Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_37C-269-2012.pdf
PDF · 224.46 KB
Case nature
Area
Subarea
37C/269/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Lýdiou Lučivjanskou v právnom spore žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpená Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grősslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika
- Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župná námestie 13, 81 103 Bratislava, v spore o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci a nemajetkovej ujmy, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a.
II. Návrh žalobcu na prerušenie konania z a m i e t a.
III. Žalovanej náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Žalobou zo dňa 21.9.2012 žalobca uplatnil voči žalovanej právo na náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
2. Žalobca žalobu odôvodnil najmä tými skutočnosťami, že Okresný súd Košice I mu zapríčinil svojim nelegálnym konaním ( nesprávnym úradným postupom) škodu. Je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. Je registrovaná Obchodným registrom Okresného súdu Bratislava I v oddiele Sro, Vložka číslo: 23636/B. V súlade s pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený subjekt ( veriteľ zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX. navrhol písomným podaním spísaným procedurálnym postupom podľa ust. § 38 a nasl. zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučný poriadok súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu, a to z dôvodu nerešpektovania zmluvných dojednaní a zákonných ustanovení zo strany dlžníka. Exekúciu navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 9041638 dlžníkom (povinným) Emil Weisháp, nar. 25.9.1949. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 15178/2010. Poznamenáva, že používa na označenie exekučnej veci všetky informácie, ktoré má k dispozícii. Exekučný súd mu neoznámil spisovú značku, pod ktorou došlo k registrácii exekučného konania na všeobecnom súde. Súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom vymáhaní jeho pohľadávky efektívne a účinne, predložil návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom mieste a vecne príslušnému okresnému súdu (Okresný súd Košice I) a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spísanú súdnym exekútorom, prijal na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosť zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci a to v zákonnom ustanovenej dobe. Vzhľadom k zmenám právnej úpravy procesného postupu exekučného súdu vo veci rozhodovania o udelení poverenia na vykonanie exekúcie a vplyvu tejto úpravy na jeho práva a právnom chránené záujmy, považuje za nutné viesť, že
podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného od 1.6.2011 súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, spravidla do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného od 1.6.2010 do 31.5.2011 súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. V exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel sa robil rozdiel medzi exekučnými titulmi. Povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti nebola založená vo vzťahu k notárskym zápisniciam a vykonateľným rozhodnutiam rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Na tomto mieste je potrebné upozorniť na skutočnosť, že disponuje exekučnými titulmi, ktorými sú rozsudky Stáleho rozhodcovského súdu v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov. Nejde tu teda o rozhodnutie rozhodcovskej komisie, ale o rozsudok rozhodcovského súdu. Zákon o rozhodcovskom konaní neobsahuje slovné spojenie rozhodcovská komisia, a naopak používa slovné spojenia rozhodcovský súd. Platí interpretačné pravidlo - predpoklad racionálneho zákonodarcu, ktorý ak použil dva odlišné pojmy, myslel tým aj dve odlišné veci. Podľa odbornej literatúry vykonateľným rozhodnutím rozhodcovskej komisie resp. zmierom ňou schváleným ( uvedený inštitút bol pôvodne exekučným titulom podľa Občianskeho súdneho poriadku a neskôr bol prenesený do Exekučného poriadku) sa rozumeli rozhodnutia v pracovných sporoch vydané rozhodcovskými komisiami v rozhodcovskom konaní podľa § 207 Zákonníka práce a vyhlášky č. 42/1975 Zb. o prejednávaní a rozhodovaní pracovných sporov rozhodcovskými komisiami ( Y., V. akol.: Občanský soudní řád. Komentář. II Praha, Panorama 1985, s. 298) Prejednávame a rozhodovanie pracovných sporov bolo ku dňu 1.2.1991 zrušené, rozhodnutia rozhodcovských komisií a nimi schválené zmiery ostali však i naďalej vykonateľné (. Občanský soudní řád. Komentář. 4. vydání Praha, C.H.Beck 2000, s. 1010;Tripes, A.:Exekuce v soudní praxi 1. vydáni. Praha, C.H. Beck 1997,s. 16). Rozhodnutie rozhodcovskej komisie je teda úplne iný právny inštitút ako rozsudok rozhodcovského súdu. Rozsudok rozhodcovského súdu je exekučným titulom podľa iného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a neskôr exekučného poriadku § 274 písm. h/ Občianskeho súdneho poriadku a § 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného poriadku ako iné ( ako v zákone výslovne uvedené) vykonateľné rozhodnutie a schválený zmier, ktorých súdny výkon pripúšťa zákon. Tento záver je v odbornej literatúre prezentovaný absolútne jednotne ( Y. akol.: Občanský soudní řád. Komentář. II. díl Praha, Panorama 1985, s. 298; Bajcura, A. akol.: Občianske procesné právo. Bratislva, VO PF UK 1995, s. 216; Krajčo, J.: Exekučný poriadok. Komentár. Bratislava, Eurounion 2009, s. 150). V exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel je založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného od 1.2.2002 do 31.5.2010 súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. V exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel sa nerobil rozdiel medzi exekučnými titulmi, a preto exekučný súd mal zákonnú povinnosť rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti a to bez ohľadu na to, či exekučným titulom pre ktorý sa exekúcia navrhovala vykonať bolo rozhodnutie všeobecného súdu ( štátneho orgánu), rozhodnutie rozhodcovského súdu, alebo exekučným titulom bola napr. notárska zápisnica. Exekučný súd napriek tomu, že veci ním prejednávané nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti, si nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu (poznamenáva, že tak návrh na vykonanie exekúcie, ako aj žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, spĺňali všetky materiálne a
formálne náležitosti predpokladané zákonom); rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 24.5.2011 ( konanie začalo dňa 4.10.2010) a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonnom stanovenej doby ( omeškanie viac ako 232 dní). Nedisponuje rovnopisom príslušného exekučného titulu. Nedisponuje ani rovnopisom príslušného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý by obsahoval vyznačený dátum doručenia súdu. Použil rovnopis exekučného titulu ako nutnú prílohu k návrhu na vykonanie exekúcie a zveril ho zvolenému súdnemu exekútorovi. Podľa ust. § 39 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov k návrhu na vykonanie exekúcie oprávnený pripojí rovnopis rozhodnutia opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti ( exekučný titul). Generálne inicioval exekučné konanie formou zápisnice spísanej u zvoleného súdneho exekútora. Návrh na vykonanie exekúcie zachytený v obsahu zápisnice sa nenachádza v jeho dispozícii, ale bol postupom podľa ust. § 44 ods. 1 Exekučného poriadku predložený súdnym exekútorom exekučnému súdu a to so žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Objektívne nemôže predložiť rovnopis príslušného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý by obsahoval vyznačený dátum doručenia súdu aj preto, že návrh na vykonanie exekúcie ( tam kde nedošlo k spísaniu zápisnice), doručoval zvolenému súdnemu exekútorovi a nie súdu. Podľa ust. § 36 ods. 2 veta prvá Exekučného poriadku exekučné konanie sa začína dňom, v ktorom bol exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie. Snaží sa vyriešiť prekážky vyplývajúce z vyššie uvedených skutočnosti práve tým, že ako dôkaz označuje príslušný spis exekučného súdu, ktorý obsahuje všetky podstatné listiny vysvetľujúce právne významné skutočnosti. Dodáva, že používa na označenie exekučnej veci všetky informácie, ktoré má k dispozícii a ktoré pozná. Exekučný súd mu neoznámil spisovú značku, pod ktorou došlo k registrácii exekučného konania na všeobecnom súde. Nesprávny úradný postup charakterizovaný nevydaním rozhodnutia v zákonnom stanovenej lehote resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov; vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok; bol príčinou konkrétneho následku, ktorý sa prejavil vznikom materiálnej škody a nemajetkovej ujmy na jeho strane. Exekučný súd vykonaním postupu podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ( preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu - rozsudok rozhodcovského súdu sp. zn.: R 06707/10, vykonateľný: 26.8.2010) spôsobom odporujúcim zákonu, t.j. vykonaním procedúry preskúmania bez splnenia zákonných podmienok, keď súd bez ďalších legálnych predpokladov založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci ( úhrada pohľadávky veriteľa na základe uzatvorenej Zmluvy o úvere) na ust. § 44 ods. 2 zákona č. Exekučného poriadku, čím sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorý mu v rámci zverenej právomoci ako exekučného súdu neprináleží, a teda prekročil mieru možného rozhodovania o zákonnom vymedzenom okruhu spoločenským vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality ( čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Upozorňuje, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná možnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Ak všeobecný súd v pozícii exekučného súdu koná tak, že sám rozhoduje vo veci samej ( len v závere konania z dôvodu absolútnej nemožnosti vydať zamietavé meritórne rozhodnutie sa obmedzí na využitie iného druhu rozhodnutia - uznesenia, ktorým odmietne vydať poverenie na vykonanie exekúcie - avšak s rovnakými účinkami pre veriteľa a dlžníka spočívajúcimi v zániku vykonania práva), uskutočňuje činnosť, ktorý by mu náležala len vtedy, ak by konal v pozícii meritórneho súdu odvodzujúceho svoju právomoc od ust. § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a nie nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Zákonodarca kreáciou ust. § 40 a § 43 zákona č. 244/2002 Z.z o rozhodcovskom konaní prejavil vôľu poveriť všeobecný súd meritórnym rozhodnutím o veci, na ktorú by bol inak príslušný rozhodcovský súd len vtedy, ak dôjde k splneniu formálnych a materiálnych podmienok definovaných v ust. § 40 zákona č. 244/2002 Z.z o rozhodcovskom konaní a ak takéto splnenie podmienok nastane včas, t.j. v lehote upravenej v ust. § 41 zákona č. 244/2002 Z.z o rozhodcovskom konaní. Inými slovami, ak nedôjde k včasnému splneniu formálnych a materiálnych podmienok obsiahnutých v ust. § 40 zákona č. č. 244/2002 Z.z o rozhodcovskom konaní, zanikne právomoc všeobecného súdu meritórne rozhodovať o veci zrealizovaním úplného judiciálneho procesu zahŕňajúceho zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem a aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav. Dôsledkom realizácie právomoci všeobecného súdu upravenej v ust. § 40 zákona č. 244/2002 Z.z o rozhodcovskom
konaní je inter alia zrušenie rozhodcovského rozsudku. K zrušeniu dochádza s cieľom autoritatívne zamedziť účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (dlžníka). Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd - dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného ( dlžníka) tam kde neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Ak v zákone existuje obmedzenie právomoci všeobecného súdu v rámci konania o opravnom prostriedku, je potrebné pripomenúť, že tieto obmedzenia sú zákonodarcom nastavené proporcionálne k ochrane základného práva žalobcu, a to nielen v rovine normatívnej, ale tiež pri posudzovaní konkrétneho prípadu v rovine výkladu a aplikácie takýchto obmedzení. Základné práva totiž nevytvárajú len rámec obsahu jednoduchého práva, ale aj rámec jeho interpretácie a aplikácie. Všeobecný súd si preto musí byť pri výklade a aplikácii podmienok pripustenia revízie rozhodnutia vedomí toho, že zasahuje do právneho postavenia účastníkov konania, čim degraduje ochranu ich subjektívnych práv a to bez ohľadu na to, aký iný účel revízneho konania sleduje štát ( napr. posilňovanie pozície spotrebiteľa ap.) Tento účel nemôže prevážiť nad ochranu subjektívnych práv účastníka konania tak, že sa ochrana subjektívnych práv celkom vyprázdni, resp. vôbec nezabezpečí. Ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta ( v okolnostiach prípadu cesta aplikácie ust. § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z.z o rozhodcovskom konaní), ktorou súdna oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom ktorej účel je odlišný. Exekučný súd tým, že svojím nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie jeho práva na zaplatenie dlhu v časti istiny a to bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup, formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi ním ako oprávneným a dlžníkom ako povinným odvíjajúceho svoju podstatu od uzatvorenej, vyššie označenej, zmluvy o úvere. Na jednej strane totiž existuje právne relevantný exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu ktorý nie je možné zrušiť pre uplynutie lehoty ust. § 41 zákona č. 244/2002 Z.z o rozhodcovskom konaní a chýbajúci prvok - ktorý vyvolá právne účinky, avšak je z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľným a na druhej strane, nie je možné z jeho strany iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva na zaplatenie istiny s príslušenstvom, pretože existenciou rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená prekážka veci právoplatne rozhodnutie. Prekážka právoplatne rozhodnutej veci tvorí neodstrániteľnú vadu konania, na ktorú je súd povinný prihliadať ex offo. Upozorňuje, že podľa platnej právnej úpravy je rozsudok rozhodcovského súdu rovnocenným exekučným titulom s rozsudkom vydaným všeobecným súdom v občianskom súdnom konaní. Opísaný postup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorý by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe a rovnako tak neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala vytvoriť stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny jej príslušenstva. založením prekážky veci rozhodnutej. Nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu neistoty, v ktorej sa v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ( napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp. zn. I.ÚS 41/02, III. ÚS 117/02, I. ÚS 13/05). Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si uplatňuje náhradu majetkovej škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčísľuje v celkovej výške 1.630,01 Eur, predstavujúca náhradu istiny s príslušenstvom, ktorý viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného Zmluvou o úvere. Nemôže preto tiež nastať akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny a príslušenstva zo strany exekučného súdu. Zároveň si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa jeho názoru dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorý má za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti jeho práva. Nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu jeho legitímneho očakávania, že správnym a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá.
Postup exekučného súdu mu zamedzil správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára. Akokoľvek, náhradu nemajetkovej ujmy vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov a základných práv. Uvádza aj ďalšie dôvody na podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy - neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v spojení s absolútnou nemožnosťou súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva, vyvolal u neho, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti; vytvorenie absolútnej nemožnosti súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik jeho ďalších plánovaných podnikateľských aktivít, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na jeho strane, ale aj na strane jeho majiteľov; Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotou v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavné súladne interpretovaná, platná a účinná právna úprava ( Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 77/02). Všeobecný súd pri realizácii základného práva na súdnu ochranu podľa Ústavy Slovenskej republiky a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je povinný aplikovať ústavnú požiadavku jednoduchého práva, že každý má právo na rozhodnutie podľa relevantnej právnej normy ( Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.ÚS 120/2010 z 12. mája 2010). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 Ústavy. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti, tak aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatnou a zmyslom (napr. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 271/05). Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie (spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) sumu 326,- Eur, t.j. 20 % z uplatňovanej istiny s príslušenstvom ( hodnoty majetkového práva postihnutého procesnou deformáciou). V danom prípade sa domáha podanou žalobu náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Košice I. Postupoval podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Žalovaný však do podania tejto žaloby na žiadosť pozitívne nereagoval. S poukazom na vyššie uvedenú skutkovú a právnu argumentáciu tvrdí, že je nutné deklarovať porušenie jeho práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože súdna ochrana nebola poskytnutá v zákonom predpokladanej kvalite; deklarovať porušenie princípov právneho štátu nesprávnym úradným postupom exekučného súdu ( Okresný súd Košice I), konkrétne princíp legality, princípu ochrany legitímnych očakávaní, princípu ochrany dôvery v právo, princípu právnej istoty; nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu a majetkovú škodu, ktorá mu bola spôsobená v priamej príčinnej súvislosti s porušením práv označených pod písm. a) a b) a princípov právneho štátu označených pod písm. b). Domáha sa náhrady majetkovej ujmy škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom okresného súdu spočívajúci v tom, že rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a to po 15-dňovej lehote. Podľa jeho názoru, napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej žiadosti a ani si nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorý by mala mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu vo veci, došlo v
namietanom exekučnom konaní k uvedeným skutočnostiam. Týmito postupmi mu malo byť zabránené, aby bola jeho pohľadávka voči dlžníkovu uspokojená, a tým došlo k oslabeniu jej vymožiteľnosti, ak nie k zániku. Vo svojej žalobe sa konkrétne domáha náhrady škody pozostávajúcej z nasledovných čiastkových nárokov materiálna škoda vo výške istiny s príslušenstvom, ktoré sa líši v každej žalobe, nemajetková ujma vo výške 20 % z uplatňovanej istiny s príslušenstvom (ako hodnota majetkového práva postihnutého procesnou deformáciou). Na základe skutočností ním uvádzaných v žalobe žiada, aby súd medzitýmnym rozsudkom rozhodol tak, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom okresného súdu, pretože tento v namietanom exekučnom konaní rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a to po zákonnom stanovenej lehote. Ďalej žiada, aby súd zaviazať žalovanú zaplatiť mu príslušnú majetkovú škodu a náhradu nemajetkovej ujmy do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, ako aj trovy súdneho konania.
3. Žalovaná žiadala podaním zo dňa 11.10.2013 žalobu zamietnuť. Ďalej uviedla, že zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov dbá o to, aby súdne konanie prebiehalo podľa presne ustanovených pravidiel, ktorých dodržiavanie je predpokladom, aby súd mohol konať a vydať rozhodnutie. Tieto predpoklady sa nazývajú procesné podmienky konania. Ak v konkrétnej veci nie sú splnené podmienky, takéto konanie vykazuje nedostatky, pričom za nedostatok sa považuje aj zmätočné podanie. Tá má v tomto prípade spočívať v nasledovaných skutočnostiach - v žalobe nie je uvedená spisová značka exekučného konania, ktoré je vedené na súde, chýbajú relevantné údaje ako dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátumy, kedy sa žalobca dozvedel o vzniku škody. Vo všeobecnosti musí namietať, že žalobca nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval vôbec existenciu predmetného exekučného konania, vznik skutočnej škody, nemajetkovej ujmy, atď. Žalobca síce uviedol časť dôkazov, najmä odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám. Zdôrazňuje, že neoznačenie spisových značiek exekučných konaní, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu ( teda nesplnenie zákonom predpísaných náležitosti), bolo jedným z dôvodov, pre ktoré Ústavný súd Slovenskej republiky odmietol sťažnosti žalobcu na porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného súdu ( príkladom rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 366/2012, sp. zn. IV. ÚS 374/2012). Okrem toho kto iný ako oprávnený v exekučnom konaní, ktorý si v súvislosti s ním uplatňuje právo na náhradu škody, má mať možnosť a záujem relevantným a jednoznačným spôsobom identifikovať konanie, v ktorom mu mala byť spôsobená škoda. V tejto súvislosti si dovoľuje navrhnúť aplikáciu ustanovenia § 43 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Žalovaná na vyššie uvedené ustanovenie Občianskeho poriadku poukazuje aj z dôvodu, že v tomto momente nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Nie je zrejmé, či si žalobca uplatňuje právo z titulu „nezákonného konania“ v podobe nerozhodnutia v zákonnom ustanovenej lehote, z titulu nesprávneho úradného postupu v podobe prieťahov, alebo z titulu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ,,čo by sa mohlo vysvetliť ako namietanie nezákonného rozhodnutia. Čo sa týka uvádzaných prieťahov v konaní, v prvom rade je potrebné poznamenať, že žalobca neuvádza, aké kroky podnikol na odstránenie neželaného stavu. V druhom rade má za to, že všeobecný súd v konané o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd Slovenskej republiky ( bližšie v časti Existencie prieťahov v konaní). Poukazuje na to, že dňa 23.4.2012 jej boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 23.4.2012. Vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.9.2012 bola okresnému súdu doručená žaloba vo veci, je zrejmé, že žalobca ju nepodal po uplynutí 6 mesačnej lehoty, ale skôr. Podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov znení neskorších predpisov nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom oparení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku ( ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4 a § 11. Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Z citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. vyplýva, že poškodený sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti (doručenie na príslušný orgán) o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Predbežné prerokovanie nároku je zákonnom ( § 16 ods. 4
zákona č. 514/2003 Z.z.) ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne konanie ( viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 2Cz/38/76, uverejnené pod publikačným číslom R 28/1978). Preto má za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde. Zároveň informuje súd, že napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadosti, ktoré Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky adresovalo žalobcovi po doručení prvotných žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky bola doručená všeobecná odpoveď, keď žalobca nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadne informácie, nebol ochotný uviesť dátumy, kedy sa dozvedel o škode, nepriložil doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu, neuviedol, či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy/ ústavné sťažnosti ani nedoplnil doklady preukazujúce „ohrozenie“ práv zánikom povinného, jeho insolvenciou, stratou kontaktu s povinným, ktorými odôvodňuje vznik majetkovej ujmy. Vcelku žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. preto nárok žalobu nepovažuje za predbežne prerokovaný. Zákon č. 514/2003 Z.z. ustanovuje nasledujúce všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci - nezákonné rozhodnutie, resp. neprávny úradný postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne. Nesprávny úradný postup žalobca špecifikuje ako nevydanie rozhodnutia v zákonnom ustanovenej lehote ( teda zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia po 15 dňovej lehote) a vykonanie úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok ( zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie). Teda ide o dva namietané nesprávne úradné postupy. Jednak namietaným postupom má byť samotný spôsob rozhodnutia - zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ako i skutočnosť, že k vydaniu rozhodnutia malo dôjsť po zákonnom ustanovenej lehote. Pojem „nesprávny úradný postup“ nemá legálnu definíciu, v súlade s rozhodovacou praxou súdov ho možno vymedziť ako „porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo s ňou nesúvisí
- nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí“ ( rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4Cdo 24/2004, uverejnený pod publikačným číslom 23/2011). Teda akýkoľvek postup súdu ( zahrňujúci napr. právne posúdenie veci, záver o tom, že je oprávnený preskúmať exekučný titul, zistenie skutkového stavu, výber, aplikácia interpretácia zvolených právnych noriem na skutkový stav), ktorý nájde svoje bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí, nemôže byť oným „nesprávnym úradným postupom“ na účely zákona č. 514/2003 Z.z. Žalobca namieta práve vyššie popísaný postup súdu, ktorý sa nepochybne prejavil vo vydanom rozhodnutí ( t.j. v tom, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola uznesením zamietnutá). Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú neprávnym úradným postupom je preto vylúčená. Zo žalobcom predložených skutkových okolnosti je zrejmé, že nemôže ísť ani o zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Totiž podľa ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušných orgánov. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011 súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je okrem iného nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná orgánom, ktorý toto už právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu. Táto podmienka nepochybne nie je v prípade zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnená. Predmetné rozhodnutie okresného súdu nie je možné považovať za nezákonné a zároveň ich zákonnosť/nezákonnosť nie je možné posudzovať v tomto konaní. Otázku správnosti postupu pri rozhodovaní o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
taktiež nie je na mieste posudzovať. Žalobca ďalej uvádza, že súd prekročil svoju rozhodovaciu právomoc keď vykonal „opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu“. V tejto veci je potrebné uviesť, že v zmysle Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 3.3.2011, č.k. IV. ÚS 60/2011-13, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 13.10.2011sp. zn. 3Cdo/146/2011, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26.9.2011 sp. zn. 3MCdo/11/2010 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.3.2011 sp. zn. 5Cdo/291/2010, vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktorého z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol prípadne nekalou doložkou viazaný. Pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolnosti prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená ( § 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je legitímny. K nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu v rozhodnutí o zamietnutí žiadosti o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie po 15 dňovej lehote považuje za nevyhnutné v prvom rade poukázať na tú skutočnosť, že zo samotnej dikcie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia. 15 dňová lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu ( okrem exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku). Ak ho súd nepoverí, 15 dňová lehota neplatí. Nie je možné ani logicky predpokladať, že by to bol zámer zákonodarcu určiť 15 dňovú lehotu i na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučného titulu. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. ( v znení účinnom od 1.1.2013) pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaním, právoplatné rozhodnutie ESĽP či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z uvedených dôvodov má za to, že nie je preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, je pritom kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií - zložiť veci, správanie účastníka a postu súdu ( napr. I. ÚS 41/02). Považuje za potrebné podotknúť, že podľa jeho názoru efektívnosť a rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený preskúmať súd v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd Slovenskej republiky na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda príslušného súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. K záveru o tom, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd Slovenskej republiky ( to je nie civilný súd v konaní o náhrade škody), dospel napr. Krajský súd v Nitre ( sp. zn. 9Co/285/2011). Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporovo o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie veci v prípade ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd Slovenskej republiky, poškodený subjekt by sa mal obrátiť v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. na okresný súd, aby
konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa by bol v takomto prípade preskúmavaný súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a uvedené len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd Slovenskej republiky. Pre podporu vyššie uvedenej argumentácie poukazuje aj na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky. Z ustanovenia § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Zb. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov vyplýva, že ústavnú sťažnosť môže podať fyzická alebo právnická osoba iba v prípade, ak využije všetky opravné a iné účinné právne prostriedky pre ochranu svojich základných práv a slobôd. V zmysle uvedeného, pokiaľ by bolo možné konštatovať existenciu prieťahov a nahradiť nemajetkovú ujmu na základe rozhodnutia všeobecného súdu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., Ústavný súd Slovenskej republiky by o takomto nároku nemohol konať, pokiaľ by sa fyzická alebo právnická osoba ešte predtým neúspešne nedomáhala tohto nároku podľa zákona č. 514/2003 Z.z. ( teda prostredníctvom účinného prostriedku nápravy). Avšak vzhľadom na to, že Ústavný súd skúma porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a finančné zadosťučinenie priznáva ( bez skúmania, či bol nárok predtým uplatnený podľa zákona č. 514/2003 Z.z.), je zrejmé, že všeobecný súd nemôže konštatovať prieťahy v konaní a priznať za ne náhradu nemajetkovej ujmy. I vzhľadom na vyššie uvedené nepovažuje za preukázanú ani existenciu prieťahov v konaní. Hmotnoprávna námietka premlčania v súvislosti s „nesprávnym úradným postupom“ Ako vyplýva zo skutkových okolnosti uvádzaných žalobcom v niektorých žalobách, k nesprávnemu úradnému postupu okresného súdu malo dôjsť v období pred marcom 2009. Podľa ust. § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia. V prípade ak mala žalobcovi vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v zamietnutí žaloby o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a to po 15 dňovej lehote, lehota na uplatnenie tohto nároku ( premlčacia lehota) uplynula po troch rokoch od momentu uplynutia 15 dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Vzhľadom na uvedené vznáša námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15 dňovej lehoty od doručenia žiadosti o udelenie poverenia pred ňom 23.4.2009 ( t.j. tri roky pred dňom, kedy jej boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku). Žalobca sa vo svojich žalobách domáhal náhrady škody pozostávajúcej z materiálnej škody vo výške istiny s príslušenstvom. Podľa ust. § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. okrem iného je nevyhnutné preukázať existenciu škody a jej výšku. Podľa jej názoru žalobca nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Podľa tvrdení žalobcu, tento vyčíslil uplatnenú škodu vo výške istiny s príslušenstvom, ktorá podľa jeho názoru nemôže byť viac priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkov zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného Zmluvou o úvere. Na tomto mieste je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že žalobca v žalobách neuvádza, či predmetné vecné náklady predstavujú podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. skutočnú škodu alebo ušlý zisk. V tomto smere poukazuje na definície týchto kľúčových pojmov skutočná škoda je trvalé zmenšenie majetku poškodeného a ušlý zisk predstavuje ušlý majetkový prospech, resp. nerozmnoženie majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať, nebyť škodnej udalosti, s ohľadom na pravidelný beh vecí. Na základe ustálených definícií skutočnej škody a ušlého zisku, má za to, že žalobca doposiaľ neuniesol bremeno tvrdenia tým, že nekonkretizoval, či si uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Okrem prednesených námietok žalobca nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie toho, čoho sa domáha, ani existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, ani nevymožiteľnosti pohľadávky. K tomuto uvádza, že nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že nie je možné vymôcť pohľadávku dlžníka a tvrdenie, že rozhodnutie v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia spôsobuje nevymožiteľnosť pohľadávky. Rozhodnutie o zamietnutí iba preukázalo nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského súdu byť exekučným titulom. Žalobca však mal možnosť získať iný exekučný titul, a to napr. podaním návrhu na začatie konania, resp. platobným rozkazom, čo nevykonal a svojou nečinnosťou sám prispel k situácii, ktorú v žalobe namieta ( ku vedenému bližšie v uznesení KS v Trnave sp, zn. 10CoE/308/2011, resp. v uznesení KS v Žiline sp. zn. 20CoE/94/2012, ak by aj nastala situácia, že ti toto právo žalobca uplatnil novým návrhom, musel by preukázať v prvom rade, že by mu súd bez akýchkoľvek pochybností priznal požadované nároky od dlžníka v sume, v ktorej ich požaduje od nej ( čo však nepreukázal a ani preukázať nemôže) a v druhom rade, že pohľadávky sú nevymožiteľné v dôsledku pochybenia okresného súdu; to znamená, že nebyť nesprávneho úradného postupu okresného súdu, došlo by k riadnemu a plnohodnotnému
vymoženiu pohľadávky. Túto skutočnosť však žalobca nepreukázal a ani nepreukáže, a to najmä ( ale nielen) s ohľadom na skutočnosť, že niektorí dlžníci by boli insolventní, niektorí dlžníci by boli po smrti, atď. Na základe všetkých uvedených skutočnosti je toho názoru, že nemôže niesť zodpovednosť a nahrádzať žalobcovi materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože žalobca nepreukázal jednak vznik a ani výšku škody. Žalobca sa vo svojich žalobách domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 20% a z istiny príslušenstva, ktorý má byť spravodlivou satisfakciou za utrpený zásah do základných práv a bude kompenzovať každé porušenie práva na súdnu ochranu. Podľa ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Podľa ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. V časti žalobcovho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch poukazuje na skutočnosť, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsahu Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo/675/2011, kde je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, alebo im nevzniká ujma priamo. Žalobca uvádzaj aj „zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov“, ale tieto nie sú bližšie konkretizované. Taktiež žalobca neupresnil, v čom a ako situácia „ovplyvnila podnikateľské postupy žalobcu“. Rovnako požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 20 % z istiny a príslušenstva nie je podložená akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami či rozumnou úvahou. Považuje za krajne nesprávny spôsob určenia náhrady nemajetkovej ujmy percentuálnou čiastkou z tvrdenej skutočnej škody. Žalobca zároveň zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žalobných návrhov nevyplýva a z toho dôvodu nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Aspekt prihliadnutia na dobré mravy a nemajetková ujma s prihliadnutím na poškodenú osobu podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Akceptuje potrebu zohľadnenia vyššie citovaného ustanovenia, ako aj ustanovenia § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. pri formovaní záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, resp. o výške takejto náhrady. Po aplikácii uvedených ustanovení a percepcii skutkových okolnosti, na ktoré poukáže, podľa nej nemožno dospieť k záveru o potrebe priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ani v prípade, ak by inak boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu a povedomí, ktoré je okolo žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky štátnej moci svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na trhu spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. V tejto súvislosti upozorňuje a ako prílohu vyjadrenia k žalobe dokladá list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D (2010) 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku 267 ZFEÚ podal Krajský súd v Prešove ( Vec C-76/10). Dáva do pozornosti celý text priloženého listu, pričom poukazuje príkladmo na niektoré výňatky. Problémy v spojitosti s týmito praktikami sa týkajú predovšetkým skutočnosti, že zmluvné podmienky sú stanovené prostredníctvom vopred formulovaných podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia. Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi tvrdé a ich zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv, ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Jedným z osobitných aspektov je uplatňovanie nárokov zo strany nebankových inštitúcií, okrem iného prostredníctvom systematického využívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa
javia ako predpojaté, a v prípade ktorých sa zdá, že vôbec neuplatňujú právne predpisy na ochranu spotrebiteľa. Formulár zmluvy spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. navyše obsahuje časť s názvom Všeobecné podmienky poskytovania úveru (VP) ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa, a / alebo pomerne flagrantne znevýhodňujú spotrebiteľov vo viacerých dôležitých aspektoch, z ktorých niektoré uvádzame ďalej. Celkové náklady úverov poskytovaných spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o., ktoré pozostávajú z úrokov a iných poplatkov, sa javia byť veľmi vysoké. Zdá sa, že prinajmenšom v niektorých prípadoch predstavujú náklady takmer 100 % ročne zo sumy získanej od spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. Najväčšiu časť poplatkov tvoria náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, ktoré sa javia mnohonásobne vyššie ako poplatky, ktoré si účtujú banky. Podľa bodu 6 VP je dlžník povinný zaplatiť v prípade nesplnenia zmluvných záväzkov sankciu vo výške 0,25 % denne, čiže 91,25 % ročne. Podľa bodu 8 VP dlžník môže splatiť veriteľovi dlžnú sumu pred termínom splatnosti, to ho však nezbavuje povinnosti zaplatiť poplatok ( 95,6 % z úveru) v plnej výške. Zásadným problémom je skutočnosť, že predmetné podmienky vylučujú uplatňovanie pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Okrem vyššie uvedeného o negatívnej percepcii žalobcu verejnosťou, resp. aj špecializovanými organizáciami na ochranu spotrebiteľa ( napr. Spotrebiteľské centrum) svedčí napr. článok v denníku SME zo dňa 16.7.2012, ktorý prikladá v prílohe svojho vyjadrenia. Z uvedeného článku napr. vyplýva, že žalobca obišiel zákaz vymáhať pohľadávku exekúciou. Podľa uvedeného článku Okresný súd Prešov označil konanie v prejednávanej veci za mimoriadne závažnú nečestnú činnosť, pričom článok popisuje aj niektoré prípady, keď sa jednotliví spotrebitelia napokon domohli svojich práv ( s odkazom na rozhodnutie Súdneho dvora v Luxemburgu, ktorý poukázal na nezrovnalosti v zmluve, chýbajúcu RPMN a neprimerané sankcie a úroky). Z článku vyplýva aj nemenej významná skutočnosť, že Asociácia organizácii splátkového predaja, ktorá sa nestotožňuje s konaním žalobcu, vylúčila žalobcu zo svojich radov. Z popísaného je zrejmé, že žalobca a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušenie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľa na všetkých úrovniach štátnej moci. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Nie je možné opomenúť, že v takomto prípade aj súdna moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek podanie žalobcu, a to najmä v prípade návrhu na vykonanie exekúcie, kde v prípade žalobcu automaticky nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia práva spotrebiteľa ( povinného v exekučnom konaní). Uvedené má vplyv aj na otázku samotného posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže súdy v prípade posudzovania žalobcu na vykonanie exekúcie musia obzvlášť zvažovať, či poverenie vydajú lebo nevydajú a pod., s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu považuje za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala žalobcovi vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu. Súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva žalobcu už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované za dostačujúce. Uvedené vylučuje možnosti poznania prípadného nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu. Vzhľadom na vyššie uvedené zastáva názor, že žalobca nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu žalobcu s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva. Zároveň aplikujúc ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. po zohľadnení osoby poškodeného a vnímania doterajšieho pôsobenia žalobcu ( ako spoločnosti s negatívnou povesťou využívajúcu neprijateľné podmienky), minimálnej závažnosti prípadnej ujmy a následky, ktoré žalobcovi mohol namietaný nesprávny úradný postup spôsobiť, nemôže byť žalobcovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podľa ust. § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Podľa ust. § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je nevyhnutné okrem existencie nesprávneho úradného postupu/nezákonného rozhodnutia, vzniku škody či nemajetkovej ujmy, preukázať aj príčinnú súvislosť medzi týmito zložkami. Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť, ako ďalší predpoklad vzniku za škodu, je priama väzba javov ( objektívnych súvislosti), v rámci ktorého jeden jav ( príčina) vyvoláva druhý jav ( následok). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná ( sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ spôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy,
bezprostredný, nestačí ak je iba sprostredkovaný. Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti, ako priameho a bezprostredného vzťahu príčiny a následku, nemôže tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda postupom okresného súdu. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočnosti je názoru, že žalobca nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že zamietol žiadosť o vydanie poverenia a to po zákonom stanovej lehote, a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Má skôr za to, že stav, v ktorom sa žalobca ocitol, si zavinil sám, a to spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv, a najmä je už v súčasnosti zrejmé, že žalobca si uplatňuje ničím neodôvodnené a ničím nepreukázané čiastky, či už v podobe majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy. Z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. považuje žalobu za právne neopodstatnenú.
4. Podľa ust. § 180 Civilného sporového poriadku po vyvolaní veci súd zistí, či sa dostavili osoby, ktoré boli na pojednávanie predvolané. Ak sa tieto osoby nedostavili, súd rozhodne, či sa pojednávanie bude konať v ich neprítomnosti, a otvorí pojednávanie.
5. Na pojednávanie nariadené na deň 17.3.2017 bol zástupca žalobcu a žalovaná riadne predvolaní. Svoju neúčasť na tomto pojednávaní ospravedlnila a zhodne požiadali súd, aby spor prejednal a rozhodol v ich neprítomnosti.
6. Vzhľadom na vyššie uvedené súd v súlade s ust. § 180 Civilného sporového poriadku spor rozhodol dňa 17.3.2017 v neprítomnosti riadne predvolaného zástupcu žalobcu a žalovanej.
7. Podľa ust. § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
8. Podľa ust. § 470 ods. 2 Civilného sporového poriadku právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
9. Podľa ust. § 470 ods. 3 Civilného sporového poriadku na lehoty, ktoré dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona neuplynuli, sa použijú ustanovenia tohto zákona; ak však zákon doteraz ustanovoval lehotu dlhšiu, uplynie lehota až v tomto neskoršom čase.
10. Podľa ust. § 470 ods. 4 Civilného sporového poriadku konanie začaté do 30. júna 2016 na vecne, miestne, kauzálne a funkčne príslušnom súde podľa predpisov účinných do 30. júna 2016 dokončí súd, na ktorom sa konanie začalo.
11. Podľa článku 8 základných princípov Civilného sporového poriadku strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi a to v súlade princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.
12. Súd vykonal tak dokazovanie oboznámením sa so žalobou žalobcu a s ďalšími listinnými dôkazmi predloženými sporovými stranami a zistil nasledovný skutkový stav:
13. Zo spisu tunajšieho súdu sp. zn. 37 Er 2458/2010 súd zistil, že vo veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o. proti povinnému Emil Weisháp pre vymoženie sumy 1.237,59 Eur podaním doručeným súdu dňa 13.12.2010 požiadal súdny exekútor súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom o tomto návrhu rozhodol súd dňa 26.4.2011 uznesením vydaným po č.k. 37Er/2458/2010 - 25, keď žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 28.5.2011. Uznesením zo dňa 4.8.2011 vydaným pod č.k. 37Er/2458/2010
- 32 súd exekučné konanie zastavil a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. Uznesenie súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 6.9.2011.
14. Súd vec právne posúdil nasledovne:
15. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.
16. Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012 štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
17. Podľa ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v platnom znení nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
18. Podľa ustanovenia § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012 ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
19. Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 až 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012 uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Výška nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v § 7 a 8 je najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody.
20. Podľa ustanovenia § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v platnom znení, zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.
21. Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Právo každého na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch, alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu zakotvuje i článok 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru.
22. Predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu, ktoré (nároky) sa opierajú o hmotnoprávne ustanovenia § 9 a § 17 ods. 1 až 4 zákona č.
514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012, pričom nesprávny úradný postup spočíva v skutočnosti, že tunajší súd ako exekučný súd vo vyššie uvedenej exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 37 Er/2458/2010 nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v 15 dňovej lehote ustanovenej v § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení účinnom v čase začatia exekučného konania.
23. Súd konštatuje, že na vec sa vzťahovala právna úprava Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.5.2011, podľa ktorého ustanovenia § 44 ods. 2 súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
24. V nadväznosti na to ustanovoval Exekučný poriadok v znení účinnom do 31.5.2011 v § 41 ods. 2 písm. d), že podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.
25. Z uvedeného vyplýva, keďže žiadosť o udelenie poverenia bola doručená súdu dňa 13.12.2010, že v súlade s citovaným § 44 ods. 1, 2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2010 do 31.5.2011 poverenie malo byť vydané do 28.12.2010.
26. Nárok žalobcu vychádza z tvrdenia, že exekučný súd spôsobom odporujúcim zákonu preskúmal podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku rozhodcovský rozsudok, čo žalobca označil za nesprávny úradný postup. Za zákonu odporujúci postup exekučného súdu žalobca považuje úplný judiciálny proces zahrňujúci zistenie skutkového stavu, výber právnych noriem a meritórne rozhodnutie vo veci. Podľa jeho názoru exekučný súd nemá legitimitu na vykonávanie úkonov smerujúcim k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým výsledkom, že veriteľ stratí možnosť vykonať svoje právo a dostáva sa do situácie, akoby exekučný titul bol zrušený.
27. Súd preskúmal spis Okresného súdu Košice I sp. zn. 37Er/2458/2010 - exekučné konanie vedené vo veci oprávneného - žalobcu proti povinnému R. nar.. pre zaplatenie pohľadávky, ktorá vznikla žalobcovi ako oprávnenému v súvislosti s neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX. a z ktorého exekučného spisu vyplynulo, že zo strany súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého bola podaná žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 13.12.2010, o čom svedčí prezenčná pečiatka Okresného súdu Košice I, exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu č. k. SR 06707/10, ktorý vydala Slovenská rozhodcovská, a.s., IČO: 35 922 761 zo dňa 2.8.2010, právoplatným dňa 23.8.2010 a vykonateľným dňa 26.8.2010. Okresný súd Košice I v označenej exekučnej veci o žiadosti o udelení poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol a to uznesením zo dňa 26.4.2011; uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 28.5.2011. Z odôvodnenia predmetného uznesenia vyplýva, že ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, tak súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 od. 1 ZRK je hmotnoprávnym predpokladom na vykonanie exekúcie. Podľa zákona o rozhodcovskom konaní, ak bolo zistené, že povinný bol zaviazaný k plneniu, ktoré je právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, tak exekučný súd konanie zastaví a podľa Exekučného poriadku, ak súd zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne až následne konanie zastaví. Právna úprava ukladá súdu povinnosť zastaviť exekúciu plnenia uloženého v rozhodcovskom rozhodnutí, ak je takéto plnenie zákonom zakázané alebo ak je v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené posudzuje exekučný súd ako predbežnú otázku predtým, ako vydá poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Súd skonštatoval, že neuvedenie ročnej percentuálnej miery nákladov spôsobuje, že úver bude bezúročný a bez poplatkov. Rozhodcovský súd túto skutočnosť nezohľadnil. Ak rozhodcovský súd priznal oprávnenému zmenkový úrok 0,25 % denne zo sumy 1.237,59 Eur odo dňa 29.12.2009 do zaplatenia, tento je podľa názoru súdu snahou obísť zákonné obmedzenie výšky úrokov z omeškania. Vyslovil názor, že rozhodcovský rozsudok povinného zaväzuje na plnenie, v ktorom neboli rešpektované zákonné ustanovenia na ochranu spotrebiteľa a preto rozhodol tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol.
28. Rozhodcovský rozsudok bol žalobcom predložený ako exekučný titul v zmysle § 41 ods. 1 Exekučného poriadku a podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku podliehal preskúmavaniu exekučného súdu.
29. Konštantnou judikatúrou (IV.US 60/2011, NS SR sp.zn. 3 MCdo 11/10, 5 Cdo 291/10, 3 Cdo 146/11, 3 Cdo 133/12) bolo ustálené, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd zaoberá aj tým, či k návrhu je pripojený spôsobilý exekučný titul. Súd ex offo skúma, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho rozhodnutie a vydanie, či je vykonateľné po stránke formálnej ako aj materiálnej. Exekučný súd bol teda oprávnený a povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. V nadväznosti na rozhodnutia súdneho dvoru (C 40/08 vo veci Asturcom) v súlade s výkladom smernice Rady EHS 93/13 z 5. 4. 1993, exekučný súd bol povinný ex offo preskúmať povahu rozhodcovskej doložky obsiahnutej v spotrebiteľských zmluvách, či sa nejedná o nekalú podmienku v zmluve a z toho vyvodiť príslušné dôsledky. Rozhodcovský rozsudok na vydanie, ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského rozsudku je nevykonateľný, majúci účinky paaktu-nulitného aktu.
30. Na tomto mieste musí súd prvej inštancie konštatovať, že rozhodnutia exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, neboli zrušené pre nezákonnosť, nebola konštatovaná ani nesprávnosť postupu exekučného súdu pri preskúmavaní exekučného titulu
- rozhodcovského rozsudku. V tomto konaní súd teda ani nemôže opätovne, či inak, rozhodovať o veci, ktorá už bola predmetom súdneho konania a bolo o nej právoplatne rozhodnuté (§ 135, § 159 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.6.2016). Rozhodnutie vydané rozhodcovským súdom bez toho, aby mal k tomu založenú právomoc platne uzavretou rozhodcovskou doložkou, je ničotným aktom, nemajúcim právne účinky vo vzťahu medzi osobou oprávnenou a povinnou z tohto rozsudku ( NS SR sp.zn. 3 Cdo 133/12, KS Trnava sp.zn. 10Co 308/11). Tento právny následok nevyplynul z činnosti exekučného súdu, ale z konania samotného žalobcu, ktorý neplatne rozhodcovské doložky dojednal.
31. Pokiaľ žalobca odôvodňoval nárok na náhradu škody tým, že exekučný súd nevydal rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase bez zbytočných prieťahov, súd ustálil, že sa domáhal ochrany svojich práv v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy, podľa ktorého má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a podľa článku 6 ods. 1 Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd o práve na prejednanie veci v primeranej lehote.
32. S účinnosťou od 1. 6. 2010 bolo novelizované znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, že 15- dňová lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/d/, ktorým exekučným titulom bola notárska zápisnica obsahujúca právny záväzok, v ktorej povinná osoba súhlasila s vykonateľnosťou, a vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií. Aj keď zákon o rozhodcovskom konaní zákon č. 244/2002 Z. z. nepoužíval pojem „rozhodcovské komisie“, bolo možné analógiou legis vztiahnuť uvedené ustanovenie aj na rozsudky rozhodcovského súdu, teda, že 15-dňová lehota na udelenie poverenia sa nevzťahuje aj na rozhodnutie rozhodcovského súdu. Výslovne zákonodarca takto upravil znenie zákona s účinnosťou od 1. 6. 2011, keď medzi exekučné tituly podľa § 41 ods. 1 písm. c/, d/, na preskúmavanie ktorých sa nevzťahovala 15-dňová lehota, zaradil aj rozhodnutia rozhodcovských súdov.
33. V zmysle článku 127 Ústavy Slovenskej republiky, ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú ratifikovala Slovenská republika a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
34. V súlade s ust. § 18, § 49 zák. č. 38/93 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, a konaní pred ním, ústavný súd koná o sťažnostiach fyzických, právnických osôb, ktoré tvrdia, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené ich základné práva alebo slobody, ak ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
35. Žalobca ani netvrdil ani nepreukazoval, aby v exekučnom konaní, z ktorého si uplatňuje nárok na náhradu škody v súvislosti s nedodržaním zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia, bola konštatovaná Ústavným súdom Slovenskej republiky alebo iným orgánom existencia prieťahov v konaní. Konajúci
súd, ako súd patriaci do sústavy všeobecných súdov nemá zákonom danú právomoc na konštatovanie prieťahov v inom súdnom konaní, ktorú okolnosť možno dovodiť aj zo skutočnosti, že ústavný súd v konaní o sťažnostiach fyzických i právnických osôb na porušenia článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozhoduje aj o prípadnom odškodnení sťažovateľa, ktorému môže priznať tiež náhradu ujmy spôsobenej zistenými prieťahmi v konaní, ktorú si žalobca uplatňuje v tomto spore. Záveru, že konajúci súd nemá kompetenciu na konštatovanie prieťahov v konaní iného všeobecného súdu, nasvedčuje aj znenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci účinné od 1.1.2013, podľa ktorého pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo zbytočných prieťahoch v konaní, možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenie sťažnosti, právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, rozhodnutia Ústavného súdu SR.
36. Pre posúdenie dôvodnosti tejto časti nároku žalobcu, tak absentuje základný predpoklad, ktorým je rozhodnutie príslušného orgánu, že exekučný súd nevydal rozhodnutie bez zbytočných prieťahov, resp. v lehote primeranej.
37. Pre úplnosť súd dodáva, že v zmysle rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I US 16/02, pojem zbytočné prieťahy obsiahnuté v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nemožno vykladať a aplikovať len vzhľadom na lehoty uvedené v zákone. So zreteľom na konkrétne okolnosti veci, sa totiž ani v prípadoch nedodržania zákonných lehôt, postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
38. V dotknutom exekučnom konaní bol predmetom prieskumu rozhodcovský rozsudok vzťahujúci sa k spotrebiteľským zmluvám, pri ktorých bolo potrebné ex offo preskúmať platnosť rozhodcovskej doložky z hľadiska existencie neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, preto nedodržanie 15- dňovej lehoty by nebolo možné bez ďalšieho považovať za zásah do práv žalobcu.
39. Z obsahu exekučného spisu, ktorý je predmetom sporu vyplýva, že exekučný súd rozhodol včas, resp. v lehote primeranej povahe sporu.
40. Lehota, v ktorej exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia v uvedenom konaní je primeraná charakteru posudzovaných veci vyžadujúcich si dôslednejší prieskum (spotrebiteľské právo), a konanie o žiadosti netrvalo tak dlho, aby sa dalo uvažovať o zbytočných prieťahoch.
41. Žalobca svoj nárok vyvodzoval zo zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup ( § 9 zákona č. 514/03 Z. z. ).
42. Súd konštatuje, že v exekučnom konaní nebolo zistené konanie či opomenutie, ktoré by bolo možné považovať za nesprávny úradný postup, nebola zistená ani existencia nezákonného rozhodnutia, niet tak žiadneho zákonom definovaného dôvodu, na podklade ktorého by žalobca mohol uplatňovať nárok na náhradu škody.
43. Žalobca navyše ani nepreukázal, aby mu vznikla nejaká škoda, a aby táto bola v príčinnej súvislosti s tvrdeným postupom Okresného súdu Košice I v exekučnom konaní.
44. Aj keď žalobca tvrdí vznik škody ako rôznych nákladov spojených so správou vymáhanej pohľadávky, z obsahu exekučného spisu nevyplýva, aby tu žalobca realizoval písomné podania, sťažnosti a urgencie, na ktoré sa v žalobe odvoláva, resp. aby išlo o účelné podania, teda podania k urýchleniu rozhodnutia a aby náklady spojené s týmito úkonmi, ak nejaké vznikli, boli v príčinnej súvislosti s postupom exekučného súdu.
45. Majetkovú škodu žalobca preukazoval znaleckým posudkom č. 1/2014 ( čl. 72 spisu), ktorý bol spracovaný mimo konania na žiadosť žalobcu Znaleckým ústavom Ekonomickou univerzitou v Bratislave ( ZP je založený v spise 36C/266/2012 - pozn. súdu ). Predmetom znaleckého posudku bolo posúdenie činnosti spojenej s vymáhaním pohľadávok spoločnosti žalobcu a ekonomické posúdenie týchto činnosti,
ktoré boli uskutočnené v súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučných okresných súdov Slovenskej republiky, pretože tieto neskoro rozhodli, resp. nerozhodli o žiadosti o nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie ( NZP), neskoro rozhodli resp. nerozhodli o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie ( NVP) a neskoro rozhodli resp. nerozhodli o žiadosti o zmenu exekútora (ZE). Znalecký ústav na základe vykonanej analýzy mzdových nákladov, nákladov na poštovné, komunikačné služby, tlač a úpravu informačného systému stanovil náklady v prípade žalôb „NZP a NVP“ na jednu žalobu vo výške 30,76 eur, čo zodpovedalo mzdovým nákladom na jednu žalobcu vo výške 4,15 eur, nákladom na tlač 5,31 eur, nákladom na úpravu informačného systému 13,86 eur, nákladom na poštovné 3,01 eur a nákladom na telekomunikačné služby 4,43 eur. V prípade žalôb „ZE“ náklady na jednu žalobu predstavovali 31,68 eur, z toho mzdové náklady 5,07 eur, náklady na tlač 5,31 eur, náklady na úpravu informačného systému 13,36 eur, náklady na poštovné 3,01 eur, náklady na telekomunikačné služby 4,43 eur.
46. Ako vyplýva z obsahu znaleckého posudku predmetom posúdenia, pri neskorom rozhodnutí o nevydaní poverenia a neskorom vydaní poverenia boli nasledujúce činnosti ( strana 16 ZP):
overovanie skutočnosti, či súd rozhodol o exekučnej veci, overovanie skutočností, ako súd rozhodol o žiadosti o vydanie poverenia, urgovanie vydania rozhodnutia, urgencia a spracovanie sťažností na postup súdu, úhrada poplatkov, spracovanie reakcie súdu, prípadne vypracovanie nového stanoviska, overovania bonity dlžníka, komunikácia s dlžníkom overovanie prijatia elektronického podania - urgencie/sťažnosti.
V prípade neskorého rozhodnutia o žiadosti o zmenu exekútora, predmetom činnosti, ktorá slúžila ako základ pre vyčíslenie škody boli tieto činnosti:
overovanie skutočnosti, či súd rozhodol o exekučnej veci, urgovanie vydania rozhodnutia, urgencia a spracovanie sťažností na postup súdu, spracovanie reakcie súdu, prípadne vypracovanie nového stanoviska, overovanie prijatia elektronického podania - žiadosti o zmenu /urgencie/sťažnosti.
47. Posudzovaným obdobím boli roky 2009 až 2012. Aj keď znalecký posudok konštatuje určitý nárast nákladov oproti stavu za rok 2008, z obsahu znaleckého posudku vyplýva, že vzhľadom na náročnosť znaleckého dokazovania i celkový rozsah agendy vykonávanej spoločnosťou žalobcu, nebolo možné jednoznačne individualizovať v akom rozsahu sa vyčíslené náklady priamo dotýkajú exekučných konaní a vzhľadom na nárast počtu zamestnancov a nákladov sa vychádzalo z predpokladu, aká časť nákladov zodpovedá exekučnej činnosti. Súdu je pritom z jeho činnosti známe, že spoločnosť žalobcu mala predovšetkým zvýšené náklady v súvislosti s podávaním návrhov na všeobecné súdy a podávaním opravných prostriedkov voči rozhodnutiam všeobecných súdov a podávaním dovolaní v exekučných veciach. Pritom „činnosti“, ktoré boli predmetom ohodnotenia v znaleckom posudku, neboli žalobcom vykonané v exekučných konaniach, ktorých sa týka tento spor, resp. išlo o neúčelné úkony ako to už súd zmienil. Aj keď teda zo znaleckého posudku vyplýva určitý rozsah nákladov žalobcu, nepreukazuje to existenciu príčinnej súvislosti s napádaným postupom exekučného súdu.
48. Nakoľko žalobca nepreukázal žiadny z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu (nesprávny úradný postup alebo nezákonné rozhodnutie, vznik škody, príčinnú súvislosť), neexistujú ani žiadne dôvody pre náhradu nemajetkovej ujmy, ktorej výšku odvodil len matematickým výpočtom od výšky spôsobenej škody. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/03 Z.z, nemajetková ujma sa určuje s prihliadnutím na osobu poškodeného, jeho doterajší život, prostredie, v ktorom žije a pracuje, posudzuje sa závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli. V žalobe žalobcu však absentujú skutočnosti rozhodujúce pre zistenie, či by vôbec mohlo dôjsť k vzniku nemajetkovej ujmy spoločnosti žalobcu, pričom subjektívne pocity jej riadiacich členov, nie sú právne významné. Potrebné by však bolo prihliadať na samotné správanie sa spoločnosti Pohotovosť, s.r.o. v dodávateľsko- spotrebiteľských vzťahoch. Kriticky sa k obsahu zmluvných podmienok v zmluvách žalobcu uzavretých so spotrebiteľom vyjadrila aj Európska komisia, ktorá konštatovala, že zmluvné podmienky vylučujú
uplatňovanie pravidiel na ochranu spotrebiteľa, a prostredníctvom inštitútu rozhodcovského konania má veriteľ možnosť uplatniť svoje nároky bez toho, aby boli posúdené podľa týchto relevantných noriem. Aj z uvedeného je zrejmé, že problémy s vymáhateľnosťou nárokov zo spotrebiteľských zmlúv uzavretých spoločnosťou, sú v príčinnej súvislosti s negatívnymi obchodnými praktikami spoločnosti.
49. Vo vzťahu k námietkam žalovaného o predčasnom uplatnení nároku na súde pre nesplnenie podmienky predbežného prejednania, súd poukazuje na ust. § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012, podľa ktorého, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo neuspokojenej časti nároku na súde. Nie je spochybňované, že žalobca žiadosť o predbežné prerokovanie nároku podal, samotný žalovaný vo svojom procesom stanovisku doručenom súdu 17.10.2013 jednoznačne vyjadril, že nárok žalobcu neuznáva, teda ho neuspokojí, čím boli splnené podmienky vyžadované zákonom pre konanie o nároku žalobcu pred súdom.
50. Námietka premlčania vznesená žalovaným rovnako nebola dôvodná. Žaloba bola podaná na súd dňa 27. 9. 2012. Smerovala buď k exekučným konaniam, v ktorých absolútne absentoval základný predpoklad nároku na náhradu škody teda konanie či opomenutie, z ktorého žalobca škodu žiadal, pretože o návrhu žalobcu bolo rozhodnuté v zákonnej lehote, alebo sa týkala exekučných konaní, v ktorých mohlo dôjsť k vzniku potencionálnej škody až v roku 2010, kedy bol podaný žalobcom návrh do exekučného konania, resp. bolo vydané rozhodnutie exekučného súdu. K uplynutiu trojročnej premlčacej doby podľa ust. § 19 ods. 1 zákona č. 514/03 Z.z. tak dôjsť nemohlo.
51. Pokiaľ ide o zamietnutie návrhu na prerušenie konania ( výrok II. rozsudku) súd uvádza, že podľa ustanovenia 109 ods. 2 písm. c/ v čase podania návrhu na prerušenie konania platného a účinného civilného kódexu - Občianskeho súdneho poriadku pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Z citovaného ustanovenia jednoznačne vyplýva (arg. slovo „môže“), že prerušenie konania z tam uvedených dôvodov je fakultatívne, teda súd nie je povinný prerušiť konanie ani v prípade, že by inak boli splnené podmienky podľa tohto ustanovenia. Podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
52. Otázku vylúčenia, resp. nevylúčenia sudcov v súlade s ust. §16 Občianskeho súdneho poriadku posudzoval nadriadený súd, a teda nie je pravdou, že by išlo o otázku, ktorú nie je súd v tomto konaní oprávnený riešiť. V danej veci bolo o návrhu žalobcu, v ktorom vyjadril podozrenie, že by mohli rozhodovať vylúčení sudcovia, rozhodnuté Krajským súdom v Košiciach uznesením č. k.3NcC/56/2012-20 zo dňa 19. októbra 2012. Teda o návrhu bolo riadne rozhodnuté. Na podporu správnosti tvrdenia súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 102/2013 zo dňa 11. marca 2013, ktoré sa týka priamo žalobcu a obdobnej veci. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dôvodom vylúčenia sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobcu) svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť za majetkovú a nemajetkovú ujmu.
53. Podľa ust. § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
54. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
55. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
56. V spore bola úspešná žalovaná v rozsahu 100 % a podľa citovaného § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku jej patrí náhrada trov konania. Vzhľadom k tomu, že žalovanej žiadne trovy konania nevznikli, súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku III. tohto rozsudku.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd v troch písomných vyhotoveniach.
Podľa ust. § 359 Civilného sporového poriadku odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa ust. § 363 Civilného sporového poriadku sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania ( ust. § 127 ods. 1 a ods. 2 Civilného sporového poriadku ) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa ust. § 364 Civilného sporového poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa ust. § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ust. § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa ust. § 365 ods. 3 Civilného sporového poriadku odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa ust. § 366 Civilného sporového poriadku prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku. Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený ( ust. § 38 zákona č. 233/1995 Z.z.) a ktorého vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje inak ( ust. § 29 zákona č. 233/1995 Z.z.).