Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_11Csp-137-2016.pdf
PDF · 101.5 KB
No categories available
11Csp/137/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Ivetou Wildeovou v spore žalobcu: C. U., T.. X.X.XXXX, H. W., T. G.. I. XX, zastúpený. JUDr. Jaroslava Oravcová, advokátka, so sídlom Vranov nad Topľou, Dobrianskeho 1651, p r o t i žalovanému: Provident Financial, s.r.o., so sídlom Mlynské nivy 49, Bratislava 2, IČO: 35805731, zastúpený: De minimis, spol. s r.o., so sídlom Lovinského 22, Bratislava, o vydanie bezdôvodného obohatenia a prísl. takto
rozhodol:
Súd žalobu z a m i e t a .
Žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Žalobca žalobou zo dňa 24.10.2016 sa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 94,51Eur. Nárok odôvodnil tým, že dňa XX.X.XXXX uzavrel so žalovaným zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorou mu bol poskytnutý úver 320 Eur s ročnou úrokovou sadzbou 23,80% a administratívnym poplatkom 45,76 Eur. Zároveň došlo aj k uzavretiu zmluvy o zabezpečení splátok úveru, ktorou mal zaplatiť za službu žalovaného spočívajúcu v preberaní splátok odmenu 164,80 Eur. Spolu teda mal žalovanému zaplatiť 565,27 Eur. V žalobe poukázal na to, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere chýba povinná náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z.z. a to termín konečnej splatnosti úveru, pretože formulácia 45 týždenných splátok nespĺňa zákonnú požiadavku, ktorá predstavuje časovú (dátumovú) špecifikáciu konečnej splatnosti úveru. V dôsledku tejto absencie náležitosti zmluvy je potrebné úver považovať za bezúročný a bez poplatkový. Keďže žalobca za úver 320 Eur zaplatil žalovanému 414,51 Eur, rozdiel týchto súm predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovaného.
2. V žalobe žalobca poukázal tiež na to, že o tomto bezdôvodnom obohatení žalovaného sa dozvedel v septembri 2016 od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ale žiadny dôkaz o tom nepredložil. Vo vzťahu k objektívnej premlčacej lehote uviedol, že pokiaľ dodávateľ nedáva svoje zmluvy do súladu so zákonom o spotrebiteľských úveroch, ide na jeho strane o úmyselné konanie a preto platí 10 ročná objektívna premlčacia lehota.
3. Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Zdôraznil, že hoci žalobca mal zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zmluvy o zabezpečení splátok zaplatiť sumu 565,27 Eur, v dôsledku predčasného splatenia úveru mu bola poskytnutá zľava 150,76 Eur a preto zaplatil len 414,51 Eur. Vzniesol námietku premlčania, keďže poslednú splátku žalobca zaplatil XX.XX.XXXX, teda pred viac ako 5 rokmi.
4. Nesúhlasil s názorom žalobcu o neuvedení termínu konečnej splatnosti úveru, keďže v zmluve je uvedené, že úver sa poskytuje na dobu x týždňov a termín konečnej splatnosti je 7.deň x-tého týždňa po dni uzavretia zmluvy. Poukázal pritom na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-42/15, podľa
ktorého nie je nevyhnutné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere uvádzala splatnosť splátky odkazom na konkrétny dátum. Výklad žalobcu k chýbajúcej náležitosti zmluvy podľa žalovaného neobstojí ani vzhľadom na smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, ktorá zavádza tzv. maximálnu harmonizáciu, čiže požiadavku na prijatie takej vnútroštátnej právnej úpravy, od ktorej sa nemožno odchýliť. Článok 10 ods. 2 citovanej smernice nie je doslovne premietnutý do § 9 zákona o spotrebiteľských úveroch a preto je potrebné dať prednosť aplikovaniu článku 10 ods. 2 smernice, ktorý má priamy účinok. Žalovaný preto dospel k záveru, že k žiadnemu bezdôvodnému obohateniu na jeho strane nedošlo, keďže neprijal od žalobcu plnenie, ktoré by nezodpovedalo vzájomnej dohode strán.
5. Žalovaný nesúhlasil s desaťročnou objektívnou premlčacou lehotou a zdôraznil, že žalobca nepredložil žiadne dôkazy na preukázanie úmyselného obohatenia, konkrétne nepreukázal, že žalovaný vedel, že svojim konaním získa bezdôvodné obohatenie ani to, že žalovaný chcel obohatenie získať a nepreukázal ani to, že žalovaný vedel, že svojim jednaním obohatenie získať môže a že s týmto následkom bol pre prípad, že nastane uzrozumený. Nestačí teda ak by povinný získal bezdôvodné obohatenie neúmyselne a úmysel k získaniu bezdôvodného obohatenia, či už priamy alebo nepriamy, musí existovať už v čase získania bezdôvodného obohatenia. Preto námietka premlčania pre nedodržanie objektívnej lehoty pre uplatnenia nároku podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka je dôvodná a v tejto súvislosti poukázal na právny záver vyplývajúci z rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici 17Co 968/2013 zo dňa 10.2.2015.
6. Súd vykonal dokazovanie písomným vyjadrením žalovaného, vyjadreniami právnych zástupcov strán, zmluvou o spotrebiteľskom úvere zo dňa XX.X.XXXX, zmluvou o zabezpečení splátok úveru zo dňa XX.X.XXXX, kartou splátok a zistil tento skutkový stav:
7. Strany uzavreli dňa XX.X.XXXX formulárovú zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorou žalovaný poskytol žalobcovi úver na základe zákona č. 129/2010 Z.z. vo výške 320 Eur za administratívny poplatok vo výške 45,76 Eur s dohodnutou úrokovou sadzbou 23,80% p.a. Žalobca sa tak zaviazal žalovanému zaplatiť sumu 400,47 Eur a to v 45 týždenných splátkach vo výške 8,90 Eur, pričom posledná splátka predstavovala 8,87 Eur. V zmluve sa ďalej uvádza, že úver sa poskytuje na dobu 45 týždňov a termín splatnosti poslednej splátky a teda konečnej splatnosti úveru je 7.deň 45.týždňa po dni uzavretia zmluvy. V zmluve je uvedené aj RPMN vo výške 49,34% a priemerná hodnota RPMN vo výške 47,53%. Predpoklady použité pre výpočet RPMN sú uvedené na druhej strane príslušnej zmluvy.
8. V ten istý deň obe strany uzavreli aj zmluvu o zabezpečení splátok úveru, v ktorej sa uvádza, že poskytovateľ (žalovaný) sa zaväzuje, že za odmenu bude počas platnosti danej zmluvy pravidelne poskytovať službu spočívajúcu v prevzatí peňažnej hotovosti určenej na úhradu splátky na základe zmluvy uzavretej medzi stranami a to za celkovú odmenu vo výške 164,80 Eur. Žalobca sa zaviazal túto odmenu splácať v 45 týždenných splátkach vo výške 3,67 Eur, pričom posledná splátka predstavovala 3,32 Eur a to počas doby splácania spotrebiteľského úveru uvedenej v zmluve o spotrebiteľskom úvere.
9. Podľa karty splátok žalobca zaplatil sumu 388,51 Eur a to podľa jednotlivých splátok, tak ako je to uvedené v prehľade o týchto splátkach pod bodmi 1 až 16, pričom posledná úhrada bola až vo výške 244,51 Eur dňa XX.XX.XXXX. Podľa spomínaného prehľadu však žalobca mohol maximálne zaplatiť sumu 401,51 Eur, keďže pod položkou 1 sa neuvádza žiadna výška splátky, avšak konečný zostatok je pri tomto bode vyčíslený na 552,27 Eur, hoci počiatočný stav predstavuje 565,27 Eur. Ak teda sa pripustí možnosť, že dňa 13.9.2010 bola uhradená prvá splátka, tá by predstavovala podľa týchto údajov sumu 13 Eur. Podľa uvedeného prehľadu teda nie je zrejmé na základe čoho žalobca dospel k záveru o úhrade sumy 414,51 Eur žalovanému.
10. Žalobca uplatnil nárok podľa § 451 a násl. Občianskeho zákonníka.
11. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
12. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
13. Podľa § 456 Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.
14. Prejudiciálne súd musel posúdiť, či úver poskytnutý žalobcovi zo strany žalovaného sa má považovať za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a to v dôsledku absencie náležitosti zmluvy v zmysle § 9 ods. 2 písm. f/ citovaného zákona.
15. Nepochybne v danom prípade jedná sa o spotrebiteľský úver v zmysle § 1 ods. 2 s poukazom na § 2 písm. a/, b/ zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom od 2.4.2010.
16. Podľa § 9 ods. 1 vety prvej citovaného zákona zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu.
17. Obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú vymenované v § 9 ods. 2 citovaného zákona. Medzi nimi je pod písm. f/ uvedená doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Pod písm. k/ je uvedená výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.
18. Podľa § 11 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a/ až k/, <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2010/129/20150930>/ a y/ a § 10 ods. 1.
19. Pokiaľ ide o náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 2 písm. f/ citovaného zákona súd sa nestotožňuje s názorom žalovaného, že postačí, ak tento údaj si spotrebiteľ dokáže vypočítať z ďalších údajov v zmluve, pričom v danom prípade by išlo o 7.deň 45. týždňa po dni uzavretia zmluvy. Nemožno termín splatnosti úveru nahrádzať matematickým výpočtom osobitne pri početných týždenných splátkach, ako to bolo v prípade danej zmluvy. Spotrebiteľ totiž musí mať jasno už pri uzavretí zmluvy akú dlhú dobu a do kedy má úver splácať, veď práve to je účelom citovaného zákonného ustanovenia. Konečná splatnosť úveru by mala byť uvedená minimálne konkrétnym mesiacom a rokom, pokiaľ termín splatnosti splátok zo zmluvy je jasný a transparentný. V tejto súvislosti súd pripomína, že počet splátok je ďalšou povinnou náležitosťou zmluvy a to podľa § 9 ods. 2 písm. k/ citovaného zákona, preto zákonodarca nemohol mať na mysli pri stanovení doby trvania zmluvy a termínu splatnosti úveru počet splátok. Súd pre úplnosť dodáva, že aj podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ ES z 23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere sú povinné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvedené v článku 10 ods. 2 a medzi nimi pod písm. h/ sa uvádza počet splátok a pod písm. c/ dĺžka trvania zmluvy o úvere. Súd zdôrazňuje, že dobu trvania zmluvy nemožno posudzovať zhodne s termínom splatnosti jednotlivých splátok, ktoré nemusia byť určené konkrétnym dátumom, pokiaľ podmienky zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkosti a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (rozsudok Súdneho dvora EÚ C/42/15 zo dňa 9.11.2016). Aj podľa citovanej smernice teda počet splátok nemôže predstavovať dĺžku trvania zmluvy, keďže počet splátok sa uvádza pri ďalšej spomínanej náležitosti zmluvy.
17. Súd dodáva, že výklad ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z.z. a jeho aplikácia musí byť v súlade so zmyslom a účelom citovaného zákona. Predpísaná písomná forma musí byť zachovaná vo vzťahu k podstatným obsahovým náležitostiam, ktoré sú vymenované v § 9 ods. 2 a § 11 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona. Pokiaľ zmluva neobsahuje niektorú z náležitostí vymenovaných v § 11 ods. 1 písm. a/ nie je zároveň vo vzťahu k tejto náležitosti zachovaná písomná forma (napr. rozsudok Krajského súdu Prešov č.k. 21Co/10/2015-74 zo dňa 26.11.2015).
18. Žalobca by teda žalovanému mal vrátiť len sumu poskytnutého úveru 320 eur, nepochybne zaplatil mu viac. Podľa jeho tvrdenia celkovo zaplatil 414,51 Eur, podľa výpočtu súdu z prehľadu o úhradách zaplatil 401,51 Eur. Táto suma však predstavuje nielen splácanie úveru, ale aj odmeny zo samostatnej zmluvy o zabezpečení splátok úveru. Žalobca totiž uzatvoril aj samostatnú zmluvu o zabezpečení splátok a v zmysle nej mal žalovanému zaplatiť odmenu 164,80 Eur. V žalobe sa však vôbec nezaoberal touto zmluvou a nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia odôvodnil výlučne už citovanými zákonnými ustanoveniami v súvislosti so zmluvou o úvere. Na pojednávaní síce právna zástupkyňa žalobcu vo
svojom prednese poukazovala na neplatnosť spomínanej dohody pre rozpor s dobrými mravmi, ktorý zdôvodnila neprimeranou výškou odmeny, avšak súd je toho názoru, že jedná sa o novú a podstatnú skutočnosť, ktorú je potrebné považovať za zmenu žalobu ako to vyplýva z § 140 ods. 2 CSP. Súd však tento ústny prednes právnej zástupkyne nemohol vyhodnotiť ako zmenu žaloby, keďže nebola urobená kvalifikovanou formou. Zmena žaloby je podaním vo veci samej ( § 123 ods. 2 CSP) a každé podanie má byť urobené v písomnej forme, čo vyplýva z § 125 ods. 1,2 CSP.
19. Súd preto pri posudzovaní nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia mohol vychádzať len zo skutočností uvedených v žalobe a týmito skutočnosťami bolo tvrdenie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru pre neuvedenie náležitosti zmluvy v zmysle § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z.z. a s tým spojeným bezdôvodným obohatením žalovaného. Žalobca mal však záväzok aj zo spomínanej zmluvy o zabezpečení splátok, podľa ktorej mal žalovanému zaplatiť 164,80 Eur, čo je viac ako žalovaná suma. Súd pripomína, že úhrady, ktoré realizoval, predstavovali nielen splátky úveru ale aj splátky zo spomínanej zmluvy o zabezpečení splátok. Za týchto okolností vychádzajúc z vymedzenia predmetu sporu v žalobe opísaním rozhodujúcich skutočností (§ 132 ods. 1 CSP) súd nemohol prijať záver o bezdôvodnom obohatení žalovaného.
20. Navyše aj pri inom právnom závere teda, že by došlo k bezdôvodnému obohateniu žalovaného, súd považuje vznesenú námietku premlčania za dôvodnú. Pri bezdôvodnom obohatení je premlčanie upravené v § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.
21. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. 22. Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
23. Súd zastáva názor, že tak subjektívna ako aj objektívna premlčacia lehota plynie odo dňa poslednej úhrady žalobcu t.j. 17.12.2010. Aj keď subjektívna lehota v zmysle zákona plynie od doby, kedy sa oprávnený subjekt dozvedel o bezdôvodnom obohatení povinného subjektu a o jeho výške, túto vedomosť je potrebné odvíjať od toho, kedy žalobca získal vedomosť o skutkových okolnostiach, z ktorých možno vyvodiť toto bezdôvodné obohatenie. Nie sú teda vôbec relevantné jeho právne znalosti, teda či vedel o príslušnej právnej úprave alebo judikatúre súdov. Uvedený záver možno vyvodiť z viacerých rozsudkov Najvyššieho súdu ČR pri totožnej právnej úprave, konkrétne 26Cdo 785/2011 zo dňa 24.4.2012, 28Cdo 685/11 zo dňa 28.3.2012, 28Cdo 3977/07 zo dňa 18.3.2008, 33Odo 528/2006 zo dňa 29.3.2007, 33Odo 306/2005 zo dňa 27.3.2007 alebo rozsudku Najvyššieho súdu SR 1Cdo 67/2011. V zmysle týchto rozhodnutí vedomosťou podľa § 107 ods. 1 OZ sa nemieni znalosť právnej kvalifikácie, ale skutkových okolností, z ktorých možno dôvodiť zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie. Nie je teda významné či oprávnený má také právne znalosti, aby bol subjektívne schopný posúdiť uvedené skutkové okolnosti.
24. Žalobca sa o skutkových okolnostiach bezdôvodného obohatenia dozvedel v decembri 2010 a je nemysliteľné, aby súd akceptoval jeho názor o plynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty až od septembra 2016, kedy sa údajne dozvedel o bezdôvodnom obohatení na základe právnej analýzy od združenia, teda po 6 rokoch. Takéto ponímanie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty je neakceptovateľné a znamenalo by, že ustanovenie § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka je zbytočné, keďže každý oprávnený subjekt by si začiatok plynutia tejto lehoty prispôsobil tak, aby nárok premlčaný nebol, keďže posúdenie by záviselo len od jeho tvrdenia.
25. Uplatnený nárok však súd považuje za premlčaný aj v dôsledku uplynutia objektívnej premlčacej lehoty, ktorá je podľa súdu trojročná. Dôkazné bremeno o úmysle (či už priamom alebo nepriamom) žalovaného bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobcu, bolo na žalobcovi. Priamy úmysel je podľa súdu nemožné preukázať. O nepriamy úmysel ide, ak žalovaný nechcel priamo sa bezdôvodne sa obohatiť, ale pre prípad, že k tomu dôjde, bol s tým uzrozumený.
26. Pri posúdení náležitosti zmluvy ohľadom termínu splatnosti úveru (ale napokon aj zmluvy o zabezpečení splátok) súdy nie sú a neboli jednotné. Navyše ani zo spomínanej smernice 2008/48/ES,
ktorá v článku 10 ods. 2 upravuje povinné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a ktorá obsahuje aj harmonizačnú úpravu v článku 22 ods. 1, v zmysle ktorého článok 10 ods. 2 je záväzný pre členské štáty EÚ a znamená, že členské štáty nesmú zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od danej smernice, sa v jej článku 10 ods. 2 písm. c/ uvádza len dĺžka trvania zmluvy (a teda nie aj termín splatnosti úveru). Aj keď citovaná smernica nemá horizontálny priamy účinok a teda nemôže priamo zakladať práva a povinnosti jednotlivcom, je dôležitým aspektom pre posúdenie zavinenia žalovaného v súvislosti s formuláciou náležitosti zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z.z. 27. Súd zastáva názor, že je potrebné pri posúdení dĺžky objektívnej premlčacej lehoty rozlišovať o aký nedostatok zmluvy spôsobujúci vznik bezdôvodného obohatenia sa jedná. Je rozdiel, ak veriteľ neuvedie v zmluve vôbec niektorú povinnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona, pri ktorej objektívne nie je spochybniteľný jej nedostatok (napr. úroková sadzba alebo RPMN) a iné je, ak subjektívne môže sa vyjadrenie určitej náležitosti zmluvy vykladať rôzne. O takýto prípad ide aj pri náležitosti týkajúcej sa konečnej splatnosti úveru a termínu jeho splatnosti. Žalovaný ju poňal tak, že postačí uviesť počet týždňov. Ako už súd uviedol, súdna prax pri tejto otázke nie je jednotná a niektoré súdy považujú za postačujúce uvedenie počtu týždňov, keďže výpočtom sa dá zistiť do kedy sa má úver splácať. Pokiaľ teda aj súdy pripúšťajú spomínaný výklad, potom nemožno dospieť k záveru, že žalovaný sa úmyselne dopustil konania (chybným uvedením spornej náležitosti zmluvy), ktorým sa bezdôvodne obohatil. Dôkazné bremeno na preukázanie úmyslu žalovaného bezdôvodne sa obohatiť je na žalobcovi, ten v tomto smere neprodukoval žiadny dôkaz a preto súd vychádzal z trojročnej objektívnej premlčacej lehoty plynúcej od poslednej úhrady žalobcu. Uvedený názor je podporený aj rozhodnutiami Krajského súdu Banská Bystrica 14Co/1128/2014, 17Co/968/2013, 13Co /90/2015 alebo aj Krajského súdu Prešov 15Co/207/2015.
28. Subjektívna aj objektívna premlčacia lehota začala teda plynúť 17.12.2010 a keďže žaloba bola podaná až 24.10.2016, z dôvodu premlčania súd žalobu zamietol a to s poukazom na § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa citovaného ustanovenia právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
29. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. Súd totiž nezistil žiadny dôvod pre aplikáciu § 257 CSP, ktorý možno použiť len výnimočne, nakoľko nezistil žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa pre jeho aplikáciu. Preto úspešnému žalovanému priznal plnú náhradu trov konania.
30. O výške náhrady trov konania súd rozhodne po právoplatnosti rozsudku uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Prešov písomne v 2 vyhotoveniach. V odvolaní sa uvedie ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka. Ďalej sa uvedie proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané. Rozsah v akom sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 364 C.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 C.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 2 C.s.p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 C.s.p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.