Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_16C-77-2005.pdf
PDF · 359.37 KB
Case nature
Area
Subarea
16C/77/2005
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava II v Bratislave, pred sudkyňou JUDr. Katarínou Fakanovou, v právnej veci žalobcu M.. W. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom Bratislava, Č. Č.. XX, právne zastúpeného JUDr. Radoslavom Olijášom, advokátom v Bratislave, AK Grösslingova 58, proti žalovanému: Ústav pamäti národa, so sídlom Košická 52, Bratislava, IČO 37 977 997, právne zastúpenému POLÁČEK & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, Hurbanovo nám. 1, Bratislava, o ochranu osobnosti, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a.
II. Súd p r i z n á v a žalovanému náhradu trov konania vo výške 100%, ktoré budú vyčíslené samostatným uznesením, po právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
1. Žalobou podanou na tunajší súd dňa 30.03.2005 sa domáhal žalobca proti žalovanému vydania rozhodnutia, ktorým by súd určil, že žalovaný neodôvodnene a protiprávne uviedol meno a dátum narodenia žalobcu v evidenčných zoznamoch bývalej Štátnej bezpečnosti. Zároveň žiadal, aby sa žalovaný za zverejnenie týchto údajov žalobcovi ospravedlnil do troch dní od právoplatnosti rozsudku na internetovej stránke žalovaného zverejniť ospravedlnenie v znení: „M.. W. G., narodený XX.XX.XXXX je neoprávnene evidovaný ako kandidát tajnej spolupráce a agent s krycími menami V. a V. v registračných protokoloch agentúrnych a operatívnych zväzkov Krajskej správy Zboru národnej bezpečnosti v Bratislave, Správa štátnej bezpečnosti pred registračným číslom XXXXX, obsah týchto registračných protokolov týkajúcich sa M.. W. G. nie je pravdivý a za jeho zverejnenie sa mu ospravedlňujeme.“ Povinnosť zverejniť ospravedlnenie žalobcovi podľa tohto výroku trvá po celú dobu po ktorú žalovaný bude na svojej internetovej stránke zverejňovať registračné protokoly agentúrnych a operatívnych zväzkov Krajskej správy Zboru národnej bezpečnosti v Bratislave, Správa štátnej bezpečnosti v časti týkajúcej sa žalobcu a žalovanému bola uložená povinnosť zabezpečiť vymazanie publikovanej informácie. Taktiež žiadal, aby bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi čiastku 100.000,- Sk titulom nemajetkovej ujmy. Svoj návrh odôvodnil tým, že na internetových stránkach žalovaného bolo zverejnené jeho meno a dátum narodenia s tým, že bol vedený ako agent bývalej Štátnej bezpečnosti od XX.XX.XXXX W. XX.XX.XXXX pod krycími menami "." a ".". Žalobca vyhlásil, že nikdy žiadnu spoluprácu žiadnemu orgánu Štátnej bezpečnosti nepodpísal a nevie si vysvetliť skutočnosť, že jeho meno i s dátumom narodenia sa vyskytlo v tejto evidencii. Predmetné publikovanie hrubo zasiahlo do jeho cti a žalovaný tým, že uverejnil nepravdivé informácie, hrubo zasiahol do jeho práva na ochranu osobnosti. Po začatí konania žalobca zmenil petit návrhu tak, že žiadal, aby súd určil, že žalobca je neoprávnene vedený v materiáloch a evidencii bývalej Štb. Zároveň žiadal, aby súd určil, že žalovaný neoprávneným zverejnením žalobcovho mena a dátumu narodenia ako kandidáta tajnej spolupráce a agenta bývalej Štátnej bezpečnosti na internete na webovej stránke žalovaného porušil právo na ochranu osobnosti žalobu. Taktiež žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zdržať sa zverejňovania na internete a
sprístupňovania verejnosti akýmkoľvek spôsobom mena a dátumu narodenia žalobcu ako kandidáta tajnej spolupráce a agenta bývalej štátnej bezpečnosti a zaviazal odporcu k zaplateniu istiny XXX.XXX,- Sk titulom náhrady nemajetkovej ujmy, v prepočte na menu euro sumu X.XXX,- €.. Súd túto zmenu uznesením na pojednávaní dňa 12.09.2005 pripustil. Žalobca ako prostriedok procesného útoku použil skutkové tvrdenia, že žalovaný šíri nepravdivé informácie, že žalobca bol vedomým spolupracovníkom, agentom bývalej ŠtB. Táto informácia je nepravdivá nakoľko žalobca sa nikdy nezaviazal na spoluprácu ako agent ŠtB, ŠtB nikdy neevidovala a ani neeviduje meno žalobcu, pričom na internetovej stránke sú uvedené dve krycie mená a to "Adam" a "Andrej". Žalovaný žiadnu písomnú dokumentáciu o žalobcovi nemá a ani žiadnu nevedie. Poukázal na rozkaz ministra vnútra ČSSR č. 3/1978 a interný predpis činnosti pracovníkov kontrarozviedky v zmysle ktorých dokumentácia sa musela viesť veľmi podrobne a bola veľmi rozsiahla. Žalovaný na to, aby mohol zverejniť meno žalobcu ako agenta ŠtB musí mať písomnú dokumentáciu. Žalovaný zverejnil nepravdivé a difamujúce údaje, ktoré znižujú dôstojnosť žalobcu v pracovnej i súkromnej oblasti. Žalobca zároveň uviedol, že na základe jeho žiadosti mu žalovaný oznámil, že osobný zväzok pod registračným číslom XXXXX bol dňa XX.XX.XXXX zničený. Žalobca prehlásil, že nikdy žiadnu spoluprácu s ŠtB nepodpísal, poukázal na skutočnosť, že pri registračnom čísle XXXXX sú dve krycie mená "V." a "V.", čo tiež spochybňuje spis, ktorým žalovaný ani nedisponuje, nakoľko práve krycie meno malo byť kontaktom na danú osobu. Je vylúčené, aby bol agentom ŠtB, nakoľko práve po roku 1968 musel odísť z Bratislavy a dokončiť právnickú fakultu v Prahe, kde sa stretol s väčšou ústretovosťou. Nikdy s ŠtB nespolupracoval a nikdy jej nič nepodpísal. Súčasne žiadal zaviazať žalovaného na náhradu trov konania.
2. Žalovaný ako prostriedok procesnej obrany pôvodne vo veci použil skutkové tvrdenia popierajúce tvrdenia žalobcu, navrhol žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietnuť z dôvodu, že zverejnením predmetných evidencií zväzku si iba splnil právnu povinnosť uloženú mu zákonom č. 553/2002 Z. z., pričom mu zákon neukladá povinnosť overovať, či sú údaje pravdivé alebo presné, žalovaný nemá žiadnu súvislosť s registráciou ako takou. Namietal i pasívnu legitimáciu žalovaného, ktorý nie je štátnym orgánom, ale verejnoprávnou inštitúciou. Ďalej uviedol, že žalobca bol v období od XX.XX.XXXX W. XX.XX.XXXX vedený ako kandidát, pričom takáto spolupráca sa viedla iba v registračnom protokole, do ktorého sa zapisovali zväzky, ktoré boli zavedené. V registračnom protokole je zároveň záznam, že žalobca bol dňa XX.XX.XXXX prevedený na agenta a zväzok bol dňa XX.XX.XXXX zničený. Súčasne žiadal zaviazať žalobcu na náhradu trov konania.
3. Tunajší súd rozsudkom zo dňa 02.05.2013, č.k. 16 C 77/2005-509 (v poradí tretím), určil: že I. žalobca je vedený neoprávnene v registračných protokoloch agentúrnych a operatívnych zväzkov Krajskej správy Zboru národnej bezpečnosti v Bratislave, Správa Štátnej bezpečnosti, pod registračným číslom XXXXX ako kandidát tajnej spolupráce a agent pod krycími menami V. V. V.; II. určil, že žalovaný neoprávneným zverejnením žalobcovho mena a dátumu narodenia ako kandidáta tajnej spolupráce a agenta s krycími menami V. V. V. v registračných protokoloch agentúrnych a operatívnych zväzkov Krajskej správy Zboru národnej bezpečnosti v Bratislave, Správa Štátnej bezpečnosti, pod registračným číslom XXXXX na internetovej stránke žalovaného porušil právo žalobcu na ochranu osobnosti; III. žalovanému uložil povinnosť do troch dní od právoplatnosti rozsudku na internetovej stránke žalovaného zverejniť ospravedlnenie v znení: "M.. W. G., nar. XX.XX.XXXX je neoprávnene evidovaný ako kandidát tajnej spolupráce a agent s krycími menami V. V. V. v registračných protokoloch agentúrnych a operatívnych zväzkov Krajskej správy Zboru národnej bezpečnosti v Bratislave, Správa Štátnej bezpečnosti pred registračným číslom XXXXX, obsah týchto registračných protokolov týkajúcich sa M.. W.V. G. nie je pravdivý a za jeho zverejnenie sa mu ospravedlňujeme." Povinnosť zverejniť ospravedlnenie žalobcovi podľa tohto výroku trvá po celú dobu, po ktorú odporca bude na svojej internetovej stránke zverejňovať registračné protokoly agentúrnych a operatívnych zväzkov Krajskej správy Zboru národnej bezpečnosti v Bratislave, Správa Štátnej bezpečnosti v časti týkajúcej sa žalobcu; IV. žalovanému uložil povinnosť do troch dní od právoplatnosti rozsudku zverejniť na internetovej stránke žalovaného tento rozsudok v celom znení s tým, že povinnosť zverejniť rozsudok podľa tohto výroku trvá po celú dobu, po ktorú žalovaný bude na svojej internetovej stránke zverejňovať registračné protokoly agentúrnych a operatívnych zväzkov Krajskej správy Zboru národnej bezpečnosti v Bratislave, Správa Štátnej bezpečnosti v časti týkajúcej sa žalobcu; V. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania, a to za súdne poplatky v sume 464,72 €, trovy právneho zastúpenia v sume 1.419,07 € na účet advokáta JUDr. Radoslava Olijáša, vedený v Tatra banke, číslo účtu XXXXXXXXXX/ XXXX, hotové výdavky v sume 1,46 €, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku; VI. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov konania štátu na účet Okresného súdu Bratislava
II, v sume 103,97 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku; VII. žalobu v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy v sume 3.320,-- € súd zamietol.
4. Opravným uznesením zo dňa 01.07.2013, č.k. 16C/77/2005-531, súd prvého stupňa opravil druhý výrok rozsudku zo dňa 02.05.2013, č.k. 16 C 77/2005-509, tak, že správne znie: "Súd určuje, že žalovaný neoprávneným zverejnením žalobcovho mena a dátumu narodenia ako kandidáta tajnej spolupráce a agenta s krycími menami V. V. V. v registračných protokoloch agentúrnych a operatívnych zväzkov Krajskej správy Zboru národnej bezpečnosti v Bratislave, Správa Štátnej bezpečnosti, pod registračným číslom XXXXX na internetovej stránke žalovaného, porušil právo žalobcu na ochranu osobnosti." Súd postupoval podľa ustanovenia § 164 Občianskeho súdneho poriadku, keď v danom výroku rozsudku došlo k zrejmej nesprávnosti v označení strany konania, ktorého právo na ochranu osobnosti bolo porušené. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 28.11.2014, č.k. 2Co/496/2013-587, opravné uznesenie potvrdil ako správne postupom podľa ustanovenia § 219 ods. l O.s.p.
5. Vydaniu rozsudku zo dňa 02.05.2013, č.k. 16 C 77/2005-509 predchádzalo konanie, v ktorom tunajší súd rozsudkom zo dňa 12.09.2005, č.k. 16C/77/2005-76 (v poradí prvým), súd prvého stupňa zamietol návrh žalobcu, ktorým sa domáhal (po pripustení zmeny návrhu) určenia, že je vedený neoprávnene v materiáloch a evidencii bývalej Štátnej bezpečnosti; že žalovaný neoprávneným zverejnením jeho mena a dátumu narodenia ako kandidáta tajnej spolupráce a agenta bývalej Štátnej bezpečnosti na internete na webovskej stránke žalovaného porušil jeho právo na ochranu osobnosti; aby sa žalovaný do troch dní od právoplatnosti rozsudku zdržal zverejňovania na internete a sprístupňovania verejnosti akýmkoľvek spôsobom mena a dátumu narodenia žalobcu ako kandidáta tajnej spolupráce a agenta bývalej Štátnej bezpečnosti, alternatívne zverejniť na internete na webovskej stránke žalovaného pri mene žalobcu ospravedlnenie v znení: "M.. W. G., nar. XX.XX.XXXX, je neoprávnene v materiáloch a evidencii bývalej Štátnej bezpečnosti vedený ako agent a kandidát tajnej spolupráce, a za zverejnenie jeho mena a dátumu narodenia týmto spôsobom sa mu ospravedlňujeme." Domáhal sa tiež uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 100.000,-- Sk titulom náhrady nemajetkovej ujmy a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka, § 19 ods. l veta prvá Zákona č. 553/2002 Z.z. a skutkovo tým, že žalovaný nie je v tomto konaní pasívne vecne legitimovaný. Nie je subjektom zodpovedným za činnosť Štátnej bezpečnosti, nakoľko Štátna bezpečnosť nebola organizačnou súčasťou žalovaného, nie je tiež právnym nástupcom Federálneho ministerstva vnútra, a preto neprešli na neho právomoci z tohto bývalého federálneho orgánu. Zverejnením registračných protokolov žalovaný splnil povinnosť uloženú mu Zákonom č. 553/2002 Z. z.. Platné právne predpisy žalovanému neumožňujú, aby vyhodnocoval oprávnenosť či neoprávnenosť evidencie konkrétnych osôb a následne rozhodoval, ktoré mená a osoby budú, resp. nebudú, zverejnené. Rozhodujúca skutočnosť bola, kto v súčasnej dobe spravuje archívny materiál bývalej Štátnej bezpečnosti. Mal za to, že ním je Slovenská informačná služba, ktorá vznikla zákonom č. 46/1993 Z. z. a ktorá má aj v súčasnosti možnosť tieto materiály využívať. Pôvodne sa žalobca domáhal určenia, že uvedenie jeho mena a dátumu narodenia v evidenčných zoznamoch bývalej Štátnej bezpečnosti je neodôvodnené a protiprávne; žalovaný sa za zverejnenie týchto údajov na internete žalobcovi mal ospravedlniť; žalovaný mal byť zaviazaný zabezpečiť vymazanie publikovanej informácie, alebo alternatívne publikovať a ponechať na internete pri mene žalobcu ospravedlnenie, ako aj konštatovanie neodôvodnenosti tohto záznamu v evidencii až do konca existencie príslušnej stránky; žalovaný mal zaplatiť žalobcovi z titulu náhrady nemajetkovej ujmy čiastku 100.000,-- Sk, resp. podľa úvahy súdu, do troch dní od právoplatnosti súdneho rozhodnutia, aj s úrokom z omeškania podľa Vládneho nariadenia č. 87/95 Z.z. do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania.
6. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 22.12.2006, č. k. 2Co/339/2005-104 (rozhodnutím v poradí prvým), rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 12.09.2005, č. k. 16C/77/2005-76, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Keď dospel k záveru, že súd prvého stupňa rozhodol bez náležitého prejednania veci vo všetkých výrokoch, ktoré žalobca žiadal a vôbec neposúdil nárok žalobcu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich ochranu osobnosti a s tým súvisiacu nemajetkovú ujmu, čím účastníkom konania odňal možnosť konať pred súdom, keď nebol ustálený predmet sporu.
7. V ďalšom konaní súd prvého stupňa na pojednávaní dňa 23.05.2007 pripustil zmenu petitu tak, že tento znie: I. Súd určuje, že žalobca je vedený neoprávnene v materiáloch a evidencii bývalej Štátnej bezpečnosti. II. Súd určuje, že žalovaný neoprávneným zverejnením žalobcovho mena a dátumu
narodenia ako kandidáta tajnej spolupráce a agenta bývalej Štátnej bezpečnosti na internete na webovej stránke žalovaného porušil právo na ochranu osobnosti žalobcu. III. Žalovaný je povinný do troch dní od právoplatnosti rozsudku zdržať sa zverejňovania na internete a sprístupňovania verejnosti akýmkoľvek spôsobom mena a dátumu narodenia žalobcu ako kandidáta tajnej spolupráce a agenta bývalej ŠtB, alternatívne zverejniť na internete na webovej stránke žalovaného pri mene žalobcu ospravedlnenie v tomto znení: "M.. W. G., nar. XX.X.XXXX, je neoprávnene a v materiáloch a evidencii bývalej ŠtB vedený ako agent a kandidát tajnej spolupráce a za zverejnenie jeho mena a dátumu narodenia týmto spôsobom sa mu ospravedlňujeme." Zároveň žiadal zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v sume 100.000,-- Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
8. Uznesením zo dňa 19.02.2009, č.k. 16C/77/2005-250, súd prvého stupňa pripustil zmenu petitu podľa ustanovenia § 95 ods. l, ods. 2 O.s.p. tak, že tento znel: I. Súd určuje, že žalobca je vedený neoprávnene v registračných protokoloch agentúrnych a operatívnych zväzkov Krajskej správy Zboru národnej bezpečnosti v Bratislave, Správa Štátnej bezpečnosti pod registračným číslom XXXXX ako kandidát tajnej spolupráce a agent pod krycími menami V. V. V.. II. Určuje, že žalovaný neoprávneným zverejnením žalobcovho mena a dátumu narodenia ako kandidáta tajnej spolupráce a agenta s krycími menami V. V. V. v registračných protokoloch agentúrnych a operatívnych zväzkov Krajskej správy Zboru národnej bezpečnosti v Bratislave, Správa Štátnej bezpečnosti, pod registračným číslom XXXXX na internetovej stránke žalovaného porušil právo žalobcu na ochranu osobnosti. III. Žalovaný je povinný do troch dní od právoplatnosti rozsudku na internetovej stránke žalovaného zverejniť ospravedlnenie v znení: "M.. W. G., nar. XX.XX.XXXX, je neoprávnene evidovaný ako kandidát tajnej spolupráce a agent s krycími menami V. V. V. v registračných protokoloch agentúrnych a operatívnych zväzkov Krajskej správy Zboru národnej bezpečnosti v Bratislave, Správa Štátnej bezpečnosti pod registračným číslom XXXXX, obsah týchto registračných protokolov týkajúcich sa M.. W. G. nie je pravdivý a za jeho zverejnenie sa mu ospravedlňujeme." Povinnosť zverejniť ospravedlnenie žalobcovi podľa tohto výroku trvá po celú dobu, po ktorú žalovaný bude na svojej internetovej stránke zverejňovať registračné protokoly agentúrnych a operatívnych zväzkov Krajskej správy Zboru národnej bezpečnosti v Bratislave, Správa Štátnej bezpečnosti v časti týkajúcej sa žalobcu. IV. Žalovaný je povinný do troch dní od právoplatnosti rozsudku zverejniť na internetovej stránke žalovaného tento rozsudok v celom znení. Povinnosť zverejniť rozsudok podľa tohto výroku trvá po celú dobu, po ktorú žalovaný bude na svojej internetovej stránke zverejňovať registračné protokoly agentúrnych a operatívnych zväzkov Krajskej správy Zboru národnej bezpečnosti v Bratislave, Správa Štátnej bezpečnosti, v časti týkajúcej sa žalobcu. V. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu X.XXX,- € do troch dní od právoplatnosti rozsudku; VI. ako aj náhradu trov konania tak, ako bude vyčíslená v písomnom vyhotovení rozsudku, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
9. Tunajší súd po doplnení dokazovania rozsudkom zo dňa 08.06.2009, č. k. 16C/77/2005-271 (v poradí druhým) určil, že žalobca je vedený neoprávnene v registračných protokoloch agentúrnych a operatívnych zväzkov Krajskej správy Zboru národnej bezpečnosti v Bratislave, Správa Štátnej bezpečnosti pod registračným číslom XXXXX ako kandidát tajnej spolupráce a agent pod krycími menami V. V. V.; II. žalovanému uložil povinnosť do troch dní od právoplatnosti rozsudku na internetovej stránke žalovaného zverejniť ospravedlnenie v tomto znení: "M.. W.V. G., narodený XX.XX.XXXX, je neoprávnene evidovaný ako kandidát tajnej spolupráce a agent s krycími menami V. V. V. v registračných protokoloch agentúrnych a operatívnych zväzkov Krajskej správy Zboru národnej bezpečnosti v Bratislave, Správa Štátnej bezpečnosti pred registračným číslom XXXXX, obsah týchto registračných protokolov týkajúcich sa JUDr. Dušana Kubovčáka nie je pravdivý a za jeho zverejnenie sa mu ospravedlňujeme." Povinnosť zverejniť ospravedlnenie žalobcovi podľa tohto výroku trvá po celú dobu, po ktorú žalovaný bude na svojej internetovej stránke zverejňovať registračné protokoly agentúrnych a operatívnych zväzkov Krajskej správy Zboru národnej bezpečnosti v Bratislave, Správa Štátnej bezpečnosti v časti týkajúcej sa navrhovateľa. III. žalovanému uložil povinnosť do troch dní od právoplatnosti rozsudku zverejniť na internetovej stránke žalovaného rozsudok v celom znení. Povinnosť zverejniť rozsudok podľa tohto výroku trvá po celú dobu, po ktorú žalovaný bude na svojej internetovej stránke zverejňovať registračné protokoly agentúrnych a operatívnych zväzkov Krajskej správy Zboru národnej bezpečnosti v Bratislave, Správa Štátnej bezpečnosti, v časti týkajúcej sa žalobcu; IV. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 1.454,10 € na účet advokáta JUDr. Radoslava Olijáša; V. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov konania štátu na účet Okresného súdu Bratislava II v sume 103,97 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku; VI. návrh žalobcu v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy v sume X.XXX,- € zamietol. Súd rozhodol
s poukazom na vykonané dokazovanie, na ustanovenia § 11, § 12 ods. l, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 1 písm. a/, b/ bod 5, § 2 písm. a/, b/, f/, g/, h/, i/, § 19 ods. l, § 26 ods. 3 Zákona č. 553/2002 Z. z. o sprístupnení dokumentov o činnosti bezpečnostných zložiek štátu 1939 - 1989 a o založení Ústavu pamäti národa a o doplnení niektorých zákonov. Súd v tomto svojom rozhodnutí dospel k záveru, že žalobca sa k tajnej spolupráci so štátnou bezpečnosťou nikdy a žiadnym spôsobom nezaviazal. Nielenže nebol daný záväzok k tajnej spolupráci s kontrarozviedkou, ale ani svojou činnosťou žalobca neplnil úlohy kladené na spolupracovníkov Štátnej bezpečnosti. Žalobca bol ako tajný spolupracovník štátnej bezpečnosti zaevidovaný v rozpore s vtedy platnou smernicou, keď bol zaevidovaný bez toho, aby sa ku spolupráci zaviazal. Týmto zaevidovaním a ďalšou evidenciou žalobcu ako agenta Štátnej bezpečnosti sa žalovaný dopustil neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Táto evidencia mala nepochybne dehonestujúci dopad, keď je žalobca označený za osobu, ktorá sa svojou činnosťou podieľala na nezákonných postupoch bývalej Štátnej bezpečnosti pri potieraní základných ľudských práv; nebol preukázaný záväzok žalobcu ku spolupráci so štátnou bezpečnosťou, evidencia žalobcu v materiáloch Štátnej bezpečnosti tak bola neoprávnená, dotýkala sa cti žalobcu, znižuje jeho dôstojnosť, vážnosť v spoločnosti, hoci žalovaný uvedené údaje svojou činnosťou nevytvoril a ich publikovaním plnil iba povinnosť podľa Zákona č. 553/2002 Z. z., pričom mu tento zákon neuložil povinnosť overovať, či sú údaje pravdivé alebo presné, ba dokonca mu ani neumožnil skúmať pravdivosť týchto údajov. Nemal tak inú možnosť, ako splniť svoju zákonnú povinnosť a uverejniť registračné protokoly agentúrnych a operatívnych zväzkov Štátnej bezpečnosti. Vzhľadom k okolnostiam ako k neoprávnenému zásahu došlo, súd považoval (len) morálnu satisfakciu za primeranú.
10. Doplňujúcim rozsudkom zo dňa 21.01.2010, č. k. 16C/77/2005-302, súd prvého stupňa postupom podľa ustanovenia § 166 ods. l, ods. 2 veta prvá, ods. 3 O.s.p. doplnil rozsudok zo dňa 08.06.2009, č.k. 16 C 77/2005-271, vo výroku o ďalší výrok, ktorý znie: Súd určuje, že žalovaný neoprávneným zverejnením žalobcovho mena a dátumu narodenia ako kandidáta tajnej spolupráce, agenta s krycími menami V.V.O. V. V. v registračných protokoloch agentúrnych a operatívnych zväzkov Krajskej správy Zboru národnej bezpečnosti v Bratislave, Správa Štátnej bezpečnosti, pod registračným číslom 27542 na internetovej stránke žalovaného porušil právo žalobcu na ochranu osobnosti. Dôvodil ustanovením § 11, § 12 ods. l, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 1 písm. a/, b/ bod 5, § 2 písm. a/, b/, f/, g/, h/, i/, § 19 ods. l, § 26 ods. l zákona č. 553/2002 Z.z. a skutkovo tým, že týmto je rozhodnuté o celom nároku navrhovateľa.
11. Opravným uznesením zo dňa 08.04.2010, č.k. 16C/77/2005-311, súd prvého stupňa postupom podľa ustanovenia § 164 O.s.p. opravil výrok doplňujúceho rozsudku Okresného súdu Bratislava II. č.k. 16 C 77/2005-302, tak, že výrok má správne znieť: "Súd určuje, že žalovaný neoprávneným zverejnením žalobcovho mena a dátumu narodenia ako kandidáta tajnej spolupráce, agenta s krycími menami V. V. V. v registračných protokoloch agentúrnych a operatívnych zväzkov Krajskej správy Zboru národnej bezpečnosti v Bratislave, Správa Štátnej bezpečnosti, pod registračným číslom 27542 na internetovej stránke žalovaného porušil právo žalobcu na ochranu osobnosti." Pri vyhotovení predmetného rozsudku došlo vo výroku k zrejmej nesprávnosti v uvedení mena agenta "V.", pričom správne malo znieť "V.".
12. Na odvolanie účastníkov konania Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 12.03.2012, sp.zn. 2Co/129/2010 a sp. zn. 2Co/130/2010 (rozhodnutím v poradí druhým), rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 08.06.2009, č. k. 16C77/2005-271, v spojení s jeho doplňujúcim rozsudkom zo dňa 21.01.2010, č. k. 16C/77/2005-302 (a opravným uznesením zo dňa 08.04.2010, č. k. 16C/77/2005-311), zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vytýkal súdu prvého stupňa, že sa dôsledne neriadil ustanovením § 6, § 120 ods. l, § 132 O.s.p., keď vo veci rozhodol bez riadneho zistenia skutkového stavu a rozhodol na základe nedostatočne vykonaného dokazovania; na základe dôkazov, ktoré v konaní vykonal, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Nevenoval pozornosť výpovedi svedkov, zjavne rozporuplnej výpovedi svedka F.. I. C., listinným dôkazom. Nevenoval tiež pozornosť skutkovým zisteniam získaným zo svedeckej výpovede M.. T. N., tieto právne ani neposúdil, keď jednoznačne uviedol, že operatívny pracovník (v posudzovanej veci svedok F.. I. C.) by nikdy neriskoval vyrábanie určitých záznamov, a teda evidencia agenta ako "mŕtvej duše" bola vylúčená, keďže nadriadený operatívneho pracovníka sa mohol kedykoľvek rozhodnúť ísť s ním na kontrolnú schôdzku s "prameňom" a zároveň potvrdil, že je vylúčené, aby záznamy pochádzali od iného zdroja ako od zdroja s krycím menom V.. Súdu prvého stupňa vytkol, že sa neriadil zásadou, aby pri zisťovaní skutkového stavu aj z úradnej povinnosti prihliadol ku všetkým okolnostiam rozhodným pre vyhovenie alebo zamietnutie návrhu. Odvolací súd tiež ustálil, že žalovaný je pasívne vecne legitimovaný v sporoch o ochranu osobnosti v prípadoch, kde k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv dotknutej osoby došlo zverejnením registračného
protokolu na internetovej stránke žalovaného. I keď zákon o pamäti národa nemá výslovné ustanovenie o pasívnej vecnej legitimácii, teda o zodpovednosti žalovaného za neoprávnený zásah do osobnostných práv, ku ktorému môže dôjsť v súvislosti s plnením povinností podľa tohto zákona, mal za to, že možno túto zodpovednosť z jeho jednotlivých ustanovení zákona vyvodiť. V tomto štádiu konania však pred súdom prvého stupňa nebola preukázaná jediná podstatná skutočnosť, a síce, či sa žalobca k spolupráci so Štátnou bezpečnosťou zaviazal písomne alebo verbálne. Súdu prvého stupňa uložil kvalifikovaným spôsobom opätovne o návrhu rozhodnúť, riadne zistiť skutkový stav veci, vykonané dôkazy opätovne vyhodnotiť v súlade s ustanovením § 132 O.s.p., rozhodnúť v súlade s ustanovením § 153 ods. l O.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodiť záver, ktorý je nutné správne a dostatočne odôvodniť v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. Napokon uložil súdu prvého stupňa rozhodnúť opätovne aj o náhrade trov konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).
13. Rozsudkom tunajšieho súdu zo dňa 02.05.2013, č.k. 16C/77/2005-509 (v poradí tretím), súd prvého stupňa rozhodol po tom, ako mal z vykonaného, doplneného, dokazovania preukázané právne skutočnosti a to: Z registračného protokolu agentúrnych a operatívnych zväzkov Štátnej bezpečnosti, ktorý bol zverejnený na internetovej stránke žalovaného vyplynulo, že sa pod registračným číslom XXXXX nachádza osoba menom G. W., narodený XX.XX.XXXX, krycie meno V., V., kategória agent. Predmetný zväzok bol zavedený dňa XX.XX.XXXX. Osobný zväzok zavedený pod registračným číslom XXXXX bol podľa záznamu v evidenčnej pomôcke zničený dňa XX.XX.XXXX. Svedok F.. I. Horváth pracoval u Štátnej bezpečnosti od roku 1981 (na Krajskej správe, II. odbor), pričom jeho pracovnou náplňou bolo štúdium smerníc, predvolávanie ľudí na podanie vysvetlenia, resp. rôznych vyjadrení so záležitosťami, ktoré boli v tom čase zaujímavé. Jeho nadriadenými boli I. A. a pán Š.. V jeho pracovnej náplni bolo aj kontaktovanie sa s ľuďmi, ktorí boli v databáze vedení ako agenti alebo iné záujmové osoby. Je pravdou, že sa so žalobcom stretol asi trikrát, ale stretli sa z toho dôvodu, že žalobca mal vycestovať do zahraničia, pričom sa stretli na pasovom oddelení. V tom období bolo bežnou praxou, aby pred vycestovaním do zahraničia občania podali vysvetlenie, za akým účelom do zahraničia cestujú, prípadne koho mienia v zahraničí navštíviť. Dôvody, pre ktoré by sa mal stretnúť so žalobcom špeciálne neboli. Žalobca bol vedený v databáze záujmových osôb, ktoré boli predmetom záujmu a tu bol vedený z toho dôvodu, že bol vylúčený zo strany. Nevedel uviesť, ako je možné, že sa v zozname nachádza meno žalobcu a ako kontakt sú dve krycie mená a taktiež nevedel uviesť, kto agenta s krycím menom "." zaviedol do databázy. Taktiež nevedel uviesť, prečo sú v databáze dve krycie mená a ktoré krycie meno sa malo používať. Svedkyňa M.. N. O. pracovala v advokátskej kancelárii žalobcu, pričom po uverejnení zoznamov pracovníkov bývalej Štátnej bezpečnosti ju začalo oslovovať množstvo klientov, ktorí sa pýtali, či je informácia uverejnená na internete pravdivá a ako si ju majú vysvetľovať. Klienti boli značne nedôverčiví, niektorí sa uspokojili s vysvetlením, že ide o omyl, niektorí však ukončili spoluprácu s ich kanceláriou. Na základe zverejnenia mena žalobcu v týchto zoznamoch žalobca začal mať i rodinné problémy a celková situácia v kancelárii v tom čase bola veľmi nepríjemná. Svedok A. S. po uverejnení zoznamov bývalých spolupracovníkov Štátnej bezpečnosti na internete dostal od známeho e-mail, v ktorom ako agent Štátnej bezpečnosti bol uvedený žalobca. Tento e-mail preposlal žalobcovi s dotazom, či je to skutočne on. Reakcie zo strany žalobcu boli veľmi rozčúlené. Následne si chcel celú situáciu overiť sám, a preto oslovil niektorých priateľov, ktorí mu vysvetlili, že situácia v tom čase bola pre advokátov veľmi zložitá, Štátna bezpečnosť po právnikoch išla, hlavne po tých, ktorí neboli v komunistickej strane a hľadali spôsoby, ako ich zlomiť a získať. So žalobcom sa pozná od roku 1971 a preto si chcel celú záležitosť s ním vysvetliť, ale žalobca nemal záujem o tomto hovoriť a keďže k stretnutiu, kde by si celú záležitosť vysvetlili neprišlo, začal mať k žalobcovi zdržanlivejší postoj. Je pravdou, že od tejto doby sa prestali stýkať. Čo sa týka záznamu, ktorý bol uverejnený, svedok osobne tomuto záznamu veril. Svedok M.. M. V. pracoval v advokátskej kancelárii žalobcu, pričom po uverejnení jeho mena v zoznamoch sa u svedka osobne žiadny klient na túto skutočnosť nedotazoval. Je pravdou, že po uverejnení mena žalobcu v zoznamoch bolo v kancelárii citeľne menej práce ako dovtedy, ale či bol tento úbytok spôsobený práve uverejnením mena žalobcu ako agenta Štátnej bezpečnosti uviesť nevedel. Svedok V. G., syn žalobcu sa o uverejnení mena otca ako agenta Štátnej bezpečnosti dozvedel v škole od kamaráta. Následne sa táto otázka rozoberala aj doma, atmosféra nebola veľmi príjemná, rodičia sa kvôli tomu hádali. Osobne sa snažil tejto téme vyhýbať, ale asi trikrát sa mu stalo, že sa v spoločnosti začalo hovoriť o zoznamoch ako takých a ľudia sa ho pýtali aj na jeho otca. Čo sa týka postoja okolia vo vzťahu k otcovi, k zverejnenej informácii sa stavalo seriózne a jeho postoj bol negatívny. Napätie v rodine sa časom uvoľnilo, ale tým spôsobom, že rodina sa úplne rozpadla a komunikácia medzi rodičmi nie je žiadna. Svedok M.. T. N. pracoval u Štátnej bezpečnosti od júla 1976 do októbra 1980 ako zástupca D. W. P. a od apríla 1982 do roku 1985 ako D. L.. P.. Žalobcu nepozná a ani s ním nikdy neprišiel
do kontaktu. Pokiaľ sú vo zväzku dve krycie mená, toto mohlo vzniknúť tak, že dotyčný si buď zmenil krycie meno, alebo ako kandidát bol vedený pod iným krycím menom a následne si ho zmenil. Čo sa týka skratky V. R.namená jednoznačne agent. Možnosti získavania agentov boli tri, a to buď písomný akt, kompromateriál alebo dobrovoľne. O agentovi sa vždy viedol osobný spis, pričom viazací akt agent podpísal buď samostatne, t.j. vlastnoručne, pokiaľ bola spolupráca dobrovoľná a pokiaľ bola spolupráca na základe kompromateriálu, bol viazací akt už pripravený a agent ho len podpísal. Čo sa týka justície, či už súdnictva, advokácie alebo prokuratúry, išlo sa veľmi málo do spolupráce s takýmito ľuďmi, viacmenej to bolo tabu. Nevedel posúdiť, či žalobca pracoval ako agent Štátnej bezpečnosti, nakoľko ho osobne nepoznal. Je možné, že žalobca sa stal záujmovou osobou, keď ako obhajca obhajoval určité osoby, avšak musel mať dosah alebo kontakt na záujmovú osobu. Čo sa týka zničenia spisu, zničenie sa zadávalo do evidencie a následne bol zväzok. Po uzavretí spisu sa do evidencie presne uvádzalo, koľko mal zväzok listov, zväzok bol zapečatený a bol daný do archívu, kde bol archivovaný po dobu päť alebo desať rokov, záležalo od dôležitosti a následne bol skartovaný. Po nahliadnutí do záznamov predložených žalovaným svedok uviedol, že na zázname by malo byť vyplnené, že záznam nadväzuje na záznam číslo a toto číslo na týchto záznamoch uvedené nie je. Bolo by možné, aby kandidát o svojom preverovaní nevedel, táto osoba sa preverovala, jeho schopnosti, možnosti, ale nebolo možné, aby bol preradený do kategórie agent bez toho, aby o tom táto osoba nevedela. Svedok M.. M. O. po oboznámení sa s obsahom záznamu č. P.-XXX/AN-XX-XXX uviedol, že správa je absolútny nezmysel, pokiaľ by sa stretol s rakúskym konzulom súkromne, pracovníci Štátnej bezpečnosti by sa o tom určite nedozvedeli. Rakúsky konzul ho navštívil oficiálne z dôvodu, že sa rakúsky občan nachádzal u nás vo väzbe a o väzbe rakúskeho občana sa vždy upovedomoval rakúsky konzulát. Predmetná správa je nezmysel, v celej správe je pravdivé iba to, že sa stretol s rakúskym konzulom. Pracovníci Štátnej bezpečnosti oficiálne za ním nechodili, ale nevylúčil, že sa mohlo stať, že sa niekto hral na kamaráta a potom vypisoval rôzne vymyslené správy. So žalobcom sa stýkal pracovne i súkromne. Svedkyňa M.. L. B. po oboznámení sa s obsahom záznamu č. P.-XXX/AN-XX-XX dôvodila, že na časopis Listy 82 si nespomína a taktiež si nespomína, že by s takýmto časopisom vôbec prišla do styku. Takýto časopis jej vôbec nič nehovorí. Svedok M.. V. S. po oboznámení sa s obsahom záznamu č. P.-XXX/AN-XX-XXX rozhodne poprel, že by sa niekedy uskutočnil takýto rozhovor a nevie si vysvetliť skutočnosť, ako mohol vzniknúť takýto záznam. So žalobcom sa pozná od detstva, často sa zhovárali i o politických názoroch, pričom ani on ani žalobca neboli členmi strany, politické názory žalobcu neboli v súlade s oficiálnym názorom vtedajšej doby. Z. M.. O. G.G. v tom čase žil so žalobcom v spoločnej domácnosti a vie, že žalobca nikdy nikomu nič nepodpísal, ani sa s nikým nestýkal. V časoch, keď vyšli "Y. Z., boli sa spoločne pozrieť, či tam nie sú i oni dvaja, ale samozrejme, že tam neboli. Po zverejnení bratovho mena na internete sa ich všetci ich známi začali vypytovať, čo to má znamenať a ako je možné, že je tam vedený žalobca. Mnoho známych sa od nich odklonilo, lebo nechceli mať s nimi nič spoločné a toto trvá doposiaľ. I manželka žalobcu sa s ním kvôli tejto informácii často hádala, nakoniec sa rozišli. Celou touto situáciou trpela a trpí celá rodina a žalobca sa s tým doposiaľ nevyrovnal. Svedok L.. M. T. po oboznámení sa s obsahom záznamu č. P.-XXX/AN-XX-XX uviedol, že je pravdou, že v roku 1985 pracoval pre švajčiarsku firmu X., v súčasnosti je táto firma už nemecká a pracuje v nej doposiaľ. Na skutočnostiach uvedených v zázname nie je nič tajné, o týchto skutočnostiach vedel i žalobca, ale i pracovníci na úradoch v Mexiku, na našom veľvyslanectve a všetci, čo mali niečo spoločné s našou rozviedkou. O veciach uvedených v zázname sa so žalobcom rozprával, bol to jeho právnik, tak sa s ním radil, ale žalobca nebol jediná osoba, ktorý by o týchto veciach vedel, rozprával sa o nich aj s inými ľuďmi. Je divné, že sa v zázname nehovorí o tom, že chcel ísť pracovať na Kubu, hoci žalobca v tom čase o tomto jeho zámere vedel, lebo mu to povedal. Svedok M.. N. Z. po oboznámení sa s obsahom záznamu č. P.-XXX/AN-XX-XXX uviedol, že určite takýto rozhovor musel mať, jeho názory boli všeobecne známe. Ako právnici sa stretávali na rôznych miestach, pričom bolo známe, že takéto názory má. Či diskutoval o týchto problémoch i so žalobcom, uviesť nevedel, celá advokácia v tom čase mala v Bratislave okolo 40 ľudí a o problémoch sa normálne diskutovalo.
14. Z ročného štatistického prehľadu kontrarozviedkového rozpracovania tajných spolupracovníkov schôdzkových bytov, poverených osôb, kandidátov a dôverníkov československej kontrarozviedky súd zistil, že v porovnaní so stavom k XX.XX.XXXX predstavuje podstatné zníženie počtu tajných spolupracovníkov o XXXX P.sôb, čo predstavuje 8,6 % a toto zníženie súviselo s prehodnotením existujúcej agentúry podľa zásad a kritérií stanovených na porade ministra v októbri XXXX. Riaditeľka archívu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky potvrdila, že všetky dokumenty, ktoré sa týkali činnosti Štátnej bezpečnosti, prešli do archívu Ústavu pamäti národa a nikde inde sa takéto listinné dôkazy nenachádzajú. Z opakovanej, doplnenej, výpovede svedka RNDr. Eduarda Horvátha dňa 12.03.2013
súd zistil, že sa so žalobcom stretol osobne asi 2 až 3 krát. Tieto stretnutia vyplývali z jeho vtedajšieho pracovného zaradenia. Prišiel za M.. G., preukázal sa mu služobným preukazom a požiadal ho o podanie vysvetlenia, ktoré sa malo týkať jeho vycestovania do zahraničia, alebo niekoho z jeho advokátskej kancelárie. Nerobil si o tom žiaden písomný záznam, komunikovali spolu len verbálne. Nikdy nebol prítomný pri situácii, pri ktorej by sa žalobca zaviazal na spoluprácu so Štátnou bezpečnosťou. Spôsob, ktorým sa osoby zaväzovali k spolupráci, bol taký, že tieto osoby prehlásili buď písomne, alebo formou prehlásenia k sľubu, prípadne súhlasu. Väčšinou však boli písomné. Opakovane potvrdil, že aj keď sú jeho menom podpísané záznamy zo schôdzkovej činnosti, ktorá bola súčasťou spisu žalobcu, ide o záznamy z rokov XXXX V. XXXX, kde sa uvádza, že stretnutia sa vykonávali v konšpiračných bytoch s agentom s krycím menom V., podpisy nemusia byť jeho, so žalobcom sa v konšpiračných bytoch nestretával, záznamy vyhotovil niekto pod jeho menom. Nevedel podať vysvetlenie o tom, za akých okolností boli vyhotovené. V čase, keď začal pracovať v zbore, už s menom G. pracoval, v tom čase boli do sféry záujmu zaradené skupiny advokátov, justície a podobne. Tiež uviedol, že sa v tom čase viedla databáza vylúčených zo strany alebo SZM a mládežníckeho hnutia, preto sa podchytávali informácie a názory, čo súviselo aj s vycestovaním. Svedok O.. M. P. žalobcu nepozná, nikdy v živote sa s ním nestretol, počas jeho aktívnej činnosti pracoval na druhom odbore kontrarozviedky, bol náčelníkom oddelenia, zastrešoval referáty Anglicko, Francúzsko, Benelux, a ostatné kapitalistické štáty. Posledných 5 rokov pred odchodom do dôchodku robil na analytickom odbore. Potvrdil svoju výpoveď, ktorú podal aj vo veci vedenej pod sp.zn. XXC/XX/XXXX vo veci H. N. c/a Ú., v ktorej uviedol, že sa mu dostal do ruky záznam o verbovke na jemu neznámu osobu, ktorý bol asi na jeden a pol strany a na tomto zázname bol jeho podpis, pričom nikdy vedome takýto záznam nepodpísal a bol mu podstrčený na podpis niektorým z kolegov, lebo nikdy toho človeka, o ktorého malo ísť, nevidel. Stať sa mu to mohlo vtedy, keď podpisoval viac listín, v tom čase boli záznamy o spolupráci bežné, dokonca sa viedol graf - harmonogram, kto koľko ľudí získal za určitý čas. Nečinných informátorov, resp. dôverníkov, vypustili zo zoznamov. Svedok M.. T. N. v opakovanej a doplnenej výpovedi zo dňa 12.03.2013 uviedol, že žalobcu nepozná, nikdy v živote sa s ním nestretol, pracuje v Bratislave vyše 30 rokov, z právnického prostredia pozná jeho meno ako advokáta. Nikdy nebol pri situácii, kedy by sa mal žalobca zaviazať k spolupráci. Záväzok osoby k spolupráci sa robieval troma spôsobmi. Buď záujemca vlastnoručne spísal písomnosť, že chce spolupracovať, druhou formou bola ústna forma, podľa ktorej osoba dala záruku, že bude spolupracovať a tretia skupina osôb bola tá, čo pôsobila v zahraničí a títo nedávali žiadne záruky. Ak sa niekto ústne zaviazal spolupracovať, urobil sa o tom záznam, kedy a kde bolo stretnutie a že sa osoba zaviazala spolupracovať, resp. že súhlasila so spoluprácou, asi 85 % však bolo písomných záznamov. V rokoch 1984 až 1985 svedok pracoval na druhom odbore. K otázke preniknutia do prostredia justície a advokácie svedok uviedol, že to bolo zriedka, táto oblasť bola tabu pre Štátnu bezpečnosť, nie preto, že by nebol záujem, ale nepodarilo sa preniknúť do týchto sfér, vie len o jednom prípade advokáta, ktorý spolupracoval, a to len z dôvodu, že bol v inej politickej strane. Ku skutočnosti, či jeho podriadení nemohli vyrábať záznamy na mŕtve duše, svedok uviedol, že asi nie, aj keď to niekto ťažko zaručí. Ľudia, o ktorých záznamy boli, reálne existovali a tieto ich údaje mohli byť zneužité. Pracovalo tam vtedy 300 až 400 ľudí, do ktorých, ani ich pováh, nikto nevidel. Konkrétnu vedomosť o takomto niečom nemá. Je však pravda, že finálne písomnosti išli cez šéfa odboru, preto sa na nich mohlo objaviť meno šéfa odboru, alebo aj jeho meno. V tom čase všetci boli naháňaní za výslednosť. Ak sa zistilo, že bol urobený záznam s osobou, ktorá sa nezaviazala na spoluprácu, riešil to len so svojím podriadeným a vyššie sa to už nedostalo, skôr sa to snažil ututlať. Pri najímaní spolupracovníkov sa robili námatkové kontroly, napríklad tak, že na plánované stretnutie operatívca so spolupracovníkom šiel aj nadriadený a keď to bolo vymyslené, tak sa to zistilo.
15. Uvedený rozsudok vychádzal z doterajšej súdnej prax v obdobných prípadoch, ktorá ustálila, že dôkazné bremeno nesie žalobca, ktorý musel preukázať, že informácie, ktoré sa nachádzajú v archíve Ústavu pamäti národa sú nepravdivé. Žalovanému bola Zákonom č. 553/2002 Z. z. uložená povinnosť vydať tlačou a na elektronických médiách prepis evidenčných záznamov zo zachovaných alebo rekonštruovaných protokolov, zväzkov a ďalších evidenčných pomôcok bývalej Štátnej bezpečnosti z rokov 1939 - 1989. Žalovaný v súčasnej dobe nedisponuje spisom registračné číslo XXXXX z dôvodu, že tento bol dňa XX.XX.XXXX zničený. Napriek tomu uverejnil na svojej internetovej stránke registračné protokoly agentúrnych a operatívnych zväzkov Štátnej bezpečnosti, v ktorých sa nachádzalo i meno a dátum narodenia žalobcu s tým, že pri mene žalobcu je uvedené krycie meno "V." a "V.. Žalovaný nepredložil súdu žiadny z archivovaných písomných materiálov, v ktorom by sa nachádzal písomný súhlas žalobcu so spoluprácou. Písomný súhlas síce mohol byť v určitých prípadoch nahradený ústnym súhlasom, ale žalovaný nepredložil súdu ani dôkazy, že ústny
súhlas bol daný. Súd mal preto za to, že žalovaný nepreukázal v zmysle vtedy platnej Smernice pre prácu s tajnými spolupracovníkmi československej kontrarozviedky vydaný rozkazom ministra vnútra ČSSR č. 3 záväzok žalobcu ku spolupráci so Štátnou bezpečnosťou ako základný predpoklad oprávnenosti jeho evidencie v materiáloch Štátnej bezpečnosti. Z obsahu smernice pre prácu s tajnými spolupracovníkmi československej kontrarozviedky vydanej rozkazom ministra vnútra ČSSR č. 3/1978 bolo zistené, že agent bol jedným z tajných spolupracovníkov Štátnej bezpečnosti. Tento spolupracovník sa získal v priebehu tzv. viazacieho aktu, pri ktorom sa spravidla podpisuje písomný záväzok ku spolupráci. Písomný záväzok získaný spolupracovník napíše sám voľnou formou. Písomný záväzok sa nevyžadoval v prípadoch, v ktorých by jeho podpis mohol ohroziť dobrý vzťah kandidáta ku spolupráci s kontrarozviedkou. V takom prípade postačoval kandidátov ústny súhlas. Získaný tajný spolupracovník si spravidla sám zvolil krycie meno, v opačnom prípade ho určil operatívny pracovník. Po prijatí písomného alebo ústneho záväzku previedol operatívny pracovník inštruktáž získaného tajného spolupracovníka, pri ktorej ho poučil o obsahu a hlavných zásadách spolupráce, najmä o zásadách konšpirácie. Súčasne s ním prejednal najbližšie konkrétne úlohy, spôsob ich plnenia a spôsob vzájomného styku. Na základe súhlasu náčelníka so správou o priebehu viazacieho aktu registroval operatívny pracovník tajného spolupracovníka v operatívnej evidencii. Existencia takéhoto záväzku v danom prípade nebola preukázaná ani listinnými dôkazmi, ani výpoveďami svedkov, bývalých príslušníkov Štátnej bezpečnosti. Žalobca sám uvádzal, že sa s príslušníkmi Štátnej bezpečnosti súkromne nestýkal, do kontaktu s nimi prichádzal iba pri výkone svojej advokátskej praxe. Svedok F.. I. C. vo svojej výpovedi potvrdil, že sa so žalobcom stretol iba trikrát, a to z dôvodu, že žalobca chcel vycestovať do zahraničia, pričom v tej dobe bolo bežnou praxou, že občania, ktorí chceli vycestovať do zahraničia, boli predvolávaní k podaniu vysvetlenia, za akým účelom a za kým do zahraničia cestujú. Súd vzal do úvahy v tomto rozsudku i výpovede ostatných svedkov, ktorých mená sa nachádzali na záznamoch, ktoré boli žalovaným predložené, pričom svedkovia vo svojich výpovediach uvádzali, že informácie, ktoré sú v záznamoch uvedené, sú resp. boli, buď všeobecne známe, alebo boli úplne vymyslené a nezakladali sa na pravde. Žalovaný taktiež v priebehu celého konania nevedel vysvetliť skutočnosť, prečo sa pri reg. č. XXXXX nachádzajú dve krycie mená, pričom obe krycie mená boli používané. Na záznamoch na číslach listov 159, 161, 163, 206, 208 a 210 je pri reg. č. XXXXX uvedené krycie meno V., pričom podľa fotokópie poštovej knihy na čísle listu 141 je pri reg. č. XXXXX uvedené krycie meno V.. V predmetnej poštovej knihe sa dokonca krycie meno nachádza dvakrát, raz ako značka zväzku TS V., reg. č. XXXXX a raz ako značka zväzku KTS V., reg. č. XXXXX. Pri vyúčtovaní služobných výdavkov na č. l. 116 za mesiac február 1984 je spočiatku uvedené krycie meno V., reg. č. XXXXX, následne je toto krycie meno preškrtnuté a uvedené krycie meno KB ".", reg. č. XXXXX. Z uvedeného bolo zrejmé, že ani dokumentácia dochovaná žalovaným nie je presná. Súd prvého stupňa tak dospel k záveru, že žalobca sa k tajnej spolupráci so Štátnou bezpečnosťou nikdy a žiadnym spôsobom nezaviazal, nebol daný záväzok k tajnej spolupráci s kontrarozviedkou, ale ani svojou činnosťou žalobca neplnil úlohy kladené na spolupracovníkov Štátnej bezpečnosti. Žalobca bol ako tajný spolupracovník Štátnej bezpečnosti zaevidovaný v rozpore s vtedy platnou smernicou, keď bol zaevidovaný bez toho, aby sa ku spolupráci zaviazal. Týmto zaevidovaním a ďalšou evidenciou žalobcu ako agenta Štátnej bezpečnosti sa mal žalovaný dopustiť neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu a táto evidencia mala dehonestujúci dopad, nakoľko žalobca bol označený za osobu, ktorá sa svojou činnosťou podieľala na nezákonných postupoch bývalej Štátnej bezpečnosti pri potieraní základných ľudských práv. Z dôvodu, že nebol preukázaný záväzok žalobcu ku spolupráci so Štátnou bezpečnosťou, je jeho evidencia v materiáloch Štátnej bezpečnosti bola neoprávnená a táto neoprávnená evidencia, ktorá sa dotýka cti žalobcu a znižuje jeho dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti, bola posúdená ako neoprávnený zásah do jeho osobnostných práv chránených ustanovením § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, aj keď žalovaný uvedené údaje svojou činnosťou nevytvoril a ich publikovaním plnil iba zákonnú povinnosť. Žalobcom zvolený prostriedok obrany proti neoprávnenému zásahu formou určenia tejto neoprávnenosti súd posúdil ako dôvodný, majúci oporu v ustanovení § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na obsah a význam súd vyhovel návrhu žalobcu aj v časti týkajúcej sa uloženia povinnosti uverejniť ospravedlnenie žalobcovi v znení uvedenom vo výroku rozsudku a zároveň aj v časti uloženia povinnosti pripojiť tento rozsudok po jeho právoplatnosti k archivovanému spisovému materiálu reg. č. XXXXX. Svoju povinnosť mal žalovaný splniť v súlade s ustanovením § 160 ods. l O.s.p.
16. V časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy súd prvého stupňa vychádzal z predpokladu, že každá fyzická osoba, po zistení zásahu do jej práva na ochranu osobnosti, sa môže predovšetkým domáhať podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka odstránenia následkov zásahov a toho, aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo dostačujúce primerané zadosťučinenie, najmä
preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy. Výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že ak môže byť vzniknutá nemajetková ujma na osobnosti postihnutej fyzickej osoby primerane vyvážená niektorou z foriem morálneho zadosťučinenia, poskytnutie príslušnej morálnej satisfakcie treba uprednostniť. Len v tých prípadoch, kde došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere a kde intenzita tohto zásahu nie je primerane napraviteľná inými právnymi prostriedkami, treba považovať za opodstatnené a spravodlivé priznanie zadosťučinenia v peniazoch. Priznanie zadosťučinenia v peniazoch súdom predpokladá splnenie zákonom kvalifikovaných podmienok, t.j. ak a/ morálne zadosťučinenie sa javí v konkrétnom prípade nepostačujúcim a b/ neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Pre určenie výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch sú taxatívne stanovené dve kritériá, z ktorých musí súd pri svojom rozhodovaní vychádzať ex offo. Sú to: a/ závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a b/ okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Skutočnosť, že ustanovenie § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka ukladá súdu výslovne prihliadať aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, vedie k záveru, že sama závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je jediným a výlučným faktorom pre určenie konečnej výšky zadosťučinenia v peniazoch. Povinnosť prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, je stanovená zámerne veľmi všeobecne ako vo vzťahu k postihnutej fyzickej osobe, tak aj vo vzťahu k subjektu, ktorý neoprávnený zásah spôsobil. Deje sa tak s cieľom, aby pri určovaní konečnej výšky peňažného zadosťučinenia bolo možné v rámci sudcovskej úvahy a v súlade s princípom spravodlivosti prihliadnuť k rozmanitým momentom, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, a tak bola v jednote naplnená požiadavka zabezpečujúca účinné primerané zadosťučinenie za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ako aj požiadavka nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Prvostupňový súd preto hodnotil najmä okolnosť, za ktorej k neoprávnenému zásahu došlo, pričom dospel k záveru, že žalovaný, ktorý síce tento neoprávnený zásah spôsobil, spôsobil ho práve z dôvodu, že si plnil svoju zákonnú povinnosť, nakoľko povinnosť uverejniť predmetné evidencie zväzku mu bola uložená Zákonom č. 553/2002 Z.z., pričom mu tento zákon neuložil povinnosť overovať, či sú údaje pravdivé alebo presné, ba dokonca mu ani neumožnil skúmať pravdivosť týchto údajov. Žalovaný tak nemal inú možnosť, ako splniť svoju zákonnú povinnosť a uverejniť registračné protokoly agentúrnych a operatívnych zväzkov Štátnej bezpečnosti. Vzhľadom na okolnosti, ako k neoprávnenému zásahu došlo, súd považoval morálnu satisfakciu za primeranú. O náhrade trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. l O.s.p., vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Spôsob výpočtu náhrady trov konania, jej dôvodnosť, súčasne podrobne odôvodnil. Trovy konania štátu odôvodnil ustanovením § 148 ods. l O.s.p. Sume 103,97 € zodpovedá svedočné vyplatené z rozpočtových prostriedkov súdu.
17. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie obaja účastníci. Odvolanie žalobcu smerovalo proti rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým zamietol jeho návrh v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy v sume X.XXX,- €. Vytýkal súdu prvého stupňa, že za skutkový základ napadnutého výroku vzal dôkazy, ktoré nesprávne vyhodnotil. Nepopieral, že žalovaný mal zákonnú povinnosť zverejniť materiály bývalých represívnych zložiek (vrátane evidencie a registračných protokolov) komunistického režimu a nemal možnosť preverovať vecnú správnosť a pravdivosť materiálov, ktoré mal k dispozícii. Na druhej strane ale bolo potrebné brať do úvahy závažnosť a rozsah následkov (konflikty a problémy v rodine, najmä ako vítaná zámienka na vyvolávanie konfliktov zo strany bývalej manželky, pracovné problémy, kolotoč vysvetľovaní klientom vrátane posmešných poznámok a pod.), ktoré zverejnením materiálov týkajúcich sa jeho osoby vznikli, ktoré boli preukázané najmä výpoveďami svedkov M.. O. G.Á., V. G., A. S., M.. M. V., M.. N. O., M.. V. S., M.. N. Z., M.. M. O., M.. L. B., L.. M. T.. Tiež poukázal na to, že je notoricky známe, s akými problémami sa musia potýkať nevinní ľudia, ktorí boli neoprávnene evidovaní ako spolupracovníci bývalej Štátnej bezpečnosti. Toto je jediná žaloba na ochranu osobnosti, ktorú za celý život podal ako žalobca, nie je verejne činný, neprezentuje sa na verejnosti, nevykonával žiadnu verejnú funkciu, takže tolerancia na neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti by mala byť posudzovaná prísnejšie, ako v prípade politikov, príp. funkcionárov justície. Naviac je občan s ťažkým zdravotným postihnutím. Zdôraznil, že súd prvého stupňa síce správne uviedol, že žaloba na ochranu osobnosti nemôže byť zneužívaná na neprípustné obohacovanie, prax niektorých iných súdov tomu ale odporuje. Niektorí politici a funkcionári justície si spravili z podávania účelových žalôb na ochranu osobnosti zárobkový podnik. Odvolaciemu súdu navrhol preto rozsudok súdu prvého stupňa v odvolaním napadnutom rozsahu zmeniť tak, že uloží odporcovi
povinnosť zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy v sume X.XXX,-- € do troch dní od právoplatnosti rozsudku; žiadal náhradu trov odvolacieho konania. Hoci sa zamietajúca časť rozsudku dotýka aj náhrady trov konania navrhovateľovi, navrhovateľ vecnú a právnu nesprávnosť rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov konania nenamietal.
18. Odvolanie žalovaného smerovalo proti rozsudku súdu prvého stupňa vo vyhovujúcej časti, vo výroku o náhrade trov konania žalobcovi a trov konania štátu, dôvodiac tým, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Rozsudok súdu prvého stupňa považuje za nejasný, nezrozumiteľný, nepreskúmateľný, pretože z neho nie je zrejmé, v čom spočíval zásah do práva žalobcu na ochranu osobnosti. Vo výroku rozsudku sa na jednej strane uvádza, že porušil právo žalobcu na ochranu osobnosti neoprávneným zverejnením jeho mena, dátumu narodenia ako kandidáta tajnej spolupráce a agenta Štátnej bezpečnosti na svojej internetovej stránke, v odôvodnení rozsudku ale uvádza, že neoprávnene zasiahol do práva na ochranu osobnosti žalobcu zaevidovaním a ďalšou evidenciou žalobcu ako agenta Štátnej bezpečnosti. Bez toho, aby súd jasne identifikoval konanie, ktorým mal zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti žalobcu, nemôže spoľahlivo vykonať dôkazy a právne vec posúdiť. Zdôraznil, že on, žiaden jeho pracovník, nezaevidoval a neviedol evidenciu žalobcu ako kandidáta tajnej spolupráce a agenta Štátnej bezpečnosti, v tom čase ani neexistoval. V právnom poriadku Slovenskej republiky neexistuje zákonné ustanovenie, na základe ktorého by mohol byť legitímne zodpovedný za konanie Štátnej bezpečnosti. Povinnosť zdržať sa protiprávneho správania, prípadne poskytnutia ospravedlnenia za konkrétny zásah, je možné uložiť iba a jedine tomu, kto protiprávny stav spôsobil, prípadne v ňom pokračuje. Povinnosť poskytnúť morálnu a peňažnú satisfakciu môže byť uložená iba pôvodcovi zásahu. Povinnosť právnickej osoby ako pôvodcu zásahu k poskytnutiu satisfakcie podľa § 13 Občianskeho zákonníka je osobnej povahy, preto ju nie je možné prevádzať na inú osobu, a pokiaľ dôjde k zániku právnickej osoby, zanikne i povinnosť poskytnúť zadosťučinenie. V čase vzniku a vedenia evidencie žalobcu Štátnou bezpečnosťou boli všetky zložky žalobcu vedené v režime prísne tajné a neboli dostupné verejnosti. Žalobca a ľudia z jeho okolia sa o jeho zaevidovaní ako kandidáta tajnej spolupráce a agenta Štátnej bezpečnosti mali dozvedieť až zverejnením tejto skutočnosti na internetovej stráne žalovaného. Konštantná judikatúra za jednu zo základných podmienok uplatnenia nároku na ochranu osobnosti považuje objektívnu spôsobilosť zásahu narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp.zn. 3 Cdo 137/2008, 5 Cdo 274/2007). Za nespôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka je potrebné považovať zásah, o ktorom žalobca nemal vedomosť a ktorý sa nemohol dostať do sféry tretích osôb. Nestotožnil sa so záverom súdu prvého stupňa v tom, že zaevidovanie a ďalšia evidencia žalobcu ako agenta Štátnej bezpečnosti, o ktorej žalobca podľa vlastného vyjadrenia a ani jeho okolie nemali vedomosť a ktorá bola vedená v režime prísne tajné, a teda nebola prístupná verejnosti, reálnym spôsobom znížila vážnosť a dôstojnosť žalobcu v spoločnosti. Sám žalobca uvádzal, že k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu jeho osobnosti došlo až neoprávneným zverejnením žalobcu ako kandidáta tajnej spolupráce a agenta Štátnej bezpečnosti na internetovej stránke žalovaného. Na základe toho je žalovaný presvedčený, že neexistuje spor o tom, že zaevidovaním a ďalšou evidenciou žalobcu ako kandidáta tajnej spolupráce a agenta Štátnej bezpečnosti nedošlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Otázku, či "zaevidovanie a ďalšia evidencia" žalobcu ako agenta zo strany Štátnej bezpečnosti mohlo neoprávnene zasiahnuť do práva žalobcu na ochranu osobnosti, je potrebné posudzovať v kontexte doby a aplikačnej praxe v dobe, kedy k zaevidovaniu a ďalšej evidencii žalobcu došlo. V tejto súvislosti poukázal na niekoľko dobových rozhodnutí zo "Sborníka stanovisek, závěrů, rozborů a zhodnocení soudní praxe, zpráv o rozhodování soudů a soudních rozhodnutí Nejvyššího soudu ČSSR, ČSR a SSR" vydaného Nejvyšším soudem ČSSR, Praha 1986, osobitne str. 176, 199-200. Občiansky zákonník až do roku 1990 neumožňoval dotknutej osobe požadovať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, preto žalobca nie je oprávnený domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v súvislosti so zaevidovaním a ďalším evidovaním ako spolupracovníka Štátnej bezpečnosti. Vo vzťahu k nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch spôsobenej zaevidovaním a ďalšou evidenciou žalobcu ako kandidáta tajnej spolupráce a agenta Štátnej bezpečnosti preto vzniesol námietku premlčania.
19. V prípade, ak mal neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu spočívať v neoprávnenom zverejnení žalobcovho mena a dátumu narodenia ako kandidáta tajnej spolupráce a
agenta Štátnej bezpečnosti na internetovej stránke žalovaného žalovaný uviedol, že podľa konštantnej judikatúry sa poskytuje ochrana len proti takému zásahu, ktorý je neoprávnený a ktorý je spôsobilý privodiť ujmu fyzickej osobe na právach chránených § 11 Občianskeho zákonníka, je v rozpore s právnymi povinnosťami, ktoré pôvodcovi zásahu ukladá právny poriadok (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 137/2008, 5 Cdo 274/2007). Poukázal na ustálenú judikatúru, podľa ktorej predpokladom pre poskytnutie ochrany pred zásahmi do práva na ochranu osobnosti v zmysle § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka je okrem iného skutočnosť, že zásah bol neoprávnený. V danom prípade nemožno hovoriť o neoprávnenom zásahu tam, kde takýto zásah zákon dovoľuje alebo tam, kde k zásahu došlo v rámci výkonu subjektívneho práva, hoci sa zásah inak týka osobnosti fyzickej osoby (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. Cdo 3/1994). O neoprávnenom zásahu nemožno hovoriť ani vtedy, ak existujú okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu, napr. v prípadoch, keď je zásah dovolený (resp. jeho možnosť je predpokladaná) zákonom. Ide najmä o tzv. zákonné licencie, resp. prípady, keď k zásahu do osobnosti fyzickej osoby dochádza pri výkone iného práva ustanoveného zákonom alebo keď iný subjekt plnil právnu povinnosť, ktorú mu ukladá zákon. Jeho konanie spočívajúce v zverejnení žalobcu ako kandidáta tajnej spolupráce a agenta Štátnej bezpečnosti nie je možné považovať za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu, nakoľko svojím konaním neporušil žiadnu právnu povinnosť, ktorú mu ukladá právny poriadok Slovenskej republiky. Naopak, zverejnením žalobcu ako kandidáta tajnej spolupráce a agenta Štátnej bezpečnosti si splnil právnu povinnosť uloženú mu zákonom č. 553/2002 Z. z. V tejto súvislosti zdôraznil ustanovenie § 19 ods. l zákona, ktorý obsahuje jasnú a jednoznačnú povinnosť, jemu uloženú, zverejniť presne vymedzené informácie; citované ustanovenie mu žiadnym spôsobom neumožňuje tieto informácie nezverejniť. Akýmkoľvek spôsobom spochybňovať oprávnenie žalovaného zverejniť žalobcu ako kandidáta tajnej spolupráce a agenta Štátnej bezpečnosti a za takéto zverejnenie ho akýmkoľvek spôsobom sankcionovať, zásadným spôsobom odporuje účelu a zmyslu zákona č. 553/2002 Z. z. a podrýva samotný význam a zmysel existencie Ústavu pamäti národa. Nadväzne na ustanovenie § 26 ods. 3 zákona dôvodil, že nie je povinný overovať, či údaje obsiahnuté v dokumente a údaje získané do informačného systému dokumentov zo zachovaných evidenčných pomôcok, sú presné alebo pravdivé. Z pohľadu rešpektovania základných princípov demokratického a právneho štátu považuje za nebezpečné a nesystematické označovať za protiprávne také konanie, ktoré priamo ukladá zákon. Čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky do právneho poriadku Slovenskej republiky premieta jeden zo základných princípov právneho štátu, ktorý obmedzuje svojvôľu štátnych orgánov a umožňuje im konať iba to, čo im zákon dovoľuje. Z dôvodovej správy k zákonu č. 553/2002 Z.z. vyplýva, že spoločenský záujem na odhalení a sprístupnení zachovaných materiálov je vyšší, než ochrana údajov o služobnej činnosti príslušníkov Štátnej bezpečnosti a ďalších bezpečnostných zložiek alebo ochrana údajov o činnosti tajných spolupracovníkov (v kategóriách rezident, agent, informátor, držiteľ prepožičaného bytu, držiteľ konšpiračného bytu), pôsobiacich na prospech týchto organizácií. Každá z registrovaných osôb, či už k nej existuje zväzok alebo nie, má právo priložiť vyjadrenie k zachovanej dokumentácii, ktorá sa týmto aktom stane jej neoddeliteľnosťou súčasťou. Výklad ustanovenia § 19 zákona súdom prvého stupňa považuje za arbitrárny, svojvoľný, odporujúci Ústave Slovenskej republiky, ustálenej judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky a samotnému účelu a zmyslu zákona. Je jedným zo základných princípov vnútroštátnej a medzinárodnej ochrany základných práv a slobôd, že základné práva a slobody nie sú absolútne a neobmedziteľné; je možné ich obmedziť jedine zákonom alebo na základe zákona. Takýmto zákonom je Zákon č. 553/2002 Z. z., je všeobecne platný a záväzný a všetky osoby sú povinné ho rešpektovať a dodržiavať. O prípadnom nesúlade zákona s Ústavou Slovenskej republiky môže rozhodnúť jedine Ústavný súd Slovenskej republiky. Čl. 12, čl. 13 Ústavy Slovenskej republiky je potrebné interpretovať vždy v spojení s konkrétnym základným právom chráneným ústavou. Ani čl. 19 ústavy nepriznáva absolútnu a neobmedzenú ochranu ním zaručeného práva; poskytuje ochranu iba proti neoprávnenému zásahu, teda zásahu, ktorý je v rozpore so zákonom. Porušenie priznaných práv nemôže nastať samotným rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 376/2008). Čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky je potrebné použiť predovšetkým v situácii, keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi. V prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, aby bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 15/1998, IV. ÚS 234/2012). Iná situácia je, keď právna norma jasným, zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom ustanovuje určitú povinnosť a nepripúšťa rôznosť výkladu. Všeobecný súd má pri aplikácii právnej normy vychádzať z racionálnej argumentácie, ktorá vylučuje akúkoľvek ľubovôľu vo výklade, a súčasne zabezpečiť aj
účel a zmysel použitej právnej normy so zreteľom na jej miesto v určitom systéme alebo podsystéme právnych noriem. Ústava neumožňuje súdu, aby takúto jasnú a jednoznačnú právnu normu interpretoval svojvoľne.
20. Žalovaný v rámci odvolania a procesnej obrany namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu v spore vo veci neoprávneného zaevidovania a ďalšieho evidovania žalobcu ako kandidáta tajnej spolupráce a agenta Štátnej bezpečnosti v registračných protokoloch agentúrnych a operatívnych zväzkov Štátnej bezpečnosti zo strany Štátnej bezpečnosti. Zdôraznil, že môže byť jej nositeľom iba vo veci prípadných nárokov týkajúcich sa zverejnenia registračných protokolov agentúrnych a operatívnych zväzkov Štátnej bezpečnosti. Považuje za absurdné, aby organizácia, ktorá má za cieľ skúmať, zhromažďovať, sprístupňovať a zverejňovať informácie o činnosti represívnych zložiek štátu v čase neslobody a takýmto spôsobom bojovať proti dedičstvu komunistického režimu pri potláčaní základných práv a slobôd, bola označená za právneho nástupcu práve tej organizácie, ktorá temné stránky komunistického režimu najviac zosobňuje. Zákon o pamäti národa a ani žiaden iný právny predpis neobsahuje ustanovenie, na základe ktorého by bolo možné Ústav pamäti národa legitímne označiť ako osobu zodpovednú za protiprávne konanie Štátnej bezpečnosti; nevyplýva to ani z ustanovenia § 27 ods. l zákona. Podľa výkladu súdu prvého stupňa by bolo možné stanoviť pasívnu vecnú legitimáciu a zodpovednosť určitej osoby za protiprávne konanie inej osoby iba na základe skutočnosti, že táto osoba u seba drží dokumentáciu o konaní inej osoby (napr. aj ústredného archívu, štátnych archívov s regionálnou územnou pôsobnosťou a miestnych archívov, ich zriaďovateľov, za protiprávne konanie osôb, ktorých dokumentácia sa v danom archíve nachádza). Činnosť, štruktúru a riadenie Zboru národnej bezpečnosti upravoval Zákon č. 40/1974 Zb. o Zbore národnej bezpečnosti; Štátna bezpečnosť bola zložkou Zboru národnej bezpečnosti (§ 9 zákona). Zbor národnej bezpečnosti, a teda aj Štátna bezpečnosť, bol súčasťou československého štátu a nepredstavoval samotnú organizačnú zložku štátu, podliehal priamo ministrovi vnútra. Z hľadiska právnej subjektivity Zbor národnej bezpečnosti (a teda aj Štátna bezpečnosť) nebol socialistickou organizáciou, a teda v právnych vzťahoch nemohol vystupovať vo svojom mene a neniesol zodpovednosť z týchto vzťahov; rovnako nemal spôsobilosť byť účastníkom konania. Podľa Zákona č. 128/1970 Zb. o vymedzení pôsobnosti Československej socialistickej republiky vo veciach vnútorného poriadku a bezpečnosti do pôsobnosti Československej socialistickej republiky vo veciach vnútorného poriadku a bezpečnosti patrilo riadiť Štátnu bezpečnosť včítane útvarov vyšetrovania Štátnej bezpečnosti. Podľa § 59 ods. 7 Zákona č. 40/1974 Zb. náhradu škody poskytovalo v zastúpení štátu Federálne ministerstvo vnútra alebo Ministerstvo vnútra Českej socialistickej republiky alebo Ministerstvo vnútra Slovenskej socialistickej republiky za útvary nimi riadené. V prípade nárokov vyplývajúcich z činnosti Štátnej bezpečnosti bola v danom čase daná pasívna vecná legitimácia socialistického štátu v zastúpení príslušným ministerstvom vnútra. S účinnosťou od 01.01.1993 Slovenská republika sa stala nástupníckym štátom po pôvodnej Československej socialistickej republike, zanikli len federálne štátne orgány a nedošlo k zániku napr. Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, nedošlo ani k prechodu pôsobností ministerstva vnútra na iný orgán (ústavný Zákon č. 542/1992 Zb. o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, Zákon č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky). V prípade nárokov vyplývajúcich z činnosti Štátnej bezpečnosti je tak naďalej daná pasívna vecná legitimácia štátu v zastúpení Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky. V závere tejto časti odvolania žalovaný dôvodil, že Zákon č. 40/1974 Zb. o Zbore národnej bezpečnosti bol zrušený Zákonom č. 333/1991 Zb. o Federálnom policajnom zbore a Zbore hradnej stráže. Pokiaľ sa v iných všeobecne záväzných právnych predpisoch hovorilo o Zbore národnej bezpečnosti, Pohraničnej stráži, Správe ochrany prezidenta Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky alebo o príslušníkoch Zboru národnej bezpečnosti alebo Pohraničnej stráže, rozumel sa tým podľa povahy veci Federálny policajný zbor, Zbor hradnej polície a policajti (§ 71 zákona). Zákon č. 333/1991 Zb. bol zrušený zákonom č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore. Ak sa v iných zákonoch alebo všeobecne záväzných právnych predpisoch hovorí o Zbore národnej bezpečnosti, Verejnej bezpečnosti alebo o príslušníkoch Zboru národnej bezpečnosti alebo Verejnej bezpečnosti, rozumie sa tým Policajný zbor alebo policajti (§ 82 ods. l zákona). Z označeného zákona vyplýva, že ani Policajný zbor nie je právnickou osobou a v prípade nárokov vyplývajúcich z činnosti Policajného zboru je vo všeobecnosti daná pasívna vecná legitimácia štátu v zastúpení Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky. Zákonom č. 244/1991 Zb. vznikla Federálna bezpečnostná informačná služba; tento neupravoval "právne nástupníctvo" Federálnej bezpečnostnej informačnej služby. Federálna bezpečnostná informačná služba zanikla na základe zákona č. 543/1992 Zb. o zrušení Federálnej bezpečnostnej informačnej služby, ktorý upravoval aj právne nástupníctvo, keď majetok, majetkové práva a záväzky, ktoré podľa § 2 až § 4, § 9 ods. 4 prechádzajú na Českú republiku, prevezme
štátny orgán, ktorý bude určený zákonom Českej národnej rady (zákon v tejto súvislosti odkazuje na zákon ČNR č. 527/1992 Zb. o Bezpečnostnej informačnej službe), a ktoré podľa § 2 až § 4, § 9 ods. 4 prechádzajú na Slovenskú republiku, prevezme štátny orgán, ktorý bude určený zákonom Slovenskej národnej rady (zákon v tejto súvislosti odkazuje na Národnú radu Slovenskej republiky podľa čl. 154 ods. l Ústavy Slovenskej republiky - zákon č. 460/1992 Zb.). Slovenská informačná služba vznikla na základe zákona č. 46/1993 Z.z. o Slovenskej informačnej službe, ktorý taktiež neupravoval právne nástupníctvo Štátnej bezpečnosti. Slovenskú informačnú službu preto nie je možné považovať za subjekt zodpovedný za protiprávne konanie príslušníkov Štátnej bezpečnosti. Zdôraznil, že v prípade, ak na základe zákona dochádza k zániku právnickej osoby alebo k zásadným zmenám organizácie orgánov verejnej správy, právne nástupníctvo a prechod pôsobnosti zákonodarca upravuje priamo v zákone. Zákonodarca osobitným spôsobom neupravil zodpovednosť za protiprávne konanie Štátnej bezpečnosti z dôvodu, že táto bola a je jednoznačne stanovená zákonom - za takéto konanie nesie zodpovednosť štát zastúpený Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky.
21. Žalovaný ďalej argumentoval, že Zákon č. 553/2002 Z.z. v ustanovení § 2 písm. i/ obsahuje jednoznačnú definíciu osoby evidovanej ako spolupracovník bezpečnostnej zložky (za takú osobu je potrebné považovať každú osobu, o ktorej bol kedykoľvek v období od 25.2.1948 do 31.12.1989 Štátnou bezpečnosťou evidovaný zväzok v kategóriách rezident, agent, informátor, držiteľ prepožičaného bytu alebo držiteľ konšpiračného bytu); žalobca uvedenú zákonnú definíciu spĺňa, keď bol evidovaný Štátnou bezpečnosťou v kategórii agent. Diskusia ohľadom oprávnenosti alebo neoprávnenosti evidencie žalobcu v registračných protokoloch Štátnej bezpečnosti by nemala byť predmetom a súčasťou tohto konania, nakoľko zákon o pamäti národa takúto diskusiu nepripúšťa a sám nie je pasívne vecne legitimovaný. Vo vzťahu k evidencii žalobcu v registračných protokoloch Štátnej bezpečnosti z dôvodu, že predmetná otázka bola žalobcom v konaní vznesená a súd sa ňou rozsiahlym spôsobom zaoberal uviedol, že zverejňovanie a sprístupňovanie záznamov bývalej Štátnej bezpečnosti je jednou zo základných úloh Ústavu pamäti národa pri spoznávaní našej histórie v časoch neslobody a pri odkrývaní systému fungovania a aktivít Štátnej bezpečnosti. Súd by mal zohľadniť účel a zmysel zákona o pamäti národa, objektívne ťažkosti pri rekonštrukcii kompletnej dokumentácie Štátnej bezpečnosti a skutočnosť, že po nežnej revolúcii bola značná časť zväzkov vedených Štátnou bezpečnosťou skartovaná. Pri hodnotení dokumentácie Štátnej bezpečnosti by mal súd vychádzať z prezumpcie správnosti úradnej evidencie, a teda evidenciu Štátnej bezpečnosti týkajúcu sa žalobcu za správnu a pravdivú, že pre každú tajnú službu je systematická a spoľahlivá práca s informáciami a ich dôsledná evidencia kľúčová; nie naopak, že táto evidencia je nesprávna a obsahuje nepravdivé údaje. Predmetnú evidenciu je možné spochybniť iba vtedy, ak žalobca nado všetky pochybnosti preukáže, že je nesprávna, nepravdivá, a teda na neho presunúť dôkazné bremeno. Na základe povinnosti uloženej mu (žalovanému) Zákonom č. 553/2002 Z. z. zverejnil registračný protokol vedený Krajskou správou Zboru národnej bezpečnosti, Správa Štátnej bezpečnosti Bratislava - kniha XXII, ktorá pozostáva zo 100 listov a obsahuje záznamy za obdobie od 30.03.1982 do 01.02.1983. Registračný protokol evidoval zväzky (spisy) jednotlivých rozpracovaných osôb vedené Štátnou bezpečnosťou v chronologickom poradí, v akom boli zakladané; v príslušnom zväzku (spise) sa nachádzala kompletná dokumentácia rozpracovanej osoby. Na liste č. 64 registračného protokolu pod registračným číslom XXXXX je evidovaný zväzok W. G., narodeného XX.XX.XXXX, s krycím menom V. a neskôr V., ako kandidát tajnej spolupráce, ktorý bol od 14.11.1983 prevedený na agenta. Záznam vykonal vedúci pracovník p. A., v registračnom protokole je zároveň vykonaný záznam, že predmetný zväzok bol krátko po nežnej revolúcii dňa XX.XX.XXXX skartovaný a je podpis osoby, ktorá záznam o skartácii vykonala. Z registračného protokolu zároveň vyplýva, že spis W. G. bol vedený prvým oddelením druhého odboru Správy Štátnej bezpečnosti vo zväzku pravica. Z Poznámky v registračnom protokole vyplýva, že zväzok W. G. obsahoval okrem hlavného osobného spisu vlastnoručné správy (VS), korešpondenciu a pomocné písomnosti (KPP), finančné doklady (F). Uvedené potvrdzuje aj výpoveď svedka M.. N.. Na základe vyššie uvedeného má za to, že je potrebné konštatovať, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že Štátna bezpečnosť disponovala zväzkom kandidáta tajnej spolupráce a neskôr agenta W. G.. Z vykonaného dokazovania tiež vyplýva, že W. G. bol ako agent so Štátnou bezpečnosťou v aktívnom styku prostredníctvom korešpondencie a vlastnoručných správ. Svedok M.. I. N. v danom čase náčelník II. odboru Správy Štátnej bezpečnosti (súčasťou 2. odboru bolo l. oddelenie, ktoré viedlo zväzok W. G.) vo svojej výpovedi jednoznačne vylúčil možnosť, aby bol agent vedený ako tzv. mŕtva duša. Po preradení do kategórie agent nebolo možné, aby táto osoba o tomto nevedela a niekto si pod jej krycím menom vyrábal záznamy. Z operatívnych pracovníkov by nikto neriskoval, že by sám vyrábal určité záznamy. Túto skutočnosť potvrdil vo svojej výpovedi dňa 12.03.2013 aj svedok O.. M. P. (pracoval na 2. odbore Správy Štátnej bezpečnosti). Je
teda vylúčené, aby registračný protokol obsahoval záznam o evidencii fiktívneho spisu fiktívneho agenta, v prejednávanej veci žalobcu; takýto spis reálne existoval. Vykonané dokazovanie zároveň vylúčilo možnosť, žeby žalobca mohol byť prevedený do kategórie agent bez svojho vedomia, žeby žalobca ako agent mohol byť vedený ako mŕtva duša. Pôsobenie žalobcu ako agenta Štátnej bezpečnosti ďalej potvrdzuje 19 dokumentov vypracovaných Štátnou bezpečnosťou v období rokov 1984 - 1986, ktoré boli súdu predložené. Považuje za absurdné tvrdenie žalobcu v tom, že záznam o jeho prevedení na agenta bol zapísaný do registračného protokolu až po nežnej revolúcii ľuďmi L. U. (v takomto prípade by mal byť pasívne vecne legitimovaný L. U.). Okrem záznamu v registračnom protokole je žalobca uvádzaný ako agent Štátnej bezpečnosti v ďalších 18 dokumentoch z obdobia rokov 1984 - 1986. Zo záznamu v registračnom protokole vyplýva, že krycie meno V. bolo uvedené ako prvé pri zaevidovaní W. G. ako kandidáta tajnej spolupráce; je zapísané v dolnej časti riadku a v jednej rovine s ostatnými údajmi o W. G., je napísané rovnakým písmom, spôsobom a rovnakou osobou ako krycie mená ostatných rozpracovaných osôb na danom liste knihy XXII (všetky sú napísané v dolnej časti riadku rovnakým písmom). Žiadne krycie meno na danom liste knihy XXII nie je zapísané v strede riadku ale vždy v dolnej časti riadku. Krycie meno V. bolo do registračného protokolu zapísané neskôr, nakoľko je napísané inou osobou, je uvedené nad pôvodným krycím menom V. (v dolnej časti riadku už nebolo miesto, nakoľko tam bolo uvedené krycie meno V.) a bolo dané do zátvoriek, aby sa označilo, že ide o staršie krycie meno; podobne je tomu tak aj v iných záznamoch v registračných protokoloch. Existenciu dvoch krycích mien v registračnom protokole vysvetlil svedok M.. I. N. vo výpovedi dňa 28.01.2008 tak, že dotyčný si buď zmenil krycie meno, alebo ako kandidát bol vedený pod iným krycím menom a následne si ho zmenil. Podľa názoru žalovaného k zmene krycieho mena došlo v dôsledku prevedenia W. G. na agenta dňa XX.XX.XXXX, čo potvrdzujú aj ostatné dokumenty doložené do spisu. Zväzok pravica, v ktorom bol vedený spis žalobcu podľa svedka M.. I. N. súvisel s ľuďmi, ktorí nesúhlasili s vtedajším režimom a W. G. mohol byť pre štátnu bezpečnosť zaujímavý z dôvodu, že mal možnosť v dôsledku svojho povolania prieniku medzi okruh určitých záujmových ľudí. Do súdneho spisu bolo doložených šesť správ (záznamov) Správy Štátnej bezpečnosti, 2. odbor, 1. oddiel, každá správa pozostáva z dvoch strán, je podpísaná príslušným operatívnym pracovníkom Štátnej bezpečnosti, náčelníkom I. oddelenia, 2. odboru Štátnej bezpečnosti a iným pracovníkom Štátnej bezpečnosti. Každá zo správ obsahuje spravodajské zhrnutie informácií získaných prevereným spolupracovníkom Štátnej bezpečnosti v pozícii agent, s krycím menom V., s registračným číslom XXXXX, teda W. G. narodeným 27.02.1949. Uvedené správy predstavovali interné dokumenty Štátnej bezpečnosti, ktoré slúžili pre potreby nadriadených a boli následne predkladané na ďalšie rozpracovanie analytikom a pod., o čom svedčia záznamy v časti rozdeľovník, kde sa uvádza, akým útvarom sa daná správa zaslala. V ďalšom žalovaný podrobne uvádzal označené správy (záznamy): č. P.-XXX/AN-XX-XXX zo dňa 05.10.1984 z rozhovoru s advokátom M.. N. Z. (M.. N. Z. potvrdil skutočnosti uvedené v zázname, že takýto rozhovor so žalobcom viedol), č. P.-XXX/AN-XX-XX zo dňa 17.01.1985 z rozhovoru Z. L.. M. T. (L.. M. T. potvrdil skutočnosti uvedené v zázname, že so žalobcom boli roky priatelia, o skutočnostiach uvedených v zázname sa so žalobcom rozprával), č. P.-XXX/AN-XX-XXX zo dňa 21.10.1985 z rozhovoru so Z. M.. M. O. (M.. M. O. potvrdil svoj styk s rakúskym konzulom ohľadom väzby rakúskeho občana, so žalobcom sa pozná od roku 1978-1980 a prichádzali do styku pomerne často), č. P.-XXX/AN-XX-XX zo dňa 06.02.1984 z rozhovoru s advokátkou M.. L. B. (M.. L. B. potvrdila, že v období 1980-1989 sa so žalobcom stretávala veľmi často i súkromne a dôverovala mu, na časopis Listy 82 si nespomína), č. P.- XXX/AN-XX-XXX zo dňa 11.07.1984 s vedúcou AP l (M.. I. F.; daná osoba ako svedok nevypovedala), č. P.-XXX/AN-XX-XXX zo dňa 05.10.1984 z rozhovoru so Z. M.. V. S. (M.. V. S. A., že so žalobcom sa stýkali, žalobcu pozná od detstva, boli v blízkom kontakte, často sa zhovárali aj o politike). Je vysoko pravdepodobné, že predmetná správa vznikla na základe informácií, ktoré Štátnej bezpečnosti poskytol žalobca. Podľa svedka M.. I. N. pokiaľ je na zázname uvedené č. zväzku XXXXX, ide o správy, ktoré boli od tohto agenta získané. Štátna bezpečnosť mala záujem aj o neurčité informácie, konšpiračný byt mohli používať len seriózni, preverení, ľudia, ktorí mali záujem o spoluprácu a zároveň mali záujem o utajenie svojich kontaktov. Nie je úlohou súdu v tomto konaní posudzovať, či spravodajské informácie poskytnuté štátnej bezpečnosti zo strany žalobcu boli pre Štátnu bezpečnosť zaujímavé a relevantné. Žalovaný súdneho spisu tiež založil 12 dokumentov vyhotovených Správou Štátnej bezpečnosti Bratislava, 2. odbor, 1. oddelenie, označených ako vyúčtovanie služobných výdavkov na odmeny vynaložených v súvislosti s agentom s krycím menom V. Z. registračným č. XXXXX (W. G.), keď ďalej presne označil mesiac, rok, kedy výdavky vznikli a v akej sume, v akom postavení agent vystupoval.
22. V závere svojho odvolania žalovaný zdôraznil, že 1/ právny poriadok Slovenskej republiky vylučuje, aby bol pasívne legitimovaný vo veci zaevidovania a ďalšieho evidovania žalobcu ako kandidáta
tajnej spolupráce a agenta Štátnou bezpečnosťou, 2/ vo veci nárokov vyplývajúcich z protiprávneho konania Štátnej bezpečnosti bol a stále je pasívne vecne legitimovaný, za takéto konanie zodpovedný, štát v zastúpení Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, 3/ právny poriadok Slovenskej republiky neumožňuje, aby bola založená pasívna vecná legitimácia žalovaného a zodpovednosť žalovaného vo vzťahu k prípadnému protiprávnemu konaniu Štátnej bezpečnosti na základe skutočnosti, že žalovanému boli odovzdané dokumenty o činnosti bezpečnostných zložiek, 4/ zverejnením žalobcu ako kandidáta tajnej spolupráce a agenta Štátnej bezpečnosti si žalovaný splnil povinnosť uloženú mu § 19 zákona o pamäti národa. Zákon o pamäti národa neumožňuje žalovanému posudzovať správnosť a dôvodnosť údajov o žalobcovi; rovnako mu neumožňuje zväzok žalobcu nezverejniť. Postupovať inak, ako spôsobom stanoveným v zákone o pamäti národa, žalovanému neumožňuje ani čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. 5/ Žalovaný je povinný plniť povinnosť uloženú mu zákonom o pamäti národa až do momentu, kým Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodne o nesúlade príslušného zákonného ustanovenia s Ústavou Slovenskej republiky. V prípade § 19 zákona o pamäti národa nie sú splnené ani podmienky pre zmenu aplikačnej praxe na základe ústavne konformného výkladu podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. 6/ Podľa ustálenej judikatúry zákon poskytuje ochranu iba proti takému zásahu do práv chránených § 11 Občianskeho zákonníka, ktorý je neoprávnený, teda ktorý je v rozpore s objektívnym právom. O neoprávnenom zásahu nie je možné hovoriť v prípade, keď zásah zákon dovoľuje; o neoprávnený zásah rovnako nejde ani v prípade plnenia povinnosti uloženej zákonom. 7/ Zaevidovanie a ďalšia evidencia žalobcu ako kandidáta tajnej spolupráce a agenta Štátnej bezpečnosti, o ktorej žalobca a ani jeho okolie nemali vedomosť (podľa vlastného vyjadrenia) a ktorá bola vedená v režime prísne tajné, a teda nebola prístupná tretím osobám, nemohla znížiť alebo narušiť česť, vážnosť a dôstojnosť žalobcu v spoločnosti, a preto nemohla predstavovať zásah objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka. 8/ Pri hodnotení dokumentácie Štátnej bezpečnosti by mal súd, podobne ako v iných prípadoch, vychádzať z prezumpcie správnosti úradnej evidencie. Predmetnú evidenciu je možné spochybniť iba vtedy, ak žalobca nado všetky pochybnosti preukáže, že evidencia Štátnej bezpečnosti je nesprávna a nepravdivá. 9/ Vykonané dokazovanie preukazuje, že žalobcov spis ako kandidáta tajnej spolupráce a neskôr ako agenta bol vedený v registračných protokoloch Štátnej bezpečnosti. Vykonané dokazovanie vylučuje možnosť, žeby žalobcov spis bol vedený fiktívne, že žalobca mohol byť prevedený do kategórie agent bez svojho vedomia, žeby žalobca ako agent mohol byť vedený ako mŕtva duša. 10/ Skutočnosť, že žalobca bol evidovaný a aktívne pôsobil ako agent Štátnej bezpečnosti, potvrdzuje 19 dokumentov vypracovaných Štátnou bezpečnosťou v období rokov 1984 - 1986. 11/ Vykonané dokazovanie potvrdzuje, že agent s krycím menom V., s registračným číslom XXXXX, teda W. G., narodený XX.XX.XXXX, poskytoval Štátnej bezpečnosti informácie o záujmových osobách. Vylučuje preto možnosť, žeby záznamy zo stretnutí so záujmovými osobami mohli pochádzať od iného zdroja ako od zdroja s krycím menom V., s registračným číslom XXXXX, teda od žalobcu. 12/ Vykonané dokazovanie preukazuje, že Štátna bezpečnosť v súvislosti s agentom s krycím menom V., s registračným číslom 27524, teda W. G., narodeným XX.X.XXXX, pravidelne od januára 1984 do mája 1986 vynakladala finančné výdavky. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvého stupňa v ním napadnutom rozsahu zmeniť tak, že návrh v celom zamietne; žiadal náhradu trov konania. Hoci odvolanie odporcu smeruje proti rozsudku súdu prvého stupňa aj vo výroku o náhrade trov konania navrhovateľovi a štátu, vo svojom odvolaní neuvádzal žiadne také skutočnosti, ktorými by vecnú a právnu správnosť rozsudku v uvedenom rozsahu spochybňoval.
23. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného proti rozsudku súdu prvého stupňa (v poradí tretiemu) v znení opravného uznesenia navrhol odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým zamietol návrh na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy zmeniť tak, že uloží povinnosť žalovanému zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy v sume 3.320,- € do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšnej, vyhovujúcej časti, rozsudok potvrdiť a priznať mu náhradu trov konania. Dôvodil, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaniach o ochranu osobnosti proti Ústavu pamäti národa už vyslovil jednoznačný právny názor o tom, že v konaní o ochranu osobnosti, do ktorej malo byť zasiahnuté neoprávnenou evidenciou osoby v materiáloch Štátnej bezpečnosti a zverejnením prepisov evidenčných záznamov zo zväzkov a protokolov, je Ústav pamäti národa pasívne vecne legitimovaný. Takéto zverejnenie osôb neoprávnene evidovaných v uvedených protokoloch je zásahom spôsobilým privodiť ujmu na osobnostných právach dotknutej osoby, plnenie zverejňovacej povinnosti podľa § 19 Zákona č. 553/2002 Z. z. nevylučuje zodpovednosť Ústavu pamäti národa za zásah do osobnostných práv v prípadoch neoprávnenej evidencie v materiáloch Štátnej bezpečnosti, pričom oprel svoje právne názory aj o čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky zaručujúceho o. i. základné právo
na ochranu ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti. Záujem na ochrane týchto základných práv jednoznačne prevyšuje záujem spoločnosti na zverejnení osobných údajov osôb neoprávnene evidovaných. V tejto súvislosti zdôraznil rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.05.2011, sp.zn. 6Cdo/83/2010, osobitne tú časť, z ktorej vyplýva, že Ústav pamäti národa ako vlastník prípadne správca dokumentov bývalých bezpečnostných zložiek, zodpovedá za zásah do osobnostných práv, ktorý je daný už samotnou neoprávnenou evidenciou fyzickej osoby v týchto materiáloch, aj keď túto skutočnosť nezavinil a ani zaviniť nemohol a ku ktorému v takomto prípade dochádza aj v prípade plnenia povinnosti vyplývajúcej z § 19 zákona o pamäti národa. V tomto smere odkázal v celom rozsahu aj na podrobné právne názory Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku zo dňa 27.11.2009, sp.zn. 5Cdo/83/2008, na zhodné právne názory vyslovené v rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11.03.2010, sp.zn. 6Co/35/2010, zo dňa 20.11.2007, sp.zn. 5Co/144/2006, ale aj uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12.03.2012, č.k. 2Co/129/2010-317 (uznesenie vydané v predmetnej právnej veci). K prezumpcii správnosti úradnej evidencie vyprodukovanej Štátnou bezpečnosťou dôvodil, že ide o nezmysel, nie je mu známe, kde takýto názor žalovaný vzal. Na jednej strane v preambule Zákona č. 553/2002 Z. z. sa píše o tom, že v období neslobody 1939-1989 došlo pričinením represívnych orgánov (Štátnej bezpečnosti) k "vraždeniu, ponižovaniu, lúpeniu, morálnemu a hospodárskemu úpadku sprevádzanému justičnými zločinmi a teroru", na druhej strane v tomto konaní žalovaný tvrdí, že všetko, čo vyprodukovala Štátna bezpečnosť, má ochranu pod "prezumpciou správnosti úradnej evidencie". V období neslobody boli kruto stíhané také významné osobnosti ako Milada Horáková, Vladimír Clementis, Ladislav Novomeský, Imrich Karvaš, biskup Pavol Gojdič, ktorým sa v dnešnej dobe stavajú sochy, pamätné tabule, pomenúvajú sa po nich ulice a námestia a žalovaný teraz tvrdí, že všetko, čo aj na nich vyfabrikovala Štátna bezpečnosť, má prezumpciu správnosti a pravdivosti; práve ten odporca, ktorý má seriózne skúmať minulosť z obdobia 1949-1989 a "školiť" aj mládež na túto tému. Z právneho hľadiska prezumpcia správnosti a pravdivosti akejkoľvek listiny platí iba tam, kde to vyplýva z konkrétneho ustanovenia zákona. Žiadne ustanovenie zákona však dokumentácii vyprodukovanej Štátnou bezpečnosťou dôkaznú moc verejnej listiny nepriznáva, naviac akákoľvek dokumentácia produkovaná Štátnou bezpečnosťou, či jej aktivity za celú dobu rokov 1948-1989 nemali nikdy oporu v žiadnom zákone a boli upravované len internými predpismi ministrov vnútra. Za takejto situácie je dokumentácia produkovaná Štátnou bezpečnosťou vždy materiálom pochybných kvalít. Vierohodnosti materiálov vyprodukovaných Štátnou bezpečnosťou nesvedčí, keď z predloženej Správy inšpekcie federálneho ministra vnútra Vratislava Vajnara o komplexnej previerke plnenia úloh u správy kontrarozviedky v Bratislave zo dňa 22.10.1986 vyplýva, že tu bolo zamestnané množstvo ľudí viacnásobne súdne a kárne trestaných. Základnou právnou otázkou v tomto konaní je oprávnenosť jeho evidencie ako kandidáta tajnej spolupráce a agenta v registračných protokoloch Štátnej bezpečnosti. Tam, kde boli porušené predpisy o evidencii určitej osoby ako agenta či kandidáta tajnej spolupráce, nie je možné hovoriť o oprávnenom evidovaní. Zákon o Zbore národnej bezpečnosti č. 40/1974 Zb. len veľmi stroho v § 4 písm. c/ ustanovuje, že Zbor národnej bezpečnosti sústreďuje a spracúva informácie dôležité pre bezpečnosť štátu a jeho politický a hospodársky rozvoj. Evidencia a práca s tajnými spolupracovníkmi kontrarozviedky bola upravená v rozkaze ministra vnútra ČSSR č. 3/1978 - smernica pre činnosť pracovníkov kontrarozviedky, ktorý bol účinný v rozhodnom období. Preto z hľadiska tohto predpisu treba skúmať oprávnenosť evidovania určitej osoby ako kandidáta tajnej spolupráce a agenta. Podľa citovaného rozkazu musel byť agent schválený vopred príslušným náčelníkom správy Štátnej bezpečnosti (čl. 44 a čl. 137 písm. a/ citovaného rozkazu), takže sa tu vyžaduje písomný schvaľovací akt náčelníka, ktorý v tejto veci absentuje. Viazací akt k spolupráci so Štátnou bezpečnosťou musel byť urobený písomne s podpisom agenta (čl. 46 citovaného rozkazu), čo potvrdili aj svedkovia JUDr. František Budavári a RNDr. Eduard Horváth. Ak sa urobil viazací akt ústne, v každom prípade musel byť spísaný záznam o priebehu viazacieho aktu (čl. 48, čl. 49 citovaného rozkazu; smernica pre evidenciu, štatistiku a administratívnu pri kontrarozviednej činnosti vydaná rozkazom ministra vnútra ČSSR č. 4/1978). V súvislosti s činnosťou agenta sa viedla rozsiahla a podrobná písomná príprava a výcvik tajných spolupracovníkov (čl. 55, 56 citovaného rozkazu), odborná príprava a výcvik tajných spolupracovníkov (čl. 57 až 60 citovaného rozkazu), hodnotenie správ tajných spolupracovníkov (čl. 77 citovaného rozkazu), kontrola činnosti tajných spolupracovníkov (čl. 78 až 81 citovaného rozkazu), hodnotenie činnosti tajných spolupracovníkov (čl. 82 až 85 citovaného rozkazu), odmeňovanie tajných spolupracovníkov (čl. 86 až 89 citovaného rozkazu), "memoradmum" o agentovi, ktoré muselo obsahovať všetky podstatné informácie o ňom, vrátane jeho fotky (čl. 138 a nasl. citovaného rozkazu), spôsob vedenia spisovej dokumentácie o agentovi (čl. 138 až 142 a prílohy č. 1 až 4 citovaného rozkazu). V tejto veci absentuje akákoľvek dokumentácia o ňom (navrhovateľovi), ktorá by bola vyhotovená v súlade s vyššie uvedenými predpismi, obzvlášť chýba tu písomný viazací
akt k spolupráci so Štátnou bezpečnosťou alebo záznam o priebehu viazacieho aktu. Z vykonaného dokazovania teda nijako nevyplýva, žeby akýmkoľvek spôsobom bol činný ako agent pre orgány Štátnej bezpečnosti. Naopak z dokazovania vyplýva, že bol evidovaný neoprávnene, v rozpore s citovanými predpismi a že so Štátnou bezpečnosťou nič nemal spoločné. Z hľadiska okruhu dostupných dôkazov je podstatná správa (mailom) zo dňa 24.10.2012 riaditeľky Archívu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky v Levoči Jarmily Bandžuchovej o tom, že všetky dokumenty pochádzajúce z činnosti Štátnej bezpečnosti boli delimitované žalovanému. Preto na ňom je dôkazné bremeno preukázania jeho tvrdení, pretože on archivuje všetku dokumentáciu vyprodukovanú Štátnou bezpečnosťou a má k nej najlepší prístup. Z prípisu odporcu zo dňa 21.11.2012 vyplýva, že sa nenašla žiadna dokumentácia týkajúca sa jeho osoby z odboru pasov a víz Bratislava, z objektového zväzku Pravica, Analytickej skupiny Štátnej bezpečnosti, X. správy Štátnej bezpečnosti, 3. odboru. Na pojednávaní dňa 06.09.2012 sa odporca vyjadril, že nedisponuje písomným záväzkom žalobcu k spolupráci so Štátnou bezpečnosťou, nevie, či záväzok bol ústny alebo písomný, ani nevie označiť osobu, ktorá by o tom mohla mať vedomosť. Na pojednávaní dňa 02.05.2013 žalovaný uviedol, že okrem dokumentácie založenej v súdnom spise nie je už žiadna ďalšia dokumentácia, ktorá by sa týkala jeho žalobcu. Tým je okruh dostupných dôkazov vyčerpaný. Informácie obsiahnuté v odporcom predložených záznamoch sú podľa ľudí, ktorých sa týkajú, buď všeobecne známej povahy prístupnej mnoho ľuďom (svedkovia N. Z., M. T., Z. M. O.) V. S. D. Z. A. (Z. L. B., V. S., v podstatnej miere M. O.). Z vypočutých svedkov jedine výpoveď svedka I. C. je v podstatných rysoch bez rozporov v tom smere, že sa s ním stretol jeden až tri krát na pasovom oddelení, alebo "vonku", a to iba z dôvodu podania vysvetlenia účelu jeho ciest do zahraničia, čo bola vtedy bežná prax. Na konšpiračnom byte s ním svedok nebol, nebol ani prítomný situácie, keď by sa mal údajne zaviazať k spolupráci so Štátnou bezpečnosťou. Svedkovia T. N. a M. P. vypovedali bez rozporov, že ho nepoznajú, nikdy s ním neprišli do styku, neboli prítomní situácie, keď sa údajne mal zaviazať k spolupráci so Štátnou bezpečnosťou. V ostatnom výpoveď svedka M. P. vykazuje zásadné rozpory, keď na pojednávaní vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II. pod sp.zn. 45 C 81/2005 (H. N.P.Z. c/a Ú.) vypovedal, že sa stávalo, že zväzky sa vytvárali v podstate umelo, mnohokrát sa klamalo, falšovali sa i podpisy z dôvodu, aby pracovníci získali taký počet a stav tajných spolupracovníkov, ako to prikazoval plán. Agentom bol iba ten, kto podpísal viazací sľub (...) správy sa často krát prifarbovali (...) ak sa preto operatívny pracovník príslušného oddelenia chcel zachrániť, jednoducho sfalšoval všetky doklady (...). Naproti tomu na pojednávaní v prejednávanej veci dňa 12.3.2013 toto poprel. Ako dôkaz o styku s pracovníkmi Štátnej bezpečnosti nemôže nijako svedčiť žalovaným predložené vyúčtovanie služobných výdavkov. S ohľadom na ostatné dôkazy, najmä na citovanú Správu inšpekcie Federálneho ministra vnútra Vratislava Vajnara o komplexnej previerke plnenia úloh u správy kontrarozviedky v Bratislave zo dňa 22.10.1986 je aj výpoveď svedka T. N. málo vierohodná ohľadom okolnosti vedenia fingovaných spisov a agentov ako mŕtvych duší. Zo správy vyplýva množstvo nezákonností a pokleskov na kontrolovanej správe Štátnej bezpečnosti v Bratislave, obzvlášť o neplnení plánu verbovania dostatočného počtu tajných spolupracovníkov a získaní nevyhovujúcich spolupracovníkov (strana 7 správy) a o tom (strany 9-10 a príloha II.), že finančné prostriedky určené na agentúrne operatívnu činnosť "nie je doložené komu a či boli odovzdané", či "operatívni pracovníci v rade prípadov vyúčtované čiastky odovzdali svojim nadriadeným, nezúčastnili sa odovzdania" (...) "boli zistené rozpory pri účtovaní odmien agentúre v dátume schôdzky a odovzdaní odmeny, rozpor v účtovaní vydania na schôdzke vo verejnej miestnosti, hoci schôdzka bola vykázaná v schôdzkovom byte" a pod. Vyúčtovania služobných výdavkov na agenta V. reg. č. XXXXX sa diali práve v rokoch 1984-1986, keď podľa uvedenej správy malo dochádzať k sprenevere finančných prostriedkov pracovníkmi Štátnej bezpečnosti, vyúčtovania skončili (máj 1986) práve v čase, keď začala kontrola (júl 1986) zo strany inšpekcie federálneho ministra vnútra, a od toho času už nikto na tohto agenta služobné výdavky nevyúčtoval ani nevyprodukoval žiadnu písomnosť týkajúcu sa tohto agenta. Pofidérnosti predložených vyúčtovaní služobných výdavkov svedčí, že nikdy neboli vyúčtované služobné výdavky na agenta V. reg. č. XXXXX v tých mesiacoch 1984-1985, keď podľa záznamov malo dôjsť k údajným stretnutiam v konšpiračnom byte. Na vyúčtovaní služobných výdavkov za mesiac február 1984 (č.l. 116) znie vyúčtovanie na agenta s krycím menom V. reg. č. XXXXX, neskôr prepísané na konšpiračný byt H. č. zv. XXXXX; tiež prvostupňový súd správne vystihol rozpory v poštovej knihe na č.l. 141.
24. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu proti rozsudku súdu prvého stupňa potvrdil svoje názory v podanom odvolaní. Zdôraznil, že z napadnutého rozsudku nevyplýva, v čom mal spočívať zásah do práva na ochranu osobnosti. Ak by zásah do práva na ochranu osobnosti mal spočívať v zaevidovaní a vedení evidencie navrhovateľa zo strany Štátnej bezpečnosti, uvádzal, že v právnom poriadku Slovenskej republiky neexistuje zákonné ustanovenie, na základe ktorého by odporca mohol
byť legitímne zodpovedný za konanie Štátnej bezpečnosti. Argumentáciu, ktorá opiera zodpovednosť Ústavu pamäti národa za konanie bývalej Štátnej bezpečnosti o skutočnosť, že v dôsledku delimitácie je Ústav pamäti národa vlastníkom, resp. správcom, dokumentov bývalej Štátnej bezpečnosti, považuje za účelovú, právne nezmyselnú, neudržateľnú. V podrobnostiach uvádzal dôvody ako v odvolaní vrátane vznesenej námietky premlčania nárokov žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ak by mal zásah spočívať v zverejnení žalobcu na internetovej stránke odporcu, zdôraznil, že zverejnenie žalobcu ako kandidáta tajnej spolupráce a agenta Štátnej bezpečnosti nemožno označiť za protiprávne konanie, resp. za neoprávnený zásah, s ktorým má byť spojená akákoľvek sankcia voči žalovanému. Zdôraznil princíp vnútornej bezrozpornosti právneho poriadku, ktorý je jedným z atribútov právneho štátu. Nie je možné, aby právny poriadok obsahoval zákaz určitého správania a zároveň toto zároveň prikazoval. Plnenie povinnosti uloženej ustanovením § 19 zákona o pamäti národa, ktorý je lex specialis a zároveň aj lex posteriori, nie je možné označiť za protiprávne konanie, a teda ani za neoprávnený zásah. Podľa jeho názoru návrh na ochranu osobnosti proti žalovanému nie je vhodným prostriedkom domáhania sa určenia nepravdivosti dokumentácie Štátnej bezpečnosti. V prípade, ak by sa neoprávnenosť konania podľa § 19 zdôvodňovala článkami ústavy, resp. všeobecným čl. 19 ústavy, zabezpečujúcim ochranu osobnosti, poukázal na judikatúru, v zmysle ktorej fakt, že tu dochádza k rozporu právnych noriem rôznej právnej sily, je tu zatlačený do pozadia tým, že norma vyššej právnej sily má vysoko abstraktnú povahu, zatiaľ čo norma nižšej právnej sily je naopak vysoko konkrétna (rozsudok NSS ČR l sp.zn. As 14/2006-72). Aj v zmysle tejto argumentácie je iný ako vyššie uvedený výklad § 19 zákona o pamäti národa neprípustný. Súd ani nie je oprávnený označiť konanie, ktoré je zákonom stanovené ako povinnosť, za konanie, ktoré je zároveň protiprávne, resp. v rozpore s ústavou, a tým pripustiť podanie návrhu na ochranu osobnosti. Zdôraznil čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej súd môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Sám je povinný plniť povinnosť uloženú mu § 19 zákona o pamäti národa a plnenie takejto zákonnej povinnosti nemôže byť považované za protiprávne konanie. Nadväzne na dôvody uvedené v odvolaní zdôraznil, že je neprípustné akokoľvek ho sankcionovať a jeho konanie označiť za protiprávne. Nesúhlasí s názorom žalobcu, že z právneho hľadiska prezumpcia správnosti a pravdivosti akejkoľvek listiny platí iba tam, kde to vyplýva z konkrétneho ustanovenia zákona. Podľa § 134 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 31.12.1992 listiny vydané československými súdmi alebo inými štátnymi orgánmi v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitnými predpismi vyhlásené za verejné, potvrdzujú, že ide o nariadenie, alebo vyhlásenie orgánu, ktorý listinu vydal, ak nie je dokázaný opak, i pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje. Dokumentácia o evidencii žalobcu ako tajného spolupracovníka Štátnej bezpečnosti bola vytvorená samotnou Štátnou bezpečnosťou ako zložkou Zboru národnej bezpečnosti podliehajúcej priamo ministrovi vnútra. Takúto dokumentáciu je možné označiť za listiny vydané inými štátnymi orgánmi v medziach ich právomoci, teda za listiny, ktorým je pridelený štatút verejnej listiny. V opačnom prípade by tieto dokumenty museli byť označené za súkromné listiny, čo je absurdné, vzhľadom na vyššie uvedenú subsumpciu, na ich pôvod, účel a význam v tajnej službe vtedajšieho režimu. Ak by sa aj súd s jeho názorom nestotožnil, uvedenej dokumentácii je treba pripísať náležitú dôkaznú silu a možnosť jej spochybnenia viazať iba na situáciu, ak žalobca nado všetky pochybnosti preukáže, že predmetná evidencia je nesprávna a nepravdivá. Vysokú mieru dôveryhodnosti zachovanej evidencie Štátnej bezpečnosti priznáva aj sám zákonodarca, ktorý by v opačnom prípade neprijal zákon o pamäti národa a neustanovil by povinnosť zverejniť tieto materiály.
25. Žalovaný tiež považuje za zavádzajúce tvrdenie žalobcu v tom, že bol neoprávnene evidovaný v registračných protokoloch zväzkov Štátnej bezpečnosti, v rozpore s citovanými predpismi a že so Štátnou bezpečnosťou nemal nič spoločné. Nie sú "jasné výsledky dokazovania", ktoré by vyvracali dôveryhodnosť dokumentov zachovaných z činnosti Štátnej bezpečnosti; naopak výsledky dokazovania potvrdzujú oprávnenosť evidencie žalobcu ako dôverníka a následne agenta Štátnej bezpečnosti. Je absurdná argumentácia žalobcu založená na absencii písomného aktu žalobcu, ktorým by sa zaviazal k spolupráci so Štátnou bezpečnosťou. Dokument o viazacom akte bol nevyhnutnou súčasťou osobného spisu žalobcu a táto skutočnosť zo spisu priamo vyplýva; celý spis žalobcu bol však krátko po revolúcii skartovaný, a teda nie je k dispozícii. Považuje za zavádzajúce, ak žalobca odôvodňuje nedôveryhodnosť evidencie absenciou dokumentu, ktorý mal byť podľa zachovaných záznamov skartovaný. Skartácia nemôže mať za následok spochybnenie zachovaných dokumentov, skôr naopak, jej vykonanie treba vnímať ako čin, ktorý potvrdzuje relevantnosť evidencie a predstavuje snahu minulého režimu zabrániť oboznámeniu sa novej demokratickej spoločnosti s citlivými údajmi získanými prácou Štátnej bezpečnosti. Odmieta, že by 6 záznamov z obdobia rokov 1984-1985 boli dôkazy pochybných kvalít. Každá zo správ obsahuje spravodajské zhrnutie informácií získaných
prevereným spolupracovníkom Štátnej bezpečnosti v pozícii agent, s krycím menom V., s registračným číslom XXXXX, teda W. G. narodeným XX.XX.XXXX. Úlohou súdu v tomto konaní nie je posudzovať, či spravodajské informácie poskytnuté Štátnej bezpečnosti zo strany žalobcu boli pre Štátnu bezpečnosť zaujímavé a relevantné. Podľa zápisnice o pojednávaní zo dňa 12.03.2013 v súvislosti s p. C. je uvedené: "Čo sa týka jeho podpisu na záznamoch, už to vysvetlil vo svojej minulej výpovedi, nevylučuje, že podpis môže byť jeho, ale nemusí byť". Výrok žalobcu, podľa ktorého svedok F.. I. C. poprel, že podpisy na záznamoch č.l. 160 a 162 patria jemu, preto považuje za zavádzajúci. Vo vzťahu k Správe inšpekcie federálneho ministra vnútra zo dňa 22.10.1986 upozornil, že ide len o žalobcove dohady, že tam uvedené nedostatky pri účtovaní odmien sa premietli do dokumentov, ktoré sú relevantné pre toto konanie. Predmetné vyúčtovanie služobných výdavkov predstavuje 12 dokumentov vyhotovených Správou Štátnej bezpečnosti Bratislava, 2. odbor, 1. oddelenie. Každý dokument pozostáva z dvoch strán a obsahuje služobné výdavky vynaložené príslušným operatívnym pracovníkom za daný kalendárny mesiac a je podpísaný vždy dvoma pracovníkmi Štátnej bezpečnosti; navyše každý výdavok je ešte osobitne podpísaný iným schvaľujúcim pracovníkom Štátnej bezpečnosti. Pri vedení osobných zväzkov, pre časový tlak a rozdielne priority mohli vznikať určité nepodstatné administratívne nedostatky. Aj keby sa podobné nedostatky vyskytli, nemožno ich označiť za relevantné dôkazy, ktoré by mali akýmkoľvek spôsobom spochybňovať podstatné informácie z evidencie žalobcu, ktorá bola zverejnená. Sám tiež poukazuje na skutočnosť, že daná Správa inšpekcie hovorí o nedostatkoch v evidencii finančných prostriedkov, o nedostatočnom počte tajných spolupracovníkov, príp. o získaní nevhodných spolupracovníkov, no nezmieňuje sa o existencii "mŕtvych duší", o ktoré žalobca opiera svoju argumentáciu a ktoré by určite boli vážnymi a vytýkanými nedostatkami v činnosti správy Štátnej bezpečnosti. Žalobca neposkytol žiadne relevantné dôkazy, ktorými by dôveryhodne spochybnil evidenciu Štátnej bezpečnosti a opiera sa iba o vlastné domnienky a všeobecné úvahy o možných pochybeniach pri vedení evidencie Štátnej bezpečnosti. Vo vzťahu k vyjadreniu žalobcu k výpovedi svedka F.. I. C. poukázal na ďalšiu časť zápisnice o pojednávaní, kde p. C. nepoprel, že podpisy na rozobratých záznamoch z konšpiračných bytov sú jeho, zároveň dodal "je možné, že sa s ním stretávali moji nadradení, ktorí tieto záznamy vyhotovili v mojom mene". Čo sa týkalo týchto záznamov "nevie, za akých okolností boli vyhotovené, on ich nerobil. V čase keď začal pracovať v zbore už s menom G. pracoval, v tom čase boli rozdelené podľa sféry záujmu skupiny advokátov, justície a pod. S pánom G. myslím, že pracoval pán A.". Svedok teda jasne nepoprel spoluprácu žalobcu so Štátnou bezpečnosťou a zároveň žalovaný poukázal na rozporuplnosť predošlých výpovedí svedka F.. I. C. ohľadom jeho činnosti v Štátnej bezpečnosti vrátane jeho prítomnosti v konšpiračných bytoch. V tomto konaní boli závery svedka O.. M. P. formulované jasne a prípadné rozpory v jeho výpovedi v inom konaní nie sú predmetom tohto sporu. Svedok O.. M. P. jasne uviedol, že "ak sa niekto zaviazal, boli to len dôverníci, ktorých sme neskôr skúmali, či budú vhodní alebo nie. Umelo vyrábané nebolo nič a ak bol niekto nečinný ako informátor, bol vypustený zo zoznamu". Výpoveď svedka M.. T. N. dňa 12.03.2013 nie je "vo výraznom rozpore" s výpoveďou dňa 28.01.2008, ako to tvrdí žalobca. Žalobca sa opiera o dohady a existenciu ním prezentovaných "mŕtvych duší", ale je potrebné vnímať aj ostatné konštatovania svedka, ktoré na pojednávaní odzneli. V súvislosti s "mŕtvymi dušami" na otázku, či si je istý, že sa nevyrábali, síce odpovedal, že "asi nie, aj keď ťažko to niekto zaručí", v tejto súvislosti však pokračuje "konkrétnu vedomosť o takomto niečom nemám. Pri najímaní spolupracovníkov sa robili námatkové kontroly napr. tak, že na plánované stretnutie operatívca so spolupracovníkom šiel aj nadriadený a keď to bolo vymyslené, tak sa to zistilo." Svedok jasne vylúčil možnosť, žeby v registračnom protokole mohol vzniknúť záznam bez toho, aby existoval spis. Záznam v registračnom protokole "nemohol za žiadnych okolností vzniknúť bez toho, aby existoval spis; evidoval sa len existujúci spis a pod tým istým číslom bol evidovaný až do archivovania".
26. V doplňujúcom vyjadrení zo dňa 10.2.2016 k vyjadreniu žalobcu žalovaný doplnil a prehĺbil svoju argumentáciu. Trvá na tom, že nie je pasívne vecne legitimovaný v spore o ochranu osobnosti v súvislosti s evidenciou žalobcu ako agenta Štátnej bezpečnosti, vo veci zásahu do osobnostných práv žalobcu spočívajúceho v tzv. neoprávnenej evidencii ako agenta Štátnej bezpečnosti v registračných protokoloch agentúrnych a operatívnych pracovníkov Štátnej bezpečnosti. Pri analýze neoprávneného zásahu je potrebné striktne rozlišovať medzi evidenciou určitej osoby ako agenta Štátnej bezpečnosti a zverejnením takejto evidencie. Súd prvého stupňa a žalobca túto skutočnosť náležite nezohľadňujú. Zdôraznil, že žalovaný je iba správcom dokumentov, ktorých pôvodcom je bývalá Štátna bezpečnosť, nie je jej právnym nástupcom, ani právnym predchodcom, a ani pôvodcom dokumentácie pochádzajúcej z jej činnosti. Činnosť správy dokumentov bývalej Štátnej bezpečnosti a hodnotenie obdobia neslobody vykonáva na základe povinnosti uloženej mu Zákonom č. 553/2002 Z. z. o sprístupnení dokumentov
o činnosti bezpečnostných zložiek štátu 1939 - 1989 a o založení Ústavu pamäti národa a o doplnení niektorých zákonov (zákon o pamäti národa). Za činnosť, ktorej výsledkom bola dokumentácia Štátnej bezpečnosti, on sám nezodpovedá, ale zodpovedá právny nástupca Štátnej bezpečnosti, ktorým je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Pasívne legitimovaným subjektom nemôže byť ten, kto vykonáva správu, ale ten, s kým možno reálne rátať ako s právnym nástupcom a subjektom, ktorý nesie zodpovednosť za obsah dokumentácie. Zákon o pamäti národa a ani žiaden iný právny predpis neobsahuje ustanovenie, na základe ktorého by bolo možné Ústav pamäti národa legitímne označiť za osobu zodpovednú za konanie Štátnej bezpečnosti. Tento jeho právny názor potvrdil aj Krajský súd v Košiciach vo veci vedenej pod sp.zn. 1 Co 350/2005, keď uviedol, že "vzhľadom k tomu, že za pasívne vecne legitimovanú možno v každom prípade považovať iba Slovenskú republiku, ktorú môže v konaní zastupovať konkrétny štátny orgán, nemožno považovať žalovaného ako ústav za pasívne vecne legitimovaný subjekt". Nemá oprávnenie do týchto archívnych materiálov zasahovať tak, aby ich obsah menil, upravoval a ani posudzoval pravdivosť alebo nepravdivosť evidovaných skutočností. Žalovaný môže byť pasívne vecne legitimovaný iba vo veci prípadných nárokov týkajúcich sa zverejnenia registračných protokolov agentúrnych a operatívnych zväzkov Štátnej bezpečnosti. Na základe zákona o pamäti národa zverejnil na svojej internetovej stránke registračné protokoly bývalej Štátnej bezpečnosti prestavujúce databázu (zoznam) všetkých zväzkov vedených Štátnou bezpečnosťou; v plnej miere prevzal archívny dokument vypracovaný bývalou Štátnou bezpečnosťou. Spravovanie archívnych materiálov Štátnej bezpečnosti nezakladá jeho pasívnu vecnú legitimáciu. Zdôraznil, že vecná legitimácia vyjadruje postavenie účastníka konania v hmotnoprávnom vzťahu (niekedy aj v procesnoprávnom vzťahu), ktoré v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní. Povinnosti vyplývajúce mu zo zákona o pamäti národa nezakladajú žiaden hmotnoprávny vzťah medzi žalobcom a ním, tiež charakter jeho činnosti vylučuje jeho pasívnu vecnú legitimáciu. Zdôraznil dôvodovú správu k zákonu o pamäti národa, v ktorej sa uvádza, že všeobecne prospešné služby, ktoré bude Ústav pamäti národa poskytovať, spočívajú v dokumentácii, vedeckom bádaní, zhromažďovaní a poskytovaní informácií a vzdelávania o dobe neslobody a pre naplnenie svojho účelu bude oprávnený získavať potrebnú dokumentáciu od štátnych orgánov a aj iných osôb. Dokumenty o činnosti bezpečnostných zložiek štátu vo vlastníctve ústavu sú nenahraditeľným svedectvom o historickom období, v ktorom vznikli, a preto ako dôležité pre uchovanie pamäti národa sú jeho kultúrnym dedičstvom (§ 8 ods. 3 zákona o pamäti národa). V prípade sporov súvisiacich s registračnými protokolmi bývalej Štátnej bezpečnosti, na konanie týkajúce sa ich zverejnenia, zodpovednosť za prípadné zásahy orgánov verejnej moci do práv a právom chránených záujmov fyzických osôb alebo právnických osôb, je v obdobných prípadoch v Českej republike nositeľom pasívnej vecnej legitimácie Ministerstvo vnútra Českej republiky. Pasívnu vecnú legitimáciu v sporoch súvisiacich s evidenciou v materiáloch bývalej Štátnej bezpečnosti konštatuje aj samotné Ministerstvo vnútra Českej republiky. Zverejnením evidencie žalobcu žalovaným nedošlo zo strany žalovaného k neoprávnenému zásahu, postupoval na základe jasného zákonného príkazu obsiahnutého v § 19 zákona o pamäti národa, ktoré vylučuje, aby bol de facto postihovaný za jeho dodržiavanie a jeho konanie bolo označené za nezákonné. Zákon o pamäti národa mu neumožňuje nesplniť si zákonnú povinnosť a registračné protokoly nezverejniť. V tejto súvislosti zdôraznil čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý mu zakazuje konať to, čo zákon nedovoľuje. Za nebezpečné a nesystematické považuje označovať za protiprávne také konanie, ktoré priamo a bez výnimky ukladá zákon. Plnenie zákonnej povinnosti neznamená konať protiprávne, a teda neoprávnene zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu.
27. K odkazu žalobcu na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Cdo/83/2010 žalovaný dôvodil, že právne názory daného rozhodnutia ohľadom pasívnej vecnej legitimácie sú zmätočné a nesprávne, nie sú bez ďalšieho spôsobilé spochybniť žalovaného právne názory. Aj samotný súd v rozhodnutí konštatuje absenciu výslovného zákonného ustanovenia o pasívnej vecnej legitimácii žalovaného. Vyvodenie jeho pasívnej vecnej legitimácie na základe držby materiálov bývalej Štátnej bezpečnosti považuje za prejav svojvôle súdu, ktorý odporuje zákonnej úprave zodpovednosti za konanie Štátnej bezpečnosti. Rovnako nepravdivý, nesprávny a zavádzajúci je ďalší argument súdu, že samotný zákon o pamäti národa so spormi o ochranu osobnosti vyslovene počíta v ustanovení § 17 ods. 2 a 3. Ustanovenie § 17 ods. 2 nesúvisí so založením pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, ale len umožňuje vydanie dokumentov Štátnej bezpečnosti na účely znaleckého skúmania (v prípade pochybností o pravosti niektorých dokumentov, nie o oprávnenosti ich evidencie). Ustanovenie § 17 ods. 3 nepredpokladá, ani len nepriamo, súdne spory voči žalovanému, ale prostredníctvom odkazu na § 15 Občianskeho zákonníka iba špecifikuje okruh osôb, ktorým je povinný poskytnúť presne špecifikované informácie a dokumenty o konkrétnej osobe po jej smrti. Dané ustanovenie nemožno
v žiadnom prípade interpretovať ako právny základ pre prenesenie zodpovednosti za protiprávne konanie Štátnej bezpečnosti na žalovaného, resp. za právny základ pre vznik pasívnej vecnej legitimácie v spore na jeho strane. Záver súdu v tom, že dispozícia týmito dokumentmi dáva zároveň žalovanému možnosť efektívnej obrany v súdnom konaní proti prípadným neopodstatneným návrhom v tomto smere, považuje za účelový, zavádzajúci, postráda akýkoľvek relevantný právny základ a je postavený na mylnom predpoklade, že neposkytne pasívne legitimovanej osobe dokumentáciu, ktorú spravuje. Vo vzťahu k žalobcom označenému rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo/83/2008 dôvodil, že rozhodnutie dezinterpretuje účel a zmysel zákona o pamäti národa, prieči sa samotnému zneniu zákona. Týka sa tiež odlišného prípadu, a síce zverejnenia registračného protokolu so záznamom o údajoch dôverníka a nie agenta. Dôverník nebol osobou evidovanou ako spolupracovník bezpečnostnej zložky; predmetom konania nebolo zverejnenie neoprávnenej evidencie a oprávnenosť evidencie dôverníka nebola vyvrátená. Argumentácia uvedená v citovanom rozhodnutí vychádza z nepochopenia vedenia zväzkovej agendy a obsahu registračných protokolov, je právne neudržateľná. Ustanovenie § 19 zákona o pamäti národa obsahuje príkaz zverejniť kompletné znenie registračných protokolov, tak ako sa historicky zachovali a ako boli prevzaté. Okrem osôb, ktoré s bývalým režimom vedome spolupracovali, registračné protokoly obsahujú aj iné osoby, ktoré boli zo strany režimu prenasledované, ktoré boli jeho obeťami, ako aj mená osôb, ktorých evidencia bola vytvorená v rozpore s vtedajšími predpismi. Prekročenie zákonnej licencie je v prípade dôverníka vylúčené. Konštatovanie súdu o prekročení zákonnej licencie je v rozpore so zákonom o pamäti národa a odporuje základným zásadám právneho štátu. Účelom zverejnenia je sprístupniť verejnosti kompletné historické dokumenty, a to bez zásahov zo strany žalovaného. Účelom zákona nie je zverejniť iba časť alebo neúplné registračné protokoly, resp. tieto podrobiť kontrole, ale zverejnenie kompletnej dokumentácie tak, ako ju Štátna bezpečnosť vyhotovila, alebo ako sa zachovala. Podľa § 26 ods. 3 zákona o pamäti národa nie je povinný overovať, či údaje obsiahnuté v dokumente a údaje získané do informačného systému dokumentov zo zachovaných evidenčných pomôcok uvedených v ods. 2 sú presné alebo pravdivé. Zákon o pamäti národa v § 19 mu prikazuje zverejniť evidenčné podklady a zoznamy personálnych spisov, ktorý pri svojej činnosti zásadne dodržiava. Registračné protokoly predstavujú interné zoznamy vedené štatisticko-evidenčnými útvarmi Štátnej bezpečnosti, v ktorých boli formou zoznamu evidované všetky zväzky, ktoré boli založené a vedené bývalou Štátnou bezpečnosťou. Zväzkom bol označovaný súbor dokumentov, zhromažďovaný a vedený útvarom Štátnej bezpečnosti k určitej problematike, objektu alebo osobe. Nepredstavujú nič tajuplné alebo magické. Boli to riadne evidenčné pomôcky pre administráciu a registráciu písomností, ktoré produkovala Štátna bezpečnosť pri svojej činnosti. Ak súd označí jeho činnosť za protiprávnu, má právo na také odôvodnenie, ktoré by mu umožnilo určiť, čo v jeho činnosti bolo protiprávne a ako má postupovať do budúcna, aby sa zabránilo ďalším neoprávneným zásahom. Súd nemôže ignorovať existenciu jednoznačného a jasného zákonného príkazu (licencie), resp. tento príkaz interpretovať tak, že zmarí jeho splnenie a poprie jeho samotnú podstatu.
28. Žalovaný tiež poukázal na skutočnosť, že z požiadavky predvídateľnosti súdneho rozhodovania a legitímneho očakávania jednotného rozhodovania súdov v skutkovo obdobných prípadoch nevyplýva kategorická nemennosť výkladu alebo aplikácie práva. Judikatúra sa vyvíja, mení, doplňuje (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo/158/2012). Z ústavnej kompetencie súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru. Prípadný odklon od existujúcej skoršej judikatúry v konkrétnom prípade by mohol predstavovať zásah do základných práv a slobôd účastníka konania za predpokladu, žeby bol dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 346/2005). V prejednávanej veci odklon od rozhodovacej činnosti iných súdov považuje za odôvodnený a zjavne potrebný. Za odklon od rozhodovacej činnosti považuje už skôr citované rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach vo veci vedenej pod sp.zn. 1Co/350/2005, ale aj rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I vo veci vedenej pod sp.zn. 9C/139/2012, keď uviedol, že o neoprávnenom zásahu nie je možné hovoriť v prípade, keď zásah zákon dovoľuje, keď dochádza k plneniu povinnosti uloženej zákonom. Dokumenty Štátnej bezpečnosti predložené v tomto súdnom konaní je potrebné v súlade s dobovým právnym poriadkom považovať za verejné listiny vydané inými štátnymi orgánmi v medziach ich právomoci. Vyvrátiteľná domnienka pravdivosti listín a dokumentov závisí od preukázania, resp. nepreukázania skutočností v nich obsiahnutých.
29. V ďalšom podaní zo dňa 12.02.2016 sa žalovaný vyjadroval k nesprávnemu procesnému postupu žalobcu a k povinnosti bývalých príslušníkov Štátnej bezpečnosti zachovávať mlčanlivosť, ktorá bola
v dokazovaní pred súdom prvého stupňa nezákonne obídená. Postup žalobcu v tom, že od samého začiatku svoj nárok o ochranu osobnosti uplatňuje výlučne na podklade súkromného práva a odkazuje len na Občiansky zákonník, považuje za nesprávny a návrh na ochranu osobnosti v tejto fáze konania za nedôvodný. Je rozhodujúce, či má prejednávaný právny vzťah súkromnoprávnu alebo verejnoprávnu povahu. Podľa jeho názoru vzťah má verejnoprávnu povahu; žalovaný je verejnoprávnou ustanovizňou, ktorej povinnosti sú stanovené Zákonom č. 553/2002 Z. z., v zmysle ktorého má postavenie orgánu verejnej moci. Tento názor zastáva aj judikatúra Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, v zmysle ktorej ak obidva subjekty právneho vzťahu nevystupujú v rovnakom postavení na základe dobrovoľnosti a obojstranne prejavenej zhodnej vôle smerujúcej k založeniu tohto vzťahu, znamená to, že nejde o vzťah súkromnoprávny, ale o vzťah verejnoprávny. Pri zverejňovaní registračných protokolov na svojej internetovej stránke konal žalovaný ako orgán verejnej moci v súlade so zákonom a v rámci svojej zákonnej pôsobnosti. Ak má byť preskúmavaný právny vzťah verejnoprávneho charakteru, má sa postupovať prednostne podľa predpisov verejného práva (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp.zn. 5Cdo/42/2008). Z tohto dôvodu má za to, že žalobca nevyužil správnu formu procesnej ochrany proti tvrdenému zásahu, mal najprv aplikovať prostriedky ochrany proti tvrdenému zásahu do svojich práv na úrovni verejného práva, t.j. využitím inštitútov zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, vrátane predbežného prerokovania nároku na náhradu škody, na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V prípade, ak by si žalobca svojím nárokom neuplatňoval náhradu nemajetkovej ujmy, ale len samotnú protiprávnosť konania žalovaného, mal v zmysle zásad priority postupu podľa verejnoprávnych predpisov využiť prostriedky správneho súdnictva podaním zásahovej žaloby. V rámci dokazovania na súde prvého stupňa boli ako svedkovia vypočutí niekoľkí bývalí príslušníci Štátnej bezpečnosti (František Budavári, Eduard Horváth, Jozef Obuch), ktorí ale neboli zbavení povinnosti zachovávať mlčanlivosť žiadnym osobitným predpisom, ani rozhodnutím ministra vnútra Slovenskej republiky. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 120 ods. l Občianskeho súdneho poriadku, osobitne zdôraznil § 124 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého má súd chrániť utajované skutočnosti a informácie týkajúce sa povinnosti mlčanlivosti. Dokazovanie treba vykonávať tak, aby sa zachovala povinnosť mlčanlivosti o utajovaných skutočnostiach chránených podľa osobitných zákonov a iná zákonom ustanovená alebo štátom uznaná povinnosť mlčanlivosti. V týchto prípadoch možno vykonávať výsluch len vtedy, ak vyslúchaného oslobodil od povinnosti mlčanlivosti príslušný orgán alebo ten, v ktorého záujme má túto povinnosť. Bývalí príslušníci Štátnej bezpečnosti vypovedajúci ako svedkovia boli a sú viazaní povinnosťou zachovávať mlčanlivosť o svojej činnosti, o všetkom, čo sa pri nej dozvedeli aj po tom, čo ich služobný pomer bol ukončený (§ 60 zákona č. 40/1974 Zb. o Zbore národnej bezpečnosti). Právne vzťahy, ktoré vznikli v čase platnosti a účinnosti zmeneného alebo zrušeného právneho predpisu, sa naďalej spravujú týmto predpisom, ak novší predpis neupravuje inak (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Sž/28/2012). Na podporu svojho tvrdenia citoval odpoveď Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 13.8.2015 "bývalí príslušníci Zboru národnej bezpečnosti, pôsobiaci do roku 1989 v zložkách Štátnej bezpečnosti, sú v súčasnosti viazaní mlčanlivosťou, pretože sa oboznamovali so štátnym tajomstvom a sú povinní zachovať mlčanlivosť aj po skončení služobného pomeru (...) oslobodenie od povinnosti mlčanlivosti v občianskom súdnom konaní sa realizuje na základe žiadosti súdu (...)". V právomoci súdu nie je svojvoľne posudzovať rozsah mlčanlivosti, ale postupovať v súlade s predpismi procesného práva. Povinnosť zachovávať mlčanlivosť nesleduje režim zväzkovej a spisovej dokumentácie a je potrebné ich rozlišovať. Zbavenie povinnosti mlčanlivosti bývalých príslušníkov Štátnej bezpečnosti je jedinou právne aprobovanou a zároveň aj prakticky realizovateľnou skutočnosťou na to, aby mohli podať komplexnú svedeckú výpoveď o všetkých potrebných skutočnostiach a aby ich výpoveď mala procesnú relevanciu. Bolo úlohou súdu, nie účastníkov konania, dbať na to, aby bola výpoveď svedkov vykonaná v súlade so zákonom. Ak súd nepostupoval zákonom predpísaným spôsobom, zapríčinil procesnú vadu konania; zodpovednosť za zachovanie povinnosti mlčanlivosti nesie súd aj vtedy, ak sa účastníci konania, svedkovia, povinnej mlčanlivosti nedovolávajú. Poukázal tiež na odborný článok L. Y., že "svedectvá bývalých dôstojníkov ŠtB pred súdmi o osobách v registroch ŠtB nie sú preukázateľne hodnoverné, a to aj preto, že by bolo v rozpore so zásadami profesionálnej etiky spravodajcov, keby sa vyjadrovali v neprospech svojich bývalých agentov. Okrem toho by to nebolo ani v ich subjektívnom záujme" (Cibula, I.: Výpovedná hodnota dokumentácie ŠtB. In Jašek, P.: Interpretácia dokumentov štátnej bezpečnosti, str. 144). Žiadny orgán verejnej správy a ani súd nemôže brať do úvahy dôkaz získaný a vykonaný nezákonným spôsobom. Nezákonnosť dôkazu totiž vždy zakladá nezákonnosť akéhokoľvek výstupu, ktorý sa o tento nezákonný dôkaz opiera (neprípustnosť reťazenia nezákonnosti). V tejto súvislosti poukázal na doktrínu "ovocia otráveného stromu", v zmysle ktorej sa "neprípustnosť nevzťahuje len priamo na nezákonne
získané dôkazy. Neprípustné sú aj akékoľvek iné dôkazy, ktoré boli získané na základe informácií získaných protiprávne - teda dôkazy, ktoré boli získané nepriamo zo zdroja, ktorý bol otrávený." Doktrína má svoj pôvod v judikatúre Spojených štátov amerických v oblasti trestného práva, avšak v súčasnosti je už pravidelne citovanou a rešpektovanou doktrínou aj z pohľadu judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva aj v netrestnej oblasti (napr. vo veci Gäfgen proti Nemecku, sťažnosť č. 22978/05). Zdôraznil tiež rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. I. ÚS 191/05, Najvyššieho súdu Českej republiky č.k. 30Cdo/1224/2004-288. Výpovede bývalých príslušníkov súd preto v prejednávanej veci nemôže použiť ako dôkazy, nakoľko boli získané nezákonným spôsobom. V prípade ich použitia ako podkladu pre vydanie rozhodnutia vo veci by došlo k zásahu do ústavou garantovaného práva odporcu na spravodlivý súdny proces.
30. Odvolací súd vo svojom uznesení č. k. 2Co/495/2013-619 zo dňa 29.06.2016 vyslovil svoj právny názor, ktorým je prvostupňový súd viazaný a uložil súdu prvého stupňa za aktívnej účasti účastníkov konania, nadväzne na zmysel, účel a cieľ, poslanie Zákona č. 553/2002 Z. z., Ústavu pamäti národa, § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, vyriešiť základnú otázku a síce či žalovaný je nositeľom pasívnej vecnej legitimácie o žalobcom vymedzených nárokoch, teda či je nositeľom zodpovednosti za činnosť Štátnej bezpečnosti. Ak dospeje k záveru, že žalovaný je jej nositeľom o všetkých nárokoch žalobcu, resp. o niektorej časti, bude ďalej konať vo veci samej, pričom sa vyporiada aj so žalovaným vznesenou námietkou premlčania nárokov žalobcu; presne a podrobne svoje závery v súlade s právnym predpisom o pasívnej vecnej legitimácii žalovaného, o nárokoch žalobcu vo veci samej, právne a skutkovo odôvodní. Osobitne sa bude zaoberať otázkou, či žalovaný plnením svojich zákonných povinností bol spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu, či žalovaný môže niesť zodpovednosť za to, čo v archívnych materiáloch bolo v minulosti zaevidované, keď sa na podľa žalobcu neoprávnenom zásahu, či už skutkovo, alebo právne nikdy nepodieľal; ak áno, v čom spočíva neoprávnenosť zverejnenia mena žalobcu, jeho dátumu narodenia ako spolupracovníka, agenta Štátnej bezpečnosti. Uložil súdu prvého stupňa, aby pri rozhodovaní vo veci samej vychádzal z doteraz vykonaného dokazovania, prípadne ho zopakoval a doplnil, ak táto potreba v konaní vyvstane. Od začiatku vykoná dokazovanie výsluchom svedkov, bývalých príslušníkov Štátnej bezpečnosti (M.. T. N., F.. I. C., O.. M. P.), ale až po tom, čo na jeho (súdu prvého stupňa) žiadosť minister vnútra Slovenskej republiky zbaví tieto osoby mlčanlivosti. Vzhľadom k tomu, že doteraz mlčanlivosti zbavení neboli, súd ich výpovede zohľadniť nemôže, pretože takýto dôkaz nie je vykonaný v súlade so zákonom. V neposlednom rade bude tiež prihliadať na všetky ústne, písomné, vyjadrenia účastníkov konania vznesené v konaní pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom, z ktorých vyplývajú skutočnosti podstatné pre rozhodnutie vo veci samej.
31. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
32. Podľa § 12 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy sa smú vyhotoviť alebo použiť len s jej povolením. Privolenie nie je potrebné, ak sa použijú písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky alebo obrazové a zvukové záznamy na úradné účely na základe zákona.
33. Podľa § 1 písm. a), b) bod 5 zákona č. 553/2002 Z. z. o sprístupnení dokumentov o činnosti bezpečnostných zložiek štátu 1939 - 1989 a o založení Ústavu pamäti národa a o doplnení niektorých zákonov účinného od 28.09.2002 tento zákon upravuje a) zriadenie Ústavu pamäti národa, b) evidovanie, zhromažďovanie, sprístupňovanie, zverejňovanie, správu a využívanie dokumentov bezpečnostných orgánov Nemeckej tretej ríše a Zväzu sovietskych c) socialistických republík a tiež bezpečnostných orgánov štátu, ktoré boli vytvorené a zhromažďované v období od 18. apríla 1939 do 31. decembra 1989 (ďalej len rozhodné obdobie) a ktoré sa týkali zločinov spáchaných na osobách národnosti slovenskej alebo slovenských občanov iných národností, teda 5. činnosti bezpečnostných zložiek, ako sú uvedené v § 2.
34. Podľa § 2 písm. a), b), f), g), h), i) zákona č. 553/2002 Z. z. na účely tohto zákona sa rozumie a) zväzok samostatný dokumentačný súbor založený a vedený bezpečnostnými zložkami a evidovaný v evidenčných pomôckach štatisticko-evidenčného odboru Federálneho ministerstva vnútra, jednotlivých
správ bezpečnostných zložiek, evidenčných alebo archívnych pomôckach archívu Ministerstva vnútra (ďalej len "ministerstvo") alebo štatisticko-evidenčných oddelení krajských správ Zboru národnej bezpečnosti alebo ich predchodcov, zväzok je osobným zväzkom alebo zväzkom s osobnými údajmi, b) osobným zväzkom je zväzok vedený o konkrétnej fyzickej osobe zaradenej do príslušnej evidencie osôb, f) dokumentom všetky druhy zväzkov, pod zväzkov, informačných výstupov zo zväzkov, záznamov, personálnych (kádrových) spisov a osobných evidenčných kariet, ktoré sú predmetom sprístupňovania alebo zverejňovania podľa tohto zákona, g) bezpečnostnou zložkou Štátnej bezpečnosti, Hlavná správa vojenskej kontrarozviedky Zboru národnej bezpečnosti (III. správa), spravodajská správa Hlavnej správy Pohraničnej stráže a ochrany štátnych hraníc, odbor vnútornej ochrany Zboru nápravnej výchovy, Spravodajská služba Generálneho štábu Československej armády alebo predchodcovia týchto zložiek v období od 18. apríla 1939 do 31. decembra 1989, h) Štátnou bezpečnosťou súčasti bývalej Štátnej bezpečnosti, ako zložky Zboru národnej bezpečnosti, 1) Hlavná správa rozviedky Zboru národnej bezpečnosti (I. správa), Hlavná správa kontrarozviedky Zboru národnej bezpečnosti (II. správa), Správa sledovania Zboru národnej bezpečnosti (IV. správa), Správa spravodajskej technicky Zboru národnej bezpečnosti (VI. správa), Správa pasov a víz Zboru národnej bezpečnosti, územné útvary vykonávajúce činnosti týchto súčastí alebo predchodcovia týchto súčastí a útvarov, i) osobou evidovanou ako spolupracovník bezpečnostnej zložky osoba, o ktorej bol kedykoľvek v období od 25. februára 1948 do 31. decembra 1989 Štátnou bezpečnosťou evidovaný zväzok v kategóriách rezident, agent, informátor, držiteľ prepožičaného bytu alebo držiteľ konšpiračného bytu.
35. Podľa § 8, ods. 3 Zákona č. 553/2002 Z. z. dokumenty o činnosti bezpečnostných zložiek štátu (§ 2 písm. f/ a g/) vo vlastníctve ústavu sú nenahraditeľným svedectvom o historickom období, v ktorom vznikli, a preto ako dôležité pre uchovanie pamäti národa sú jeho kultúrnym dedičstvom.
36. Podľa § 19 ods. 1 Zákona č. 553/2002 Z. z. ústav vydá tlačou a na elektronických médiách prepis evidenčných záznamov zo zachovaných alebo rekonštruovaných protokolov zväzkov a ďalších evidenčných pomôcok Štátnej bezpečnosti z rokov 1939 až 1989, hlavne s údajmi o dátumu zavedenia zväzku, jeho pohybe a archivovaní, druhu zväzku a jeho zmene, osobách, ak sa nejedná o cudzincov, alebo objektoch, ku ktorým sú zväzky evidované. Zo zachovaných protokolov zväzkov Hlavnej správy rozviedky Zboru národnej bezpečnosti (I. správa) vydá ústav prehľad objektových zväzkov evidovaných do 31. decembra 1989 a prehľad aktívnych a vplyvných opatrení. Ústav vydá tiež tlačou a na elektronických médiách prepis protokolu zväzkov odboru vnútornej ochrany Zboru nápravnej výchovy v rozsahu objektových zväzkov a zväzkov osôb evidovaných ako spolupracovníci tohto odboru, ak boli využité na prospech štátnej bezpečnosti.
37. Podľa § 4 Zákona č. 70/1965 Zb. o Zbore národnej bezpečnosti v znení účinnom do 30.06.1974 Zbor národnej bezpečnosti je ozbrojený a podľa vojenských zásad organizovaný zbor podriadený ministrovi vnútra (ods. 1). Minister vnútra je priamy nadriadený všetkých príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti a vykonáva nad nimi disciplinárnu právomoc (ods. 2). Príslušníci Zboru národnej bezpečnosti sú povinní spravovať sa rozkazmi ministra vnútra a príslušných náčelníkov a veliteľov (ods. 3).
38. Podľa § 5 ods. 1 Zákona č. 70/1965 Zb. Zbor národnej bezpečnosti tvorí Štátna bezpečnosť a Verejná bezpečnosť, ktoré sú odborove samostatnými zložkami.
39. Zákon č. 40/1974 Zb. bol zrušený Zákonom č. 204/1991 Zb. o Policajnom zbore Slovenskej republiky v znení účinnom do 31.08.1993, ktorý zrušenie vyjadril v ustanovení § 76, ods. 2, bod 1 nasledovne: „Vo ťahu k policajnému zboru a policajtom strácajú platnosť Zákon č. 40/1974 Zb. o Zbore národnej bezpečnosti v znení Zákona č. 74/1990 Zb., Zákona č. 84/1990 Zb. a čl. I Zákona č. 385/1990 Zb.“. Podľa § 70 Zákona č. 204/1991 Zb. ak sa v iných zákonoch alebo všeobecne záväzných právnych predpisoch hovorí o Zbore národnej bezpečnosti, Verejnej bezpečnosti alebo o príslušníkoch Zboru národnej bezpečnosti, alebo verejnej bezpečnosti, rozumie sa tým policajný zbor alebo policajti. Podľa § 5, ods. 1 Zákona č. 204/1991 Zb. policajný zbor je podriadený ministrovi vnútra Slovenskej republiky.
40. Zákona č. 204/1991 Zb. bol zrušený zákonom č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore.
41. Podľa § 82 ods, 1 Zákona č. 171/1993 Z. z. ak sa v iných zákonoch alebo všeobecne záväzných právnych predpisoch hovorí o Zbore národnej bezpečnosti, Verejnej bezpečnosti alebo o príslušníkoch Zboru národnej bezpečnosti alebo Verejnej bezpečnosti, rozumie sa tým Policajný zbor alebo policajti. Podľa § 6 ods. 1 Zákona č. 171/1993 Z.z. Policajný zbor je podriadený ministrovi.
42. Podľa § 78 ods. 5 Zákona č. 171/1993 Z.z. štát zodpovedá aj za škody spôsobené Policajným zborom alebo policajtmi v súvislosti s plnením ich úloh ustanovených týmto zákonom; to neplatí, ak k spôsobeniu škody došlo v dôsledku protiprávneho konania osoby alebo oprávneného zákroku policajta.
43. Podľa čl. 1 Ústavného zákona č. 542/1992 Zb. o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, uplynutím 31.decembra 1992 zaniká Česká a Slovenská Federatívna Republika (ods. 1). Nástupníckymi štátmi Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky sú Česká republika a Slovenská republika (ods. 2).
44. Podľa čl. 3 ods. 1 Ústavného zákona č. 542/1992 Zb. zánikom Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky zanikajú štátne orgány českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Súčasne zanikajú ozbrojené sily a ozbrojené bezpečnostné zbory Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a rozpočtové a príspevkové organizácie napojené na štátny rozpočet Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a štátne organizácie v pôsobnosti Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktoré boli zriadené zákonom.
45. Podľa § 26 ods. 3 Zákona č. 553/2002 Z. z. ústav nie je povinný overovať, či údaje obsiahnuté v dokumente a údaje získané do informačného systému dokumentov zo zachovaných evidenčných pomôcok uvedených v odseku 2 sú presné a pravdivé.
46. Podľa § 470 ods. 1 Zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
47. Súd pri novom rozhodovaní vo veci samej vychádzal z doteraz vykonaného dokazovania a argumentácie žalovaného podrobne zdôvodnenej v rámci odvolania voči predchádzajúcemu rozsudku a mal za preukázané, že Národná rada Slovenskej republiky prijala zákon č. 553/2002 Z.z. o sprístupnení dokumentov o činnosti bezpečnostných zložiek štátu 1939 - 1989 a o založení Ústavu pamäti národa a o doplnení niektorých zákonov (zákon o pamäti národa) majúc na pamäti veľké množstvo obetí, strát a škôd, ktoré utrpel slovenský národ a príslušníci národností žijúci na Slovensku v rokoch druhej svetovej vojny a po jej ukončení; vlastenecké tradície boja slovenského národa s okupantmi, fašizmom a komunizmom, činy občanov, ktoré konali v záujme slobodného a demokratického Slovenska a na obranu slobody a ľudskej dôstojnosti; povinnosť stíhať zločiny proti mieru, ľudskosti a vojnové zločiny; povinnosť nášho štátu učiniť zadosť všetkým, ktorí boli poškodení štátom, čo porušoval ľudské práva a vlastné zákony; povinnosť nášho štátu sprístupniť utajenú činnosť represívnych orgánov v dobe neslobody 1939 - 1989 a určiť zodpovednosť za porobenie vlasti, vraždenie, zotročovanie, lúpenie a ponižovanie, morálny a hospodársky úpadok sprevádzaný justičnými zločinmi a terorom proti nositeľom odlišných názorov, deštrukciu tradičných princípov vlastníckeho práva, zneužívanie výchovy, vzdelávania, vedy a kultúry na politické a ideologické účely ako výraz nášho presvedčenia, že ten, kto nepozná svoju minulosť, je odsúdený ju opakovať a že žiadne protiprávne konanie štátu proti občanom nemôže byť chránené tajomstvom ani nemôže byť zabudnuté. V § 1 upravuje a/ zriadenie Ústavu pamäti národa, b/ evidovanie, zhromažďovanie, sprístupňovanie, zverejňovanie, správu a využívanie dokumentov bezpečnostných orgánov Nemeckej tretej ríše a Zväzu sovietskych socialistických republík a tiež bezpečnostných orgánov štátu, ktoré boli vytvorené a zhromaždené v období od 18. apríla 1939 do 31. decembra 1989 a ktoré sa týkali zločinov spáchaných na osobách národnosti slovenskej alebo slovenských občanoch iných národností, teda 1. nacistických zločinov, 2. komunistických zločinov, 3. iných zločinov, ktoré sú zločinmi proti mieru, zločinmi proti ľudskosti alebo vojnovými zločinmi, 4. iných represií z politických dôvodov, ktorých sa dopustili príslušníci slovenských a česko-slovenských orgánov činných v trestnom konaní alebo osoby, ktoré konali z ich poverenia a ktoré boli zverejnené v súdnych rozhodnutiach, voči osobám postihnutým za konanie v záujme slobody, demokracie a existencie slobodného a demokratického Slovenska, 5. činnosti bezpečnostných zložiek, ako sú uvedené v § 2, c/ spôsob konania pri odhaľovaní alebo stíhaní trestných činov podľa písmena b/, d/ ochranu osobných údajov prenasledovaných osôb (§ 5), e/ činnosť v oblasti verejného vzdelávania. Na účely tohto zákona sa rozumie dokumentom všetky druhy zväzkov, pod zväzkov, informačných výstupov zo zväzkov, záznamov, personálnych (kádrových) spisov a osobných evidenčných kariet, ktoré sú predmetom
sprístupňovania alebo zverejňovania podľa tohto zákona (§ 2 písm. f/ zákona). Bezpečnostnou zložkou sa rozumie Štátna bezpečnosť, Hlavná správa vojenskej kontrarozviedky Zboru národnej bezpečnosti (III. správa), spravodajská správa Hlavnej správy Pohraničnej stráže a ochrany štátnych hraníc, odbor vnútornej ochrany Zboru nápravnej výchovy, Spravodajská služba Generálneho štábu Československej armády alebo predchodcovia týchto zložiek v období od 18. apríla 1939 do 31. decembra 1989. Štátnou bezpečnosťou sa rozumejú súčasti bývalej Štátnej bezpečnosti, ako zložky Zboru národnej bezpečnosti, Hlavná správa rozviedky Zboru národnej bezpečnosti (I. správa), Hlavná správa kontrarozviedky Zboru národnej bezpečnosti (II. správa), Správa sledovania Zboru národnej bezpečnosti (IV. správa), Správa spravodajskej techniky Zboru národnej bezpečnosti (VI. správa), Správa pasov a víz Zboru národnej bezpečnosti, územné útvary vykonávajúce činnosti týchto súčastí alebo predchodcovia týchto súčastí a útvarov. Osobou evidovanou ako spolupracovník bezpečnostnej zložky sa rozumie osoba, o ktorej bol kedykoľvek v období od 25.02.1948 do 31.12.1989 Štátnou bezpečnosťou evidovaný zväzok v kategóriách rezident, agent, informátor, držiteľ prepožičaného bytu alebo držiteľ konšpiračného bytu. Dobou neslobody sa rozumie obdobie rokov 1939 - 1989, kedy občania štátu nemali možnosť v tej dobe obvyklú v demokratických krajinách rozhodovať slobodne o svojom štáte a o sebe, kedy je obmedzená alebo zrušená činnosť demokratických inštitúcií a kedy sú trvale a sústavne porušované ľudské práva (§ 2 písm. g/, h/, i/, j/ zákona). Predmet sprístupnenia a zverejnenia upravuje § 6. Sú to zachované alebo rekonštruované dokumenty, ktoré vznikli činnosťou Štátnej bezpečnosti a ďalších bezpečnostných zložiek v období od 18. apríla 1939 do 31. decembra 1989, evidované v dobových spisových alebo archívnych pomôckach (registroch) týchto zložiek alebo im nadriadených orgánov (ods. l). Predmetom sprístupnenia a zverejnenia nie sú dokumenty, ktoré sú vyňaté zo sprístupnenia z dôvodu hodného osobitného zreteľa (ods. 2). Dôvodom hodným osobitného zreteľa je predpoklad, že sprístupnenie alebo zverejnenie by mohlo poškodiť záujmy Slovenskej republiky v medzinárodných stykoch, jej bezpečnostné záujmy alebo viesť k vážnemu ohrozeniu života osoby (ods. 3). Na vyňatie dokumentu zo sprístupnenia a zverejnenia je potrebný návrh Slovenskej informačnej služby alebo Ministerstva obrany Slovenskej republiky, s ktorým vyslovil súhlas určený výbor Národnej rady Slovenskej republiky (ods. 4). Ústav pamäti národa je verejnoprávna ustanovizeň, je právnická osoba (§ 7 ods. 1, ods. 2 zákona). Jeho úlohami zverenými štátom (§ 8 ods. l zákona) sú najmä: a/ vykonávať úplné a nestranné hodnotenie doby neslobody, hlavne analyzovať príčiny a spôsob straty slobody, prejavy fašistického a komunistického režimu a ich ideológií, účasť domácich a zahraničných osôb na nich, b/ sprístupňovať prenasledovaným osobám dokumenty o ich prenasledovaní, c/ zverejňovať údaje o vykonávateľoch tohto prenasledovania a ich činnosti, d/ dávať podnety na trestné stíhanie zločinov a trestných činov podľa § 1; spolupracuje pritom s Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, e/ poskytovať potrebné informácie orgánom verejnej moci, f/ systematicky zhromažďovať a odborne dokumentačne spracovávať všetky druhy informácií, dokladov a dokumentov vzťahujúcich sa na dobu neslobody, g/ spolupracovať s obdobnými inštitúciami v Slovenskej republike aj mimo nej, hlavne s archívmi, múzeami, knižnicami, pamätníkmi odboja, pamätníkmi koncentračných a pracovných táborov, poskytovať im informácie, bádateľské možnosti a metodickú pomoc a propagovať ich činnosť, h/ poskytovať verejnosti výsledky svojej činnosti, hlavne zverejňovať a sprístupňovať informácie a iné doklady o dobe neslobody 1939 - 1989 a o činoch a osudoch jednotlivcov, vydávať a šíriť publikácie, poriadať výstavy, semináre, odborné konferencie, diskusné fóra, i/ propagovať myšlienky slobody a obrany demokracie pred režimami podobnými nacizmu a komunizmu. Dokumenty o činnosti bezpečnostných zložiek štátu [§ 2 písm. f/ a g/] vo vlastníctve ústavu sú nenahraditeľným svedectvom o historickom období, v ktorom vznikli, a preto ako dôležité pre uchovanie pamäti národa sú jeho kultúrnym dedičstvom (§ 8 ods. 3 zákona). Ústav je povinný na žiadosť fyzickej osoby staršej ako 18 rokov a/ oznámiť, či je o nej v zachovaných informačných systémoch dokumentov, ktoré vznikli činnosťou Štátnej bezpečnosti, evidovaný osobný zväzok alebo zväzok s osobnými údajmi a či je tento zväzok zachovaný a ďalej či je zachovaný záznam zachytávajúci výsledky nasadenia prostriedkov spravodajskej techniky alebo sledovania Štátnej bezpečnosti proti nej a či je o tom zachovaný informačný výstup zo zväzkov alebo akcií, b/ sprístupniť jej kópiu zachovaného zväzku uvedeného v písmene a/, a ak je v ňom obsiahnuté meno alebo nepravé (krycie) meno osoby evidovanej ako spolupracovník alebo príslušník bezpečnostnej zložky, sprístupniť aj 1. kópiu zachovaného osobného zväzku tejto osoby evidovanej ako spolupracovník bezpečnostnej zložky a 2. kópiu zachovaného personálneho (kádrového) spisu tohto príslušníka bezpečnostnej zložky, c/ sprístupniť jej zachovaný záznam zachytávajúci výsledky nasadenia spravodajskej techniky a sledovania Štátnej bezpečnosti proti nej a tiež aj zachovaný informačný výstup zo zväzkov, v ktorých je uvedená, vrátane kópie zachovaného personálneho (kádrového) spisu príslušníka bezpečnostnej zložky uvedeného v tomto informačnom výstupe, d/ sprístupniť zachované dokumenty, ktoré vznikli z činnosti Hlavnej správy vojenskej kontrarozviedky Zboru národnej bezpečnosti (III. správa), a dokumenty, ktoré
vznikli z činnosti ďalších bezpečnostných zložiek, evidované v evidenčných pomôckach tejto správy alebo v archívnych a evidenčných pomôckach archívov ozbrojených síl, e/ sprístupniť zachované dokumenty, ktoré vznikli z činnosti odboru vnútornej ochrany Zboru nápravnej výchovy; ak sa jedná o osobný zväzok osoby evidovanej ako spolupracovník odboru vnútornej ochrany, sprístupní sa vtedy, ak bola táto osoba využitá na prospech Štátnej bezpečnosti (§ 17 ods. l zákona). Pri spore o pravosti dokumentu alebo jeho časti je ústav povinný na žiadosť právnickej osoby vydať pre potreby znaleckej činnosti podľa osobitného predpisu originál zachovaného osobného zväzku alebo originál zachovaného personálneho (kádrového) spisu alebo tých častí, pravosť ktorých je sporná (§ 17 ods. 2 zákona). Po smrti osoby uvedenej v odseku 1 má ústav povinnosti uvedené v odseku 1 tiež na základe žiadosti podanej osobou oprávnenou uplatniť právo na ochranu osobnosti zomrelého (§ 17 ods. 3 zákona). Ak je vedený súdny spor v súvislosti s rehabilitačným konaním podľa osobitného predpisu (zákon č. 87/1991 Zb.) bude osobám oprávneným v zmysle tohto predpisu umožnený prístup do zväzkov založených a vedených Štátnou bezpečnosťou o osobách, ktoré už nežijú a ktorým bola spôsobená majetková alebo iná krivda, za účelom získania prípadného dôkazného materiálu, týkajúceho sa skutočností uvedených v osobitnom predpise (§ 17 ods. 4 zákona). Ústav vydá tlačou a na elektronických médiách prepis evidenčných záznamov zo zachovaných alebo rekonštruovaných protokolov zväzkov a ďalších evidenčných pomôcok Štátnej bezpečnosti z rokov 1939 až 1989, hlavne s údajmi o dátume zavedenia zväzku, jeho pohybe a archivovaní, druhu zväzku a jeho zmene, osobách, ak sa nejedná o cudzincov, alebo objektoch, ku ktorým sú zväzky evidované. Zo zachovaných protokolov zväzkov Hlavnej správy rozviedky Zboru národnej bezpečnosti (I. správa) vydá ústav prehľad objektových zväzkov evidovaných do 31. decembra 1989 a prehľad aktívnych a vplyvových opatrení. Ústav vydá tiež tlačou a na elektronických médiách prepis protokolu zväzkov odboru vnútornej ochrany Zboru nápravnej výchovy v rozsahu objektových zväzkov a zväzkov osôb evidovaných ako spolupracovníci tohto odboru, ak boli využité na prospech Štátnej bezpečnosti. Ústav priebežne vydáva tlačou a na elektronických médiách zoznam personálnych (kádrových) spisov príslušníkov bezpečnostných zložiek, sprístupnených podľa § 17 ods. 1 písm. b/ bodu 2, zároveň s uvedením dátumu zaradenia príslušníka do bezpečnostnej zložky, služobných funkcií vykonávaných príslušníkom v bezpečnostnej zložke a dátumu ukončenia tohto zaradenia (§ 19 ods. l, ods. 2 zákona). Za účelom sprístupnenia dokumentov prevádzkuje ústav informačný systém dokumentov. V informačnom systéme dokumentov eviduje ústav dokumenty, ktoré sú predmetom sprístupnenia a zverejnenia, uchováva údaje o oprávnených žiadateľoch, a keď je oprávneným žiadateľom osoba oprávnená podľa § 17 ods. 3, údaje o zomrelej osobe uvedené v § 17 ods. 1. Ústav nie je povinný overovať, či údaje obsiahnuté v dokumente a údaje získané do informačného systému dokumentov zo zachovaných evidenčných pomôcok uvedených v odseku 2 sú presné alebo pravdivé. Súčasťou informačného systému dokumentov je evidencia žiadostí. V tejto evidencii ústav uchováva žiadosti podľa § 20 a kópie odpovedí podľa § 21 a potvrdenie o prevzatí kópie podľa § 25 (§ 26 ods. l až 4 zákona). Podľa § 27 zákona Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a Slovenská informačná služba odovzdajú ústavu dokumenty o činnosti bezpečnostných zložiek, ktoré majú vo vlastníctve, držbe alebo správe, do ôsmich mesiacov od účinnosti tohto zákona. Ústavu odovzdajú tiež kópie osvedčení, vydané občanom Slovenskej republiky počas účinnosti zákona č. 451/1991 Zb., ktorým sa ustanovujú niektoré ďalšie predpoklady na výkon niektorých funkcií v štátnych orgánoch a organizáciách Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, Českej republiky a Slovenskej republiky (ods. l). Štátne orgány a orgány samosprávy, ktoré disponujú dokladmi a inými typmi dokumentov, ktoré sa vzťahujú na činnosť bezpečnostných zložiek štátu podľa tohto zákona, sú povinné bezplatne poskytnúť ústavu súčinnosť pri vyhotovení ich obrazovej, zvukovej alebo inej dokumentácie (ods. 2). Iná osoba, ktorá disponuje dokladmi a inými typmi dokumentov podľa odseku 2, je povinná umožniť ústavu zhotovenie ich obrazovej, zvukovej alebo inej dokumentácie na náklady ústavu (ods. 3). Na účel uvedený v odsekoch 1 až 3 sa na ústav hľadí ako na orgán uvedený v osobitnom predpise [ods. 4; osobitným predpisom je § 11 ods. 3 písm. b/ zákona č. 149/1975 Zb. o archívnictve (Ústav pamäti národa ako orgán, ktorý nemôže odoprieť nazretie do archívnych dokumentov uschovaných v archívoch štátnym orgánom, ktoré v súvislosti s plnením svojich úloh potrebujú nazrieť do archívnych záznamov.). Zákon č. 149/1975 Zb. bol zrušený a nahradený zákonom č. 395/2002 Z.z. o archívoch a registratúrach a o doplnení niektorých zákonov.]. Zákon o pamäti národa nadobudol účinnosť dňom vyhlásenia (dňa 28.9.2002), okrem § 19, ktorý nadobudol účinnosť dňom uplynutia jedného roka odo dňa vyhlásenia zákona.
48. Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy (§ 11 Občianskeho zákonníka). Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva
na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. l Občianskeho zákonníka).
49. V prejednávanej veci zostalo nepochybné, že žalobca sa návrhom na začatie konania, po jeho zmenách so súhlasom súdu, domáha ochrany osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, a síce 1/ určenia, že je vedený neoprávnene v registračných protokoloch agentúrnych a operatívnych zväzkov Krajskej správy Zboru národnej bezpečnosti v Bratislave, Správa Štátnej bezpečnosti pod registračným číslom XXXXX ako kandidát tajnej spolupráce a agent pod krycími menami V. a V.; II. určenia, že žalovaný neoprávneným zverejnením jeho mena a dátumu narodenia ako kandidáta tajnej spolupráce a agenta s krycími menami V. a V. v registračných protokoloch agentúrnych a operatívnych zväzkov Krajskej správy Zboru národnej bezpečnosti v Bratislave, Správa Štátnej bezpečnosti, pod registračným číslom XXXXX na internetovej stránke žalovaného, v správe žalovaného, čím porušil právo žalobcu na ochranu osobnosti; III. domáhal sa uloženia povinnosti žalovanému do troch dní od právoplatnosti rozsudku na internetovej stránke žalovaného zverejniť ospravedlnenie v tomto znení: "M.. W. G., narodený XX.XX.XXXX, je neoprávnene evidovaný ako kandidát tajnej spolupráce a agent s krycími menami V. V. V. v registračných protokoloch agentúrnych a operatívnych zväzkov Krajskej správy Zboru národnej bezpečnosti v Bratislave, Správa Štátnej bezpečnosti pod registračným číslom XXXXX, obsah týchto registračných protokolov týkajúcich sa M.. W. G. nie je pravdivý a za jeho zverejnenie sa mu ospravedlňujeme." Povinnosť zverejniť ospravedlnenie žalobcovi podľa tohto výroku trvá po celú dobu, po ktorú žalovaný bude na svojej internetovej stránke zverejňovať registračné protokoly agentúrnych a operatívnych zväzkov Krajskej správy Zboru národnej bezpečnosti v Bratislave, Správa Štátnej bezpečnosti v časti týkajúcej sa žalobcu; IV. uloženia povinnosti žalovanému do troch dní od právoplatnosti rozsudku zverejniť na internetovej stránke žalovaného tento rozsudok v celom znení s tým, že povinnosť zverejniť rozsudok podľa tohto výroku trvá po celú dobu, po ktorú žalovaný bude na svojej internetovej stránke zverejňovať registračné protokoly agentúrnych a operatívnych zväzkov Krajskej správy Zboru národnej bezpečnosti v Bratislave, Správa Štátnej bezpečnosti v časti týkajúcej sa žalobcu; V. zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v sume X.XXX,- € (XXX.XXX,- Sk), VI. náhrady trov konania. V konaní bolo tiež nepochybne ustálené, že žalovaný na svojej internetovej stránke zverejnil skutočnosti vyplývajúce z prevzatých dokumentov bývalej Štátnej bezpečnosti, z ktorých vyplýva, že žalobca bol vedený ako "agent" v zoznamoch bývalej Štátnej bezpečnosti pod registračným číslom XXXXX s krycími menami V., resp. V.. Z ústnych a písomných vyjadrení žalobcu v konaní vyplynulo, že žalovaný do jeho osobnosti zasiahol tým, že uverejnil dokumenty bývalej Štátnej bezpečnosti, v ktorých sú podľa jeho názoru uvedené nepravdivé informácie o jeho osobe. Žalobca netvrdil, ani nepreukázal, že by dané dokumenty vytvoril žalovaný a že informácie v nich uvedené do dokumentov vložil žalovaný, resp. neskôr tieto menil, dopĺňal, vôbec akokoľvek s ich obsahom žalovaný narábal. Žalobca v konaní ďalej nepreukázal a ani netvrdil, že žalovaný pri vykonávaní svojej činnosti prekročil svoje právomoci uložené mu Zákonom č. 553/2002 Z. z., že v zverejnených prepisoch uverejnil aj také údaje, ktoré neboli uvedené v pôvodných evidenčných zložkách Štátnej bezpečnosti. Dokumenty vo vzťahu k žalobcovi, ktoré vznikli činnosťou Štátnej bezpečnosti (§ 6 ods. l zákona o pamäti národa) boli predmetom sprístupnenia a zverejnenia, zo spisu nevyplýva, že by išlo o dokumenty uvedené v § 6 ods. 2, ods. 3 zákona, teda také, ktoré sprístupneniu nepodliehali. Zákonodarca žalovanému neukladal a neukladá povinnosť overovať, či údaje obsiahnuté v dokumente a údaje získané do informačného systému dokumentov zo zachovaných evidenčných pomôcok sú presné alebo pravdivé; žalovaný bol povinný dokumenty prijať, archivovať v stave a obsahu, ako mu boli doručené, zostali vlastníctvom ústavu a sú nenahraditeľným svedectvom o historickom období, v ktorom vznikli a pre uchovanie pamäti národa sú jeho kultúrnym dedičstvom a v takom obsahu aj zverejniť; čo sa nepochybne stalo aj v prejednávanej veci. Z daného vyplýva, že prijatím týchto dokumentov a ich zverejnením žalovaný splnil svoju povinnosť vyplývajúcu mu zo Zákona č. 553/2002 Z.z.
50. V konaní mal súd za preukázané že žalovaný nie je v konaní pasívne vecne legitimovaný. Súd vychádzal pri tomto zistení predovšetkým z podaní, prednesov žalobcu, z rozhodnutí súdov prvého a druhého stupňa označených žalobcom, že žalovaný splnením a plnením zákonných povinností (bez akýchkoľvek excesov) nebol spôsobilý zasiahnuť negatívnym spôsobom do osobnosti žalobcu, ktorý v súlade s účelom a cieľom Zákona č. 553/2002 Z. z. skúma, zhromažďuje, sprístupňuje, zverejňuje informácie o činnosti represívnych zložiek štátu v čase neslobody, v prejednávanej veci Štátnej bezpečnosti). Ústav pamäti národa, vykonáva úplné a nestranné hodnotenie doby neslobody, hlavne analyzuje príčiny a spôsob straty slobody, prejavy fašistického a komunistického režimu a ich ideológií, účasť domácich a zahraničných osôb na nich, sprístupňuje prenasledovaným osobám dokumenty o ich
prenasledovaní, zverejňuje údaje o vykonávateľoch tohto prenasledovania a ich činnosti, dáva podnety na trestné stíhanie zločinov a trestných činov, poskytuje potrebné informácie orgánom verejnej moci, systematicky zhromažďuje a odborne dokumentačne spracováva všetky druhy informácií, doklady a dokumenty vzťahujúce sa na dobu neslobody, spolupracuje s obdobnými inštitúciami v Slovenskej republike aj mimo nej, hlavne s archívmi, múzeami, knižnicami, pamätníkmi odboja, pamätníkmi koncentračných a pracovných táborov, poskytuje im informácie, bádateľské možnosti a metodickú pomoc a propaguje ich činnosť, poskytuje verejnosti výsledky svojej činnosti, hlavne zverejňuje a sprístupňuje informácie a iné doklady o dobe neslobody 1939 - 1989 a o činoch a osudoch jednotlivcov, vydáva a šíri publikácie, poriada výstavy, semináre, odborné konferencie, diskusné fóra, propaguje myšlienky slobody a obrany demokracie pred režimami podobnými nacizmu a komunizmu, preto nie je vo všetkých vyššie uvedených súvislostiach nositeľom zodpovednosti za činnosť Štátnej bezpečnosti. Súd má tiež za to, že žalovaný preukázal, že nie je právnych predchodcom, právnym nástupcom, Štátnej bezpečnosti a v súlade so Zákonom č. 553/2002 Z. z. a len prevzal dokumenty vytvorené Štátnou bezpečnosťou, preto nie je dôvod na to, aby niesol zodpovednosť za to, čo v týchto archívnych materiáloch bolo v minulosti zaevidované, v súlade so zákonom neskôr zverejnené a v tejto súvislosti prečo by malo ísť zo strany žalovaného o neoprávnene zverejnené dokumenty.
51. Žalovaný v zmysle Zákona č. 553/2002 Z. z., ani v zmysle Zákonov č. 40/1974 Zb., Zákona č. 204/1991 Zb. a Zákona č. 171/1993 Z. z. nie je právnym nástupcom bývalej ŠTB. K evidovaniu žalobcu v materiáloch ŠTB došlo pred 31.12.1992. Podľa ústavného Zákona č. 542/1992 Zb. ČSFR zanikla uplynutím 31.12.1992, týmto dňom zanikli aj jej ozbrojené a bezpečnostné zložky a jej nástupníckymi štátmi sa stali Slovenská republika a Česká republika. Na území Slovenskej republiky bolo v Zákonoch č. 204/1991 Zb. a Zákona č. 171/1993 Z. z. zakotvené, že ak sa v iných zákonoch alebo všeobecne záväzných právnych predpisoch hovorí o Zbore národnej bezpečnosti, Verejnej bezpečnosti alebo o príslušníkoch Zboru národnej bezpečnosti alebo Verejnej bezpečnosti, rozumie sa tým Policajný zbor alebo policajti. Jednou zo zložiek ZNB bola aj ŠTB (§ 5 ods. 1 zákona č. 70/1965 Zb., § 9 ods. 1, ods. 2 Zákona č. 40/1974 Zb.), z čoho vyplýva, že Zbor národnej bezpečnosti sa považuje za Policajný zbor. Súd poukazuje aj na § 72 ods. 1 Zákona č. 333/1991 Zb. o Federálnom policajnom zbore a Zbore hradnej stráže, podľa ktorého policajtmi sa dňom účinnosti tohto zákona stávajú príslušníci Zboru národnej bezpečnosti zaradení v odbore pôsobnosti Federálneho ministerstva vnútra. Podľa § 74 citovaného zákona práva a povinnosti zo služobného pomeru a iných vzťahov príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti zaradených v odbore pôsobnosti Federálneho ministerstva vnútra a príslušníkov pohraničnej stráže v služobnom pomere vojaka z povolania, ktoré nezanikli do dňa účinnosti tohto zákona, preberá Federálne ministerstvo vnútra. Zodpovednosť za škodu spôsobenú príslušníkmi Zboru národnej bezpečnosti niesol štát - ČSSR zastúpený Federálnym ministerstvom vnútra alebo ministerstvami vnútra republík (§ 593, ods. 7 Zákona č. 40/1974 Zb., inak tomu nie je ani v súčasnosti
- štát v zastúpení Ministerstvom vnútra SR zodpovedá za škodu spôsobenú Policajným zborom alebo policajtom v súvislosti splnením ich úloh ustanovených zákonom (§ 78, ods. 5, ods. 7 v spojení s § 82 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z.), zodpovednosť štátu za nesprávny úradný postup pri výkone verejnej moci, kam nepochybne patrilo aj vedenie zväzkov ŠTB, upravoval aj ďalší, osobitný právny predpis, ktorým bol Zákon č. 58/1969 Zb, o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Vychádzajúc z uvedených skutočností a citovaných právnych predpisov súd dospel k záveru, že pasívne vecne legitimovaným subjektom je Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra SR, nie žalovaný.
52. Ustanovenie § 17 ods. 2 Zákona č. 553/2002 Z. z. neupravuje zodpovednosť žalovaného za obsah zväzkov, ale upravuje výlučne jeho povinnosti vydať pre potreby znaleckej činnosti originál zachovaného osobného zväzku alebo personálneho (kádrového) spisu na žiadosť právnickej osoby. Podľa názoru súdu toto ustanovenie nemožno vykladať ako základ pre pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v sporoch o pravosti ním spravovaných dokumentov. Ak by mal zákonodarca tento úmysel, nič mu nebránilo, aby ho expressis verbis v zákone uviedol. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy SR nepredstavuje viazanosť štátnych orgánov iba textom, ale aj zmyslom a účelom zákona. Jazykový výklad môže v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie, potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na
roveň gramatickému výkladu, najmä teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie prispieť k zisteniu obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy. Z vyjadrení žalobcu vyplýva, že žalovaný mal do jeho práv zasiahnuť tým, že uverejnil dokumenty bývalej ŠTB, v ktorých sú podľa jeho názoru uvedené nepravdivé informácie o jeho osobe. Žalobca netvrdil, ani nepreukázal, že by dané dokumenty vytvoril žalovaný, že informácie v nich uvedené do dokumentov vložil žalovaný, resp. neskôr tieto menil, dopĺňal alebo akokoľvek s ich obsahom narábal. Žalobca ani netvrdil, ani nepreukázal, že žalovaný pri vykonávaní svojej činnosti prekročil právomoci uložené mu Zákonom č. 553/2002 Z. z., že v zverejnených prepisoch uverejnil aj také údaje, ktoré neboli uvedené pôvodných evidenčných záznamoch ŠTB. Dokumenty vo vzťahu k žalobcovi, ktoré vznikli činnosťou ŠTB, boli predmetom sprístupnenia a zverejnenia a nevzťahovala sa na ne výnimka uvedená v § 6, ods. 2, ods. 3 Zákona č. 553/2002 Z. z.. Zákonodarca žalovanému neuložil povinnosť ani právo overovať, či údaje obsiahnuté v dokumente a údaje získané do informačného systému dokumentov zo zachovaných evidenčných pomôcok sú presné alebo pravdivé; žalovaný bol povinný dokumenty prijať, archivovať v stave a v obsahu, ako mu boli doručené, a v takom obsahu aj zverejniť, čo sa nepochybne stalo aj v prejednávanej veci. Tieto dokumenty sú nenahraditeľným svedectvom o historickom období, v ktorom vznikli a pre uchovanie pamäti národa sú jeho kultúrnym dedičstvom.
53. Splnenie zákonnej povinnosti žalovaným podľa § 19 Zákona č. 553/2002 Z. z. a teda zverejnenie prepisov evidenčných záznamov z protokolov ŠTB nemožno považovať za porušenie povinnosti z jeho strany a za zásah do osobnostných práv žalobcu. Zákon č. 553/2002 Z. z. neposkytuje žalovanému možnosť vybrať si dokument alebo záznam, ktorý zverejní a ktorý nie, legislatívne je táto povinnosť vyjadrená slovom „vydá“, ktoré nepripúšťa žiadnu moderáciu ani viacvýznamový výklad; výnimku tvoria len dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajúce v poškodení záujmov Slovenskej republiky v medzinárodných stykoch, jej bezpečnostných záujmov alebo v ohrození života konkrétnej osoby (§ 6 ods. 2, ods. 3 zákona č. 553/2002 Z. z.). Žalobca však v konaní netvrdil, že v jej prípade malo ísť o dôvod hodný osobitného zreteľa vedúci k nezverejneniu jej mena v registračných protokoloch na internetovej stránke žalovaného. Ak teda žalovaný zverejnil na svojej stránke, že žalobca bol vedený vo zväzkoch ŠTB ako kandidát tajnej spolupráce a agent s krycími menami V. a V. v registračných protokoloch agentúrnych a operatívnych zväzkov pod registračným číslom XXXXX, splnil len svoju zákonnú povinnosť, čo mu nemôže byť na ujmu. Porušenia povinnosti by sa žalovaný dopustil v opačnom prípade, teda keby túto informáciu nezverejnil.
54. Nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovaného vedie k zamietnutiu žaloby ako nedôvodnej. Súd žalobu zamietol vrátane ostatných nárokov žalobcu na zverejnenie ospravedlnenia, zverejnenie rozsudku súdu na internetovej stránke žalovaného, ako aj náhrady nemajetkovej ujmy v sume X.XXX,- €, pretože tieto výroky sú závislé od výroku, ktorým by súd vyhovel žalobe, čo sa v predmetnej právnej veci nestalo.
55. Súd nevykonal žalobcom navrhované dôkazy, ani opätovný výsluch a zbavenie mlčanlivosti pána M.. T. N., F.. I. C. V. O.. M. P., ktoré považoval za nehospodárne a nepotrebné z dôvodu, že pri svojom terajšom rozhodovaní na ich svedecké výpovede neprihliadal a k rozhodnutiu vo veci súd dospel skúmaním podmienok pasívnej vecnej legitimácie žalobného v spore o ochranu osobnosti.
56. Podľa § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
56. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
57. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
58. V súlade s § 255 ods. 1 CSP súd priznal žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia proti neúspešnému žalobcovi. O výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením, po právoplatnosti tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie môže podať intervenient, ak tvorí so stranou podľa § 359 Civilného sporového poriadku nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 CSP. V ostatných prípadoch môže intervenient podať odvolanie so súhlasom strany podľa § 359 CSP. Lehota na podanie odvolania plynie od doručenia rozhodnutia intervenientovi. Prokurátor môže podať odvolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy, písomne, v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania podľa § 127 ods. 1 Civilného sporového poriadku uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis, ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť podľa § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva a spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť podľa § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať podľa § 365 ods. 3 Civilného sporového poriadku len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa § 366 Civilného sporového poriadku prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a)sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Podľa § 373 ods. 4 Civilného sporového poriadku prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, možno uplatniť za splnenia podmienok podľa § 366 najneskôr v lehote na vyjadrenie k odvolaniu. Podľa § 263 ods. 1 ,2 Civilného sporového poriadku, ak bola v konaní úspešná strana zastúpená advokátom, súd uvedie v uznesení o výške náhrady trov konania ako prijímateľa náhrady trov konania advokáta. Ak bola v konaní úspešná strana zastúpená viacerými advokátmi, súd určí za prijímateľa náhrady trov konania jedného z nich. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového o výške náhrady trov konania súd prvej inštancie rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný exekučný titul, môže oprávnený podľa § 376 ods. 1 Civilného sporového poriadku podať návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia (personálna exekúcia). Exekúciu možno vykonať len na návrh oprávneného alebo na návrh toho, kto preukáže, že naňho prešlo právo z rozhodnutia (§ 37 ods. 3) (ďalej len „oprávnený“). Oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa tohto zákona, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné
rozhodnutie (§ 38 ods. 1, 2 Exekučného poriadku). Exekúciu vykoná ten exekútor, jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z.z.).