Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Co/224/2016

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej a sudcov JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Petra Priehodu v právnej veci žalobkyne: D. G., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom D. č. XX, štátne občianstvo SR, zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár s. r. o., Kuzmányho 29, 040 01 Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní o zaplatenie 2 826,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Lučenec sp. zn. 5C/199/2015-63 zo dňa 11. 09. 2015, takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 2 826,- Eur s 8,05 % úrokom z omeškania ročne z dlžnej sumy od 22. 05. 2015 do zaplatenia a trovy konania vo výške 701,24,- Eur, všetko v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok z návrhu na začatie konania vo výške 169,50,- Eur. Rozhodol o žalobe žalobkyne, ktorou sa domáhala zaplatenia 2 826,- Eur s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia, ktoré získal žalovaný tým, že všetky tri zmluvy o úvere uzavreté medzi stranami sporu nemajú náležitosti zmluvy o spotrebiteľských úveroch podľa zákona č. 129/2010 Z. z., a preto je potrebné považovať úvery za úvery bez úrokov a poplatkov. Keďže si žalobkyňa celkovo požičala na základe zmlúv sumu 2 750,- Eur a naviac nad túto sumu zaplatila sumu vo výške 2 826,- Eur, táto suma predstavuje bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného. Poukázal na to, že účastníci zmluvy uzavreli Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX dňa 09. 11. 2011. Na základe tejto zmluvy poskytol žalovaný žalobkyni úver vo výške 800,- Eur, odplata v zmluve bola dohodnutá sumou 772,- Eur. Dňa 19. 12. 2011 uzavreli Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 350,- Eur, odplata v zmluve bola dohodnutá sumou 650,- Eur. Dňa 23. 12. 2012 uzavreli Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, na základe ktorej poskytol žalovaný žalobkyni úver vo výške 1 600,- Eur, odplata bola dohodnutá sumou 1 544,- Eur. Súd dospel k záveru, že žalobkyňa všetky tri zmluvy so žalovaným uzavierala v právnom postavení spotrebiteľa. V čase uzavierania zmlúv o úvere disponovala živnostenským oprávnením, na základe ktorého opatruje v zahraničí zdravotne postihnutých občanov, pričom v súvislosti s výkonom tejto podnikateľskej činnosti nemusí vynakladať žiadne finančné prostriedky, pri práci nepoužíva žiadne prístroje, náradie, zariadenia a dodáva len svoju pracovnú silu. Za tejto situácie považoval za vylúčené použitie finančných prostriedkoch žalobkyňou získaných uzavretím troch zmlúv o úvere na účely svojho podnikania. Výpoveďou žalobkyne mal za preukázané, že finančné prostriedky získané z úverových zmlúv použila na vykonanie údržby a opravy rodinného domu, v ktorom býva. Poukázal na to, že všetky zmluvy obsahujú údaje podľa živnostenského listu žalobkyne, aj podľa jej občianskeho preukazu, preto rozhodujúcou okolnosťou je účel a použitie finančných prostriedkov získaných žalobkyňou na základe týchto zmlúv o úvere, žalobkyňa nepoužila takto získané finančné prostriedky na účely svojho podnikania, pričom nemala ani len možnosť použiť tieto finančné prostriedky v súvislosti so svojím podnikaním. Dospel k záveru, že na právne vzťahy

vzniknuté medzi účastníkmi konania z označených troch zmlúv o úvere sa vzťahujú ust. §-u 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch č. 129/2010. V ďalšej časti odôvodnenia súd citoval ust. §-u 52 až 54 Občianskeho zákonníka, ust. §-u 1 a §-u 4 zákona č. 258/2001 Z. z., v ďalšom citoval ust. §-u 9 a §-u 11 zákona č. 129/2010. Dospel k záveru, že všetky zmluvy o úvere neobsahujú zákonom vyžadované náležitosti, keď neobsahujú údaj o termíne konečnej splatnosti, úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, ročnú percentuálnu mieru nákladov, výšku, počet a termíny splátok istiny úrokov a iných poplatkov a neobsahujú ani prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nezosplateným zostatkom, a preto je potrebné považovať úvery za bezúročné a bez poplatkov. Dospel k záveru, že pri úverovej zmluve zo dňa 09. 11. 2011 zaplatila žalobkyňa žalovanému namiesto istiny 350,- Eur sumu 725,- Eur, a teda bez právneho dôvodu zaplatila žalovanému sumu 375,- Eur. Pri úverovej zmluve zo dňa 19. 12. 2011 zaplatila žalobkyňa žalovanému namiesto istiny úveru 800,- Eur sumu 1 617,- Eur, a teda bez právneho dôvodu uhradila 817,- Eur a pri zmluve o úvere zo dňa 23. 12. 2012 žalobkyňa zaplatila žalovanému namiesto istiny úveru 1 600,- Eur sumu 3 234,- Eur, teda bez právneho dôvodu zaplatila 1 634,- Eur. Celkovo zaplatila bez právneho dôvodu sumu 2 826,- Eur, pričom bezdôvodné obohatenie súd posúdil podľa ust. §-u 451 ods. 1 a 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že ide o majetkový prospech, ktorý žalovaný získal plnením bez právneho dôvodu. Uviedol, že u žalovaného ide o úmyselné bezdôvodné obohatenia, pričom podľa súdu prvej inštancie tento záver vyplýva najmä z okolností, že žalovaný aktíve podniká v oblasti poskytovania úverov od roku 2001, pričom už zákon č. 258/2001 zakotvil povinnosť uvádzať v zmluvách ročnú percentuálnu mieru nákladov; pokiaľ žalovaný pri uzavieraní úverových zmlúv počas tejto doby 10 rokov obchádzal zákonnú povinnosť zakotvenú v zákone, posúdil jeho konanie ako úmyselné konanie smerujúce k získaniu bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu. Neuvedením úrokovej sadzby, ročnej percentuálnej miery nákladov žalovaný nepochybne sledoval úmysel sťažiť dlžníkom schopnosť orientovať sa v otázke výhodnosti a nevýhodnosti poskytnutého úveru. O trovách konania rozhodol podľa §-u 142 ods. 1 OSP, žalobkyni ako úspešnej strane sporu priznal trovy právneho zastúpenia. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok z návrhu v zmysle §-u 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb., keďže mal za to, že žalobkyňa je podľa §-u 4 ods. 2 písm. a), písm. z). a) oslobodená od súdneho poplatku.

2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný. Namietal, že pri všetkých troch zmluvách žalovaná vystupovala a zmluvu uzavrela ako dlžníčka, ako fyzická osoba

- podnikateľ s uvedením identifikačného čísla organizácie, nie je preto možné aplikovať na zmluvy o úvere ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, keďže o spotrebiteľa nejde. Zmluvy sa posudzujú podľa Obchodného zákonníka. Úver si dlžník vzal za účelom podnikania, čím bol vyňatý spod pozitívneho vymedzenia pojmu spotrebiteľ. O spotrebiteľa ide iba v prípade, ak si vzal úver na osobnú potrebu a nie na účely podnikania, povolania, či zamestnania. Výška úrokov nie je podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere uzavretej podľa Obchodného zákonníka. Všeobecné určenie neplatnosti zmluvy tak, ako určil súd prvej inštancie, je v hrubom rozpore s právami veriteľa. Namietal, že rozsudok súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný a žalovanému v zmysle §-u 221 ods. 1 písm. f) došlo k odopretiu možnosti konať pred súdom, pre nedostatočné odôvodnenie rozsudku je rozsudok súdu nepreskúmateľný poukazom na ust. §-u 157 ods. 2 OSP. Je toho názoru, že so zmlúv o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon, žalobca plnil na základe platne uzavretých zmlúv o úvere, rovnako právny dôvod na plnenie zo zmluvy o úvere neodpadol a majetkový prospech získal žalovaný z poctivých zdrojov. Žalovaný vzniesol námietku premlčania. Návrh na začatie konania bol podaný 01. 06. 2015, došlo k uplynutiu trojročnej premlčacej lehoty, v Zmluve o úvere č. XXXXXXXXX je premlčaná suma vo výške 801,- Eur a v Zmluve o úvere č. XXXXXXXXX suma vo výške 385,- Eur. Vo vzťahu k posúdeniu námietky premlčania rozhodnutie súd dostatočne neodôvodnil, a preto nie je možné, aby žalovaný zaujal k týmto záverom stanovisko. Napádal rozhodnutie súdu ohľadne trov konania, nakoľko vo veci ešte nebolo vydané právoplatné rozhodnutie. Žalovaný trvá stále na tom, že nejde o spotrebiteľa, nie je stotožnený s názorom súdu o povinnosti uhradiť súdny poplatok za návrh, nakoľko žalobkyňa je podnikateľ a nie spotrebiteľ. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhla rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Má za to, že zmluvy o úvere majú spotrebiteľský charakter, zmluvy je nutné posúdiť v závislosti od obsahu a objektívneho posúdenia postavenia zmluvných strán. Tvrdenie žalovaného, že žalobkyni poskytnuté finančné prostriedky slúžili na účel jej podnikania, je zavádzajúce a účelové. Bežnou praxou

žalovaného pri uzatváraní obdobných úverových zmlúv je označiť povinného ako podnikateľský subjekt, a ak to nie je možné (v prípade, ak povinný nemá žiadne podnikateľské oprávnenie) účelovo zaškrtnúť políčko určujúce použitie finančných prostriedkov za účelom zamestnania, resp. povolania, aby došlo k vylúčeniu aplikácie právnych predpisov určených na ochranu spotrebiteľa. S poukazom na ust. §- u 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka je potrebné v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv použiť výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Poukázala na to, že žalobkyňa bola označená jednak rodným číslom, číslom občianskeho preukazu, ako aj trvalým bydliskom a zároveň aj identifikačným číslom organizácie, pričom poukázala na rozhodnutia krajských súdov, ako súdov odvolacích, ako aj nález ústavného súdu sp. zn. I.ÚS 243/07, v ktorom ústavný súd konštatoval, že ,,ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, javí sa byť spravodlivým, vykladať ich v neprospech toho, kto ich do zmluvy uložil“, t. j. v predmetnom prípade v neprospech žalovaného. K námietke premlčania uviedla, že podľa jej názoru ide o úmyselné bezdôvodné obohatenia na strane žalovaného, predmetné zmluvy boli uzavreté takmer po desiatich rokoch podnikania žalobcu v oblasti poskytovania úveru, kedy po celý čas platila zákonná, nevyvráteľná fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutých úverov v prípade absencie RPMN. Dlhodobé ignorovanie tejto zákonnej povinnosti uvádzať RPMN je nevyhnutné hodnotiť ako úmyselné konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, pričom poukázal na rôzne rozhodnutia okresných súdov, ako aj krajských súdov, ako súdov odvolacích. Poukázal aj na rozsudok NS ČR sp. zn. 33Odo/398/2002. Výklad podľa ktorého, ak nebankový subjekt, ktorý dlhodobo extrémne nadsadzuje úroky ako odplatu vo formulárových zmluvách, ktoré sám pripravuje, nekoná úmyselne, protizákonne by viedol k nelegitímnej ochrane silnejšej zmluvnej strany. Nestotožňuje sa s tvrdením žalovaného v odvolaní, že napadnuté rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné.

4. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, ďalej len ,,CSP“), vec preskúmal v medziach daných ust. §-u 379 a 380 a bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. §-u 385 ods. 1 a contrario, rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle §-u 389 ods. 1 písm. b) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie v zmysle §-u 391 ods. 1 CSP.

5. Podľa §-u 470 ods. 1, 2 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

6. Na základe podaného odvolania žalovaného tak v rozsahu podaného odvolania v zmysle §-u 379 a dôvodov podaného odvolania podľa §-u 380 mohol krajský súd, ako súd odvolací, posudzovať aj rozhodnutie súdu prvej inštancie, keďže právna úprava §-u 212 ods. 1 OSP a §-u 379 a §-u 380 ods. 1 je úplne porovnateľná a umožňuje na základe rozsahu a dôvodov podaného odvolania preskúmanie rozsudku súdu prvej inštancie v rovnakom rozsahu.

7. Po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v zmysle §-u 389 ods. 1 písm. b) zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného k otázke posúdenia zmluvy o úvere, keď žalovaný v tejto odvolacej námietke tvrdil, že je potrebné uzatvorené zmluvy o úvere posudzovať podľa ustanovení Obchodného zákonníka a nie je možné neaplikovať ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, majúc za to, že žalobkyňa nie je spotrebiteľkou, odvolací súd uvádza, že túto námietku nepovažuje za dôvodnú. Odvolací súd uvádza, že okresný súd (vychádzajúc z odôvodnenia rozhodnutia) sa náležite vysporiadal s otázkou právneho postavenia žalobkyne pri uzatváraní všetkých troch zmlúv a dospel k správnemu názoru, že žalobkyňa so žalovaným uzatvorila všetky tri zmluvy v právnom postavení spotrebiteľa. Okresný súd na základe dostatočne vykonaného dokazovania, a to jednak zmluvami o úvere, ako aj výsluchom strany sporu - žalobkyne, správne posúdil postavenie žalobkyne ako spotrebiteľa. Odvolací súd v zhode s názorom okresného súdu uvádza, že v písomných zmluvách o úvere je žalobkyňa ako dlžníčka označená aj identifikačným číslom organizácie, avšak je označená aj ako fyzická osoba rodným číslom, teda zo zmlúv o úvere nemožno nepochybne konštatovať, že zmluvu uzatvárala žalobkyňa ako podnikateľský subjekt a finančné prostriedky mali slúžiť podnikateľskej činnosti žalobkyne, ktorá skutočnosť bola spochybnená

výpoveďou žalobkyne v konaní pred súdom prvej inštancie, ktorá vypovedala, že finančné prostriedky neboli poskytnuté a ani neboli použité na účel podnikania, ale pre osobnú potrebu žalobkyne, na údržbu a opravy rodinného domu, v ktorom sama býva. Na základe hore uvedeného, teda aj odvolací súd je v zhode s názorom súdu prvej inštancie, že medzi stranami sporu bola uzavretá spotrebiteľská zmluva podľa ust. §-u 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a preto je potrebné na tento právny vzťah medzi veriteľom a dlžníkom aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva vrátane ust. §-u 9 ods. 2 a §-u 11 ods. 11 zákona č. 129/2010 Z. z., pričom však v tomto smere treba poukázať na rozporuplnosť odôvodnenia súdu prvej inštancie, keď súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia poukazoval aj na ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z., ktorá právna norma však nebola platná ani účinná v čase uzatvárania hore uvedených zmlúv o úvere. S odôvodnenia rozhodnutia potom nie je jednoznačne zrejmé, na základe ktorého právneho predpisu (zákona č. 258/2001 Z. z. alebo zákona č. 129/2010 Z. z.) okresný súd zmluvy o úvere posudzoval. Táto nejednoznačnosť spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorú nepreskúmateľnosť namietal aj žalovaný. K ďalšej odvolacej námietke žalovaného uplatnenej v odvolaní, pokiaľ tvrdil, že všeobecné určenie neplatnosti zmluvy tak, ako určil súd prvej inštancie, je v hrubom rozpore s právami veriteľa, odvolací súd uvádza, že vychádzajúc s odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý síce citoval ust. §-u 39 Občianskeho zákonníka, avšak z textu odôvodnenia je nepochybné, že súd nepovažoval zmluvy o úvere ako celok za neplatné, za neplatné považoval iba neprimeranú výšku dohodnutých ročných úrokov v zmluvách pre rozpor s dobrými mravmi, keď mal za to, že výška úrokov dohodnutá v jednotlivých zmluvách sa pohybovala od 96 % ročne po 110 % ročne, pričom z kontextu celého odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že súd prvej inštancie dohodnutý poplatok považoval za úroky. Je však bez pochyby, že súd prvej inštancie zmluvy o úvere nepovažoval za neplatné ako celok, považoval ich len za bezúročné a bez poplatkov a z týchto dôvodov dospel k názoru, že žalobkyňa bola povinná žalobcovi zaplatiť iba sumu poskytnutého úveru.

8. K ďalšej námietke žalovaného, ktorý uvádzal, že súd prvej inštancie rozhodol o neprijateľnosti zmluvných podmienok, pričom argumentáciu súdu v tomto smere považuje za nepostačujúcu a v rozpore s ust. §-u 157 ods. 4 OSP, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí nerozhodoval o neprijateľnosti zmluvných podmienok. Pokiaľ však žalovaný namietal vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania a mal za to, že došlo k uplynutiu trojročnej premlčacej lehoty pri Zmluve o úvere č. XXXXXXXXX vo výške 801,- Eur a pri Zmluve o úvere č. XXXXXXXXX vo výške 385,- Eur, pričom zároveň namietal, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania nie dostatočne odôvodnil, a preto nemôže žalovaný k záverom súdu prvej inštancie zaujať stanovisko, odvolací súd uvádza, že túto námietku je potrebné považovať za dôvodnú. Z odôvodnenia rozhodnutia je nepochybné, že súd posudzoval vznesenú námietku premlčania v zmysle §-u 107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Aj podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné posudzovať s prihliadnutím na vznesenú námietku premlčania uplatnený nárok zo strany žalobkyne ako nárok z titulu bezdôvodného obohatenia v zmysle §-u 107 Občianskeho zákonníka, je potrebné prisvedčiť záveru súdu prvej inštancie, že u žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu v zmysle §-u 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže poskytnutý úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, a teda žalobkyňa plnila bez právneho dôvodu sumy prevyšujúce poskytnutý úver. Odôvodnenie súdu prvej inštancie vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania zo strany žalovaného je však nepreskúmateľné, ktorú námietku žalovaný v podanom odvolaní namietal. Treba prisvedčiť žalovanému, že rozsudok okresného súdu nespĺňa všetky náležitosti v zmysle ust. §-u 157 ods. 2 OSP (platného a účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie), ktorá skutočnosť zakladá nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvej inštancie, čo je potrebné považovať za nesprávny procesný postup, ktorým súd znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné právo v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, keďže odvolací súd nemôže nahrádzať dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré s prihliadnutím na vznesenú námietku premlčania mali byť dostatočne, presvedčivo formulované v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd predovšetkým poukazuje na to, že preskúmaním obsahu spisu, vrátane odôvodnenia rozhodnutia súdu, nemožno žiadnym spôsobom ustáliť, akým spôsobom a na základe čoho dospel súd prvej inštancie k tvrdeniu uvedenému v odôvodnení rozhodnutia, že žalobkyňa sa dozvedela o získaní bezdôvodného obohatenia na jej úkor dňa 18. 05. 2015, keď vyzvala žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia, keďže tomuto záveru súdu prvej inštancie nesvedčí žiaden dôkaz, ktorý by bol obsahom spisu. Odvolací súd poukazuje na to, že hoci žalobkyňa bola v konaní pred súdom prvej inštancie vypočutá, k otázke, kedy sa dozvedela o získaní bezdôvodného obohatenia, sa žiadnym spôsobom nevyjadrila a ani z obsahu spisu nevyplýva, kedy sa dozvedela o tom, že žalovaný sa na jej úkor obohatil; rozhodne nemožno považovať za smerodajnú pre začiatok plynutia subjektívnej

premlčacej lehoty v zmysle §-u 107 ods. 1 OSP výzvu datovanú dňom 18. 05. 2015, ktorou žalobkyňa vyzvala žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia. Keďže v konaní pred súdom nebolo bez pochýb preukázané, kedy sa žalobkyňa dozvedela, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jej úkor obohatil, nemohol súd prvej inštancie ani riadne ustáliť začiatok subjektívnej premlčacej lehoty v zmysle §-u 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vo vzťahu k posúdeniu objektívnej premlčacej lehoty v zmysle §-u 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka súdom prvej inštancie, keď súd prvej inštancie mal za to, že právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčuje v lehote desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo, keďže mal za to, že u žalovaného ide o úmyselné bezdôvodné obohatenia, odvolací súd uvádza, že úmysel, či už priamy alebo nepriamy, musí smerovať k bezdôvodnému obohacovaniu sa a musí existovať už v čase získania bezdôvodného obohatenia. Nepostačuje, ak bolo bezdôvodné obohatenie získané neúmyselne a ak následne by si ho príjemca úmyselne ponechal. Občiansky zákonník napriek tomu, že má vo svojich ustanoveniach vymedzené úmyselné bezdôvodné obohatenie, podstatu úmyselného konania nevymedzuje. Pri skúmaní úmyslu konajúcej osoby sa preto vychádza z právnej úpravy zavinenia obsiahnutej v trestnom práve. Zavinenie podľa §-u 15 Trestného zákona je vybudované na dvoch zložkách - vedomostnej a vôľovej. Podľa stupňa vôľovej zložky sa rozlišuje úmysel priamy alebo nepriamy. O priamy úmysel pri bezdôvodnom obohatení podľa Občianskeho zákonníka ide vtedy, ak ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, vedel, že svojím konaním získa bezdôvodné obohatenia súčasne, že ho získať chcel (prítomnosť vedomostnej i vôľovej zložky). O nepriamy úmysel ide, ak ten, kto sa na úkor iného obohatil, vedel, že svojím konaním môže získať bezdôvodné obohatenie, a pre prípad, že sa tak stane, bol s takýmto následkom uzrozumený. Odvolací súd však uvádza, že na preukázanie úmyslu konajúcej osoby získať bezdôvodné obohatenie nestačia všeobecné tvrdenia o zaužívanej praxi žalovaného pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv, resp. jej vedomosť, že viaceré nároky uplatnené voči spotrebiteľom boli v dôsledku súdnej kontroly spotrebiteľských zmlúv súdom vyhlásené za neplatné, prípadne úvery poskytnuté spotrebiteľom považované za bezúročné a bez poplatkov z dôvodu absencie obligatórnych zákonných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Pre možnosť súdu konštatovať vedomostnú zložku úmyslu žalovaného bezdôvodne sa obohacovať je potrebné v každom jednotlivom konkrétnom prípade s poukazom na okolnosti uzavretia konkrétnej úverovej zmluvy s konkrétnymi zmluvnými stranami preukázať, že žalovaný ako úverový veriteľ v čase uzavretia zmluvy a prijatia plnenia na základe tejto zmluvy skutočne vedel, alebo aspoň bol uzrozumený s tým, že sa bezdôvodne obohacuje na úkor dlžníka. S prihliadnutím na hore uvedené odvolací súd dospel k názoru, že pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že na strane žalovaného ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie a tento záver odvodil len z okolností, že žalovaný aktívne podniká v oblasti poskytovania úverov od roku 2001, a pokiaľ pri uzavieraní úverových zmlúv obchádzal zákonnú povinnosť zakotvenú v zákone (súd prvej inštancie citoval zákon č. 258/2001 - § 4 písm. g/) a ustálil z týchto dôvodov, že jeho konanie je úmyselným konaním smerujúcim k získaniu bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, je takýto záver predčasný. Z predložených zmlúv o úvere je nepochybné, že strany sporu uzavreli zmluvy označené ako zmluvy o úvere a je nepochybné, že žalovaný chcel získať odplatu vo forme paušálneho poplatku, avšak táto skutočnosť sama o sebe nedokazuje úmysel žalovaného získať bezdôvodné obohatenie na úkor žalobkyne. V prejednávanej veci žalobkyňa žiadnym relevantným spôsobom nepreukázala, že by v čase uzavretia úverových zmlúv existoval úmysel žalovaného, a že tento smeroval k bezdôvodnému obohacovaniu sa. Podľa názoru odvolacieho súdu s prihliadnutím na doteraz vykonané dokazovanie na prejednávanú vec je potrebné aplikovať ust. §-u 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, pričom sa jedná o objektívnu lehotu, ktorá začína plynúť odo dňa, keď k bezdôvodnému obohateniu došlo.

9. V ďalšom konaní súd prvej inštancie bude postupovať v súlade s ust. §-u 220 ods. 2 CSP, rozhodnutie odôvodní tak, aby netrpelo vadou nepreskúmateľnosti. Jednoznačne vymedzí právne normy, podľa ktorých právne vec posúdil (či zákon č. 258/2001 Z. z. alebo zákon č. 129/2010 Z. z.). Zistí všetky rozhodné skutočnosti potrebné pre ustálenie počiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty v zmysle §-u 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom keďže sa jedná o spotrebiteľský spor, súd v zmysle §-u 295 môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci a súd aj bez návrhu obstará, alebo zabezpečí taký dôkaz vo vzťahu k subjektívnej a objektívnej premlčacej dobe v zmysle §-u 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V prípade, ak žalobkyňa nepreukáže náležitým spôsobom, že u žalovaného už v čase uzavretia úverových zmlúv existoval úmysel bezdôvodne sa obohatiť a tento smeroval k bezdôvodnému obohacovaniu sa, posúdi vznesenú námietku premlčania zo strany žalovaného s prihliadnutím na trojročnú objektívnu premlčaciu lehotu v zmysle §-u 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

10. Pre úplnosť odvolací súd k vznesenej námietke žalovaného, že súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol predčasne, odvolací súd uvádza, že táto námietka dôvodná nie je, súd vo veci rozhodoval v súlade s ust. §-u 142 ods. 1 OSP platného a účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, pričom o povinnosti nahradiť trovy konania súd podľa Občianskeho súdneho poriadku v súlade s ust. §-u 151 ods. 1 OSP rozhoduje spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Rovnako nemožno považovať za dôvodnú ani námietku žalovaného vzťahujúcu sa k uloženej povinnosti zaplatiť žalovanému súdny poplatok z návrhu na začatie konania (s prihliadnutím na rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej), keďže žalobkyňa je spotrebiteľkou, zo zákona je oslobodená od platenia súdneho poplatku za návrh (§ 4 ods. 2 písm. za zákona č. 71/1992 Zb.). Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie žalobe žalobkyne vyhovel, správne aplikoval ust. §-u 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. Keďže však odvolací súd zrušil rozsudok vo veci samej, zrušil zároveň aj závislé výroky o trovách konania a povinnosti zaplatiť súdny poplatok, pričom rozhodnutie o trovách konania a prípadnej povinnosti zaplatiť súdny poplatok žalovaným, bude závisieť od rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci samej.

11. Súd prvej inštancie v zmysle §-u 396 ods. 3 rozhodne o náhrade trov konania, vrátane trov odvolacieho konania v novom rozhodnutí o veci.

12. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ .

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .