Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5Sa-11-2017.pdf
PDF · 144.65 KB
Case nature
Area
Subarea
5Sa/11/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobkyne: Y. K., narodená XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Y. G. N., bez dokladov totožnosti, za účasti maloletých cudzincov, detí žalobkyne: 1. G. X., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Y. G. N., bez dokladov totožnosti a 2. A. X., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Y. G. N., bez dokladov totožnosti, toho času všetci umiestnení v Ú. R. M. R. O. Y., U. XX, Y., právne zastúpení: JUDr. Marianna Lechmanová, advokátka, so sídlom Štúrova 20, 040 01 Košice, IČO 42249163, proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície PZ Bratislava, Hrobákova 44, Bratislava, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 09.03.2017 proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-BA6-55-010/2017-AV zo dňa 03.03.2017, takto
rozhodol:
I./ Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície PZ Bratislava, Hrobákova 44, Bratislava č. PPZ-HCP-BA6-55-010/2017-AV zo dňa 03.03.2017, týkajúce sa žalobkyne: Y. K., narodená XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Y. G. N., bez dokladov totožnosti a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
II./ N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobkyňa Y. K., nar. XX.XX.XXXX a zúčastnení maloletí cudzinci: 1. G. X., nar. XX.XX.XXXX a 2. A. X., nar. XX.XX.XXXX, boli bezodkladne prepustení zo zaistenia.
III./ Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalovaný rozhodnutím č. . PPZ-HCP-BA6-55-010/2017-AV zo dňa 03.03.2017 (č.l. 17-20 spisu) zaistil žalobkyňu a jej maloleté deti podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“ resp. „ZoPC“) na základe skutočnosti, že účastník konania je žiadateľom o udelenie azylu v inej členskej krajine na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa ustanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej „Dublinské nariadenie III“). Podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 03.07.2017 s tým, že ich umiestnil v Ú. R. M. R. O. Y. (ďalej „Ú. Y.“).
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že dňa 02.03.2017 hliadka dopravného inšpektorátu na hraničnom priechode Č. - N. zastavila vozidlo značky A. A. O., v ktorom bolo 5 osôb, medzi nimi aj účastník konania a dve maloleté deti, pričom vzniklo podozrenie, že na území Slovenskej republiky (ďalej „SR“) sa zdržiavajú neoprávnene. Následne vykonanými lustráciami v informačných systémoch
Policajného zboru bolo zistené, že účastník konania je žiadateľom o udelenie azylu na území inej členskej krajiny. Danú skutočnosť správny orgán oznámil dňa 03.03.2017 štátnemu orgánu Dublinské stredisko Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej „Dublinské stredisko“ resp. „DS“) ako dôvod na začatie konania podľa medzinárodného predpisu a rovnako bolo požiadané DS o preskúmanie splnenia podmienok na začatie konania podľa Dublinského nariadenia III. Preto začal dňa 03.03.2017 konanie vo veci zaistenia účastníka konania a jeho maloletých detí podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu ich prevozu podľa Dublinského nariadenia III, pretože existuje značné riziko jeho úteku.
3. Žalovaný poukazoval na znenie ustanovenia § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov a na riziko úteku štátneho príslušníka tretej krajiny. Zdôraznil, že účastník konania bol zadržaný počas svojej nelegálnej migrácie z územia Sýrie, cez územie Slovenskej republiky, kde sa chcel dostať do Európy. Účastník konania uviedol, že žiadal o udelenie azylu na území Maďarska, čo potvrdil aj v zápisnici. V jeho prípade teda existuje riziko úteku, nakoľko sa chce dostať do Európy a nechce sa vrátiť do domovského štátu, ako aj skutočnosť, že SR je iba tranzitnou krajinou a nie krajinou, v ktorej by chcel zotrvať, pričom z jeho vyjadrenia jednoznačne vyplýva značné riziko jeho úteku aj z dôvodu, že jeho cieľovou krajinou je Nemecká spolková republika, kde býva jej manžel a celá jej rodina a chce sa tam dostať za každú cenu.
4. V napadnutom rozhodnutí správny orgán v prvom rade považoval za potrebné uviesť, že maloleté deti účastníka konania nie sú zaistené, avšak zotrvávajú so svojou matkou v zaistení, nakoľko nemá na území Slovenskej republiky žiadne iné rodinné väzby.
5. Umiestnenie maloletých detí v Ú. Y. spolu s ich matkou, účastníkom konania, je síce zásahom do práv dieťaťa, avšak podľa názoru správneho orgánu je v záujme maloletého dieťa, aby zotrvalo so svojim rodičom a nebolo od neho odlúčené a odovzdané pracovníkom sociálnej kurately, čo by podľa názoru správneho orgánu bolo horším zásahom do práv dieťaťa účastníka konania, pričom v Ú. Y. sú zriadené priestory pre umiestnené rodiny s deťmi, aby zaistenie nemalo vplyv na duševné zdravie detí, ktoré sú v útvare umiestnené spolu s rodičmi. Účastník konania má spolu so svojim maloletými deťmi v Ú. Y. poskytnuté bezplatné ubytovanie, stravu, ako aj zabezpečenú dostatočnú zdravotnú starostlivosť. Mimovládna organizácia prostredníctvom realizovaného projektu v súčasnosti zabezpečuje sociálnu a psychologickú starostlivosť a poradenstvo, doplnkovú zdravotnú starostlivosť s dôrazom na starostlivosť o zraniteľné skupiny, vzdelávanie, jazykovú prípravu a iné iniciatívy, ktoré zodpovedajú postaveniu a vekovej skupine osôb. Spolupodieľa sa aj na organizovaní aktivít voľného času všetkých umiestnených štátnych príslušníkov tretích krajín, no najmä detí. V Ú. Y. sú taktiež vyčlenené prostriedky na uplatňovanie práva, na prístup k vzdelávaniu, aj práva na prístup k záujmovým činnostiam, vrátane herných a rekreačných činností, ktoré sú primerané veku dieťaťa, t. j. pre deti sú k dispozícii rôzne výkresy, zošity, omaľovánky, ceruzky, farby, štetce, farebné kriedy, modelovacie hmoty, puzzle, detské knihy, hračky a podobne.
6. Podľa Výboru pre ľudské práva skutočnosť, že osoba vstúpila na územie ilegálne, môže ukazovať na potrebu viesť vyšetrovanie a môžu tu byť ďalšie okolnosti dotyčnej osoby, ako napríklad pravdepodobnosť úteku alebo nedostatok spolupráce, ktoré môžu jej zaistenie na určitú dobu ospravedlniť. Teda samotná skutočnosť, že cudzinec nemá povolenie vstupu na územie schengenského priestoru predstavuje dostatočné zdôvodnenie pre počiatočné zbavenie slobody a zaistenie takej osoby na určitú dobu, ktorá je nevyhnutná. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že dotyčná osoba je žiadateľom o azyl, pretože ako uvádza Výbor pre ľudské práva, zaistenie cudzinca žiadajúceho o azyl nie je v rozpore s Paktom o občianskych a politických právach.
7. Vo svojom rozhodnutí sa zaoberal aj možnosťami uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia a konštatoval, že tento nespĺňa podmienky za ktorých by mu mohla byť uložená povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) ZoPC z dôvodu, že prípadným uložením uvedenej povinnosti by mohlo prísť k zmareniu sledovaného cieľa, a to návratu do inej členskej krajiny, nakoľko SR je v jeho prípade iba tranzitnou krajinou, na ktorej území nechce zotrvať. V súčasnej dobe disponuje hotovosťou cca 6 EUR, čo podľa správneho orgánu nepostačovalo na uloženie povinnosti podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) ZoPC. Taktiež mal za to, že v prípade účastníka konania a jeho doterajšieho správania je potrebné zabezpečiť jeho prípravu alebo výkon prevozu podľa Dublinského nariadenia III, a to formou zaistenia v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov.
8. Pokiaľ sa týka stanovenia dĺžky doby zaistenia, ktorú stanovil podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov najviac do 03.07.2017 uviedol, že počas tejto doby správny orgán vykoná všetky úkony potrebné na odovzdanie do Maďarska, pričom v danom prípade pôjde hlavne o zabezpečenie akceptácie prevzatia zo strany maďarský úradov, ako aj samotná príprava prevozu, jeho technické, materiálne, ako aj personálne zabezpečenie. Počas celej doby zaistenia bude správny orgán skúmať, či trvá účel zaistenia podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov. Doplnil, že presnú dĺžku doby, nutnú k reálnemu výkonu prevozu účastníka konania, nie je možné predbežne presne určiť a je ju možné odhadnúť hlavne z aplikačnej praxe, keďže táto závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí komunikácia medzi štátnymi orgánmi dotknutých krajín, ako aj vybavenie všetkých potrebných náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu, ktoré upravujú medzinárodné dohody, prípadne iné nepredvídateľné okolnosti, ktoré nemožno predbežne určiť.
9. Záverom doplnil, že po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov, ako aj vzhľadom k prebiehajúcemu konaniu, vedenému Dublinským strediskom o prevoze podľa Dublinského nariadenia III je zaistenie účastníka konania aj v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv slobôd, nakoľko je preukázané, že je v súčasnej dobe žiadateľom o udelenie azylu na území Maďarska. Samotný základ pre začiatok konania o zaistení na účel výkonu jeho prevozu z územia Slovenskej republiky na územie Maďarska je skutočnosť, že účastník konania je žiadateľom o udelenie azylu na území Maďarska, čo účastník konania potvrdil v zápisnici o podaní vyjadrenia a k výkonu prevozu podľa osobitného predpisu priamo slúži inštitút zaistenia.
10. Správnou žalobou zo dňa 09.03.2017 (č.l. 1-6 spisu) žalobkyňa navrhla rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA6-55-010/2017-AV zo dňa 03.03.2017 zrušiť a nariadiť bezodkladné prepustenie jej, ako aj maloletých detí zo zaistenia. Zároveň si uplatnila trovy tohto konania. S napadnutým rozhodnutím nesúhlasila v celom jeho rozsahu z dôvodu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je zároveň nepreskúmateľné z dôvodov uvedených v správnej žalobe.
11. Mal za to, že zaistenie žalobkyne a maloletých detí je v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, pretože je neúčelné a neefektívne, nakoľko ich nie je fakticky možné vrátiť na základe Dublinského nariadenia III na územie Maďarska ako krajiny zodpovednej za jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu. Žalovaný pochybil keď sa v konaní, ani v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, nezaoberal skúmaním účelnosti a efektívnosti zaistenia žalobkyne, hoci vzhľadom na jeho prax musel mať vedomosť o neprijímaní žiadateľov o azyl maďarskými štátnymi orgánmi z územia Slovenska (aj iných členských krajín) už po dobu niekoľkých mesiacov v zmysle Dublinského nariadenia III. Dávala do pozornosti odpoveď Ministerstva vnútra SR zo dňa 21.07.2016 z ktorej vyplýva, že od 15.06.2016 boli zrušené transfery žiadateľov o azyl do Maďarska na základe rozhodnutia Maďarskej vlády a preto aj v súčasnosti sa neuskutočňujú transfery žiadateľov o azyl do Maďarska. O tejto skutočnosti bolo Ministerstvo vnútra SR informované na základe oficiálneho stanoviska Dublinského strediska Maďarska, pričom posledné odovzdanie žiadateľa o azyl do Maďarska sa uskutočnilo 09.05.2016 a odvtedy sa ku dnešnému dňu neuskutočnil žiaden transfer, čím situácia zostáva nezmenená.
12. Rovnako poukazovala na ustálenú súdnu prax a rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR v obdobných veciach a na tú skutočnosť, že medzi zaistením a jeho účelom, t. j. konaním o odsune, vyhostením, Dublinským návratom a podobne, je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov, pričom v napadnutom rozhodnutí absentuje odôvodnenie efektívnosti, resp. účelnosti zaistenia žalobkyne a jej detí.
13. Poukazovala na právny názor Najvyššieho súdu SR v obdobnej veci (sp. zn. 10SZa/25/2015 z 11.01.2016), z ktorého vyplýva, že za účelom zabezpečenia prípravy alebo prevozu žalobcu podľa dublinského nariadenia je potrebné, aby žalovaný zaujal stanovisko jednak k tomu, či je Maďarsko ochotné a schopné žalobcu prijať, pretože od postoja Maďarska závisí samotný účel zaistenia, nakoľko jeho reálnosť (realizovateľnosť) je vždy nevyhnutnou podmienkou zákonnosti zaistenia a taktiež je povinnosťou žalovaného skúmať aj podmienky, do akých má byť takto zaistená osoba vrátená.
14. V ďalšom namietala, že jej zaistenie nie je výnimočnou okolnosťou a nie je ani v súlade so zásadou nevyhnutnosti proporcionality, nakoľko existujú iné menej invazívne riešenia, ktoré mal v danom prípade
žalovaný aplikovať, pričom bolo potrebné zobrať aj ohľad najmä na záujmy maloletých detí žalobkyne, ktoré boli zaistené spoločne s ňou, pričom sa ničím neprevinili. Rovnako ich zaistenie nie je v súlade so zásadou nevyhnutnosti a proporcionality ich zaistenie v Ú. Y. aj vzhľadom na vek dieťaťa, ktoré sa rozvíja, rozmýšľa, pričom žalovaný nedostatočne posúdil zaistenie žalobkyne s poukazom aj na zaistenie maloletých. Odvolávala sa na princíp proporcionality a to, že právo na osobnú slobodu v prípade, ak ide o zaistenie žalobkyne s maloletými deťmi, je hodnotnejšie a malo by byť chránené viac ako právo na ich zaistenie. V tejto súvislosti poukazovala na ustanovenia čl. 37 písm. b) a d) Dohovoru o právach dieťaťa a mala zato, že zaistenie žalobkyne a maloletých detí nespĺňa požiadavky na zásah do osobnej slobody jednotlivca v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR.
15. Žalovaný vo vyjadrení k podanej správnej žalobe zo dňa 14.03.2017 (č.l. 12-16 spisu) žiadal, aby súd rozsudkom zamietol správnu žalobu ako nedôvodnú. K dôvodom uvádzaným v správnej žalobe uviedol, že z odôvodnenia rozhodnutia o zaistení vyplýva, že žalovaný zaistil žalobkyňu podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, pričom dôvodom zaistenia bolo zabezpečenie prípravy a výkonu jej prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, nakoľko žalobkyňa je žiadateľom o udelenie azylu na území iného členského štátu.
16. K námietke žalobkyne, že žalovaný sa nevyjadril k prípustnosti vrátenia žalobkyne do Maďarsko ako aj to, že nie je možné automaticky považovať Maďarsko za bezpečnú krajinu, do ktorej je možné vrátiť cudzinca v zmysle dublinského konania bez toho, aby bola individuálne posúdená jeho situácia s poukázaním na podmienky, v ktorých bude takáto osoba po vrátení do Maďarska držaná a preto by mohlo dôjsť k porušeniu čl. 3 Dohovoru uviedol, že už samotným začatím konania o návrate v zmysle nariadenia zo strany orgánov SR je zrejmé, že uskutočnenie tohto návratu sa reálne uskutoční, nakoľko je nemysliteľné, aby štátne orgány umelo vytvárali konania, o ktorých by mali vedomosť, že nie je reálne ich uskutočnenie. Zdôraznil, že Dublinské nariadenie III bolo prijaté Európskym parlamentom a je záväzné všetkými členskými krajinami s výnimkou Dánska. Doplnil, že je mu známe, že dublinské transfery do Maďarska sú v súčasnosti pozastavené, pričom ale ide iba o rozhodnutie Maďarska a ide iba o pozastavenie na určitú dobu a nie zrušenie, avšak v danom prípade je reálne, že transfery sa v najbližšom čase budú riadne realizovať. Z jeho pohľadu je práve Maďarská republika krajinou, ktorá si svedomito počas celej doby plnila svoje záväzky v súvislosti s ochranou vonkajšej hranice ako aj následného riešenia cudzincov na jeho území, pričom žalovaný nemá žiadnu vedomosť, že by žalobkyni v Maďarsku hrozilo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle čl. 3 Dohovoru.
17. Pokiaľ sa týka namietaného zásahu na práva a záujmy detí v zmysle Dohovoru o právach dieťaťa uviedol, že ich umiestnene v Ú. Y. spolu s ich matkou je síce zásahom do ich práva, avšak podľa jeho názoru je v záujme maloletých detí aby zotrvali so svojím rodičom a neboli od neho odlúčené a odovzdané pracovníkom sociálnej kurately, čo by bolo horším zásahom do ich práv. Ďalej poukazoval na možnosti, ktoré sú im poskytnuté v Ú. Y.K., keďže sú tam zriadené priestory pre umiestnené rodiny s deťmi a tým súvisiacimi aktivitami pre deti. Takisto na žalobkyňu treba hľadieť aj v inom kontexte a to, že ide o osobu, ktorá žiadala o medzinárodnú ochranu, čoho dôkazom je žiadosť o takúto ochranu na území Maďarska, pričom žalobkyňa mala na tomto území zotrvať do doby preskúmania a rozhodnutia o tejto žiadosti, čo však nerešpektovala a krajinu svojvoľne opustila. Počas cesty z domovskej krajiny sa nachádzala na území viacero bezpečných krajín, pričom ako človek utekajúci pred ohrozením života by mala byť v pozícii osoby, ktorá je rada, že už jej nehrozí bezprostredné ohrozenie a nie aby si sama určovala krajinu, v ktorej chce žiadať o ochranu. Preto nemožno na ňu hľadieť inak ako na ekonomického migranta, nakoľko už počas konania vo veci zaistenia uvádzala, že sa chce za každú cenu dostať do Nemeckej spolkovej republiky, čím je odôvodnené aj riziko jej úteku. Záverom uviedol, že má zato, že napadnuté rozhodnutie o zaistení je vecne správne a v každej časti aj dostatočne odôvodnené.
18. Žiadosťou zo dňa 03.03.2017 žalovaný požiadal Ministerstvo vnútra SR, Migračný úrad (nachádzajúcej sa v pripojenom administratívnom spise žalovaného) o preskúmanie splnenia podmienok na začatie konania podľa čl. 5 ods. 2 nariadenia Rady ES č. 604/2016 z 26.06.2013 ustanovujúceho kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov, nakoľko pozitívnou lustráciou v IS EURODAC je preukázaná skutočnosť, že uvedení cudzinci sú žiadateľmi o udelenie azylu na území Maďarska (medzi nimi je uvedená žalobkyňa a jej maloleté deti).
19. Zo Zápisnice o vyjadrení účastníka konania zo dňa 03.03.2017 (nachádzajúcej sa v pripojenom administratívnom spise žalovaného) súd z výpovede žalobkyne zistil, že táto sa chcela dostať do Nemecka so svojimi deťmi za svojím manželom a svojou rodinou. Potvrdila, že požiadala o azyl v Maďarsku a neprejavila záujem požiadať o azyl na území Slovenska. Rovnako uviedla, že disponuje finančnou hotovosťou 6 EUR a pár forintov, pričom na území SR si nevie zabezpečiť ubytovanie.
20. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.
21. Podľa § 2 ods. 1, písm. f) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), Na účely tohto zákona sa rozumie f) neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.
22. Podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny c) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, 85) ak existuje značné riziko jeho úteku.
23. K poznámke 85) je uvedené - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).
24. Podľa § 88 ods. 2 zákon o pobyte cudzincov, Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.
25. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.
26. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.
27. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
28. Podľa článku 2 písm. n) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 riziko úteku je existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť.
29. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
30. Podľa článku 3 Dohovoru, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
31. Podľa článku 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
32. Podľa článku 25 ods. 1 Dublinského nariadenia III, dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly a rozhodne o dožiadaní o prijatie dotknutej osoby späť čo najskôr a v každom prípade najneskôr do jedného mesiaca odo dňa doručenia dožiadania. Ak sa dožiadanie zakladá na údajoch získaných zo systému Eurodac, uvedená lehota sa skráti na dva týždne.
33. Podľa článku 25 ods. 2 Dublinského nariadenia III, nekonanie v lehote jedného mesiaca alebo dvoch týždňov uvedených v odseku 1 sa považuje za akceptovanie dožiadania a ukladá povinnosť prijať späť dotknutú osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť náležité opatrenia pre jej príchod.
34. Podľa článku 28 ods. 1 Dublinského nariadenia III, členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia.
35. Podľa článku 28 ods. 2 Dublinského nariadenia III platí, že ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia.
36. Podľa článku 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III, zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia, požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3. Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku, osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim spôsobom uplatňujú.
37. Podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, Zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.
38. Podľa § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas.
39. Podľa článku 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, Záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.
40. Podľa článku 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca alebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje za utečenca, nech už je v sprievode svojich rodičov, iných osôb, alebo bez sprievodu, dostalo potrebnú ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi
v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými stranami.
41. Podľa článku 37 písm. b) a d) Dohovoru o právach dieťaťa, Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby: b) žiadne dieťa nebolo nezákonne alebo svojvoľne pozbavené slobody. Zatknutie, zadržanie alebo uväznenie dieťaťa sa vykonáva v súlade so zákonom a používa sa len ako krajné opatrenie a na najkratší potrebný čas; d) každé dieťa pozbavené slobody malo právo okamžitého prístupu k právnej alebo inej zodpovedajúcej pomoci, ako aj na právo odvolávať sa na súd alebo iný právomocný, nezávislý a nestranný orgán proti rozhodnutiu o odňatí slobody a v každom takom prípade na prijatie neodkladného rozhodnutia.
42. Podľa bodu 13 úvodných ustanovení Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (prepracované znenie) (ďalej „Dublinské Nariadenie III“), V súlade s Dohovorom Organizácie Spojených národov o právach dieťaťa z roku 1989 a Chartou základných práv Európskej únie by členské štáty pri uplatňovaní tohto nariadenia mali predovšetkým zvažovať najlepšie záujmy dieťaťa. Pri posudzovaní najlepších záujmov dieťaťa by mali členské štáty náležite zohľadniť najmä blaho a sociálny rozvoj, bezpečnosť a ochranu a názory maloletej osoby s ohľadom na jej vek a vyspelosť vrátane jej osobnej situácie. Okrem toho by sa z dôvodu mimoriadnej zraniteľnosti maloletých osôb bez sprievodu mali pre ne stanoviť osobitné procesné záruky.
43. Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
44. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutia správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
45. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
46. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
47. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovil osobitný zákon.
48. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
49. Pokiaľ sa týka námietok žalobkyne voči rozhodnutiu žalovaného, súd právne uzatvára:
50. Predmetom konania bolo preskúmanie napadnutého rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- BA6-55-010/2017-AV zo dňa 03.03.2017, ktorým žalovaný v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC zaistil žalobkyňu a jej maloleté deti na základe skutočnosti, že táto je žiadateľom o udelenie azylu v inej členskej krajine na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jej prevozu podľa Dublinského nariadenia III a stanovil dĺžku doby zaistenia do 03.07.2017 s tým, že ich umiestil v Ú. R. M. R. O. T. Y..
51. Predpokladom zaistenia žalobkyne v zmysle citovaného ustanovenia je naplnenie účelu zaistenia, ktorým má byť zabezpečenie prípravy alebo jeho výkonu podľa osobitného predpisu, ktorým v danom prípade je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).
52. Žalovaný vo výroku napadnutého rozhodnutia krajinu, ktorá je zodpovedná za posúdenie žiadosti žalobkyne v zmysle Dublinského nariadenia III neuvádza. Z administratívneho spisu žalovaného, ako aj z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia však vyplýva, že touto krajinou je Maďarsko, pričom sám žalovaný konštatoval, že samotný základ pre začiatok konania o zaistení na účel výkonu prevozu z územia Slovenskej republiky na územie Maďarska je skutočnosť, že žalobkyňa je žiadateľom o udelenie azylu na území Maďarska, čo aj potvrdila v zápisnici o podaní vyjadrenia, pričom k výkonu prevozu podľa osobitného predpisu priamo slúži inštitút zaistenia.
53. V tejto súvislosti súd uvádza, že podstatou Dublinského nariadenia III je určenie kritérií a zodpovednosti niektorého zo štátov únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti požiadala o udelenie azylu po prvýkrát a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas konania na územiach iných krajín, zabezpečiť jeho odovzdanie do prvotnej krajiny, pričom v zmysle kapitoly III článku 7 odsek 2 nariadenia členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole sa určí na základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte, pričom v prípade žalobkyne je touto krajinou Maďarska, kde žalobkyňa požiadala o azyl.
54. Z konania správneho orgánu vyplýva, že žalobkyňa požiadala o udelenie azylu na území Maďarska, čím táto krajina je zodpovedná za účastníka konania v zmysle Dublinského nariadenia III - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013.
55. V správnej žalobe žalobkyňa namietala, že správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav veci a zaistenie žalobkyne a jej maloletých detí je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, pretože je neúčelné a neefektívne, nakoľko správny orgán sa nezaoberal reálnosťou a faktickou vykonateľnosťou ich návratu na územie Maďarskej republiky. Danú námietku súd hodnotí ako dôvodnú.
56. Správny súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR, ktorý vo svojich doterajších rozhodnutiach (sp.zn. 1 Šža/31/2014) zdôraznil nutnosť aktuálnych správ o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny vrátený. Takisto v iných rozhodnutiach najvyšší súd (sp.zn. 9 Sža/23/2010, resp. sp.zn. 1 SZa/7/2016) podčiarkol nielen povinnosť preveriť reálnosť vyhostenia cudzinca, ale aj skúmanie naplnenia účelu vyhostenia: „Logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel môže byť naplnený, preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potenciálne možný.“
57. Súd poukazuje na čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 ústavy Slovenskej republiky prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky a podľa ktorého možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z daného potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.
58. Pokiaľ sa týka danej problematiky kasačný súd vo svojej rozhodovacej činnosti zdôraznil viazanosť členského štátu (zásada lojality) v zmysle čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii v spojení s čl. 7 ods. 2 ústavy Slovenskej republiky (t.j. aj orgánov výkonnej moci, kam žalovaný nepochybne patrí) právne záväznými aktmi orgánov Európskej únie, pričom z uvedenej viazanosti vyplýva nielen pasívna povinnosť členského štátu akceptovať úniový poriadok ako celok, ale na druhej strane aj jeho aktívna povinnosť vytvoriť podmienky, najmä pre aplikačnú prax, na jeho riadne uplatňovanie. Spomedzi nich
pre oblasť azylovej a utečeneckej agendy významné miesto zaujíma Dublinské nariadenie (sp.zn. 10SZa/25/2015), ktoré okrem iného upravuje aj postup členského štátu, ak sa na jeho území nachádza štátny príslušník tretej krajiny bez cestovných dokladov, ktorý podľa získaných informácií už požiadal o medzinárodnú ochranu v inom členskom štáte (t.j. pre prejednávanú vec Maďarska ako zodpovedný členský štát).
59. V zmysle judikatúry je povinnosťou správneho súdu preveriť, či žalovaný skúmal účel zaistenia - teda či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky alebo či účel zaistenia naďalej trvá (§ 90 ods. 1 písm. d/ ZoPC). Z napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žalobkyňa bola zaistená v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC za účelom zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa Dublinského nariadenia III, t.j. s logicky očakávanou aplikáciou tohto úniového nariadenia obidvoma členskými štátmi. Teda žalovaný pred vydaním napadnutého rozhodnutia, ale aj v priebehu súdneho konania, o prieskume tohto rozhodnutia mal preverovať, či kompetentné orgány proces podľa Dublinského nariadenia III začali a aké úkony sa v tejto veci vykonali, pretože od časovej postupnosti závisel samotný účel zaistenia, nakoľko jeho reálnosť (realizovateľnosť účelu) je vždy nevyhnutnou podmienkou zákonnosti zaistenia.
60. Najmä z čl. 25 Dublinského nariadenia III nepochybne vyplýva postup dožiadaného členského štátu po prijatí žiadosti, pričom prípadná pasivita, t.j. aj absencia odpovede zo strany tohto štátu znamená jej akceptáciu. Následne s poukazom na čl. 29 Dublinského nariadenia III je žiadajúci členský štát, po porade s dožiadaným štátom, ako náhle to je prakticky možné a najneskôr v lehote šiestich mesiacov od akceptovania dožiadania povinný odovzdať žiadateľa o medzinárodnú ochranu; v opačnom prípade nasleduje postup uvedený v čl. 28 ods. 3 posledný bod Dublinského nariadenia III.
61. Okrem právneho mechanizmu ustanoveného v Dublinskom nariadení III, na základe ktorého, podľa informácií obsiahnutých v spise, je možné očakávať, že Maďarská republika, ako zodpovedný členský štát, by mala byť povinná žalobcu prijať, avšak tento v správnej žalobe namietal, že žalovaný sa nezaoberal s faktickou otázkou, či je možné dôvodne očakávať, že si Maďarská republika svoju povinnosť ho prijať aj splní.
62. Žalovanému z jeho činnosti malo byť známe, že Maďarská republika od 15.06.2016 zrušila, či pozastavila na základe rozhodnutia svojej vlády tzv. dublinské transfery (súdu je táto skutočnosť známa z jeho rozhodovacej činnosti). Keďže teda Maďarská republika len pred niekoľkým mesiacmi prestala prijímať dotknuté osoby, kasačný súd podotkol, že by očakával, že žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia bude nielen poukazovať na právnu úpravu, ale že sa bude zaoberať i dôsledkami uskutočniteľnosti predpokladaného postupu, resp. riešením možných problémov s týmto stavom vyvolaných a možnými dopadmi na žalobkyňu. S ohľadom na intenzitu zásahu do osobnej slobody žalobkyne zaistením je totiž nevyhnutné dôsledné individuálne posúdenie účelnosti zaistenia aj v kontexte skutočnej realizácii Dublinského nariadenia III. v konkrétnom prípade.
63. Navyše s prihliadnutím na čl. 25 Dublinského nariadenia III. žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vôbec neobjasnil, či obdŕžal informáciu o začatí komunikácie s kompetentným orgánom Maďarskej republiky ako zodpovedným členským štátom. Ak proces dožiadania o prijatie dotknutej osoby nebol slovenským kompetentným orgánom začatý, potom je povinnosťou žalovaného objasniť zákonné dôvody, ktoré ho za tejto situácie, napriek hrozbe možnosti odmietnutia prijatia žalobkyne po uplynutí lehoty stanovenej v Dublinskom nariadení III, viedli nielen k vydaniu preskúmavaného rozhodnutia, ale ho neviedli k prehodnoteniu účelu zadržania v zmysle uvedených kritérií o účelnom a efektívnom pozbavení osobnej slobody žalobkyne a jej maloletých detí.
64. K námietke žalobkyne poukazujúcej na nutnosť obozretného posudzovania prípadov zaisťovania rodín cudzincov s maloletými deťmi aj s poukazom na judikatúru ESĽP, súd na tomto mieste považuje za dôležité zdôrazniť, že z judikatúry ESĽP vyplýva, že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu.
65. Pokiaľ sa týka danej odvolacej námietky súd poukazuje na ostatnú rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovanú v rozsudku sp. zn. 10Sza/12/2016 zo dňa 14.6.2016.
66. V zmysle predmetného rozsudku správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v článku 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho alebo jej najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére), postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu s rodičom v útvare policajného zaistenia a pri úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť, že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt, na ktorých je postavený systém ochrany práv dieťaťa, nie je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania na judikatúru ESĽP, ktorá ohľadne pozbavenia osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých cudzincov najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov opakovane konštatovala porušenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj čl. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach.
67. Podľa názoru odvolacieho (kasačného) súdu správny orgán pri úvahe o umiestnení detí spoločne s rodičom do útvaru policajného zaistenia by mal zohľadniť, že tak ako deti bez sprievodu, tak aj deti, ktoré sú na ceste s rodičmi by nemali trpieť zdĺhavým pobytom v zaistení, naviac v situácii, keď rodičia detí sú v postavení žiadateľov o azyl, resp. ak deklarujú, že disponujú finančnými prostriedkami, ktorými dokážu pokryť svoje náklady spojené s pobytom na území SR.
68. Odvolací súd (Kasačný súd) považoval za dôležité tiež zdôrazniť, že deti by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov (t.j. za to, že ich rodičia cestujú bez potrebných dokladov, resp. s pozmenenými dokonca falšovanými dokladmi), ani za ich predchádzajúce správanie, ktoré je vyhodnocované ako riziko úteku. Pritom poukazoval na rozhodovaciu prax ESĽP vyjadrenú v rozsudku zo dňa 19.01.2012, vo veci Popov proti Francúzsku sťažnosť č. 39472/07 a 39474/07, rozsudku zo dňa 12.10.2006 vo veci Mubilanzila Mayeka a Kaník Mitunga v. Belgicko (sťažnosť č. 13178/03) a rozsudku zo dňa 19.01.2010 vo veci Muskhadzhiyeva i. v. Belgicko (č. 41442/07).
69. Preto súd s poukazom na rozhodovaciu činnosť NS SR a ESĽP vyhodnotil danú námietku ako dôvodnú. V tomto smere odôvodnenie rozhodnutia sa javí ako nedostatočné a pre nedostatok dôvodov aj nepreskúmateľné, keďže žalovaný v tomto smere na záujmy maloletého cudzinca neprihliadal, vec z uvedených hľadísk neposudzoval, čo predstavuje aj zásadnú vadu preskúmavaného rozhodnutia.
70. Pokiaľ ide o vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia zo strany súdu, tieto nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve absentujúce argumenty odporcu nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015).
71. Po zvážení všetkých odvolacích námietok a vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c) a d) Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA6-55-010/2017-AV zo dňa 03.03.2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude povinnosťou správneho orgánu odstrániť pochybenia, na ktoré súd poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia.
72. Zároveň v súlade s § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku súd nariadil žalovanému, aby žalobkyňa Y. K., nar. XX.XX.XXXX a zúčastnení maloletí cudzinci - 1. G. X., nar. XX.XX.XXXX a 2. A. X., nar. XX.XX.XXXX, boli bezodkladne prepustení zo zaistenia.
73. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich náhradu žalobkyni, ktorá bola v konaní úspešná, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.