Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (5)Rozsudok_5Co-33-2017.pdf
PDF · 114.28 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/33/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava proti žalovaným: 1. Z. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XXXX/X, XXX 01 X. a 2. T. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XXXX/X, XXX XX X., oboch zastúpených Mgr. Matúšom Mackom, advokátom so sídlom v o Svidníku, Karpatská 804/10, za účasti Združenia - Pomoc a ochrana spotrebiteľa „POS", so sídlom Nám. Legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 343 828 zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Igor Šafranko, so sídlom ul. Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, o zaplatenie 7.153,75 eura s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 19C/151/2014-206 zo dňa 28.11.2016, takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok.
Priznáva žalovaným a Združeniu - Pomoc a ochrana spotrebiteľa "POS" nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol, žalovaným a Združeniu - Pomoc a ochrana spotrebiteľa „POS“ priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100%.
2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Výrok o trovách konania § 255 a § 262 CSP.
3. Vychádzal zo zistenia, že predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie dlžnej sumy z poskytnutej úverovej zmluvy uzavretej medzi Slovenskou sporiteľňou a. s. a žalovanými ako dlžníkmi dňa 23.2.2009. V danom prípade žalobca dodatočne predložil vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 20.5.2013 s tým, že listy v oboch prípadoch sa vrátili Slovenskej sporiteľni neprevzaté žalovanými s tým, že adresát je neznámy, avšak ako je možné konštatovať z predloženej výzvy zo dňa 22.6.2011 už ku dňu 31.5.2011 boli žalovaní v omeškaní so splácaním predmetnej pohľadávky v 4 splátkach predstavujúcich 381,67 eura. Dôkaz o doručení tejto výzvy Slovenská sporiteľňa, resp. žalobca nepredložil, nie je teda zrejmé, či sa dostala na vedomie aj žalovaným. Ak v liste nazvanom Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zároveň Slovenská sporiteľňa vyzvala žalovaných k splateniu celej pohľadávky spolu s príslušenstvom, hoci v tom čase už musela uvažovať o postúpení pohľadávky, v tomto oznámení predmetnú skutočnosť žalovaným neoznámila. Postúpenie pohľadávky uskutočnila zmluvou dňa 27.6.2013, pričom dátum poslednej úhrady bol 25.2.2011. Z toho vyplýva, že žalovaní úver splácali dva roky riadne, pričom bola účastníkmi dohodnutá 10-ročná splatnosť úveru a potom čo prestali úver splácať, v júni 2011 boli upozornení na to, že môže byť pohľadávka postúpená na
vymáhanie, pričom k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti nedošlo okamžite, ale až s odstupom dvoch rokov, pričom hneď po vyhlásení mimoriadnej splatnosti bola pohľadávka zo Slovenskej sporiteľne postúpená na nebankový subjekt, ktorý v tom čase ani nemal oprávnenie na poskytovanie úverov. Z predloženej výzvy z roku 2011 však vyplýva, že banka vopred neupozornila žalovaných v lehote určenej zákonom na uplatnenie tohto svojho práva vyhlásenia splatnosti pred tým, ako úver zosplatnila. Z tohto dôvodu k zosplatneniu úveru došlo v rozpore s vyššie uvedenými ustanoveniami. Banka aj žalobca si boli zrejme vedomí tejto skutočnosti, preto následne žalobca po postúpení pohľadávky vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru a to už necelý mesiac po postúpení pohľadávky, pričom si postúpenú pohľadávku navýšil o náklady vo výške 150 eur, ktoré nijakým spôsobom nešpecifikoval. Vo výzve z 2.8.2013 však uvádza, že je na základe zmluvy o postúpení pohľadávky oprávnený k začatiu inkasa peňažnej pohľadávky s tým, že úver mal byť splácaný formou splátok riadne a včas a táto zmluvná povinnosť bola porušená. Pokiaľ by si bola banka vedomá toho, že dodržala všetky ustanovenia zákona o bankách, tak niet vysvetlenia pre konanie žalobcu, kedy oznámil vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru. V danom prípade ako keby bol postúpený tzv. živý úver, ktorý banka na nebankový subjekt v žiadnom prípade postúpiť nemôže a mohla postúpiť iba nesplatenú časť úveru. Za daného stavu veci je teda evidentné, že došlo k neplatnému postúpeniu pohľadávky zo Slovenskej sporiteľne na žalobcu a žalobca nie je aktívne legitimovaný na vymáhanie pohľadávky. Pokiaľ žalobca argumentuje dobrou vierou pri nadobudnutí pohľadávky, ako aj skutočnosťou, že žalovaní nezaplatili napriek výzve Slovenskej sporiteľne na tento úver žiadnu sumu, žalovaní úver splácali riadne tri roky a banka pokiaľ sa chcela správať ako starostlivý správca svojich finančných prostriedkov, mala okamžite jednať v súvislosti s vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru, avšak za splnenia zákonom požadovaných podmienok a nie až dva roky od času, kedy konštatovala, že došlo k omeškaniu dlžníkov. Ostatná úhrada žalovanými bola uskutočnená 23.2.2011. Akékoľvek ďalšie konanie banky nesvedčia o tom, že mala úmysel sa svojich finančných prostriedkov čím skôr domôcť, pretože v tomto smere neurobila žiadne príslušné zákonné kroky, resp. dôkazy o tom súdu nepredložila. Preto nie je možné prihliadať k žalobcom tvrdenej dobrej viere pri nadobudnutí pohľadávky, pretože žalobcovi musela byť táto skutočnosť zrejmá, resp. mala mu byť zrejmá z dokumentácie patriacej k tomuto úverovému vzťahu, ktorú si mal právo vyžiadať, resp. sa s ňou oboznámiť. Na výzve k mimoriadnej splatnosti úveru je už uvedená adresa v zahraničí, na ktorej žalovaní zrejme pôsobili po tom, čo odišli zo Slovenskej republiky, teda žalobca mal už novú kontaktnú adresu a nie je zrejmé, prečo sa banka obracala v máji 2013 na žalovaných oznámením vyhlásením mimoriadnej splatnosti, ktoré adresovala ešte na adresu ich trvalého bydliska v X. na F. ul.. Vzhľadom na genézu celého prípadu bolo na banke, resp. na žalobcovi, aby zvolili ten najoptimálnejší a zákonom dovolený spôsob postúpenia pohľadávky, tak, aby bola dodržaná ochrana spotrebiteľských práv. Preto súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie podľa ust. § 255 a 262 CSP. Ustálil, že ako žalovaní tak i v konaní pôsobiaci vedľajší účastník na strane žalovaných malo vo veci plný úspech, a preto im priznal nárok na 100 % náhradu trov konania.
4. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Konštatoval, že v konaní bolo preukázané, že žalovaní boli v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní (z platobnej histórie úveru posledná úhrada splátky úveru pred postúpením pohľadávky bola vykonaná dňa 25.02.2011 a k postúpeniu pohľadávky došlo dňa 27.06.2013) a zároveň bolo preukázané, že žalovaní boli právnym predchodcom žalobcu opakovane vyzvaní na úhradu omeškaných splátok, a to: 1/ výzvou zo dňa 22.06.2011, 2/ výzvou označenou ako oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti“ zo dňa 20.05.2013, ku ktorej odvolateľ pripojil kópie vrátených obálok, ktoré preukazovali doručenie tejto výzvy žalovaným. Na základe uvedeného považuje žalobca za nesporné, že v konaní bolo preukázané, že žalovaní boli v čase pohľadávky napriek písomnej výzve banky v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, a teda bolo preukázané, že zo strany právneho predchodcu žalobcu nedošlo k porušeniu ust. § 92 ods. 8 ZoB a porušeniu bankového tajomstva. Odvolateľ ďalej poukázal na to, že právny predchodca žalobcu využil svoje oprávnenie zosplatniť pohľadávku a podaním zo dňa 20,05.2013 upozornil žalovaných, že si toto právo uplatňuje. Zároveň žalovaných týmto podaním vyzval v lehote 15 dní od prevzatia tohto oznámenia k dobrovoľnej úhrade pohľadávky, t.j. k zosplatneniu úveru prišlo márnym uplynutím lehoty na zaplatenie v zmysle ust. 8 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Podľa odvolateľa právny predchodca žalobcu toto svoje právo využil v súlade s ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka pre nesplnenie splátky, ktorá využitiu tohto práva predchádzala po dobu 3 mesiacov, právny
predchodca žalobcu pri vyhlasovaní mimoriadnej splatnosti teda postupoval v súlade s ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Namieta, že aj prípadné porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 92 ods. 8 ZoB nemožno spojiť s občianskoprávnym následkom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže norma obsiahnutá v 8 92 ods. 8 ZoB, nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, v tomto prípade žalovaným, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa § 50 ods. 1 ZoB. Odvolateľ napáda aj rozhodnutie o trovách konania, kedy súd bez bližšieho odôvodnenia v rozpore s ust. § 255 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) priznal združeniu nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolateľ žiada, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie, prípadne napadnuté rozhodnutie zruší a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
5. K odvolaniu sa vyjadrili žalovaní, ktorí poukázali na to, že žalobca nie je subjektom, ktorý predmetný úver poskytol. Navyše, žalobca v čase postúpenia pohľadávky nijakým spôsobom nedokladoval, že je schopný na 100 % plniť všetky povinnosti so správou úveru tak, ako ich mala banka, pričom aktivity žalobcu nepodliehali povoleniam NBS, preto je na mieste obava o zhoršení zabezpečenia pohľadávky spotrebiteľa. Žalovaný poukázal na ust. § 92 ods. 8 zák. o bankách, v zmysle ktorého postupca môže postúpiť pohľadávku iba po predchádzajúcej písomnej výzve dlžníka, čo však zo strany žalobcu preukázané nebolo. Právny predchodca žalobcu tiež nevyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, na ktorú skutočnosť súd prvej inštancie správne poukázal. Žalovaný tiež uviedol, že namietaná arbitrárnosť, resp. nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia nebola opodstatnená, lebo odôvodnenie rozhodnutia je jasné, zrozumiteľné a spĺňa náležitosti vyplývajúce z ust. § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Z uvedených dôvodov žalovaný navrhol napadnutý rozsudok, ako vecne správny potvrdiť a priznať mu právo na náhradu trov odvolacieho konania.
6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 357 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 08.03.2017 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
7. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že medzi právnym predchodcom žalobcu (Slovenská sporiteľňa, a.s.) a žalovanými bola dňa 23.2.2009 uzatvorená Zmluva o splátkovom úvere č. 0504915837, na základe ktorej bol žalovaným poskytnutý úver vo výške 5.000,-Eur. Konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na deň 25.01.2019. Predmetná zmluva je v zmysle § 52 a nasl. OZ a v zmysle § 2 písm. b/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch s účinnosťou v čase uzatvorenia zmluvy, zmluvou spotrebiteľskou. Dňa 27.06.2013 bola podpísaná Zmluva o postúpení pohľadávok č. 0655/2013/CE medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. a EOS KSI Slovensko, s.r.o. (žalobca v tomto konaní). Z prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok vyplýva, že žalovaní boli v omeškaní 851 dní. Zo spisu vyplýva, že záväzkový vzťah, ktorý je predmetom tohto konania vznikol z bankového úveru, regulovaného špeciálnou právnou úpravou ZoB. Banka je štátom autorizovaná inštitúcia, ktorej činnosť v zmysle § ustanovenia 2 ods. 3 ZoB podlieha bankovému povoleniu na činnosť bánk, zároveň podlieha dohľadu Národnej banky Slovenska. Bez bankového povolenia nemôže nikto vykonávať bankovú činnosť. Žalobca v konaní nepreukázal, aby disponoval takýmto povolením, na základe ktorého by mohol vykonávať správu nezosplatnených úverov poskytovaním fyzickým osobám bankami, teda bankovou činnosťou. V uvedenom kontexte je potrebné vyhodnotiť aj Zmluvu o postúpení pohľadávky vyplývajúcej z bankovej činnosti právneho predchodcu žalobcu. Z ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB je možné vyvodiť, že spôsobilým predmetom postúpenia pohľadávky zo strany banky môže byť len pohľadávka alebo časť pohľadávky, ktoré sú už splatné. Teda banka má oprávnenie postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník aktuálne po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Teda pohľadávka zodpovedajúca takémuto peňažnému záväzku je nesplácaný určitú dobu dlh. Bolo by pritom v rozpore s účelom zákona o bankách a viedlo by k neúnosnému právnemu stavu, ak by banky postupovali „živý úver“ na akýkoľvek subjekt, ktorého činnosť nespadá v zmysle zákona o bankách pod dohľad NBS. V takomto prípade by sa spotrebitelia vstupujúci do zmluvného vzťahu s bankou ocitli v zmluvnom vzťahu s iným nebankovým subjektom. Uvedené by bolo v rozpore s požiadavkou náležitej odbornej starostlivosti, ktorá je od dodávateľa vyžadovaná v súlade so smernicou o nekalých obchodných praktikách.
8. Podľa § 92 odsek 8 ZoB, ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.
9. Banka má nepochybne právo postúpiť aj pohľadávku z celého úverového vzťahu. Pre takýto postup banky je nevyhnutné, aby pristúpila v súlade so zákonom a obchodnými podmienkami k vyhláseniu predčasnej mimoriadnej splatnosti celého úveru, čo je jej výlučným oprávnením, ktoré môže banka realizovať pred postúpením pohľadávky. Žalobca však takéto oprávnenie podľa názoru odvolacieho súdu nemá. Odvolací súd ešte uvádza, že spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už splatnými (dospelé splátky), a to za predpokladu predchádzajúcej písomnej výzvy po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpeniu pohľadávky banky. Musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Z uvedeného odvolací súd vyvodil aj pochybnú aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu. Odvolací súd ďalej poukazuje na skutočnosť, že z prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok vyplýva, že omeškanie žalovaných trvalo k uvedenému dňu 851. Za toto obdobie, ak právny predchodca žalobcu by iba predpisoval splátky, poplatky a úroky, takýto postup by nebol postupom a konaním s náležitou odbornou starostlivosťou banky.
10. Špecifické pôsobenie bánk, na ktoré dohliada centrálna banka, opodstatňuje záver, že s bankovým úverom, ktorý nie je splatný, nemôže nakladať nebankový subjekt. Nesplatný úver od banky je produktom banky, na ktorý dopadá dohľad centrálnej banky s prísne stanovenými pravidlami pre bankový sektor. Nebankový subjekt nie je oprávnený používať (akokoľvek) bankové oprávnenia a ani používať bankové úvery. Termín používať prirodzene zahŕňa aj zosplatnenie úveru alebo určité zavŕšenie vzťahu vyplývajúceho zo zmluvných podmienok banky.
11. Postúpenie pohľadávky je pomerne bežným právnym úkonom. Pokiaľ sa však cesia týka bankovej pohľadávky z bankového produktu, osobitný predpis dopĺňa zákonné pravidlá pre platné postúpenie. Postúpiť tak možno bankovú pohľadávku v tej časti, ktorá je po splatnosti, iba po výzve na splnenie pričom výzva musí byť písomná a musí byť zo strany banky a omeškanie trvá viac ako 90 dní.
12. Odvolací súd zdôrazňuje, že žiadnym spôsobom nespochybňuje právo banky postúpiť aj pohľadávku z celého úverového vzťahu, avšak pre takéto postúpenie je nevyhnutné pristúpiť v súlade so zákonom a obchodnými podmienkami k vyhláseniu predčasnej mimoriadnej splatnosti celého úveru. Vyhlásiť predčasnú splatnosť bankového úveru je však výlučným oprávnením banky, pričom toto oprávnenie môže banka realizovať ešte pred postúpením pohľadávky.
13. V zmysle uvedeného žalobca nemohol platne nadobudnúť pohľadávku, ktorá je predmetom daného konania, keď bez platného postúpenia záväzku niet na strane žalobcu dostatok aktívnej legitimácie uplatňovať bankovú pohľadávku.
14. Rovnako nedôvodnou je odvolacia námietka žalobcu poukazujúceho na nesprávny postup súdu prvej inštancie, pokiaľ priznal Združeniu - Pomoc a ochrana spotrebiteľa „POS“ nárok na náhradu trov konania.
15. Podľa ust.§ 25 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa združenie môže podať návrh na vydanie predbežného opatrenia podľa § 21 ods. 1 orgánu dozoru alebo návrh na začatie konania na súde vo veci ochrany práv spotrebiteľov, a to vrátane konania vo veci ochrany kolektívnych záujmov
spotrebiteľov, alebo môže byť účastníkom konania a) ak sú takéto ciele hlavnou náplňou jeho činnosti alebo b) je uvedené v zozname oprávnených osôb vedenom Európskou komisiou (ďalej len "zoznam oprávnených osôb"), bez toho, aby bolo dotknuté právo súdu preskúmať, či je tento subjekt oprávnený v danom prípade podať návrh na začatie konania.
16. Podľa ust.§ 25 ods. 2 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa združenie podľa ods. 1 môže na základe plnomocenstva zastupovať spotrebiteľa v konaniach pred štátnymi orgánmi o uplatňovaní jeho práv vrátane náhrady ujmy spôsobenej porušením práv spotrebiteľa.
17. Podľa ust. § 52 ods. 3 O.s.p., dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
18. Podľa ust.§ 52 ods. 4 O.s.p., spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
19. Z ustanovenia § 93 ods. 3 O.s.p. účinného do 30.06.2016 vyplýva, že vedľajší účastník (vrátane právnickej osoby, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu) môže do konania vstúpiť z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. Vedľajší účastník je teda procesne samostatný, čo vyplýva aj z § 93 ods. 4 O.s.p.. Ak účastník, na strane ktorého vedľajší účastník vystupuje, vyjadrí nesúhlas so vstupom vedľajšieho účastníka do konania alebo s ďalším trvaním pôsobenia vedľajšieho účastníka v súdnom konaní, ide o návrh na vyriešenie prípustnosti vedľajšieho účastníctva a súd sa ním bude zaoberať po podaní takéhoto návrhu zo strany účastníka.
20. Odvolací súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (PL. ÚS 1/2014), v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky poukázal na to, že je potrebné pripomenúť aj záväzky Slovenskej republiky plynúce z práva Európskej únie, konkrétne Smernice Rady č. 93/13/ EHS, v úvodnej časti ktorej Rada Európskych spoločenstiev deklaruje, že osoby a organizácie, ktoré majú oprávnený záujem na tejto záležitosti, musia mať prostriedky na podanie podnetu na začatie postupov týkajúcich sa zmluvných podmienok navrhovaných pre všeobecné uplatňovanie v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi a najmä nekalých podmienok buď pred súdom alebo správnym orgánom príslušným na rozhodnutie sťažnosti alebo na podanie návrhu na začatie príslušných súdnych konaní. S prihliadnutím na uvedené považoval Ústavný súd SR za odôvodnenú existenciu verejného záujmu na rozšírení okruhu subjektov, ktoré sa môžu stať vedľajšími účastníkmi súdneho konania, aj o právnické osoby, ktorých predmetom je ochrana práva podľa osobitného predpisu, ktoré sami o sebe nemajú právny záujem na výsledku konania, svoju činnosť však vykonávajú v záujme ochrany práv niektorého z účastníkov konania alebo tretích osôb (napr. spotrebiteľov), ktorí sa pri ochrane svojich práv nachádzajú oproti druhej strane sporu spravidla v nevýhodnejšom postavení.
21. Podľa bodu 50 uznesenia Súdneho dvora zo dňa 16.11.2010 vo veci C-76/10 (Pohotovosť s.r.o. proti Ivete Korčkovskej) „Vzhľadom na povahu a význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov, ktorú smernica 93/13 zabezpečuje, jej článok 6 musí byť považovaný za ustanovenie, ktoré je rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku majú právnu silu noriem verejného poriadku (rozsudok Asturcom Telecomunicaciones, bod 52). Podľa názoru odvolacieho súdu nie je vo všeobecnom záujme, ak by sa mala spotrebiteľovi odoprieť možnosť poskytnutie ochrany podľa článku 6 smernice Rady 93/13/EHS na to špecializovanými subjektmi.
22. Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 05.02.2013, sp. zn. 3 Cdo 188/2012 jasne vyplýva záver, že absencia výslovného nesúhlasu účastníka konania, na ktorého strane by mal vystupovať, nebráni naplneniu samotného účelu jeho účasti ako vedľajšieho účastníka v konaní. V tomto prípade preto súhlas odporcu so vstupom do konania za účinnosti právnej úpravy v čase vstupu vedľajšieho účastníka ani nebol potrebný, nakoľko vedľajší účastník vstúpil do konania dňa 14.08.2014. Súd prvej inštancie si zároveň splnil oznamovaciu povinnosť o vstupe vedľajšieho účastníka do konania.
23. Jednou zo súčastí koncepcie spravodlivého súdneho konania je tiež princíp rovnosti zbraní, ktorý okrem iného vyžaduje, aby každý účastník mal primeranú možnosť predložiť svoje návrhy za podmienok, ktoré nie sú podstatne nevýhodnejšie než podmienky, za ktorých touto možnosťou disponuje druhý
účastník (napr. rozsudky ESĽP Ankerl v. Švajčiarsko, 1996 - V, s. 1567, Helle v. Fínsko, 1997 - VIII., s. 2928 a pod.).
24. Vstup vedľajšieho účastníka do konania sa neprieči ani cieľom konania podľa Nariadenia (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, teda zjednodušenie a zrýchlenie konania a zníženie nákladov na takéto spory. Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu sa využíva na cezhraničné spory obhajované ako aj neobhajované, čo vyplýva z čl. 5 ods. 1 nariadenia, v zmysle ktorého môže súd nariadiť aj ústne pojednávanie, ak to považuje za potrebné, alebo ak o to požiada niektorá z procesných strán. Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu nie je typickým skráteným konaním, v ktorom je účasť vedľajšieho účastníka vylúčená.
25. Aktuálna úprava v Civilnom sporovom poriadku inštitút vedľajšieho účastníka nepozná, avšak Združenie vstúpilo do konania ako vedľajší účastník v čase, keď mu to právna úprava umožňovala. Združenie teda účinne vstúpilo do konania, oprávnene sa konania zúčastnilo a účelne vynaložilo trovy, na ktorých náhradu mu vznikol nárok za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku do 30.06.2016.
26. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 181/2015 z 22.11.2016, v ktorom Najvyšší súd SR ustálil, že na procesných právach a povinnostiach subjektu vystupujúceho v konaní (spore) ako vedľajší účastník nič nezmenila zmena právnej úpravy spočívajúca v zrušení Občianskeho súdneho poriadku a v nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku od 01. júla 2016. Aj oznámenie určitého subjektu, že vstupuje do konania ako vedľajší účastník na žalujúcej alebo žalovanej strane, je totiž procesným úkonom, ktorého účinky - vznik vedľajšieho účastníctva - zostávajú v zmysle § 470 ods. 2 veta prvá C. s. p. zachované. Navyše, Civilný sporový poriadok explicitne neupravil zánik inštitútu vedľajšieho účastníka k 01.07.2017.
27. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so zreteľom na vyššie uvedené nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami žalobcu, ktoré nemohli spôsobiť zmenu právneho posúdenia veci.
28. Súd prvej inštancie správne rozhodol aj o nároku žalovaných a združenia na náhradu trov konania.
29. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 CSP).
30. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, kde úspešným žalovaným a zduženiu (odvolanie žalobcu bolo nedôvodné) bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu.
31. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.