Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

23To/12/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Samaša a sudcov JUDr. Beáty Javorkovej a JUDr. Františka Kováča na verejnom zasadnutí konanom dňa 28. marca 2017 prejednal odvolanie prokurátorky Okresnej prokuratúry Prievidza v trestnej veci obžalovaného

G.

nar. XX.X.XXXX v F. R., okr. L., trvale bytom M., ulica XX. Y. č. XX/X, okres F., t.č. u F. D., P. I. XX/X, M.,

ktoré podala proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. 1T/170/2013-279 zo dňa 31.3.2016 a takto

rozhodol:

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, e/, ods. 2 Tr.por. zrušuje sa napadnutý rozsudok v celom výroku o treste odňatia slobody.

Podľa § 322 ods.3 Tr.por. sa obžalovaný odsudzuje pri nezmenenom výroku o vine v rozsudku súdu prvého stupňa podľa § 207 ods. 3 Tr. zák., §§ 36 písm. l), n), § 37 písm. m), § 38 ods. 3, § 54 Tr. zák. k trestu povinnej práce 213 (dvestotrinásť) hodín, ktorý podľa § 55 ods. 1 Tr. zák. je povinný vykonať do jedného roka od nariadenia výkonu tohto trestu.

Podľa § 51 ods. 4 písm. d) Tr. zák. ukladá sa mu povinnosť spočívajúca v príkaze zaplatiť počas výkonu trestu povinnej práce H., zameškané výživné vo výške 997 €.

odôvodnenie:

Obžalovaný G. D. bol rozsudkom Okresného súdu Prievidza č.k. 1T/170/2013-279 zo dňa 31.3.2016 uznaný vinným z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 2, ods. 3 písm. b) Tr. zák. pretože hoci mu zo zákona o rodine vyplýva povinnosť starať sa o výživu svojich detí a rozsudkom Okresného súdu v Prievidzi, sp. zn. 13P 360/2008-50 zo dňa 23. januára 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 17. marca 2009 v spojení s uznesením Okresného súdu v Prievidzi, sp. zn. 13P 360/2008-94 zo dňa 29. októbra 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 1. júna 2013 bol s účinnosťou od umiestnenia dcéry maloletej P. D., nar. XX.XX.XXXX, v H.. teda od XX. mája XXXX zaviazaný prispievať na jej výživu sumou 30 € mesačne vopred vždy do 5-teho dňa v mesiaci na účet H. centra, tejto povinnosti sa v M., okres F., ako aj na území C. republiky v P. W. a všade tam, kde sa zdržiaval, v období od 31. mája 2009 do 31. decembra 2012, kedy P. D., nar. XX.XX.XXXX, opustila H. centrum, úmyselne vyhýbal tým, že dňa 13. júla 2008 bol z evidencie nezamestnaných Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny vyradený pre nespoluprácu, následne sa zaevidoval až dňa 10. februára 2010 a dňom 31. marca 2011 bol znovu

vyradený z evidencie pre nespoluprácu, teda nemal vážny záujem získať zamestnanie a dávky sociálnej pomoci poberal iba v období od 1. februára 2010 do 31. marca 2011, pričom sa zdržiaval na území Českej republiky, čím zostal dlhovať za obdobie od 31. mája 2009 do 31. októbra 2012 oprávnenému H. I.u N. P., F. č. X, s výnimkou uhradenej sumy vo výške 50 €, sumu 997 €.

Bol za to odsúdený podľa § 207 ods. 3 Tr. zák. § 38 ods. 2 Tr. zák., § 36 písm. l) Tr. zák. § 37 písm. m) Tr. zák. k trestu odňatia slobody v trvaní 2 roky. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák., § 50 ods. 1 Tr. zák. mu súd výkon uloženého trestu podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 3 roky. Podľa § 51 ods. 4 písm. d) Tr. zák. mu súd uložil povinnosť spočívajúcu v príkaze počas plynutia skúšobnej doby zaplatiť H. zameškané výživné vo výške 997 €.

Rozsudok nenadobudol právoplatnosť, pretože ho v zákonnej lehote odvolaním napadla prokurátorka. Odvolanie aj písomne zdôvodnila. V písomných dôvodoch uviedla, že odvolanie smeruje v neprospech obžalovaného, čo do výroku o treste. Namietala skutočnosťou, že trestný rozkaz, v ktorom súd uložil obžalovanému nepodmienečný trest odňatia slobody, sa obžalovanému nepodarilo doručiť pre jeho neznámy pobyt. Načo musel byť dňa 09.01.2014 vydaný príkaz na zatknutie, zrealizovaný až dňa 05.02.2016. Nie je preto možné odstup od spáchania trestného činu považovať za okolnosť, ktorá by odôvodňovala uloženie podmienečného trestu odňatia slobody, pretože súd reálne o skutku nemohol rozhodnúť, čo zavinil obžalovaný. Navyše v tom čase spáchal 4 trestné činy v Českej republike. Aj v Slovenskej republike bol opakovane odsúdený na nepodmienečný trest odňatia slobody, naposledy v roku 2005 pre trestný čin zanedbania povinnej výživy. Trest vykonal dňa 16.02.2007. V súvislosti s argumentom súdu o vysokom veku obžalovaného je potrebné zdôrazniť, že má 59 rokov, čo nie je vysoký vek, a tento mu rozhodne nebránil v páchaní trestnej činnosti v Českej republike. Ani po podaní obžaloby až do vyhlásenia rozsudku nezaplatil výživné, teda neprejavil ani minimálnu snahu po náprave. Má preto za to, že účel trestu bude splnený len nepodmienečným trestom odňatia slobody. Obžalovaný bol za takýto trestný čin 4-krát odsúdený. Navrhla preto, aby krajský súd zrušil výrok o treste, a uložil obžalovanému nepodmienečný trest odňatia slobody so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Odvolací súd podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré tomuto výroku predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie prokurátorky je čiastočne dôvodné.

Pokiaľ ide o procesný postup súdu prvého stupňa, v tomto smere nebola v odvolaní vytýkaná žiadna chyba, pričom ani odvolací súd nezistil také chyby, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Súd prvého stupňa na základe vyhlásenia obžalovaného správne v rozsudku uznal vinu obžalovaného. V tomto rozsahu nebolo možné s poukazom na vyhlásenie obžalovaného odvolaním napadnúť výrok o vine.

K vytýkaným chybám v odvolaní prokurátorky týkajúcim sa výroku o treste, uvádza senát odvolacieho súdu nasledovné. Možno len prisvedčiť názoru prokurátorky, že s poukazom na osobu obžalovaného a jeho predchádzajúci život, je u neho potrebný výkon trestu. Pri trestnom čine zanedbania povinnej výživy je však splnenie vyživovacej povinnosti dôležitejšie, ako potrestanie páchateľa. Preto odvolací súd dospel k záveru, že na prevýchovu a nápravu obžalovaného je možné pôsobiť aj alternatívnym trestom - trestom povinnej práce, ktorý je tiež spojeným priamo s jeho výkonom.

Obžalovaný na verejnom zasadnutí uviedol, že takýto trest je ochotný vykonať. Pracuje na verejne - prospešných prácach, s jeho prácou sú všetci spokojní. Zároveň si vybavuje starobný dôchodok, dostane ho doplatený spätne, a je rozhodnutý dlh na výživnom uhradiť z uvedených peňazí.

K objektívnemu posúdeniu osoby obžalovaného s ohľadom k opakovaným odsúdeniam obžalovaného v Slovenskej republike namietaným prokurátorkou je potrebné uviesť, že posledné dve odsúdenia z rokov 2007 a 2010 má zahladené, pretože mu boli uložené podmienečné tresty odňatia slobody, a v skúšobných dobách týchto sa obžalovaný osvedčil. Nepodmienečné tresty odňatia slobody uložené mu v Českej republike vykonal, s výnimkou trestu vyhostenia.

Preto správne prvostupňový súd obžalovanému priznal aj priťažujúcu okolnosť uvedenú v § 37 písm. m) Tr.zák., pretože takýto spôsob jeho života nemožno hodnotiť pozitívne a v súlade s pojmom „vedenie riadneho života“, resp. nemožno na uvedené jeho odsúdenia neprihliadať.

V ďalšom je potrebné uviesť, že odvolací súd sa nestotožnil s názorom súdu prvého stupňa na hodnotení osoby obžalovaného ohľadom priznania poľahčujúcich okolností.

Po uskutočnenej rekodifikácií Trestného zákona došlo s účinnosťou od 01.01.2006 k významnej kvalitatívnej a kvantitatívnej zmene pri posudzovaní poľahčujúcich a priťažujúcich okolností v tom, že zistený pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností má zo zákona priamy vplyv na zvýšenie dolnej hranice trestnej sadzby, resp. zníženie hornej hranice trestnej sadzby tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 38 Tr. zák. Najvýznamnejšia zmena spočíva v tom, že v ustanoveniach §§ 36 a 37 Tr. zák. sú poľahčujúce a priťažujúce okolnosti uvedené taxatívne. Je tomu tak preto, aby pri rozhodovaní o zvyšovaní, resp. znižovaní trestných sadzieb podľa § 38 Tr. zák. bola z hľadiska pomeru týchto okolností jednotná súdna prax. Súčasne to ale znamená povinnosť súdu priznať poľahčujúcu okolnosť alebo prihliadnuť na priťažujúcu okolnosť, ak sú splnené v zákone uvedené podmienky. (Výnimkou je len ustanovenie § 37 písm. m/ Tr. zák. veta za bodkočiarkou).

Vo vzťahu k priťažujúcim a poľahčujúcim okolnostiam platí zásada v pochybnostiach v prospech obvineného. To znamená, že v prípade pochybností ohľadne priťažujúcej okolnosti súd na túto neprihliadne. V prípade pochybností ohľadne poľahčujúcej okolnosti, súd túto obžalovanému prizná.

Poľahčujúca okolnosť v podobe napomáhania pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom

- § 36 písm. n/ Tr. zák. patrí medzi dôležité poľahčujúce okolnosti, umožňujúce dokonca uskutočniť odklon v trestnom konaní. V konaní pred súdom je takýmto najvýznamnejším napomáhaním vyhlásenie obžalovaného podľa § 257 ods. 1 písm. b/, c/ Tr. por. (uznanie viny zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe). Na základe takéhoto vyhlásenia, súdu spravidla odpadá povinnosť vykonať kontradiktórne hlavné pojednávanie aj vo vzťahu k výroku o vine (rýchlosť, hospodárnosť konania).

Ak teda obžalovaný urobil vyhlásenie o vine a súd prvého stupňa vyhlásenie prijal, bolo povinnosťou súdu prvého stupňa priznať obžalovanému aj túto poľahčujúcu okolnosť. Túto poľahčujúcu okolnosť pritom nemožno zamieňať s poľahčujúcou okolnosťou podľa § 36 písm. l/ Tr. zák. (priznanie a úprimné oľutovanie), splnenie ktorej ešte automaticky neznamená aj napomáhanie príslušným orgánom.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že samotné priznanie a oľutovanie skutku v prípravnom konaní, či v konaní pred súdom ešte nie je splnenie podmienok na priznanie poľahčujúcej okolnosti uvedenej v ustanovení § 36 písm. n) Tr. zák. Priznaním tejto poľahčujúcej okolnosti za vyhlásenie o vine urobené pred súdom sa pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností u obžalovaného zmenil tak, že prevážil pomer poľahčujúcich, a prvostupňový súd teda správne mal pri výmere trestu použiť aj ustanovenie § 38 ods.3 Tr. por.

Na osobu G. teda už bolo v minulosti súdmi pôsobené tak podmienečnými, ako aj nepodmienečnými trestami odňatia slobody, avšak bez výraznejšieho vplyvu na jeho nápravu a prevýchovu.

Vyživovacia povinnosť obžalovanému už v súčasnej dobe zanikla, a obžalovaný prejavil rozhodnutie svoj dlh na výživnom uhradiť.

Preto správne mu bolo potrebné uložiť aj povinnosť zaplatiť dlžné výživné. Obžalovaný si musí byť vedomý následkov svojho konania v prípade, ak nepristúpi k plneniu svojho dlhu na výživnom, pretože súčasťou riadneho výkonu trestu povinnej práce je aj zaplatenie súdom mu uloženej povinnosti.

Odvolací súd však nebol takého názoru, že by namietané hodnotenie osoby obžalovaného súdom prvého stupňa, vrátane jeho vyššieho veku, či potrieb jeho prevýchovy, nevyhnutne muselo viesť k uloženiu nepodmienečného trestu odňatia slobody.

Ani záujem všeobecnej (generálnej) prevencie nemôže viesť k uloženiu „represívneho“ trestu (ak takýto trest nevyplýva priamo zo zákona) tak, že sa uprednostní táto zložka trestu pred výchovnou zložkou trestu.

Vzhľadom k vyššie uvedenému berúc do úvahy upravenú trestnú sadzbu podľa § 38 ods. 3 Tr. zák. ukladal odvolací súd obžalovanému trest povinnej práce v rozmedzí 40 hodín až 213 hodín, pričom dospel k záveru, že s poukazom na jeho osobu, trestnú minulosť je potrebné mu ho uložiť na samej hornej hranici trestnej sadzby vo výmere 213 hodín, pričom je ho povinný vykonať do jedného roka od nariadenia výkonu tohto trestu. Takýto trest plne zodpovedá charakteru trestnej činnosti obžalovaného, jeho predchádzajúcemu životu, ale aj postoju, ktorý pred súdom zaujal, či prevažujúcej miere poľahčujúcich okolností. Tento trest spolu s uloženou povinnosťou počas jeho výkonu zaplatiť zameškané výživné spĺňa aj kritériá na ukladanie trestov uvedené v § 34 ods.1, ods.4 Tr.zák. a je plne spôsobilý v dostatočnej miere zabezpečiť nápravu a prevýchovu obžalovaného.

Z takto rozvedených dôvodov rozhodol odvolací súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný prostriedok.