Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_6Co-251-2016.pdf
PDF · 119.04 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/251/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Polyákovej a sudkýň JUDr. Dagmar Podhorcovej a JUDr. Ingrid Doležajovej, v právnej veci žalobcov: 1/ T. R., nar. XX. XX. XXXX, bytom U., J. X. XX, zastúpený: JUDr. Mária Jakubíková, advokátka so sídlom Nitra, Fr. Mojtu 43, 2/ Z.. H. U., nar. XX. XX. XXXX, bytom P. XX, XXXX U. G. S., N., 3/ J. U., nar. XX. XX. XXXX, bytom F. 6, XXXX B., N., 4/ G. U., nar. XX. XX. XXXX, bytom T.-B.-E. XX, F. 1, XXXX T., N., žalobcovia v 2. - 4. rade zastúpení: JUDr. Juraj Šranko, advokát so sídlom Nitra, Mostná 29, proti žalovanej: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Trieda A. Hlinku 88, Nitra, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi Jozefovi Y. a T. Y., na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 12. apríla 2016 č. k. 25C/37/2012-667 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti trov štátu p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že do dedičstva po nebohom H. Y., nar. XX. XX. XXXX, vyhlásenom za mŕtveho dňa XX. XX. XXXX patria nehnuteľnosti vedenej na Správe katastra Q., v kat. úz. M. zapísané na LV č. XXXX ako parc. č. 2328/4 - ostatné plochy o výmer 4542 m2 a parc. č. 2337 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 2340 m2 spolu s stavbou domu súp. č. XXX v podiele 1 -ica k celku. Ďalej určil, že do dedičstva po neb. T. Y., rod. G., nar. XX. XX. XXXX, vyhlásenej za mŕtvu dňa XX. XX. XXXX patria nehnuteľnosti vedené na Správe katastra Q. v kat. úz. M. na LV č. XXXX ako parc. č. 2328/4 - ostatné plochy o výmere 4542 m2 a parc. č. 2337 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 2340 m2 spolu so stavbou domu súp. č. XXX v podiele 1-ica k celku. Vo zvyšku súd konanie zastavil a žalovanú zaviazal zaplatiť trovy štátu na účet Okresného súdu Nitra v sume 98,28 eura. O trovách konania rozhodol tak, že o nich rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobcovia sa domáhali určenia, že nehnuteľnosti zapísané tak, ako sú uvedené vo výroku rozhodnutia, patria do dedičstva po neb. H. Y. a neb. T. Y., rod. G. pre každého v podiele 1-ici. V priebehu konania zobrali návrh ohľadne parc. č. 2328/1 späť. H. Y. a T. Y. boli pôvodní pzkn. vlastníci nehnuteľností zapísaných v PK vložke č. XXX kat. úz. Q. a to parc. č. 2643 dom súp. č. XXX o výmere 381 m2 a parc. č. 2645 - záhrady o výmere 14966 m2 každý v podiele 1-ica k celku. Menovaní boli ku dňu XX. XX. XXXX vyhlásení za mŕtvych. Právni predchodcovia žalobcov sú nebohí a právne nástupníctvo žalobcov po nebohých vlastníkoch bolo riadne zdokladované. Nehnuteľnosti, ku ktorým sa domáhali určenia, že patria do dedičstva boli súčasťou nehnuteľností patriacich H. Y. a T. Y.. Konfiškačná komisia v sídle ONV v Nitre dňa 10. 07. 1946 pod poradovým č. 72/1946 a 69/1946-63 rozhodla o konfiškácii predmetných pzkn. parciel pôvodných vlastníkov zapísaných v PKV č. XXX kat. úz. Q.. Predmetné rozhodnutia neboli podpísané a opečiatkované, pričom v nich bolo rozhodované o osobách, ktoré v čase rozhodovania už neexistovali. Rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k. 25C/185/2007-138 zo dňa 20. 05. 2008 bolo právoplatne rozhodnuté, že predmetné konfiškačné rozhodnutia sú neplatné. Napriek týmto skutočnostiam pôvodné pzkn. parcely prešli do vlastníctva Československého štátu. Po vykonanom dokazovaní v časti parc. č. 2328/1 konanie zastavil podľa § 98 OSP a v ostatnej časti návrhu vyhovel. Podstatou rozhodnutia bola skutočnosť, že predmetné konfiškačné rozhodnutia súd považoval za absolútne neplatné (právoplatné rozhodnutia Okresného súdu Nitra sp. zn. 25C/185/2007). Ani priamo zo zákona nebolo možné rozhodnúť o konfiškácii predmetných nehnuteľností, keďže osoby, ktorým mali byť konfiškované, boli v čase konfiškácie mŕtve, a preto ku konfiškácii ani nemalo prísť. Tiež nespĺňali zákonné náležitosti, išlo o nulitné právne akty. Vzhľadom na to, že všetky ďalšie právne úkony, týkajúce sa prechodu správy, či vlastníctva predmetných nehnuteľnosti až na Pedagogickú fakultu nadväzovali na absolútne neplatný právny úkon, nemohli byť tiež platné. Nehnuteľnosti preto nikdy neprešli legálne do vlastníctva štátu. V danom prípade štát nehnuteľnosti nenadobudol v dobrej viere, subjekt, ktorému chýbala dobrá viera platne nenadobudol vlastníctvo k nehnuteľnostiam a nemohol ho ani ďalej previesť. Je nemožné nadobudnúť vlastníctvo od nevlastníka. Predmetné nehnuteľnosti po prídeloch sa nachádzali v pzkn. vložkách č. XXXX a XXXX kat. úz. Q.. Do konca roka 1986 boli nehnuteľnosti evidované na štátny majetok, Národný podnik Nitra - Chrenová. Hospodárskou zmluvou z januára 1987 bez súhlasu ONV prevádza OPBH Nitra na Pedagogickú fakultu. Ako predchádzajúce právne úkony po konfiškačných rozhodnutiach, aj toto rozhodnutie možno považovať za neplatné, keď štát, resp. štátne organizácie nakladajú s nehnuteľnosťou, ktorú protiprávne evidujú ako svoje vlastníctvo. Žalovaný nemohol nadobudnúť predmetné nehnuteľností ani vydržaním, keďže minimálne od roku 1994, kedy sa dozvedel o nárokoch žalobcov, nemohol byť v držbe dobromyseľný a chýbal mu nielen legálny právny titul, ale aj vydržacia doba. To, že si nárok žalobcovia uplatňovali z titulu reštitučného nároku neznamená, že nenarušili dobromyseľnosť žalovanej. Vydržanie právnickou osobou umožnil až Občiansky zákonník od 01. 01. 1992. Žalovaná si pritom nemohla započítať do vydržacej doby nehnuteľnosti, ktoré mal vo vlastníctve štát, resp. boli v správe organizácie spadajúcej pod štát, takže týmto subjektom chýbala dobrá viera a dobromyseľnosť, pričom s nehnuteľnosťami disponovali na základe absolútne neplatných právnych úkonov. Výlučne ohľadom domovej nehnuteľnosti sa súd zaoberal aj otázkou, či prišlo k vzniku novej nehnuteľnosti, teda k spracovaniu pôvodnej, na základe ktorej by výlučne k domovej nehnuteľnosti mohlo prejsť vlastníctvo na žalovanú. S poukazom na stav nehnuteľností pred rekonštrukciou a po rekonštrukcii mal súd za to, že neprišlo k spracovaniu veci, resp. vytvoreniu novej nehnuteľnosti. Poukázal pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 2Cdo/22/2005, 2Cdo/149/1996, ako aj rozsudky NS ČR sp. zn. 22Cdo/761/2001 a 28 Cdo/1325/2002. Podľa názoru súdu nedošlo k zásadnej prestavbe, na základe ktorej by nehnuteľnosť stratila svoj stavebno-technický charakter. Ohľadne domovej nehnuteľnosti boli vypracované znalecké posudky Ing. D. a Ing. J., ktoré sa zaoberali stavbou a jej rekonštrukciou. Súd vychádzal z týchto posudkov, posudzoval danú otázku podľa § 135b OZ a pre rozhodnutie bolo dostatočné konštatovanie, že nedošlo z hore uvedených dôvodov a judikatúry k vzniku novej veci, ale len k rekonštrukcii pôvodnej veci. Rekonštruovaná stavba sa sama svojou podstatou neodlišuje od pôvodnej stavby. Jediná všimnuteľná technická zmena je v nadstavbe druhého podlažia, avšak v žiadnej zložke nedošlo k zdvojnásobeniu objemu daného prvku. Preto mal za to, že po právnej stránke nešlo o zásadnú prestavbu, po ktorej by nehnuteľnosť stratila svoj pôvodný stavebno-technický charakter, a nehnuteľnosť by bolo možné vydať s poukazom aj na § 11 ods. 5 zák. č. 229/1991 Zb. O trovách štátu rozhodol podľa § 148 OSP a o trovách konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 OSP.
2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla v zákonnej lehote odvolaním žalovaná a domáhala sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na nové konanie. V dôvodoch svojho odvolania uviedla, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy a to dôkaz na vypracovanie znaleckého posudku, ktorý by bol podkladom pre posúdenie skutkového stavu pri rozhodovaní o petite žaloby. Tento posudok mal slúžiť na vysporiadanie sa súdu so zmenou domovej nehnuteľnosti - prestavbou po jej nadobudnutí žalovanou. Napriek stanovisku súdu je toho názoru, že nový znalecký posudok by aktuálne posúdil zásadnú zmenu stavby, čo by malo vplyv na rozhodovanie súdu o určení vlastníctva k domovej nehnuteľnosti. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym aktom, ktorým došlo ku konfiškácii majetku po neb. H. a T. Y. je normatívny právny akt, t. j. nariadenie č. 104/1945 Zb. Z tejto dikcie vyplýva, že následne konfiškačné rozhodnutia nemali právotvorné účinky, pretože sa v nich nerozhodovalo o právach a povinnostiach adresátov, ktorým bolo určené. Preto aj zrušenie konfiškačných rozhodnutí rozsudkom Okresného súdu Nitra sp. zn. 25C/185/2007 je pre ďalšie posúdenie právnych vzťahov irelevantné. Akceptuje, že konfiškačné rozhodnutia sú neplatné, a to od momentu nadobudnutia právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Nitra, t. j. od 18. 06. 2008. Z uvedeného vyplýva, že všetky právne úkony a rozhodnutia, ktoré urobili orgány štátnej moci do tohto obdobia sú právne nespochybniteľné. K odňatiu vlastníctva teda v žiadnom prípade nedošlo v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore so zásadou, že nikto na iného nemôže previesť viac práv, ako sám má. Žalovaná ako aj právni predchodcovia a štátne orgány, na základe ktorých bolo vlastníctvo nehnuteľnosti prevedené na štát a jeho organizácie nekonali v právnom omyle. Súd sa nevysporiadal ako s predbežnou otázkou, existenciou výmeru vydaného Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy podľa § 1 ods. 1 nariadenia č. 104/1946 Zb. SN SNR o vlastníctve pôdy č. B - 2342/48-1 zo dňa 14. 05. 1948 a následných rozhodnutí štátu, ako aj prídelovou listinou Čd 1413/57 a Čd 1137/61 a iba skonštatoval, že na základe neplatných konfiškačných rozhodnutí sú všetky následné ďalšie rozhodnutia a právne úkony neplatné. Tiež nie je opodstatnená otázka vydržania nehnuteľností žalovanou, pretože žalovaná užívala nehnuteľnosti v dobrej viere nepretržite od roku 1987 až do dňa podania žaloby a dobrá viera nemohla byť prerušená ani podaním právneho zástupcu žalobcov v roku 1994, nakoľko týmto podaním bol len uplatnený reštitučný nárok za podmienok stanovených zák. č. 229/1991. Súd sa nevysporiadal ani s obranou žalovanej, že k nadobudnutiu jej vlastníctva mohlo dôjsť aj spracovaním v zmysle § 135b ods. 1 OZ. Odvolával sa na znalecké posudky, ktoré však boli spracované k reštitučnému konaniu, mohli slúžiť len ako podporná dokumentácia, nemohli objasniť skutkový stav pre súdne konanie.
3. K odvolaniu sa vyjadril žalobca v l. rade, ktorý navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vence správny potvrdiť. Vo vyjadrení uviedol, že čo sa týka neúplného zistenia skutkového stavu, má za to, že znalecké posudky boli dostatočným podkladom pre rozhodnutie súdu prvej inštancie na zodpovedanie otázky, či bola alebo nebola domová nehnuteľnosť prestavaná do takej miery, aby to zakladalo nárok žalovanej domáhať sa vlastníctva k tejto nehnuteľnosti titulom spracovania. Otázka spracovania cudzej veci je otázkou právnou, súd mal k dispozícii dva znalecké posudky, ktoré riešili technický stav a prestavbu domovej nehnuteľnosti, a preto by bolo nehospodárne prizývať do konania ďalšieho znalca. Obidva znalecké posudky boli vypracované až v čase, keď žalovaná vedela o uplatnenom reštitučnom nároku, a preto akákoľvek rekonštrukcia nehnuteľnosti zo strany žalovanej by nemohla byť posudzovaná ako dobromyseľné spracovanie cudzej veci. Preto súd správne rozhodol, ak návrh žalovanej na dokazovanie zamietol. Čo sa týka právneho posúdenia veci, dáva do pozornosti ust. § 6 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb. (ďalej len Zákon o pôde) a to stanovisko Najvyššieho súdu SR sp. zn. R 45/98 a tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 2Sžo 211/2010, z ktorých jednoznačne vyplýva možnosť aplikovať ustanovenia Zákona o pôde aj na nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát už pred 28. 02. 1948 podľa osobitných predpisov z roku 1945, najmä s poukazom na nariadenie SNR č. 104/1945 Zb. ako aj Dekrét prezidenta republiky č. 108/1945 Zb. Súd prvej inštancie v súlade s účelom a zmyslom reštitučných zákonov, ktoré síce majú vo vzťahu k Občianskemu zákonníku povahu „lex specialis“, ale nevylučujú možnosť domáhať sa ochrany vlastníckeho práva podľa ustanovení Občianskeho zákonníka žalobou na určenie vlastníctva. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že k zabratiu majetku ich právnych predchodcov Československým štátom došlo bez právneho dôvodu, keďže konfiškačné rozhodnutia možno považovať za nulítné akty vydané v rozpore s vtedy platnou úpravou. Nemožno sa stotožniť s argumentáciu žalovanej, že konfiškačné rozhodnutia a všetky právne úkony a rozhodnutia, ktoré urobili orgány štátnej moci sú právne nespochybniteľné až do 18. 06. 2008, keďže dovtedy štát a jeho orgány nekonali v právnom omyle. Táto argumentácia je v súvislosti s reštitučným zákonodarstvom irelevantná, keďže sa ňou úplne popiera účel Zákona o pôde a snaha zákonodarcu reštitučnými predpismi uľahčiť oprávneným osobám navrátenie ich vlastníckeho práva a odškodnenie napáchaných majetkových krívd. Ak by sa prijal záver, že sporné nehnuteľností zabral Československý štát bez právneho dôvodu, nemohla žalovaná a jej právni predchodcovia nadobudnúť vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, keďže ich právni predchodcovia vlastníctvo nikdy nestratili. Čo sa týka otázky posúdenia vydržania nehnuteľnosti zo strany žalovanej, poukázal na právnu úpravu vydržania účinnú v roku 1987, nakoľko od tohto roku žalovaná odvíja začiatok svojej držby. Od roku 1991 žalovaná mala vedomosť o uplatnenom reštitučnom nároku, preto nespĺňala základnú požiadavku pre vydržanie vlastníckeho práva, ktorou je dobromyseľnosť pri vstupe do držby ako aj počas celej 10- ročnej vydržacej doby.
4. K odvolaniu sa vyjadrili aj žalobcovia v 2. - 4. rade, ktorí navrhli rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Vo svojom vyjadrení uviedli, že súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam, a tieto aj po právnej stránke správne posúdil. Čo sa týka námietky žalovanej ohľadne nevykonania znaleckého dokazovania, stotožňujú sa so závermi konajúceho súdu v tom smere, že vykonanie tohto dôkazu by bolo nehospodárne. Vzhľadom na skutočnosť, že stav domovej nehnuteľnosti nebol od času vypracovania znaleckých posudkov predmetom žiadnej výraznej zmeny, racionálne odôvodnenie vykonania navrhovaného dôkazu by absentovalo. Čo sa týka nesprávneho právneho posúdenia veci uviedli, že žalovaná vychádza z predpokladu, že právnym aktom, ktorým došlo ku konfiškácii majetku po právnych predchodcoch žalovaných je nariadenie č. 104/1945 Zb. Tento predpoklad považujú za nesprávny. Predmetné nariadenie predstavovalo len základný právny rámec, v zmysle ktorého mali vtedajšie orgány postupovať pri vydávaní jednotlivých konfiškačných rozhodnutí. Preto konfiškačné rozhodnutia treba považovať za tie právne akty, ktorými bolo predmetné nariadenie aj aplikované a na základe ktorých vznikali, resp. zanikali práva účastníkov konania. Je nesporné, že konfiškačné rozhodnutia boli určené za neplatné rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 18. 06. 2008. Pri posudzovaní právnych účinkov je však potrebné vziať do úvahy nielen rozhodnutie súdu z roku 2008, ale i nedostatky konfiškačných rozhodnutí, ktorých charakter tieto rozhodnutia diskvalifikuje v takom rozsahu, že je na ne potrebné hľadieť ako na nulitné právne akty. Vady konfiškačných rozhodnutí spočívali v absencii dátumu, odtlačky pečiatky príslušného orgánu, či podpisu poverených osôb, a preto ani v dobe ich vydania nemohli byť považované za právne perfektné a majúce akékoľvek právne účinky. Konfiškačné rozhodnutia ako nulitné právne akty nemohli založiť žiadne práva a nevyvolávali žiadne účinky už momentom ich vydania. Nie je preto možné stotožniť sa s právnym názorom žalovanej v tom smere, že až vydanie rozhodnutí do roku 2008 o ich neplatnosti je potrebné na konfiškačné rozhodnutia nazerať ako na právne akty vyvolávajúce nimi sledované účinky. Pokiaľ právni predchodcovia nestratili vlastnícke právo na základe konfiškačných rozhodnutí, nemohli ho stratiť ani na základe žiadnych následných právnych úkonov, aktov, či rozhodnutí štátu alebo orgánov konajúcich v jeho mene. Aj v prípade, ak by o neplatnosti konfiškačných rozhodnutí nebolo v minulosti právoplatne rozhodnuté, súd by musel v rámci právneho posúdenia veci si otázku právnej účinnosti konfiškačných rozhodnutí vyriešiť ako otázku predbežnú. K námietke vydržania nehnuteľností žalovanou je potrebné uviesť, že subjektom vydržania sa právnické osoby stali až nadobudnutím účinnosti zák. č. 509/1991 Zb. Žalovaná a jej právny predchodcovia teda nemohli byť dobromyseľní vo svojej držbe, nakoľko ich vlastnícke právo bolo spochybnené pred uplynutím doby vydržania.
5. Prijatím zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) s účinnosťou od 01. 07. 2016 došlo k zrušeniu zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (§ 473 CSP). Podľa prechodného ust. § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Znamená to, že nová právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem, a teda sa použije na všetky konania a to i na konania začaté predo dňom účinnosti Civilného sporového poriadku s výnimkami z tohto základného pravidla ustanovenými v § 470 ods. 2 CSP.
6. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote (§ 362 CSP) a že spĺňa náležitosti § 365 a nasl. CSP, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti ako aj v časti trov štátu je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.
7. Podľa § 137 písm. c/ CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.
8. Žaloba o určenie práva (a takou je aj žaloba o určenie vlastníckeho práva podľa § 126 OZ v spojení s ust. § 137 CSP) bola a je nástrojom ochrany subjektívneho práva pred neoprávnenými zásahmi. Ide o žalobu svojou povahou preventívnu, ktorej účelom je predísť stavu neistoty ohľadne určitého práva alebo jeho výkonu a jej význam je rýdzo praktický - nastoliť istotu v ohrozených právnych vzťahoch, pričom je treba viac ako u žalôb na plnenie dbať, aby nedošlo k jej zneužitiu. Vyžaduje sa istá kvalita tejto žaloby, spočívajúca v tom, že musí byť daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Ak totiž už bolo právo porušené, nemá preventívna ochrana postavenia žalobcu žiaden zmysel, lebo jej prostredníctvom už v zásade nemožno spory, ktoré by mohli v budúcnosti vzniknúť, alebo ktorý vznik už bezprostredne hrozí, obrátiť. O naliehavý právny záujem môže ísť zásadne len vtedy, ak by bez súdom vysloveného určenia bolo buď ohrozené právo žalobcu, alebo by sa jeho právne postavenie stalo neistým, čo znamená, že buď musí ísť u žalobcu o právny vzťah (právo už existujúce) alebo o takú jeho procesnú, prípadne hmotnoprávnu situáciu, v ktorej by objektívne už v existujúcom právnom vzťahu mohol byť ohrozený, prípadne pre svoje neisté postavenie by mohol byť vystavený konkrétnej ujme.
9. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že i napriek tomu, že si žalobcovia uplatnili svoj nárok v rámci reštitučného konania, nič nebráni tomu, aby svoj nárok opierali aj o všeobecné predpisy občianskeho práva. Odvolací súd sa s takýmto právny posúdením plne stotožňuje a ako na vecne správne poukazuje. V tejto súvislosti naviac odvolací súd dodáva, že záver o nemožnosti domáhať sa ochrany vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov a to ani formou určenia vlastníckeho práva je podmienená možnosťou domáhať sa ochrany postupom podľa reštitučného predpisu ako špeciálneho, teda danosťou reštitučného nároku v zmysle možností úspešne žiadať o vydanie veci podľa reštitučného predpisu. Preto pokiaľ táto podmienka splnená nie je, zastáva odvolací súd názor, že je zachovaná možnosť domáhať sa ochrany vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov a to aj žalobou o určenie vlastníckeho práva. Určovacou žalobou sa v takomto prípade neobchádza zmysel a účel reštitučného zákonodarstva (reštitučné predpisy a všeobecné predpisy si za tejto situácie nekonkurujú), preto ju ako prostriedok ochrany práva nemožno vylúčiť. V prípade okupácie veci štátom, ak nie je daná možnosť domáhať sa vydania veci podľa reštitučných predpisov (napr. preto, že vlastník nespĺňal podmienky oprávnenej osoby) je určovacia žaloba jedinou možnosťou reálnej ochrany vlastníckeho práva a to i v danom prípade, keď v danej veci boli vydané viaceré rozhodnutia Okresného úradu v Nitre, ktorými bolo priznané vlastníckeho právo v zmysle § 6 ods. 1 písm. p/ zák. č. 229/1991 Zb., ktoré napokon boli vždy na základe podaného opravného prostriedku zrušené a to naposledy rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 09. 03. 2015 č. k. 23Sp/128/2014-26 a vec doposiaľ nie je právoplatne skončená, naopak toto konanie bolo prerušené až do právoplatného skončenia konania vo veci o určenie vlastníckeho práva (Rozhodnutie OPÚ v Nitre zo dňa 06. 03. 2012 č. 2012/00584-459/92-R). Reštitučné predpisy neboli vydané za tým účelom, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto, ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku domáhala žalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva (napr. určovacou žalobou).
10. Po vyriešení otázky naliehavého právneho záujmu odvolací súd pristúpil k vecnému prejednaniu sporu, pričom v zmysle ust. § 379 CSP je odvolací súd rozsahom odvolania viazaný, a taktiež je viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP). Žalovaná vo svojom odvolaní namietala, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav veci. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že v zmysle ust. § 383 CSP je odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav veci a nevykonanie znaleckého dokazovania tak ako navrhovala žalovaná nepovažoval za takú vadu, z ktorej by bolo možné ustálil nedostatočné zistenie a nesprávne zistenie skutkového stavu. Odvolací súd zastáva zhodne názor so súdom prvej inštancie, že znalecké posudky, ktoré boli v konaní vypracované v rámci reštitučných požiadaviek žalobcov boli dostatočným podkladom pre rozhodnutie súdu prvej inštancie na zodpovedanie otázky, či bola alebo nebola domová nehnuteľnosť prestavaná do takej miery, aby to ukladalo nárok žalovanej domáhať sa vlastníctva k tejto nehnuteľnosti titulom spracovania. Obidva tieto znalecké posudky boli vypracované už v čase, keď žalovaná vedela o uplatnenom reštitučnom nároku a stav domovej nehnuteľnosti od času vypracovania znaleckých posudkov nebol predmetom žiadnej výraznej zmeny. Preto vykonanie ďalšieho znaleckého dokazovania by bolo nehospodárne a neracionálne. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd stotožnil so zisteným skutkovým stavom súdu prvej inštancie.
11. V ďalšom žalovaná namietala, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu síce správne určenú nesprávne vyložil a prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutočností, že konfiškačné rozhodnutia č. 72/1946 a č. 69/1963 vydané konfiškačnou komisiou v sídle Okresného národného výboru v Nitre dňa 10. 07. 1946 sú neplatné. Poukázal pritom na právoplatné rozhodnutie Okresného súdu Nitra sp. zn. 25C/185/2007, t. j. rozsudok zo dňa 20. 05. 2008, právoplatný dňa 18. 06. 2008, ktorým bolo určené, že uvedené konfiškačné rozhodnutia sú neplatné. Odvolací súd sa s takýmto právnym posúdením súdu prvej inštancie stotožňuje, keď súd prvej inštancie musel vychádzať z uvedených rozhodnutí a v zmysle ust. § 193 CSP je ním viazaný. I v prípade, ak by nebolo vo veci právoplatne rozhodnuté o určení neplatnosti konfiškačných rozhodnutí, súd by si otázku platnosti prípadne otázku, či išlo o nulitné právne akty musel v tomto konaní riešiť ako prejudiciálnu otázku. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že všeobecné súdy sú oprávnené skúmať, či správny akt je vôbec správnym aktom, či nejde o akt ničotný, či nadobudol právoplatnosť a či je vykonateľný. V rámci súdneho prieskumu správneho aktu potom platí, že ak sa nekonalo so skutočným vlastníkom a nebolo mu ani doručené rozhodnutie o vyvlastnení, toto rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť, v dôsledku čoho nemohlo dôjsť v právnom slova zmysle ani k vyvlastneniu nehnuteľností. Inými slovami povedané, vlastník nemohol stratiť vlastníctvo veci na základe rozhodnutia vydaného v konaní, ktorého účastníkom nebol. V danom prípade právni predchodcovia žalobcov neboli účastníkmi vyvlastňovacieho konania, keďže v tom čase nežili, boli vyhlásení za mŕtvych ku dňu 09. 05. 1945. Žalovaná namietala, že považuje konfiškačné rozhodnutia za neplatné, avšak až od momentu nadobudnutia právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Nitra, t. j. od 18. 06. 2008. S takouto námietkou sa odvolací súd nestotožňuje. K uvedenému je potrebné uviesť, že pokiaľ ide o nulitný právny akt, ako to bolo v danom prípade, nastáva situácia, akoby uvedené rozhodnutie vôbec nebolo vydané, čiže spôsobuje jeho neplatnosť od počiatku. Uvedenými rozhodnutiami správneho orgánu došlo k odňatiu vlastníckeho práva pôvodných vlastníkov, ktorí v tom čase už neboli (ani nemohli byť pre stratu právnej subjektivity) vlastníkmi pozemku. Za tejto situácie rozhodnutie o vyvlastnení smerovalo síce k autoritatívnemu odňatiu vlastníckeho práva k pozemku, ktorý je predmetom sporu, avšak takéto rozhodnutie nemohlo mať právne účinky, ktoré sa s vyvlastnením spájajú, t. j. prechod vlastníctva skutočného vlastníka vyvlastňovacej veci na štát. Nebolo potom potrebné ani sa zaoberať ďalšími aktmi následne vydanými a to výmerami, ktoré boli vydané Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy podľa § 1 ods. 1 nariadenia č. 104/1945 Zb. SNR o vlastníctve pôdy č. D-2342/48-1 zo dňa 14. 05. 1948 a následných rozhodnutí štátu ako aj prídelovou listinou Čd 1413/57 a Čd 1137/61, pretože všetky tieto následné právne akty vzhľadom na nulitnosť rozhodnutia nemohli byť považované za platné. Odvolací súd sa stotožňuje i s posúdenou otázkou vydržania žalovanej, keď súd prvej inštancie skonštatoval, že žalovaná nemohla nadobudnúť predmetné nehnuteľnosti ani vydržaním. I keď sa žalovaná o uplatnenom práve dozvedela minimálne od roku 1994 v rámci reštitučných nárokov, od uvedeného obdobia nemohla byť v držbe dobromyseľná a neznamená to, že keď si žalobcovia uplatňovali nárok z titulu reštitučného nároku, že by tým nenarušili jej dobromyseľnosť. Keďže sa domáhali vrátenia nehnuteľností, zakladá to logický dôvod pre spochybnenie oprávnenej držby k nehnuteľnosti, ako aj dobrej viery držiteľa. V ostatnej časti odvolací súd odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, s ktorým sa plne stotožňuje.
12. V závere sa súd prvej inštancie zaoberal aj otázkou, či prišlo k vzniku novej nehnuteľnosti spracovaním pôvodnej, na základe ktorej by výlučne k domovej nehnuteľnosti mohlo prejsť vlastníctvo na žalovanú. Vychádzal zo skutkového stavu, že neprišlo k spracovaniu veci, resp. vytvoreniu novej nehnuteľnosti a odvolací súd sa s takýmto právnym posúdením súdu prvej inštancie stotožňuje. Ustanovenie § 135b OZ výslovne rieši prípady, keď sa s cudzej veci, prípadne viacerých cudzích vecí spracovaním vyhotoví nová vec. Predmetom spracovania môže byť aj nehnuteľnosť; ust. § 135b OZ to nevylučuje. Nadobudnutie vlastníckeho práva spracovaním cudzej nehnuteľnej veci ale zrejme môže mať prakticky význam iba v prípadoch, keď sa rekonštrukciou stavby vykonajú také zmeny jej základných stavebných prvkov, že nepochybne ide o vytvorenie novej veci (stavby). Nadobudnutie vlastníctva k „spracovanej stavbe“ je možné len pokiaľ pôvodná stavba zanikla, pričom za zánik stavby v zmysle práva treba považovať takú deštrukciu pôvodnej stavby, po ktorej prestalo byť poznateľné dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia (porovnaj napr. R 29/1999). V prípade stavieb treba prihliadať na to, či spracovaním stavby vznikne celkom nová stavba, odlišná od pôvodnej (napr. zbúraním pôvodnej stavby a postavenie novej stavby hoci na základoch pôvodnej stavby) alebo ide len o opravu stavby. Oprava sa ani v prípade stavieb nepovažuje za spracovanie. O spracovanie cudzej nehnuteľnosti nejde ani vtedy, ak sa nové stavebné prvky stanú iba súčasťou pôvodnej stavby. Vlastníkom týchto súčastí sa stáva doterajší vlastník stavby. Súd prvej inštancie správne vychádzal zo znaleckých posudkov Ing. D. a Ing. J. a taktiež správne konštatoval, že Ing. D. sa nemal vyjadrovať k právnym záverom. Pre rozhodnutie bolo dostačujúce konštatovanie, že nedošlo k vzniku novej veci, ale len k rekonštrukcii pôvodnej veci. V prípade, ak ide o prestavbu pôvodnej stavby, čo je i v danom prípade, je potrebné pri posudzovaní vlastníckeho vzťahu k takej nehnuteľnosti vychádzať z toho, že to čo prirástlo k pôvodnej stavbe patrí vlastníkovi tejto pôvodnej stavby. Pokiaľ ide o dom, jeho súčasťou je všetko, čo je s ním neoddeliteľne spojené (bez toho, aby pri oddelení súčasti veci došlo k znehodnoteniu hlavnej veci) a to bez ohľadu, kto takú zmenu stavby vykonal alebo na ňu vynaložil svoje prostriedky. Práve spojenie súčasti s hlavnou vecou vyvoláva hmotnoprávne dôsledky v tom, že vlastník hlavnej veci (aj bez svojej zásluhy) sa stáva vlastníkom toho, čo k nej pribudlo. Dom aj vo svojej zmenenej podobe zostáva vo výlučnom vlastníctve pôvodného vlastníka a ten kto je investor určitého prírastku môže od vlastníka požadovať úhradu účelne vynaložených prostriedkov podľa zásad o bezdôvodnom obohatení. Keďže v danom prípade neprišlo k zásadnej zmene prvého nadzemného podlažia, ktorého obrysy sa nezmenili, je irelevantné, že prišlo k nadstavbe ďalšieho nadzemného podlažia. Rekonštruovaná stavba sa svojou podstatou neodlišuje od pôvodnej stavby, pretože i naďalej slúži na ubytovanie.
13. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým bolo návrhu vyhovené, ako aj v časti náhrady trov štátu ako vecne správny v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil, keďže rozhodnutie je správne i v časti o povinnosti žalovanej zaplatiť trovy štátu. V ostatnom odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie s ktorými sa plne stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP).
14. O náhrade trov odvolacieho konania nerozhodoval, keďže súd prvej inštancie si vymienil, že o trovách rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Pri rozhodovaní o trovách prvoinštančného konania rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP).
Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).