Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

60Cb/12/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Banská Bystrica v konaní pred sudkyňou JUDr. Annou Pikulovou v právnej veci žalobcu GARCIA & BARTNICKI SK, s.r.o., so sídlom v Čadci, Horná 116, IČO: 36 016 934, zastúpeného JUDr. Vladimírom Ivančom, advokátom, so sídlom v Bratislave, Hlavné námestie 5 proti žalovanému REALITY INDUSTRIES, s.r.o., so sídlom v Banskej Bystrici, Povstalecká cesta 6454/16, IČO: 36 039 357, zastúpenému 1/ Mgr. Róbertom Vágvölgyim, advokátom, so sídlom v Banskej Bystrici, Magurská 59 a 2/ Lion Law Partners s.r.o., so sídlom v Banskej Bystrici, Komenského 14A, IČO: 36 862 461 (určeným aj na doručovanie písomností), o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, takto

rozhodol:

Súd u r č u j e , že spoločnosť GARCIA & BARTNICKI SK, s.r.o., so sídlom Horná 116, 022 01 Čadca, IČO: 36 016 934, je vlastníkom nasledovných nehnuteľností:

- parcela registra "R. Č.. XXXX/XX, J. O. Q. G.Á. U. Z. XXX M.,

- parcela registra "R. Č.. XXXX/XX, J. O. Q. G.Á. U. Z. XXX M.,

- parcela registra "R. Č.. XXXX/XX, J. O. Q. G.Á. U. Z. XX M.,

- parcela registra "R. Č.. XXXX/XX, J. O. Q. G.Á. U. Z. XXXX M.,

- parcela registra "R. Č.. XXXX/XXX, J. O. Q. G.Á. U. Z. XXX M.,

- stavba so súpisným číslom XXXX, O. G. O. O. P. ". Č.. XXXX/XX, O. A.: A., zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX Z. U. Ú. K. K., C. U., O. C. Ú. P., U. K. K..

Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1) Žalobca sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu podanou žalobou zo dňa 17. 01. 2014 doručenou tunajšiemu súdu dňa 20. 01. 2014 (na č. l. 1 - 5 p. v.) a doplnenou dňa 04. 11. 2014 (na č. l. 212 - 219 p. v.) domáhal voči žalovanému určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam špecifikovaným vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

2) Žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 17. 03. 2014 doručenom tunajšiemu súdu dňa 18. 03. 2014 (na č. l. 114 - 118 p. v.) navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

3) Súd vykonal vo veci dokazovanie výsluchom štatutárneho zástupcu žalobcu, právneho zástupcu žalobcu, štatutárneho zástupcu žalovaného, právneho zástupcu žalovaného, svedkov M. K., K.. M. Š., T.. M. M. a po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu zistil tento skutkový stav:

4) Podľa tvrdenia právneho zástupcu žalobcu v žalobe zo dňa 17. 01. 2014 (na č. l. 1 - 5 p. v.), žalobca bol od roku 1999 výhradným vlastníkom nehnuteľností uvedených na LV č. XXXX, C.. Ú.. P.,

K. K., ktoré používal na svoje podnikateľské účely. Okrem parcely č. XXXX/XXX, ktorú nadobudol v roku 2002. V roku 2013 nehnuteľnosti i sklad na týchto pozemkoch žalobca prenajímal spoločnosti PRESPOR spol. s r.o., exkluzívne. Iné nehnuteľnosti na území Slovenskej republiky nevlastnil. Od roku 1998 bol jedným z konateľov spoločnosti žalobcu T.. M. M.. T.. M. M. a pán M. K. sa poznajú od detstva a aj t. č. bývajú niekoľko domov od seba. Obidvaja t. č. pôsobia v Ľ. A. G. A., čo je len ďalším dôkazom ich spoločných aktivít. Vzhľadom na priateľské vzťahy pánov, nebol problém zo strany pána M. podpísať v prospech spoločnosti žalovaného vecné bremeno, ktoré bolo pod číslom VZ XXXX/ XXXX zapísané príslušným katastrálnym odborom do listu vlastníctva. Pán K. vlastní priľahlý pozemok a ako získať majetok spoločnosti žalobcu si spolu s pánom T.. M. plánoval dlhšiu dobu. Jednalo sa o vopred pripravený obchod. Spoločnosť PRESPOR spol. s r.o. a jej zástupcovia sú ochotní dosvedčiť, že im zo strany pána T.. M. bolo na ich opakovanú žiadosť sľúbené, že v prípade predaja nehnuteľností, budú oslovení ako prví, nakoľko opakovane žiadali do nájomnej zmluvy dodatkom vložiť ustanovenie o predkupnom práve. Oslovení mali byť aj v prípade predaja formou oproti najvyššej cenovej ponuke. Pre úplnosť právny zástupca žalobcu dodal, že žalobca nemal vôbec v úmysle nehnuteľnosť predávať, avšak, ak by sa žalobca rozhodol do budúcna pre predaj, každopádne by bol areál predávaný formou výberového konania oproti najvyššej ponuke. Vzhľadom na iné plány pána T.. M. sa takto nikdy neudialo. Rovnako neboli pri predaji oslovení vôbec, nie to ešte ako im bolo sľúbené, ponúknutý prednostný predaj, či možnosť zúčastniť sa tendra. Dňa 25. 07. 2013 bola medzi žalobcom a žalovaným písomnou formou uzavretá kúpna zmluva. Jednalo sa v nej o predaj nehnuteľností zapísaných na Katastrálnom úrade K. K., A. C. K. K., na LV č. XXXX, C.. Ú.. P., a to: Pozemku parc. č. C. XXXX/XX U. Z. XXX M. - zastavané plochy a nádvoria, Pozemku parc. č. C. XXXX/XX U. Z. XXX M. - zastavané plochy a nádvoria, Pozemku parc. č. C. XXXX/XX U. Z. XX M. - zastavané plochy a nádvoria, Pozemku parc. č. C. XXXX/XX U. Z. XXXX M. - zastavené plochy a nádvoria, Pozemku parc. č. C. XXXX/XXX U. Z. XXX M. - zastavané plochy a nádvoria, Stavby postavenej na pozemku parc. č. C. XXXX/XX U. Z. XXX M. - zastavané plochy a nádvoria, súp. č. XXXX - sklad (ďalej len „predmet zmluvy“). V zrýchlenom katastrálnom konaní bol dňa 31. 07. 2013 vklad zapísaný. Ďalej podľa tvrdenia právneho zástupcu žalobcu v žalobe, pre právne a skutkové posúdenie kúpnej zmluvy je rozhodujúce ustanovenie o splatnosti kúpnej ceny, ktoré je v tomto prípade extrémne nevýhodné pre žalujúcu stranu a je vo svojej podstate v skutočnosti úverom, a to z pohľadu splatnosti kúpnej ceny v horizonte viac než 10 rokov a z pohľadu, že splátky boli nastavené raz ročne k 31. 12., čiže spoločnosť je celý rok bez prostriedkov na fungovanie. Dosiahnutie špeciálne výhodnej kúpnej ceny pre žalovaného je evidentne výsledkom priateľstva spomínaných pánov. V tej dobe konateľ spoločnosti žalobcu pán T.. M. vedel o tom, že sa v skutočnosti nejedná o kúpnu zmluvu, ale o vynesenie majetku spoločnosti, čo je v absolútnom nesúlade s jeho povinnosťou konateľa, preto žalobca má za to, že takýto úkon nepožíva právnu ochranu. Jedná sa o zjavne nevýhodný predaj. Tento úkon v občianskoprávnej rovine, i v obchodnoprávnej rovine presahuje limity, ktoré sú stanovené pre rizikovosť konania a preto má žalobca za to, že zmluva je neplatná. Rovnako má za to, že zmluva je v hrubom rozpore s dobrými mravmi a tento výkon práva bývalého konateľa spoločnosti žalobcu je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, preto nepožíva právnu ochranu v súlade s § 265 Obchodného zákonníka. Právny zástupca žalobcu upozornil aj na dojednanú výšku kúpnej ceny, ktorá je v porovnaní s reálnou trhovou hodnotou nehnuteľnosti tretinová. Kúpna cena bez DPH za nehnuteľnosti podľa kúpnej zmluvy predstavovala sumu 118.084,89 Eur, pričom všeobecná hodnota stavieb a pozemkov podľa Znaleckého posudku č. 51/2013 zo dňa 25. 10. 2013, vyhotoveného znalcom Ing. Jánom Čiernym predstavovala spolu sumu 383.000,- Eur. Doba splácania nehnuteľností žalovaného pri rozdiele zárobku z prenájmu a mesačnou splátkou je približne za 48 mesiacov, (3.400,- mínus 944,- rovná sa 2.456,- Eur rozdiel mesačne, 118089 / 2456 rovná sa 48 mesiacov), keďže uvedené nehnuteľnosti boli predmetom nájmu žalobcu ako prenajímateľa a spoločnosti PRESPOR spol. s r.o. ako nájomcu od roku 2008 a prevodom práv z tejto zmluvy na nadobúdateľa žalovaný na nej mesačne na prenájme zarobí 3.400,- Eur bez DPH. Splátka kúpnej ceny v tomto porovnaní vychádza na 944,- Eur. To znamená, že bez nutnosti použitia vlastného investičného kapitálu žalovaný splatí nehnuteľnosti za cca 4 roky a po tomto čase príjem z nájmu je jeho čistým príjmom. V prípade, že by žalovaný nehnuteľnosť zaplatil hneď po podpise kúpnej zmluvy v plnej výške použitím vlastných prostriedkov (ako je obvyklé), návratnosť investície by bola možná do 35 mesiacov (118 089 / 3 400 rovná sa 35 mesiacov). Pri bežných predajoch sa počíta s návratnosťou investície v horizonte cca 10 rokov alebo minimálne 8 rokov. Rýchla návratnosť je len ďalším dôkazom veľmi nízkej kúpnej ceny (tretinovej). V kúpnej zmluve tiež chýba ustanovenie o záložnom práve v prospech žalobcu do doby celkovej úhrady kúpnej ceny. Možnosť odstúpenia od zmluvy je pre žalobcu mizivá, nakoľko formulácia, v prípade neuhradenia splátky kúpnej ceny je smiešna pri pozvaní výnosu z nájmu versus výšky splátky, teda takáto situácia ani reálne nemôže nastať. Navyše, ak by žalobca odstúpil od kúpnej zmluvy z iného dôvodu, bol by

postihnutý absolútne neprimerane vysokou zmluvnou pokutou. V tomto smere považuje žalobca zmluvu za nevypovedateľnú, a o to viac je zarážajúci fakt, že ju pán T.. M. podpísal. Žalovaný bez použitia jediného vlastného eura sa stal majiteľom areálu bez obmedzenia dispozičného práva za 31 % z reálnej ceny nehnuteľností so splatnosťou na 10 rokov a každý rok zarobí na tejto kúpe 29.400,- Eur a naviac disponuje po celý rok kapitálom v hodnote splátok, hoci tieto spláca až ku koncu roka. Naproti tomu spoločnosť žalobcu nemá finančné prostriedky na chod firmy. Právny zástupca žalobcu dal do pozornosti súdu ďalší fakt, že dňa 10. 07. 2013 bola uzavretá nová nájomná zmluva so spoločnosťou PRESPOR spol. s r.o. na ďalších 5 rokov, s platnosťou od 01. 01. 2014 do 31. 12. 2019. Pár dní na to bola podpísaná kúpna zmluva. Podľa tvrdenia právneho zástupcu žalobcu, predaj uvedených nehnuteľností sa vykonal bez súhlasu, či akejkoľvek vedomosti spoločníka, či druhého konateľa, pričom žalobca predpokladal vhodnosť a minimálnu slušnosť oboznámiť spoločníka a druhého konateľa s právnym úkonom takéhoto rozsiahleho charakteru, ktorý sa dotkne nielen podielu spoločníka, ale aj celej podnikateľskej činnosti žalobcu, nakoľko na Slovensku iné nehnuteľnosti nevlastní. Po zistení tejto skutočnosti bol pán T.. M. odvolaný z funkcie. Pán T.. M. prestal vo veci komunikovať, na písomnú výzvu na vyjadrenie sa k predaju nehnuteľností nereagoval, nakoľko ju vôbec na pošte neprebral. Žalobca zaslal žalovanému dňa 11. 11. 2013 písomnú výzvu na Dohodu o zániku kúpnej zmluvy zo dňa 25. 07. 2013 a vrátenie si vzájomne poskytnutých plnení, na čo daná spoločnosť reagovala listom zo dňa 05. 12. 2013. Právny zástupca žalobcu preto navrhol, aby súd určil, že žalobca je výlučným vlastníkom uvedených nehnuteľností.

5) Na preukázanie svojich tvrdení pripojil žalobca k podanej žalobe tieto listinné dôkazy: internetový výpis z obchodného registra o registrácii spoločnosti žalobcu zo dňa 08. 01. 2014, výpis z LV č. XXXX zo dňa 08. 01. 2014, Kúpnu zmluvu zo dňa 25. 07. 2013, Znalecký posudok znalca Ing. Jána Čierneho č. 51/2013 zo dňa 25. 10. 2013, Zmluvu o nájme nehnuteľností zo dňa 12. 02. 2008, Zmluvu o nájme nehnuteľnosti zo dňa 10. 07. 2013, rozhodnutie jediného spoločníka spoločnosti žalobcu zo dňa 21. 08. 2013, výzvu na písomné vyjadrenie sa k predaju nehnuteľností zo dňa 13. 09. 2013 adresovanú T.. M. M., výzvu na uzavretie Dohody o zániku kúpnej zmluvy datovanú 11. 11. 2013 adresovanú žalovanému a Stanovisko žalovaného zo dňa 05. 12. 2013. Tieto listinné dôkazy sa nachádzajú na č. l. 6 - 90 p. v.

6) V doplnení žaloby zo dňa 03. 11. 2014 doručenom tunajšiemu súdu dňa 04. 11. 2014 (na č. l. 212 - 219 p. v.) právny zástupca žalobcu poukázal na neplatnosť Kúpnej zmluvy zo dňa 25. 07. 2013 pre jej zrejmý rozpor s dobrými mravmi. Dal do pozornosti súdu skutkové okolnosti, ktoré podľa názoru žalobcu v súhrne predstavujú porušenie dobrých mravov a spôsobujú tak neplatnosť kúpnej zmluvy podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Kúpna cena dohodnutá v kúpnej zmluve za nehnuteľnosti predstavuje iba približne 30,83 % z hodnoty nehnuteľností; nehnuteľnosti tak boli predané zjavne „pod cenu“, keď boli predané za menej ako jednu tretinu ich reálnej (trhovej) hodnoty. Už len samotná desaťročná splatnosť kúpnej ceny za predaj nehnuteľností je v zjavnom rozpore so štandardnými trhovými podmienkami bežnými pri obdobných transakciách (kedy predávajúci obdrží celú kúpnu cenu pri prevode nehnuteľností), a sama o sebe preukazuje značnú nevyváženosť kúpnej zmluvy v neprospech žalobcu. Nájomné, ktoré žalobca inkasoval od nájomcu za užívanie nehnuteľností na základe nájomnej zmluvy, bolo hlavným zdrojom príjmov z podnikania žalobcu a pán M. (ako konateľ žalobcu podpisujúci kúpnu zmluvu) si preto musel byť vedomý významu a hodnoty nehnuteľností pre žalobcu a jeho podnikanie. Napriek tomu ich spôsobom odporujúcim dobrým mravom previedol na žalovaného, čím žalobcu pripravil o jediný hodnotný majetok, ktorý mu generoval príjem. Ďalej podľa tvrdenia právneho zástupcu žalobcu, konateľ žalobcu - pán M., pri podpise kúpnej zmluvy konal v rozpore so záujmami žalobcu a príkazmi jeho spoločníkov, čím došlo k porušeniu ustanovenia § 135a Obchodného zákonníka, podľa ktorého sú konatelia povinní vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Takisto pán M. 15 dní pred podpisom kúpnej zmluvy podpísal dňa 10. 07. 2013 Nájomnú zmluvu (do konca roka 2019), ktorou zabezpečil, že nehnuteľnosti budú nadobúdateľovi (žalovanému) generovať pravidelný zisk, o ktorý predajom nehnuteľností pripravil žalobcu. Momentom zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vznikla žalobcovi ako platiteľovi DPH povinnosť zaplatiť DPH vo výške 8.051,65 Eur, a to bez ohľadu na skutočnosť, že celú kúpnu cenu s DPH za dodané nehnuteľnosti dostane žalobca od žalovaného až v priebehu nasledovných 10 rokov. Podľa názoru právneho zástupcu žalobcu, neobstojí argument žalovaného, že faktúrou zo dňa 31. 07. 2013 žalobca súhlasil s kúpnou cenou za nehnuteľnosti, pretože samotná faktúra je len platobným a účtovným dokladom, ktorému nemožno pripisovať účinky dvojstranného právneho úkonu; situácia, v akej sa v dôsledku konania pána M. ocitol žalobca (keď prišiel o hlavný zdroj svojich príjmov), si vyžadovala a aj v súčasnosti vyžaduje potrebu finančných prostriedkov na prevádzku spoločnosti a vystavením faktúry tak žalobca iba prejavil snahu aspoň v

nepatrnej časti kompenzovať stratu, ktorá mu predajom nehnuteľností vznikla; absolútna neplatnosť právneho úkonu pôsobí s účinkami „od počiatku“, to znamená, ak kúpna zmluva bola v momente jej uzavretia absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka, bola neplatná od počiatku a preto by ju nebolo možné konvalidovať ani dodatočným súhlasným úkonom zo strany žalobcu. Právny zástupca žalobcu tiež poukázal na tú skutočnosť, že pán M. je dobrým známym pána M. K. (konateľa a jediného spoločníka žalovaného), a teda jedinej osoby profitujúcej z tejto transakcie. Aj táto skutočnosť spolu s vyššie uvedeným nasvedčuje tomu, že uzatvorenie kúpnej zmluvy nebolo konaním, ktoré by malo požívať právnu ochranu, ale naopak, išlo o konanie, ktoré je v zrejmom rozpore s dobrými mravmi. Podľa presvedčenia právneho zástupcu žalobcu, uzatvorenie kúpnej zmluvy za vyššie opísaných podmienok je konaním, ktoré je „zjavne právne neprijateľné, pretože je z hľadiska oprávnených záujmov strán a spoločnosti hrubo nevyvážené“ a vymyká sa z pravidiel poctivého a slušného konania. Preto je kúpna zmluva podľa názoru žalobcu pre rozpor s dobrými mravmi absolútne neplatným právnym úkonom. Navyše, voči pánovi M. vznieslo Krajské riaditeľstvo PZ v Banskej Bystrici, odbor kriminálnej polície obvinenie pre obzvlášť závažný zločin porušovanie povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona, čo len podporuje závery žalobcu, že kúpna zmluva je neplatná aj pre rozpor s dobrými mravmi. Ak by aj trestný súd neodsúdil pána M. pre trestný čin, okolnosti uzavretia kúpnej zmluvy vyššie popísané zjavne predstavujú konanie priečiace sa dobrým mravom. Na základe uvedených skutočností potom navrhol, aby súd určil, že žalobca je vlastníkom uvedených nehnuteľností.

7) Na preukázanie svojich tvrdení pripojil žalobca k doplneniu žaloby tieto listinné dôkazy: výkaz ziskov a strát spoločnosti žalobcu k 31. 12. 2013, relevantnú judikatúru, uznesenie Krajského riaditeľstva PZ v Banskej Bystrici, odboru kriminálnej polície zo dňa 22. 05. 2014 - ČVS: C.-XX/X-Z.-K.-XXXX a uznesenie Krajskej prokuratúry Banská Bystrica zo dňa 12. 09. 2014 - C. XX/XX/XXXX-XX. Tieto listinné dôkazy sa nachádzajú na č. l. 220 - 255 p. v.

8) Právny zástupca žalovaného v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 17. 03. 2014 doručenom tunajšiemu súdu dňa 18. 03. 2014 (na č. l. 114 - 118 p. v.) potvrdil, že medzi sporovými stranami došlo dňa 25. 07. 2013 k uzavretiu kúpnej zmluvy, ktorej vklad bol povolený dňa 31. 07. 2013. Pred uzavretím kúpnej zmluvy kupujúci preskúmal oprávnenosť predávajúceho a to výpisom z obchodného registra SR, kde konateľ spoločnosti žalobcu pán T.. M. je konateľom s právom konať samostatne. Bola tiež preskúmaná Spoločenská zmluva predávajúcej spoločnosti, kde neboli zistené žiadne obmedzenia konateľa pri nakladaní s majetkom spoločnosti. Žalovaný je vlastníkom priľahlej nehnuteľnosti, pričom disponuje vecným bremenom zaťažujúcim nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy. Na základe daných skutočností prejavil žalovaný záujem o odkúpenie nehnuteľností, uvedených v kúpnej zmluve, boli dohodnuté ustanovenia kúpnej zmluvy, podmienky v nej uvedené, pričom zmluvné strany v kúpnej zmluve deklarovali zmluvnú voľnosť, slobodný a vážny prejav vôle, ako aj skutočnosť, že zmluva nebola uzavretá za zjavne nevýhodných podmienok. V takomto znení bola kúpna zmluva oboma zmluvnými stranami podpísaná. Podľa názoru právneho zástupcu žalovaného, tvrdenia žalobcu o tom, že pán T.. M. a pán K. sa dlhodobo poznajú a sú priatelia, nie sú pre podmienky uzavretia kúpnej zmluvy relevantné. Poukázal tiež na kroky žalobcu, ktoré vykonal po zavkladovaní kúpnej zmluvy a ktoré sú v rozpore s jeho tvrdeniami v žalobnom návrhu. Listom zo dňa 11. 11. 2013 (prostredníctvom právneho zástupcu žalobcu) bol žalovaný oslovený o možnosť uzavretia Dohody o zániku kúpnej zmluvy. Tento návrh bol žalovanému doručený dňa 30. 11. 2013 a zamietavé stanovisko bolo spracované právnym zástupcom žalovaného dňa 05. 12. 2013. Zaujímavá je skutočnosť, že dňa 22. 11. 2013 bola na adresu žalovaného doručená písomnosť, a to faktúra č. 1020130014, dodávateľ - žalobca pre odberateľa - žalovaného s dátumom vystavenia 31. 07. 2013, dodanie tovaru 31. 07. 2013 s dátumom splatnosti 14. 08. 2013. Faktúra je vystavená na základe kúpnej zmluvy zo dňa 25. 07. 2013, a to na sumu 126.136,54 Eur. Zásielka bola odoslaná z adresy uvedenej na obálke ako spätná so sídlom žalobcu v Čadci, podľa pečiatky dňa 30. 10. 2013. Na základe tejto skutočnosti je potom možné konštatovať, že žalobca súhlasil s kúpnou cenou, nakoľko vystavil faktúru vo výške kúpnej ceny uvedenej v kúpnej zmluve, pričom jej výšku nijak nespochybňoval. Za predpokladu, že túto faktúru, kde podmienky síce neboli v súlade s podmienkami dohodnutými v kúpnej zmluve, by žalovaný uhradil, bol by žalobca považoval celú vec za skončenú a zaplatením danej sumy by nemal námietky k tomu, aby nehnuteľnosti uvedené v kúpnej zmluve boli vo vlastníctve žalovaného. Táto skutočnosť je však v rozpore s tvrdeniami žalobcu v žalobnom návrhu, kde poukazuje na neprimerane nízku cenu za predaj nehnuteľností. Poukazuje pritom na závery znaleckého posudku, ktorý však je len tvrdením znalca o ním vypočítanej cene, avšak už neodzrkadľuje reálny stav s realitným trhom v danej lokalite a v danej dobe. Žalovaný je podnikateľ s priemyselnými nehnuteľnosťami, má prehľad o reálnom realitnom trhu. V roku 2006 zakúpil v danej

lokalite nehnuteľnosť, pozemok o výmere 1679 m2 v cene 450.000,- Sk, čo je v prepočte 8,90 Eur za m2. Bolo to v čase pred celkovou krízou, pričom od tej doby, najmä po roku 2008, realitný trh stagnoval a aj v súčasnej dobe ponuka prevyšuje dopyt. Preto, keď oslovil v tej dobe konateľa spoločnosti žalobcu T.. M. o možnosť odkúpiť predmetné nehnuteľnosti (ktoré sú predmetom sporu), a tento mu uviedol cenu, nemal dôvod predpokladať, či ide zo strany pána T.. M. o špekuláciu alebo niečo iné, považoval cenu za primeranú. Právny zástupca žalovaného ďalej uviedol, že podmienky akejkoľvek zmluvy sú dohodnuté podmienky účastníkov zmluvy. Pokiaľ v rokovaní navrhované podmienky nie sú pre jednu zo strán vyhovujúce, tak buď sa nájde kompromis alebo jedna zo strán zmluvu nepodpíše. Podľa právneho zástupcu žalovaného, neobstojí pritom ani tvrdenie žalobcu, že nájomca - spoločnosť PRESPOR - mal eminentný záujem o odkúpenie nehnuteľnosti, kde je v nájme. Tvrdenie žalobcu o tom, že spoločnosť PRESPOR spol. s r.o. a jej zástupcovia dosvedčia skutočnosť, že im bolo zo strany pána T.. M. sľúbené, že v prípade predaja nehnuteľností budú oslovení ako prví, je v jednostrannej rovine, pretože, ak by to bola pravda, mala spoločnosť PRESPOR písomne osloviť vlastníka nehnuteľností o možnosť odkúpenia nehnuteľností, a nie naopak, podpísať nájomnú zmluvu aj napriek tomu, že im nebolo umožnené vložiť dodatok o predkupnom práve. Pritom už zo samotného obsahu nájomnej zmluvy vyplýva, že sa dohodli s prenajímateľom (žalobcom) o výhodnejších cenách oproti predchádzajúcej nájomnej zmluve. Z uvedeného tak vyplýva, že skutočnosť, že nehnuteľnosť je v danom čase v nájme, nezaručuje vlastníkovi, že tento stav bude trvalý. Žalovaný pri dojednaní podmienok kúpnej zmluvy neurobil žiaden úkon, ktorý by bol v rozpore so zákonom. Ako kupujúci (a to v každej rovine) každý má snahu vyjednať čo najvýhodnejšie podmienky a potom je na strane predávajúceho, aby tieto vyhodnotil a potom buď k nim pristúpil alebo nie. Žalovaný si plní v kúpnej zmluve dohodnuté podmienky, teda ich neporušil. Otázka informovanosti medzi konateľmi spoločnosti (predávajúcim), medzi konateľmi a spoločníkmi je vecou interného charakteru spoločnosti žalobcu, na ktoré nemá žalovaný žiadne páky, resp. možnosti do nich zasahovať. Tak isto nemá možnosť zasahovať do chodu spoločnosti, interných ustanovení a pod. Žalovaný z opatrnosti preskúmal Spoločenskú zmluvu predávajúceho, aby zistil, či nie sú v nej obmedzenia pri prevode nehnuteľnosti voči konateľom, resp. či nepodlieha schvaľovaciemu konaniu valného zhromaždenia. Nakoľko takéto skutočnosti nezistil, nemal dôvod, prečo by nejednal s konateľom spoločnosti a nakoniec s ním uzavrel kúpnu zmluvu. Právny zástupca žalovaného navrhol ako svedkov vypočuť T.. M., M. K. a T.. Z. K. z dôvodu, že v ich osobách ide o priamych účastníkov jednaní v rámci predávajúcej spoločnosti, ako aj kupujúceho. V závere svojho písomného vyjadrenia právny zástupca žalovaného uviedol, že v danom stave je existujúca platná a účinná kúpna zmluva, proti ktorej neboli doposiaľ podniknuté žiadne právne kroky. Preto po vykonaní dokazovania navrhol žalobu žalobcu ako nie dôvodnú zamietnuť.

9) V doplnení písomného vyjadrenia k žalobe (najmä k odvolaniu žalovaného proti uzneseniu tunajšieho súdu o nariadení predbežného opatrenia a k okolnostiam, za ktorých bolo predbežné opatrenie vo veci nariadené) zo dňa 24. 02. 2015 doručenom súdu dňa 24. 02. 2015 (na č. l. 339 - 342 p. v.) právny zástupca žalovaného uviedol, že v priebehu súdneho konania žalovaný vo vlastnej kompetencii zabezpečil vyhotovenie znaleckých posudkov na posúdenie všeobecnej hodnoty predmet prevodu tvoriacich nehnuteľností v zmysle kúpnej zmluvy zo dňa 25. 07. 2013. Ing. arch. Pavel Bugár v Znaleckom posudku č. 2/2015 zo dňa 29. 01. 2015 stanovil všeobecnú hodnotu oceňovaných nehnuteľností na sumu 173.000,- Eur a Ing. Peter Rafaj v Znaleckom posudku č. 20/2015 zo dňa 09. 02. 2015 stanovil všeobecnú hodnotu oceňovaných nehnuteľností na sumu 188.000,- Eur. Dokonca aj v súbežne prebiehajúcom trestnom konaní bol znalkyňou T.. B. Š. vypracovaný Dodatok č. 1 zo dňa 29. 01. 2015 k Znaleckému posudku č. 56/2014, ktorým došlo k podstatnej modifikácii pôvodne stanovenej sumy 380.000,- Eur na sumu 211.000,- Eur. Uvedenými listinnými dôkazmi žalovaný deklaruje vo vzťahu k právnej argumentácii uplatneného nároku zásadnú skutkovú informáciu o cene prevádzaných nehnuteľností, ktorá sa priepastne odlišuje od ceny, na ktorú v časti II. žalobného návrhu zo dňa 17. 01. 2014 poukazuje žalobca, opierajúc sa pritom o Znalecký posudok č. 51/2013 znalca Ing. Jána Čierneho. Nemôžu existovať rozumné pochybnosti, ktoré by spochybňovali predbežnú úvahu žalovaného, že doplňujúca skutková informácia môže mať podstatný význam pre posúdenie dôvodnosti a úspešnosti nároku vo veci samej (a tiež v otázke posúdenia dôvodnosti nariadenia predbežného opatrenia).

10) Na preukázanie svojich tvrdení pripojil žalovaný k doplneniu písomného vyjadrenia k žalobe tieto listinné dôkazy: Znalecký posudok znalca Ing. arch. Pavla Bugára č. 2/2015 zo dňa 29. 01. 2015, Znalecký posudok znalca Ing. Petra Rafaja č. 20/2015 zo dňa 09. 02. 2015 a Doplnok č. 1 znalkyne T.. B. Š. k Znaleckému posudku č. 56/2014 zo dňa 29. 01. 2015. Tieto listinné dôkazy sú založené vo veľkej prílohovej obálke, ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť tohto súdneho spisu, medzi dôkazmi žalovaného.

11) Štatutárny zástupca žalobcu v konaní pred súdom tvrdil, že pán M. sa stal konateľom spoločnosti žalobcu v roku 1998 a pretože ho už poznal nejakú dobu a neboli medzi nimi žiadne problémy, dôveroval mu. Asi v roku 2003 sa spoločnosť rozhodla, že ukončí činnosť s ovocím a zeleninou a bývalý areál dá do prenájmu. Žalobca začal spoluprácu so spoločnosťou PRESPOR spol. s r.o., ktorá bola výlučným nájomcom skladu v roku 2005, pretože táto spoločnosť sa stále rozrastala a vyvíjala svoje aktivity v Banskej Bystrici, takže mala záujem stále o väčšie a väčšie priestory. Štatutárny zástupca žalobcu ďalej tvrdil, že spoločnosť PRESPOR spol. s r.o. od roku 2008 začala mať dopyt po priestoroch, tak sa žalobca s ňou dohodol na exkluzívnom nájme celého areálu a došlo vlastne k podpísaniu nájomnej zmluvy. Nájomná zmluva medzi žalobcom a spoločnosťou PRESPOR spol. s r.o. bola exkluzívnou zmluvou a podľa tvrdenia štatutárneho zástupcu žalobcu táto spoločnosť mala záujem o to, aby sa zapracoval do nájomnej zmluvy bod, ktorý sa týkal predkupného práva pre prípad, keby sa areál predával, tak aby bola táto spoločnosť prvá oslovená. Žalobca nedal do nájomnej zmluvy takýto bod týkajúci sa predkupného práva, pretože si nechcel zväzovať ruky, ale každopádne spoločnosti PRESPOR spol. s r.o. sľúbil, že keby sa tak v budúcnosti stalo, tak bude spoločnosť oslovená a ak to bude žalobca predávať, tak rovnako to bude predávať formou nejakého výberového konania. Niekedy v marci, apríli 2013 sa žalobca začal už pripravovať na rokovania so spoločnosťou PRESPOR spol. s r.o. o tom, či táto spoločnosť bude pokračovať v nájomnej zmluve ďalej alebo bude končiť svoju činnosť v Banskej Bystrici. V tom období spoločnosť žalobcu viedla rozhovory aj s pánom K. o tom, aká je situácia na trhu s nehnuteľnosťami, pretože služby pána K. spoločnosť žalobcu dosť často využívala, keďže sa vyzná v nehnuteľnostiach a vždy žalobcovi radil. Štatutárny zástupca žalobcu ďalej uviedol, že v tomto období prišiel za pánom K. s pánom M. na taký neformálny rozhovor na to, ako sa teraz ceny nehnuteľností pohybujú a ako sa predávajú, či je záujem a podobne, aby vyzistil informáciu o tom, keby v prípade bolo treba túto nehnuteľnosť predať, tak aká by bola likvidita, aká by bola rýchlosť predaja. Táto schôdzka prebehla rýchlo, bola neformálna, de facto sa na nej nič nedohodlo, nešlo tam ani o to - predať tú nehnuteľnosť

- ako sa dozvedieť o čo tu ide. Pán K. povedal, že je problém s nehnuteľnosťami, že je taká kríza. Podľa tvrdenia štatutárneho zástupcu žalobcu pred súdom, pán M. podpísal kúpnu zmluvu dňa 25. 07. 2013 s tým, že žalobca mal už i predjednanú alebo podpísanú zmluvu na prenájom nehnuteľnosti so spoločnosťou PRESPOR spol. s r.o. na ďalšie obdobie od 01. 01. 2014 na ďalších 5 rokov. Tvrdil pritom, že pán M. ho o tom vôbec neinformoval, informoval ho o tom po tom, čo túto zmluvu podpísal, a to niekedy okolo 13. - 14. 08. 2013. Doklady k tejto transakcii mu dal až niekedy v októbri 2013, teda odovzdal všetky doklady spoločnosti, pretože už štatutárny zástupca na neho naliehal. Štatutárny zástupca žalobcu uviedol, že predaj, ktorý pán M. zrealizoval, je veľmi nešťastný pre firmu, pretože cenu stanovil strašne nízku, na 31 % odhadnej ceny, ktorá teraz na trhu je a okrem toho, že cenu stanovil takú nízku, je tam veľmi dlhá splatnosť - 10 rokov. Takisto zmluva neobsahuje žiadne zabezpečenie, že tie peniaze žalobca dostane, prípadne klauzulu, že trebárs nehnuteľnosť prechádza na kupujúceho až po uhradení celej čiastky. Tie splátky, ktoré boli v kúpnej zmluve stanovené, tak ani v malom merítku nepokrývajú nákladové nároky žalobcu a žalobca na tejto transakcii je niekde v mínuse 7.000,- Eur. Po tom, čo pán M. oznámil štatutárnemu zástupcovi žalobcu predaj toho areálu, štatutárny zástupca žalobcu vedel, že je to podhodnotené, túto skutočnosť oznámil španielskemu spoločníkovi. Následne bolo prikročené k takému kroku, že bolo na T.. M. M. podané trestné oznámenie a po tom, čo tento čin urobil, tak bol okamžite odvolaný, resp. za 2 alebo za 3 dni teda došlo k odvolaniu T.. M. M. z pozície konateľa spoločnosti žalobcu. V závere svojej výpovede pred súdom štatutárny zástupca žalobcu len dodal, že pána K. pozná od obdobia ako spoločnosti žalobcu začal pomáhať s nájmami, stretol sa s ním asi zo dvakrát alebo trikrát, naposledy na tej neformálnej schôdzke, ktorú už vo svojej výpovedi spomenul, z uvedeného teda potom vyplýva, že takéto veci vždy preberal pán M.. Avšak komunikácia medzi štatutárnym zástupcom žalobcu a pánom M. bola natoľko dobrá, že štatutárny zástupca žalobcu mal vždy pocit, že mu pán M. povedal to, čo je treba.

12) Právny zástupca žalobcu trval v konaní pred súdom na podanej žalobe a jej doplnení v plnom rozsahu a na všetkých prednesoch, či už ústnych alebo písomných, vykonaných v tomto súdnom konaní. Poukázal pritom na kúpnu zmluvu uzavretú medzi predávajúcimi T.. A. Z., T.. M. Z. a N. E. a kupujúcim spoločnosťou žalobcu dňa 19. 05. 2004 (na č. l. 495 - 496 p. v.), kde túto zmluvu za kupujúceho, teda spoločnosť žalobcu, podpisoval takisto T.. M. M., pričom v tejto kúpnej zmluve bola dohoda na tom, že kúpna cena bude zaplatená v jednej splátke a kúpna cena zároveň bola dohodnutá v nadväznosti na cenu určenú v znaleckom posudku. Podľa názoru právneho zástupcu žalobcu, táto zmluva preukazuje, že pri kupovaní jedného z pozemkov, ktoré sú predmetom tohto sporu, pán M. ako konateľ spoločnosti žalobcu, ktorý vystupoval v pozícii kupujúcej strany, dohodol

podmienky, ktoré vychádzali jednak zo znaleckého ocenenia tej predmetnej nehnuteľnosti, a jednak podmienku, že celá kúpna cena bude vyplatená naraz v jednej splátke, pri podaní návrhu na vklad do katastra nehnuteľností. Právny zástupca žalobcu ďalej tvrdil, že aj táto zmluva preukazuje, že postup, ktorý zvolil pán T.. M. v súvislosti s uzavretím kúpnej zmluvy medzi spoločnosťou žalobcu a žalovaným, ktorá bola uzavretá dňa 25. 07. 2013, bol maximálne neštandardný, pre spoločnosť absolútne nevýhodný a že aj pán T.. M. si musel byť vedomý toho, že táto zmluva je neštandardná a pre spoločnosť absolútne nevýhodná s poukazom na to, že v minulosti sám uzatváral kúpne zmluvy na nehnuteľnosti, kde postupoval úplne inak a za štandardných podmienok minimálne v tomto jedinom prípade. Počas prebiehajúceho súdneho konania právny zástupca žalobcu predložil súdu na založenie do spisu znalecký posudok vypracovaný Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline zo dňa 19. 09. 2016 pod číslom znaleckého úkonu 189/2016, ktorý bol vypracovaný na základe požiadavky vyšetrovateľa v prebiehajúcom trestnom konaní v predmetnej trestnej veci, pričom tento znalecký posudok stanovil všeobecnú trhovú hodnotu predmetných nehnuteľností ku dňu uzavretia kúpnej zmluvy (25. 07. 2013) na sumu 332.000,- Eur. Podľa názoru právneho zástupcu žalobcu, ide o kľúčový dôkaz v predmetnom konaní, a to bez ohľadu na to, že žalobca neplatnosť predmetnej kúpnej zmluvy z roku 2013 napáda nie len z dôvodu neprimeranosti ceny, ale aj z dôvodu neprimeranosti ostatných podmienok, za ktorých bola tá kúpna zmluva uzavretá. Poukázal na to, že ide o znalecký posudok, ktorý vypracúval znalecký ústav v Žiline, to znamená na úseku znalectva asi najvyššia inštancia na Slovensku. Ďalej podľa názoru právneho zástupcu žalobcu, Kúpna zmluva uzavretá medzi spoločnosťou KURTA spol. s r.o. ako predávajúcim a spoločnosťou KAT spol. s r.o. ako kupujúcim dňa 21. 08. 2013 (na č. l. 599 - 602 p. v.) by nemala byť považovaná za relevantný príklad trhovej ceny nehnuteľností v danom čase a na danom mieste, pretože predmetnou kúpnou zmluvou došlo k prevodu nehnuteľností medzi spriaznenými osobami, ktoré sú vlastnícky prepojené a preto je pravdepodobné, že cena nebola dohodnutá za trhových podmienok. V otázke naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe právny zástupca žalobcu poukázal na judikatúru a ustálený právny názor v odbornej literatúre, v zmysle ktorých platí, že v prípade, ak sa určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti domáha subjekt, ktorý nie je zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník nehnuteľností, má vždy naliehavý právny záujem na takomto určení. V zásade ide o takúto skutočnosť, ktorá sama osebe predstavuje dôkaz o tom, že naliehavý právny záujem existuje vzhľadom na to, že osoba, ktorá sa domáha určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, nemá iný spôsob, ako sa tohto svojho práva domôcť, ako určujúcim výrokom súdu, ktorý ako jediný v prípade, ak táto osoba nie je zapísaná ako vlastník v katastri nehnuteľností, môže definitívne rozhodnúť o tom, že táto osoba je vlastníkom nehnuteľností, a to bez ohľadu na to, že zapísaná v katastri nehnuteľností nie je. Vzhľadom na to, že žalobca nie je v súčasnosti zapísaný ako vlastník predmetných nehnuteľností v katastri nehnuteľností, je daný naliehavý právny záujem na tom, aby súd rozhodol autoritatívne o tom, že či je alebo nie je žalobca vlastníkom predmetných nehnuteľností. Právny zástupca žalobcu bol ďalej toho názoru, že akékoľvek vzťahy, ktoré mohli vzniknúť po uzavretí kúpnej zmluvy z roku 2013, nemôžu byť prekážkou existencie či neexistencie naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti predmetnej zmluvy. K otázke dobrých mravov právny zástupca žalobcu uviedol, že dobré mravy chránia čistotu právnych vzťahov, ktoré sú založené predovšetkým na dobromyseľnosti účastníkov, účastníci síce vstupujú do týchto právnych vzťahov, aby dosiahli svoje ciele, ale zároveň nesmú úmyselne svojím konaním poškodzovať druhú zmluvnú stranu, teda druhého účastníka. Dobré mravy teda predstavujú zákonné medze správania sa, určujú, aké správanie je s poukazom na jeho následky potrebné chrániť a ktoré, práve naopak, postihovať ich neplatnosťou. Tento právny korektív postihuje neplatnosťou také správanie, ktoré svojimi následkami spôsobuje taký závažný zásah do práv iného účastníka, v tomto prípade obchodného partnera, ktorý nie je možné tolerovať v demokratickej spoločnosti založenej na poctivých a dobromyseľných obchodných vzťahoch bez úmyslu poškodzovať obchodného partnera. Podľa názoru právneho zástupcu žalobcu, to, aká cena bola dohodnutá, ako bola dohodnutá splatnosť kúpnej ceny, to, že nebolo dohodnuté žiadne zabezpečenie splatnosti kúpnej ceny a skutočnosť, že v zásade predajom týchto nehnuteľností došlo k prevodu z majetku spoločnosti jediného majetku generujúceho príjem spoločnosti, tieto skutočnosti spolu spôsobujú takú závažnosť konania v rozpore s dobrými mravmi, ktorá spôsobuje absolútnu neplatnosť takéhoto konania. Dobré mravy, resp. konanie v rozpore s dobrými mravmi predstavuje také konanie, ktoré je zjavne právne neprijateľné, pretože je z hľadiska oprávnených záujmov strán a spoločnosti hrubo nevyvážené. Neplatnosťou právneho úkonu pre rozpor s dobrými mravmi dal zákonodarca najavo, že môže nastať situácia, keď chovanie podľa práva sleduje nemravné ciele alebo má nemravné dôsledky, právo musí takémuto konaniu odoprieť ochranu. Právny zástupca žalobcu bol presvedčený, že uzavretie kúpnej zmluvy za tam dohodnutých podmienok je konaním, ktoré je zjavne právne neprijateľné, pretože je z hľadiska oprávnených záujmov strán a spoločnosti hrubo

nevyvážené a vymyká sa z pravidiel poctivého a slušného konania. Pokiaľ sa žalovaný odvoláva na dobromyseľnosť svojho konania pri uzatváraní napadnutej kúpnej zmluvy, právny zástupca žalobcu uviedol, že samotná dobromyseľnosť v zmysle zákona nechráni automaticky každého nadobúdateľa nehnuteľnosti za predpokladu, že nie sú splnené niektoré ďalšie podmienky, ktoré Občiansky zákonník v súvislosti s nadobudnutím nehnuteľnosti vyžaduje. Podotkol pritom, že dobromyseľnosť vylučuje rozpor s dobrými mravmi. Ak sa teda chce žalovaný odvolávať na dobromyseľnosť, znamenalo by to, že nedošlo k porušeniu dobrých mravov. Tieto dva inštitúty v tejto súvislosti sú vo vzájomnom rozpore, to znamená, že judikát - rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 16. 03. 2016 č. k. I. ÚS 549/2015, na ktorý sa žalovaný odvoláva, by mal relevanciu len za predpokladu, že by bol žalovaný pri nadobudnutí tejto nehnuteľnosti dobromyseľný. On nemôže byť na jednej strane dobromyseľný a na druhej strane uzatvoriť zmluvu v rozpore s dobrými mravmi. Nadobúdateľ sa môže dovolávať dobromyseľnosti za predpokladu, že nekonal okrem iného v rozpore s dobrými mravmi. Podľa názoru právneho zástupcu žalobcu, žalobca v tomto konaní preukázal, že v rozpore s dobrými mravmi nekonal len štatutárny zástupca žalobcu (T.. M. M.) ako bývalý konateľ spoločnosti žalobcu, ale v rozpore s dobrými mravmi vzhľadom na všetky skutkové okolnosti a tvrdenia konal aj žalovaný, a preto sa nemôže dovolávať dobromyseľnosti pri nadobudnutí vlastníctva k tejto nehnuteľnosti. Podľa názoru právneho zástupcu žalobcu, citované rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky nemá v tejto predmetnej veci relevanciu. Právny zástupca žalobcu sa takisto pridržiaval aj všetkých svojich písomných prednesov vykonaných v tomto súdnom konaní, a to písomného vyjadrenia zo dňa 11. 05. 2016 doručeného súdu dňa 13. 05. 2016 (na č. l. 459 - 466 p. v.), písomného vyjadrenia zo dňa 28. 10. 2016 (na č. l. 540 - 544 p. v.) a písomného vyjadrenia zo dňa 29. 11. 2016 (na č. l. 560 - 566 p. v.) vrátane pripojených listinných dôkazov, v ktorých právny zástupca žalobcu podrobným spôsobom zdôvodnil žalobou uplatnený nárok.

13) Štatutárny zástupca žalovaného v konaní pred súdom uviedol, že iniciátorom predaja nehnuteľností nebol pán M., ale pán K. a dal pokyn pánovi M., aby ten predaj doriešil, štatutárny zástupca žalovaného bol pri tom osobne. Ďalej tiež uviedol, že 8 alebo 10 rokov pracoval pre spoločnosť žalobcu a vždy to takto fungovalo, že keď už prišiel pán K., tak len povedal pánovi M., aby to vyriešil. Zdôraznil tiež, že žalovaný tento objekt kupoval a pána M. ani pána K. nenútil tento objekt predávať. Štatutárny zástupca žalovaného tiež uviedol, že tento objekt nadobúdal v dobrej viere a iniciátorom toho všetkého bol pán K. a pán M. bol vykonávateľ. V závere svojej výpovede pred súdom štatutárny zástupca žalovaného dodal, že priemyselné nehnuteľnosti predáva žalovaný 17 rokov, čiže keď ho oslovil pán K. a povedal za čo, za akých podmienok by tento objekt kúpil, tak mu štatutárny zástupca žalovaného tú podmienku dal a bolo mu to umožnené kúpiť.

14) Právny zástupca žalovaného sa v konaní pred súdom v plnej miere pridržiaval písomného vyjadrenia k žalobe zo dňa 17. 03. 2014 (na č. l. 114 - 118 p. v.). Uviedol pritom, že žalovaný považuje kúpnu zmluvu zo dňa 25. 07. 2013 za platne uzavretú, pretože má všetky náležitosti, ktoré sú. Uviedol tiež, že pri uzatváraní tejto kúpnej zmluvy v spoločenskej zmluve spoločnosti žalobcu absolútne žiadne obmedzenia alebo nejaké iné formy spolupráce neboli, čiže v podstate to nepodliehalo žiadnemu rozhodnutiu valného zhromaždenia a konanie za spoločnosť žalobcu mali upravené konatelia každý samostatne. Nesúhlasil so zdôvodnením naliehavého právneho záujmu zo strany žalobcu z dôvodu, že sa iným spôsobom nevie dostať k svojmu majetku, len výrokom súdu, pretože aj keď je to možno nevýhodné, ale kúpna zmluva obsahuje možnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy, čiže je možnosť túto kúpnu zmluvu korigovať. Nie je tam potrebné len rozhodnutie súdu. V článku IV. bod 8. citovanej kúpnej zmluvy je uvedené, že odstúpiť od zmluvy predávajúcim je možné v prípade, ak kupujúci si neplní povinnosti uvedené v bode 3. článku III. zmluvy, to znamená, že ak by kupujúci neplnil svoje povinnosti tam uvedené, tak má právo predávajúci odstúpiť od kúpnej zmluvy a tým pádom vlastne sa predmet - nehnuteľnosť predmetnej kúpnej zmluvy dostane zase do vlastníctva predávajúceho. Právny zástupca žalovaného zdôraznil, že kúpna zmluva zo dňa 25. 07. 2013 má všetky formálne aspekty splnené, bola zavkladovaná katastrom nehnuteľností, bola prejavom vôle dvoch ľudí, ktorí v tejto oblasti pracujú, vyhodnotili to, ohodnotili jej možnosti, jednej, druhej strany, ohodnotili cenu týchto nehnuteľností. A pokiaľ sa spoločnosť žalobcu domnieva, že bola touto kúpnou zmluvou určitým spôsobom poškodená, tak spoločenská zmluva aj keby nebola, ale to jednoznačne hovorí, má možnosť spoločnosť žalovať za spôsobenú škodu toho, kto škodu spôsobil, a preto určitým spôsobom podľa názoru právneho zástupcu žalovaného žaloba žalobcu by mala smerovať voči konateľovi spoločnosti s náhradou na škodu, ktorá bola spôsobená podľa jeho názoru a dokladovaná v tomto súdnom konaní. Podľa názoru právneho zástupcu žalovaného, znalecký posudok Ústavu súdneho inžinierstva, ktorý bol žalobcom predložený do tohto súdneho konania, trpí dosť závažnými nedostatkami, ktoré budú

predmetom výsluchu v trestnom konaní. Nie sú v ňom zohľadnené právne skutočnosti, ktoré nastali po zmene vlastníctva, s ktorými sa tento znalecký posudok vôbec nevysporiadal. Súdu sú známe závery ďalších znaleckých posudkov, ktoré sa nachádzajú v trestnom konaní a z nich vyplýva interval zistených cien v neprípustnom rozsahu od sumy 177.000,- Eur po sumu 380.000,- Eur a právny zástupca žalovaného je toho názoru, že žiaden právny predpis v slovenskom právnom poriadku neprikazuje predávať v rámci zmluvnej voľnosti akúkoľvek nehnuteľnosť za cenu stanovenú znaleckým posudkom. Takže význam tohto posudku pre predmet tohto sporu, zvlášť pre posúdenie korektívu dobrých mravov, o ktorý sa žalobný návrh opiera, považoval právny zástupca žalovaného v tomto štádiu konania za nepodstatný a irelevantný, s prihliadnutím na skutočnosť, že beží súbežne trestné konanie, takže je potrebné vyčkať aj na závery tohto konania. V súvislosti s predloženým znaleckým posudkom Ústavu súdneho inžinierstva poukázal právny zástupca žalovaného na výsluch znalca T.. M. Z., O.. v trestnom konaní, ktorý bol gestorom spracovania znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva, ktorý bez ohľadu na znalecký posudok alebo bez ohľadu na stanovenie všeobecnej hodnoty majetku uviedol, že primárna v súkromnoprávnych vzťahoch je vždy vôľa účastníkov tohto vzťahu s prihliadnutím na všetky znalosti, vedomosti a informácie, ktoré účastníci tohto súkromnoprávneho vzťahu vyhodnotili ako relevantné vo vzťahu ku kúpnej cene. Ďalej podľa názoru právneho zástupcu žalovaného, z vykonaného dokazovania je zrejmé, že sa jedná o názorový nesúlad vo vnútri spoločnosti medzi dvoma konateľmi žalobcu a táto skutočnosť nemôže byť pripisovaná na ťarchu žalovaného, ktorý v dobrej viere nadobudol vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti práve s dôkladnou znalosťou všetkých nuansov, pretože v danej lokalite pôsobil, mal tam vecné bremeno a dlhšiu dobu poznal tieto pomery, takže práve otázka dobrej viery je najvyššími súdnymi autoritami zdôrazňovaná pri aplikácii absolútnej neplatnosti. Počas prebiehajúceho súdneho konania právny zástupca žalovaného predložil súdu na založenie do spisu kúpnu zmluvu uzatvorenú medzi predávajúcim - spoločnosťou KURTA spol. s r.o. a kupujúcim - spoločnosťou KAT spol. s r.o. dňa 21. 08. 2013 (na č. l. 599 - 602 p. v.) s dôvetkom, že v roku 2013 bol v rovnakej lokalite odkupovaný pozemok približne v dvoj- až trojnásobnej výmere ako sa jedná v súdenom prípade za kúpnu cenu porovnateľnú, ba až nižšiu ako bola kupovaná v tomto prípade. Je pravda, že v týchto spoločnostiach sa jednalo o tú istú osobu, resp. o personálne prepojenú osobu, avšak z hľadiska účtovného princípu transferového oceňovania práve medzi blízkymi osobami musí byť zachovaná obvyklá cena. Právny zástupca žalovaného opätovne poukázal na nedostatok naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe, pretože jedným z rozhodujúcich aspektov tohto procesného inštitútu je aj požiadavka na to, aby sa pri aplikácii tohto inštitútu vyriešili všetky sporné vzťahy. Tie sporné vzťahy treba vidieť v tom, že do nehnuteľnosti už obchodná spoločnosť žalovaného investovala, vytvorili sa tam nové právne vzťahy so spoločnosťou KAT a návrat do pôvodného stavu v čase spred už 4 rokov založí ďalšie sporné vzťahy. Inštitút naliehavého právneho záujmu je tu potom oslabený práve týmito skutočnosťami. Právny zástupca žalovaného poukázal na svoje písomné vyjadrenie zo dňa 24. 10. 2016 (na č. l. 545 - 556 p. v.), v ktorom podrobne skutkovo a právne uviedol, prečo žalovaný neuznáva žalobou uplatnený nárok a uplatnil prostriedky procesnej obrany. V tomto písomnom vyjadrení žalovaný generálne poprel skutkové tvrdenia žalobcu premietajúce sa do predčasného a jednostranného hodnotiaceho úsudku o nevýhodnosti uskutočneného predaja nehnuteľného majetku napádanou Kúpnou zmluvou zo dňa 25. 07. 2013 pod sankciou absolútnej neplatnosti tohto právneho úkonu z titulu nedodržania princípov dobrých mravov pri uvedenom právnom úkone. Uviedol pritom, že spoločnosť PRESPOR spol. s r.o. v pozícii nájomcu nemala záujem v regióne Banská Bystrica byť vlastníkom akejkoľvek nehnuteľnosti a uprednostnila formu nájomného vzťahu k uvedenej nehnuteľnosti. Pre objektívne posúdenie namietanej otázky porušenia dobrých mravov konateľom žalobcu pri predaji dotknutých nehnuteľností Kúpnou zmluvou zo dňa 25. 07. 2013 sa javí potom právne významným tak z objektívneho, ako aj zo subjektívneho hľadiska zodpovedanie otázky o skutočnej - všeobecnej (obvyklej, resp. trhovej) hodnote nehnuteľného majetku vo vlastníctve žalobcu. Všetky existujúce znalecké posudky zaoberajúce sa všeobecnou hodnotou nehnuteľného majetku pre nevysvetliteľný a pre neudržateľný interval rozpätia (380.000,- Eur - 177.000,- Eur) len dokumentujú rôznosť nazerania na hodnotu nehnuteľného majetku v tržných podmienkach. Je nepochybne aj pre toto konanie anomáliou

- excesom, že znalecké posudky nie sú schopné ustáliť hodnotu majetku v rozumnej a prípustnej tolerancii. Pri nazeraní na žalobcom vytýkaný korektív dobrých mravov treba mať pritom na pamäti, že žiadne ustanovenie zákona neprikazovalo kúpnu cenu stanoviť v súlade so znaleckým posudkom, ale len v súlade s trhovými podmienkami. Z obsahu spoločenskej zmluvy spoločnosti žalobcu nevyplynulo pre konanie a rozhodovanie štatutárneho zástupcu v otázke dispozície s nehnuteľným majetkom spoločnosti žiadne obmedzenie. Hodnotu nehnuteľného majetku vo vlastníctve žalobcu z hľadiska objektívneho posúdenia všetkých relevantných kritérií ovplyvňovali v čase predaja (25. 07. 2013) nepochybne okrem iných aj tieto okolnosti: zriadené vecné bremeno, lokalizácia, umiestnenie v miestnej časti Banská

Bystrica - Zvolenská cesta v druhej až tretej línii od hlavnej cesty, vo dvore so špecifickou právnou situáciou vo vzťahu k prístupovej ceste a možnostiam napojenia na inžinierske siete, sporné susedské a užívateľské vzťahy s pánom Kurtom ovplyvňujúce právnu stabilitu a využiteľnosť sporných nehnuteľností na podnikanie. Dôležitou a zásadnou z hľadiska skutkových tvrdení je aj otázka, či žalobca mienil nehnuteľný majetok vôbec scudziť. Z predložených listinných dôkazov - výsluchov svedkov v trestnom konaní je možné identifikovať, že žalobca reprezentovaný osobou Z. K. verejne a za účasti druhého konateľa spoločnosti T.. M. M. proklamoval ponuku na predaj areálu. Keďže podľa vyjadrenia žalobcu jeho podnikateľské aktivity boli utlmené a ukončené v roku 2003, javí sa prirodzená a logická úvaha o predaji dubiózneho nehnuteľného majetku. Porušenie dobrých mravov v obchodnoprávnych vzťahoch smerujúce k absolútnej neplatnosti právnych úkonov je korigované zásadami poctivého obchodného styku. Aby sa mohlo v obchodnoprávnych vzťahoch aplikovať ustanovenie o neplatnosti právnych úkonov, musí sa teda jednať o určitý - kvalifikovaný rozpor s dobrými mravmi. V situácii, keď areál neslúžil na vlastné podnikateľské aktivity žalobcu, hodnota areálu bola ovplyvnená polohou v miestnej časti Banská Bystrica - Zvolenská cesta, ovplyvnená tiež nevysporiadanými právnymi vzťahmi k prístupovej ceste, vykonanými investíciami nájomcu, zlými susedskými vzťahmi so spoločnosťou KURTA s.r.o., hodnotou skôr zriadeného vecného bremena v prospech žalovaného, neexistovalo žiadne zákonné ani korporátne obmedzenie pre proces vyúsťujúci do uzavretia napádanej kúpnej zmluvy. Počas pôsobnosti T.. M. M. vo funkcii konateľa bol žalobcom zaužívaný a rešpektovaný režim, že všetky písomné právne úkony podpisoval T.. M. M. a nie druhý konateľ Z. K., nie je možné imperatív dobrých mravov preceňovať až na úroveň znamenajúcu absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Aplikácii § 39 Občianskeho zákonníka by potom malo predchádzať posúdenie, či intenzita tvrdeného porušenia dobrých mravov pri uskutočnenom predaji presahuje intenzitu zásad poctivého obchodného styku. Pri vzájomnom porovnaní plnenia zákonných práv a povinností oboch konateľov spoločnosti žalobcu cez prizmu ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka nie je možné prehliadnuť, že nedošlo ku žiadnemu excesívnemu konaniu konateľa T.. M. M., ktoré by malo za následok spravodlivú a vyváženú aplikáciu ustanovenia o absolútnej neplatnosti právnych úkonov. Treba pritom striktne rozlišovať medzi právnym hodnotením vonkajšieho vzťahu účastníkov kúpnej zmluvy a medzi vnútorným vzťahom žalobcu a konateľa T.. M. M.. Pre právne posúdenie napádaného právneho úkonu v zmysle žalobného návrhu je možné posudzovať len prejavy a parametre vonkajšieho vzťahu a nie vnútorného vzťahu. Skutočnosť, že žalobca najprv nehnuteľný majetok predal žalovanej strane, následne pristúpil k spochybneniu kúpnej zmluvy prostredníctvom podaného žalobného návrhu, signalizuje protichodné postoje vo vnútri obchodnej spoločnosti žalobcu. Pracovný vzťah oboch štatutárnych zástupcov strany žalobcu a štatutárneho zástupcu žalovanej strany vykazoval známky korektnej a dlhodobej spolupráce. Žalobca v konaní pred súdom potvrdil, že práve realitnou činnosťou žalovaného boli v minulosti, zvlášť v situácii, keď boli ukončené vlastné podnikateľské aktivity žalobcu, získaní viacerí nájomcovia na prenájom areálu. Aj nájomca PRESPOR spol. s r.o. bol získaný sprostredkovateľskou a realitnou činnosťou žalovaného. Nejednalo sa teda o jednorazový vzťah obmedzený na uzavretie Kúpnej zmluvy zo dňa 25. 07. 2013. Keďže súčasný konateľ žalobcu pán K. nikdy v minulosti oficiálne za spoločnosť nič nepodpisoval, vždy tak robil konateľ T.. M., pričom v celej histórii vzájomnej komunikácie medzi stranami sporu neexistoval náznak akejkoľvek nezhody v konaní oboch konateľov strany žalobcu, javí sa v súčasnosti konanie žalobcu motivované skôr subjektívnou nespokojnosťou osoby pána K. ako reálnymi ekonomickými a právnymi dôvodmi. V okolnostiach uskutočneného predaja musí z objektívneho pohľadu prevládať záujem na zachovaní právnych účinkov prevodu vlastníctva v prospech žalovanej strany v súlade so zásadami zmluvnej viazanosti, zmluvnej slobody, legitímnych očakávaní a dobrej viery pri ochrane právne perfektne nadobudnutého vlastníctva nad názorovými nezhodami vo vnútri spoločnosti žalobcu. Postup žalobcu odporuje zásadám zmluvnej voľnosti, zmluvnej viazanosti, právnej istoty a legitímnych očakávaní pri nadobúdaní vlastníctva a ako taký nemôže požívať právnu ochranu, ktorej sa žalobca domáha v tomto konaní. V rovine právneho hodnotenia použitiu žalobcom zvolenej právnej konštrukcie bráni zistená intenzita porušenia dobrých mravov, ktorá je konzumovaná a na jej riešenie plnohodnotne postačuje právne hodnotenie cez zásadu poctivého obchodného styku (§ 265 Obchodného zákonníka), ktorá automaticky nemá za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Kolíziu náhľadov oboch konateľov vo vnútri spoločnosti žalobcu bolo možné riešiť voči činnému konateľovi tiež postupom podľa § 135 ods. 2 Obchodného zákonníka. Stranou žalobcu konštruovaná koncepcia absolútnej neplatnosti pre rozpor s dobrými mravmi nemôže byť paušálna a bezbrehá v tom, že nezohľadňuje mieru porušenia dobrých mravov v tomto individuálnom prípade. Právny zástupca žalovaného v písomnom vyjadrení poukázal na viacero súdnych rozhodnutí (na č. l. 554 - 556 p. v.) so záverom, že otázka ochrany nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery bola naposledy riešená aj nálezom Ústavného súdu

SR č. k. I. ÚS 549/2015 zo dňa 16. 03. 2016, v ktorom Ústavný súd zaujal právny názor, že s prihliadnutím na princíp všeobecnej spravodlivosti vyššie riziko (v prípade kolízie dvoch základných práv) má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere. Zistenie, že osoba bola v dobrej viere, zakladá poskytnutie ochrany jej vlastníckemu právu.

15) Svedok M. K. (ktorý v čase svojej svedeckej výpovede nevykonával funkciu konateľa v spoločnosti žalovaného v období od 10. 03. 2014 do 27. 01. 2015), vo svojej výpovedi pred súdom (na č. l. 271

- 278 p. v.) uviedol, že autorom kúpnej zmluvy zo dňa 25. 07. 2013 bol on a k tejto kúpnej zmluve dospel na základe toho, že viac ako 10 rokov spolupracoval so spoločnosťou žalobcu ako obchodník s priemyselnými nehnuteľnosťami. So spoločnosťou žalobcu spolupracoval, kde boli konatelia pán K. a pán M., ktorých súbežne pozná tak, ako im našiel prvého nájomcu. Svedok ďalej uviedol, že raz mu telefonoval pán M., že sa chce s ním stretnúť pán K., čo sa aj stretli, kde sa ho pán Bartnicki opýtal, za čo sa dá objekt predať. Svedok mu na to povedal, že v tom stave, ako ich aj dlhšie už upozorňoval, ten objekt má právne aj faktické vady; právnou vadou je nevysporiadaná prístupová cesta a takisto je faktickými vadami skutočnosť, že objekt nemá vlastný zdroj vody a nemá vlastný zdroj elektrickej energie. Preto svedok nevedel pánovi K. povedať cenu objektu, poukázal len na to, že v susedstve s nehnuteľnosťou, ktorá vlastnícky patrila žalobcovi, je objekt dvakrát väčšej veľkosti a jeho majiteľ ho nevedel predať za 200.000,- Eur s tým, že má vysporiadané vodu, elektriku, prístupovú cestu. To znamená, že dvakrát väčší objekt sa nepodarilo predať za 200.000,- Eur a táto spoločnosť potom skončila v konkurze. Podľa vyjadrenia svedka, s pánom K. sa rozišiel s tým, že pán K. mu povedal, že za čo by ten objekt svedok, ktorý robí 17 rokov s priemyselnými nehnuteľnosťami a pozná naozaj cenu všetkých objektov aj v iných priemyselných zónach, odkúpil, na čo mu svedok povedal, že mu to nevie z hlavy povedať, že si to napočíta, na čo pán K. reagoval tak, že keď to svedok bude mať, tak sa má ďalej k tejto veci skontaktovať s pánom M.. Svedok tiež tvrdil, že po istom čase pánovi M. povedal, že za akých podmienok je svedok ochotný tento objekt odkúpiť, nakoľko sú tam tie riziká, ktoré svedok dlhodobo poznal v tom objekte a taktiež pánovi M. uviedol podmienky, za ktorých by tento objekt od žalobcu odkúpil, aj to, že by ho svedok dokázal kúpiť len na splátky, pretože v súčasnej dobe banky neposkytujú úvery hlavne objektom, ktoré nemajú vlastnú prístupovú cestu a vlastné energetické zdroje. V tomto znení potom svedok podal návrh na odkúpenie nehnuteľností žalobcu. Podľa vyjadrenia svedka, po mesiaci sa ozval pán M. ako konateľ, že súhlasí s podmienkami svedka, na čo svedok dal vypracovať zmluvu a poskytol ju pánovi M. už podpísanú s tým, že pán M. išiel k notárovi, tam zmluvu podpísal a zaniesli ju na kataster nehnuteľností. Svedok ďalej vo svojej výpovedi tvrdil, že sa s pánom K. stretol, kde vlastne pán K. ponúkol tento objekt na predaj a zaujímal sa aj o cenu a rozišli sa s tým, že ďalšie veci má svedok dojednať s pánom M.. Svedok uviedol, že s pánom M. sa pozná 10 alebo 12 rokov a vždy pán M. dojednával za spoločnosť žalobcu tieto veci. Svedok uviedol, že s pánom K. sa stretli tak raz za tri roky, raz za dva roky, niekedy dvakrát do roka sa informoval o objekte, ale vždy jednal pán M.. Svedok pripomenul, že pre spoločnosť žalobcu zabezpečoval nájom a vzťah s pánom M. bol čisto obchodný. Pre žalobcu zabezpečoval množstvo vecí - boli to živé vzťahy v tom objekte, takže s pánom M. si tyká, tak ako s iným obchodným partnerom, s ktorým si tyká. Ďalej svedok uviedol, že asi v roku 2006 nadobudol nehnuteľnosť v susedstve nehnuteľnosti žalobcu, a preto bolo uzavreté aj vecné bremeno. Svedok zopakoval, že všetky podmienky kúpnej zmluvy navrhol on v rámci toho, ako objekt poznal, pričom v čase hospodárskej krízy a realitnej krízy jeho hodnotu s tými rizikami, ktoré objekt v tej tretej zóne od hlavnej cesty proste obsahoval. Svedok potvrdil, že splatnosť kúpnej ceny navrhol z dôvodu rizikovosti objektu, z dôvodu, že mal znalosť o nájomnej zmluve, ktorá platila do decembra 2013, a takisto uviedol, že kúpou predmetnej nehnuteľnosti nebol nijako vylúčený z toho rizika, že keď je zmena majiteľa, že mu tam nájomník môže ostať aj keby ho tam nechcel, ale keď tam nájomník nebude chcieť ostať, tak si ho tam žiadnou zmluvou neudrží, pokiaľ sa zmenia vlastnícke vzťahy. Svedok uviedol, že išiel do rizika, že keď ten objekt kúpi, nemohol vedieť, či tam nájomník ostane alebo neostane, on sa mohol zobrať a odísť. Svedok tiež uviedol, že keby bol ten objekt kúpil s tým, že zároveň s ním spoločnosť PRESPOR spol. s r.o. podpíše zmluvu, vtedy by bol bez rizika. Ale už od začiatku, kedy sa ten objekt previedol, bol svedok v riziku, pretože nemal riadnu nájomnú zmluvu a nemal zaručené to, že spoločnosť PRESPOR spol. s r.o. o mesiac zatiaľ neodíde.

16) Svedok K.. M. Š., zamestnaný v obchodnej spoločnosti PRESPOR spol. s r.o. ako vedúci prevádzky v Banskej Bystrici, vo svojej výpovedi pred súdom (na č. l. 485 - 489 p. v.) uviedol, že spoločnosť PRESPOR spol. s r.o. podniká v Banskej Bystrici od roku 2005, kedy zakladala prevádzku a odvtedy si prenajíma priestory na Zvolenskej ceste. Uviedol tiež, že v objekte prenajatej nehnuteľnosti boli robené stavebné úpravy spoločnosťou PRESPOR spol. s r.o. a všetko to bolo upravené v nájomných zmluvách,

aj hodnoty tých opráv boli uvedené v nájomných zmluvách. Svedok tiež uviedol, že nemá takú vedomosť a ani nebola spoločnosti PRESPOR spol. s r.o. nehnuteľnosť nikdy ponúknutá, ani nebol nejaký návrh alebo nejaká cenová relácia. Svedok nemal vedomosť ani o tom, že by bola nejaká ponuka na predkupné právo, odkúpenie alebo podobné ponúkané spoločnosťou žalobcu spoločnosti PRESPOR spol. s r.o. Svedok zopakoval, že nikdy taká ponuka nebola zo strany žalobcu spoločnosti PRESPOR spol. s r.o. dávaná. Keby to tak malo byť, tak takáto dohoda by bola zakotvená v nájomnej zmluve, a pokiaľ on vie, tak takáto dohoda nebola nikdy v nájomnej zmluve ukotvená. Svedok si tiež myslel, že spoločnosť PRESPOR spol. s r.o. nikdy nechcela kupovať nehnuteľnosti v Banskej Bystrici. Svedok podotkol, že v jeho kompetencii v spoločnosti PRESPOR spol. s r.o. nebolo rozhodovať o kúpe nehnuteľného majetku, svedok len pripravoval jednania. Podľa informácií svedka, spoločnosť PRESPOR spol. s r.o. záujem odkúpiť nehnuteľnosti od žalobcu nemala. V závere svojej výpovede svedok uviedol, že spoločnosť PRESPOR spol. s r.o. chcela vedieť, či spoločnosť žalobcu má záujem nehnuteľnosti predávať alebo prenajímať, ale záujem kupovať nemala.

17) Svedok T.. M. M. (ktorý vykonával funkciu konateľa spoločnosti žalobcu v období od 13. 08. 1998 do 21. 08. 2013) vo svojej výpovedi pred súdom (na č. l. 515 - 533 p. v.) uviedol, že na pokyn pána T.. K., lebo iného spoločníka nepoznal, zorganizoval viacero stretnutí ohľadne predaja nehnuteľnosti na Zvolenskej ceste v Banskej Bystrici. Na základe všetkých rozhovorov, všetkých prebiehajúcich rokovaní ako konateľ firmy potom uzavrel kúpnopredajnú zmluvu s konateľom firmy REALITY INDUSTRIES pánom K. o odpredaji nehnuteľnosti žalobcu. Svedok tiež uviedol, že okrem spoločnosti žalovaného ešte on osobne sám mal niekoľko obchodných jednaní s inými subjektmi, ktoré ale neprejavili záujem o uvedenú nehnuteľnosť. Pokyn od pána K. nebol na uzavretie kúpnopredajnej zmluvy, pokyn bol na dohodnutie stretnutia s potenciálnymi kupujúcimi - na zorganizovanie týchto stretnutí, ktorých sa zúčastnili všetci. Pán K. sa určite osobne zúčastnil tých jednaní, spoločne so svedkom, spoločne s obidvomi konateľmi firiem. Tých rokovaní bolo viac, bolo niekoľko sedení aj s právnikom pána K., ktorý vlastne pripravoval spoločne so svedkom kúpnopredajnú zmluvu. Zmluvu dávali dokopy spolu, ale garantom tej zmluvy bol právnik pána K.. Svedok uviedol, že v zmluve nemal nejaký extrémny dôvod niečo pripomienkovať, zmluvu dávali dokopy spoločne a každý tam niečo dal, čo uznal za vhodné. Svedok si nepamätal, či v tej zmluve on niečo pripomienkoval alebo upravoval. Svedok nezaslal návrh zmluvy pánovi K., pretože bol konateľom spoločnosti žalobcu možno aj 10 rokov, všetky zmluvy výhradne podpisoval svedok, všetky príkazy na úhradu, všetky nájomné zmluvy, čiže nevidel dôvod, prečo by mal návrh zmluvy zaslať pánovi K., keď všetky zmluvy počas jeho konateľstva robil výlučne on. K dohodnutým podmienkam kúpnej zmluvy sa svedok vyjadril v tom smere, že nemal žiadne obmedzenie ohľadom predaja nehnuteľností, mal právo konať samostatne, na takejto zmluve - na podmienkach - sa vzájomne dohodli dve strany - kupujúci a predávajúci. Splatnosť kúpnej ceny za nehnuteľnosti dohodnutá na 10 rokov bola podľa vyjadrenia svedka jedna z foriem odpredaja nehnuteľností, aj to bola jedna z možností predaja nehnuteľností, predaj na splátky. Zaplatenie kúpnej ceny v jednej splátke svedok nepožadoval, lebo sa hneď dohodli na takejto forme splatnosti. Pri určení kúpnej ceny za nehnuteľnosti vychádzal svedok výlučne z účtovnej ceny, ktorá bola vedená v účtovníctve, plus k tomu následne všetky alternatívy, ktoré hrali pre a proti a všetky tie nedostatky toho areálu sa v tej cene potom odzrkadlili. Svedok ďalej uviedol, že za žalobcu väčšinou robil zmluvy nájomné, zmluvy kúpnopredajné, ale nie na nehnuteľnosti, s výnimkou Kúpnej zmluvy zo dňa 19. 05. 2004, ktorú podpísal za žalobcu svedok. K takto podpísanej kúpnej zmluve svedok uviedol, že cena v nej dohodnutá bola zo strany predávajúcich vynútená, na ktorú musel žalobca ako kupujúci pristúpiť, o čom vedel aj pán K.. Podľa tvrdenia svedka, predaj nehnuteľností, ktoré tvoria predmet tohto súdneho sporu, bola voľba pána K., ktorý si chcel kúpnu cenu vyplatiť ako odmenu. Pred uzavretím kúpnej zmluvy so žalovaným, resp. pred podpisom tejto kúpnej zmluvy svedok uviedol, že pána K. o tom neinformoval, pretože nebol povinný ho informovať, nemal k tomu žiadne uznesenie valnej hromady ani žiadny iný dôvod, mal právo konať samostatne. Pána K. svedok informoval o uzavretí kúpnej zmluvy (po jej uzavretí), ale nepamätal si kedy. Podľa vyjadrenia svedka, počas celej doby jeho konateľstva hájil vždy záujmy firmy, o firmu sa vzorne staral, firma fungovala a nikdy nemali sebemenšie žiadne problémy. Aj predaj nehnuteľností považoval svedok za predaj v záujme spoločnosti žalobcu. Výhodu tohto predaja videl svedok v tom, že na tej nehnuteľnosti žalobca de facto zarobil, keďže nehnuteľnosť získal ako nepeňažný vklad, ktorý potom vyplatil jedno percento (pár korún) a vlastne kúpna cena je iks násobne vyššia ako ten nepeňažný vklad, ktorý dostal. Čiže vlastne na tej nehnuteľnosti žalobca iba zarobil, neprerobil ani jeden jediný cent. Svedok uviedol, že by to urobil znova. Svedok ďalej tvrdil, že spoločnosť PRESPOR spol. s r.o. ako nájomca nemala záujem o odkupovanie nehnuteľností na Zvolenskej ceste, ani o kupovanie nehnuteľností v Banskej Bystrici. Pokiaľ by si táto spoločnosť chcela v nájomnej zmluve dohodnúť predkupné právo na nehnuteľnosti, bolo

by sa to premietlo do nájomnej zmluvy. Spoločnosť chcela skôr stavať niečo vlastné, pretože priestory (v nájme) jej boli malé, nevyhovujúce. Na otázku, či okrem nehnuteľností mala spoločnosť žalobcu nejaký iný relevantný majetok, svedok odpovedal, že tam bol osobný automobil, bola len finančná hotovosť, ktorá bola odídená do zahraničia a to je v podstate všetko. Podľa tvrdenia svedka, spoločnosť žalobcu nemala žiadnu podnikateľskú činnosť, nemala žiadny podnikateľský zámer. Spoločnosť žalobcu mala príjmy z obchodovania s ovocím (v čase, keď s ním obchodovala), čiastočne z nájmov, ale nájmy sa často menili, vymenilo sa asi 10 alebo 12 nájomníkov, takže posledne boli nejaké finančné zdroje z nájmu. Svedok tiež uviedol, že príjem spoločnosti žalobcu po odpredaji nehnuteľnosti chcel zabezpečiť z ročných splátok kúpnej ceny, na ktorej sa s kupujúcim dohodli. Podľa vyjadrenia svedka, znalecký posudok na nehnuteľnosť pred jej predajom nedal vypracovať, pretože mu to žiadny zákon neukladal ako povinnosť, vychádzal výlučne z účtovnej ceny, avšak robil si prieskum trhu individuálne v realitných kanceláriách (u jeho známych). Nemalo to však žiadny vplyv na výšku ceny, pretože vedel, aké problémy s nehnuteľnosťou boli, nebola tam prístupová cesta, voda, elektrika a cenu si s kupujúcim dohodli vzájomne po zvážení všetkých plusov a mínusov. Počas doby svojho konateľstva u žalobcu svedok vždy všetky zmluvy riešil výlučne sám, tak nevidel dôvod, prečo by nemohol urobiť aj takúto zmluvu, keďže mu žiadny interný ani iný predpis nebránil uzavrieť takúto zmluvu, mal právo konať samostatne a toto právo využil. Počas fungovania spoločnosti žalobcu nebolo jedno jediné valné zhromaždenie. K osobným a pracovným vzťahom s pánom K. sa svedok vyjadril tak, že tieto boli korektné, bezkonfliktné a bezproblémové. Svedok potvrdil, že predaj nehnuteľnosti prejednával s pánom K. v prítomnosti pána K., avšak kúpnu zmluvu z roku 2013 pán K. so svedkom a pánom K. neprejednával. Svedok nekonzultoval s pánom K. ani nový prenájom areálu so spoločnosťou PRESPOR spol. s r.o., tak, ako nekonzultoval nikdy žiadne predchádzajúce zmluvy, ktoré uzatváral ako konateľ žalobcu, nepovažoval to za potrebné, keďže aj predchádzajúcu zmluvu robil sám. Svedok len vysvetlil, že zmluvu na nový prenájom areálu (z 10. 07. 2013) poslal ešte nepodpísanú e-mailom pánovi K., ale žiadne body k tomu s ním neprekonzultovával. To neznamená, že keď svedok niečo pošle e-mailom, že to súčasne aj konzultuje. V závere svojej výpovede svedok len dodal, že návrh Kúpnej zmluvy zo dňa 25. 07. 2013 nepovažoval za potrebné pánovi K. poslať, aj napriek tomu, že návrh novej nájomnej zmluvy mu e-mailom poslal.

18) Právny zástupca žalobcu vo svojej záverečnej reči zo dňa 13. 03. 2017 (na č. l. 624 - 629 p. v.) najskôr predložil súdu na založenie do spisu Upovedomenie prokurátora Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici zo dňa 20. 02. 2017 (na č. l. 630 p. v.) doručené žalobcovi, v ktorom mu ako poškodenému oznámil, že v trestnej veci podal na Okresný súd Banská Bystrica obžalobu proti T.. M. M., bývalému konateľovi spoločnosti žalobcu, ktorou mu kladie za vinu spáchanie obzvlášť závažného zločinu porušovania povinností pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona. Predmetné trestné konanie je vedené v súvislosti s uzavretím Kúpnej zmluvy zo dňa 25. 07. 2013 T.. M. ako konateľom žalobcu, ktorou T.. M. zaviazal spoločnosť žalobcu previesť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ktorú sú predmetom tohto konania, na žalovaného, a to bez opodstatneného ekonomického a právneho dôvodu, ako aj bez patričnej informovanosti. V ďalšom už uviedol, že v tomto súdnom konaní sa žalobca domáha určovacou žalobou určenia vlastníctva žalobcu k nehnuteľnostiam, ktoré bývalý konateľ žalobcu T.. M. M. bez vedomia spoločníkov žalobcu a za zjavne nevýhodných podmienok pre žalobcu Kúpnou zmluvou zo dňa 25. 07. 2013 (ďalej len „Kúpna zmluva“) previedol na žalovaného, a to s poukazom na neplatnosť Kúpnej zmluvy pre jej zjavný rozpor s dobrými mravmi. V predmetnom konaní sa žalobca domáha určenia, že je vlastníkom nehnuteľností, u ktorých je ako vlastník v katastri nehnuteľností zapísaný žalovaný. S poukazom na ustálenú judikatúru je preto daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení, keďže len na základe autoritatívneho rozhodnutia súdu o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam môže žalobca dosiahnuť zmenu zápisu vlastníka nehnuteľností v katastri nehnuteľností. V zásade by mal súd pristúpiť k aplikácii ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka iba v situácii, kedy je z okolností celého prípadu zrejmé, že uzatvorená zmluva sa prieči dobrým mravom, keďže bola uzavretá za takých podmienok, ktoré sú vysoko neštandardné, nemravné a jednostranne nevýhodné a poškodzujúce jednu zmluvnú stranu v prospech druhej zmluvnej strany. Aj orgány činné v trestnom konaní dospeli k záveru, že konanie T.. M. pri uzatvorení Kúpnej zmluvy bolo v rozpore so zákonom v takej intenzite, že dokonca naplnilo znaky skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu. Nevýhodnosť Kúpnej zmluvy a jej rozpor s dobrými mravmi, dôsledkom čoho je absolútna neplatnosť Kúpnej zmluvy podľa § 39 Občianskeho zákonníka, vyplýva predovšetkým z nasledujúcich skutočností, ktoré boli podrobne rozobrané v predchádzajúcich písomných podaniach žalobcu, naposledy vo vyjadrení žalobcu zo dňa 29. 11. 2016 (na č. l. 560 - 566 p. v.): a) kúpna cena dohodnutá v Kúpnej zmluve predstavuje 38 % trhovej hodnoty nehnuteľností v čase uzavretia kúpnej zmluvy (dohodnutá kúpna cena vo výške 126.136,54 Eur s DPH, Znalecký

posudok vypracovaný Ústavom súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline zo dňa 19. 09. 2016, číslo úkonu: 189/2016 určil všeobecnú (trhovú) hodnotu nehnuteľností ku dňu uzavretia Kúpnej zmluvy na sumu 332.000,- Eur s DPH); b) kúpna cena má byť uhradená absolútne neštandardným spôsobom, a to v desiatich ročných splátkach do roku 2023. Desaťročná splatnosť kúpnej ceny za predaj nehnuteľností je v zjavnom rozpore so štandardnými trhovými podmienkami bežnými pri obdobných transakciách, kedy predávajúci obdrží celú kúpnu cenu za predaj nehnuteľností pri ich prevode, a sama o sebe preukazuje značnú nevyváženosť Kúpnej zmluvy v neprospech žalobcu; c) žalovaný nemusí zaplatiť za kúpu nehnuteľností žiadne vlastné finančné prostriedky, pretože celá kúpna cena je hradená z nájomného za prenájom nehnuteľností, pričom nehnuteľnosti generujú zisk v podobe nájomného plateného nájomcom. Prevodom nehnuteľností na žalovaného s takýmto dojednaním o splatnosti kúpnej ceny sa tak žalovanému umožnilo efektívne získať nehnuteľnosti, a to bez potreby použitia akýchkoľvek vlastných finančných prostriedkov; d) riadne zaplatenie kúpnej ceny nebolo žiadnym spôsobom zabezpečené (napr. zriadením záložného práva na nehnuteľnosti v prospech žalobcu). Skutočnosť, že v prípade nesplatenia kúpnej ceny je žalobca oprávnený od Kúpnej zmluvy odstúpiť, nie je zabezpečením povinnosti zaplatiť kúpnu cenu, keďže toto právo žalobcu vyplýva priamo zo zákona; e) predajom nehnuteľností prišiel žalobca o jediný zdroj svojich príjmov. Nájomné, ktoré žalobca inkasoval od nájomcu na základe nájomnej zmluvy, bolo hlavným zdrojom príjmov z podnikania žalobcu. T.. M. si musel byť vedomý významu a hodnoty nehnuteľností pre žalobcu a jeho podnikanie a napriek tomu ich spôsobom odporujúcim dobrým mravom previedol na žalovaného, čím žalobcu pripravil o jediný hodnotný majetok, ktorý mu generoval príjem. Dôsledkom predaja nehnuteľností je neodvratná likvidácia spoločnosti žalobcu; f) bývalý konateľ žalobcu (T.. M.) pri podpise Kúpnej zmluvy konal v rozpore so záujmami žalobcu a príkazmi jeho spoločníkov, pričom záujem žalobcu, ako aj jeho spoločníkov, bol na zachovaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zrejmý, vzhľadom na ekonomický význam nehnuteľností pre žalobcu. Podpisom Kúpnej zmluvy došlo k porušeniu ustanovenia § 135a Obchodného zákonníka, podľa ktorého sú konatelia povinní vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Ako však vyplynulo z výpovede T.. K. pred súdom, v prípade, ak by sa spoločníci rozhodli nehnuteľnosti odpredať, stalo by sa tak na základe verejnej obchodnej súťaže, resp. obdobným spôsobom, ktorý by zaručil, že nehnuteľnosti budú predané záujemcovi, ktorý by ponúkol najvyššiu cenu za štandardných trhových podmienok predaja nehnuteľností; g) krátko pred uzavretím Kúpnej zmluvy T.. M. zabezpečil žalovanému pravidelný príjem z nehnuteľností uzavretím novej nájomnej zmluvy so spoločnosťou PRESPOR spol. s r.o. (dňa 10. 07. 2013) do konca roka 2019 a iba o 15 dní na to (dňa 25. 07. 2013) podpísal Kúpnu zmluvu, ktorou zaviazal žalobcu tie isté nehnuteľnosti previesť na žalovaného. Takýmto konaním T.. M. evidentne zabezpečil, že nehnuteľnosti budú nadobúdateľovi nehnuteľností (žalovanému) generovať pravidelný zisk, o ktorý predajom nehnuteľnosti pripravil žalobcu. Zo všetkých vyššie uvedených skutočností jednoznačne vyplýva, že podmienky uzavretej Kúpnej zmluvy a okolnosti, za ktorých došlo k jej uzavretiu, boli extrémne nevýhodné pre žalobcu a naopak, veľmi výhodné pre žalovaného. Preto právny zástupca žalobcu navrhol, aby súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovaného i k povinnosti nahradiť žalobcovi trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia.

19) Právny zástupca žalovaného vo svojom záverečnom prednese zo dňa 13. 03. 2017 (na č. l. 619 - 621 p. v.) mal za to, že zo skutočností uvedených žalobcom v žalobnom návrhu, z vykonaného dokazovania, ani z predložených dôkazov nie je možné dospieť k záveru, že Kúpna zmluva zo dňa 25. 07. 2013 je absolútne neplatným právnym úkonom pre rozpor s dobrými mravmi. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 24. 10. 2016 (na č. l. 545 - 556 p. v.) predložil súdu vyčerpávajúco komplexné a zároveň podrobne detailné vysvetlenia, prečo v konkrétnych skutkových okolnostiach prípadu nie je možné dohodnutú výšku kúpnej ceny, spôsob a formu jej zaplatenia považovať za jediné relevantné a rozhodujúce kritérium pre právne posúdenie prezentované a požadované žalobcom. Žalovaný opakovane zdôrazňuje, že v rámci súkromnoprávneho vzťahu a v priebehu kontraktačného procesu vyúsťujúceho do ujednania o výške kúpnej ceny, spôsobe a forme jej zaplatenia nie je možné prihliadať na závery znaleckých posudkov zadovážených v súbežne prebiehajúcom trestnom konaní voči osobe T.. M. M., pretože vo sfére súkromného práva neexistuje zákonný príkaz v podobe kogentného cenového predpisu, ale rozhodujúca a relevantná je primárne dohoda - zmluvná voľnosť zúčastnených strán. Primeranosť dohodnutej kúpnopredajnej ceny bola v danom čase a v danej lokalite žalovaným preukázaná, okrem iného, listinným dôkazom kúpnou zmluvou uzavretou dňa 21. 08. 2013 medzi predávajúcim KURTA spol. s r.o. a kupujúcim KAT spol. s r.o. (na č. l. 599 - 602 p. v.). Žalovaný v plnom rozsahu zotrváva na všetkých svojich tvrdeniach a vysvetleniach, ktoré preukázal všetkými predloženými listinnými dôkazmi vo vyjadrení zo dňa 24. 10. 2016 a považuje ich za natoľko relevantné a dôležité, že pri

hodnotení zisteného skutkového stavu majú kvalitu protidôkazu spochybňujúceho tvrdenia žalobcu. Rovnako v rovine právneho posúdenia prípadu žalovaný považuje pre účely záverečného posúdenia podľa § 182 za vhodne a primerane použiteľnú argumentáciu uvedenú v časti V. vyjadrenia zo dňa 24. 10. 2016. Žalobcovi sa nepodarilo efektívne a plnohodnotne spochybniť najmä žalovaným namietanú proporcionálnosť použitia ústavnoprávneho aspektu ochrany dobrej viery žalovaného pri nadobúdaní vlastníctva kúpou od posledného známeho vlastníka. Významnou námietkou žalovaného pri posudzovaní a pri porovnávaní vhodnosti správnej hmotnoprávnej argumentácie je tiež dlhodobo zdržanlivý a reštriktívny prístup ústavného súdu v otázke aplikácie inštitútu absolútnej neplatnosti, porovnávajúc zároveň záujem na stabilite existujúcich zmluvných vzťahov. Žalovaným uvádzaný trend je v rozhodovacej činnosti ústavného súdu opakovane a nemenne potvrdený nálezom sp. zn. I. ÚS/640/2014, podľa ktorého: „Ústavný súd zdôrazňuje, že jedným zo základných princípov výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy pred takým výkladom, ktorý vedie k neplatnosti, ak do úvahy prichádzajú oba výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou a nie zásadou. Taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom nezakladajúcim jej neplatnosť, preto nie je ústavne konformná a je v rozpore s princípmi právneho štátu, vyplývajúcimi z čl. I. ústavy.“ Žalovaný zastáva stanovisko, že s poukazom na všetky doposiaľ príkladmo uvádzané rozhodnutia najvyšších súdnych autorít nič nebráni zmene predbežne zaujatého právneho posúdenia veci súdom na pojednávaní dňa 21. 02. 2017 (na č. l. 612 - 617 p. v.) a s oporou v presvedčivej hmotnoprávnej i procesnej argumentácii v uvedených rozhodnutiach je možné výstižnejšie, vhodnejšie a primeranejšie skutkovým okolnostiam prípadu žalobný návrh zamietnuť ako nedôvodný. Vzhľadom na uvedené skutočnosti má žalovaný za to, že Kúpna zmluva zo dňa 25. 07. 2013 je platným právnym úkonom a nárok uplatnený žalobcom považuje za nedôvodný. Právny zástupca žalovaného preto navrhol, aby súd žalobu žalobcu zamietol a priznal žalovanému náhradu trov súdneho konania a trov právneho zastúpenia v plnej výške.

20) Podľa § 137 písm. c) CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

21) Súd v prvom rade zisťoval, či má žalobca naliehavý právny záujem na podanej určovacej žalobe v zmysle ustanovenia § 137 písm. c) CSP, pričom dospel k názoru, že žalobca preukázal existenciu naliehavého právneho záujmu. Súd sa stotožnil s právnym názorom žalobcu, že len na základe autoritatívneho rozhodnutia súdu môže žalobca dosiahnuť zmenu zápisu vlastníka nehnuteľností v katastri nehnuteľností. V súdenej veci je naliehavý právny záujem žalobcu na určovacej žalobe daný jej spôsobilosťou byť podkladom pre zmenu zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností tak, aby zodpovedal skutočnému stavu (ZSP 48/2004: Ak je žalovaný zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník spornej nehnuteľnosti, žalobca má naliehavý právny záujem na určení svojho vlastníckeho práva, lebo len také súdne rozhodnutie môže byť aj podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností; Najvyšší súd SR, sp. zn. 2Cdo 163/2005: Súdne rozhodnutie o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je vždy podkladom na vykonanie zmien v zápisoch katastra nehnuteľností; Najvyšší súd SR, sp. zn. 6Cdo 179/2010: Žaloba o určenie vlastníckeho práva je právnym prostriedkom vlastníka na ochranu svojho vlastníckeho práva. Základným predpokladom úspešnosti určovacej žaloby je aj preukázanie naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení. V predmetnej veci bol naliehavý právny záujem žalobcu na určovacej žalobe daný jej spôsobilosťou byť podkladom pre zmenu zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností tak, aby zodpovedal skutočnému stavu). Pokiaľ žalovaný v konaní tvrdil, že nie je potrebné len rozhodnutie súdu o určení vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, pretože Kúpna zmluva zo dňa 25. 07. 2013 obsahovala možnosti odstúpenia od kúpnej zmluvy predávajúcim (na č. l. 10 - 16 p. v.), na tomto mieste súd poukazuje na Výzvu žalobcu zo dňa 11. 11. 2013 adresovanú žalovanému na uzavretie Dohody o zániku kúpnej zmluvy zo dňa 25. 07. 2013 (na č. l. 88 p. v.), v ktorej sa pokúsil o mierové riešenie vzniknutej situácie v snahe vyhnúť sa súdnemu konaniu, avšak bezúspešne (Stanovisko žalovaného zo dňa 05. 12. 2013 na č. l. 89 - 90 p. v.). Pokiaľ si žalovaný ako kupujúci svoje povinnosti vyplývajúce z čl. III bodu 3. kúpnej zmluvy (úhrada dohodnutej kúpnej ceny v splátkach) plnil, nemohol žalobca v zmysle čl. IV bodu 8. od zmluvy odstúpiť, navyše pod hrozbou zaplatenia zmluvnej pokuty vo výške 40 % z dohodnutej kúpnej ceny. To znamená, že snaha

žalobcu dosiahnuť zmenu zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností iným spôsobom, ako rozhodnutím súdu, nebola úspešná.

22) Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že dňa 25. 07. 2013 došlo medzi žalobcom ako predávajúcim v zastúpení T.. M. M., konateľom a žalovaným ako kupujúcim v zastúpení M. K., konateľom k uzavretiu Kúpnej zmluvy podľa § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka (na č. l. 10 - 16 p. v.), na základe ktorej došlo k prevodu nehnuteľností špecifikovaných v čl. II zmluvy na žalovaného. Kúpna cena bola dohodnutá v čl. III bode 2. zmluvy za celý predmet zmluvy vo výške 126.136,54 Eur s DPH a v čl. III bode 3. bol dohodnutý spôsob zaplatenia kúpnej ceny nasledovne: a) prvú časť kúpnej ceny vo výške 6.306,83 Eur do 31. 12. 2013 a b) druhú časť kúpnej ceny vo výške 119.829,71 Eur v pravidelných splátkach po 11.982,97 Eur ročne do 31. 12. 2023, t.j. jednotlivé splátky do 31. 12. 2014, do 31. 12. 2015, do 31. 12. 2016, do 31. 12. 2017, do 31. 12. 2018, do 31. 12. 2019, do 31. 12. 2020, do 31. 12. 2021, do 31. 12. 2022 a poslednú splátku do 31. 12. 2023. Citovaná kúpna zmluva bola dňa 31. 07. 2013 zavkladovaná v katastri nehnuteľností pod č. Z. XXXX/XXXX - Č.J. XXXX/XXXX (Výpis z LV č. XXXX na č. l. 8 p. v.). Súd mal tiež preukázané, že v čase podpisu kúpnej zmluvy (dňa 25. 07. 2013) boli konateľmi spoločnosti žalobcu T.. Z. K. so vznikom funkcie od 14. 01. 1997 doposiaľ a T.. M. M. so vznikom funkcie od 13. 08. 1998 (jeho funkcia skončila dňa 21. 08. 2013 z dôvodu odvolania na základe rozhodnutia jediného spoločníka spoločnosti žalobcu prijatého pri výkone pôsobnosti valného zhromaždenia - na č. l. 82 p. v.), pričom zastupovanie spoločnosti a podpisovanie za ňu bolo upravené „konateľ samostatne“. Konateľom spoločnosti žalovaného bol v tom čase iba M. K. so vznikom funkcie od 18. 01. 2000 (jeho funkcia skončila dňa 10. 03. 2014 a opätovne vznikla dňa 28. 01. 2015 a trvá doposiaľ), pričom spoločnosť zastupoval a podpisoval „konateľ samostatne“. Výpis z obchodného registra o registrácii spoločnosti žalobcu sa nachádza na č. l. 122 p. v. a o registrácii spoločnosti žalovaného na č. l. 482 - 483 p. v. Tieto skutočnosti neboli medzi žalobcom a žalovaným sporné.

23) Žalobca však v konaní tvrdil, že Kúpna zmluva zo dňa 25. 07. 2013 je absolútne neplatná v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka pre jej zjavný rozpor s dobrými mravmi, keď bývalý konateľ spoločnosti žalobcu T.. M. M. bez vedomia spoločníkov žalobcu a za zjavne nevýhodných podmienok pre žalobcu previedol na žalovaného sporné nehnuteľnosti. Nevýhodnosť kúpnej zmluvy a jej rozpor s dobrými mravmi preukazoval žalobca nasledujúcimi skutočnosťami (podrobne rozobranými naposledy v písomnom vyjadrení žalobcu zo dňa 29. 11. 2016 na č. l. 560 -566 p. v.): a) kúpna cena dohodnutá v kúpnej zmluve predstavuje 38 % trhovej hodnoty nehnuteľností v čase uzavretia kúpnej zmluvy; b) kúpna cena má byť uhradená absolútne neštandardným spôsobom, a to v desiatich ročných splátkach do roku 2023, čo je v zjavnom rozpore so štandardnými trhovými podmienkami bežnými pri obdobných transakciách; c) žalovaný nemusí použiť na kúpu nehnuteľností žiadne vlastné finančné prostriedky, pretože celá kúpna cena je hradená z nájomného za prenájom nehnuteľností, pričom nehnuteľnosti generujú zisk v podobe nájomného plateného nájomcom; d) riadne zaplatenie kúpnej ceny nebolo žiadnym spôsobom zabezpečené; e) predajom nehnuteľností prišiel žalobca o jediný zdroj svojich príjmov. Nájomné, ktoré žalobca inkasoval od nájomcu na základe nájomnej zmluvy, bolo hlavným zdrojom príjmov z podnikania žalobcu, pričom bývalý konateľ žalobcu prevodom nehnuteľností na žalovaného pripravil žalobcu o jediný hodnotný majetok, ktorý mu generoval príjem, dôsledkom čoho je neodvratná likvidácia spoločnosti žalobcu; f) bývalý konateľ žalobcu pri podpise kúpnej zmluvy konal v rozpore so záujmami žalobcu a príkazmi jeho spoločníkov, pričom záujem žalobcu, ako aj jeho spoločníkov, bol na zachovaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zrejmý, vzhľadom na ekonomický význam nehnuteľností pre žalobcu; g) krátko pred uzavretím kúpnej zmluvy (dňa 25. 07. 2013) bývalý konateľ žalobcu zabezpečil žalovanému pravidelný príjem z nehnuteľností uzavretím novej nájomnej zmluvy so spoločnosťou PRESPOR spol. s r.o. (dňa 10. 07. 2013) do konca roka 2019, čím evidentne zabezpečil, že nehnuteľnosti budú nadobúdateľovi (žalovanému) generovať pravidelný zisk, o ktorý predajom nehnuteľností pripravil žalobcu. Podľa tvrdenia žalobcu, zo všetkých vyššie uvedených skutočností jednoznačne vyplýva, že podmienky uzavretej kúpnej zmluvy a okolnosti, za ktorých došlo k jej uzavretiu, boli extrémne nevýhodné pre žalobcu a naopak, veľmi výhodné pre žalovaného.

24) Žalovaný v konaní tvrdil, že Kúpna zmluva zo dňa 25. 07. 2013 je platným právnym úkonom, pričom mal za to, že zo skutočností tvrdených žalobcom, z vykonaného dokazovania, ani z predložených dôkazov nie je možné dospieť k záveru, že kúpna zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom pre rozpor s dobrými mravmi. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 24. 10. 2016 (na č. l. 545 - 556 p. v.) vyčerpávajúco komplexne a podrobne detailne vysvetlil, prečo v konkrétnych skutkových okolnostiach prípadu nie je možné dohodnutú výšku kúpnej ceny, spôsob a formu jej zaplatenia považovať za jediné

relevantné a rozhodujúce kritérium pre právne posúdenie prezentované a požadované žalobcom. Tvrdil tiež, že vo sfére súkromného práva neexistuje zákonný príkaz v podobe kogentného cenového predpisu, ale rozhodujúca a relevantná je primárne dohoda - zmluvná voľnosť zúčastnených strán. Primeranosť dohodnutej kúpnopredajnej ceny bola v danom čase a v danej lokalite žalovaným preukázaná, okrem iného, listinným dôkazom Kúpnou zmluvou uzavretou dňa 21. 08. 2013 medzi predávajúcim KURTA spol. s r.o. a kupujúcim KAT spol. s r.o. (na č. l. 599 - 602 p. v.). Žalovaný tiež tvrdil, že žalobcovi sa nepodarilo efektívne a plnohodnotne spochybniť najmä žalovaným namietanú proporcionálnosť použitia ústavnoprávneho aspektu ochrany dobrej viery žalovaného pri nadobúdaní vlastníctva kúpou od posledného známeho vlastníka. S poukazom na nález Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS/640/2014 žalovaný tvrdil, že neplatnosť zmluvy má byť výnimkou a nie zásadou, pričom všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom nezakladajúcim jej neplatnosť, čo nie je ústavne konformné a je v rozpore s princípmi právneho štátu, vyplývajúcimi z čl. I. ústavy. V rovine právneho hodnotenia použitiu žalobcom zvolenej právnej konštrukcie bráni zistená intenzita porušenia dobrých mravov, ktorá je konzumovaná a na jej riešenie plnohodnotne postačuje právne hodnotenie cez zásadu poctivého obchodného styku (§ 265 Obchodného zákonníka), ktorá automaticky nemá za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Kolíziu náhľadov oboch konateľov vo vnútri spoločnosti žalobcu bolo možné riešiť voči činnému konateľovi tiež postupom podľa § 135a ods. 2 Obchodného zákonníka.

25) Ku skutočnostiam tvrdeným žalobcom a namietaným žalovaným zaujíma súd nasledovný právny názor:

26) Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

27) Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

28) Z dostupnej odbornej právnickej literatúry, ako aj z rozhodovacej činnosti súdov je možné uviesť, že ide predovšetkým o ustanovenia zakazujúce taký výkon práv a povinností, ktorý by bol v rozpore s pravidlami demokratickej spoločnosti a jej morálky, s princípmi právneho štátu a občianskej spolupatričnosti. Ak sa tieto zásady premietnu do vzájomného vzťahu subjektov občianskeho práva, ide o elementárnu slušnosť, vzájomné rešpektovanie sa a potrebnú mieru tolerancie, a to všetko v spoločensky vhodnej miere a únosnosti. Definícia dobrých mravov nie je nikde normatívne upravená, avšak pojmom dobré mravy možno rozumieť pravidlá morálneho charakteru. Dobré mravy možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom styku (poctivosť, nezneužívanie výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva, rešpektovanie rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov) a tiež so základnými, všeobecne uznávanými, v spoločnosti panujúcimi morálnymi zásadami ohľadne vzťahov a konania medzi ľuďmi (subjektmi). Vo všeobecnosti však možno hovoriť o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Ide v podstate o súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel v spoločnosti všeobecne uznávaných.

29) Podľa § 265 Obchodného zákonníka, výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.

30) Poctivý obchodný styk je v porovnaní s pojmom dobré mravy pojmom užším, pričom aj pre obchodné záväzky je v dôsledku § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka aplikovateľné pravidlo o rozpore s dobrými mravmi a následná sankcia neplatnosti právneho úkonu.

31) Podľa názoru súdu, konanie bývalého konateľa spoločnosti žalobcu (T.. M. M.), ktoré súviselo s okolnosťami uzavretia Kúpnej zmluvy zo dňa 25. 07. 2013, bolo v rozpore s dobrými mravmi pre nedodržanie všeobecne spoločensky uznávaných zásad morálky, t.j. elementárnej slušnosti, ohľaduplnosti a vzájomného rešpektovania sa. Napriek tomu, že tento bývalý konateľ mohol konať za spoločnosť žalobcu samostatne, neznamená to, že mu nevznikla povinnosť informovať spoločníka spoločnosti žalobcu (§ 135 ods. 1 Obchodného zákonníka) o zámere uzatvoriť kúpnu zmluvu a zároveň povinnosť konať v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov (§ 135a ods. 1

Obchodného zákonníka). Aj keď bývalý konateľ spoločnosti žalobcu pred súdom v pozícii svedka tvrdil, že žiadneho spoločníka spoločnosti žalobcu nepoznal, mal o tomto zámere uzatvoriť kúpnu zmluvu - z morálneho hľadiska a najmä z dôvodu vzájomnej elementárnej slušnosti a ohľaduplnosti - informovať aspoň druhého konateľa spoločnosti. Ako vyplynulo z výpovede druhého konateľa spoločnosti žalobcu (T.. Z. K.) pred súdom, tento mu dôveroval, komunikácia medzi nimi bola natoľko dobrá, že mal vždy pocit, že mu T.. M. M. povedal to, čo bolo treba. Vzhľadom na to, že medzi týmito dvomi konateľmi spoločnosti žalobcu neboli žiadne problémy, o to viac vystúpila do popredia zo strany T.. M. M.Á. otázka elementárnej slušnosti a ohľaduplnosti, aby o zámere uzavrieť kúpnu zmluvu informoval práve Ing. Z. K., ktorý ho rešpektoval vzhľadom na to, že sa dlhšiu dobu (minimálne od roku 1998) poznali a tento mu dôveroval. Aj T.. M. M. pred súdom potvrdil, že vzťahy medzi nimi boli korektné, bezkonfliktné a bezproblémové a aj napriek korektnosti týchto vzťahov T.. M. M. o zámere uzavrieť kúpnu zmluvu T.. Z. K. neinformoval, hoci práve tu mal byť Ing. M. M. obozretný a ohľaduplný, keďže sa jednalo o hodnotný majetok spoločnosti žalobcu. V konaní nebolo sporné, že T.. Z. K., T.. M. M. a M. K. ohľadne možnosti predaja nehnuteľností spolu jednali, avšak v konaní nebolo preukázané, že definitívne uzavreli predaj nehnuteľností, keďže v tom období (jar 2013) sa žalobca začal už pripravovať na rokovania so spoločnosťou PRESPOR spol. s r.o. o tom, či bude pokračovať v nájomnej zmluve ďalej (od 01. 01. 2014) alebo nie. Neobstojí tvrdenie T.. M. M. a M. K. (v pozícii svedka), že T.. Z. K. po stretnutí mal povedať, že v tejto veci je už ďalej potrebné skontaktovať sa s T.. M. M., ani tvrdenie T.. M. M., že T.. Z. K. o predaji nehnuteľností vedel, ani skutočnosť, že T.. M. M. bol za žalobcu oprávnený konať samostatne, že nemal žiadne obmedzenia (vyplývajúce zo spoločenskej zmluvy spoločnosti žalobcu) na uzatvorenie kúpnej zmluvy na odpredaj nehnuteľností, že vždy za žalobcu uzatváral zmluvy výlučne sám (nájomné, kúpne a pod.), že žiadny právny predpis mu neprikazoval ohodnotiť predávané nehnuteľnosti znaleckým posudkom, že platí zmluvná voľnosť - dohoda zmluvných strán, pretože podľa názoru súdu, tieto tvrdenia a skutočnosti ešte neoprávňovali T.. M. M. na to, aby dojednal s kupujúcim (žalovaným) podmienky uzavretia kúpnej zmluvy tak ako ich dojednal v Kúpnej zmluve zo dňa 25. 07. 2013. Bolo by etické, slušné a ohľaduplné, keď už T.. M. M. dojednal takéto podmienky kúpnopredajnej zmluvy, aby o tom informoval aj T.. Z. K., ktorý nemal vedomosť o tom, že sa schyľuje k odpredaju nehnuteľností žalobcu, ktoré boli v tom čase ešte v nájme a nebolo uzavreté, či nájom bude pokračovať alebo nie. Tejto konštrukcii prisvedčuje aj tá skutočnosť, že návrh nájomnej zmluvy so spoločnosťou PRESPOR spol. s r.o. na ďalšie obdobie (od 01. 01. 2014) T.. M. M. e-mailom T.. Z. K. zaslal a ktorá nájomná zmluva bola aj dňa 10. 07. 2013 podpísaná, avšak následne mu už návrh Kúpnej zmluvy zo dňa 25. 07. 2013 nezaslal ani ho pred uzavretím kúpnej zmluvy neinformoval, čo pred súdom odôvodnil tým, že nebol povinný ho informovať a takisto že nepovažoval za potrebné poslať mu návrh kúpnej zmluvy. O uzatvorení a podpísaní kúpnej zmluvy informoval T.. M. M. T.. Z. K. (podľa jeho výpovede) až okolo 13. - 14. 08. 2013, pričom doklady k tejto transakcii a všetky doklady spoločnosti mu odovzdal až niekedy v októbri 2013, aj to na jeho naliehanie. Výzva právneho zástupcu žalobcu zo dňa 13. 09. 2013 - adresovaná T.. M. M. na dve adresy v Banskej Bystrici - na písomné vyjadrenie sa k predaju nehnuteľností uvedených na LV č. XXXX sa právnemu zástupcovi žalobcu vrátila ako neprevzatá v odbernej lehote (na č. l. 83 - 87 p. v.). T.. M. M. pred súdom potvrdil, že T.. Z. K. o uzavretí kúpnej zmluvy po jej uzavretí informoval, ale nepamätal si kedy. Súd bol toho názoru, že práve vyššie popísané konanie T.. M. M. bolo v rozpore s dobrými mravmi, keď nedodržal morálne pravidlá všeobecne platné v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná (elementárna) slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. T.. M. M. tiež pred súdom uviedol, že počas celej doby jeho konateľstva hájil vždy záujmy firmy, aj predaj nehnuteľností považoval za predaj v záujme spoločnosti žalobcu, na nehnuteľnostiach žalobca iba zarobil a že by to urobil znova.

32) Súd sa zaoberal aj jednotlivými tvrdeniami žalobcu o nevýhodnosti Kúpnej zmluvy zo dňa 25. 07. 2013 pre žalobcu a o jej výhodnosti pre žalovaného a bol toho názoru, že a) dohodnutá kúpna cena vo výške 126.136,54 Eur s DPH bola nízka (pre žalobcu ako predávajúceho nevýhodná) s poukazom na Znalecký posudok Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline číslo úkonu: 189/2016 zo dňa 19. 09. 2016 (nachádza sa vo veľkej prílohovej obálke, ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť tohto súdneho spisu medzi listinnými dôkazmi predloženými žalobcom), ktorý bol ku dňu rozhodovania súdom ako posledne v tejto veci vypracovaný. Zo záveru tohto znaleckého posudku (strana č. 35) vyplynulo, že všeobecná hodnota nehnuteľností nachádzajúcich sa v Banskej Bystrici, vedených na LV č. XXXX bola ku dňu 25. 07. 2013 spolu vo výške 332.000,- Eur s DPH, pričom tento znalecký posudok zohľadnil aj všetky vplyvy na cenu týchto nehnuteľností, ktoré T.. M. M. a M. K. v konaní pred súdom uviedli ako majúce vplyv na dohodnutú kúpnu cenu pri uzatváraní kúpnej zmluvy. V porovnaní so znaleckým posudkom sa potom súdu dohodnutá kúpna cena medzi predávajúcim a kupujúcim javila ako nízka,

resp. podhodnotená, vymykajúca sa aj zo zásady zmluvnej voľnosti. Súd porovnával kúpnu cenu odpredaných nehnuteľností dohodnutú v kúpnej zmluve práve s týmto znaleckým posudkom z dôvodu, že ho vypracoval kolektívny orgán - znalecký ústav (v obzvlášť závažných prípadoch vyžadujúcich si osobitné vedecké posúdenie alebo ak závery znalcov sú v zrejmom rozpore) a tiež z dôvodu, že bol posledný z radu znaleckých posudkov, ktoré obidve strany sporu predložili počas súdneho konania na založenie do spisu (žiadny aktuálnejší znalecký posudok už nemal súd k dispozícii).

33) Ak by aj súd v súvislosti s dohodnutou kúpnou cenou prihliadol na námietky žalovaného, že v tomto prípade existuje viacero znaleckých posudkov s rôznou výškou stanovenej všeobecnej hodnoty nehnuteľností (173.000,- Eur, 188.000,- Eur, 211.000,- Eur, 332.000,- Eur a 383.000,- Eur), a teda výšku nie je možné na základe týchto znaleckých posudkov ustáliť, táto skutočnosť nemá vplyv na už súdom vyjadrený právny názor (v bode 31) odôvodnenia tohto rozhodnutia), keď konanie T.. M. M. ako také, ktoré súviselo s okolnosťami uzavretia Kúpnej zmluvy zo dňa 25. 07. 2013 považoval za konanie v rozpore s dobrými mravmi pre nedodržanie všeobecne spoločensky uznávaných zásad morálky, t.j. elementárnej slušnosti, ohľaduplnosti a vzájomného rešpektovania sa. Súd nepovažoval za relevantný dôkaz ani výšku kúpnej ceny dohodnutej v Kúpnej zmluve uzavretej dňa 21. 08. 2013 medzi predávajúcim KURTA spol. s r.o. a kupujúcim KAT spol. s r.o. (na č. l. 599 - 602 p. v.), pretože to bola dohoda medzi osobami navzájom personálne prepojenými a nebola podrobená znaleckému preskúmaniu subjektom na to určeným - odborne spôsobilým.

34) Ďalej sa súd stotožnil s tvrdením žalobcu, že b) spôsob zaplatenia kúpnej ceny bol v Kúpnej zmluve zo dňa 25. 07. 2013 dohodnutý neštandardným spôsobom - v desiatich ročných splátkach do roku 2023, čo sa vymyká štandardným trhovým podmienkam bežným pri obdobných transakciách a čo je súdu známe aj z jeho rozhodovacej činnosti, na čo by s veľkou pravdepodobnosťou (vychádzajúc z výpovede T.. Z. K.) žalobca - konajúc druhým konateľom spoločnosti - nepristúpil. V tejto súvislosti sa potom konanie T.. M. M. javilo súdu tak, že nekonal v záujme spoločnosti žalobcu.

35) Pokiaľ žalovaný ako kupujúci podľa tvrdenia žalobcu c) nemusel použiť na kúpu nehnuteľností žiadne vlastné finančné prostriedky, pretože celá kúpna cena je hradená z nájomného za prenájom nehnuteľností, pričom nehnuteľnosti generujú zisk v podobe nájomného plateného nájomcom, je súd toho názoru, že v konaní bolo preukázané, že v čase podpisu kúpnej zmluvy (dňa 25. 07. 2013) boli nehnuteľnosti prenajaté spoločnosti PRESPOR spol. s r.o. Táto spoločnosť ukončila nájom ku dňu 31. 12. 2016 a od 01. 01. 2017 na dobu neurčitú bola uzatvorená nájomná zmluva s novým nájomcom

- spoločnosťou BRIKA, s.r.o. (listinné dôkazy sa nachádzajú vo veľkej prílohovej obálke, ktorá tvorí neoddeliteľnú súčasť tohto súdneho spisu medzi listinnými dôkazmi predloženými žalovaným). V tomto smere však nebolo vykonané dokazovanie, ale ani žalovaný toto tvrdenie výslovne nepoprel. Bránil sa len tým, že otázka akéhokoľvek nájomcu je vec neistá.

36) Žalobca tiež tvrdil, že d) riadne zaplatenie kúpnej ceny nebolo žiadnym spôsobom zabezpečené. Je nesporné, že Kúpna zmluva zo dňa 25. 07. 2013 takéto zabezpečenie neobsahuje, avšak súd je toho názoru, že toto zmluvné strany ani v úmysle nemali, keďže vzhľadom na výšku ročnej splátky kúpnej ceny (11.982,97 Eur) ani pravdepodobne nepredpokladali, že by nemohla byť zo strany žalovaného zaplatená. Aj s poukazom na pravidelný mesačný príjem vo forme nájomného zo strany nájomcu. Ako nevýhodné pre stranu žalobcu sa súdu skôr javí dojednanie v čl. IV bode 8. kúpnej zmluvy, podľa ktorého „Odstúpiť od zmluvy predávajúcim je možné len v prípade, ak kupujúci si neplní povinnosti uvedené v bode 3. článku III zmluvy. V prípade odstúpenia od zmluvy predávajúcim pred uplynutím dojednaného termínu zaplatenia celej kúpnej ceny je predávajúci povinný zaplatiť kupujúcemu zmluvnú pokutu vo výške 40 % kúpnej ceny uvedenej v bode 2. Článku III zmluvy“. Toto dojednanie považoval súd za veľmi nevýhodné pre stranu žalobcu, pretože pri splácaní tak nízkych splátok kúpnej ceny je málo pravdepodobné, že by mohlo dôjsť k odstúpeniu od kúpnej zmluvy zo strany žalobcu a navyše pred uplynutím dojednaného termínu zaplatenia celej kúpnej ceny (do 31. 12. 2023) je to sankcionované zmluvnou pokutou.

37) Súd sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že e) predajom nehnuteľností prišiel žalobca o jediný zdroj svojich príjmov. Nájomné, ktoré žalobca inkasoval od nájomcu na základe nájomnej zmluvy, bolo hlavným zdrojom príjmov z podnikania žalobcu, pričom bývalý konateľ žalobcu prevodom nehnuteľností na žalovaného pripravil žalobcu o jediný hodnotný majetok, ktorý mu generoval príjem, dôsledkom čoho je neodvratná likvidácia spoločnosti žalobcu. Na preukázanie svojich tvrdení predložil žalobca listinné dôkazy, a to Výkaz ziskov a strát k 31. 12. 2013, Účtovnú závierku k 31. 12. 2014, Účtovnú závierku k

31. 12. 2015, výpisy z bankového účtu. T.. M. M. pred súdom potvrdil, že okrem nehnuteľností nemala spoločnosť žalobcu nejaký iný relevantný majetok, mala osobný automobil a bola len finančná hotovosť (ktorá bola odídená do zahraničia). Tvrdil aj, že spoločnosť žalobcu nemala žiadnu podnikateľskú činnosť, nemala žiadny podnikateľský zámer, mala príjmy z obchodovania s ovocím (v čase, keď s ním obchodovala), čiastočne z nájmov, takže posledne boli nejaké finančné zdroje z nájmu. T.. M. M. (podľa jeho výpovede) chcel zabezpečiť príjem spoločnosti žalobcu po odpredaji nehnuteľnosti z ročných splátok kúpnej ceny, na ktorej sa s kupujúcim dohodli. V konaní nebol preukázaný iný majetok spoločnosti žalobcu a žalobca výslovne nepoprel, že by od žalovaného nedostával ročné splátky kúpnej ceny, ktoré boli dohodnuté v Kúpnej zmluve zo dňa 25. 07. 2013.

38) Žalobca ďalej v konaní tvrdil, že f) bývalý konateľ žalobcu pri podpise kúpnej zmluvy konal v rozpore so záujmami žalobcu a príkazmi jeho spoločníka, pričom záujem žalobcu, ako aj jeho spoločníka, bol na zachovaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zrejmý, vzhľadom na ekonomický význam nehnuteľností pre žalobcu. Tu súd uvádza, že T.. M. M. tvrdil, že žiadneho spoločníka spoločnosti žalobcu nepoznal a na pokyn T.. Z. K. zorganizoval viacero stretnutí ohľadne predaja nehnuteľností. V konaní nebolo sporné, že sa stretli T.. Z. K., T.. M. M. a M. K., ani to, že predbežne rokovali aj o možnosti odpredaja nehnuteľností, ale ako už súd vyššie uviedol (v bode 31) odôvodnenia tohto rozhodnutia), v konaní však nebolo preukázané, že definitívne uzavreli predaj nehnuteľností, keďže v tom období (jar 2013) sa žalobca začal už pripravovať na rokovania so spoločnosťou PRESPOR spol. s r.o. o tom, či bude pokračovať v nájomnej zmluve ďalej (od 01. 01. 2014) alebo nie. Ako už z dokazovania vyplynulo, T.. Z. K. nemal vedomosť o tom, že T.. M. M. už nehnuteľnosti predal a navyše dňa 10. 07. 2013 bola podpísaná nová nájomná zmluva (od 01. 01. 2014) so spoločnosťou PRESPOR spol. s r.o. na ďalších 5 rokov. V konaní nebolo jednoznačne preukázané, že spoločnosť žalobcu mala záujem odpredať nehnuteľnosti. 39) Súd prisvedčil tvrdeniu žalobcu, že g) krátko pred uzavretím kúpnej zmluvy (dňa 25. 07. 2013) bývalý konateľ žalobcu zabezpečil žalovanému pravidelný príjem z nehnuteľností uzavretím novej nájomnej zmluvy so spoločnosťou PRESPOR spol. s r.o. (dňa 10. 07. 2013) do konca roka 2019, čím evidentne zabezpečil, že nehnuteľnosti budú nadobúdateľovi (žalovanému) generovať pravidelný zisk, o ktorý predajom nehnuteľností pripravil žalobcu. V konaní bolo preukázané, že sporné nehnuteľnosti boli od 10. 07. 2013 do 31. 12. 2016 prenajaté spoločnosti PRESPOR spol. s r.o. a že od 01. 01. 2017 na dobu neurčitú bola medzi žalovaným a nájomcom BRIKA, s.r.o. podpísaná nájomná zmluva, čím bol žalovanému zabezpečený pravidelný príjem.

40) Súd na základe vyššie popísaných skutočností (pod bodmi 32), 34) až 39) odôvodnenia tohto rozhodnutia) dospel k záveru, že takéto konanie bývalého konateľa spoločnosti žalobcu bolo v rozpore s pravidlami demokratickej spoločnosti a jej morálky, s princípmi právneho štátu, keď nedodržal morálne pravidlá všeobecne platné v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná (elementárna) slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. V súhrne celého konania bývalého konateľa spoločnosti žalobcu potom považoval súd Kúpnu zmluvu zo dňa 25. 07. 2013 za absolútne neplatný právny úkon v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka pre jej rozpor s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka), tak ako to už zdôvodnil v bode 31) odôvodnenia tohto rozhodnutia. Súd už len dodáva, že aj keď bývalý konateľ spoločnosti žalobcu mohol konať samostatne, žiadny právny predpis neurčoval oceniť nehnuteľnosti pri ich predaji znaleckým posudkom, teda pri uzatváraní kúpnej zmluvy sa prejavovala zmluvná voľnosť (aj čo sa týka dohodnutých podmienok zmluvy), neznamená to, že konanie bývalého konateľa môže byť bezbrehé aj pri aplikácii zmluvnej voľnosti. Práve tieto skutočnosti majú svoje limity v pravidlách morálneho charakteru.

41) Súd sa zaoberal aj tvrdením žalovaného, že v rovine právneho hodnotenia, použitiu žalobcom zvolenej právnej konštrukcie bráni zistená intenzita porušenia dobrých mravov, ktorá je konzumovaná a na jej riešenie plnohodnotne postačuje právne hodnotenie cez zásadu poctivého obchodného styku (§ 265 Obchodného zákonníka), ktorá automaticky nemá za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Kolíziu náhľadov oboch konateľov vo vnútri spoločnosti žalobcu bolo možné riešiť voči činnému konateľovi tiež postupom podľa § 135a ods. 2 Obchodného zákonníka. Ako už súd vyššie zdôvodnil a zaujal právny názor, zistené porušenie dobrých mravov zo strany bývalého konateľa spoločnosti žalobcu bolo takej intenzity, že na vyššie popísané konanie tohto bývalého konateľa nepostačovalo právne hodnotenie cez zásadu poctivého obchodného styku. Poctivý obchodný styk je v porovnaní s pojmom dobré mravy pojmom užším (menšej intenzity), ktorého aplikácia v súdenom prípade neprichádzala do úvahy, keďže súd z vykonaného dokazovania zistil, že konanie

bývalého konateľa už dosiahlo intenzitu porušovania dobrých mravov, teda presiahlo rámec poctivého obchodného styku. Súd nevidel v súdnom konaní kolíziu náhľadov oboch konateľov vo vnútri spoločnosti žalobcu, keď obidvaja konatelia zhodne potvrdili, že ich osobné a pracovné vzťahy a komunikácia boli korektné, bezkonfliktné a bezproblémové. Možnosť riešenia konania bývalého konateľa postupom podľa § 135a ods. 2 Obchodného zákonníka bola len na rozhodnutí spoločnosti žalobcu a pokiaľ sa žalobca rozhodol podniknúť právne kroky cestou občianskoprávneho aj trestného konania, je vecou žalobcu. Jedná sa o rôzne konania, v ktorých sa vykonáva dokazovanie podľa rôznych právnych predpisov. 42) Pokiaľ žalovaný poukázal na nález Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS/640/2014 s tvrdením, že neplatnosť zmluvy má byť výnimkou a nie zásadou, súd uvádza, že vzhľadom na to, že v konaní zistil a mal preukázané, že Kúpna zmluva zo dňa 25. 07. 2013 je absolútne neplatným právnym úkonom pre jej zjavný rozpor s dobrými mravmi, nemohol túto skutočnosť prehliadnuť a rozhodnúť inak. Súd nepostupoval v rozpore s týmto nálezom Ústavného súdu, len dospel k takým skutkovým zisteniam, na ktoré musel aplikovať zákonné ustanovenie o absolútnej neplatnosti právneho úkonu, keďže zistil porušenie dobrých mravov zo strany bývalého konateľa spoločnosti žalobcu pri uzatváraní zmluvného vzťahu, ktoré bolo takej intenzity, že spôsobilo absolútnu neplatnosť právneho úkonu.

43) K otázke ochrany nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam novým nadobúdateľom (žalovaným) na základe jeho dobrej viery, na ktorú žalovaný poukázal cez nález Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS/549/2015 zo dňa 16. 03. 2016, v ktorom ústavný súd zaujal právny názor, že s prihliadnutím na princíp všeobecnej spravodlivosti vyššie riziko (v prípade kolízie dvoch základných práv) má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere; zistenie, že osoba bola v dobrej viere, zakladá poskytnutie ochrany jej vlastníckemu právu, uvádza súd nasledovné: Súd bol toho názoru, že žalovaný ako nadobúdateľ vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli na neho prevedené Kúpnou zmluvou zo dňa 25. 07. 2013, nekonal v dobrej viere. Súd mal pochybnosti o jeho dobromyseľnosti, keďže jednak z výpovede M. K. v pozícii svedka, ale aj T.. M. M. a T.. Z. K. súd zistil, že žalovaný robí 17 rokov s priemyselnými nehnuteľnosťami a pozná naozaj cenu všetkých objektov aj v iných priemyselných zónach; 10 rokov spolupracoval so spoločnosťou žalobcu ako obchodník s priemyselnými nehnuteľnosťami, keďže sa vyzná v nehnuteľnostiach; vlastnil nehnuteľnosť v susedstve so spornými nehnuteľnosťami; mal zriadené vecné bremeno cez pozemky, ktoré boli predtým vo vlastníctve žalobcu; sporné nehnuteľnosti navrhol kúpiť len na splátky, pretože v tom čase banky neposkytovali úvery hlavne objektom, ktoré nemali vlastnú prístupovú cestu a vlastné energetické zdroje; bol tvorcom Kúpnej zmluvy zo dňa 25. 07. 2013 a k tejto kúpnej zmluve dospel na základe toho, že viac ako 10 rokov spolupracoval so spoločnosťou žalobcu ako obchodník s priemyselnými nehnuteľnosťami; všetky podmienky kúpnej zmluvy navrhol on v rámci toho, ako objekt poznal; garantom kúpnej zmluvy bol jeho právnik; T.. M. M. nemal nejaký extrémny dôvod niečo pripomienkovať, zmluvu dávali so žalovaným dokopy spoločne a každý tam niečo dal, čo uznal za vhodné; T.. M. M. nepožadoval od žalovaného zaplatenie kúpnej ceny v jednej splátke, lebo sa hneď dohodli na takejto forme splatnosti. Súhrn všetkých týchto skutočností vzbudzoval u súdu pochybnosti o tom, že žalovaný pri uzatváraní Kúpnej zmluvy zo dňa 25. 07. 2013 konal v dobrej viere. Práve preto, že žalovaný bol profesionál, vyznal sa v nehnuteľnostiach, navrhol podmienky, za ktorých je ochotný nehnuteľnosti odkúpiť (vrátane len splátok), poznal situáciu v spoločnosti žalobcu, keďže mu zabezpečoval aj nájom, tieto skutočnosti potom vyvolali u súdu pochybnosti, že konal v dobrej viere. Preto bol súd toho názoru, že nie je možné poskytnúť žalovanému ochranu jeho vlastníctva ako nadobúdateľovi v dobrej viere. A navyše v situácii, keď súd považoval kúpnu zmluvu za absolútne neplatný právny úkon pre jej rozpor s dobrými mravmi.

44) V závere súd už len dodáva, že v súdenom prípade sa zaoberal iba tými tvrdeniami a námietkami sporových strán, ktoré mali význam pre skutkové vyhodnotenie a právne posúdenie veci. Vec posudzoval v občianskoprávnej, resp. obchodnoprávnej rovine a ku dňu rozhodovania súdom nebolo v trestnom konaní vedenom proti T.. M. M. rozhodnuté.

45) Súd nevykonal dôkazy navrhnuté žalovaným, a to pripojením trestného spisu, vykonaním obhliadky sporných nehnuteľností, výsluchom svedkov T.. V. R., B.. M. C. a T.. B. Š., pretože v konaní vykonané dôkazy a zistený skutkový stav považoval súd za postačujúce na to, aby žalobou uplatnený nárok mohol právne vyhodnotiť a vo veci rozhodnúť.

46) Vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu, s poukazom na citované zákonné ustanovenia, zaujatý právny názor súdu a tiež vzhľadom na to, že žalobca pred súdom svoje tvrdenia riadne preukázal, vo

svetle všetkých okolností súdeného prípadu považoval súd žalobu za dôvodnú a preto žalobcovi v celom rozsahu vyhovel

47) O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 tak, že priznal žalobcovi ako strane v spore úspešnej nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu voči žalovanému, ktorý v spore úspešný nebol. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 po právoplatnosti tohto rozhodnutia (ktorým sa konanie končí) samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Banská Bystrica (§ 355 ods. 1 v spojení s § 362 ods. 1 . Odvolanie treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil (§ 125 ods. 3 . Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 . Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 .

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody podľa § 365 a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).