Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_16Scud-4-2015.pdf
PDF · 132.01 KB
Case nature
Area
Subarea
16Scud/4/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove sudkyňou JUDr. Monikou Tobiašovou v právnej veci žalobcu H. S., O. X. T. L., Z. XXX, L., zastúpeného JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom v Prešove, Masarykova 2, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie Bratislava, ul. 29. augusta č. 8 a 10, za účasti L. Z. - H., U., W. XXX/X, N.: XXXXXXXX, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 16. januára 2014 číslo: 335-2/2014-BA v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu vo veci sociálnej žaloby, takto
rozhodol:
Zrušuje rozhodnutie žalovanej zo dňa 16. januára 2014 číslo: 335-2/2014-BA v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Prešov zo dňa 10. októbra 2013 číslo: 26072-15/2013-PO a vec vracia žalovanej na ďalšie konanie.
Priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 16.01.2014 rozhodla žalovaná ako odvolací orgán o odvolaniach žalobcu a účastníka konania tak, že podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon“) odvolania zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila.
2. Prvostupňový správny orgán (pobočka) rozhodnutím zo dňa 10.10.2013 rozhodol podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona tak, že žalobcovi ako zamestnancovi zamestnávateľa L. Z. - H. (ďalší účastník konania) zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňa 7. júna 2013.
3. V preskúmavanom rozhodnutí žalovaná poukázala na odvolania žalobcu a účastníka konania, citovala § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c/ bod prvý, § 3 ods. 1 písm. a/, § 14 ods. 1 písm. a/, § 15 ods. 1 písm. a/ a § 19 ods. 1 zákona. Uviedla, že účastník konania vykonáva podnikateľskú činnosť na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení sp. č. C.-Z.-XXXXX zo dňa 21.01.2011. V živnostenskom registri Okresného úradu Svidník je zapísaný pod č. XXX-XXXXX. Vo výpise zo živnostenského registra je uvedené miesto podnikania účastníka konania U., S. XXX/X (do 18. novembra 2013 - U.W., W. XXX/ X, do 3. septembra 2013 L., XX. B. XXX). V registri zamestnávateľov je účastník konania vedený od 1.februára 2011. Žalobca je ako zamestnanec účastníka konania vedený v registri poistencov sociálnej poisťovne od 1. septembra 2011. Od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie (od 01.05.2004) sa uplatňujú koordinačné nariadenia ktoré citovala a uviedla, že ich úlohou je zabezpečiť, aby sa na fyzické osoby nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. žiadneho členského štátu. Citovala článok 11 ods. 3 písm. a), článok 13 ods. 1 písm. a), článok 13 ods. 3 základného nariadenia a uviedla, že pri súbehu poistení, v ktorých sa nachádza cezhraničný prvok je nevyhnutné
určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na dotknutú fyzickú osobu v súlade so základným a vykonávacím nariadením, ktoré koordinujú sociálne zabezpečenie. Ďalej uviedla, že orgány a inštitúty členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom, a že v zmysle článku 76 základného nariadenia sú povinné navzájom spolupracovať a pochybnosti môžu riešiť len spôsobom určeným v článkoch 6, 15, 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu. Týmto spôsobom bola Sociálnej poisťovni doručená informácia L. inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS P., podľa ktorej v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre L. samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch, ktorých cieľom nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc L. republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v L. republike. V zmysle koordinačných nariadení a na základe požiadavky inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS P. bola sociálna poisťovňa oprávnená a zároveň povinná preskúmať rozhodujúce skutočnosti a vykonať kontrolu reálneho výkonu zamestnancov na území Slovenskej republiky. Zdôraznila, že jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činností a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania, čo vyplýva z praktickej príručky Právne predpisy, ktorá sa vzťahuje na zamestnancov v rámci Európskej únie. Uviedla, že ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činností v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. V judikatúre súdneho dvora Európskej únie a iných nariadeniach Európskej únie však existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní rozhodnutia o určení miesta podnikania podniku, ktorý osobu zamestnáva. Ďalej uviedla, že Súdny dvor vypracoval na základ prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06 termín, na základe ktorej je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa, že takéto zisťovanie predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, z čoho vyplýva, že registrované sídlo alebo miesto podnikania môžu byť uznané až po splnení určitých podmienok.
4. Ďalej žalovaná uviedla, že v rámci vykonanej kontroly Sociálna poisťovňa, pobočka Prešov zistila, že v registrovanom sídle zamestnávateľa L., D.. XX B. XXX neexistuje kancelária ani žiadna prevádzka zamestnávateľa. Nachádza sa tam len poštová schránka patriaca súkromnej osobe, na ktorej je uvedené meno L. Z. - H.. Majiteľ poštovej schránky potvrdil, že zamestnávateľ sa na uvedenej adrese nezdržiava, má len schránku na doručovanie pošty, ktorú mu následne osobne doručuje na adresu U.W., W. X. Zamestnanci Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník, poverení na vykonanie kontroly zistili, že na adrese U., W. X je súkromný byt, v ktorom sa nikto nenachádzal. Ďalšími kontrolnými zisteniami bola preukázaná skutočnosť, že pracovné stretnutia so zamestnávateľom sa uskutočňujú príležitostne na adrese spracovateľskej firmy, v priestoroch V. G., S.I. D., U.. V týchto priestoroch sa nachádzajú aj účtovné doklady zamestnávateľa, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky a faktúry. Spoločnosť riadi účastník konania (zamestnávateľ) z adresy svojho trvalého bydliska Y. I. XX, W., L. republika. Konkrétny rozpis prác jednotlivých zamestnancov účastníka konania nebol ku kontrole predložený. Práce prideľuje účastník konania svojim zamestnancov telefonicky podľa potreby, pričom výkon práce je určený bez obmedzenia. V deň kontroly nebolo možné zistiť počet zamestnancov, ktorí v daný deň vykonávajú činnosť na území Slovenskej republiky. Na základe kontroly sa nepodarilo preukázať reálny výkon činností zamestnancov účastníka konania na území Slovenskej republiky ani splnenie podmienok na určenie miesta podnikania.
5. Žalovaná ďalej argumentovala, že kontroly vykonané Národným inšpektorátom práce boli vykonané mimo kontroly zameranej na reálny výkon činností zamestnancov na území SR a týkali sa iných skutočností, ako skutočností rozhodujúcich na preukázanie reálneho výkonu činností zamestnancov a splnenia základných podmienok na určenie miesta podnikania v súvislosti s aplikáciou koordinačných nariadení. splnenie týchto podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými nariadeniami je oprávnená kontrolovať len inštitúcia ustanovená na tento účel, ktorá je zároveň inštitúciou oprávnenou na určenie uplatniteľnej legislatívy, t.j. sociálna poisťovňa. Žalovaná vystavila pre žalobcu ako zamestnanca účastníka konania formulár PD A1 s platnosťou od 1. októbra 2011 do 7. júna 2013. Formulár bol vystavený v čase, kedy neexistovali pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy nebolo overené kontrolou reálneho výkonu činností na území SR. Pri vystavení napadnutého rozhodnutia prvostupňový správny orgán túto skutočnosť vzal do úvahy rovnako ako aj výsledky kontroly, na základe čoho rozhodol, že posledný deň platnosti formulára PD A1, t.j. 7. jún 2013 je dňom zániku povinného nemocenského poistenia, povinného
dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnanca účastníka konania. Vystavenie formulára PD A1 pre zamestnanca účastníka konania s platnosťou od 8. júna 2013 nie je opodstatnené. Zamestnávateľ síce ku kontrole predložil formálne doklady, ako sú pracovná zmluva, mzdový list, výplatné pásky a evidenciu dochádzky, nepredložil však doklady preukazujúce reálny výkon práce zamestnanca na určenom mieste v určený čas, napríklad vyúčtovanie cestovných nákladov alebo cestovné príkazy, z ktorých by bolo zrejmé, že zamestnanec vykonával prácu na určenom mieste. Z uvedených dôvodov prvostupňový správny orgán rozhodol, že zamestnancovi účastníka konania zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňa 7. júna 2013 podľa slovenskej legislatívy.
6. Žalovaná ďalej v rozhodnutí uviedla, že konanie vo veciach sociálneho poistenia je osobitným konaním (§ 172 a nasl. zákona), je nedávkovým konaním, ktoré môže začať aj z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, poukázala na § 184 ods. 8 a § 185 ods. 4 zákona. Zdôraznila, že obstarávanie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, ktorá nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaná rozhodla tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
7. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutím pobočky. Citoval bod 8, 11, 15, 17, článok I. a, článok 13 bod 3 základného nariadenia, § 11 ods. 1 Zákonníka práce, § 4, § 210 ods. 1, 2, § 212 ods. 1 a 3 zákona. Namietal, že z doručenky nachádzajúcej sa v administratívnom spise žalovanej je zrejmé, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu (pobočky) neprevzal žalobca, ale pani Q. S.. Vzhľadom na uvedené došlo postupom prvostupňového správneho orgánu k porušeniu § 212 ods. 3 písm. c/ zákona, nakoľko rozhodnutie pobočky o poistnom nebolo žalobcovi ako účastníkovi správneho konania doručené do vlastných rúk. Svoj názor podporil aj poukázaním na rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 3Sžo 13/2011 zo dňa 20.09.2011. Ďalej namietal nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov, nedodržanie princípu tzv. dobrej správy, princípu rovnosti, zákazu diskriminácie, nestrannosti a objektivity, proporcionality, právnej istoty, konania v primeranej lehote, spoluúčasti a transparentnosti. Namietal nedostatočne zistený skutkový stav veci a z tohto dôvodu sú vydané rozhodnutia nepreskúmateľné a arbitrárne. Argumentoval, že pracovnou náplňou žalobcu je roznos letákov, ktoré si žalobca preberá v externej spoločnosti. Do tejto spoločnosti letáky distribuuje zamestnávateľ žalobcu po ich vyzdvihnutí u svojich obchodných partnerov, ktorý zároveň obstaráva obchodné zákazky v L. republike. Žalobca je kontaktovaný svojim zamestnávateľom, ktorý ho poverí roznášaním letákov vo vybraných lokalitách. Z preberania a distribúcie letákom má zamestnávateľ žalobcu vyhotovené fotografické záznamy, roznášanie letákov kontrolujú aj jeho iní zamestnanci a zamestnancom sa tiež vedú dochádzkové listy, čo jednoznačne preukazuje reálny výkon činností žalobcu na území SR. Zamestnávateľ žalobcu navyše v priebehu kontroly riade a včas predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky, evidenciu dochádzky svojich zamestnávateľov organizačnej zložke žalovanej. Žalovaná napriek tomu nepristúpila k doplneniu dokazovania, nevyžiadala si od zamestnávateľa ďalšie doklady, nepristúpila k výsluchu žalobcu ani k inému spôsobu preverenia tvrdení zamestnávateľa žalobcu a zotrvala na svojich záveroch a absencii reálneho výkonu činností žalobcu. Určujúcim z tohto hľadiska by bolo tiež vyžiadanie si stanoviska príslušného daňového úradu, nakoľko zamestnávateľ žalobcu bol registrovaným platiteľom DPH ako príjemca služieb zo zahraničia a pravidelne daňovému úradu odovzdával súhrné výkazy a každý rok aj daňové priznanie pre daň z príjmu. Z nich vyplývala skutočnosť, že jeho zamestnanci reálne vykonávajú činnosť na území SR, ale aj rozsah a obsah tejto činnosti. Žalobca pri kontrolách predložil tzv. reporty (správy)- dochádzky jednotlivých zamestnancov do práce. Nešlo o obyčajnú mesačnú dochádzku zamestnancov zamestnávateľa žalobcu do práce podľa dní, ale o prehľadné správy o dochádzke do práce za dni, kedy zamestnanec vykonával prácu. Žalovaná a jej organizačná zložka tieto správy pri svojich rozhodnutiach nijako nezohľadnili. Neobstojí ani argumentácia žalovanej v podobe domnienok a špekulácií o nerentabilnosti výkonu práce žalobcu. Úlohou správnych orgánov je riadne zistiť skutkový stav veci a na poklade toho rozhodnúť. Zamýšľanie sa nad tým, či sa žalobcovi ako zamestnancovi oplatí svoju prácu vykonávať nemôže predstavovať dôvod na vydanie rozhodnutia o zániku sociálneho poistenia. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutie žalovanej číslo 8519-5-2012-BA zo dňa 28.6.2012 prostredníctvom ktorého žalovaná v skutkovo a právne obdobnej veci zrušila rozhodnutie svojej organizačnej zložky s poukazom na to, že v rámci odvolacieho konania sa na základe zistených a preukázaných skutočností nepodarilo objektívne preukázať, že účastník konania na území Slovenskej republiky reálne činnosť nevykonával. Z tohto rozhodnutia žalovanej v
porovnaní s napadnutým rozhodnutím žalovanej jednoznačne vyplýva tiež porušenie princípu právnej istoty, žalovaná totiž nerešpektuje zásadu rovnakého rozhodovania v rovnakých veciach. Ďalej žalobca v súvislosti s nedostatočne zisteným skutkovým stavom poukázal aj na list žalovanej - Oznámenie týkajúce sa spoločností, ktoré na území SR vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy zo dňa 25.07.2013, v ktorom žalovaná informuje príslušný L. orgán sociálneho zabezpečenia ZUS, že zamestnanci zamestnávateľa žalobcu a ďalších vybraných zamestnávateľov z dôvodu schránkových/fiktívnych firiem nepodliehajú slovenským právnym predpisom a o tom, že v prípade podania odvolania zo strany týchto zamestnávateľov a ich zamestnancov tieto zamietne a potvrdí rozhodnutia svojich organizačných zložiek. Z uvedeného vyplýva, že žalovaná pristúpila namiesto riadneho zistenia skutkového stavu veci k nezákonnému prejudikovaniu svojich rozhodnutí o tom, že zamestnanci zamestnávateľa žalobcu a ďalších zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom bez toho, aby zistila konkrétny skutkový stav, nezaoberala sa individuálnymi okolnosťami týkajúcimi sa žalobcu a už pred podaním odvolania zo strany žalobcu vedela ako rozhodne. Žalobca ďalej namietal nedodržanie zákonnej lehoty na rozhodnutie v správnom konaní v rozpore s § 210 ods. 1 a 2 zákona. Má za to, že rozhodnutia pobočky a žalovanej sú nezákonné už pre nedodržanie zákonnej lehoty na rozhodnutie bez potreby ďalšieho preskúmavania týchto rozhodnutí. O skutočnosti, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu je nezákonné, svedčí aj to, že príslušný L. orgán sociálneho zabezpečenia ZUS vydal rozhodnutie, ktorým predbežne deklaroval, že zamestnanci zamestnávateľa žalobcu podliehajú legislatíve slovenskej republiky podľa článku 13 bod 3 Nariadenia EÚ. V tomto ponímaní žalovaná nielenže nezákonným spôsobom rozhodla o potvrdení prvostupňového rozhodnutia, ale svojím rozhodnutím tiež poprela právny názor L. orgánu sociálneho zabezpečenia o tzv. uplatniteľnej legislatíve, pričom v rozhodnutí sa okrem iného odvoláva práve na žiadosť L. orgánu sociálneho zabezpečenia ZUS. Vzhľadom na uvedené skutočnosti za účelom dosiahnutia spravodlivosti a s prihliadnutím na okolnosť, že rozhodnutia správnych orgánov vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci a sú zjavne nezákonné, navrhol, aby súd zrušil rozhodnutie žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania.
8. Uznesením zo dňa 03.06.2016 sp.zn. 16Scud 4/2015-38 krajský súd v súlade s § 250 ods. 1 O.s.p. pribral do konania účastníka správneho konania zamestnávateľa žalobcu L. Z. - H.. Vo vyjadrení doručenom súdu dňa 25.01.2017 uviedol, že so žalobou žalobcu v plnom rozsahu súhlasí, rozhodnutia žalovanej aj pobočky považuje za nezákonné. K vyjadreniu pripojil Zmluvu o poskytnutí nebytových priestorov zo dňa 01.02.2011, ktorá preukazuje materiálno-technické zabezpečenie pre výkon činnosti jeho firmy.
9. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“).
10. Podľa § 491 ods. 1 SSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
11. Podľa § 491 ods. 2 SSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba.
12. Podľa § 23 ods. 2 písm. b/ SSP, sudca na krajskom súde koná a rozhoduje o správnych žalobách v sociálnych veciach.
13. Vzhľadom na uvedené, aj keď konanie začalo za účinnosti O.s.p. (t.j. doterajších právnych predpisov), dokončí sa podľa SSP a o veci rozhoduje sudca.
14. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.
15. Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
16. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
17. Podľa § 191 ods. 1 SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak
a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.
18. Podľa § 191 ods. 4 SSP, ak správny súd zrušuje rozhodnutie alebo opatrenie, podľa okolností môže aj bez návrhu súčasne vysloviť, že vec sa vracia na ďalšie konanie žalovanému, prípadne orgánu verejnej správy podľa odseku 3. Ak správny súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, lehota na vydanie rozhodnutia alebo opatrenia v ďalšom konaní začne orgánu verejnej správy plynúť až po doručení všetkých administratívnych spisov pripojených k prejednávanej veci.
19. Podľa § 191 ods. 6 SSP, právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.
20. S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutia a konanie ktoré im predchádzalo s tým, že podľa § 114 SSP, konal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov konania, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.
21. Predmetom preskúmania je rozhodnutie správneho orgánu, ktorým podľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý v spojení s § 210 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákona“) rozhodol, že žalobcovi zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňa 7. júna 2013.
22. Na základe odvolaní žalobcu a účastníka konania žalovaná podľa § 218 ods. 2 zákona odvolania zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila.
23. Rozsah preskúmavacieho konania bol daný rozsahom žalobných námietok.
24. Je nepochybné, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie, od 01.05.2004 sa v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo 14.06.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21.03.1972. Od 01.05.2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.09.2009 (ďalej len „základné nariadenie“) a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.09.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Od 28.06.2012 nadobudlo účinnosť Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22.05.2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) č. 883/2004 Z. z. o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a nariadenie (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004.
25. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II. základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu.
26. V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch.
27. Podľa článku 13 (1) (a) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte.
28. Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.
29. Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.03.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu (v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte.
30. Sociálnej poisťovni bola doručená informácia L. inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS P., že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre L. samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc L. republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v L. republike.
31. V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania koordinačných nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS P. oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade Sociálna poisťovňa.
32. Jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Uvedené vyplýva z „Praktickej príručky -právne predpisy“, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností.
33. V danom prípade Sociálna poisťovňa, pobočka Prešov vykonala v dňoch 07.03.2013 a 11.03.2013 kontrolu, v rámci ktorej zistila, že zamestnávateľ L. Z. - H. nemá v mieste sídla L., D.. XX. B. XXX zriadenú žiadnu kanceláriu, resp. prevádzku, používa len predmetnú poštovú schránku patriacu súkromnej osobe, občanovi SR. Bolo zistené, že uvedený zamestnávateľ využíva na spracovanie personálnej, účtovnej
a mzdovej agendy zamestnancov prihlásených na sociálne poistenie v SR, služby externej firmy so sídlom vo U.. Zamestnanci Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník poverení na vykonanie kontroly zistili, že na adrese U., W. X je súkromný byt, v ktorom sa nikto nenachádzal. Ďalšími kontrolnými zisteniami bolo zistené, že pracovné stretnutia so zamestnávateľom sa uskutočňujú príležitostne na adrese spracovateľskej firmy v priestoroch V. G. P. U., S.I. D.. V týchto priestoroch sa nachádzajú aj účtovné doklady zamestnávateľa, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky a faktúry. Spoločnosť riadi zamestnávateľ z adresy svojho trvalého bydliska v L.. Konkrétny rozpis prác jednotlivým zamestnancom nebol ku kontrole predložený. Práce prideľuje zamestnávateľ svojim zamestnancom telefonicky podľa potreby, pričom výkon práce je určený bez obmedzenia. V deň vykonania kontroly nebolo možné zistiť počet zamestnancov, ktorí v daný deň vykonávajú činnosť na území SR.
34. Námietka žalobcu, že prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Prešov zo dňa 10.10.2013 mu nebolo doručené osobne do jeho rúk, ale že toto rozhodnutie prevzala Q. S. nie je pravdivé, pretože z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že rozhodnutie pobočky prevzal H. S. dňa 25.10.2013 osobne. Až odvolanie žalovanej zo dňa 16.01.2014 prevzala 27.01.2014 manželka Q. S.. Podľa § 212 ods. 3 písm. c/ zákona rozhodnutie sa účastníkovi konania oznamuje doručením rozhodnutia do vlastných rúk alebo poštou ako doporučená zásielka s doručenkou a poznámkou „do vlastných rúk“. Do vlastných rúk sa doručujú rozhodnutia o poistnom, o príspevku na starobné dôchodkové sporenie, o uložení pokuty a penále.
35. Z citovaných článkov základného nariadenia a príslušných ustanovení zákona č. 461/2003 Z.z., na ktoré poukazujú správne orgány v preskúmavaných rozhodnutiach jednoznačne vyplýva, že pravidlá ktoré majú určiť uplatniteľnú legislatívu, majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na zamestnanca a samostatne zárobkovo činnú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Základné nariadenie v článku 13 upravuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Článok 13 (3) základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.
36. Z obsahu predložených administratívnych spisov vyplýva, že konanie v predmetnej veci začalo na žiadosť príslušnej L.Ľ. inštitúcie sociálneho zabezpečenia (ZUS P.) o preskúmanie rozhodujúcich skutočností za účelom určenia uplatniteľnej legislatívy. To znamená, či zamestnanci skutočne vykonávali zamestnanie na území Slovenskej republiky, pretože výkon zamestnania vzbudzuje pochybnosť z dôvodu, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre L. samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch a v niektorých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc L. republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS podnikateľskej činnosti, ktoré vykonávajú v L. republike.
37. Záver prvostupňového správneho orgánu potvrdený rozhodnutím žalovanej, že žalobcovi ako zamestnancovi zamestnávateľa L. Z. - H. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňa 7. júna 2013 z dôvodu, že sa nepodarilo preukázať reálny výkon činností tohto žalobcu ani splnenie podmienok na určenie miesta podnikania zamestnávateľa (ďalšieho účastníka konania) však vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu, pretože z obsahu spisu ani z odôvodnení rozhodnutí nevyplýva, akým spôsobom bolo preukázané, že žalobca reálne činnosť zamestnanca na území SR nevykonával.
38. Správne orgány sa dôsledne nevysporiadali ani s otázkou miesta podnikania ďalšieho účastníka konania, lebo právne neodôvodnili, ktoré ustanovenia akého právneho predpisu zamestnávateľovi zakazujú ukladať pracovné povinnosti ústne, telefonicky, riadiť svoju činnosť externe a pod.
39. Ústava Slovenskej republiky v článku 2 ods. 3 upravuje, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby vykonal niečo, čo zákon neukladá.
40. Základné nariadenie v článku 11 (3) upravuje, že s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu.
41. Článok 13 (1) a základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte.
42. Článok 13 (3) základného nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného nariadenia.
43. Z citovaných článkov jednoznačne vyplýva, že ak ide o súbeh poistení, v ktorých ide o tzv. cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na konkrétnu fyzickú osobu zamestnanca v súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré koordinujú sociálne zabezpečenie.
44. Záver o tom, že vo vzťahu k ďalšiemu účastníkovi ako zamestnávateľovi, nebolo preukázané registrované sídlo alebo miesto podnikania je predčasný, lebo ďalšie skutočnosti vo vzťahu k priestorom v V. G. P. U., ani skutočnosti súvisiace s otázkou kde bola uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, s miestom kde boli vykonávané hlavné finančné funkcie, vrátane bankovníctva, s miestom náboru zamestnancov a podobne, podrobnejšie skúmané neboli. Rovnako nebolo v potrebnom rozsahu vykonané dokazovanie za účelom reálneho výkonu činností žalobcu ako zamestnanca.
45. Podľa § 195 ods. 1 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie.
46. Podľa § 195 ods. 2 zákona podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.
47. Podľa § 195 ods. 3 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.
48. Podľa § 196 ods. 1 zákona dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej poisťovne.
49. Podľa § 196 ods. 2 zákona organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch nepravdivej výpovede.
50. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva pre žalovanú povinnosť úplne a presne zistiť skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady na rozhodnutie. Doteraz vykonané dokazovanie je však nedostatočné na prijatie objektívneho záveru, že žalobca na území Slovenskej republiky reálne činnosť zamestnanca nevykonával. Takýto záver je predčasný a zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci. Naviac, ak na základe takto neúplne a nepresne zisteného skutkového stavu dospeli správne orgány k rozhodnutiam prezentovaným vyššie, sú rozhodnutia pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné s poukazom na § 209 ods. 4 zákona.
51. Správny súd dáva do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.decembra 2016 sp.zn. 9Sžso/63/2015 týkajúci sa obdobnej veci, z ktorého vyplýva, že:... „Otázka, či žalobkyňa spĺňa
predpoklady pre aplikáciu čl.13 ods.3 základného nariadenia, a teda, či je osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, je predmetom hmotnoprávneho posúdenia, na vykonanie ktorého je však príslušná inštitúcia určená vykonávacím nariadením, v tomto prípade určená inštitúcia L. republiky. Ak bola pre žalobkyňu určená uplatniteľná legislatíva, či už rozhodnutím ZUS alebo dohodou podľa čl.16 ods.4 vykonávacieho nariadenia, Sociálna poisťovňa nemôže vo veci rozhodovať. Ak bola uplatniteľná legislatíva určená príslušnou L. inštitúciou, je potrebné vyčkať na právoplatné skončenie prípadného súdneho sporu v L. republike. Konečné, na súde už nenapadnuteľné rozhodnutie ZUS alebo vzájomná dohoda vylučujú možnosť, aby o uplatniteľnej legislatíve rozhodovala aj žalovaná. Odvolací orgán súčasne zdôrazňuje , že zo spisu žalovanej nevyplýva existencia konečného rozhodnutia o uplatniteľnej legislatíve. Ak žalovaná nemá právomoc v danej veci rozhodovať, potom môže rozhodnutie pobočky iba zrušiť ako rozhodnutie vydané orgánom bez kompetencie v konkrétnej veci...“
52. Správny súd s poukazom na vyššie uvedený rozsudok v obdobnej veci, dospel tiež k záveru, že rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktorým bolo hmotnoprávne posudzovanie splnenia kritérií čl.13 ods.3 základného nariadenia, že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia nemá oporu v administratívnom spise, nakoľko z neho nevyplýva existencia dohody podľa čl.16 ods.4 vykonávacieho nariadenia medzi žalovanou a L. ZUS, ktorá by bola podkladom pre rozhodnutie pobočky, a že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej.
53. Z uvedených dôvodov krajský súd podľa § 191 ods. 1 písm. c/, d/, e/, f/, g/ SSP zrušil rozhodnutie žalovanej a vrátil jej vec na ďalšie konanie.
54. Úlohou správnych orgánov v ďalšom konaní bude vykonať dokazovanie v takom rozsahu, aby nevznikli žiadne pochybnosti o mieste podnikania zamestnávateľa a rovnako vykonať dokazovanie na objektívne preukázanie, či žalobca činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky reálne vykonával. Zároveň je povinná zaoberať sa aplikáciou čl.13 základného nariadenia a čl.16 vykonávacieho nariadenia na danú vec, s dôrazom na existenciu konečného rozhodnutia o určení uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu. V odôvodnení nového rozhodnutia je povinná v zmysle § 209 ods.4 zákona uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom pre vydanie rozhodnutia a akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a na základe ktorých právnych predpisov rozhodovala.
55. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 167 ods. 1 Správneho súdneho poriadku a priznal úspešnému žalobcovi právo na náhradu trov konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( § 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia Krajského súdu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove (§ 443 ods. 1 písm. a) v spojení s § 444 ods. 1 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach podľa § 57 SSP. uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno mať len do uplynutia lehoty na podaní kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP)
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podanie sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje vysokoškolské právnické vzdelanie II. stupňa,
ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).