Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 11 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (26)Rozsudok_6Co-176-2016.pdf
PDF · 107.62 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/176/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Polyákovej a sudkýň JUDr. Dagmar Podhorcovej a JUDr. Ingrid Doležajovej, v právnej veci žalobkyne: R. R., bytom R., G. Y. XXXX/X, zastúpená: Dávid Štefanka, advokát so sídlom Bratislava, Kutlíkova 17, proti žalovaným: 1/ J. Y., bytom O. XXX, zastúpený: JUDr. Ľudovít Štanglovič, advokát so sídlom Šaľa, Jarmočná 2264/3 a KOOPERATIVA poisťovňa, a.s., Viena Insurance Group, so sídlom Bratislava, Štefanovičova 4, IČO: 00 585 441, zastúpená: JUDr. Felix Neupauer, advokátom so sídlom Bratislava, Dvořákovo nábrežie 8/A, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovaného v 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 9. decembra 2015 č. k. 17C/22/2015-203 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Nitra zo dňa 23. marca 2016 č. k. 17C/22/2015-253 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaných v l. a 2. rade zaplatiť žalobkyni z titulu nemajetkovej ujmy 20.000 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého zo žalovaných. Opravným uznesením opravil výrokovú časť rozsudku tak, že žalovaní v l. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni z titulu nemajetkovej ujmy sumu vo výške 20.000 eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého zo žalovaných. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyňa sa domáhala zaplatenia žalovanej sumy ako náhrady nemajetkovej ujmy z titulu zásahu do jej osobnostných práv z dôvodu, že žalovaný v l. rade dňa 04. 01. 2013 okolo 21.20 hod. v Obci Y. na rovnom úseku cesty 1/62 v smere od R. viedol osobné motorové vozidlo zn. Y. D. s U.: X. XXX D. rýchlosťou najmenej 91,5 km/hod. V tom čase sa na vozovku z miesta označenom vodorovným dopravným značením ako zastávka autobusu vošiel vodič neb. H. F. s osobným motorovým vozidlom zn. K. H. U.: D. XXX L. a chcel sa otočiť smerom na R., zastal pri stredovej čiare, znovu sa pohol, na čo žalovaný v 1. rade reagoval tak, že prešiel do protismerného jazdného pruhu a začal na svojom aute brzdiť a došlo k narazeniu vozidla jeho prednou časťou do bočnej ľavej strany osobného motorového vozidla zn. K. H.. Pri tejto zrážke H. F. (syn žalobkyne) utrpel združené poranenia tela s poranením hlavy a trupu, ktorým dňa 05. 01. 2013 podľahol. Vzhľadom na to, že žalovaný v 1. rade zapríčinil dopravnú nehodu, pri ktorej prišiel o život syn žalobkyne, ako vodič motorového vozidla nesie zodpovednosť za škodu podľa §420 ods. 1 OZ. Čo sa týka námietok pasívnej legitimácie žalovaného v 2. rade, súd poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, rozsudok zo dňa 24. 10. 2013 vo veci C-22/12, vo veci S/WS, kde podľa záveru Súdneho dvora článok 3 ods. 1 Smernice Rady 72/166/EHS z 24. 04. 1972, článok 1 ods. 1 a 2 druhej Smernice Rady 84/5/EHS z 30. 12. 1983 a článok prvý ods. tretej Smernice Rady 90/232/EHS zo 14. 05. 1990 sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej
nehode, ak jej na náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Vychádzajúc zo znenia § 4 ods. 1, 2 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z. z. je zrejmé, že poistné krytie zahŕňa jednak škodu na zdraví a náklady pri usmrtení. Citovaný právny predpis výslovne nevylučuje náhradu nemajetkovej ujmy, keď v tejto súvislosti je potrebné vychádzať z extenzívneho výkladu pojmu škoda, ktorý v sebe nepochybne zahŕňa aj ujmu, keď pod pojem ujma na zdraví patrí akákoľvek ujma, aj nemajetková, spôsobená blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode. Skonštatoval, že ak vnútroštátne právo umožňuje rodinným príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy, náhrada tejto ujmy musí byť krytá povinným poistením motorového vozidla. Účastníkom tohto poistného vzťahu je nepochybne žalovaný v 2. rade a z toho vyplýva aj dôvodnosť jeho pasívnej legitimácie v tomto konaní. Na základe takto vykonaného dokazovania mal za preukázané, že návrh žalobkyne bol podaný dôvodne, nakoľko žalobkyňa so svojim synom viedla spoločnú domácnosť, pomáhal je finančne, po smrti jej manžela jej bol veľkou oporou a protiprávnym konaním žalovaného v l. rade došlo k zásahu do jej súkromia, do jej osobnostných práv, nakoľko navždy stratila možnosť viesť súkromný a rodinný život zo svojim synom. Pri výške nemajetkovej ujmy u žalobkyne v zmysle § 13 ods. 2 OZ prihliadol na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo a dospel k záveru, že výška finančného odškodnenia vo výške 20.000 eur je primeraná. Správaním sa žalovaného v l. rade došlo k neodčiniteľnej ujme a deštrukcii rodinných a vôbec interpersonálnych vzťahov a náhrada takejto imateriálnej ujmy v peniazoch nie je náhradou za život, ale slúži len na zmiernenie následkov vzniknutej ujmy, pričom je nepochybné, že žiadna ujma priznaná súdom nie je dostatočná a vzhľadom na spôsobenú ujmu ani na to, aby nahradila život človeka. Čo sa týkalo námietky žalovaného v 2. rade, že by mal súd prihliadnuť na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, keď v súdom spise bolo uvedené, že nebohý v čase smrti bol pod vplyvom alkoholu. V tejto súvislosti uviedol, že zo znaleckého posudku vykonaného v rámci šetrenia trestného konania bolo konštatované, že technickou príčinou vzniku predmetnej dopravnej nehody bola nesprávna technika jazdy vodiča vozidla Y. D., pričom nesprávna techniky jazdy tohto vodiča spočívala v prekročení maximálnej povolenej rýchlosti na danom úseku vozovky, a preto na návrh žalovaného v 2. rade ohľadne posúdenia uplatnenej výšky nemajetkovej ujmy neprihliadol. V závere uviedol, že nebolo možné opomenúť skutočnosť, že neoprávneným zásahom došlo nielen k strate života, ale aj k zásahu do rodinných a vôbec interpersonálnych vzťahov a k ničím nenahraditeľnému zásahu do väzieb, ktoré majú rodičia so svojimi deťmi a naopak. O trovách konania rozhodol tak, že o trovách rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej v zmysle § 151 ods. 3 OSP.
2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalovaný v 2. rade a domáhal sa jeho zmeny tak, že návrh žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanému v 2. rade bude v celom rozsahu zamietnutý. V dôvodoch svojho odvolania uviedol, že odvolanie podáva v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a/, c/, d/ a f/ OSP. V dôvodoch svojho odvolania uviedol, že rozhodnutie neobsahuje konkrétne dôvody, ktorý súd k prípadnej aplikácii viedli a ani úvahy, akými sa pritom riadil. Konajúci súd teda jasne a zrozumiteľne nevysvetlil svoj myšlienkový postup, na základe ktorého dospel k záveru, že žalovaný v 2. rade je nositeľnom hmotnoprávnej povinností v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy. Stále zastáva názor, že Kooperatíva poisťovňa a.s., Vienna Insurance Group nie je v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy pasívne legitimovaná. Poukázal, že podľa názoru žalovaného v 2. rade, ani z jednej zo smerníc EÚ nemožno vyvodiť, že by sa poistné krytie poskytované zo strany žalovaného v 2. rade ako poisťovateľa, na základe uzatvorenej poistnej zmluvy, predmetom ktorej je povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla malo vzťahovať aj na nároky z ochrany osobnosti. V tejto súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia tak krajských súdov ako aj Najvyššieho súdu SR. Priama aplikácia smerníc EÚ prichádza do úvahy len v sporoch, kde je žalovaným členský štát. Smernice EÚ by z uvedených dôvodov bolo v rozsahu uplatnenom žalobcami voči žalovanému v 2. rade len ak by Zákon o povinnom zmluvnom poistení vo svojich ustanoveniach takýto rozsah poistného krytia stanovil. Súd členského štátu môže prostredníctvom eurokonformnej interpretácie vyplniť medzery vnútroštátneho právneho predpisu samotnými ustanoveniami smernice, nemôže však smernice EÚ vykladať v rozpore s vnútroštátnym právom. Existujúca vnútroštátna právna úprava neumožňuje subsumovať pod § 4 ods. 2 písm. a/ Zákona o PZP aj nároky v zmysle ust. § 13 OZ, keďže zákonodarca rozsah poistného krytia v § 4 resp. v 5 svojho Zákona o PZP nerozšíril o nároky uplatniteľné pozostalými postupom podľa § 13 OZ. Žalovaný v 2. rade preto opätovne zdôrazňuje, že prípadné uplatnenie eurokonformného výkladu § 4 ods. 2 Zákona o PZP v smere, že pod náhradu škody podľa § 4 ods. 2 Zákona o PZP je možné subsumovať aj prípadné nároky z titulu ochrany osobnosti vedie k výkladu contra legem, ktorú možnosť uplatnenia vylučuje aj samotné komunitárne právo. Nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie v tom, že Kooperatíva poisťovňa a.s., Vienna
Insurance Group je v konaní, pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy pasívne legitimovaná. Povinnosť poskytnúť zadosťučinenie podľa § 13 OZ je subjektívne spätá s tým, kto sa zásahu do týchto práv iného dopustil. Jedná sa preto výlučne o osobnú povinnosť tohto subjektu, ktorá neprechádza na ďalšiu osobu. Občiansky zákonník nemá ani ustanovenie, ktoré by umožňovalo prípadný prechod tejto povinnosti na ďalšiu osobu ako osobu z tohto hmotnoprávneho vzťahu povinnú. Z uvedených úvah vyplýva, že v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do osobnostných práv je v zmysle § 11 a nasl. OZ nositeľom hmotnoprávnej povinnosti ten subjekt, ktorý neoprávnený zásah do osobnostných práv spôsobil. Čo sa týka osobného oslobodenia žalobkyne od súdnych poplatkov uviedol, že súd sa vôbec nezaoberal argumentom žalovaného v 2. rade týkajúceho sa osobného oslobodenia od súdnych poplatkov v prejednávanom prípade. V danom prípade je toho názoru, že povinnosť uhradiť súdny poplatok za podaný návrh na náhradu nemajetkovej ujmy je prostriedkom pre zamedzenie „ulietavania“ uplatnených nárokov do niekoľko miliónových výšok. Je tiež toho názoru, že v predmetnom konaní súd neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy. Týmto konaním súdu bola v konaní porušená „zásada rovnosti zbraní“ vyplývajúca spočívajúca v rovnakom postavení účastníkov súdneho konania. Úlohou konajúceho súdu bolo objektívne posúdiť okolnosti prípadu a zabezpečiť rovnaké možnosti na uplatnenie práv účastníkov konania. K otázke výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy uviedol toľko, že v prípade smrti príbuzného v dôsledku spáchania trestného činu s poukazom na ust. § 13 ods. 1 OZ je jediným možným nástrojom odstránenia tohto zákona primerané zadosťučinenie, ktorého je prejavom v tomto konkrétnom prípade bolo postihnutie vinníka nehody odsúdením v trestnom konaní. Poisťovňa ako subjekt, ktorý do práv žalobkyne nezasiahol, nie je schopný žalobkyni poskytnúť morálne zadosťučinenie, to znamená, nie je schopná sa ospravedlniť za konanie svojho klienta, nakoľko tento zásah nespôsobila, ani ho nijakým spôsobom nevedela ovplyvniť, a preto nemôže byť pasívne legitimovaná v danom spore. Naviac, z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, ako súd zohľadnil skutočnosť, že žalovaný v 1. rade nespôsobil dopravnú nehodu úmyselne, nakoľko priznal žalobkyni sumu korešpondujúcu so žalobným návrhom, t. j. 20.000 eur. Je toho názoru, že v danom prípade je nevyhnutné, aby konajúci súd pri určení výšky nemajetkovej ujmy prihliadol na všetky skutočnosti, a to aj na skutočnosť, že nebohý bol v čase dopravnej nehody pod vplyvnom alkoholu v krvi, čo nie je možné pri posudzovaní všetkých okolností prípadu ignorovať. V závere uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že v danom prípade ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významného žiadal, aby súd v prípade, že potvrdí rozhodnutie okresného súdu, vo svojom rozsudku pripustil možnosť podania dovolania.
3. V doplnení svojho odvolania podaného prostredníctvom právneho zástupcu zo dňa 16. 08. 2016 uviedol, že na svoju podporu poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. 03. 2016 sp. zn. 3Cdo/301/2012 v obdobnej záležitosti. V tomto rozhodnutí Najvyšší súd SR podal výklad ust. § 4 zák. č. 381/2001 Z. z., z ktorého vyplýva, že v predmetnej zmluve poistenie kryje nároky explicitne uvedené v citovanom ust. § 4 zák. č. 381/2001 Z. z. z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, nie však iné prípadné nároky vzniknuté z iného titulu. Posudzoval otázku pasívnej legitimácie žalovanej poisťovne v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých po obetiach dopravnej nehody so záverom, že pasívna legitimácia poisťovne v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 381/2001 Z. z. nie je daná. Nevzhliadol dôvod na odlišný výklad § 4 ods. 2 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z. z. ani po rozhodnutí ESD rozsudkom C-22/12 vo veci F. P. proti K. J. a L. P.. Dovolací súd dospel k záveru, že priamy účinok (článok 1 ods. 1 druhej smernice, resp. článok 3 štvrtý pododsek) Smernice č. 2009/103/EHS o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, ktorá nahradila prvú smernicu, druhú smernicu a tretiu smernicu, je vylúčený.
4. K odvolaniu sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Vo vyjadrení uviedla, že rozsudok Okresného súdu Nitra je riadne odôvodnený po právnej a aj vecne stránke správny. Poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 21Co/60/2015, podľa ktorého usmrtenie človeka je vážnym zásahom do súkromia a duševného zdravia blízkych osôb a zakladá právo na náhradu škody na zdraví vo všetkých jej formách, vrátane nemajetkovej ujmy s priamym nárokom proti poisťovni. Spornou právnou otázkou zostáva medzi súdmi Slovenskej republiky otázka, či si Slovenská republika svoju povinnosť transformovať Európsku smernicu splnila. Ak je pravdou, že poisťovňa nemá zákonnú povinnosť kryť náhradu nemajetkovej ujmy, potom si Slovenská republika svoju transpozičnú povinnosť nesplnila a vystavila sa tak žalobám osôb, ktorým súdy uložili povinnosť nahradiť nemajetkovú ujmu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Z hľadiska gramatického výkladu je potrebné považovať za dôležité, že ust. § 4 ods. 2 písm. a/ zák. č.
381/2001 Z. z. upravuje škodu na zdraví vo všetkých jej zložkách. Pod škodou na zdraví treba zaradiť všetky jej zložky tak v rovine majetkovej ako aj nemajetkovej. Zákonodarca nevylúčil pri škode na zdraví napr. nemajetkové bolestné, či sťaženie spoločenského uplatnenia a niet pochybnosti, že sú poistne kryté. Niet dôvod na odlišný názor ani pri nemajetkovej škode na zdraví s následkom smrti, ktorá dopadla najmä na pozostalé blízke osoby.
5. Prijatím zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP) s účinnosťou od 01. 07. 2016 došlo k zrušeniu zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (§ 473 CSP). Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Znamená to, že nová právna úprava dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem a teda sa použije na všetky konania a to i na konania začaté predo dňom účinnosti Civilného sporového poriadku s výnimkami tohto pravidla ustanovenými v § 470 ods. 2 CSP.
6. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote (§ 362 CSP) a že spĺňa náležitosti § 365 a nasl. CSP, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.
7. V preskúmavanom prípade nebolo sporné, že dňa 04. 01. 2013 bola spôsobená dopravná nehoda žalovaným v l. rade, v dôsledku ktorej došlo k úmrtiu syna žalobkyne dňa 05. 01. 2013. Za to bol žalovanému v l. rade uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov, pričom výkon trestu odňatia slobody bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu 4 roky. Žalovaný v l. rade mal uzatvorenú poistnú zmluvu a to poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla na základe poistnej zmluvy uzatvorenej dňa 04. 10. 2007. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že zodpovednosť žalovaného v l. rade je daná v súlade s ust. § 420 ods. 1 OZ a žalovaného v 2. rade v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z. z. s tým, že náhrada nemajetkovej ujmy sa priznáva aj podľa ustanovení o ochrane osobnosti upravených v § 11 a nasl. OZ. Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska pasívnej legitimácie žalovaného v 2. rade, t. j. existencie jeho povinnosti hradiť nemajetkovú ujmu z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. S takýmto právnym posúdením sa odvolací súd plne stotožňuje a ako na vecne správne ďalej poukazuje.
8. Na zdôraznenie správnosti odvolací súd poznamenáva, že pre posúdenie otázky pasívnej legitimácie poisťovne je rozhodujúce riešenie otázky, čo treba rozumieť pod pojmom škoda použitím zák. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení najmä na ust. § 4 ods. 2 zákona, ktorý upravuje vecný rozsah poistného krytia v našom právnom prostredí a pojem škoda je podľa názoru odvolacieho súdu potrebné vykladať eurokonformne. Rozhodujúcim je v danej veci rozsudok ESD C-22/12 vo veci P. a odkaz na prijaté tri európske smernice týkajúcej sa povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, neskôr v roku 2009 konsolidovaných smernicou 2009/103. K námietke nepriameho účinku smerníc odvolací súd udáva, že táto charakteristika smerníc nič nemení na potrebe uplatňovania princípu prednosti práva ES pred národným poriadkom za každých okolností. Aj v prípade, že nedochádza k priame aplikácii konkrétnej právnej normy ES, to znamená, keď sa na určitý právny prípad aplikuje norma vnútroštátna, mala by byť interpretovaná a použitá v súlade s právom ES. Z judikatúry Európskeho súdneho dvora vyplýva, že členské štáty musia pri výkone svojich právomocí v tejto oblasti rešpektovať právo únie, a že vnútroštátne ustanovenia, ktoré upravujú náhradu škody pri dopravných nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu odňať smernici jej potrebný účinok (rozsudok ESD z 09. 06. 2011 vo veci C-409/2009). Z vyššie označeného rozsudku ESD vo veci P. taktiež vyplýva, že pojem škody treba vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný a rodinný život spôsobený usmrtením blízkej osoby, pri prevádzke dopravných prostriedkov. V danom rozsudku totiž ESD nehovorí o samostatnom, od pojmu škoda oddelenom pojme nemajetkovej ujmy, ale hovorí o „škode z dôvodu nemajetkovej ujmy“. Z tohto slovného spojenia je zrejmé, že aj v prípade nemajetkovej ujmy ide o škodu. Za rozhodujúce je konštatovanie, že zodpovednosť poisteného vzniká na základe dopravnej nehody a máva občianskoprávnu povahu. Vo svetle uvedeného (eurokonformného) výkladu ust. § 4 ods. 2
zákona o povinnom zmluvnom poistení potom platí, že náhrada škody z dôvodu nemajetkovej ujmy spadá do rozsahu krytia povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku, a preto je poistiteľ zodpovednosti za škodu pasívne vecne legitimovaným subjektom, ktorému na základe § 15 ods. 1 veta prvá zák. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení, vznikla povinnosť uhradiť škodu žalobkyni.
9. Aj keď otázka pasívnej legitimácie poisťovne v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka za zásah do osobnostných práv pozostalých spôsobený usmrtením blízkej osoby pri dopravnej nehode a jej krytia z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v zmysle zák. č. 381/2001 Z. z. už bola v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR riešená (rozsudok 3Cdo/301/2012 z 31. 03. 2016) v zmysle ktorého plnenie z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa nevzťahuje na nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z § 13 ods. 2 OZ. Odvolací súd sa pri riešení tejto otázky odklonil od rozhodovacej praxe, pričom vychádzal z uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 17. 08. 2016 sp. zn I. ÚS 474/2016, kde v obdobnej veci bola sťažnosť poisťovne odmietnutá ako zjavne neopodstatnená. Ústavný súd v tomto rozhodnutí zaujal názor, že článok 3 ods. 1 Smernice Rady 72/166 /EHS z 24. 04. 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti článok 1 ods. 1 a 2 druhej Smernice Rady 84/5/EHS z 30. 12. 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel zmenenej a doplnenej Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. 05. 2005 a článok 1 prvý odsek tretej Smernice Rady 90/232/EHS zo 14. 05. 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode ako aj náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vi veci samej. Poukázal na ďalšie svoje rozhodnutie pod sp. zn. III.ÚS/646/2012, na základe ktorého aj vnútroštátne právo Slovenskej republiky prostredníctvom konkrétnych ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 11 a § 13) umožňuje blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má byť krytá z povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Ústavný súd k danému záveru dospel s prihliadnutím na samotný účel povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a súčasne zohľadňujúc zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorového vozidla ako aj aplikujúc extenzívny pojmu náhrada škody. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že žalovaný v 2. rade je pasívne legitimovaný v danej veci.
10. Žalovaný v 2. rade sa nestotožnil ani s výškou priznanej finančnej náhrady, keď považoval túto sumu za neprimeranú. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že pri stanovení výšky náhrady je namieste prihliadnuť ku kritériám, ktoré sú na strane poškodeného a osôb jemu blízkych a to a/ intenzita ich vzťahu, b/ vek zomrelého a pozostalých, c/ prípadná existenčná závislosť na zomrelom, d/ prípadné poskytnutie inej satisfakcie ako aj na strane škodcu, a/ postoj škodcu, b/ dopad udalostí do jeho duševnej sféry, c/ majetkové pomery škodcu a za d/ miera jeho zavinenia. Odvolací súd sa stotožňuje s priznanou výškou náhrady nemajetkovej ujmy, keď zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalobkyňa so svojim synom viedla spoločnú domácnosť, bola odkázaná na jeho finančnú pomoc, jej trauma je o to väčšia, že krátko smrti manžela, prišla aj o svojho syna a jej trauma zo smrti syna je v jej živote prakticky neodstrániteľná. Podľa záveru odvolacieho súdu v dôsledku tragickej smrti syna pri dopravnej nehode došlo k nesmierne závažnej ujme, spočívajúcej v strate milovaného dieťaťa, čím je žalobkyňa aj do budúcna ochudobnená o rodinný život. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalovaného v 2. rade, že je potrebné vychádzať i z tej skutočnosti, že taktiež zomrelý bol pod vplyvom alkoholu, keď vychádza jednoznačne zo znaleckého posudku, vykonaného v rámci šetrenia trestného konania, kde bolo konštatované, že technickou príčinou vzniku predmetnej dopravnej nehody bola nesprávna technika jazdy vodiča - žalovaného v 1. rade, a preto na tieto jeho námietky neprihliadal. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
11. O náhrade trov odvolacieho konania nerozhodoval, pretože súd prvej inštancie si vymienil, že o trovách konania rozhodne podľa § 151 ods. 3 OSP, preto pri rozhodovaní o trovách konania súd prvej inštancie rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 395 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP).
Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).