Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cob/11/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Šama a sudcov JUDr. Jozefa Škraba a JUDr. Mareka Kohúta, v právnej veci žalobcu: CTR business center III. a.s., Štúrova 27, Košice, IČO: 31 718 132, zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Saučinom, Povstania Českého ľudu 5, Košice, proti žalovaným: 1/ Y. Y., W.. X.X.XXXX, F. R. X, 2/ K.. C. Y., W.. XX.X.XXXX, F. R. X, obaja zastúpení advokátkou JUDr. Janou Bajužíkovou, Štefánikova 8, Michalovce, o zaplatenie 5.000,- eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné č. k. 12Cb/53/2014-157 zo dňa 11.11.2015 v spojení s opravným uznesením č. k. 12Cb/53/2014-167 zo dňa 5.1.2016, takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením vo veci samej.

Mení rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov právneho zastúpenia v rámci celkovej náhrady trov tak, že žalobca je povinný nahradiť žalovaným tieto vo výške 1.180,58 eur na účet ich právnej zástupkyne v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Priznáva žalovaným v 1. a 2. rade vo vzťahu k žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1) Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol návrh žalobcu a zaviazal ho zaplatiť žalovaným v 1. a 2. rade trovy konania vo výške 150,- eur a 1.188,84 eur na trovách právneho zastúpenia. V dôvodoch rozsudku uviedol, že žalobca sa podaným návrhom domáhal proti žalovaným zaplatenia sumy 5.000,- eur s príslušenstvom. V žalobe uviedol, že dňa 24.9.2010 vydal I. E. L. V. na základe návrhu žalobcu rozsudok sp. zn. XXOb/X/XXXX, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 19.10.2010, a podľa ktorého bola spoločnosť H., L..C..I.., V., povinná uhradiť žalobcovi sumu 4.868,26 eur s príslušenstvom a trovy konania vo výške 289,65 eur. Rozsudok sa stal vykonateľným dňom 22.10.2010, a keďže nedošlo k dobrovoľnej úhrade záväzku zo strany spoločnosti H., L..C..I.., V., žalobca podal dňa 28.9.2010 návrh na vykonanie exekúcie na Exekútorský úrad Y.. Y.. A.. Okresný súd V. K.. dňa 15.12.2010 vydal poverenie na vykonanie exekúcie, avšak v rámci exekučného konania sa nepodarilo vymôcť nárok žalobcu, pretože dňa 4.12.2012 bolo voči spoločnosti H., L..C..I.., V., začaté konkurzné konanie, a to na základe návrhu žalobcu.

2) Dňa 8.7.2013 bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 129/2013 uznesenie Okresného súdu V. K.. zo dňa 24.6.2013 o zastavení konkurzného konania voči spoločnosti H., L..C..I.., V., pre nedostatok majetku, s tým, že toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 22.10.2013. Žalobca v žalobe poukázal na to, že spoločnosť H., L..C..I.., V., bola po dlhšiu dobu minimálne od roku 2010 v úpadku a žalovaní v 1. a 2. rade boli konateľmi tejto spoločnosti, pričom v zmysle § 11 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. bolo ich povinnosťou podať návrh na vyhlásenie konkurzu na túto spoločnosť. Keďže žalovaní v 1. a 2. rade

svoju povinnosť porušili a nepodali včas návrh na vyhlásenie konkurzu na spoločnosť H., L..C..I.., V., žalobca svoj nárok na náhradu škody uplatnil proti žalovaným ako štatutárnym zástupcom spoločnosti H., L..C..I.., V., s poukazom na ust. § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z. (v znení účinnom do 31.12.2012).

3) Dňa 19.6.2014 súd vydal platobný rozkaz č. k. XXRob/XX/XXXX-XX, ktorým zaviazal žalovaných zaplatiť žalobcovi požadovanú sumu a trovy konania. V zákonom stanovenej lehote žalovaní podali proti platobnému rozkazu odpor prostredníctvom právneho zástupcu žalobcu, v ktorom žiadali žalobu zamietnuť. Žalovaní v odpore poukázali na skutočnosť, že samotný žalobca mohol prispieť k deklarovanému vzniku škody, a teda nemožno tvrdiť, že výhradne oni svojou nečinnosťou prispeli k vzniku škody, pretože ust. § 11 ods. 3 zákona č. 7/2005 Z.z. upravuje právo veriteľa podať návrh na konkurz, ak je dlžník voči nemu viac ako 30 dní v omeškaní s plnením peňažného záväzku. V tejto súvislosti poukázali na skutočnosť, že žalobca ako veriteľ spoločnosti H., L..C..I.., V., nevyužil včas svoje právo podať návrh na vyhlásenie konkurzu, a teda svojím konaním mohol prispieť k možnému vzniku škody. Poukázali na to, že aj keď nepodali návrh na vyhlásenie konkurzu včas, konali v dobrom úmysle s odbornou starostlivosťou v prospech žalobcu, a to s odôvodnením, že v dôsledku začatia konkurzného konania sa zastavilo exekučné konanie, v ktorom mohla byť pohľadávka žalobcu ako veriteľa uspokojená, to znamená, že nepodanie návrhu na vyhlásenie konkurzu mohlo napomôcť žalobcovi k rýchlejšiemu a rozsahovo možno väčšiemu uspokojeniu jeho pohľadávky na rozdiel od konkurzného konania, kde pohľadávka žalobcu nemusela byť uspokojená celá. Ďalej poukázali na to, že aj keď nepodali návrh na vyhlásenie konkurzu včas, nárok žalobcu by nebol uspokojený, a teda škoda by nevznikla v príčinnej súvislosti s ich konaním, ktorú vyžaduje Zákon o konkurze a vyrovnaní. Žalovaní tvrdili, že už v čase konkurzného konania sa v rámci predbežného šetrenia úkonov úpadcu zistilo, že tento nevykonal žiadne také úkony, v dôsledku ktorých by mohol ukrátiť veriteľov, teda úpadok úpadcu nebol vyvolaný konaním úpadcu, ale v dôsledku objektívnych okolností, t.j. neúspechu v podnikaní. 4) Na základe vykonaného dokazovania súd zistil skutkový stav, podľa ktorého žalobca sa domáha proti žalovaným zaplatenia sumy 5.000,- eur s príslušenstvom ako náhrady škody s poukazom na ust. § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012, pričom svoj nárok odôvodnil tým, že žalovaní ako konatelia obchodnej spoločnosti H.M., L..C..I.., V., porušili ust. § 11 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. a nepodali návrh na vyhlásenie konkurzu tejto spoločnosti. I. E. L. V. na základe návrhu žalobcu rozsudok sp. zn. XXOb/X/XXXX, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 19.10.2010 a podľa ktorého bola spoločnosť H., L..C..I.., V., povinná uhradiť žalobcovi sumu 4.868,26 eur s príslušenstvom a trovy konania vo výške 289,65 eur. Rozsudok sa stal vykonateľným dňom 22.10.2010, a keďže nedošlo k dobrovoľnej úhrade záväzku zo strany spoločnosti H., L..C..I.., V., žalobca podal dňa 28.9.2010 návrh na vykonanie exekúcie na Exekútorský úrad Y.. Y.. A.. Okresný súd V. K.. dňa 15.12.2010 vydal poverenie na vykonanie exekúcie, avšak v rámci exekučného konania sa nepodarilo vymôcť nárok žalobcu, pretože dňa 4.12.2012 bolo voči spoločnosti H., L..C..I.., V., začaté konkurzné konanie na základe návrhu žalobcu. Dňa 8.7.2013 bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 129/2013 uznesenie Okresného súdu V. K.. zo dňa 24.6.2013 o zastavení konkurzného konania voči spoločnosti H., L..C..I.., V., pre nedostatok majetku, s tým, že uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 22.10.2013. V súvislosti s podaným odporom, žalobca poukázal na to, že žalovaní musia preukázať v konaní, že konali s odbornou starostlivosťou. Žalobca uplatňoval svoj nárok voči spoločnosti H., L..C..I.., V., a toto svedčí o tom, že táto spoločnosť bola minimálne od roku 2010 v úpadku, a keďže nesplnila svoj záväzok voči žalobcovi, bol podaný návrh na vykonanie exekúcie a až keď bolo potvrdené, že v rámci exekúcie sa nepodarí vymôcť pohľadávku žalobcu, tento podal návrh na vyhlásenie konkurzu. Žalobca zotrval na tvrdení, že už v roku 2010 boli splnené podmienky na to, aby žalovaní ako štatutárne orgány spoločnosti H., L..C..I.., V., podali návrh na vyhlásenie konkurzu, pretože vedeli, že ich spoločnosť nie je schopná splatiť záväzky, resp. vedeli o tom, že ich spoločnosť je v úpadku v dôsledku existencie dvoch veriteľov s dvoma splatnými pohľadávkami, pričom jedným z veriteľov bol žalobca a druhým veriteľom bola poisťovňa.

5) Žalovaní žiadali žalobu zamietnuť, poukazovali na skutočnosť, že z daňových priznaní spoločnosti H., L..C..I.., V.Š., za roky 2009 až 2013 a po oboznámení sa so stavom majetku, záväzkami a pohľadávkami tejto spoločnosti vyplynulo, že aj keby podali včas návrh na vyhlásenie konkurzu, pohľadávka žalobcu by nebola uspokojená. Žalovaný v 2. rade nepoprel skutočnosť, že spoločnosť H., L..C..I.., V., obdŕžala arbitrážny rozsudok, s tým, že predmet dlhu voči žalobcovi bolo nezaplatené nájomné. Žalobca si uplatnil zádržné právo a v priestoroch bol ponechaný celý majetok spoločnosti H.E., L..C..I.., V., a prakticky týmto spôsobom bolo zabránené tejto spoločnosti podnikanie. Žalovaný v 2. rade uviedol, že očakával zánik záväzku na dražbe, avšak dražobná spoločnosť odpredala zadržané veci za sumu 1.500,- eur a ani kaucia vo výške 3.690,- eur nepostačovala na pokrytie záväzkov spoločnosti. Z výsluchu žalovaného v 2.

rade vyplynulo, že spoločnosť nedisponovala v tom čase žiadnymi finančnými prostriedkami. Z obsahu návrhu na vykonanie exekúcie podaného žalobcom zo dňa 28.9.2010 vyplynulo, že predmetom návrhu bolo vymoženie sumy 4.868,26 eur s príslušenstvom a trovy konania vo výške 289,65 eur na základe rozsudku Obchodného arbitrážneho súdu Košice sp. zn. 27Ob/7/2010. Z obsahu návrhu na vyhlásenie konkurzu, ktorý podal žalobca dňa 13.11.2012 vyplynulo, že išlo o návrh veriteľa na vyhlásenie konkurzu voči spoločnosti H., L..C..I.., V.. Uznesením Okresného súdu V. K.. sp. zn. XXK/XX/XXXX zo dňa 27.11.2012 bolo začaté konkurzné konanie voči dlžníkovi H., L..C..I.., V.. Uznesením Okresného súdu V. K.. č. k. XXK/XX/XXXX-XXX zo dňa 24.6.2013 bolo zastavené konkurzné konanie voči dlžníkovi H., L..C..I.., V., pre nedostatok majetku. Uznesením Krajského súdu v V. č. k. XCoKr/XX/XXXX-XXX zo dňa 30.8.2013 bolo potvrdené uznesenie Okresného súdu V. K.. č. k. XXK/XX/XXXX-XXX zo dňa 24.6.2013. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť, a to s ohľadom na ust § 11 ods. 1 až 4 zákona č. 7/2005 Z.z.. Predmetom konania bol nárok žalobcu voči žalovaným ako štatutárnym orgánom spoločnosti H., L..C..I.., V., na náhradu škody s poukazom na ust. § 11 ods. 4 zákona o konkurze a vyrovnaní, keďže podľa žalobcu žalovaní porušili ust. § 11 ods. 2 a nepodali návrh na vyhlásenie konkurzu na túto spoločnosť. V konaní bolo nespornou skutočnosťou, že žalobca mal pohľadávku voči spoločnosti H., L..C..I.., V., priznanú rozsudkom Obchodného arbitrážneho súdu V. sp. zn. XXOb/X/XXXX zo dňa 24.9.2010, ktorým bola spoločnosť zaviazaná zaplatiť žalobcovi sumu 4.868,26 eur s príslušenstvom. Žalobca svoj nárok odôvodnil tým, že tento mu vznikol preto, lebo žalovaní v 1. a 2. rade ako štatutárne orgány spoločnosti H., L..C..I.., V., nepodali návrh na vyhlásenie konkurzu a tým došlo k tomu, že žalobca nemohol vymôcť svoju pohľadávku. V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že je síce pravdou, že žalovaní v 1. a 2. rade ako štatutárne orgány spoločnosti nepodali návrh na vyhlásenie konkurzu na uvedenú spoločnosť, avšak na druhej strane, žalobca ako oprávnený po tom, čo nadobudol pohľadávku voči spoločnosti H., L..C..I.., V., podal návrh na vykonanie exekúcie po uplynutí lehoty na dobrovoľné splnenie a táto skutočnosť nakoniec znamenala to, že súdny exekútor v rámci vykonávania exekúcie zablokoval majetok spoločnosti H., L..C..I.., V., a teda povinná osoba nemohla vykonávať žiadne úkony, ktoré by smerovali k znižovaniu majetku spoločnosti a tomu nasvedčuje aj skutočnosť, že v rámci konkurzného konania neboli zistené žiadne úkony, ktorým by mohol žalobca ako veriteľ odporovať. Z uvedeného pre súd prvej inštancie vyplynulo, že už v čase, kedy bola žalobcovi priznaná pohľadávka rozsudkom Obchodného arbitrážneho súdu V. spoločnosť H., L..C..I.., V., nebola schopná splniť svoje záväzky a nepodanie návrhu zo strany žalovaných na vyhlásenie konkurzu podľa záveru, ktorý urobil súd, nespôsobilo žalobcovi žiadnu škodu. Uviedol, že nakoniec právo podať na vyhlásenie konkurzu mal aj žalobca, avšak tak neurobil a podal návrh na vykonanie exekúcie, s tým, že pohľadávka žalobcu súdnym exekútorom v rámci exekúcie nebola vymožená, keďže už v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie spoločnosť H., L..C..I.., V., nedisponovala takým majetkom, ktorý by postačoval na pokrytie pohľadávky žalobcu. Z uvedeného vyplynulo, že aj keby žalovaní v 1. a 2. rade podali návrh na vyhlásenie konkurzu na spoločnosť H., L..C..I.., V., pohľadávka žalobcu by nebola uspokojená. Z týchto dôvodov súd žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. s tým, že zaviazal žalobcu uhradiť súdny poplatok vo výške 300,- eur a tento priznal každému zo žalovaných v rozsahu 150,- eur a súčasne priznal aj trovy právneho zastúpenia vypočítané podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z., a to za sedem úkonov právnej pomoci, k tomu režijný paušál + náhrada cestovných výdavkov a náhrada za stratu času vo výške 1.188,84 eur.

6) Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca a navrhol tento zrušiť a vec vrátiť na opätovné konanie a rozhodnutie, prípadne rozhodnutie prvoinštančného súdu zmeniť a žalobe vyhovieť. Uviedol, že v konaní pred súdom prvej inštancie si uplatnil nárok na náhradu škody v zmysle § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012 z titulu nesplnenia povinnosti žalovaných v 1. a 2. rade včas podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Žalobca preukázal, že spoločnosť H., L..C..I.., ako dlžník bola v úpadku už v roku 2010 a žalovaní v 1. a 2. rade, ktorí boli konateľmi tejto spoločnosti v roku 2010 o tomto úpadku vedeli. Žalovaní si teda už v roku 2010 uvedomovali , že spoločnosť H., L..C..I.., je v úpadku z titulu platobnej neschopnosti z dôvodu, že mala viac ako jedného veriteľa a nebola schopná plniť 30 dní po lehote splatnosti viac ako jeden peňažný záväzok. Napriek tejto skutočnosti žalovaní v roku 2010 nepodali návrh na vyhlásenie konkurzu spoločnosti H., L..C..I.., čím porušili svoju povinnosť uloženú v § 11 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. a naplnili tak jeden zo základných predpokladov pre uplatnenie nároku žalobcu na náhradu škody v zmysle § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z.. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie preukázal, že spoločnosť H., L..C..I.., v roku 2010 riadne vykonávala podnikateľskú činnosť, o čom svedčí výkaz ziskov a strát tejto spoločnosti za rok 2010, ktorý žalobca predložil súdu na pojednávaní dňa 11.11.2015. Žalobca s ohľadom na uvedené mal za to, že žalovaní v roku 2010 nekonali s odbornou starostlivosťou, keď nepodali návrh na vyhlásenie konkurzu na spoločnosť H.,

L..C..I.., v dôsledku čoho vznikla žalobcovi škoda, ktorú si uplatnil v uvedenom konaní. Žalobca mal za to, že ak by žalovaní splnili svoju zákonnú povinnosť už v roku 2010, žalobcovi by škoda nevznikla a jeho pohľadávka by bola uspokojená. Žalobcov záver o porušení povinnosti žalovaných podať návrh na vyhlásenie konkurzu potvrdil aj súd prvej inštancie, čo vyplýva z napadnutého rozsudku. Napriek tejto skutočnosti však žalobu žalobcu zamietol s odôvodnením, že majetok spoločnosti bol zablokovaný exekútorom v rámci exekúcie vedenej na základe návrhu žalobcu a tým došlo k znemožneniu znižovať majetok tejto spoločnosti. Okresný súd však v súvislosti so spomenutým exekučným konaním pozabudol na skutočnosť, že exekučný súd vydal exekútorovi poverenie na výkon exekúcie až 15.12.2010, čo znamená, že exekútor mohol reálne zablokovať majetok spoločnosti až začiatkom roka 2011, kedy už spoločnosť žiadnu podnikateľskú činnosť nevykonávala. Napriek uvedenému je žalobca presvedčený, že čas začatia exekučného konania je vo vzťahu k nároku žalobcu uplatnenom v tomto konaní, irelevantný a spomenutá argumentácia súdu nemá oporu v § 11 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z.. S ohľadom na tieto skutočnosti mal žalobca za to, že okresný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, v dôsledku čoho vec nesprávne právne posúdil. Žalobca súčasne namietal aj priznanie náhrady trov konania, ktoré neboli vypočítané v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z.z. a priznané v súlade s § 142 ods. 1 O.s.p.. Svedčí o tom jednak rozpor medzi sumou uvedenou vo výroku rozsudku (1.188,84 eur) a sumou uvedenou v odôvodení rozsudku (1.316,28 eur), ale aj skutočnosť, že súd napriek vedomosti o povinnosti znížiť základnú sadzbu tarifnej odmeny o 50 %, priznal každému žalovanému základnú sadzbu tarifnej odmeny v plnej výške. Súčasne namietal účelnosť úkonu nahliadnutia do konkurzného spisu vykonaného právnym zástupcom žalovaných v V. dňa 16.7.2014 a s týmto úkonom súvisiacich nákladov, ktorý okresný súd vyhodnotil ako úkon právnej služby v občianskom konaní v zmysle § 13a ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.. Žalobca mal za to, že predmetný úkon nemožno považovať za úkon právnej služby v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. a nepatrí za neho odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny. Súčasne mala by za účasť zástupcu žalovaných na pojednávaní dňa 27.4.2015, ktoré bolo odročené bez prejednania veci, priznaná zo strany súdu namiesto základnej sadzby tarifnej odmeny len odmena vo výške 1 základnej sadzby tarifnej odmeny.

7) Žalovaní vo vyjadrení na odvolanie žalobcu sa stotožnili s rozhodnutím prvoinštančného súdu a navrhli ho potvrdiť. Uviedli, že žalobca sa podaným návrhom domáhal proti nim úhrady v súlade s ust. § 11 ods. 2 a 4 zákona č. 7/2005 Z.z. v platnom znení o konkurze a reštrukturalizácii z titulu náhrady škody, ktorá mu údajne vznikla v dôsledku porušenia ich povinnosti podať včas návrh na vyhlásenie konkurzu. Argumentačným kritériom žalobcu je citácia ust. § 11 ods. 2 až 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, pričom argumentuje tým, že žalovaní nekonali s odbornou starostlivosťou, s čím žalovaní v 1. a 2. rade sa nestotožňujú a poukázali na úkony, ktoré v záujme jednej aj druhej strany vykonali. Podaný návrh na ukončenie nájomného vzťahu dohodou, čím by sa o tri mesiace znížila výska záväzku žalovaných voči žalobcovi, avšak tento sa nechcel dohodnúť a trval na výpovednej lehote, nechcel zohľadniť nepriaznivé podnikateľské prostredie spočívajúce v objektívnych okolnostiach vo vzťahu k žalovaným. Žalovaní sa snažili so žalobcom konať korektne a priamo, čím sa snažili eliminovať výšku budúceho záväzku voči žalobcovi a pravdivo mu ozrejmili svoju hospodársku situáciu, s ktorou bol uzrozumený. Konanie žalobcu bolo vedené len snahou po zisku, bez ohľadu na možný negatívny dopad vo vzťahu k podnikaniu žalovaných, čo je síce v podnikateľskom prostredí bežným javom, avšak s ohľadom na korektné a priamočiare konanie žalovaných mohol žalobca ustúpiť od svojej požiadavky na dodržaní výpovednej lehoty, s ktorou sa navýšil záväzok žalovaných, a teda týmto konaním aj sám žalobca prispel k vzniknutej situácii, ktorá znemožnila žalovaným uhradiť pohľadávku žalobcu. Jediný majetok, ktorý používal žalovaný na svoju podnikateľskú činnosť, v rámci využitia zádržného práva predal žalobca na dražbe pod cenu, čím sa sám pričinil o stratu prípadnej možnosti úhrady svojho dlhu vo väčšom rozsahu. Pred uzavretím zmluvného vzťahu si žalobca mohol vyžiadaním z obchodného registra zabezpečiť účtovné závierky obchodného partnera, z ktorých mohol zistiť, v akom stave je hospodárenie spoločnosti. Žalovaní sa nesnažili zneužiť túto situáciu vo svoj prospech, naopak, uhrádzali záväzky podľa postupnosti, a dokonca sami prišli o vlastné investície, ktoré vložili do spoločnosti vo výške 26.648,- eur. Žalovaní sa obrátili o pomoc a o radu na svojho zmluvného účtovníka, ktorý im poradil najvhodnejšiu a najekonomickejšiu variantu vo vzťahu k obom stranám, čím mali za to, že postupovali voči žalobcovi s odbornou starostlivosťou. Teda ak sa obrátili na svojho účtovníka, aby im navrhol najvhodnejšie riešenie z danej situácie a ten im zhodnotil situáciu a vylúčil podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu, žalovaní mali za to, že konali s odbornou starostlivosťou. Ďalej z predloženého dôkazu, a to prehľadu majetku, ktorý bol urobený na základe daňových priznaní, súvahy a výsledovky za jednotlivé obdobie je zrejmé, že v podstate majetok, ktorý mala spoločnosť, by nepokryl všetky

náklady konkurzu a uspokojenia veriteľov. Už v čase začatia exekučného konania mal žalobca prehľad o celkovom majetku dlžníka, nakoľko tento predkladal exekútorovi svoje daňové priznania spätne tri roky pred začatím exekučného konania, z ktorých je zrejmé, že nemal žiaden majetok, z ktorého by mohol byť uspokojený nárok žalobcu. Žalovaní sa nestotožnili s vyjadrením žalobcu v odvolaní, kde uviedol, že žalobcovi by škoda nevznikla, ak by podali návrh na vyhlásenie konkurzu už v r. 2010. Z dôkazu predloženého vo forme prehľadnej tabuľky, označenej ako „Prehľad majetku spoločnosti H.“ je zrejmé, že spoločnosť mala v r. 2010 majetok, ktorý pozostával prevažne z hnuteľných vecí, ktoré si všetky žalobca ponechal v rámci zádržného práva na uspokojenie svojej pohľadávky a ktoré boli započítané aj s kauciou. Žalobcovi ostalo aj zhodnotenie jeho majetku o investície žalovaných, ktoré neboli v rámci záväzku započítané, nakoľko podľa tvrdenia žalobcu išlo o stavebné investície, ktoré boli len v záujme žalovaných v hodnote cca 8.000,- eur. Podľa názoru účtovníka spoločnosti, ak by bol vyhlásený konkurz, pohľadávka žalobcu s ohľadom na poradie uspokojovania pohľadávok v korelácií s majetkom, ktorý vlastnila spoločnosť, kde boli žalovaní štatutárnymi zástupcami, by s veľkou pravdepodobnosťou nebola uspokojená, nakoľko napr. záväzky voči spoločníkom, ktoré vznikli skôr ako pohľadávka žalobcu, boli v r. 2009. Žalovaní navrhli súdu vykonať dôkaz - posudok znalca, ktorý by potvrdil správnosť rozhodnutia účtovníka a spôsobu následného konania žalovaných, avšak súdu predložený prehľad s porovnaním hospodárskej situácie od r. 2009 do r. 2013, spracovaný na základe daňových priznaní, postačoval na vyslovenie záveru, vyvracajúceho nárok žalobcu. Povinnosť predchádzať úpadku je všeobecne chápaná ako povinnosť štatutárneho orgánu prijať bez zbytočného odkladu vhodné opatrenia na jeho odvrátenie. Tieto opatrenia nie sú v právnej úprave bližšie špecifikované, nakoľko sa predpokladá, že osoba v postavení štatutárneho orgánu dobre pozná dostupné nástroje na zlepšenie finančnej situácie spoločnosti napr. pokus o ukončenie nájomného vzťahu dohodou, možnosť realizácie vlastného predaja svojho majetku za vyššiu cenu a pod., čo je niekedy lepším a účinnejším riešením ako vedenie zdĺhavého súdneho sporu a následné vymáhanie v exekúcii s neistým výsledkom. Aj zo záverečnej správy správcu konkurznej podstaty úpadcu H., L..C..I.., vyplýva, že v konaní konateľov neboli zistené nedostatky a neboli zistené skutočnosti, ktorým by bolo možné odporovať. Žalovaní tvrdili, že v súvislosti s činnosťou žalobcu, ktorý neustále predlžoval dobu nájmu, odsúval svoje rozhodnutie ohľadne ponuky na ukončenia nájmu dohodou, si navyše uplatňoval aj nárok na zmluvnú pokutu, čím dostal spoločnosť žalovaných do pozície, že už neboli schopní uspokojiť svoje záväzky. Od r. 2011 v dôsledku činnosti žalobcu mala spoločnosť H. zablokované všetky účty a nemohla nakladať s finančnými prostriedkami. Škoda a porušenie právnej povinnosti samé o sebe ešte nezakladajú zodpovednosť za škodu. Príčinná súvislosť musí byť nielen tvrdená, ale aj bezpečne preukázaná. Z vykonaného dokazovania prvostupňový súd dospel k záveru, že tvrdenia žalobcu o vzniku škody porušením žalobcom tvrdených povinností žalovanými, vo vzťahu k predloženým dôkazom a tvrdeniam, sú len hypotetické, a z pohľadu uplatnených nárokov nie sú spôsobilé privodiť pre žalobcu priaznivý výsledok sporu. Pokiaľ ide o trovy právneho zastúpenia, mali za to, že tieto boli vyúčtované v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov. Pri vyúčtovaní bolo zohľadnené 50 %-né zníženie za zastupovanie, avšak nakoľko ide o dvoch zastupovaných klientov, zníženie sa násobilo počtom 2, a teda výsledok je rovnaký.

8) Odvolací súd odvolanie žalobcu prejednal v zmysle ust. § 470 ods. 2 CSP, podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Podľa § 470 ods. 2 CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Civilný sporový poriadok nadobudol účinnosť 1.7.2016 a odvolanie žalobcu bolo podané 29.12.2015. S ohľadom na princíp legitímneho očakávania a princíp právnej istoty odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu podľa právnej úpravy účinnej v čase, kedy bolo podané. Súčasťou princípu právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok je aj zákaz retroaktivity, t.j. zákaz spätného pôsobenia právnych predpisov. Pokiaľ niekto konal a postupoval na základe dôvery v platný a účinný právny predpis, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia. Neskorší právny predpis nemôže ukladať povinnosti a meniť právny status subjektu práva spätným pôsobením právneho predpisu, ktorý v čase jeho konania neexistoval a ktorého právnu úpravu nemohol poznať. Subjekt práva už nemôže ovplyvniť svoje právne postavenie nadobudnuté v minulosti.

9) Na základe týchto dôvodov odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu podľa § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že nie je dôvodné. Súd prvej inštancie náležite zistil skutkový stav a vyvodil z neho aj správny právny záver, ak návrh žalobcu zamietol. Odvolací súd s ohľadom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a na zdôraznenie správnosti uvedených dôvodov považuje za potrebné uviesť nasledovné:

10) Podľa § 11 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii, účinného do 31.12.2012, dlžník v úpadku je povinný podať návrh na vyhlásenie konkurzu do 30 dní, od kedy sa dozvedel alebo sa pri zachovaní odbornej starostlivosti mohol dozvedieť o svojom úpadku. Túto povinnosť v mene dlžníka má rovnako štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu dlžníka, likvidátor dlžníka a zákonný zástupca dlžníka. Podľa § 11 ods. 4 uvedeného zákona, ak osoba povinná podať návrh na vyhlásenie konkurzu v mene dlžníka poruší povinnosť včas podať návrh na vyhlásenie konkurzu zodpovedá veriteľom za škodu, ktorá im v dôsledku toho vznikla, ibaže preukáže, že konala s odbornou starostlivosťou. Z uvedeného ustanovenia teda vyplýva, že porušenie povinnosti včas podať návrh na vyhlásenie konkurzu musí byť v priamej súvislosti so vzniknutou škodou a práve táto príčinná súvislosť zo strany žalobcu preukázaná nebola. Žalovaní v 1. a 2. rade porušili povinnosť včas podať návrh na vyhlásenie konkurzu, avšak niet príčinnej súvislosti medzi týmto porušením povinnosti a vzniknutou škodou, keďže nepochybne v priebehu dokazovania bolo preukázané, že už v tom čase obchodná spoločnosť nemala majetok na uspokojenie pohľadávky žalobcu, pričom zo záverečnej správy správcu konkurznej podstaty bolo preukázané, že žalovaní ako štatutárne orgány nerobili žiadne také úkony, ktorým by mohol žalobca ako veriteľ odporovať.

11) Z týchto dôvodov odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku, pokiaľ ide o vec samú. Odvolacia námietka týkajúca sa trov priznaných žalovaným v 1. a 2. rade je dôvodná len pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa účasti na pojednávaní 27.4.2015, ktoré bolo odročené bez pojednávania, a teda v danom prípade patrí náhrada vo výške 45,23 eur. Je síce pravdou, že súd prvej inštancie uviedol nesprávnu sumu v dôvodoch rozsudku, avšak vo výroku je uvedená suma, za tie úkony, za ktoré súd odmenu priznal. Odvolací súd však má za to, že v danom prípade za vypočítané úkony právneho zastúpenia patrí odmena vo výške 995,11 eur, teda tak, ako to vypočítal súd prvej inštancie okrem odmeny za účasť na pojednávaní dňa 27.4.2015, kedy patrila odmena vo výške 45,23 eur, k tomu sa pripočítava režijný paušál 58,03 eur a cestovné ako aj náhrada za stratu času tak, ako ju uviedol súd prvej inštancie, ktorý tieto náhrady znížil o polovicu, takže náhrada cestových výdavkov bola 44,72 eur a náhrada za stratu času 82,72 eur. Sumy 995,11 eur, 58,03 eur, 44,72 eur a 82,72 eur dávajú spolu sumu 1.180,58 eur. Z tohto dôvodu podľa § 220 O.s.p. odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania tak, ako je to uvedené vo výroku jeho rozhodnutia.

12) V odvolacom konaní boli žalovaní v 1. a 2. rade úspešní, preto v zmysle § 396 ods. 1 im bol priznaný nárok v rozsahu 100 % vo vzťahu k žalobcovi.

13) Rozhodnutie senátu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca, alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávny obsadený súd, f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 430 .

Dovolanie je prípustne proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v ods. 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.1, 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desať násobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania, len príslušenstvo, pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písm. a) a b).

Na určenie výšky určenie minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods. 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacoch od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom, alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je: a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá ma vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec, alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou, alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a ochrane pred diskrimináciou, alebo odborovou organizáciou, a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 1, 2 .

Rozsah v akom sa rozhodnutie napadá môže dovolateľ rozšíriť, len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 .