Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_13Cob-224-2016.pdf
PDF · 130.07 KB
Case nature
Area
Subarea
13Cob/224/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Dubcovej a členov senátu Mgr. Zuzany Štolcovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: Mesto Martin, so sídlom Nám. S. H. Vajanského 1, 036 49 Martin, IČO: 00316792, proti žalovanému: Martinský investorský útvar, spol. s r.o., so sídlom Na Bystričku 14 A, 036 01 Martin, IČO: 31 642 241 (právny nástupca M.O.S.S., spol. s r.o., so sídlom Na Bystričku 14 A, 036 01 Martin, IČO: 31 606 946, vymazaný z obchodného registra 8.12.2016 - dobrovoľný výmaz), v konaní o zaplatenie 2.592,50 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/1/2012-288 zo dňa 20.4.2016 vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2.592,44 Eur s príslušenstvom a závislom výroku o trovách súdneho konania, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Martin č.k. 18Cb/1/2012-288 zo dňa 20.4.2016 v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2.592,44 Eur s príslušenstvom a vo výroku o povinnosti žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania p o t v r d z u j e .
Žalobca n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd konanie o zaplatenie sumy 0,06 Eur spolu s úrokom z omeškania v sadzbe 9 % ročne zo sumy 0,06 Eur odo dňa 1.2.2010 do zaplatenia zastavil. Samostatným výrokom rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2.592,44 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.592,44 Eur odo dňa 1.7.2014 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách súdneho konania bolo rozhodnuté tak, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania titulom zaplateného súdneho poplatku za návrh vo výške 155,50 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Okresný súd v odôvodnení poukázal na žalobu žalobcu, ktorou žiadal zaviazať žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2.592,50 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 0,06 Eur odo dňa 1.2.2010 do zaplatenia a zo sumy 2.592,44 Eur odo dňa 1.7.2011 do zaplatenia spolu s náhradou trov konania. V žalobe žalobca poukázal na Nájomnú zmluvu č. 2007 027, uzavretú dňa 13.7.2007 a Dodatky č. 1 a 2, medzi žalobcom a žalovaným, podľa ktorej žalovaný užíval nebytový priestor v objekte Materská škôlka, ul. Divadelná č. 32 v Martine o výmere 277,47 m2, vo vlastníctve žalobcu. Dodatkom č. 1 k nájomnej zmluve došlo k stanoveniu ceny za užívanie nebytových priestorov na sumu 1,- Sk/rok (0,06 Eur). Nájom za užívanie nebytového priestoru mal byť uhradený po obdržaní faktúry vystavenej žalobcom v termíne splatnosti uvedenej vo faktúre. Žalovaný neuhradil faktúru č. 20100006 na sumu 0,06 Eur zo dňa 13.1.2010, splatná 31.1.2010 (nájom za rok 2010), č. 20111653 na sumu 2.592,44 Eur zo dňa 7.6.2011, splatná 30.6.2011 (vyúčtovanie zálohových platieb za rok 2010), teda celková výška dlhu, ktorú žalobca uplatnil bola 2.592,50 Eur.
2. Okresný súd na základe podaných námietok žalovaného v rámci súdneho konania a po vykonanom dokazovaní mal za preukázané, že žalobca ako prenajímateľ a žalovaný ako nájomca uzavreli nájomnú zmluvu, ktorej predmetom bola budova prvého pavilónu, ktorá je súčasťou areálu materskej školy (ďalej len „MŠ"), postavená na parc. KN 721 v k.ú. S. na ul. Divadelná, č. p. 32, č. s. XXXX v Martine a nebytové priestory v nej o výmere 489,05 m2, budova hospodárskeho pavilónu, ktorá je súčasťou areálu MŠ, postavená na parc. KN 722 v k.ú. S. na ul. Divadelná, č. p. 32, č. s. XXXX v Martine a nebytové priestory v nej o výmere 277,47 m2, za účelom zriadenia a prevádzkovania súkromnej MŠ so školskou kuchyňou a jedálňou na dobu od 1.7.2007 do 31.12.2007.
3. Okresný súd poukázal na ust. § 2, § 3, § 4 zákona č. 564/2004 Z.z. o rozpočtovom určení výnosu dane z príjmov územnej samospráve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 564/2004 Z.z.") v spojení s § 6 ods. 12 písm. b), § 39a ods. 1 zákona č. 596/2003 Z.z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v aktuálnom znení (ďalej len „zákon č. 596/2003 Z.z."), s odkazom aj na Nariadenie vlády SR č. 668/2004 Z.z. o rozdeľovaní výnosu dane z príjmov územnej samospráve, koeficienty základnej umeleckej školy, materskej školy, jazykovej školy a školského zariadenia pre jednotlivé kategórie základných umeleckých škôl, materských škôl, jazykových škôl a školských zariadení v zriaďovateľskej pôsobnosti štátom uznanej cirkvi, náboženskej spoločnosti, fyzickej osoby alebo inej právnickej osoby, hodnoty koeficientov pre žiakov do 15 rokov veku, pre dieťa materskej školy vo veku od 3 rokov bol podľa prílohy tohto nariadenia koeficient 21, za použitia § 580 Občianskeho zákonníka, zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov (ďalej len „zákon č. 116/1990 Zb.") a dospel k záveru, že nemal preukázaný nárok žalovaného voči žalobcovi pre r. 2009 v zmysle § 6 ods. 12 písm. b) zákona č. 596/2003 Z.z. vo výške ako žalovaný prezentoval v podaní zo dňa 6.10.2011 (č.l. 20 spisu), a teda nad rámec sumy, ktorú žalobca poskytol žalovanému podľa § 6 ods. 12 písm. b) zákona č. 596/2003 Z.z. za r. 2009, spolu vo výške 100.403 Eur v súlade s ust. § 39a ods. 1 zákona č. 689/2006 Z.z. v spojení s § 2 ods. 1 písm. c) Nariadenia vlády SR č. 668/2004 Z.z., vychádzajúc aj podľa východiskových štatistických údajov a podielu obcí na výnose dane DPFO pre rok 2009 k 11.9.2009; východiskové štatistické údaje a podiel obcí na výnose DPFO pre rok 2009 bol prepočítaný počet žiakov pre Mesto Martin 9000004,4 a podiel na daní z príjmov fyzických osôb pre rok 2009 je 13.419.916 Eur. Pri výpočte objemu financií, ktoré mal žalobca ako obec prideliť neštátnym zriaďovateľom školských zariadení v roku 2009, obec vychádza z východiskových štatistických údajov a podielu obcí na výnose DPFO pre rok 2009 (prognóza 2009) zverejnenej na webovom sídle Ministerstva financií SR dňa 11.9.2009, ktorou boli upravené pôvodne údaje z decembra 2008. Obec bola oprávnená znížiť jednotkový koeficient pre výpočet objemu finančných prostriedkov poskytnutých neštátnym zriaďovateľom školských zariadení a objem finančných prostriedkov poskytnutých na celý rok 2009 mal vychádzať z takto upraveného koeficientu. Žalobca pri určení objemu finančných prostriedkov poskytnutých prevádzkovateľom školských zariadení na rok 2009 vychádzal z jednotkového koeficientu vo výške 59,68, pričom podľa zverejnených východiskových štatistických údajov vyplýval pre Mesto Martin jednotkový koeficient vo výške 59,64, vypočítaný vzorcom 40 % x podiel na dani z príjmov fyzických osôb/prepočítaný počet žiakov na Slovensku, t.j. 40 % x 13.419.916/900004,4, čo sa rovná 59,64115532 , pričom bola aplikovaná právna úprava § 2 ods. 1 písm. c) Nariadenia vlády SR č. 668/2004 Z.z., východiskové štatistické údaje a podiel obcí na výnose DPFO pre rok 2009 (prognóza 2009 pre Mesto Martin); nesporne tento vzorec žalobca, ako to vyplýva z listu zo dňa 13.10.2011, aplikoval pri výpočte poskytnutých finančných prostriedkov žalovanému v roku 2009, čo dotvrdzuje aj odpoveď Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR zo dňa 9.9.2015. Podľa Nariadenia vlády SR č. 668/2004 Z.z. o rozdeľovaní výnosu dane z príjmov územnej samospráve, objem finančných prostriedkov poskytnutých žalobcom na rok 2009 neštátnemu zriaďovateľovi školského zariadenia na jedno dieťa MŠ vo veku od 3 rokov predstavuje sumu vo výške 1.252,44 Eur. Koeficient podľa Prílohy 3a Nariadenia vlády SR č. 668/2004 Z.z. je 21, potom 21 x 59,64 = 1.252,44 Eur.
4. Okresný súd poukázal na ust. § 39a zákona č. 596/2003 Z.z., podľa ktorého má žalobca ako obec na rok 2009 povinnosť poskytnúť neštátnym zriaďovateľom školských zariadení 90 % z objemu finančných prostriedkov vypočítaných podľa Nariadenia vlády SR č. 668/2004 Z.z. o rozdeľovaní výnosu dane z príjmov územnej samospráve. Pokiaľ žalobca bol povinný poskytnúť žalovanému na jedno dieťa sumu vo výške 1.127,20 Eur, 90 % x hodnota podľa Nariadenia vlády SR č. 668/2004, t.j. 90 % x 1.252,44 Eur je 1.127,20 Eur, potom 89 detí x prostriedky na jedno dieťa, t.j. 89 x 1.127,20 Eur je 100.320,80 Eur, ktoré mal žalobca povinnosť poskytnúť žalovanému pre rok 2009. Žalobca poskytol žalovanému vyššiu sumu, a to 100.403,- Eur, čo medzi účastníkmi nebolo sporné. Taktiež nebol sporný medzi účastníkmi konania počet deti 89. Nebolo preto podstatné, že žalobca poskytol na jedno dieťa MŠ
zriadenej žalobcom finančné prostriedky vo výške 1.850,08 Eur, keďže táto skutočnosť bola irelevantná s ohľadom aj na závery okresného súdu pri rozdielnych koeficientoch podľa Prílohy č. 3a a Prílohy 3 k Nariadeniu vlády SR č. 668/2004 Z.z. Žalobca preto v roku 2009 postupoval pri financovaní neštátnej MŠ, ktorej zriaďovateľom je žalovaný, podľa § 6 ods. 12 a § 39a zákona č. 596/2003 Z.z. a poskytol v súlade s § 6 ods. 12 zákona č. 596/2003 Z.z. na základe žiadosti zriaďovateľa - žalovaného, z finančných prostriedkov poukázaných podľa osobitného predpisu, zákona č. 564/2004 Z.z., dotácie na mzdy a prevádzku žalovaného ako zriaďovateľa súkromnej MŠ a teda podľa § 39a zákona č. 596/2003 Z.z. poskytol pre rok 2009 podľa § 6 ods. 12 písm. b) tohto zákona finančné prostriedky vo výške 90 % objemu finančných prostriedkov vypočítaných podľa Nariadenia vlády SR č. 668/2004 Z.z., teda 90 % z hodnoty koeficientu uvedeného v Prílohe č. 3a Nariadenia vlády SR č. 668/2004 Z.z. a hodnoty jednotkového koeficientu na príslušný kalendárny rok, keď žalobca správne pri výpočte vychádzal z hodnoty koeficientu 21.
5. Okresný súd poukázal na to, že finančné prostriedky poskytnuté obciam na základe Uznesenia vlády SR č. 868 zo dňa 2.12.2009, návrhu na zmenu účelu použitia časti kapitálových výdavkov nevyčerpaných do roku 2009, boli obce oprávnené rozdeliť tieto finančné prostriedky v rámci svojich kompetencií. Nemali povinnosť tieto finančné prostriedky rozdeliť podľa zásad vyplývajúcich zo zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtovom určení výnosu dane z príjmov územnej samospráve a Nariadenia vlády SR č. 668/2004 Z.z. o rozdeľovaní výnosov dane z príjmov územnej samospráve. Žalobca preto nemal povinnosť rozdeliť financie poskytnuté na základe Uznesenia vlády č. 868 zo dňa 2.12.2009 aj neštátnym prevádzkovateľom školských zariadení. Okresný súd podporne poukázal na list Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR zo dňa 9.9.2015, v ktorom sa uvádza, že podľa vyjadrenia Ministerstva financií SR bola dotácia podľa Uznesenia vlády SR č. 868 zo dňa 2.12.2009 účelovo určená na financovanie bežných výdavkov z titulu výpadku dane z príjmov fyzických osôb. Iné podmienky použitia dotácie zo strany Ministerstva financií SR neboli určené. Podľa týchto zhodnotení okresný súd mal preukázané, že nárok žalobcu uplatnený v konaní nezanikol podľa § 580 Občianskeho zákonníka, pretože neboli splnené zákonné podmienky pre zánik záväzku jednostranným započítaním. Žalovaný nepreukázal v konaní existenciu pohľadávky, ktorú započítal proti pohľadávke žalobcu, a preto chýbal základný predpoklad pre zánik pohľadávky zápočtom, a to vzájomnosť pohľadávok.
6. Okresný súd k námietkam žalovaného k výške vyúčtovania vo faktúre č. 20111653 za služby spojené s nájmom - dodávka tepla, vodného a stočného, elektrických energií za 1. a 2. mesiac roku 2010 uviedol, že žalobca dôvodnosť vyúčtovania tejto faktúry preukázal listinnými dôkazmi, a to vyúčtovaním množstva spotrebovanej vody. Podľa predložených listín bolo preukázané, že vodné a stočné nebolo vyúčtované odhadom, ako to uviedol žalovaný - 30 % z celkovej spotreby vody zo 140 m3 na spoločnom vodomere. Okresný súd poukázal na zistený stav podružného vodomera k 31.12.2009, ktorý je 2042 m3 a k 1.3.2010 je 2087 m3, tieto údaje vyplývali z listiny „odpisy podružných meračov k 1.3.2010". Koncový stav 2087 m3 ku dňu odovzdania nebytových priestorov vyplýval aj z Protokolu o odovzdaní nebytových priestorov, ktorý potvrdil aj žalovaný za odovzdávajúceho v zmysle č.l. 168 spisu. Vychádzajúc zo stavu meraní na podružnom vodomere žalovaného, rozdiel východzieho stavu 2042 a stavu k 1.3.2010 2087 je rozdiel 45 m3, teda správne účtovaný odber vody žalovanému, ako vyplynulo z vyúčtovania za rok 2010 za dva mesiace. Položka účtovaná za odber vody bola mínusová položka v prospech žalovaného s ohľadom na prijaté úhrady. Vyúčtovanie za spotrebu tepla za vykurovanú plochu o rozlohe 827,52 m2 bolo dôvodné. Pokiaľ bol rozdiel výmery prenajatej plochy v Zmluve o nájme nebytových priestorov č. 2007 027, t.j. 766,52 m2 a vo vyúčtovaní za rok 2010 je zohľadnená plocha 827,52 m2, okresný súd vychádzal z listinných dôkazov predložených žalobcom ohľadne skutočne vykurovanej plochy - predmetu zmluvy o nájme č. 2007 027 a zmluvy č. 2/T/2008, čo spolu výmera predmetu nájmu predstavuje 827,52 m2. Zmluvou č. 2/T/2008, uzavretou medzi prenajímateľom - žalobcom a nájomcom
- žalovaným bolo preukázané technické zhodnotenie predmetu nájmu zo Zmluvy o nájme č. 2007 027 zo dňa 13.7.2007, zhodnotenie v dňoch 17.8. až 15.9.2007, predmetu nájmu bol v roku 2010, ktorého sa vyúčtovanie týka, rozšírený. Rozšírenie predmetu nájmu v uvedenom rozsahu preukázala aj Dohoda o ukončení Nájomnej zmluvy č. 2007 027, ktorú podpísali žalobca a žalovaný dňa 26.2.2010, keď v čl. I sa zmluvné strany dohodli, že nájom nebytových priestorov v objekte č. súp. XXXX na ul. Divadelná č. 32 v Martine o celkovej výmere 827,52 m2, vyplývajúci z Nájomnej zmluvy č. 2007 027 uzatvorenej dňa 13.7.2007, bude ukončený k termínu 28.2.2010. Správnym postupom preto žalobca rozúčtoval vyúčtovanie vo faktúre č. 513110157 a jej prílohy, ktorú faktúru dostal od dodávateľa tepla Martico, a.s. v celkovej výške 6.908,39 Eur za január a február 2009, na objekt Divadelná 32, t. j. pre žalovaného vo výške 4.187,85 Eur pri celkovej ploche objektu 1365 m2 vyúčtovanie na 1 m2 predstavoval sumu 5,061
Eur. Žalobca v súlade s dojednaním čl. IV. bod 3 v spojení s výpočtovým listom, ktorý tvorí Prílohu č. 2 k Nájomnej zmluve zo dňa 13.7.2007, dôvodne vyúčtoval teplo za prenajatú plochu v m2, ktorá za mesiac január a február 2010 bola 827,52 m2. Pri náklade na 1 m2 1,520 Eur pri prenajatej ploche 827,52 m2 predstavuje vyúčtovanie sumu 4.187,85 Eur. Žalovaný zálohovo uhradil platby vo výške 1.520 Eur, ako tieto vyplývajú z výpočtového listu pripojeného k faktúre (č.l. 12 spisu), rozdiel sumy úhrad 1.520 Eur a skutočných nákladov 4.187,85 Eur je suma 2.267,85 Eur, ktorú je povinný žalovaný zaplatiť za vykurovanie na prenajatú plochu. Rovnakým spôsobom boli vyúčtované náklady za zrážkovú vodu, keď nesporne faktúrou č. 30600016 bola žalobcovi vyúčtovaná suma 100,71 Eur a na m2 plochy bol náklad 0,07378 Eur, celkový náklad za zrážkovú vodu rozpočítaný pre žalovaného podľa užívanej plochy je 61,05 Eur. Okresný súd mal preukázané, že medzi účastníkmi konania bola platne uzatvorená Zmluva o nájme nebytových priestorov v súlade s ust. § 3 ods. 3 zákona č. 116/1990 Zb. s účinnosťou od 1.7.2007 do 31.12.2010. Dohodou bolo preukázané, že nájom bol na dobu určitú do 31.12.2010 a skončil dohodou k 1.3.2010. Žalobcovi vznikol nárok na vyúčtovanie zálohovaných platieb v súlade s dojednaním podľa čl. IV. bod 3 a 5, čl. V. bodu 2 v spojení s výpočtovým listom ako Prílohy č. 2 k Nájomnej zmluve č. 2007 027, za obdobie trvania nájmu január - február 2010. Okresný súd mal za preukázané, že žalobca dôvodne vyúčtoval žalovanému cenu tepla, vodného, stočného a zrážkové vody, na úhradu spolu sumu 2.592,44 Eur vo faktúre č. 20111653 ako zmluvný nárok zo Zmluvy o nájme nebytových priestorov č. 2007 027, čl. IV. v spojení s Prílohou č. 2 a v súlade s ust. § 5 ods. 3 Zákona č. 116/1990 Zb., preto tento nárok bol žalobcovi proti žalovanému priznaný spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z tejto sumy od 1.7.2014 do zaplatenia. Keďže žalobca zobral žalobu v časti sumy 0,06 Eur spolu s úrokom z omeškania v sadzbe 9 % ročne zo sumy 0,06 Eur odo dňa 1.2.2010 do zaplatenia späť, okresný súd v tejto časti konanie zastavil podľa § 95 ods. 1, 3 O.s.p.
7. O trovách súdneho konania pred okresným súdom bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. l O.s.p. v spojení s ust. § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. a žalobcovi boli priznané trovy konania titulom zaplateného súdneho poplatku z podanej žaloby vo výške 155,50 Eur.
8. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný, a to vo výroku, podľa ktorého je povinný zaplatiť žalobcovi 2.592,44 Eur spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne od 1.7.2014 do zaplatenia, spolu aj s výrokom o trovách konania. Žalovaný zdôraznil, že pred okresným súdom namietal započítanie pohľadávky žalobcu, a to v zmysle zákona č. 563/2009 Z.z., § 6 ods. 12 písm. b) a § 39a, keď žalovaný mal dostať 90 % prostriedkov vypočítaných podľa § 2 ods. 1 písm. c) Nariadenia vlády SR č. 668/2004 Z.z. V tejto súvislosti aj predložil list z 11.11.2011, kde namietal, že do základu pre výpočet 90 % dotácie pre žalovaného nebola započítaná aj suma 1.148.880 Eur, ktorú Mesto Martin obdržalo na základe Uznesenia vlády SR č. 868 z 2.12.2009. Podľa tvrdenia žalovaného aj z tejto sumy bol žalobca povinný použiť 40 % na školstvo, čo je 459.552 Eur, pričom príslušná časť z toho mala ísť na dotáciu pre škôlku prevádzkovanú žalovaným. Zo stanoviska MŠVaŠ SR z 9.9.2015 síce vyplýva, že dotácia podľa Uznesenia vlády č. 868 z 2.12.2009 bola určená z titulu výpadku dane z príjmov fyzických osôb a iné podmienky použitia dotácie určené neboli, teda jej použitie bolo v rozhodovacej právomoci príjemcu dotácie, ale z dokazovania vyplynulo, že žalobca použil túto dotáciu diskriminačne, lebo uznesením Mestského zastupiteľstva 25/10 bolo z uvedenej dotácie použitých 156.830 Eur na školy v pôsobnosti žalobcu a ostatní zriaďovatelia školských zariadení boli diskriminovaní, čím došlo k porušeniu zákazu diskriminácie (čl. 14 Dodatku protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd). V tomto bolo potrebné prepočítať, koľko pripadlo zo sumy 156.830 Eur na jedného žiaka v školách v pôsobnosti žalobcu a potom prepočítať na 89 žiakov žalovaného. Okresný súd sa s týmto nevysporiadal a nesprávne právne posúdil vec. Nevyhodnotil správne predložené dôkazy obsiahnuté v spise a nedostatočne zistil skutkový stav. Výpočet, ktorý urobil žalobca a ktorý obhajoval aj v priebehu konania, bol urobený na základe prognózy vývoja daňových príjmov žalobcu, ale skutočný príjem podielových daní žalobcu bol vyšší, čo nebolo premietnuté do výpočtov dotácie, hoci to, že daňový príjem bol vyšší, vyplýva zo spisu. Dotácie na školstvo mali byť navýšené o rozdiel medzi prognózou a skutočným daňovým príjmov, z čoho na školstvo malo ísť 40 %, čo sa nestalo a ani napadnuté rozhodnutie toto nezohľadnilo. Žalovaný v priebehu konania namietal aj to, že žalobca mu účtoval vykurovanie aj za plochu, ktorá vykurovaná nebola. Toto žalovaný podrobne zdôvodnil vo svojom podaní, doručenom okresnému súdu 3.3.2015, podľa ktorého bolo na teple vyúčtované o 387,60 Eur viac, ako v skutočnosti malo za vykurovanú plochu pripadnúť na žalovaného. Žalovaný žiadal rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
9. K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca v podaní zo dňa 16.6.2016 (č.l. 310 spisu). K odvolacím dôvodom žalovaného uviedol, že k určeniu dotácie na žiaka sa žalobca podrobne vyjadril v stanovisku zo dňa 6.3.2015, pričom MŠVVaŠ SR listom zo dňa 9.9.2015 potvrdilo skutočnosť, že obec /mesto/ bolo povinné poskytnúť neštátnemu zriaďovateľovi najmenej 90 % z finančných prostriedkov pridelených obci podľa § 2 ods. 1 písm. c) Nariadenia vlády SR č. 668/2004 Z.z., a pre výpočet objemu finančných prostriedkov pre neštátnych zriaďovateľov pre rok 2009 boli pre obce smerodajné východiskové ukazovatele zo dňa 11.9.2015. Žalobca pri určení dotácie za rok 2009 pre žalovaného postupoval v súlade s platnou legislatívou, a z tohto dôvodu nemohla ani vzniknúť pohľadávka žalovaného voči žalobcovi z titulu nevyplatenia dotácií za žiakov MŠ, ul. Divadelná, Martin, ktorej zriaďovateľom bol žalovaný. Všetky skutočnosti, ktoré sa týkali vykurovanej plochy, ktorú užíval žalovaný, boli riadne žalobcom preukázané listinnými dôkazmi, pričom okresný súd podľa názoru žalobcu správne vyhodnotil výmeru za vykurovanú plochu a následne aj výšku za poskytnuté teplo podľa faktúr od dodávateľa tepla. Žalobca vzhľadom na predmet žaloby - uhradenie vyúčtovania zálohových platieb za užívanie nebytových priestorov za rok 2010 sa domnieva, že okresný súd v tomto konaní nemal riešiť otázku výšky poskytnutia účelovej dotácie na žiakov pre súkromnú materskú školu na rok 2009. Ak žalovaný nesúhlasil s poskytnutou výškou dotácií, ktorá mu bola vyplatená zo strany žalobcu, mohol sa samostatným žalobným návrhom domáhať priznania nevyplatenej finančnej dotácie voči žalobcovi, a nie žiadať započítať jeho dlh s neexistujúcim dlhom žalobcu. Žalobca považoval odvolanie žalovaného za účelové, ničím nepodložené, a preto navrhol rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch potvrdiť.
10. Postupom okresného súdu bolo vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného doručené zástupcovi žalovaného, a to podaním okresného súdu zo dňa 22.6.2016 (č.l. 311 spisu), ku ktorému nebolo zaslané žiadne stanovisko.
11. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP") prejednal vec v medziach odvolacích dôvodov žalovaného a v rozsahu podaného odvolania za aplikácie ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
12. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/224/2016-350 zo dňa 28.2.2017, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle vyššie uvedeného uznesenia dňa 14.3.2017 a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom podľa ust. § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP.
13. Primárne krajský súd uvádza, že v štádiu svojho konania a rozhodovania aplikoval ustanovenia Civilného sporového poriadku, a to zákona č. 160/2015 Z.z., hoci odvolanie žalovaného bolo datované dňom 6.6.2016, pretože v zmysle ust. 474 CSP, tento zákon nadobudol účinnosť 1. júla 2016, keď aj podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP vyplýva, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
14. Krajský súd poukazuje na to, že postupom v zmysle ust. § 64, § 378 ods. 1 CSP a uznesenia č.k. 13Cob/224/2016-342 zo dňa 15.2.2017 pokračoval v konaní s právnym nástupcom žalovaného Martinský investorský útvar, spol. s r.o., so sídlom Na Bystričku 14 A, 036 01 Martin, IČO: 31 642 241, keď podľa výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Žilina, Oddiel: Sro, Vložka číslo: 1918/L, bol pôvodne žalovaný M.O.O.S. spol. s r.o. z dôvodu zániku v dôsledku zlúčenia na základe dobrovoľného výmazu dňom 8.12.2016 z obchodného registra vymazaný. V odôvodnení tohto rozsudku je preto v texte uvádzaný len žalovaný resp. právny predchodca žalovaného.
15. V zmysle ust. § 379 ako aj § 380 ods. 1 CSP, bol odvolací súd viazaný rozsahom podaného odvolania žalovaného a odvolacími dôvodmi obsiahnutými v písomne podanom odvolaní žalovaného zo dňa 6.6.2016, keď bol napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2.592,44 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.592,44 Eur od 1.7.2014 až do zaplatenia, v spojení aj s výrokom o trovách súdneho konania, podľa ktorého je žalovaný
povinný nahradiť žalobcovi trovy konania titulom zaplateného súdneho poplatku za podanú žalobu vo výške 155,50 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Základné odvolacie dôvody žalovaného spočívali v tom, že okresný súd tak skutkovo ako aj právne nesprávne vyhodnotil sporovú právnu vec, keďže neakceptoval zánik pohľadávky žalobcu započítaním uskutočneným žalovaným z titulu tvrdenej pohľadávky žalovaným vo výške dotácií, ktorá mala byť poskytnutá žalobcom žalovanému, ako aj že okresný súd nesprávne pri pohľadávke žalobcu určil plochu za vykurovanie, keď žalobcom malo byť účtované vykurovanie aj za plochu, ktorá vykurovaná nebola, čo žalovaný podrobne zdôvodnil vo svojom podaní, doručenom okresnému súdu dňa 3.3.2015, ak podľa tvrdení žalovaného malo byť na teple vyúčtované o 387,60 Eur viac, než v skutočnosti malo pripadnúť za vykurovanú plochu na žalovaného.
16. K odvolacím dôvodom žalovaného krajský súd uvádza, že ani jeden z nich nebol relevantný. Je nepochybné, že pokiaľ sa žalovaný bránil zánikom pohľadávky žalobcu uskutočneným započítaním, tak bolo namieste, aby sa okresný súd touto námietkou započítania žalovaného zaoberal, k čomu aj z jeho strany došlo. Ak žalobca uplatnil voči žalovanému pohľadávky zo zmluvy, a to Nájomnej zmluvy č. 2007 027 zo dňa 13.7.2007 uzavretej medzi žalobcom ako prenajímateľom a právnym predchodcom žalovaného ako nájomcom včetne dodatkov k tejto zmluve, tak opätovne rovnako vecne správne postupoval okresný súd, ak za dôkaznej povinnosti žalobcu a žalovaného posudzoval základ a výšku uplatneného nároku žalobcu voči žalovanému.
17. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
18. Krajský súd uvádza, že základom jeho rozhodnutia je aplikácia ust. § 387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými závermi ako aj právnym posúdením uskutočneným súdom prvej inštancie. Vzhľadom k uvedenému preto v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu viažuce sa k napadnutým výrokovým častiam rozsudku okresného súdu. Okresný súd vecne správne skonštatoval, že pri posudzovaní nároku žalobcu nebola zistená, resp. žalovaným preukázaná pohľadávka na započítanie, ako aj, že žalobcom uplatnená pohľadávka mala základ vo výsledkoch vykonaného dokazovania vo väzbe k zmluvnému vzťahu uzavretému medzi žalobcom a právnym predchodcom žalovaného, a to uvedenej Nájomnej zmluvy č. 2007 027 zo dňa 13.7.2007 včetne jej dodatkov.
19. K zvýrazneniu vecne správnych záverov prijatých okresným súdom v napadnutom rozsudku k odvolaciemu dôvodu žalovaného v časti o zániku pohľadávky žalobcu úkonom započítania, keď podľa tvrdení žalovaného žalobca pri poskytnutí dotácií za rok 2009 pre žalovaného za žiakov MŠ, ul. Divadelná č. 32, Martin, ktorej bol žalovaný zriaďovateľom, nepostupoval v súlade s platnou legislatívou, neposkytol dotácie vo výške v súlade s platnou právnou úpravou s tým, že žalobca použil pridelenú dotáciu diskriminačne, krajský súd poukazuje aj na uznesenie Okresného súdu Martin č.k. 18Cb 1/2012-86 zo dňa 14.10.2013, ktorým bol návrh žalovaného na prerušenie konania zamietnutý, a ktoré uznesenie bolo vo vyvolanom odvolacom konaní potvrdené uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14Cob/11/2014 zo dňa 30.9.2014, čo predchádzalo samotnému rozhodnutiu okresným súdom vo veci samej. Práve v týchto uzneseniach okresného a krajského súdu bolo zhodnocované, že pri prideľovaní dotácií nedochádzalo k diskriminačnému postupu vo vzťahu k žalovanému, preto nebol zistený dôvod, aby bolo konanie vo veci samej prerušené až do rozhodnutia v tom smere, že všeobecný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s Ústavou SR. Krajský súd v uznesení sp. zn. 14Cob/11/2014 zo dňa 30.9.2014, ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu Martin č.k. 18Cb 1/2012-86 zo dňa 14.10.2013, ktorým bol návrh žalovaného na prerušenie konania zamietnutý, posudzoval, či právna úprava, na ktorú poukazoval žalovaný v odvolaní ako príloha č. 3a Nariadenia vlády SR č. 412/2008 Z.z. je v rozpore s § 39a zákona č. 596/2003 Z.z., pokiaľ ide o koeficient na stanovenie príspevku pre štátnu školu 31 a pre súkromnú školu 21 pre deti vo veku od 3 rokov, je v súlade s medzinárodnou zmluvou a takisto s Ústavou SR, a to v úzkej väzbe prihliadnuc na výlučnú kompetenciu Ústavného súdu SR podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. v znení platnom a účinnom do 30.6.2016 v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Odvolací súd v uznesení sp. zn. 14Cob/11/2014 zo dňa 30.9.2014 dospel k záveru, že argumentácia žalovaného v návrhu na prerušenie konania v spojení aj s ním podaným odvolaním nevytvárala dostatočný priestor pre vyhovenie takémuto návrhu, pričom ani z úradnej činnosti v prejednávanej veci nebola zistená potreba predloženia veci v zmysle návrhu žalovaného na posúdenie Ústavnému súdu SR, s uvedením zo strany odvolacieho súdu, že len namietaná rozdielnosť samotných
koeficientov v matematickom vyčíslení bez náležitej a konkrétnej a vyčerpávajúcej argumentácie k takejto námietke ešte nezdôvodňuje automaticky rozpornosť s Ústavou SR, resp. medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v uznesení sp. zn. 14Cob/11/2014 zo dňa 30.9.2014 ďalej poukázal aj na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR vo veci sp. zn. PL. ÚS 10/02, keď bolo Ústavným súdom SR konštatované, že „zákonná úprava, ktorá zvýhodňuje určitú skupinu osôb, nemôže byť len z toho dôvodu označená za takú, ktorá porušuje princíp rovnosti. Zákonodarca však musí zvážiť, či je dôvod na takéto zvýhodnenie, čo je jeho cieľom a medzi týmto cieľom a v zákone zakotveným zvýhodnením musí byť vzťah primeranosti". Vzhľadom k tomuto postupu okresného súdu v spojení s vyvolaným odvolacím konaním, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, potom nemohol byť relevantný odvolací dôvod žalovaného o diskriminačnom postupe v súvislosti s dotáciou poskytnutou žalovanému. O neopodstatnenosti odvolacieho dôvodu žalovaného v diskriminačnom postupe v súvislosti s prideľovaním dotácií pre žalovaného krajský súd poukazuje aj na uznesenie odvolacieho súdu, a to Krajského súdu v Žiline sp. zn. 14Cob/11/2014 zo dňa 30.9.2014, v ktorom bolo poukázané aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR č. PL. ÚS 3/08 zo dňa 26.5.2010, v ktorom bolo konštatované, „že úlohou zákonodarcu je zaistiť také plošne platné pravidlá pre poskytovanie verejnej vzdelávacej služby, ktorá okrem iného zaistí účinnú garanciu práv a povinnosti pri poskytovaní vzdelávania, kompatibilitu cieľa, obsahu a úrovne poskytovaného vzdelávania vrátane rovnosti podpory z prostriedkov verejných rozpočtov".
20. Opätovne vo väzbe k odvolaciemu dôvodu žalovaného, ktorý namietal postup žalobcu pri pridelení dotácie žalovanému, ktorý spôsob výpočtu dotácie sa stal predmetom započítania žalovaného voči žalobcovi, je potrebné poukázať na podpornú argumentáciu, ktorú vyslovil Krajský súd v Žiline v rozhodnutí sp. zn. 14Cob/11/2014 zo dňa 30.9.2014. Práve v rovine tejto podpornej argumentácie v tomto uznesení krajský súd poukázal na vyjadrenie Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR, z ktorého vyplýva, že „Obec podľa § 39a zákona č. 596/2003 Z.z. poskytne na roky 2007 až 2009 zriaďovateľovi podľa § 6 ods. 12 písm. b) finančné prostriedky najmenej vo výške 90 % objemu finančných prostriedkov vypočítaných podľa osobitného predpisu (nariadenie vlády SR č. 668/2004 Z.z.). Z uvedeného vyplýva, že obec bola povinná poskytnúť neštátnemu zriaďovateľovi napr. na dieťa materskej školy sumu zodpovedajúcu najmenej 90 % z hodnoty koeficientu uvedenému v prílohe č. 3a nariadenia vlády SR č. 668/2004 Z.z. a hodnoty jednotkového koeficientu na príslušný kalendárny rok, t.j. pri výpočte Mesto Martin vychádzalo z hodnoty koeficientu 21. V prílohe č. 3a nariadenia vlády SR č. 668/2004 Z.z. je jasne uvedené, že sa jedná o koeficienty, podľa ktorých dostávajú obce podielové dane na školstvo pre neštátne ZUŠ, JŠ, MŠ a ŠZ". Okresný súd v rámci posudzovania námietky započítania žalovaným vychádzal aj z listu Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR zo dňa 27.6.2014 č.l. 118 - 120 spisu, z ktorého okrem iného vyplýva, že žalobca pri poskytnutí dotácií žalovanému ako zriaďovateľovi MŠ, ul. Divadelná č. 32, Martin, pri výpočte vychádzal z hodnoty koeficientu 21, ako aj že žalobca postupoval v danom prípade v zmysle platných právnych predpisov, na čo podporne, na základe výsledkov dokazovania, poukázal aj okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku. Krajský súd vzhľadom k uvedenému, ako aj ku konaniu vyššie popísanému, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má za to, že okresný súd dostatočne zistil skutkový stav veci za dôkaznej povinnosti sporových strán a obranu žalovaného o tvrdenom zániku žalobcovej pohľadávky započítaním žalovaného aj právne správne posúdil, keď mal za to, že pohľadávka žalobcu nezanikla započítaním žalovaného, keďže žalovaným použitá protipohľadávka nebola žalovaným preukázaná.
21. Nebol relevantný ani odvolací dôvod žalovaného v tom, že by žalobca účtoval žalovanému vykurovanie aj za plochu, ktorá nebola vykurovaná, a tým nebolo preukázané, že by žalobca na teplo vyúčtoval o 387,60 Eur viac ako v skutočnosti malo byť za vykurovanú plochu účtované žalovanému. V rozsahu plochy, ktorá tvorila predmet vykurovania, okresný súd vecne poukázal na výmeru predmetu nájmu 827,52 m2, ktorý vyplýva z dôkazov, a to Nájomnej zmluvy č. 2007 027 zo dňa 13.7.2007, Zmluvy č. 2/T/2008 uzavretej medzi žalobcom ako prenajímateľom a právnym predchodcom žalovaného ako nájomcom, v ktorej bolo preukázané technické zhodnotenie predmetu nájmu zo Zmluvy o nájme č. 2007 027 zo dňa 13.7.2007, keď plocha predmetu nájmu, ktorá bola rozšírená a stala sa aj základom pre vykurovanie, bola preukázaná aj Dohodou o ukončení nájomnej zmluvy č. 2007 027, ktorú žalobca a právny predchodca žalovaného dňa 26.2.2010 podpísali, v ktorej sa v čl. I vyjadruje vzájomná dohoda medzi žalobcom a žalovaným na ukončení nájmu v celkovej výmere 827,52 m2 k termínu ukončenia nájmu 28.2.2010 (Dohoda o ukončení Nájomnej zmluvy č. 2007 027 uzavretá dňa 13.7.2007 sa nachádza na č.l. 146 spisu). Žalobca preto správnym spôsobom vyúčtoval vykurovanie, t.j. náklady na teplo žalovanému za prenajatú a vykurovanú plochu 827,52 m2, a tým ani nemohlo dôjsť k vyúčtovaniu
tepla o 387,60 Eur viac, ako to namietal žalovaný v odvolaní. Z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP, krajský súd v podrobnostiach odkazuje na spôsob výpočtu nákladov na vykurovanie obsiahnutý v odôvodnení napadnutého rozsudku.
22. Vzhľadom k vyššie uvedeným zhodnoteniam, pokiaľ ani jeden z odvolacích dôvodov žalovaného nebol relevantný, tak neboli splnené podmienky ani na zrušenie rozsudku okresného súdu v napadnutých výrokoch a ani na jeho zmenu. Krajský súd preto vo vyvolanom odvolacom konaní rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch potvrdil ako vecne správne rozhodnutie.
23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, na strane ktorého vznik trov odvolacieho konania nebol preukázaný, preto bolo rozhodnuté tak, že žalobca nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.