Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_41CoE-48-2017.pdf
PDF · 109.04 KB
Case nature
Area
Subarea
41CoE/48/2017
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Križanovej a členiek senátu JUDr. Miroslavy Púchovskej a JUDr. Daniely Maštalířovej, v exekučnej veci oprávneného Rapid life životná poisťovňa, a.s., so sídlom Garbiarska 2, 040 71 Košice, IČO: 31 690 904, proti povinnému G. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XXXX/XX, XXX XX R., o vymoženie sumy 21,80 Eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Mgr. Andrejom Dembickým, Exekútorský úrad so sídlom Werferova 1, 040 11 Košice, pod sp. zn. EX 425/2015, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č.k. 17Er/62/2015-22 zo dňa 16. apríla 2015, takto
rozhodol:
Uznesenie Okresného súdu Zvolen č.k. 17Er/62/2015-22 zo dňa 16. apríla 2015 p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
1. Okresný súd Zvolen uznesením č.k. 17Er/62/2015-22 zo dňa 16. apríla 2015 zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Mgr. Andreja Dembického o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 25.02.2015.
2. Na odôvodnenie súd prvej inštancie uviedol, že exekučným titulom v predmetnej veci je rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu so sídlom v Košiciach sp. zn. 3C/140/2010 zo dňa 21.09.2010. Zistil, že dňa 21.09.2009 bola medzi účastníkmi konania uzatvorená poistná zmluva. Vo Všeobecných poistných podmienkach pre životné poistenie Rapid life životná poisťovňa, a.s. (ďalej len „Všeobecné poistné podmienky“) v časti XV. bod 1 a na konci týchto podmienok v časti Osobitné dojednania č. 01/2007 k poistnej zmluve v bode 2 si zmluvné strany dojednali rozhodcovskú doložku.
3. Poistnú zmluvu uzavretú medzi účastníkmi konania súd prvej inštancie posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu podľa ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy, keďže z predloženej zmluvy nevyplýva, že povinný je podnikateľským subjektom, ani že by pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, alebo inej podnikateľskej činnosti.
4. Po preskúmaní veci súd prvej inštancie zistil, že rozhodcovská doložka bola obsahom Všeobecných poistných podmienok v časti Osobitné zmluvné dojednania č. 01/2007 a bola aj obsahom zmluvy, ak by povinný nepodpísal osobitné zmluvné dojednanie č. 1/2007. Ak by povinný právomoc rozhodcovského súdu opieral o Osobitné zmluvné dojednania, ktoré sú na strane spoločne s inými časťami Všeobecných poistných podmienok a boli vyhotovené ako predtlač, evidentne povinný nemohol zasahovať do ich obsahu. Ide o situáciu podľa ust. § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, kedy sa táto zmluvná podmienka nepovažuje za individuálne dojednanú. V predmetnom právnom vzťahu dôsledkom uplatnenia tejto rozhodcovskej doložky bolo, že rozhodcovský súd, ktorý sídli v mieste sídla oprávneného, priznal oprávnenému nárok na zaplatenie sumy 21,80 Eur a trov konania 230,-- Eur bez toho, aby vôbec skúmal, či sa pokúsil oprávnený s povinným vysporiadať pred začatím rozhodcovského konania, či mu oznámil skutočnosť nárokovania si pohľadávky, a teda či je dôvodné napríklad priznať trovy konania oprávnenému, taktiež jedinou povolenou obranou povinného bolo prípadné podanie odporu v lehote 5
dní, čo je neprimerane krátka doba na zabezpečenie si prípadnej právnej pomoci a riadnej obrany voči nároku, pričom platnosť tohto úkonu bola podmienená zaplatením súdneho poplatku vo výške 70,-- Eur, čo je taktiež účinkom spôsobujúcim nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.
5. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v tomto prípade je neprimeranou podmienkou, ktorá vo svojich účinkoch a dôsledkoch viedla k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, Občianskom zákonníku o spotrebiteľských zmluvách, spotrebiteľ ňou nie je viazaný. Nakoľko neprimerané podmienky v spotrebiteľských zmluvách súd podľa ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatné, rozhodcovský súd nemal právomoc vo veci rozhodnúť. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
6. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
7. V odvolaní uviedol, že napadnutým uznesením došlo k porušeniu jeho ústavného práva uvedeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a tiež k porušeniu čl. 36 Listiny. Uviedol, že súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Exekučný súd je pritom oprávnený preskúmať, či rozhodcovský rozsudok má nedostatky uvedené v § 40 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Šetrenie materiálnej stránky exekučného titulu nie sú exekučnému súdu zverené. S poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-40/08 Asturcom, uviedol, že skúmať ex offo neprijateľnosť zmluvnej podmienky, rozhodcovskej doložky, môže len súd členského štátu EU, ktorý je na to zmocnený podľa vnútroštátnych procesných pravidiel, pričom Exekučný poriadok takúto právomoc exekučnému súdu nepriznáva. Konajúci súd tak flagrantne prekročil svoje právomoci priznané mu Exekučným poriadkom, čím porušil čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.
8. Oprávnený vyjadril nesúhlas aj so záverom okresného súdu o neplatne dojednanej rozhodcovskej doložke v spotrebiteľskej zmluve. Mal za to, že okresný súd aplikoval na nesprávne a neúplne zistený skutkový stav nesprávnu právnu normu, a preto vec nesprávne právne posúdil.
9. Uviedol, že okresný súd dospel k nesprávnemu právnemu záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky a nedostatočne zistil skutkový stav veci, pretože povinný mohol ovplyvniť samotnú podstatu rozhodcovskej doložky, a to nepodpísaním Osobitných zmluvných dojednaní, ktoré sú umiestnené mimo poistnej zmluvy. Preto tvrdenie súdu, že nejde o individuálne dojednanie považoval za nesprávne. Mal za nesporné, že povinný mal možnosť si Osobitné zmluvné dojednania, ktorých súčasťou je rozhodcovská doložka prečítať, a teda oboznámiť sa s nimi. Osobitné zmluvné podmienky sú výrazne graficky a právne oddelené od ostatného textu Všeobecných poistných podmienok. Zároveň predložil listinný dôkaz - Záznam o požiadavkách a potrebách klienta, ktorý písomne zachytil činnosť povinného pred uzavretím poistnej zmluvy, ktorý potvrdzuje, že povinný mal nielen možnosť s rozhodcovskou doložkou sa oboznámiť, ale mu bola vysvetlená zo strany sprostredkovateľky poistenia. Na základe uvedeného mal za to, že tento listinný dôkaz v súvislosti so zákonom č. 340/2002 Z.z. dokazuje, že rozhodcovská doložka, ktorá je súčasťou Osobitných zmluvných dojednaní bola nepochybne individuálne dojednaná.
10. Oprávnený ďalej namietal, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené. Za takýto dôkaz oprávnený označil Záznam o potrebách a požiadavkách klienta, ktorý zaznamenáva a osvedčuje priebeh predzmluvného rokovania sprostredkovateľa poistenia s občanom. Záznam preukazuje, že predzmluvné jednanie s občanom prebehlo v súlade so zákonom č. 340/2005 Z.z. o sprostredkovateľoch poistenia.
11. Oprávnený ďalej uviedol, že súd prvej inštancie si nad rámec zákona z vlastnej iniciatívy zabezpečil listinné dôkazy (Všeobecné poistné podmienky s Osobitnými zmluvnými dojednaniami), a to bez účasti oprávneného. Tieto vykonané dôkazy hodnotil a na ich základe sformuloval skutkový a právny záver, pričom neumožnil oprávnenému sa k týmto skutkovým zisteniam vyjadriť, čím mu odňal možnosť konať pred súdom. Postupom exekučného súdu bolo oprávnenému odňaté právo oprávneného na zákonného sudcu, pretože iba sudca je oprávnený vykonať dokazovanie, avšak v prejednávanej veci vykonal dokazovanie a rozhodoval vyšší súdny úradník, ktorého činnosť pozostávala nielen z preskúmavania
podkladov podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ale aj z toho, že zhromaždil iné listinné dôkazy, a teda nanovo konštatoval skutkový stav, na podklade vykonaného dokazovania. Vyšší súdny úradník tak prekročil svoje právomoci zverené mu zákonom č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch.
12. S poukazom na § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, v zmysle ktorého je exekučný súd oprávnený preskúmavať rozhodcovský rozsudok oprávnený uviedol, že z rozhodnutia exekučného súdu nie je zrejmý obmedzený rozsah preskúmavania materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. - rozhodcovského rozhodnutia. Napriek tomu, že exekučný súd nedisponuje legitimáciou určovať existenciu, či neexistenciu práva, skúmať podmienky, ktoré predchádzali vzniku exekučného titulu, konštatovať neprijateľnosť zmluvných podmienok, súd tak v napadnutom uznesení činí, čo treba odmietnuť, ako neprípustné. Súdy v exekučnom konaní nepreskúmavajú vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizujú svoje oprávnenie vyplývajúce z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom formulovanými požiadavkami.
13. Exekučný súd riadne nezdôvodnil svoje zistenia o tom, že v prejednávanej veci ide o spotrebiteľský vzťah, a že preto bolo potrebné aplikovať normy spotrebiteľského práva aj v rámci exekučného konania, v ktorom je okruh účastníkov vymedzený v § 37 Exekučného poriadku, na základe akého zákonného ustanovenia a akých dôkazov vyhodnotil rozhodcovskú doložku ako neplatnú, ako ani okolnosti zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Oprávnený považoval absenciu riadneho odôvodnenia rozhodnutia za porušenie jeho základného práva na spravodlivý súdny proces a odňatie možnosti konať pred súdom. V danom prípade je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, nie zmluva a predmetom exekučného súdu má byť len plnenie vyplývajúce z exekučného titulu, ktoré v prejednávanej veci zaväzuje povinného na vrátenie dlhu s príslušenstvom, ktorý nik nespochybnil. Z hľadiska § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní ide o vec rozhodnutú a z tohto pohľadu nie je zrejmé, čo viedlo exekučný súd k nerešpektovaniu tejto procesnej prekážky vedenia konania. Z napadnutého uznesenia nie je zrejmé ani to, ako sa exekučný súd pri určení, že dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou vysporiadal s požiadavkou preukázania naliehavého právneho záujmu v zmysle § 80 písm. c) O.s.p..
14. K odvolaniu vyjadrenie podané nebolo.
15. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu danom ustanovením § 379 CSP rešpektujúc svoju viazanosť odvolacími dôvodmi podľa § 380 CSP, nenariadil pojednávanie, nakoľko nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 385 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu oprávneného nie je možné vyhovieť, a preto podľa § 387 ods. 1 CSP uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.
16. Odvolací súd z predloženého spisu zistil, že oprávnený a povinný uzatvorili dňa 21.09.2009 Poistnú zmluvu č. XXXXXXXXXX, neoddeliteľnou súčasťou ktorej sú aj Všeobecné poistné podmienky. Tieto v XV. časti- „rozhodcovské konanie“ obsahujú rozhodcovskú doložku, z ktorej vyplýva, že „poisťovňa a poistník sa dohodli, že všetky vzájomné spory a sporné nároky z poistenia sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom.“ Na základe tejto doložky podal oprávnený na rozhodcovský súd žalobu na rozhodcovský súd, ktorý vydal rozhodcovský rozsudok, predložený oprávneným ako exekučný titul, v ktorom bol povinný zaviazaný na zaplatenie 21,80 Eur a trovy rozhodcovského konania vo výške 230,-- Eur. Podľa bodu 2 citovanej časti Všeobecných poistných podmienok, „pokiaľ poisťovňa nepoverí osobitnú právnickú osobu zriadením alebo špecializovaného stáleho rozhodcovského súdu, resp. nezriadi stály rozhodcovský súd, bude rozhodcovský súd vytvorený podľa potreby od prípadu k prípadu troma fyzickými osobami poverenými na výkon rozhodcu zo strany poisťovne. Svoj výslovný, bezvýhradný a neodvolateľný súhlas s týmto vyjadruje poistník podpisom týchto Všeobecných poistných podmienok.“ Podľa bodu 3 „rozhodcovskému konaniu podliehajú všetky spory medzi poisťovňou a poistníkom, poisteným, oprávnenou osobou alebo ich právnymi nástupcami, najmä: ...“. Z okolností uzatvárania zmluvy a s ohľadom na povahu strán Zmluvy (kde oprávnený vystupuje ako dodávateľ a povinný ako spotrebiteľ) ako aj predmet činnosti oprávneného je zrejmé, že oprávnený - veriteľ pri uzatváraní zmluvy konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a predmetnú zmluvu uzatvoril s povinnou ako fyzickou osobou nepodnikateľom. Z formy Zmluvy je zrejmé, že ide o tzv. formulárovú zmluvu, ktorú oprávnený používa v rámci svojej podnikateľskej činnosti opakovane, z čoho jednoznačne vyplýva, že
ide o spotrebiteľskú zmluvu, a preto je nutné aplikovať na tento právny vzťah príslušné ustanovenia Smernice a Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru Súdneho dvora (ES), čl. 169 ods. 1 a čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, čl. 6 ods. 1, čl. 2 písm. a), čl. 3 a prílohu Smernice. V súvislosti s aplikáciou ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúcich sa spotrebiteľských zmlúv je potrebné uviesť, že aj keď sa neprijateľné podmienky (§ 53 ods. 1 písm. k), r) Občianskeho zákonníka) v príkladnom výpočte v čase uzatvárania zmluvy nenachádzali, ide o podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Pri posudzovaní neprijateľných podmienok súd nie je viazaný ich výpočtom v zákone, pretože tento je aj tak len exemplifikatívny. Rozhodujúce sú ciele, účinky a dôsledky zmluvných podmienok. Súd pri posudzovaní takýchto vzťahov nie je viazaný len Občianskym zákonníkom, ale aj Smernicou. Jej použitie sa opiera o zásadu nepriameho účinku práva Európskej únie na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu, t.j. výkladu prostredníctvom rozhodnutia vnútroštátneho súdu a nie vnútroštátneho právneho aktu implementujúceho Smernicu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutia Súdneho dvora vo veciach 14/83 Sabine von Colson a 79/83 Harz, v zmysle ktorých sú členské štáty povinné prijať, v rámci ich vnútroštátnych právnych poriadkov všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili, že Smernica je plne účinná v súlade s cieľom, ktorý sleduje, pričom vnútroštátny súd je povinný vykladať svoje vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice. Pri takomto výklade súd vychádza z prameňa ako celku s prihliadnutím na jeho ciele a zmysel.
17. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie o neprijateľnej zmluvnej podmienke zakotvenej do Všeobecných poistných podmienok zmluvy. Preto sa odvolací súd primárne zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Dospel k záveru, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l Občianskeho zákonníka). V prípade rozhodcovskej doložky, ako takej a rozhodcovského konania odvolací súd poukazuje na a to, že rozhodcovská doložka v zmluve nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných poistných podmienok ako súčasti formulárovej poistnej zmluvy. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná v časti XV. Všeobecných poistných podmienok, formálne napĺňa podmienku uvedenú v písm. q) bodu 1 prílohy Smernice v tom zmysle, že spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka, reálne vopred vzdal práva na účinnú procesnú obranu (či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom - podmienkou. Táto skutočnosť je zrejmá aj z bodu 2 vyššie citovanej rozhodcovskej doložky. Obsahom rozhodcovskej doložky je aj ustanovenie, v zmysle ktorého sa postup v rozhodcovskom konaní riadi Zákonom o rozhodcovskom konaní a vnútornými predpismi - Štatútom rozhodcovského súdu a Rokovacím poriadkom vybraného rozhodcovského súdu. Tieto však spotrebiteľ s najväčšou pravdepodobnosťou nepoznal, pretože neboli súčasťou zmluvy, naopak dodávateľ mal vopred výhodu znalosti týchto podmienok a keďže neboli súčasťou zmluvy, ich obsah sa mohol meniť bez toho, aby sa spotrebiteľ o tom dozvedel. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený ešte pred uzavretím samotnej zmluvy a rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul všeobecne znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Tým došlo k prehĺbeniu už aj tak fakticky nerovného stavu medzi oprávneným a povinnou.
18. V súvislosti s námietkou oprávneného o nedostatku kompetencie súdu prvej inštancie ako exekučného súdu preskúmať predložený exekučný titul, odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR č. II.ÚS 545/2010 z 10.decembra 2010, v ktorom konštatoval, že „...exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods.1 Exekučného poriadku). Vzhľadom na skutočnosť, že Exekučný poriadok pojednáva o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom ako takým, t.j. či už so zákonom hmotnoprávneho charakteru, alebo so zákonom procesnoprávneho charakteru, podľa názoru Ústavného súdu SR tak exekučný súd môže exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska príslušných hmotnoprávnych ustanovení a nielen z procesného hľadiska“. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/164/1996 z 27.januára 2007 (publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997, R 56/1995, R 70/1998 a R 72/1998) a na novšie rozhodnutie sp. zn. 4Cdo 11/2011, v odôvodnení ktorého Najvyšší súd
SR rozoberal aj otázku zastavenia exekúcie z dôvodu nulitného právneho aktu. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti je teda nepochybné, že v kompetencii exekučného súdu je skúmanie tak formálnej i materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Súd prvej inštancie sa od uvedeného neodklonil, keď skúmal, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, t.j. či ho vydal oprávnený subjekt. Treba však povedať aj to, že zákon počítal s prelomením materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, a to ustanovením § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní účinnom do 31.12.2014, ktoré dokonca bez návrhu ukladalo povinnosť súdu zastaviť exekučné konanie z dôvodov uvedených v zákone. Európska únia v záujme dosiahnutia ochrany spotrebiteľov pred nepriaznivými vplyvmi neprijateľných podmienok, podporuje štáty k zbaveniu účinku rozhodcovského rozsudku, a to bez ohľadu na nečinnosť spotrebiteľa. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ, konkrétne vo veci Pohotovosť s.r.o. proti L. G., C-76/10, bod 37 a 38 odôvodnenia, v zmysle ktorých systém ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25). Vzhľadom na túto situáciu znevýhodneného postavenia článok 6 ods. 1 Smernice stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako vyplýva z judikatúry, ide o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť (rozsudky Mostaza Claro, už citovaný, bod 36, a zo 4. júna 2009, Pannon GSM, C-243/08, Zb. s. I-4713, bod 25). Okresný súd teda správne aplikoval európsku judikatúru.
19. Oprávneným namietané porušenie práva na súdnu ochranu odvolací súd tiež považoval za neodôvodnené. Podľa názoru odvolacieho súdu pokiaľ dochádza k porušovaniu práv spotrebiteľa zo strany dodávateľa, je nekorektné zo strany dodávateľa domáhať sa právnej istoty, či mať iné legitímne očakávania. K obdobnému záveru dospel aj Ústavný súd SR, ktorý vo viacerých prípadoch odmietol obdobné sťažnosti oprávneného. Odvolací súd sa opiera aj o rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č.k. 6 Cdo 228/2011 z 25. januára 2012, v ktorom dovolací súd uviedol, že po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.) - postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to, sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní za prítomnosti oprávneného a povinného. Odvolací súd tiež poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 23Cdo 1201/2009, v zmysle ktorého pre takýto záver bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným vyhotovením zmluvy a nebolo potrebné osobitne skúmať, či povinný pri jej uzatváraní vzniesol nejaké pripomienky proti obsahu zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne používanú oprávneným ako dodávateľom.
20. Odvolací súd považoval za nekorektné aj neprimerane vysoké trovy rozhodcovského konania, ktoré niekoľkonásobne prevyšujú vymáhanú istinu pohľadávky. Z ohľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že takéto správanie oprávneného ako dodávateľa možno považovať za nekalú obchodnú praktiku v zmysle cieľov Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu.
21. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že rozhodcovská doložka nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy a teda zo vzťahu fakticky nevyváženého. Zastáva názor, že pokiaľ exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka), exekučný súd konanie zastaví, v skoršom štádiu exekučného konania zamietne návrh na vydanie poverenia.
22. V súvislosti s námietkou odvolateľa, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi podľa § 44 Exekučného poriadku vykonal dokazovanie bez toho, aby nariadil pojednávanie, čím mu odňal možnosť vyjadriť sa k vykonanému dôkazu a prípadne navrhnúť dôkazy na vyvrátenie záverov okresného súdu, odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 499/2012-47 zo dňa 10.07.2013, v ktorom vyslovil záver, že nenariadením pojednávania na prerokovanie žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia nedošlo k porušeniu základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Zároveň sa však ústavný súd zaoberal aj otázkou dokazovania v exekučnom konaní a uviedol, že ak exekučný súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonáva iné dôkazy než tie, ktoré sú výslovne uvedené v citovanom ustanovení (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), ako aj v prípadoch keď exekučný stav (či už po vykonaní takýchto dôkazov, alebo bez toho) na ťarchu oprávneného reviduje skutkový stav, na ktorom je založený exekučný titul, je povinný dať oprávnenému možnosť sa k takto vykonaným dôkazom a takto novo vytvorenej procesnej situácii vyjadriť. To platí bez ohľadu na to, či sa k nim oprávnený mal šancu vyjadriť už v predchádzajúcom konaní, pretože nové posudzovanie týchto otázok exekučným súdom sa deje v čase, keď oprávnený spravidla nemôže legitímne očakávať opätovné otváranie týchto už raz otvorených otázok. Pri ich novom otvorení musí mať účastník opätovne možnosť navrhnúť jednak dôkazy na vyvrátenie skutkových zistení, ktoré vykonal exekučný súd, jednak prípadné dôkazy na podporu skutkového stavu v tom smere, v akom je zistený v exekučnom titule.
23. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie v tomto konaní pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky nevychádzal len z obsahu rozhodcovského rozsudku, ale si vyžiadal rovnopis uzavretej poistnej zmluvy, túto preskúmal a na jej základe dospel k opačnému záveru o platnosti rozhodcovskej doložky, na ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc. Vzhľadom na to, že si súd prvej inštancie vyžiadal zmluvu priamo od oprávneného a nie od rozhodcovského súdu, ako tomu bolo v konaní riešenom pred Ústavným súdom, v tejto časti nemožno hovoriť o porušení práva oprávneného oboznámiť sa s dôkazmi.
24. Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP v celom rozsahu potvrdil.
25. Uznesenie bolo jednohlasne schválené členmi odvolacieho senátu.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).