Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_23Co-268-2015.pdf
PDF · 94.27 KB
Case nature
Area
Subarea
23Co/268/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miloša Koleka a členov senátu JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Daniely Babinovej v právnej veci žalobkyne Prvá stavebná sporiteľňa, a. s., so sídlom Bratislava, Bajkalská 30, IČO: 31 335 004, proti žalovanému v 1. rade I. I., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom H., X. XXXX/X, žalovanej v 2. rade Q. H., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom H., X. XXXX/X, žalovanej v 3. rade G. L., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom K., S. XX, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Hudzík & Partners, s. r. o., so sídlom Poprad, Mnoheľova 830/15, IČO: 47 251 654, o zaplatenie 5.923,97 eur s prísl., o odvolaní žalobkyne a žalovanej v 3. rade proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č.k. 4C 251/2014-66 zo dňa 21.07.2015 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok vo výroku o povinnosti žalovanej v 3. rade zaplatiť žalobkyni 5.135,65 eur spolu s 3 % úrokom z omeškania od 01.08.2014 do zaplatenia v mesačných splátkach po 100 eur spolu so žalovanými v 1. a 2. rade, pričom plnením jedného žalovaného zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných.
Potvrdzuje rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania.
Žalobca je povinný nahradiť žalovanému v 3. rade trovy odvolacieho konania o odvolaní žalobcu v rozsahu 100 %.
Žalovaný v 3. rade je povinný nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania o odvolaní žalovaného v 3. rade v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol nasledovne:
„I. Žalovaní v 1. - 3. rade sú povinní zaplatiť žalobkyni 5 135,65 eur spolu s 3 % úrokmi z omeškania od 1. 8. 2014 do zaplatenia v mesačných splátkach po 100 eur, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku, vždy najneskôr do 20. dňa v mesiaci pod následkom výhody splátok s tým, že plnením jedného žalovaného zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných.
II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
III. Žalovaní v 1. - 3. rade sú povinní zaplatiť žalobkyni na náhrade trov konania spoločne a nerozdielne 255,50 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.“
Rozsudok odôvodnil tým, že žalobkyňa ako veriteľ a žalovaní v 1. a v 2. rade ako spoludlžníci 12.06.2006 uzavreli zmluvu o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Súd nemal pochybnosť o tom, že
táto úverová zmluva zakladá absolútny obchodnoprávny vzťah. Podľa ustálenej súdnej praxe v prípade, ak účastníci úverovej zmluvy sú v postavení dodávateľa a spotrebiteľa a úverová zmluva má charakter typickej formulárovej zmluvy, na záväzkový právny vzťah založený aj zmluvou o úvere je potrebné prednostne aplikovať ust. Občianskeho zákonníka a zákona o ochrane spotrebiteľa. V prejednávanej veci neboli pochybnosti o tom, že predmet plnenia sa týkal podnikateľskej činnosti žalobkyne a tiež, že úverová zmluva spĺňa charakteristiku spotrebiteľskej zmluvy podľa zákona o ochrane spotrebiteľa. Aj v prejednávanej veci zmluva bola pre žalovaných ako spotrebiteľov vopred pripravená a nebol vytvorený priestor na dojednávanie obsahu a zmien. Právna úprava spotrebiteľských zmlúv bola do Občianskeho zákonníka zakotvená novelou s účinnosťou od 01.04.2004. Aj keď novela za spotrebiteľské zmluvy označila iba odplatné zmluvy upravené v 8 časti Občianskeho zákonníka a zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka, táto okolnosť ešte nevylučuje aplikáciu ust. § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka pri posudzovaní neprijateľných zmluvných podmienok aj v iných spotrebiteľských zmluvách, vrátane úverových zmlúv podľa Obchodného zákonníka. Obchodný zákonník v čase uzavretia zmluvy o úvere neobsahoval právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv a ani úpravu neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Ust. § 1 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá je vo vzťahu k všeobecnej súkromnoprávnej úprave obsiahnutej v Občianskom zákonníku špeciálnym predpisom priamo ukladalo riešiť otázky neupravené Obchodným zákonníkom podľa predpisov občianskeho práva. Ak by súd pre nedostatok inej právnej úpravy neprijateľných podmienok neaplikoval § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka, implementácia Smernice Rady č. 93/13/EHS by sa minula svojim účinkom. Novela Občianskeho zákonníka účinná od 01.04.2015 nakoniec túto otázku definitívne normatívne vyriešila, keď § 52 ods. 2 doplnila tak, že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva. Hoci účinnosť tohto ustanovenia nastala 01.04.2015, ustanovenie je potrebné vnímať ako výkladový status tak, že jeho cieľom bolo iba expressis verbis vyjadriť opodstatnenosť doposiaľ súdmi aplikovaného pravidla, že je plne v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa aplikovať na spotrebiteľskú zmluvu úpravu v občianskych právach nepodnikateľské právo. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca listom z 15.04.2014 odstúpil od zmluvy o úvere a účinky odstúpenia nastali 15.05.2014. Žalobca poukazoval na dojednanie strán v článku VII. bod 5 a 6 zmluvy o úvere, podľa ktorých odstúpením od zmluvy nezaniká povinnosť dlžníka splatiť pohľadávku veriteľa vrátane jej príslušenstva ani právo veriteľa požadovať zmluvne dohodnuté úroky až do zaplatenia pohľadávky. Zmluvné podmienky dojednané účastníkmi pre prípad odstúpenia od zmluvy v citovanom článku VII. bod 1, 6 a 10, súd považoval za zmluvné podmienky dojednané v neprospech spotrebiteľa podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a preto za absolútne neplatné. Zmluvné podmienky účinky odstúpenia od zmluvy upravujú odchýlne od základnej zásady upravenej v Občianskom zákonníku, podľa ktorej sa odstúpením od zmluvy v zásade spája jej zrušenie a veriteľovi priznávajú aj v prípade odstúpenia právo požadovať okamžité splatenie mimoriadneho medziúveru. Súd uviedol, že skutočná výška medziúveru predstavuje rozdiel medzi poskytnutou sumou 9.958,18 eur a poplatkom za spracovanie medziúveru 116,80 eur a poplatkom za vystavenie bianko zmenky 16,60 eur, to znamená 9.824,78 eur, nakoľko žalobkyňa tieto poplatky zúčtovala v prvej výplate medziúveru. Pokiaľ ide o poplatky dojednané v zmluve o úvere, súd aj tu poukázal na súdnu prax, ktorá vychádza z toho, že neprijateľnou je aj zmluvná podmienka, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenia, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa. Súd preto dojednania o poplatku za uzavretie zmluvy, za bianko zmenku a za vedenie a správu účtu považoval za také zmluvné podmienky, ktoré vyjadrujú finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke nebolo dodané a slúžilo aj záujmom dodávateľa. Súd povinnosť zaplatiť žalobkyni titulom bezdôvodného obohatenia celkovo sumu 5.135,65 eur ako rozdiel medzi poskytnutou sumou a realizovanými splátkami uložil všetkým žalovaným. Súd neakceptoval argumentáciu zástupcu žalovanej v 3. rade, že ručiteľský záväzok žalovanej v 3. rade nevznikol, poukázal na ust. § 546 Občianskeho zákonníka. Občiansky zákonník pre zmluvu medzi ručiteľom a veriteľom neustanovuje žiadne formálne náležitosti. Písomnou formou obligatórne musia mať len písomné vyhlásenia ručiteľa obsahujúce jeho záväzok uspokojiť konkrétnu pohľadávku veriteľa, ak ju neuspokojí dlžník. V prejednávanej veci bolo preukázané, že žalovaná v 3. rade písomne dňa 19.06.2006 prehlásila, že berie na seba povinnosť uspokojiť pohľadávku zo zmluvy o úvere, ak ju neuspokojí dlžník. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobkyňa týmto prehlásením vyjadrila minimálne konkludentne svoj súhlas, o čom svedčí žalobkyňou predložený rovnopis úverovej zmluvy, ako aj korešpondencia so žalovanou v priebehu trvania úverového vzťahu. Súd uviedol, že pohľadávky žalobcu nadobudla splatnosť po doručení odstúpenia od zmluvy a úrok z omeškania priznal nie z požadovanej sumy 5.849,50 eur, ale z priznanej sumy 5.135,65 eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Vyhovel žiadosti
žalovaných v 1. a 2. rade o povolenie plnenia v splátkach s prihliadnutím na príjem a sociálnu situáciu žalovaných. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
2. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca, pričom odvolaním napadol druhý výrok rozsudku z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia. Uviedol, že právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným bol založený na základe zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere z 12.06.2006 podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka tak, ako to stanovil v tom čase platný Obchodný zákonník. Žalobca neobchádzal svojim konaním zákon. Vzťah medzi Občianskym zákonníkom a Obchodným zákonníkom je vzťahom lex generalis a lex specialis aj po tom, čo úprava Občianskeho zákonníka bola rozšírená o ustanovenia týkajúce sa spotrebiteľskej zmluvy. Právna úprava zákona o ochrane spotrebiteľa nemohla vylúčiť použitie Obchodného zákonníka z titulu neprijateľnej zmluvnej podmienky, nakoľko právny režim Obchodného zákonníka nebol zmluvne dohodnutý, ale bol daný priamo zákonom. Poukázal na to, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval ust. § 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka, namiesto úpravy § 349 ods. 1 Obchodného zákonníka. Súd aplikoval § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý umožňuje aplikáciu takých zmluvných dojednaní, ktoré zhoršujú postavenie spotrebiteľa a vyložil ho tak, že umožňuje vylúčiť uplatnenie nie zmluvných dojednaní, ale zákonných ustanovení. Výklad použití súdom je v rozpore s princípom právnej istoty. Poukázal na vývoj právnej úpravy, keď aj s účinnosťou od 01.04.2015 bola prijatá novela Občianskeho zákonníka, podľa ktorej na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa mali použiť normy obchodného práva. Z uvedeného vyplýva, že zákonodarca považoval za potrebné prijať výslovnú úpravu prednostnej aplikácie Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské právne vzťahy, čo je dôkazom, že dovtedajšie znenie Občianskeho zákonníka nepredstavovala základ pre prednostnú aplikáciu Občianskeho zákonníka a ďalej, že ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zostalo nedotknuté, čo je dôkazom o tom, že neposkytovalo základ pre prednostnú aplikáciu Občianskeho zákonníka. Žalobca považuje za nesprávny záver, že novelu Občianskeho zákonníka účinnú od 01.04.2015 súd považoval za výkladový status tak, že jeho cieľom bolo iba expressis verbis vyjadriť opodstatnenosť doposiaľ súdmi aplikovaného pravidla, že je plne v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa aplikovať na spotrebiteľskú zmluvu úpravu v občianskych právach nepodnikateľské právo. Žalobca vzhľadom na toto považuje právny záver súdu, že došlo k zrušeniu zmluvy o úvere od počiatku, za nesprávny, v dôsledku toho súd nesprávne rozhodol o zamietnutí sumy 788.32 eur. Proti zamietnutí návrhu v časti 4,7 % úroku žalobca uviedol aj ďalšie dôvody. Podľa § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka je dlžník povinný zaplatiť aj dojednané úroky, a to až do dňa úplného vrátenia poskytnutých prostriedkov. Je nepochybné, že povinnosť dlžníka platiť dohodnutý úrok za úver zaniká až úplným vrátením poskytnutých finančných prostriedkov. V prípade, že by porušením povinnosti dlžníka, v dôsledku ktorých žalobca od zmluvy odstúpil, zanikol veriteľov nárok na zaplatenie úrokov za úver, dlžník by sa prakticky porušením povinnosti dostal do výhodnejšieho postavenia. Táto povinnosť je upravená aj v článku VII. bod 6 úverovej zmluvy, odstúpením od zmluvy nezaniká právo veriteľa požadovať zmluvne dohodnuté úroky až do zaplatenia celej pohľadávky. Poukázal na § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou zmluvné dojednanie, ktoré síce spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, avšak sa týka hlavného plnenia. V zmysle spomínaného § 497 Obchodného zákonníka je predmetom plnenia z úverovej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov a vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov a zaplatenie úrokov, teda dojednanie, ktoré oprávňuje veriteľa požadovať úroky za úver sa bezpochyby týka hlavného predmetu plnenia. Dojednanie o tom, že žalobca môže aj po odstúpení od zmluvy požadovať zmluvne dohodnuté úroky, pri úrokovej sadzbe 4,7 % za úver až do úplného zaplatenia celej pohľadávky je vyjadrené dostatočne, určite, jasne a zrozumiteľne. Žalobca teda považuje zamietnutie nároku na zmluvne dohodnutý úrok aj po odstúpení od zmluvy za nesprávne právne posúdenie veci. Žalobca poukázal aj na morálny aspekt nesprávneho právneho posúdenia veci, keď súd v odôvodnení potvrdzuje zmluvu o úvere ako absolútny obchod. Počas štandardného trvania úverového vzťahu, avšak v momente odstúpenia od zmluvy súd začína aplikovať Občiansky zákonník. Tento postup nie je logický, spravodlivý a konzistentný a nekorešponduje s právnymi predpismi. Žalobca vidí v tomto postupe rozpor s dobrými mravmi, pretože na úverové vzťahy, kde dlžníci plnia svoje záväzky riadne a včas sa aplikuje Obchodný zákonník, ale na dlžníkov porušujúcich dohodnuté záväzky, v dôsledku čoho bol veriteľ nútený odstúpiť od zmluvy sa má aplikovať Občiansky zákonník, lebo je pre dlžníka v omeškaní výhodnejší. Týmto postupom súdu nedochádza k naplneniu základného poslania občianskeho súdneho procesu, a to výchove na zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iným osôb. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
3. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie až žalovaný v 3. rade. Je toho názoru, že ručiteľský záväzok žalovanému v 3. rade nevznikol, nakoľko daný obligačný vzťah nespĺňa podmienky upravené v ust. § 546 Občianskeho zákonníka. Absentuje dohoda medzi veriteľom a ručiteľom, resp. takáto dohoda nebola nikdy uzavretá. Záver o tejto skutočnosti vyplýva predovšetkým z toho, že v texte predmetnej zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere absentuje označenie, podľa akého zákona platného na území SR táto zmluva bola uzavretá. Poukázal na bod článku VIII. zmluvy, podľa ktorého sa právny vzťah medzi stranami riadi právnym poriadkom SR, Obchodným zákonníkom, Občianskym zákonníkom a zákonom 310/1992 Zb.. Domnieva sa, že Obchodným zákonníkom sa majú riadiť len tie vzťahy medzi stranami zmluvy, ktoré sú tým, že sa riadia Obchodným zákonníkom výslovne označené, ako napr. bod 4 článok VIII. premlčacia doba. Pre ostatné zmluvné ustanovenie je však nevyhnutná pre možnú aplikáciu ustanovenia Obchodného zákonníka dohoda zmluvných strán o tejto skutočnosti, ktorá musí mať nevyhnutne písomnú formu. Prvostupňový súd konštatoval, že zmluva o úvere bola uzatvorená podľa § 497 Obchodného zákonníka, ale tento záver bližšie neodôvodňuje. Vo vzťahu k žalovanému v 3. rade Okresný súd Kežmarok konštatoval konkludentný súhlas žalovaného v 3. rade s tým, že berie na seba povinnosť uspokojiť pohľadávku zo zmluvy o úvere, ak ju neuspokojí dlžník. Uvedený záver je však v rozpore s výkladom ust. § 546 Občianskeho zákonníka, ktorý poskytuje sám prvostupňový súd, v zmysle ktorého písomnú formu obligatórne musí mať len písomne prehlásenie ručiteľa, obsahujúce jeho záväzok uspokojiť konkrétnu pohľadávku veriteľa, ak ju neuspokojí dlžník. Vo vyhlásení ručiteľa v danej veci absentuje znak konkrétnosti, teda špecifikácie pohľadávky, ktorú má ručiteľ vlastne uhradiť. Z dôvodu absencie jediného obligatórneho znaku vzniku ručenia je nevyhnutné vyvodiť záver o tom, že právny vzťah medzi ručiteľom a veriteľom nevznikol, a preto navrhol zrušiť prvá a tretí výrok rozsudku súdu prvej inštancie a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 4. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril tak, že zo znenia ustanovenia Obchodného zákonníka je zrejmé, že akcesorický záväzok sa riadi podľa právneho režimu hlavného záväzku. V zmysle týchto ustanovení vznikol ručiteľský záväzok odporcu žalovaného v 3. rade a žalobca považuje ručiteľský záväzok za platný.
5. Žalovaný v 3. rade sa k odvolaniu žalobcu vyjadril tak, že závery v odvolaní žalobcu považuje za nesprávne, pričom poukázal na obsah svojho odvolania.
6. Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v odvolaniami napadnutých častiach je vecne správne.
7.Žalovaný v 3. rade spochybňuje vznik jeho ručiteľského záväzku s tým, že neboli splnené podmienky § 546 Občianskeho zákonníka, keďže právny vzťah účastníkov konania sa spravujú Občianskym zákonníkom. Ručiteľské prehlásenie, ktoré podpísal žalovaný v 3. rade, zodpovedá § 546 Občianskeho zákonníka, keď bolo písomné a ručiteľ v ňom vyhlásil, že na seba berie voči veriteľovi povinnosť, že pohľadávku uspokojí, ak ju neuspokojí dlžník. Špecifikácia pohľadávky vyplýva zo zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere, ktorej súčasťou je toto ručiteľské prehlásenie a aj keď priamo v ručiteľskom prehlásení nie je táto pohľadávka špecifikovaná, je potrebné toto ručiteľské prehlásenie považovať za určité a zabezpečovaný záväzok za dostatočne konkretizovaný. Z uvedeného dôvodu odvolací súd rozhodnutie v tejto časti ako vecne správne potvrdil postupom podľa § 387 ods. 1 CSP.
8. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne aj v časti týkajúcej sa zamietnutia žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania. Z ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ sa vždy prednostne použije ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Podľa rozsudku NS SR 3 MCdo 14/2014 zo dňa 21.4.2015 ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.5.2014 sa od jeho účinnosti vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Preto v tejto časti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil postupom podľa § 387 ods. 1 CSP.
9. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol žalobca úspešný v konaní o odvolaní žalovaného v 3. rade, žalovaní boli úspešní v konaní o odvolaní žalobcu, pričom trovy odvolacieho konania vznikli len žalovanému v 3. rade.
10. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 CSP alebo 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí za podmienok ustanovených v § 429 ods. 2 CSP.