Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cob/10/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Šama a sudcov JUDr. Jozefa Škraba a JUDr. Mareka Kohúta, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovanému: M. W., G.. X.X.XXXX, K. O., M. XXXX/XX, zastúpenému advokátom JUDr. Viktorom Novýsedlákom, L. Svobodu 2674/1, Poprad, o zaplatenie 11.035,42 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad č. k. 18Cb/119/2007-184 zo dňa 11.2.2013, takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Priznáva žalovanému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1) Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol návrh žalobcu a zaviazal nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 2.774,14 eur. V dôvodoch tohto rozhodnutia uviedol, že právny predchodca žalobcu žalobou zo dňa 2.4.2007 žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 11.035,42 eur s 8,5 % p.a. úrokom zo sumy 8.060,22 eur od 1.3.2007 do zaplatenia a tiež náhrady konania. V návrhu uviedol, že na základe Zmluvy o stavebnom sporení č. XXXXXXXXXX bola s dlžníkom O. O. a žalovaným uzavretá zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere, pričom bol poskytnutý dlžníkovi úver vo výške 11.949,81 eur (360.000,- Sk). Z dôvodu podstatného porušenia zmluvnej povinnosti, a to omeškania so splácaním, žalobca odstúpil od zmluvy a uplatnil si vrátenie zostatku peňažných prostriedkov. Žalovaný prevzal na seba povinnosť z titulu ručenia. Vo vzťahu k dlžníkovi je vedené exekučné konanie, ktoré je ale neúspešné.

2) Uznesením č. k. 18Cb/119/2007-133 zo dňa 4.2.2011 súd pripustil do konania žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o.. Uznesením č. k. 18Cb/119/2007-140 zo dňa 29.2.2012 súd pripustil zmenu petitu žaloby v znení, podľa ktorého žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 11.035,42 eur s 8,5 % p.a. úrokom z omeškania zo sumy 8.060,22 eur od 1.3.2007 do zaplatenia a nahradiť trovy konania. Splnením povinnosti žalovaného zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť plnenia dlžníka O. O., nar. XX.X.XXXX, Ú.-U. XXXX/XX, O., podľa notárskej zápisnice G. XXX/XX, G. XXX/XX zo dňa 16.10.2001. Splnením povinnosti dlžníka O. O., podľa notárskej zápisnice zo dňa 16.10.2001 zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť žalovaného.

3) Na základe vykonaného dokazovania súd zistil skutkový stav, podľa ktorého medzi právnym predchodcom žalobcu O. A. A., Q..A.., a dlžníkom došlo k uzavretiu Zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere dňa 9.10.2001, kde dlžníkom bol O. O. a ručiteľom žalovaný. Dlžník nesplácal včas a riadne svoj dlh, preto došlo dňa 12.12.2003 k odstúpeniu od zmluvy. Notárskou zápisnicou č. G. XXX/ XXXX zo dňa 16.10.2001 dlžník uznal dlh a súhlasil s vykonateľnosťou notárskej zápisnice a toho času

sa vedie exekučné konanie pod č. N. XXX/XXXX. Z dôvodu Zmluvy o postúpení zo dňa 1.5.2008 sa stal právnym nástupcom žalobcu spoločnosť EOS KSI Slovensko, s.r.o.. Žalovaný vzniesol námietku premlčania, nakoľko ide o občiansko-právny vzťah, keďže sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu. Žalovaný rozporoval vznesenú námietku premlčania z dôvodu, že ide o obchodno-právny vzťah medzi účastníkmi. V ďalšom texte odôvodnenia súd citoval ust. § 853 ods. 1, ust. § 52 ods. 1, ust. § 879f ods. 3, 4, ust. § 101 a ust. 548 ods. 3 Občianskeho zákonníka (ďalej „OZ“). Vzhľadom na uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia súd prijal záver, že uvedená zmluva zo dňa 9.10.2001 má charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere a špeciálna úprava spotrebiteľského úveru v čase uzavretia zmluvy bola upravená v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a bola účinná v čase uzavretia zmluvy. Dlžník bol v čase uzavretia zmluvy fyzickou osoba, ktorej bol poskytnutý úver na iný účel ako výkon povolania alebo podnikania a veriteľom bola právnická osoba poskytujúca úver v rámci svojho podnikania. Žalovaný nemohol ovplyvniť Všeobecné obchodné podmienky, nakoľko boli určené pre väčšie množstvo spotrebiteľov a súd bol toho názoru, že v danom prípade mal žalobca v zmysle § 879f ods. 3 dať do súladu uvedenú zmluvu s ustanoveniami § 53 a § 54 OZ. V danom prípade sa má nárok žalobcu posudzovať v zmysle Občianskeho zákonníka aj so zreteľom na § 853 a platí preto 3-ročná všeobecná premlčacia lehota. Vzhľadom na to, že ide o občiansko-právny vzťah a vzhľadom na skutočnosť, že dlžník, ktorý uznal dlh dňa 16.10.2001 bez výslovného súhlasu ručiteľa považoval toto uznanie dlhu za neúčinné vo vzťahu k nemu a nemôže sa aplikovať v danom prípade premlčanie s premlčacou lehotou 10 rokov, a to aj keď má ručenie akcesorický charakter. V danom prípade došlo k premlčaniu nároku žalobcu vo vzťahu k žalovanému po uplynutí 3-ročnej lehoty, ktorá uplynula dňa 12.12.2006, a preto súd v celosti žalobu zamietol.

4) O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. s tým, že žalovanému priznal náhradu trov právneho zastúpenia podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z., a to za prípravu a prevzatie veci, účasť na pojednávaniach dňa 4.3.2008, 22.4.2008, za vyjadrenie zo dňa 1.2.2008, 21.4.2008, 10.6.2008, účasť na pojednávaní dňa 18.10.2012, vyjadrenie vo veci dňa 16.10.2012 a dňa 18.1.2013, účasť na pojednávaní dňa 24.1.2013, teda desaťkrát po 270,54 eur, k tomu režijný paušál šesťkrát po 6,31 eur, dvakrát po 7,63 eur a dvakrát po 7,81 eur, celkove priznal sumu 2.774,14 eur.

5) Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil aj nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

6) Proti rozhodnutiu podal žalobca odvolanie z dôvodu, že súd vec nesprávne právne posúdil. Žalobca sa nestotožnil s názorom súdu, že Zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere uzatvorená dňa 9.10.2001 má charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere a vzťahuje sa na ňu právna úprava zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorá bola účinná v čase uzavretia predmetnej zmluvy. Zmluva je zmluvou o úvere, ktorá podlieha jednak režimu právnej úpravy podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a zároveň režimu právnej úpravy zákona č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení. V danom prípade teda ide o poskytnutie stavebného úveru, nie spotrebiteľského úveru, ktorý má osobitný režim právnej úpravy v zmysle uvedeného zákona o stavebnom sporení. Stavebný úver je špecifický typ úveru, ktorý poskytujú stavebné sporiteľne a medziúver je špecifický úverový produkt stavebného sporenia, ktorý poskytujú iba stavebné sporiteľne ako úver, ktorý slúži na preklenutie časového obdobia do pridelenia cieľovej zmluvy a umožňuje stavebnému sporiteľovi rýchlejšie uskutočnenie finančného zámeru. O. A. A., Q..A.., je špecializovaná banková inštitúcia, ktorej predmetom činnosti je stavebné sporenie a financovanie bytových potrieb a potrieb súvisiacich s bývaním, na ktorú sa vzťahuje zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách. V tejto súvislosti žalobca poukázal na ustanovenie § 1 ods. 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý bol účinný v čase uzavretia zmluvy, v zmysle ktorého zákon sa nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu. V zmysle čl. I. bod 2 zmluvy, účelom tohto mimoriadneho medziúveru ako aj stavebného úveru je:

a) nadobudnutie vlastníctva bytu, rodinného domu alebo bytového domu, b) výstavba, prístavba, nadstavba, vstavba alebo stavebné úpravy rodinného domu alebo bytového domu alebo stavebné úpravy bytu, c) modernizácia bytu, bytového domu alebo rodinného domu alebo udržiavacie práce na nich, d) nadobudnutie vlastníctva stavebného pozemku na účel výstavby rodinného domu alebo bytového domu,

e) nadobudnutie vlastníctva pozemku, na ktorom sa už nachádza rodinný dom alebo bytový dom, f) nadobudnutie vlastníctva nebytových priestorov v bytovom dome na účel prestavby nebytových priestorov na byt, g) prestavba nebytových priestorov na byt, h) úhrada podielu bytovému družstvu na účel nadobudnutia bytu, i) úhrada záväzkov súvisiacich s účelmi uvedenými v písmenách a/ až h/, s výnimkou uhrádzania úverov iným bankám.

Dlžník je dohodnutým účelom viazaný. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a účel poskytnutého úveru žalobca zastával názor, že na predmetnú zmluvu nie je možné aplikovať právnu úpravu zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 261 ods. 3 písm. d/, ust. § 497, ust. § 261 ods. 4, ust. § 263 ods. 1 a § 397 Obchodného zákonníka. Vyššie citované zákonné ustanovenia zaraďujú zmluvu o úvere medzi tzv. absolútne obchodné záväzkové vzťahy, ktoré sa bez ohľadu na povahu účastníkov predmetného záväzkovo-právneho vzťahu spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka, pričom aj záväzkové vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečovaní záväzku z úverovej zmluvy ako napr. ručenie, sa spravujú výlučne Obchodným zákonníkom. Predmetné zákonné ustanovenie nie je možné vylúčiť, resp. sa od neho odchýliť. Uvedený právny záver potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. 4Obo/115/99, ale tiež aj v uznesení sp. zn. 2MCdo/3/2011. V tejto súvislosti žalobca poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1M Obdo V 11/2011. Žalobca poukázal na skutočnosť, že v čase uzavretia zmluvy, ako aj v čase zosplatnenia úveru, ešte neboli platné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, a preto právny vzťah, ktorý vznikol 9.10.2001 je treba posudzovať podľa predpisov platných v čase uzavretia zmluvy, t.j. podľa § 497 a nasl. a § 303 a nasl. Obchodného zákonníka. Vzhľadom na skutočnosť, že na právny vzťah, ktorý vznikol medzi postupcom a dlžníkom O. O. z titulu úverovej zmluvy, ako aj právny vzťah medzi postupcom a žalovaným, ktorý vznikol z titulu ručiteľského vyhlásenia žalovaného, sa vzťahuje právna úprava Obchodného zákonníka, je podľa názoru žalobcu potrebné aj otázku premlčania a dĺžku premlčacej lehoty posudzovať podľa Obchodného zákonníka, a to tak pri dlžníkovi ako aj pri žalovanom ako ručiteľovi. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5Cob/36/2011. Súd v odôvodnení rozhodnutia poukázal na § 879f ods. 3 OZ, v zmysle ktorého sa spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté predo dňom účinnosti tohto zákona musia dať do súladu s ustanoveniami § 53 a § 54 tohto zákona, pričom ustanovenia, ktoré nie sú dané do súladu s uvedenými ustanoveniami, sú neplatné. Súd však neuviedol, ktoré konkrétne ustanovenia zmluvy, resp. ručiteľského vyhlásenia žalovaného považoval za ustanovenia, ktoré nie sú v súlade s § 53 a § 54 OZ. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že ustanovenie o premlčaní upravené v Obchodnom zákonníku je zákonným ustanovením, ktoré nemožno považovať za ustanovenie, ktoré by bolo v neprospech spotrebiteľa. Žalobca sa nestotožnil s právnym názorom súdu, že predmetný právny vzťah je treba posudzovať podľa Občianskeho zákonníka s poukazom na § 853, nakoľko právne vzťahy, ktoré vznikli zo zmluvy a z ručiteľského vyhlásenia sú upravené Obchodným zákonníkom. Okrem uvedených skutočností žalobca zastával názor, že záväzkový vzťah, ktorý vznikol medzi postupcom a žalovaným, a na základe ktorého si žalobca uplatňuje svoj nárok voči nemu, je záväzkový vzťah, ktorý vznikol pri zabezpečení záväzku zo zmluvy, a preto sa uvedený vzťah spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka s tým, že účastníci tohto vzťahu si dohodou nemôžu jeho použitie vylúčiť. Vzhľadom na uvedené, je treba posudzovať premlčanie podľa ustanovení Obchodného zákonníka a na daný vzťah aplikovať všeobecnú 4-ročnú premlčaciu dobu. Zároveň žalobca poukázal na skutočnosť, že nárok, ktorý si uplatňuje proti žalovanému je nárok, ktorý mu vznikol z titulu ručiteľského záväzku, nakoľko žalovaný dňa 9.10.2001 písomným vyhlásením na seba prevzal voči veriteľovi povinnosť uspokojiť pohľadávku z úverovej zmluvy, ak ju neuspokojí dlžník. Žalobca mal za to, že uvedené ručiteľské vyhlásenie žalovaného nespĺňa charakter spotrebiteľskej zmluvy v zmysle § 52 a nasl. OZ. Na základe uvedeného je zrejmé, že žalovaný nemá postavenie spotrebiteľa. Rovnaký právny názor vyslovil aj Súdny dvor Európskej únie vo veci C 45/96, ktorý uviedol, že na ručiteľa sa nevzťahuje ochrana v zmysle ochrany spotrebiteľa, a že za spotrebiteľa rozhodne nemožno považovať osobu, ktorej nie sú určené služby.

7) Žalovaný vo vyjadrení na odvolanie žalobcu uviedol, že zmluva o poskytnutí stavebného úveru je obsahom podobným typom ako zmluva o spotrebiteľskom úvere, pretože je uzatváraná medzi podnikateľom a fyzickou osobou - spotrebiteľom, predmetom je takisto poskytnutie úveru, jediný rozdiel je v definovaní účelu poskytnutého úveru na kúpu, resp. iné nadobudnutie nehnuteľnosti. Žalovaný bol toho názoru, že zmluva o stavebnom úvere vyžaduje ešte prísnejšiu ochranu spotrebiteľa ako bežná zmluva o spotrebnom úvere, nakoľko predmetom zmluvy o stavebnom úvere sú obvyklé podstatne

vyššie finančné prostriedky a v prípade neprijateľných podmienok dochádza k podstatne výraznejšiemu ohrozeniu postavenia a sociálnej situácie spotrebiteľa. Toto tvrdenie potvrdzuje aj § 3 zákona č. 310/1992 Zb., účinného k 30.9.2001, podľa ktorého je A. A. povinná určiť úrokové sadzby vkladov a úrokové sadzby stavebných úverov tak, aby rozdiel medzi nimi bol najviac 3 % a tieto sadzby počas trvania zmluvy o stavebnom sporení nemožno meniť. Je zrejmé, že účelom tohto ustanovenia je ochrana sporiteľa ako spotrebiteľa, takže za použitia analógie iuris, ak sa na spotrebiteľsky úver má z hľadiska ochrany spotrebiteľa aplikovať výhodnejšia 3-ročná premlčacia doba, tak na stavebný úver sa musí použiť rovnaký právny status, keďže spotrebiteľ v rámci stavebného úveru vyžaduje minimálne takú ochranu zo strany zákonodarcu ako spotrebiteľ pri spotrebnom úvere. Zmluva o stavebnom úvere vykazuje najzákladnejší prvok spotrebiteľskej zmluvy v tom smere, že žalovaný ako spotrebiteľ nemal nijakým spôsobom možnosť ovplyvniť znenie zmluvy na predtlačenom formulári ani znenie všeobecných podmienok pre zmluvy o stavebnom sporení. Aj samotný žalobca v odvolaní uvádza, že pôvodný veriteľ je špecializovaná banková inštitúcia, ktorej predmetom činnosti je stavebné sporenie a financovanie bytových potrieb a potrieb súvisiacich s bývaním. Žalovaný bol toho názoru, že pôvodný žalobca O. A. A., Q..A.., je profesionálna organizácia s vysokým stupňom právneho vedomia podnikajúca vo veľkom rozsahu na celom území Slovenskej republiky, je to jeden z najväčších subjektov podnikajúcich vo finančnom sektore. Žalovaný ako aj dlžník O. sú fyzické osoby, ktoré pri uzatváraní zmluvy o úvere, resp. ručiteľskom záväzku nekonali v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Trojročná premlčacia doba podľa Občianskeho zákonníka je pre žalovaného výhodnejšia, preto nie je pravdivé tvrdenie žalobcu v odvolaní, že ustanovenie o premlčaní upravené v Obchodnom zákonníku je zákonným ustanovením, ktoré nemožno považovať za ustanovenie, ktoré by bolo v neprospech spotrebiteľa. Inštitút premlčania je ochranou dlžníka zaručujúcou, aby veriteľ nemohol v neobmedzenom čase vymáhať svoju pohľadávku. Má charakter donucovací, pretože núti veriteľa, aby svoju pohľadávku začal vymáhať v určitom časovom horizonte a zároveň má charakter právnej istoty, keď zaisťuje právne postavenie dlžníka v tom smere, aby od neho nemohli byť vymáhané pohľadávky po uplynutí premlčacej doby. Pôvodnému žalobcovi nič nebránilo začať s vymáhaním dlžnej sumy od žalovaného skôr a nie až po viac ako uplynutí 3 rokov od splatnosti pohľadávky. Žalobca sa v odvolaní nevyporiadal so zásadnou otázkou uvedenou v § 879f ods. 3 a 4 OZ, že spotrebiteľské zmluvy uzavreté predo dňom účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu s ustanoveniami § 53 a 54 tohto zákona do troch mesiacov odo dňa účinnosti zákona. Pokiaľ išlo o argumentáciu žalobcu, že právna úprava ručenia v Obchodnom zákonníku je komplexná a upravuje inštitút ručenia paralelne k Občianskemu zákonníku, k tomu žalovaný uviedol, že ručenie je akcesorickým záväzkom k záväzku dlžníka zo zmluvy o stavebnom úvere a ako akcesorický záväzok nemôže mať inú právnu úpravu ako pôvodný záväzok. Inými slovami, ak je záväzok dlžníka spotrebiteľskou zmluvou podľa Občianskeho zákonníka, nemôže byť ručiteľský záväzok žalovaného upravený Obchodným zákonníkom. Podotkol, že nemal z ručiteľského záväzku žiaden prospech na rozdiel od dlžníka, a teda takisto z pohľadu dobrých mravov je požiadavka žalobcu, aby bolo právne postavenie žalovaného ako ručiteľa upravené Obchodným zákonníkom a nie Občianskym zákonníkom ako postavenie dlžníka v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Čo sa týka žalobcom uvádzaného § 310 Obchodného zákonníka mal za to, že v súlade s vyššie uvedenými skutočnosťami je tento paragraf na právne postavenie žalovaného neaplikovateľný, a to z toho dôvodu, že nakoľko ide o spotrebiteľskú zmluvu, spravuje sa postavenie žalovaného ako ručiteľa len ustanoveniami § 546 až § 550 OZ, ktoré komplexne upravujú právne postavenie ručiteľa v občianskom práve. Dokonca aj za použitia § 310 nie je možné na právne postavenie žalovaného hľadieť z hľadiska premlčania tak, že keď si pôvodný žalobca neuplatnil svoj nárok vo všeobecnej 3-ročnej premlčacej dobe voči žalovanému ako ručiteľovi, stačí, keď si ho uplatnil voči dlžníkovi, a tým pádom nemôže podľa názoru žalobcu uplynúť žalovanému ako ručiteľovi premlčacia doba skôr ako ručiteľovi. V tomto smere poukázal na účel právneho inštitútu premlčania. Pokiaľ si pôvodný žalobca uplatnil svoje právo v premlčacej dobe len voči dlžníkovi, nemá to vplyv na plynutie premlčacej doby voči žalovanému, ktorý je samostatným subjektom práva so samostatným právnym postavením. Žalovaný mal za to, že prvostupňový súd sa v odôvodnení rozhodnutia dostatočne zaoberal všetkými okolnosťami prípadu a vec z právneho hľadiska posúdil správne. Na základe uvedených skutočností žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil a žalobcu zaviazal k náhrade trov odvolacieho konania.

8) V dôsledku podaného odvolania bola vec preskúmaná odvolacím súdom a tento rozsudkom č. k. 7Cob/26/2013-237 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a žalobcu zaviazal nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania vo výške 278,35 eur a pripustil proti rozsudku dovolanie. Z dôvodov tohto rozsudku vyplýva, že odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozsudku. Mal za preukázané, že medzi pôvodným žalobcom a dlžníkom bola uzavretá Zmluva o mimoriadnom medziúvere a

stavebnom úvere č. XXXXXXXXXX dňa 9.10.2001. Túto zmluvu podpísal dlžník a ručiteľ, t.j. žalovaný. Dlžník prestal uhrádzať splátky a z tohto dôvodu dňa 12.12.2003 pôvodný žalobca odstúpil od zmluvy. Odstúpenie od zmluvy bolo žalovanému doručené 22.12.2003. Prvoinštančný súd zo skutkových zistení dospel k záveru, že posudzovaný právny vzťah účastníkov konania je od samého vzniku právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou. Právny predchodca žalobcu bol pri uzavretí zmluvy v postavení dodávateľa a dlžník v postavení spotrebiteľa. Z uvedeného dôvodu právny vzťah nie je vyňatý z režimu spotrebiteľského práva, aj keď nejde o spotrebiteľský úver. V priebehu prvostupňového konania bola vznesená námietka premlčania žalovaným, t.j. ručiteľom, a túto súd posúdil podľa všeobecného právneho predpisu upravujúceho spotrebiteľské právo, a to Občianskeho zákonníka. Uplatnená pohľadávka bola splatná odo dňa odstúpenia od zmluvy, t.j. od 12.12.2003. Pôvodný žalobca podal žalobu dňa 2.4.2007. Žaloba bola podaná po uplynutí 3-ročnej premlčacej doby. Ručiteľ môže proti veriteľovi uplatniť všetky námietky, ktoré by mal proti veriteľovi aj dlžník. Vznesenú námietku premlčania považoval súd za dôvodnú. V priebehu prvostupňového konania došlo k postúpeniu pohľadávky zo strany žalobcu O. A. A., Q..A.., na spoločnosť EOS KSI Slovensko, s.r.o., Zmluvou o postúpení zo dňa 11.2.2010. Žalobca mal za to, že ide o úverový vzťah, na ktorý sa má aplikovať ust. § 397 Obchodného zákonníka, keďže ide o absolútny obchod. V zmysle Občianskeho zákonníka úverové zmluvy ako obchodno-právne zmluvy nepatrili medzi spotrebiteľské zmluvy a až Novelou Občianskeho zákonníka č. 568/2007 Z.z., účinného od 1.1.2008, sa do Občianskeho zákonníka v súlade so Smernicami Európskej únie zakomponovalo súčasné znenie, a to, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Žalobca pokiaľ tvrdí, že vzťah medzi účastníkmi je obchodno-právnym vzťahom, a preto sa naň budú primerane vzťahovať ustanovenia Obchodného zákonníka, tu odvolací súd poukázal na to, že predmetný zmluvný vzťah vznikol 9.1.2001 a definíciu spotrebiteľskej zmluvy a spotrebiteľa upravoval zákon č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Podľa § 2 ods. 1 tohto zákona, ku dňu vzniku zmluvy na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nakupuje výrobky, alebo používa služby pre priamu osobnú spotrebu fyzických osôb. Podľa § 23a ods. 1 zákona, typovou zmluvou sa rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa odvolacieho súdu, nemohli byť žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva je zmluvou typovou, a že žalovaný nepoužil predmet plnenia na podnikanie, čo jednoznačne vyplýva z uzavretej zmluvy, ako aj z vykonaného dokazovania. Rovnako nemal pochybnosti, že pôvodný veriteľ je podnikateľom a predmet konania sa týka jeho podnikateľskej činnosti. Postúpením pohľadávky sa povaha predmetnej právnej veci ako spotrebiteľskej, nezmenila. Pokiaľ žalobca uvádzal v odvolaní s poukazom na § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka, že je treba použiť ustanovenie Obchodného zákonníka, pokiaľ ide o premlčanie, tu odvolací súd uviedol, že nepopiera skutočnosť, že úver je absolútnym obchodom a že na tento dopadá tretia časť Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy. Predmetná zmluva je však spotrebiteľskou zmluvou, ktorá je regulovaná zákonom č. 634/1992 Z.z. a ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Čiže ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu, a teda ide o typický občiansko-právny vzťah. Úverovanie spotrebiteľov patrí medzi najfrekventovanejšie občiansko-právne vzťahy. V prípade duplicitnej právnej úpravy v rovnakých inštitútoch súkromného práva je dôvodné aplikovať právnu úpravu podľa občianskeho práva a nie podľa obchodného práva, ktoré je pre spotrebiteľa nevýhodnejšie. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolateľom, že ochrana spotrebiteľa vo svetle § 54 ods. 1 prichádza do úvahy až od 1.1.2008 v súvislosti s Novelou Občianskeho zákonníka, vykonanou zákonom č. 563/2007 Z.z.. Aj na predchodcu žalobcu dopadalo ustanovenie § 879f ods. 3, 4 a všetci dodávatelia mali rovnakú 3-mesačnú dobu na zosúladenie zmluvných podmienok s § 54 ods. 1 OZ, a to platí aj na neprijateľnú klauzulu o predĺžení premlčania na 10 rokov, ktorá podľa odvolacieho súdu, úplne a jasne spôsobila hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Takáto klauzula je absolútne neplatná. Odvolací súd pripomenul judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej je spotrebiteľ pri uzatváraní zmluvy v nevýhodnejšom postavení z dôvodu sťaženej vyjednávacej pozície, ako aj z dôvodu informovanosti. Odvolací súd zdôraznil, že medzi pôvodným žalobcom a dlžníkom bola uzavretá formulárová zmluva, obsah ktorej spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť. Ak dodávateľ nepreformuluje v spotrebiteľskej zmluve klauzuly, ktoré sú v rozpore s ustanovením § 54 ods. 1 OZ, resp. ich nedá do súladu s týmto ustanovením v zmysle § 879f ods. 3, 4 OZ, tak sa dostáva do rozporu so zákonom a takéto klauzuly sú neplatné. O takýto rozpor ide aj vtedy, ak sa postavenie spotrebiteľa zo spotrebiteľskej zmluvy použitím inštitútu práva podľa Obchodného zákonníka s odkazom na § 261 ods. 3 Obchodného zákonníka zhoršilo napriek tomu, že Občiansky zákonník upravuje pre spotrebiteľa rovnaký inštitút priaznivejší. Typickým znakom právneho vzťahu ručenia je jeho subsidiarita. Prejavuje sa v tom, že veriteľ sa musí najprv domáhať splnenia záväzku od dlžníka. Povinnosť ručiteľa nastáva až po nesplnení povinnosti dlžníka. Ak vzťah medzi

dlžníkom a veriteľom je spotrebiteľský vzťah a ručenie zabezpečuje uvedený právny vzťah, odvolací súd vyslovil záver, že aj napriek tomu, že úver je absolútnym obchodom a že ručenie je upravené v celom rozsahu v Obchodnom zákonníku, na ručiteľa sa vzťahuje 3-ročná premlčacia lehota podľa Občianskeho zákonníka. Po vyhodnotení uvedených skutočností odvolací súd konštatoval, že ide o premlčaný nárok žalobcu vo vzťahu k ručiteľovi a z tohto dôvodu rozsudok súdu prvej inštancie stupňa ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd podľa § 238 ods. 3 O.s.p. pripustil vo výroku potvrdzujúceho rozsudku dovolanie, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Dovolanie sa týkalo otázky, či právny vzťah veriteľ - ručiteľ z poskytnutého stavebného úveru je obchodno-záväzkový vzťah so 4-ročnou premlčacou dobou alebo premlčacia doba sa riadi hlavným vzťahom, ktorý vznikol medzi veriteľom a dlžníkom, t.j. ako pri úvere spotrebiteľskom s 3-ročnou premlčacou dobou.

9) Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, v dôsledku ktorého Najvyšší súd SR rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 7Cob/26/2013-237 z 31.3.2014 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia tohto rozsudku bolo to, že dovolací súd mal za to, že dovolacia otázka v rozsudku odvolacieho súdu nie je jednoznačne, konkrétne a zrozumiteľne formulovaná, a preto nemohla byť zo strany odvolacieho súdu posudzovaná. Pokiaľ súdy oboch stupňov dospeli k záveru, že akcesorický ručiteľský vzťah medzi veriteľom a ručiteľom, ktorý zabezpečuje primárny vzťah medzi veriteľom a dlžníkom, sa riadi ustanoveniami Občianskeho zákonníka, vrátane posúdenia dĺžky premlčacej doby, potom nemožno dovolaciemu súdu položiť na zodpovedanie otázky, či právny vzťah veriteľ - ručiteľ z poskytnutého úveru je obchodno-záväzkový vzťah so 4-ročnou premlčacou dobou, alebo sa premlčacia doba riadi hlavným vzťahom, ktorý vznikol medzi veriteľom a dlžníkom, t.j. ako pri úvere spotrebiteľskom s 3-ročnou premlčacou dobou, nakoľko dovolací súd v dovolacom konaní nemôže vykonávať žiadne dokazovanie, teda namiesto súdov nižšieho stupňa nemôže vykonávať dokazovanie na zistenie skutkových okolností vzťahu medzi žalobcom a žalovaným s následným vyvodením právneho záveru, či medzi nimi ide o obchodno-právny vzťah alebo občiansko-právny vzťah. Z uvedeného dôvodu potom dovolací súd nemohol ani preskúmať dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rámci otázky, resp. otázok zásadného právneho významu, ktoré v rozsudku vymedzil odvolací súd. Odvolací súd tým, ako vyslovil prípustnosť dovolania proti svojmu rozsudku, znemožnil preskúmanie vecnej správnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia. Dovolací súd preto nemohol posúdiť, či dovolaním napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Na základe tohto dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pretože odvolacím súdom sformulovaná dovolacia otázka dovolaciemu súdu neumožňuje, aby rozhodnutie odvolacieho súdu bolo preskúmané v rámci takto formulovanej dovolacej otázky.

10) Vzhľadom na toto rozhodnutie odvolací súd teda znova musel preskúmať odvolanie žalobcu, s tým, že ho posudzoval v zmysle § 470 ods. 2 CSP, podľa ktorého, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Civilný sporový poriadok nadobudol účinnosť 1.7.2016 a odvolanie žalobcu bolo podané 5.3.2013. Z tohto dôvodu so zreteľom na princíp právnej istoty a princíp legitímneho očakávania odvolací súd posúdil odvolanie žalobcu podľa právnej úpravy účinnej v čase, kedy bolo podané. Súčasťou princípu právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok je zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov. Pokiaľ niekto konal a postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia. Neskorší právny predpis nemôže ukladať povinnosti a meniť právny status subjektu práva spätným pôsobením právneho predpisu, ktorý v čase jeho konania neexistoval a ktorého právnu úpravu nemohol poznať. Subjekt práva už nemôže ovplyvniť svoje právne postavenie nadobudnuté v minulosti.

11) Vzhľadom na uvedené dôvody odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu podľa § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že nie je dôvodné. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveru, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom ručiteľským, pričom ručenie žalovaného zabezpečovalo záväzok vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorej charakter nepochybne vyplýval z ust. § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Uvedená zmluva je nepochybne typovou zmluvou, ktorá bola uzatváraná vo viacerých prípadoch a pri ktorej bolo obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že predmetná zmluva nebola uzatvorená podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ale podľa zákona č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že pôvodný veriteľ od úverovej zmluvy odstúpil podaním zo dňa 12.12.2003, pričom toto bolo doručené v zmysle čl. 21 Všeobecných podmienok pre zmluvy o stavebnom sporení na poslednú adresu dlžníka,

o čom svedčia pripojené doručenky, ktoré v jednom prípade boli uložené 22.12.2003 a v druhom prípade 20.1.2004. Ak teda žaloba bola podaná 2.4.2007, bola podaná po uplynutí 3-ročnej premlčacej doby. Je treba zdôrazniť, že právny vzťah ručenia sa riadi tou právnou úpravou, ktorou sa riadi hlavný právny vzťah, v danom prípade Občianskym zákonníkom. Z uvedeného dôvodu preto súd správne posúdil otázku premlčania podľa Občianskeho zákonníka. Pokiaľ ide o notársku zápisnicu G. XXX/XX, G. XXX/ XX, ktorej obsahom bolo vyhlásenie povinnej osoby o uznaní dlhu a o súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice podľa § 274 písm. e/ O.s.p. a súhlase s exekúciou podľa § 41 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, túto žalovaný nepodpísal. Podľa § 548 ods. 3 OZ, uznanie dlhu dlžníkom je účinné voči ručiteľovi, len keď s ním vysloví súhlas.

12) Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

13) V konaní bol žalovaný úspešný, a preto odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 a § 453 ods. 3 mu priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 .

14) Rozhodnutie senátu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca, alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd, f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 .

Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).

Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je: a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou, alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 1, 2 .

Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 .