Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5Co-225-2016.pdf
PDF · 137.88 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/225/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka v právnej veci žalobcov 1) U.. T. W., M., Y. X R. X) E. O., B. XX, oboch zastúpených JUDr. JCLic. Tomášom Majerčákom, PhD., advokátom, Advokátska kancelária, Košice, Južná trieda 28, IČO: 42 109 159, proti žalovanému Mesto Košice, Košice, Tr. SNP 48/A, IČO: 00 691 135, o zaplatenie 540,16 € s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku 25C/565/2015-126 zo 16.2.2016 Okresného súdu Košice II
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok. Žalobcom p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie (ďalej len súd) rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1.rade 270,08 € s 5,05 % ročným úrokom z omeškania z uvedenej sumy od 4.9.2015 do zaplatenia, žalobcovi v 2.rade 270,08 € s 5,05 % úrokom z omeškania ročne z uvedenej sumy od 4.9.2015 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a nahradiť im trovy konania predstavujúce náhradu za zaplatený súdny poplatok 32 € za žalobu a trovy právneho zast. 224,93 €, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku na účet ich zástupcu. 2. V odôvodnení rozsudku uviedol čo žalobcovia, žalobou podanou mu 4.9.2015, žiadali a akou skutočnosťou ju odôvodnili (reprodukoval jej podstatný obsah), čo uviedol (čo zároveň podotkol a na čo poukázal) žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu, podanom mu 19.11.2015, že vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, výpoveďou žalobkyne a zistil tento skutkový stav, konkrétne, čo zistil z výpisu z LV č.XXXX z katastra nehnuteľností (ďalej len KN), zo záverov znaleckého posudku (ďalej len ZP) č.4/2015, vypracovaného Inštitútom znalcov súdneho inžinierstva, družstvo, Hroncova 3, Košice, čo vyplynulo z výpovede žalobkyne v 1.rade vyplynulo, na akú okolnosť poukázal zástupca žalobcov a na čo poukázal resp. akú námietku vzniesol zástupca žalovaného na pojednávaní 28.1.2016. Citujúc znenie § 123,§ 124,§ 128,§ 151n,§ 151o O. z.,§ 1 ods.1,§ 2,§ 3 ods.3 a § 4 zák.č.66/09 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ďalej uviedol: Z cit. zák. ust. vyplýva, že zák. neupravuje odplatnosť, resp. bezodplatnosť vzniknutého vecného bremena. Vlastníkovi pozemku, t.j. žalobcom vzniká podľa cit. ust. § 2 ods.1 nárok na to, aby „u žalovaných“ zámennou zmluvou poskytol náhradný pozemok, ktorý je v jeho vlastníctve. Ak sa neuplatní postup podľa ods.1, usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou sa vykoná v konaní o nariadení pozemkových úprav podľa osobitného predpisu, ktorým je zák.č.330/91 Zb. Zák.č.66/09 Z. z. však žiadnym spôsobom neupravuje stav do doby než je vlastníkovi pozemku pridelený náhradný pozemok, resp. do doby než sa usporiadajú vlastnícke vzťahy k pozemku pod stavbou v konaní o pozemkových úpravách. Podľa zák.č.66/09 Z. z. je však vlastník pozemku, t.j. žalobcovia povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav. § 4 ods.2 cit. zák.č.66/09 Z. z.
nemožno chápať tak, žeby vlastníkovi pozemku do pridelenia náhradného pozemku, resp. do vykonania pozemkových úprav nevzniklo právo na poskytnutie náhrady za vecné bremeno, ktorým je jeho pozemok zaťažený zo zák. Bolo by to v rozpore so zásadou ochrany vlastníckeho práva, ak by vlastníkovi pozemku neprislúchala náhrada za zák. zriadené vecné bremeno zaťažujúce jeho pozemok. V tomto smere poukazuje na znenie Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len SR), základného zák., a to konkrétne čl.20 ods.1 a 4 (ich znenie citoval). Preto, pokiaľ cit. zák.66/09 Z. z. má nedostatok právnej úpravy v tom, že „nehovorí“ o bezodplatnom, resp. odplatnom zriadení zákonného vecného bremena, tak tento zák. treba vykladať v súlade so všeobecne uznávanými právnymi princípmi, v súlade s princípom ochrany základných práv a slobôd, medzi ktoré patrí základné právo vlastniť a užívať majetok. Ak by zákonodarca mienil zák.č.66/09 Z. z. zriadiť v prospech obce, resp. VÚC právo zodpovedajúce vecnému bremenu bezodplatne, vyjadril by to expressis verbis priamo v tomto zák. Okrem toho tento zák. neustanovuje obci, resp. VÚC žiadnu lehotu, v ktorej obec, resp. VÚC môže vlastníkovi pozemku poskytnúť náhradný pozemok, a ani lehotu, v ktorej musí dôjsť k pozemkovým úpravám. Mohlo by teda dôjsť k tomu, že VÚC by vlastníkovi pozemku po dlhú dobu neobmedzene trvajúcu neposkytol náhradný pozemok, príp. konanie o pozemkových úpravách bude mať neurčitú dobu. V takom prípade by bol teda vlastník pozemku, žalobcovia, nútený po vopred neurčenú dobu trpieť užívanie pozemku v jeho vlastníctve bez nároku na akúkoľvek náhradu, to by znamenalo zvýhodnenie postavenia obce, resp. VÚC na úkor postavenia vlastníka. Ďalej poukazuje aj na nález ústavného súdu Českej republiky (ďalej len ÚS ČR) PL-ÚS 25/4 z 25.1.2002, podľa ktorého vecné bremená zriadené na základe zák. majú špecifický režim upravený verejnoprávnymi predpismi, na základe ktorých vznikli. I keď majú nesporný verejnoprávny prvok, nemožno prehliadnuť, že majú i významný prvok súkromnoprávny. Obč. právo definuje vecné bremeno ako právo niekoho iného ako vlastníka veci, ktorého obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Zákonné vecné bremená majú rovnako tento charakter, ale ich režim nie je úplne totožný s režimom zmluvných vecných bremien, keďže sa riadia špeciálnou úpravou právnych vzťahov. Nejde však o úpravu komplexnú, ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy Obč. práva o vecných bremenách. Preto, pokiaľ tieto špeciálne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim úpravou občianskoprávnou. Obdobne sa vyjadril k problematike zákonných vecných bremien aj ÚS Slovenskej republiky (ďalej len SR; uznesenie III.ÚS 150/2010) ktorý doplnil, že ak špeciálne predpisy zákonných vecných bremien neupravujú náhrady súvisiace s ich výkonom, treba použiť úpravu občianskoprávnu. Z ust. O. z., vzťahujúcich sa na vecné bremená pritom vyplýva, že nositeľom oprávnenia z vecného bremena je povinný niesť primerané náklady na zachovanie, údržbu veci zaťaženej vecným bremenom, na jej opravy, a už len z toho vyplýva, že zásadne nemôže užívať vecné bremeno bezodplatne, ale za určitú úplatu, ktorá zahrňuje ich výdaje spojené so zachovaním veci a jej opravami a p. Pokiaľ predmetné náklady a výdaje oprávnený z vecného bremena neznáša, získava tým bezdôvodné obohatenie. Stanovenie konkrétnej podoby odplaty je vecou dohody, a pokiaľ k dohode medzi nimi nedôjde, rozhodne súd na návrh jednej zo strán. Účastníci právneho vzťahu z vecného bremena sa môžu dohodnúť aj na ďalších právach a povinnostiach, môžu sa dohodnúť aj na cene vecného bremena, ktoré možno zriadiť ako odplatné aj ako bezodplatné, môžu sa dohodnúť aj o uhrádzaní nákladov, ktoré sú spojené s výkonom vecného bremena. Na základe uvedeného uzavrel, že do doby kým nie je vlastníkovi pozemku pridelený náhradný pozemok, resp. kým sa usporiadajú vlastnícke vzťahy k pozemku pod stavbami v konaní o pozemkových úpravách, je vlastník pozemku povinný strpieť výkon práva zodpovedajúce vecnému bremenu, podľa zák.č.66/09 Z. z, avšak nie bezodplatne. Takýto výkon práva žalovaným by bol v rozpore so zásadou ochrany vlastníckeho práva, čo by znamenalo zvýhodnenie postavenia jedného subjektu na úkor druhého subjektu a keďže žalovaný ani nevyvíjal žiadnu aktivitu pre usporiadanie vzťahov podľa cit. zák., žalovaný po dlhšiu neurčitú dobu by mohol užívať pozemok vo vlastníctve žalobcov bezodplatne, to by znamenalo znevýhodnené postavenie žalobcov vo vzťahu k žalovanému, čo vyhodnotil ako rozpor s dobrými mravmi (§ 3 O. z.). Konštatuje, že samotný rozsudok Krajského súdu (ďalej len KS) v Košiciach 6Co/6/2014 z 26.5.2015, (na ktorý poukazoval žalovaný vo svojom vyjadrení) konštatuje, že aj keď zák.č.66/09 Z. z. neuvádza odplatnosť vecného bremena vzniknutého podľa jeho § 4 ods.1, je potrebné v tejto súvislosti vychádzať z čl.11 ods.4 Listiny, ako aj čl.20 ods.4 Ústavy SR a v kontexte s tým aj s úpravou obsiahnutou v O. z., v jeho § 135c ods.3. Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné vecné bremeno vzniká in rem, vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Pri určení výšky náhrady vychádzal z ceny nájomného za pozemky vo vlastníctve žalovaného podľa záverov ZP č.4/2015 vypracovaného Inštitútom znalcov súdneho inžinierstva, z ktorého vyplynula výška náhrady za vecné bremeno vo výške 4,22 €/m2 za rok, čo predstavuje za pozemok vo vlastníctve v podielovom spoluvlastníctve žalobcov spolu 540,16 € (4,22 € x 64 m2) za obdobie od 4.9.2013 do 4.9.2015. Je toho
názoru, že žalobcom prináleží náhrada zodpovedajúca vecnému bremenu, nie formou „jednorázovej“ odplaty, ale formou opakujúceho sa plnenia tak ako na to poukázal aj KS v Košiciach vo svojom rozhodnutí 2Co/176/2013-103, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu (ďalej len OS) Košice II 20C/214/2012-79, obdobne bola určená odplata za zriadenie vecného bremena formou opakujúceho sa plnenia za jednotlivé obdobia aj ďalšími právoplatnými rozhodnutiami OS (rozhodnutie OS Košice II 43C/181/2013-208, rozhodnutie OS Košice II 25C/257/2014-94). Ďalej, citujúc znenie § 100,§ 101 a § 107 O. z., uviedol: Pokiaľ žalovaný vzniesol vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcov námietku premlčania, konštatuje, že žalobcovia žiadali náhradu za vecné bremeno za obdobie od 4.9.2013 do 4.9.2015, pričom ním bola priznaná náhrada zodpovedajúca vecnému bremenu, avšak vo výške obvyklého nájomného a splatnosť nájomného podľa § 671 ods.2 O. z., ak nie je dohodnutá inak, je mimo nájomného z poľnohospodárskych „a a“ lesných pozemkov mesačne, teda nárok za obdobie od 4.9.2013 mohli žalobcovia uplatniť najneskôr v subjektívnej 2 ročnej premlčacej lehote, do 5.10.2015, žalobu podali mu 4.9.2015, žalobný nárok za toto obdobie teda uplatnili v zák. stanovenej lehote, pričom sa nestotožňuje s názorom žalovaných vyjadrených v rozhodnutí KS v Košiciach 6Co/6/2014, podľa ktorého náhrada za zriadenie vecného bremena je „jednorázová“ a nemá charakter opakovaného plnenia, nakoľko takéto konštatovanie aj v predmetnom rozhodnutí nie je podoprené bližším odôvodnením. Okolnosť, že vecné bremeno vzniká in rem a vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva, nevylučuje uplatnenie opakovanej odplaty za zriadenie vecného bremena. Napokon, citujúc znenie § 517 ods.2 O. z. a § 3 vl.nar.č.87/95 Z. z., uviedol: Základná úroková sadzba ECB k 4.9.2015 predstavovala 0,05 %. V danom prípade nevychádzal pri posudzovaní omeškania žalovaného s plnením žalobcom z okolnosti, že splatnosť záväzku žalovaného nastala na základe veriteľovej výzvy na plnenie, a to nasledujúci deň po doručení výzvy, resp. upomienky, nakoľko o nároku žalobcov na odplatnosť za zák. zriadené vecné bremeno na pozemku v ich vlastníctve sa dozvedel žalovaný už aj na základe predchádzajúcich rozhodnutí, konkrétne rozhodnutia OS Košice II 43C/181/2013-208, ktorým súd rozhodol o jeho povinnosti plniť v prospech žalobcov za obdobie od 1.1.2010 do 31.5.2012, pričom aj naďalej užíval nehnuteľnosť v ich vlastníctve aj v žalovanom období, preto má za to, že sa dostal do omeškania s náhradou za vecné bremeno žalobcov aj pred doručením žalobného návrhu „žalované“, čiže faktickým užívaním nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobcov bez odplaty mu vzniklo bezdôvodné obohatenia. Na základe uvedeného, v súlade s cit. zákonným ust. zaviazal žalovaného na plnenie úrokov z omeškania žalobcom v súlade so žalobným petitom. O trovách konania, v súlade s § 142 ods.1 O. s. p. (jeho znenie citoval), rozhodol tak, že žalobcom, ktorí mali plný úspech vo veci, priznal ich náhradu voči žalovanému. Náhrada trov konania predstavuje náhradu za zaplatený súdny poplatok 32 € za žalobu vo a trovy právneho zast. 224,93 € za 5 úkonov právnej „pomoci“ po 36,52 € (príprava, prevzatie zast. 1.9.2015, návrh na vydanie platobného rozkazu 4.9.2015, vyjadrenie k odporu z 3.12.2015, účasť na pojednávaní 28.1. a 16.2.2016) a 3 x režijný paušál po 8,39 €, 2 x 8,58 €, v súlade s § 10,13a ods.1 písm. a),§ 14 a § 16 ods.3 vyhl.č.655/04 Z. z. 3. Žalovaný v zák. stanovenej lehote podal proti rozsudku, z dôvodu podľa § 205 ods.2 písm. f) O. s. p., toto o d v o l a n i e a uviedol: I. Žalobou podanou na súd 4.9.2015 sa žalobcovia domáhali zaviazania ho na zaplatenie 540,16 € s prísl. a náhrady trov konania. Zaplatenia uvedenej sumy sa žalobca domáhal z dôvodu zriadenia zákonného vecného bremena zák.č.66/09 Z. z. na pozemku v ich vlastníctve, a to konkrétne na parcele registra C KN č.1225/12, zapísanej na LV č.XXXX, M.. Ú.. M. O. X.. Súd napádaným rozsudkom ho zaviazal na zaplatenie žalobcami požadovanej finančnej náhrady za užívanie pozemku spolu s prísl. a taktiež na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na čl.20 ods.1 a 4 Ústavy SR s tým, že by bolo v rozpore s ochranou vlastníckeho práva, ak by vlastníkovi za zriadenie zákonného vecného bremena zaťažujúceho jeho pozemok nepatrila náhrada. V odôvodnení ďalej uvádza, že ak by zákonodarca mienil zák.66/09 Z. z. zriadiť v prospech obce právo zodpovedajúce vecnému bremenu bezodplatne, vyjadril by to expressis verbis priamo v tomto zák. II. Citoval znenie § 1 ods.1 a § 4 ods.1 prvá veta,ods.2 zák.č.66/09 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len Zákon; poznámka žalovaného), čl.4 a čl.11 ods.1 prvá a druhá veta,ods.4 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len Listina), čl.13 a 20 ods.1 prvá a druhá veta,ods.4 Ústavy SR a čl.1 dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nepopiera, že k pozemku, ktorý je vo vlastníctve žalobcov vzniklo zo zák. vecné bremeno v jeho prospech. Odmieta však záver, že za toto vecné bremeno patrí aj náhrada. Podľa dôvodovej správy ku § 4 zák.č.66/09 Z. z. sa ako spôsob riešenia vzťahov k neusporiadaným pozemkom navrhuje zriadenie vecného bremena podľa § 151 n) a n. O. z. V súlade s uznesením ÚS ČR PL. ÚS 25/04 z 25.1.2005 pokiaľ súčasné špeciálne právne predpisy, ktorými bolo zriadené vecné bremeno (v tomto prípade zák.č.66/09 Z. z.) neupravujú náhradu, je potrebné použiť úpravu súkromnoprávnu. Z uvedeného vyplýva, že
prípadnú odplatnosť vecného bremena je potrebné odvodiť z právnej úpravy, ktorú ustanovuje O. z. Zákonné ust., týkajúce sa vecného bremena, konkrétne § 151 n) O. z., však nestanovujú, že so zriadením vecného bremena a jeho trvaním je spojená povinnosť oprávneného z vecného bremena poskytnúť povinnému nejakú náhradu. Preto - podľa jeho názoru - neexistuje v danom prípade právny titul, na základe ktorého by bol povinný poskytnúť žalobcovi náhradu za vecné bremeno. § 4 zák.66/09 Z. z. bolo zriadené dočasné vecné bremeno, pričom koncepcia celého Zákona má smerovať k definitívnemu usporiadaniu vlastníckych vzťahov a zák.č.66/09 Z. z. - podľa jeho názoru - neustanovuje odplatnosť vecného bremena z dôvodu, že zriadením náhrady za vecné bremeno by bol zmarený samotný účel Zákona. Odplatnosť vecného bremena zriadeného zák.č.66/09 Zb. - podľa jeho názoru - nie je možné vyvodiť ani s poukázaním na ust. Ústavy SR, týkajúce sa ochrany základných práv a slobôd, konkrétne práva vlastníckeho. Ústava SR v čl.20 ods.1 zhodne s čl.11 ods.1 Listiny zaručuje všetkým vlastníkom rovnaký zákonný obsah a ochranu vlastníckeho práva. Z použitia formulácie zákonný obsah vlastníckeho práva vyplýva, že vlastnícke právo nie je v slovenskom právnom poriadku upravené ako právo absolútne neobmedzené, ale predpokladá sa, že zákonodarca v rámci svojej legislatívnej právomoci stanoví obsah vlastníckeho práva. Stanovením obsahu vlastníckeho práva sa rozumie určenie medzí, priestoru, v ktorom sú jednotlivé subjekty oprávnené na výkon svojho vlastníckeho práva. Obdobne čl.13 ods.2 Ústavy SR stanovuje, že medze základných práv a slobôd, medzi ktoré vlastnícke právo nepochybne patrí, možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zák. „Vymedzením práva sa identifikuje priestor práva, teda rozsah spoločenských vzťahov, v ktorých sa dané právo priznáva. Mimo svojho priestoru právo neexistuje“ (úvodzovky žalovaný; doc. JUDr. Ján Drgonec, DrSc., Ústava SR, Komentár). Tiež dodatkový protokol k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd „nebráni právu štátov prijímať zák., ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom“ (úvodzovky žalovaný). Na základe uvedeného je teda Národná rada (ďalej len NR) SR ako reprezentant zákonodarnej moci oprávnená stanoviť medze základných práv, a teda aj práva vlastníckeho. NR SR v rámci realizácie právomoci jej zverenej Ústavou SR v súlade s Listinou základných práv a slobôd a dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd stanovila zák.č.66/09 Z. z. medze vlastníckeho práva, a to konkrétne § 4, keď zriadila k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obcí a vyšších územných celkov (ďalej tiež len obcí; poznámka žalovaného) v prospech týchto subjektov právo zodpovedajúce vecnému bremenu a stanovila všetkým vlastníkom pozemkov pod stavbami obcí povinnosť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu strpieť. Od vymedzenia vlastníckeho práva treba odlišovať jeho obmedzenie podľa čl.20 ods.4 Ústavy SR. Kým pod vymedzením vlastníckeho práva rozumieme výsledok realizácie právomoci NR SR v zmysle uvedeného, obmedzením vlastníckeho práva rozumieme samotný zásah do jeho priestoru, medzí, určených zák. Rozlišovanie medzi vymedzením vlastníckeho práva ako práva základného a jeho obmedzením je zrejmé aj z čl.13 Ústavy SR, kde je druhý ods. venovaný úprave medzí základných práv a slobôd a tretí a štvrtý ods. samotnému obmedzeniu základných práv, jeho formálnym a materiálnym podmienkam. Tiež z porovnania čl.20 ods.1 a ods.4 Ústavy SR vyplýva rozdiel medzi stanovením zákonného obsahu vlastníckeho práva a obmedzením vlastníckeho práva zásahom do jeho zák. stanovených medzí. Na rozdielny účel úpravy uvedených ust. poukazuje aj ÚS SR (citoval, čo uvádza v PL.ÚS 38/95). Tak, ako už bolo uvedené v predchádzajúcom texte, úpravu núteného obmedzenia vlastníckeho práva, ktorým dochádza k zásahom do jeho zák. stanovených medzí, obsahuje čl.20 ods.4 Ústavy SR. V zmysle predmetného ust. vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zák. a za primeranú náhradu, pričom účelom uvedenej úpravy je zaručenie ochrany vlastníka pred zásahom do vlastníctva bez jeho súhlasu. Ústava predpokladá 2 druhy zásahov do vlastníckeho práva, vyvlastnenie a nútené obmedzenie, pričom tieto sa navzájom odlišujú mierou intenzity zásahu. Kým pri vyvlastnení dochádza k zbaveniu vlastníka jeho vlastníckeho práva bez časového obmedzenia, jeho následky sú trvalé, pri nútenom obmedzení dochádza k menej intenzívnemu zásahu do vlastníckeho práva, v dôsledku ktorého vlastník nemôže vykonávať svoje práva v pôvodnom rozsahu, pričom tieto obmedzenia môžu mať tak trvalý ako aj dočasný charakter, avšak k zmene vlastníctva na rozdiel od vyvlastnenia nedochádza. Citoval z PL. ÚS 8/97. K vyvlastneniu ako intenzívnejšiemu z 2 zásahov obsahu vlastníckeho práva stanoveného zák. môže dôjsť za splnenia taxatívne vymedzených podmienok podľa predmetného čl. ústavy. Predpokladom „úspešného“ (úvodzovky žalovaný) vyvlastnenia je existencia zák., na základe ktorého je orgán verejnej správy oprávnený na vyvlastnenie. Až po splnení tejto podmienky, môže dôjsť k vyvlastneniu, ktoré musí spĺňať podmienku nevyhnutnosti, verejného záujmu a poskytnutia náhrady. Podmienka „na základe zákona“ (úvodzovky žalovaný) nie je splnená v prípade, ak má dôjsť k vyvlastneniu samotným zák., keďže Ústava SR zhodne s Listinou základných práv a slobôd neumožňuje vyvlastnenie zák., teda neoprávňuje NR SR na vyvlastnenie. Citoval, čo ÚS SR uvádza v PL. ÚS 38/95.
„Ústava SR dovoľuje vyvlastnenie na základe zák., ale nedovoľuje vyvlastnenie zo zák. Tzn., že s prihliadnutím na historické skúsenosti ústava vylučuje odňatie vlastníctva znárodnením.“ (úvodzovky žalovaný; doc. JUDr. Ján Drgonec, DrSc., Ústava SR, Komentár). Na základe uvedeného teda má za to, že pojmy „zákonom“ (úvodzovky žalovaný) a „na základe zákona“ (úvodzovky žalovaný) je nevyhnutné rozlišovať, o čom svedčí aj skutočnosť, že samotná Ústava SR týmto pojmom pripisuje rozdielny význam, napr. v čl.59 ods.2 Ústavy (citoval jeho znenie). Čl.20 ods.4 Ústavy SR ustanovuje pre vyvlastnenie a nútené obmedzenie vlastníckeho práva rovnaké podmienky, čo vedie k záveru, že k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva môže dôjsť len na základe zákona, nie zákonom. Preto nemohlo - podľa jeho názoru - dôjsť § 4 ods.1 a 2. zák.č.66/09 Z. z. k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva, keďže naň NR SR nie je oprávnená, a teda nemôže účinne zák. vyvlastniť alebo nútene obmedziť vlastnícke právo. Vzhľadom na to, že vyvlastnenie, resp. nútené obmedzenie vlastníckeho práva v takom prípade nemôže byť dané, nemôže byť daný ani nárok na poskytnutie náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva. Preto - podľa jeho názoru - nie správny názor súdu o tom, že neposkytnutie náhrady za zriadenie zákonného vecného bremena podľa zák.č.66/09 Z. z. z jeho strany by bolo v rozpore s Ústavou SR, keďže v tomto prípade sa nejedná o nútené obmedzenie vlastníckeho práva. Preto akékoľvek odvodenie nároku na náhradu s odvolávaním sa na ust. Ústavy SR v danom prípade neobstojí a zaťažuje rozhodnutie súdu vadou z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. To, či samotné stanovenie obsahu vlastníckeho práva zák. 66/09 Z. z. spĺňa ústavné požiadavky kladené na zákonodarcu pri tvorbe predpisov určujúcich medze výkonu vlastníckeho práva nie je otázkou, ktorej riešenie patrí do právomoci všeobecných súdov a v žiadnom prípade preto nie je možné a ani akceptovateľné, aby všeobecné súdy svojimi rozhodnutiami zasahovali do právomocí zákonodarcu do takej miery, že ak ten v prípade zák.č.66/09 Z. z. neprejavil vôľu ustanoviť za zák. zriadené vecné bremeno náhradu, súdy túto jeho vôľu nahradia a v rozpore s ústavnou zásadou „secundum et intra legem“ (úvodzovky žalovaný) priznajú nad rámec zák. nárok na náhradu aj tam, kde nie je. III. Má za to, že v otázkach existencie právneho dôvodu na poskytnutie náhrady za zriadenie zákonného vecného bremena došlo zo strany súdu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, preto žiada napadnuté rozhodnutie zmeniť tak, že žaloba sa v celom rozsahu zamieta a zaväzuje sa žalobca na náhradu trov konania. V prípade, ak by odvolací súd jeho návrhu nevyhovel a rozhodnutie potvrdil, žiada, aby v potvrdzujúcom uznesení bola vyslovená prípustnosť dovolania. Svoju žiadosť odôvodňuje tým, že problematika odplatnosti zákonných vecných bremien podľa zák.66/09 Z. z. bezpochyby je otázkou zásadného právneho významu a nejednoznačnosť jej poskytovania zaťažuje rozpočty samospráv vo väčšej miere, ako by tomu bolo v prípade vyriešenia tejto problematiky v rozhodnutí Najvyššieho súdu (ďalej len NS) SR. 4. Žalobcovia podali nasledovné vy j a d r e n i e k odvolaniu žalovaného voči rozsudku: I. Žalovaný tvrdí, že vecné bremeno zriadené zák.č.66/09 Z. z. je bezodplatné, k tomu je potrebné uviesť, že: 1. Už je ustálená judikatúra súdov, že vecné bremeno podľa zák.č.66/09 Z. z. nie je bezodplatné a ani nemôže byť bezodplatné, lebo takýto výklad by bol v rozpore s čl.20 Ústavy SR a v rozpore s § 128 O. z. (pozri Uznesenie NS SR 4MCdo 2/2014 z 23.4.2015, č. k.; Rozsudok KS v Košiciach 1Co/512/2013 a 6Co/6/2014; Rozsudok OS Košice II 42C/64/2012; 43C/181/2013 a 24C/124/2011). 2. Je potrebné poukázať aj na to, že: a) cieľom zák.č.66/09 Z. z. je usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami, b) vecné bremeno je zriadené dočasne, t. j. do usporiadania vlastníckych vzťahov, teda podľa úmyslu zákonodarcu a cieľa vyjadreného v zák. nie je zriadené natrvalo, c) sú 2 kategórie vlastníkov: po prvé tí, ktorí majú nájomné zmluvy - v takomto prípade sa vecné bremeno nezriadilo a po druhé tí, ktorí nemajú nájomné zmluvy - v takomto prípade sa vecné bremeno zriadilo, d) to, či dôjde k usporiadaniu vlastníckych vzťahov závisí výlučne na vôli žalovaného, teda nie je v ich moci, aby došlo k usporiadaniu vlastníckych vzťahov, nevedia dať návrh na začatie konania o vysporiadaní vlastníckych vzťahov, jediné čo môžu je žiadať odplatu za užívanie ich nehnuteľností (odplatu za vecné bremeno až do času vysporiadania). Citovali znenie čl.20 ods.1 Ústavy SR. Preto nemôžu byť vlastníci, ktorým obce budú platiť pravidelne nájom (či už mesačne alebo ročne) za užívanie ich pozemkov pod stavbami a súčasne vlastníci, kde na pozemkoch pod stavbami bolo zriadené zák.č.66/09 Z. z. vecné bremeno, lebo nebola uzatvorená nájomná zmluva, a za toto vecné bremeno zriadené zák. by už obce platiť nemuseli nič, teda nemuseli by platiť za to, že ich nehnuteľnosti užívajú. Citovali znenie čl.20 ods.4 Ústavy SR a § 123 O. z. Pri pozemkoch, ktoré sú zastavané stavbami (miestne komunikácie alebo aj iné stavby - ihriská, budovy), vlastníkom týchto pozemkov ostáva iba holé vlastníctvo, nemôžu svoje nehnuteľnosti užívať, nemôžu s nimi nakladať - stavať na týchto pozemkoch, teda dochádza k obmedzeniu ich vlastníckeho práva. Vlastník pozemku nemôže pozemok držať, užívať, uskutočniť stavbu, zmeniť stavbu (§ 4 zák.č.66/09 Z. z.), to môže urobiť iba obec. Teda zák.č.66/09 Z. z. dochádza k obmedzeniu vlastníckeho práva. Ak sa obmedzuje vlastnícke právo, tak vždy to musí byť za primeranú
náhradu. Je potrebné si uvedomiť, že tu sa neobmedzuje len vlastníctvo k 1 m2, ale môže to byť 1 ha i viac. II. Sporným je aj to, či odplata za vecné bremeno má byť jednorazová alebo má byť vo forme opakujúceho sa plnenia (renty). Predmetom konania je náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemku, na ktorom bolo zriadeného vecné bremeno zák.č.66/09 Z. z. V prejednávanej veci nie je nimi spochybňované právo žalovaného užívať predmetný pozemok na základe práva vecného bremena zriadeného zák.č.66/09 Z. z. a to až do vykonania pozemkových úprav v príslušnom k. ú. (por. cit. § 4 ods.2). Sporným je to, či za obmedzenie ich vlastníckeho práva za takéto obdobie patrí náhrada. Citovali znenie čl.20 ods.1,4 Ústavy SR,§ 123,§ 124,§ 128,§ 151n ods.1 veta prvá,§ 151o ods.1 vety prvá,§ 151p ods.1 veta prvá O. z., čl. I § 1 ods.1,§ 2,§ 3 ods.1,3,4,§ 4 zák.č.66/09 Z. z., čl.11 ods.1,4 Listiny. Zák.č.66/09 Z. z. je zák., ktorý predpokladá § 151o ods.1 veta prvá O. z. - zriadenie vecného bremena zák. Vzhľadom k tomu, že je predpisom, ktorým sa upravujú vlastnícke vzťahy k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obcí a vyšších územných celkov nadobudnutých podľa osobitných predpisov, pričom problém náhrady za nútené obmedzenie vlastníckych práv vlastníkov pozemkov pod stavbami priamo nerieši, avšak v § 4 odkazuje na úpravu v § 151n-§ 151p O. z., pri riešení otázky náhrady za obmedzenie vlastníckych práv je potrebné z týchto ust. vychádzať. Nie je totiž možné opomenúť, že zák.č.66/09 Z. z. poskytnutie náhrady vlastníkovi pozemku pod stavbou v podobe náhradného pozemku podmienil ochotou vlastníka stavby na uzavretie zámennej zmluvy a tiež ďalšou podmienkou, ktorou je existencia pozemku vo vlastníctve vlastníka stavby súceho na zámenu. Až neuplatnenie uvedeného postupu je dôvodom usporiadania pomerov k pozemku pod stavbou v rámci konania o nariadení pozemkových úprav, pričom osobou oprávnenou požiadať o nariadenie pozemkových úprav je len vlastník stavby, kedy sa má prihliadnuť na jeho potreby, pričom aj v rámci nariadených pozemkových úprav sa usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou vykoná buď formou poskytnutia náhradného pozemku v obvode úprav alebo formou finančnej náhrady, avšak len za kumulatívneho splnenia 3 podmienok, ktorými je to, že a/ v obvode pozemkových úprav nie sú pozemky na účely poskytnutia náhrady, b/ ide o pozemok pod stavbou v maximálnej zák. ustanovenej alebo nižšej výmere a c/ o usporiadanie formou finančnej náhrady požiada vlastník pozemku. Ak potom zák.č.66/09 Z. z. nedáva vlastníkovi pozemku žiadnu možnosť domáhať sa usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkom zaťaženým zákonným vecným bremenom a ponecháva ich usporiadanie výlučne na dobrej vôli užívateľovi pozemku, záver o neexistencii práva vlastníkov pozemku na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva na dobu vopred neurčiteľnú nemôže byť v súlade nielen s cit. ust. O. z., ale ani s Listinou a Ústavou SR. Dôkaz: Uznesenie NS SR 4MCdo 2/2014 z 23.4.2015. Citovali znenie čl.1 ods.1 a čl.2 ods.3 Ústavy SR. Občania žili v tom, že keď zákonodarca nestanovil jednorazovú odplatu, ako to urobil v iných zák., tak v súlade s čl.2 ods.3 Ústavy SR môžu žiadať opakujúce sa plnenie. Ak zák. neuložil povinnosť žiadať jednorazovú odplatu za zriadené vecné bremeno, tak ani súd, ktorý je viazaný zák. a ústavou nemôže stanoviť, že občania majú nárok len na jednorazovú náhradu a nie na opakujúce sa plnenie. Pri výklade zák.č.66/09 Z. z. sa musí použiť ústavne konformný výklad, teda musí sa tento zák. vykladať v súlade s čl.1, čl.2 ale aj s čl.20 ústavy SR a v súlade s medzinárodnými zmluvami. Je potrebné poukázať na to, že žiadne ust. O. z. a to § 128,§ 135c,§ 151n-151q - nehovorí o tom, že náhrada za vecné bremeno je jednorazová alebo musí byť len jednorazová. Ak zákonodarca nestanovuje obligatórne jednorazovú náhradu za vecné bremeno, tak táto môže byť vo forme opakujúceho sa plnenia - vo forme renty, a najmä v tých prípadoch, ak ide o časovo obmedzené vecné bremeno. O tom, že odplata za vecné bremeno môže byť aj vo forme opakujúceho sa plnenia svedčí aj doterajšia judikatúra (svedčí o tom uznesenie NS SR 6ECdo 230/2013 z 20.6.2014 a 4MCdo 2/2014 z 23.4.2015; Rozsudok OS Košice II 24C/124/2011 z 10.6.2014 a 43C/181/2013 z 10.6.2015...). Aj teória hovorí o tom, že odplata za vecné bremeno môže byť vo forme opakujúceho sa plnenia. Je potrebné prihliadať na charakter vecného bremena. Ak by zákonodarca chcel zriadiť zák.č.66/09 Z. z. vecné bremeno za jednorazovú odplatu, tak by to stanovil priamo v zák. Ak by zákonodarca chcel stanoviť jednorazovú odplatu, tak by to urobil tak, ako to urobil v iných zák., ktorými došlo k zriadeniu zákonných vecných bremien: - § 11 ods.9 zák.č.251/12 Z. z., - § 10 ods.9 zák.č.257/04 Z. z. - § 10 ods.5 zák.č.656/04 Z. z., - § 9 ods.9 zák.č.70/98 Z. z., - § 22 ods.2 zák.č.79/57 Zb. V týchto zák. zákonodarca priamo hovorí o nároku na jednorazovú náhradu za vecné bremeno, kde stanovil aj lehotu na uplatnenie finančnej náhrady. Je potrebné ale poukázať na to, že tieto vecné bremená nie sú dočasné. Naopak vecné bremeno zriadené zák.č.66/09 Z. z. je dočasné vecné bremeno. Ak zákonodarca v tomto prípade, teda v zák.č.66/09 Z. z. nestanovil jednorazovú odplatu, tak nemôžeme hovoriť o jednorazovej odplate, nakoľko táto skutočnosť nevyplýva ani zo žiadneho ust. O. z., že odplata za vecné bremeno musí byť jednorazová. Taktiež je potrebné poukázať na to, že ak zákonodarca nestanovil jednorazovú odplatu za vecné bremeno, tak mal preto dôvod, ktorý vyplýva z dôvodovej správy (citovali z nej) a zo zák. Teda z dôvodovej správy vyplýva, že: 1. takéto riešenie zriadením vecného bremena je dočasné, do vykonania pozemkových úprav alebo do času pokiaľ dôjde k prevodu vlastníckeho práva na obec,
teda nemôže byť reč o jednorazovej odplate, lebo vecné bremeno je dočasné, môže trvať rok, dva, až na neurčito...,2. vecné bremeno sa nezriadilo zák. na všetky nehnuteľnosti, ale len na tie, kde nebolo dohodnuté iné právo, teda napr. uzatvorená nájomná zmluva. Teda v súlade so zák. existujú 2 druhy pozemkov: a) tie na ktoré je uzatvorená nájomná zmluva alebo je dohodnuté iné právo - za čo platia obce opakujúce sa plnenie, b) tie na ktoré je zákonné vecné bremeno, kde by sa tak isto malo platiť opakujúce sa plnenie, ako pri nájomných zmluvách, lebo ochrana vlastníckeho práva je rovnaká (čl.20 ods.1 ústavy). Aj podľa § 4 ods.2 zák.č.66/09 Z. z. je to dočasné vecné bremeno, lebo vlastník pozemku je povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav. Na rozdiel od zák.č.66/09 Z. z., zákonodarca v uvedených zák. (§ 11 ods.9 zák.č.251/12 Z. z. a n.) stanovil jednorazovú náhradu, lebo v týchto zák. nejde o dočasné riešene, vecné bremeno sa zriadilo na všetky nehnuteľnosti uvedené v týchto zák., a to bez výnimky, zákonodarca v týchto zák. neumožňuje riešiť veci inak, napr. nájomnou zmluvou. Podľa § 1 zák.č.66/09 Z. z. tento zák. upravuje usporiadanie vlastníckych vzťahov, teda cieľom zák. nie je zriadiť vecné bremeno, to je len dočasné, ale cieľom je, aby obce sa stali vlastníkmi pozemkov pod stavbami, teda usporiadanie vlastníckych vzťahov. Vecné bremeno nie je zriadené na všetkých nehnuteľnostiach. Ďalšou dôležitou skutočnosťou je to, že či vôbec dôjde k úprave vlastníckych vzťahov podľa zák.č.66/09 Z. z. závisí výlučne od žalovaného, teda od obce. Vlastníci pozemkov nemôžu za účelom usporiadania vlastníckych vzťahov robiť nič, nemajú žiadne právo navrhnúť pozemkové úpravy, nemajú právo donucujúcim spôsobom navrhnúť zámenu, teda nič... a nakoniec nemôžu ich pozemky ani užívať, ostáva im len holé vlastníctvo. Preto majú a musia mať právo na opakujúce sa plnenie za vecné bremeno, teda za to, že obec má na ich pozemkoch postavené stavby a to až do času usporiadania vlastníckych práv. Je potrebné poukázať aj na to, že súdna prax pozná jednorazovú odplatu aj opakujúce sa plnenie za vecné bremeno. Znalci vypočítavajú jednorazové odplaty, ale aj odplaty vo forme opakujúceho sa plnenia, teda aj ročnú odplata za vecné bremeno. V súlade s judikatúrou, odplata za vecné bremeno vo forme opakujúceho sa plnenia, teda renty má byť minimálne vo výške nájomného, aby pre obec bolo výhodnejšie uzatvoriť nájomnú zmluvu, ako platiť opakujúcu sa odplatu za vecné bremeno. Pre porovnanie v ZP č.4/2015 znalec stanovil jednorazovú odplatu za vecné bremeno vo výške 61,50 €/m2, aj odplatu vo forme opakujúceho sa plnenie vo výške 4,22 €/m2 ročne. Z uvedeného vyplýva, že ak zákonodarca vecným bremenom podľa zák.č.66/09 Z. z. riešil vec len dočasne do vykonania pozemkových úprav, tak nestanovil jednorazovú odplatu, lebo: 1. bolo by to nespravodlivé a nebolo to cieľom zákonodarcu, ak obce vykonajú pozemkové úpravy v krátkej lehote zaplatia menej než by zaplatili za jednorazovú odplatu a následne za pozemkové úpravy, 2. ak by obce zaplatili jednorazovú náhradu, nič by ich už nenútilo usporiadať vlastnícke vzťahy, a takýto stav právnej neistoty by tu bol stále, nebol by to stav právnej istoty, 3. obce sú nútené v ich vlastnom záujme veci riešiť a usporiadať vlastnícke vzťahy čo najskôr, 4. ak existujú 2 skupiny vlastníkov, s nájomnou zmluvou alebo iným právom a s vecným bremenom, tak nemôže dôjsť k ich diskriminácii tým, že niektorých zvýhodníme. Ak obce pristúpia k zámene alebo ak čo najrýchlejšie usporiadajú vlastnícke vzťahy, tak o to menej zaplatia vo forme opakujúceho sa plnenia za vecné bremeno. V súlade s judikatúrou ÚS, súd musí pri výklade právnych predpisov použiť ústavne konformný výklad a rozhodnutie musí byť spravodlivé. Ďalej je potrebné poukázať na rozhodnutie ÚS SR vo veci III.ÚS 237/09 (citovali, čo v ňom uviedol). Citovali, čo KS v Prešove v rozsudku 6Co/75/2012 z 11.12.2012 uviedol. III. Charakteristickou črtou právneho štátu je aj predvídateľnosť súdnych rozhodnutí. OS v Košiciach už konštantné rozhodujú o tom, že vlastníci pozemkov majú nárok na opakujúce sa plnenie. Je to, napr. v rozhodnutiach predložených na pojednávaní (Rozsudok KS v Košiciach 1Co/512/2013, Rozsudok OS Košice II 43C/181/2013, 24C/124/2011). Taktiež judikatúra OS v Bratislave aj KS v Bratislave, KS v Prešove, ale aj NS SR je taká, že vecné bremeno podľa zák.č.66/09 je odplatné a odplata je vo forme renty. Súdy vždy priznávajú odplatu za vecné bremeno za konkrétne obdobie (pozri Rozsudok KS BA 6Co/117/2012 z 3.12.2012, Rozsudok OS Bratislava I 19C/21/2013 z 9.9.2014, 10C/2/2011 z 3.10.2012, 10C/118/2011 z 28.4.2014, 25C/47/2011 z 13.6.2012, Uznesenie NS SR 4MCdo 2/2014 z 23.4.2015, 6Cdo 230/2013 z 20.6.2014). IV. Na základe uvedených skutočností navrhli Rozsudok ako vecne správny potvrdiť a odvolanie zamietnuť. Zároveň navrhli priznať im náhradu trov odvolacieho konania 45,10 € (za 1 úkon právnej pomoci - vyjadrenie k odvolaniu), ktoré je žalovaný povinný zaplatiť na účet ich zástupcu. 5. Podľa § 470 ods.1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 6. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods.1 CSP - na prejednanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP, a rozsudok potvrdil podľa § 387 ods.1 CSP, lebo je vecne správny, aj jeho dôvody sú správne, preto sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, ku ktorému nepovažuje za potrebné - aj so zreteľom na vyjadrenie žalobcov k odvolaniu - nič doplniť. 7. Uplatnený odvolací dôvod nie je daný. 8. Odvolacím dôvodom upraveným v § 205 ods.2 O. s. p. zodpovedajú (v základných rysoch) odvolacie dôvody podľa § 365 ods.1 CSP. 9. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. 10. Súd prvej inštancie použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu. 11. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku možno doplniť (§ 387 ods.3 CSP): 12. Napadnutý rozsudok je v úplnom súlade s rozhodovacou praxou súdov, na ktorú žalobcovia poukazujú vo svojom vyjadrení k odvolaniu, ktoré rozhodovali z hľadiska skutkového a právneho v analogických sporoch. 13. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s právnymi závermi, ku ktorým tieto súdy dospeli a keďže spomínané rozhodnutia sú známe nielen žalovanému, ale sú aj všeobecne prístupné na Internete, nepovažuje za potrebné, ani účelné v nich vyslovené právne závery uvádzať, resp. opakovať. 14. Podľa § 396 ods.1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 15. Podľa § 255 ods.1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 16. Podľa § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 17. Podľa ods.2 cit. ust. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 18. Žalobcovia mali v odvolacom konaní úspech, preto im bola priznaná plná náhrada odvolacích trov, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie. 19. Pomer hlasov, akým bolo rozhodnutie prijaté: 3 hlasy za (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).
Poučenie:
Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.