Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2Co-165-2016.pdf
PDF · 330.59 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/165/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu JUDr. Mária Hajdínová a JUDr. Michaela Králová v právnej veci žalobkyne: F. K. P.., nar. dňa XX.X.XXXX, bydlisko R. XX, XXX XX C., zastúpenej advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners s.r.o., so sídlom Radlinského 2, Bratislava, IČO: 35 955 341, proti žalovanej: Slovenská republika zastúpená Národnou bankou Slovenska, so sídlom Imricha Karvaša 1, Bratislava, v konaní o náhradu škody v sume 8 064,57 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 27. októbra 2015, č.k. 9C/221/2011-165 a proti uzneseniu č.k. 9C 221/2011-194 zo dňa 13. januára 2016 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 9C/221/2011-165 zo dňa 27.10.2015 p o t v r d z u j e. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Bratislava I č.k. 9C/221/2011-194 zo dňa 13.1.2016 p o t v r d z u j e. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 27.10.2015 č.k. 9C/221/2011-165 zamietol návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v právnej veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 9C 221/2011. Súčasne súd prvej inštancie zamietol tiež žalobu a žalovanej nepriznal náhradu trov konania.
2. Súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 30.12.2011, doplnenou písomným podaním zo dňa 14.10.2014, doručeným súdu prvej inštancie dňa 29.10.2014, ktorým z časového a vecného hľadiska špecifikovala nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska (ďalej NBS) nielen z pohľadu právnej úpravy Slovenskej republiky ako aj z pohľadu práva Európskej únie /EÚ/ sa domáhala, aby súd prvej inštancie zaviazal žalovanú na náhradu škody v sume 8 064,57 eur s príslušenstvom, ktorá jej mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s neprávnym úradným postupom NBS pri výkone dohľadu nad PODIELOVÝM DRUŽSTVOM SLOVENSKÉ INVESTÍCIE. Žalobkyňa svoju žalobu odôvodnila tým, že ako členka PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len Družstvo) vložila peňažné prostriedky do Družstva za účelom ich zhodnotenia, nakoľko Družstvo zhromažďovalo peňažné prostriedky od svojich členov a zabezpečovalo ich zhodnocovanie podľa zákona č. č.566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch ZoCP). Družstvo tak robilo na základe verejnej ponuky Družstva v rámci Prospektu investície, ktorý schváli Úrad pre finančný trh rozhodnutím UFT-002/2002/SPI zo dňa 21.3.2002, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 28.3.2002. Nadobúdanie majetkových hodnôt z peňažných prostriedkov zhromaždených na základe verejnej ponuky Družstva a ich spravovanie v rámci Prospektu investície upravovala zmluva, ktorú
uzatvorili ako zmluvné strany Družstvo a CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. (ďalej Obchodník s CP) s názvom Zmluva o správe portfólia cenných papierov, uzavretá podľa zákona o cenných papieroch, o správe aktív podľa Obchodného zákonníka, ktorá bola menená a doplňovaná. Miera zhodnotenia peňažných prostriedkov vložených žalobkyňou do Družstva mala byť v súlade s Prospektom investície podľa zmluvy 8 %. Družstvo na zhodnocovanie peňažných prostriedkov používalo výhradne spoločnosť CAPITAL INVEST o. c. p. Obchodník s CP vykonával činnosť obchodníka s cennými papiermi podľa zákona č.566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch ZoCP), na základe povolenia na poskytovanie investičných služieb NBS do 1.3.2011, kedy mu NBS odobrala povolenie na poskytovanie investičných služieb. Nad činnosťou Družstva a Obchodníka s CP mala právomoc vykonávať dohľad NBS v súlade so zákonom č. 566/1992 Zb. O Národnej banke Slovenska, v súlade so zákonom č.566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ZoCP) ako aj zákonom č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Žalobkyňa vložila peňažné prostriedky do Družstva výhradne z dôvodu, že sa spoliehala na to, že Družstvo a aj Obchodník s CP sú subjekty, nad ktorými je vykonávaný dohľad NBS tak, že bude zabezpečené ich riadne fungovanie a tým budú nielen ochránené jeho peňažné prostriedky, ale aj budú zhodnotené v garantovanej výške. Žalobkyňa sa na základe informácie od Družstva v máji 2010 dozvedela, že Obchodník s CP s Družstvom k 30.4.2010 skončil spoluprácu, že Družstvu neodovzdal žiadne portfólio cenných papierov, ani zverené peňažné prostriedky, a že z tohto dôvodu Družstvo nemá prostriedky na výplatu žalobkyňou zverených finančných prostriedkov, vrátane ich zhodnotenia. V dôsledku vyššie uvedeného konania Obchodníka s CP v spojení s jeho činnosťou pre Družstvo tak vznikla žalobkyni škoda, ktorá predstavuje sumu, o ktorú sa zmenšil majetok žalobkyne, pretože Družstvo žalobkyni nevyplatilo finančné prostriedky zhodnotené o dohodnutý zisk. Žalobkyňa v žalobe ďalej uviedla, že žalovaná v dôsledku nesprávneho úradného postupu NBS, porušením zákonných ustanovení týkajúcich sa dohľadu, zodpovedá za škodu spôsobenú žalobkyni. Žalobkyni vznikla škoda v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom NBS pri výkone dohľadu nad činnosťou Obchodníka s CP, ktorý vykonával pre Družstvo činnosť podľa Zmluvy, keď po zistení závažných a podstatných nedostatkov v činnosti Obchodníka s CP NBS neurobila riadne a včas úkony potrebné na nápravu zistených nedostatkov, ani na ich zamedzenie do budúcnosti, pričom musela vedieť z charakteru zistených porušení, že nedostatky v činnosti Obchodníka s CP zasahujú do práv a právom chránených záujmov Družstva vo vzťahu k jeho záväzkom voči členom, ktorý mu zverili prostriedky na ich zhodnotenie. Nesprávny úradný postup NBS ďalej spočíval v tom, že vo vzťahu k Družstvu NBS nevykonala potrebné opatrenia na zabránenie vzniku škody na majetku, ktorý zverilo Obchodníkovi s CP a ktorý bol tvorený z vložených prostriedkov jeho členov. NBS najmä neupozornila včas Družstvo na možnosť rizika vyplývajúceho z jeho spolupráce s Obchodníkom s CP. NBS ďalej zbytočnými prieťahmi, resp. svojou nečinnosťou spôsobila, že neprijala v konaní voči Družstvu a Obchodníkovi s CP vhodné opatrenia, ktorými by zabezpečila, že Družstvo a Obchodník s CP by nemohol so svojím majetkom nakladať inak, než za účelom uspokojenia pohľadávky žalobkyne. Obchodník s CP mohol pokračovať v protiprávnom konaní na ujmu Družstva a tretích osôb vrátane žalobkyne až do 1.3.2011, kedy NBS odobrala Obchodníkovi s CP povolenie na poskytovanie investičných služieb. Žalovaná sa k žalobe predbežne vyjadrila v písomnom podaní doručenom súdu prvej inštancie dňa 25.5.2012 v ktorom uviedla, že žalobkyňa až po podaní žaloby požiadala žalovanú o predbežné prerokovanie nároku. Ďalej uviedla, že žaloba žalobkyne sa javí ako neopodstatnená, nakoľko žalobkyňa spolu so žalobou súdu prvej inštancie a ani žalovanej s návrhom na predbežné prerokovanie nároku nepredložila žiadne dôkazy. Žalovaná poukázala aj na tú skutočnosť, že žalobkyňa si mala svoju pohľadávku uplatniť v konkurznom konaní, nakoľko na Družstvo bol vyhlásený konkurz uznesením Okresného súdu Bratislava I sp.zn.3 K 95/2010 zo dňa 11.4.2011,ktoré bolo dňa 18.4.2011 zverejnené pod značkou E. v časti XX C. Obchodného N. Č. XX/XXXX. Žalovaná vo svojom písomnom doplnení vyjadrenia k žalobe doručenom súdu prvej išntancie dňa 20.7.2012 uviedol, že Podielové družstvo slovenské investície a jeho dcérske spoločnosti - Euro Družstvo slovenské investície, Dolárové družstvo slovenské investície a Sporiteľné družstvo stred BB "v konkurze" - vystupujúce pod spoločným logom "Slovenské investície"
- sú podnikateľské subjekty, ktoré vznikli a vyvíjali činnosť podľa Obchodného zákonníka. Za celkovú činnosť Družstva zodpovedá a v mene Družstva koná predstavenstvo ako štatutárny orgán družstva, ktorý riadi činnosť družstva a rozhoduje o všetkých záležitostiach družstva, pokiaľ nie sú zákonom, stanovami alebo rozhodnutím členskej schôdze vyhradené inému orgánu družstva. Žalobkyňa ako investor musela vedieť, že s takouto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov, tak, ako to ustanovuje § 129 ods. 1 písm. b/ zákona č. 566/2001 Z.z. ZoCP. Spoliehanie sa žalobkyne na to, že Družstvo aj Obchodník s CP sú subjekty, nad ktorými
je vykonávaný dohľad NBS, pričom pod týmto dohľadom budú peňažné prostriedky zhodnotené v garantovanej výške (8 % p. a.), sú účelové a založené aj na neznalosti právnych predpisov. Žalovaná vo vyjadrení ďalej uviedla že Úrad pre finančný trh (ktorého kompetencie pri výkone dohľadu prešli od 1.1.2006 na NBS) schválil pre Družstvo dňa 21.3.2002 Prospekt investície podľa § 127 ods. 2 ZoCP (právoplatným dňa 28.3.2002), na základe ktorého bolo Družstvo oprávnené ponúkať majetkové hodnoty s lehotou verejnej ponuky majetkových hodnôt 10 rokov. Prospekt investície je svojou povahou informačný dokument, ktorého účelom je investorom poskytnúť dostatok informácií pre ich investičné rozhodnutie. Pri jeho schvaľovaní orgán dohľadu postupuje podľa § 127 ods. 4 v spojení s § 125 ods. 7 ZoCP a posudzuje najmä jeho úplnosť (teda či obsahuje všetky údaje podľa § 128 ods. 1 ZoCP) a tiež vzájomný súlad predložených údajov a ich zrozumiteľnosť. Za pravdivosť údajov v Prospekte investície zodpovedá štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, ktorého vyhlásenie o tom, že skutočnosti uvedené v Prospekte investície sú úplné a pravdivé ako aj jeho podpis, ktorý Prospekt investície musí obsahovať (§ 128 ods. 1 písm. h/ ZoCP). Zákonnej úprave odporuje a je zavádzajúce tvrdenie žalobkyne, že schválený Prospekt investície obsahoval aj samotnú Zmluvu o správe portfólia. Prospekt investície má podľa zákona obsahovať a obsahuje iba zoznam zmlúv, ktoré zabezpečujú odbyt výrobkov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt alebo realizáciu služieb, ktoré poskytuje, čo je povinná náležitosť prospektu podľa § 128 ods. 1 písm. a/ bodu 10 ZoCP. ZoCP však nepožadoval, aby pri schvaľovaní prospektu boli predložené samotné zmluvy (požadoval sa len ich zoznam) a schválený Prospekt investície tieto zmluvy nikdy neobsahoval. Schválenie Prospektu v žiadnom prípade neznamenalo schválenie Zmluvy. Schválením Prospektu investície nevznikol medzi Družstvom a Obchodníkom s CP zmluvný vzťah, a teda eventuálne nedodržiavanie povinností zo zmluvy medzi Družstvom a Obchodníkom s CP zo strany Obchodníka s CP by vo všeobecnosti bolo porušením ich zmluvného vzťahu, ale nie porušením Prospektu investície. Žalovaná vo svojich vyjadreniach ďalej uviedla, že NBS vykonávala dohľad nad činnosťou vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt len v zákonom vymedzenom limitovanom rozsahu, a to dohľad nad plnením povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt ustanovených v ZoCP, teda kontrolovala zverejnenie schváleného Prospektu investície pred začatím verejnej ponuky (§ 126 ods. 2 ZoCP a § 127 ZoCP), aktuálnosť prospektu investície počas lehoty trvania verejnej ponuky, plnenie informačných povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a splnenie povinnosti predložiť pred zverejnením NBS na posúdenie oznámenia o verejnej ponuke majetkových hodnôt, ako aj dodržiavanie ustanovenia § 126 ods. 5 ZoCP. Až s účinnosťou od 1.6.2010 bola NBS oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt dodržiava schválený Prospekt investície. NBS teda nevykonávala a ani nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, pretože by to bolo nezákonným prekročením jej kompetencie. Z polročných správ Družstva predkladaných Družstvom NBS nevyplývali žiadne indície a ani informácie o zhoršenej finančnej situácii Družstva, ktorá by ohrozila vyplácanie vyrovnávacích podielov či podielov na zisku jeho členom. Družstvo od roku 2002, teda od začiatku obchodnej spolupráce s Obchodníkom s CP, nemalo žiadne výhrady k činnosti Obchodníka s CP a ani nikdy NBS neoznámilo, že Obchodník s CP neoprávnene vyúčtováva odmenu alebo si inak neplní povinnosti vyplývajúce zo zmluvy uzatvorenej s Družstvom, ale ani nikdy nepodalo žiadnu žalobu na súd z dôvodu, že Obchodník s CP nekoná v súlade s uzatvorenou zmluvou, prípadne svojim konaním spôsobuje škodu Družstvu. Až po 8 rokoch vzájomnej spolupráce s Obchodníkom s CP listom doručeným NBS dňa 15.4.2010 žiadalo Družstvo o preskúmanie postupu Obchodníka s CP a žiadalo o vykonanie dohľadu na mieste. Družstvo sa nedomáhalo svojich nárokov voči Obchodníkovi s cennými papiermi na príslušnom súde, ale žiadalo okamžitú nápravu od NBS. NBS po podaní podnetu Družstvom a oboznámení sa s informáciami uvedenými v podnete vykonala ihneď v období od 20.4.2010 do 6.5.2010 u Obchodníka s CP dohľad na mieste, pri ktorom bolo zistené, že Obchodník s CP neposkytoval pre Družstvo investičnú službu riadenie portfólia v zmysle ZoCP. Vzhľadom na podozrenie z možného poškodenia klientov Obchodníka s CP, NBS v záujme ochrany klientov Obchodníka s CP, vydala rozhodnutie č. ODT-8305/2010 zo dňa 12.7.2010 o predbežnom opatrení, ktorým Obchodníkovi s CP uložila zdržať sa nakladania s majetkom klientov zvereným Obchodníkovi s CP bez predchádzajúceho písomného súhlasu NBS. Rozhodnutím č. ODT-8305-5/2010 zo dňa 21.12.2010 NBS odobrala Obchodníkovi s CP povolenie na poskytovanie investičných služieb z dôvodov uvedených v § 156 ods. 2 písm. a/ ZoCP. V rozhodnutí boli zároveň uvedené aj iné porušenia ZoCP. Proti rozhodnutiu podal Obchodník s CP rozklad. V konaní o rozklade ako druhostupňový orgán rozhodovala Banková rada Národnej banky Slovenska, ktorá napadnuté prvostupňové rozhodnutie potvrdila svojím rozhodnutím č. GUV-274/2011, rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 4.3.2011. Žalovaná vo svojom vyjadrení ďalej uviedla, že NBS listom zo dňa 20.4.2010 vyzvala Družstvo, aby predlžilo žiadosť o schválenie dodatku
prospektu investície tak, aby Družstvo mohlo pokračovať v zhodnocovaní finančných prostriedkov, keďže v Družstve nastali zmeny týkajúce sa údajov zahrnutých do prospektu investície, ktoré by mohli mať vplyv na hodnotenie ponúkaných majetkových hodnôt investorom a v dôsledku ktorých sa stala neaktuálna podstatná časť prospektu investície. Družstvo podalo dňa 28.4.2010 žiadosť o schválenie dodatku k Prospektu investície. Žiadosť Družstva nebola úplná. NBS vyzvala Družstvo na odstránenie nedostatkov. Družstvo požiadalo trikrát o predlženie lehoty na odstránenie nedostatkov celkovo na 120 dní, ale napriek tomu nedostatky neodstránilo. NBS ako prvostupňový útvar dohľadu nad finančným trhom, svojim rozhodnutím č. OPK-5664/1-5/2010 zo dňa 26.8.2010 konanie o žiadosti Družstva zastavila. Družstvo podalo proti uvedenému rozhodnutiu rozklad. O rozklade ako druhostupňový orgán rozhodovala Banková rada NBS, ktorá prvostupňové rozhodnutie potvrdila svojím rozhodnutím č. GUV-1744/2010 zo dňa 8.12.2010. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 16.12.2010. Medzičasom NBS ako prvostupňový útvar dohľadu nad finančným trhom listom č. ODT-10890/2010 zo dňa 27.8.2010 doručila Družstvu oznámenie o začatí konania za porušenie § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b/, c/ a h/ ZoCP a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 ZoCP, a to tým, že Družstvo nedodržiavalo schválený Prospekt investície a že skutočnosti v ňom uvedené nie sú aktuálne a pravdivé. Toto konanie bolo ukončené vydaním rozhodnutia č. ODT-10890-4/2010 zo dňa 30.5.2011, ktorým sa Družstvu zakázala predaj majetkových hodnôt. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 18.7.2011. Žalovaná vo vyjadrení ďalej namietala, že podľa vyjadrenia Družstva malo Družstvo poskytnúť Obchodníkovi s CP 26.179.149,64 €. NBS pri výkone dohľadu na mieste u Obchodníka s CP nenašla žiadne dokumenty, ktoré by nasvedčovali tomu, že by Družstvo zverilo Obchodníkovi s CP finančné prostriedky. NBS nebola pri vykonávaní dohľadu nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy v konaní, postupovala v súlade so ZoCP, preto žalovaná žiadala žalobu zamietnuť. Žalobkyňa dňa 30.10.2014 doručila súdu prvej inštancie návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v právnej veci 9C 221/2011 podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. s poukazom na ustanovenie § 1 O.s.p. podľa ktorého vnútroštátny súd je povinný zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov strán sporu. Svoj návrh odôvodnila tým, že sa pred vnútroštátnym súdom domáha náhrady škody proti členskému štátu z titulu zodpovednosti za škodu ktorá jej mala byť spôsobená nesprávnym a neodborným dohľadom zo strany verejnoprávneho orgánu, a to NBS nad Družstvom, ktorého bola členom a Obchodníkom s CP, ktorého Družstvo používalo na zhodnocovanie finančných prostriedkov získaných od žalobkyne. Družstvo zhromažďovalo peňažné prostriedky a zabezpečovalo ich zhodnocovanie v zmysle zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa ust. § 126 zákona o cenných papieroch, a to na základe zverejneného Prospektu investície, ktorý schválila NBS. Prospekt investície bol vypracovaný k 20.2.2002 a doplnený dodatkami a zo dňa 21.3. 2003, 3.6. 2008. Dohľad nad aktuálnosťou, úplnosťou a pravdivosťou prospektu bol zverený NBS. Podľa návrhu žalobkyne právna úprava inštitútu prospektu investície obsiahnutá v zákone o cenných papieroch je výsledkom implementácie Smernice 2003 /71 / ES Európskeho parlamentu a Rady zo dňa 4.11. 2003 o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo ich prijatí na obchodovanie a o zmene a doplnení smernice 2001/34/ES. Žalobkyňa uviedla vo svojom návrhu, že Družstvo svojim konaním porušovalo, okrem iných ustanovenie § 125 c/ ods. 1 v spojení s ustanovením § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31.12.2006, avšak NBS voči družstvu úradne zasiahla už v máji 2011 vydaním Rozhodnutia o zákaze činnosti, s odvolaním sa na to že NBS dohliadať ani sankcionovať Družstvo pred 1.6.2010 nemohla za prípadné nedodržanie prospektu investície a pred 1.1.2009 ani za prípadné neaktualizovanie prospektu investície z dôvodu, že nemala na to zákonné kompetencie. Súd prvej inštancie podľa návrhu žalobkyne mal položiť Súdnemu dvoru EÚ dve prejudiciálne otázky, a to prvú či je porušením práva Európskej únie, ak členský štát zavedie do vnútroštátneho poriadku inštitút verejnej ponuky majetkových hodnôt, ktorý je zjavne totožný s inštitútom verejnej ponuky cenných papierov predpokladaným v Smernici 2003/71/ ES Európskeho parlamentu a Rady o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo o ich prijatí na obchodovanie, a o zmene a doplnení smernice 2001/ 34/ES a na tento inštitút verejnej ponuky majetkových hodnôt sa štát následne odvoláva vo vnútroštátnom konaní o zodpovednosti za škodu štátu spôsobenú NBS spotrebiteľom na finančnom trhu nedostatočným výkonom dohľadu nad subjektmi prevádzkujúcimi verejnú ponuku majetkových hodnôt tým spôsobom, že štát argumentuje, že inštitút verejnej ponuky majetkových hodnôt je osobitosťou národnej legislatívy, na ktorú sa právo Európskej únie nevzťahuje. V prípade kladnej odpovede na prvú otázku mal súd prvej inštancie položiť druhú otázku v tom znení či je porušením článku 288 Zmluvy o fungovaní v Európskej únie v spojení s článkom 29 Smernice 2003/71/ES Európskeho parlamentu a Rady o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo o ich prijatí na obchodovanie a o zmene
a doplnení smernice 2001/ 34/ES ak členský štát v rozpore s povinnosťami uloženými štátu v článku 21 ods. 3 písm. d/ a f/ Smernice poukazuje vo vnútroštátnom v konaní o zodpovednosti za škodu štátu spôsobenú NBS spotrebiteľom na finančnom trhu nedostatočným výkonom dohľadu nad subjektmi prevádzkujúcimi verejnú ponuku majetkových hodnôt, že NBS nemala v zmysle vnútroštátnej legislatívy po implementácii Smernice 2003/71/ES dostatočné kontrolné a sankčné kompetencie na včasné zakázanie nezákonne vykonávanej verejnej ponuky majetkových hodnôt subjektmi, nad ktorými mala v zmysle vnútroštátnej legislatívy povinnosť vykonávať dohľad na finančnom trhu. Žalovaná žiadala, aby súd prvej inštancie zamietol návrh žalobkyne na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa článku 267 (pôvodného článku 234) Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, nakoľko žalobkyňa zavádzajúco tvrdila, že Inštitút verejnej ponuky majetkových hodnôt je zjavne totožný s Inštitútom verejnej ponuky cenných papierov predpokladaným v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2003/71/ES zo dňa 04.11.2003 o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov, alebo ich prijatí na obchodovanie, a o zmene a doplnení smernice 2001/34/ ES v platnom znení. Definícia verejnej ponuky do majetkových hodnôt do 21.07.2013 bol zakotvená v § 126 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a ich investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ZoCP), ktorým definícia verejnej ponuky cenných papierov je zakotvená v § 120 ZoCP. Z týchto definícii je zrejmé, že ide o dva absolútne odlišné Inštitúty, ktoré boli zavedené do právneho poriadku Slovenskej republiky od 01.01.2002 na základe zákona ZoCP. Úprava verejnej ponuky majetkových hodnôt bola zavedená do právneho poriadku Slovenskej republiky z dôvodu, aby upravila podmienky činnosti už v praxi existujúcich a podnikajúcich podnikateľských subjektov, na ktoré sa verejná ponuka cenných papierov nevzťahovala a ani sa nevzťahuje z dôvodu rozdielneho zadefinovania verejnej ponuky cenných papierov a verejnej ponuky majetkových hodnôt, ktoré zohľadňuje aj rozdielne investičné stratégie a metódy podnikania pri verejnej ponuke majetkových hodnôt v porovnaní s podnikaním pri verejne ponuke cenných papierov na základe zverejneného prospektu cenných papierov, ktorý pôvodne schvaľoval Úrad pre finančný trh a to v období od 01.01.2002 do 31.12.2005 a neskôr po 01.01.2006 NBS. Podľa názoru žalovanej táto zákonná úprava plne rešpektuje aj článok 16 Charty základných práv Európskej únie podľa ktorého, sa sloboda podnikania uznáva v súlade s právom EÚ, vnútroštátnymi právnymi predpismi a praxou. Podľa názoru žalovanej odpoveď na prvú prejudiciálnu otázku nemôže byť kladná a preto je bezpredmetné zaoberať sa druhou prejudiciálnou otázkou položenou žalobkyňou v návrhu, nakoľko alternatívne investičné možnosti, medzi ktoré možno zahrnúť aj činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt začala v rámci Európskej únie regulovať až smernica Európskeho a parlamentu a Rady 2011/61/EÚ zo dňa 08.06.2011 o správcoch alternatívnych investičných fondov a zmene na doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadením (ES) číslo 1060/2009 (EÚ) číslo 1095/2010. Alternatívne investičné fondy podľa vyjadrenia žalovanej tvoria heterogénnu skupinu investičných združení rôznych právnym foriem zriadených v rôznych právnych systémoch. Cieľom smernice EÚ 2011/61/EÚ podľa bodu 4 v spojení s bodom 1 jej preambuly je ustanoviť vnútorný trh pre správcov alternatívnych investičných fondov a harmonizovaný a prísny regulačný rámec ako aj rámec dohľadu pre činnosti všetkých správcov alternatívnych o investičných fondov v rámci Európskej únie vrátane správcov alternatívnych investičných fondov, ktorí majú sídlo v členskom štáte EÚ. Súd prvej inštancie mal zato, že verejná ponuka majetkových hodnôt nie je regulovaná smernicou EÚ 2003/71/ ES - smernicou o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo ich prijatí na obchodovanie, a o zmene a doplnení smernice 2001/34/ES na znenie ktorej sa žalobkyňa odvoláva v návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Alternatívne investičné možnosti, medzi ktoré je možné zahrnúť aj činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt začala v rámci EÚ regulovať až smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/61/EÚ zo dňa 8.6.2011 o správcoch alternatívnych investičných fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadením (ES) číslo 1060/2009,(EÚ) číslo 1095/2010. Súd prvej inštancie v prejednávanej veci mal za to, že rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie o položených otázkach nie je nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia vo veci samej z dôvodu uvedeného vyššie ako aj na základe zhodnotenia dokazovania vo veci samej a z tohto dôvodu sa neobrátil na Súdny dvor Európskej únie ako aj z dôvodu, že súd prvej inštancie nie je súdom proti ktorému rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva a z toto dôvodu mu táto povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie nevyplýva, nakoľko táto povinnosť vyplýva po zhodnotení skutkových okolností len súdu voči ktorému rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie výsluchom zástupcu žalobkyne a žalovanej a oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov založených v spise, ktorých obsah súd prvej inštancie jednotlivo cituje v rozsudku. Súd prvej inštancie zamietol návrh žalobykne na doplnenie dokazovania a nevypočul svedkov Q.. S. U., P.. Z. Š., P.. A. E., P.. K. U., a
taktiež nedoplnil dokazovanie zabezpečením si účtovnej dokumentácie družstva z vyšetrovacieho spisu ČVS: PPZ-153/BPK-B2010 na preukázanie výšky uplatnenej škody žalobkyňou, nakoľko z listinných dôkazov predložených žalovanou počas konania mal súd prvej inštancie dostatočne preukázaný skutkový stav opísaný žalovanou vo vyjadrení k žalobnému návrhu. Taktiež súd prvej inštancie zamietol návrh na doplnenie dokazovania vyžiadaním správy o stave konkurzu, nakoľko obe strany sporu zhodne uviedli, že konkurz vedený na Okresnom súde Bratislava I pod č. konania 3K 95/2010 5 stále prebieha a konanie nie je skončené. Taktiež uviedli, že nie je sporné, že v tejto veci žalobkyňa požiadala žalovanú o predbežné prerokovanie nároku s negatívnym výsledkom. Žalovaná oznámila žalobkyni, že neuspokojí jej uplatnenú pohľadávku. Z obsahu výsluchu žalobkyne, vyjadrenia právneho zástupcu žalobkyne ako aj z preložených listinných dokladov žalobkyňou mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobkyňa bola členom Družstva od 23.2.2008. Predstavenstvo družstva dňa 22.2.2010 rozhodlo o prijatí ďalšieho členského vkladu žalobkyne a zároveň Družstvo potvrdilo, že žalobkyňa sa stala vlastníkom členského podielu v celkovej hodnote 7.726,45 eur. Žalobkyňa v roku 2010 zistila, že v Družstve a u Obchodníka s CP nastali finančné problémy, v dôsledku čoho požiadala Družstvo o zrušenie členstva v družstve žiadosťou doručenou družstvu dňa 11.2.2011. Z obsahu listinného dôkazu - potvrdenia o zániku členstva v družstve a o vzniku nároku na vyrovnávací podiel mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobkyni zaniklo členstvo v družstve dňa 10.12.2010 na základe rozhodnutia predstavenstva Družstva zo dňa 10.12.2010 a zároveň predstavenstvo družstva potvrdilo, že žalobkyni ako bývalej členke družstva vzniklo právo na vyplatenie vyrovnávacieho podielu vo výške 8.064,57 eur splatného do 10.6.2011. Žalobkyni pri vstupovaní do Družstva bolo povedané, že nad činnosťou Družstva vykonáva dohľad NBS, čo bolo kritériom žalobkyne, že sa rozhodla investovať finančné prostriedky do Družstva. Z vyjadrenia právneho zástupcu žalobkyne ako aj zo žaloby mal súd prvej inštancie preukázané, že svojho nároku sa žalobkyňa domáha titulom náhrady škody voči štátu, spôsobenej nesprávnym úradným postupom NBS, ktorá nepostupovala v súlade so zákonom č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska, v súlade so zákonom č.566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) ako aj zákonom č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Žalobkyňa výšku uplatnenej škody odvodzuje od skutočnosti, že na základe prihlášky do Družstva sa stala členom Podielového družstva Slovenské investície a vlastníkom členského vkladu v celkovej sume 8 064,57 eur. Žalobkyňa si prihlásila pohľadávku v konkurze, ktorý bol na Družstvo vyhlásený uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.4.2011. Konkurzné konanie nie je doposiaľ ukončené. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že investíciami vloženými do Družstva, ktoré tvorili vklady členov Družstva mal právo disponovať výhradne Capital Invest, o. c. p., na základe zmluvy o riadení portfólia, z ktorej vyplývali práva a povinnosti zmluvných strán uzatvorenej medzi Obchodníkom s CP a Družstvom. Zmluva bola ukončená zo strany Obchodníka s CP výpoveďou zo dňa 30.3.2010. Po zániku záväzkového vzťahu medzi Družstvom a Obchodníkom s CP, sa Družstvo domáhalo svojich nárokov vyplývajúcich zo zmluvy voči Obchodníkovi s CP rôznymi žiadosťami a výzvami na zaplatenie dlžných súm. Družstvo sa svojich nárokov voči Obchodníkovi s CP nedomáhalo súdnou cestou. Družstvo finančné prostriedky, ktoré získalo od svojich členov neposkytovalo Obchodníkovi s CP na základe zmluvy, kde by bola špecifikovaná výška poskytnutej sumy, ale zamestnanci Obchodníka s CP priamo disponovali s peniazmi Družstva na základe udeleného súhlasu Družstva. S finančnými prostriedkami na účte Družstva boli oprávnené disponovať zamestnankyne Obchodníka s CP pani K., R., H. a Z.. Družstvo malo účty v K. K. a.s., v Č. X. C. a.s. a N.Š. Ú. C. a.s. Podľa ustanovenia § 127 ods. 2/, § 128 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení kedy Úrad pre finančný trh schválil pre družstvo prospekt investície Prospekt investície schvaľuje úrad na žiadosť právnickej osoby alebo fyzickej osoby uskutočňujúcej verejnú ponuku majetkových hodnôt podľa § 126 (ďalej len "vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt"). Úrad pre finančný trh schválil prospekt investície podľa ustanovenia § 127 ods. 4 zákona č.566/2001 Z.z. s poukazom na ustanovenia § 125 ods.7 566/2001 Z.z., nakoľko podľa ustanovenia § 128 zákona 566/2001 Z.z. obsahoval zákonom špecifikované náležitosti. Na základe schváleného prospektu investície Úradom pre finančný trh UTF -002/2002/ SPI, zo dňa 21.3.2002, právoplatným dňa 28.3.2002 /č.l. spisu 122/ bolo Družstvo oprávnené ponúkať majetkové hodnoty s lehotou verejnej ponuky 10 rokov. Prospekt investície bol informačným dokumentom, z obsahu ktorého investori získavali informácie pre ich investičné rozhodnutie. Z listinného dôkazu a to Zmluvy o zriadení portfólia zo dňa 2.6.2008 mal súd prvej inštancie preukázané založenie zmluvného vzťahu medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi CAPITAL INVEST, o. c. p., a.s. Predmetná zmluva bola Obchodníkom s cennými papiermi vypovedaná listom zo dňa 30.3.2010 s účinnosťou
od 1.5.2010. Po tomto úkone Družstvo listom zo dňa 15.4.2010 doručeného NBS požiadalo NBS o preskúmanie postupu spoločnosti CAPITAL INVEST, o. c. p., a.s. V tomto čase Družstvo však nepodalo žalobu voči Obchodníkovi s cennými papiermi o náhradu škody na príslušný súd, ale žiadalo NBS, aby situáciu riešila. Na základe zisteného skutkového stavu do 1.6.2010 NBS ako aj jej právny predchodca Úrad pre finančný trh v súlade so zákonom č 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) postupovali správne vo vzťahu k Družstvu, ktoré bolo NBS povinné predkladať polročné správy o svojom hospodárení, z obsahu ktorých nevyplývali žiadne informácie o prípadnej zhoršenej finančnej situácií Družstva predovšetkým po tom, čo bolo vedené rokovanie so štatutárom Družstva ako aj s ostatnými štatutármi dcérskych spoločností družstva a NBS dňa 24.8.2007. Obsah prerokovaných skutkových okolností o činnosti Družstva mal súd prvej inštancie preukázaný z obsahu listinného dôkazu, a to zápisu z prerokovania problémov a nezrovnalostí v činnosti družstiev zo dňa 24.8.2007. Rokovanie bolo uskutočnené v priestoroch NBS. Družstvo NBS dňa 10.10.2007 doručilo písomnú odpoveď v ktorej predovšetkým zdôraznilo, že zo strany družstiev nedošlo k porušeniu zákona a prospektov investícií schválených Úradom pre finančný trh z dôvodov v odpovedi špecifikovaných. Družstvo sa v odpovedi taktiež vyjadrilo k systému fungovania družstiev vzhľadom na ich investičnú stratégiu, že vtedajší stav zodpovedal dlhoročnej finančnej spolupráci medzi spoločnosťami CI HOLDINGU, a.s., jej dcérskymi spoločnosťami a družstvami. Podľa názoru Družstva narušenie tohto systému by mohlo týmto spoločnostiam spôsobiť značné škody ako aj na druhej strane náklady, keďže finančné vzťahy medzi uvedenými spoločnosťami sú dlhodobými investičnými vzťahmi. Družstvu a jeho dcérskym spoločnostiam sa javilo ako problematické zabezpečiť do portfólia družstiev iné investičné nástroje , ako nástroje, ktorých emitentmi boli spoločnosti v rámci finančného skupiny CI HOLDING, a.s. V odpovedi bolo zdôraznené, že dlhodobé vysoké výnosy členov družstiev boli zabezpečené najmä dobrou investičnou stratégiou družstiev, pričom bola vyslovená obava, že jej zmenou by mohlo prísť k ich ohrozeniu, resp. narušeniu dôveryhodnosti družstiev, ak by nebolo naďalej zo strany ich členov možné, aby jednotlivé družstvá boli naďalej schopné plniť svoje záväzky. V odpovedi bolo na záver taktiež zdôraznené, že za vyše päťročné obdobie pôsobenia družstiev na slovenskom finančnom trhu nebola evidovaná ani jedna sťažnosť zo strany členov družstiev a taktiež družstvám nebolo zrejmé, že by NBS disponovala nejakou sťažnosťou voči jednotlivým družstvám. Tak ako súd prvej inštancie uviedol vyššie družstvo až listom doručeným NBS dňa 15.4.2010 požiadalo NBS o preskúmanie postupu spoločnosti CAPITAL INVEST, o. c. p., a.s. potom čo mu Obchodník CP vypovedal zmluvu o zriadení portfólia. Z obsahu listinných dôkazov mal súd prvej inštancie preukázané, že NBS vykonala v období od 20.4.2010 do 6.5.2010 u obchodníka s cennými papiermi dohľad na mieste. NBS v tomto období vyzvala aj Družstvo listom zo dňa 20.4.2010, aby predlžilo žiadosť o schválenie dodatku prospektu investície tak, aby družstvo mohlo pokračovať v zhodnocovaní finančných prostriedkov, keďže NBS zistila, že podstatná časť prospektu investície sa stala neaktuálna. Z obsahu listinných dôkazov mal súd prvej inštancie preukázané, že Družstvo NBS predložilo dňa 28.4.2010 Žiadosť o schválenie dodatkov k prospektu investície. Podaním žiadosti bolo začaté konanie OPK-5664/1/2010, ktoré však bolo podľa ustanovenia § 21 ods. 1, písm. a/ zákona č.747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov prerušené rozhodnutím OPK-5664/1-2/2010 zo dňa 10.5.2010 na čas, po ktorý Družstvo bolo povinné odstrániť nedostatky žiadosti a žiadosť doplniť. Družstvo ani po opakovanom predĺžení lehoty na odstránenie vád žiadosti nedostatky žiadosti neodstránilo, v dôsledku čoho NBS rozhodnutím OPK-5664/1-5/2010 zo dňa 26.8.2010 konanie vo veci žiadosti zastavila. Rozhodnutie bolo potvrdené Bankovou radou NBS číslo GUV-1744/2010, zo dňa 8.12.2010, právoplatným dňa 16.12.2010. NBS súbežne začala voči Družstvu konanie o uložení sankcie podľa ustanovenia § 144 ods. 4 zákona č.566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ZoCP) za porušenie ustanovenia §129 ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods. 1 písm. b/,c/, h/ ZoCP a ustanovenia § 125c ods. 1 v spojení s ustanovením § 127 ods. 4 ZoCP. Rozhodnutím ODT-10890-4/2010, zo dňa 30.5.2011, právoplatným dňa 18.7.2011 NBS Družstvu zakázala predaj majetkových hodnôt. Týmto rozhodnutím však NBS nezakázala Družstvu vykonávať inú činnosť, keďže NBS takéto kompetencie voči Družstvu ako podnikateľskému subjektu nemala. Súd prvej inštancie dodal, že NBS na základe získaných poznatkov činnosti Družstva ako aj Obchodníka s CP dňa 27.7.2010 orgánom činným v trestnom konaní podala oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu. Podľa uznesenia Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, vyšetrovateľa odboru boja proti korupcii č.k. ČVS:PPZ-153/BPK-B-2010 zo dňa 16.11.2010 bolo dňa 10.8.2010 začaté trestné stíhanie podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a ods. 4 písm. a/ Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona. Súd prvej inštancie vznik škody titulom nesprávneho
úradného potupu posudzoval v zmysle § 9 zákona č.514/2003 Z.z. Žalobkyňa v konaní bola povinná preukázať súdu prvej inštancie všetky tri podmienky vzniku zodpovednosti žalovanej za vznik škody, ktorá mala žalobkyni vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom NBS pri výkone dohľadu nad Družstvom, ktorého bola žalobkyňa členkou, ktoré musia byť splnené kumulatívne bez ohľadu na zavinenie, nakoľko ide o objektívnu zodpovednosť štátu, ktorej sa nemôže zbaviť, ak sú všetky tri podmienky kumulatívne splnené. Ak nie je splnená čo len jedna z podmienok vzniku zodpovednosti štátu za vznik škody, nie je možné nárok na náhradu škody priznať. V prípade zodpovednosti štátu za vznik škody spôsobenej nesprávnym úradným postup musí žalobkyňa v konaní nesprávny úradný postu orgánu štátu spoľahlivo preukázať, taktiež musí preukázať tak ako súd prvej inštancie uviedol vyššie, že jej škoda vznikla v príčinnej súvislosť s neprávnym úradným postupom štátneho orgánu. Žalobkyňa v konaní nepreukázala, že by NBS vo vzťahu k Družstvu nesprávne úradne postupovala. Práve naopak v konaní bolo preukázané, že NBS až od účinnosti zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch od 1.6.2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt- Družstvo dodržiava schválený prospekt investície. NBS nevykonávala a ani nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, nakoľko by konala v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v rozpore s ustanovenia zákona č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska, so zákonom č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov ako aj zákonom č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol predovšetkým z dôvodu, že nepreukázala jednu z troch podmienok vzniku zodpovednosti za škodu, a to nesprávny úradný postup NBS, preto súd prvej inštancie sa už v konaní ani nezaoberal správnosťou vyčíslenej výšky škody. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal aj na tú skutočnosť, že činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt je zákonom o cenných papieroch regulovaná len čiastočne v ustanovení §126 až §130 zákona č.566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Alternatívne investičné možnosti začala v rámci Európskej únie regulovať až smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/61/EÚ z 8.6.2011 o správcoch alternatívnych investičných fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadení ES č. 1060/2009 a EÚ č.1095/2010, ktorú podľa jej článku 66 ods. 1 majú členské štáty EÚ vrátane Slovenskej republiky prevziať do svojich právnych poriadkov do 22.7.2013. Prevzatie smernice sa má vykonať na základe vládneho návrhu novely zákona č.203/2011 Z.z. o kolektívnom investovaní v znení neskorších prepisov a zákona č. 566/2001 o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol aj z dôvodu, že nárok na náhradu škody voči štátu môže byť úspešne uplatnený iba vtedy, ak nemôže poškodený dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý mu je povinný plniť. Žalobkyňa si svoj nárok na náhradu škody uplatnila v konkurznom konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I sp.zn. 3 K 95/2010 voči úpadcovi - Družstvu, ktorého členkou bola čo znamená, že v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie nevymožiteľnosti pohľadávky poškodeného - žalobkyne ako predpokladu vzniku škody spôsobenej štátom odvíja až odo dňa, keď pominú účinky vyhláseného konkurzu alebo až vtedy, keď nebude nárok žalobkyne na základe právoplatného rozvrhového uznesenia súdu uspokojený. Konkurz nie je ukončený, preto nie je možné ustáliť výšku škody, ktorá žalobkyni vznikla a návrh na začatie konania o zaplatenie škody je možné považovať za predčasne podaný. Súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol aj z dôvodu, že ako bývalá členka družstva, ktorá sa stane v dôsledku nevyplatených finančných prostriedkov družstvom veriteľom družstva si svoje nároky na náhradu škody môže uplatniť v zmysle ustanovenia § 243 a ods. 4/ Obchodného zákonníka za splnenia podmienok vzniku škody voči členom predstavenstva Družstva alebo členom kontrolnej komisie Družstva podľa ustanovenia § 244 Obchodného zákonníka. Obchodný zákonník v § 251 ods. 2, § 243a ods. 4 a § 244 ods. 8 explicitne zakotvuje, že každý člen družstva je oprávnený v mene družstva podať žalobu o náhradu škody proti členovi predstavenstva z titulu jeho zodpovednosti voči družstvu za ním spôsobenú škodu, ďalej zakotvuje, že každý veriteľ družstva môže vo svojom mene a na vlastný účet uplatniť nároky družstva na náhradu škody proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie, ak veriteľ družstva nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z majetku družstva, ale taktiež zakotvuje, že ak je na majetok družstva vyhlásený konkurz, nároky veriteľov družstva proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie družstva môže uplatňovať správca konkurznej podstaty družstva voči členom predstavenstva družstva, ktorý ak porušili svoje povinnosti pri výkone svojej funkcie sú zodpovední spoločne a nerozdielne za škodu, ktorú tým družstvu spôsobili. Podľa názoru súdu prvej inštancie v danom prípade je právne relevantným prípadný nesprávny úradný postup, ktorého by sa mohla NBS dopustiť zanedbaním dohľadu len vo vzťahu k dohliadanému subjektu, ktorým je Družstvo.
Len v prípade takéhoto nesprávneho úradného postupu by prichádzalo do úvahy, že v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom by žalobkyni vznikla škoda. Žalobkyňa poukazovala na to, že jej vznikla škoda aj v príčinnej súvislosti so zanedbaním dohľadu zo strany NBS nad činnosťou Obchodníka s CP. Samotná žalobkyňa pritom poukazovala na to, že Družstvo poskytovalo finančné prostriedky potom, ako ich získalo od žalobkyne Obchodníkovi s CP na základe zmluvy o riadení portfólia. Medzi Družstvom a Obchodníkom s CP tak vznikol záväzkový vzťah, na základe ktorého boli obaja účastníci zmluvy povinní plniť si z uzavretej zmluvy. Ak Družstvo zistilo, že Obchodník s CP si svoje povinnosti, vyplývajúce mu zo zmluvy neplní, bolo jeho povinnosťou domáhať sa súdnou cestou pohľadávok, na ktoré malo na základe uzavretej zmluvy nárok. Len v prípade, ak by sa Družstvo svojej pohľadávky nedomohlo voči Obchodníkovi s CP titulom nároku vyplývajúcemu zo zmluvy, bolo by možné /teoreticky/ dospieť k záveru, že Družstvu vznikla škoda v súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom NBS spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad Obchodníkom s CP. V priamej príčinnej súvislosti s prípadným preukázaným nesprávnym úradným postupom nad dohliadaným subjektom - Obchodníkom s CP mohla vzniknúť škoda len na strane Družstva, čo je však subjekt odlišný od žalobkyne. Podľa názoru súdu prvej inštancie z hore uvedených dôvodov je prípadný nesprávny úradný postup NBS vyplývajúci z dohľadu nad Obchodníkom s CP v danom prípade právne irelevantný, pretože na strane žalobkyne nedošlo k vzniku škody v priamej príčinnej súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom NBS spočívajúcom v zanedbaní dohľadu na Obchodníkom s CP, preto sa súd prvej inštancie takýmto prípadným nesprávnym úradným postupom ani nezaoberal. Žalovaná podľa názoru súdu prvej inštancie v konaní preukázal, že NBS dohľad nad dohliadaným subjektom - Družstvom nezanedbala. Súd prvej inštancie sa priklonil k názoru žalovanej, že Družstvo bolo dohliadaným subjektom len v obmedzenom rozsahu /dohľad nad plnením povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt/ v súlade s ustanoveniami § 125 až 128 ZoCP. V súlade s uvedenými stanoveniami Úrad pre finančný trh schválil Družstvu Prospekt investície, pričom posudzoval len jeho úplnosť /§ 127 ods. 4 v spojení s § 125 ods. 7 ZoCP/, posudzoval, či obsahuje všetky údaje a vzájomný súlad predložených údajov a ich zrozumiteľnosť. Za pravdivosť údajov v Prospekte investície zodpovedali príslušné orgány Družstva. Žalovaná tiež preukázal, že nebolo v právomoci NBS schvaľovať zmluvu o riadení /alebo správe/ portfólia. Prospekt investície mal podľa zákona obsahovať len zoznam zmlúv, ktoré zabezpečujú odbyt výrobkov navrhovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, alebo realizáciu služieb, ktoré poskytuje (podstatná náležitosť podľa § 128 ods. 1 písm. a/ bodu 10 ZoCP.) NBS nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, pretože v takom prípade by došlo k prekročeniu jeho kompetencií. NBS až od 1.6.2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť či vyhlasovateľ majetkových hodnôt dodržiava schválený prospekt investície. Súd prvej inštancie na záver dodal, že štát (Slovenská republika) nemôže priamo zasahovať do vlastnej činnosti Družstva a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má družstvo autonómne postavenie. Vnútorné vzťahy Družstva sa spravovali v danom čase stanovami družstva, ustanoveniami Obchodného zákonníka. Žalobkyňa ako členka družstva (t.j. podnikateľského subjektu) neinvestovala predmetné peňažné prostriedky do subjektu, na činnosť ktorého nemala žiaden vplyv, ale práve naopak členská schôdza je najvyšším orgánom družstva, prostredníctvom ktorého členovia uplatňujú svoje právo riadiť záležitosti družstva, kontrolujú činnosť družstva v jeho orgánov v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka a Stanov PDSI. Žalobkyňa v konaní nepreukázala, že počas členstva v družstve realizovala svoje oprávnenia vyplývajúce jej z členstva tak, že by aktívne zasiahla do činnosti družstva za účelom odvrátenia hroziacej škody pri zistení nedostatkov v činnosti štatutárnych zástupcov družstva. Súd prvej inštancie o náhrade trov konania rozhodol v súlade s ustanovením, § 142 ods. 1 O.s.p. v zmysle zásady úspechu strany sporu, avšak úspešná žalovaná si v konaní náhradu trov konania voči žalobkyni, ktorá v konaní úspech nemala neuplatnil, nakoľko jej trovy konania v súvislosti s prejednávanou vecou nevznikli. Preto súd prvej inštancie rozhodol tak, že nepriznáva žalovanej náhradu trov konania.
3. Proti uvedenému rozsudku, v časti zamietnutia žaloby, podala v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalobkyňa, ktorá namietala, že 1. konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.]; 2. súd prvej inštancie neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností [§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.]; 3. súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.]; 4. rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 205 ods. 2 písm. í/ O.s.p.]. Žalobkyňa namietala, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní nezohľadnil, že žalovaná nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty; základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány
verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t.j. že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. V tomto smere žalobkyňa poukázala aj na predvídateľnosť toho, že sa žalobkyňa spoliehala, že nedôjde ku škode na jej úkor, pretože vychádzala z garancie žalovanej, ako orgánu dohľadu. To znamená z dôvery žalobkyne v riadny výkon oprávnení a povinností žalovanej ako orgánu dohľadu podľa zákona, ktorý poveril žalovanú dohľadom nad subjektmi, ktoré mali nakladať s jeho investíciou. Žalobkyňa sa spoliehala na riadny výkon dohľadu zo strany žalovanej, pretože nemohla predpokladať, že dohľad napr. nad prospektom investície je podľa žalovanej len formálny, resp. že takýto je jeho obsah podľa výkladu žalovanej, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu na prospektom investícií, nedefinoval. Postup žalovanej bol svojvoľný, resp. arbitrárny v neprospech každého, ktorý sa na žalovanú z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Pokiaľ ide o povinnosť riadiť sa zmyslom a účelom zákona alebo k prednosti ústavne súladného výkladu pred inými výkladovými metódami žalobkyňa poukázala na niektoré citáty z rozhodnutí súdov: nález Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 341/07, nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 243/07 a nález sp.zn. PI. ÚS 21/96 Ústavný súd Českej republiky. Žalovanej argument, že upozornila Družstvo, že žalovaná vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 135 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, je úplne irelevantný, ak žalobkyňa nemohla o takto zúženom dohľade orgánu dohľadu vedieť. Zákon č. 566/2001 Z.z. v ustanovení nepoužíva rozlíšenie medzi „činnosťou" a „celkovou činnosťou" dohliadaného subjektu, pričom takéto rozlíšenie neobsahovalo ust. § 135 ods. 1 tohto zákona č. 566/2001 Z.z. ani v čase, keď žalovaná schválila Prospekt investície (2002) a Družstvo sa stalo dohliadaným subjektom ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt. Uvedené potvrdzuje aj veta prvá ods. 2 časť pred bodkočiarkou, podľa ktorej predmetom dohľadu Národnej banky Slovenska nad dohliadanými subjektmi uvedenými v odseku 1 je zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činnosti. Predmet dohľadu v uvedenom zmysle - t.j. ohľadne činnosti Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nebol menený a žalobkyňa sa odôvodnene spoliehala, že v rámci dohľadu bude žalovaná dohliadať na dodržiavanie podmienok ustanovených povoleniami podľa zákona č. 566/2001 Z.z. a dodržiavanie tohto zákona a osobitných zákonov v rozsahu z nich vyplývajúceho a všeobecne záväzných právnych predpisov vydaných na ich vykonanie; podstatné je, že vychádzajúc zo zákonných ubezpečení, že nad Družstvom (a aj obchodníkom s CP) bude vykonávaný kvalifikovaný zákonný dohľad (na rozdiel od rôznych nebankových subjektov, pričom žalovaná bola subjekt, ktorý varoval pred investovaním do subjektov, nad ktorými nie je vykonávaný dohľad žalovanou - žalobkyňa do investícií Družstva investovala. Nie je teda pravda, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou žalobkyne a porušením zákonných povinností žalovanou spočívajúce v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon č. 566/2001 Z.z. V tomto smere je konštatovanie súdu prvej inštancie, že žalobkyňa sa mala viac starať o svoje záležitosti, v rámci zásady, že „právo patrí bdelým" za obzvlášť nepochopiteľné, pretože ku škode žalobkyne došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti žalovanej vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že žalobkyňa nebola bdelá. Žalobkyňa nemala zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s CP, ktorými mohol zabezpečiť dodržiavanie zákona o CP, resp. sankciami a pod. k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť. Tým, že súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol aj z dôvodu nedostatku príčinnej súvislosti, resp. z dôvodu, že k nezákonnému postupu zo strany žalovanej nedošlo, súd prvej inštancie odobril výklad zákona č. 566/2001 Z.z., ktorý úplne popiera zmysel právnej úpravy dohľadu. Súd prvej inštancie svojim výkladom umožňuje, aby došlo aj v budúcnosti k porušeniu zákona na úkor občanov, ktorí ako vhodné a zákonom chránené zhodnotenie ich finančných prostriedkov zvolia ich investovanie v rámci subjektov dohliadaných žalovanou. Takýmto rozhodnutím sa kladie znamienko rovná sa medzi investovaním do nebankoviek a investovaním prostredníctvom subjektov dohliadaných žalovanou, pretože zákon, ktorý ich mal chrániť aj prostredníctvom žalovanej
- ich nechráni. Žalobkyňa v žalobe, ako aj v doplnení žaloby podrobne popísala nesprávny úradný postup žalovanej a citovala ustanovenia zákonov, z ktorých vyplýva, že NBS minimálne od roku 2007 zanedbávala svoje povinnosti pri výkone dohľadu nad družstvom aj obchodníkom s cennými papiermi. Povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2 ZCP je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností, pričom podľa § 135 ods. 1 ZCP, ktorý platí v tomto znení už od 1.5.2007. družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany NBS, hoci žalovaná tvrdila celý čas v konaní opak. Podľa § 135 ods. 2 ZCP mala žalovaná zisťovať - čo v prípade družstva, obchodníka ako ani žalobkyne -neurobila, všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS družstvu a obchodníkovi, čo v
prípade družstva bol prospekt investícií, vydaný ešte vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne dodatkovaný zo strany NBS. Zároveň podľa tohto § 135 ods. 2 je povinný zákonný dohľad zo strany NBS koncipovaný dokonca tak široko, že NBS má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú, resp. mohli byť vystavené dohliadané subjekty v rámci nich aj družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov dokonca klientov dohliadaných subjektov, teda v tomto prípade samotnej žalobkyne. V skutkovo a právne totožnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 7C/206/2011 bolo preukázané z výpovede svedka P.. T. A., L., že NBS už v roku 2007 pri kontrole družstva zistila, že družstvo má z hľadiska rizikovosti portfólia nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING a.s., ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka, t.j. že družstvo malo všetky peňažné prostriedky získané od navrhovateľov investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a družstvom. Ako vyplýva z daného zápisu zo stretnutia NBS roku 2007, ktorý tvorí súčasť spisu, vtedajší hlavný inšpektor NBS P.. U. sa vyjadril, že rizikovosť rozloženia portfólia dohliadaného subjektu je jedným z najdôležitejších ukazovateľov, ktoré NBS pri výkone dohľadu má sledovať a ktorý sleduje. V konaní 7C/206/2011 sa ďalej zistilo, že NBS sa po tomto vážnom zistení o rizikovosti portfólia družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo následne po tomto vytknutí zo strany NBS, rozložené namiesto jednej do 3 zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING a.s., CI Reality s.r.o. a GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING a.s. a vo všetkých 3 spoločnostiach bol navyše či už členom predstavenstva alebo konateľom P.. F. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka. To znamená, že NBS aj naďalej akceptovala stav, že celé portfólio družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING a.s. a obchodníkom. Následne roku 2008 NBS vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi označené v žalobnom návrhu, v ktorom konštatovala, že obchodník vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre družstvo, porušil ZCP vo viacerých podstatných ohľadoch, ako napr.: a) poskytoval družstvu investičnú službu, ktorú podľa názoru NBS poskytovať družstvu nemohol, b) podstatne porušil povinnosti zo zmluvy o riadení portfólia, ktorú mal obchodník uzavretú s družstvom, c) porušil povinnosti ohľadne rozloženia investičného rizika portfólia, ktoré obchodník spravoval. Ani po vydaní tohto rozhodnutia NBS následne, okrem udelenej bezvýznamnej pokuty vo výške cca 10.000,- eur, rovnako ako ani po zisteniach vo vzťahu k samotnému družstvu z roku 2007 identifikovaných vyššie, NBS nevyužila svoje kompetencie v zmysle ZCP existujúce už od roku 2007 a neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia, ktoré podľa ZCP ako i zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení už od roku 2007, mala a stále má, a to napr. predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi alebo družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo napr. udeliť peňažné sankcie priamo členom predstavenstva družstva alebo obchodníka. Týmto podcenením situácie NBS umožnila ďalšiu činnosť družstva aj obchodníka, čo vyústilo roku 2010 do nedostupnosti žalobkyňou vložených prostriedkov do družstva, pričom NBS svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám, zapríčinila taktiež to, že žalobkyňa už skôr nemohla rozpoznať riziko svojej investície, resp. že túto investíciu mu NBS svojim zanedbaným dohľadom NBS ani v minimálnej možnej miere neochránila. Žalobkyňa len podotkla, že NBS následne svojim postupom potvrdila tieto tvrdenia žalobkyne o tom, že družstvo ako aj obchodník dlhodobo porušovali ZCP, keď NBS obchodníkovi odňala licenciu na činnosť 4.3.2011 a družstvu dokonca NBS zakázala činnosť až v roku 2011. To znamená, že v prípade obchodníka tolerovala NBS porušovanie právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011 a v prípade družstva dokonca od roku 2007 až do roku 2011. Družstvo zhromažďovalo peňažné prostriedky a zabezpečovalo ich zhodnocovanie v zmysle zákona o CP na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt v zmysle § 126 zákona o CP, a to na základe zverejneného prospektu investície, ktorý schválila NBS. Prospekt investície bol vypracovaný k 20.02.2002 a doplnený dodatkami, a to Dodatkom k prospektu investícií zo dňa 21.03.2003 a Dodatkom k prospektu investícií zo dňa 03.06.2008 (ďalej len „prospekt investície" alebo „prospekt"). Právna úprava inštitútu prospektu investície obsiahnutá v zákone o CP je výsledkom implementácie Smernice 2003/71/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 04. novembra 2003 o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo ich prijatí na obchodovanie, a o zmene a doplnení smernice 2001/34/ES (Ú. v. ES L 345, 31.12.2003, p. 64) (ďalej len „Smernica"). Podľa bodu 21 preambuly Smernice pri ochrane investorov (pozn. ktorým bola aj žalobkyňa) sú kľúčovým faktorom informácie; do prospektu sa zahrnie súhrn udávajúci základnú charakteristiku a riziká spojené s emitentom, ručiteľom a cennými papiermi. Podľa bodu 19 preambuly Smernice zábezpeky na ochranu záujmov skutočných a potenciálnych investorov sa vyžadujú vo všetkých členských štátoch, aby im bolo umožnené vykonať informované hodnotenie
týchto rizík a teda prijímať investičné rozhodnutia spoznaním všetkých skutočností. Podľa § 125c ods. 1 zákona o CP každá nová významná skutočnosť, podstatná chyba alebo podstatná nepresnosť týkajúca sa údajov zahrnutých do prospektu, ktorá by mohla ovplyvniť hodnotenie cenných papierov a ktorá vznikne alebo sa zistí v období medzi schválením prospektu a záverečným uzatvorením verejnej ponuky cenných papierov alebo začiatkom obchodovania na regulovanom trhu, podľa toho, čo nastane neskôr, sa musí uviesť v dodatku k prospektu. NBS rozhodnutím zo dňa 30.05.2011, právoplatným dňa 18.07.2011 č. ODT-10890-4/2010 vydanom v rámci výkonu dohľadu nad družstvom, zakázala družstvu predaj majetkových hodnôt (ďalej len „Rozhodnutie o zákaze činnosti") z dôvodu neaktuálnosti prospektu vzhľadom k tomu, že sa zmenili skutočnosti v ňom uvedené, a to: a) v prospekte sa nenachádzali aktuálne údaje o predmete podnikania, b) v prospekte sa nenachádzali aktuálne údaje o členoch predstavenstva a dozornej rady, c) v prospekte sa nenachádzali aktuálne údaje o subjektoch, ktoré ovládajú družstvo, d) v prospekte sa nenachádzali aktuálne údaje o subjektoch, s ktorými je družstvo majetkovo prepojené, e) v prospekte sa nenachádzali aktuálne údaje o zmluvách, ktoré zabezpečujú odbyt výrobkov družstva alebo realizáciu služieb, ktoré poskytuje, f) v prospekte sa nenachádzali aktuálne údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti družstva. Z výpočtu vyššie uvedených nedostatkov prospektu družstva uvedených v Rozhodnutí o zákaze činnosti je nepochybné, že prospekt bol neaktuálny v základných a z pohľadu investorov, vrátane žalobkyne rozhodujúcich skutočnostiach (napr. nedostatok uvedený pod písm. f) vyššie). Samotná NBS v Rozhodnutí o zákaze výslovne uviedla (str. 4, druhý odsek), že na základe neaktuálneho prospektu nie je možné uskutočňovať verejnú ponuku majetkových hodnôt, a ďalej (str. 4, piaty odsek), že prospekt je neaktuálny a skutočnosti v ňom uvedené nie sú úplné a pravdivé. Pokiaľ ide o trvanie porušenia zákona o CP z dôvodu neaktuálnosti prospektu, NBS v Rozhodnutí o zákaze (str. 5, druhý odsek) ustaľuje trvania neaktuálnosti prospektu od mája 2010, teda účelovo len necelé dva týždne po tom, ako NBS v rámci začatého výkonu dohľadu nad družstvom doručila družstvu výzvu útvaru dohľadu nad finančným trhom zo dňa 20.04.2010 na predloženie dokladov a informácií k údajom zahrnutým do prospektu, aby tak čo najviac skrátila lehotu medzi začatím výkonu dohľadu nad družstvom a prípadnou „zistenou" neaktuálnosťou údajov v prospekte. Prípadné zistenie neaktuálnosti údajov v prospekte za obdobie pred začatím oficiálneho dohľadu na mieste zo strany NBS by samozrejme vrhlo na NBS negatívne svetlo v podobe podozrení zo zanedbania dohľadu na družstvom. Je však, žiaľ, nutné uviesť, že práve tieto skutočnosti sa potvrdili a z dôkazov predkladaných žalobkyňou v tomto konaní jednoznačne vyplýva, že údaje zahrnuté do prospektu boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, a táto neaktuálnosť siahala až spätne k 31.12.2006, kedy došlo v sídle NBS dňa 27.08.2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva družstva, P.. T. A. a P.. Z. S. za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v činnosti družstva v zmysle § 2 ods. 8 zákona o dohľade z dôvodu nedodržiavania prospektu (ďalej len „Prerokovanie nedostatkov"), nasledovne: a) údaje uvedené pod písm. c) vyššie boli neaktuálne minimálne od 01.10.2009, keď 50%-ný zakladajúci členský podiel v družstve pôvodne vlastnený obchodníkom bol prevedený na P.. F. Č. a P.. T. A., teda do vlastníctva členov samotných orgánov družstva, b) údaje uvedené pod písm. d) vyššie boli neaktuálne minimálne od 01.10.2009, keď do vlastníctva družstva boli prevedené majetkové podiely v spoločnostiach CIRIDIS a.s. a SI DEVELOPMENT, a.s., pričom majetkový podiel v spoločnosti CIRIDIS a.s. družstvo následne v decembri 2009 stratilo, c) údaje uvedené pod písm. f) vyššie boli neaktuálne už k 31.12.2006, keď NBS pri Prerokovaní nedostatkov družstva zistila, že družstvo porušuje prospekt v časti b) a d) - Údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt. Podľa zmienenej časti prospektu „povaha majetkových aktív, ktoré sa budú nadobúdať zo zhromaždených peňažných prostriedkov klientov (podielnikov)- je zrejmá a odvíja sa od prijatej investičnej stratégie spoločnosti. Tou je financovanie proexportných, výrobných a investičných aktivít slovenských podnikateľských subjektov formou nákupov ich dlhových nástrojov zabezpečujúcich stanovený výnos, pri ktorých je tento zdaňovaný zrážkovou daňou a s expiráciou do siedmich rokov ako aj ostatných nástrojov finančného trhu s cieľom podporiť slovenský finančný trh." (str. 7 prospektu, prvý odsek), a ďalej, že „v zmysle prijatej investičnej stratégie spoločností by angažovanosť voči jednému emitentovi nemala prekročiť 30 % podiel na celkových aktívach vyhlasovateľa verejnej ponuky" (str. 8 prospektu, prvý odsek). V Prerokovaní nedostatkov z 27. 8. 2007 NBS konštatuje (str. 1 dokumentu), že majetok PDSI je tvorený až 98,85 % podielom zmenkami emitenta CI HOLDING, akciová spoločnosť, a ďalej, že „družstvo nedodržuje prospekt investície čo sa týka schválenej investičnej stratégie vo vzťahu angažovanosti voči jednému emitentovi a uloženia aktív vo vysoko likvidných aktívach" (str. 2 dokumentu). Ako ďalej uviedol v Prerokovaní nedostatkov P.. Z. Š., vtedajší vedúci oddelenia dohľadu
pre subjekty kapitálového trhu, „rozloženie investičného rizika Národná banka Slovenska považuje, a to aj bez ohľadu na samotné znenie prospektov investícií, za jedno z najdôležitejších kritérií hodnotenia rizík pri výkone dohľadu." NBS napokon družstvu v Prerokovaní nedostatkov vytkla aj skutočnosť, že ďalej v zmienených častiach b, d) prospektu je uvedené, že investičnou stratégiou spoločnosti je financovanie proexportných, výrobných a investičných aktivít slovenských podnikateľských subjektov formou nákupu ich dlhových nástrojov, zabezpečujúci stanovený výnos, pri ktorých je tento zdaňovaný zrážkovou daňou a s expiráciou do siedmich rokov ako aj ostatných nástrojov finančného trhu s cieľom podporiť slovenský finančný trh, pričom však zmenky emitenta CI HOLDING, akciová spoločnosť nie sú dlhovým nástrojom zdaňovaným zrážkovou daňou, čím nie je dodržaná investičná stratégia podľa prospektu. Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že družstvo svojím konaním porušovalo ustanovenie § 129 ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods. 1 písm. b/, c/ a h/ a ustanovenie § 125c ods. 1 v spojení s ustanovením § 127 ods. 4 zákona o CP od roku 31.12.2006, avšak NBS voči družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, kedy mu vydaním Rozhodnutia o zákaze činnosti konečne zakázala činnosť. NBS sama vydaním Rozhodnutia o zákaze činnosti t.j. rozhodnutia NBS zo dňa 30. 5. 2011 č. ODT-10890-4/2010 o zákaze predaja majetkových hodnôt družstva potvrdila, že voči družstvu bola povinná zakročiť už štyri roky pred vydaním tohto rozhodnutia a zamedziť situácii, v ktorej družstvo napriek neaktuálnemu, nepravdivému, neúplnému, a tým neplatnému, prospektu pokračovalo vo svojom podnikaní a neoprávnene zhromažďovalo finančné prostriedky od tretích osôb (členov družstva), vrátane žalobkyne a uvádzalo ich do omylu o absolútne rozhodujúcich skutočnostiach pre investovanie doň alebo zotrvanie so svojou investíciou v ňom (viď napr. údaje uvádzané pod písmenami c), d) a f) vyššie), v čom žalobkyňa vidí závažný nesprávny úradný postup NBS. Je potrebné uviesť a zdôrazniť, že prospekt bol z pohľadu žalobkyne v zmysle zákona o CP rozhodujúcim podkladom pre investičné rozhodovanie sa ohľadne majetkového vstupu do družstva a/alebo zotrvanie v ňom, dohľad nad aktuálnosťou, úplnosťou a pravdivosťou ktorého prospektu investície bol zverený práve NBS. Žalobkyňa taktiež upriamila pozornosť súdu na skutočnosť, že konanie NBS o dohľade nad družstvom z dôvodu neaktuálneho prospektu písomne iniciovalo samotné družstvo podnetom z 15. apríla 20I0 „Žiadosť o preskúmanie postupu spoločnosti CAPITAL INVEST, o. c. p., a.s. a žiadosť o výkon dohľadu na mieste", a teda NBS ho nezačala z vlastného podnetu. Z dôležitých výsluchov P.. T. A. L.. v dňoch 27.9.2012, 01.10.2012, 08.11.2012, B. M. zo dňa 21.01.2013, P.. Q. Q. zo dňa 21.01.2013 sa ďalej zistilo, že NBS nielen, že vykonávala podrobný a pravidelný dohľad na činnosťou družstva a obchodníka, ale tento dohľad dokonca vykonávala nad finančnými ukazovateľmi a informáciami verejne zverejňovanými družstvom, pričom pravidelne potvrdzovala správnosť a hodnovernosť zjavne chybných a nesprávnych finančných údajov vykazovaných družstvom, na základe ktorých, v domnení ich správnosti, presnosti a úplnosti, sa žalobkyňa rozhodla neukončiť svoju investíciu v družstve a ďalej v ňom zotrvať. Zároveň na základe týchto nesprávnych a neúplných finančných ukazovateľov iba povrchne kontrolovaných NBS vstupovali do družstva prostredníctvom peňažných vkladov a nákupu zmeniek ďalší členovia. Súd prvej inštancie zaujal stanovisko, že žalobu treba zamietnuť aj z dôvodu, že nárok na náhradu škody voči štátu môže byť úspešne uplatnený iba vtedy, ak žalobkyňa nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky v konkurznom konaní, ktorý bol vyhlásený na majetok družstva, ktorého žalobkyňa bola členkou. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že nárok na náhradu škody od štátu by mohla žalobkyňa úspešne uplatniť iba vtedy, ak by preukázala, že sa bezúspešne domáhala jej vydania v konkurznom konaní, nakoľko existencia pohľadávky uplatnená v konkurznom konaní vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou konkurzu. V tejto súvislosti odvolateľka poukázala na to, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní nezohľadnil, resp. nevyhodnotil správne žalobkyňou navrhnuté dôkazy, a to správu správcu konkurznej podstaty úpadcu PDSI o stave konkurzu a jeho výpoveď v konaní sp.zn. 7C 206/2011, z ktorých jednoznačne vyplýva, že aktuálny stav konkurzu je taký, že objektívne vylučuje možnosť žalobkyne ako veriteľa uspokojiť sa z konkurzu sp.zn. 3K/95/2010. Rovnako súd prvej inštancie pochybil, keď pri rozhodovaní neprihliadol na skutočnosť, že existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorí si prihlásili svoje pohľadávky do konkurzu, žalobu o náhradu škody proti štátu a nerobí žalobu predčasnou, pretože súd má v konaní o náhradu škody povinnosť skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia žalobcu ako veriteľa v konkurznom konaní, a ak áno, v akom rozsahu, pričom pri tomto vyhodnotení súd dokonca nemá čakať až na (konečné) rozvrhové uznesenie konkurzného súdu, ale je povinný zohľadniť, už napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu (Rozsudek Nejvyššího soudu České republiky sp.zn. 29 Cdo 4968/2009, ze dne 11.4.2012). Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie nezohľadnil správu o stave konkurzu, ako aj výpoveď ustanoveného správcu konkurznej podstaty, odvolateľka mala za to, že došlo súdom prvej inštancie k nesprávnemu právnemu
posúdeniu veci vzhľadom na zistený skutkový stav. Žalobkyňa mala za to, že škoda na jej strane v čase rozhodovania súdu prvej inštancie existovala, tak ako to vyplýva zo správy o stave konkurzu, ako aj z výpovede správcu konkurznej podstaty. S poukazom na vyššie uvedené naviac žalobkyňa uviedla, že podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. nie je, aby poškodený preukázal bezúspešnosť vydania pohľadávky v konkurznom konaní, pretože zákon č. 514/2003 Z.z. upravujúci osobitný druh zodpovednosti nedefinuje uvedenú podmienku ako jednu z (osobitných) predpokladov tejto zodpovednosti. K tomuto právnemu názoru žalobkyňa dala do pozornosti pri aplikácii analógie práva uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 48/2010 a sp.zn. 2Cdo 155/2011 alebo aj rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 17Co/2/2013, a sp.zn. 14Co/192/2012. Žalobkyňa ďalej uviedla, že zo zápisníc o pojednávaní pred súdom prvej inštancie vyplýva, že listinné dôkazy, vyžiadané súdom prvej inštancie, resp. predložené stranami sporu v značnom počte a rozsahu, neboli riadne vykonané spôsobom ustanoveným v § 129 ods. 1 O.s.p. (v zápisniciach nie je uvedené, že boli prečítané určité presne označené listiny alebo ich presne označené časti). Skutkové zistenia vyvodené z takto nesprávne vykonaných, resp. nevykonaných dôkazov, nemohli byť preto pre súd prvej inštancie podkladom pre právne posúdenie veci o základe uplatneného nároku. Vyššie uvedené tvrdenia žalobkyne vychádzajú z Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6M Cdo U/2010 zo dňa 31. januára 2012. V tomto rozhodnutí Najvyšší súd ďalej vyslovil, že pokiaľ v zápisniciach nie je uvedené, že boli prečítané určité presne označené listiny alebo ich presne označené časti, ani z nich nevyplýva, že sudca oznámil ich obsah), tak skutkové zistenia vyvodené z takto nesprávne vykonaných, resp. nevykonaných dôkazov, nemôžu byť preto pre súd prvej inštancie podkladom pre právne posúdenie veci o základe uplatneného nároku. Pokiaľ súd založí svoje právne závery na týchto zisteniach, konanie pred ním sa považuje za postihnuté tzv. inou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Na základe vyššie uvedených skutočností žalobkyňa žiada, aby odvolací súd odvolaním napadnutý 2. výrok rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 9C/221/2011-165 zo dňa 27.10.2015 zmenil tak, že ukladá žalovanej zaplatiť žalobkyni náhradu škody v sume 8.064,57 € s príslušenstvom, a nahradiť jej trovy konania, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku alebo ak sú na to dané dôvody, aby odvolací súd odvolaním napadnutý 2. výrok rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 9C/221/2011-165 zo dňa 27.10.2015 zrušil a vrátil vec Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.
4. K odvolaniu žalobkyne podala vyjadrenie žalovaná, ktorá uviedla, že žalobkyňa a jej právny zástupca podali odvolanie proti 2. výroku prvoinštančného rozsudku Okresného súdu Bratislava I, pretože podľa nich: 1. konanie pred súdom prvej inštancie vraj má inú vadu, ktorá údajne mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; 2. súd prvej inštancie vraj neúplné zistil skutkový stav veci, pretože údajne nevykonal všetky dôkazy, potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností; 3. súd prvej inštancie vraj dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; 4. rozhodnutie súdu prvej inštancie vraj vychádza z údajného nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobkyňa v úvode svojho odvolania uvádza, že rozhodnutiu súdu vo veci samej musí predchádzať činnosť súdu zameraná na spoľahlivé zistenie skutkového stavu, pričom jasne a jednoznačne odôvodnené meritórne rozhodnutie tvorí súčasť základného práva na súdnu ochranu. Taktiež žalobkyňa tvrdí, že všeobecný súd musí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu. Žalobkyňa ďalej tvrdí, že odvolaním napadnutý rozsudok je podľa jeho názoru denegatio iustitiae, pretože napriek zložitosti skutkovej a právnej stránky prejednávanej veci a prednesom žalobkyne a navrhnutým (avšak údajne bez odôvodnenia súdom prvej inštancie nevykonaným) dôležitým dôkazným prostriedkom rozhodol vraj predčasne, bez správnych skutkových zistení a bez správneho posúdenia veci. Žalovaná zastáva stanovisko, že súd prvej inštancie pri svojom konaní v prejednávanej veci postupoval maximálne zodpovedne, pričom vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia skutkového stavu (navrhnuté žalobkyňou), riadne zabezpečil dôkazné listiny aj z iných súdnych konaní a v konečnom dôsledku mal v súdnom spise k dispozícii všetky pre vec podstatné a rozhodujúce písomné listinné dôkazy, či už predložené žalobkyňou alebo žalovanou. Súd prvej inštancie (aj právny zástupca žalobkyne) mal k dispozícii cca 11 právoplatných rozhodnutí vydaných žalovanou, ktorej úradný postup je podrobne zrejmý z predmetných rozhodnutí, mal tiež ďalšie dôležité a relevantné listinné dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise, oboznámil sa s písomnými podaniami strán sporu, a na základe vykonaného dokazovania dostatočne a správne zistil skutkový a aj právny stav veci. Zároveň nemožno opomenúť, že súdu prvej inštancie boli z jeho činnosti známe aj iné dôležité skutočnosti (§ 121 O.s.p.), pretože na súde prvej inštancie už od 2. júla 2012 pravidelne prebiehajú konania v skutkovo a právne analogických veciach. Na základe naznačených podstatných a rozhodujúcich vykonaných dôkazov a iných dôležitých skutočností známych súdu prvej inštancie z jeho činnosti (§ 121 O.s.p.), respektíve
na základe správneho zistenia a posúdenia skutkového i právneho stavu veci treba konštatovať, že súd prvej inštancie dospel k správnemu, logickému a riadne odôvodnenému rozhodnutiu v predmetnej súdnej veci. Taktiež je nepresné a účelové tvrdenie žalobkyne, že všeobecný súd musí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu. Žalobkyňa dokonca ani nešpecifikovala, na ktoré podstatné otázky nedostala odpoveď. Ústavný súd SR vo svojej konštantnej judikatúre [mutatis mutandis IV. ÚS U5/03, III. ÚS 209/04. L ÚS 241/07, uznesenie NS SR (Rc) 4 Cdo 58/2012] judikoval, že „všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvoinštančného, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces ". Žalovaná má za to, že súd prvej inštancie náležité vykonal a vyhodnotil relevantné dôkazy vo veci, pričom - napriek skutkovej i právnej zložitosti veci - správne vec právne aj skutkovo vyhodnotil. Žalobkyňa a jej právny zástupca vec účelovo označili za predčasne rozhodnutú, keďže nepreukázali žiadny predpoklad pre úspešné priznanie nároku na náhradu škody. V tejto súvislosti treba konštatovať, že tvrdenie žalobkyne, že odvolaním napadnutý rozsudok považuje za denegatio iustitiae, je účelové a vôbec nezodpovedá skutočnosti. Podstatou práva na spravodlivé konanie v žiadnom prípade nie je právo na úspech v konaní, teda právo na rozhodnutie zodpovedajúce názorom a predstavám žalobkyne a jej právneho zástupcu. Na základe vyššie uvedených skutočností je potrebné konštatovať, že žalobkyňou uvádzané tvrdenia nesvedčia o žiadnej predčasnosti napadnutého prvoinštančného rozhodnutia (pojednávania v skutkovo a právne identických veciach sa konali pravidelne už od 2.7.2012), ale nasvedčujú, že právny zástupca žalobkyne sa účelovo snaží dodatočne navrhovať vykonanie ďalších a ďalších právne irelevantných dôkazov (ktoré iba odďaľujú vydanie rozhodnutí vo veci a tiež robia vec neprehľadnou), tak ako to ten istý právny zástupca žalobkyne (a aj iných žalobcov) činil doposiaľ v celom rade iných súdnych konaní s analogickým predmetom konania, pričom súbežne sa počas prebiehajúceho súdneho konania snaží vyfabulovať fiktívnu existenciu údajného nesprávneho postupu žalovanej a tiež fikciu kedy sa tak vraj stalo, pretože údajný nesprávny úradný postup tvrdený v žalobnom návrhu žalobkyne nebol preukázaný a neexistuje. Zároveň nemožno opomenúť, že žalobkyňa nevyužila všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodala žiadnu žalobu proti členom predstavenstva ani členom kontrolnej komisie PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE IČO: 35 784 717; sídlo: Poľná 1, 811 08 Bratislava 1 (ďalej tiež len „družstvo PDSI" alebo „PDSI"), ktorí boli zodpovední - v zmysle Obchodného zákonníka aj stanov družstva PDSI -za riadenie družstva PDSI a tiež za hospodárenie a nakladanie s majetkom družstva PDSI, ale ihneď uplatnila nárok na náhradu škody od žalovanej. V časti II. podaného odvolania žalobkyňa tvrdí, že žalovaná údajne nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty. Základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči ním bude zachovávať právo, teda že orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi. V tejto súvislosti žalovaná konštatuje, že kompetencie žalovanej pri vykonávaní dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj z Ústavy SR a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a rozsahu, a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (verejnú moc možno uplatňovať iba v prípadoch a v medziach ustanovených zákonom, a to spôsobom, ktorý ustanoví zákon), pričom je vylúčený extenzívny výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich z čl. 2 ods. 2 ústavy [mutatis mutandis uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 30/1999 z 28. 6. 1999]. Žalovaná zastáva stanovisko, že postupovala v súlade s ústavou a s platnými právnymi predpismi. Žalovaná nebola nečinná, ani nespôsobila žiadne „zbytočné prieťahy" a pri svojom postupe voči družstvu PDSI a aj obchodníkovi CI dodržiavala zákonné pravidlá zakotvené ustanoveniami zákona o dohľade a ZoCP. Pokiaľ žalobkyňa bola neznalá právnych predpisov, tak mohla požiadať (ale nepožiadala) žalovanú o vyjadrenie (vysvetlenie) jej zákonom zverených kompetencií v oblasti dohľadu nad finančným trhom. Žalobkyni však muselo byť známe, že s jej „investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov ", tak ako to ustanovuje § 129 ods. 1 písm. b/ ZoCP [aj vzhľadom na nevyvrátiteľnú domnienku znalosti tohto zákonného pravidla, každým, koho sa týka -podľa § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov]. Pritom takúto informáciu (že s investíciou je spojené aj riziko a že doterajší ani propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov) mal každý vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt uvádzať vo svojich reklamno-propagačných materiáloch. Pokiaľ ide o ďalšie neopodstatnené tvrdenia žalobkyne - ktoré sú uvedené v závere časti II. podaného odvolania a ktoré sa týkajú ustanovenia
§ 135 ZoCP - k tomuto sa žalovaná vyjadrila už na stranách 14 a 15 „Vyjadrenia žalovanej NBS k doplneniu žaloby zo dňa 14. 10.2014" (ďalej tiež len „vyjadrenie k doplnenej žalobe"), ktoré je založené v súdnom spise. (Pozn.: právny zástupca žalobkyne a ostatných cca 800 žalobcov prvýkrát doplnil žalobu vo svojom písomnom podaní datovaným dňa 11.4.2013, ktorú dlhodobo zasielal konajúcemu súdu; neskôr v súdnych konaniach začal predkladať súdu obsahovo identické doplnenie žaloby avšak s iným dátumom vyhotovenia). V častiach III. a IV. podaného odvolania žalobkyňa tvrdí, že žalovaná údajne zanedbala povinnosti pri dohľade nad družstvom PDSI a nad obchodníkom CI. Žalovaná - na základe už vyššie uvedených dôvodov a pre právnu irelevantnosť dokazovania o údajnom neprávnom úradnom postupe žalovanej nad obchodníkom CI - nepovažuje za potrebné ani relevantné opätovne sa vyjadrovať k rozsiahlym a skutočnosti nezodpovedajúcim tvrdeniam žalobkyne uvedeným v častiach III. a IV. odvolania, ktoré sa týkajú vykonávania dohľadu nad obchodníkom CI. Pre úplnosť však žalovaná poukazuje na skutočnosť, že žalovaná sa k dohľadu nad obchodníkom CI už vyjadrila v písomnom vyjadrení k žalobe. Následne sa žalovaná k jednotlivým zavádzajúcim tvrdeniam žalobkyne uvedených v častiach III. a IV. odvolania veľmi podrobne vyjadrila aj vo svojom písomnom podaní - vyjadrenie k doplnenej žalobe. Vychádzajúc z doterajších písomných vyjadrení žalovanej k pôvodnej žalobe a aj k doplneniu žaloby, možno stručnejšie zhrnúť a opätovne zdôrazniť nasledovný právny a skutkový stav predmetnej veci. Podľa ustanovenia čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a obdobne aj čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ústavného zákona č. 23/1991 Zb.) štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a rozsahu, a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (štátnu moc možno uplatňovať iba v prípadoch a v medziach ustanovených zákonom, a to spôsobom, ktorý ustanoví zákon), čo podľa konštantnej súdnej judikatúry rovnako platí pre všetky orgány verejnej moci, teda aj pre NBS pri výkone dohľadu nad finančným trhom. Žalovaná môže -aj vzhľadom na čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy SR a čl. 2 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd -ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu. Žalovaná vo svojom vyjadrení k doplnenej žalobe uviedla, že až od účinnosti novelizovaného ustanovenia §129 ods. 3 zákona o cenných papieroch [zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákona o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov; ďalej tiež len „ZoCP"] v znení zákona č. 129/2010 Z.z., teda až od 1.6.2010 boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že družstvo PDSI ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície. Až odvtedy mohla žalovaná NBS dohliadať či družstvo PDSI (ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt) dodržiava schválený prospekt investície (teda či si PDSI plní povinnosť uloženú zákonom). Zároveň treba pre úplnosť uviesť, že pri prospekte investície nešlo o také rozhodnutie žalovanej (udelenie povolenia), ktorým by žalovaná určila alebo stanovila vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt nejaké podmienky, ktoré by vyhlasovateľ mal dodržiavať (tak ako je to pri udeľovaných povoleniach, ktorými žalovaná v zákonom vymedzenom rozsahu určuje podmienky držiteľovi udeleného povolenia). Taktiež povinnosť aktualizovať prospekt investície podľa § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 ZoCP bola stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 1.1. 2009 na základe novelizovaného (nového) ustanovenia § 127 ods. 4 ZoCP v znení zákona č. 552/2008 Z. z. Avšak počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v prospekte investície v zmysle § 128 ods. 1 písm. h/ ZoCP. V ustanoveniach § 135 ods. 1 ZoCP sú vymenované viaceré druhy subjektov, pričom však na tieto druhy subjektov a ich činnosti sa nevzťahuje rovnaká zákonná regulácia podľa ZoCP, teda nevzťahujú sa na ne rovnaké zákonné pravidlá podľa ZoCP. Informácie a podklady, ktoré má žalovaná zisťovať v rámci predmetu dohľadu podľa § 135 ods. 2 a § 137 ods. 2 ZoCP, sa vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností. Iná interpretácia a aplikácia ustanovení § 135 ods. 2 a § 137 ods. 2 ZoCP by kolidovala s ustanoveniami čl. 2 ods. 3 Ústavy SR a čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, podľa ktorých každý (aj vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt) môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho (ani vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt) nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá", čo platí aj pre družstvo PDSI a jeho členov. Žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt - ani družstvu PDSI - žiadne povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia rizík na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napríklad správcovských spoločností pre kolektívne investovanie a niektorých ďalších dohliadaných subjektov, a preto údajné (reálne neexistujúce) povinnosti družstva nemohla žalovaná kontrolovať. Vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa § 129 ods. 1 písm. b/ ZoCP, ktorá spočívala v tom, že zverejnené
alebo hromadne používané oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov. [Poznámka: Od 22.7.2013 bola zákonom č. 206/2013 Z.z. zrušená aj dovtedajšia minimalistická zákonná regulácia o verejných ponukách majetkových hodnôt a vyhlasovateľoch verejnej ponuky majetkových hodnôt, ktorú obsahovali bývalé ustanovenia § 126 až § 130 ZoCP.] Za činnosť družstva PDSI celkovo zodpovedá a v mene družstva PDSI koná predstavenstvo družstva ako štatutárny a výkonný orgán družstva, ktorý riadi činnosť družstva a rozhoduje o všetkých záležitostiach družstva, pokiaľ nie sú zákonom, stanovami a rozhodnutím členskej schôdze vyhradené inému orgánu družstva (§ 243 ods. 1 a § 239 ods. 1 Obchodného zákonníka). To znamená, že taktiež za dodržiavanie prospektu investície družstva PDSI, bolo aj voči členom družstva vždy zodpovedné predstavenstvo PDSI ako štatutárny orgán PDSI, a to bez ohľadu na fakt, či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne uložená v ZoCP. Žalovaná považuje za potrebné reagovať tiež na hrubo nepravdivé, klamlivé a zavádzajúce tvrdenie žalobkyne (uvedené v jeho odvolaní v čl. III. v druhom odseku zhora), že žalovaná vraj počas celého súdneho konania údajne namietala, že obchodník CI a družstvo PDSI nepatria medzi dohliadané subjekty. Žalovaná nikdy počas súdneho konania netvrdila že obchodník CI a družstvo PDSI nepatria medzi dohliadané subjekty. Naopak, práve žalobkyňa počas celého konania uvádza rôzne nepravdivé tvrdenia. Žalovaná v tejto súvislosti poukazuje napríklad na ďalšie nepravdivé a zavádzajúce tvrdenie žalobkyne (ktoré obsahuje posledný odsek časti IV. odvolania), že žalovaná údajne vykonávala dohľad aj nad finančnými ukazovateľmi družstva PDSK pričom údajne pravidelne potvrdzovala správnosť a hodnovernosť zjavne chybných a nesprávnych finančných údajov vykazovaných PDSI, čo sa vraj preukázalo (reálne sa však vôbec nepreukázalo) z údajne „dôležitých výsluchov svedkov1"1 - P.. T. A., L., B. M., P.. Q. Q. (predstaviteľov družstva PDSI) a A.. Z. F. (správcu konkurznej podstaty PDSI v úpadku) v dňoch 27. 9. 2012, 1. 10. 2012, 8. 11. 2012 a 21. 1.2013). |Pozn. tieto výsluchy boli vykonané v konaniach sp.zn. 7C 206/2011 a 7C 194/2011 J. V skutočnosti však odvolanie žalobcu obsahuje nepravdivé, klamlivé a zavádzajúce tvrdenia o výpovediach predstaviteľov družstva PDSI a správcu konkurznej podstaty PDSI v úpadku, pretože žiadnou svedeckou výpoveďou sa nepreukázalo, že žalovaná údajne mala širšie kompetencie ako jej vyplývali z platných právnych predpisov. Žalovaná nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi PDSI. ktoré malo široký predmet činnosti, žalovaná mohla kontrolovať len to, či si družstvo PDSI plní informačné povinnosti podľa bývalých ustanovení § 126 až § 130 ZoCP o verejných ponukách majetkových hodnôt, a to, či informácie zverejňované družstvom PDSI obsahujú náležitosti predpísané bývalým ustanovením § 129 ZoCP a či družstvo PDSI ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ustanovenia § 130 ZoCP. Tieto informácie žalovaná nepotvrdzovala ani nemohla potvrdzovať, pretože žalovaná mohla postupovať len v súlade s bývalými ustanoveniami § 129a § 130 ZoCP, teda žalovaná nebola ani nie je príslušná potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov družstva PDSI. Na túto činnosť sú oprávnené iné subjekty, a to audítori. Je hrubo klamlivé a absurdné, keď sa žalobkyňa snaží zavádzať súd, že žalovaná údajne má kompetencie vykonávať dohľad nad správnosťou finančných ukazovateľov PDSI, pričom však žalobkyňa neuviedla (a reálne sa ani nedá uviesť) a na základe akého údajného {reálne neexistujúceho) ustanovenia právneho predpisu je vraj žalovaná príslušná a povinná kontrolovať správnosť finančných ukazovateľov podnikateľského subjektu - družstva PDSI. Pokiaľ ide o konanie žalovanej voči družstvu PDSI (tiež aj voči obchodníkovi CI, aj keď je to v tomto prípade právne irelevantné) toto je riadne zdokumentované a založené v súdnom spise. Súd prvej inštancie mal k dispozícii (ako je uvedené už skôr) 11 rozhodnutí žalovanej, na základe ktorých riadne a náležité posúdil skutkový a právny stav veci. Žalovaná zastáva stanovisko, že vo vzťahu k družstvu PDSI nebola nečinná, vydala relevantné rozhodnutia, pričom nerobila žiadne prieťahy v konaní a postupovala v rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o cenných papieroch (ZoCP), zákonom č. 747/2004 Z. z. dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej tiež len „zákon o dohľade"), ako aj Ústavou SR. V časti V. odvolania právny zástupca žalobkyne pri popieraní reálnej predčasnosti žalobného návrhu poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu ČR 29 Cdo 4968/2009 zo dňa 11.4.2012, pričom tvrdí, že „existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorí si prihlásili svoje pohľadávky do konkurzu, žalobu o náhradu škody proti štátu a nerobí žalobu predčasnou." Toto tvrdenie právneho zástupcu žalobkyne je zavádzajúce a nezodpovedá skutočnosti. Uvedený rozsudok Najvyššieho súdu ČR (29 Cdo 4968/2009) totiž primárne rieši problematiku zodpovednosti iných subjektov ako štátu a iba sekundárne a marginálne sa zaoberá zodpovednosťou za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci. Pritom Najvyšší súd ČR (v jednom odseku na tretej strane od konca neočíslovaného rozsudku) výslovne judikoval (čo však žalobkyňa tendenčné zamlčala), že „akokoľvek inak nie je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody pri
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných nárokov osôb uvedených v § 3 ods. 2 ZKV" (teda českého zákona č. 328/1991 Sb. o konkursu a vyrovnaní ve znení pozdéjších predpisu). Najvyšší súd ČR zároveň v predmetnom rozsudku sp. zn. 29 Cdo 4968/2009 (v tom istom odseku na predposlednej strane odôvodnenia rozsudku) konštatoval, že aj z rozsudku Najvyššieho súdu ČR 25 Cdo 2601/2010 zo dňa 25.8.2010 - ktorý bol zverejnený pod číslom R 48/2011 českej Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk (Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek) a ktorý sa zaoberá nárokom na náhradu škody spôsobenej v dôsledku výkonu verejnej moci
- vyplýva, že v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka „sa posúdenie nevymáhateľnosti pohľadávky poškodeného ako predpokladu vzniku škody spôsobenej štátom odvíja odo dňa, keď poškodený dostal plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia súdu bez ohľadu na to, že doposiaľ nebolo vydané rozhodnutie o zrušení konkurzu.". Už uvedený rozsudok Najvyššieho súdu ČR (29 Cdo 4968/2009) sa konkrétne zaoberal náhradou škody, ktorej sa žalobcovia domáhali proti členom štatutárneho orgánu nemenovanej obchodnej spoločnosti (teda nie proti štátu) preto, lebo členovia štatutárneho orgánu si oneskorene splnili povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok danej obchodnej spoločnosti. Pritom v predmetnom konaní pred Najvyšším súdom ČR sa žalobcovia nedomáhali náhrady celej výšky škody a taktiež sa nedomáhali náhrady škody proti štátu. Rozdiel medzi zodpovednosťou štátu a zodpovednosťou členov štatutárneho orgánu spočíva aj v tom, že zodpovednosť členov štatutárneho orgánu je všeobecnou občianskoprávnou zodpovednosťou za škodu a je založená na prezumpcii zavinenia s možnosťou týchto osôb zbaviť sa tejto zodpovednosti. V tomto rozhodnutí súd jednoznačne uviedol, že posúdenie otázky vzniku škody je v prípade týchto subjektov (členov štatutárneho orgánu) zodpovedných za škodu úplne odlišné ako posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu za škodu a nemožno ich navzájom zmiešavať. Posúdenie tejto otázky musí byť iné {ako je uvedené už skôr) z dôvodu, že zodpovednosť štátu - ak existuje iný dlžník, teda v danom prípade družstvo PDSI a zodpovední členovia jeho orgánov (čo je podstatné) - je zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna, ktorej sa štát nemôže zbaviť. Preto musia byť najskôr využite všetky zákonné možnosti veriteľa (žalobcu) voči iným dlžníkom (zodpovedným osobám) a následne musí byť jednoznačne a nespochybniteľné preukázaná zodpovednosť štátu za škodu, ako aj všetky tri predpoklady tejto zodpovednosti za škodu, ktoré musia byť splnené súčasne. Ako už bolo uvedené, žalobkyni doposiaľ nevznikla žiadna škoda (resp. chýba tu základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu) a nemožno ani odhadnúť, v akej výške jej škoda a kedy v budúcnosti eventuálne vznikne, pretože vznik samotnej škody a jej výška závisí od výsledku konkurzného konania družstva PDSI. Až následne, ak pohľadávka žalobkyne voči dlžníkovi (teda voči družstvu PDSI) nebude uspokojená v rámci konkurzu družstva PDSI až vtedy môže žalobkyni vzniknúť škoda. Skutočnou škodou by mohla byť iba ujma spočívajúca v neuspokojenej pohľadávke žalobkyne voči dlžníkovi (teda voči družstvu PDSI), ktorej náhradu požaduje žalobkyňa od štátu ako subjektu zodpovedného za nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci. Táto škoda nevzniká v okamihu splatnosti pohľadávky ani v okamihu omeškania dlžníka (teda družstva PDSI), ale mohla by vzniknúť až okamihom, keď sa právo veriteľa (žalobkyne) na plnenie voči dlžníkovi stalo takticky nevymáhateľným a je vylúčené, aby bolo uspokojené (mutatis mutandis rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky Hl. ÚS 361/09 z 26.11.2009; tretí odsek od konca odôvodnenia), nález Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 165/2012-45 z 13. februára 2013 (bod 36 odôvodnenia) a uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 25 Cdo 105/2004 zo 7.10.2004). V danom prípade pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom nevymáhateľnosť nesplatenej časti pohľadávky nastáva dňom, keď poškodený dostane plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia súdu v zmysle dlhodobej judikatúry súdov (rozsudok Najvyššieho súdu ČR 25 Cdo 2601/2010). Žalobkyňa si zmiešava ujmu, ktorá jej ako veriteľovi bola spôsobená doterajším neplnením záväzkov jeho dlžníkom (teda družstvom PDSI v konkurze) s ujmou, ktorá je jednou z podmienok vzniku nároku na náhradu škody. Až po vyčerpaní všetkých zákonných možností veriteľa (žalobkyne) skrachovaného družstva PDSI, ktoré má k dispozícii na vymáhanie uspokojenia jej nárokov z právnych vzťahov proti družstvu PDSI ako súkromnej právnickej osobe (aj proti zodpovedným členom predstavenstva a kontrolnej komisie tejto právnickej osoby), môže byť nastolená otázka vzniku škody a prípadnej zodpovednosti štátu za škodu (uznesenie NS ČR 25 Cdo 1404/2004 zo 4.11.2004). Žalovaná je toho názoru, že žalobkyňa nepreukázala hneď prvotný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, a to vznik škody. V tejto súvislosti žalovaná poukazuje aj na judikatúru Ústavného súdu SR, napríklad v jeho náleze sp.zn. II. ÚS 165/2012-45 z 13. februára 2013 (v bode 36 odôvodnenia nálezu), kde Ústavný súd SR o aktívnej legitimácii žalobcu na uplatňovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci v občianskom súdnom konaní judikoval: „Kým žalobca má pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal, resp. kým nepreukázal bezúspešne domáhanie sa vydania tohto obohatenia (ak táto
bezúspešnosť nebola ním zavinená), nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb. [pozn.: od 1. 7.2004 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov], a to existencia samotnej škody (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cz 110/84 zo 16. apríla 1985, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo 199/2005 z 31. mája 2006. Právny zástupca žalobkyne taktiež uvádza, že „podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. nie je, aby poškodený preukázal bezúspešnosť vydania pohľadávky v konkurznom konaní, pretože zákon č. 514/2003 Z.z. upravujúci osobitný druh zodpovednosti nedefinuje uvedenú podmienku ako jednu z (osobitných) predpokladov tejto zodpovednosti", pričom pri aplikácii analógie práva sa odvoláva na súdne rozhodnutia, a to na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 17Co/2/2013 zo dňa 26.2.2014 a 14Co/192/2012 (pričom týmto rozsudkom nebolo vo veci právoplatne rozhodnuté, ale vec bola vrátená na ďalšie konanie Okresnému súdu v Banskej Bystrici) a na uznesenia Najvyššieho súdu SR v jednej (tej istej) právnej veci, a to sp. zn. 2Cdo 48/2010 zo dňa 21. 12. 2010 a sp. zn. 2Cdo 155/2011 zo dňa 21. 12. 2011. V tejto súvislosti však treba uviesť, že vymenované súdne rozhodnutia, na ktoré sa odvoláva právny zástupca žalobkyne, z hľadiska ich skutkovej a právnej podstaty nie sú relevantné a porovnateľné s prejednávanou vecou o žalobkyninej žalobe, pričom ani odôvodnenia rozhodnutí nedávajú odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s prejednávanou vecou. Právnym zástupcom žalobkyne uvádzané rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici a Najvyššieho súdu SR sa vo svojich rozhodnutiach zameriavajú na posúdenie kolízie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia od tretej osoby a nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátu (ktoré bolo vykonané a po zrušení ktorého vzniklo bezdôvodné obohatenie tretej osoby). Pritom v týchto súdnych rozhodnutiach sa uvádza, že v situácii, kedy je z okolností prípadu jasne zrejmé, že žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia by nemohla uspieť, tak súd rozhodujúci v spore o náhradu škody môže sám ako predbežnú otázku riešiť úspešnosť žaloby a uspokojenie nároku bez toho, aby bol poškodený nútený podstúpiť ďalší samostatný súdny spor. V týchto súdnych rozhodnutiach sa však zároveň vyžaduje aj nevyhnutnosť vzniku škody, ktorá je jedným zo základných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody. Ak nie je splnená podmienka preukázania vzniku samotnej škody, napríklad aj preukázaním nemožnosti domôcť sa vydania plnenia z bezdôvodného obohatenia, tak neprichádza do úvahy ani vznik nároku na jej náhradu. Aj bez ohľadu na uvedené však v súdnej praxi prevláda záver, že k vzniku škody dôjde až vtedy, keď je zrejmé, že nárok na plnenie nemožno vymôcť od tretej osoby respektíve od priameho dlžníka. Toto je logický záver súdov, pretože v opačnom prípade by dlžník (povinný) nemusel plniť svoje dlhy (záväzky, povinnosti) a mohol by aj špekulatívne a nemravné očakávať, respektíve úmyselne sa spoliehať či usilovať, že jeho dlhy (záväzky, povinnosti) splní štát na základe zákona č. 514/2003 Z.z. (čo je pravdepodobné aj v prejednávanej veci, keďže právny zástupca žalobkyne relatívne nedávno intenzívne zastupoval aj družstvo PDSI, teda dlžníka). Tento záver súdov je tiež v súlade s požiadavkou, aby sa nikto bezdôvodne neobohacoval na úkor inej osoby, v danom prípade na úkor štátu. Celkovo treba konštatovať, že súdne rozhodnutia vymenované právnym zástupcom žalobkyne z hľadiska ich skutkovej a právnej podstaty (bezdôvodného obohatenia zapríčineného štátom v dôsledku vydania a vykonania nezákonného rozhodnutia štátu ako exekučného titulu a následného zrušenia tohto nezákonného rozhodnutia) nie sú relevantné pre prejednávanú vec. Táto ich skutková a právna podstata je totiž podstatne rozdielna od skutkovej a právnej podstaty prejednávanej veci a taktiež od skutkových a právnych podstát v prípadoch konštantnej súdnej judikatúry, na ktorú súdy poukazovali pri rozhodovaní o prejednávanej veci. Odlišnosť skutkových okolností je zrejmá už preto, že v odvolaním napadnutom rozsudku nedošlo k bezdôvodnému obohateniu tretej osoby a že žalobkyňa (ako aj ďalší žalobcovia v skutkovo a právne identických či analogických veciach) sú v právnom vzťahu s družstvom PDSI (dlžníkom), a to či už na základe práv súvisiacich s vloženými členskými vkladmi (napríklad práv na výplatu vyrovnávacích podielov), prípadne na základe práv na výplatu zmeniek vystavených družstvom PDSI alebo na výplatu vyrovnávacích podielov zabezpečených zmenkami vystavenými družstvom PDSI. Iba družstvu PDSI ako dlžníkovi (na majetok ktorého bol uznesením Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 3K/952010 zo dňa 11.4.2011 vyhlásený konkurz) vznikla povinnosť vrátiť finančné prostriedky žalobkyni (ako veriteľovi). A len v prípade, ak sa žalobkyňa nedomôže plnenia od svojho priameho dlžníka - družstva PDSI, tak až potom bude zrejmé, či žalobkyni vznikla alebo nevznikla škoda. Okrem toho žalobkyňa v odvolaní zavádzajúco, iracionálne a nelogicky tvrdí, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní nezohľadnil respektíve správne nevyhodnotil správu správcu konkurznej podstaty úpadcu PDSI o stave konkurzu, z ktorej vraj jednoznačne vyplýva, že aktuálny stav konkurzu je taký, že objektívne vylučuje možnosť žalobkyne ako veriteľa uspokojiť sa z konkurzu. Toto tvrdenie je zavádzajúce a nevyplýva zo žiadnej dokumentácie založenej v súdnom spise. Práve naopak, správca konkurznej podstaty družstva PDSI vo svojom písomnom „Vyjadrení" o stave
konkurzu (založenom v súdnom spise) uviedol, že hlavné zdroje príjmov, ktoré by mal získať správca konkurznej podstaty spočívajú v uplatnených nárokoch súdnou cestou, pričom správca konkurznej podstaty v záujme úpadcu (družstva PDSI) vedie približne 200 súdnych konaní, o ktorých nebolo právoplatne rozhodnuté. Z predmetného vyjadrenia správcu konkurznej podstaty jednoznačne vyplýva, že hodnota konkurznej podstaty družstva PDSI sa ešte bude meniť a toho času nie je absolútne zrejmé koľko a kedy bude vyplatené jednotlivým bývalým členom družstva PDSI. Právny zástupca žalobkyne a ostatných žalobcov v doterajších odvolaniach upozorňoval súd, že v konkurze na majetok družstva PDSI (teda v konkurznom súdnom konaní sp.zn. 3K/95/2010) a v súvisiacich incidenčných súdnych konaniach ani viac ako dva roky od vyhlásenia konkurzu nemajú veritelia ani len zistené pohľadávky. V tejto súvislosti žalovaná poukazuje na písomné vyjadrenie správcu konkurznej podstaty družstva PDSI (úpadcu) zo dňa 14. 9. 2011 pre Okresný súd Bratislava I ku konkurznému súdnemu konaniu sp.zn. 3K/95/2010, kde správca konkurznej podstaty (na strane 257) jasne konštatuje: „. Ú. (S.) A. N. E. K., C. N. F. M. A.F. XXXX (!.) B. po R. M. K. N. Ú. H. Ž. Ú. T., Ú. M. K. N. H., Q.. Z. T. H. L., B. H. N. Č. U.L. X. Ú. C. Q. N. D., X. C. Q. T. N. Ú. B. B. Q. M.... S. H. S. T. M., Ž. C. C. H.Č. T., B. N. M. N. S. D. Ú. N. X. S. E., T. K. Ú.,... B. K. R. K. H. A. S. K. G. V.Ý. S..".. Pritom práve v predmetnom (konkurzným správcom uvádzanom) období „. S. D. a aj v období pred konkurzom v roku 2009 poskytovala družstvu PDSI (jeho predstavenstvu) diskutabilné právne služby advokátska kancelária FUTEJ & Partners, s.r.o., čo jasne vyplýva zo správy správcu konkurznej podstaty družstva PDSI o priebehu konkurzu. Na základe uvedených skutočností je potrebné konštatovať, že žalobkyňa (veriteľ) okrem toho, že nepreukázala nesprávny úradný postup štátu (žalovanej), nepreukázal ani vznik škody, pretože žalobkyňa (ako veriteľ) má vymáhateľnú pohľadávku voči družstvu PDSI ako aj voči orgánom družstva PDSI, preto sa jej žaloba javí ako predčasná, čo objektívne a správne skonštatoval aj súd prvej inštancie v jeho rozhodnutí napadnutom odvolaním. V časti VI. podaného odvolania žalobkyňa (právny zástupca žalobkyne) zavádzajúco tvrdí, že listinné dôkazy údajne neboli riadne vykonané spôsobom upraveným v ustanoveniach § 129 ods. 1 O.s.p., čo zdôvodňuje tým, že v zápisniciach súdu nie je uvedené, že boli prečítané určité listiny alebo ich presne označené časti. Preto zároveň žalobkyňa (právny zástupca žalobkyne) tvrdí, že podkladom pre právne posúdenie veci súdom prvej inštancie vraj nemohli byť skutkové zistenia vyvodené z údajne nesprávne vykonaných dôkazov. V tejto súvislosti treba uviesť, že v zápisnici súdu prvej inštancie z pojednávania nie je uvedené, že na pojednávaní boli prečítané určité listiny alebo ich presne označené časti, ale z tejto zápisnice jasne vyplýva (a skutočnosťou je), že súd oboznámil (vykonal) jednotlivé dôkazy, pričom zástupcovia obidvoch strán sporu vyhlásili, že „....N. R.L. E. C. S. P. N. B. F. M., E. K. X. K. K. T.. X. R. N. F. M. H. Ž. T. K., preto H. na R., B. S. F. M. C. X. X. K. Č.. Popri tom, že súd prvej inštancie na pojednávaní oboznámil (vykonal) jednotlivé doteraz vykonané dôkazy, tak súdu prvej inštancie aj právnemu zástupcovi žalobkyne (žalobkyni), ako aj žalovanej bol obsah všetkých listinných dôkazov dobre známy z inej súdnej činnosti súdu prvej inštancie, pretože na Okresnom súde Bratislava I je -podľa informácií dostupných žalovanej - podaných cca 800 žalôb na rovnakom skutkovom a právnom základe (takýto počet žalôb bol doposiaľ doručený žalovanej zo súdu) a od 2. 7. 2012 sa uskutočnili stovky pojednávaní v skutkovo a právne identických veciach s totožnými listinnými dôkazmi. Navyše, podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. (Ro) 1 Obo 283/2006 z 27.2.2008 a taktiež podľa ustanovenia § 121 OSP netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti. NS SR v tomto uznesení tiež uviedol „ že dôkazy, na ktoré žalobca dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože žalobca viedol desiatky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné vykonať...". Aj v tomto prípade (žalobkyne, ktorá je veriteľom družstva PDSI) boli tieto dôkazy známe súdu prvej inštancie z jeho činnosti, ako aj právnemu zástupcovi žalobkyne a tiež žalovanej, pretože na Okresnom súde Bratislava I sa vedú voči žalovanej stovky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe, pričom vo všetkých sporoch je právnym zástupcom žalobcov (ktorí sú veriteľmi družstva PDSI) advokátska kancelária FUTEJ & Partners , s.r.o. Žalovaná má za to, že zo strany žalobkyne (jej právneho zástupcu) ide o ďalšie nepravdivé tvrdenie o údajnom neriadnom vykonaní dôkazov súdom prvej inštancie. Žalovaná tiež zastáva stanovisko, že súd prvej inštancie sa riadne oboznámil so žalobným návrhom, s vyjadrením žalovanej k žalobe a taktiež s inými podaniami žalobkyne a žalovanej, že súd prvej inštancie vykonal rozsiahle dokazovanie a následne súd prvej inštancie náležité posúdil skutkový i právny stav veci a dospel k správnemu, logickému a riadne odôvodnenému rozhodnutiu v predmetnej súdnej veci. Konanie pred súdom prvej inštancie nemalo ani inú vadu, ktorá by údajne mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie zákonne a úplne zistil skutkový stav veci, pričom vykonal všetky dôkazy potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností a súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza aj zo správneho právneho posúdenia
veci. Na základe všetkých uvedených skutočností a dôvodov žalovaná Národná banka Slovenska navrhuje, aby odvolací Krajský súd v Bratislave zamietol podané odvolanie žalobkyne a aby v celom rozsahu ako vecne a právne správny potvrdil odvolaním napadnutý prvoinštančný rozsudok (teda aby potvrdil 2. výrok rozsudku) Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 9C 221/2011-165 zo dňa 27.10.2015.
5. Odvolací súd preskúmal vec, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.
6. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku odvolaním napadnutom, ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne na zaplatenie sumy 8.064,57 eur € s príslušenstvom potvrdil, pretože je vecne správny a keďže sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozsudku, ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Pre správnosť dôvodov napadnutého rozsudku odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť nasledovné.
7. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie správnym smerom, z neho vyvodil správne skutkové závery, vec rozhodol správne aj po právnej stránke. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku. V ňom dal súd prvej inštancie jasnú a presvedčivú odpoveď na podstatnú otázku, prečo žalobe žalobkyne na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nevyhovel. Dôkazy hodnotil v súlade s ustanovením § 191 Civilného sporového poriadku jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo.
8. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva strany sporu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument strany sporu nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou sporu, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m. m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008]. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (II. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/2004).
9. Je nepochybné, že žalobkyňa sa svojou žalobou domáha uloženia povinnosti žalovanej nahradiť jeho škodu v sume 8.064,57 € spolu s príslušenstvom podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorá jej vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska špecifikovaným v podanej žalobe, ktorá mala spočívať v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investície Družstva, keď Družstvo porušovalo ustanovenie § 129 ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods. 1 písm. b/, c/, h/ a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch. Národná banka Slovenska zasiahla až v máji 2011, kedy vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti zakázala Družstvu činnosť, hoci neaktuálnosť Prospektu investície bola už od 31.12.2006 evidentná, v prijatí nedostatočných opatrení zo strany Národnej banky Slovenska po 24.8.2007, kedy pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia, má portfólio nedostatočne rozložené, t.j. že Družstvo malo všetky získané peňažné prostriedky investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom s cennými papiermi, pričom rizikovosť rozloženia portfólia je
jedným z najdôležitejších ukazovateľov, ktoré Národná banka Slovenska pri výkone dohľadu sleduje a má sledovať. Národná banka Slovenska prijala od 20.8.2008 do 4.3.2011, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o odobratí povolenia, nedostatočné opatrenia a zapríčinila, že žalobkyňa nemohla rozpoznať riziko svojej investície už skôr, najmä po zisteniach, že obchodník s cennými papiermi poskytol Družstvu investičnú službu, ktorú mu poskytovať nemohol.
10. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa bola členkou PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 784 717, ktorá dňa 11.02.2011 požiadala o zrušenie členského podielu v Družstve. Okresný súd Bratislava I uznesením sp.zn. 3k/95/2010 zo dňa 11.4.2011 vyhlásil na majetok družstva konkurz, v ktorom si žalobkyňa prihlásila svoju pohľadávku v sume 8.064,57 eur. Žalobkyňa v ňom podala incidenčnú žalobu. Konkurzné konanie nie je doposiaľ skončené, pretože prebieha speňažovanie majetku družstva.
11. Z obsahu spisu je ďalej nepochybné, že dňa 2.6.2008 bola medzi Družstvom ako klientom a obchodnou spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s., Bratislava, Poľná č. 1, IČO: 35 828 749, ako obhospodarovateľom uzavretá Zmluva o riadení portfólia podľa ustanovenia § 43 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, predmetom ktorej (čl. I. bod 2 Zmluvy) bol záväzok obchodníka s cennými papiermi hospodáriť s portfóliom Družstva, pravidelne sledovať a vyhodnocovať spravované portfólio, obstarávať predaj cenných papierov z portfólia, nákup cenných papierov a prvé nadobudnutie cenných papierov od emitenta do portfólia Družstva, v súlade so schválenými prospektami investícií, uschovávať a spravovať cenné papiere nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať optimalizáciu a taktické zmeny v portfóliu Družstva a poskytovať mu konzultácie a finančné analýzy, pričom podľa Prílohy č. 2 k Zmluve sa obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia Družstva vo výške 8 % ročne.
12. Medzi stranami sporu nebolo sporným, že po výpovedi Zmluvy zo dňa 30.3.2010 zo strany obchodníka s cennými papiermi Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 21. 12.2010, č. ODT-8305-5/2010, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1.3.2011, č. GUV-274/2011, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb a rozhodnutím zo dňa 30.5.2011, č. ODT-10890-4/2010, zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt podľa ustanovenia § 144 ods. 4 písm. c/ zákona č. 566/2001 Z.z. z dôvodu porušenia § 129 ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods. 1 písm. b/, c/, h/ zákona č. 566/2001 Z.z. a ustanovením § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z.
13. Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva žalobkyne na náhradu škody je ustanovenie § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
14. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
15. Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z.z. v ustanovení § 9 bližšie definuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností toho
- ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností, a preto je potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu
alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).
16. Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon č 514/2003 Z.z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.
17. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúce jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie je. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.
18. Škoda ako kategória občianskeho práva sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch, t.j. všeobecným ekvivalentom a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda poskytnutím predovšetkým peňazí. Skutočnou škodou (damnum emergens) sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať v zmenšení majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí nebyť škodnej udalosti. Poškodený je povinný vznik škody preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla.
19. Nevyhnutným predpokladom pre záver o tom, či postup Národnej banky Slovenska v preskúmavanej veci bol nesprávny, je vymedzenie "správneho úradného postupu" a zistenie, že Národná banka Slovenska tento postup nezachovala, keď v danej veci mal nesprávny úradný postup spočívať aj v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investície Družstva a na zistené nedostatky riadne a včas nereagovala. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ak v posudzovanej veci úradným postupom je postup Národnej banky Slovenska ako orgánu štátu súvisiaci s výkonom
štátnej (verejnej) moci, ktorý sa dotýka žalobkyne, predovšetkým jej individuálnych práv a povinností, tak neobstojí jej námietka spočívajúca v tvrdení, že povinnosťou Národnej banky Slovenska bolo dohliadať na aktualizáciu Prospektu investície. Povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola Družstvu uložená až s účinnosťou od 1.1.2009, na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. v spojení s ustanovením § 125c ods. 1. zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch, a preto sa na Národnú banku Slovenska nemohla vzťahovať povinnosť dohliadať na aktuálnosť Prospektu investície realizovanú pred týmto dátumom, t.j. pred 1.1.2009. Z toho potom vyplýva, že v rozhodnom období, t. j. do novelizácie zákona č. 566/2001 Z.z. vykonanej zákonom č. 558/2008 Z.z. neexistovala povinnosť Družstva aktualizovať Prospekt investície. Z povahy veci je v tomto smere vylúčený aj dohľad zo strany Národnej banky Slovenska, keďže nebolo možné kontrolovať povinnosť, ktorá v rozhodnom čase neexistovala. Zároveň je potrebné uviesť, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície až od 1.6.2010, kedy boli novelou ustanovenia § 129 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z.z. vykonanej zákonom č. 129/2010 Z.z. rozšírené povinnosti družstva, a preto pokiaľ Družstvo od 31.12.2006 do 1.6.2010 zo zákona takúto povinnosť nemalo, nemohla Národná banka Slovenska túto povinnosť skúmať ani prostredníctvom výkonu dohľadu, keď Družstvo samo osebe nebolo povinné Prospekt investície dodržiavať.
20. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobkyne o povinnosti Národnej banky Slovenska v oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z.z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti, a preto ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností Národnej banky Slovenska. Nemohol by sa preto zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky Slovenska v prípade, ak by sa tento postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv žalobkyne, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup žalobkyňa vyhodnotila, ale musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac povinností ako tie, ktoré jej konkrétnym spôsobom vyplývajú zo zákona, čo je proporcionálne s tým, že nemožno poskytovať ochranu štátnemu orgánu, ktorý si prisvojí pri aplikácii zákona viac práv.
21. Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia Družstva, čo v praxi znamenalo, že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu, dávalo pokyny na nákup, či predaj toho- ktorého finančného nástroja (čl. III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zákona č. 566/2001 Z.z.). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je zaručená. Žalobkyňa si pritom ako členka Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musela byť vedomá, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo je podstatným znakom obchodov vykonávaných prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi. Až do rozhodnutia Národnej banky Slovenska zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1.3.2011, č. GUV-274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou Slovenska a činnosť Družstva, ktorého bola žalobkyňa v rozhodnom čase členkou, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, teda riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného investovania. Zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči žalobkyni.
22. Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou žalobkyne o nedostatočných opatreniach Národnej banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu Národnej banky Slovenska k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 8.1.2008, č. OPK-9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu v sume 500.000,-- Sk
(16.596,96 €), kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky Slovenska rozhodnutím zo dňa 20.8.2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu v sume 300.000,-- Sk (9.958,18 €) a následne rozhodnutím zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť nasledovné.
23. Žalobkyňa sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý má spočívať v takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týka hmotnoprávneho posúdenia veci, keď takéto hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť v obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup považovať výklad zákona, právne posúdenie veci, či aplikáciu zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu, odlišný od subjektívneho očakávania strany sporu, ktorého práv, či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.
24. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie, že Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny úradný postup v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.
25. Odvolací súd považuje za potrebné osobitne poukázať na to, že postup Národnej banky Slovenska bol v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Pokiaľ Národná banka Slovenska zisťovala podmienky a predpoklady pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za týmto účelom nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto právne posúdila a iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska žalobkyňa očakávala a namietala ich nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu žalovanej. V daných prípadoch išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri tomto zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia. Z hľadiska zodpovednosti štátu môžu takéto rozhodnutia zakladať (za splnenia všetkých zákonných podmienok) zodpovednosť štátu za nezákonné rozhodnutie, avšak žalobkyňa v priebehu celého konania pred súdom prvej inštancie vytýkala len nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska. V tejto súvislosti je zároveň potrebné zdôrazniť, že všetky uvedené rozhodnutia boli vydané v súlade so zákonom, neboli zrušené a majú povahu tzv. zákonného rozhodnutia s tým, že subjektívne presvedčenie žalobkyne o tvrdenej, avšak v konaní nepreukázanej, nesprávnosti úradného postupu a nedostatočnosti opatrení prijatých Národnou bankou Slovenska, ktorá nemá oporu v zákone, sa nemusí vždy legitímne zhodovať s objektívnou realitou.
26. V súvislosti s vyhlásením konkurzu uznesením Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 11.4.2011, č.k. 3 K 95/2010, na majetok Družstva ako úpadcu odvolací súd uvádza, že nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči žalovanej môže byť v občianskom súdom konaní uplatnený až vtedy, ak žalobkyňa nemohla dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky v konkurznom konaní. Nakoľko si však žalobkyňa pohľadávku, ktorá je predmetom tohto sporu, uplatnila v konkurznom konaní, škoda jej ešte nevznikla. Nárok na náhradu škody od štátu by mohla žalobkyňa uplatniť iba vtedy, ak by preukázala, že sa bezúspešne domáhala jej vydania v konkurznom konaní, keďže existencia pohľadávky uplatnenej v konkurznom konaní vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy, a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou konkurzu. V prejednávanej veci preto nie je daný ani ďalší predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, a to existencia samotnej škody (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.5.2006, sp.zn. 4 Cdo 199/2005).
27. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobkyne v odvolaní týkajúcou sa procesného pochybenia súdu prvej inštancie, ktorý na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predpísaným spôsobom, nakoľko z obsahu zápisnice o pojednávaní pred súdom prvej inštancie vyplýva, že súd prvej inštancie strany sporu riadne oboznámil s obsahom listinných dôkazov.
28. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku, § 378 ods. 1, § 219 ods. 3 Civilného
sporového poriadku a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu, postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľka, ani nevzniesla žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).
29. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku ako vecne a právne správny potvrdil.
30. Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 13.01.2016 č.k. 9C/221/2011-194 uložil žalobkyni, aby v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto uznesenia zaplatila súdny poplatok za odvolanie v sume 20 eur.
31. Súd prvej inštancie predmetné uznesenie odôvodnil tým, že za podané odvolanie je zákonom stanovený poplatok podľa položky 7 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov a podľa § 42 ods. 3 posledná veta.
32. Proti napadnutému uzneseniu podala v zákonnom stanovenej lehote prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalobkyňa, ktorá žiada odvolací súd, aby napadnuté uznesenie zrušil. Žalobkyňa vo svojom odvolaní namietala, že uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vzhľadom na to, že predmetom konania je nárok žalobkyne na náhradu škody proti Slovenskej republike zastúpenej Národnou bankou Slovenska podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktoré sa začalo do 30. septembra 2012, a na ktoré sa s poukazom na § 18ca v spojení s § 4 ods. 4 Zákona o súdnych poplatkoch vzťahuje neobmedzené vecné oslobodenie od platenia súdneho poplatku ex lege, ktoré sa týka všetkých položiek Sadzobníka Zákona o súdnych poplatkoch. V súlade s vyššie uvedeným, má žalobkyňa za to, že uvedené vecné oslobodenie tohto konania od platenia súdneho poplatku sa vzťahuje na celé konanie a smeruje k vecnému oslobodeniu od povinnosti platenia akýchkoľvek súdnych poplatkov uvedených v sadzobníku Zákona o súdnych poplatkov účinného do 30.09.2012, teda aj od poplatku uvedeného v položke 7a. Preto súd prvej inštancie podľa žalobkyne postupoval pri vyrubovaní súdneho poplatku nesprávne, keď nezohľadnil to, že vecné oslobodenie sa vzťahuje na toto konanie ako celok, bez ohľadu na to, že kedy bolo odvolanie podané, pretože právne relevantné je to, že sa konanie začalo v čase, kedy bolo toto konanie vecne oslobodené. V tejto súvislosti poukázala žalobkyňa aj na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Co/128/2014-310 zo dňa 29.04.2014.
33. Odvolací súd preskúmal vec, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), prejednal bez nariadenia pojednávania keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.
34. Podľa § 2 ods. 4 veta prvá zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.
35. Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.
36. Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou.
37. Podľa § 6 ods. 2 veta prvá a druhá zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej.
38. Návrhy (odvolania, dovolania) sa spoplatňujú ku dňu ich podania a podľa sadzobníka súdnych poplatkov, účinného ku dňu podania žaloby.
39. Podľa položky 1 bod 3 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v platnom znení, poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej.
40. Súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Poplatky sa vyberajú aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ak je to v sadzobníku výslovne uvedené (§ 1 ods. l, 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení zmien a doplnkov; ďalej len zákon). Poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu. V odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný (§ 2 ods. 1 písm. a/, ods. 4 zákona). Poplatková povinnosť vzniká podaním žaloby, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom žalobca, odvolateľ, dovolateľ (§ 5 ods. l písm. a/ zákona). Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej (§ 6 ods. 2 veta prvá, druhá zákona). Poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti, poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom konaní alebo reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti. Ostatné poplatky sú splatné do troch dní po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa uložila povinnosť zaplatiť poplatok, alebo ktorým sa schválil zmier (§ 8 ods. l, 4 zákona). Z ustanovenia § 4 ods. l zákona bolo vypustené písm. c/ (od poplatku je oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom) s účinnosťou od 01. januára 2006 zákonom č. 621/2005 Z.z. S účinnosťou od 01. júla 2007 bolo zákonom č. 273/2007 Z.z. do § 4 ods. l zákona vsunuté písm. k/ (od poplatku je oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom), ktoré bolo (písm. k/) z ustanovenia § 4 ods. l zákona vypustené zákonom č. 286/2012 Z.z., s účinnosťou od 01. októbra 2012. Z dôvodovej správy k zákonu č. 286/2012 Z.z. vyplýva, že sa týmto opatrením reaguje na nárast právne neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. na súdoch, v ktorých sú predmetom sporu istiny v sumách nezriedka presahujúcich milióny eur bez toho, aby nároky žalobcov mali oporu v zákone. Oslobodenie od súdneho poplatku v súdnom konaní o náhradu škody má pre súdy v konečnom dôsledku za následok výrazný nárast sporovej agendy, keďže v štádiu predbežného prerokovania nároku v konaní pred ústredným orgánom štátnej správy nie je možné nárokom žiadateľov z dôvodu právnej neopodstatnenosti vyhovieť s tým, že pokiaľ sa v súdnom konaní preukáže nezákonné rozhodnutie orgánu štátu, prípadne jeho nesprávny úradný postup a štát bude zaviazaný na náhradu škody, úspešnému žalobcovi v rámci náhrady trov konania súd prizná i náhradu trov na zaplatenom súdnom poplatku. Žaloby sa budú spoplatňovať podľa položky č. l sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení zmien a doplnkov (ďalej len sadzobník) a upravuje spôsob výpočtu súdneho poplatku zo žaloby, ak nie je ustanovená osobitná sadzba. Podľa prvej vety bodu 3 poznámky k položke č. l sadzobníka poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej (v dôsledku zmeny zákona č. 71/1992 Zb. uskutočnenej zákonom č. 465/2008 Z.z. s účinnosťou od 01. januára 2009). Za podanie žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je určená osobitná sadzba, v sume 20,- eur (položka č. 7a Sadzobníka; od 01. októbra 2012). Z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012 (§ 18ca zákona).
41. V ustanovení § 1 ods. l zákona č. 71/1992 Zb. je vyjadrená ústavná zásada vyplývajúca z čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, ako správne uviedla aj žalobkyňa v podanom odvolaní. Použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku vylúčené. Poplatok za žalobu, odvolanie, dovolanie možno vyrubiť len tomu, koho zákon č. 71/1992 Zb. za poplatníka výslovne (jednoznačne) označuje, resp. komu poplatkovú
povinnosť za žalobu, odvolanie, dovolanie explicitne ukladá (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. novembra 2010, č.k. IV. ÚS 387/2010-38).
42. V posudzovanej veci sa žalobkyňa žalobou podanou na súd prvej inštancie dňa 30. decembra 2011 domáhala náhrady škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. a dňa 09. novembra 2015 podala odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 27. októbra 2015, č.k. 9C/221/2011-165.
43. Od 01. októbra 2012 súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nepožíva vecné oslobodenie od súdnych poplatkov a preto pokiaľ žalobkyňa podala žalobu pred dňom 01. októbra 2012, jeho časť, odvolacie konanie, bolo nepochybne začaté po 01. októbri 2012.
44. Z vyššie uvedeného výkladu jednoznačne vyplýva, že zákonodarca rozlišuje medzi žalobou, odvolaním, dovolaním a vysvetlil, že v prípade, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní.
45. V posudzovanej veci bolo odvolacie konanie začaté po 01. októbri 2012, a preto žalobkyni vznikla povinnosť zaplatiť poplatok za podané odvolanie podľa zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania odvolania; výška poplatku za odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie je v rovnakej sadzbe ako poplatok zo žaloby (po 01. októbri 2012), pričom za irelevantnú je potrebné považovať skutočnosť, že v sadzobníku nie je uvedená povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie vydaného v konaní o náhradu škody, náhradu nemajetkovej ujmy, podľa zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko úplne iná situácia by bola v prípade, ak by naďalej, aj po 01. októbri 2012, sa na konanie o náhradu škody, nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. vzťahovalo vecné oslobodenie od súdnych poplatkov.
46. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením rozhodol vecne a právne správne, keď odvolateľke (žalobkyni) vyrubil súdny poplatok za podané odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 27. októbra 2015, č.k. 9C/221/2011-165 s tým, že prvoinštančné uznesenie spĺňa náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 234 ods. l, § 236 ods. l Civilného sporového poriadku, a zároveň je z neho zrejmý nezameniteľný a nespochybniteľný dôvod vyrubenia súdneho poplatku, jeho výška, čas, spôsob, ako i platobné miesto pre splnenie poplatkovej povinnosti.
47. Odvolací súd v otázke vzťahu medzi právom na prístup k súdu a povinnosťou zaplatiť súdny poplatok odkazuje na právny názor Európskeho súdu pre ľudské práva vyslovený v rozsudku zo dňa 19. júna 2001, č. sťažnosti 28249/95, vo veci Kreuz proti Poľsku (odseky 59, 60), podľa ktorého Európsky súd pre ľudské práva nikdy nevylúčil možnosť, že záujmy riadneho chodu justície môžu odôvodňovať zavedenie finančného obmedzenia na prístup jednotlivca k súdu. V tej súvislosti Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že požiadavku zaplatiť súdny poplatok v súdnom konaní nemožno pokladať za obmedzenie práva strany sporu na prístup k súdu, ktoré je nezlučiteľné per se s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
48. Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov napadnuté uznesenie, ktorým bola žalobkyni uložená povinnosť zaplatiť za podané odvolanie súdny poplatok podľa § 387 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku ako vecne správne potvrdil.
49. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 421 C.s.p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 422 C.s.p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).