Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24Co-16-2016.pdf
PDF · 98.35 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/16/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudcov: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcu: Ing. J. Z., nar. XX.XX.XXXX, T., H. T. XXXX/XX, proti žalovanej: Ing. E. R., nar. XX.XX.XXXX, X., T. XXXX/XX, o zaplatenie 1.500,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. 13C 3/2013-42 zo dňa 13. júna 2014, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalovaná má voči žalobcovi p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. návrh zamietol a výrokom II. súd odporkyni (žalovanej) náhradu trov konania nepriznal.
2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie po citácii § 657, § 488, § 489, § 628 ods. 1, 2, § 34, § 35 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že účastníci konania boli milencami a na účet odporkyne navrhovateľ poskytoval peňažné sumy. Navrhovateľ si v roku 2011 zakúpil v V. R. V. L. stavebný pozemok. Kúpu nehnuteľnosti navrhovateľ realizoval prostredníctvom realitnej kancelárie. Za nesporné preto súd považoval, že navrhovateľ vykonával úkony smerujúce k presťahovaniu z miesta bydliska (T.). Zo zhodných tvrdení účastníkov konania mal tiež za preukázané, že odporkyňa navrhovateľovi odporúčala realitné kancelárie. Tiež to, že mali blízky vzťah, keď navrhovateľ vecnými darmi obdarúval dcéru odporkyne. Nesporné tiež je, že odporkyňa sumu 1.500 eur prevzala. Sporným ostalo, či jej táto suma bola darovaná alebo požičaná. Vôľu účastníkov konania súd vykladal s ohľadom na všetky okolnosti, ktoré tu boli v čase, kedy bol právny úkon urobený. Za preukázané súd mal, že v čase prevodu peňazí i potom účastníci konania udržiavali vzťah. Od 8/2011 sa už aj navštevovali, navrhovateľ si v Y. prenajal byt. Navrhovateľ odporkyni okrem sumy uplatnenej v tomto konaní poskytol aj ďalšie peňažné prostriedky. S ohľadom na vykonané dokazovanie, ako i na to, že navrhovateľ nepredložil dôkaz, ktorým by preukázal, že sa s odporkyňou dohodli na pôžičke, súd dospel k záveru, že navrhovateľ návrhom uplatnenú sumu odporkyni daroval. Pre vznik právneho úkonu je potrebné, aby vôľa toho, kto úkon robí, bola prejavená navonok v súlade s jeho vnútorným presvedčením. Vôľa, ktorá tu je v čase urobenia právneho úkonu, nemôže byť dodatočne menená podľa toho, ako sa napríklad vyvíjajú životné udalosti, okolnosti. Za takto zistených okolností súd musel prisvedčiť odporkyni, že suma 1.500 eur jej bola darovaná. V neprospech tvrdení navrhovateľa svedčí, že počas ich vzťahu obdarúval dcéru odporkyne. Súd má za to, že ak poskytoval dary dcére odporkyne, mohol tak konať aj voči odporkyni. V navrhovateľov neprospech svedčí aj to, že ak mala odporkyňa vrátiť požičanú sumu do konca roku 2011, pričom návrh na súd podal na konci roka 2012, elektronická komunikáciu z augusta roku 2012 (ktorú
ako dôkaz predložil navrhovateľ) mala na rozhodnutie navrhovateľa zásadný vplyv. Odstup času, ktorý uplynul od údajnej splatnosti do uplatnenia nároku na súde, preto nesvedčí v prospech navrhovateľa. Okolnosti, za ktorých navrhovateľ odporkyni poskytol sumu 1.500 eur (ich vzťah, následné obdarúvanie dcéry odporkyne, presťahovanie sa do okolia Y.) nasvedčujú tomu, že túto sumu navrhovateľ odporkyni daroval. Neskoršia zmena názoru navrhovateľa preto na právny úkon už vykonaný (darovanie), nemohla mať vplyv. Súd preto návrh zamietol a ďalšie navrhovateľom navrhnuté dokazovanie už nevykonával, nakoľko by to nemalo žiaden vplyv na rozhodnutie súdu vo veci samej. Plne úspešná odporkyňa si náhradu trov konania neuplatnila, preto jej súd náhradu ani nepriznal.
3. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca a domáhal sa, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že uloží žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.500,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobca nesúhlasí so závermi súdu, pretože súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie potrebné na správne zistenie skutkového stavu veci a zo skutkových zistení vyvodil mylné právne závery. Nepresvedčivé sú dôvody o ktoré oprel súd prvej inštancie svoje rozhodnutie. Všetky vyjadrenia žalovanej sú zavádzajúce a klamlivé, pretože všetky činnosti ako bola samotná kúpa pozemku a fyzická pomoc na stavbe a obdarúvanie dcéry žalovanej časovo absolútne nesúvisí s termínom pôžičky. Ku kúpe pozemku došlo až v auguste 2011, pričom pôžička bola už v máji 2011. Žalovaná spomínala fyzickú pomoc na stavbe rodinného domu, stavba začala až v mesiaci marec 2012 po vydaní stavebného povolenia. Fyzickú pomoc na stavbe aj keď to časovo absolútne nesúvisí, môže žalobca dokázať svedeckými výpoveďami susedov, čo súd neakceptoval. K obdarúvaniu dcéry žalovanej došlo prvýkrát v júli 2011, teda tri mesiace pred právnym vzťahom. Žalobca dôvodil, že nepovažuje za blízky vzťah dvoch ľudí, ktorí si píšu cez internet a volajú, pričom sa nikdy nestretli a k prvému fyzickému stretnutiu so žalovanou došlo až po preťahovaní v auguste až v septembri 2011. Žalovaná aj po nesplnení vzájomnej dohody z roku 2011 následne stále tvrdila, že peniaze žalobcovi vráti a potom mu po pol roku oznámila, že mu žiadne finančné prostriedky už nedlhuje, podal predmetný návrh. Nevychádzajú preto z právneho predpokladu, že podal návrh až po tom, čo sa rozišli. Ako dôkaz prikladá elektronickú formu komunikácie. Najdôležitejší priamy dôkaz o poskytnutí pôžičky je v tom, že žalovaná priznala, že okrem sumy 1.500 eur jej žalobca požičal aj sumu 300 a 500 eur. Aj podľa tejto výpovede žalovanej mal súd uznať pôžičku ako takú, a nie ako dar ako tvrdí žalovaná. V závere súd vychádza z domnienky, že svoj právny názor darovanie zmenil neskôr na pôžičku, pričom tento záver nie je správny, pretože nikdy žalovanej tieto prostriedky nedaroval, ale iba požičal. Je nesporné a preukázané samotnou výpoveďou žalovanej potvrdené, že si opakovane od neho požičala finančné prostriedky.
4. K doručenému odvolaniu sa vyjadrila žalovaná, ktorá navrhla rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť. Žalovaným uvádzané dôvody sú nepresvedčivé, odvoláva sa na časové termíny, ktoré nemajú žiadnu výpovednú hodnotu a nepreukazujú žiadnym relevantným spôsobom, že pôžička bola. Ani v odvolaní nepredložil žalobca žiadne nové dôkazy na základe ktorých by preukázal, že by išlo o pôžičku. Taktiež na pojednávaní žalobca zmenil petit čo dokazuje, že k žiadnej dohode o zmluvnej pokute ako bolo uvedené v pôvodnom návrhu neprišlo, takže neprišlo ani potom k dohode o pôžičke.
5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) postupom tak, že na úradnej tabuli súdu oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, v dôsledku čoho je namieste rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.
7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.
8. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi, ktorý vo svojom odvolaní neuvádza žiadne nové podstatné skutkové či právne argumenty než tie, ktoré uviedla už pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi náležite vysporiadal. 9. Keďže súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a odvolací súd s týmto odôvodnením súd v plnej miere stotožňuje. K odvolacím argumentom odvolateľa považuje za potrebné uviesť nasledovné:
10. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzenými odvolacími dôvodmi uplatnenými žalobcom bolo posúdiť, či prvoinštančný súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a či súd prvej inštancie na základe dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.
11. V zmysle § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
12. Zmluvou o pôžičke veriteľ prenecháva dlžníkovi na voľné nakladanie veci určené podľa druhu t.j. veci zastupiteľné najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť mu po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Z vyššie citovaného ustanovenia zákona vyplýva, že pre platnosť zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje osobitná písomná forma. Možno ju preto uzavrieť i ústne i konkludentným prejavom. Pojmovými znakmi zmluvy o pôžičke je, že jej predmetom je prenechanie veci dlžníkovi, teda i peňazí na voľné nakladanie, veci pritom musia byť druhovo určené, predmetný právny vzťah musí byť dočasný a dlžníkovi vzniká povinnosť vrátiť veci rovnakého druhu. Zmluva o pôžičke je reálny právny úkon, v dôsledku čoho vzniká až reálnym odovzdaním veci dlžníkovi. Obvyklou náležitosťou zmluvy je aj doba splatnosti - vrátenia požičaných vecí. Ak by nebola doba splnenia dlhu dohodnutá, dlžník by bol povinný plniť 1. dňa po požiadaní veriteľom (§ 563 Občianskeho zákonníka). Ak by účastníci ponechali dobu plnenia na vôli dlžníka, mohol by ju určiť na návrh veriteľa súd (§ 564 Občianskeho zákonníka).
13. Dokazovanie je procesným právom upravený postup súdu a účastníkov, účelom ktorého je získanie poznatkov dôležitých pre rozhodnutie súdu, ktorými sa overuje ne/pravdivosť tvrdení účastníkov.
14. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p. účinného v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie, podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
15. Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.
16. V zmysle § 132 O.s.p. účinného v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.
17. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej súd hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti s dôležitosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu ale nie je ľubovoľná; súd musí vychádzať zo všetkého, čo v konaní vyšlo najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah.
18. Opierajúc sa o vyššie uvedené zásady dôkazného bremena a hodnotenia dôkazov, odvolací súd je toho názoru, že prvoinštančný súd sa nimi v danom konaní dôsledne riadil, keď vykonal všetky dôkazy navrhnuté účastníkmi v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie danej veci, vykonané dôkazy jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel i k správnym skutkovým záverom, s ktorým sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Dokazovaním vykonaným pred prvoinštančným súdom nebolo preukázané tvrdenie žalobcu, že žalovanej v rozhodnom období poskytol pôžičku vo výške 1.500 eur, ktorú mu žalovaná nevrátila. Uvedený záver jednoznačne vyplýva z vyhodnotenia vo vzájomných súvislostiach dôkazov i toho čo vyšlo v konaní najavo. Žalobca nepreukázal, že sumu 1.500 eur poskytol žalovanej z titulu pôžičky, nepreukázal uzavretie zmluvy o pôžičke podľa § 657 Občianskeho zákonníka, ktorej pojmovými znakmi zmluvy o pôžičke je, že jej predmetom je prenechanie veci dlžníkovi, teda i peňazí na voľné nakladanie, veci pritom musia byť druhovo určené, predmetný právny vzťah musí byť dočasný a dlžníkovi vzniká povinnosť vrátiť veci rovnakého druhu. Okolnosti zistené v konaní smerujú k tomu, že suma 1.500 eur bola žalovanej darovaná, v rozhodnom čase mali strany sporu blízky osobný vzťah, žalobca okrem predmetnej sumy poskytol žalovanej aj ďalšie sumy a nebolo sporné, že v priebehu ich vzťahu obdaroval aj dcéru žalovanej. Za danej dôkaznej situácie sa odvolací súd zhodol s prvoinštančným, že vykonaným dokazovaním neboli preukázané tvrdenia žalobcu, že v rozhodnom období poskytol žalovanej pôžičku vo výške 1.500 eur, ktorá mu nebola ani sčasti vrátená. Žiada sa zdôrazniť, že žalobca ani v podanom odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, iba namieta, že žalovanej poskytol pôžičku a nešlo o dar, ktoré tvrdenie však v konaní nepreukázal. V odvolaní odvolateľ neuviedol aké konkrétne navrhované dokazovanie súd nevykonal, teda u úvode odvolania uvedený odvolací dôvod nekorešponduje s obsahom odvolania. Odvolateľ v odvolacom konaní nežiadal vykonať ďalšie dokazovanie. Odvolateľ tvrdí, že súd nesprávne vyhodnotil výpoveď žalovanej, ktorá priznala, že okrem sumy 1.500 eur jej žalobca požičal aj sumu 300 a 500 eur. Podľa odvolateľa súd mal výpoveď žalovanej vyhodnotiť ako priznanie pôžičky. Žalovaná vo svojej výpovedi podľa obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 23.5.2014 uviedla nasledovné: „ V 8/2011 mne taktiež daroval N sumy 300 a 500 eur, daroval mi to len tak,...“ Z citácie výpovede žalovanej však nemožno dospieť k záveru, že ide o pôžičku tak ako žiadal vyvodiť odvolateľ.
19. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane odvolaním osobitne nenapadnutého závislého výroku o náhrade trov konania, v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
20. Žalovaná má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaná bola v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešná a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne jej náhradu trov konania nepriznať (§ 257 CSP). O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
21. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie 0spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).