Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_17Co-170-2016.pdf
PDF · 90.11 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/170/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho a členiek senátu Mgr. Zuzany Holúbkovej a JUDr. Gabriely Janákovej v spore žalobcu: W. B. B., a.s., so sídlom A., A. XX, IČO: 31 335 004, proti žalovaným: 1/ Z. K., bytom K., S. XXX/XX, 2/ M. K., bytom K., S. XXX/XX, 3/ M. K. ml., bytom F. nad M., E. II. XXX/XX, o zaplatenie 3.234,11 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 04. decembra 2015, č.k. 26C/30/2013-84, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaná 1/ m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
Žalovaným 2/, 3/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal voči žalovaným 1/, 2/, 3/ zaplatenia sumy 3.234,11 eur s príslušenstvom. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil s poukazom na ust. § 497, § 499 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, § 48 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, § 100 ods. 1 a § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. b/ zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Súd prvej inštancie po zhodnotení dokazovania dospel k záveru, že podaná žaloba nie je dôvodná. V konaní bolo nesporné, že medzi účastníkmi konania bola dňa 04.10.2005 uzatvorená zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere, ktorú uzatvoril žalobca ako veriteľ a žalovaný 1/ ako stavebný sporiteľ - dlžník a žalovaní 2/, 3/ ako spoludlžníci. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie mimoriadneho medziúveru vo výške 100.000,- Sk (3.319,39 eur). Uvedená zmluva spĺňa všetky pojmové znaky zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pozitívne vymedzené v § 2 písm. b/ zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Takto uzavretá zmluva o úvere, ktorá je ako absolútny obchod upravená v tretej časti Obchodného zákonníka, je zároveň spotrebiteľskou zmluvou v zmysle zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy. Žalovaní si neplnili svoje povinnosti splácať úver v dojednaných splátkach riadne a včas, preto žalobca v súlade s čl. VI. a VII. úverovej zmluvy odstúpil od uzatvorenej zmluvy listom zo dňa 14.09.2010. Odstúpenie od zmluvy bolo doručené žalovaným 1/ až 3/ dňa 20.09.2010, kedy zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere uzatvorená medzi žalobcom a žalovanými 1/ až 3/ v zmysle čl. VII. bod 7 zanikla. Súd bol toho názoru, že odstúpením žalobcu od zmluvy došlo podľa § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka k jej zrušeniu od začiatku a účastníci zmluvy sú si povinní v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka vrátiť všetko, čo podľa nej dostali. Momentom účinnosti odstúpenia od zmluvy tak vznikol medzi účastníkmi záväzok z bezdôvodného obohatenia a účastníci zrušenej zmluvy sú povinní vrátiť si navzájom plnenia, ktoré dostali. Ďalej súd uviedol, že je náležité a plne v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, že v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva (napr. inštitút premlčania,
odstúpenia od zmluvy a iné) je dôvodné aplikovať právnu úpravu v Občianskom zákonníku a nie obchodné právo (rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci 5MCdo/20/2009). Použitie nevýhodnejšieho obchodného práva a nie občianskeho práva na spotrebiteľský právny vzťah by predstavovalo v zmysle § 54 Občianskeho zákonníka zhoršenie postavenia spotrebiteľa. Súd preto konštatoval, že nebolo možné prihliadať na zmluvné dojednania zmluvných strán v čl. VIII. bod 4 zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere, ktoré znie, že „dlžník, resp. dlžníci vyhlasujú, že pri práve na peňažné plnenie z tejto zmluvy práve na vrátenie celého zostatku úveru v zmysle čl. VI. ods. 2 tejto zmluvy a práve na vrátenie bezdôvodného obohatenia po odstúpení od tejto zmluvy v zmysle § 401 Obchodného zákonníka predlžujú zákonnú premlčaciu lehotu na 10 rokov od doby, keď začne prvý raz plynúť“. Takéto dojednanie o predĺžení zákonnej premlčacej lehoty účastníkov spotrebiteľskej zmluvy v neprospech spotrebiteľa je pre rozpor s ust. § 54 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné spôsobujúce hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Preto takéto písomné vyhlásenie žalovaného o predĺžení premlčacej lehoty podľa ustanovení Občianskeho zákonníka predstavuje neprijateľnú a absolútne neplatnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy, pričom na neplatnosť zmluvnej podmienky je súd povinný prihliadať. Pri posudzovaní premlčania preto bolo potrebné postupovať podľa príslušných ustanovení občianskoprávnych vzťahov. Pokiaľ bola žaloba žalobcu podaná na súde dňa 25.10.2012, bola podaná po uplynutí dvojročnej premlčacej doby - keď odstúpenie od zmluvy sa stalo účinným dňa 20.09.2010 a vtedy nastala aj splatnosť uplatnenej pohľadávky. Súd vychádzal z toho, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú bolo potrebné aplikovať právne normy spotrebiteľského práva a právna úprava premlčania v Občianskom zákonníku je pre spotrebiteľa výhodnejšia, pretože stanovuje kratšiu premlčaciu dobu ako ust. § 397, prípadne § 401 Obchodného zákonníka. Vzhľadom na uvedené súd na premlčanie práva žalobcu aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka a na premlčanie jeho práv prihliadol v zmysle § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa z úradnej povinnosti. Súd teda nemohol priznať žalobcovi z dôvodu premlčania právo na zaplatenie dlžnej sumy, a preto žalobu zamietol. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd odôvodnil ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a v spore úspešným žalovaným 1/ až 3/ náhradu trov konania nepriznal, pretože im v konaní žiadne trovy nevznikli.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa zrušenia rozsudku súdu prvej inštancie a vrátenia veci na ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci, a to s poukazom na použitie Občianskeho zákonníka. Je toho názoru, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval § 48 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 457 Občianskeho zákonníka, teda režim Občianskeho zákonníka namiesto toho, aby aplikoval § 506 Obchodného zákonníka v spojení s § 344 a nasl. Obchodného zákonníka, teda režim Obchodného zákonníka. Nesúhlasil s tým, že súd určil za neprijateľnú zmluvnú podmienku čl. VIII ods. 4 predmetnej zmluvy o medziúvere a úvere. Zdôraznil, že právny vzťah medzi žalobcom a žalovanými bol založený na základe zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere zo dňa 04.10.2005, uzatvorenej podľa § 497 a § 303 a nasl. Obchodného zákonníka tak, ako mu to prikazoval § 261 Obchodného zákonníka, platný v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Žalobca ako banka nemal teda na výber typ zmluvy, resp. možnosť zmluvne dohodnúť - zvoliť právny režim, podľa ktorého uzavrie zmluvu o úvere. Súd sa týmito skutočnosťami vôbec nezaoberal a aplikoval na právny vzťah medzi účastníkmi a na odstúpenie od zmluvy výlučne Občiansky zákonník. Je toho názoru, že odstúpenie od zmluvy a premlčaciu lehotu mal súd posúdiť podľa úpravy obsiahnutej v Obchodnom zákonníku. Nesúhlasí teda s právnym názorom súdu prvej inštancie, že k zániku zmluvy v dôsledku jej odstúpenia došlo v zmysle ust. § 48 Občianskeho zákonníka ex tunc a že v danom prípade ide o bezdôvodné obohatenie. Podľa jeho názoru začala plynúť štvorročná premlčacia doba od 21.09.2010 (odstúpenie od zmluvy bolo účinné dňa 20.09.2010) a uplynula dňa 21.09.2014. Žaloba bola teda podaná ešte pred uplynutím štvorročnej premlčacej lehoty, a to dňa 25.10.2012. Poukázal pritom na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/4/2012.
3. K podanému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadrila žalovaná 1/, ktorá žiadala rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Je toho názoru, že súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, zohľadnil európske právo na ochranu spotrebiteľa a správne interpretoval aj ustanovenia o neprijateľných zmluvných podmienkach. Rovnako správne posúdil aspekty hrubej nerovnováhy v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa a z týchto vyvodil správy záver. Uviedla, že podľa zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere sa predmetný vzťah má riadiť príslušnými ustanoveniami Obchodného zákonníka. Ide však o spotrebiteľskú zmluvu a preto je potrebné na ňu aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka tak, ako to urobil aj súd prvej inštancie. Prednostné použitie Obchodného zákonníka na spotrebiteľské právne vzťahy, a to aj v prípade úverov ako absolútnych obchodov upravených v Obchodnom zákonníku by totiž znamenalo spochybnenie
režimu ochrany práv spotrebiteľa obsiahnutého v Občianskom zákonníku a v osobitných predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa, ktoré sú voči Obchodnému zákonníku osobitnou, prednostne použiteľnou právnou úpravou. Ide nepochybne o spotrebiteľskú zmluvu a v tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Do pozornosti dala aj uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 402/2013-10 zo dňa 19.06.2013, v ktorom Ústavný súd SR skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa. Pokiaľ ide o poukaz žalobcu na zmluvné predĺženie premlčacej doby na 10 rokov je toho názoru, že ide o zjavné porušenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ide o evidentnú snahu zvlášť hrubým spôsobom sa odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa. V tomto dala do pozornosti rozhodnutie Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom z 20.01.2011, č. k. 10C/47/2010-53, v ktorom okresný súd vo výroku určil za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorej obsahom je vyhlásenie spotrebiteľa, že predlžuje premlčaciu dobu všetkých práv, ktoré vznikli dodávateľovi v súvislosti s poskytnutím peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, a to na dobu 10 rokov odo dňa, kedy premlčacia lehota začala po prvý raz plynúť. Súd skonštatoval, že predmetné vyhlásenie spotrebiteľa spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. 10 ročnú premlčaciu lehotu zákon priznáva iba v osobitných prípadoch, a to najmä vtedy, ak sa má predísť súdnym sporom uznaním dlhu, resp. je potrebné chrániť riadny výkon súdneho rozhodnutia. Dodala, že je nepochybné, že nárok žalobcu je premlčaný. Žalobca odstúpil od predmetnej zmluvy 20.09.2010, čím bola zmluva od začiatku zrušená a každý z účastníkov bol povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Podľa Občianskeho zákonníka odstúpením bola zmluva zrušená od začiatku a momentom odstúpenia zanikajú práva a povinnosti zo zmluvy. Odstúpením nastúpil medzi účastníkmi právny režim bezdôvodného obohatenia, ktorý sa premlčuje v dvoch rokoch. K odstúpeniu od zmluvy teda došlo 20.09.2010, dvojročná premlčacia doba uplynula 20.09.2012. Nárok žalobcu z bezdôvodného obohatenia sa premlčal dňa 21.09.2012. Žalobca si teda uplatnil právo až po uplynutí premlčacej lehoty, a to 25.10.2012.
4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.
5. Odvolací súd v preskúmavanej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci, v potrebnej miere vykonal dokazovanie a preukázaný skutkový stav dôsledne vyhodnotil v odôvodnení napadnutého rozsudku. Odvolacím súdom boli podrobne preskúmané všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalobcom uplatnené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými aj právnymi závermi súdu prvej inštancie. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z daného titulu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2 CSP odkazuje.
6. V prvom rade je potrebné uviesť, že s účinnosťou od 01.07.2016 nadobudol účinnosť zák. č. 160/2015 Z. z. - Civilný sporový poriadok (CSP), ktorým bol zrušený do vtedy platný procesný predpis - Občiansky súdny poriadok.
7. V danom prípade bolo odvolanie žalobcu podané dňa 04.01.2016. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované. Vychádzajúc z uvedených ustanovení, s prihliadnutím na základné princípy CSP uvedené v jeho čl. 2 ods. 1 a čl. 3 ods. 1 odvolací súd posudzoval dôvody odvolania podľa právneho stavu účinného ku dňu podania odvolania, teda podľa príslušných ustanovení O.s.p..
8. Nesprávne právne posúdenie veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.) je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie aplikuje na zistený skutkový stav nesprávny právny predpis a tiež vtedy, keď síce aplikuje správny právny predpis, avšak tento nesprávne interpretuje.
9. Odvolací súd preskúmaním veci nezistil opodstatnenosť tohto odvolaním uplatneného odvolacieho dôvodu.
10. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie nepochybne vyplýva, že žalovaný 1/ ako dlžník a žalovaní 2/, 3/ ako spoludlžníci uzatvorili so žalobcom dňa 04.10.2005 zmluvu o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie mimoriadneho medziúveru vo výške 3.319,39 eur (100.000,- Sk). Z predložených listinných dôkazov bolo zároveň nesporné, že žalovaní 1/ až 3/ si neplnili svoju povinnosť splácať úver v dojednaných splátkach riadne a včas a preto žalobca listom zo dňa 14.09.2010 odstúpil od uzatvorenej zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere, pričom toto odstúpenie od zmluvy bolo doručené žalovaným 1/ až 3/ dňa 20.09.2010.
11. Je nepochybné, že v dôsledku odstúpenia od zmluvy zo strany žalobcu došlo k zrušeniu predmetnej zmluvy o medziúvere a stavebnom úvere, pričom momentom odstúpenia od zmluvy vznikajú práva a povinnosti zo zrušenej zmluvy titulom bezdôvodného obohatenia. Žalovaní 1/ až 3/ by boli preto povinní vrátiť žalobcovi to, čo na základe zmluvy o úvere dostali. Zo zákonnej úpravy § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak. Súd prvej inštancie v danej veci správne na odstúpenie od zmluvy o úvere použil právnu úpravu občianskeho a nie obchodného práva. Zároveň súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že medzi účastníkmi konania boli v zmluve o úvere dohodnuté odchylne právne následky odstúpenia od zmluvy, resp., že sa predlžuje zákonná premlčacia doba po odstúpení od zmluvy na 10 rokov od doby, keď začne prvý raz plynúť (odlišná práva úprava § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka), a to v čl. VIII. bod 4 predmetnej zmluvy, čo znamená, že takéto zmluvné dojednanie sa odchyľuje od zákona v neprospech spotrebiteľa, a preto s poukazom na ust. § 54 ods. 1 a § 53 ods. 1, 4 Občianskeho zákonníka je potrebné považovať takéto zmluvné dojednanie za neprijateľnú zmluvnú podmienku, a teda neplatnú. V nadväznosti na správnu aplikáciu Občianskeho zákonníka by vznikol žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia titulom odstúpenia od zmluvy, ktoré však v konečnom dôsledku v nadväznosti na § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. z dôvodu uplynutia subjektívnej premlčacej lehoty dňom 21.09.2012 je potrebné považovať za nárok premlčaný. Súd prvej inštancie teda postupoval správne, ak žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.
12. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanej 1/ priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% (keď žalovaná podala k odvolaniu žalobcu písomné vyjadrenie). O výške náhrady trov odvolacieho konania v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie. Pokiaľ ide o žalovaných 2/ a 3/, týmto odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keď týmto žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.
14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).