Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_18Cpr-3-2013.pdf
PDF · 88.96 KB
Case nature
Area
Subarea
18Cpr/3/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I v konaní pred sudkyňou JUDr. Zuzanou Hlistovou v právnej veci žalobcu: R.. W. W., I.. XX.XX.XXXX, V. XX, XXX XX Bratislava proti žalovanému: Alico Funds Central Europe správ. spol., a.s. Pribinova 10, 811 09 Bratislava, IČO: 35 803 525, zast. Ružička Csekes s.r.o., advokátska kancelária, Vysoká 2/B, 811 06 Bratislava, IČO: 36 863 360 o náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku takto
rozhodol:
Súd žalobu zamieta.
Súd priznáva žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Žalobou podanou na tunajšom súde dňa 15.02.2013 sa žalobca domáhal zaviazania žalovaného k poskytnutiu dovolenky v trvaní 47 dní alebo jej preplatenie vo výške 15.679,44 Eur spolu s príslušenstvom v podobe úrokov z omeškania. Žalobu odôvodnil tým, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č.k. 11C 2/2008-233 bolo určené, že výpoveď daná žalobcovi žalovaným z pracovného pomeru v roku 2007 je neplatná a žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi z neplatného rozviazania pracovného pomeru náhradu mzdy. Na základe kompenzačnej námietky súd znížil náhradu mzdy o sumu 15.679,44 Eur, čo predstavovalo náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku, nakoľko zákonník práce neumožňoval súčasné uplatňovanie právneho režimu vyplývajúceho z práceneschopnosti a právneho režimu vyplývajúceho z čerpania dovolenky. Obdobie od 28.06.2007 do 04.09.2007 tak bolo do mája 2011 pokryté náhradou mzdy za čerpanú dovolenku a na základe uplatnenej kompenzačnej námietky žalovaného toto krytie stratilo. Tým žalovaný spôsobil, že žalobca stratil 47 dní zákonného nároku na dovolenku bez akejkoľvek náhrady.
2. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť, nakoľko ju považoval v celom rozsahu za neodôvodnenú. Žalovaný v súvislosti s neopodstatnenosťou žaloby poukázal na nasledovné skutočnosti.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 16.03.2011. sp zn. 4Co/267/2010, potvrdil rozsudok prvostupňového súdu v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, ktorým súd určil, že výpoveď daná žalobcovi listom zo dňa 18.06.2007 je neplatná a súčasne zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy za obdobie 26 mesiacov a 13 dní v sume 167.183.71 EUR brutto. Pri určovaní výšky náhrady mzdy súd vychádzal z ustanovení §77 a nasl. Zákonníka práce, ktoré komplexne upravujú nároky zamestnanca v prípade, ak s ním zamestnávateľ neplatne skončí pracovný pomer.
Ustanovenie § 79 ods. 1 Zákonníka práce, priznáva zamestnancovi v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru zamestnávateľom náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku a práve špecialita tejto právnej úpravy vylučuje, aby pri neplatnom skončení pracovného pomeru mohla byť
za dobu, počas ktorej boli vzťahy medzi účastníkmi v dôsledku skončenia pracovného pomeru sporné a počas ktorej zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi vykonávať prácu, priznaná zamestnancovi náhrada mzdy ešte aj z iného dôvodu, napr. náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku v zmysle ustanovení § 116 ods. 2 a 3 Zákonníka práce. Ustanovenie § 79 ods. 1 Zákonníka práce zároveň predstavuje výpočet nárokov, ktoré patria zamestnancovi v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžite alebo v skúšobnej dobe, t.j. žiadne iné nároky zamestnancovi v takých prípadoch nepatria.
Ďalej žalovaný poukázal na charakter právneho inštitútu v pracovnom práve označenom ako dovolenka. Dovolenku možno v zmysle pracovnoprávnej teórie definovať ako právom garantovanú možnosť prerušenia práce na určitý čas, počas ktorého patrí zamestnancovi nárok na náhradu mzdy, pričom táto možnosť je podmienená existenciou pracovného pomeru a poskytuje sa zamestnancovi až po splnení zákonom stanovených predpokladov. Zdôraznil, že žalobca nevykonával pre žalovaného prácu takmer tri roky (počas trvania súdneho sporu) pričom súd mu priznal náhradu mzdy za celé sporné obdobie t.j. 26 mesiacov a 13 dní. V danom prípade tak bol nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku kompenzovaný náhradou mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, ktorá bola Žalobcovi vyplatená v rovnakej výške ako náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku (t.j. vo výške 100% náhrady mzdy) s tým rozdielom, že táto doba, za ktorú bola Žalobcovi vyplatená náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, bola výrazne dlhšia (26 mesiacov a 13 dní).
V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26.02.2009, sp. zn. 3 Cdo 6/2008, podľa ktorého za dobu, počas ktorej patrí zamestnancovi náhrada mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru, nepatrí mu náhrada mzdy v zmysle 5 130 zákona.
Žalovaný má preto jednoznačne za to, že nárok na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru konzumuje všetky ostatné nároky na náhradu mzdy, ktoré by mali zamestnancovi vzniknúť v období od oznámenia, že zamestnanec trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, až do doby, kedy mu zamestnávateľ začne znovu prideľovať prácu, vrátane nároku na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku. Keďže okamih vzniku nároku Žalobcu na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku, ako je uvedené vo vyjadrení k žalobe, spadá do obdobia, za ktoré súd priznal Žalobcovi náhradu mzdy vo výške 100% z iného právneho titulu (z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru), nie je možné Žalobcovi priznať ďalších 100% náhrady mzdy.
Ďalej žalovaný poukázal na nesplnenie zákonných podmienok na strane žalobcu pre vznik nároku na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku. Nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku má zamestnanec len v určitom rozsahu a len za určitých podmienok.
Podľa ustanovenia § 116 ods. 2 a 3 Zákonníka práce v znení platnom do 31.8.2011:
(2) Za časť dovolenky, ktorá presahuje štyri týždne základnej výmery dovolenky, ktorú zamestnanec nemohol vyčerpať ani do konca nasledujúceho kalendárneho roka, patrí zamestnancovi náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku.
(3) Za nevyčerpané štyri týždne základnej výmery dovolenky nemôže byt zamestnancovi vyplatená náhrada mzdy s výnimkou, ak si túto dovolenku nemohol vyčerpať z dôvodu skončenia pracovného pomeru.
Z citovaných ustanovení Zákonníka práce vyplýva, že za minimálnu ročnú dovolenku v trvaní štyroch týždňov môže zamestnávateľ zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy, a to s cieľom zachovania a plnenia najdôležitejšieho účelu dovolenky, ktorým je regenerácia pracovnej sily. Jednou výnimkou z tohto zákazu je prípad, keď čerpanie dovolenky nebolo možné z dôvodu skončenia pracovného pomeru, čo nie je žalobcov prípad, pretože súd v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru rozsudkom potvrdil, že pracovný pomer žalobcu neskončil. Náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku patrí zamestnancovi len v prípade, že (i) má nárok na dovolenku v rozsahu viac ako štyri týždne, a zároveň (ii) časť dovolenky presahujúcu štyri týždne si nemohol vyčerpať ani do konca nasledujúceho kalendárneho roka. Žalobca mal podľa pracovnej zmluvy uzavretej s nárok na 5 týždňov dovolenky (25 pracovných dní). Vzhľadom na vyššie citované ustanovenia Zákonníka práce tak mohla byť
žalobcovi preplatená len dovolenka presahujúca rámec základnej výmery dovolenky (štyri týždne), t.j. 5 pracovných dní za rok 2006, keďže žalobca si preniesol z roku 2006 25 nevyčerpaných dní dovolenky a 2 pracovné dni za rok 2007, keďže žalobca mal za rok 2007 nárok na 22 dní dovolenky. Z uvedeného vyplýva, že nárok žalobcu na náhradu mzdy za nevyčerpaných 47 dní je v rozpore so zákonom, pretože takýto nárok mu ani nevznikol. Žalovaný súčasne vzniesol námietku premlčania voči uplatneným nárokom na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku. Uviedol, že i napriek presvedčeniu žalovaného o správnosti predchádzajúcich tvrdení o tom, že žalobcovi nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku nevznikol, žalovaný je toho názoru, že aj keby žalobcovi takýto nárok vznikol, v súčasnosti by už bol premlčaný s poukazom na ust. základe § 1 ods. 4 (predtým ods. 2) Zákonníka práce sa na pracovnoprávne vzťahy subsidiárne aplikujú ustanovenia zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej ako "Občiansky zákonník" Premlčacia doba je trojročná, plynie od okamihu keď sa právo mohlo vykonať po prvý krát. Zo žaloby a z priloženého mzdového listu žalobcu za rok 2007 vyplýva, že žalobca si v konaní uplatňuje 2 nároky, ktoré je potrebné posudzovať samostatne a to nárok na náhradu mzdy za prenesenú nevyčerpanú dovolenku za rok 2006 v dĺžke 25 dní, nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku za rok 2007 v dĺžke 22 dní. Z ustanovení § 113 ods. 2 a § 116 Zákonníka práce vyplýva, že peňažné nároky za nevyčerpanú dovolenku patria zamestnancovi najneskôr prvý mesiac nasledujúci po skončení nasledujúceho kalendárneho roka, do ktorého bol zamestnávateľ povinný poskytnúť zamestnancovi nevyčerpanú dovolenku, t.j.:
- v prípade nároku na náhradu mzdy za prenesenú nevyčerpanú dovolenku za rok 2006 by to bolo do 31.01.2008. Premlčacia doba začala plynúť najneskôr 01.02.2008 a uplynula najneskôr dňa 01.02.2011,
- v prípade nároku na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku za rok 2007 do 31.01.2009). Premlčacia doba začala plynúť najneskôr 01.02.2009 a uplynula najneskôr dňa 01.02.2011 uplynula najneskôr dňa 31.01.2012.
Možno preto konštatovať, že nárok žalobcu na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku je ku dňu podania žaloby premlčaný. Žalovaný ďalej zdôrazňuje, že začiatok plynutia premlčacej lehoty je v posudzovanom prípade nezávislý od okamihu získania vedomosti žalobcu o jeho nároku na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku, ale ide jednoznačne o objektívnu premlčaciu lehotu, ktorej začiatok je determinovaný okamihom, kedy si žalobca mohol svoje nároky po prvý krát uplatniť na súde, ktorý sme identifikovali v texte vyššie.
Žalovaný ďalej zdôraznil, že žalobca bol v období od 29.06.2007 do 05.09.2007 uznaný za dočasne práceneschopného, čo v zmysle Zákonníka práce bránilo tomu, aby si žalobca mohol v tomto období čerpať dovolenku, a teda je jednoznačné, že žalobcovi nárok na náhradu mzdy za neoprávnene čerpanú dovolenku v tomto období nikdy nevznikol, dokonca ani vzniknúť nemohol.
Podľa ustanovenia § 117 Zákonníka práce v znení účinnom do 31.8.2011: "Zamestnanec je povinný vrátiť vyplatenú náhradu mzdy za dovolenku alebo jej časť, na ktorú stratil nárok alebo na ktorú mu nárok nevznikol." Vyplatením náhrady mzdy za dovolenku, na ktorú mu nárok nevznikol, pretože bol žalobca uznaný za práceneschopného, vznikla žalobcovi povinnosť vrátiť žalovanému ako zamestnávateľovi vyplatenú náhradu mzdy v sume 15.679.44 EUR. Táto povinnosť vznikla žalobcovi bez ohľadu na výsledok konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Iná situácia by bola v prípade, ak by súd v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru rozhodol, že žalovaný skončil pracovný pomer so žalobcom platne. V takom prípade by žalobca mal nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku, ktorý by bolo možné započítať s nárokom žalovaného na vrátenie náhrady mzdy za dovolenku, na ktorú mu nárok nevznikol. Pretože však súd rozhodol, že žalovaný skončil pracovný pomer so žalobcom neplatne, a že pracovný pomer aj naďalej trvá, žalobcovi nemohol vzniknúť nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku, pretože neboli splnené podmienky na jeho vznik stanovené v ustanovení § 116 ods. 3 Zákonníka práce. Strata tohto nároku však bola v plnej miere kompenzovaná tým, že súd priznal žalobcovi náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru za dobu 26 mesiacov a 13 dní.
3. Pred pojednávaním konaným dňa 27.03.2017 bolo súdu doručené podanie žalobcu na základe ktorého súdu oznámil, že na podanej žalobe netrvá a berie ju v celom rozsahu späť. Vzhľadom k tomu,
že podanie žalobcu nebolo súčasťou spisu v čase konania pojednávania súd nemohol zohľadniť pri rozhodovaní vo veci samej dispozičný úkon žalobcu dôsledkom ktorého by bolo zastavenie konania.
4. V predmetnej veci súd v súvislosti s rozhodovaním vychádzal z výsledkov dokazovania, predovšetkým listinných dôkazov sporových strán (písomné vyjadrenia, rozsudok Okresného súdu Bratislava I - 11C 2/2008-233, rozsudok Krajského súdu Bratislava 4Co 267/2010) na základe ktorých dospel k záveru, že nárok žalobcu je neoprávnený. Tak ako konštatoval vo svojom vyjadrení žalovaný, rozsudkom Okresného súdu Bratislava I - 11C 2/2008-233 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Bratislava 4Co 267/2010 súd určil, že výpoveď daná žalobcovi žalovaným je neplatná a súčasne zaviazal žalovaného k náhrade mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru vo výške 167 183,71 Eur brutto a to na základe § 61 až 64 Zákonníka práce.
5. Ustanovenia § 61 až § 64 Zákonníka práce (zaradené v štvrtom oddiely pod názvom "Nároky z neplatného rozviazania pracovného pomeru") upravujú práva a povinnosti účastníkov pracovného pomeru v období pretrvávajúcej spornosti ich vzťahov v dôsledku rozviazania pracovného pomeru jedným z účastníkov pracovného pomeru a ktorého platnosť druhý účastník neuznáva. V tomto období panuje neistota, či pracovný pomer účastníkov skutočne skončil, alebo či bude pokračovať. Určením neplatnosti rozviazania pracovného pomeru súdnym rozhodnutím (a v prípade ak trvá pracovný pomer účastníkov naďalej) sa tento stav neistoty odstraňuje a vzťahy účastníkov sa znovu riadia len pracovnou zmluvou a príslušnými pracovnoprávnymi predpismi.
6. Uvedené ustanovenia (§61 až § 64 Zákonníka práce) majú povahu lex specialis, v dôsledku čoho sa na práva a povinnosti účastníkov pracovného pomeru, v období v ktorom sú ich vzťahy sporné v dôsledku rozviazania pracovného pomeru, neaplikujú všeobecné ustanovenia Zákonníka práce a iných pracovnoprávnych predpisov o prekážkach v práci. Podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce zamestnancovi patrí pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do doby, kedy mu zamestnávateľ "umožní" pokračovať v práci, alebo kedy dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru najneskôr do právoplatnosti súdneho rozhodnutia, ktorým bola určená neplatnosť rozviazania pracovného pomeru. Táto špeciálna právna právna úprava vylučuje aby do pracovného pomeru mohla byť za dobu. počas ktorej boli vzťahy medzi účastníkmi v dôsledku rozviazania pracovného pomeru sporné a počas ktorej zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi konať prácu, priznaná náhrada mzdy z iného dôvodu. V uvedenom období zamestnancovi nepatrí nielen náhrada mzdy podľa § 130 Zákonníka práce, ale ani náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku podľa § 110b ods. 2 a 4 Zákonníka práce, prípadne z iného dôvodu.
7. So zreteľom na uvedené sa súd žalobu žalobcu zamietol. Keďže žalobcovi nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku s poukazom na vyššie uvedené nevznikol, súd sa ďalšími námietkami žalovaného ohľadom dôvodnosti žaloby žalobcu nezaoberal.
8. O trovách konania súd rozhodol s poukazom na ust. § 255 ods.1, § 262 ods.1 CSP podľa zásady úspechu v konaní.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo podané na príslušnom odvolacom súde. Odvolanie môže podať strana v neprospech ktorej bolo vydané. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým ( § 365 CSP ), že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávne obsadený senát, d) konanie má inú vadu, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.