči žalovanému uplatnený nárok na zaplatenie mzdy v žalovanej výške dôvodný. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v zmysle ust. § 118 ods. 1 Zákonníka práce sa mzda poskytuje až vtedy, keď je práca zamestnancom už vykonaná, a poskytuje sa len za skutočne vykonanú prácu. Z tohto ustanovenia tiež vyplýva, že ak zamestnanec v čase, v ktorom by mal prácu vykonávať, žiadnu prácu nevykonal, nepatrí mu mzda, čo je aj prípad prejednávanej veci. Možno uzavrieť, že žalovaný žalobkyni nevyplatil za rozhodné obdobie mzdu, tvrdiac, že pre neho nevykonala prácu, a žalobkyňa vykonanie práce nepreukázala, preto nemohla byť v konaní úspešná. K odvolaniu žalobkyne potom odvolací súd uvádza, že namietané nesprávne hodnotenie dôkazov, vrátane nesprávnych skutkových a právnych záverov, nie je opodstatnené. Pripomína tiež, že hodnotenie dôkazov je vecou súdu, a nie sporových strán. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania ako aj okolností rozhodných pre posúdenie dôvodnosti žaloby, dospel k správnym skutkovým zisteniam, pričom žalobkyňa v odvolaní namietala vyhodnotenie dôkazov, ktoré považovala za nesprávne. Tu považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo sporovej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).
15. Naviac, sama žalobkyňa v odvolaní argumentovala okrem vyššie uvedeného aj tým, že prácu pre žalovaného vykonávala minimálne do februára 2009, že z dokazovania vyplynulo, že žalovaný si neplnil svoju povinnosť ukladať jej pracovné úlohy, čo ho ale nezbavilo povinnosti uhrádzať jej riadne a včas mzdu, a ešte aj tým, že má právo na náhradu mzdy, pretože žalovaný jej od februára 2009 nezadával pracovné pokyny ako bol povinný. Napriek tejto argumentácii zotrvala aj na tvrdení, že pre žalovaného vykonávala prácu, za ktorú jej patrí mzda. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné poukázať na žalobu samotnej žalobkyne, ktorou sa od žalovaného domáhala zaplatenia mzdy za pre neho vykonanú prácu. Predmet konania si teda žalobou sama vymedzila, a žalovaný nárok na mzdu odôvodnila opísaním skutkového stavu, a skutkovou a právnou argumentáciou, zjednodušene povedané
tým, že po celé žalované obdobie vykonávala pre žalovaného prácu, za ktorú jej neuhradil mzdu, na ktorú má za vykonanú prácu nárok v žalovanej výške. V duchu žaloby sa snažila v konaní pred súdom prvej inštancie uplatnený nárok aj preukázať. Svoju žalobu a skutkový a právny stav, na základe ktorého uplatnila žalovaný nárok na mzdu, nezmenila, hoci v priebehu sporu začala uvádzať aj iné nároky, a to nárok na náhradu mzdy a daňový bonus, teda nároky, ktoré vznikajú na základe iných skutkových okolností a po splnení iných zákonných podmienok, aké opísala v žalobe, a z ktorých odvodzovala žalovaný nárok. Odvolací súd zdôrazňuje, že predmetom konania je nárok na mzdu, a že mzdou sa v zmysle ust. § 118 Zákonníka práce rozumie plnenie poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za vykonanú prácu. Rozhodujúca je teda vždy väzba na výkon práce. Zamestnávateľ má povinnosť zaplatiť zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu. Za mzdu sa však nepovažuje plnenie poskytované v súvislosti so zamestnaním podľa iných ustanovení Zákonníka práce alebo podľa osobitných predpisov, najmä (okrem iných) náhrada mzdy a daňový bonus (na ktorý je nárok výlučne po splnení osobitnými predpismi stanovených podmienok, ktorých splnením žalobkyňa neargumentovala, neprodukovala dôkazy, a svoj nárok len tvrdila, pričom je tiež potrebné zdôrazniť, že daňový bonus sa viaže na zdaniteľné príjmy zo zamestnania, pričom žalobkyňa nepreukázala ani svoj nárok na mzdu). Ak teda zamestnanec prácu nevykonáva, nemôže mu vzniknúť nárok na mzdu. Nárok žalobkyne na náhradu mzdy nebol predmetom žaloby ani konania a dokazovania pred súdom prvej inštancie, preto odvolací súd vyhodnotil argumentáciu žalobkyne v tomto smere za nedôvodnú a s prejednávanou vecou nesúvisiacu.
16. Odvolaciu námietku žalobkyne, týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia premlčania, vyhodnotil odvolací súd taktiež za nedôvodnú. Tvrdenie žalobkyne, že súd prvej inštancie zamietol pre žalovaným vznesenú námietku premlčania, na ktorú prihliadol, celý žalovaný nárok pre premlčanie, je nesprávne a nemá oporu v odôvodnení napadnutého rozsudku. Z neho je totiž zrejmé, že za premlčanú vyhodnotil len časť uplatneného nároku, a to nárok na zaplatenie mzdy za mesiace júl 2008 až február 2009 a príslušenstvo. So zamietnutím tejto časti nároku pre premlčanie sa odvolací súd plne stotožňuje a odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil dôvodnosť vznesenej námietky premlčania ako i záver o tom, že k prerušeniu premlčacej doby nedošlo. Na zdôraznenie správnosti tohto záveru už len dodáva, že žiadne trestné stíhanie, v ktorom by si mohla žalobkyňa uplatniť nárok na náhradu škody, nebolo ani začaté. Skutočnosť, že manžel žalobkyne podal trestné oznámenie (v doplnení ktorého žiadal zaplatiť bližšie nešpecifikovanú škodu jeho manželke), ktoré bolo odmietnuté, nemá v žiadnom prípade vplyv na plynutie premlčacej doby.
17. Vzhľadom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že ak súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol, rozhodol správne, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil.
18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, plne úspešnému v odvolacom konaní, nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.
19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).